{"guid": "eef2538b-c00b-4b84-bdb0-7171ed519077:caf96f08-7a70-45b3-8d3c-a2a610531bb4", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2020:7017200775.1", "spisova_znacka": "10Sžfk/16/2019", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 10Sžfk/16/2019 z 30. 6. 2020", "citacia": "rozsudok Najvyššieho súdu SR z 30. júna 2020, sp. zn. 10Sžfk/16/2019, ECLI:SK:NSSR:2020:7017200775.1", "identifikacne_cislo": "7017200775", "sud": {"guid": "sud_100", "nazov": "Najvyšší súd", "typ": "najvyssi", "slug": "najvyssi-sud"}, "sudca": "JUDr. Jana Henčeková", "sudca_id": 194, "sudca_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/sudca/judr-jana-hencekova-194", "datum_vydania": "2020-06-30", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Zrušujúce"], "oblast": ["Správne právo"], "podoblast": ["Žaloby proti právoplatným rozhodnutiam a postupom správnych orgánov"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2015/162/#paragraf-106.odsek-2", "nazov": "§ 106 ods. 2 SSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/162/#paragraf-106.odsek-2", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/162-2015/paragraf-106"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/162/#paragraf-106.odsek-1", "nazov": "§ 106 ods. 1 SSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/162/#paragraf-106.odsek-1", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/162-2015/paragraf-106"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/2015/162#paragraf-106"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/caf96f08-7a70-45b3-8d3c-a2a610531bb4", "zdroj": "infosud", "url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2020:7017200775.1", "api_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2020:7017200775.1", "text_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2020:7017200775.1/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nNajvyšší súd\n10Sžfk/16/2019\n7017200775\n30. 06. 2020\nJUDr. Jana Hatalová\nECLI:SK:NSSR:2020:7017200775.1\n\nROZSUDOK V MENE\nSLOVENSKEJ REPUBLIKY\nNajvyšší súd Slovenskej republiky, ako kasačný súd, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr.\nJany Hatalovej, PhD. a členov senátu JUDr. Igora Belka a JUDr. Mariána Trenčana, v právnej veci\nžalobkyne (sťažovateľky) OXYN, s.r.o., so sídlom Železničná 2, 044 14 Čaňa, IČO: 45 568 669, právne\nzastúpená JUDr. Mariánom Prievozníkom, PhD., advokátom, so sídlom Krmanova 1, 040 01 Košice, proti\nžalovanému Finančnému riaditeľstvu SR, so sídlom Lazovná 63, 974 01 Banská Bystrica, o preskúmanie\nzákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 101473403/2017 zo dňa 3. júla 2017, v konaní o kasačnej\nsťažnosti žalobkyne proti právoplatnému rozsudku Krajského súdu v Košiciach č. k. 8S/43/2017-63 zo\ndňa 22. marca 2018 v spojení s opravným uznesením č. k. 8S/43/2017-98 zo dňa 14. decembra 2018 ,\ntakto\nrozhodol:\nNajvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Košiciach č. k. 8S/43/2017-63 zo dňa 22.\nmarca 2018 v spojení s opravným uznesením č. k. 8S/43/2017-98 zo dňa 14. decembra 2018 z r u š\nu j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.\nodôvodnenie:\nI.\nPriebeh a výsledky administratívneho konania\n1. Daňový úrad Košice, ako prvoinštančný správny orgán, rozhodnutím č. 100570165/2017 zo dňa\n05.04.2017 určil žalobkyni podľa § 68 ods. 5 a ods. 6 zákona č. 563/2009 Z.z. o správe daní (daňový\nporiadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „Daňový poriadok“) rozdiel v sume\n69.816,95 € na dani z pridanej hodnoty, nepriznal nadmerný odpočet za zdaňovacie obdobie marec\n2013 v sume 61.697,06 € a vyrubil daň v sume 8.119,89 €.\n2. Na odvolanie žalobkyne žalovaný napadnutým rozhodnutím č. 101473403/2017 zo dňa 03.07.2017\nprvoinštančné rozhodnutie daňového úradu potvrdil.\nII.\nKonanie na krajskom súde\n3. Krajský súd v Košiciach napadnutým rozsudkom podľa § 190 zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny\nporiadok (ďalej len „S.s.p.“) zamietol žalobu žalobkyne (vtedy podnikajúcej pod obchodným menom\nBARBARA Slovensko, s.r.o.).\n4. Podľa názoru správneho súdu žalobkyňa nepreukázala splnenie zákonných podmienok pre nárok na\nodpočítanie DPH z predmetných zdaniteľných obchodov za zdaňovacie obdobie marec 2013.\n\n5. Žalobkyňa predovšetkým namietala nepreskúmateľnosť rozhodnutia správcu dane, ako aj žalovaného\nz dôvodu, že v nich absentujú identifikačné údaje týkajúce sa faktúr vystavených dodávateľom Hydina\nSlovensko, s. r. o., pre žalobkyňu v zdaňovacom období marec 2013. Krajský súd zhodne s názorom\nžalovaného konštatoval, že predmetný nedostatok nemá za následok nepreskúmateľnosť rozhodnutí\nsprávcu dane a žalovaného. V protokole správcu dane č. 100074594/2017 zo dňa 16.01.2017 na strane\nč. 11 sú tieto dodávateľské faktúry uvedené s údajmi čísla faktúr vystavených dodávateľmi, internými\nčíslami faktúr u žalobkyne, druhom tovaru, jeho množstvom, údajom o základe dane, ako aj o výške\nDPH. Ide o 5 faktúr vydaných dodávateľom žalobkyne za obdobie od 05.03.2013 do 28.03.2013. Tieto\núdaje boli žalobkyni nesporne známe a absencia týchto údajov v napadnutom rozhodnutí žalovaného,\nako aj rozhodnutí správcu dane nemohla mať za následok poškodenie subjektívnych práv žalobkyne.\n6. Žalobkyňa v podanej žalobe namietala nedodržanie procesnej lehoty daňovej kontroly na jej vykonanie\nv zmysle § 46 ods. 10 Daňového poriadku. Konštatovala, že od začatia daňovej kontroly dňa 29.03.2013\ndo jej ukončenia dňa 18.01.2017 trvala daňová kontrola viac ako 3,5 roka. Z obsahu administratívnych\nspisov žalovaného a správneho orgánu prvej inštancie krajský súd zistil, že pri výkone predmetnej\ndaňovej kontroly nedošlo k porušeniu § 46 ods. 10 Daňového poriadku. Predmetná daňová kontrola bola\nzačatá dňom 29.05.2013 a bola ukončená dňom 05.01.2017 doručením protokolu o daňovej kontrole\nžalobkyni. Výkon daňovej kontroly bol prerušený v období od 18.02.2014 do 09.11.2016. Po vylúčení\ndoby prerušenia daňovej kontroly celková doba výkonu daňovej kontroly neprekročila jeden rok.\n7. Ako nedôvodnú správny súd vyhodnotil žalobnú námietku, podľa ktorej k prerušeniu daňovej\nkontroly u žalobkyne došlo bez objektívnych dôvodov v zmysle § 61 Daňového poriadku. Dôvodom\nprerušenia daňovej kontroly u žalobkyni bolo paralelné vykonávanie daňových kontrol v spoločnostiach\nzúčastnených v preverovanom obchodnom reťazci subjektov. V rámci týchto daňových kontrol boli\nrealizované dožiadania zaslané v rámci medzinárodnej výmeny informácií. Do ukončenia týchto\ndaňových kontrol, ktorých výsledky a závery použil správca dane pri rozhodovaní o nároku žalobkyne na\nodpočítanie dane. Preto správca dane mohol pokračovať v daňovej kontrole žalobkyni až po ukončení\ndaňových kontrol v spoločnostiach zúčastnených v obchodnom reťazci. Na konštatovaní o dôvodnosti\nprerušenia daňovej kontroly u žalobkyni nemôže nič zmeniť ani skutočnosť, že správca dane prerušil\ndaňovú kontrolu rozhodnutím zo dňa 18.02.2013, pričom dôvody na prerušenie daňovej kontroly jej\nboli v písomnej podobe doručené až dňa 19.03.2014. Pokiaľ správca dane mal vedomosť o dôvodoch\nprerušenia daňového konania z interných informačných systémov, je potrebné hodnotiť jeho postup ako\nsúladný s § 61 Daňového poriadku.\n8. Podľa názoru krajského súdu nemožno súhlasiť s tvrdením žalobkyne, že z napadnutého rozhodnutia\nžalovaného nevyplynulo, či a akým spôsobom sa správca dane zaoberal dôkazmi predloženými\nžalobkyňou, a to dodacími listami alebo CMR dokladmi, ktoré mali preukazovať dodanie tovaru.\nŽalovaný sa k tomuto tvrdeniu ako odvolacej námietke vyjadril v poslednom odseku na strane 16 svojho\nrozhodnutia, keď konštatoval, že žalobkyňa predložila spomínané doklady vo vyrubovacom konaní a\nžalovaný spolu s pripomienkami a vyjadrením žalobkyne protokol z daňovej kontroly prerokoval so\nžalobkyňou na ústnom pojednávaní dňa 24.03.2017. Po preverení týchto dôkazov dospel k záveru, že\nnepostačujú na preukázanie opodstatnenosti uplatneného odpočítania dane.\n9. Žalobkyňa v podanej žalobe poukázala na konštatovanie žalovaného o získaní neoprávnenej daňovej\nvýhody daňovými subjektmi Podtatranská hydina, a.s., a Hydina Slovensko, s.r.o. V tejto súvislosti\nžalobkyňa poukázala, že ak sa v tomto zmysle jednalo o podvodnú transakciu, nebola to žalobkyňa,\nkto by mal z nej akýkoľvek prospech, resp. žeby žalobkyňa získala v tejto súvislosti daňovú výhodu.\nSprávny súd k tomu uviedol, že úlohou správcu dane a žalovaného nebolo posúdiť, či žalobkyňa z\ndodania sporného tovaru získala daňovú výhodu, ale skúmať, či žalobkyňa splnila zákonné podmienky\npre odpočítanie DPH.\n10. Žalobkyňa vytýkala žalovanému, že nesprávne posúdil platnosť právnych úkonov - dodanie tovaru\nv preverovanom reťazci daňových subjektov. Podľa žalobkyne za simulovaný právny úkon možno\npovažovať výlučne objednanie tovaru spoločnosťou Slovakia Farma, s.r.o., pretože tento právny\núkon nebol reálny, predmetný tovar v skutočnosti objednával MVDr. T. V., ktorý nebol štatutárnym\nzástupcom spoločnosti Slovakia Farma, s.r.o. Vo vzťahu medzi spoločnosťou Podtatranská hydina,\na.s., a Hydina Slovensko, s.r.o., resp. Hydina Slovensko, s.r.o., a žalobkyňou však už nešlo o žiadny\nzastretý právny úkon a išlo o štandardné kúpne zmluvy platne uzavreté. S poukazom na § 41a ods.\n\n2 Občianskeho zákonníka a § 446 Obchodného zákonníka žalobkyňa konštatovala, že spoločnosť\nPodtatranská hydina, a.s., k predmetnému tovaru vlastníctvo v občiansko-právnom zmysle nadobudla.\nK uvedenej argumentácii krajský súd uviedol, že úlohou správcu dane, žalovaného a v súdnom konaní\nani správneho súdu nebolo posudzovať charakter právneho úkonu, na základe ktorého mala obchodná\nspoločnosť Slovakia Farma, s.r.o., nadobudnúť tovar od poľského dodávateľa, ale skúmať, či žalobkyňa\nsplnila zákonné podmienky pre priznanie práva na odpočítanie DPH na základe predmetných faktúr v\nzdaňovacom období marec 2013.\n11. Žalobkyňa v žalobe citovala rozsudok Najvyššieho súdu SR č. k. 3Sžf/1/2011, rozsudky Súdneho\ndvora EÚ z 12. 01. 2006 v spojených konaniach C-354/03, C-355/03 a C-484/03, ako aj uznesenie\nSúdneho dvora EÚ č. C-33/13 zo dňa 06. 02. 2014 bez toho, aby konkretizovala, ktoré právne\nnázory Najvyššieho súdu SR a Súdneho dvora EÚ uvedené v týchto rozhodnutiach sú v jej prospech,\nt. j. že zdôvodňujú jej nárok na odpočítanie dane zo sporných obchodov. Nie je úlohou krajského\nsúdu, aby na základe holej citácie judikatúry Súdneho dvora EÚ a Najvyššieho súdu SR v prospech\nžalobkyne vyhľadával právne závery podporujúce argumentáciu žalobkyne v súdnom konaní. Napriek\ntomu správny súd je toho názoru, že právne závery uvedených rozhodnutí Súdneho dvora EÚ na\nobchody uzavreté medzi dodávateľom Hydina Slovensko, s.r.o., a žalobkyňou nedopadajú. Boli by\naplikovateľné iba v prípade, ak by žalobkyňa preukázala reálne uskutočnenie ňou deklarovaných\nobchodov a zároveň by bola nespochybniteľná dobrá viera žalobkyne a jej dobromyseľnosť vo vzťahu k\njej dodávateľovi. Judikatúra Súdneho dvora EÚ vo veciach DPH totiž zohľadňuje požiadavku, aby daňový\nsubjekt vyvinul maximálne možné úsilie na preverenie svojho obchodného partnera tak, aby mu nebolo\nmožné vytknúť zanedbanie potrebnej dobromyseľnosti, dôslednosti a prezieravosti. Daňový subjekt\nmôže voľne vstupovať do obchodno-právnych vzťahov v rámci realizácie svojho práva na slobodné\npodnikanie, ale pri výbere obchodných partnerov a následných vstupoch do obchodno-právnych vzťahov\nsi musí byť vedomý potreby vlastnej právnej ochrany pre daňové účely, vrátane nároku na odpočítanie\nDPH. V tomto smere žalovaný vo svojom rozhodnutí správne poukázal na závery Najvyššieho súdu SR\nv jeho rozsudku č. k. 4Sžf/1/2016 zo dňa 07.03.2017, podľa ktorých štatutárny orgán spoločnosti musí\nmať nielen dostatočné informácie o obsahu a rozsahu zdaniteľných obchodov so svojimi obchodnými\npartnermi, ale aj zvažovať možné riziká z tohto obchodovania, pričom poukazuje na limity obozretnosti\npodnikateľa. Najvyšší súd SR v tomto rozsudku zdôraznil povinnosť obozretného prístupu k vzniku\nzdaniteľných súkromno-právnych vzťahov, najmä povinnosť zaobstarať si a zohľadniť všetky dostupné\ninformácie týkajúce sa zdaniteľného obchodu.\n12. Správny súd akceptoval záver správcu dane a žalovaného, ktorí v súvislosti s predmetným\npreverením nespochybnili dodanie tovaru žalobkyni, ani nespochybnili existenciu tovaru, no spochybnili\njeho dodanie v rozsahu a za podmienok, ako to žalobkyňa deklarovala spornými faktúrami vystavenými\njej dodávateľom Hydina Slovensko, s.r.o. Zákonné podmienky, ktorých splnenie zakladá platiteľovi právo\nna odpočítanie dane, totiž nemôžu spočívať len vo formálnom deklarovaní - predložení dokladov s\npredpísanými náležitosťami. Iba v prípade preukázania splnenia hmotno-právnych podmienok môže\nodberateľovi vzniknúť právo na odpočítanie dane.\n13. O trovách konania rozhodol správny súd podľa § 167 ods.1 S.s.p. tak, že účastníkom konania právo\nna náhradu trov konania nepriznal.\nIII.\nKonanie na kasačnom súde\n14. Proti tomuto rozsudku podala žalobkyňa ako sťažovateľka v zákonom stanovenej lehote kasačnú\nsťažnosť podľa § 440 ods. 1 písm. f), písm. g) a písm. h) S.s.p., ktorou sa domáhala, aby kasačný súd\nnapadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil krajskému súdu na ďalšie konanie.\n15. Sťažovateľka primárne namietala, že správny súd porušil zákon tým, že jej nesprávnym procesným\npostupom znemožnil, aby uskutočnila jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu\npráva na spravodlivý proces. V tejto súvislosti poukázala na to, že z odôvodnenia napadnutého rozsudku\nvyplýva, že správny súd pri svojom rozhodovaní vychádzal z písomného vyjadrenia žalovaného k\nsprávnej žalobe zo dňa 20.09.2017, v ktorom sa žalovaný vyjadril k jednotlivým žalobným dôvodom.\nUvedené vyjadrenie žalovaného nebolo pred rozhodnutím krajského súdu o veci doručené sťažovateľke,\nktorá sa tak nemala možnosť oboznámiť s podstatou procesnej obrany žalovaného a nemohla na túto\n\nakýmkoľvek spôsobom reagovať. Podľa názoru sťažovateľky tým došlo k porušeniu jej základného\npráva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane\nľudských práv a základných slobôd. V nadväznosti na uvedené dala do pozornosti nález Ústavného súdu\nSlovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 335/2006 zo dňa 30.10.2007 v spojení s rozhodnutím Najvyššieho\nsúdu Slovenskej republiky sp. zn. 2Cdo/209/2014 z 28.08.2014 ako i rozhodnutia Európskeho súdu pre\nľudské práva (vo veci Hudáková a ďalší proti Slovenskej republike z 27.04.2010 a vo veci Mantovanelli\nproti Francúzsku z 18.03.1997).\n16. V ďalších bodoch kasačnej sťažnosti namietala, že nepriznanie práva na odpočítanie DPH v tomto\nprípade nesúviselo s rozsahom jej dôkaznej povinnosti, ale z iných skutočností, ktoré zistil správca\ndane v rámci vlastného preverovania iných daňových subjektov. Sťažovateľka namietala aj absentovanie\núdajov o faktúrach, ktorých sa konanie týkalo.\n17. Sťažovateľka ďalej namietala odôvodnenie krajského súdu vo vzťahu k dĺžke daňovej kontroly.\nPodľa jej názoru je odôvodnenie krajského súdu nepostačujúce a neúplné. Z dôvodu, že krajský súd sa\nodmietol zaoberať väčšinou právnej argumentácie obsiahnutej v napadnutých rozhodnutiach správnych\norgánov s odôvodnením, že posudzovať tieto skutočnosti aj tak nebolo úlohou správnych orgánov, bolo\npodľa názoru sťažovateľky odňatie možnosti konať pred súdom.\n18. Záverom kasačnej sťažnosti sťažovateľka namietala, že správny súd sa v rozhodnutí odklonil od\nustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu ako aj od rozhodnutí Európskeho súdneho dvora.\n19. Žalovaný vo vyjadrení ku kasačnej sťažnosti poukázal na svoje vyjadrenie k žalobe a zdôraznil, že\nv danej veci nezistil pochybenie správcu dane v postupe, ani iné porušenie zákona. Žiadal preto, aby\nkasačný súd kasačnú sťažnosť ako nedôvodnú zamietol.\nIV.\nPrávny názor Najvyššieho súdu\n20. Senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky konajúci ako kasačný súd (§ 438 ods. 2 S.s.p.)\npreskúmal napadnutý rozsudok správneho súdu a po zistení, že kasačná sťažnosť bola podaná\noprávnenou osobou v zákonnej lehote (§ 442 ods. 1, § 443 ods. 1 S.s.p.) a že ide o rozsudok, proti\nktorému je kasačná sťažnosť prípustná (§ 439 ods. 1 S.s.p.), dospel k záveru, že kasačná sťažnosť je\ndôvodná. Rozhodol bez nariadenia pojednávania (§ 455 S.s.p.) s tým, že deň vyhlásenia rozhodnutia\nbol zverejnený na úradnej tabuli a na internetovej stránke najvyššieho súdu. Rozsudok bol verejne\nvyhlásený 30. júna 2020 (§ 137 ods. 4 v spojení s § 452 ods. 1 S.s.p.).\n21. Podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd každý má právo\nna to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a\nnestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch\nalebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.\n22. Podľa článku 48 ods. 2 Ústavy SR každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez\nzbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom.\nVerejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.\n23. Podľa § 106 ods. 1 S.s.p., ak správny súd neurobí iné vhodné opatrenia alebo nerozhodne vo veci\nbez nariadenia pojednávania, zašle bezodkladne žalobcovi vyjadrenie žalovaného a ďalších účastníkov\nk žalobe. Žalobca sa k nim môže vyjadriť v lehote určenej správnym súdom.\n24. Podľa § 106 ods. 2 S.s.p. k vyjadreniu žalobcu sa môžu účastníci konania vyjadriť v lehote určenej\nsprávnym súdom. Na ďalšie vyjadrenia správny súd nemusí prihliadať, o čom účastníkov konania poučí.\n25. Kasačný súd na úvod uvádza, že vyššie citovaný článok 48 ods. 2 Ústavy SR predstavuje princíp\nkontradiktórnosti súdneho konania, ktorý možno v zmysle uvedeného článku rozčleniť na 1) právo na\nprerokovanie veci v prítomnosti účastníka konania a 2) právo vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným\ndôkazom. Princíp kontradiktórnosti súdneho konania je z hľadiska systematického súčasťou práva na\nspravodlivý proces, ktoré spolu s právom na prístup k súdnej a inej právnej ochrane tvorí ucelený\n\nsystém práva na súdnu a inú právnu ochranu, ktoré je zaradené do druhej hlavy siedmeho oddielu\nÚstavy SR. Zmyslom práva na súdnu ochranu je umožniť každému reálny prístup k súdu a tomu\nzodpovedajúcu povinnosť súdu o veci konať. Ak osoba (právnická alebo fyzická) splní predpoklady\nustanovené zákonom, súd jej musí umožniť stať sa účastníkom konania so všetkými procesnými\noprávneniami, ale aj povinnosťami, ktoré z tohto postavenia vyplývajú (viď nálezy Ústavného súdu\nSlovenskej republiky sp. zn. II. ÚS 14/2001 z 23. augusta 2001, sp. zn. II. ÚS 132/2002 z 13. novembra\n2002, sp. zn. III. ÚS 171/2006 z 5. apríla 2007 a pod.).\n26. Z obsahu súdneho spisu vyplýva, že správny súd výzvou zo dňa 28.08.2017 (č. l. 28) zaslal\nžalovanému rovnopis žaloby na vyjadrenie. Žalovaný sa k žalobe vyjadril podaním zo dňa 20.09.2017\n(č. l. 41). Správny súd následne dňa 22.03.2018 vyhlásil rozhodnutie vo veci samej - rozsudok bez toho,\naby predmetné vyjadrenie žalovaného k žalobe bolo žalobkyni - sťažovateľke doručené.\n27. Právo účastníkov konania na doručenie procesných vyjadrení ostatných účastníkov treba považovať\nza súčasť práva na spravodlivý proces. Nedoručenie vyjadrenia účastníka konania druhému účastníkovi\nkonania vytvára stav nerovnosti účastníkov v konaní pred súdom, čo je v rozpore s princípom\nkontradiktórnosti konania a rovnosti zbraní, ako súčasti práva na spravodlivý proces. Keďže v danej veci\nvyjadrenie žalovaného k žalobe nebolo doručené sťažovateľke, táto tak nemala možnosť relevantným\nspôsobom reagovať na zásadné skutkové otázky žalovaným prezentované v príslušnom vyjadrení\nk žalobe. Treba teda konštatovať, že konanie pred správnym súdom nebolo možné považovať za\nspravodlivé.\n28. V tejto súvislosti dáva kasačný súd do pozornosti aj rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva z\n27. apríla 2010 v prípade Hudáková proti Slovenskej republike, v ktorom bolo poukázané na to, že princíp\nrovnosti zbraní, ako jeden zo znakov širšieho konceptu spravodlivého súdneho konania, vyžaduje, aby\nkaždej procesnej strane bola daná primeraná možnosť predniesť svoju záležitosť za podmienok, ktoré\nju nestavajú do podstatne nevýhodnejšej pozície vis - á - vis proti jej protistrane (napr. Nideröst-Huber\nproti Švajčiarsku, z 18. februára 1997, ods. 23, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1997-I).\n29. Okrem tejto požiadavky koncept spravodlivého súdneho konania v sebe implikuje právo na\nkontradiktórne konanie, podľa ktorého procesné strany musia dostať príležitosť nielen predložiť všetky\ndôkazy potrebné na to, aby ich návrh uspel, ale aj oboznámiť sa so všetkými dôkazmi a pripomienkami,\nktoré boli predložené s cieľom ovplyvniť rozhodnutie súdu a vyjadriť sa k nim (por. Nideröst-Huber,\ncitované vyššie, ods. 24).\n30. Význam uvedenej požiadavky spočíva v potrebe zabezpečenia, aby procesné strany mali vieru vo\nvýkon spravodlivosti a aby im nebola odopretá možnosť vyjadriť sa ku skutočnostiam, ktoré by mohli\novplyvniť rozhodnutie súdu. Bolo povinnosťou správneho súdu, aby pred svojím rozhodnutím v konaní,\nv ktorom rozhodoval bez nariadenia pojednávania v zmysle § 106 ods. 1 S.s.p., poskytol sťažovateľke\nmožnosť vyjadriť sa k písomnému podaniu žalovaného. V tejto súvislosti kasačný súd uvádza, že podľa\n§ 106 ods. 1 S.s.p. platí, že ak správny súd neurobí iné vhodné opatrenia alebo nerozhodne vo veci bez\nnariadenia pojednávania, zašle bezodkladne žalobcovi vyjadrenie žalovaného a ďalších účastníkov k\nžalobe. To však nemožno chápať tak, že pôjde o rozhodnutie vo veci samej po jej meritórnom prejednaní\nhoci bez nariadenia pojednávania, ale pôjde najmä o odmietnutie žaloby, alebo zastavenie konania.\nPokiaľ teda bude správny súd rozhodovať vo veci bez nariadenia pojednávania, bude povinný poskytnúť\núčastníkom konania možnosť vyjadriť sa k písomným podaniam ostatných účastníkov.\n31. Kasačný súd preto dospel k záveru, že v predmetnej veci správny súd porušil zákon tým, že\nnesprávnym procesným postupom znemožnil sťažovateľke, aby uskutočnila jej patriace procesné práva\nv takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.\n32. Z uvedených dôvodov kasačný súd napadnutý rozsudok krajského súdu postupom podľa § 462 ods.\n1 S.s.p. zrušil a vrátil mu vec na ďalšie konanie.\n33. S ohľadom na uvedené závery kasačný súd nie je nateraz oprávnený posudzovať spornú otázku\nz vecného hľadiska. Vecné posúdenie, vzhľadom na to, že sťažovateľke nebolo umožnené zaujať\nstanovisko k vyjadreniu žalovaného zo dňa 20.09.2017, by bolo predčasné, kasačný súd by vec\n\nposudzoval namiesto správneho súdu a tým by účastníkov konania pripravil o posúdenie veci nižšou\nsúdnou inštanciou.\n34. Úlohou krajského súdu v ďalšom konaní bude doručiť sťažovateľke vyjadrenie žalovaného zo dňa\n20.09.2017 a v zmysle § 106 ods. 1 S.s.p. umožniť jej sa k nemu vyjadriť v lehote určenej krajským\nsúdom. Ustanovenie § 106 ods. 2 S.s.p. tým nie je dotknuté. Následne krajský súd vo veci opätovne\nrozhodne. O nároku na náhradu trov kasačného konania rozhodne v zmysle § 467 ods. 3 S.s.p. správny\nsúd v rozhodnutí, ktorým sa konanie skončí (§ 175 ods. 1 S.s.p.).\n35. Záverom kasačný súd uvádza, že totožnou právnou otázkou totožných účastníkov sa už zaoberal\nvo svojich rozsudkoch č. k. 5Sžfk/45/2018 zo dňa 30.05.2019 a č. k. 8Sžfk/5/2019 zo dňa 22.08.2019,\npričom dospel k totožnému záveru.\n36. Senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky rozhodol pomerom hlasov 3 : 0.\nPoučenie:\nProti tomuto rozsudku opravný prostriedok n i e j e prípustný.", "vazby": {}, "cituje": [], "citovane_v": []}