{"guid": "ed0b61fe-fe67-4827-9800-db21a1d71360:75a8d825-de81-4916-af16-a4d50ff7efd9", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2020:6017200727.1", "spisova_znacka": "6Sžk/24/2018", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6Sžk/24/2018 z 19. 2. 2020", "citacia": "uznesenie Najvyššieho súdu SR z 19. februára 2020, sp. zn. 6Sžk/24/2018, ECLI:SK:NSSR:2020:6017200727.1", "identifikacne_cislo": "6017200727", "sud": {"guid": "sud_100", "nazov": "Najvyšší súd", "typ": "najvyssi", "slug": "najvyssi-sud"}, "sudca": "JUDr. Jozef Milučký", "datum_vydania": "2020-02-19", "forma": "Uznesenie", "povaha": ["Iná povaha rozhodnutia"], "oblast": ["Správne právo"], "podoblast": ["Ostatné"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2015/162/#paragraf-178.odsek-1", "nazov": "§ 178 ods. 1 SSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/162/#paragraf-178.odsek-1", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/162-2015/paragraf-178"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/162/#paragraf-98.odsek-1.pismeno-e", "nazov": "§ 98 ods. 1 písm. e) SSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/162/#paragraf-98.odsek-1.pismeno-e", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/162-2015/paragraf-98"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/162/#paragraf-177.odsek-1", "nazov": "§ 177 ods. 1 SSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/162/#paragraf-177.odsek-1", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/162-2015/paragraf-177"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/162/#paragraf-177.odsek-2", "nazov": "§ 177 ods. 2 SSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/162/#paragraf-177.odsek-2", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/162-2015/paragraf-177"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/162", "nazov": "SSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/162", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/162-2015"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/2015/162#paragraf-178", "/SK/ZZ/2015/162#paragraf-98", "/SK/ZZ/2015/162#paragraf-177"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/75a8d825-de81-4916-af16-a4d50ff7efd9", "zdroj": "infosud", "url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2020:6017200727.1", "api_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2020:6017200727.1", "text_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2020:6017200727.1/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nNajvyšší súd\n6Sžk/24/2018\n6017200727\n19. 02. 2020\nJUDr. Jozef Milučký\nECLI:SK:NSSR:2020:6017200727.1\n\nUznesenie\nNajvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcu (sťažovateľa): Minister spravodlivosti\nSlovenskej republiky, so sídlom Župné námestie 13, Bratislava, proti žalovanému: Slovenská komora\nexekútorov - Disciplinárna komisia, Disciplinárny senát 4DS, so sídlom Šustekova 49, Bratislava,\nza účasti: Q.. F. T. V., súdna exekútorka, so sídlom V. XX, K., právne zastúpená: KVASŇOVSKÝ\n& PARTNERS | ADVOKÁTI s.r.o., so sídlom Dunajská 32, Bratislava, o preskúmanie zákonnosti\nrozhodnutia žalovaného č. DK 13/2017 zo dňa 23. októbra 2017, v konaní o kasačnej sťažnosti žalobcu\nproti uzneseniu Krajského súdu v Banskej Bystrici č.k. 23S/160/2017-46 zo dňa 17. apríla 2018, takto\nrozhodol:\nNajvyšší súd Slovenskej republiky kasačnú sťažnosť z a m i e t a .\nÚčastníkom nárok na náhradu trov kasačného konania n e p r i z n á v a .\nodôvodnenie:\nI.\n1. Uznesením č.k. 23S/160/2017-46 zo dňa 17. apríla 2018 Krajský súd v Banskej Bystrici podľa § 98\nods. 1 písm. e/ Správneho súdneho poriadku (ďalej len „SSP“) odmietol žalobu žalobcu o preskúmanie\nzákonnosti rozhodnutia žalovaného č. DK 13/2017 zo dňa 23. októbra 2017 z dôvodu, že žalobca\nnemá žalobnú legitimáciu v zmysle § 178 SSP na podanie žaloby a nijako nepreukázal ukrátenie na\njeho subjektívnych právach a právom chránených záujmoch. Podanou žalobou sa žalobca domáhal\npreskúmania zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. DK 13/2017 zo dňa 23. októbra 2017, ktorým\nžalovaný rozhodol, že disciplinárne obvinená sa neuznáva vinnou za disciplinárne previnenie podľa §\n220 zákona č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o\nzmene a doplnení ďalších zákonov (ďalej len „Exekučný poriadok“), ktorého sa mala dopustiť tým, že ako\nexekútorka v exekučnom konaní vedenom pod sp.zn. EX35/2008 F bezdôvodne nekonala takmer 34\nmesiacov od 14. júna 2012, kedy jej bolo doručené právoplatné uznesenie Okresného súdu Bratislava\nII, č.k. 37Er/4/2009-18 zo dňa 11. mája 2011 o ustanovení opatrovníka povinnému do 8. apríla 2015,\nkedy v rámci elektronickej súčinnosti s bankami zisťovala účty povinného.\n2. Správny súd v odôvodnení uznesenia konštatoval, že z celkovej koncepcie správneho súdnictva, ktorá\nje zrejmá z § 2 ods. 2 SSP a vo vzťahu k správnym žalobám, osobitne aj z § 177 ods. 2 SSP, je zrejmé,\nže úlohou správneho súdu je poskytovať ochranu subjektívnym právam a právom chráneným záujmom\nfyzických a právnických osôb v oblasti verejnej správy. Základom tejto koncepcie je článok 46 ods. 2\nÚstavy SR, podľa ktorého kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím orgánu verejnej\nsprávy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť takéhoto rozhodnutia, ak zákon neustanoví\ninak. Z právomoci súdu však nesmie byť vylúčené preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných\npráv a slobôd.\n\n3. Na uvedený záver nadväzuje aj vymedzenie subjektu žalobcu v § 178 ods. 1 SSP, podľa ktorého\nžalobcom môže byť len fyzická alebo právnická osoba, u ktorej musia byť kumulatívne splnené dve\npodmienky, a to postavenie účastníka v administratívnom konaní, v ktorom bolo vydané žalované\nrozhodnutie alebo opatrenie orgánu verejnej správy a ukrátenie na subjektívnych právach spojené s\nvydaním žalovaného rozhodnutia alebo opatrenia orgánu verejnej správy.\n4. Správny súd uviedol, že nie každý účastník administratívneho konania je oprávnený na podanie\nsprávnej žaloby, ale len taký účastník administratívneho konania, ktorý tvrdí, že ako účastník\nadministratívneho konania bol rozhodnutím orgánu verejnej správy alebo opatrením orgánu verejnej\nsprávy ukrátený na svojich právach alebo právom chránených záujmoch. Tomu zodpovedá aj § 61\npísm. a/ SSP, v ktorom je vymedzené, že žaloba je procesný úkon, ktorým fyzická alebo právnická\nosoba uplatňuje právo na súdnu ochranu porušeného alebo priamo dotknutého práva, alebo právom\nchráneného záujmu.\n5. Vyslovil, že žalobca v prejednávanej veci nebol prokurátorom, resp. zainteresovanou verejnosťou\na oprávnenie na podanie správnej žaloby mu nevyplývalo ani z iného osobitného predpisu. Je\nnepochybné, že žalobca bol účastníkom administratívneho konania ako navrhovateľ disciplinárneho\nkonania proti súdnej exekútorke - ďalšej účastníčke konania, a týmto svojim návrhom realizoval svoje\nverejnomocenské oprávnenie vyplývajúce z § 223 ods. 2 Exekučného poriadku. Napriek tomu, že\nžalobca bol účastníkom administratívneho konania, absentuje u neho splnenie druhej podmienky,\nktorej splnenie sa kumulatívne vyžaduje pre aktívnu legitimáciu na podanie správnej žaloby, a to,\nže rozhodnutím žalovaného bol žalobca ukrátený na svojich subjektívnych právach alebo právom\nchránených záujmoch. Rozhodnutie, ktoré bolo vydané v disciplinárnom konaní, neovplyvnilo právnu\npozíciu žalobcu a ani nespôsobilo zmenu jeho vlastného právneho postavenia. Uvedeným záverom\nsprávneho súdu zodpovedá aj uznesenie Ústavného súdu SR sp.zn. PLz. ÚS 1/2012 zo dňa 27. júna\n2012, ako aj uznesenia Ústavného súdu SR sp.zn. IV.ÚS 242/2011 zo dňa 9. júna 2011, I.ÚS 166/2011 zo\ndňa 9. júna 2011, II.ÚS 259/2011 zo dňa 4. júla 2012 a IV.ÚS 228/2011 zo dňa 2. júna 2011 a rozhodnutia\nNajvyššieho súdu SR, vo vzťahu ku ktorým Ústavný súd SR rozhodoval.\nII.\n6. Proti uzneseniu krajského súdu podal žalobca kasačnú sťažnosť z dôvodov podľa § 440 ods. 1 písm.\ng/ a j/ SSP, v ktorej navrhol, aby kasačný súd zrušil napadnuté uznesenie krajského súdu a vec mu vrátil\nna ďalšie konanie.\n7. V dôvodoch s poukazom na § 225 ods. 1, § 228d ods. 7 a 8 Exekučného poriadku namietal, že\nkeďže sa rozhodnutie disciplinárneho senátu doručuje účastníkom konania, teda aj navrhovateľovi,\nktorým môže byť aj minister spravodlivosti, z logiky veci vyplýva, že minister spravodlivosti je na podanie\nsprávnej žaloby podľa § 228d ods. 8 Exekučného poriadku oprávnený.\n8. Žalobca ďalej poukázal na § 177 ods. 2 SSP, ktoré umožňuje podať správnu žalobu prokurátorovi a\niným osobitným zákonom oprávneným subjektom aj v prípadoch, ak nedošlo k porušeniu subjektívnych\npráv. Predmetné ustanovenie predstavuje výnimku, keď správna žaloba nesmeruje k ochrane\nsubjektívnych práv. V tejto súvislosti poukázal na § 228d ods. 8 Exekučného poriadku, ktorý umožňuje\npodať účastníkom disciplinárneho konania správnu žalobu, z čoho je podľa žalobcu zrejmé, že boli\nnaplnené podmienky aplikácie § 177 ods. 2 SSP (požiadavka subjektu na to oprávneného zákonom),\na teda minister spravodlivosti bol oprávnený prostredníctvom správnej žaloby žiadať preskúmanie\nzákonnosti disciplinárneho rozhodnutia. Sťažovateľ mal zároveň za to, že v prípade, ak osobu aktívne\nlegitimovanú na podanie správnej žaloby označí osobitný predpis podľa § 177 ods. 2 SSP, tak v súlade\nso zásadou lex specialis derogat legi generali sa na daný subjekt už neuplatňujú ďalšie podmienky\nprocesnej aktívnej legitimácie stanovené v ustanovení § 178 ods. 1 SSP (účastník pôvodného konania\na ukrátenie na subjektívnych právach). Prezentovaný výklad podľa žalobcu podporuje aj členenie\na usporiadanie jednotlivých zákonných ustanovení, kedy ustanovenie o zákonom splnomocnenom\nsubjekte na podanie správnej žaloby (§ 177 ods. 2 SSP) hierarchicky predchádza všeobecným\nustanoveniam o žalobnej legitimácii (§ 178 ods. 1 SSP). Vzhľadom k uvedenému mal súd konať s\nministrom spravodlivosti ako so žalobcom, bez skúmania ďalších podmienok konania vo vzťahu k\naktívnej žalobnej legitimácii.\n\n9. Žalobca mal za to, že minister spravodlivosti, v postavení účastníka konania v disciplinárnom konaní,\nje aj napriek výkonu svojich verejno-mocenských oprávnení nositeľom subjektívnych práv a povinností.\nPodľa právnej teórie subjektívne právo je objektívnym právom garantovaná možnosť subjektom práva\nkonať v právnom vzťahu určitým spôsobom. Objektívne právo tak subjektom dáva možnosť realizovať\nsvoje právom uznané záujmy podľa vlastnej vôle a v nevyhnutnom prípade ich právne presadiť. Ak teda\nExekučný poriadok umožňuje podať ministrovi spravodlivosti disciplinárny návrh, je nutné považovať\ntúto možnosť za výkon jeho subjektívneho práva reprezentujúceho právom chránený záujem na riadnom\nvýkone funkcie súdneho exekútora a s tým súvisiacim dodržiavaním zákonnosti, profesijnej etiky a\nodbornosti výkonu tohto povolania. Znamená to, že ak zákon dáva ministrovi spravodlivosti právo\ndisciplinárnej iniciatívy, tak tomuto právu zodpovedá aj náležitá ochrana a možnosť jej uplatnenia v\nprávnom štáte.\n10. V závere žalobca dodal, že minister spravodlivosti vystupuje v disciplinárnom konaní ako jeden z\núčastníkov konania a s disciplinárne obvineným nie je vo vzťahu nadriadenosti, prípadne podriadenosti,\na preto by mal mať k dispozícii aj rovnaké procesné prostriedky obrany a ochrany. Podľa ustálenej\njudikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva sa všeobecné ustanovenia predpisov trestného práva\naplikujú aj na prípady tzv. správneho trestania (konanie o správnom delikte, disciplinárne konania\npred správnym orgánom). V tom prípade má aj minister spravodlivosti ako účastník konania pred\ndisciplinárnym senátom svoje subjektívne práva, ako napr. právo na rovnosť zbraní, kontradiktórnosť\nkonania, odôvodnenie rozhodnutia. V prípade, ak rozhodnutie disciplinárneho senátu trpí vadami, napr.\nak odôvodnenie rozhodnutia disciplinárneho senátu je nejasné a nezrozumiteľné, nedáva odpovede na\nvšetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom disciplinárneho konania, opäť je\nmožné hovoriť o porušení subjektívnych práv účastníka disciplinárneho konania.\n11. Žalovaný v písomnom vyjadrení k podanej kasačnej sťažnosti navrhol túto ako nedôvodnú zamietnuť\na uviedol, že uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici č.k. 23S/160/2017-46 zo dňa 17. apríla 2018\npovažuje za vecne správne, vychádzajúce z platného právneho stavu.\n12. Ďalší účastník konania sa vyjadril ku kasačnej sťažnosti v písomnom podaní zo dňa 30. júla 2018, v\nktorom rovnako ako správny súd, poukázal na nedostatok aktívnej vecnej legitimácie žalobcu. Zdôraznil,\nže žalobca v podanej žalobe a rovnako ani v celom súdnom konaní, neuviedol tvrdenie o ukrátení\nna svojich právach napadnutým disciplinárnym rozhodnutím žalovaného. V tejto súvislosti odkázal na\nrozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 5Sži/2/2011 zo dňa 24. februára 2011.\n13. Bol toho názoru, že disciplinárne rozhodnutie žalovaného je výsledkom administratívneho konania,\nktorého bol žalobca účastníkom a v plnom rozsahu realizoval svoje verejno-mocenské oprávnenie v\npodobe dohľadu a dozoru nad súdnymi exekútormi. Disciplinárne rozhodnutie žalovaného sa však nijako\nnemôže týkať subjektívnych práv fyzickej osoby, pôsobiacej vo funkcii Ministra spravodlivosti Slovenskej\nrepubliky, ktoré by vychádzali z konkrétneho právneho predpisu, ovplyvňovali by jeho právnu pozíciu,\nzasiahli by do jeho právnej sféry alebo by spôsobili zmenu jeho právneho postavenia.\n14. Navrhol, aby kasačný súd kasačnú sťažnosť odmietol ako neodôvodnenú a napadnuté uznesenie\nsprávneho súdu potvrdil.\nIII.\n15. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd kasačný (§ 11 písm. g/ SSP) preskúmal napadnuté\nuznesenie krajského súdu v rozsahu dôvodov uvedených v kasačnej sťažnosti (§ 440 ods. 1, 2 SSP) a\ndospel k záveru, že podaná kasačná sťažnosť nie je dôvodná.\n16. Je nesporné, že sťažovateľ bol účastníkom disciplinárneho konania, ktorého začatie sám inicioval\npodaním disciplinárneho návrhu voči súdnej exekútorke Q.. F. T. V., keďže v zmysle § 223 ods. 2\nExekučného poriadku bol orgánom oprávneným na podanie takéhoto návrhu. Konanie o jeho návrhu\nbolo zavŕšené vydaním napadnutého rozhodnutia žalovaného. Spornou sa v konaní stala otázka, či\nsťažovateľ je v zmysle § 177 ods. 1 SSP povinný preukázať splnenie druhej procesnej podmienky, a\nteda ukrátenie na jeho subjektívnych právach, alebo bol správnu žalobu oprávnený podať v zmysle §\n177 ods. 2 SSP v záujme ochrany zákonnosti a verejného záujmu.\n\n17. Podľa § 177 ods. 1 SSP správnou žalobou sa žalobca môže domáhať ochrany svojich subjektívnych\npráv proti rozhodnutiu orgánu verejnej správy alebo opatreniu orgánu verejnej správy.\n18. Podľa § 177 ods. 2 SSP ochrany iných ako subjektívnych práv sa môže domáhať len prokurátor\nalebo subjekt výslovne na to oprávnený zákonom.\n19. Podľa § 178 ods. 1 SSP žalobcom je fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá o sebe tvrdí, že ako\núčastník administratívneho konania bola rozhodnutím orgánu verejnej správy alebo opatrením orgánu\nverejnej správy ukrátená na svojich právach alebo právom chránených záujmoch.\n20. „Ustanovenie § 177 ods. 2 SSP vymedzuje výnimky, keď všeobecná správna žaloba nesmeruje k\nochrane subjektívnych práv. Zákon ustanovuje, že to tak je pri všeobecnej správnej žalobe prokurátora a\niného subjektu výslovne na to oprávneného zákonom. Všeobecná správna žaloba prokurátora podobne\nako každá žaloba prokurátora v zmysle § 61 písm. b/ smeruje k ochrane zákonnosti... Pod iným\nsubjektom, ktorý sa všeobecnou správnou žalobou môže domáhať ochrany iných než subjektívnych\npráv, je nutné de lege lata rozumieť zainteresovanú verejnosť (§ 42). Špecifickým prípadom, v ktorom\nje v zmysle zákonného odkazu v § 177 ods. 2 SSP pri všeobecnej správnej žalobe ochrana iných,\nnež subjektívnych práv zverená aj inému subjektu, než prokurátorovi, je aktívna žalobná legitimácia\nupravená v § 41 ods. 11 zákona č. 292/2014 Z.z. o príspevku poskytovanom z európskych štrukturálnych\na investičných fondov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon č. 292/2014 Z.z.“).\nUvedené zákonné ustanovenie totiž oprávňuje na podanie všeobecnej správnej žaloby proti rozhodnutiu\nRady Úradu pre verejné obstarávaniu riadiaci orgán atď.\nOpísaný účel ochrany spojený so všeobecnou správnou žalobou ako základným žalobným typom v\nsprávnom súdnictve súčasne koreluje s dvomi zásadami správneho súdneho konania obsiahnutými v § 5\nods. 2 a 3 SSP, ktoré vo svojej podstate vymedzujú podstatu správneho súdnictva. Ochrana základných\nľudských práv a slobôd a ochrana práv a oprávnených záujmov účastníkov administratívneho konania\n(§ 5 ods. 2) je totiž signifikantne spojená s aktívnou žalobnou legitimáciou fyzickej a právnickej osoby\na ochrana zákonnosti a verejného záujmu sa prejavuje pri rozhodovaní správneho súdu o žalobách\nprokurátora a zainteresovanej verejnosti.“ (Baricová, J., Fečík, M., Števček, M. Filová, A. a kol.: Správny\nsúdny poriadok. Komentár. Bratislava, C.H.Beck, 2018, s. 869).\n21. Súdny prieskum pri všeobecnej správnej žalobe je nevyhnutne spojený s prepojením dopadu\nrozhodnutia a opatrenia orgánu verejnej správy na subjektívne práva žalobcu. Týmto je vymedzený aj\núčel ochrany, ktorú poskytuje správne súdnictvo pri všeobecnej správnej žalobe v zmysle § 177 ods. 1\nSSP. Ochrany subjektívnych práv sa môžu dovolávať len tie subjekty, o ktorých práva, právom chránené\nzáujmy a povinnosti ide. Ustanovenie § 177 ods. 2 SSP vymedzuje výnimky, keď všeobecná správna\nžaloba nesmeruje k ochrane subjektívnych práv.\n22. Všeobecnou správnou žalobou sa žalobca buď domáha ochrany svojich subjektívnych práv (§ 177\nods. 1 SSP), alebo ochrany zákonnosti (§ 177 ods. 2 SSP), pričom ochrany zákonnosti sa môžu domáhať\nlen prokurátor alebo subjekt na to výslovne oprávnený zákonom. Takýmto subjektom je zainteresovaná\nverejnosť v oblasti životného prostredia a subjekty uvedené v § 41 ods. 11 zákona č. 292/2014 Z.z.\nPojem „výslovne“ uvedený v § 177 ods. 2 SSP znamená, že takýto subjekt musí byť v právnom\npredpise uvedený konkrétne. Z § 228d ods. 8 Exekučného poriadku jednoznačne vyplýva, že takéto\nvýslovné zmocnenie v tejto právnej norme absentuje. Aj z porovnania § 41 ods. 11 zákona č. 292/2014\nZ.z. s § 228d ods. 8 Exekučného poriadku možno badať rozdiel vo výslovnom oprávnení na podanie\nsprávnej žaloby. Formuláciu uvedenú v § 228d ods. 8 Exekučného poriadku nemožno chápať ako\nvýslovné splnomocnenie na podanie správnej žaloby, keďže obdobná formulácia sa nachádza takmer\nvo všetkých právnych predpisoch, ktoré obsahujú možnosť preskúmania rozhodnutia alebo opatrenia\norgánu verejnej správy v rámci správneho súdnictva. Napr. § 64 ods. 6 zákona č. 308/2000 Z.z. o\nvysielaní a retransmisii a o zmene zákona č. 195/2000 Z.z. o telekomunikáciách v znení neskorších\npredpisov ustanovuje, že „Proti rozhodnutiu o uložení sankcie podľa odseku 1 písm. c/ až e/ možno\npodať správnu žalobu do 15 dní odo dňa doručenia rozhodnutia rady.“\n23. Už zo zbežného porovnania citovanej právnej úpravy možno uzavrieť, že § 228d ods. 8 Exekučného\nporiadku neobsahuje osobitnú úpravu na podanie správnej žaloby v zmysle § 177 ods. 2 SSP. Ide len\no všeobecné znenie právnej úpravy, týkajúcej sa možnosti preskúmania rozhodnutia alebo opatrenia\norgánu verejnej správy v správnom súdnictve so stanovením osobitnej lehoty na podanie správnej\n\nžaloby, aká sa vyskytuje aj v iných právnych predpisoch. Nepredstavuje tak „lex specialis“ vo vzťahu k\nvšeobecnej úprave aktívnej procesnej legitimácie, ako sa nesprávne domnieval sťažovateľ.\n24. Pre naplnenie znenia § 177 ods. 2 SSP je potrebné, aby bol v právnom predpise uvedený\nidentifikovateľný subjekt, ktorý je na podanie všeobecnej správnej žaloby oprávnený. Nestačí všeobecná\nformulácia, že proti rozhodnutiu možno podať správnu žalobu bez výslovného uvedenia subjektu na to\noprávneného.\n25. V otázke ukrátenia na subjektívnych právach sťažovateľa možno poukázať na doterajšiu\nustálenú rozhodovaciu prax najvyššieho súdu, ktorá prešla aj následným testom ústavnosti viacerými\nrozhodnutiami Ústavného súdu SR. Išlo o rozhodnutia týkajúce sa správnej žaloby podanej subjektom,\nktorý podal návrh na prejednanie priestupku. Ide o obdobný subjekt ako je v prejednávanom prípade\n(navrhovateľ disciplinárneho konania), a preto je táto ustálená judikatúra analogicky aplikovateľná aj na\nprejednávaný prípad. Pre úplnosť kasačný súd v nasledujúcom bode cituje aj doktrinálne závery pre\noblasť správneho súdnictva a v ďalších bodoch poukazuje na doterajšiu judikatúru najvyšších súdnych\nautorít.\n26. Pokiaľ pritom judikatúra akceptovala takýto prístup žiadateľa o informáciu, pri ktorom možno aspoň\nvo vzťahu k poskytovaniu informácií, ktoré je spojené s priestupkovým konaním, hovoriť o ukrátení na\nsubjektívnych právach, je nesporné, že rovnaký záver sa vzťahuje aj na všetky tie konania o priestupku\nalebo o inom správnom delikte (kárne a disciplinárne konania), v ktorých „proti sebe“ procesne stoja\nosoba navrhovateľa trestania a osoba, ktorá má byť potrestaná. V takýchto konaniach má totiž návrh\nna potrestanie charakter buď realizácie\n- verejnomocenského oprávnenia (napr. u navrhovateľa disciplinárneho konania proti sudcovi podľa §\n120 ods. 2 zákona č. 385/2000 Z.z. o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých zákonov\nv znení neskorších predpisov, u navrhovateľa disciplinárneho konania proti prokurátorovi podľa § 197\nods. 1 zákona č. 154/2001 Z.z. o prokurátoroch a právnych čakateľoch prokuratúry v znení neskorších\npredpisov, u ministra spravodlivosti podľa § 92 zákona č. 323/1992 Zb. o notároch a notárskej činnosti,\nu ministra spravodlivosti a predsedu súdu podľa § 223 ods. 2 Exekučného poriadku,\n- kontrolnej činnosti v rámci záujmovej samosprávy (napr. u predsedu revíznej komisie podľa §\n58 ods. 1 zákona č. 586/2003 Z.z. o advokácii a o zmene a doplnení zákona č. 455/1991 Zb. o\nživnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení neskorších predpisov, u prezidenta Slovenskej\nkomory exekútorov a predsedu kontrolnej komisie podľa § 223 ods. 2 zákona č. 233/1995 Z.z., alebo\n- súkromnoprávnej ochrany (napr. návrh postihnutej osoby na prejednanie priestupku podľa § 49 ods.\n1 písm. a/ zákona č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č.\n372/1990 Zb.“) alebo poškodenej osoby na prejednanie priestupku podľa § 22 ods. 1 písm. g/ zákona\nč. 372/1990 Zb.\nPre všetkých týchto navrhovateľov ako nesporných účastníkov administratívneho konania totiž platí, že\npotrestaním alebo nepotrestaním osoby, voči ktorej ich návrh smeroval, nemôžu byť priamo dotknutí\nna svojich subjektívnych právach v tom zmysle, že by to ovplyvnilo ich právnu pozíciu alebo spôsobilo\nzmenu ich vlastného právneho postavenia. (Baricová, J., Fečík, M., Števček, M. Filová, A. a kol.: Správny\nsúdny poriadok. Komentár. Bratislava, C.H.Beck, 2018, s. 878, 879).\n27. Ústavný súd SR v uznesení sp.zn. I.ÚS 166/2011 zo dňa 9. júna 2011 konštatoval, že „Rozhodnutie\no priestupku sa týka iba osoby obvinenej z priestupku, a teda nezasahuje do právnej sféry sťažovateľa\na ani nespôsobuje zmenu jeho právneho postavenia.“\n28. Rozhodnutie najvyššieho súdu sp.zn. 3Sži/1/2011 zo dňa 31. mája 2011 „Ak určité osoby majú\nmožnosť vyvolať priestupkové konanie svojim návrhom, tak potom prejednanie priestupku je výlučne v\nzáujme týchto osôb. Avšak tento ich záujem na potrestaní páchateľa nie je také právo, ktorého ochrany\nby sa mohli domáhať podľa druhej hlavy piatej časti OSP.“ Toto rozhodnutie prešlo testom ústavnosti, keď\nÚstavný súd SR v rozhodnutí sp.zn. IV.ÚS 143/2012 zo dňa 15. maca 2012 uviedol, že v danom prípade\nnajvyšší súd náležite vysvetlil, prečo sťažovateľ, na základe návrhu ktorého bolo začaté konanie o\npriestupku, aj keď bol účastníkom tohto konania, nemohol byť rozhodnutím ministerstva vnútra ukrátený\nna svojich právach a podanú ústavnú sťažnosť odmietol ako zjavne neopodstatnenú.\n29. Najvyšší súd SR v uznesení sp.zn. 3Sži/10/2009 zo dňa 21. apríla 2010 dospel k záveru, že „Aktívna\nprocesná legitimácia žalobcu ako procesná podmienka v zmysle § 250 ods. 2 OSP, ktorá robí procesný\n\nsubjekt osobou oprávnenou na podanie žaloby, v sebe zahŕňa kumulatívne dva predpoklady, a to\npostavenie účastníka správneho konania a súčasne ukrátenie na právach napadnutým rozhodnutím,\nvydaným v správnom konaní. V priestupkovom konaní sa rozhoduje o obvinení z priestupku a uložení\nsankcie inej osobe ako navrhovateľovi priestupkového konania a týmto rozhodnutím nemôže byť\nnavrhovateľ priestupkového konania ukrátený na právach, pretože rozhodnutie o priestupku sa osobne\ntýka iba osoby obvinenej z priestupku a svojimi účinkami nezasahuje do právnej sféry navrhovateľa\npriestupkového konania ani nespôsobuje zmenu jeho právneho postavenia.“\n30. Proti uvedenému uzneseniu najvyššieho súdu bola podaná ústavná sťažnosť, ktorú Ústavný súd SR\nuznesením sp.zn. IV.ÚS 242/2011 zo dňa 9. júna 2011 odmietol ako neopodstatnenú konštatujúc, že „Na\naktívnu legitimáciu na podanie žaloby o preskúmanie rozhodnutia správneho orgánu podľa druhej hlavy\npiatej časti OSP nestačí, že žalobca bol účastníkom správneho konania, ale zároveň musel byť ako\núčastník správneho konania rozhodnutím, preskúmania zákonnosti ktorého sa domáha, ako aj postupom\nsprávneho orgánu na svojich právach ukrátený. Postavenie účastníka v správnom konaní ešte nevedie\nk naplneniu podmienky ukrátenia práv žalobcu.“\n31. Rozhodnutie najvyššieho súdu sp.zn. 5Sži/2/2011 zo dňa 24. februára 2011 „V konaní pred\nsprávnymi orgánmi žalobca nebol účastníkom správneho konania, ale vystupoval ako oznamovateľ\nspáchania priestupku konkrétnymi, ním označenými osobami. Žalobca potom nemohol byť rozhodnutím\nsprávnych orgánov nijako ukrátený na svojich právach, nebola mu týmito rozhodnutiami uložená žiadna\nsankcia, povinnosť, oprávnenie. Taktiež neboli dotknuté žiadne jeho právom chránené záujmy, nebol\nani poškodeným. Rozhodnutím o zastavení konania z dôvodu, že skutok, o ktorom sa koná, nie je\npriestupkom, nemohol byť žalobca ukrátený na svojich právach, pretože rozhodnutie o priestupku sa\nosobne týka iba osoby obvinenej z priestupku a svojimi účinkami neovplyvňuje právnu pozíciu žalobcu,\nt.j. nezasahuje do právnej sféry žalobcu ani nespôsobuje zmenu jeho právneho postavenia.“\n32. Aj toto rozhodnutie prešlo testom ústavnosti rozhodnutím Ústavného súdu SR sp.zn. II.ÚS 259/2011\nzo dňa 04. júla 2012 „Aktívna procesná legitimácia žalobcu ako procesná podmienka v zmysle § 250 ods.\n2 OSP, ktorá robí procesný subjekt osobou oprávnenou na podanie žaloby, zahŕňa v sebe kumulatívne\ndva predpoklady, a to postavenie účastníka správneho konania, a súčasne ukrátenie na právach\nnapadnutým rozhodnutím vydaným v správnom konaní. Rozhodnutím o zastavení konania z dôvodu,\nže skutok, o ktorom sa koná, nie je priestupkom, nemohol byť sťažovateľ ukrátený na svojich právach,\npretože rozhodnutie o priestupku sa osobne týka iba osoby obvinenej z priestupku a svojimi účinkami\nneovplyvňuje právnu pozíciu sťažovateľa, teda nezasahuje do jeho právnej sféry a ani nespôsobuje\nzmenu jeho právneho postavenia.“\n33. Rozhodnutie najvyššieho súdu sp.zn. 6Sži/2/2011 zo dňa 30. marca 2011 „Rozhodnutím o\nzastavení konania z dôvodu, že skutok, o ktorom sa koná, nie je priestupkom, nemohol byť\nnavrhovateľ priestupkového konania ukrátený na svojich právach, pretože rozhodnutie o priestupku\nsa osobne týka iba osoby obvinenej z priestupku a svojimi účinkami neovplyvňuje právnu pozíciu\nnavrhovateľa priestupkového konania, t.j. nezasahuje do právnej sféry navrhovateľa priestupkového\nkonania ani nespôsobuje zmenu jeho právneho postavenia.“ Aj toto rozhodnutie prešlo testom ústavnosti\nrozhodnutím Ústavného súdu SR sp.zn. IV.ÚS 228/2011 zo dňa 2. júna 2011.\n34. Rozhodnutie najvyššieho súdu sp.zn. 5Sži/19/2012 zo dňa 30. mája 2013 „Nie je osvedčené\nsplnenie procesnej podmienky osoby oprávnenej na podanie odvolania - aktívnej procesnej legitimácie\núčastníka v druhom rade, keď táto nie je podložená žiadnym konkrétnym tvrdením o ukrátení na\njeho právach, ktorému by korešpondovalo jeho subjektívne oprávnenie vychádzajúce z konkrétneho\nprávneho predpisu, ktoré by ovplyvnilo právnu pozíciu účastníka v druhom rade a zasiahlo do jeho\nprávnej sféry alebo spôsobilo zmenu jeho právneho postavenia. Výrokom rozhodnutia nebola žalobcovi\nspôsobená žiadna ujma, teda nie je osobou oprávnenou na podanie odvolania.“\n35. Rozhodnutie najvyššieho súdu sp.zn. 8Sži/21/2012 zo dňa 21. novembra 2013 „Len z postavenia\nnavrhovateľa ako účastníka konania o priestupku, príp. jeho práva podať odvolanie proti tej časti\nrozhodnutia, ktorá sa týka vyslovenia viny obvineného z priestupku, nie je možné vyvodzovať jeho právo\nna preskúmanie rozhodnutia o priestupku súdom. Podmienky, ktoré musia byť splnené na to, aby súd\nmohol vec meritórne rozhodnúť, sú stanovené Občianskym súdnym poriadkom. Ak určité osoby majú\nmožnosť vyvolať priestupkové konanie svojím návrhom, tak potom prejednanie priestupku je výlučne v\n\nzáujme týchto osôb. Avšak tento ich záujem na potrestaní páchateľa nie je také právo, ktorého ochrany\nby sa mohli domáhať podľa druhej hlavy piatej časti OSP. Správne súdnictvo slúži na ochranu tých osôb,\nktoré boli rozhodnutím správneho orgánu ukrátené na svojich právach.“\n36. Ani Ústavný súd SR nebol spočiatku v posudzovaní aktívnej procesnej legitimácie súvisiacej\ns preskúmaním rozhodnutia vydaného v rámci priestupkového konania jednotný. II. senát predložil\nplénu návrh na zjednotenie odchylných právnych názorov. Výsledkom podaného návrhu bolo prijatie\nuznesenia sp.zn. PL. ÚS 1/2012 zo dňa 27. júna 2012, ktorým bol návrh zamietnutý. Následne II. senát\nvydal uznesenie sp.zn. II.ÚS 259/2011 zo dňa 4. júla 2012, v ktorom sa stotožnil s právnym záverom\nvyjadreným v rozhodnutiach I. a IV. senátu Ústavného súdu SR.\n37. Z citovanej právnej úpravy a uvedenej judikatúry vyplýva, že správne súdnictvo slúži predovšetkým\nna ochranu tých osôb, ktoré boli rozhodnutím alebo opatrením orgánu verejnej správy ukrátené na\nsvojich právach. Zákonodarca ustanovil obmedzenia a podmienky súdnej kontroly v správnom súdnictve\nv SSP tak, že na aktívnu legitimáciu na podanie všeobecnej správnej žaloby nestačí, že žalobca bol\núčastníkom správneho konania, ale zároveň musel byť ako účastník správneho konania rozhodnutím,\npreskúmania zákonnosti ktorého sa domáha, na svojich právach ukrátený. Správne súdnictvo tak\nnie je založené na verejnej žalobe „actio popularis“, ktorá by umožnila komukoľvek podať žalobu o\npreskúmanie rozhodnutia správneho orgánu. Ukrátenie práv žalobcu musí byť v žalobe vyjadrené\na aspoň potenciálne možné. Na uvedenom nič nemení ani odpoveď na otázku, či právo iniciovať\ndisciplinárne konanie spadá pod rozsah ochrany čl. 46 ods. 1 Ústavy SR. Uvedený článok však\nnegarantuje ani výsledok disciplinárneho konania v súlade s podaným návrhom, negarantuje osobe,\nktorá disciplinárne konanie iniciovala, možnosť podrobiť rozhodnutie vydané v disciplinárnom konaní\nsúdnemu preskúmaniu žalobou v rámci správneho súdnictva.\n38. Nositeľom subjektívnych práv v zmysle § 177 ods. 1 v spojení s § 2 ods. 1 SSP je konkrétna\nfyzická alebo právnická osoba a nie funkcia ministra spravodlivosti, preto sa nemožno stotožniť s\nnázorom sťažovateľa, že bol ukrátený na svojich subjektívnych právach. Predmetom tohto súdneho\nkonania nebolo, či minister spravodlivosti vykonáva svoju právomoc, či je vo vzťahu nadriadenosti\na podriadenosti s exekútormi, ale to, či má na podanie žaloby aktívnu procesnú legitimáciu. Zásady\nsprávneho trestania vyplývajúce z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva, na ktoré poukázal\nsťažovateľ, sa týkajú predovšetkým osoby obvineného. Právo na rovnosť zbraní, kontradiktórnosť\nkonania, odôvodnenie rozhodnutia, však boli dodržané, keďže sťažovateľovi boli dané na vedomie\nvšetky podania druhého účastníka konania, mal k dispozícii všetky zákonom stanovené prostriedky v\npredmetnom konaní a uznesenie krajského súdu bolo riadne odôvodnené. To, že sa s ním sťažovateľ\nnestotožňuje, neznamená, že nebolo vydané v súlade so zákonom.\n39. V nadväznosti na vyššie uvedené závery kasačný súd zároveň pokladá za potrebné poukázať\nna skutočnosť, že vo vzťahu k riešeniu tejto otázky došlo k legislatívnemu vývoju, reprezentovanému\nzmenou v právnej úprave účinnou od 1. decembra 2019. Preto dáva do pozornosti, že hoci zákonná\núprava v znení účinnom do 30. novembra 2019 ministra spravodlivosti neoprávňuje na podanie\nopravného prostriedku s cieľom preskúmania zákonnosti rozhodnutia žalovaného, zákonom č. 389/2019\nZ.z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon Slovenskej národnej rady č. 323/1992 Zb. o notároch a notárskej\nčinnosti (Notársky poriadok) v znení neskorších predpisov a ktorým sa mení a dopĺňa zákon Národnej\nrady Slovenskej republiky č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný\nporiadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov, sa mení ustanovenie\n§ 228d ods. 8 Exekučného poriadku tak, že správnu žalobu proti rozhodnutiu disciplinárneho senátu,\nktorým sa disciplinárne konanie končí, okrem rozhodnutia o zastavení disciplinárneho konania podľa\n§ 228a písm. b/, e/ a f/, môže v lehote podľa Správneho súdneho poriadku vo verejnom záujme\npodať minister spravodlivosti aj vtedy, ak nie je navrhovateľom disciplinárneho konania. Podľa §\n243n Exekučného poriadku zakotvujúceho úpravu prechodného ustanovenia k úpravám účinným od\n1. decembra 2019, má minister spravodlivosti toto oprávnenie voči doručenému rozhodnutiu, ktorým\nsa disciplinárne konanie končí, ktoré bolo vydané po 30. novembri 2019. Uvedená zmena právnej\núpravy tak reflektuje na námietky žalobcu, rovnako presne však určuje časový rámec, kedy ministrovi\nspravodlivosti uvedené oprávnenie prislúcha.\n\n40. Vzhľadom na vyššie uvádzané skutočnosti, Najvyšší súd Slovenskej republiky námietky sťažovateľa\nuvedené v kasačnej sťažnosti vyhodnotil ako nedôvodné, keď tieto neboli spôsobilé spochybniť vecnú\na právnu správnosť napadnutého rozhodnutia krajského súdu. Z týchto dôvodov potom najvyšší súd\nkasačnú sťažnosť podľa § 461 SSP ako nedôvodnú zamietol.\n41. O trovách kasačného konania rozhodol kasačný súd podľa § 167 ods. 1 a § 168 v spojení s § 467 ods.\n1 SSP tak, že účastníkom nepriznal nárok na náhradu trov tohto konania, keďže žalobca (sťažovateľ)\nnebol v tomto konaní úspešný a žalovanému právo na náhradu trov v konaní pred správnymi súdmi\nzásadne neprináleží.\n42. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v pomere hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9\nveta tretia zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom\nod 01.05.2011).\nPoučenie:\nProti tomuto uzneseniu opravný prostriedok nie je prípustný.", "vazby": {}, "cituje": [], "citovane_v": []}