{"guid": "18ece338-63af-47cf-a59d-9bfa57183c42:bcac20a8-ae59-4c23-adda-861abc69a5b9", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2020:5018200088.1", "spisova_znacka": "9Sžsk/6/2019", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 9Sžsk/6/2019 z 27. 5. 2020", "citacia": "rozsudok Najvyššieho súdu SR z 27. mája 2020, sp. zn. 9Sžsk/6/2019, ECLI:SK:NSSR:2020:5018200088.1", "identifikacne_cislo": "5018200088", "sud": {"guid": "sud_100", "nazov": "Najvyšší súd", "typ": "najvyssi", "slug": "najvyssi-sud"}, "sudca": "JUDr. Judita Kokolevská", "sudca_id": 19, "sudca_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/sudca/judr-judita-kokolevska-19", "datum_vydania": "2020-05-27", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Zmeňujúce"], "oblast": ["Správne právo"], "podoblast": ["Ostatné"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2008/447", "nazov": "zákon č. 447/2008 Z. z. o peňažných príspevkoch na kompenzáciu ťažkého zdravotného postihnutia", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2008/447", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/447-2008"}, {"iri": "/SK/ZZ/2008/447/#paragraf-45.odsek-14", "nazov": "§ 45 ods. 14 zákona č. 447/2008 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2008/447/#paragraf-45.odsek-14", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/447-2008/paragraf-45"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/2008/447#paragraf-45"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/bcac20a8-ae59-4c23-adda-861abc69a5b9", "zdroj": "infosud", "url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2020:5018200088.1", "api_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2020:5018200088.1", "text_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2020:5018200088.1/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nNajvyšší súd\n9Sžsk/6/2019\n5018200088\n27. 05. 2020\nJUDr. Judita Kokolevská\nECLI:SK:NSSR:2020:5018200088.1\n\nROZSUDOK V MENE\nSLOVENSKEJ REPUBLIKY\nNajvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Judity Kokolevskej\na členiek senátu JUDr. Viery Nevedelovej a JUDr. Sone Langovej v právnej veci žalobcu: V.. P. V., nar.\nXX.XX.XXXX, bytom Š. N.. Č.. XX, XXX XX V., štátny občan L., právne zastúpený JUDr. Vladimírom\nKašubom, PhD., advokátom, so sídlom Holubyho 51, 036 01 Martin, proti žalovanému: Ústredie práce,\nsociálnych vecí a rodiny Žilina, J.M. Hurbana 16, 010 01 Žilina, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia\nžalovaného č. ZA/2018/2503/3-CAV zo dňa 08.01.2018, o kasačnej sťažnosti žalobcu proti rozsudku\nKrajského súdu v Žiline, č.k. 24Sa/8/2018 z 1. októbra 2018, takto\nrozhodol:\nI. Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Žiline, č.k. 24Sa/8/2018 z 1. októbra\n2018 m e n í tak, že rozhodnutie žalovaného č. ZA/2018/2503/3-CAV zo dňa 08.01.2018 z r u š u\nj e a vec mu vracia na ďalšie konanie.\nII. Žalovaný je povinný nahradiť žalobcovi trovy konania na krajskom súde a trovy kasačného konania\nvo výške 100 %.\nodôvodnenie:\n1. Krajský súd v Žiline rozsudkom č.k. 24Sa/8/2018 z 1. októbra 2018 zamietol žalobu, ktorou sa žalobca\ndomáhal zrušenia rozhodnutia žalovaného č.k. ZA/2018/2503/3-CAV zo dňa 08.01.2018 (preskúmavané\nrozhodnutie), ako aj rozhodnutia Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny Martin, odboru sociálnych vecí č.\nMT3/OPPnKŤZPaPČ/PČ/SOC/2017/38171-6 zo dňa 14.11.2017 (ďalej len „prvostupňové rozhodnutie“).\nPreskúmavaným rozhodnutím žalovaný zamietol odvolanie žalobcu a potvrdil prvostupňové rozhodnutie,\nktorým prvostupňový orgán odňal žalobcovi preukaz fyzickej osoby s ťažkým zdravotným postihnutím\na uložil mu povinnosť ho vrátiť do 30 dní.\n2. Krajský súd v odôvodnení rozsudku napadnutého kasačnou sťažnosťou uviedol, že z obsahu\nadministratívneho spisu prvostupňového správneho orgánu vyplýva, že rozhodnutím Úradu práce,\nsociálnych vecí a rodiny Martin, odboru sociálnych vecí a rodiny č. MT3/OPPnKŤZPaPČ/PČ/\nSOC/2017/38171-2 zo dňa 02.10.2017 bolo podľa § 16 ods. 1 zákona č. 447/2008 Z.z. vyhovené\nžiadosti žalobcu o vyhotovenie preukazu fyzickej osoby s ťažkým zdravotným postihnutím zo dňa\n11.09.2017, lebo posudkový lekár Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny Martin, ktorý posúdil jeho\nzdravotný stav, určil mieru funkčnej poruchy 80 % v zmysle prílohy č. 3, časť X.C.2.c zákona č. 447/2008\nZ.z., a preto sa považuje za fyzickú osobu s ťažkým zdravotným postihnutím. Uvedené rozhodnutie\nnadobudlo právoplatnosť dňa 10.10.2017. Prvostupňovým rozhodnutím zo dňa 14.11.2017 bol preukaz\nfyzickej osoby s ťažkým zdravotným postihnutím žalobcovi podľa § 45 ods. 14 zákona č. 447/2008\nZ.z. odňatý. V odvolaní zo dňa 30.11.2017 žalobca uviedol, že rozhodnutie o odňatí preukazu fyzickej\nosoby s ťažkým zdravotným postihnutím je voči nemu príliš tvrdé, na Slovensku v rokoch 1992 - 2000\nvyštudoval medicínu ako samoplatca, od roku 2011 až doteraz pracuje na Slovensku ako lekár, pracoval\n\nv Martine, Žiline, Banskej Bystrici, Zvolene ako lekár internista kardiológ, momentálne pracuje ako\nlekár v nemocnici vo Zvolene a taktiež v Záchrannej službe Bratislava. Zo svojho platu platí odvody a\ndane Slovenskému štátu, nie štátu, ktorého je občanom. Jeho zdravotný stav je závažný. Nežiada o\nžiadne iné kompenzácie iba vydanie ZŤP preukazu a parkovacej karty, takže nechce zneužívať sociálny\nsystém tohto štátu. Chce mať len zabezpečené bezproblémové parkovanie, nakoľko pri jeho zdravotnom\nstave mu to značne uľahčuje život. Je toho názoru, že postup správneho orgánu je porušením zásady\npráva na rovnaké zaobchádzanie. V doplnení dôvodov odvolania zo dňa 08.12.2017 žalobca poukázal\nna článok 11 ods. 1 písm. d/ smernice Rady 2003/109/ES z 25. novembra 2003, podľa ktorého\nosoby s dlhodobým pobytom majú nárok na rovnaké zaobchádzanie ako štátni príslušníci vo vzťahu k\nsociálnemu zabezpečeniu, sociálnej pomoci a sociálnej ochrany ako je vymedzené vo vnútroštátnom\npráve. Smernica je záväzná pre každý členský štát, ktorému je určená, pokiaľ ide o výsledok, ktorý sa\nmá dosiahnuť, pričom voľba foriem a prostriedkov sa ponecháva na vnútroštátne orgány. Podľa žalobcu\nnie je možné, aby bolo v jeho prípade aplikované vnútroštátne právo, nakoľko je v rozpore so smernicou\nRady, ktorá má prednosť pred vnútroštátnym právom. Správny orgán rozhodol podľa jeho názoru v\nrozpore so zákonom, keď mu odňal preukaz osoby s ťažkým zdravotným postihnutím, a preto sa domáha\nzrušenia tohto rozhodnutia.\n3. Krajský súd uviedol, že Zmluva o sociálnom zabezpečení medzi Slovenskou republikou a Spojenými\nštátmi americkými bola podpísaná dňa 10.12.2012 v Bratislave a nadobudla platnosť dňa 01.05.2014.\nIde o zmluvu, ktorá má podľa článku 7 ods. 5 Ústavy Slovenskej republiky prednosť pred zákonmi, je\nuverejnená v Oznámení Ministerstva zahraničných vecí a európskych záležitostí Slovenskej republiky\nč. 92/2014 Z.z. Táto zmluva nezaručuje práva na kompenzácie.\n4. Smernica Rady 2003/109/ES z 25. novembra 2003 v odseku 13 stanovuje, že so zreteľom na sociálnu\npomoc, sa možnosť obmedzenia výhod pre osoby s dlhodobým pobytom na základné výhody chápe\nv tom zmysle, že táto koncepcia pokrýva najmenej podporu v rozsahu minimálneho príjmu, pomoc v\nprípadoch ochorenia, tehotenstva, rodičovskej pomoci a dlhodobej starostlivosti. Spôsoby udeľovania\ntýchto výhod upravuje vnútroštátne právo. V akých oblastiach majú osoby s dlhodobým pobytom nárok\nna rovnaké zaobchádzanie ako štátni príslušníci je teda bližšie uvedené v článku 11 ods. 1 citovanej\nsmernice. Podľa článku 11 ods. 1 písm. d/ majú nárok na rovnaké zaobchádzanie ako štátni príslušníci aj\nvo vzťahu sociálnej pomoci. Členské štáty však v zmysle článku 11 ods. 4 citovanej smernice vo vzťahu\nk sociálnej pomoci môžu obmedziť rovnaké zaobchádzanie. Pokiaľ sa žalobca odvoláva na ustanovenie\nodseku 13 smernice, podľa ktorého so zreteľom na sociálnu pomoc, sa možnosť obmedzenia výhod pre\nosoby s dlhodobým pobytom na základné výhody chápe v tom zmysle, že táto koncepcia pokrýva pomoc\nv prípadoch ochorenia, aj v tomto odseku sa však ďalej uvádza, že spôsoby udeľovania týchto výhod\nupravuje vnútroštátne právo. Námietku žalobcu, že nie je možné, aby bolo v jeho prípade aplikované\nvnútroštátne právo, preto krajský súd vyhodnotil ako nedôvodnú.\n5. Ďalej krajský súd uviedol, že sociálna pomoc je určená občanom, ktorí sa dostali do situácie sociálnej\nodkázanosti a nemajú prostriedky, alebo schopnosti zabezpečiť sebe alebo svojej rodine základné\nprvotné potreby. Zákon túto situáciu definuje ako stav hmotnej a sociálnej núdze. Pojem sociálna pomoc\nsa u nás chápe ako užšia forma štátom garantovanej starostlivosti o občana v sociálnej oblasti. Krajský\nsúd poukázal na zákon č. 195/1998 Z.z. o sociálnej pomoci, ktorý bol s účinnosťou od 01.01.2009\nzrušený zákonom o sociálnych službách č. 448/2008 Z.z. Tento zákon chápal sociálnu pomoc ako a)\nsociálna prevencia, sociálne poradenstvo, sociálne služby a b) riešenie hmotnej núdze alebo sociálnej\nnúdze, vrátane sociálnej núdze občanov s ťažkým zdravotným postihnutím, kedy si občan nedokáže sám\nalebo ani s pomocou rodiny zabezpečiť základné životné podmienky, pričom zákon presne stanovuje, čo\nsa myslí základnými životnými podmienkami: jedno teplé jedlo denne, nevyhnutné ošatenie a prístrešie.\nSociálnu pomoc teda môžeme chápať ako štátom organizované, garantované, či poskytované formy\nsociálnej starostlivosti, a to vrátane štátom vytváraných podmienok pre realizáciu týchto činností v rámci\nneštátneho sektoru. Za sociálnu núdzu sa na účely uvedeného zákona považoval v zmysle § 10 ods.\n2 aj stav, keď občan s ťažkým zdravotným postihnutím potreboval zmierniť sociálne dôsledky ťažkého\nzdravotného postihnutia alebo ich prekonať za podmienok stanovených uvedeným zákonom. Nový\nzákon o sociálnych službách v piatej hlave (§ 34 až § 51a) síce upravuje sociálne služby na riešenie\nnepriaznivej sociálnej situácie z dôvodu ťažkého zdravotného postihnutia, nepriaznivého zdravotného\nstavu alebo z dôvodu dovŕšenia dôchodkového veku, v ňom však už ale žiadne ustanovenia, ktoré by\nupravovali podmienky nároku na vydanie preukazu fyzickej osoby s ťažkým zdravotným postihnutím,\nuvedené nie sú. Preukaz fyzickej osoby s ťažkým zdravotným postihnutím upravuje a pokiaľ ide o\n\npodmienky nároku na jeho vyhotovenie, ako aj jeho odňatie, zákon č. 447/2008 Z.z. o príspevkoch na\nkompenzáciu ťažkého zdravotného postihnutia a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len\nzákon č. 447/2008 Z.z.). Podľa § 16 ods. 3 zákona č. 447/2008 Z.z. preukaz, ktorého vzor je uvedený\nv prílohe č. 8, je určený na uplatnenie zliav a výhod podľa osobitných predpisov, nejedná sa teda len\no vydanie parkovacieho preukazu fyzickej osoby s ťažkým zdravotným postihnutím. Nárok na preukaz\nvzniká v zmysle § 43 ods. 8 zákona č. 447/2008 Z.z. právoplatným rozhodnutím príslušného orgánu o\npreukaze alebo právoplatným rozhodnutím príslušného orgánu o peňažnom príspevku na kompenzáciu,\nz ktorých vyplýva, že fyzická osoba je fyzickou osobou s ťažkým zdravotným postihnutím.\n6. Krajský súd poukázal na to, že v pôvodnom zákone č. 195/1998 Z.z. o sociálnej pomoci bol okrem\nobčana účastníkom právnych vzťahov zmysle § 4 písm. b/ aj cudzinec, ak sa mu neposkytovala pomoc\npodľa osobitných predpisov alebo medzinárodných zmlúv, ktorými je Slovenská republika viazaná. V\nzmysle § 3 ods. 1 písm. a/ bod 6. zákona č. 447/2008 Z.z. je však účastníkom právnych vzťahov\npodľa tohto zákona len ten cudzinec, ktorý nie je občan štátu Európskeho hospodárskeho priestoru a\nktorého práva na kompenzáciu zaručuje medzinárodná zmluva, ktorou je Slovenská republika viazaná\na ktorá bola uverejnená v Zbierke zákonov Slovenskej republiky. Na základe uvedeného je potom\nzrejmé, že účastníkom právnych vzťahov podľa zákona č. 447/2008 Z.z. nemôže byť žalobca, pretože\nv jeho prípade nie je splnená podmienka, že ide o cudzinca, ktorého práva na kompenzáciu zaručuje\nmedzinárodná zmluva, ktorou je Slovenská republika viazaná a ktorá bola uverejnená v Zbierke zákonov\nSlovenskej republiky. I keď niet pochybností, že žalobca je fyzickou osobu s ťažkým zdravotným\npostihnutím, v jeho prípade nie sú splnené zákonom stanovené podmienky pre vydanie preukazu fyzickej\nosoby s ťažkým zdravotným postihnutím podľa § 16 ods. 1 zákona č. 447/2008 Z.z..\n7. Pokiaľ teda v zmysle článku 11 ods. 4 smernice Rady 2003/109/ES z 25. novembra 2003 členské\nštáty môžu obmedziť rovnaké zaobchádzanie vo vzťahu k sociálnej pomoci a sociálnej ochrane na\nzákladnú podporu a žalovaný, ako i prvostupňový správny orgán dospeli k záveru, že žalobca nemôže\nbyť považovaný za účastníka právnych vzťahov podľa § 3 ods. 1 písm. a/ bod 6. zákona č. 447/2008\nZ.z., je potrebné považovať ich rozhodnutia za vecne správne a vydané v súlade so zákonom. Pretože\nzákon č. 447/2008 Z.z. neobsahuje žiadne zmierňovacie ustanovenie ani výnimky, krajský súd musel\ns poukazom na vyššie uvedené žalobné námietky žalobcu vyhodnotiť ako nedôvodné. Pre námietku\nžalobcu, že rozhodnutie žalovaného by bolo správne iba v prípade, ak by ako štátny občan USA nemal\ndlhodobý pobyt na území SR, správny súd nenašiel oporu v zákone. Rovnako na vecnej správnosti\nrozhodnutia žalovaného nemôže zmeniť nič ani skutočnosť, že sa žalovaný nezaoberal dôvodmi, ktorými\nžalobca doplnil odvolanie podaním zo dňa 08.12.2017, pretože tieto by k inému záveru viesť nemohli.\n8. Proti uvedenému rozsudku krajského súdu podal kasačnú sťažnosť žalobca (sťažovateľ) z dôvodu, že\nkrajský súd porušil zákon tým, že nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby\nuskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces\na rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci. Namietal, že krajský súd sa neriadil\nust. § 27 ods. 3 zákona č. 162/2015 Z.z. Správny súdny poriadok (ďalej len „SSP“), podľa ktorého\nsprávny súd neposudzuje hospodárnosť a vhodnosť rozhodnutia orgánu verejnej. Vyplýva to podľa neho\nz výroku v ods. 22 rozsudku: „Rovnako na vecnej správnosti rozhodnutia žalovaného nemôže zmeniť\nnič ani skutočnosť, že sa žalovaný nezaoberal dôvodmi, ktorými žalobca doplnil odvolanie podaním\nz 08.12.2017, pretože by k inému záveru viesť nemohli.“ Nesprávne právne posúdenie sťažovateľ\nvidel vo vzťahu k aplikácii smernice Rady 2003/109/ES z 25. novembra 2003 o právnom postavení\npríslušníkov tretích krajín, ktorí sú osobami s dlhodobým pobytom (ďalej len „smernica“), ktorá v odseku\n13 stanovuje, že so zreteľom na sociálnu pomoc sa možnosť obmedzenia výhod pre osoby s dlhodobým\npobytom na základné výhody chápe v tom zmysle, že táto koncepcia pokrýva najmenej podporu v\nrozsahu minimálneho príjmu, pomoc v prípade ochorenia, tehotenstva, rodičovskej pomoci a dlhodobej\nstarostlivosti. Spôsoby týchto výhod upravuje vnútroštátne právo. V zmysle ustanovenia čl. 11 ods.\n4 smernice môžu členské štáty obmedziť rovnaké zaobchádzanie vo vzťahu k sociálnej pomoci a\nsociálnej ochrane na základnú podporu. V zmysle čl. 2 ods. 3 Zmluvy medzi Slovenskou republikou a\nSpojenými štátmi americkými o sociálnom zabezpečení, žiadne ustanovenia tejto zmluvy nemajú vplyv\nna záväzky Slovenskej republiky vyplývajúce zo zmlúv o sociálnom zabezpečení s tretími štátmi a ani z\ninej nadnárodnej právnej úpravy, ktorou je Slovenská republika viazaná. Sťažovateľ je toho názoru, že\nkrajský súd sa v rozsudku týmto ustanovením Zmluvy medzi SR a USA neriadil. Rozsudok krajského\nsúdu a tiež rozhodnutie žalovaného mu odníma aj základnú podporu, ktorú mu uvedená smernica\n\ngarantuje. Žiadal, aby kasačný súd zmenil rozsudok krajského súdu tak, že preskúmavané rozhodnutie\nžalovaného ako aj prvostupňové rozhodnutie zruší a vec vráti žalovanému na ďalšie konanie.\n9. Žalovaný sa ku kasačnej sťažnosti nevyjadril.\n10. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako kasačný súd podľa § 438 ods. 2 SSP preskúmal napadnutý\nrozsudok krajského súdu spolu s konaním, ktoré predchádzalo jeho vydaniu a dospel k záveru, že\nkasačná sťažnosť žalobcu je dôvodná.\n11. Podľa čl. 3 bod 1 smernice Rady 2003/109/ES z 25. novembra 2003 o právnom postavení štátnych\npríslušníkov tretích krajín, ktoré sú osobami s dlhodobým pobytom (ďalej len „smernica“) sa táto\nsmernica vzťahuje na štátnych príslušníkov tretích krajín, ktorí sa oprávnene zdržiavajú na území\nčlenského štátu.\n12. Podľa čl. 11 ods. 1 písm. d/ osoby s dlhodobým pobytom majú nárok na rovnaké zaobchádzanie\nako štátni príslušníci vo vzťahu k sociálnemu zabezpečeniu, sociálnej pomoci a sociálnej ochrany, ako\nje vymedzené vo vnútroštátnom práve.\n13. Podľa čl. 11 bod 4 smernice členské štáty môžu obmedziť rovnaké zaobchádzanie vo vzťahu k\nsociálnej pomoci a sociálnej ochrane na základnú podporu (z ang. „core benefits“).\n14. Podľa bodu 13 preambuly smernice so zreteľom na sociálnu pomoc, sa možnosť obmedzenia\nvýhod pre osoby s dlhodobým pobytom na základné výhody sa chápe v tom zmysle, že táto koncepcia\npokrýva najmenej podporu v rozsahu minimálneho príjmu, pomoc v prípadoch ochorenia, tehotenstva,\nrodičovskej pomoci a dlhodobej starostlivosti. Spôsoby udeľovania týchto výhod upravuje vnútroštátne\nprávo.\n15. Podľa § 1 ods. 1 zákona č. 447/2008 Z.z. o peňažných príspevkoch na kompenzáciu ťažkého\nzdravotného postihnutia a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon č. 447/2008 Z.z.“)\ntento zákon upravuje právne vzťahy pri poskytovaní peňažných príspevkov na kompenzáciu sociálnych\ndôsledkov ťažkého zdravotného postihnutia, právne vzťahy pri vyhotovení preukazu fyzickej osoby s\nťažkým zdravotným postihnutím, vyhotovení preukazu fyzickej osoby s ťažkým zdravotným postihnutím\nso sprievodcom (ďalej len „preukaz“), parkovacieho preukazu pre fyzickú osobu so zdravotným\npostihnutím (ďalej len „parkovací preukaz“) a právne vzťahy na účely posudzovania potreby osobitnej\nstarostlivosti poskytovanej podľa osobitného predpisu.\n16. Podľa § 1 ods. 2 zákona č. 447/2008 Z.z. cieľom úpravy právnych vzťahov uvedených v odseku 1\nje podpora sociálneho začlenenia fyzickej osoby s ťažkým zdravotným postihnutím do spoločnosti za\njej aktívnej účasti pri zachovaní jej ľudskej dôstojnosti za podmienok a v oblastiach ustanovených týmto\nzákonom.\n17. Podľa § 2 ods. 3 zákona č. 447/2008 Z.z. ťažké zdravotné postihnutie je zdravotné postihnutie s\nmierou funkčnej poruchy najmenej 50 %.\n18. Podľa § 3 ods. 1 písm. a/ bod 3 zákona č. 447/2008 Z.z. účastníkom právnych vzťahov podľa tohto\nzákona je fyzická osoba, ktorá je štátny príslušník tretej krajiny,\n3a. ktorého právo na kompenzáciu zaručuje medzinárodná zmluva, ktorou je Slovenská republika\nviazaná a ktorá bola uverejnená v Zbierke zákonov Slovenskej republiky,\n3b. ktorý je rodinný príslušník občana podľa prvého bodu alebo druhého bodu a má na území Slovenskej\nrepubliky trvalý pobyt,\n3c. ktorému bol udelený azyl podľa osobitného predpisu, <https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/\nZZ/2008/447/20200327>\n3d. ktorému sa poskytla doplnková ochrana podľa osobitného predpisu, <https://www.slov-lex.sk/\npravne-predpisy/SK/ZZ/2008/447/20200327>\n19. Medzi stranami zostala sporná otázka či žalobca ako občan USA, ktorý ma na území Slovenskej\nrepubliky dlhodobý pobyt, je oprávnený na priznanie preukazu fyzickej osoby s ťažkým zdravotným\npostihnutím vzhľadom na znenie čl. 11 ods. 1 písm. d/ smernice.\n\n20. Krajský súd sa s aplikáciou čl. 11 ods. 1 písm. d/ smernice vysporiadal takým spôsobom, že\npríslušníci tretích krajín síce majú právo na rovnaké zaobchádzanie vo vzťahu k sociálnej pomoci,\nale tak ako je vymedzené vo vnútroštátnom práve a keďže členské štáty majú právo podľa ods. 4\nčl. 11 smernice obmedziť rovnaké zaobchádzanie vo vzťahu k sociálnej pomoci a sociálnej ochrane\nna základnú podporu, námietku žalobcu, že v jeho prípade nie je možné použiť vnútroštátne právo\nvyhodnotil ako nedôvodnú. Kasačný súd sa s uvedeným právnym názorom krajského súdu nestotožňuje.\n21. Podľa čl. 288 Zmluvy o fungovaní Európskej únie (pôvodne čl. 249) je smernica záväzná pre každý\nčlenský štát, ktorému je určená, pokiaľ ide o výsledok, ktorý sa má dosiahnuť, pričom voľba foriem a\nprostriedkov sa ponecháva na vnútroštátne orgány.\n22. Smernica v zásade nadobúda účinnosť až po jej transponovaní do právneho poriadku členského\nštátu. Súdny dvor Európskej únie (ďalej len „Súdny dvor“) však vo svojej judikatúre priznal, že aj\nnetransponovaná resp. nesprávne transponovaná smernica môže mať určité priame účinky. Napríklad\nv rozsudku vo veci 41/74 Van Duyn v Home Office z 4.12.1974 Súdny dvor uviedol:\n„Hoci sú nariadenia v zmysle ustanovení článku 189 priamo uplatniteľné, a preto môžu mať vzhľadom\nna svoju povahu priame účinky, neznamená to, že ostatné kategórie aktov uvedených v tomto článku\nnemôžu mať nikdy obdobné účinky. Bolo by nezlučiteľné so záväzným účinkom, ktorý smernici priznáva\nčlánok 189, aby bolo možné v zásade vylúčiť možnosť dotknutých osôb domáhať sa povinnosti, ktoré\nsmernica ukladá.\nNajmä vtedy, keď orgány Spoločenstva zaviazali smernicou členské štáty správať sa určitým spôsobom,\nby potrebný účinok takéhoto aktu bol oslabený, ak by sa jednotlivcom bránilo domáhať sa ho na súdoch\na ak by sa vnútroštátnym súdom bránilo odvolávať sa naň ako na súčasť práva Spoločenstva.“\n23. Priame aplikovanie práva EÚ vyplýva aj z rozsudku Súdneho dvora č. 106/77 z 9. marca 1978\nvo veci Amministrazione delle Finanze dello Stato v Simmenthal, akciová spoločnosť Simmenthal II, v\nktorom Súdny dvor uviedol, že každý vnútroštátny súd, ktorému bolo v rámci jeho právomoci predložené\npodanie, je povinný v plnej miere aplikovať právo Spoločenstva a chrániť práva, ktoré toto právo\npriznáva jednotlivcom, pričom musí prípadne neaplikovať akékoľvek vnútroštátne ustanovenie právneho\npredpisu, ktoré je s ním v rozpore, bez ohľadu na to, či bolo prijaté skôr alebo neskôr ako predpis\nSpoločenstva.\n24. V rozsudku Súdneho dvora vo veci C-91/92, Paola Faccini Dori v Recreb Srl Bolo Súdny dvor uviedol,\nže by bolo neprijateľné, aby sa štát, ktorému zákonodarca Spoločenstva ukladá prijať určité pravidlá na\núpravu svojich vzťahov - alebo vzťahov štátnych subjektov - s jednotlivcami a priznať im prospech z\nurčitých práv, mohol odvolávať na nesplnenie svojich povinností s úmyslom odňať jednotlivcom výhody z\ntýchto práv. Súdny dvor tak uznal možnosť odvolávať sa proti štátu (alebo štátnemu subjektu) na niektoré\nustanovenia smerníc o uzatváraní verejných zmlúv (pozri rozsudok z 22. júna 1989, Fratelli Costanzo,\n103/88, Zb. s. 1839) a smerníc o zosúladení daní z obratu (pozri rozsudok z 19. januára 1982, Becker,\n8/81, Zb. s. 53).\n25. Výklad čl. 11 ods. 1 písm. d/ smernice riešila Veľká komora Súdneho dvora Európskej únie vo\nveci C-571/10 Servet Kamberaj proti Istituto per l'Edilizia Sociale della Provincia autonoma di Bolzano\n(IPES), Giunta della Provincia autonoma di Bolzano, Provincia autonoma di Bolzano. V uvedenej veci\nbol predmetom konania rozdielny prístup k priznaniu príspevku na bývanie príslušníkom tretích krajín.\nV rozsudku v uvedenej veci z 24. apríla 2012 Súdny dvor skonštatoval:\n„Keďže by vnútroštátny súd mohol dospieť k záveru, že dotknutý príspevok na bývanie vo veci samej\npatrí pod článok 11 ods. 1 písm. d/ smernice 2003/109, treba po tretie preskúmať, či Provincia autonoma\ndi Bolzano, tak ako tvrdí, mala právomoc obmedziť uplatnenie zásady rovnosti zaobchádzania zaručenej\nuvedeným článkom 11 ods. 1 na základe uplatnenia odseku 4 rovnakého článku.\nV tejto súvislosti treba pripomenúť, že toto ustanovenie stanovuje, že členské štáty môžu obmedziť\nuplatnenie uvedenej zásady vo vzťahu k sociálnej pomoci a sociálnej ochrane na základnú podporu.\nČlánok 11 ods. 4 smernice 2003/109 naproti tomu nepripúšťa výnimku z tejto zásady, pokiaľ ide o dávky\npatriace do oblasti sociálneho zabezpečenia, ako ich definuje vnútroštátna právna úprava.\n\nZ odôvodnenia 13 uvedenej smernice vyplýva, že pojem výhody alebo základná podpora pokrýva\nnajmenej podporu v rozsahu minimálneho príjmu, pomoc v prípadoch ochorenia, tehotenstva,\nrodičovskej pomoci a dlhodobej starostlivosti. Spôsoby udeľovania týchto výhod alebo podpory upraví\nv súlade s týmto odôvodnením vnútroštátne právo.\nTreba najmä poznamenať, že výpočet, ktorý je uvedený v odôvodnení 13 a ktorý definuje pojem\n„základná podpora“ uvedený v článku 11 ods. 4 smernice 2003/109, nie je vyčerpávajúci, čo potvrdzuje\naj použitie výrazu „najmenej“. Skutočnosť, že toto odôvodnenie neobsahuje žiadny výslovný odkaz na\npríspevok na bývanie, teda neznamená, že tento príspevok nepredstavuje základnú podporu, na ktorú\nsa musí nevyhnutne uplatniť zásada rovnosti zaobchádzania.\nNapokon treba pripomenúť, že vzhľadom na to, že integrácia štátnych príslušníkov tretích krajín\ndlhodobo usadených v členských štátoch a nárok týchto štátnych príslušníkov na rovnosť zaobchádzania\nv oblastiach vymenovaných v článku 11 ods. 1 smernice 2003/109 predstavujú všeobecné pravidlo,\nvýnimku stanovenú v odseku 4 toho istého článku treba vykladať reštriktívne (pozri analogicky rozsudok\nzo 4. marca 2010, Chakroun, C-578/08, Zb. s. I-1839, bod 43).\nV tejto súvislosti treba pripomenúť, že verejný orgán, či už na národnej, regionálnej alebo komunálnej\núrovni, môže výnimku stanovenú v článku 11 ods. 4 smernice 2003/109 uplatniť len v prípade, ak sa\nzodpovedné orgány dotknutého členského štátu, ktorý je povinný prebrať uvedenú smernicu, výslovne\nvyjadrili, že túto výnimku zamýšľajú využiť.\nZo spisu, ktorý má Súdny dvor k dispozícii, nevyplýva, že by Talianska republika prejavila svoj zámer\nvyužiť výnimku zo zásady rovnosti zaobchádzania stanovenú v článku 11 ods. 4 smernice 2003/109.\nNapokon treba pripomenúť, že odkaz na vnútroštátne právo, ktorý obsahuje odôvodnenie 13 uvedenej\nsmernice, sa obmedzuje na spôsoby udeľovania dotknutej podpory, čiže na určenie podmienok prístupu\nk takejto podpore a jej úrovne, ako aj s tým súvisiacich konaní.\nZmysel a rozsah pojmu „základná podpora“ uvedený v článku 11 ods. 4 smernice 2003/109 preto treba\npreskúmať s ohľadom na kontext, do ktorého patrí tento článok, a na cieľ sledovaný touto smernicou,\nčiže integráciu štátnych príslušníkov tretích krajín, ktorí legálne a dlhodobo bývali v členských štátoch.\nČlánok 11 ods. 4 smernice 2003/109 treba chápať tak, že oprávňuje členské štáty obmedziť rovnosť\nzaobchádzania, ktorú požívajú osoby s postavením priznaným smernicou 2003/109, okrem podpory\nsociálnej pomoci a sociálneho zabezpečenia poskytovaných verejnými orgánmi na národnej, regionálnej\nalebo komunálnej úrovni, ktoré prispievajú k možnosti jednotlivca uspokojiť svoje základné potreby,\nakými sú potrava, bývanie a zdravie.\nV tomto ohľade treba pripomenúť, že v súlade s článkom 34 Charty Únia uznáva a rešpektuje právo\nna sociálnu pomoc a pomoc pri bývaní s cieľom zabezpečiť dôstojnú existenciu všetkých osôb, ktoré\nnemajú dostatok prostriedkov. Z toho vyplýva, že keďže pomoc, o akú ide vo veci samej, spĺňa cieľ\nstanovený uvedeným článkom Charty, túto pomoc nemožno v práve Únie považovať za pomoc, ktorá nie\nje súčasťou základnej podpory v zmysle článku 11 ods. 4 smernice 2003/109. Je úlohou vnútroštátneho\nsúdu, aby uskutočnil nevyhnutné preskúmanie s ohľadom na cieľ tejto pomoci, jej výšku, podmienky jej\nposkytnutia a jej postavenie v talianskom systéme pomoci.“\n26. Kasačný súd preto posudzoval zákonnosť preskúmavaného rozhodnutia aj na základe kritérií,\nktoré stanovil Súdny dvor v uvedenom rozsudku. Prvú podmienku, aby išlo o osobu s dlhodobým\npobytom na území členského štátu, kasačný súd považoval za preukázateľne splnenú. Žalobca predložil\nrozhodnutie Úradu zahraničnej a cudzineckej polície Prezídia Policajného zboru, Riaditeľstvo hraničnej\na cudzineckej polície Banská Bystrica, Oddelenie cudzineckej polície Policajného zboru Žilina č. PPZHCP-BB7-927-008/2016-PP z 01.06.2016, ktorým bol žalobcovi udelený dlhodobý pobyt od 01.06.2016\nna neobmedzený čas. Táto skutočnosť v konaní nebola spornou.\n27. Ako druhé skúmal kasačný súd skutočnosť, či priznanie preukazu osoby ZŤP možno zaradiť\npod čl. 11 ods. 1 písm. d/ smernice, a teda či ide o sociálne zabezpečenie, sociálnu pomoc alebo\nsociálnu ochranu. Podľa všeobecnej časti dôvodovej správy k zákonu č. 447/2008 Z.z. účelom návrhu\n\nzákona o peňažných príspevkoch na kompenzáciu ťažkého zdravotného postihnutia a o zmene a\ndoplnení niektorých zákonov je upraviť právne vzťahy pri kompenzácii sociálnych dôsledkov ťažkého\nzdravotného postihnutia tak, aby sa vytvorili pre fyzické osoby s ťažkým zdravotným postihnutím\nporovnateľné príležitosti v každodennom živote a eliminovali sa bariéry, s ktorými sa stretávajú\nv oblastiach vymedzených v návrhu zákona s cieľom ochrániť túto skupinu fyzických osôb pred\nsociálnym vylúčením pri zachovaní ich ľudskej dôstojnosti. Kompenzáciou sociálneho dôsledku ťažkého\nzdravotného postihnutia sa v zmysle ust. § 2 ods. 1 zákona č. 447/2008 Z.z. sa rozumie zmiernenie alebo\nprekonanie sociálneho dôsledku ťažkého zdravotného postihnutia poskytovaním peňažných príspevkov\nna kompenzáciu alebo poskytovaním sociálnych služieb podľa osobitného predpisu. Za kompenzáciu\nsa na účely tohto zákona považuje aj osobitná starostlivosť podľa osobitného predpisu. Z účelu zákona\nč. 447/2008 Z.z. ako aj definície kompenzácie je možné dedukovať, že má slúžiť na pomoc občanom\ns ťažkým zdravotným postihnutím na prekonanie sociálnych dôsledkov takéhoto postihnutia. Priznanie\npreukazu ZŤP podľa zákona č. 447/2008 Z.z. preto je možné považovať za inštitút spadajúci do oblasti\nsociálnej pomoci.\n28. Vzhľadom na možnosť členských štátov obmedziť rovnaké zaobchádzanie vo vzťahu k sociálnej\npomoci a sociálnej ochrane na základnú podporu, kasačný súd skúmal, či je možné obmedziť uplatnenie\nzásady rovnosti zaobchádzania zaručenej uvedeným článkom 11 ods. 1 Smernice na základe uplatnenia\nodseku 4 rovnakého článku. Ako je uvedené vyššie v rozsudku Súdneho dvora toto obmedzenie je\nmožné uplatniť len v prípade, ak sa zodpovedné orgány dotknutého členského štátu, ktorý je povinný\nprebrať uvedenú smernicu, výslovne vyjadrili, že túto výnimku zamýšľajú využiť. Použitie čl. 11 ods. 1\nSmernice predstavuje všeobecné pravidlo, a ods. 4 tohto článku výnimku, ktorú je potrebné vykladať\nreštriktívne.\n29. Smernica bola do právneho poriadku Slovenskej republiky prebratá zákonom o pobyte cudzincov\n(pôvodne č. 48/2002 Z.z. neskôr bol nahradený zákonom č. 408/2011 Z.z.), ktorý uplatnenie výnimky\npodľa ods. 4 neobsahuje. Využitie výnimky podľa ods. 4 čl. 11 smernice neobsahuje ani zákon č.\n447/2008 Z.z., ktorý upravuje podmienky na priznanie preukazu ZŤP. Pokiaľ sa krajský súd a žalovaný\nodvoláva na ust. § 3 ods. 1 zákona č. 447/2008 Z.z., podľa ktorého účastníkom vzťahov podľa\ntohto zákona je štátny príslušník tretej krajiny, ktorého právo na kompenzáciu zaručuje medzinárodná\nzmluva, ktorou je Slovenská republika viazaná a ktorá bola uverejnená v Zbierke zákonov Slovenskej\nrepubliky, tento odkaz nie je možné považovať za uplatnenie výnimky podľa č. 11 ods. 4 smernice\nvzhľadom na to, že sa nezmieňuje o zachovaní práva občanov tretích krajín s priznaným dlhodobým\npobytom na základnú podporu. Uvedené ustanovenie úplne vylučuje priznanie sociálnej pomoci, ktorá je\nposkytovaná na základe zákona č. 447/2008 Z.z. príslušníkom tretích krajín, s ktorými nie je uzatvorená\nzmluva osobitne sa vzťahujúca aj na zákon č 447/2008 Z.z. Ustanovenie § 3 ods. 1 zákona č. 447/2008\nZ.z. sa nezmieňuje o osobách s priznaným dlhodobým pobytom ani o rozsahu základnej podpory. Ani\nz dôvetku ust. čl. 11 ods. 1 písm d/ - ako je vymedzené vo vnútroštátnom práve, v spojení s § 3 ods. 1\nzákona č. 447/2008 Z.z. nie je možné dospieť k záveru, že orgány Slovenskej republiky pri transpozícii\nmali záujem na uplatnení výnimky podľa čl. 11 ods. 4 Smernice. Dôvetok - ako je vymedzené vo\nvnútroštátnom práve, ustanovuje, že príslušníci tretích krajín sa môžu domáhať takej sociálnej pomoci,\nakú daný členský štát poskytuje, vzhľadom na to, že v každom členskom štáte môžu byť formy pomoci\na podmienky jej poskytnutia odlišné.\n30. V tejto súvislosti kasačný súd považuje za potrebné poukázať na to, že žalobca žiadal o priznanie\npreukazu ZŤP. Žalobca je podľa lekárskeho posudku vypracovaného prvostupňovým orgánom dňa\n25.09.2017, č. 2017/38171 osobou s ťažkým zdravotným postihnutím s mierou funkčnej poruchy 80\n%, po operácii hrubého čreva s vytvorením stómie. Je odkázaný na individuálnu prepravu, pretože\nnie je schopný zvládnuť situáciu v prostriedku verejnej hromadnej dopravy z dôvodu ťažkej poruchy\nsfinkterov. Je potrebné pripomenúť názor Súdneho dvora vyjadrený vyššie, že zmysel a rozsah pojmu\nzákladná podpora je potrebné preskúmať s ohľadom na kontext, do ktorého patrí tento článok a na cieľ\nsledovaný touto smernicou, čiže integráciu štátnych príslušníkov tretích krajín, ktorí legálne a dlhodobo\nbývajú v členských štátoch. Základným cieľom konania o kompenzácii je podpora sociálneho začlenenia\nfyzickej osoby s ťažkým zdravotným postihnutím do spoločnosti vrátane nepriameho zabezpečenia\nnevyhnutných podmienok na uspokojovanie základných životných potrieb za jej aktívnej účasti pri\nzachovaní jej ľudskej dôstojnosti, minimalizácia sociálnych dôsledkov ťažkého zdravotného postihnutia,\nktoré nie je postihnutá osoba schopná prekonať vlastným úsilím a prostriedkami. Vzhľadom na ťažké\nzdravotné postihnutie žalobcu je priznanie preukazu ZŤP podporou plne v súlade s účelom jeho\n\nintegrácie do spoločnosti, ktoré mu má aspoň čiastočne kompenzovať ťažké zdravotné postihnutie a\nzabezpečiť väčšiu mieru mobility. Naopak nepriznanie preukazu ZŤP žalobcovi ako osobe s dlhodobým\npobytom v Slovenskej republike, napriek skutočnosti, že z medicínskeho hľadiska spĺňa všetky\npodmienky je porušením práva na rovnaké zaobchádzanie vo vzťahu k sociálnemu zabezpečeniu,\nsociálnej pomoci a sociálnej ochrany.\n31. V závere rozsudku C-571/10 Súdny dvor odkazuje na Chartu základných práv Európskej únie (ďalej\nlen „Charta“), ktorá sa stala súčasťou právneho poriadku Európskej únie 1. decembra 2009. Podľa čl. 6\nZmluvy o Európskej únii Charta má rovnakú právnu silu ako zmluvy. Je preto v tejto súvislosti na mieste\npoukázať na znenie čl. 26 Charty s názvom Integrácia osôb so zdravotným postihnutím, podľa ktorého\nÚnia uznáva a rešpektuje právo osôb so zdravotným postihnutím využívať opatrenia, ktoré sú určené na\nzabezpečenie ich nezávislosti, sociálnej integrácie a integrácie v zamestnaní a účasti na spoločenskom\nživote. Obdobne, ako bolo uvedené aj v rozsudku Súdneho dvora, z toho vyplýva, že keďže pomoc,\no akú ide vo veci samej, spĺňa cieľ stanovený článkom 26 Charty, túto pomoc nemožno považovať za\npomoc, ktorá nie je súčasťou základnej podpory v zmysle článku 11 ods. 4 Smernice.\n32. Súdny dvor postupne vo svojej judikatúre formuloval podmienky, ktoré sú predpokladom toho, aby\nsa fyzické osoby mohli domáhať práv vyplývajúcich zo smerníc priamo pred vnútroštátnym súdom.\nPre priznanie priameho účinku smernice je nevyhnutné, aby lehota na transpozíciu už uplynula,\nustanovenia smernice sú nepodmienené, dostatočne jasné a priznávajú práva jednotlivcom, pričom\nnejde o uplatnenie práva v spore medzi jednotlivcami, ale voči štátu resp. štátnemu orgánu (okrem\nuvedených rozsudkov Súdneho dvora pozri tiež rozsudky vo veci Marshall, C-152/84, Faccini Dori,\nC-91/92 a Pfeiffer, C-397/01). V danom prípade lehota na transpozíciu Smernice uplynula 23.01.2006.\nŽalobca sa domáha aplikácie ustanovenia smernice (čl. 11 ods. 1 písm. d/, ktoré mu priznáva právo\nna rovnaké zaobchádzanie ako štátni príslušníci vo vzťahu k sociálnemu zabezpečeniu, sociálnej\npomoci a sociálnej ochrany, ako je vymedzené vo vnútroštátnom práve. Toto ustanovenie neviaže\npriznanie práva na rovnaké zaobchádzanie vo vzťahu k sociálnej pomoci na žiadne podmienky. Dáva\nsíce možnosť členským štátom uplatniť výnimku v zmysle čl. 11 ods. 4 smernice, ktorú však orgány\nSlovenskej republiky pri transpozícií neuplatnili. Ustanovenie smernice čl. 11 ods. 1 písm. d/ je možné\ntiež považovať za dostatočne jasné a určité, vzhľadom na to, že je bez ťažkostí identifikovateľné právo\nz neho vyplývajúce - právo na rovnaké zaobchádzanie vo vzťahu k sociálnej pomoci. Kasačný súd preto\nkonštatuje, že v prípade žiadosti žalobcu o priznanie preukazu ZŤP ako kompenzácie jeho ťažkého\nzdravotného postihnutia je potrebné uprednostniť aplikáciu ust. čl. 11 ods. 1 písm. d/ smernice pred\nvnútroštátnym ustanovením § 3 ods. 1 písm. a/ bod 3 zákona č. 447/2008 Z.z., ktoré žalobcu z priznania\nsociálnej pomoci vylučuje, aby nedošlo k porušeniu práva na rovnaké zaobchádzanie vo vzťahu k\nsociálnej pomoci žalobcu ako osoby s dlhodobým pobytom na území Slovenskej republiky.\n33. V zmysle čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie (pôvodný článok 234 ZES) Súdny dvor má\nprávomoc vydať predbežný nález o otázkach, ktoré sa týkajú:\na) výkladu zmlúv;\nb) platnosti a výkladu aktov inštitúcií, orgánov alebo úradov alebo agentúr Únie;\nAk sa takáto otázka položí v konaní pred vnútroštátnym súdnym orgánom, proti ktorého rozhodnutiu nie\nje prípustný opravný prostriedok podľa vnútroštátneho práva, je tento súdny orgán povinný obrátiť sa\nna Súdny dvor Európskej únie. Z tejto prejudiciálnej povinnosti ako všeobecného pravidla platia určité\nvýnimky (pozri rozsudok Clifit a spol, 283/81 z 06.10.1982). Súd poslednej inštancie (v podmienkach\nSlovenskej republiky ide o Najvyšší súd Slovenskej republiky, viď. uznesenie III.ÚS 207/09 z 28.7.2009)\nnemá prejudiciálnu povinnosť, ak prejudiciálna otázka nie je relevantná; ak ide o identickú alebo podobnú\notázku, ktorú Súdny dvor už zodpovedal; ak dotknuté ustanovenia práva Únie sú na správne uplatnenie\ntak jasné, že nenechávajú priestor pre akúkoľvek rozumnú pochybnosť (tzv. doktrína „acte clair“).\nVzhľadom na vyššie uvedené podrobné zdôvodnenie aplikácie čl. 11 ods. 1 písm. d/ Smernice vo vzťahu\nk danému prípadu žalobcu a aj vzhľadom na už existujúci rozsudok Súdneho dvora vo veci C-571/10\nServet Kamberaj proti Istituto per l'Edilizia Sociale della Provincia autonoma di Bolzano (IPES), Giunta\ndella Provincia autonoma di Bolzano, Provincia autonoma di Bolzano, ktorý obsahuje výklad ust. čl. 11\nods. 1 písm. d/) a ods. 4 smernice, kasačný súd dospel k záveru, že v tomto prípade možno uplatniť\nvýnimku z prejudiciálnej povinnosti a nepredložiť prejudiciálnu otázku týkajúcu sa aplikácie ustanovenia\nčl. 11 ods. 1 písm. d/ smernice Súdnemu dvoru.\n\n34. Argumentáciu žalovaného ako aj krajského súdu ohľadom Zmluvy medzi Slovenskou republikou\na Spojenými štátmi americkými o sociálnom zabezpečení, ktorá sa vzťahuje na zákon o sociálnom\npoistení, kasačný súd považuje za irelevantnú. Ako správne poukázal žalobca podľa čl. 2 ods. 3 táto\nzmluva nemá vplyv na záväzky Slovenskej republiky vyplývajúce zo zmlúv o sociálnom zabezpečení\ns tretími štátmi a ani z inej nadnárodnej právnej úpravy, ktorou je Slovenská republika viazaná. Nie je\npreto vylúčené, aby bol žalobcovi priznaný preukaz ZŤP, aj napriek tomu, že uvedená zmluva medzi SR\na USA sa naň nevzťahuje, pokiaľ mu takýto nárok vyplýva z inej záväznej právnej úpravy.\n35. Za rovnako irelevantné považoval kasačný súd poukazovanie na zákon č. 195/1998 Z.z. o sociálnej\npomoci, ktorý bol s účinnosťou od 01.01.2009 zrušený.\n36. Čo sa týka sťažovateľovej námietky ohľadom nesprávneho postupu krajského súdu, aj v tomto\nsmere musí dať kasačný súd za pravdu sťažovateľovi. Z administratívneho spisu žalovaného vyplýva,\nže podaním z 08.12.2017, doručeným prvostupňovému orgánu 11.12.2017 doplnil svoju argumentáciu v\nodvolaní a poukázal na práva priznané mu smernicou. Žalovaný ako odvolací orgán vydal preskúmavané\nrozhodnutie dňa 08.01.2018. Nie je vinou žalobcu, že jeho doplnenie prvostupňový správny orgán\nnepredložil žalovanému v rámci odvolacieho konania. Kasačný súd sa nestotožňuje so záverom\nkrajského súdu, že nie je relevantné, že sa správne orgány so žalobcovou argumentáciou o použití\nsmernice nezaoberali. Podľa § 47 ods. 3 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok)\nje správny orgán povinný v odôvodnení rozhodnutia uviesť ako sa vyrovnal s návrhmi a námietkami\núčastníkov konania a s ich vyjadreniami k podkladom rozhodnutia, pričom námietka ohľadom aplikácie\nsmernice je jedna zo zásadných námietok žalobcu v správnom konaní. Žalobca ako účastník správneho\nkonania mal právo na odôvodnenie, prečo správny orgán nepovažoval aplikáciu Smernice, od ktorej\nžalobca odvodzoval svoje právo, za možnú, a to aj v prípade, ak jeho odvolanie žalovaný zamietol.\n37. Vzhľadom na uvedené kasačný súd vyhovel sťažovateľovi a zmenil rozsudok krajského súdu tak,\nže zrušil rozhodnutie žalovaného a vec mu vrátil na ďalšie konanie a rozhodnutie (§462 ods. 2 SSP).\nV ďalšom konaní žalovaný o žiadosti žalobcu opätovne rozhodne, pričom názorom vyjadreným v tomto\nrozsudku je viazaný (§ 469 SSP).\n38. O náhrade trov konania ako aj trov kasačného konania kasačný súd rozhodol v súlade s § 467 ods. 1\na 2 v spojení s § 167 ods. 1 SSP tak, že úspešnému žalobcovi priznal náhradu trov konania na krajskom\nsúde ako aj náhradu trov kasačného konania.\n39. Toto rozhodnutie prijal senát pomerom hlasov 3:0.\nPoučenie:\nProti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.", "vazby": {}, "cituje": [], "citovane_v": []}