{"guid": "31cb74d5-c8ee-44a7-952d-7c8dfa7ae01f:8d553655-5588-42ef-885f-5b81a4786f1a", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2020:6018200274.1", "spisova_znacka": "8Sžk/24/2019", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 8Sžk/24/2019 z 28. 5. 2020", "citacia": "rozsudok Najvyššieho súdu SR z 28. mája 2020, sp. zn. 8Sžk/24/2019, ECLI:SK:NSSR:2020:6018200274.1", "identifikacne_cislo": "6018200274", "sud": {"guid": "sud_100", "nazov": "Najvyšší súd", "typ": "najvyssi", "slug": "najvyssi-sud"}, "sudca": "Mgr. Peter Melicher", "sudca_id": 14, "sudca_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/sudca/mgr-peter-melicher-14", "datum_vydania": "2020-05-28", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Zrušené"], "oblast": ["Správne právo"], "podoblast": ["Ostatné"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2015/162", "nazov": "SSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/162", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/162-2015"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/162/#paragraf-462.odsek-1", "nazov": "§ 462 ods. 1 SSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/162/#paragraf-462.odsek-1", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/162-2015/paragraf-462"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/162/#paragraf-119", "nazov": "§ 119 SSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/162/#paragraf-119", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/162-2015/paragraf-119"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/162/#paragraf-139.odsek-2", "nazov": "§ 139 ods. 2 SSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/162/#paragraf-139.odsek-2", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/162-2015/paragraf-139"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/2015/162#paragraf-462", "/SK/ZZ/2015/162#paragraf-119", "/SK/ZZ/2015/162#paragraf-139"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/8d553655-5588-42ef-885f-5b81a4786f1a", "zdroj": "infosud", "url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2020:6018200274.1", "api_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2020:6018200274.1", "text_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2020:6018200274.1/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nNajvyšší súd\n8Sžk/24/2019\n6018200274\n28. 05. 2020\nMgr. Peter Melicher\nECLI:SK:NSSR:2020:6018200274.1\n\nROZSUDOK V MENE\nSLOVENSKEJ REPUBLIKY\nNajvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu Mgr. Petra Melichera a členiek\nsenátu JUDr. Jaroslavy Fúrovej a JUDr. Eriky Šobichovej v právnej veci žalobcu : BRING TRUCKING\na.s., so sídlom v Žiari nad Hronom, Priemyselná 12, IČO : 36 683 507, právne zastúpený : SOUKENÍK ŠTRPKA, s. r. o., so sídlom v Bratislave, Šoltésovej 14, IČO: 36 862 711, proti žalovanému : Inšpektorát\npráce Banská Bystrica, so sídlom v Banskej Bystrici, Partizánska cesta 98, v konaní o správnej žalobe\nproti protokolu žalovaného z 15. marca 2018 č. IBB-53-50-2.2/P-E22,24,25-2018/1840, konajúc o\nkasačnej sťažnosti žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici z 13. marca 2019 č. k. 23\nS 69/2018-79, takto\nrozhodol:\nNajvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici z 13. marca 2019 č. k.\n23 S 69/2018-79 z r u š u j e a vec v r a c i a Krajskému súdu v Banskej Bystrici na ďalšie konanie.\nodôvodnenie:\nOdôvodnenie\n1. Krajský súd v Banskej Bystrici (ďalej aj ako „správny súd“) rozsudkom z 13. marca 2019 č. k. 23\nS 69/2018-79 (ďalej aj ako „napadnuté rozhodnutie“ alebo „rozhodnutie správneho súdu“) zamietol\nsprávnu žalobu, ktorou sa žalobca domáhal preskúmania zákonnosti postupu a protokolu žalovaného\nz 15. marca 2018 č. IBB-53-50-2.2/P-E22,24,25-2018/1840 (ďalej aj ako „opatrenie žalovaného“ alebo\n„protokol žalovaného“), ktorým inšpektor práce žalovaného v súlade s ustanovením § 12 ods. 2 písm. b)\nzákona č. 125/2006 Z. z. o inšpekcii práce a o zmene a doplnení zákona č. 82/2005 Z. z. o nelegálnej\npráci a nelegálnom zamestnávaní a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej aj ako „zákon č.\n125/2006 Z. z.“) nariadil kontrolovanému subjektu - žalobcovi v konaní pred správnym súdom, odstrániť\nzistené nedostatky v bode 1 a 2 protokolu žalovaného ihneď. Inšpektor práce žalovaného ďalej v\nsúlade s ustanovením § 14 ods. 2 zákona č. 125/206 Z. z. uložil zamestnávateľovi (kontrolovanému\nsubjektu) povinnosť prijať opatrenia na odstránenie zistených porušení predpisov a ich príčin a doručiť\nžalovanému písomnú správu o splnení opatrení na odstránenie zistených porušení predpisov a ich\npríčin a o odstránení nedostatkov v lehote do 15 dní po uplynutí lehoty na ich odstránenie. Správny súd\nžalobcovi právo na náhradu trov konania nepriznal.\n2. Správny súd v napadnutom rozhodnutí poukázal na ustanovenia § 2 ods. 1 a ods. 2 Správneho\nsúdneho poriadku a ustanovenia § 2 ods. 1 a ods. 2, § 7 ods. 1 a ods. 3 písm. a) a § 14 ods. 1 a\nods. 2 zákona č. 125/2006 Z. z. a uviedol, že preskúmal protokol žalovaného z dôvodov nezákonnosti\nuplatnených v žalobe (ustanovenie § 134 ods. 1 Správneho súdneho poriadku). Správny súd nie je\noprávnený všeobecne alebo nekonkrétne uplatnené dôvody nezákonnosti za žalobcu podľa zistení z\nobsahu správneho spisu dopĺňať alebo konkretizovať.\n\n3. Správny súd ďalej uviedol, že žalovaný sa bez ospravedlnenia nezúčastnil pojednávania, pričom\nžalobca na pojednávaní zotrval na svojich pôvodných vyjadreniach. Svedok F.. L. F., O. ako generálny\ntajomník združenia cestných dopravcov ČESMAD Slovakia uviedol, že keď vychádza zo štandardného\npopisu pracovnej pozície vodiča nákladnej cestnej dopravy, má za to, že sa jedná o činnosti rutinné,\nčasto sa opakujúce s relatívne nízkou náročnosťou na intelektuálnu činnosť. Sú to činnosti, ktoré majú\nnízky potenciál spôsobiť škodu, či už na majetku alebo zdraví a životoch a z tohto dôvodu z jeho\npohľadu tak vodič cestnej nákladnej dopravy spĺňa kritériá na zaradenie do druhého stupňa náročnosti\npráce. Poukázal na stanovisko Ministerstva práce, sociálnych vecí a rodiny Slovenskej republiky z 24.\napríla 2018, z ktorého okrem iného vyplýva, že pracovné miesto je možné zaradiť do druhého stupňa\nnáročnosti, pokiaľ by však z porovnávania s charakteristikami stupňov náročnosti práce vyplynulo,\nže zložitosť, zodpovednosť a namáhavosť najnáročnejších prác vyžadovaných od vodiča je vyššia,\nnež zodpovedá charakteristike druhého stupňa náročnosti, pracovné miesto zamestnanca by malo byť\nzaradené až do tretieho stupňa náročnosti práce.\n4. Ďalej správny súd uviedol, že z vykonaného dokazovania pred správnym súdom jednoznačne\nvyplynulo, že argumentácia týkajúca sa rutinnej dopravy, rutinného vykonávania činnosti, ako aj\nnenaplnenia kumulatívnych alternatívnych podmienok naplnenia tretieho stupňa náročnosti nebola\npreukázaná. Z pracovnej náplne ako aj z internej smernice žalobcu IS-08 vyplýva, že predmetom činnosti\nvodičov, resp. oprávnenie vodičov je aj kontrolovať, riadiť, resp. zodpovedať za prepravované zásielky.\nV danom prípade sa nemôže jednať o činnosť, ktorú by bolo možné považovať za činnosť rutinnú.\nArgumentácia žalobcu o skutočnosti, že v danom prípade sa nejedná o vodiča hromadnej osobnej\ndopravy, ktorý zodpovedá za cestujúcich, ale ako vodič kamiónu nezodpovedá za život a bezpečnosť\nprevádzky, nekorešponduje so stavom, ktorý v medzinárodnej cestnej nákladnej doprave v súčasnosti\nje. Z hmotnosti a celkovej veľkosti nákladného motorového vozidla je jednoznačné, že v danom prípade\nvedenie vozidla v rámci medzinárodnej cestnej nákladnej dopravy je činnosťou, pri ktorej môže dôjsť k\nnezvratným následkom v prípade dopravných nehôd, resp. v prípade zanedbania akejkoľvek povinnosti\nvodiča motorového vozidla, a to nielen na majetku ale aj na živote a zdraví. Skutočnosť, že vodič\nmotorového vozidla a jeho štartovacia a cieľová destinácia je určená z koordinačného centra resp.\nsú zároveň určené aj jeho prestávky na oddych a na tankovanie, ešte neznamená, že centrála resp.\ncentrálny dispečing rieši aj otázky vznikajúce v rámci cestnej premávky a prepravy tovaru, jednak\ntýkajúcej sa bezpečnosti samotnej jazdy v danom motorovom vozidle a ďalšie týkajúce sa nakladania\na prepravy tovaru ako takého.\n5. Správny súd na to skonštatoval, že v danom prípade má za to, že skutkový stav bol žalovaným\nriadne zdokumentovaný a žalovaný nemal dôvod vychádzať z reálne vykonávaných činností jednotlivých\nzamestnancov, nakoľko tak ako to vyplýva aj zo samotného vyjadrenia žalobcu, boli upravené internými\npredpismi a pracovnou náplňou tak, aby v prípade nutnosti mohol jednotlivý zamestnanec, t. j. šofér\nmedzinárodnej dopravy túto činnosť vykonávať. Za súčasného stavu z úpravy pracovnej náplne „vodiča\nmedzinárodnej prepravy“ zamestnaného u žalobcu jednoznačne vyplýva, že žalobca je oprávnený\na môže od zamestnanca vyžadovať činnosti, ktoré patria do tretieho stupňa náročnosti. Akýkoľvek\npredchádzajúci záver kontroly u žalobcu v súvislosti so zaradením do stupňa náročnosti práce považuje\nsprávny súd za právne irelevantný vo vzťahu k napadnutému protokolu.\n6. Správny súd následne poukázal na ustanovenia § 120 ods. 1 a ods. 3 a Prílohu č. 1 písm. b) a\npísm. c) Zákonníka práce a uviedol, že dospel k záveru, že žalobca nesprávne určil stupeň náročnosti\npráce pre druh práce a pracovnú pozíciu „vodič medzinárodnej prepravy“ tým, že nesprávne vyhodnotil\nnajmä charakteristiku a druh vykonávanej práce, a teda žalovaný správne vyhodnotil, že práca vodiča\nnákladného motorového vozidla, resp. vodiča medzinárodnej prepravy, nemôže byť charakterizovaná\nako výkon ucelených obslužných rutinných prác podľa daných postupov alebo prevádzkových režimov, a\ntúto zodpovednú prácu nemožno charakterizovať ako rutinnú, ktorej prislúcha druhý stupeň náročnosti.\nPre správny súd tieto skutočnosti vyplývajú priamo zo zákonnej úpravy, a ak aj žalovaný čiastočne oprel\nsvoj právny názor o kartotéku zamestnaní uvedenej na Internetovom sprievodcovi trhom práce, nič to\nnemení na skutočnosti, že pracovná náplň „vodiča medzinárodnej dopravy“ napĺňa znaky tretieho stupňa\nnáročnosti práce.\n7. Správny súd mal za to, že práca vodiča obsahuje činnosti ako je riadenie alebo operatívne\nzabezpečenie chodu zariadenia, v tomto prípade nákladného motorového vozidla, ktoré je spojené\nso zvýšenou duševnou námahou, ako aj s prípadnou zodpovednosťou za ťažko odstrániteľné škody.\n\nZároveň mal správny súd za to, že z pracovných zmlúv kontrolovaných vodičov, ako aj v zmysle internej\nSmernice č. IS-08 s názvom „Prepravný poriadok cestnej nákladnej dopravy“, vyplývajú činnosti, z\nktorých jednoznačne vyplýva nutnosť zaradiť pracovné miesto vodič do tretieho stupňa náročnosti.\nZároveň sa stotožnil s názorom žalovaného, že na zaradenie pracovného miesta do tretieho stupňa\nnáročnosti postačuje aj, že dané pracovné miesto spĺňa aspoň jednu v ňom uvedenú podmienku,\nnakoľko v stupňoch náročnosti platí hierarchia, v ktorej vyšší stupeň môže v sebe subsumovať aj\npodmienky uvedené v nižších stupňoch.\n8. Na základe uvedených skutočností správny súd dospel k záveru, že námietka žalobcu ohľadne\nnedostatočne zisteného stavu veci, ako aj nesprávneho právneho posúdenia, nie je opodstatnená,\npretože z obsahu administratívneho spisu, a vykonaného dokazovania zo zistených súdom (ustanovenie\n§ 120 písm. a) Správneho súdneho poriadku) vyplýva, že zo strany žalobcu došlo k porušeniu\nustanovenia § 120 Zákonníka práce, a to tým, že v prípade vodičov medzinárodnej prepravy A. Z.\nV. O. O. priradil druhý stupeň náročnosti, hoci uvedenému pracovnému miestu podľa miery zložitosti,\nnamáhavosti a zodpovednosti, patrí minimálne tretí stupeň. Zároveň mal správny súd za to, že žalovaný\nsprávne vyhodnotil, že v prípade zamestnanca A. Z. žalobca neposkytol svojmu zamestnancovi mzdu za\nprácu vykonanú v období 10/2007 najmenej v sume minimálneho mzdového nároku, ktorý zodpovedá\nstupňu náročnosti práce príslušného pracovného miesta zamestnanca, čím porušil ustanovenie § 120\nods. 1 Zákonníka práce a teda prijaté opatrenia vyplývajúce z protokolu žalovaného sú na mieste.\n9. Správny súd poznamenal, že vykonal dokazovanie len na to, aby mohol dospieť k záveru, či opatrenia\nsú alebo nie sú v súlade so zákonom. Opatrenia uložené kontrolovanému subjektu podľa ustanovenia §\n12 ods. 2 zákona č. 125/2006 Z. z. majú byť opatreniami smerujúcimi k nastoleniu zákonného stavu, k\nodstráneniu zistených nedostatkov v činnosti kontrolovaného subjektu. Ich účelom nie je sankcionovať,\nale dosiahnuť stav riadneho fungovania verejnej správy.\n10. Správny súd poukázal tiež na to, že z hľadiska obsahového sú v protokole žalovaného významné\nuvedené skutočnosti ohľadom zistených porušení právnych predpisov a zároveň opatrenia uložené na\nodstránenie zistených nedostatkov (ustanovenie § 14 ods. 2 zákona č. 125/2006 Z. z.). Právna úprava\nnevyžaduje, aby orgán verejnej správy v protokole uviedol z akých dôkazov vychádzal, ktoré skutočnosti\nzistil a akou úvahou sa riadil pri hodnotení dôkazov a rozhodovaní. Preto správny súd ani nemôže\nposudzovať, či došlo k správne zistenému skutkovému stavu veci vo vzťahu k správnemu hodnoteniu\ndôkazov, ak nepozná úvahu orgánu verejnej správy pri hodnotení dôkazov. Až na základe zistení pri\nvýkone inšpekcie práce, uvedených v protokole môže orgán verejnej správy začať správne konanie o\nsprávnom delikte alebo o uložení poriadkovej pokuty podľa ustanovení § 19 a § 20 zákona č. 125/2006\nZ. z., na ktoré sa vzťahuje správny poriadok (ustanovenie § 21 ods. 3 zákona č. 125/2006 Z. z.),\nvýsledkom ktorého by bolo rozhodnutie, ktoré by muselo byť riadne odôvodnené (ustanovenie § 47 ods.\n3 Správneho poriadku).\n11. Správny súd po preskúmaní protokolu žalovaného dospel k záveru, že správna žaloba nie je\ndôvodná, a preto ju podľa ustanovenia § 190 Správneho súdneho poriadku zamietol. O náhrade trov\nkonania správny súd rozhodol podľa ustanovenia § 167 ods. 1 Správneho súdneho poriadku a contrario\na žalobcovi, ktorý v konaní úspešný nebol, nepriznal právo na ich náhradu.\n12. Rozhodnutie správneho súdu napadol žalobca prostredníctvom svojho právneho zástupcu riadne a\nvčas podanou kasačnou sťažnosťou (ďalej aj ako „podaná kasačná sťažnosť“ alebo „kasačná sťažnosť\nžalobcu“), v ktorej sa domáhal aby Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj ako „kasačný súd“) zrušil\nnapadnuté rozhodnutie a vec vrátil správnemu súdu na ďalšie konanie, prípadne aby zmenil napadnuté\nrozhodnutie tak, že protokol žalovaného zruší a vec vráti žalovanému na ďalšie konanie. Žalobca si\nuplatnil náhradu trov kasačného konania. Žalobca žiadal priznať odkladný účinok kasačnej sťažnosti.\n13. Žalobca napadol rozhodnutie správneho súdu podanou kasačnou sťažnosťou v celom rozsahu z\ndôvodov podľa ustanovenia § 440 ods. 1 písm. g) Správneho súdneho poriadku - správny súd rozhodol\nna základe nesprávneho právneho posúdenia veci a podľa ustanovenia § 440 ods. 1 písm. f) Správneho\nsúdneho poriadku - správny súd nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby\nuskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.\n14. Žalobca v podanej kasačnej sťažnosti prostredníctvom svojho právneho zástupcu poukázal na\nustanovenia § 120 ods. 1 a ods. 3 a Prílohu č. 1 písm. a) a písm. b) Zákonníka práce a uviedol,\n\nže v zmysle uvedených zákonných ustanovení je žalobca ako zamestnávateľ povinný ku každému\npracovnému miestu priradiť stupeň náročnosti práce, a to v závislosti od pracovných činností, ktoré\nzahŕňa pracovné miesto „vodič medzinárodnej prepravy“. Zaradenie do jednotlivých stupňov náročnosti\nje vo výlučnej kompetencii žalobcu, pričom Príloha č. 1 Zákonníka práce len stanovuje charakteristiky\njednotlivých stupňov náročnosti pracovného miesta. Žalobca ako zamestnávateľ je tak pri určení stupňa\nnáročnosti pracovných miest povinný vychádzať zo Zákonníka práce a jeho Prílohy č. 1.\n15. Ďalej žalobca uviedol, že podľa článku 1. bodu 1.2 pracovných zmlúv žalobcu vzťahujúcich sa na\npracovnú pozíciu „vodiča nákladnej prepravy“ (do ktorých spadá aj posudzovaný druh práce „vodič\nmedzinárodnej prepravy“) : „Zamestnanec bude vykonávať práce súvisiace s predmetom činnosti\nzamestnávateľa, a to najmä a) príprava a kontrola stavu motorového vozidla pred a po použití\nv premávke, b) príprava a vedenie dokumentov potrebných pre riadne vykonávanie prepravy, c)\nvedenie motorového vozidla, d) vykonávanie nakládky a vykládky tovaru u zákazníka, e) používanie\nmanipulačnej techniky zákazníka len pre nakládku a vykládku tovaru, f) kontrola nakládky a vykládky\nmotorového vozidla, g) bežné opravy a starostlivosť o motorové vozidlo, h) čistenie a kontrola\nmotorového vozidla, cisterny, prívesu, kontajnerov, nakladacieho vybavenia a i) ďalšie činnosti súvisiace\ns jeho pracovnou pozíciou podľa pokynov zamestnávateľa.“ Z článku VIII. pracovných zmlúv žalobcu\n(Spoločné ustanovenia) zároveň vyplýva, že zamestnanci žalobcu pri plnení svojich pracovných úloh\npoužívajú nákladné motorové vozidlo (kamión). Žalobca má zároveň vypracovanú Internú smernicu č.\nIS - 08 s názvom „Prepravný poriadok cestnej nákladnej dopravy“, v ktorej je uvedená špecifikácia\noprávnení zamestnancov žalobcu v rámci plnenia ich pracovných úloh. V zmysle príslušným právnych\npredpisov, a teda v súlade s ustanoveniami Zákonníka práce, ako aj v súlade s jeho Prílohou č. 1, tak\nžalobca ako zamestnávateľ priradil pracovnému miestu „vodič medzinárodnej prepravy“ druhý stupeň\nnáročnosti práce. Uvedená skutočnosť okrem iného zároveň vyplýva aj z listín, ktoré žalobca predložil\nžalovanému, a to z rozhodnutí, ktorými sa určujú minimálne mzdové nároky zamestnancov žalobcu.\n16. Vo vzťahu k pracovnej náplni zamestnancov žalobca poukázal práve na tú skutočnosť, že\nzamestnanec pri výkone svojej činnosti vykonáva výlučne rutinné práce, a to napr. pred začatím prepravy\nje povinný skontrolovať či svietia svetlá, či mu boli odovzdané všetky doklady potrebné pre prevádzku\nvozidla (technický preukaz) a pod. Zamestnanec žalobcu pracujúci na pracovnej pozícii vodič nie je\noprávnený v žiadnom prípade zasahovať do technického stavu vozidla. V prípade, ak zistí, že vozidlo nie\nje pripravené na uskutočnenie prepravy tovaru, je povinný o tejto skutočnosti informovať svojho priameho\nnadriadeného, ktorý zabezpečí, aby zamestnanec žalobcu pracujúcu na pracovnej pozícii vodič k výkonu\nčinnosti dostal iné vozidlo spôsobilé na prevádzku alebo sa predmetné vozidlo stalo spôsobilým na\nprevádzku. Zodpovednosť za tovar, t. j. napr. za počet naložených paliet, počet a stav naloženého tovaru\na pod., ako aj za samotné naloženie tovaru nesie obchodný partner žalobcu. Vodič nezodpovedá za\nkvalitu naloženého tovaru, ako ani nekontroluje množstvo naloženého tovaru a pod. Zároveň tento nie je\npovinný pri nakládke tovar do vozidla nakladať. Ak má byť s tovarom počas nakládky manipulované, na\nzáklade pokynov žalobcu, prostredníctvom techniky a obchodný partner žalobcu techniku nezabezpečí,\nnie je vodič oprávnený manipulovať s tovarom manuálne a túto skutočnosť je povinný nahlásiť priamemu\nnadriadenému, za účelom zabezpečenia krokov potrebných k zabezpečeniu nakládky tovaru a zároveň\nriadnemu vykonaniu prepravy tovaru zo strany žalobcu. Zároveň vo vzťahu k vykládke tovaru žalobca\nuviedol, že zodpovednosť za tovar, t. j. napr. za počet vyložených paliet, počet a stav vyloženého\ntovaru a pod., ako aj za samotné vyloženie tovaru nesie obchodný partner žalobcu. Vodič nezodpovedá\nza kvalitu vyloženého tovaru, ako ani nekontroluje množstvo vyloženého tovaru a pod. Vodič nie je\npovinný pri vykládke tovar z vozidla vykladať. Vodič je povinný dodržiavať pokyny žalobcu, týkajúce\nsa prepravy tovaru a ďalej počas realizácie prepravy sa rovnako riadiť pokynmi žalobcu. V prípade,\nak sa ako vodič ocitnete v situácii, v ktorej sa vykládka, nakládka alebo samostatná preprava môže\npovažovať za nebezpečnú z hľadiska zdravia a bezpečnosti vodiča, je vodič povinný ukončiť všetky\nčinnosti (napr. odstaviť vozidlo) a bezodkladne kontaktovať žalobcu. Vodič nie je oprávnený vykonávať\nakúkoľvek činnosť bez predchádzajúceho súhlasu žalobcu, prípadne jeho priame nadriadeného, ktorý\nriadi (zabezpečuje) celkovú činnosť zamestnancov. Zamestnanci žalobcu (vodiči) sú pri výkone svojej\npráce vždy povinní postupovať podľa pokynov žalobcu a v prípade vzniku nepredvídanej situácie sú\nvždy povinní kontaktovať žalobcu za účelom určenia ďalšieho postupu a zabezpečenia všetkých krokov\npotrebných pre riadne vykonanie prepravy. Vodič nie je oprávnený akýmkoľvek spôsobom zasahovať,\nmeniť alebo dopĺňať pokyny priameho nadriadeného, prípadne priamo pokyny žalobcu. Vzhľadom\nna vyššie uvedené skutočnosti, a teda najmä na skutočnosť, že vodiči podľa vyššie opisovaných\npracovných činností vykonávajú najmä obslužné rutinné práce, ktoré zamestnanci vykonávajú výhradne\n\npodľa postupov daných žalobcom, vykonávajú rutinné odborné práce, ktoré zamestnanci vykonávajú\nvýhradne podľa postupov daných žalobcom, sú vodiči povinní pri preprave vykonávanej v mene a na\núčet žalobcu postupovať výlučne podľa pokynov alebo ustanovených postupov žalobcu, tak žalobca\nurčil druhý stupeň náročnosti práce pre druh práce a pracovnú pozíciu „vodič medzinárodnej prepravy“,\npričom pri určovaní stupňa náročnosti práce vychádzal zo všetkých príslušných právnych predpisov.\nŽalobca prihliadal najmä na charakteristiku a druh vykonávanej práce.\n17. Vyššie uvádzané skutočnosti (najmä náplň práce zamestnancov žalobcu) boli zo strany žalobcu\nokrem iného preukázané aj v konaní pred správnym súdom, a to na pojednávaní konanom 13. marca\n2019. Žalobca na preukázanie svojich tvrdení navrhol výsluch svedka (zamestnanca žalobcu), a to\npána R. S., z ktorého výpovede na pojednávaní jasne vyplýva, že činnosti, ktoré svedok vykonáva v\nrámci svojej práce ako zamestnanec u žalobcu na dotknutom pracovnom mieste - vodič medzinárodnej\nprepravy, nenapĺňajú charakteristiku tretieho stupňa náročnosti práce. Svedok na pojednávaní na otázku\nsprávneho súdu, či kontroluje tovar po naložení, niekoľko krát uviedol, že tovar nekontroluje, nakoľko\ntento je zafóliovaný, pričom zároveň uviedol, že tento tovar ani nemá právo kontrolovať. Z uvedeného tak\njasne vyplýva, že zamestnanci žalobcu nevykonávajú práce charakteristické pre tretí stupeň náročnosti\npráce, nakoľko vykonávajú výlučne rutinné práce, a to prepravu tovaru z miesta A do miesta B. Žalobca\npoukázal aj na tú skutočnosť, že príslušný správny súd sa v napadnutom rozhodnutí žiadnym spôsobom\ns výsluchom svedka nevysporiadal, pričom v napadnutom rozhodnutí ani neuviedol, čo z výsluchu\nsvedka vyplýva a akými úvahami sa riadil pri hodnotení predmetného dôkazu vo vzťahu k rozhodnutiu,\nt. j. na základe akých skutočností dospel k záveru uvádzaného v odôvodnení samotného napadnutého\nrozhodnutia. Z uvádzaného dôvodu tak má žalobca za to, že rozhodnutie správneho súdu okrem toho,\nže vychádza z nesprávneho právneho posúdenia, ani neobsahuje všetky náležitosti podľa ustanovenia\n§ 139 ods. 2 Správneho súdneho poriadku, nakoľko neobsahuje podstatné zhrnutie skutkových tvrdení\na právnych argumentov. Vo vzťahu k uvedenému poukázal žalobca na uznesenie Najvyššieho súdu\nSlovenskej republiky z 28. marca 2018 sp. zn. 2 Sži 1/2016 a rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej\nrepubliky z 31. marca 2018 sp. zn. 8 Sžk 16/2017.\n18. Žalobca ďalej v podanej kasačnej sťažnosti uviedol, že v prípade, ak v konaní pred správnym\nsúdom uplatnil námietky, s ktorými sa v odôvodnení rozhodnutia správny súd náležite nevysporiadal, je\nnutné jeho rozhodnutie považovať za nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov, čo má za následok, že\nnesprávnym procesným postupom správneho súdu bolo znemožnené žalobcovi, aby uskutočnil jemu\npatriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (ustanovenie\n§ 440 ods. 1 písm. f) Správneho súdneho poriadku). Žalobca vo vzťahu k uvedenému poukázal\nna skutočnosť, že správny súd sa v napadnutom rozhodnutí nevysporiadal s námietkami žalobcu,\nnakoľko vôbec neprihliadal na všetky dôkazy predložené žalobcom do konania, a to najmä internými\npredpismi žalobcu - rozhodnutiami, ktorými sa určujú minimálne mzdové nároky zamestnancov žalobcu\na záznamom z 23. októbra 2015 č. IBB-129-2.6/Z-E24-15. Z tohto záznamu okrem iného vyplýva, že\nžalovaný v roku 2015 pri totožnej kontrole (t. j. kontrole vychádzajúcej z rovnakých listín ako počas\nkontroly výsledkom ktorej je protokol žalovaného) správne zaradil výkon práce vodič medzinárodnej\nprepravy do druhého stupňa náročnosti práce. Žalobca opätovne poukazuje na tú skutočnosť, že od\nroku 2015 sa u žalobcu žiadnym spôsobom nezmenila náplň práce, charakteristika práce, Zákonník\npráce, Príloha č. 1 alebo iné s tým súvisiace okolnosti, a teda nie je dôvod na prehodnotenie stupňa\nnáročnosti práce. Žalobca kasačnému súdu pre úplnosť uviedol, že vykonanou inšpekciou práce v roku\n2015 bolo zistené, že zaradenie stupňa náročnosti práce do druhého stupňa náročnosti je v súlade\nso Zákonníkom práce, a teda najmä v súlade s jeho prílohou č. 1. Žalovaný v roku 2015 vykonával\nkontrolu v rovnakom rozsahu ako v období, ktorého výsledkom je uvedený protokol. V zázname tak bolo\nkonštatované, že u žalobcu neboli zistené nedostatky a nebolo zistené porušenie predpisov zo strany\nžalobcu. Žalobca opätovne poukázal aj na konanie pred Krajským súdom v Banskej Bystrici pod sp. zn.\n30 Sa 1/2017, ktoré bolo iniciované zo strany zamestnanca žalobcu voči žalovanému v čase kontroly\nvykonávanej u žalobcu práve v roku 2015. Podľa žalobcu správny súd sa v napadnutom rozhodnutí tiež\nnijak nevysporiadal a žiadnym spôsobom neuviedol z akého dôvodu sa odklonil od záverov uvádzaných\nv rozhodnutí Krajského súdu v Banskej Bystrici v tomto konaní.\n19. Následne žalobca poukázal aj na skutočnosť, že pracovnú náplň v samotnom konaní pred správnym\nsúdom potvrdil na pojednávaní svedok, ktorý uviedol, že tovar zamestnanci nekontrolujú, avšak správny\nsúd v napadnutom rozhodnutí len stroho odkázal na smernice žalobcu a uviedol, že jeho zamestnanci\ntovar kontrolujú, čo je v rozpore s výsluchom svedka. Žalobca tak považuje v tomto smere rozhodnutie\nsprávneho súdu za nezákonné, nakoľko vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, kedy\n\nsprávny súd nesprávne vyhodnotil činnosti práce na pracovnej pozícii vodič medzinárodnej prepravy,\na teda nesprávne tieto zaradil do tretieho stupňa náročnosti práce, pričom zároveň je napadnuté\nrozhodnutie nezákonné z dôvodu jeho nedostatočného odôvodnenia. Opätovne dal žalobca kasačnému\nsúdu do pozornosti, že súčasný stav u žalobcu vo vzťahu k stupňu náročnosti pracovnej pozície\n„vodič medzinárodnej kamiónovej dopravy“ je totožný, ako v roku 2015. Z uvedeného dôvodu, tak\nžalobca v plnom rozsahu nesúhlasí s tvrdeniami účastníka konania uvedenými v protokole žalovaného a\nnásledne tak s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, nakoľko tieto vychádzajú najmä z nesprávneho\nprávneho posúdenia a zároveň sú v rozpore s tvrdeniami samotného žalovaného z roku 2015. Žalobca\nsi dovoľuje poukázať na to, že nie je prípustné, aby jeden orgán vykonávajúci kontrolu, u toho istého\nsubjektu, mal na rovnakú problematiku (pri predložení totožných dokumentov) iný právny názor, pričom\nzávery žalovaného z roku 2015 a závery žalovaného z roku 2017 si zjavne odporujú, bez akéhokoľvek\nodôvodnenia alebo zmeny náplne práce u kontrolovaných zamestnancov, pričom na uvedené správny\nsúd vôbec neprihliadal a rozpory tvrdení žalovaného žiadnym spôsobom neodstránil. Žalovaný v\nprotokole a rovnako ani počas vykonávanej kontroly nijakým spôsobom nepreukázal zmenu okolností,\nzmenu charakteristiky alebo druhu práce zamestnancov, ktorá by akýmkoľvek spôsobom odôvodňovala\npotrebu zmeny zaradenia pracovného miesta „vodič medzinárodnej prepravy“ do vyššieho stupňa\nnáročnosti. V prípade, ak sa však správny súd stotožnil s názorom a posúdením žalovaného v roku 2017\naj napriek tomu, že vykonaná kontrola v roku 2017 si odporuje s totožnou kontrolou v roku 2015, bol\npovinný svoje úvahy a dôvody zrozumiteľne a jasne odôvodniť v rozhodnutí správneho súdu, pričom\npodľa názoru žalobcu nepostačuje, aby len stroho skonštatoval, že akýkoľvek predchádzajúci záver\nkontroly u žalobcu v súvislosti so zaradením stupňa náročnosti práce považuje správny súd za právne\nirelevantný vo vzťahu k preskúmavanému protokolu. Správny súd sa však vôbec žiadnym spôsobom\nnezaoberal uvedenou námietkou žalobcu, pričom ani žiadnym spôsobom neodôvodnil svoje právne\nposúdenie, prípadne svoje úvahy vo vzťahu k uvádzanej námietke. Žalobca tak považuje napadnuté\nrozhodnutie okrem iného za nepreskúmateľné.\n20. Zároveň žalobca poukázal aj na tú skutočnosť, že správny súd nesprávne vyhodnotil dôkazy,\nkeď síce v napadnutom rozhodnutí poukázal na svedeckú výpoveď pána F.. L. F., O., generálneho\ntajomníka združenia cestných dopravcov ČESMAD Slovakia, avšak následne jeho výpoveď bez\nuvedenia akéhokoľvek vysvetlenia alebo posúdenia v podstate odmietol. Svedok totiž na pojednávaní\nuviedol, že vychádza zo štandardného popisu pracovnej pozície vodiča nákladnej cestnej dopravy,\npričom má za to, že sa jedná o činnosti rutinné, často sa opakujúce s relatívne nízkou náročnosťou na\nintelektuálne činnosti, a zároveň že sú to činnosti, ktoré majú nízky potenciál spôsobiť škodu, či už na\nmajetku alebo zdraví a životoch a z tohto dôvodu z jeho pohľadu tak vodič cestnej nákladnej dopravy\nspĺňa kritéria na zaradenie do druhého stupňa náročnosti práce. Správny súd však následne uviedol,\nže z vykonaného dokazovania podľa názoru súdu jednoznačne vyplynulo, že argumentácia týkajúca\nsa rutinnej dopravy, rutinného vykonávania činnosti nebola preukázaná. Správny tak opätovne žiadnym\nspôsobom neodôvodnil z akého dôvodu posúdil, že nejde o rutinné práce, a že teda nesúhlasí, prípadne\nneprihliada na výsluch svedka, ktorý okrem iného jasne uviedol, že ide o práce rutinné. Aj v tomto smere\ntak žalobca považuje napadnuté rozhodnutie za nepreskúmateľné, nakoľko správny súd neodôvodnil z\nakého dôvodu nemal za preukázané, že nejde o rutinné činnosti a pod., a to aj napriek tomu, že uvedené\nskutočnosti vyplývajú z výsluchu oboch svedkov.\n21. Napokon, žalobca poukázal aj na tú skutočnosť, že správny súd sa nevysporiadal s námietkou\nžalobcu uvádzanou aj v správnej žalobe, a to že žalovaný okrem iného v protokole uviedol, že v súvislosti\ns priradením stupňa náročnosti pracovnému miestu vodič, je nevyhnutné uviesť, že práca vodiča\nnákladného motorového vozidla, resp. vodiča medzinárodnej prepravy nemôže byť charakterizovaná\nako výkon ucelených obslužných rutinných prác podľa daných postupov alebo prevádzkových režimov\na túto zodpovednú prácu teda nemožno charakterizovať ako rutinnú, ktorej prislúcha druhý stupeň\nnáročnosti. Žalovaný v protokole svoje rozhodnutie odôvodňuje okrem iného aj tým, že aj napriek\nskutočnosti, že vodiči sú vybavení zariadeniami, ktoré im nepochybne uľahčujú výkon práce, v žiadnom\nprípade ich to nezbavuje povinnosti neustále pozorne sledovať cestnú premávku, a zároveň, že prácu\nvodiča nemožno považovať za rutinnú ani z dôvodu, že môže nastať situácia, kedy je vodič unavený,\nrozrušený a spôsobí dopravnú nehodu. Uvedené tvrdenia však žalobca považuje za irelevantné, nakoľko\nsám žalovaný v protokole pripustil, že vodič má k dispozícii zariadenia, ktoré mu uľahčujú výkon práce\na zároveň je absolútne vylúčené, aby v prípade pracovného miesta „vodiča“ bolo možné predpokladať\njeho únavu, alebo rozrušenie, a to z nasledovných dôvodov. Správny súd však uvádza, že skutočnosť,\nže vodič motorového vozidla a jeho štartovacia a cieľová destinácia je určená z koordinačného centra,\n\nprípadne sú určené aj jeho prestávky na oddych a na tankovanie, ešte neznamená, že centrála\nprípadne centrálny dispečing rieši aj otázky vznikajúce v rámci cestnej premávky a prepravy tovaru,\njednak týkajúce sa bezpečnosti samotnej jazdy v danom motorovom vozidle a ďalšie týkajúce sa\nnakladania a prepravy tovaru ako takého. S uvedenými tvrdeniami správneho súdu žalobca v celom\nrozsahu nesúhlasí, nakoľko tieto vychádzajú z nesprávne zisteného skutkového stavu veci. U žalobcu\nvšetky skutočnosti týkajúce sa samotného výkonu prepravy priamo riešia nadriadení zamestnanci, ktorí\npočas celého výkonu prepravy udeľujú zamestnancovi vykonávajúcemu prepravu pokyny. Uvedené\nskutočnosti vyplynuli aj zo samotného výsluchu svedka na pojednávaní. Opätovne žalobca uvádza,\nže v prípade, ak sa ako vodič ocitnete v situácii, v ktorej sa vykládka, nakládka alebo samostatná\npreprava môže považovať za nebezpečnú z hľadiska zdravia a bezpečnosti vodiča, je vodič povinný\nukončiť všetky činnosti (napr. odstaviť vozidlo) a bezodkladne kontaktovať žalobcu. Vodič, nie je\noprávnený vykonávať akúkoľvek činnosť bez predchádzajúceho súhlasu žalobcu, prípadne jeho priame\nnadriadeného, ktorý riadi (zabezpečuje) celkovú činnosť zamestnancov. Zamestnanci (vodiči) sú pri\nvýkone svojej práce vždy povinní postupovať podľa pokynov žalobcu a v prípade vzniku nepredvídanej\nsituácie sú vždy povinní kontaktovať žalobcu za účelom určenia ďalšieho postupu a zabezpečenia\nvšetkých krokov potrebných pre riadne vykonanie prepravy. Vodič nie je oprávnený akýmkoľvek\nspôsobom zasahovať, meniť alebo dopĺňať pokyny priameho nadriadeného, prípadne priamo pokyny\nžalobcu. Vo vzťahu k uvedenému tak žalobca považuje napadnuté rozhodnutie za nezákonné, nakoľko\nokrem iného vychádza aj z nesprávne zisteného skutkového stavu veci.\n22. Ďalej žalobca uvádza, že podľa ustanovenia § 8 ods. 6 zákona č. 462/2007 Z. z. ak celkový denný\npracovný čas trvá od šesť do deväť hodín, mobilný zamestnanec musí mať najneskôr po odpracovaní\nšiestich hodín prestávku v práci v trvaní najmenej 30 minút. Ak celkový denný pracovný čas trvá viac\nako deväť hodín, mobilný zamestnanec musí mať najneskôr po odpracovaní šiestich hodín prestávku\nv práci v trvaní najmenej 45 minút. Prestávky v práci možno rozdeliť na časové úseky, z ktorých\nkaždý trvá nepretržite najmenej 15 minút. Z citovaného ustanovenia teda jasne vyplýva, že vodiči\nmusia mať zákonné prestávky v práci, ktoré sú povinní dodržiavať. Zamestnávateľ je pri zadeľovaní\npráce zamestnancom, pracujúcim na pracovnej pozícii vodič, limitovaný právnymi predpismi a preto\nuž pri zadávaní práce a pokynov zamestnancovi sa predpokladá, že zamestnávateľ zabezpečí také\npracovné prostriedky a opatrenia, ktoré zabránia zamestnancovi vykonávať prácu v prípade únavy,\nrozrušenia, resp. akýchkoľvek zdravotných problémov (povinné prestávky v práci, pracovné voľno,\nnepretržitý odpočinok, lekárske prehliadky a pod.). Práve vzhľadom na uvedenú skutočnosť je zrejmé, že\nžalobca ako zamestnávateľ, aj s ohľadom na ním vytvorený prevenčný systém opatrení, vie posúdiť, aký\nstupeň náročnosti práce prislúcha pracovnému miestu vodič medzinárodnej prepravy, čo v konaní pred\nsprávnym súdom riadne preukázal. Opätovne však žalobca uvádza, že ani uvedenú námietku žalobcu\nsprávny súd žiadnym spôsobom nevyhodnotil, neodôvodnil z akého dôvodu na námietku neprehliadal,\nprípadne v čom vidí správnosť záverov žalovaného. Žalobca si tiež dovoľuje poukázať aj na to, že vodič\nkamiónovej dopravy nevykonáva prácu so zvýšenou psychickou záťažou, ani zodpovednosťou za ťažko\nodstrániteľné škody a zodpovednosťou za zdravie a životy iných osôb, čo nenaplňuje obsah textu v\ncharakteristike tretieho stupňa náročnosti práce v Prílohe 1. Uvedené skutočnosti žalobca v konaní pred\nsprávnym súdom riadne preukázal, a to výsluchom svedkov ako aj výsluchom štatutárneho zástupcu\nžalobcu.\n23. Napokon v závere napadnutého rozhodnutia správny súd konštatuje, že, svoje dokazovanie vykonal\nlen na to, aby mohol dospieť k záveru, či opatrenia sú alebo nie sú v súlade so zákonom. S uvedeným\nzáverom však žalobca nesúhlasí, nakoľko v prípade preskúmateľnosti uložených opatrení je nevyhnutné\nustáliť, či žalovaný riadne zistil skutkový stav a správne právne posúdil zistené skutočnosti, na základe\nktorých dospel k názoru, že žalobcovi je nevyhnutné uložiť opatrenia, prípadne iné sankcie. Bez riadneho\nzistenia skutkového stavu a správneho právneho posúdenia nie je možné uložiť žalobcovi opatrenia\nna odstránenie zistených nedostatkov, nakoľko nie je možné ustáliť, či sú u žalobcu nedostatky, ktoré\nje nevyhnutné odstrániť. Správny súd sa tak podľa názoru žalobcu nesprávne zameral a vykonal\ndokazovanie, na základe čoho možno konštatovať, že napadnuté rozhodnutie vychádza z nesprávneho\nskutkového zistenia veci, z čoho vyplýva okrem iného aj nesprávne právne posúdenie veci.\n24. Žalobca je v zmysle všetkého vyššie uvedeného presvedčený, že protokolom žalovaného, ako aj\npostupom, ktorý vydaniu protokolu žalovaného predchádzal, bol ukrátený na svojich právach, a to aj\nnapriek tomu, že došlo zo strany žalobcu k riadnemu priradeniu stupňa náročnosti práce pracovnému\nmiestu „vodič medzinárodnej prepravy“. Protokol žalovaného ako aj postup žalovaného, ktorý vydaniu\n\nsamotného protokolu predchádzal, považuje žalobca za nezákonný, pričom z vyššie uvádzaných\ndôvodov považuje za nezákonné aj samotné rozhodnutie správneho súdu, nakoľko je nepreskúmateľné,\nnie je riadne odôvodnené, neobsahuje zhodnotenie podstatných námietok sťažovateľa a vychádza z\nnesprávneho právneho posúdenia veci.\n25. Žalovaný sa ku kasačnej sťažnosti žalobcu vyjadril listom zo 14. júna 2019 a žiadal kasačnú sťažnosť\nžalobcu zamietnuť podľa ustanovenia § 461 Správneho súdneho poriadku ako nedôvodnú. Žalovaný vo\nvyjadrení uviedol, že sa v plnom rozsahu stotožňuje s napadnutým rozhodnutím a s jeho odôvodnením,\nnevidí preto dôvod na jeho zrušenie a vrátenie veci správnemu súdu na ďalšie konanie, nakoľko\nrozhodnutie správneho súdu je podľa žalovaného správne právne posúdené, dostatočne, presvedčivo\na relevantne odôvodnené. Žalovaný má rovnako ako správny súd za to, že napadnutý protokol bol\nvypracovaný v súlade so zákonom č. 125/2006 Z. z. je jasný, zrozumiteľný a dostatočne určitý.\n26. Podľa ustanovenia § 2 ods. 1 a ods. 2 Správneho súdneho poriadku v správnom súdnictve poskytuje\nsprávny súd ochranu právam alebo právom chráneným záujmom fyzickej osoby a právnickej osoby\nv oblasti verejnej správy a rozhoduje v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom. Každý, kto\ntvrdí, že jeho práva alebo právom chránené záujmy boli porušené alebo priamo dotknuté rozhodnutím\norgánu verejnej správy, opatrením orgánu verejnej správy, nečinnosťou orgánu verejnej správy alebo\niným zásahom orgánu verejnej správy, sa môže za podmienok ustanovených týmto zákonom domáhať\nochrany na správnom súde.\n27. Podľa ustanovenia § 6 ods. 1 Správneho súdneho poriadku správne súdy v správnom súdnictve\npreskúmavajú na základe žalôb zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy, opatrení orgánu verejnej\nsprávy a iných zásahov orgánov verejnej správy, poskytujú ochranu pred nečinnosťou orgánov verejnej\nsprávy a rozhodujú v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom.\n28. Podľa ustanovenia § 462 ods. 1 Správneho súdneho poriadku ak kasačný súd po preskúmaní zistí\ndôvodnosť kasačnej sťažnosti, rozhodne o zrušení napadnutého rozhodnutia a podľa povahy vráti vec\nkrajskému súdu na ďalšie konanie alebo konanie zastaví, prípadne vec postúpi orgánu, do ktorého\npôsobnosti patrí.\n29. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd kasačný podľa ustanovenia § 21 písm. a) Správneho\nsúdneho poriadku v spojení s ustanovením § 438 ods. 2 Správneho súdneho poriadku, po tom,\nčo zistil, že kasačná sťažnosť bola podaná riadne a včas (ustanovenie § 443 Správneho súdneho\nporiadku a ustanovenie § 444 Správneho súdneho poriadku), oprávnenou osobou na podanie kasačnej\nsťažnosti (ustanovenie § 442 ods. 1 Správneho súdneho poriadku), smeruje proti rozhodnutiu, proti\nktorému je kasačná sťažnosť prípustná (ustanovenie § 439 ods. 1 Správneho súdneho poriadku),\nkasačná sťažnosť má predpísané náležitosti (ustanovenie § 445 ods. 1 Správneho súdneho poriadku\na ustanovenie § 57 Správneho súdneho poriadku) preskúmal napadnuté rozhodnutie správneho súdu\nz dôvodov a v rozsahu uvedenom v podanej kasačnej sťažnosti podľa ustanovenia § 440 Správneho\nsúdneho poriadku, ustanovenia § 441 Správneho súdneho poriadku a ustanovenia § 453 Správneho\nsúdneho poriadku a postupom podľa ustanovenia § 455 Správneho súdneho poriadku bez nariadenia\npojednávania, keď deň verejného vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený minimálne 5 dní vopred na\núradnej tabuli súdu a na webovom sídle kasačného súdu (www.nsud.sk <http://www.nsud.sk>) podľa\nustanovenia § 137 ods. 4 Správneho súdneho poriadku v spojení s ustanovením § 452 ods. 1 Správneho\nsúdneho poriadku, po neverejnej porade senátu (ustanovenie § 137 ods. 1 Správneho súdneho poriadku\nv spojení s ustanovením § 452 ods. 1 Správneho súdneho poriadku) dospel k záveru, že kasačná\nsťažnosť je dôvodná.\n30. Predmetom konania pred kasačným súdom je rozhodnutie o kasačnej sťažnosti žalobcu proti\nrozhodnutiu správneho súdu, ktorým správny súd zamietol správnu žalobu, ktorou sa žalobca domáhal\npreskúmania zákonnosti postupu a protokolu žalovaného, ktorým inšpektor práce žalovaného v súlade s\nustanovením § 12 ods. 2 písm. b) zákona č. 125/2006 Z. z. nariadil kontrolovanému subjektu - žalobcovi\nv konaní pred správnym súdom, odstrániť zistené nedostatky v bode 1 a 2 protokolu žalovaného\nihneď. Inšpektor práce žalovaného ďalej v súlade s ustanovením § 14 ods. 2 zákona č. 125/206 Z. z.\nuložil zamestnávateľovi (kontrolovanému subjektu) povinnosť prijať opatrenia na odstránenie zistených\nporušení predpisov a ich príčin a doručiť žalovanému písomnú správu o splnení opatrení na odstránenie\n\nzistených porušení predpisov a ich príčin a o odstránení nedostatkov v lehote do 15 dní po uplynutí\nlehoty na ich odstránenie.\n31. Kasačný súd sa v prvom rade musí vysporiadať s kasačnými námietkami žalobcu, ktoré spočívajú v\nnepreskúmateľnosti rozhodnutia správneho súdu pre nedostatok dôvodov a pre jeho nezrozumiteľnosť\nv zmysle ustanovenia § 440 ods. 1 písm. f) Správneho súdneho poriadku, ktoré vzniesol žalobca v\npodanej kasačnej sťažnosti. V prípade, že je niektorá z kasačných námietok o nepreskúmateľnosti\nrozhodnutia správneho súdu dôvodná, už táto okolnosť musí viesť k zrušeniu napadnutého rozhodnutia.\nNepreskúmateľnosť rozhodnutia správneho súdu vidí žalobca v nasledovných skutočnostiach:\n- správny súd sa v napadnutom rozhodnutí žiadnym spôsobom nevysporiadal s výsluchom svedka R.\nS., pričom v napadnutom rozhodnutí neuviedol, čo z výsluchu svedka vyplýva a akými úvahami sa riadil\npri hodnotení predmetného dôkazu, t. j. na základe akých skutočností dospel k záveru uvádzaného v\nodôvodnení napadnutého rozhodnutia,\n- správny súd sa v napadnutom rozhodnutí nevysporiadal s internými predpismi žalobcu (s\nrozhodnutiami, ktorými žalobca určil minimálne mzdové nároky zamestnancov), ďalej so záznamom z\n23. októbra 2015 č. IBB-129-2.6/Z-E24-15, z ktorého podľa žalobcu vyplýva, že žalovaný v roku 2015\npri totožnej kontrole správne zaradil výkon práce vodič medzinárodnej prepravy do druhého stupňa\nnáročnosti práce. Žalobca v tejto súvislosti poukázal aj na konanie pred Krajským súdom v Banskej\nBystrici pod sp. zn. 30 Sa 1/2017 a rozhodnutie Krajského súdu v Banskej Bystrici v tomto konaní, od\nktorého sa správny súd odchýlil v napadnutom rozhodnutí, čo náležite nezdôvodnil,\n- správny súd sa v napadnutom rozhodnutí stotožnil s názorom a posúdením žalovaného pri výkone\nkontroly v roku 2017 aj napriek tomu, že závery vykonanej kontroly v roku 2017 si odporujú so závermi\ntotožnej kontroly v roku 2015, bez tohto aby svoje úvahy a dôvody zrozumiteľne a jasne odôvodnil,\npričom podľa názoru žalobcu nepostačuje, aby správny súd len stroho skonštatoval, že akýkoľvek\npredchádzajúci záver kontroly u žalobcu v súvislosti so zaradením stupňa náročnosti práce považuje za\nprávne irelevantný vo vzťahu k protokolu žalovaného,\n- správny v napadnutom rozhodnutí žiadnym spôsobom neodôvodnil z akého dôvodu posúdil, že nejde\no rutinné práce vodiča, a že nesúhlasí, prípadne neprihliada na výsluch svedka F.. L. F., O., ktorý okrem\niného uviedol, že ide o práce rutinné. Aj v tomto smere tak žalobca považuje napadnuté rozhodnutie za\nnepreskúmateľné, nakoľko správny súd neodôvodnil z akého dôvodu nemal za preukázané, že nejde o\nrutinné činnosti a to aj napriek tomu, že uvedené skutočnosti vyplývajú z výsluchu oboch svedkov.\nNa základe uvedených dôvodov má žalobca za to, že rozhodnutie správneho súdu nespĺňa náležitosti\npodľa ustanovenia § 139 ods. 2 Správneho súdneho poriadku a je nepreskúmateľné.\n32. Podľa ustanovenia § 139 ods. 2 Správneho súdneho poriadku v odôvodnení rozsudku uvedie\nsprávny súd stručný priebeh administratívneho konania, stručné zhrnutie napadnutého rozhodnutia,\npodstatné zhrnutie argumentov žalobcu a vyjadrenia žalovaného, prípadne ďalších účastníkov, osôb\nzúčastnených na konaní a zainteresovanej verejnosti, posúdenie podstatných skutkových tvrdení\na právnych argumentov, prípadne odkáže na ustálenú rozhodovaciu prax. Ak správny súd zruší\nrozhodnutie orgánu verejnej správy a vráti mu vec na ďalšie konanie, je povinný v odôvodnení rozsudku\nuviesť aj to, ako má orgán verejnej správy vo veci ďalej postupovať. Správny súd dbá, aby odôvodnenie\nrozsudku bolo presvedčivé.\n33. Podľa ustanovenia § 25 Správneho súdneho poriadku ak tento zákon neustanovuje inak, použijú\nsa na konanie pred správnym súdom primerane ustanovenia prvej a druhej časti Civilného sporového\nporiadku okrem ustanovení o intervencii. Ak niektorá otázka nie je riešená ani v Civilnom sporovom\nporiadku, správny súd postupuje primerane podľa základných princípov konania tak, aby sa naplnil účel\nsprávneho súdnictva.\n34. Podľa ustanovenia § 220 ods. 2 Civilného sporového poriadku v odôvodnení rozsudku súd uvedie,\nčoho sa žalobca domáhal, aké skutočnosti tvrdil, aké dôkazy označil, aké prostriedky procesného útoku\npoužil, ako sa vo veci vyjadril žalovaný a aké prostriedky procesnej obrany použil. Súd jasne a výstižne\n\nvysvetlí, ako posúdil podstatné skutkové tvrdenia a právne argumenty strán, ktoré skutočnosti považuje\nza preukázané a ktoré nie, ktoré dôkazy vykonal, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil,\nprečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil, prípadne odkáže na ustálenú\nrozhodovaciu prax. Súd dbá, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.\n35. Na úvod kasačný súd konštatuje, že v zmysle ustálenej rozhodovacej praxe Ústavného súdu\nSlovenskej republiky je jedným z princípov, ktoré predstavujú súčasť práva na riadny a spravodlivý\nproces, ako aj pojmu právneho štátu, povinnosť súdov svoje rozhodnutia riadne odôvodniť, v správnom\nsúdnictve s odkazom na ustanovenie § 139 ods. 2 Správneho súdneho poriadku. Odôvodnenie\nrozhodnutia musí sledovať účel vyložiť dôvodnosť, zákonnosť a spravodlivosť tohto záverečného úsudku\nsprávneho súdu. Odôvodnenie rozhodnutia je tiež prostriedkom kontroly správnosti postupu správneho\nsúdu pri vydávaní rozhodnutia z hľadiska možnosti preskúmania tohto rozhodnutia na základe podaného\nopravného prostriedku ako aj prostriedkom kontroly súdnej moci verejnosťou. Rozhodnutie správneho\nsúdu, ktoré je nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov alebo pre nezrozumiteľnosť nedáva dostatočné\nzáruky pre to, že nebolo vydané v dôsledku ľubovôle a spôsobom porušujúcim ústavne zaručené právo\nna spravodlivý proces.\n36. Odôvodnenie rozhodnutia správneho súdu, z ktorého nemožno zistiť, akým spôsobom správny\nsúd postupoval pri posudzovaní rozhodných skutočností v prejednávanej veci, nevyhovuje zákonným\npožiadavkám, ktoré Správny súdny poriadok kladie na obsah odôvodnenia rozhodnutia a v konečnom\ndôsledku takéto rozhodnutie zasahuje do základných práv účastníka správneho súdneho konania,\nktorý má nárok na to, aby bola jeho vec spravodlivo posúdená. Správny súd je preto povinný svoje\nrozhodnutie riadne odôvodniť. Ak tak správny súd nepostupuje, porušuje právo účastníka správneho\nsúdneho konania na spravodlivý proces garantovaný článkom 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd\na článkom 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.\n37. Ďalej kasačný súd poznamenáva, že v porovnaní s civilným sporovým konaním, pre ktoré je\ntypické vykonávanie dôkazov, správny súd, pretože nie je súdom skutkovým, vykonáva dokazovanie len\nvýnimočne. V zmysle ustanovenia § 119 Správneho súdneho poriadku správny súd zásade vychádza zo\nskutkového stavu zisteného orgánom verejnej správy a len výnimočne môže vykonať dôkazy nevyhnutné\nna preskúmanie zákonnosti napadnutého rozhodnutia alebo opatrenia alebo na rozhodnutie vo veci. Z\nuvedeného vychádzal zákonodarca aj pri formulovaní ustanovenia § 139 ods. 2 Správneho súdneho\nporiadku, ktoré definuje základné obsahové náležitosti a kvalitatívne požiadavky na odôvodnenie\nrozhodnutia správneho súdu, keď explicitne nezaradil medzi povinné obsahové náležitosti odôvodnenia\nrozhodnutia správneho súdu uvedenie toho, ktoré dôkazy správny súd vykonal, z ktorých dôkazov\nvychádzal a ako ich vyhodnotil a prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy.\n38. Zo zápisnice o pojednávaní z 13. marca 2019 č. k. 23 S 69/2018-73 vyplýva, že správny súd\nvykonal na pojedávaní výsluch svedka RNDr. Ivana Rusko, MBA, generálneho tajomníka združenia\ncestných dopravcov ČESMAD Slovakia a výsluch svedka R. S., vodiča kamiónovej dopravy. Ako vyplýva\nz odôvodnenia napadnutého rozhodnutia za účelom, aby správny súd mohol dospieť k záveru, či\nopatrenia sú alebo nie sú v súlade so zákonom. Podľa názoru kasačného súdu, ak správny súd vykoná v\nsúlade s ustanovením § 119 Správneho súdneho poriadku dokazovanie je povinný v odôvodnení svojho\nrozhodnutia v súlade s ustanovením § 139 ods. 2 Správneho súdneho poriadku jasne a výstižne vysvetliť,\nktoré dôkazy vykonal, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil, prípadne prečo nevykonal\nďalšie navrhnuté dôkazy. Ak tak správny súd neurobí zaťaží svoje rozhodnutie vadou, ktorá spočíva v\njeho nepreskúmateľnosti. Uvedené v napadnutom rozhodnutí vo vzťahu k vykonanému dokazovaniu,\nnajmä k výsluchu svedkov F.. L. F., O. V. R. S. absentuje.\n39. Podľa názoru kasačného súdu je správny súd povinný sa vo svojom rozhodnutí vždy riadne\nvysporiadať so všetkými podstatnými žalobnými námietkami. Ak správny súd správnu žalobu zamietne,\npričom sa zabudne zaoberať niektorou z podstatných námietok žalobcu v podanej správnej žalobe,\nneostáva kasačnému súdu nič iné, ako jeho rozhodnutie zrušiť a vec mu vrátiť v zmysle § 462 ods.\n1 Správneho súdneho poriadku v spojení s ustanovením § 440 ods. 1 písm. f) Správneho súdneho\nporiadku na ďalšie konanie a to i vtedy, ak by žalobné námietky žalobcu kasačný súd mohol sám\nspoľahlivo posúdiť z obsahu predloženého súdneho spisu a pripojeného administratívneho spisu.\n30. V prejednávanej veci kasačný súd z obsahu súdneho spisu zistil, že správny súd sa nevysporiadal so\nvšetkými podstatnými námietkami žalobcu, keď správny súd zrozumiteľným a presvedčivým spôsobom\n\nnevysvetlil ako posúdil námietky žalobcu týkajúce sa záznamu z 23. októbra 2015 č. IBB-129-2.6/\nZ-E24-15, z ktorého podľa žalobcu vyplýva, že žalovaný v roku 2015 pri totožnej kontrole správne\nzaradil výkon práce vodič medzinárodnej prepravy do druhého stupňa náročnosti práce a teda závery\nvykonanej kontroly v roku 2017 si odporujú so závermi totožnej kontroly v roku 2015, aj s poukazom\nna precedenčnú zásadu zakotvenú v ustanovení § 3 ods. 5 Správneho poriadku. Žalobca v tejto\nsúvislosti poukázal aj na konanie pred Krajským súdom v Banskej Bystrici pod sp. zn. 30 Sa 1/2017 a\nrozhodnutie Krajského súdu v Banskej Bystrici v tomto konaní. Uvedeným konaním správny súd porušil\njednak ustanovenie § 134 ods. 1 Správneho súdneho poriadku, podľa ktorého správny súd preskúmava\nrozhodnutie žalovaného v medziach žalobných bodov, ako aj právo žalobcu na spravodlivý proces.\nKasačný súd musí preto námietke žalobcu o nedostatočnom odôvodnení rozhodnutia správneho súdu,\nktorá spôsobuje nepreskúmateľnosť rozhodnutia správneho súdu, čo má za následok vadu konania v\nzmysle ustanovenia § 440 ods. 1 psím. f) Správneho súdneho poriadku, priznať relevanciu.\n31. S ohľadom na vyššie uvedené závery kasačný súd nie je nateraz oprávnený posudzovať spornú\notázku z vecného hľadiska. Vecné posúdenie by bolo predčasné, kasačný súd by vec posudzoval\nnamiesto správneho súdu a tým by účastníkov správneho súdneho konania pripravil o posúdenie veci\nsprávnym súdom.\n33. Kasačný súd konštatuje, že ak žalobca v konaní pred správnym súdom uplatnil účinne námietky,\ns ktorými sa v odôvodnení rozhodnutia správneho súdu správny súd náležite nevysporiadal, je nutné\nrozhodnutie správneho súdu považovať za nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov, čo má za\nnásledok, že nesprávnym procesným postupom správneho súdu bolo znemožnené žalobcovi, aby\nuskutočnili im patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý\nproces. Ak teda kasačný súd po preštudovaní veci dospeje k záveru, že rozhodnutie správneho súdu\nje nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov alebo pre nezrozumiteľnosť, neostáva mu nič iné, ako\nrozhodnutie správneho zrušiť a vec mu vrátiť v zmysle ustanovenia § 462 ods. 1 Správneho súdneho\nporiadku v spojení s ustanovením § 440 ods. 1 písm. f) Správneho súdneho poriadku na ďalšie konanie.\n34. Kasačný súd preto dospel k záveru, že kasačná sťažnosť žalobcu je dôvodná v zmysle ustanovenia\n§ 440 ods. 1 písm. f) Správneho súdneho poriadku a preto rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici\nz 13. marca 2019 č. k. 23 S 69/2018-79 zrušil a vec mu vrátil podľa ustanovenia § 462 ods. 1\nSprávneho súdneho poriadku na ďalšie konanie, keď dospel k záveru, že rozhodnutie správneho súdu\nje nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov. V novom rozhodnutí vo veci samej rozhodne správny súd\naj o náhrade trov konania v konaní o kasačnej sťažnosti (ustanovenie § 467 ods. 3 Správneho súdneho\nporiadku).\n35. Žalobca sa v kasačnej sťažnosti domáhal aj priznania odkladného účinku kasačnej sťažnosti.\nNakoľko však kasačný súd zrušil rozhodnutie správneho súdu nebolo potrebné rozhodovať o odkladnom\núčinku kasačnej sťažnosti.\n36. Senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v danej veci rozhodol pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods.\n9 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od\n1. mája 2011).\nPoučenie:\nProti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.", "vazby": {"vyrok_vztahy": [{"sz": "23S/69/2018", "guid": null, "vztah": "zrusene"}]}, "cituje": [], "citovane_v": []}