{"guid": "4eaf38a0-996e-47b4-a704-0f494a03c0fb:58f5d007-7c1e-48f4-b5bd-b02b0432145a", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2020:6017200687.1", "spisova_znacka": "7Sžsk/92/2018", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 7Sžsk/92/2018 z 21. 4. 2020", "citacia": "rozsudok Najvyššieho súdu SR z 21. apríla 2020, sp. zn. 7Sžsk/92/2018, ECLI:SK:NSSR:2020:6017200687.1", "identifikacne_cislo": "6017200687", "sud": {"guid": "sud_100", "nazov": "Najvyšší súd", "typ": "najvyssi", "slug": "najvyssi-sud"}, "sudca": "JUDr. Alena Adamcová", "sudca_id": 143, "sudca_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/sudca/judr-alena-adamcova-143", "datum_vydania": "2020-04-21", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Iná povaha rozhodnutia"], "oblast": ["Správne právo"], "podoblast": ["Ostatné"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2007/355/#paragraf-57.odsek-42.pismeno-b", "nazov": "§ 57 ods. 42 písm. b) zákona č. 355/2007 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2007/355/#paragraf-57.odsek-42.pismeno-b", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/355-2007/paragraf-57"}, {"iri": "/SK/ZZ/2007/355", "nazov": "zákon č. 355/2007 Z. z. o ochrane, podpore a rozvoji verejného zdravia", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2007/355", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/355-2007"}, {"iri": "/SK/ZZ/2007/355/#paragraf-57.odsek-50.pismeno-a", "nazov": "§ 57 ods. 50 písm. a) zákona č. 355/2007 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2007/355/#paragraf-57.odsek-50.pismeno-a", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/355-2007/paragraf-57"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/2007/355#paragraf-57"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/58f5d007-7c1e-48f4-b5bd-b02b0432145a", "zdroj": "infosud", "url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2020:6017200687.1", "api_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2020:6017200687.1", "text_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2020:6017200687.1/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nNajvyšší súd\n7Sžsk/92/2018\n6017200687\n21. 04. 2020\nJUDr. Alena Adamcová\nECLI:SK:NSSR:2020:6017200687.1\n\nROZSUDOK V MENE\nSLOVENSKEJ REPUBLIKY\nNajvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Aleny Adamcovej\na členiek senátu JUDr. Zdenky Reisenauerovej a JUDr. Violy Takáčovej, PhD., v právnej veci žalobcu:\nTERMÁL Kriváň, s.r.o., so sídlom Záhradná 189/22, Lučenec, IČO: 44 165 315, právne zastúpeného\nBrázdil & Brázdilová, advokátska kancelária s.r.o., so sídlom Trhová 1, Zvolen, IČO: 50 492 934,\nproti žalovanému: Úrad verejného zdravotníctva Slovenskej republiky, so sídlom Trnavská cesta 52,\nBratislava, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. OLP/6067/2017 zo dňa 11. septembra\n2017, o kasačnej sťažnosti žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa 21. marca\n2018, č. k. 23S/152/2017-57, takto\nrozhodol:\nI. Najvyšší súd Slovenskej republiky kasačnú sťažnosť proti rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici\nzo dňa 21. marca 2018, č. k. 23S/152/2017-57, zamieta.\nII. Účastníkom nárok na náhradu trov kasačného konania nepriznáva.\nodôvodnenie:\nI.\nKonanie pred správnym súdom\n1. Krajský súd v Banskej Bystrici (ďalej v texte rozhodnutia aj „krajský súd“ alebo „správny súd“)\nprávoplatným rozsudkom č. k. 23S/152/2017-57 zo dňa 21. marca 2018 postupom podľa § 190 zákona\nč. 162/2015 Z.z. Správneho súdneho poriadku (ďalej len „SSP“) zamietol žalobu, ktorou sa žalobca\ndomáhal preskúmania rozhodnutia žalovaného č. OLP/6067/2017 zo dňa 11. septembra 2017 (ďalej\nlen „rozhodnutie žalovaného”), ktorým odvolanie žalobcu zamietol a potvrdil prvostupňové rozhodnutie\nRegionálneho úradu verejného zdravotníctva so sídlom vo Zvolene (ďalej len ,,prvostupňový orgán“\nalebo „RÚVZ so sídlom vo Zvolene“) č. 2017/769-493-Po zo dňa 31. mája 2017 (ďalej len „rozhodnutie\nprvostupňového orgánu“), ktorým podľa § 57 ods. 50 písm. a) zák. č. 355/2007 Z.z. o ochrane, podpore a\nrozvoji verejného zdravia a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej\nlen „zák. č. 355/2007 Z.z.“) bola žalobcovi uložená pokuta vo výške 1.000,- Eur za správny delikt na\núseku verejného zdravotníctva podľa § 57 ods. 42 písm. b) zák. č. 355/2007 Z.z., za to, že sa dopustil\nporušenia povinností ustanovených v § 52 ods. 1 písm. b) zák. č. 355/2007 Z.z. tým, že nepredložil\nnávrh uvedený v § 13 ods. 4 písm. a) zák. č. 355/2007 Z.z. na posúdenie príslušnému orgánu verejného\nzdravotníctva a do času kladného posúdenia sa nezdržal vykonávania posudzovaných činností, čo bolo\nzistené pri výkone štátneho zdravotného dozoru dňa 30. marca 2017 v prevádzke žalobcu na adrese\nKriváň č. 350.\n2. V odôvodnení rozsudku krajský súd uviedol, že z administratívneho spisu zo „Záznamu z výkonu\nštátneho zdravotného dozoru na pracovisku“ zistil, že prvostupňový orgán dňa 30. marca 2017\n\nvykonal kontrolu na prevádzke žalobcu na adrese Kriváň č. 350, keď predmetom previerky bol štátny\nzdravotný dozor (ďalej len ,,ŠZD“) zameraný na uvedenie priestorov do prevádzky, pracovné podmienky,\nhodnotenie zdravotných rizík. Zo záznamu z výkonu ŠZD o. i. vyplýva, že pri kontrole bola prítomná\nza žalobcu predavačka O. M., ktorá záznam aj podpísala. V zázname bolo okrem popisu zistených\nskutočností konštatované, že pri výkone ŠZD nebolo predložené rozhodnutie na uvedenie priestorov\ndo prevádzky vydané prvostupňovým orgánom s tým, že žalobca bol zaviazaný vyjadriť sa k záznamu\na predložiť požadované doklady v termíne do 07. apríla 2017 na prvostupňový orgán. K predmetnému\nzáznamu žalobca o. i. uviedol, že dňa 28. decembra 2009 požiadal Regionálny úrad verejného\nzdravotníctva so sídlom v Lučenci (ďalej len ,, RÚVZ Lučenec“) o súhlas k prevádzkovaniu predajne v\nobci Kriváň č. 350, na čo mu tento vydal dňa 29. decembra 2009 pod sp. zn. č. 7558/2009-7566 „Súhlas\nk prevádzkovaniu predajne“ vyhotovený Regionálnym hygienikom MUDr. B. L., MPH.\n3. Dňa 28. apríla 2017 bolo žalobcovi doručené oznámenie o začatí správneho konania podľa § 18 ods.\n1 a ods. 3 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok) v znení neskorších predpisov\n(ďalej len „správny poriadok“) vo veci správneho deliktu na úseku verejného zdravotníctva za porušenie\npovinností vyplývajúcich z § 52 ods. 1 písm. b) zák. č. 355/2007 Z.z. pod č. 2017/769-493- Po zo dňa\n24. apríla 2017. K oznámeniu boli žalobcom vznesené námietky a pripomienky zo dňa 29. apríla 2017.\nŽalobca opakovane namietal, že disponuje súhlasom k prevádzkovaniu predajne a pripojil listinu vydanú\nRÚVZ Lučenec č. 7558/2009-7566 zo dňa 29. decembra 2009, pričom zastával názor, že splnil všetky\nzákonom stanovené požiadavky na legitímny výkon podnikateľskej činnosti v prevádzke Kriváň č. 350,\na teda nemohlo dôjsť k správnemu deliktu.\n4. Správny súd uviedol, že súčasťou administratívneho spisu bola listina (kópia) vydaná RÚVZ Lučenec\ndňa 29. decembra 2009 pod č. 7558/2009-7566 adresovaná žalobcovi označená ako Vec: súhlas\nk prevádzkovaniu predajne s textom „Na základe vašej žiadosti zo dňa 28.12.2009 o súhlas k\nprevádzkovaniu predajne stavebného materiálu v obci Kriváň č. 350 vydávam toto stanovisko: Súhlasím\ns prevádzkou predajne stavebného materiálu v obci Kriváň č. 350. Sortiment predaja: keramické obklady,\ndlažby“. Listinu podpísala MUDr. B. L., MPH, regionálny hygienik.\n5. RÚVZ Lučenec listom zo dňa 19. mája 2017 oznámil prvostupňovému orgánu na jeho žiadosť, že\nstanovisko zo dňa 29. decembra 2009 bolo vydané na základe žiadosti účastníka konania o konzultačné\nvyjadrenie v dokumentácii o dispozičnom riešení a usporiadaní predajne pred realizáciou zámeru zriadiť\npredajňu keramických obkladov a dlažieb, pričom bol upozornený, že v prípade realizácie uvedenej\nčinnosti je povinný predložiť návrh na uvedenie priestorov do prevádzky príslušnému orgánu štátnej\nsprávy na úseku verejného zdravotníctva spolu s požadovanými prílohami a správnym poplatkom.\n6. Súčasťou administratívneho spisu bolo vyjadrenie žalobcu k predvolaniu na ústne pojednávanie\ndoručené prvostupňovému orgánu verejnej správy 12. mája 2017, z ktorého vyplýva, že žalobca dňa\n09. mája 2017 obdržal oznámenie o nariadení ústneho pojednávania na deň 01. júna 2017. Namietal\nnesprávny postup v konaní, tvrdil, že nedošlo k spáchaniu správneho deliktu, a preto nemalo ani dôjsť k\nzačatiu administratívneho konania. Podľa názoru žalobcu konanie trpí vadou „res judicata“, keďže súhlas\nk prevádzkovaniu predajne už bol udelený. Zároveň žalobca uviedol, že pokiaľ bude orgán verejnej\nsprávy pokračovať v nezákonnom správnom konaní, bude nútený podať trestné oznámenie orgánom\nčinným v trestnom konaní z podozrenia zo spáchania trestného činu zneužívania právomoci verejného\nčiniteľa. Žalobca oznámil, že podal podnet na Okresnú prokuratúru vo Zvolene na vydanie Upozornenia\nprokurátora majúc za to, že začaté administratívne konanie je nezákonné a v tejto súvislosti ho požadoval\nprerušiť. Ďalej oznámil, že finančné podmienky mu neumožňujú zúčastniť sa nariadeného pojednávania\na v prípade, ak by správny orgán trval na osobnom prejednaní veci, je nevyhnutné, aby zamestnanci\nprvostupňového orgánu pricestovali do Lučenca.\n7. Prvostupňový orgán listom zo dňa 30. mája 2017 odpovedal žalobcovi k jeho vyjadreniu k predvolaniu\nna ústne pojednávanie, kde o. i. uviedol, že sa nejedná o prekážku rozsúdenej veci, ďalej, že pracovník\nvykonávajúci ŠZD postupoval v súlade so zák. č. 355/2007 Z.z. a nevykonal nič nad rámec zákona.\nŽalobca bol povinný predložiť návrh na uvedenie priestorov do prevádzky príslušnému orgánu verejnej\nsprávy na úseku verejného zdravotníctva spolu s požadovanými prílohami a správnym poplatkom, čo\nvšak nebolo preukázané. Uviedol, že účastník konania je povinný navrhnúť na podporu svojich tvrdení\ndôkazy, ktoré sú mu známe. Následne prvostupňový orgán vydal dňa 31. mája 2017 rozhodnutie č.\n\n2017/769-493-Po, o ktorom na základe podaného odvolania rozhodoval žalovaný, ktorého rozhodnutie\nvydané v odvolacom konaní bolo napadnuté predmetnou žalobou.\n8. Krajský súd sa nestotožnil so stanoviskom žalobcu, že výroková časť žalobou napadnutého\nrozhodnutia, resp. prvostupňového rozhodnutia trpí vytknutými vadami spočívajúcimi v nedostatočnej\nšpecifikácii správneho deliktu, najmä určením času, uvedenia miesta a spôsobu spáchania správneho\ndeliktu. Krajský súd uviedol, že sú mu známe rozhodnutia Najvyššieho súdu SR, z ktorých vyplýva\nstanovisko trvať na náležitom vymedzení správneho deliktu z dôvodov v nich uvedených, avšak\nzastával názor, že o takýto prípad sa nejedná. Výroková časť je dostatočne zrozumiteľná, sú naplnené\npožiadavky, náležitosti kladené na výrok rozhodnutia o správnom delikte. Žalobnú námietku v tejto časti\npreto krajský súd považoval za nedôvodnú.\n9. Krajský súd poukázal na to, že požiadavka na postih za protiprávne správanie v primeranej lehote\nvyplýva aj z článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, podľa ktorého každý\nmá právo na to, aby jeho záležitosť bola v primeranej lehote prejednaná. Hmotnoprávnym aspektom\ntohto princípu je zakotvenie zákonných lehôt, márne uplynutie ktorých spôsobuje zánik zodpovednosti\nosoby za správny delikt alebo zakotvenie takých zákonných lehôt, v ktorých musí byť správne konanie\no delikte začaté. Predmetný princíp má zároveň aj procesnoprávny aspekt, prejavujúci sa v požiadavke\nna rýchlosť skončenia správneho konania o uložení sankcie za správny delikt.\n10. Krajský súd mal za to, že v danom prípade nebol porušený princíp postihu za protiprávne správanie\nv primeranej lehote, keď v predmetnej veci sa jednalo o trvajúci správny delikt (nie pokračujúci),\nvyznačujúci sa tým, že páchateľ spácha - vyvolá protiprávny stav a existujúci protiprávny stav udržiava.\nČasové hľadisko (trvanie) vo svojej podstate nie je špecifikované. Takýto delikt sa posudzuje ako jeden,\na to bez ohľadu na to, ako dlho tento protiprávny stav trval. Správny delikt, za ktorý bol žalobca\nsankcionovaný, napĺňa znaky trvajúceho správneho deliktu, lebo prevádzkuje priestory bez existencie\nsúhlasného rozhodnutia orgánu verejného zdravotníctva, hoci má zákonnú povinnosť podať návrh v\nzmysle § 13 ods. 4 písm. a) zák. č. 355/2007 Z.z. a nezdržal sa vykonávania posudzovaných činností\ndo kladného posúdenia.\n11. Správny súd zdôraznil, že objektívna trojročná lehota vzhľadom na povahu správneho deliktu\nnezanikla, lebo lehota môže začať plynúť až od doby, keď by žalobca od udržiavania protiprávneho stavu\nupustil. Žalobca si doteraz svoju zákonnú povinnosť v zmysle § 52 ods. 1 písm. b) zák. č. 355/2007 Z.z.\nnesplnil, v dôsledku čoho žalovaný ani nerozhodoval o jeho návrhu v zmysle § 13 ods. 4 písm. a) zák. č.\n355/2007 Z.z. a napriek tomu, že žalobca nedisponoval súhlasným rozhodnutím (kladným posúdením)\nprevádzkoval predmetné priestory. V dôsledku pretrvávania protiprávneho stavu nedošlo k zániku lehoty,\nv ktorej je možné vyvodiť zodpovednosť za posudzovaný správny delikt, ktorého sa žalobca dopúšťa\nnaplnením jeho skutkovej podstaty podľa § 57 ods. 42 písm. b) zák. č. 355/2007 Z.z.\n12. Krajský súd si osvojil aj závery vyplývajúce z rozsudku NS SR sp. zn. 5Szd/1/2012 z 31.012013,\nz ktorého vyplýva, že povinnosť v zmysle § 13 ods. 4 písm. a) zák. č. 355/2007 Z.z. vyplýva každému\nprevádzkovateľovi, pretože ten zodpovedá za splnenie trvalých požiadaviek stanovených zákonom,\nnakoľko zmyslom týchto zákonných požiadaviek je zabezpečenie trvalého prevádzkovania bez\nškodlivých vplyvov. Preto prevádzkovateľ je povinný vždy dbať o existenciu súhlasu na prevádzkovanie,\na to bez ohľadu na predchádzajúci skutkový stav.\n13. Krajský súd sa nestotožnil s tvrdením žalobcu, že nedošlo k naplneniu skutkovej podstaty správneho\ndeliktu, za ktorý bol sankcionovaný. V zhode so stanoviskom žalovaného zastával názor, že žalobca\nnepreukázal splnenie povinnosti podať relevantný návrh pred uvedením predajne do prevádzky a v\nkonaní nebolo preukázané, že by žalobca disponoval súhlasným stanoviskom a napriek tomu predmetné\npriestory počas kontroly a stále prevádzkoval.\n14. Krajský súd sa stotožnil so stanoviskom žalovaného, že listina, ktorú predložil žalobca, tvrdiac,\nže sa jedná o súhlas k prevádzkovaniu predajne č.7558/2009 - 7566 zo dňa 29. decembra 2009,\ntakým súhlasom ako má na mysli zákon, nie je. Prvostupňový orgán zisťoval na nepríslušnom úrade\nverejného zdravotníctva v Lučenci skutočnosti ohľadom tejto listiny, pričom mu bolo oznámené, že sa\njedná o stanovisko, ktoré bolo vydané na základe žiadosti účastníka konania o konzultačné vyjadrenie\nk dokumentácii o dispozičnom riešení a usporiadaní predajne pred realizáciou zámeru zriadiť predajňu\n\nkeramických obkladov a dlažieb, pričom žalobca bol upozornený, že v prípade realizácie uvedenej\nčinnosti je povinný predložiť návrh na uvedenie priestorov do prevádzky príslušnému orgánu štátnej\nsprávy na úseku verejného zdravotníctva. Nepriamym dôkazom toho, že listina z 29. decembra 2009\nnie je, či už z formálneho alebo aj obsahového hľadiska, zákonom predpokladaným súhlasom k\nprevádzkovaniu predmetných priestorov je aj skutočnosť, že došlo k jej skartácii v zmysle registratúrneho\nporiadku RÚVZ Lučenec ako bežnej korešpondencie, keďže nebol ohľadom nej založený spis, pre ktoré\nplatia iné lehoty skartácie. Nejednalo sa teda o správne konanie vo veci udelenia súhlasu na základe\nnávrhu v zmysle § 13 ods. 4 písm. a) zák. č. 355/2007 Z.z.\n15. Pokiaľ žalobca namietal, že konaním RÚVZ Lučenec v roku 2009 došlo k porušeniu zásady\nposkytovať účastníkom konania náležité poučenie, aby pre neznalosť právnych predpisov neutrpeli v\nkonaní ujmu, krajský súd poznamenal, že z vyjadrenia RÚVZ Lučenec k listine zo dňa 29. decembra\n2009 vyplýva, že žalobca mal byť upozornený na ďalšie povinnosti vyplývajúce zo zák. č. 355/2007\nZ.z. Žalobca sa mylne domnieval, že predmetným rozhodnutím (relevantným súhlasným stanoviskom)\ndisponuje, čo zrejme vychádza z neznalosti právnych predpisov, čo však žalobcu neospravedlňuje a\nnavyše, žalobca je právnickou osobou. Z korešpondencie medzi žalobcom a žalovaným v priebehu\nadministratívneho konania správny súd zistil, že žalovaný v dostatočnom rozsahu poskytoval žalobcovi\npoučenie o náležitostiach návrhu a relevantného súhlasu, napriek tomu žalobca zotrval v udržiavaní\nprotiprávneho stavu, čo podľa súdu evokuje u žalobcu skôr nerešpektovanie zákona. Faktom zostala\nskutočnosť, že protiprávny stav pretrvával a preukázateľne boli prevádzkované priestory žalobcom, na\nprevádzkovanie ktorých nebol daný súhlas v zmysle zák. č. 355/2007 Z.z., pričom žalobca odmietal\nzosúladiť faktický stav so stavom právnym.\n16. Krajský súd sa tiež nestotožnil so žalobcovou námietkou ohľadom nedostatočného vysporiadania\nsa s odvolacou námietkou k procesným vadám. Uviedol, že je pravdou, že prvostupňový orgán nariadil\nvo veci ústne pojednávanie na 01. júna 2017 a meritórne rozhodnutie vydal 31. mája 2017. Urobil tak\nvšak potom, čo preukázateľným spôsobom žalobca oznámil, že na pojednávanie sa nemieni dostaviť\n(nie je sporné, že sa ani nedostavil), pričom prvostupňový orgán osobitným listom aj reagoval na toto\nvyjadrenie žalobcu. Nebolo pochýb o tom, že žalobca sa nemal záujem dostaviť na ústne pojednávanie\na táto námietka o odňatí práva bola uplatňovaná až následne, účelovo. Podľa názoru správneho súdu\nmožno konštatovať procesnú vadu, avšak nie s faktickými dôsledkami na práva účastníka konania,\nlebo žiadne práva účastníkovi konania neboli odňaté. Inak povedané, žalobca nepreukázal, že by sa\ndostavil na pojednávanie, že mal záujem predložiť nejaké relevantné dôkazy, ktoré by viedli k inému\nskutkovému stavu, v konečnom dôsledku i inému rozhodnutiu, aké bolo vydané. Súdy judikovali, že nie\nvšetky procesné vady musia vyústiť do zrušenia napadnutého rozhodnutia, najmä tie, po odstránení\nktorých by v novom konaní s určitosťou nedošlo k inému meritórnemu rozhodnutiu. O takýto prípad ide\naj v predmetnom konaní, ak žalobca konkrétne nedôvodil, v čom by rozhodnutie bolo iné, pokiaľ by bolo\nvyhlásené po nariadenom pojednávaní, ak z postoja žalobcu je zrejmé, že nariadeného pojednávania\nsa nemienil zúčastniť, t. j. sám sa tohto práva vzdal.\n17. Krajský súd nezistil pochybenie orgánov verejnej správy ani ohľadom rozhodnutia o výške pokuty.\nSankcia bola uložená vo výške 1.000,- Eur, pričom za predmetný správny delikt, ktorého sa žalobca\ndopustil podľa § 57 ods. 42 písm. b) zák. č. 355/2007 Z.z. mu mohla byť uložená pokuta v rozpätí od\n150,- Eur do 20.000,- Eur, t. j. pokuta mu bola uložená tesne nad spodnou hranicou. Súdy judikovali,\nže v takomto prípade sa nejedná o pokutu uloženú v neprimeranej výške (porovnaj rozhodnutie\nNejvyššího správního soudu ČR zo dňa 21.08.2004, sp. zn. 6As 96/2000 - 62). Výška pokuty má\nbyť predovšetkým vzhľadom na okolnosti daného prípadu primeraná, určená v rozpätí smerujúcom k\nspravodlivosti a adekvátnosti, avšak, aby sankcia splnila svoj význam (účel) musí dosahovať výšku\nodradzujúcu porušovateľa od protiprávneho konania. Ukladanie sankcií má nielen preventívny, ale aj\nrepresívny význam.\n18. Orgán verejnej správy rozhodol o výške pokuty na základe zákonom povolenej správnej úvahy. V\nsúlade s § 27 ods. 2 SSP v takomto prípade správny súd preskúmava iba, či rozhodnutie nevybočilo\nz medzí a hľadísk ustanovených zákonom. Je zrejmé, že pokuta bola uložená v medziach zákonného\nrozpätia. Zároveň boli zohľadnené zákonom stanovené hľadiská v § 57 ods. 51 zák. č. 355/2007 Z.z.\nKrajský súd sa nestotožnil s tvrdením žalobcu o nepreskúmateľnosti rozhodnutia v tejto časti a mal za to,\nže žalovaný, ako aj prvostupňový orgán dostatočne odôvodnili ako sa vysporiadali s týmito hľadiskami,\n\nčo zohľadňovali pri určení výšky pokuty. Správna úvaha je zrozumiteľná, zodpovedajúca zásadám\nlogického uvažovania.\n19. Krajský súd nesúhlasil ani s tvrdením žalobcu o nepreskúmateľnosti rozhodnutia pre\nnezrozumiteľnosť a nedostatok dôvodov. Pokiaľ by išlo o rozhodnutie nepreskúmateľné, v podstate už\nz lingvistickej stránky veci vyplýva, že nepreskúmateľné rozhodnutie nemožno vecne preskúmavať.\nNemožno sa zaoberať hmotnoprávnou argumentáciou, pokiaľ preskúmavané rozhodnutie neobstojí\nani po formálnej stránke. Keďže v žalobe žalobca brojí proti rozhodnutiu žalovaného aj z hľadiska\nhmotnoprávneho, potom namietanie nepreskúmateľnosti sa javilo ako účelové (porovnaj závery\nrozsudku Nejvyššího správního soudu ČR zo dňa 30.06.2010, sp. zn. 9 As2/2010). Žalovaný sa s\nrelevantnými odvolacími námietkami dostatočne a zrozumiteľne vysporiadal.\n20. Krajský súd mal za to, že žalovaný, ako aj prvostupňový orgán dôsledne postupovali v zmysle\ncitovanej právnej úpravy a žiadna zo zásad uvedených v Odporúčaní Výboru ministrov Rady Európy\nR(91)1 nebola porušená. Krajský súd nezistil ani porušenie základných zásad trestného konania podľa\nTrestného poriadku, ktoré je potrebné použiť na správne trestanie v zmysle § 195 písm. c) SSP. Nebolo\ntvrdené žalobcom a ani krajským súdom zistené, že by bola žalobcovi za to isté porušenie predpisov už\nprávoplatne uložená pokuta, alebo iná majetková sankcia iným orgánom podľa osobitných predpisov.\nKonanie o uloženie pokuty bolo začaté v zákonom stanovenej lehote v zmysle § 57 ods. 52 zák. č.\n355/2007 Z.z. Orgány verejnej správy rozhodli v súlade s článkom 2 ods. 2, s článkom 152 ods. 4 v\nspojení s článkom 49 Ústavy SR, podľa ktorého len zákon ustanoví, ktoré konanie je trestným činom\n(analogicky aj správnym deliktom) a aký trest, prípadne iné ujmy na právach alebo majetku možno uložiť\nza jeho spáchanie. V rozhodnutí bol dostatočne vymedzený skutok, vec bola správne právne posúdená\na dostatočne bola odôvodnená aj výška uloženej sankcie bližšie pri dolnej hranici sadzby, pričom orgány\nverejnej správy oboch stupňov odôvodnili svoje rozhodnutia dostatočným a preskúmateľným spôsobom.\nKrajský súd sa s ich argumentáciou v plnom rozsahu stotožnil.\n21. O náhrade trov konania rozhodol krajský súd podľa § 167 ods. 1 a contrario SSP, tak že žalobcovi,\nktorý v konaní nemal úspech, náhradu trov konania nepriznal.\nII.\nKasačná sťažnosť\n22. Proti tomuto rozsudku podal žalobca v zákonnej lehote podľa § 440 ods. 1 písm. g) SSP kasačnú\nsťažnosť z dôvodu, že vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Poukázal tiež na to, že\nnapadnutý rozsudok sa bližšie nevysporiadava s podrobnými žalobnými bodmi žaloby a jeho argumentmi\nv replike, čo spôsobuje jeho nepreskúmateľnosť a nedostatok dôvodov.\n23. Žalobca uviedol, že vo výrokovej časti rozhodnutia prvostupňového orgánu ako aj žalovaného,\nabsentovalo bližšie vymedzenie porušenia povinnosti, ktorého sa žalobca mal dopustiť, resp. kedy mal\nžalobca podať návrh podľa § 13 ods. 4 písm. a) zák. č. 355/2007 Z.z., t. j. určenie času a miesta,\nkde k údajnému porušeniu došlo ani v akom čase malo dochádzať k porušovaniu zákona. Žalobca v\ntejto súvislosti poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Sžo/62/2012 zo dňa 23. apríla\n2013. Uviedol, že napadnuté rozhodnutie ani rozhodnutie prvostupňového orgánu sú nepreskúmateľné\npre neurčitosť a absentujúce úplné špecifikácie správneho deliktu z hľadiska vecného, časového a\nmiestneho nekorešpondujú ani s požiadavkou čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a\nslobôd, keď z tohto článku je možné vyvodiť, že výrok rozhodnutia o inom správnom delikte musí\nobsahovať popis skutku s uvedením miesta, času a spôsobu jeho spáchania, poprípade i uvedenie\niných skutočností, ktoré sú potrebné, aby nemohol byť zamenený iný. Ak správny orgán neuvedie tieto\nnáležitosti do výroku svojho rozhodnutia, podstatne poruší ustanovenie zákona o správnom konaní (§\n47 ods. 2).\n24. Vo výrokovej časti rozhodnutí správnych orgánov absentovalo aj uvedenie použitého právneho\npredpisu, t. j. zák. č. 355/2007 Z.z., resp. vymedzenie jeho časovej účinnosti, keďže tento sa v čase od\n2009 do 2017 viacerými novelami menil, pričom sa menil aj žalovaným aplikovaný § 57. Žalobca v danej\nsúvislosti poukázal na čl. 50 ods. 6 Ústavy.\n\n25. Žalobca za nesprávny považoval právny názor krajského súdu o tom, že mal porušiť § 52 ods. 1 písm.\nb) zák. č. 355/2007 Z.z. s poukazom na to, že už dňa 28. decembra 2009 podal na RÚVZ Lučenec návrh,\nteda ešte pred uvedením do prevádzky predajne stavebného materiálu v obci Kriváň, čo potvrdil aj RÚVZ\nLučenec v písomnosti zo dňa 29. decembra 2009. Žalobca uviedol, že nedisponuje kópiou predmetnej\nžiadosti, keď túto podľa pokynov vypisoval priamo na úrade RÚVZ Lučenec, a teda bola v spise RÚVZ\nLučenec. Následne RÚVZ Lučenec zaslal žalobcovi súhlasné stanovisko zo dňa 29. decembra 2009 s\nprevádzkovaním predajne a z obsahu tejto listiny nevyplýva, že by išlo iba o konzultačné vyjadrenie k\ndokumentácii o dispozičnom riešení a usporiadaní predajne pred realizáciou zámeru a zároveň, že by\nbol žalobca poučený o povinnosti predložiť návrh na uvedenie priestorov do prevádzky, ako to teraz tvrdí\nRÚVZ Lučenec, práve naopak z neho vyplýva, že ide o meritórne posudzovanie predmetného návrhu.\n26. Žalobca namietol aj nesprávne právne posúdenie vo vzťahu k forme tzv. kladného posúdenia\nsprávnym orgánom, ktoré žalobca obdržal. Zák. č. 355/2007 Z.z. neukladal detailne nutnosť rozhodnutia\no žiadosti výlučne formou „rozhodnutia“. Výklad krajského súdu prekračuje rámec zákona, lebo ukladať\npovinnosti možno len zákonom a na základe zákona, pričom tieto musia byť jednoznačne, zrozumiteľne\na jasne určené. Nemožno ich nahrádzať výkladom správneho orgánu ani súdu. Ak teda krajský súd\ndospel k názoru o formálnych a obsahových nedostatkoch spornej listiny vydanej RÚVZ Lučenec dňa\n29. decembra 2009, vec nesprávne právne posúdil. Taktiež poukázal na to, že miestna nepríslušnosť\nvo veci rozhodujúceho správneho orgánu nezakladá nulitu rozhodnutia.\n27. Žalobca zároveň poukazoval na svoju argumentáciu o porušovaní povinnosti správneho orgánu\npodľa § 3 ods. 2 Správneho poriadku poskytovať účastníkovi konania pomoc a poučenia, aby pre\nneznalosť právnych predpisov neutrpeli v konaní ujmu. Ak teda žalobca aj s poukazom na vyššie\nuvedené okolnosti mohol byť presvedčený o disponovaní kladným posúdením uvedenia jeho priestorov\ndo prevádzky, nemohol zároveň vedome porušovať zákon.\n28. Žalobca poukázal na právnu zásadu ,,iura novit curia“ vo vzťahu ku konaniu správneho orgánu,\nkeď táto sa nevzťahuje len na predmet dokazovania zákonných noriem, ale určuje aj zodpovednosť\nštátneho orgánu za jeho konanie a úradný postup, teda aj prípadné pochybenia. Konajúci štátny orgán\nsi musí byť vedomý toho, aký účinok a dopad majú jeho jednotlivé rozhodnutia, resp. úradný postup na\nhmotnoprávne a procesnoprávne postavenie účastníka konania. Ak pochybil takmer pred 10 rokmi orgán\nverejnej správy, nie je namieste dodatočne po 10 rokoch a s odstupom času objektívne aj v dôkaznej\nnúdzi sankcionovať účastníka konania za vlastné procesné pochybenia.\n29. Žalobca namietal tiež názor krajského súdu, že išlo o trvajúci správny delikt, keď skutková podstata\npredmetného správneho deliktu podľa § 57 ods. 42 písm. b) zák. č. 355/2007 Z.z. má 2 samostatné\nčasti. Prvá časť spočíva v nepodaní žiadosti pred začatím výkonu posudzovanej prevádzky - keď tu\nnemožno hovoriť o trvajúcom delikte, nakoľko čas podania žiadosti je zákonom presne vymedzený, t.\nj. do začatia podnikania v prevádzke. Vtedy mala byť žiadosť podaná a vtedy by mohlo dôjsť k deliktu,\nčo však žalobca poprel. Odvtedy by mohla plynúť objektívna prekluzívna trojročná lehota, ktorá v čase\nzačatia správneho konania už uplynula. Vo vzťahu k druhej časti skutkovej podstaty deliktu o nezdržaní\nsa výkonu prevádzky do času vydania kladného posúdenia žalobca namietol, že kladné posúdenie\nobdržal, a to písomnosťou RÚVZ Lučenec zo dňa 29. decembra 2009, čiže nemohol naplniť danú časť\nskutkovej podstaty deliktu.\n30. Žalobca uviedol, že aj keby došlo k porušeniu právnej povinnosti podľa § 57 ods. 43 zák. č. 355/2007\nZ.z. nepredložením návrhu/žiadosti podľa § 13 ods. 4 písm. a) zák. č. 355/2007 Z.z. spätne v roku\n2009, t. j. ešte pred začiatkom vykonávania posudzovanej činnosti, uplynula by od decembra 2009 do\nvydania rozhodnutia žalovaného v roku 2017 zákonná 3-ročná objektívna premlčacia lehota a nastal by\nzo zákona zánik zodpovednosti za daný správny delikt. Je zrejmé, že sa myslí predkladanie návrhov\npred začatím vykonávania posudzovaných činností. Plynutie lehôt má význam aj pre objektívne možnosti\núčastníka konania predkladať dôkazy, keď žalobca mienil predložiť kópiu predmetnej žiadosti z 28.\ndecembra 2009, ako i celý spis z RÚVZ Lučenec, ale ten uviedol, že spis bol už skartovaný, a preto bez\nsvojho zavinenia nemá predmetné doklady k dispozícii.\n31. RÚVZ Lučenec k dožiadaniu od RÚVZ Zvolen z 5. mája 2017, podal vyjadrenie zo dňa 19. mája 2017\na 15. augusta 2017, keď už bol spis údajne skartovaný. Na jednej strane bolo žalobcovi ako účastníkovi\nkonania nazretie do spisu znemožnené a zároveň v rovnakom období inému správnemu orgánu bol\n\nzaslaný popis veci. Žalobcovi bolo dôkazné bremeno zmarené zo strany RÚVZ Lučenec podozrivo\npredčasnou skartáciou spisu. Spornou bola aj žalobcom namietaná písomnosť - vyjadrenie RÚVZ\nLučenec k žiadosti žalovaného o doplnenie spisu zo dňa 15. augusta 2017 ohľadom procesu skartovania\nspisu. Tento dokument nebol v čase rozhodovania prvostupňového orgánu v spise, neuvádza sa nikde\nv obsahu rozhodnutia žalovaného a žalobca ani nebol oboznámený žalovaným o doplnení dôkazov do\nspisu. Navyše nebol v spise ani v čase nahliadnutia do spisu dňa 10. novembra 2017 na RÚVZ Zvolen,\nkedy žalobca poveril právneho zástupcu nahliadnutím do spisu. Preto je tento dôkaz - listina pochybná a\nv kontexte toho, že žalobca o nej ako účastník konania nevedel a nebola súčasťou spisu, je nezákonná.\n32. Vzhľadom na uvedené dôvody žalobca navrhol, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok\nkrajského súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie, alternatívne, aby ho zmenil tak, že zruší\nnapadnuté rozhodnutie žalovaného v spojení s rozhodnutím prvostupňového orgánu a vec mu vráti na\nďalšie konanie. Pre prípad úspechu žiadal priznať náhradu trov konania proti žalovanému v rozsahu\n100 %.\nIII.\nVyjadrenie ku kasačnej sťažnosti\n33. Žalovaný vo vyjadrení ku kasačnej sťažnosti k žalobcom namietanej nedostatočnej zrozumiteľnosti\nvýrokových častí rozhodnutia žalovaného a prvostupňového orgánu poukázal na výrok rozhodnutia\nprvostupňového orgánu, z ktorého vyplýva určenie spôsobu, času ako aj miesta spáchania predmetného\nsprávneho deliktu.\n34. Žalovaný sa v plnom rozsahu stotožnil so žalobcom uvádzaným rozhodnutím Najvyššieho súdu SR\nsp. zn. 4Sžo/62/2012 a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ľudských právach a súhlasil s ich výkladom. Poukázal\nvšak na nepochopenie charakteru predmetného správneho deliktu účastníkom konania. V tejto súvislosti\nupriamil pozornosť na rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. 23S/45/2017-76 zo dňa 18.\noktóbra 2017, z ktorého je zrejmé, že správny orgán musí vychádzať z dátumu, v ktorom trvajúci správny\ndelikt zistil, nakoľko celá lehota, odkedy protiprávny stav trvá, nie je určiteľná. Je preto potrebné uplatniť\npríslušný právny predpis platný v čase zistenia protiprávneho stavu.\n35. Žalovaný trval na tom, že prvostupňový orgán správne určil aj miesto zistenia trvajúceho správneho\ndeliktu, a to prevádzku žalobcu, v ktorej bol vykonaný štátny zdravotný dozor.\n36. Žalovaný poukázal aj na § 57 ods. 1 zák. č. 71/1967 Zb., z ktorého vyplýva, že kompetenciou\nodvolacieho orgánu je preskúmanie prvostupňového rozhodnutia, nie ukladanie sankcie. Keďže\nžalovaný sankciu neukladá, neuvádza vo výroku svojho rozhodnutia ani určenie spôsobu, miesta a času\nspáchaného správneho deliktu.\n37. Žalovaný ďalej konštatoval, že vzhľadom na trváci charakter iného správneho deliktu, sankcia zaň\nsa ukladá podľa právneho predpisu platného v čase jeho zistenia, čo prvostupňový orgán verejného\nzdravotníctva správne aplikoval.\n38. Z prakticky identického textu žalobného bodu kasačnej sťažnosti je teda zjavné, že žalobca ignoroval\nvysvetlenia tak žalovaného ako aj krajského súdu a rozhodol sa ich nerešpektovať v celom rozsahu. V\nkasačnej sťažnosti žalobca opätovne kopíruje svoje argumenty z jeho pôvodnej žaloby podanej dňa 11.\nseptembra 2017, na základe čoho žalovaný poukázal na svoje vyjadrenie zo dňa 08. januára 2017 a\nodôvodnenie napadnutého rozhodnutia.\n39. Žalovaný uviedol, že žalobca svoje argumenty zakladá na údajnom návrhu na uvedenie priestorov\ndo prevádzky z roku 2009, tento návrh však nie je žalobca schopný doložiť a RÚVZ Lučenec návrh,\nktorého následkom by bolo správne konanie, nikdy neevidoval. Bremeno dokázať, že sa jedná o\nschválenú prevádzku, neleží na príslušnom RÚVZ. V takom prípade by každý prevádzkovateľ priestorov\nneuvedených do prevádzky, mohol argumentovať, že je vinou správneho orgánu, že sa rozhodnutie\nnedochovalo. Faktom zostáva, že žalobca nie je schopný doložiť potrebné rozhodnutie o uvedenie\npredmetných priestorov do prevádzky, čím sa dostal do stavu v rozpore s platnou legislatívou Slovenskej\nrepubliky. Žalobca naďalej nemá záujem tento stav napraviť, nakoľko nepovažuje stav za protiprávny\na jeho nezáväzný dokument, vydaný RÚVZ Lučenec, pokladá za dostatočný. Podľa žalovaného sa\n\nnejedná o záväzný produkt rozhodovacej činnosti orgánu verejného zdravotníctva v zmysle § 13 zák.\nč. 355/2007 Z.z., ktorý by bol spôsobilý akýmkoľvek spôsobom nahrádzať potrebný doklad o uvedení\npriestorov do prevádzky. Právny poriadok SR predpokladá znalosť zákona žalobcom, a teda nemôže\nprihliadať na to, že žalobca považoval vyjadrenie RÚVZ Lučenec ako dostatočné a došiel k záveru, že\nakékoľvek správne konanie, posudzujúce jeho prevádzku z hľadiska verejného zdravotníctva už nie je\npotrebné. Takéto konanie nie je zo zmyslu a povahy zákona č. 355/2007 Z.z. prípustné ani pre orgány\nverejného zdravotníctva, ktoré by tým zanedbali svoje základné povinnosti a funkciu.\n40. Žalovaný poukázal na to, že vo veci nebolo nikdy vedené konanie ukončené rozhodnutím, s výrokom\nako jeho záväznou časťou. Právny poriadok SR opäť predpokladá znalosť zákona žalobcu a teda aj jeho\nznalosť príslušného RÚVZ pre konanie vo veci.\n41. Žalovaný ďalej poukázal na to, že § 13 ods. 4 písm. a) a ods. 5 zák. č. 355/2007 Z.z., z\nktorých vyplýva, že o návrhoch na uvedenie do prevádzky sa musí vydať rozhodnutie, ktorým žalobca\nnedisponuje a zjavne ani nemá záujem disponovať. Tento žalobcom vyjadrovaný nezáujem je v zjavnom\nkontraste so zásadou ,,iura novit curia“, ktorej sa pokúša dovolávať. Žalobca tvrdí, že protiprávny stav\nktorého sa dopustil je nepreukázateľnou vinou RÚVZ Lučenec, a preto mu nemôže byť na škodu, nemá\nvšak záujem uviesť tento protiprávny stav do súladu s legislatívou SR.\n42. Žalobca sa dovoláva postavenia účastníka konania podľa ustanovení Správneho poriadku, hoci trvá\nna tom, že listina, ktorou disponuje a vydáva ju za doklad oprávňujúci ho k prevádzkovaniu predmetných\npriestorov podľa legislatívy SR nemusí byť produktom správneho konania. Žalobca argumentuje svojou\nneznalosťou zákona, účelovo ju zamieňajúc za skutočné nerešpektovanie znenia zákona, keď očakáva\nod príslušného prvostupňového orgánu neplnenie si svojich povinností a do budúcnosti prehliadanie\nnezákonného a protiprávneho stavu, ktorý je podľa jeho názoru v súlade s legislatívou SR, pričom\nneochotu príslušného správneho orgánu urobiť tak označuje za šikanózne správanie.\n43. Žalobca opätovne napadol charakter trvajúceho správneho deliktu, na základe čoho žalovaný\nopätovne poukázal na svoje vyjadrenie zo dňa 11. septembra 2017 a na znenie rozsudku Krajského\nsúdu v Banskej Bystrici č. k. 23S/45/2017-76 zo dňa 18. októbra 2017. V prejednávanom prípade\nprotiprávny stav trval od bližšie neurčeného bodu v minulosti, ktorý nie je možné určiť. Žalobca tento\ntrvajúci protiprávny stav neuviedol do stavu v súlade so zákonom a teda ani nemohla začať plynúť\nprekluzívna lehota. Pre žalovaného je teda rozhodujúci stav zistenia protiprávneho stavu v čase výkonu\nštátneho zdravotného dozoru.\n44. Žalovaný poukázal na vyjadrenie RÚVZ Lučenec k jeho žiadosti o doplnenie spisu zo dňa 10. augusta\n2017, v ktorom uviedol, že žiadosť žalobcu o vyjadrenie a následný súhlas bola zaevidovaná podľa\nRegistratúrneho poriadku RÚVZ Lučenec ako bežná korešpondencia, t. j. nebol dôvod na založenie\nspisu a podľa Registratúrneho plánu lehota na uloženie záznamov bez znaku hodnoty „A“ je tri roky.\nZáznamy boli po uplynutí predpísanej lehoty uloženia po rozhodnutí MV SR, Štátny archív v Banskej\nBystrici - Lučenec v roku 2014 vyradené a skartované v závode SHP Harmanec. Z uvedeného vyplýva,\nže predmetný spis nebol skartovaný predčasne, ako tvrdí žalobca a taktiež, že sa nejednalo o podnet na\nzačatie správneho konania, ktoré by končilo vydaním rozhodnutia na uvedenie predmetných priestorov\ndo prevádzky.\n45. Vyjadrenie RÚVZ Lučenec zo dňa 15. augusta 2017 sa počas rozhodovacej činnosti RÚVZ Zvolen,\nskončenej vydaním prvostupňového rozhodnutia zo dňa 31. mája 2017 logicky nachádzať nemohlo, a\npreto nemohlo byť ani znakom nezáujmu konať v súčinnosti s účastníkom konania. Vzhľadom na to, že\nsa jednalo o vyjadrenie vyžiadané žalovaným, nemohlo sa nachádzať v spise prvostupňového orgánu\nani v neskoršom dátume dňa 10. novembra 2017.\n46. Príslušný dokument bol klasifikovaný ako ,,Žiadosť o doplnenie spisu - odpoveď“, pričom RÚVZ\nLučenec sa jednoznačne vyjadril, že predmetnú dokumentáciu nemožno zaslať. Na základe uvedeného\nnie je možné preto túto odpoveď považovať za doplnenie dôkazov do spisu, tak ako to hodnotí žalobca.\nPredmetný dokument bol spoločne s vyjadrením žalobcu zaslaný krajskému súdu dňa 08. januára 2018.\n47. Vzhľadom uvedené žalovaný navrhol, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky kasačnú sťažnosť\npodanú proti rozsudku krajského súdu ako nedôvodnú zamietol.\n\nIV.\nPosúdenie veci kasačným súdom\n48. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd kasačný (§ 438 ods. 2 SSP) postupom podľa § 452 ods. 1\nSSP v spojení s § 439 SSP preskúmal prípustnosť kasačnej sťažnosti a po zistení, že kasačnú sťažnosť\npodal sťažovateľ včas (§ 443 ods. 2 písm. a/ SSP), preskúmal napadnutý rozsudok spolu s konaním,\nktoré predchádzalo jeho vydaniu a jednohlasne (§ 464 v spojení s § 139 ods. 4 SSP) dospel k záveru,\nže kasačnej sťažnosti nemožno priznať úspech.\n49. Kasačný súd rozhodol bez nariadenia pojednávania (§ 455 SSP) s tým, že deň vyhlásenia\nrozhodnutia bol zverejnený na úradnej tabuli súdu a na internetovej stránke Najvyššieho súdu SR.\nRozsudok bol verejne vyhlásený 21. apríla 2020 (§ 137 ods. 4 SSP v spojení s § 452 ods. 1 SSP).\n50. Podľa § 438 ods. 1 SSP kasačnou sťažnosťou možno napadnúť právoplatné rozhodnutie krajského\nsúdu.\n51. Podľa § 440 ods. 1 písm. g) SSP kasačnú sťažnosť možno odôvodniť len tým, že krajský súd v konaní\nalebo pri rozhodovaní porušil zákon tým, že rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci.\n52. Podľa § 454 SSP na rozhodnutie kasačného súdu je rozhodujúci stav v čase právoplatnosti\nnapadnutého rozhodnutia krajského súdu.\n53. Podľa § 461 SSP kasačný súd zamietne kasačnú sťažnosť, ak po preskúmaní zistí, že nie je\ndôvodná.\n54. Podľa § 13 ods. 4 písm. a) zák. č. 355/2007 Z.z., ak v tomto zákone nie je ustanovené inak,\núrad verejného zdravotníctva alebo regionálny úrad verejného zdravotníctva rozhoduje o návrhoch na\nuvedenie priestorov do prevádzky vrátane návrhov na zmenu v ich prevádzkovaní a ak si to vyžaduje\nobjektivizáciu faktorov životného prostredia alebo pracovného prostredia, o návrhoch na uvedenie\npriestorov do skúšobnej prevádzky.\n55. Podľa § 52 ods. 1 písm. b) zák. č. 355/2007 Z.z. fyzické osoby-podnikatelia a právnické osoby sú\npovinné predkladať opatrenia a návrhy uvedené v § 13 na posúdenie príslušnému orgánu verejného\nzdravotníctva a do času kladného posúdenia zdržať sa vykonávania posudzovaných opatrení alebo\nčinností.\n56. Podľa § 54 ods. 1 zák. č. 355/2007 Z.z. štátny zdravotný dozor je dozor nad dodržiavaním ustanovení\ntohto zákona, všeobecne záväzných právnych predpisov vydaných na jeho vykonanie a iných všeobecne\nzáväzných právnych predpisov upravujúcich ochranu verejného zdravia.\n57. Podľa 57 ods. 42 písm. b) zák. č. 355/2007 Z.z. správneho deliktu na úseku verejného zdravotníctva\nsa dopustí fyzická osoba - podnikateľ alebo právnická osoba, ak nepredloží na posúdenie príslušnému\norgánu verejného zdravotníctva opatrenia alebo návrhy podľa § 13 alebo do času kladného posúdenia\nsa nezdrží vykonávania posudzovaných opatrení alebo činností.\n58. Podľa § 57 ods. 50 písm. a) zák. č. 355/2007 Z.z. príslušný orgán verejného zdravotníctva uloží\npokutu od 150 eur do 20 000 eur za správne delikty podľa odsekov 1 až 22, 24, 31, 37 až 39, 41 až 48.\n59. Podľa § 57 ods. 51 zák. č. 355/2007 Z.z. orgán verejného zdravotníctva pri určení výšky pokuty\nprihliada na závažnosť, spôsob, čas trvania a následky protiprávneho konania. Pri opakovanom porušení\nmožno pokutu zvýšiť až na dvojnásobok.\n60. Podľa § 57 ods. 52 zák. č. 355/2007 Z.z. konanie o uloženie pokuty možno začať do dvoch rokov odo\ndňa, keď sa príslušný orgán verejného zdravotníctva dozvedel o porušení povinnosti, najneskôr však do\ntroch rokov odo dňa, keď k porušeniu povinnosti došlo.\n\n61. Podľa § 59 ods. 1 zák. č. 355/2007 Z.z. orgány verejného zdravotníctva v konaní o právach,\nprávom chránených záujmoch alebo povinnostiach fyzických osôb a právnických osôb postupujú podľa\nvšeobecných predpisov o správnom konaní, ak tento zákon neustanovuje inak.\n62. Predmetom konania bolo preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného, ktorým zamietol\nodvolanie žalobcu a potvrdil rozhodnutie prvostupňového orgánu, ktorým podľa § 57 ods. 50 písm. a)\nzák. č. 355/2007 Z.z. bola žalobcovi uložená pokuta vo výške 1.000,- Eur za správny delikt na úseku\nverejného zdravotníctva podľa § 57 ods. 42 písm. b) zák. č. 355/2007 Z.z. za to, že sa dopustil porušenia\npovinností ustanovených v § 52 ods. 1 písm. b) zák. č. 355/2007 Z.z. tým, že nepredložil návrh uvedený\nv § 13 ods. 4 písm. a) zák. č. 355/2007 Z.z. na posúdenie príslušnému orgánu verejného zdravotníctva\na do času kladného posúdenia sa nezdržal vykonávania posudzovaných činností, čo bolo zistené pri\nvýkone štátneho zdravotného dozoru dňa 30. marca 2017 v prevádzke žalobcu na adrese Kriváň č. 350.\n63. Kasačný súd vychádzal zo skutkového stavu, ktorý podrobne v odôvodnení rozsudku popísal krajský\nsúd, a preto pre účastníkov konania známe fakty a skutočnosti nebude nadbytočne opakovať.\n64. V predmetnej právnej veci nebolo sporné, že dňa 30. marca 2017 bol vykonaný ŠZD u žalobcu v\nprevádzke Kriváň č. 350.\n65. Spornou bola v danom prípade otázka, či stanovisko RÚVZ Lučenec zo dňa 29. decembra 2009\nbolo postačujúce pre splnenie si povinnosti žalobcom podľa § 52 ods. 1 písm. b) zák. č. 355/2007 Z.z. a\nči na základe tohto stanoviska bol žalobca oprávnený vykonávať posudzované opatrenia alebo činnosti.\nSpornou otázkou v prípade, ak predmetné stanovisko RÚVZ Lučenec nebolo dostačujúce, bola otázka\no aký správny delikt išlo, resp. či tento správny delikt bol trvajúcim deliktom.\n66. K námietkam žalobcu po preskúmaní veci kasačný súd konštatuje, že tak rozhodnutie žalovaného\nako aj rozhodnutie prvostupňového orgánu obsahuje všetky zákonom stanovené formálne i obsahové\nnáležitosti a vydal ich orgán na to príslušný. Z administratívneho spisu kasačnému súdu vyplynulo, že\nniet pochýb, že žalobca tým, že vykonával posudzované činnosti v prevádzke Kriváň č. 350 bez kladného\nposúdenia príslušného úradu, t. j. RÚVZ Zvolen, dopustil sa iného správneho deliktu podľa § 57 ods.\n42 písm. b) zákona č. 355/2007 Z.z. Tento záver správne vyslovil správny orgán na základe podkladov\nzadovážených v správnom konaní. Žalobca v konaní pred súdom zistený skutkový stav nevyvrátil,\nprevádzkovanie uvedenej prevádzky nepoprel. Preto kasačný súd nemal dôvod posúdiť konanie žalobcu\ninak, ako ho hodnotil správny orgán a toto potvrdil krajský súd.\n67. Žalobca namietal, že RÚVZ Lučenec dňa 29. decembra 2009 vydal súhlas k prevádzkovaniu\npredajne, a teda ešte pred uvedením predajne Kriváň č. 350 do prevádzky, návrh na uvedenie\npredmetných priestorov do prevádzky podal. K tomuto tvrdeniu žalobcu je nutné uviesť, že žalobca bol\npovinný predložiť predmetný návrh na uvedenie predmetných priestorov do prevádzky na posúdenie\npríslušnému orgánu verejného zdravotníctva, t. j. RÚVZ Zvolen, pričom bolo na žalobcovi, aby si túto\npovinnosť riadne splnil. Nemožno brať na zreteľ žalobcovu argumentáciu o povinnosti postúpiť jeho\nnávrh RÚVZ Lučencom RÚVZ Zvolen v zmysle správneho poriadku, keď z konania žalobcu, ktorý tvrdí,\nže podal tento návrh na RÚVZ Lučenec je zrejmé, že si musel byť vedomý svojej povinnosti podať tento\nnávrh na príslušný orgán, pričom tak nekonal.\n68. V tejto súvislosti kasačný súd poukazuje na správny poriadok, v zmysle ktorého rozhodnutie\nmusí vydať orgán na to príslušný, pričom musí obsahovať výrok, odôvodnenie a poučenie o odvolaní\n(rozklade). Ustanovenie § 13 ods. 4 písm. a) zák. č. 355/2007 Z.z. stanovuje povinnosť úradu\nverejného zdravotníctva alebo regionálneho úradu verejného zdravotníctva rozhodnúť o návrhoch na\nuvedenie priestorov do prevádzky, pričom výsledkom rozhodovacej činnosti je rozhodnutie, ktoré musí\nobsahovať zákonnom predpísané náležitosti, čo však podanie RÚVZ Lučenec zo dňa 29. decembra\n2009 neobsahovalo.\n69. K námietke žalobcu, že podľa § 13 ods. 1 zák. č. 355/2007 Z.z. posudková činnosť je proces\nposudzovania a vyhodnocovania opatrení a návrhov z hľadiska ich možného negatívneho vplyvu na\nverejné zdravie, ktorého výsledkom je vydanie záväzného stanoviska alebo rozhodnutia kasačný súd\npoukazuje na odseky 3 a 4 tohto ustanovenia, z ktorých jasne vyplýva v ktorých prípadoch úrad\nverejného zdravotníctva alebo regionálny úrad verejného zdravotníctva vydáva záväzné stanovisko a v\nktorých rozhodnutia, pričom o návrhoch na uvedenie priestorov do prevádzky vydáva rozhodnutie.\n\n70. Pokiaľ žalobca argumentoval o porušovaní povinnosti správneho orgánu podľa § 3 ods. 2 správneho\nporiadku poskytovať účastníkovi konania pomoc a poučenia, aby pre neznalosť právnych predpisov\nneutrpeli v konaní ujmu, kasačný súd v danej súvislosti poukazuje na tvrdenia RÚVZ Lučenec o poučení\nžalobcu, že jeho stanovisko z 29. decembra 2009 je len poradným stanoviskom a o jeho povinnosti\npodať návrh na príslušný orgán. Napriek tomu, že predmetný spis RÚVZ Lučenec už nie je k dispozícii,\nžalobca si tejto svojej povinnosti podať návrh na príslušný orgán musel byť v zmysle vyššie uvedeného\nvedomý, pričom neznalosť práva o povinnosti podať návrh na príslušný orgán neospravedlňuje, o to viac,\nže ide o právnickú osobu, ktorá si bola vedomá svojej povinnosti podať návrh na uvedenie priestorov\ndo prevádzky, a teda je zrejmé, že jej bolo známe znenie zákona, resp. predmetného ustanovenia o\npovinnosti podať takýto návrh, pričom toto ustanovenie obsahuje aj povinnosť podať návrh na príslušný\norgán. Súd poukazuje tiež na to, že žalobca nebol dostatočne opatrný pri ochrane svojich práv. V súlade\nso zásadou, že právo patrí bdelým, teda tým, ktorí sa aktívne zaujímajú o ochranu a výkon svojich práv,\nneodkladajú svoje rozhodnutia týkajúce sa uplatnenia práv na poslednú chvíľu, svoje procesné úkony\npripravujú s dostatočným časovým predstihom, nespoliehajú sa na náhodu, predvídajú aj možnosti\nvzniku komplikovaných situácií sťažujúcich výkon práv a ich uplatnenie v stanovených lehotách, mal sa\nžalobca v prípade nejasností aj sám informovať o tom, ako, resp. kam je povinný tento návrh podať.\n71. K tvrdeniam, že ak žalobca mohol byť presvedčený o disponovaní kladným posúdením uvedenia\njeho priestorov do prevádzky, nemohol zároveň vedome porušovať zákon kasačný súd uvádza, že to,\nže nedisponuje kladným posúdením uvedenia jeho priestorov do prevádzky príslušným orgán si musel\nbyť vedomý najneskôr od vykonania štátneho zdravotného dozoru zo dňa 30. marca 2017.\n72. Kasačný súd sa nestotožnil s tvrdením žalobcu, že napadnutý rozsudok sa bližšie nevysporiadava\ns podrobnými žalobnými bodmi žaloby a argumentmi žalobcu v replike, čo spôsobuje jeho\nnepreskúmateľnosť a nedostatok dôvodov, keď má za to, že krajský súd sa riadne vysporiadal so\nvšetkými relevantnými námietkami žalobcu.\n73. K námietke žalobcu, že vo výrokovej časti rozhodnutí správnych orgánov absentovalo uvedenie\npoužitého právneho predpisu, t. j. zák. č. 355/2007 Z.z., resp. vymedzenie jeho časovej účinnosti, keďže\ntento sa v čase od 2009 do 2017 viacerými novelami menil, pričom sa menil aj žalovaným aplikovaný §\n57 - kasačný súd uvádza, že hoci bolo toto ustanovenie viackrát novelizované, z predmetných rozhodnutí\nje však zrejmé, ktoré znenie je v danom prípade relevantné, pričom táto skutočnosť by sama o sebe\nnemohla spôsobiť nezákonnosť rozhodnutia žalovaného.\n74. Kasačný súd sa stotožnil s názorom krajského súdu, že sa jedná o trvajúci správny delikt, keď žalobca\nnepodaním návrhu na príslušný orgán a začatím prevádzkovania prevádzky vyvolal protiprávny stav,\nktorý stav udržiava, nakoľko stále nedisponuje kladným rozhodnutím príslušného orgánu. Rovnako sa\ntak kasačný súd stotožnil s právnym názorom krajského súdu, že objektívna trojročná lehota vzhľadom\nna povahu správneho deliktu nezanikla, keď môže začať plynúť až od doby, keď by žalobca od\nudržiavania protiprávneho stavu upustil, k čomu však nedošlo.\n75. Skutočnosť, že rozhodnutia, či už žalovaného alebo krajského súdu, nie sú odôvodnené podľa\npredstáv žalobcu nemožno považovať za porušenie jeho práva, ak sú založené na správnych logických\na odborných úsudkoch a argumentoch a sú vydané v súlade so zákonom, čo v prejednávanom prípade\nje splnené.\n76. Kasačný súd na záver dodáva, že z ustálenej judikatúry Najvyššieho súdu SR aj Ústavného súdu SR\nvyplýva, že súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré\nmajú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia\nbez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie\nrozhodnutia súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, stačí na záver o\ntom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka konania na spravodlivý proces.\n77. Kasačný súd vyhodnotil rozsah a dôvody kasačnej sťažnosti vo vzťahu k napadnutému rozsudku\nkrajského súdu po tom, ako sa oboznámil s obsahom administratívneho a súdneho spisu a s\nprihliadnutím na ustanovenie § 461 SSP dospel k záveru, že nezistil dôvod na to, aby sa odchýlil od\nlogických argumentov a relevantných právnych záverov spolu so správnou citáciou dotknutých právnych\n\nnoriem obsiahnutých v dôvodoch napadnutého rozsudku, ktoré vytvárajú dostatočné východiská pre\nvyslovenie výroku rozsudku. S týmito sa kasačný súd stotožňuje v celom rozsahu.\n78. Kasačný súd zároveň uvádza, že „Obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods.\n1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie\nje záruka, že rozhodnutie súdu bude spĺňať očakávania a predstavy účastníka konania. Taktiež podľa\nuž mnohonásobne judikovaného názoru ústavného súdu základné práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy,\nčl. 36 ods. 1 listiny a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nemôžu byť porušené iba tou skutočnosťou,\nže sa všeobecné súdy nestotožnia vo svojich záveroch s požiadavkami účastníka konania (uznesenie\nÚstavného súdu Slovenskej republiky I. ÚS 111/2017-17 z 8. marca 2017).\n79. Vzhľadom na uvedené skutočnosti kasačný súd rozhodol podľa § 461 SSP tak, že kasačnú sťažnosť\nžalobcu ako nedôvodnú zamietol.\n80. O trovách kasačného konania rozhodol kasačný súd podľa § 167 ods. 1 v spojení s § 467 ods. 1\nSSP tak, že účastníkom nárok na náhradu trov kasačného konania nepriznal, nakoľko sťažovateľ nebol\núspešný a dôvod pre priznanie náhrady trov konania žalovanej nezistil.\n81. Tento rozsudok kasačného súdu bol prijatý pomerom hlasov 3:0.\nPoučenie:\nProti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.", "vazby": {}, "cituje": [], "citovane_v": []}