{"guid": "2c4672bb-a0b7-46bc-8edf-f553d0545b48:103a2e7f-e4b2-489c-81f7-639de24233ce", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2020:7017200144.1", "spisova_znacka": "9Sžsk/110/2019", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 9Sžsk/110/2019 z 25. 11. 2020", "citacia": "rozsudok Najvyššieho súdu SR z 25. novembra 2020, sp. zn. 9Sžsk/110/2019, ECLI:SK:NSSR:2020:7017200144.1", "identifikacne_cislo": "7017200144", "sud": {"guid": "sud_100", "nazov": "Najvyšší súd", "typ": "najvyssi", "slug": "najvyssi-sud"}, "sudca": "JUDr. Judita Kokolevská", "sudca_id": 19, "sudca_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/sudca/judr-judita-kokolevska-19", "datum_vydania": "2020-11-25", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Iná povaha rozhodnutia"], "oblast": ["Správne právo"], "podoblast": ["Ostatné"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2013/417", "nazov": "zákon č. 417/2013 Z. z. o pomoci v hmotnej núdzi", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2013/417", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/417-2013"}], "paragrafy": [], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/103a2e7f-e4b2-489c-81f7-639de24233ce", "zdroj": "infosud", "url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2020:7017200144.1", "api_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2020:7017200144.1", "text_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2020:7017200144.1/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nNajvyšší súd\n9Sžsk/110/2019\n7017200144\n25. 11. 2020\nJUDr. Judita Kokolevská\nECLI:SK:NSSR:2020:7017200144.1\n\nROZSUDOK V MENE\nSLOVENSKEJ REPUBLIKY\nNajvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Judity Kokolevskej\na členiek senátu JUDr. Viery Nevedelovej a JUDr. Violy Takáčovej, PhD., v právnej veci žalobcu: C.\nR., trvale bytom K.U. XX, XXX XX L., proti žalovanému: Ústredie práce, sociálnych vecí a rodiny,\nodbor pomoci v hmotnej núdzi a štátnych sociálnych dávok, so sídlom Špitálska 8, 812 67 Bratislava, o\npreskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. UPS/US1/SSVOPHNSSD/SOC/2016/ 13233-0003\nPa zo dňa 14.12.2016, o kasačnej sťažnosti žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Košiciach, sp. zn.\n10Sa/7/2017 zo 06.05.2019, takto\nrozhodol:\nI. Najvyšší súd Slovenskej republiky odkladný účinok kasačnej sťažnosti žalobcu n e p r i z n á v a .\nII. Kasačnú sťažnosť z a m i e t a .\nIII. Účastníkom náhradu trov kasačného konania n e p r i z n á v a .\nodôvodnenie:\n1. Krajský súd v Košiciach rozsudkom sp. zn. 10Sa/7/2017 zo 06.05.2019 zamietol žalobu,\nktorou sa žalobca domáhal zrušenia rozhodnutia žalovaného č. UPS/US1/ SSVOPHNSSD/\nSOC/2016/13233-0003 PA zo dňa 14.12.2016 (ďalej len „preskúmavané rozhodnutie“) ako aj\nrozhodnutie Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny Košice (ďalej len „úrad práce“) č. KE1/OHNNVaŠSD/\nHNNV KE I., IV/SOC/2016/16851-0032 zo dňa 20.09.2016 a vec vrátil správnemu orgánu na ďalšie\nkonanie. Preskúmavaným rozhodnutím žalovaný ako odvolací orgán potvrdil prvostupňové rozhodnutie,\nktorým úrad práce odňal žalobcovi podľa § 10 ods. 3 a § 25 ods. 2 zákona č. 417/2013 Z. z. o pomoci v\nhmotnej núdzi a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon\nč. 417/2013 Z. z.“), pomoc v hmotnej núdzi v sume 61,60 eur mesačne od 01.09.2016. Úrad práce\nodňatie pomoci v hmotnej núdzi v sume 61,60 eur odôvodnil tým, že došlo k zmene skutočností pri\nposúdení nároku na pomoc v hmotnej núdzi vzhľadom na to, že žalobcovi bola zaslaná „Ponuka“ na\nvykonávanie činností v rozsahu 32 hodín mesačne na obdobie od 01.09.2016 do 31.12.2016. Zároveň\nbol žalobca poučený, že ak ponuku činností odmietne alebo nedoručí na úrad práce v stanovenej lehote,\nalebo po jej akceptovaní sa na výkon činností nedostaví, dávka sa v zmysle ust. § 10 ods. 3 zákona č.\n417/2013 Z. z. zníži o 61,60 eur. Žalobca na výzvu nereagoval doručením Ponuky, v ktorej by vyznačil\nči vykonávanie činností v rozsahu 32 hodín mesačne prijíma alebo odmieta. Namiesto toho bolo dňa\n05.09.2016 na úrad práce doručené vyjadrenie žalobcu. Keďže žalobca úradu v stanovenej lehote\nnedoručil tlačivo Ponuka a nevyjadril sa, či túto Ponuku prijíma alebo odmieta, považuje sa to za dôvod\nnesúhlasu zúčastniť sa výkonu činností a odmietnutie Ponuky. Odmietnutie Ponuky vyplýva aj z jeho\nvyjadrenia k výzve úradu práce.\n\n2. Krajský súd zamietnutie žaloby odôvodnil tým, že z obsahu spisovej dokumentácie žalovaného\nvyplýva, že žalobca je na účely pomoci v hmotnej núdzi posudzovaný ako jednotlivec, je nezamestnaný,\nnemá žiadny príjem zo zárobkovej činnosti. Ďalej z nej vyplýva, že žalobcovi bola aktivačným centrom\núradu práce zaslaná výzva s „Ponukou“ zo dňa 19.08.2016, v ktorej mu bolo ponúknuté vykonávanie\nčinností v rozsahu 32 hodín mesačne u organizátora, ktorým je mestská časť Košice - Sídlisko\nŤahanovce na obdobie od 01.09.2016 do 31.12.2016. V zmysle výzvy mal žalobca do 5 dní od jej\ndoručenia predložiť úradu práce tlačivo „Ponuka“, na ktorom bolo potrebné označiť, či výkon činností v\nzmysle ust. § 10 ods. 3 zákona č. 417/2013 Z. z. prijíma alebo odmieta. Žalobca bol zároveň vo výzve\npoučený, že v prípade, ak „Ponuku“ odmietne, nedoručí na úrad práce v stanovenej lehote alebo prijme\n„Ponuku“ a nezúčastní sa vykonávania činností, dávka sa v zmysle ust. § 10 ods. 3 zákona č. 4017/2013\nZ. z. zníži o sumu 61,60 eur. Žalobca na výzvu nereagoval doručením „Ponuky“, v ktorej by vyznačil, či\nvykonávanie činností v rozsahu 32 hodín mesačne prijíma alebo odmieta. Žalobca dňa 05.09.2016 na\núrad práce však doručil iba vyjadrenie k výzve aktivačného centra, pričom uviedol vo svojom vyjadrení,\nže „Ponuka“ úradu práce zo dňa 19.08.2016 je v rozpore s čl. 18 ods. 1, ods. 2 písm. c), d) a e) Ústavy\nSR, s medzinárodnými zmluvami, ktorými je SR viazaná a napĺňa skutkovú podstatu trestného činu\nnátlaku podľa Trestného zákona. Žalobca vo vyjadrení navrhol, aby úrad práce postupoval v súlade s\nust. § 10 ods. 8 zákona č. 417/2013 Z. z., t. j. ako keby mu vykonávanie činností nebolo ponúknuté a\naby mu dávka nebola znižovaná. Tiež uviedol, že obhajuje vlastné práva a právom chránené záujmy,\nktoré mu boli odopreté zo strany štátu, a taktiež obhajuje práva a právom chránené záujmy širokého\nspektra obyvateľov SR, ktorým môžu byť podobným spôsobom odopreté. Žalobca sa ďalej vyjadril, že\n„Ponuka“ zo strany úradu práce sa mu javí zaťažujúca, resp. zámerne zbytočne zaťažujúca, teda ako\nnástroj, ktorý zamestnanec úradu práce zneužil na to, aby tým, že ho zbytočne zaťažil, priamo ovplyvnili\nniektoré konania, v ktorých vystupuje ako účastník. Podľa názoru žalobcu ponuka nesie obligatórne\nznaky trestnej činnosti. Pretože žalobca nereagoval na podstatu ponuky úradu práce a v stanovenej\nlehote nedoručil tlačivo „Ponuka“ a nevyjadril sa, či „Ponuku“ prijíma alebo odmieta, považoval to úrad\npráce podľa názoru súdu správne za dôvod jeho nesúhlasu zúčastniť sa výkonu činností v zmysle ust. §\n10 ods. 3 zákona č. 417/2013 Z. z.. Preto úrad práce dňa 20.09.2016 vydal rozhodnutie, ktorým žalobcovi\nodňal pomoc v hmotnej núdzi v sume 61,60 eur mesačne od 01.09.2016.\n3. Podľa názoru krajského súdu úrad práce na základe uvedeného skutkového stavu správne rozhodol\no odňatí pomoci v hmotnej núdzi v sume 61,60 eur od 01.09.2016, s čím sa vecne správne stotožnil\naj žalovaný vo svojom rozhodnutí zamietajúcom odvolanie a potvrdzujúcom prvostupňové rozhodnutie\núradu.\n4. K podstatným námietkam žalobcu, ktoré sú vo svojej podstate zhodné s námietkami uvedenými v\nodvolaní, krajský súd uviedol, že v súvislosti s aplikáciu ust. § 10 ods. 3 zákona č. 417/2013 Z. z.\nsa nehovorí o práci, ale o „menších obecných službách“, „dobrovoľníckej činnosti“, a o „prácach na\npredchádzanie mimoriadnej situácie“, čo práve preto nie je možné zahrnúť pod pojem nútená práca.\nPri vykonávaní činností podľa ust. § 10 ods. 3 zákona č. 417/2013 Z. z. totiž nejde o výkon práce v\npracovnom pomere alebo obdobnom pracovnom vzťahu. Vykonávanie činností podľa ust. § 10 ods. 3\nzákona č. 417/2013 Z. z. možno chápať ako aktívnu činnosť občana na riešení svojej životnej situácie,\nktorá podmieňuje výšku dávky v hmotnej núdzi. Osoba, ktorá vykonáva požadované činnosti, by mala\nvnímať výkon činností ako prostriedok svojej užitočnosti a socializácie, a nie ako právny mechanizmus\nochrany pred krátením dávky. Požadovanie vykonávania činností v zmysle ust. § 10 ods. 3 zákona\nč. 417/2013 Z. z. nie je protiústavné, pretože touto otázkou sa zaoberal Ústavný súd SR, ktorý v\nnáleze PL. ÚS 8/2014-41 uviedol, že nie je v rozpore s ústavným príkazom vyjadreným v čl. 39 ods.\n2 Ústavy SR vyžadovať aktívnu participáciu osôb na zabezpečovaní ich základných životných potrieb.\nĎalej Ústavný súd SR uviedol, že právo na pomoc v hmotnej núdzi je garantované ústavou, avšak\npodrobnosti naplnenia tohto práva ústava ponecháva na zákon. Zavedením povinnosti zúčastniť sa\nčinností v zmysle ust. § 10 ods. 3 zákona č. 417/2013 Z. z. pre vznik nároku na dávku v hmotnej núdzi sa\nsleduje oprávnený cieľ, ktorým je aktivácia občana v hmotnej núdzi. Podľa názoru Ústavného súdu SR\npomer časového rozsahu činností a výšky potenciálne krátenej dávky v hmotnej núdzi je pod hranicou\nhodinovej minimálnej mzdy, avšak i s ohľadom na okolnosť, že požiadavka na výkon menších obecných\nslužieb podľa § 10 ods. 3 zákona o hmotnej núdzi nezakladá pracovno-právny vzťah, Ústavný súd SR\nju síce považuje za hraničnú, ale ústavne ešte stále akceptovateľnú, najmä z hľadiska jej účelu a cieľa.\nKrajský súd preto rovnako ako žalovaný hodnotil postoj žalobcu k uvedeným činnostiam ako jeho snahu\nbyť občanom dlhodobo pasívnym, zotrvávajúcim na dávke v hmotnej núdzi, ak odmietol „Ponuku“ a na\n\nvýkon činností v zmysle ust. § 10 ods. 3 zákona č. 417/2013 Z. z. nenastúpil, a to aj napriek tomu, že\nbol poučený o právnych dôsledkoch odmietnutia „Ponuky“ alebo jej nedoručenia v stanovenej lehote.\n5. Ako neopodstatnenú krajský súd hodnotil námietku žalobcu týkajúcu sa ním tvrdených nedostatkov\nv doručovaní výzvy zo strany správneho orgánu prvého stupňa (podľa žalobcu zo strany poštového\ndoručovateľa došlo k nesprávnej aplikácii oznámenia o uložení poštovej zásielky, čo predstavuje vážnu\nprocesnú vadu), pretože listiny správneho orgánu prvého stupňa (Výzva na preukázanie požadovaných\nskutočností a Ponuka č. 2016/689444, oba doklady zo dňa 19.08.2016) boli žalobcovi doručené\npreukázateľne 30.08.2016 a až od tohto dátumu žalobcovi začala plynúť lehota piatich dní na vrátenie\ntlačiva „Ponuka“ v zmysle poskytnutého poučenia. Žalobcom tvrdené nesprávne doručovanie sa však\ntýka obdobia pred doručením týchto dokladov do jeho vlastných rúk dňa 30.08.2018.\n6. V súvislosti s návrhom žalobcu, aby súd v rámci dokazovania v danej veci nevyužíval svoju viazanosť\n„dočista zvráteným“ odôvodnením vyššie označeného nálezu ústavného súdu, ale aby radšej využil\ninštitút § 132 ods. 1 SSP, krajský súd uvádzal, že pri svojom rozhodovaní je viazaný rozhodnutím\nústavného súdu o tom, či určitý právny predpis je alebo nie je v rozpore s ústavou, ústavným zákonom\nalebo medzinárodnou zmluvou, ktorou je Slovenská republika viazaná, a to platí aj v prípade každého\ntakého rozhodnutia vydaného v konaní o súlade právnych predpisov (čl. 125 Ústavy SR), teda aj v tejto\nveci je povinný rešpektovať v celom rozsahu závery Nálezu Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 8/2014.\nVzhľadom na tieto skutočnosti krajský súd nevzhliadol ani žiadne zákonné, prípadne racionálne dôvody\nna postup podľa § 100 ods. 1 písm. a/, b/ alebo c/ SSP, preto návrh žalobcu na prerušenie konania v\ntejto veci zamietol.\n7. Proti rozsudku krajského súdu podal v zákonnej lehote kasačnú sťažnosť žalobca (sťažovateľ). V\nkasačnej sťažnosti uviedol, že rozsudok krajského súdu považuje za plne nezákonný z dôvodu, že v\nkonaní, ktoré predchádzalo jeho vydaniu nebol dostatočne zistený stav prejednávanej veci a súd sa\nprakticky nevysporiadal ani s jednou námietkou či návrhom z jeho strany uvedenými v doplnenej žalobe a\nna tomto základe logicky nemohlo dôjsť ani k správnemu právnemu posúdeniu veci. V kasačnej sťažnosti\nsťažovateľ zopakoval argumenty uvedené v správnom konaní ako aj v rámci konania pred krajským\nsúdom v žalobe a vo vyjadreniach žalobcu, ktoré možno zhrnúť do niekoľkých okruhov: i) sťažovateľ\nopätovne nesúhlasí s právnym názorom vyjadreným v už spomínanom rozhodnutú Ústavného súdu SR\n(PL. ÚS 8/2014-41 z 27.05.2015), ktorý podrobne rozobral a namietal, že krajský súd si o tejto otázke\nnespravil vlastný názor ani konanie neprerušil a nepodal podnet na Ústavný súd SR na zjednotenie\nprávnych názorov s poukazom na rozhodnutie PL. ÚS 40/2015, prípadne návrh na začatie konania o\nprejudiciálnej otázke Európskemu súdu pre ľudské práva; ii) sťažovateľ namieta, že požiadavka úradu\npráce na vykonávanie rôznych činností pod hrozbou zníženia dávky je priamou diskrimináciou občanov\nv hmotnej núdzi; iii) táto činnosť úradom práce má charakter trestného činu.\n8. Záverom sťažovateľ žiadal priznať jeho kasačnej sťažnosti odkladný účinok z dôvodu, že právnymi\nnásledkami rozsudku krajského súdu mu hrozí závažná ujma spočívajúca v tom, že od nadobudnutia\nprávoplatnosti preskúmavaného rozhodnutia poberá iba invalidný dôchodok v sume 129,50 eur, čo ani\nnáhodou nepostačuje na to čo je uvedené v § 2 ods. 2 zákona č. 417/2013 Z. z. a priznanie odkladného\núčinku nie je v rozpore s verejným záujmom.\n9. Žalovaný vo vyjadrení ku kasačnej sťažnosti uviedol, že rozsudok krajského súdu považuje za vecne\nsprávny. Zákon taxatívne vymedzuje prípady, ktoré správny súd ako prejudiciálne riešiť nemôže s\npoukazom na ust. § 131 a § 132 zákona č 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok (ďalej len „SSP“).\nK priznaniu odkladného účinku kasačnej sťažnosti uviedol, že nie je zrejmé k čomu má predmetný\nnávrh žalobcu na priznanie odkladného účinku smerovať, keďže správny súd rozsudkom žalobu zamietol\na v prípade priznania odkladného účinku sa pozastavujú účinky napadnutého rozhodnutia krajského\nsúdu, t. j. nepozastavujú sa účinky napadnutého orgánu verejnej správy. Žalovanému nie je zrejmé aká\nhrozba závažnej ujmy by v prípade nepriznania odkladného účinku kasačnej sťažnosti žalobcovi hrozila.\nNavrhol, aby kasačný súd kasačnú sťažnosť ako nedôvodnú zamietol.\n10. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako kasačný súd (§ 438 ods. 2 SSP) preskúmal napadnutý\nrozsudok krajského súdu spolu s konaním, ktoré predchádzalo jeho vydaniu a dospel k záveru, že\nkasačná sťažnosť žalobcu nie je dôvodná.\n\n11. Podľa § 25 ods. 2 zákona č. 417/2013 Z. z. pomoc v hmotnej núdzi sa odníme, zvýši alebo zníži\na vyplatí sa vo vyššej sume alebo v nižšej sume, ak sa zmenia skutočnosti rozhodujúce na nárok na\npomoc v hmotnej núdzi. Osobitný príspevok sa odníme, ak sa zmenia skutočnosti rozhodujúce na nárok\nna osobitný príspevok.\n12. Podľa § 10 ods. 3 zákona č. 417/2013 Z. z., ak v odsekoch 6 a 7 nie je ustanovené inak, dávka\npodľa odseku 2 sa znižuje o sumu 61,60 eura za každého plnoletého člena domácnosti, ktorý nie je\nv právnom vzťahu, ktorý zakladá nárok na príjem zo závislej činnosti, a nezúčastní sa na základe\npísomnej dohody medzi úradom a obcou, rozpočtovou organizáciou alebo príspevkovou organizáciou,\nktorej zriaďovateľom je obec, alebo právnickou osobou so sídlom na území Slovenskej republiky, ktorá\norganizuje alebo sprostredkúva dobrovoľnícku činnosť pre inú osobu s jej súhlasom v jej prospech alebo\nvo verejný prospech (ďalej len „organizátor dobrovoľníckej činnosti“) v rozsahu 32 hodín mesačne na\nvykonávaní:\na) menších obecných služieb pre obec alebo rozpočtovú organizáciu alebo príspevkovú organizáciu,\nktorej zriaďovateľom je obec,\nb) dobrovoľníckej činnosti, alebo\nc) prác na predchádzanie mimoriadnej situácii, počas vyhlásenej mimoriadnej situácie a pri odstraňovaní\nnásledkov mimoriadnej situácie.\n13. Podľa § 131 SSP správny súd je viazaný rozhodnutím ústavného súdu o tom, či určitý právny predpis\nnie je v súlade s Ústavou Slovenskej republiky, ústavným zákonom alebo medzinárodnou zmluvou,\nktorou je Slovenská republika viazaná. Správny súd je tiež viazaný rozhodnutím ústavného súdu alebo\nEurópskeho súdu pre ľudské práva, ktoré sa týkajú základných ľudských práv a slobôd. Správny súd\nje tiež viazaný rozhodnutím príslušných orgánov o tom, že bol spáchaný trestný čin a kto ho spáchal,\nrozhodnutím o osobnom stave a o vzniku alebo zániku spoločnosti. Rozhodnutím o priestupku a inom\nsprávnom delikte je správny súd viazaný len, ak takéto rozhodnutie nie je predmetom samotného\nkonania.\n14. Kasačný súd po preskúmaní administratívneho spisu žalovaného sa v plnom rozsahu stotožňuje s\nprávnym názorom vysloveným krajským súdom v odôvodnení rozsudku. Podľa názoru kasačného súdu\nje rozsudok krajského súdu vecne správny, náležite odôvodnený a má za to, že krajský súd sa v ňom\nvysporiadal so všetkými podstatnými námietkami žalobcu. Kasačný súd nepovažuje za účelné opakovať\nargumentáciu uvedenú v rozsudku krajského súdu, a preto sa bude venovať iba podstatným námietkam\nuvedeným sťažovateľom v kasačnej sťažnosti.\n15. Sťažovateľ opakovane nesúhlasil s právnym názorom vyjadreným v náleze Ústavného súdu SR,\nsp. zn. PL. ÚS 8/2014 z 27.05.2015, podľa ktorého nie je v rozpore s ústavným príkazom vyjadreným\nv čl. 39 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky vyžadovať aktívnu participáciu osôb na zabezpečovaní ich\nzákladných životných potrieb, pokiaľ požadované činnosti nebudú neprimerané, neodôvodnené alebo\nzbytočne zaťažujúce. V prvom rade je potrebné uviesť, že samotná skutočnosť, že žalobca nesúhlasí\ns právnym názorom Ústavného súdu SR, nie je dôvodom na zmenu preskúmavaného rozhodnutia\nžalovaného ani rozsudku krajského súdu. Sťažovateľovej požiadavke, aby si otázku súladu posúdil\nsprávny súd sám prípadne inicioval konanie na Ústavnom súde SR, či Európsky súd pre ľudské práva\nnie je možné vyhovieť s poukazom na ust. § 131 SSP, v zmysle ktorého je správny súd rozhodnutím\nÚstavného súdu SR pri svojej rozhodovacej činnosti viazaný. Táto otázka je s konečnou platnosťou\nvyriešená Ústavným súdom SR a správny súd nie je oprávnený o nej rozhodnúť inak. Pokiaľ sťažovateľ\nnavrhoval zjednotenie odlišných právnych názorov podľa § 6 zákona č. 38/1993 Z. z. o organizácii\nÚstavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov, vzhľadom na nález\nÚstavného súdu SR PL. ÚS 40/2015, kasačný súd uvádza, že takýto postup je možný iba v súvislosti s\nrozhodovacou činnosťou senátu v konaní pred Ústavným súdom SR, nie v rámci správneho súdnictva.\nZároveň kasačný súd dodáva, že podľa jeho názoru nie je nález PL. ÚS 40/2015 na situáciu sťažovateľa\naplikovateľný vzhľadom na riešenie inej právnej ako aj skutkovej otázky.\n16. Kasačný súd rovnako považuje za neopodstatnenú námietku sťažovateľa, že konanie úradu je\npriamou diskrimináciou občanov v hmotnej núdzi. V tejto súvislosti opätovne poukazuje n a nález\nÚstavného súdu SR PL. ÚS. 8/2014-41, ktorým je viazaný a v ktorom sa tejto otázke ústavný súd\nvenoval, pričom uviedol: „...pri skúmaní požiadaviek vyplývajúcich z diskriminačného testu konštatuje,\nže napadnuté ustanovenia zákona o hmotnej núdzi svojou podstatou nesmerujú proti určitej vymedzenej\n\nskupine, ale ich účinky sa dotýkajú homogénnej skupiny osôb, potenciálnych poberateľov dávky v\nhmotnej núdzi, ktorí spĺňajú podmienky ustanovené zákonom o hmotnej núdzi...“.\n17. Pokiaľ sťažovateľ namietal, že konanie úradu práce napĺňa znaky trestného činu, je potrebné uviesť,\nže v správnom súdnictve poskytuje správny súd ochranu právam alebo právom chráneným záujmom\nfyzickej osoby a právnickej osoby v oblasti verejnej správy a rozhoduje v ďalších veciach ustanovených\nv SSP. Nerieši otázky trestnej činnosti.\n18. Záverom kasačný súd uvádza, že otázka „nútenej práce“ v súvislosti s činnosťami podľa ust. § 10\nods. 3 zákona č. 417/2013 Z. z. bola opakovane najvyšším súdom riešená. Napríklad v rozsudku sp. zn.\n9Sžso/53/2016 najvyšší súd uviedol: „Je potrebné dodať, že dobrovoľnícke činnosti v zmysle § 10 ods.\n3 zákona č. 417/2013 Z. z. nespadajú pod zákaz nútenej práce alebo povinnej práce v zmysle dohovoru\nMedzinárodnej organizácie práce č. 29 o nútenej alebo povinnej práci. Naopak, úmyslom zákonodarcu\nbolo prostredníctvom pracovnej činnosti uvedenej v tomto ustanovení motivovať občana v hmotnej núdzi,\naby sa aktívne podieľal na riešení svojej finančnej situácie a aby dlhodobo pasívne nezotrvával na dávke\nv hmotnej núdzi.“ Kasačný súd nemá dôvod sa od tohto ustáleného právneho názoru odkloniť.\n19. Čo sa týka odkladného účinku kasačnej sťažnosti, o ktorý žiadal žalobca, na takýto postup kasačný\nsúd nevidel dôvod. Žalobca neuviedol aká konkrétna ujma by mu mala byť spôsobená vzhľadom na\nto, že odkladný účinok kasačnej sťažnosti sa vzťahuje na rozsudok krajského súdu. Zamietnutie žaloby\nkrajským súdom sa nijako nedotklo právoplatnosti preskúmavaného rozhodnutia žalovaného. Kasačný\nsúd má za to, že priznanie odkladného účinku kasačnej sťažnosti by nijako nezmenilo situáciu žalobcu\nv súvislosti s právoplatným rozhodnutím žalovaného, ktoré by zostalo aj naďalej právoplatné.\n20. Vzhľadom na uvedené bolo potrebné kasačnú sťažnosť žalobcu podľa § 461 SSP ako nedôvodnú\nzamietnuť.\n21. O trovách konania rozhodol podľa § 167 ods. 1 v spojení s § 467 ods. 1 SSP, a účastníkom nepriznal\nnáhradu trov konania, pretože sťažovateľ v konaní nebol úspešný a žalovanému nárok na náhradu trov\nv zásade neprináleží.\n22. Toto rozhodnutie prijal Najvyšší súd SR v senáte pomerom hlasov 3:0.\nPoučenie:\nProti tomuto rozsudku n i e j e prípustný opravný prostriedok.", "vazby": {"vyrok_vztahy": [{"sz": "10Sa/7/2017", "guid": null, "vztah": "zamietnute"}]}, "cituje": [], "citovane_v": []}