{"guid": "8847a778-6022-42a2-9488-9934d53fb7e7:b8131fa0-5f45-421f-bfd2-93e711c1955a", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2020:7017200081.1", "spisova_znacka": "7Sžsk/155/2018", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 7Sžsk/155/2018 z 26. 2. 2020", "citacia": "rozsudok Najvyššieho súdu SR z 26. februára 2020, sp. zn. 7Sžsk/155/2018, ECLI:SK:NSSR:2020:7017200081.1", "identifikacne_cislo": "7017200081", "sud": {"guid": "sud_100", "nazov": "Najvyšší súd", "typ": "najvyssi", "slug": "najvyssi-sud"}, "sudca": "Mgr. Pavel Ištók", "sudca_id": 117, "sudca_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/sudca/mgr-pavel-istok-117", "datum_vydania": "2020-02-26", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Iná povaha rozhodnutia"], "oblast": ["Správne právo"], "podoblast": ["Ostatné"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2008/447/#paragraf-18.odsek-12", "nazov": "§ 18 ods. 12 zákona č. 447/2008 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2008/447/#paragraf-18.odsek-12", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/447-2008/paragraf-18"}, {"iri": "/SK/ZZ/2008/447/#paragraf-34.odsek-1", "nazov": "§ 34 ods. 1 zákona č. 447/2008 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2008/447/#paragraf-34.odsek-1", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/447-2008/paragraf-34"}, {"iri": "/SK/ZZ/2008/447/#paragraf-41.odsek-12", "nazov": "§ 41 ods. 12 zákona č. 447/2008 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2008/447/#paragraf-41.odsek-12", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/447-2008/paragraf-41"}, {"iri": "/SK/ZZ/2008/447/#paragraf-18.odsek-16", "nazov": "§ 18 ods. 16 zákona č. 447/2008 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2008/447/#paragraf-18.odsek-16", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/447-2008/paragraf-18"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/2008/447#paragraf-18", "/SK/ZZ/2008/447#paragraf-34", "/SK/ZZ/2008/447#paragraf-41"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/b8131fa0-5f45-421f-bfd2-93e711c1955a", "zdroj": "infosud", "url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2020:7017200081.1", "api_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2020:7017200081.1", "text_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2020:7017200081.1/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nNajvyšší súd\n7Sžsk/155/2018\n7017200081\n26. 02. 2020\nJUDr. Zdenka Reisenauerová\nECLI:SK:NSSR:2020:7017200081.1\n\nROZSUDOK V MENE\nSLOVENSKEJ REPUBLIKY\nNajvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Zdenky\nReisenauerovej a členiek senátu JUDr. Aleny Adamcovej a JUDr. Judity Kokolevskej, v právnej veci\nžalobcu: JUDr. H. E., bytom v L., proti žalovanému: Ústredie práce, sociálnych vecí a rodiny so sídlom\nv Bratislave, Špitálska 8, Bratislava, v konaní o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného z\n05.12.2016 sp. zn. UPS/US6/SSVOdPPKPC1/SOC/2016/11539, o kasačnej sťažnosti žalobcu proti\nrozsudku Krajského súdu v Košiciach č. k. 2Sa/5/2017-38 zo dňa 24. apríla 2018, takto\nrozhodol:\nNajvyšší súd Slovenskej republiky kasačnú sťažnosť žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Košiciach\nč. k. 2Sa/5/2017-38 zo dňa 24. apríla 2018 z a m i e t a.\nNávrh žalobcu na prerušenie konania z a m i e t a.\nÚčastníkom konania nárok na náhradu trov kasačného konania n e p r i z n á v a.\nodôvodnenie:\nI.\nKonanie pred krajským súdom\n1. Krajský súd v Košiciach (ďalej len „krajský súd alebo správny súd“) napadnutým rozsudkom č. k.\n2Sa/5/2017-38 zo dňa 24. apríla 2018 podľa § 190 zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok\n(ďalej len „SSP“) zamietol žalobu, ktorou sa žalobca domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutia\nžalovaného zo dňa 05.12.2016 sp. zn. UPS/US6/SSVOdPPKPC1/SOC/2016/11539, ktorým žalovaný\npodľa § 59 ods. 2 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní v znení neskorších predpisov (ďalej len\nsprávny poriadok) zamietol odvolanie žalobcu a potvrdil rozhodnutie Úradu práce, sociálnych vecí a\nrodiny Košice z 03.08.2016 č. KE1/OPTnKŤZPaPČ/SOC/2016/119411-0019, ktorým žalobcovi nepriznal\npeňažný príspevok na kompenzáciu zvýšených výdavkov súvisiacich so zabezpečením prevádzky\nosobného motorového vozidla. Krajský súd napadnutým rozsudkom súčasne zamietol návrh žalobcu na\nprerušenie konania podľa ustanovenia § 100 ods. 1 písm. b) Správneho súdneho poriadku a o nároku\nna náhradu trov konania rozhodol tak, že účastníkom právo na náhradu trov konania nepriznal.\n2.1. Z odôvodnenia uvedeného rozhodnutia vyplýva, že krajský súd z predloženého administratívneho\nspisu zistil, že preskúmavaným rozhodnutím z 05.12.2016 č. UPS/US6/SSVODPPKPC1/\nSOC/2016/11539 žalovaný podľa § 59 ods. 2 správneho poriadku zamietol odvolanie žalobcu a potvrdil\nrozhodnutie Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny Košice z 03.08.2016 č. KE1/OPTnKŤZPaPČ/\nSOC/2016/119411-0019, ktorým žalobcovi nepriznal peňažný príspevok na kompenzáciu zvýšených\nvýdavkov súvisiacich so zabezpečením prevádzky osobného motorového vozidla z dôvodu, že príjem\nžalobcu pre účely zákona č. 447/2008 Z. z. o peňažných príspevkoch na kompenzáciu ťažkého\n\nzdravotného postihnutia a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej\nlen „zákon“) je vyšší ako trojnásobok sumy životného minima ustanoveného v § 2 zákona č. 601/2003\nZ. z. o životnom minime a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov.\n2.2. V odôvodnení rozhodnutia žalovaný konštatoval, že podkladom pre vydanie prvostupňového\nrozhodnutia bol komplexný posudok Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny Košice zo dňa 22.07.2016\nč. KE0/RPČ/SOC/2016/122945, podľa ktorého sa žalobca považuje za fyzickú osobu s ťažkým\nzdravotným postihnutím v dôsledku stanovenia 70 %-nej miery funkčnej poruchy podľa prílohy č.\nIII zákona. Z dôvodu ťažkého zdravotného postihnutia je žalobca odkázaný na sprievodcu a termín\nopätovného posúdenia zdravotného stavu prvostupňovým posudkovým lekárom nebol stanovený.\nSociálne dôsledky ťažkého zdravotného postihnutia žalobcu v oblasti mobility a orientácie a v oblasti\nzvýšených výdavkov prvostupňový správny orgán v komplexnom posudku navrhol kompenzovať\npeňažným príspevkom na kompenzáciu zvýšených výdavkov súvisiacich so zabezpečením prevádzky\nosobného motorového vozidla. Žalobcovi peňažný príspevok na kompenzáciu zvýšených výdavkov\nsúvisiacich so zabezpečením prevádzky osobného motorového vozidla správny orgán nepriznal z\ndôvodu, že jeho príjem je vyšší ako 3-násobok sumy životného minima a vlastní majetok v hodnote\npresahujúcej 31.833,-- eur.\n2.3. V odvolacom konaní žalovaný zabezpečil vypracovanie lekárskeho posudku posudkovým lekárom\nústredia a vypracovanie komplexného posudku zo dňa 29.11.2016 č. UPS/US6/SSVODPPKPC2/\nSOC/2016/12300. Posudkovým lekárom ústredia bola miera funkčnej poruchy žalobcu stanovená na\n70 % podľa prílohy č. 3, časti III.8.d zákona pre cukrovku II. typu na intenzifikovanom inzulínovom\nrežime v štádiu chronických komplikácií, v dôsledku čoho sa žalobca považuje za fyzickú osobu s\nťažkým zdravotným postihnutím. Posudkový lekár v lekárskom posudku uviedol, že žalobca sa lieči aj pre\nstav po vysokej amputácii pravej dolnej končatiny pre diabetickú gangrénu, ktorý je hodnotený mierou\nfunkčnej poruchy 60 %. Ostatné chorobné stavy a komplikácie uvádzané v predložených odborných\nlekárskych nálezoch (poruchy krvného tlaku a depresívna porucha pri somatickom ochorení) už nie\nsú posudkovo významné, neodôvodňujú zákonom stanovenú mieru funkčnej poruchy 50 %. Z dôvodu\nťažkého zdravotného postihnutia je žalobca odkázaný na sprievodcu, termín opätovného posúdenia\nzdravotného stavu posudkový lekár ústredia nestanovil.\n2.4. V rámci sociálnej posudkovej činnosti vykonanej dňa 29.11.2016 bolo zistené, že žalobca je\npoberateľom invalidného dôchodku, zároveň od 29.01.2016 vykonáva advokátsku činnosť so sídlom O.\nXX, L., kde sa aj obvykle v priebehu dňa zdržiava. Pri výkone sociálnej posudkovej činnosti žalobca\nuviedol, že pre pohybové obmedzenia sa pohybuje pomalším tempom, neistou a sťaženou chôdzou,\ns prejavmi celkovej slabosti a vyčerpania. Je schopný pohybu len na krátke vzdialenosti s oporou\nvychádzkovej palice, resp. v doprovode inej fyzickej osoby. Na premiestňovanie v domácom prostredí\npoužíva mechanický vozík. Na pravej dolnej končatine nosí protézu. Máva pretrvávajúce bolesti chrbtice,\nako aj fantómové bolesti nohy po amputácii, pričom bolesti sú výraznejšie po väčšej námahe a pri\nzmenách počasia. Máva časté závratové stavy, v dôsledku cukrovky musí dodržiavať prísny diétny\nrežim, čo si vyžaduje obstarávanie osobitných a potravinových výrobkov. Problémy má aj psychického\ncharakteru, je depresívne ladený, nepokojný a nervózny, trpí nespavosťou. Pri rozhovore verbálny\nkontakt so žalobcom bol naviazaný, na kladené otázky odpovedal adekvátne a primerane veku, je\nsprávne orientovaný. V odvolacom konaní žalobca preukázal vznik oprávnenia vykonávať samostatnú\nzárobkovú činnosť od 29.01.2016, kedy bol zapísaný do zoznamu advokátov ako advokát. V súvislosti\ns výkonom svojho povolania využíva osobné motorové vozidlo, minimálne počas dvoch dní v týždni.\nJe držiteľom oprávnenia viesť osobné motorové vozidlo, ale nie je vlastníkom osobného motorového\nvozidla, preto svoju prepravu si zabezpečuje prostredníctvom svojich známych.\n2.5. Žalovaný konštatoval, že z lekárskeho posudku, ktorý bol vypracovaný posudkovým lekárom\nústredia vyplýva, že žalobca je odkázaný na individuálnu prepravu osobným motorovým vozidlom, lebo\nspĺňa podmienky uvedené v § 14 ods. 6 písm. a), b) zákona. Pri zisťovaní príjmu pre účely poskytovania\npeňažných príspevkov na kompenzáciu podľa § 18 ods. 8 zákona žalovaný zistil, že príjem žalobcu\nza rok 2015 činil spolu 37.269,12 eur. Žalovaný poukazom na § 38 ods. 17 zákona konštatoval, že\npriemerný mesačný príjem žalobcu za rok 2015 predstavoval sumu 3.105,76 eur, ktorý je vyšší ako 3násobok sumy životného minima. Poukazom na ustanovenie § 41 ods. 12 zákona žalovaný uviedol,\nže z vyhlásenia žalobcu o majetku fyzickej osoby, ktorá žiada o peňažný príspevok na kompenzáciu\nalebo fyzickej osoby s ťažkým zdravotným postihnutím na účely poskytovania peňažných príspevkov na\n\nkompenzáciu zo dňa 08.04.2016 zistil, že žalobca vyhlásil, že vlastní majetok v hodnote presahujúcej\n39.833,-- eur.\n2.6. Žalovaný v rozhodnutí konštatoval, že nie je možné žalobcovi poskytnúť peňažný príspevok na\nkompenzáciu zvýšených výdavkov súvisiacich so zabezpečením prevádzky osobného motorového\nvozidla z dôvodu, že nespĺňa podmienky zákona. Uviedol, že prvostupňový správny orgán pri\nrozhodovaní o peňažnom príspevku na kompenzáciu zvýšených výdavkov súvisiacich so zabezpečením\nprevádzky osobného motorového vozidla postupoval v súlade so zákonom, preto žalovaný rozhodol\ntak, ako je to uvedené vo výrokovej časti jeho rozhodnutia. K námietkam, ktoré uviedol žalobca v\nodvolaní (porušenie článku 5 ods.1 Dohovoru o právach osôb so zdravotným postihnutím) uviedol,\nže ich nemožno akceptovať vzhľadom na právne podmienky zákona o peňažných príspevkoch na\nkompenzáciu, kde sú presne stanovené podmienky pre priznanie požadovaného peňažného príspevku.\n3. Žalobca podal v zákonnej lehote žalobu, ktorou sa domáhal toho, aby súd prerušil konanie a predložil\nvec Ústavnému súdu SR na rozhodnutie o súlade ustanovení § 41 ods. 12, § 38 ods. 17, § 18 ods.\n18 zákona č. 447 z 29. októbra 2008 o peňažných príspevkoch na kompenzáciu ťažkého zdravotného\npostihnutia a o zmene a doplnení niektorých zákonov s článkom 5 ods. 1 Dohovoru OSN o právach\nosôb so zdravotným postihnutím, s ktorou vyslovila súhlas Národná rada SR, a ktorá bola ratifikovaná\na vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, alebo aby zrušil rozhodnutie žalovaného a vec vrátil na\nnové prejednanie a rozhodnutie.\n4. Krajský súd zákonnosť preskúmavaného rozhodnutia žalovaného správneho orgánu preskúmal v\nintenciách zákona č. 447/2008 Z. z. o peňažných príspevkoch na kompenzáciu ťažkého zdravotného\npostihnutia a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č.\n447/2008 Z. z.“) citujúc právnu úpravu ustanovenú v § 1 ods. 2, § 2 ods. 1, 2, § 38 ods. 1 písm. b/, bod\n2, § 18 ods. 8, 16, 17, 18, § 41 ods. 12 uvedeného zákona, v spojení s právnou úpravou ustanovenou\nv čl. 5 ods. 1 Dohovoru OSN o právach osôb so zdravotným postihnutím, v intenciách právnej úpravy\nčlánku 1 ods. 2, článku 7 ods. 5 a článku 152 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky, postupom v zmysle\nprávnej úpravy ustanovenej v tretej hlave tretej časti Správneho súdneho poriadku, upravujúcej správnu\nžalobu v sociálnych veciach, za primeraného použitia ustanovení o všeobecnej správnej žalobe podľa\nprvej hlavy tretej časti SSP a dospel k záveru o nedôvodnosti podanej žaloby.\n5. Správny súd zistil, že Krajský súd v Košiciach pod sp. zn. 1Sa/3/2017 preskúmaval rozhodnutie\nžalovaného zo dňa 05.12.2016 sp. zn. UPS/US6/SSVOdPPKPC1/SOC/2016/1136, ktorým zamietol\nodvolanie žalobcu a potvrdil prvostupňové rozhodnutie správneho orgánu, ktorým tento nepriznal\nžalobcovi príspevok na diétne stravovanie z dôvodu, že žalobca má príjem vyšší ako 3-násobok sumy\nživotného minima pre jednu plnoletú osobu podľa osobitného zákona; vo veci 1Sa/4/2017 Krajský\nsúd v Košiciach preskúmaval rozhodnutie žalovaného z 05.12.2016 sp. zn. UPS/US6/SSVOdPPKPC1/\nSOC/2016/11538, ktorým zamietol odvolanie žalobcu a potvrdil prvostupňové rozhodnutie, ktorým\nžalobcovi nebol priznaný príspevok na kúpu osobného motorového vozidla z dôvodu, že žalobca má\npríjem pre účely zákona č. 447/2008 Z. z. vyšší ako 5-násobok sumy životného minima pre jednu plnoletú\nosobu podľa osobitného zákona, a že vlastní majetok presahujúci hodnotu 39.833,-- eur. Krajský súd\nuviedol, že v oboch prípadoch žalobca namietal rozpor s článkom 5 ods. 1 Dohovoru OSN o právach\nosôb so zdravotným postihnutím. V oboch prípadoch súd žalobu zamietol a nevyhovel žiadosti žalobcu\no prerušenie konania podľa ustanovenia § 100 ods. 1 písm. b) Správneho súdneho poriadku. Vzhľadom\nna to, že ide o vec toho istého žalobcu a totožného predmetu konania, ktoré už boli predmetom konania\npred správnym súdom, krajský súd v zmysle § 140 SSP poukázal na dôvody rozsudkov Krajského súdu\nv Košiciach sp. zn. 1Sa/3/2017 z 09.06.2017 a č. 1Sa/4/2017 z 08.09.2017, v ktorých súd uviedol\nnasledovné:\n„Ako vyplýva z vyššie citovaného ust. § 100 ods.1 písm.b) SSP, až do rozhodnutia vo veci samej môže\nsprávny súd v rámci vlastného uváženia rozhodnúť a podať návrh Ústavnému súdu Slovenskej republiky\nna začatie konania o súlade právnych predpisov s Ústavou Slovenskej republiky podľa čl. 125 ods. 1\nÚstavy Slovenskej republiky v spojení s ust. § 37 zákona č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu\nSlovenskej republiky a o konaní pred ním. Ďalej z tohto ustanovenia SSP vyplýva, že na postup podľa\ntohto ustanovenia nemá účastník konania právny nárok. Úvaha správneho súdu je v tomto autonómna.\nSúd posudzujúc návrh žalobcu na prerušenie konania z dôvodu uvedeného v ust. § 100 ods. 1 písm. b)\nSSP dospel k záveru, že nie sú splnené podmienky na konanie o súlade zákona č. 447/2008 Z. z., jeho\nust. § 41 ods. 12, § 18 ods. 16, § 18 ods. 18 s ustanoveniami čl. 5 ods. 1 Dohovoru OSN o právach osôb\n\nso zdravotným postihnutím, pretože na základe vlastného uváženia má za to, že uvedené ustanovenia\nzákona č. 447/2008 Z. z. sú v súlade s čl. 5 ods. 1 Dohovoru, keďže ako žalobca, tak aj všetky ostatné\nosoby, na ktoré sa aplikuje zákon, podľa názoru súdu sú posudzované rovnako a majú aj rovnaký nárok\nna svoju ochranu, ako aj požívajú rovnaký úžitok zo zákona, bez diskriminácie, či už ide o žalobcom\ntvrdení vyšší príjem alebo majetok v porovnaní s inými jednotlivcami Slovenskej republiky. Nakoniec ani\nžalobca neuviedol a ani súdu z vlastnej činnosti nie je známy ani jeden taký prípad, v ktorom by žalovaný\npostupoval inak, ako postupoval v žalobcovom prípade. Žalobcom citované všeobecné právne závery\nz rozsudkov Európskeho súdu pre ľudské práva, Ústavného súdu Slovenskej republiky, v ktorých ide o\ncelkom iné skutkové prípady a právne závery, bez toho, aby ich žalobca stotožnil so svojím prípadom,\nktorý je daný v jeho veci a na ktoré sa žalobca odvoláva, nepostačuje. Preto súd návrh žalobcu na\nprerušenie konania, keďže nemal žiadnu pochybnosť o rozpore uvedených ustanovení § 41 ods. 12,\n§ 18 ods. 16 a § 18 ods. 18 zákona s ust. čl. 5 ods. 1 Dohovoru OSN o právach osôb so zdravotným\npostihnutím, zamietol. Ak súd ako bolo vyššie uvedené dospel k záveru, že nie sú splnené podmienky\nna konanie o súlade zákona, jeho ustanovenia § 41 ods. 12, § 18 ods. 16 a § 18 ods. 18 s ustanoveniami\nčl. 5 ods. 1 Dohovoru OSN o právach osôb so zdravotným postihnutím, a ak žalobca v žalobe ničím\nnepreukázal, že je diskriminovaný žalobou napadnutým rozhodnutím žalovaného, potom súd žalobe\nžalobcu, ktorej jediným bodom je žalobcom namietaný nesúlad čl. 5 ods. 1 Dohovoru, nemohol priznať\núspech, pretože žalovaný rozhodol v súlade so zákonom, čo uznáva aj sám žalobca v poslednom\npodaní doručenom súdu 09.08.2017. Rozhodnutie žalovaného podľa názoru súdu je v súlade s čl.\n5 ods. 1 Dohovoru, pretože žalobca bol posudzovaný podľa zákona rovnako ako ostatné zdravotne\npostihnuté osoby, bola mu poskytnutá rovnaká ochrana zo zákona ako iným zdravotne postihnutým\nosobám. Ak žalobca nesplnil zákonnom stanovené podmienky, na ktoré zákon (vnútroštátny) sa v čl. 5\nods. 1 Dohovoru odvoláva, potom mu nemohol byť priznaný príspevok na kúpu osobného motorového\nvozidla s automatickou prevodovkou pre nesplnenie zákonných podmienok uvedených v ust. § 18 ods.\n16 a § 18 ods. 18 zákona v spojitosti s prílohou č. 13 k zákonu.“\n6. Krajský súd v preskúmavanej veci sa stotožnil s uvedeným právnym názorom, a preto žalobu podľa\n§ 190 SSP ako nedôvodnú zamietol.\n7. Krajský súd účastníkom nepriznal právo na náhradu trov konania, pretože žalovaný si právo na\nnáhradu trov konania neuplatnil, a žalobcovi ako neúspešnému účastníkovi konania právo na náhradu\ntrov konania nepatrí (§ 167 ods. 1 a § 168 Správneho súdneho poriadku).\nII.\nKasačná sťažnosť žalobcu proti rozsudku krajského súdu\n8. Proti uvedenému rozsudku krajského súdu podal žalobca v zákonnej lehote kasačnú sťažnosť.\nV dôvodoch kasačnej sťažnosti žalobca namietal, že krajský súd rozhodol na základe nesprávneho\nprávneho posúdenia veci (§ 440 ods. 1 písm. g/ SSP) a nesprávnym úradným postupom znemožnil\núčastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu\npráva na spravodlivý proces (§ 440 ods. 1 písm. f/ SSP). Navrhoval, aby najvyšší súd rozsudok Krajského\nsúdu v Košiciach sp. zn. 2Sa/5/2017 z 24.4.2018 zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.\n9.1 V dôvodoch kasačnej sťažnosti žalobca v úvode poukázal na skutkové zistenia daného prípadu.\nRozsudok krajského súdu považoval za zmätočný a nepreskúmateľný. Mal za to, že napadnutým\nrozsudkom a konaním, ktoré mu predchádzalo, došlo k porušeniu článku 12 ods. 1 prvej vety, ods. 2,\nčlánku 13 ods. 3, článku 20, článku 46 ods. 1 a článku 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, článku\n1 a článku 3 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, článku 6 ods. 1 a článku 14 Dohovoru o ochrane\nľudských práv a základných slobôd, článku 1 dodatkového Protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských\npráv a základných slobôd, článku 21 ods. 1 Charty základných práv Európskej únie a článku 5 ods. 1\nDohovoru OSN o právach osôb so zdravotným postihnutím v spojení s § 11 ods. 2 antidiskriminačného\nzákona.\n9.2. Žalobca namietal, že v danom prípade došlo k porušeniu práva na spravodlivé súdne konanie podľa\nčl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 2 a čl. 6 ods. 1 Dohovoru. Poukazom na to, že vo svojich podaniach namietal\nskutočnosť, že napadnutým rozhodnutím žalovaného mu bol popretý nárok na rovnakú ochranu a na\nrovnaký úžitok zo zákona bez akejkoľvek diskriminácie, vytýkal krajskému súdu, že jeho argumenty\nnechal bez povšimnutia. V danej súvislosti poukázal na judikatúru Európskeho súdu, podľa ktorej\n\nprávo na spravodlivý proces zahŕňa aj právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia (napr. Garcia Ruiz v.\n(Hadjianastassiou v. Grécko, § 33). Súčasne žalobca poukázal aj na ďalšie rozhodnutia Európskeho\nsúdu pre ľudské práva (napr. Garcia Ruiz v. Španielsko, § 2; Georgidias v. Grécko, Recueil III/1997;\nSouminem v. Fínako, § 27, 1. júl 203; Tatischvili v. Rusko, § 58, 22. februára 2007; Vetrenko v. Moldavsko;\nKrasulya v. Rusko). Dôvodil, že Ústavný súd SR k obsahu základného práva podľa článku 46 ods.\n1 ústavy uviedol, že okrem prístupu k súdu článok 46 ods. 1 ústavy priznáva určitú kvalitu súdneho\nkonania - právo na spravodlivý proces, súčasťou obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa\nčlánku 46 ods. 1 ústavy je taktiež právo účastníka konania na také odôvodnenie rozhodnutia, ktoré jasne\na zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom\nsúdnej ochrany. V danej súvislosti žalobca poukázal na rozsiahlu judikatúru Ústavného súdu SR - napr.\nI. ÚS 108/07, III. ÚS 78/07, IV. ÚS 115/03, III. ÚS 209/04, III. ÚS 311/07, I. ÚS 243/07, I. ÚS 155/07, I. ÚS\n402/08, III. ÚS 328/05, III. ÚS 116/06, III. ÚS 107/07, IV. ÚS 14/07, IV. ÚS 115/03, III. ÚS 119/03, III. ÚS\n209/04, I. ÚS 33/2012, I. ÚS 265/05, ako aj na ďalšie rozhodnutia ústavného súdu. Žalobca ďalej tvrdil,\nže ústavný súd vo svojej konštantnej judikatúre tiež uviedol, že všeobecný súd sa vo svojom rozhodnutí\nmusí vyrovnať so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami tvoriacimi základ pre toto rozhodnutie, inak\ntreba rozhodnutie všeobecného súdu považovať za arbitrárne a teda za rozporné s článkom 46 ods.\n1 ústavy a článkom 6 ods. 1 Dohovoru (opätovne poukázal na I. ÚS 265/05). Tiež poukázal na to, že\nústavný súd v judikatúre konštatoval, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené\núčastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú\nskutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných\núčastníkmi konania (II. ÚS 251/04, III. ÚS 209/04, II. ÚS 200/09, III. ÚS 193/06, III. ÚS 198/07, II. ÚS\n410/06). Žalobca vyslovil názor, že Krajský súd v Košiciach v rozsudku sp. zn. 1Sa 4/2007 zo dňa 8. 9.\n2017 nedal špecifickú odpoveď na námietky uvedené v jeho podaniach, v ktorých tvrdil, že žalovaný\nmu nepriznal výhodu zo zákona - príspevok na kúpu osobného motorového vozidla s automatickou\nprevodovkou, z dôvodu jeho príjmu a majetku, čím došlo k porušeniu článku 5 ods. 1 Dohovoru OSN o\nprávach osôb so zdravotným postihnutím. Uviedol, že výklad spočívajúci v tvrdení, že žalobca nesplnil\nzákonom stanovené podmienky, na ktoré zákon (vnútroštátny) sa v článku 5 ods. 1 Dohovoru odvoláva,\na preto mu nemohol byť priznaný príspevok na kúpu osobného motorového vozidla pre nesplnenie\npodmienok uvedených v § 18 ods. 16, ods. 18 zákona v spojitosti s prílohou číslo 13 k zákonu, treba\npovažovať za arbitrárny. Tvrdil, že podľa komplexného posudku žalobca splnil podmienky, aby mu bol\npriznaný úžitok zo zákona - príspevok na kúpu osobného motorového vozidla, avšak dôvodom jeho\nnepriznania bol diskriminačný dôvod - jeho príjem a majetok. Dal do pozornosti, že v predmetnej veci\nnežiadal príspevok na kúpu osobného motorového vozidla s automatickou prevodovkou, ale príspevok\nna kompenzáciu zvýšených výdavkov súvisiacich so zabezpečením prevádzky motorového vozidla.\nŽalobca namietal, že napadnutý rozsudok vo svojom odôvodnení obsahuje nesúlad právnych záverov\ns vykonanými skutkovými a právnymi zisteniami. Považoval rozsudok súdu za zmätočný a arbitrárny.\nTrval na tom, že v danej veci došlo k porušeniu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa\nčlánku 46 ods. 1 Ústavy, článku 36 ods. 1 Listiny a práva na spravodlivé súdne konanie podľa článku 6\nods. 1 Dohovoru ochrane ľudských práv a základných slobôd.\n9.3. Žalobca nesúhlasil ani s postupom krajského súdu, ktorým zamietol jeho návrh na prerušenie\nkonania a predloženie veci Ústavnému súdu SR. Uviedol, že v predmetnej veci navrhol krajskému\nsúdu, aby konanie prerušil a vec predložil Ústavnému súdu SR na rozhodnutie o súlade ustanovení\n§ 41 ods. 12, § 18 ods. 16, 18 zákona č. 447/2008 Z. z. o peňažných príspevkoch na kompenzáciu\nťažkého zdravotného postihnutia a o zmene a doplnení niektorých zákonov s článkom 5 ods. 1 Dohovoru\nOSN o právach osôb so zdravotným postihnutím, s ktorým vyslovila súhlas Národná rada Slovenskej\nrepubliky a ktorá bola ratifikovaná a vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom. Žalobca nesúhlasil\ns argumentáciou správneho súdu, ktorou odôvodnil zamietnutie jeho návrhu na prerušenie konania.\nV danej súvislosti poukázal na rozhodnutia Ústavného súdu SR - PL ÚS 39/2014, I. ÚS 53/2010.\nŽalobca dôvodil, že systémovo zákon č. 447/208 Z. z. stojí na iných právnych základoch ako článok\n5 ods. 1 Dohovoru OSN o právach osôb so zdravotným postihnutím, majúc za to, že so systémovým\nprístupom zakotveným v predmetnom článku sa zákonodarca ku dňu podania žaloby nevyporiadal a\nzvolený procesný postup krajského súdu má v danej veci takú intenzitu, ktorá ovplyvnila rozhodnutie vo\nveci samej. Trval na tom, že došlo k porušeniu práva na súdnu ochranu a spravodlivé súdne konanie\npodľa článku 46 ods. 1, článku 48 ods. 2 ústavy a článku 6 ods. 1 Dohovoru, práva na účinný prostriedok\nnápravy podľa § 13 Dohovoru, článku 1, článku 59 ods. 2 ústavy a článku 11 ods. 5 Listiny.\n\n9.4. Ďalej žalobca namietal, že došlo k presunu dôkazného bremena na žalovaného. Dôvodil, že v\npredmetnej veci netvrdil, že mu nebola poskytnutá rovnaká ochrana zo zákona, ale namietal, že nemal\nrovnaký úžitok zo zákona bez akejkoľvek diskriminácie. Tvrdil, že Dohovor OSN o právach osôb so\nzdravotným postihnutým v žiadnom ustanovení neumožňuje vylúčiť určitú skupinu zdravotne ťažko\npostihnutých osôb z nároku na úžitok zo zákona. Namietal, že jeho argumenty zostali nepovšimnuté.\nCitujúc právnu úpravu ustanovenú v § 11 zákona č. 365/2004 Z. z. o rovnakom zaobchádzaní\nv niektorých oblastiach a ochrane pred diskrimináciou a o zmene a doplnení niektorých zákonov\n(antidiskriminačný zákon) žalobca uviedol, že v predmetnej veci bol súdu žalovaným predložený\nadministratívny spis, ktorého súčasťou je aj komplexný posudok Úradu práce sociálnych vecí a rodiny\nv Košiciach č. KEO/RPČ/SOC/2016/122945 zo dňa 22. 7. 2016, z ktorého vyplýva, že žalobcovi bol\nnavrhovaný peňažný príspevok na kompenzáciu zvýšených výdavkov na diétne stravovanie, žalobcovi\nvšak nebol príspevok priznaný z dôvodu výšky jeho príjmu a majetku. Žalobca mal za to, že predložil\ndostatok dôkazov v konaní a tým založil presun dôkazného bremena na žalovaného. Tvrdil, že žalovaný\nnepreukázal po presune dôkazného bremena pri poskytovaní výhod príspevku na kompenzáciu\nzvýšených výdavkov súvisiacich so zabezpečením prevádzky motorov vozidla, že postupoval v danej\nveci voči žalobcovi nediskriminačne, a preto došlo k porušeniu § 11 ods. 2 antidiskriminačného zákona.\nV danej súvislosti poukázal na rozhodnutie ústavného súdu III. ÚS 90/2015, rozhodnutie Ústavného\nsúdu Českej republiky III. ÚS 880/15, rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci Nachova\na ďalší proti Bulharsku (2004).\n9.5. Žalobca ďalej namietal nesprávne právne posúdenie veci. Vyslovil názor, že krajský súd v danej\nveci vylúčil z aplikácie na daný prípad Dohovor OSN o právach osôb so zdravotným postihnutým a\nnamietaným ustanovením článku 5 ods. 1 tohto Dohovoru vo vzťahu k právu na rovnaký úžitok zo zákona\npre každú zdravotne ťažko postihnutú osobu sa vôbec nezaoberal. Poukázal na rozhodnutie Najvyššieho\nsúdu SR sp. zn. 2 M Cdo 4/2009, rozhodnutie ústavného súdu I. ÚS 313/2012 - 52. Citujúc článok 1\nods. 2, článok 7 ods. 5 ústavy a článok 152 ods. 4 ústavy žalobca uviedol, že predmetný Dohovor bol\ninkorporovaný do nášho právneho poriadku, a teda je jeho súčasťou, s režimom prednostnej aplikácie\nvo vzťahu k vnútroštátnemu právu, a preto vzhľadom na jeho právnu silu a prednosť pred zákonom\nSlovenskej republiky bolo povinnosťou správnych orgánov vykladať jednotlivé ustanovenia školského\nzákona (nie je predmetom konania poznámka súdu) v súlade s Dohovorom OSN o právach osôb so\nzdravotným postihnutím, prípadne správne orgány mohli priamo aplikovať pravidlá medzinárodného\npráva obsiahnuté v Dohovore. V danej súvislosti poukázal na judikatúru ústavného súdu IV. ÚS 77/02,\nIII. ÚS 64/2000, I. ÚS 5/02, PL. ÚS 14/98, PL ÚS 4/97, PL. ÚS 18/97, PL ÚS 4/00, PL. ÚS 21/00,\nPL. ÚS 10/02, PL ÚS 15/03, PL ÚS. 38/04, PL. ÚS 8/04. Žalobca dôvodil, že Dohovor OSN o právach\nosôb so zdravotným poskytnutím v článku 5 zakotvuje zákaz akejkoľvek diskriminácie. Dohovor teda\nneustanovuje kvalifikované kritéria - zakázané dôvody diskriminácie. Priznáva však nárok na výhody zo\nzákona všetkým osobám v identickej situácii teda fyzickým osobám - posúdených za osoby s ťažkým\nzdravotným postihnutím. Dal do pozornosti, že zákon č. 447/2008 Z. z. nepriznáva osobám s ťažkým\nzdravotným postihnutým s vyšším príjmom a majetkom nárok na rovnaký úžitok zo zákona ako osobám\ns nižším príjmom a majetkom, pričom Dohovor v žiadnom ustanovení neumožňuje vylúčiť určitú skupinu\nzdravotne ťažko postihnutých od nároku na úžitok zo zákona. Trval na tom, že došlo k porušeniu\nčlánku 5 ods. 1 Dohovoru OSN o právach osôb so zdravotným postihnutím. Tiež dôvodil, že princíp\nnediskriminácie a princíp rovnosti sú úzko prepojené, v ktorej súvislosti poukázal na judikatúru súdu\nspadajúcu pod článok 14 - rozsudok súdu z 23. júla 1968 v belgickom lingvistickom prípade, Séria\nA, číslo 6 ods. 10, rozsudok z 28. mája 1985 v prípade Abdulaziz Cabales a Balkandali v. Spojené\nkráľovstvo Séria A, číslo 94 a ods. 78. Žalobca trval na tom, že zákon č. 447/2008 Z. z. poskytuje\nvýhody a to príspevok na kúpu osobného motorového vozidla, teda spadá do rozsahu práv zakotvených\nv Dohovore. Namietal, že rozdielne zaobchádzanie žalovaný - Ministerstvo práce, sociálnych vecí a\nrodiny práce v Bratislave (nie je účastníkom konania poznámka súdu) nesprávne odôvodňuje solidárnym\nprístupom od určitého príjmu a majetku postihnutej osoby, keď príspevok tejto osobe sa neposkytuje,\npričom takéto rozlišovanie však Dohovor OSN o právach osôb so zdravotným postihnutým neumožňuje,\nnakoľko priznáva všetkým zdravotne ťažko postihnutým osobám nárok na rovnaký úžitok zo zákona\nbez akejkoľvek diskriminácie. Žalobca mal za to, že došlo k porušeniu článku 14 Dohovoru v spojení s\nčlánkom 1 Protokolu č. 1 Dohovoru. Citujú článok 12 ods. 2 ústavy žalobca uviedol, že účelom úpravy\nčlánku 12 ods. 2 ústavy je ochrana pred diskrimináciou, keď diskriminácia nie je hodnotenie ľudí podľa\nich individuálnych vlastností, ale hodnotenie podľa príslušnosti k určitej spoločenskej skupine. I v danej\nsúvislosti žalobca poukázal na judikatúru ústavného súdu - PL. ÚS 10/104, PL. ÚS 13/19, PL. ÚS\n1/2012, PL. ÚS 8/2014, II. ÚS 159/07, III.ÚS 328/05, IV. ÚS 88/07, IV.ÚS 14/07, PL. ÚS 36/95, I. ÚS\n\n87/93, PL. ÚS 16/95, II. ÚS 80/99, PL. ÚS 21/00, PL. ÚS 6/04, PL. ÚS 14/98, PL. ÚS 4/97, PL. ÚS 18/97,\nPL. ÚS 4/00, PL. ÚS 21/00, PL. ÚS 10/02, PL. ÚS 15/03, PL. ÚS 38/04, PL. ÚS 8/04. Tvrdil, že dôvodmi\ndiskriminácie sa zaoberá početná judikatúra ESĽP, na ktorú poukázal - napr. rozsudok vo veci sťažnosti\nč. 5100/71 z 8. 6. 1976 vo veci Engel a spol. proti Nemecku, rozsudok z 13. 7. 2010, sťažnosť č. 7205/07\nvo veci Clift proti Spojenému kráľovstvu bod 59 a rozsudok z 4. 5. 2010, sťažnosť č. 21990/08 vo veci\nPeterka proti Českej republike. Tiež poukázal na to, že ústavný súd v súvislosti so všeobecným princípom\nrovnosti tiež konštatoval, že o odstránenie zvýhodnenia sa nemôže uchádzať každý, ale len ten, kto\nsa nachádza v rovnakej situácii ako neprimerane zvýhodnený, pretože vo vzťahu k nemu sa priznanie\nneprimeranej výhody javí ako porušenie princípu rovnosti a tento základný princíp je porušený ešte vtedy,\nak sa s jednou skupinou adresátov noriem v porovnaní s inou skupinou zaobchádza inak, hoci medzi\noboma skupinami nie sú rozdiely takého druhu a takej závažnosti, že odôvodňujú takéto nerovnaké\nzaobchádzanie (nález ÚS SR II. 5/03). Žalobca mal za to, že došlo k jeho diskriminácii, nakoľko sa\nnachádza v rovnakej situácii bez toho, aby existovalo ustanovenie Dohovoru OSN o právach osôb so\nzdravotným postihnutím, ktoré by osoby v jeho postavení z práva na úžitok zo zákona vylučovalo.\n9.6. Žalobca záverom uviedol, že zákon poskytuje výhody len určitej skupine zdravotne ťažko\npostihnutých osôb, kde kritériom je ich majetok a príjem. Takéto osoby sa však ocitli v rovnakej situácii,\npreto im vznikol nárok na rovnaké výhody na základe lekárskeho posudku a komplexného posudku,\navšak zákon zdravotne ťažko postihnuté osoby s vyšším príjmom a majetkom vylúčil z nároku na\npríspevok a to na základe kritéria a to ich príjmu a majetku. Nesúhlasil s argumentáciou Ministerstva\npráce sociálnych vecí a rodiny (nie je účastníkom konania poznámka súdu) s odôvodnením potreby\nsolidarity. Trval na tom, že článok 5 ods. 1 Dohovoru zakotvuje nárok na rovnaký úžitok zo zákona\nkaždej osobe zdravotne ťažko postihnutej bez akejkoľvek diskriminácie. Dohovor zmluvnému štátu\nneumožňuje vylúčiť z práva na výhody zo zákona určitú skupinu osôb a to s vyšším príjmom a majetkom,\nnakoľko zakotvuje nárok na rovnaký úžitok zo zákona pre každú zdravotne postihnutú osobu. Mal za to,\nže v kontexte uvedeného je zrejme, že v danej veci sa s jednou skupinou adresátov noriem v porovnaní\ns inou skupinou zaobchádza inak, hoci medzi oboma skupinami nie sú rozdiely takého druhu a takej\nzávažnosti, že odôvodňujú takéto nerovnaké zaobchádzanie, a preto došlo k porušeniu článku 5 ods.\n1 Dohovoru, článku 14 Dohovoru v spojení s článkom 1 Protokolu č. 1 Dohovoru, článku 12 ods. 2 a\nčlánku 20 ods. 1 ústavy a § 11 ods. 2 a antidiskriminačného zákona.\nIII.\nVyjadrenie žalovaného správneho orgánu ku kasačnej sťažnosti žalobcu\n10. Žalovaný sa ku kasačnej sťažnosti žalobcu vyjadril podaním z 16.10.2018. Nesúhlasil s dôvodmi\nžalobcu, ktorými namietal nezákonnosť napadnutého rozsudku krajského súdu. Žalovaný navrhoval,\naby najvyšší súd kasačnú sťažnosť žalobcu ako nedôvodnú zamietol.\n11.1. V dôvodoch vyjadrenia žalovaný zdôraznil, že sa v celom rozsahu pridržiava svojich tvrdení\nuvedených vo vyjadrení k žalobe, vrátanie svojich argumentov a záverov v ňom obsiahnutých. Kasačnú\nsťažnosť žalobcu považoval za nedôvodnú a s jeho tvrdeniami sa nestotožnil.\n11.2. Vo vzťahu k námietke, ktorou žalobca v kasačnej sťažnosti namietal nesprávne právne posúdenie\nveci krajským súdom, ktoré videl v tom, že súd vylúčil z aplikácie na daný prípad Dohovor OSN o\nopravách osôb so zdravotným postihnutím a vôbec sa nezaoberal namietaným ustanovením článku\n5 ods. 1 tohto Dohovoru vo vzťahu k právu na rovnaký úžitok zo zákona pre každú zdravotne ťažko\npostihnutú osobu žalovaný uviedol, že žalobca v kasačnej sťažnosti iba opakovane poukazuje na\ndomnelé porušenie článkov ústavy a uvedeného Dohovoru, čo namietal už v podanej žalobe. Žalovaný\nnesúhlasil s argumentami žalobcu, majúc za to, že krajský súd so žalobcovými argumentami sa v\ndostatočnom rozsahu a správne vyporiadal v napadnutom rozsudku, vrátane aplikácie namietaného\nčlánku tohto Dohovoru OSN. Námietku žalobcu považoval za nedôvodnú.\n11.3. Žalovaný za nedôvodný považoval aj ďalší dôvod, pre ktorý žalobca podával kasačnú sťažnosť.\nUviedol, že dôvod kasačnej sťažnosti podľa § 440 ods. 1 písm. f/ SSP nie je možné v tomto prípade\nuplatniť, keď v konaní pred Krajským súdom v Košiciach nedošlo ani k porušeniu práva na spravodlivý\nproces a nemohlo dôjsť ani k porušeniu článku 46 ods. 1 a článku 48 ods. 2 ústavy, ako ani článku 6\nods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, pretože rozsudok krajského súdu je\nnáležite odôvodnený, pričom v odôvodnení sa súd v dostatočnom rozsahu pre meritum veci vyjadril k\n\nnámietkam žalobcu. Vyslovil názor že krajský súd právne korektne a zrozumiteľne sa vysporiadal so\nvšetkými právne a skutkovo významnými otázkami súvisiacimi s meritom veci. Odôvodnené závery, ku\nktorým dospel Krajský súd v Košiciach žalovaný považoval za presvedčivé a racionálne.\n11.4. Žalovaný v súvislosti s neopodstatnenosťou námietky žalobcu ohľadom porušenia § 11 ods. 2\nantidiskriminačného zákona upriamil pozornosť na to, že porušenia zásady rovnakého zaobchádzania\npodľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a ochrane pred diskrimináciou sa v zmysle § 307 a nasl.\nCivilného sporového poriadku uplatňujú osobitným druhom žaloby, odlišným od konania v správnom\nsúdnictve podľa Správneho súdneho poriadku, kde súdy preskúmavajú len zákonnosť rozhodnutí,\nopatrení a iných zásahov orgánu verejnej správy. Uviedol, že takáto osobitná žaloba v danom prípade\nuplatnená nebola, a preto je v tomto smere neopodstatnená aj predmetná námietka žalobcu.\n11.5. Žalovaný záverom uviedol, že rozhodnutie a postup žalovaného boli v súlade so zákonom, a\npreto Krajský súd v Košiciach postupoval správne pokiaľ dospel k záveru, že žalobu voči rozhodnutiu\nžalovaného bolo potrebné v celom rozsahu zamietnuť. Mal za to, že zo strany krajského súdu žiadnym\nspôsobom nedošlo k porušeniu ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, napadnutý\nrozsudok dostatočne vychádza zo zisteného skutkového stavu, ktorého právna subsumácia pod\ndotknuté ustanovenia právnych predpisov bola riadne správnym súdom odôvodnená, a preto námietky\nžalobcu obsiahnuté v kasačnej sťažnosti nie sú dôvodné\nIV.\nVyjadrenie žalobcu k vyjadreniu žalovaného ku kasačnej sťažnosti\n12.1. K vyjadreniu žalovaného ku kasačnej sťažnosti podal žalobca písomné vyjadrenie dňa 19.\nnovembra 2018. Žalobca v dôvodoch vyjadrenia uviedol, že trvá na kasačnej sťažnosti a jej dôvodoch\nv plnom rozsahu. Opätovne vyslovil názor, že v predmetnej veci nedošlo k reálnemu poskytnutiu\nsúdnej ochrany, nakoľko krajský súd na zistený stav veci nepoužil ústavne súladne interpretovanú\nmedzinárodnú zmluvu - Dohovor OSN o právach osôb so zdravotným postihnutím. Poukazom na\njudikatúru Ústavného súdu Slovenskej republiky, Európskeho súdu pre ľudské práva a Najvyššieho súdu\nSlovenskej republiky žalobca trval na tom, že krajský súd v napadnutom rozsudku nebral do úvahy\nrelevantné ustanovenia uvedeného Dohovoru.\n12.2. Žalobca svoje vyjadrenie doplnil písomným podaním doručeným kasačnému súdu dňa 17.2.2020,\nv ktorom predložil právne námietky vyplývajúce z Všeobecného komentára č. 6 Výboru OSN pre osoby\nso zdravotným postihnutím a uznesenia Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 616/2018-47 zo dňa 16.\nnovembra 2018.\nV.\nKonanie pred kasačným súdom\n13. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd kasačný (§ 11 písm. g) v spojení s § 438 ods. 2 SSP)\npreskúmal napadnutý rozsudok správneho súdu, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo (§ 453 ods. 2\nSSP), v rozsahu námietok žalobcu uvedených v kasačnej sťažnosti, kasačnú sťažnosť prejednal bez\nnariadenia pojednávania (§ 455 SSP), keď deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený minimálne 5 dní\nvopred na úradnej tabuli a na internetovej stránke Najvyššieho súdu Slovenskej republiky www.nsud.sk\n(§ 452 ods. 1 v spojení s ust. § 137 ods. 4 SSP) a dospel k záveru, že kasačná sťažnosť žalobcu nie\nje dôvodná.\n14. Predmetom prieskumného konania na kasačnom súde bol rozsudok Krajského súdu v Košiciach\nč. k. 2Sa/5/2017-38 zo dňa 24. apríla 2018, ktorým krajský súd podľa § 190 SSP zamietol žalobu,\nktorou sa žalobca domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutia žalovaného zo dňa 05.12.2016 sp. zn.\nUPS/US6/SSVOdPPKPC1/SOC/2016/11539, žiadajúc jeho zrušenie a vrátenie veci na ďalšie konanie.\nKrajský súd zároveň zamietol návrh žalobcu na prerušenie konania a predloženie veci Ústavnému súdu\nSlovenskej republiky na rozhodnutie o súlade ustanovení § 41 ods. 12, § 18 ods. 16 a ods. 18 zákona\nč. 447/2008 Z. z. s článkom 5 ods. 1 Dohovoru OSN o právach osôb so zdravotným postihnutím.\n\n15. V procese posudzovania zákonnosti napadnutého rozsudku správneho súdu kasačný súd vychádzal\nzo skutkových zistení vyplývajúcich zo spisového materiálu krajského súdu, súčasť ktorého tvoril\nadministratívny spis žalovaného správneho orgánu, na ktoré poukázal už krajský súd v odôvodnení\nnapadnutého rozsudku, z ktorých dôvodov ich najvyšší súd neopakuje a súčasne na ne poukazuje.\n16. Predmetom preskúmavacieho súdneho konania v danej veci bolo rozhodnutie žalovaného\nsprávneho orgánu č. UPS/US6/SSVODPPKPC1/SOC/2016/11539 zo dňa 05.12.2016, ktorým\nžalovaný podľa § 59 ods. 2 správneho poriadku zamietol odvolanie žalobcu a potvrdil rozhodnutie Úradu\npráce, sociálnych vecí a rodiny Košice z 03.08.2016 č. KE1/OPTnKŤZPaPČ/SOC/2016/119411-0019.\nUvedeným rozhodnutím prvostupňový správny orgán žalobcovi nepriznal peňažný príspevok na\nkompenzáciu zvýšených výdavkov súvisiacich so zabezpečením prevádzky osobného motorového\nvozidla z dôvodu, že príjem žalobcu pre účely zákona č. 447/2008 Z. z. je vyšší ako trojnásobok sumy\nživotného minima ustanoveného v § 2 zákona č. 601/2003 Z. z.\n17. Kasačný súd predovšetkým upriamuje pozornosť na to, že správne súdnictvo v Slovenskej republike\nvychádza z materiálneho chápania právneho štátu v zmysle čl. 1 ods. 1 ústavy vyžadujúceho, aby\nverejná správa bola pod kontrolou súdnej moci. Je založené jednak na kontrole verejnej správy, či\ntáto (ne)prekračuje jej zverené právomoci a jednak poskytuje ochranu subjektívnym právam osôb,\ndo ktorých bolo zasiahnuté alebo zasahované v rozpore so zákonom. Hlavnou úlohou správneho\nsúdnictva je teda ochrana subjektívnych práv a jeho cieľom ochrana práv fyzických a právnických osôb\na ich prostredníctvom následne aj ochrana zákonnosti. Správne súdnictvo je neoddeliteľným atribútom\nprávneho štátu zaručujúcim každej osobe či už ide o fyzickú alebo právnickú osobu ochranu práv\npred činnosťou orgánov verejnej správy. Dodržiavanie zákonnosti v oblasti výkonnej moci a dôsledná\nochrana jednotlivca je jednou z najdôležitejších čŕt právneho štátu, ktorého koncepcia práva stojí aj na\ndodržiavaní práva štátnymi orgánmi. Správny súd v správnom súdnictve poskytuje ochranu právam\nalebo právom chráneným záujmom fyzickej osoby a právnickej osoby v oblasti verejnej správy a\nrozhoduje v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom (§ 2 ods. 1 SSP). Konanie pred správnym\nsúdom je jednou zo záruk ochrany základných ľudských práv a slobôd a ochrany práv a oprávnených\nzáujmov účastníkov administratívneho konania (§ 5 ods. 2 SSP). Na rozhodnutie správneho súdu\nje rozhodujúci stav v čase právoplatnosti rozhodnutia orgánu verejnej správy alebo v čase vydania\nopatrenia orgánu verejnej správy (§ 135 ods. 1 SSP). Správnou žalobou sa žalobca môže domáhať\nochrany svojich subjektívnych práv proti rozhodnutiu orgánu verejnej správy alebo opatreniu orgánu\nverejnej správy (§ 177 ods. 1 SSP).\n18. Kasačný súd dáva tiež do pozornosti, že správny súd nie je súdom skutkovým. Jeho úlohou\npri preskúmaní zákonnosti rozhodnutia a postupu správneho orgánu podľa tretej hlavy tretej časti\nSprávneho súdneho poriadku (§§ 199 a nasl. SSP) je posudzovať, či správny orgán príslušný na konanie\nsi zadovážil dostatok skutkových podkladov pre vydanie rozhodnutia, či zistil vo veci skutočný stav,\nči konal v súčinnosti s účastníkom konania, či rozhodnutie bolo vydané v súlade so zákonmi a inými\nprávnymi predpismi a či obsahovalo zákonom predpísané náležitosti, teda či rozhodnutie správneho\norgánu bolo vydané v súlade s hmotnoprávnymi, ako aj s procesnoprávnymi predpismi. V súdnom\nprieskume zákonnosti rozhodnutia žalovaného správneho orgánu v sociálnych veciach správny súd\nnie je viazaný rozsahom dôvodov uvedených v žalobe, ak žalobca je fyzickou osobou, ktorou namieta\nnezákonnosť rozhodnutia správneho orgánu tvrdiac, že nezákonným rozhodnutím správneho orgánu\na postupom mu predchádzajúcim bol ukrátený na svojich hmotnoprávnych alebo procesnoprávnych\nprávach. Zákonnosť rozhodnutia správneho orgánu je podmienená zákonnosťou postupu správneho\norgánu predchádzajúceho vydaniu napadnutého rozhodnutia. Správny súd v konaní súdneho prieskumu\nzákonnosti rozhodnutia orgánu verejnej správy teda preskúmava, či orgán štátnej správy konal a\nrozhodol v súlade so zákonom, či v správnom konaní postupoval v súčinnosti s účastníkom konania, či\nsa vysporiadal s jeho námietkami a či na základe skutkových zistení na základe logického a rozumného\nuváženia ustálil správne svoj právny záver.\n19. Kasačný súd zistil, že krajský súd v danej veci v procese súdneho prieskumu zákonnosti\nnapadnutého rozhodnutia žalovaného správneho orgánu náležite postupoval v súlade s procesnými\npravidlami zákonodarcom nastolenými v prvej a tretej hlave tretej časti Správneho súdneho poriadku,\nkeď súdny prieskum zákonnosti rozhodnutia žalovaného správneho orgánu, napadnutého žalobou,\nvykonal náležite v zmysle platnej právnej úpravy zákona č. 447/2008 Z. z. o peňažných príspevkoch\nna kompenzáciu ťažkého zdravotného postihnutia a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení\n\nneskorších predpisov v spojení s právnou úpravou ustanovenou v Dohovore OSN o právach osôb\nso zdravotným postihnutím, v súlade s právnou úpravou ustanovenou v Ústave Slovenskej republiky\npostupom podľa Správneho súdneho poriadku a svoju právnu úvahu, na základe ktorej ustálil svoj právny\nzáver, náležite odôvodnil.\n20. Najvyšší súd po vykonaní súdneho prieskumu napadnutého rozhodnutia žalovaného v spojení s\nprvostupňovým správnym rozhodnutím a konaní im predchádzajúcich pri aplikácii zákonnej úpravy\nuvedených právnych predpisov postupom podľa Správneho súdneho poriadku dospel k zhodnému\nzáveru ako krajský súd o nedôvodnosti žaloby. Kasačný súd vyhodnotil rozsah a dôvody kasačnej\nsťažnosti žalobcu vo vzťahu k napadnutému rozsudku krajského súdu po tom, ako sa oboznámil s\nobsahom administratívneho a súdneho spisu, s námietkami žalobcu uvedenými v kasačnej sťažnosti\na s prihliadnutím na § 461 SSP dospel k záveru, že v zásade nezistil dôvod na to, aby sa odchýlil od\nlogických argumentov a relevantných právnych záverov spolu so správnou citáciou dotknutých právnych\nnoriem obsiahnutých v dôvodoch napadnutého rozsudku krajského súdu, ktoré vytvárajú dostatočné\nvýchodiská pre vyslovenie výroku rozsudku. Kasačný súd na zdôraznenie správnosti a zákonnosti\nrozsudku správneho súdu uvádza nasledovné.\nVI.\nPrávne posúdenie kasačným súdom\n21. Podľa čl. 1 ods. 1 veta prvá Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) Slovenská republika je\nzvrchovaný, demokratický a právny štát.\n22. Podľa čl. 2 ods. 2 ústavy štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu\na spôsobom, ktorý ustanoví zákon.\n23. Podľa čl. 152 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky výklad a uplatňovanie ústavných zákonov, zákonov\na ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov musí byť v súlade s touto ústavou.\n24. Základom interpretácie a aplikácie čl. 1 ods. 1 ústavy je zabezpečenie materiálneho a nie formálneho\nprávneho štátu. Základnou premisou materiálneho právneho štátu sa prezentuje všeobecná záväznosť\npráva pre všetkých. To znamená, že štátne orgány, orgány územnej samosprávy, právnické osoby s\nprávomocou rozhodovania o právach a povinnostiach, ako aj každý jednotlivec musí konať tak, ako\nurčuje právny poriadok. Z citovanej právnej úpravy ústavy vyplýva, že výklad a uplatňovanie všeobecne\nzáväzných právnych predpisov musí byť v súlade s ústavou. Pozitivistický právny prístup k aplikácii\nzákonov je preto v činnosti štátnych orgánov modifikovaný ústavne konformným výkladom, ktorý v\nzávislosti od ústavou chránených hodnôt pôsobí reštriktívne alebo extenzívne na dikciu zákonných\npojmov. Obsah zákonnej právnej normy nemôže byť interpretovaný izolovane, mimo zmyslu a účelu\nzákona, cieľa právnej regulácie, ktorý zákon sleduje. Požiadavka na ústavne konformnú aplikáciu a\nvýklad zákona je podmienkou zákonnosti rozhodnutia ako individuálneho správneho aktu. Mocenské\norgány štátu realizujúc svoju rozhodovaciu právomoc sú pri výkone svojej moci povinné postupovať v\nzmysle čl. 2 ods. 2 ústavy, s prihliadnutím na to, že súčasne sú viazané aj právnou úpravou obsiahnutou\nv medzinárodných zmluvách, ktorými je Slovenská republika viazaná (čl. 7 Ústavy SR) a po vstupe\nSlovenskej republiky do Európskeho spoločenstva, Európskej únie postupovať tiež v súlade s právne\nzáväznými predpismi Európskeho spoločenstva, Európskej únie.\n25. V danej súvislosti kasačný súd dáva tiež do pozornosti rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej\nrepubliky sp. zn. III. ÚS 341/07, v ktorom ústavný súd uvádza: „Ústavný súd SR už v rámci svojej\nrozhodovacej činnosti konštatoval, že nevyhnutnou súčasťou rozhodovacej činnosti súdov zahŕňajúcej\naplikáciu abstraktných právnych noriem na konkrétne okolnosti individuálnych prípadov je zisťovanie\nobsahu a zmyslu právnej normy uplatňovaním jednotlivých metód právneho výkladu. Ide vždy o\nmetodologický postup, v rámci ktorého nemá žiadna z výkladových metód absolútnu prednosť, pričom\njednotlivé uplatnené metódy by sa mali navzájom dopĺňať a viesť k zrozumiteľnému a racionálne\nzdôvodnenému vysvetleniu textu právneho predpisu. Pri výklade a aplikácii ustanovení právnych\npredpisov je nepochybne treba vychádzať najprv z ich doslovného znenia. Súd však nie je doslovným\nznením zákonného ustanovenia viazaný absolútne. Môže, ba dokonca sa musí od neho (od doslovného\nznenia právneho textu) odchýliť v prípade, keď to zo závažných dôvodov vyžaduje účel zákona,\nsystematická súvislosť alebo požiadavka ústavne súladného výkladu zákonov a ostatných všeobecne\nzáväzných právnych predpisov (čl. 152 ods. 4 ústavy). Samozrejme, že sa v takýchto prípadoch\nmusí zároveň vyvarovať svojvôle (arbitrárnosti) a svoju interpretáciu právnej normy musí založiť na\n\nracionálnej argumentácii. V prípadoch nejasnosti alebo nezrozumiteľnosti znenia ustanovenia právneho\npredpisu (umožňujúceho napr. viac verzií interpretácie) alebo v prípade rozporu tohto znenia so zmyslom\na účelom príslušného ustanovenia, o ktorého jednoznačnosti niet pochybnosti, možno uprednostniť\nvýklad e ratione legis pred doslovným gramatickým (jazykovým) výkladom. Viazanosť štátnych orgánov\nzákonom v zmysle čl. 2 ods. 2 ústavy totiž neznamená výlučnú a bezpodmienečnú nevyhnutnosť\ndoslovného gramatického výkladu aplikovaných zákonných ustanovení. Ustanovenie čl. 2 ods. 2 ústavy\nnepredstavuje iba viazanosť štátnych orgánov textom, ale aj zmyslom a účelom zákona“.\n26. Vychádzajúc z uvedeného najvyšší súd v kasačnom konaní pri prieskume zákonnosti napadnutého\nrozsudku správneho súdu zameral svoju pozornosť zásadným námietkam sťažovateľa - žalobcu, ktorými\nnamietal, že krajský súd rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci podľa § 440 ods.\n1 písm. g/ SSP, keď správny súd dospel k záveru o zákonnosti rozhodnutia žalovanej, ktorým bolo\npotvrdené prvostupňové správne rozhodnutie v rozpore s čl. 5 ods. 1 Dohovoru OSN o právach osôb\nso zdravotným postihnutím, ako aj v rozpore s právnou úpravou ustanovenou v Ústave Slovenskej\nrepubliky. Žalobca súčasne namietal, že krajský súd nesprávnym úradným postupom mu ako účastníkovi\nkonania znemožnil, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu\npráva na spravodlivý proces (§ 440 ods. 1 písm. f/ SSP).\n27. Kasačný súd zistil, že Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd kasačný už rozhodol v obdobnej\nveci totožných účastníkov konania, a to v právnej veci žalobcu: C.. H. E., narodený XX. G. XXXX,\nbytom v L., proti žalovanému: Ústredie práce, sociálnych vecí a rodiny, Odbor peňažných príspevkov na\nkompenzáciu ŤZP a posudkových činností, so sídlom v Bratislave, Špitálska č. 8, v konaní o preskúmanie\nzákonnosti postupu a rozhodnutia žalovaného z 05. decembra 2016, Číslo: UPS/US6/SSVOdPPKPC1/\nSOC/2016/11538, o kasačnej sťažnosti žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Košiciach z 08.\nseptembra 2017 č. k. 1Sa/4/2017-44. Predmetom súdneho prieskumu v uvedenej veci bolo rozhodnutie\nžalovaného (z 05. decembra 2016 Číslo: UPS/US6/SSVOdPPKPC1/SOC/2016/11538), ktorým žalovaný\nodvolanie žalobcu zamietol a potvrdil prvostupňové správne rozhodnutie Úradu práce, sociálnych vecí\na rodiny Košice z 05. augusta 2016 Číslo: KE1/OPPnKŤZPaPČ/SOC/2016/119409-0019, ktorým podľa\n§ 34 ods. 1, § 41 ods. 12, § 18 ods. 12 a 16 zákona č. 447/2008 Z. z. nevyhovel žiadosti žalobcu\na nepriznal mu peňažný príspevok na kúpu osobného motorového vozidla. Krajský súd v Košiciach\nrozsudkom z 08. septembra 2017 č. k. 1Sa/4/2017-44, postupom podľa § 190 SSP zamietol žalobu,\nktorou sa žalobca domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutia žalovaného z 05. decembra 2016\nČíslo: UPS/US6/SSVOdPPKPC1/2016/11538. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd kasačný v\ntejto veci o kasačnej sťažnosti žalobcu podanej proti rozsudku krajského súdu rozhodol rozsudkom sp.\nzn. 7Sžsk/1/2018 dňa 29. mája 2019 tak, že kasačnú sťažnosť žalobcu zamietol, súčasne zamietol návrh\nžalobcu na prerušenie konania a účastníkom nárok na náhradu trov kasačného konania nepriznal.\n28. Podľa § 464 ods. 1 SSP ak kasačný súd rozhoduje o kasačnej sťažnosti v obdobnej veci, ktorá už\nbola predmetom konania pred kasačným súdom, môže v odôvodnení svojho rozhodnutia poukázať už\nlen na obdobné rozhodnutie, ktorého prevzatú časť v odôvodnení uvedie.\n29. Z uvedených dôvodov kasačný súd v predmetnej veci len poukazuje na rozhodnutie kasačného súdu\nvo vyššie uvedenej obdobnej veci - rozsudok sp. zn. 7Sžsk/1/2018 dňa 29. mája 2019, ktorého prevzatú\nčasť v odôvodnení uvádza nasledovne:\n„ 29.1. Cieľom Dohovoru OSN je presadzovať, chrániť a zabezpečovať plné a rovnaké využívanie\nvšetkých ľudských práv a základných slobôd všetkými osobami so zdravotným postihnutím a podporovať\núctu k ich prirodzene dôstojnosti (Článok 1)\nPodľa Článku 2 Dohovoru OSN, diskriminácia „diskriminácia na základe zdravotného postihnutia“ je\nkaždé robenie rozdielov, vylúčenie alebo obmedzenie na základe zdravotného postihnutia, ktorých\ncieľom alebo účinkom je narušiť alebo znemožniť uznávanie, využívanie alebo uplatňovanie všetkých\nľudských práv a základných slobôd v politickej, hospodárskej, sociálnej, kultúrnej, občianskej alebo\ninej oblasti na rovnakom základe s ostatnými; zahŕňa všetky formy diskriminácie vrátane odmietnutia\nprimeraných úprav;\nPodľa Článku 4 ods. 1 písm. a/, b/, d/ a e/ Dohovoru OSN, zmluvné strany sa zaväzujú zabezpečiť\na podporovať plné uplatňovanie všetkých ľudských práv a základných slobôd pre všetky osoby so\nzdravotným postihnutím bez akéhokoľvek diskriminovania na základe zdravotného postihnutia. Na\ntento účel sa zmluvné strany zaväzujú prijať všetky príslušné legislatívne, správne a iné opatrenia\nna uplatňovanie práv uznávaných v tomto dohovore; prijať všetky príslušné opatrenia vrátane\n\nzákonodarstva na úpravu alebo zrušenie existujúcich zákonov, predpisov, zvykov a praktík, ktoré\npredstavujú diskrimináciu osôb so zdravotným postihnutím; zohľadniť ochranu a podporu ľudských práv\nosôb so zdravotným postihnutím v každej politike a v každom programe; zdržať sa akéhokoľvek konania\nalebo praktík, ktoré sú v rozpore s týmto dohovorom, a zabezpečiť, aby verejné orgány a inštitúcie konali\nv súlade s týmto dohovorom; prijať všetky primerané opatrenia na odstránenie diskriminácie na základe\nzdravotného postihnutia zo strany akejkoľvek osoby, organizácie alebo súkromného podniku;\nPodľa Článku 4 ods. 2 Dohovoru OSN, pokiaľ ide o hospodárske, sociálne a kultúrne práva, každý štát,\nktorý je zmluvnou stranou tohto dohovoru sa zaväzuje prijať opatrenia v maximálnom rozsahu svojich\nprostriedkov a v prípade potreby aj v rámci medzinárodnej spolupráce s cieľom postupne dosiahnuť plnú\nrealizáciu týchto práv bez toho, aby to malo vplyv na záväzky obsiahnuté v tomto dohovore, ktoré sú v\nsúlade s medzinárodným právom bezprostredne uplatniteľné.\nPodľa Článku 5 ods. 1 Dohovoru OSN, zmluvné strany uznávajú, že všetky osoby sú si rovné pred\nzákonom a podľa zákona a majú nárok na rovnakú ochranu a na rovnaký úžitok zo zákona bez\nakejkoľvek diskriminácie.\nPodľa Článku 28 ods. 1 Dohovoru OSN, zmluvné strany uznávajú právo osôb so zdravotným postihnutím\nna primeranú životnú úroveň pre ne aj pre ich rodiny vrátane dostatočnej výživy, oblečenia a ubytovania\na na ustavičné zlepšovanie životných podmienok a podniknú príslušné kroky, ktorými zaručia a presadia\nuplatňovanie tohto práva bez diskriminácie na základe zdravotného postihnutia.\nPodľa Článku 28 ods. 2 písm. a/ - e/ Dohovoru OSN, zmluvné strany uznávajú právo osôb so zdravotným\npostihnutím na sociálnu ochranu a na využívanie tohto práva bez diskriminácie na základe zdravotného\npostihnutia a podniknú príslušné kroky, ktorými zaručia a presadia uplatňovanie tohto práva vrátane\ntýchto opatrení s cieľom zabezpečiť osobám so zdravotným postihnutím rovnaký prístup k službám\nzásobovania obyvateľstva čistou vodou a zabezpečiť im prístup k vhodným a cenovo dostupným\nslužbám, pomôckam a k iným formám pomoci pre potreby súvisiace so zdravotným postihnutím;\nzabezpečiť osobám so zdravotným postihnutím, najmä ženám a dievčatám so zdravotným postihnutím\na starším osobám so zdravotným postihnutím, prístup k programom sociálnej ochrany a k programom\nznižovania chudoby; zabezpečiť osobám so zdravotným postihnutím a ich rodinám, ktoré žijú v\nchudobe, prístup k pomoci od štátu s úhradou výdavkov súvisiacich so zdravotným postihnutím vrátane\nvhodného vzdelávania, poradenstva, finančnej pomoci a odľahčovacích služieb; zabezpečiť osobám\nso zdravotným postihnutím prístup k programom verejnej bytovej výstavby; zabezpečiť osobám so\nzdravotným postihnutím rovnaký prístup k dávkam a programom dôchodkového zabezpečenia.\nPodľa Článku 1 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, Slovenská republika uznáva a dodržiava všeobecné\npravidlá medzinárodného práva, medzinárodné zmluvy, ktorými je viazaná, a svoje ďalšie medzinárodné\nzáväzky.\nPodľa Článku 39 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, občania majú právo na primerané hmotné\nzabezpečenie v starobe a pri nespôsobilosti na prácu, ako aj pri strate živiteľa.\nPodľa Článku 39 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, každý, kto je v hmotnej núdzi, má právo na takú\npomoc, ktorá je nevyhnutná na zabezpečenie základných životných podmienok.\nPodľa Článku 39 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky, podrobnosti o právach podľa odsekov 1 a 2\nustanoví zákon.\nPodľa Článku 51 Ústavy Slovenskej republiky, domáhať sa práv uvedených v čl. 35, 36, 37 ods. 4, čl. 38\naž 42 a čl. 44 až 46 tejto ústavy sa možno len v medziach zákonov, ktoré tieto ustanovenia vykonávajú.\nZákon č. 447/2008 Z. z. upravuje právne vzťahy pri poskytovaní peňažných príspevkov na kompenzáciu\nsociálnych dôsledkov ťažkého zdravotného postihnutia, právne vzťahy pri vyhotovení preukazu fyzickej\nosoby s ťažkým zdravotným postihnutím, vyhotovení preukazu fyzickej osoby s ťažkým zdravotným\npostihnutím so sprievodcom (ďalej len \"preukaz\"), parkovacieho preukazu pre fyzickú osobu so\nzdravotným postihnutím (ďalej len \"parkovací preukaz\") a právne vzťahy na účely posudzovania potreby\nosobitnej starostlivosti poskytovanej podľa osobitného predpisu. 1) (§ 1 ods. 1)\nPodľa § 1 ods. 2 zákona č. 447/2008 Z. z., cieľom úpravy právnych vzťahov uvedených v odseku 1 je\npodpora sociálneho začlenenia fyzickej osoby s ťažkým zdravotným postihnutím do spoločnosti za jej\naktívnej účasti pri zachovaní jej ľudskej dôstojnosti za podmienok a v oblastiach ustanovených týmto\nzákonom.\nPodľa § 2 ods. 1 zákona č. 447/2008 Z. z., kompenzácia sociálneho dôsledku ťažkého zdravotného\npostihnutia (ďalej len \"kompenzácia\") je zmiernenie alebo prekonanie sociálneho dôsledku ťažkého\nzdravotného postihnutia poskytovaním peňažných príspevkov na kompenzáciu podľa tohto zákona\nalebo poskytovaním sociálnych služieb podľa osobitného predpisu. 1a) Za kompenzáciu sa na účely\ntohto zákona považuje aj osobitná starostlivosť podľa osobitného predpisu. 1)\n\nPodľa § 2 ods. 2 zákona č. 447/2008 Z. z., sociálny dôsledok ťažkého zdravotného postihnutia je\nznevýhodnenie, ktoré má fyzická osoba z dôvodu jej ťažkého zdravotného postihnutia v porovnaní s\nfyzickou osobou bez zdravotného postihnutia rovnakého veku, pohlavia a za rovnakých podmienok a\nktoré nie je schopná z dôvodu ťažkého zdravotného postihnutia prekonať sama.\nPodľa § 18 ods. 12 zákona č. 447/2008 Z. z., pri zisťovaní príjmu, pri prehodnocovaní príjmu a pri\nrozhodovaní o peňažných príspevkoch na kompenzáciu sa použijú ustanovenia podľa osobitného\npredpisu 29) (§ 2 písm. a) zákona č. 601/2003 Z. z. o životnom minime a o zmene a doplnení niektorých\nzákonov; pozn. súdu) platné v čase rozhodovania o peňažných príspevkoch na kompenzáciu alebo v\nčase prehodnocovania príjmu u opakovaných peňažných príspevkoch na kompenzáciu, ak § 45 ods. 9\naž 11 neustanovuje inak.\nPodľa § 18 ods. 16 zákona č. 447/2008 Z. z., hranice príjmu fyzickej osoby s ťažkým zdravotným\npostihnutím na poskytovanie peňažného príspevku na kompenzáciu sú ustanovené v prílohách č. 10\naž 14.\nPodľa Prílohy č. 13 k zákona č. 447/2008 Z. z., skutočnosťou na určenie výšky peňažného príspevku\nna kúpu osobného motorového vozidla s automatickou prevodovkou je päťnásobok sumy životného\nminima.\nPodľa § 18 ods. 18 zákona č. 447/2008 Z. z., fyzická osoba, ktorá žiada o peňažný príspevok na\nkompenzáciu okrem fyzickej osoby, ktorá žiada o peňažný príspevok na opatrovanie, a fyzická osoba,\nna ktorej opatrovanie sa príspevok žiada, vyhlasuje na osobitnom tlačive uvedenom v prílohe č. 15, či\nhodnota majetku, ktorý vlastní, je vyššia ako 39 833 eur. Podpis fyzickej osoby a fyzickej osoby s ťažkým\nzdravotným postihnutím na vyhlásení overí príslušný orgán bez poplatku.\nPodľa § 41 ods. 11 zákona č. 447/2008 Z. z., peňažný príspevok na kompenzáciu sa neposkytne alebo sa\nodníme a zastaví sa jeho výplata, ak príjem fyzickej osoby s ťažkým zdravotným postihnutím presahuje\nhranicu príjmu podľa § 18 ods. 16.\nPodľa § 41 ods. 12 zákona č. 447/2008 Z. z., ak hodnota majetku fyzickej osoby s ťažkým zdravotným\npostihnutím je vyššia ako 39 833 eur, peňažný príspevok na kompenzáciu sa neposkytne alebo sa\nodníme a zastaví sa jeho výplata.\nNajvyšší súd z obsahu súdneho ako aj pripojeného administratívneho spisu žalovaného mal preukázané,\nže žalobca žiadosťou z 24. mája 2016 na predpísanom tlačive požiadal o poskytnutie peňažného\npríspevku na kúpu osobného motorového vozidla (s automatickou prevodovkou). Prvostupňový\nsprávny orgán rozhodnutím zo 05. augusta 2016, Číslo: KE1/OPPnKŤZPaPČ/SOC/2016/119409-0019\nnevyhovel žiadosti žalobcu a nepriznal mu peňažný príspevok na kúpu osobného motorového vozidla.\nNa základe podaného odvolania žalovaný odvolanie žalobcu zamietol a potvrdil prvostupňové správne\nrozhodnutie.\nV konaní nebolo sporným, že žalobca je fyzickou osobou s ťažkým zdravotným postihnutím odkázanou\nna sprievodcu s určenou mierou funkčnej poruchy 70 %. Rovnako nebolo medzi účastníkmi sporné, že\nžalobca má z dôvodu ťažkého zdravotného postihnutia v zmysle žalovaným vyhotoveného Komplexného\nposudku z 29. novembra 2016, Číslo: UPS/US6/SSVODPPKPC2/SOC/2016/12300 sociálne dôsledky\nv oblasti mobility a orientácie, kde je odkázaný na individuálnu prepravu osobným motorovým vozidlom,\nv oblasti zvýšených výdavkov, kde je odkázaný na ich kompenzáciu v súvislosti so zabezpečením\nprevádzky motorového vozidla. Taktiež v súvislosti s diétnym stravovaním, hygienou, ako aj v súvislosti\ns opotrebovaním šatstva, bielizne, obuvi a bytového zariadenia je odkázaný na príslušné kompenzačné\npríspevky.\nPeňažný príspevok na kúpu osobného motorového vozidla (s automatickou prevodovkou) nebol\nžalobcovi priznaný s poukazom na Prílohu č. 13 k zákonu č. 447/2008 Z. z., podľa ktorej skutočnosťou na\nurčenie výšky peňažného príspevku na kúpu osobného motorového vozidla s automatickou prevodovkou\nje päťnásobok sumy životného minima a tiež na ustanovenie § 41 ods. 12 zákona č. 447/2008 Z. z.,\npodľa ktorého sa peňažný príspevok na kompenzáciu neposkytne alebo sa odníme a zastaví sa jeho\nvýplata, ak hodnota majetku fyzickej osoby s ťažkým zdravotným postihnutím je vyššia ako 39.833 eur.\nSprávne orgány, ako aj krajský súd nespochybňovali, že Dohovor OSN je medzinárodnou zmluvou,\nktorá má prednosť pred zákonmi podľa Článku 7 ods. 5 Ústavy Slovenskej republiky. Nesúhlasili však\ns tvrdením žalobcu, že zákon č. 447/2008 Z. z. poskytuje výhody len určitej skupine zdravotne ťažko\npostihnutých osôb, kde kritériom je ich majetok a príjem, čím dochádza k neodôvodnenej diskriminácii\n(a vylúčeniu z poskytovania príspevkov) skupiny zdravotne ťažko postihnutých osôb s vyšším príjmom\na majetkom. Zásadné pochybenie správnych orgánov prvého a druhého stupňa videl teda žalobca\nv aplikácii príslušných a na vec sa vzťahujúcich ustanovení zákona č. 447/2008 Z. z. v konaní a\nrozhodovaní o jeho žiadosti o peňažný príspevok na kúpu osobného motorového vozidla, nakoľko je\npresvedčený, že tieto ustanovenia sú v priamom rozpore s Článkom 5 ods. 1 Dohovoru OSN, podľa\n\nktorého zmluvné štáty uznávajú, že všetky osoby sú si rovné pred zákonom a podľa zákona a majú\nnárok na rovnakú ochranu a na rovnaký úžitok zo zákona bez akejkoľvek diskriminácie.\nNa úvod najvyšší súd uvádza, že systém sociálneho zabezpečenia v Slovenskej republike je založený\nna troch pilieroch, ktorými sú poisťovací systém, systém štátnej sociálnej podpory a systém sociálnej\npomoci. Poisťovací systém je príspevkovým systémom viažucim sa na výkon ekonomickej činnosti\numožňujúcej fyzickej osoby byť poistencom, a teda aj plniť si povinnosti súvisiace s odvodovými\npovinnosťami pre prípad vzniku sociálnej udalosti, v dôsledku ktorej dochádza k strate výkonu\nzárobkovej činnosti. Účastník poistného vzťahu teda nárok na dávku za predpokladu, že si platí poistné\n(prípadne za neho platí poistné štát - napríklad poistné na starobné poistenie). V tomto systéme sa\nuplatňuje predovšetkým princíp zásluhovosti. Systém štátnej sociálnej podpory je systém, v rámci\nktorého, ak nastane určitá a štátom uznaná sociálna situácia sa poskytnú štátne dávky. Na rozdiel\nod poisťovacieho systému sa nevyžaduje plnenie odvodovej povinnosti, nárok na tento typ dávky\nnie je podmienený účasťou na sociálno-poisťovacích právnych vzťahoch a ani príjmovými pomermi\noprávnených osôb; platí zásada rovnakého zabezpečenia pre všetkých. Systém sociálnej pomoci\nvychádza predovšetkým z príjmových pomerov, ide o tzv. testované dávky poskytované tým osobám,\nktoré to vzhľadom na svoju sociálnu a ekonomickú situáciu reálne potrebujú. Účel tohto systému\nspočíva v sociálnej pomoci a to tak, aby príjemcu tejto pomoci a jeho spoločenské prostredie čo\nmožno najviac podnecovali k aktívnemu riešeniu nepriaznivej tak sociálnej ako aj materiálnej situácie.\nV tomto type systému sa uplatňuje princíp subsidiarity, čo znamená, že sociálna pomoc sa poskytne\niba tomu, kto si nevie pomôcť sám alebo nedostáva potrebnú pomoc z inej strany. Zároveň dotvára\nsystém náhradných zdrojov a je založená na preukázaní nielen jej opodstatnenosti (potrebnosti), ale\nzároveň aj na preukázaní chýbajúcej schopnosti zabezpečiť sa vlastným pričinením. Sociálna pomoc\nje financovaná zo štátneho rozpočtu pre osoby so zdravotným postihnutím a osoby v hmotnej núdzi na\nzáklade životného minima, ktoré je upravené v zákone č. 601/2003 Z. z. o životnom minime a o zmene\na doplnení niektorých zákonov. V tomto prípade životné minimum ako spoločensky uznaná hranica\npríjmov fyzickej osoby predstavuje kľúčový pojem, od ktorého sa odvodzuje určovanie hmotnej núdze\nako aj poskytovanie dávky a príspevkov podľa zákona č. 417/2013 Z. z. o pomoci v hmotnej núdzi a o\nzmene a doplnení niektorých zákonov, ale predovšetkým aj výška peňažných príspevkov podľa zákona\nč. 447/2008 Z. z.\nZ hľadiska ústavného možno subsumovať danú problematiku pod kategóriu základných práv a slobôd\ndruhej kategórie, ktoré sú z hľadiska slovenského ústavného práva zaradené v Piatom oddiele,\nDruhej hlavy Ústavy Slovenskej republiky a nazvanom Hospodárske, sociálne a kultúrne práva, ktoré\nvyžadujú skôr intervenciu štátu než jeho zdržanie sa (oproti základným právam a slobodám generácie\nprvej), a to za účelom zabezpečenia (v kontexte prejednávaneho prípadu) predovšetkým materiálnej\nstránky jednotlivca. V porovnaní s prvou generáciou ľudských práv konkrétna podoba a podmienky\nuplatnenia práv druhej generácie podliehajú podstatne širšej miere uváženia zákonodarcu v závislosti\nod ekonomickej situácie štátu, či aktuálnej hospodárskej, sociálnej alebo kultúrnej politiky. Uvedené\nsa potom zásadne prejavuje v obsahu a v rozsahu týchto práv. Z vyššie citovaného Článku 51 ods. 1\nÚstavy Slovenskej republiky vyplýva, že domáhať sa práv uvedených v čl. 35, 36, 37 ods. 4, čl. 38 až\n42 a čl. 44 až 46 tejto ústavy sa možno len v medziach zákonov, ktoré tieto ustanovenia vykonávajú.\nV kontexte s Článkom 39 Ústavy Slovenskej republiky podľa ktorého občania majú právo na primerané\nhmotné zabezpečenie v starobe a pri nespôsobilosti na prácu, ako aj pri strate živiteľa (ods. 1) a tiež,\nže každý, kto je v hmotnej núdzi, má právo na takú pomoc, ktorá je nevyhnutná na zabezpečenie\nzákladných životných podmienok (ods. 2) Ústava Slovenskej republiky splnomocnila zákonodarcu,\naby zákonom (zákonmi) bližšie upravil samotnú realizáciu týchto ústavných práv. Týmito zákonmi\nsú najmä Zákonník práce (zákon č. 311/2001 Z. z.), zákon č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení,\nzákon č. 43/2004 Z. z. o starobnom dôchodkovom sporení, zákon č. 650/2004 Z. z. o doplnkovom\ndôchodkovom sporení, zákon č. 580/2004 Z. z. o zdravotnom poistení, zákon č. 577/2004 Z. z. o\nrozsahu zdravotnej starostlivosti uhrádzanej na základe verejného zdravotného poistenia a o úhradách\nza služby súvisiace s poskytovaním zdravotnej starostlivosti, zákon č. 417/2013 Z. z. o pomoci v\nhmotnej núdzi, zákon č. 448/2008 Z. z. o sociálnych službách, zákon č. 601/2003 Z. z. o životnom\nminime, zákony upravujúce príspevky (štátu) na podporu starostlivosti a výchovy dieťaťa v (náhradnej)\nrodine. Vzhľadom na uvedené, možno konštatovať, že esenciálny obsah sociálnych práv nie je zaručený\nústavou, ale zákonom, t. j. zákonná právna úprava ustanovuje obsah a rozsah práva jednotlivca na\nsociálne zabezpečenie a zaručuje aj jeho uplatnenie.\nMedzi tieto zákony je nutné zaradiť aj tu aplikovaný zákon č. 447/2008 Z. z., cieľom ktorého je\npodpora sociálneho začlenenia fyzickej osoby s ťažkým zdravotným postihnutím do spoločnosti za jej\naktívnej účasti pri zachovaní jej ľudskej dôstojnosti za podmienok a v oblastiach ustanovených týmto\n\nzákonom. Postupom a pravidlami plynúcimi z tohto zákona sa predovšetkým kompenzujú sociálne\ndôsledky ťažkého zdravotného postihnutia, teda zmierňujú sa sociálne dôsledky ťažkého zdravotného\npostihnutia formou poskytovania peňažných príspevkov na kompenzáciu podľa tohto zákona alebo\nposkytovaním sociálnych služieb podľa osobitného predpisu (zákon č. 305/2005 Z. z. o sociálnoprávnej\nochrane detí a o sociálnej kuratele a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších\npredpisov) s tým, že za sociálny dôsledok ťažkého zdravotného postihnutia je nutné v zmysle platnej\nlegislatívy považovať znevýhodnenie, ktoré má fyzická osoba z dôvodu jej ťažkého zdravotného\npostihnutia v porovnaní s fyzickou osobou bez zdravotného postihnutia rovnakého veku, pohlavia a\nza rovnakých podmienok a ktoré nie je schopná z dôvodu ťažkého zdravotného postihnutia prekonať\nsama. Zákon č. 447/2008 Z. z. upravujúci tzv. testované dávky (kam teda patrí aj peňažný príspevok na\nkúpu osobného motorového vozidla) okrem splnenia zákonnej podmienky odkázanosti na individuálnu\nprepravu osobným motorovým vozidlom (§ 14 ods. 6 zákona), pre splnenie ktorej je relevantným lekársky\nposudok, okrem tohto (zdravotného hľadiska) stanovil aj ďalší limit - nastavenie stropu (výšky) príjmu\nfyzickej osoby s ťažkým zdravotným postihnutím, nad ktorý už nie je možné objektívne konštatovať,\nže peňažný príspevok bude náležite plniť svoju esenciálnu kompenzačnú funkciu, pretože potenciálny\nžiadateľ o príspevok preukázateľne disponuje takým príjmom, z ktorého sa vie v tomto ohľade zabezpečiť\nsám. Z obsahu administratívneho spisu žalovaného vyplýva, že žalobca v pozícii žiadateľa na osobitnom\na predpísanom tlačive z 08. apríla 2016 vyhlásil, že vlastní majetok v hodnote presahujúcej 39.833 eur.\nZároveň na základe dokladov predložených žalobcom, respektíve doložených do spisu na dožiadanie\nsprávneho orgánu bolo preukázané, že príjem žalobcu za rok 2015 činil spolu 37.269,12 eur; takto\nzistený príjem pozostával z invalidného dôchodku, nemocenských dávok (za obdobie od 01. januára\n2015 do 31. januára 2015), príplatku za výkon funkcie prokurátora a čistého príjmu za rok 2015.\nVzhľadom na tieto zistené skutočnosti, aj podľa názoru najvyššieho súdu bol správny postup správnych\norgánov, keď nevyhoveli žiadosti žalobcu a peňažný príspevok na kúpu osobného motorového vozidla\nmu nepriznali. Výška príjmu žalobcu a jednak aj hodnota jeho majetku, mu objektívne umožňuje,\naby si dôsledky ťažkého zdravotného postihnutia vykompenzoval z vlastných finančných zdrojov.\nZnevýhodnenie, ktoré v oblasti mobility skutočne má, dokáže (i napriek svojmu skutočne ťažkému\nzdravotnému postihnutiu) prekonať vlastnou zásluhou a vlastným pričinením. Žalobca ako fyzická osoba\ns ťažkým zdravotným postihnutím nie je v situácii hmotnej ani sociálnej núdze, čo v konečnom dôsledku\nani sám žalobca nenamietal. Nerozporoval spôsob výpočtu jeho príjmu na účely konania o peňažnom\npríspevku na kúpu osobného motorového vozidla a ani vyhodnotenie výšky hodnoty majetku, ktorý\nvlastní. Nemal teda výhrady k záveru správnych orgánov, že jeho priemerný mesačný príjem v roku\n2015 bol vyšší ako päťnásobok sumy životného minima a ani k záveru, že vlastní majetok v hodnote\nprevyšujúcej 39.833 eur.\nK namietanej diskriminácii najvyšší súd uvádza, že zákonodarca v zákone č. 447/2008 Z. z. upravil\nprávne vzťahy pri poskytovaní peňažných príspevkov na kompenzáciu sociálnych dôsledkov ťažkého\nzdravotného postihnutia, právne vzťahy pri vyhotovení preukazu fyzickej osoby s ťažkým zdravotným\npostihnutím, vyhotovení preukazu fyzickej osoby s ťažkým zdravotným postihnutím so sprievodcom,\nparkovacieho preukazu pre fyzickú osobu so zdravotným postihnutím a právne vzťahy na účely\nposudzovania potreby osobitnej starostlivosti poskytovanej podľa osobitného predpisu (zákon č.\n305/2005 Z. z. o sociálnoprávnej ochrane detí a o sociálnej kuratele a o zmene a doplnení niektorých\nzákonov v znení neskorších predpisov). Zákon sa vzťahuje na ochranu fyzických osôb s ťažkým\nzdravotným postihnutím s tým, že hlavný cieľ spočíva v podpore ich sociálneho začlenenia do\nspoločnosti za súčasne ich aktívnej účasti pri zachovaní ľudskej dôstojnosti za podmienok a v oblastiach\nustanovených týmto zákonom. Z obsahu jeho právnej úpravy jednoznačne vyplýva, že práva ustanovené\ntýmto zákonom sa zaručujú rovnako každému v súlade so zásadou rovnakého zaobchádzania\nustanovenou osobitným predpisom; týmto zákonom je zákon č. 365/2004 Z. z. o rovnakom zaobchádzaní\nv niektorých oblastiach a o ochrane pred diskrimináciou a o zmene a doplnení niektorých zákonov\n(antidiskriminačný zákon), ktorý v odseku 2 ods. 1 upravuje, že dodržiavanie zásady rovnakého\nzaobchádzania spočíva v zákaze diskriminácie z dôvodu pohlavia, náboženského vyznania alebo\nviery, rasy, príslušnosti k národnosti alebo etnickej skupine, zdravotného postihnutia, veku, sexuálnej\norientácie, manželského stavu a rodinného stavu, farby pleti, jazyka, politického alebo iného zmýšľania,\nnárodného alebo sociálneho pôvodu, majetku, rodu alebo iného postavenia (zdravotné postihnutie;\npozn. súdu) alebo z dôvodu oznámenia kriminality alebo inej protispoločenskej činnosti 1a) (zákon č.\n583/2008 Z. z. o prevencii kriminality a inej protispoločenskej činnosti a o zmene a doplnení niektorých\nzákonov). Zákonodarca ustanovuje kritériá, podľa ktorých sa posudzuje oprávnenosť žiadateľov o\njednotlivé kompenzácie sociálneho dôsledku ťažkého zdravotného postihnutia, aby sa predišlo jej\nzneužívaniu neoprávnenými osobami. Kladie základy inštitucionálneho zabezpečenia posudzovania\n\nžiadostí a samotného poskytovania peňažných príspevkov, teda zakotvuje jednotlivé oblasti, v ktorých sa\nsociálne dôsledky ťažkého zdravotného postihnutia kompenzujú, posudkovú činnosť, zisťovane príjmu\na majetku, druhy peňažných príspevkov, príslušné orgány a ch pôsobnosť, konanie a povinnosti a\nzodpovednosť fyzickej osoby vo veciach kompenzácie, preukazu a parkovacieho preukazu. Ako jednu z\npodmienok na priznanie peňažného príspevku na kúpu osobného motorového vozidla stanovuje aj limit\n- nastavenie stropu (výšky) príjmu fyzickej osoby s ťažkým zdravotným postihnutím, nad ktorý už nie je\nmožné objektívne konštatovať, že peňažný príspevok bude náležite plniť svoju esenciálnu kompenzačnú\nfunkciu (prejav ekonomickej a sociálnej politiky štátu). Týmto spôsobom však štát v žiadnom prípade\nnezasahuje do ochrany a postavenia osôb so zdravotným postihnutím. Práve naopak, preberá na seba\npozitívny záväzok vo vzťahu k občanom s ťažkým zdravotným postihnutím, a to v rozsahu, ktorý je\nprijateľný z hľadiska dlhodobej udržateľnosti, keďže by bolo neúnosné, aby štát na základe univerzálnej a\nabsolútnej solidarity garantoval poskytovanie peňažných príspevkov, prípadne ďalších výhod plynúcich\nz tohto zákona v absolútne všetkých prípadoch, t.j. systémom „každému a vo všetkom“. Možno v tejto\nsúvislosti poukázať i na Článok 13 bod 1 Európskej sociálnej charty, podľa ktorého na zabezpečenie\núčinného výkonu práva na sociálnu a lekársku pomoc sa zmluvné strany zaväzujú zabezpečiť, aby sa\nktorejkoľvek osobe bez dostačujúcich finančných prostriedkov, ktorá nie je schopná si ich zabezpečiť či\nuž vlastným úsilím, alebo z iných zdrojov, najmä dávkami zo systému sociálneho zabezpečenia, poskytla\nprimeraná pomoc a v prípade choroby nevyhnutná starostlivosť, ktorú si jej stav vyžaduje.\nTiež nebolo preukázané (a žalobca ani nenamietal), že by správne orgány rozhodujúce o priznaní\npeňažného príspevku na kúpu osobného motorového vozidla rozhodovali vo veci žalobcu vzhľadom\nna jeho pohlavie, rasu, farbu pleti, jazyk, náboženstvo, politické alebo iné zmýšľanie, národnostný\nalebo sociálny pôvod, príslušnosť k národnostnej menšine, majetok, rod alebo iné postavenie (napríklad\nzdravotné postihnutie) odlišne, ako rozhodovali o žiadostiach iných žiadateľoch o peňažný príspevok\ntohto typu, ktorí boli vzhľadom na ich ťažké zdravotné postihnutie v identickej situácii (t. j. že\nby títo iní žiadatelia mali rovnaké zdravotné postihnutie, rovnakú mieru zdravotného postihnutia,\nrovnaké ekonomické zázemie, poberali rovnaké dávky, mali obdobné sociálne zázemie, vo veci by\nboli vypracované obdobné odborné posudky a podobne, a na rozdiel od žalobcu im bol priznaný\npeňažný príspevok na kúpu osobného motorového vozidla). Najvyšší súd z uvedených dôvodov nemohol\nprisvedčiť tvrdeniu žalobcu, že v danej veci bolo vo vzťahu k jeho osobe rozhodnuté diskriminačne\na tým aj v rozpore s Článkom 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a\nprípadne aj s Článkom 5 ods. 1 Dohovoru OSN. Navyše vo vzťahu k Dohovoru OSN najvyšší súd\n(odhliadnuc od už vyššie uvedeného) považuje za potrebné uviesť, že rozpor s menovaným článkom\nani nie je daný, nakoľko žalobca namietal výlučne tú skutočnosť, že vo vzťahu k jeho osobe došlo k\ndiskriminácii, kritérium ktorej mal predstavovať majetok (príjem), teda, že v konaní správnych orgánov\ndochádzalo k neodôvodnenej diskriminácii (vylúčeniu z poskytovania príspevkov) skupiny zdravotne\nťažko postihnutých osôb s vyšším príjmom a majetkom. Žalobcom namietaná diskriminácia sa teda\nnedotýkala žalobcu ako fyzickej osoby s ťažkým zdravotným postihnutím, ale výlučne ako fyzickej osoby\ns vyšším príjmom, respektíve majetkom vyššej hodnoty, než ktorú určuje zákon č. 447/2008 Z. z.\nV súvislosti s námietkou žalobcu, že rozsudok krajského súdu je nedostatočne zdôvodnený, najvyšší\nsúd uvádza, že rozsudok je vo svojej podstate odôvodnenia pomerne stručný, avšak vzhľadom na\nto, že žalobcom podaná žaloba obsahovala iba jeden vecný žalobný bod, ku ktorému sa krajský súd\nvyjadril, nebol daný dôvod na jeho zrušenie. Odôvodnenie súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový\na právny základ rozhodnutia postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné\nprávo účastníka na spravodlivý proces. Vzhľadom na osobitosti súdneho preskúmavacieho konania,\nje postačujúce stručné uvedenie dôvodov so záverom, že postup žalovaného správneho orgánu bol\nzákonný a napadnuté rozhodnutie bolo vydané v súlade so zákonom, čím sa krajský súd stotožnil\ns vecnými dôvodmi žalovaného správneho orgánu, uvedenými v odôvodneniach rozhodnutí oboch\nstupňov v danej veci, ktoré ho viedli k rozhodnutiu o príslušnom peňažnom príspevku.\nŽalobca v kasačnej sťažnosti citoval právne závery z rozsudkov Európskeho súdu pre ľudské práva,\nSúdneho dvora Európskej únie ako aj Ústavného súdu Slovenskej republiky, tieto však boli buď tak\nvšeobecného charakteru, ktoré by bolo možné aplikovať skoro na každú prejednávanú vec bez reálne\na konkrétne založeného vzťahu k nej, alebo v nich išlo o celkom iné skutkové prípady a právne závery\ns tým, že žalobca ich nestotožnil so svojím prípadom v danej veci, čo je však nedostatočné.\nNajvyšší súd rovnako ako súd krajský nepovažoval tiež za dôvodné prerušiť konanie podľa § 100 ods. 1\npísm. b/ SSP a predložiť vec Ústavnému súdu Slovenskej republiky na rozhodnutie o súlade ustanovení\n§ 41 ods. 12, § 18 ods. 16, § 18 ods. 18 zákona č. 447/2008 Z. z. s Článkom 5 ods. 1 Dohovoru OSN.\nNakoľko žalobný bod, ako aj dôvody prezentované žalobcom a podľa neho odôvodňujúce prerušenie\n\nkonania splývajú, respektíve vychádzajú z toho istého právneho základu, najvyšší súd bez ďalšieho\nodkazuje na svoje zdôvodnenie uvedené vyššie a návrh žalobcu na prerušenie konania zamietol.\nVzhľadom na vyššie uvádzané skutočnosti, najvyšší súd námietky žalobcu uvedené v kasačnej sťažnosti\nvyhodnotil ako nedôvodné, keď tieto neboli spôsobilé spochybniť vecnú správnosť napadnutého\nrozhodnutia krajského súdu. Z týchto dôvodov potom najvyšší súd kasačnú sťažnosť podľa § 461 SSP\nako nedôvodnú zamietol.“\n30. Kasačný súd súčasne zistil, že v obdobnej veci totožných účastníkov konania, predmetom\nktorého bolo posúdenie zákonnosti rozhodnutia žalovaného (Ústredie práce, sociálnych vecí a rodiny\nBratislava), ktorým bolo právoplatne rozhodnuté o nepriznaní peňažného príspevku na kompenzáciu\nzvýšených výdavkov na diétne stravovanie žalobcu, rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky\nako súd kasačný rozsudkom sp. zn. 9Sžsk/104/2017 zo dňa 12. decembra 2018 tak, že kasačnú\nsťažnosť žalobcu zamietol, súčasne zamietol návrh žalobcu na prerušenie konania a o náhrade\ntrov konania rozhodol tak, že žiadny z účastníkov nemá právo na náhradu trov kasačného konania.\nV uvedenej veci Krajský súd v Košiciach rozhodol rozsudkom č. k. 1Sa/3/2017-39 zo dňa 09. júna\n2017 tak, že podľa § 190 SSP zamietol žalobu o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného\nč. UPS/US6/SSVOdPPKPC1/SOC/2016/11536 zo dňa 05.12.2016, ktorým bolo zamietnuté odvolanie\nžalobcu a potvrdené rozhodnutie Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny Košice č. KE1/OPPnKŤZPaPČ/\nSOC/2016/119412-0020 zo dňa 03.08.2016 o nepriznaní peňažného príspevku na kompenzáciu\nzvýšených výdavkov na diétne stravovanie. Zamietol tiež návrh žalobcu na prerušenie konania podľa §\n100 ods. 1 SSP. Účastníkom náhradu trov konania nepriznal.\n31. Uvedené rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (9Sžsk/104/2017 zo dňa 12. decembra\n2018) bolo podrobené prieskumu ústavnosti Ústavným súdom Slovenskej republiky, ktorý uznesením\nsp. zn. I. ÚS 229/2019-34 zo dňa 4. júna 2019 rozhodol tak, že ústavnú sťažnosť odmietol.\n32. Ústavný súd v uvedenom uznesení konštatoval:\n„32.1. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide\nvtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci\nnemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre\nnedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu\nverejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných\ndôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní\nktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,\nreálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00,\nII. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07). K iným dôvodom, ktoré môžu zakladať záver o zjavnej\nneopodstatnenosti sťažnosti, nesporne patrí aj ústavnoprávny rozmer, resp. ústavnoprávna intenzita\nnamietaných pochybení, resp. nedostatkov v činnosti alebo rozhodovaní príslušného orgánu verejnej\nmoci, posudzovaná v kontexte s konkrétnymi okolnosťami prípadu (IV. ÚS 362/09, m. m. IV. ÚS 62/08).\nZákladným argumentom v správnej žalobe, s ktorým sa podľa sťažovateľa najvyšší súd vysporiadal\nnedostatočne, bolo jeho tvrdenie, že ustanovenia § 38 ods. 17, § 41 ods. 12 a § 18 ods. 18 zákona o\npeňažných príspevkoch na kompenzáciu ťažkého zdravotného postihnutia spôsobujú jeho diskrimináciu\nz dôvodu jeho vyššieho príjmu a majetku. Najvyšší súd sa v napadnutom rozsudku zrozumiteľne\na v adekvátnom rozsahu vysporiadal s touto sťažovateľovou argumentáciou a uviedol: „Zavedením\npodmienky maximálneho príjmu viazaného na násobok sumy životného minima podľa názoru kasačného\nsúdu k neprípustnému zásahu do právnej istoty nedošlo. Takéto kritérium nemožno považovať ani\nza diskriminačné, keďže sa bez rozdielu týka všetkých osôb s ťažkým zdravotným postihnutím,\nktorých príjem pre jednu plnoletú fyzickú osobu presahuje trojnásobok sumy životného minima podľa\nosobitného predpisu. Je pritom právom štátu, aby v súlade s čl. 39 ods. 3 Ústavy upravil podrobnosti\no práve na primerané hmotné zabezpečenie pri nespôsobilosti na prácu či v starobe v zákone. Právna\núprava v zákone č. 447/2008 Z. z. napriek tomu, že obsahuje limity (z hľadiska príjmu a majetku vo\nvlastníctve žiadateľa) pre samotný vznik nároku na peňažné príplatky, plne korešponduje prevzatým\nmedzinárodnoprávnym záväzkom...\nPríspevok na diétne stravovanie však žalobcovi nebolo možné priznať z dôvodu jeho preukázaného\npríjmu (podľa § 38 ods. 17 zákona č. 447/2008 Z. z.) a tiež z dôvodu vlastníctva majetku nad\nsumu 39.833 eur (§ 41 ods. 12 zákona č. 447/2008 Z. z.), nakoľko jednak výška príjmu sťažovateľa\na jednak aj hodnota jeho majetku, mu objektívne umožňuje, aby si dôsledky ťažkého zdravotného\n\npostihnutia vykompenzoval z vlastných finančných zdrojov. Sťažovateľ je v pozitívnom zmysle slova\nnatoľko aktívny a produktívny, že znevýhodnenie, ktoré v oblasti zvýšených výdavkov skutočne reálne\nmá, dokáže (napriek svojmu skutočne ťažkému zdravotnému postihnutiu) prekonať vlastnou zásluhou\na vlastným pričinením (resp. zhodnotením vlastného majetku).“ Uvedené najvyšší súd doplnil veľmi\nvhodne aj poukazom na širší kontext, že príspevok na diétne stravovanie je formou sociálnej pomoci,\nktorá predstavuje podporu osobám bez dostatočného príjmu. Teda ide o súčasť sociálnej záchrannej\nsiete ako garancie minimálneho štandardu, ktorá je stanovená zákonom o peňažných príspevkoch na\nkompenzáciu ťažkého zdravotného postihnutia. V kontexte § 2 ods. 1 zákona o peňažných príspevkoch\nna kompenzáciu ťažkého zdravotného postihnutia potom peňažný prostriedok na diétne stravovanie, o\nktorý požiadal aj sťažovateľ, kompenzuje sociálny dôsledok ťažkého zdravotného postihnutia (zvýšené\nvýdavky) s cieľom zmierniť ho alebo prekonať, a to práve a výlučne formou poskytnutia peňažných\nprostriedkov. Nastavenie stropu (výšky) príjmu fyzickej osoby s ťažkým zdravotným postihnutím, nad\nktorý už nie je možné objektívne konštatovať, že peňažný príspevok bude náležíte plniť svoju nosnú\nkompenzačnú funkciu, pretože potenciálny adresát preukázateľne disponuje takým príjmom, z ktorého\nsa vie v tomto ohľade zabezpečiť sám, nemožno bez ďalšieho chápať ako diskrimináciu tých osôb,\nktoré sú zdravotne ťažko postihnuté, no dosahujú vyšší príjem (resp. majú dostatočný majetok), ako sa\nnesprávne domnieva sťažovateľ (bližšie v bodoch 26 až 36 napadnutého rozsudku najvyššieho súdu).\nÚstavný súd sa v tomto smere úplne stotožňuje s takto vyjadreným právnym názorom najvyššieho\nsúdu. Ústavný súd preto konštatuje, že vo vzťahu k tejto námietke sťažovateľa nezistil žiadnu možnosť\nporušenia základných práv sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy a jeho práva podľa\nčl. 6 ods. 1 dohovoru.\nK druhej námietke sťažovateľa, ktorou poukazoval na nesúlad ustanovenia právneho predpisu s\noznačenými základnými právami, resp. princípmi, ústavný súd poukazuje na skutočnosť, že v rámci\nústavného poriadku Slovenskej republiky (dovtedy, kým ústavný súd v konaní podľa čl. 125 ods. 1\nústavy nerozhodne inak, pozn.) sa uplatňuje zásada prezumpcie ústavnosti všeobecne záväzných\nprávnych predpisov, čo platí aj vo vzťahu k zákonu o peňažných príspevkoch na kompenzáciu ťažkého\nzdravotného postihnutia. Inými slovami, postup (a následné rozhodnutie, pozn.) súdu v súlade so\nzákonom nemôže byť dôvodom na vyslovenie porušenia základných práv sťažovateľa v konaní o jeho\nústavnej sťažnosti. Vo vzťahu k sťažovateľom (v rámci konania o sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy)\nnamietanému nesúladu označených ustanovení zákona o peňažných príspevkoch na kompenzáciu\nťažkého zdravotného postihnutia s ústavou a s relevantnými medzinárodnými zmluvami o ľudských\nprávach a základných slobodách ústavný súd vo svojej doterajšej judikatúre už mnohokrát zdôraznil,\nže táto otázka sa môže stať len predmetom konania podľa čl. 125 ods. 1 písm. a) ústavy, a to iba v\nprípade, ak kvalifikovaný návrh na začatie tohto typu konania predloží subjekt, ktorý je k tomu podľa\nústavy alebo zákona aktívne legitimovaný (m. m. IV. ÚS 11/04, III. ÚS 262/04, IV. ÚS 199/07, I. ÚS\n414/2010, II. ÚS 253/2016, II. ÚS 266/2016, II. ÚS 291/2016, IV. ÚS 470/2018), pričom sťažovateľ ako\nfyzická osoba k aktívne legitimovaným subjektom nepatrí. Z uvedeného zároveň vyplýva, že ústavný\nsúd v rámci konania o sťažnostiach fyzických osôb a právnických osôb podľa čl. 127 ods. 1 ústavy nie\nje oprávnený akýmkoľvek spôsobom rozhodovať o súlade právnych predpisov [porovnaj čl. 127 ústavy\na § 122 a nasl. zákona o ústavnom súde, resp. čl. 125 ods. 1 písm. a) ústavy a § 74 a nasl. zákona\no ústavnom súde]. 46.1 Ústavný súd ešte dodáva, že každé konanie pred ústavným súdom je ústavou\nkoncipované výlučne ako samostatné konanie, a preto platná právna úprava neumožňuje uskutočniť v\nrámci určitého typu konania aj iný typ konania (konaní) pred ústavným súdom (m. m. II. ÚS 66/01, II.\nÚS 184/03, III. ÚS 184/06, IV. ÚS 314/07), t. j. vo veci sťažovateľa v rámci konania o sťažnosti podľa čl.\n127 ods. 1 ústavy konanie o súlade právnych predpisov podľa čl. 125 ods. 1 ústavy. Tento právny názor\nmá nesporne aj ústavnú relevanciu, keďže v takomto prípade by si senát ústavného súdu, do ktorého\npôsobnosti patrí rozhodovanie o sťažnostiach podľa čl. 127 ods. 1 ústavy (pozri čl. 131 ods. 2 ústavy),\nprisvojil pôsobnosť vo veci, ktorá je ústavou (pozri čl. 131 ods. 1 ústavy) zverená do pôsobnosti pléna\nústavného súdu. Aj ústavný súd je totiž viazaný čl. 2 ods. 2 ústavy, a preto si senát ústavného súdu\nnemôže v rozpore s ústavnou úpravou prisvojovať právomoc pléna ústavného súdu, a to ani vtedy, ak\nby to v okolnostiach prípadu mohlo byť v prospech ochrany základných práv a slobôd (porovnaj m. m.\nIV. ÚS 50/2010). Vzhľadom na už uvedené by ústavný súd ani po prípadnom prijatí tejto časti ústavnej\nsťažnosti na ďalšie konanie reálne nemohol dospieť k záveru o porušení čl. 5 ods. 1 dohovoru o právach\nosôb so zdravotným postihnutím, čl. 12 ods. 2, čl. 20 ods. 1 ústavy, čl. 14 dohovoru v spojení s čl. 1\ndodatkového protokolu a čl. 20, resp. čl. 21 ods. 1 charty napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu.\nNad rámec záverov v predošlom bode vo vzťahu k označeným článkom 20 a 21 ods. 1 charty ústavný\nsúd podotýka, že ustanovenia charty sa vzťahujú na členské štáty len vtedy, ak ich vnútroštátne orgány\naplikujú právo Európskej únie. Ústavný súd konštatuje, že v konaní v rámci správneho súdnictva, ktoré\n\nbolo ukončené napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu, sa neaplikuje právo Európskej únie, a teda\nani charta nie je v tomto prípade aplikovateľná. Pokiaľ ide o namietané porušenie čl. 12 ods. 2 ústavy\n(ako aj čl. 14 dohovoru, pozn.), ústavný súd konštatuje, že tento článok má charakter všeobecného\nústavného princípu a primárne neformuluje základné právo ani slobodu fyzickej osoby alebo právnickej\nosoby. Ústavný súd v prípade čl. 12 ods. 2 ústavy stabilne judikuje, že tu ide o pozitívny záväzok\nštátu premietnuť do právneho poriadku tie antidiskriminačné zásady a opatrenia, ktoré uvedený článok\nobsahuje, a nie je teda priamo aplikovateľný orgánmi verejnej moci Slovenskej republiky v individuálnych\nprípadoch (III. ÚS 51/08, III. ÚS 316/2011).\nTretia námietka sťažovateľa sa týkala prechodu dôkazného bremena. V tejto súvislosti ústavný súd\npoukazuje na povahu a špecifiká správneho súdnictva, ktorého úlohou nie je nahradzovať činnosť\norgánov verejnej správy, ale len preskúmať zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy,\nteda preskúmať to, či kompetentné orgány pri riešení konkrétnych otázok vymedzených v návrhu\nrešpektovali príslušné hmotnoprávne a procesno-právne predpisy. Treba preto vziať do úvahy, že\nsprávny súd nie je súdom skutkovým, ale je súdom, ktorý posudzuje iba právne otázky napadnutých\nrozhodnutí a postupu orgánov verejnej správy, teda orgánov inej ako súdnej sústavy (porov. IV. ÚS\n127/2012). Keďže správny súd nie je skutkovým súdom, to znamená, že v konaní v rámci správneho\nsúdnictva nemôže ani teoreticky dôjsť k prechodu dôkazného bremena na žalovanú stranu, ako to\nantidiskriminačný zákon predpokladá v sporových konaniach, v ktorých prebieha dokazovanie na\nustálenie skutkového stavu. Rozhodovanie súdu v rámci správneho súdnictva teda ani nemožno\npovažovať za antidiskriminačný spor. Na zdôraznenie už uvedeného ústavný súd poukazuje aj na §\n11 ods. 3 antidiskriminačného zákona, ktorý stanovuje subsidiárnu pôsobnosť Civilného sporového\nporiadku na konanie v antidiskriminačných sporoch, a nie Správneho súdneho poriadku. V danom\nprípade preto nemohli byť porušené ani základné práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2\nústavy a jeho právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.\nVo svojej štvrtej námietke sťažovateľ spochybňoval postup najvyššieho súdu, ktorý neprerušil konanie\npodľa § 100 ods. 1 písm. b) Správneho súdneho poriadku. Najvyšší súd v napadnutom rozsudku k\nuvedenému uviedol: „O návrhu sťažovateľa, aby konanie podľa § 100 ods. 1 písm. b/ prerušil kasačný\nsúd a aby vec predložil Ústavnému súdu Slovenskej republiky na rozhodnutie o súlade ustanovení §\n38 ods. 17, § 41 ods. 12 a § 18 zákona č. 447/2008 Z. z. o peňažných príspevkoch na kompenzáciu\nťažkého zdravotného postihnutia a o zmene a doplnení niektorých zákonov s článkom 5 Dohovoru OSN\no právach osôb so zdravotným postihnutím, kasačný súd rozhodol tak, že ho zamietol, nakoľko ho (tak\nako aj krajský súd) nepovažoval za opodstatnený, keďže v kontexte všetkých argumentov uvedených už\nvyššie (na rozdiel od názoru sťažovateľa) dospel k záveru, že nie sú splnené podmienky pre vyvolanie\nkonania o súlade právnych predpisov.“ Ústavný súd len dopĺňa, že podľa § 100 ods. 1 písm. b) Správneho\nsúdneho poriadku strana v konaní nemá právny nárok, aby konajúce súdy vyhoveli jej návrhu na\nprerušenie konania. K záveru o potrebe prerušenia súdneho konania musí dôjsť samotný konajúci súd\n(v takomto prípade by rozhodol o prerušení konania aj bez návrhu). K odôvodneniu záveru, že nie sú\nsplnené podmienky pre vyvolanie konania o súlade právnych predpisov, ústavný súd poukazuje na bod\n45 tohto uznesenia, v ktorom odkazuje na ústavne súladné vysvetlenie a právny názor najvyššieho\nsúdu vyjadrený v napadnutom rozsudku. Ani táto námietka preto nebola spôsobilá preukázať porušenie\nsťažovateľom uvádzaných základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy a práv podľa čl.\n6 ods. 1 a čl. 13 dohovoru.\nVo vzťahu k čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2 a čl. 142 ods. 3 ústavy ústavný súd ešte podotýka, že ustanovenia\ntýchto článkov ústavy sú súčasťou základných princípov ústavy a vzhľadom na to nemôžu plniť poslanie\npriamo aplikovateľných ustanovení v individuálnych konaniach o porušení základných práv a slobôd\nuvedených v druhej hlave ústavy (m. m. II. ÚS 821/00, I. ÚS 176/07I. ÚS 485/2010).\nZ už uvedeného je zrejmé, že najvyšší súd v napadnutom konaní, ktoré vyústilo do vydania napadnutého\nrozsudku, ústavne akceptovateľným spôsobom aplikoval s vecou súvisiace právne predpisy, ich\naplikácia bola v súlade s ich účelom a zmyslom, ktoré sledujú, a svoje tvrdenia riadne odôvodnil tak, že\ntým vytvoril preskúmateľné a odôvodnené rozhodnutie bez akýchkoľvek známok svojvôle. Napadnutý\nrozsudok najvyššieho súdu je z pohľadu už popísaných záverov ústavne udržateľný a neexistuje v tomto\nsmere žiadny dôvod, aby ústavný súd po prípadnom prijatí ústavnej sťažnosti na ďalšie konanie vyslovil\nporušenie ústavných práv sťažovateľa podľa čl. 12 ods. 2, čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 2\na čl. 142 ods. 3 ústavy, jeho práv podľa čl. 6 ods. 1, čl. 13 a čl. 14 dohovoru, jeho práva podľa čl. 1\ndodatkového protokolu, jeho základných práv podľa čl. 20 a čl. 21 ods. 1 charty a jeho práva podľa čl.\n5 ods. 1 dohovoru o právach osôb so zdravotným postihnutím v spojení s čl. 1 ods. 2 a čl. 7 ods. 5\nústavy. Ústavný súd preto odmietol ústavnú sťažnosť v tejto časti podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o\nústavnom súde ako +e neopodstatnenú.\n\nSťažovateľ v petite svojej ústavnej sťažnosti navrhoval, aby ústavný súd vyslovil aj porušenie čl. 12\nods. 1 a čl. 13 ods. 3 ústavy, resp. čl. 1 a čl. 3 ods. 1 listiny. V konkrétnej argumentácii v rámci\nsvojej ústavnej sťažnosti žiadny z týchto článkov nepriradil ku konkrétnym námietkam (ústavný súd\nnámietky sťažovateľa zhrnul v bode 43 a rozobral ich v bodoch 45 až 51). V tejto súvislosti ústavný\nsúd poukazuje na svoju stabilnú judikatúru, podľa ktorej absencia zmysluplného, ústavnoprávneho,\nrelevantného odôvodnenia ako východiskového rámca ústavnej sťažnosti spôsobuje nedostatok\nzákonom ustanovenej náležitosti podľa § 43 ods. 1 zákona o ústavnom súde (m. m. III. ÚS 241/2013,\nIII. ÚS 313/2016, III. ÚS 570/2017). Navyše vo vzťahu k namietanému porušeniu čl. 12 ods. 1 a čl. 13\nods. 3 ústavy ústavný súd odkazuje aj na bod 47 tohto uznesenia. Ústavný súd preto musel odmietnuť\nústavnú sťažnosť v tejto časti z dôvodu nedostatku náležitostí ustanovených zákonom [§ 56 ods. 2 písm.\nc) zákona o ústavnom súde].\nKeďže ústavná sťažnosť sťažovateľa bola odmietnutá ako celok, ústavný súd sa ďalšími návrhmi v nej\nobsiahnutými už nezaoberal.“\n33. Vychádzajúc z právnych záverov Najvyššieho súdu Slovenskej republiky ako súdu kasačného\nvyslovených v rozsudkoch sp. zn. 7Sžsk/1/2018 dňa 29. mája 2019 a sp. zn. 9Sžsk/104/2017 zo dňa\n12. decembra 2018 a z právnych záverov Ústavného súdu Slovenskej republiky vyslovených v uznesení\nsp. zn. I. ÚS 229/2019-34 zo dňa 4. júna 2019 a zo skutkových okolností posudzovaného prípadu,\nkasačný súd mal preukázané, že na otázky nastolené žalobcom v posudzovanej veci sa už vyjadrili\nv uvedených rozhodnutiach ústavný súd, ako aj najvyšší súd, s ktorým právnym názorom sa kasačný\nsúd stotožňuje v celom rozsahu. Z uvedených dôvodov najvyšší súd v danej veci námietky žalobcu\nuvedené v kasačnej sťažnosti proti rozsudku krajského súdu, ktorými žalobca namietal, že krajský súd\nnesprávnym procesným postupom mu ako účastníkovi konania znemožnil, aby uskutočnil jemu patriace\nprocesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces podľa § 440 ods. 1 písm.\nf/ S.s.p. a napadnutým rozsudkom krajský súd rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia\nveci podľa § 440 ods. 1 písm. g/ S.s.p., vyhodnotil ako nedôvodné, ktoré neboli spôsobilé spochybniť\nvecnú správnosť napadnutého rozhodnutia žalovaného správneho súdu a jeho súladnosť so zákonom.\nZ dôvodov uvedených vyššie kasačný súd nevyhovel kasačnej sťažnosti žalobcu, a podľa § 461 SSP\njeho kasačnú sťažnosť podanú proti napadnutému rozsudku krajského súdu zamietol.\n34. Najvyšší súd rovnako ako krajský súd nepovažoval za dôvodné prerušiť konanie podľa § 100 ods.\n1 písm. b/ SSP a predložiť vec Ústavnému súdu Slovenskej republiky na rozhodnutie o (ne)súlade\nustanovení § 41 ods. 12, § 18 ods. 16, § 18 ods. 18 zákona č. 447/2008 Z. z. s článkom 5 ods. 1 Dohovoru\nOSN o právach osôb so zdravotným postihnutím. I pri posudzovaní tohto návrhu žalobcu kasašný súd\nvychádzal z právnych záverov vyslovených ústavným súdom, ako aj najvyšším súdom v rozhodnutiach\nuvedených vyššie, s ktorým právnym záverom sa plne stotožňuje. Aj podľa názoru najvyššieho súdu\nnakoľko žalobný bod, ako aj dôvody prezentované žalobcom a podľa neho odôvodňujúce prerušenie\nkonania splývajú, respektíve vychádzajú z toho istého právneho základu, najvyšší súd bez ďalšieho\nodkazuje na svoje zdôvodnenie uvedené vyššie a návrh žalobcu na prerušenie konania zamietol.\n35. O náhrade trov kasačného konania rozhodol najvyšší súd tak, že účastníkom konania nárok na\nnáhradu trov kasačného konania nepriznal. Žalobcovi z dôvodu, že v tomto konaní nemal úspech nemal\n(§ 467 ods. 1 S.s.p v spojení s § 167 ods. 1 S.s.p.) a žalovanému z dôvodu, že nebola splnená podmienka\nvýnimočnosti (§ 467 ods. 1 S.s.p. v spojení s § 168 veta druhá S.s.p).\n36. Toto rozhodnutie prijal kasačný súd v senáte pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z.\nz. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od 01. mája 2011).\nPoučenie:\nProti tomuto rozsudku n i e j e prípustný opravný prostriedok.", "vazby": {"vyrok_vztahy": [{"sz": "2Sa/5/2017", "guid": null, "vztah": "zamietnute"}]}, "cituje": [{"guid": "ussr:d66c25a3-c741-42ef-90a3-6966755adc5f", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2019:1.US.229.2019.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 229/2019", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 229/2019 z 4. 6. 2019", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2019-06-04", "citacie_n": 21, "url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2019:1.US.229.2019.1"}, {"guid": "ussr:c5b7ef10-09ef-4a3a-a65f-b16384753700", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2019:4.US.616.2018.1", "spisova_znacka": "IV. ÚS 616/2018", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 616/2018 z 16. 11. 2018", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2018-11-16", "citacie_n": 4, "url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2019:4.US.616.2018.1"}, {"guid": "ussr:429eef31-b2dd-437e-ae2f-4920e20b6c81", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2018:4.US.470.2018.1", "spisova_znacka": "IV. ÚS 470/2018", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 470/2018 z 15. 8. 2018", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2018-08-15", "citacie_n": 8, "url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2018:4.US.470.2018.1"}, {"guid": "ussr:05d2a938-1833-4703-87ea-52648b29b3d4", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2017:3.US.570.2017.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 570/2017", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 570/2017 z 20. 9. 2017", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2017-09-20", "citacie_n": 42, "url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2017:3.US.570.2017.1"}, {"guid": "ussr:f42c638a-bc20-4806-893d-f89322537c43", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:3.US.313.2016.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 313/2016", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 313/2016 z 17. 5. 2016", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2016-05-17", "citacie_n": 59, "url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:3.US.313.2016.1"}, {"guid": "ussr:683e2bbb-ed20-4817-9b86-238984765fa7", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.291.2016.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 291/2016", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 291/2016 z 7. 4. 2016", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2016-04-07", "citacie_n": 9, "url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.291.2016.1"}, {"guid": "ussr:a8a27083-3a48-476a-8c05-f25786fcd395", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.253.2016.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 253/2016", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 253/2016 z 17. 3. 2016", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2016-03-17", "citacie_n": 13, "url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.253.2016.1"}, {"guid": "ussr:ea48d9c0-f748-4f82-b743-cc6872127be6", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:3.US.90.2015.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 90/2015", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 90/2015 z 1. 12. 2015", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2015-12-01", "citacie_n": 119, "url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:3.US.90.2015.1"}, {"guid": "ussr:8e64edff-3fcb-436e-a001-6ac8ce674237", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2015:PL.US.8.2014.1", "spisova_znacka": "PL. ÚS 8/2014", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 8/2014 z 27. 5. 2015", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2015-05-27", "citacie_n": 73, "url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2015:PL.US.8.2014.1"}, {"guid": "ussr:a7ba5c21-9ed0-47ba-bfff-18feec70c11f", "ecli": null, "spisova_znacka": "PL. ÚS 39/2014", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 39/2014 z 17. 12. 2014", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2014-12-17", "citacie_n": 26, "url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ussr:a7ba5c21-9ed0-47ba-bfff-18feec70c11f"}, {"guid": "ussr:7adcba78-1697-46fb-a573-b43712783318", "ecli": null, "spisova_znacka": "PL. ÚS 1/2012", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 1/2012 z 3. 7. 2013", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2013-07-03", "citacie_n": 54, "url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ussr:7adcba78-1697-46fb-a573-b43712783318"}, {"guid": "ussr:f9c5c149-de5a-47c9-9a33-dbbb530b11d6", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 241/2013", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 241/2013 z 11. 6. 2013", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2013-06-11", "citacie_n": 285, "url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ussr:f9c5c149-de5a-47c9-9a33-dbbb530b11d6"}, {"guid": "ussr:7ef68f92-4f21-44ad-a4b5-a7a81876b53e", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 313/2012", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 313/2012 z 28. 11. 2012", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2012-11-28", "citacie_n": 192, "url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ussr:7ef68f92-4f21-44ad-a4b5-a7a81876b53e"}, {"guid": "ussr:6ea9570a-a5b6-469c-bf28-2d32cfcd5fbb", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 33/2012", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 33/2012 z 3. 10. 2012", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2012-10-03", "citacie_n": 351, "url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ussr:6ea9570a-a5b6-469c-bf28-2d32cfcd5fbb"}, {"guid": "ussr:6a4c5a98-7bee-45f5-8cb4-bbde146f27b5", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 127/2012", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 127/2012 z 8. 3. 2012", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2012-03-08", "citacie_n": 196, "url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ussr:6a4c5a98-7bee-45f5-8cb4-bbde146f27b5"}, {"guid": "ussr:765badb8-9c7a-44bb-996a-c3605ac981dc", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 316/2011", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 316/2011 z 13. 7. 2011", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2011-07-13", "citacie_n": 48, "url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ussr:765badb8-9c7a-44bb-996a-c3605ac981dc"}, {"guid": "ussr:bed950f0-00b7-4236-8723-c1ca18df53da", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 414/2010", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 414/2010 z 11. 11. 2010", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2010-11-11", "citacie_n": 21, "url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ussr:bed950f0-00b7-4236-8723-c1ca18df53da"}, {"guid": "ussr:88913126-bde5-42ff-8a94-575f3b5f0ab7", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 53/2010", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 53/2010 z 10. 2. 2010", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2010-02-10", "citacie_n": 65, "url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ussr:88913126-bde5-42ff-8a94-575f3b5f0ab7"}, {"guid": "ussr:99328aee-673e-493b-9ffc-4ac6a819aa0c", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 50/2010", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 50/2010 z 5. 2. 2010", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2010-02-05", "citacie_n": 72, "url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ussr:99328aee-673e-493b-9ffc-4ac6a819aa0c"}, {"guid": "ussr:73a25600-a17a-402f-9e87-317cff34148e", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 362/09", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 362/09 z 15. 10. 2009", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2009-10-15", "citacie_n": 1155, "url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ussr:73a25600-a17a-402f-9e87-317cff34148e"}, {"guid": "ussr:6ab0f494-bded-45ab-bec8-2fb63d54492d", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 200/09", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 200/09 z 19. 5. 2009", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2009-05-19", "citacie_n": 5114, "url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ussr:6ab0f494-bded-45ab-bec8-2fb63d54492d"}, {"guid": "ussr:107aaa04-1fb0-4332-9d2a-2aad78aacf7c", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 402/08", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 402/08 z 1. 4. 2009", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2009-04-01", "citacie_n": 611, "url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ussr:107aaa04-1fb0-4332-9d2a-2aad78aacf7c"}, {"guid": "ussr:85dcea8c-3282-4d8c-835b-80b4ca2e3493", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 155/07", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 155/07 z 3. 12. 2008", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2008-12-03", "citacie_n": 525, "url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ussr:85dcea8c-3282-4d8c-835b-80b4ca2e3493"}, {"guid": "ussr:b6b27bfa-d1f0-4c78-a8d4-d985b94a29a6", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 341/07", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 341/07 z 1. 7. 2008", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2008-07-01", "citacie_n": 1139, "url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ussr:b6b27bfa-d1f0-4c78-a8d4-d985b94a29a6"}, {"guid": "ussr:51cdde3d-6670-4d53-b73d-aa8f713a22a9", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 243/07", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 243/07 z 19. 6. 2008", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2008-06-19", "citacie_n": 2317, "url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ussr:51cdde3d-6670-4d53-b73d-aa8f713a22a9"}, {"guid": "ussr:2ec8ad70-ddf5-437b-ae59-5f3f99c83641", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 311/07", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 311/07 z 24. 4. 2008", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2008-04-24", "citacie_n": 473, "url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ussr:2ec8ad70-ddf5-437b-ae59-5f3f99c83641"}, {"guid": "ussr:13c038d4-a201-43e5-b3bd-6081a18243d2", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 62/08", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 62/08 z 21. 2. 2008", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2008-02-21", "citacie_n": 1204, "url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ussr:13c038d4-a201-43e5-b3bd-6081a18243d2"}, {"guid": "ussr:d6655b01-fad7-4a7b-95e5-5d03eb0e36d3", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 51/08", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 51/08 z 14. 2. 2008", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2008-02-14", "citacie_n": 51, "url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ussr:d6655b01-fad7-4a7b-95e5-5d03eb0e36d3"}, {"guid": "ussr:d478febb-e4d1-48b1-b1e5-5364f1f834e6", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 159/07", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 159/07 z 11. 12. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-12-11", "citacie_n": 110, "url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ussr:d478febb-e4d1-48b1-b1e5-5364f1f834e6"}, {"guid": "ussr:9637ee44-6b6a-4618-b594-29edd22feaaa", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 314/07", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 314/07 z 6. 12. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-12-06", "citacie_n": 84, "url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ussr:9637ee44-6b6a-4618-b594-29edd22feaaa"}], "citovane_v": []}