{"guid": "ed4bbb34-5ff2-4e6d-8d67-55b1549bf24d:d3bfbd77-dde7-4b5f-a9f9-baaf1e780d70", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2020:6018200220.1", "spisova_znacka": "4Sžrk/5/2019", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Sžrk/5/2019 z 6. 10. 2020", "citacia": "rozsudok Najvyššieho súdu SR z 6. októbra 2020, sp. zn. 4Sžrk/5/2019, ECLI:SK:NSSR:2020:6018200220.1", "identifikacne_cislo": "6018200220", "sud": {"guid": "sud_100", "nazov": "Najvyšší súd", "typ": "najvyssi", "slug": "najvyssi-sud"}, "sudca": "JUDr. Nora Halmová", "sudca_id": 398, "sudca_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/sudca/judr-nora-halmova-398", "datum_vydania": "2020-10-06", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Iná povaha rozhodnutia"], "oblast": ["Správne právo"], "podoblast": ["Ostatné"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1991/229", "nazov": "zákon č. 229/1991 Zb. o úprave vlastníckych vzťahov k pôde a inému poľnohospodárskemu majetku", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1991/229", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/229-1991"}, {"iri": "/SK/ZZ/1991/229/#paragraf-4a", "nazov": "§ 4a zákona č. 229/1991 Zb.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1991/229/#paragraf-4a", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/229-1991/paragraf-4a"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1991/229#paragraf-4a"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/d3bfbd77-dde7-4b5f-a9f9-baaf1e780d70", "zdroj": "infosud", "url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2020:6018200220.1", "api_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2020:6018200220.1", "text_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2020:6018200220.1/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nNajvyšší súd\n4Sžrk/5/2019\n6018200220\n06. 10. 2020\nJUDr. Nora Halmová\nECLI:SK:NSSR:2020:6018200220.1\n\nROZSUDOK V MENE\nSLOVENSKEJ REPUBLIKY\nNajvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Nory Halmovej\na zo sudcov JUDr. Jany Zemkovej PhD. a JUDr. Milana Moravu v právnej veci žalobkyne: G. C.,\nQ. XX/XX, Q. K., zastúpená JUDr. Zuzana Morháčová, Haličská cesta 3200, 984 03 Lučenec, proti\nžalovanému: Okresný úrad Banská Bystrica, odbor opravných prostriedkov, Nám. Ľ. Štúra č. 1, 974 05\nBanská Bystrica, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. OU-BB-OOP4-2018/011783-003\nzo dňa 5. marca 2018, konajúc o kasačnej sťažnosti žalobkyne proti rozsudku Krajského súdu v Banskej\nBystrici, č. k.: 24S/58/2018-87, zo dňa 18. apríla 2018, takto\nrozhodol:\nNajvyšší súd Slovenskej republiky kasačnú sťažnosť žalobkyne proti rozsudku Krajského súdu v Banskej\nBystrici, č. k. 24S/58/2018-87 zo dňa 18. apríla 2019 z a m i e t a .\nKasačnej sťažovateľke nárok na náhradu trov kasačného konania n e p r i z n á v a.\nodôvodnenie:\n1.\n1. Napadnutým rozsudkom Krajský súd v Banskej Bystrici zamietol podľa § 190 zák. č. 162/2015\nZ. z. Správny súdny poriadok (ďalej len „SSP“) žalobu, ktorou sa žalobkyňa domáhala preskúmania\nrozhodnutia Okresného úradu Banská Bystrica, odbor opravných prostriedkov (ďalej len „žalovaný“)\nzo dňa 5. marca 2018, č. OU-BB-OOP4-2018/011783-003, o zamietnutí odvolania proti rozhodnutiu\nOkresného úradu Rimavská Sobota zo dňa 18. januára 2018, č. OÚ-RS-PLO-2018/002558-4-Vn,\n2079/2017, ktorým konanie o žiadosti žalobkyne podľa § 30 ods. 1 písm. i) zákona č. 71/1967 Zb.\nzastavil.\n2. Krajský súd z administratívneho spisu zistil, že žalobkyňa sa žiadosťou datovanou 21. decembra\n2017 podľa § 4a ods. 3 písm. a) zákona č. 229/1991 Zb. o úprave vlastníckych vzťahov k pôde a\ninému poľnohospodárskemu majetku (ďalej len „zák. č. 229/1991 Zb.“) domáhala vydania rozhodnutia\no uznaní vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam ležiacim v katastrálnych územiach H., N. a H. podľa\n§ 4a zákona č. 229/1991 Zb. o úprave vlastníckych vzťahov k pôde a inému poľnohospodárskemu\nmajetku, pretože jej nebohá matka G. S., B. K. B. A. C. si v zmysle zák. č. 229/1991 Zb. uplatnili\nreštitučný nárok na nehnuteľnosti na bývalom pozemkovom úrade v Rimavskej Sobote v dňoch 19.\naugusta 1991 a 19. septembra 1991, a to o vrátenie nehnuteľností zapísaných v pozemnoknižných\nvložkách č. XX, XXX, XXX, XXX, XXX, XXX, XXX., XXX, XXX, XXX, XXX . a XXX v k. ú. H. E., č. X,\nX, X, XX, XX, XXX, XXX, XXX, XXX, XXX, XXX, XXX, XXX, k. ú. N. C.a a č. XX a XXX v k. ú. H. C..\nŽalobkyňa žiadosť zdôvodnila tým, že nehnuteľnosti boli v roku 1942 prevedené najprv na Maďarský štát\na z Maďarského štátu následne prešli do vlastníctva Československého štátu, podľa nariadenia SNR\nč. 52/1945 Zb., zrušujúcim nadobudnutie nehnuteľností spadajúcich pod Československú pozemkovú\nreformu, uskutočnenú na území dočasne okupovanom Maďarským štátom. Predmetné nehnuteľnosti\n\nneboli použité na účely pozemkovej reformy do 25. februára 1948 a sú vo vlastníctve štátu, pričom ide o\nnehnuteľnosti predtým vlastnené bratmi F. F. a K. F.. Pozemkový úrad v Rimavskej Sobote rozhodnutiami\nč. Vn 50/92 a č. Vn 124/92 nepriznal vyššie uvedeným navrhovateľom spolu s G. S.Ú. reštitučný nárok\nna nehnuteľnosti, pretože žiadatelia neboli oprávnenými osobami podľa § 4 ods. 2 zákona č. 229/1991\nZ. z. po bratoch, potvrdené rozsudkami Krajského súdu v Banskej Bystrici, č. 23S/82/1992 z 30. júna\n1992 a č. 23S/98/1992 z 22. júla 1992.\n3. Okresný úrad Rimavská Sobota (ďalej len „prvostupňový správny orgán“) rozhodnutím č. OÚRS-PLO-2018/002558-4-Vn 2079/2017 a č. 2079/2017, zo dňa 18. januára 2018, konanie o žiadosti\nžalobkyne zastavil, dôvodiac predchádzajúcim právoplatným rozhodnutím vo veci s tým, že sa skutkový\nstav podstatne nezmenil. Z predložených pozemkových kníh v jednotlivých katastrálnych územiach, z\nlistín z pozostalostného konaní po poručiteľoch D. F., Q.. M., F. F. B. K. F. č. D 830/46-4, Z. F., Q. F.\nQ.. U., č. D 717/46-5, osvedčením o dedičstve č. D 2148/95 v dedičskej veci po poručiteľke G. S.L. Q..\nU., spisom Pozemkového úradu v Rimavskej Sobote (ďalej len „pozemkový úrad“) a rozhodnutím č. Vn\n50/92-14 z 11. mája 1992, ktorým podľa § 9 ods. 4 zák. č. 92/1991 Z. z. nepriznal G. S.Ú., B. K. B. A.\nC. reštitučný nárok k nehnuteľnostiam dôvodiac, že nešlo o oprávnené osoby podľa § 4 ods. 2 zák. č.\n229/1991 Zb. po bratoch K. B. F. F.. Prvostupňový orgán tiež oboznámil rozhodnutie pozemkového úradu\nč. Vn 124/92-8 zo dňa 11. júna 1992, ktorým podľa § 9 ods. 2 zák. č. 229/1991 Zb. neschválil dohodu\no vydaní nehnuteľnosti uzavretú podľa § 9 ods. 1 zák. č. 229/1991 Zb. a G. S., B. K. B. A. C. nepriznal\nreštitučný nárok, pretože nehnuteľnosti neprešli do vlastníctva štátu podľa zák. č. 142/47 Zb. a ani podľa\nzák. č. 46/48 Zb. a žiadatelia nie sú oprávnenými osobami podľa § 4 ods. 2 zák. č. 229/1991 Zb. po\nbratoch K. B. F. F., ktoré rozhodnutie bolo potvrdené rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici, č.\n23S/98/1992 z 22. júla 1992. Prvostupňový orgán tiež zdôraznil závery rozhodnutia Okresného úradu\nRimavská Sobota z 3. februára 2017, č. PPLH/P-728/97-Vn 1704/96-9, ktorým podľa § 9 ods. 4 zák.\nč. 229/1991 Zb. navrhovateľke nepriznal vlastnícke či spoluvlastnícke právo k nehnuteľnostiam ani\nnáhradu vzhľadom na nesplnenie podmienok na uznanie vlastníctva žalobkyni, jednej z dedičiek po\nnebohej G. S. na základe § 4a zák. č. 229/1991 Zb., potvrdené rozsudkom krajského súdu, sp. zn.\n23S/16/1997 z 27. marca 1997. Prvostupňový orgán ďalej zdôraznil závery rozhodnutia Okresného\núradu Rimavská Sobota č. PPLH/P-6066/2000-Vn, 1944/2000 z 21. decembra 2000, o zamietnutí\nnávrhu žalobkyne v zmysle § 4a na uznanie vlastníctva k nehnuteľnostiam podľa § 9 ods. 4 zák. č.\n229/1991 Zb., potvrdený rozhodnutím Krajského úradu v Banskej Bystrici č. 2001/02579 z 01. marca\n2001. Rozhodnutím Okresného úradu Rimavská Sobota č. PPLH/P-2002/01940-2 z 13. decembra 2002,\nbol zamietnutý návrh žalobkyne na uznanie nebohej matky G. S. za domnelú vlastníčku pozemkov,\nporastov a iného majetku podľa § 4a zák. č. 229/1991 Zb., s ktorým sa Krajský úradu v Banskej\nBystrici stotožnil v rozhodnutí č. 2003/0297 zo 17. februára 2003, pričom rozhodnutie bolo potvrdené v\nodvolacom konaní rozhodnutím Krajského súdu v Banskej Bystrici z 08. apríla 2005, č. 25Sp/3/2004, a\nrozsudkom najvyššieho súdu č. 3 Sž-o-KS 117/2005, vydaným 2. februára 2006. Prvostupňový správny\norgán tiež poukázal na ďalšie rozhodnutia o návrhoch žalobkyne na priznanie reštitučných nárokov k\nnehnuteľnostiam, o ktorých bolo rozhodované rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici z 27. marca\n1997, sp. zn. 23S/16/1997, Krajský súd v Banskej Bystrici č. 525Sp/3/2004 z 8. apríla 2005 a rozsudkom\nnajvyššieho súdu č. 3Sžo-o-KS 117/2005 z 2. februára 2006, rozsudkom Krajského súdu v Banskej\nBystrici č. 25Sp/24/2006-30 z 8. decembra 2006 a rozsudkom Najvyššieho súdu SR č, 6Sžo/32/2007\nzo 17. októbra 2007, rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 6Sžo/221/2010 zo dňa 26. októbra 2011,\nrozsudkom najvyššieho súdu, sp. zn. 8Sžr/40/2014 zo dňa 26. marca 2015.\n4. Žalovaný napadnutým rozhodnutím zamietol odvolanie žalobkyne a potvrdil rozhodnutie\nprvostupňového správneho orgánu. Žalobkyňa a jej matka opakovane iniciovali reštitučné nároky na\npozemky podľa zák. č. 229/1991 Zb. a tiež zák. č. 503/2003 Z. z., pričom matka žiadosťami z 19. augusta\na 19. septembra 1991 a žalobkyňa žiadosťami z 8. decembra 2015 a z 18. decembra 2000, zo 16.\ndecembra 2004 a zo 17. septembra 2008, z 31. júla 2012 a zo 17. mája 2017. Upriamil pozornosť na\nzávery kľúčového rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 6Sžo/32/2007, v ktorom vyslovil, že „žalobkyňa\nnespĺňa zákonom stanovené podmienky pre priznanie vlastníctva po bratoch F., keďže sú vnukmi\nsúrodencov rodičov pôvodných vlastníkov“. Najvyšší súd v tomto rozsudku podrobne objasnil dôvody\nvylučujúce priznanie vlastníctva k predmetným nehnuteľnostiam alebo práva na náhradu žalobkyni,\nako aj matke žalobkyne po bratoch F. s tým, že je irelevantné opätovné podávanie návrhu na začatie\nkonania zo strany žalobkyne a vykonávanie zmien návrhu, pretože podstatné skutočnosti zostávajú\nnezmenené. Taktiež poukázal na predchádzajúce rozhodnutia príslušných správnych orgánov a súdov\no nároku žalobkyne. Zdôraznil, že reštitučné zákony obsahujú ako podstatnú náležitosť lehotu, v ktorej\n\nbolo potrebné reštitučný nárok uplatniť na správnom orgáne, na ďalšie návrhy sa tak bude vzťahovať\npreklúzia (zánik práva), na ktorú správny orgán prihliada z úradnej moci. Správny orgán podľa § 30 písm.\ni) Správneho poriadku konanie zastaví, ak sa už vo veci právoplatne rozhodlo a skutkový stav veci sa\npodstatne nezmenil, pričom v predmetnom konaní sa skutkový obsah nezmenil, nakoľko tento je daný\nminulosťou. Žalobkyňa neuviedla nové skutočnosti, odôvodňujúce zmenu alebo zrušenie rozhodnutia\nprvostupňového orgánu a nepredložila nové dôkazy majúce vplyv na priebeh konania a rozhodnutie vo\nveci.\n5. Prvostupňový súd v poukázal na ust. § 1 ods. 1, 2, 3, § 4 ods. 1, 2, ods. 3, § 4a ods. 1, 2, 3 zák. č.\n229/1991 Zb. obsah administratívneho spisu a spisu a uviedol, že o uplatnených reštitučných nárokoch\nzosnulej G. S. a žalobkyne, týkajúcich sa rovnakých nehnuteľností bolo opätovne rozhodované.\nŽalobkyňa reštitučné nároky na uznanie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam opätovne uplatnila\nžiadosťou z 21. decembra 2017 dôvodiac § 4 a § 4a zák. č. 229/1991 Zb., a teda z rovnakých dôvodov\nako tomu bolo v niekoľkých predchádzajúcich žiadostiach, žalobách a konaniach.\n6. Krajský súd v rozhodnutí skonštatoval, že Okresný úrad v Rimavskej Sobote, odbor pozemkový,\npoľnohospodárstva a lesného hospodárstva rozhodnutím č. j. PPLH/P-728/97- Vn, 1704/96-9 z 03.\nfebruára 1997 žalobkyni nepriznal spoluvlastnícke právo k predmetným nehnuteľnostiam po pôvodných\nvlastníkoch, F. B. K. F.. V konaniach vedených pod č. Vn 52/1992 a Vn 124/1992, bolo zistené, že\nG. S. bola dcérou Z. U., brata matky pôvodných vlastníkov Q. F., a teda nespĺňala kritéria oprávnenej\nosoby podľa § 4 ods. 2 zák. č. 229/1991 Zb. Žalobkyňa nepredložila v zmysle § 4a zák. č. 229/1991 Zb.\nrozhodnutie o dedičstve, zmluvu či iný doklad o právnom úkone o nadobudnutí vlastníckeho práva touto\nosobou alebo jej právnym predchodcom a poručiteľom F. B. K. F. v čase smrti nesvedčalo vlastnícke\nprávo a preto nedošlo k navráteniu majetku oprávneným osobám podľa § 2 zák. č. 52/1945 Zb. Krajský\nsúd už v potvrdzujúcom rozsudku, sp. zn. 23S/16/1997, zo dňa 27. marca 1997, dospel k záveru, že\nG. S. v reštitúcii nebola kvalifikovaná ako oprávnená osoba v zmysle § 4 ods. 2 zák. č. 11/1994 Z. z.\no úprave vlastníckych vzťahov k pôde a inému poľnohospodárskemu majetku. Ako dcéra Z. U., brata\nmatky poručiteľov F.Ý., Q. F., Q.. U. bola totiž v tak vzdialenom príbuzenstve k pôvodným vlastníkom,\nže nemohla byť oprávnenou osobou pre účely reštitúcie a podľa § 4 ods. 2 písm. d) zákona mohli byť\noprávnenými osobami iba rodičia bratov F., pokiaľ by neboli v roku 1964 vyhlásení za mŕtvych. Žalobkyňa\nje dcérou reštitučne neúspešnej G. S., po ktorej smrti v zmysle § 4a ods. 3 zák. č. 229/1991 Zb. opätovne\nuplatnila reštitučný nárok k nehnuteľnostiam, tvrdiac matkino postavenie dedičky po poručiteľoch F., a\ntiež z dôvodu domnelého vlastníctva, s poukazom na držebnostný dôvod v zmysle § 4a ods. 3 písm. c)\nzákona o pôde. Reštitučný nárok k nehnuteľnostiam si uplatnila titulom domnelého vlastníctva, nebola\nvšak oprávnenou osobou podľa § 4 ods. 2 citovaného zákona, pretože jej matka G. S. zomrela pred\nuplynutím lehoty v zmysle § 13 zákona, a to dňa 19. októbra 1995. Krajský súd vyslovil názor, že pokiaľ\nby žalobkyňa ako dedička po G. S. uplatnila reštitučný nárok v prepadnej lehote do 31. decembra 1992,\na o nároku by nebolo ku dňu úmrtia rozhodnuté, žalobkyni by svedčalo právo vstúpiť do prebiehajúceho\nreštitučného konania vedeného žalovaným, uplatnenie nároku po prekluzívnej dobe z dôvodu zániku\nreštitučného nároku by však už neprichádzalo do úvahy. Z uznesenia Krajského súdu v Banskej Bystrici,\nč.k.: 13Co/60/1997-181 zo dňa 27. marca 1997, v dedičskej veci po poručiteľovi M.. K. F. bolo zistené,\nže v čase smrti nebol vlastníkom nehnuteľností a tiež ani že by žalobkyňa Z.. G. Q. a A. S., ako\nprávni nástupcovia poručiteľa využili niektorú zo zákonných možností navrátenia vlastníctva podľa nar.\nč. 52/1945 Zb. SNR alebo zákona č. 128/1946 Zb. Poručiteľ v čase vyhlásenia za mŕtveho súdom\nv roku 1944 nebol vlastníkom nehnuteľností, vlastnícke právo k pozemkom nebolo reštituované, a z\ntohto dôvodu bolo dodatočné dedičské konanie zastavené. Najvyšší súd tiež v rozsudku, sp. zn. 3Sž-oKS/117/2005 zo dňa 2. februára 2006, potvrdzujúcom rozsudok krajského súdu vyslovil, že navrhovatelia\n(G. C. a ďalší dvaja navrhovatelia) nespĺňajú zákonné podmienky pre priznanie vlastníckeho práva\npo bratoch F. podľa § 4a zák. č. 229/1991 Zb., pretože z príbuzných súrodencov rodičov nebohých\nvlastníkov nehnuteľností nikto nežije alebo sú na neznámom mieste, mimo detí po G. S. dcére Z. U.,\nbrata matky Q. F. nebohých vlastníkov nehnuteľností. Navrhovateľka však v konaní nepreukázala doklad\no nadobudnutí vlastníctva nebohých vlastníkov nehnuteľností alebo že by tieto nadobudla jej matka.\nKrajský súd považoval za nesporné, že podanie žalobkyne z 21. decembra 2017, ktorým opätovne\nuplatnila nárok na uznanie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam bolo urobené po uplynutí prepadných\nčasových období s následkom straty oprávnenia žalobkyne účinne sa domáhať zákonných nárokov.\nUplynutie prekluzívnej lehoty a podmienky, za ktorých mohla vstúpiť do konania iniciovaného G. S.\nvysvetlil Krajský súd v Banskej Bystrici už v rozsudku, sp. zn. 23S/16/1997 zo dňa 27. marca 1997. Ďalšie\n\nuplatnené žalobné námietky podľa názoru krajského súdu neumožňovali súdny prieskum zákonnosti,\npretože uplatnené žalobné námietky považoval za nekonkrétne, všeobecné a presahujúce právomoc\nsprávneho súdu. Správny súd nie je oprávnený dôvody nezákonnosti v žalobe neuvedené dopĺňať podľa\nzistení zo správneho spisu ani všeobecne uplatnené dôvody konkretizovať na daný prípad. Všeobecne\nuplatnené námietky v rámci žalobných bodov správnej žaloby správnemu súdu neumožňujú uskutočniť\nprieskum zákonnosti, pretože práve rozsahom a dôvodmi žaloby je správny súd pri prieskume vedený\na súčasne aj limitovaný. Úlohou súdov v správnom súdnictve nie je nahrádzať činnosť orgánov verejnej\nsprávy, ale preskúmavať zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy, teda posúdiť či orgány verejnej\nsprávy splnili povinnosti stanovené zákonom (R 60/2000). Správny súd po preskúmaní napadnutého\nrozhodnutia z dôvodov nezákonnosti uplatnených žalobkyňou dospel k záveru o nedôvodnosti žaloby,\nktorú podľa § 190 SSP zamietol.\n2.\n7. Žalobkyňa (ďalej len „kasačná sťažovateľka“) podala proti rozsudku krajského súdu kasačnú sťažnosť\nodôvodnenú podľa § 440 ods. 1 písm. g) SSP nesprávnym právnym posúdením veci, argumentujúc tým,\nže v konaniach o predchádzajúcich reštitučných nárokoch uplatňovala iné právne dôvody, a to vzhľadom\nna zmenu právnej úpravy doplnenej o dôvod podľa § 4a zák. č. 229/1991 Zb. Skutkový stav v danej\nveci sa totiž zmenil a nenastala prekážka „res iudicata“. Krajský súd sa nezaoberal dôvodmi odvolania\nani predloženými dôkazmi, preukazujúcimi, že nejde o totožné konanie, nevysporiadal sa s odvolacou\nargumentáciou o neprítomnosti prekážky res iudicata, poukázal len na rozhodnutia správnych orgánov a\nsúdov. Kasačná sťažovateľka vstúpila do reštitučného konania ako zákonná dedička po G. S. žiadosťami\nzo dňa 19. augusta 1991 a 19. septembra 1991, nejedná sa tak o novú žiadosť, pretože si uplatňuje\nnárok z iného dôvodu. O uplatnenom reštitučnom nároku 19. augusta 1991 G. S. nebolo do dnešného\ndňa rozhodnuté podľa § 4a zák. č. 229/1991 Zb. po domnelej vlastníčke G. S. a právnej predchodkyni Q.\nF., rod. U.. Kasačná sťažovateľka ako právny nástupca a dedič po G. S. v žiadosti z 21. decembra 2017\nžiada o vydanie rozhodnutia a uznanie vlastníctva k nehnuteľnostiam podľa § 4a zák. č. 229/1991 Zb. po\npôvodných vlastníkoch Z. F. B. Q. F., Q.. U.. Dôkazne návrh podložila, výťahom zo zápisnice zo dňa 8.\nfebruára 1947 z pozostalostného pojednávania po poručiteľoch D. F., Q.. M., F. F., K. F. č. D 830/46-4 (č.\nd. 2451/47), výťahom zo zápisnice napísanej 2. novembra 1946 z pozostalostného pojednávania po Z. F.\nB. Q.Á. F., Q.. U. č. D 714/46- 5 (č. d. 2451/47) za domnelú vlastníčku G. S. po právnej predchodkyni Q.\nF. Q.. U., právom jej nebohého brata Z. U. prichádza do úvahy ako dedička G. S. ako jediná dcéra Z. U..\n8. Nehnuteľnosti v podielovom spoluvlastníctve Z. F. a Q. F. prešli do vlastníctva maďarského štátu\na k právne účinnému zápisu prevodu nedošlo len pre nedostatok zápisu do pozemkovej knihy alebo\nevidencie nehnuteľností. Nehnuteľnosti následne prešli z maďarského štátu priamo do vlastníctva\nčeskoslovenského štátu podľa zákona č. 142/47 Zb. v nadväznosti na vládne nariadenie č. 52/1945 Zb.\nSNR a neboli použité na účely pozemkovej reformy do 25. februára 1948 a sú vo vlastníctve štátu, ktorá\nskutočnosť zakladá splnenie podmienok podľa § 38 ods. 4 zák. č. 330/1991 Zb. v znení neskorších\npredpisov. Pôvodní vlastníci zomreli pred uplynutím lehoty uvedenej v § 13 zák. č. 229/1991 Zb., avšak\ninštitút domnelého vlastníka je špeciálnym ustanovením vo vzťahu k § 4 ods. 1 zákona, ako ďalšiu\noprávnenú osobu preto možno podľa § 4 ods. 2 písm. e) zákona požadovať G. S., dcéru brata Q. F., Z. U..\nReštitučným titulom podľa žalobkyne je § 38 ods. 4 zákona č. 330/1991 Zb. o pozemkových úpravách,\nusporiadaní pozemkového vlastníctva, pozemkových úradoch, pozemkovom fonde a pozemkových\nspoločenstvách teda skutočnosť, že nehnuteľnosti, ktoré prešli do vlastníctva československého štátu\npodľa nariadenia SNR č. 52/1945 Zb., ktorým sa zrušujú nadobudnutia nehnuteľností spadajúcich pod\nčeskoslovenskú pozemkovú reformu uskutočnené na území dočasne okupovanom maďarským štátom\nneboli použité na účely pozemkovej reformy a sú vo vlastníctve štátu. Ide o nehnuteľnosti pôvodných\nvlastníkov Z. a Q. F. zapísané v PK zápisniciach, k. ú. N. C., k. ú. H. C., k. ú. H. E., ktorú skutočnosť\npreukazujú priložené dôkazy, Žalobkyňa tak prichádza do úvahy ako oprávnená osoba v zmysle § 4 ods.\n2 písm. a) zák. č. 292/1991 Zb. po Q. F. ktorá bola v zmysle § 4a cit. zákona tiež domnelou vlastníčkou.\nNehnuteľnosti patriace k usadlosti prešli na štát a iné osoby od 25. februára 1948 do 1. januára 1990,\ninak by bola vlastníčkou kasačná sťažovateľka. Navrhla, aby najvyšší súd po preskúmaní kasačnej\nsťažnosti podľa § 462 ods. 1 SSP zrušil napadnutý rozsudok a vec vrátil krajskému súdu na ďalšie\nkonanie. Zároveň žiadala žalovaného zaviazať na náhradu trov konania.\n3.\n9. Žalovaný sa stotožnil s argumentáciou obsiahnutou v napadnutom rozsudku krajského súdu. Správny\norgán o žiadosti žalobkyne o uznanie vlastníctva k nehnuteľnostiam rozhodol tak, že konanie podľa § 30\n\nods. 1 písm. i) Správneho poriadku zastavil, vzhľadom na predchádzajúce rozhodnutia a skutočnosť, že\nskutkový stav sa podstatne nezmenil a kasačnú sťažovateľku súčasne poučil, že doklady predložené k\nžiadosti sú rovnaké ako v minulosti. Pôvodnými vlastníkmi sú bratia Lustigovci a tvrdenie, že vlastníkmi\nsú iné osoby je podľa § 4a ods. 3 zák. č. 229/1991 Zb. potrebné preukázať správnemu orgánu\nrelevantným dokladom, predložené fotokópie pozemno-knižných vložiek o vlastníctve však nesvedčia.\nPodľa judikatúry § 30 ods. 1 písm. i) Správneho poriadku precizuje prekážku konania res iudicata ako\ndôsledok požiadavky na nemennosť právoplatného rozhodnutia orgánu štátnej moci a princípu právnej\nistoty. Konanie sa týka tých istých osôb aj v prípade, ak v novom konaní vystupujú právni nástupcovia\npôvodných účastníkov konaní z dôvodu univerzálnej alebo singulárnej sukcesie. Záverom vyjadrenia\nnavrhol kasačnú sťažnosť zamietnuť.\n4.\n10. Najvyšší súd Slovenskej republiky konajúci ako kasačný súd v zmysle § 438 ods. 2 SSP preskúmal\nnapadnutý rozsudok ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo v medziach dôvodov podanej kasačnej\nsťažnosti (§ 440 SSP), kasačnú sťažnosť prejednal bez nariadenia pojednávania (§ 455 SSP), keď deň\nvyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený minimálne 5 dní vopred na úradnej tabuli a na internetovej stránke\nNajvyššieho súdu Slovenskej republiky www.nsud.sk (§ 137 ods. 2 a 3 SSP).\n11. Podľa § 2 ods. 1 a 2 SSP, v správnom súdnictve poskytuje správny súd ochranu právam alebo\nprávom chráneným záujmom fyzickej osoby a právnickej osoby v oblasti verejnej správy a rozhoduje v\nďalších veciach ustanovených týmto zákonom. Každý, kto tvrdí, že jeho práva alebo právom chránené\nzáujmy boli porušené alebo priamo dotknuté rozhodnutím orgánu verejnej správy, opatrením orgánu\nverejnej správy, nečinnosťou orgánu verejnej správy alebo iným zásahom orgánu verejnej správy, sa\nmôže za podmienok ustanovených týmto zákonom domáhať ochrany na správnom súde.\n12. Podľa § 6 ods. 1 SSP správne súdy v správnom súdnictve preskúmavajú na základe žalôb zákonnosť\nrozhodnutí orgánov verejnej správy, opatrení orgánov verejnej správy a iných zásahov orgánov verejnej\nsprávy, poskytujú ochranu pred nečinnosťou orgánov verejnej správy a rozhodujú v ďalších veciach\nustanovených týmto zákonom.\n13. Podľa § 438 ods. 1 SSP kasačnou možno napadnúť právoplatné rozhodnutie krajského súdu.\n14. Podľa § 454 SSP na rozhodnutie kasačného súdu je rozhodujúci stav v čase právoplatnosti\nnapadnutého rozhodnutia krajského súdu.\n15. Podľa § 461 SSP kasačný súd zamietne kasačnú sťažnosť, ak po preskúmaní zistí, že nie je\ndôvodná.\n16. Podľa § 4 ods. 1 zák. č. 229/1991 Zb. oprávnenou osobou je štátny občan Slovenskej\nrepubliky, ktorý má trvalý pobyt na jej území a ktorého pôda, budovy a stavby patriace k pôvodnej\npoľnohospodárskej usadlosti prešli na štát alebo na iné právnické osoby v dobe od 25. februára 1948\ndo 1. januára 1990 spôsobom uvedeným v § 6 ods. 1 <https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/\nZZ/1991/229/20190901>.\nods. 2) ak osoba, ktorej nehnuteľnosť prešla v dobe od 25. februára 1948 do 1. januára 1990 do\nvlastníctva štátu alebo inej právnickej osoby v prípadoch uvedených v § 6 <https://www.slov-lex.sk/\npravne-predpisy/SK/ZZ/1991/229/20190901> zomrela pred uplynutím lehoty uvedenej v § 13 <https://\nwww.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1991/229/20190901> alebo ak bola pred uplynutím tejto lehoty\nvyhlásená za mŕtvu, sú oprávnenými osobami, pokiaľ sú štátnymi občanmi Slovenskej republiky a majú\ntrvalý pobyt na jej území, fyzické osoby v tomto poradí:\na) dedič zo závetu, ktorý bol predložený pri dedičskom konaní, ktorý nadobudol celé dedičstvo,\nb) dedič zo závetu, ktorý nadobudol vlastníctvo, ale iba v miere zodpovedajúcej jeho dedičskému podielu;\nto neplatí, ak dedičovi podľa závetu pripadli len jednotlivé veci alebo práva; ak bol dedič závetom\nustanovený len k určitej časti nehnuteľnosti, na ktorú sa vzťahuje povinnosť vydania, je oprávnený iba\nk tejto časti nehnuteľnosti,\nc) deti a manžel osoby uvedenej v odseku 1, všetci rovným dielom; ak dieťa zomrelo pred uplynutím\nlehoty uvedenej v § 13 <https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1991/229/20190901>, sú na\njeho mieste oprávnenými osobami jeho deti, a ak niektoré z nich zomrelo, jeho deti,\nd) rodičia osoby uvedenej v odseku 1,\n\ne) súrodenci osoby uvedenej v odseku 1, a ak niektorý z nich zomrel, sú na jeho mieste oprávnenými\njeho deti.\nPodľa § 4a zákona č. 229/1991 Zb.\nods. 3) na základe žiadosti domnelého vlastníka okresný úrad svojím rozhodnutím môže uznať\nvlastníctvo k pozemkom, porastom a inému majetku tejto osobe, ak domnelý vlastník:\na) predloží rozhodnutie o dedičstve alebo zmluvu, ktorou dokladá vlastnícke práva, doklad o zmluve\nalebo doklad o inom právnom úkone o nadobudnutí vlastníctva touto osobou alebo jej právnym\npredchodcom, ak nedošlo k právne účinnému prevodu len pre nedostatok zápisu do pozemkovej knihy,\nb) preukáže, že v skutočnosti došlo k deľbe užívania nehnuteľností medzi spoluvlastníkmi alebo k\nvýmene pozemkov, a k prevodu nedošlo len preto, že nebol zachovaný predpísaný úradný postup,\nc) preukáže, že sám alebo jeho právny predchodca mali pozemky, porasty alebo iný majetok v držbe\na doklad o vlastníctve nemôže predložiť, pretože buď nebolo realizované zápisové konanie, alebo že\ndošlo k strate alebo poškodeniu alebo zničeniu katastrálnych alebo pozemkových operátov.\nPodľa § 6 zák. č. 229/1991 Zb.\nods. 1 písm. b) odňatia bez náhrady postupom podľa zákona č. 142/1947 Zb. <https://www.slov-lex.sk/\npravne-predpisy/SK/ZZ/1947/142/> o revízii prvej pozemkovej reformy alebo podľa zákona č. 46/1948\nZb. <https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1948/46/> o novej pozemkovej reforme,\nods. 3 zák. č. 229/1991 Zb. oprávneným osobám sa vydajú nehnuteľnosti, ktoré prešli na štát alebo na\ninú právnickú osobu v dôsledku pôdu, ktorá prešla na štát alebo inú právnickú osobu podľa odsekov 1 a 2\na podľa osobitného predpisu,9c) <https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1991/229/20190901>\nmožno vydať každej oprávnenej osobe vo výmere najviac 150 ha poľnohospodárskej pôdy alebo 250 ha\nvšetkej pôdy. Obdobne sa postupuje aj v prípadoch, ak oprávnenej osobe vznikol ďalší nárok na vydanie\nnehnuteľnosti po oprávnenej osobe, ktorá zomrela alebo bola vyhlásená za mŕtvu.\nPodľa § 13 zák. č. 229/1991 Zb. lehoty na uplatnenie nároku\nods. 1) právo na vydanie nehnuteľnosti podľa § 6 <https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/\nZZ/1991/229/20190901> môže oprávnená osoba uplatniť do 31. decembra 1992. V prípade uvedenom\nv § 6 ods. 1 písm. a) <https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1991/229/20190901> začne\nosemnásťmesačná lehota plynúť až odo dňa právoplatnosti rozhodnutia, ktorým bol výrok zrušený, ak\ndôjde k tomuto rozhodnutiu po dátume účinnosti tohto zákona. Neuplatnením práva v lehote právo\nzanikne. Lehoty na predkladanie písomných dôkazov v konaní pred okresným úradom sa spravujú\nvšeobecnými predpismi o správnom konaní.\nods. 2) ak nehnuteľnosť bola vydaná podľa § 9 <https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/\nZZ/1991/229/20190901>, môžu osoby, ktorých nároky uplatnené v lehote uvedenej v odseku 1 neboli\nuspokojené, tieto nároky uplatniť na súde voči osobám, ktorým bola nehnuteľnosť vydaná, do šiestich\nmesiacov odo dňa skončenia lehoty uvedenej v odseku 1.\nods. 3) právo na vydanie nehnuteľnosti podľa § 6 ods. 1 písm. v) <https://www.slov-lex.sk/\npravne-predpisy/SK/ZZ/1991/229/20190901> môže oprávnená osoba uplatniť do 31. decembra 2004.\nNeuplatnením práva v lehote právo zanikne.\nPozn. 9c) Nariadenie Slovenskej národnej rady č. 52/1945 Zb. SNR, ktorým sa zrušujú nadobudnutia\nnehnuteľností spadajúcich pod československú pozemkovú reformu, ktoré sa uskutočnili na území\ndočasne okupovanom maďarským štátom.\nPodľa § 38 ods. 4 zák. č. 330/1991 Zb. ak nehnuteľnosti,38) <https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/\nSK/ZZ/1991/330/20200201> ktoré prešli do vlastníctva štátu podľa osobitného predpisu39) <https://\nwww.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1991/330/20200201> a neboli použité na účely pozemkovej\nreformy do25. februára 1948 a sú vo vlastníctve štátu, vydajú sa oprávneným osobám podľa odseku 1\ns výnimkou prípadov, ak by išlo o osoby súdne postihnuté podľa osobitných predpisov.\n17. Z obsahu súdneho a pripojeného administratívneho spisu kasačný súd zistil skutkový stav, z\nktorého vyplýva, že Okresný úrad Rimavská Sobota, pozemkový a lesný odbor, rozhodnutím z 18.\njanuára 2018, č. OU-RS-PLO-2018/002558-4-Vn 2079/2017, rozhodol v zmysle § 30 ods. 1 písm. i)\nSprávneho poriadku tak, že konanie vo veci žiadosti G. C., o vydanie rozhodnutia a uznanie vlastníctva\nk nehnuteľnostiam podľa § 4a zák. č. 229/1991 Zb., doručenej správnemu orgánu 21. decembra\n2017 zastavil. Žalovaný rozhodnutím z 05. marca 2018, č. OU-BB-OOP4-2018/011783-003, odvolanie\n\nkasačnej sťažovateľky proti rozhodnutiu správneho orgánu prvého stupňa zamietol a napadnuté\nrozhodnutie potvrdil.\n18. Žalovaný v napadnutom rozhodnutí skonštatoval, že po oboznámení sa s obsahom pripojených\nadministratívnych spisov v už ukončených reštitučných konaniach (Vn 50/92, OU-2004/4396, Vn\n2003/04, OPÚ 2008/00755-1, Vn 2022/08, OPÚ 2012/00306-1, Vn 2068/2013), nezistil dôvod na\nodchýlenie sa od logických záverov vyslovených v predchádzajúcich rozhodnutiach. Účastníčka\nkonania požiadala podľa § 4a zákona č. 229/1991 Zb. vydanie rozhodnutia o uznanie vlastníctva k\nnehnuteľnostiam v k. ú. H. E., k. ú. N. C., k. ú. H. C., v spoluvlastníckych podieloch po zomrelých bratoch\nM.. K. a F.N. F.. Nehnuteľnosti mali byť v pozemkovej knihe zapísané v prospech maďarského štátu a\nnásledne prešli do vlastníctva československého štátu podľa nariadenia SNR č. 52/1945 Zb., ktorým sa\nzrušujú nadobudnutia nehnuteľností spadajúcich pod československú pozemkovú reformu, uskutočnené\nna území dočasne okupovanom maďarským štátom. Žiadateľka ako reštitučný titul označila § 38 ods.\n4 zák. č. 330/1991 Zb., zo spisu a príloh plynie, že účastníčka a tiež jej matka opakovane iniciovali\nreštitučné konanie k pozemkom podľa zákona o pôde aj podľa zákona č. 503/2003 Z. z., a to matka\núčastníčky konania žiadosťami z 19. augusta a 19. septembra 1991 a účastníčka konania žiadosťami z\n8. decembra 1995, 18. decembra 2000, 16. decembra 2004 a naposledy žiadosťou zo 17. mája 2017,\no ktorých bolo rozhodnuté príslušnými správnymi orgánmi, a to rozhodnutiami č. Vn 50/92-14 zo dňa\n11. mája 1992, potvrdeným rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici, sp. zn. 23S/82/92, ďalej\nVn 124/98-8, PPLH/P/728/97-Vn, 1704/96-9 a napokon rozhodnutím č. OPÚ 2006/034-2-Vn 2003/04,\npodrobenými súdnemu prieskumu najvyšším súdom. Tento súd už v rozsudku, sp.zn. 6Sžo/32/2007 zo\n17. októbra 2007 vyslovil, že navrhovatelia (G. C., Mgr. G. Q. a A. S.) nespĺňajú zákonom stanovené\npodmienky pre priznanie vlastníctva po bratoch F., keďže sú vnukmi súrodencov rodičov pôvodných\nvlastníkov, podrobne objasnil dôvody, pre ktoré nemožno priznať vlastníctvo k nehnuteľnostiam ani právo\nna náhradu. Považoval za irelevantné opätovné podávanie návrhov na začatie konania a vykonávanie\nzmien v návrhu, vzhľadom na nemennosť podstatných skutočností. Relevantným je tiež rozhodnutie\nč. OPÚ-2009/349-5-Vn 2022/08, potvrdené rozhodnutím Krajského pozemkového úradu v Banskej\nBystrici č. 2010/00030 zo dňa 3. februára 2010, preskúmané so záverom o potrebe zamietnutia žaloby\nKrajským súdom v Banskej Bystrici, v konaní vedenom pod sp. zn. 23S/27/2010, v spojení s rozsudkom\nnajvyššieho súdu, sp. zn. 6Sžo/221/2010 zo dňa 26. októbra 2011.\n19. Žalovaný v rozhodnutí citoval tiež rozhodnutie pozemkového úradu vydané podľa zákona č.\n503/2003 Z. z. pod č. OPÚ-2004/1415-Vn24/04, potvrdené rozsudkom Krajského súdu v Banskej\nBystrici, sp. zn. 25Sp/3/2004 zo dňa 8. apríla 2004, v spojení s rozhodnutím najvyššieho súdu, sp. zn.\n3Sžo KS 117/2005 zo dňa 2. februára 2006. Taktiež ďalšie rozhodnutie správneho orgánu prvého stupňa\nč. OPÚ-2013/00108-2-Vn, 2068/12-18, bolo potvrdené rozhodnutím Obvodného pozemkového úradu\nv Banskej Bystrici č. 2013/00095, v konaní vedenom pod sp. zn. 24S/67/2013, v spojení s rozsudkom\nnajvyššieho súdu, sp.zn. 8Sžr/40/2014. Vo veci uplatnených reštitučných nárokov navrhovateľky zo\ndňa 17. mája 2017 bolo rozhodnuté pod č. OÚ-RS-PLO-2016/008975-3-Vn, 2078/2017 zo dňa 29. júla\n2017. Zdôraznil, že hmotnoprávne predpisy, a to zákon o pôde ako aj zák. č. 503/2003 Z. z. upravujú\nlehotu, v ktorej je potrebné uplatniť reštitučný nárok na správnom orgáne, na každý ďalší návrh na\nzačatie reštitučného konania sa tak bude vzťahovať preklúzia, zohľadnená orgánmi verejnej správy z\núradnej moci (ex officio). Ďalej poukázal na prekážku právoplatne rozhodnutej veci podľa § 30 písm.\ni) Správneho poriadku, s dôsledkom formálnej právoplatnosti, spočívajúcej v tom, že vo veci nemožno\nopätovne konať s výnimkou podstatnej zmeny skutkového stavu. Res iudicata nastáva najmä v prípade,\nak má byť v novom konaní prejednaná tá istá vec, a teda vtedy keď v novom konaní ide o ten istý\nnárok alebo stav, o ktorom už bolo právoplatne rozhodnuté, táto sa týka rovnakého predmetu konania\na tých istých osôb (konanie sa týka tých istých osôb aj v prípade ak v novom konaní vystupujú právni\nnástupcovia pôvodných účastníkov konaní, či už z dôvodu univerzálnej alebo singulárnej sukcesie).\nŽalovaný považoval za nepochybné, že účastník konania bol totožný s predošlými konaniami (p. G.\nC., resp. matka G. S.), totožný bol predmet konania (nehnuteľnosti v príslušných spoluvlastníckych\npodieloch, rozhodnutie o ktorých bolo vydané v predošlých konaniach) a napokon nezmenený zostal\naj skutkový stav daný minulosťou. Účastníčka v odvolaní neuviedla nové skutočnosti, odôvodňujúce\nzmenu alebo zrušenie rozhodnutia správneho orgánu prvého stupňa, nepredložila dôkazy majúce vplyv\nna priebeh konania a rozhodnutie vo veci, ktoré by zvrátili názor správnych orgánov, konštantný od\nzačiatku veci (1992) a súladný s právnymi predpismi.\n\n20. Kasačný súd považuje za potrebné pripomenúť, že účelom zákona č. 229/1991 Zb. je zmiernenie\nnásledkov niektorých majetkových krívd z obdobia rokov 1948 až 1990, obnovenie vlastníckych vzťahov\nk pôde a úprava niektorých vlastníckych vzťahov v uvedených súvislostiach. Reštitučným zákonom\nsa demokratická spoločnosť snaží aspoň čiastočne zmierniť následky minulých majetkových a iných\nkrívd spočívajúcich v porušovaní všeobecne uznávaných ľudských práv a slobôd zo strany štátu. Štát\na jeho orgány a obce sú povinné postupovať podľa zákona v súlade so záujmami osôb, ktorých ujma\nna základných ľudských právach a slobodách musí byť aspoň čiastočne kompenzovaná. Zmyslom\nvšetkých reštitučných zákonov bolo zmiernenie následkov niektorých majetkových krívd, ku ktorým došlo\nv rozhodnom období pričom zákonodarca si bol vedomý, že odstránenie všetkých krívd nie je reálne a\nmusí sa uspokojiť len s nápravou niektorých krívd.\n21. Kasačný súd porovnávajúc rozhodnutia s jednotlivými žiadosťami žalobkyne po obsahovej stránke\na teda či bolo rozhodnuté o všetkých nehnuteľnostiach, ktorých vydania sa kasačná sťažovateľka\ndomáhala taktiež ako už krajský súd dospel k záveru o existencii prekážky rozhodnutej veci (res\niudicata), danej početnými rozhodnutiami príslušných pozemkových úradov, krajských súdov ako aj\nrozhodnutiami najvyššieho súdu, vymenovanými v napadnutom rozhodnutí žalovaného a konštatačnej\nčasti tohto rozhodnutia vydanými v súlade so zák. č. 229/1991 Zb. Aj v prípade žiadosti podľa zák.\nč. 503/2003 Z. z. konanie nemožno oddeliť od predchádzajúcich konaní vedených na pozemkovom\núrade pod č. Vn 50/92, Vn 124/92, Vn 1704/96, Vn 24/04 a konaniami vedenými na Krajskom súde\nv Banskej Bystrici pod sp. zn. 23S/82/1992, 23S/98/1992, 23S/16/97 a 25Sp/3/2004. Kasačný súd\nje taktiež ako už bolo opakované v predchádzajúcich rozhodnutiach toho názoru, že navrhovateľka\nvzhľadom na vzdialenosť stupňa príbuzenstva nespĺňa zákonné predpoklady pre priznanie postavenia\noprávnenej osoby podľa § 4 ods. 1 zák. č. 229/1991 Zb., pretože je vnučkou súrodencov rodičov\npôvodných vlastníkov. Vzhľadom na vzdialenosť stupňa príbuzenstva pôvodných vlastníkov už nemožno\npovažovať za právnych predchodcov kasačnej sťažovateľky (§ 473 až § 475a a § 470 až § 480\nObčianskeho zákonníka). Najvyšší súd považuje za kľúčový rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej\nrepubliky sp.zn. 6Sžo/32/2007, v ktorom vyslovil, že žalobkyňa nespĺńa zákonom stanovené podmienky\npre priznanie vlastníctva po bratoch F., keďže sú vnukmi súrodencov rodičov pôvodných vlastníkov.\nPodrobne objasńuje dôvody, pre ktoré nie je možné priznať vlastníctvo k predmetným nehnuteľnostiam\na ani za tieto priznať právo na náhradu tak žalobkyni, ako ani jej matke po bratoch F., pričom\nje irelevantné opätovné podávanie návrhu na začatie konania zo strany žalobkyne a vykonávanie\nzmien v návrhu, nakoľko podstatné skutočnosti ostávajú nezmenené. Najvyšší súd v predchádzajúcich\nkonaniach poukazoval na uplynutie prekluzívnej lehoty na uplatnenie reštitučného nároku podľa § 8\nods. 1 reštitučného zákona, ktorá márne uplynula 31. decembra 1992 s tým následkom, že podľa\nzákonnej úpravy sa návrh musí uplatniť v zákonnej lehote, inak právo na vydanie nezákonne či násilne\nodňatých nehnuteľností zaniká. Vzhľadom na skutočnosť, že kasačná sťažovateľka žiadosť v zmysle §\n4 reštitučného zákona podala na správnom orgáne prvého stupňa 21. decembra 2017, nepochybne tak\nučinila po uplynutí zákonom stanovenej prekluzívnej lehoty.\n22. Pokiaľ kasačná sťažovateľka tvrdí, že uplatnený reštitučný nárok v naposledy podanej žiadosti\nzdôvodnila novým, dovtedy neuplatňovaným reštitučným dôvodom, kasačný súd poukazuje na závery\nrozsudku najvyššieho súdu, sp. zn. 6Sžo/221/2010, už zo dňa 26. októbra 2011, z ktorého je\nnepochybné, že už v správnom konaní, preskúmavanom týmto súdnym rozhodnutím sa kasačná\nsťažovateľka domáhala vydania rozhodnutia o uznaní vlastníctva podľa § 4a ods. 1, ods. 2, ods. 3 zák. č.\n229/1991 Zb. a teda titulom toho, že jej svedčí postavenie domnelého vlastníka nehnuteľností. Kasačná\nsťažovateľka taktiež už vo vtedajšom správnom konaní namietala, že dovtedy nebolo rozhodnuté o\nžiadostiach zo dňa 19. augusta a 19. septembra 1991, o ktorých však bolo nepochybne rozhodnuté\nuž v správnych konaniach vedených pred príslušnými pozemkových úradmi v konaniach vedených\npod sp. zn. Vn 50/92 a Vn 124/92. Z vyjadreného tak možno dospieť k nepochybnému záveru\no správnosti napadnutých rozhodnutí správneho orgánu prvého stupňa ako aj žalovaného, ktorými\nvzhľadom na existenciu viacerých opakovane preskúmavaných správnych a súdnych rozhodnutí o\npočetných žiadostiach kasačnej sťažovateľky na vydanie rozhodnutia o uznaní vlastníckeho práva,\nzaložených na totožnej argumentácii a rovnakých právnych dôvodoch, z ktorých žalobkyňa vyvodzovala\nsvoje reštitučné nároky na vydanie nehnuteľností nezákonne odňatých M.. K. B. F. F., konanie o\nnaposledy podanej žiadosti kasačnej sťažovateľky podľa § 30 ods. 1 písm. i) Správneho poriadku\nzastavili.\n\n23. V súvislosti s novelizovaným a doplneným ustanovením reštitučného zákona o inštitúte domnelého\nvlastníka vyplýva, že ak osoba podľa § 4a ods. 2 zák. č. 229/1991 Z. z. nemôže jednoznačne preukázať\nnárok výpisom z úradnej evidencie, zapíše ju pozemkový úrad ako domnelého vlastníka. Podľa § 4a\nods. 3 písm. a) zák. č. 229/1991 Zb. nárok k pozemkom, porastom a inému majetku možno uznať\nmimo iného ak nedošlo k právne účinnému prevodu iba pre nedostatok zápisu do pozemkovej knihy\n(vzniklo naturálne, nie knihovné vlastníctvo). Musí však ísť o vlastníctvo domnelého vlastníka alebo je\npredchodcu. Domnelým vlastníkom podľa § 4 a § 4a zák. č. 229/1991 Zb. môže byť jedine ten, kto\ntvrdí že je oprávnenou osobou podľa § 4 ods. 1, ods. 2, pričom je potrebné zopakovať, že postavenie\noprávnenej osoby nie je právom (majetkom alebo majetkovou hodnotou, ktorá vrátane dlhov prechádza\nna dediča), ktoré okamihom smrti oprávnenej osoby prechádza na právnych nástupcov dedením v\nzmysle zákonnej dedičskej postupnosti alebo závetu. Ust. § 4 ods. 2 zák. č. 229/1991 Zb., pre takýto\nprípad autonómne upravuje poradie a špecifický relatívne uzavretý okruh osôb, ktoré možno považovať\nza osoby oprávnené. V prípade smrti detí oprávnenej osoby podľa § 4 ods. 1 nastupujú na ich\nmieste podľa § 4 ods. 2 písm. c) zák. č. 229/1991 ich deti a ak niektoré z nich zomrelo, jeho deti.\nNaopak v prípade podľa § 4 ods. 2 písm. d) zák. č. 229/1991 Zb. (od ktorého si nárok odvodzuje\nžalobkyňa) pre prípad smrti rodičov osoby oprávnenej podľa odseku 1 takéto nástupníctvo zákonom\nnie je stanovené. V príslušných výpisoch z pozemkovej knihy je jednoznačne uvedené, že pôvodnými\nvlastníkmi nehnuteľností sú F. F. B. M.. K. F.. Ak sťažovateľka tvrdí, že za pôvodných vlastníkov\nžiadaných nehnuteľností je potrebné považovať niektorú inú osobu (napr. Z. F. B. Q. F.), je potrebné o\ntom predložiť doklad v zmysle § 4a ods. 3 zákona č. 229/1991 Zb. Z predmetných výpisov z pozemkovej\nknihy a ani z doteraz predložených archívnych dokladov nie je známe, že by vlastníkom, resp. domnelým\nvlastníkom mala byť iná osoba a nie F. F. B. M.. K. F..\n5.\n24. Po preskúmaní podanej kasačnej sťažnosti kasačný súd konštatuje, že s právnymi námietkami\nžalobkyne sa krajský súd v rozhodnutí riadne vysporiadal a nenechal otvorenú žiadnu spornú otázku,\nriešenie ktorej by zostalo na kasačnom súde, a preto námietky uvedené v kasačnej sťažnosti vyhodnotil\nnajvyšší súd ako bezpredmetné, ktoré neboli spôsobilé spochybniť vecnú správnosť rozhodnutia. Z\nuvedeného dôvodu kasačnú sťažnosť podľa § 461 SSP ako nedôvodnú zamietol.\n25. O trovách kasačného konania rozhodol kasačný súd podľa § 167 ods. 1 a § 168 SSP v spojení s §\n467 ods. 1 SSP tak, že sťažovateľke nepriznal náhradu trov konania z dôvodu neúspechu v konaní a\nžalovanému nárok na náhradu trov konania zo zákona nevyplýva.\n26. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu SR jednomyseľne (§ 139 ods. 4 SSP).\nPoučenie:\nProti tomuto rozsudku opravný prostriedok n i e j e prípustný.", "vazby": {"vyrok_vztahy": [{"sz": "24S/58/2018", "guid": "7bf0673b-71e1-4327-9a36-653d13932732:6ba2daf1-8193-4b7c-9e56-4b2d3c7ad897", "vztah": "zamietnute"}]}, "cituje": [], "citovane_v": []}