{"guid": "9e190e64-e34a-41c7-9adf-b2b6ab6d123f:9f848ba8-2e2e-4966-b79e-9fb58aaeb9b2", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2020:5017200259.1", "spisova_znacka": "7Sk/22/2019", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 7Sk/22/2019 z 24. 6. 2020", "citacia": "rozsudok Najvyššieho súdu SR z 24. júna 2020, sp. zn. 7Sk/22/2019, ECLI:SK:NSSR:2020:5017200259.1", "identifikacne_cislo": "5017200259", "sud": {"guid": "sud_100", "nazov": "Najvyšší súd", "typ": "najvyssi", "slug": "najvyssi-sud"}, "sudca": "JUDr. Alena Adamcová", "sudca_id": 143, "sudca_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/sudca/judr-alena-adamcova-143", "datum_vydania": "2020-06-24", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Iná povaha rozhodnutia"], "oblast": ["Správne právo"], "podoblast": ["Ostatné"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2003/461/#paragraf-66.odsek-3", "nazov": "§ 66 ods. 3 zákona č. 461/2003 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2003/461/#paragraf-66.odsek-3", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/461-2003/paragraf-66"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/2003/461#paragraf-66"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/9f848ba8-2e2e-4966-b79e-9fb58aaeb9b2", "zdroj": "infosud", "url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2020:5017200259.1", "api_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2020:5017200259.1", "text_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2020:5017200259.1/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nNajvyšší súd\n7Sk/22/2019\n5017200259\n24. 06. 2020\nJUDr. Alena Adamcová\nECLI:SK:NSSR:2020:5017200259.1\n\nROZSUDOK V MENE\nSLOVENSKEJ REPUBLIKY\nNajvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Aleny Adamcovej a\nz členiek senátu JUDr. Zdenky Reisenauerovej a JUDr. Violy Takáčovej, PhD., v právnej veci žalobcu:\nH.. E. P., nar. XX. E. XXXX, bytom Y. Š. XXXX/X, K., právne zast. JUDr. Mariánom Ďurinom, advokátom\nso sídlom Sibírska 4, Bratislava proti žalovanej: Sociálna poisťovňa, ústredie, so sídlom ul. 29. augusta\nč. 8-10, Bratislava, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia Generálneho riaditeľa Sociálnej poisťovne č.\nXXX XXX XXXX X zo dňa 15. mája 2017, o kasačnej sťažnosti žalobcu proti rozsudku Krajského súdu\nv Žiline zo dňa 28. marca 2019, č.k. 25Sa/28/2017-114, takto\nrozhodol:\nI. Najvyšší súd Slovenskej republiky kasačnú sťažnosť proti rozsudku Krajského súdu v Žiline zo dňa\n28. marca 2019, č.k. 25Sa/28/2017-114, z a m i e t a.\nII. Účastníkom nárok na náhradu trov kasačného konania n e p r i z n á v a.\nodôvodnenie:\nI.\nKonanie pred správnym súdom\n1. Krajský súd v Žiline (ďalej v texte rozhodnutia aj „krajský súd“ alebo „správny súd“) právoplatným\nrozsudkom č.k. 25Sa/28/2017-114 zo dňa 28. marca 2019 postupom podľa § 190 zákona č. 162/2015\nZ.z. Správneho súdneho poriadku (ďalej len „SSP“) zamietol žalobu, ktorou sa žalobca domáhal\npreskúmania rozhodnutia Generálneho riaditeľa Sociálnej poisťovne č. XXX XXX XXXX X zo dňa 15.\nmája 2017 (ďalej len „rozhodnutie žalovanej“) vo veci zvýšenia starobného dôchodku, ktorým žalovaná\nzamietla odvolanie žalobcu a potvrdila prvostupňové rozhodnutia Sociálnej poisťovne, ústredie č. XXX\nXXX XXXX X zo dňa 3. októbra 2016, č. XXX XXX XXXX X zo dňa 12. októbra 2016, č. XXX XXX XXXX\nX zo dňa 16. novembra 2016, č. XXX XXX XXXX X - I. zo dňa 23. novembra 2016 a č. XXX XXX XXXX\nX zo dňa 24. februára 2017 vo veci starobného dôchodku.\n2. Žalovaná rozhodnutím č. XXX XXX XXXX X zo dňa 3. októbra 2016 žalobcovi podľa § 65, § 274 a\n§ 82 zákona č. 461/2003 Z.z. o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov (ďalej len „zák. č.\n461/2003 Z.z.“) priznala starobný dôchodok od 13. júna 2015 v sume 208,90 € mesačne. Rozhodnutím\nč. XXX XXX XXXX X zo dňa 3. októbra 2016 bolo rozhodnuté, že žalobcovi podľa § 82b zák. č. 461/2003\nZ.z. v znení zákona č. 140/2015 Z.z. nevznikol nárok k 01. júlu 2015 na zvýšenie starobného dôchodku\nna sumu minimálneho dôchodku z dôvodu, že úhrn jeho starobného dôchodku a výsluhového dôchodku\n(763,23 € mesačne) je vyšší ako suma minimálneho dôchodku (289,30 € mesačne). Rozhodnutím č.\nXXX XXX XXXX X zo dňa 12. októbra 2016 bol žalobcovi zvýšený starobný dôchodok podľa § 82 zák.\nč. 461/2003 Z.z. a § 1 opatrenia Ministerstva práce, sociálnych vecí a rodiny SR č. 283/2015 Z.z. od\n01. januára 2016 na 210,80 € mesačne o 1,90 € mesačne, teda o pevnú sumu ustanovenú citovaným\n\nopatrením. Rozhodnutím č. XXX XXX XXXX X zo dňa 16. novembra 2016 bol žalobcovi podľa § 65, §\n274, § 112 ods. 1 a § 82 zák. č. 461/2003 Z.z. zvýšený starobný dôchodok od 13. júna 2015 na 270,10 €\nmesačne, a to po zhodnotení vymeriavacích základov za obdobie od 01. januára 2004 do 31. decembra\n2014. Rozhodnutím č. XXX XXX XXXX X - I. zo dňa 23. novembra 2016 bol žalobcovi podľa § 66 ods. 3 a\n§ 82 zák. č. 461/2003 Z.z. zvýšený starobný dôchodok na 278,10 € mesačne za obdobie dôchodkového\npoistenia počas poberania starobného dôchodku od 13. júna 2015 do 31. decembra 2015. Rozhodnutím\nč. XXX XXX XXXX X - II. zo dňa 23. novembra 2016 bol žalobcovi podľa § 82, § 293dq a § 293dr zák.\nč. 461/2003 Z.z. v znení zákona č. 285/2016 Z.z. zvýšený starobný dôchodok od 01. januára 2017 na\n286,30 € mesačne, a to o pevnú sumu 8,20 € mesačne. Rozhodnutím č. XXX XXX XXXX X zo dňa 24.\nfebruára 2017 bol žalobcovi podľa § 66 ods. 3, § 82, § 293dq a § 293dr zák. č. 461/2003 Z.z. zvýšený\nstarobný dôchodok od 01. januára 2017 na 297,70 € mesačne.\n3. V odôvodnení rozsudku krajský súd uviedol, že z potvrdenia Vojenského úradu sociálneho\nzabezpečenia v Bratislave č. 65304004375203 zo dňa 28. apríla 2016 vyplýva, že žalobcovi bol podľa\n§ 26 zák. č. 114/1998 Zb. o sociálnom zabezpečení vojakov priznaný od 01. decembra 1998 výsluhový\ndôchodok, ktorý sa podľa § 125 ods. 11 zák. č. 328/2002 Z.z. považuje naďalej za výsluhový dôchodok.\nPre nárok na výsluhový dôchodok bolo zhodnotené obdobie dôchodkového poistenia nasledovne: od\n17. augusta 1975 do 16. augusta 1977 - základná vojenská služba v II. kategórii funkcií, od 17. augusta\n1977 do 30. apríla 1978 - ďalšia služba vo vojenskej škole v II. kategórii funkcií, od 01. mája 1978 do 11.\noktóbra 1984 - služba vojaka z povolania v I. kategórii funkcií, od 12. októbra 1984 do 31. októbra 1992 služba vojaka z povolania v II. kategórii funkcií a od 01. novembra 1992 do 30. novembra 1998 - služba\nvojaka z povolania v I. kategórii funkcií. Vojenský úrad sociálneho zabezpečenia oznámil žalovanej výšku\nvymeriavacích základov od roku 1984 do roku 1994. Pre nárok na starobný dôchodok boli zhodnotené\nobdobia dôchodkového poistenia od 01. septembra 1973 do 16. augusta 1975 (doba štúdia na Vojenskej\nstrednej škole v Liptovskom Mikuláši zaradená do III. pracovnej kategórie), od 17. augusta 1975 do 30.\napríla 1978 (základná služba vo vojenskej službe a ďalšia služba vo vojenskej škole zaradená do II.\nkategórie funkcií), od 01. mája 1978 do 11. októbra 1984 (vojak z povolania, zaradené do I. kategórie\nfunkcií), od 12. októbra 1984 do 31. októbra 1992 (vojak z povolania, zaradené do II. kategórie funkcií),\nod 01. novembra 1992 do 30. novembra 1998 (vojak z povolania, zaradené do I. kategórie funkcií).\nZároveň bolo zhodnotené obdobie dôchodkového poistenia od 01. decembra 1998 do 12. júna 2015\n(doba zamestnania zaradená do III. pracovnej kategórie). Celkovo žalobca k 13. júnu 2015 získal 15\n260 dní obdobia dôchodkového poistenia, čo podľa § 60 ods. 9 zák. č. 461/2003 Z.z. predstavuje 41\nrokov a 295 dní obdobia dôchodkového poistenia.\n4. Krajský súd k uznaniu štúdia prvého a druhého ročníka vojenských stredných odborných škôl, či\nsa toto obdobie malo, resp. nemalo posudzovať ako I., resp. II. kategória funkcií poukázal na históriu\nsociálneho zabezpečenia vojakov a o.i. uviedol, že koncom 60. a na začiatku 70. rokov bola vykonaná\nreorganizácia vojenského školstva. V rámci reorganizácie vojenského školstva Československej ľudovej\narmády patrili do prvej kategórie stredných vojenských škôl VSOŠ, ktorých absolventi získavali stredné\nvšeobecné vzdelanie zakončené maturitou a odborné vzdelanie určitého zamerania. Do ďalšej kategórie\nstredných vojenských škôl patrili štvorročné VG. Absolventi získavali stredné všeobecné vzdelanie\na základnú vojenskú prípravu zakončenú maturitou s ďalšou prípravou na vysokých vojenských\nškolách a vojenských akadémiách Československej ľudovej armády. Prípravu práporčíkov a dôstojníkov\nzabezpečovali VSOŠ a vojenské učilištia. Účastníkmi právnych vzťahov, ktoré vznikali podľa predpisov\no sociálnom zabezpečení, boli aj žiaci VSOŠ a VG. Ich spôsobilosť vlastnými právnymi úkonmi\nnadobúdať v týchto vzťahoch práva a brať na seba povinnosti vznikala dosiahnutím veku 15 rokov\n(občan mladší ako 15 rokov musí byť zastúpený zákonným zástupcom - rodičom alebo súdom určeným\nopatrovníkom). Žiaci stredných odborných učilíšť, gymnázií a stredných odborných škôl boli zúčastnení\nna dôchodkovom zabezpečení za podmienky, že boli zároveň zúčastnení na nemocenskom poistení.\nZa žiakov a študentov platil poistné na nemocenské poistenie a dôchodkové zabezpečenie štát.\nPodmienkou bolo, že boli nezaopatrenými deťmi a neboli povinní platiť na nemocenské poistenie\na dôchodkové zabezpečenie ako zamestnanci a samostatne zárobkovo činné osoby. Účasť na\ndôchodkovom zabezpečení na základe platenia poistného zakladala za ustanovených podmienok\nžiakom VSOŠ a VG nárok na poskytovanie invalidného a čiastočného invalidného dôchodku a nárok na\ndávky pozostalých (napr. sirotský dôchodok). Na štúdium VSOŠ a VG boli prijímaní žiaci po ukončení\npovinnej školskej dochádzky vo veku spravidla 15 a 16 rokov. Na vojenské školy, ktoré poskytovali\nstredné vzdelanie, sa primerane vzťahovala príslušná právna úprava. Žiaci prvého a druhého ročníka\nVSOŠ sa štúdiom pripravovali na službu vojaka z povolania a neboli vojakmi v činnej službe. Vojenskú\n\nzákladnú službu vykonávali počas štúdia v treťom a štvrtom ročníku VSOŠ. Žiaci prvého až štvrtého\nročníka VG sa štúdiom pripravovali na štúdium na vysokých vojenských školách. Počas štúdia žiaci\nVG neboli vojakmi v činnej službe, t.j. nevykonávali ani základnú (náhradnú) vojenskú službu. Prijatím\nžiaka na štúdium na VSOŠ alebo na VG po skončení povinnej školskej dochádzky týmto žiakom v\nroku, v ktorom dovŕšili 17. rok veku, branná povinnosť vznikla podľa branného zákona. Neboli však\npovolaní na výkon základnej (náhradnej) vojenskej služby. Vykazovanie doby základnej (náhradnej)\nslužby poslucháčov a žiakov vojenských škôl z radov občianskej mládeže bolo upravené v prílohe 3\nsmernice. Pri štúdiu na VSOŠ sa výkon základnej vojenskej služby evidoval 24 mesiacov odo dňa\nvyradenia žiakov zo VSOŠ, t. j. výkon základnej služby trval počas štúdia v treťom a štvrtom ročníku\nVSOŠ. Žiaci študujúci na VG základnú vojenskú službu vykonávali až odo dňa nástupu na štúdium na\nvojenskú vysokú školu.\n5. Z historického prehľadu sociálneho zabezpečenia vojakov podľa krajského súdu vyplýva, že do\nvojenskej činnej služby mohol byť zaradený iba ten, kto dosiahol vek 18. rokov, pričom u žalobcu, ktorý\nsa narodil dňa 13. júna 1958, tak bolo k 13. júnu 1976. Preto žalobcovi prvé dva roky štúdia na vojenskej\nstrednej škole nemohli byť priznané ako obdobie vojenskej činnej služby. Branná povinnosť podľa § 5\nzák. č. 92/1949 Sb. (branný zákon) vznikla 01. januárom roku, v ktorom občan dovŕšil 17. rok veku (u\nžalobcu to bol rok 1980), pravidelná odvodová povinnosť v zmysle § 11 ods. 1 branného zákona 01.\njanuárom roku, v ktorom občan dovŕšil 18 rokov (u žalobcu sa jedná o rok 1976). Vojenská činná služba\npodľa § 20 ods. 2 branného zákona zahrňuje: základnú službu, náhradnú službu, ďalšiu službu, službu\nvojakov z povolania, službu vojakov vo výslužbe povolaných prechodne na činnú službu, vojenské\ncvičenia a mimoriadnu službu. V prípade žalobcu teda až jeho nástupom na základnú službu mohla\nzačať plynúť jeho vojenská činná služba. Na uvedenom nemôže nič zmeniť ani záznam vo vojenskej\nknižke žalobcu, kde je doba štúdia na vojenskej strednej škole vyznačená v záznamoch o vojenskej\nčinnej službe. Štúdium po skončení povinnej školskej dochádzky sa v súlade so smernicou u žiakov\nvojenských škôl (VSOŠ a VG) vykazovalo ako doba štúdia v prvej a druhej časti výkazu so zaradením\ntejto doby do III. pracovnej kategórie. Žiaci VSOŠ vojenskú základnú službu vykonávali počas štúdia v\ntreťom a štvrtom ročníku. Žiaci VG vojenskú základnú službu vykonávali až odo dňa nástupu na štúdium\nna vojenských vysokých školách, a to v prvom a druhom ročníku tohto štúdia. Štúdium v prvom a druhom\nročníku VSOŠ, ale ani štúdium na VG nie je možné považovať za ostatnú vojenskú službu podľa § 132\nods. 1 písm. b) zák. č. 100/1988 Zb. Činnosť, ktorú títo žiaci vykonávali pred nástupom na základnú\nvojenskú službu, nebola výkonom vojenskej služby. Podľa prílohy 3 smerníc sa doba štúdia poslucháčov\n(žiakov) do dovŕšenia veku 17 rokov započítavala do nástupu vojenskej činnej služby ako doba potrebná\nna prípravu na povolanie po skončení povinnej školskej dochádzky (§ 10 ods. 1 písm. d) zák. č. 121/1975\nZb. o sociálnom zabezpečení v znení neskorších predpisov), t.j. v III. pracovnej kategórii. Podľa § 24\nods. 1 zák. č. 76/1959 Zb. o niektorých služobných pomeroch vojakov, vojakmi z povolania sú práporčíci,\ndôstojníci a generáli, ktorí vykonávajú vojenskú službu ako svoje povolanie v služobnom pomere, do\nktorého boli prijatí na vlastnú žiadosť po vykonaní základnej (náhradnej) služby. Z uvedeného vyplýva,\nže ani žiaci VSOŠ a VG počas štúdia nemohli byť vojakmi z povolania, nakoľko do služobného pomeru\nmohli byť prijatí až po vykonaní základnej služby. Z uvedených dôvodov nie je možné štúdium v prvom\na druhom ročníku na VSOŠ a na VG zaradiť na účely dôchodkového zabezpečenia do I. (II.) kategórie\nfunkcií.\n6. Krajský súd ďalej poukázal na to, že tvrdenie, že niekto môže byť vojakom ešte pred vznikom\nbrannej povinnosti (§ 5 ods. 2 branného zákona), je nepochopením zákonných formulácií a súvislostí\nalebo účelovým konaním spoliehajúcim sa na to, že tieto formulácie a súvislostí nepochopia iní. V\nminulosti platné zákony o sociálnom zabezpečení, podľa ktorých sa do roku 1998 postupovalo aj\npri dôchodkovom zabezpečení vojakov z povolania, dôsledne od seba odlišovali pojmy „pracovné\nkategórie“ a „kategórie funkcií“ a tieto pojmy nezamieňali. Termín „pracovné kategórie“ sa vzťahoval\nvýlučne k civilným zamestnaniam a termín „kategórie funkcií“ výlučne k výkonu služby v ozbrojených\nsilách a v ozbrojených bezpečnostných zboroch. Zákon priamo ustanovil, ktoré zamestnania sa zaraďujú\ndo I. a II. pracovnej kategórie, pričom splnomocnil vládu ustanoviť, ktoré druhy vykonávaných prác\nodôvodňujú zaradenie zamestnaní do I. a II. pracovnej kategórie a ako sa zaradenie vykonáva, pričom\nštúdium na vojenských stredných školách pred výkonom základnej, prípadne náhradnej vojenskej služby\nzákon nikdy nezaradil ani do I., ani do II. pracovnej kategórie, ani vláda teda nemohla nič v tomto\nsmere ustanoviť a ministerstvo obrany už vôbec nemohlo zaradiť toto štúdium do rezortného zoznamu\nzamestnaní I. ani II. pracovnej kategórie. Ostatné zamestnania zákon zaradil do III. pracovnej kategórie.\nZákon súčasne ustanovil, že služba vojakov z povolania sa zaraďuje do I. a II. kategórie funkcií, pričom\nsplnomocnil ministra obrany ustanoviť, ktoré funkcie sa zaraďujú do I. kategórie. Nemožno porovnávať\n\nštúdium na vojenských stredných školách s prípravou baníckych učňov a sklárskych učňov. U týchto\nprofesií išlo o kompenzáciu vysokej miery rizika zdravotného poškodenia, predovšetkým chorôb z\npovolania. Zákon zaradenie štúdia na vojenských stredných školách do I. a II. pracovnej kategórie\nneumožňoval, napriek tomu, že žiaci vojenských stredných škôl vykonávali podobnú činnosť ako vojaci\nz povolania, na toto povolanie sa len pripravovali. Títo žiaci nepodliehali plnému vojenskému režimu a\nvojenskej trestnej zodpovednosti.\n7. Vzhľadom k tomu, že v správnom súdnictve správny súd preskúmava zákonnosť napadnutých\nrozhodnutí, krajský súd vychádzal zo zákonov upravujúcich sociálne zabezpečenie v ozbrojených silách\na v ozbrojených bezpečnostných zboroch. Z uvedeného vyplýva, že štúdium po skončení povinnej\nškolskej dochádzky sa u žiakov vojenských škôl (VSOŠ, VG) vykazovalo ako doba štúdia v I. a II.\nčasti výkazu so zaradením tejto doby do III. pracovnej kategórie. Žiaci VSOŠ vojenskú základnú službu\nvykonávali počas štúdia v treťom a štvrtom ročníku. Žiaci VG vojenskú základnú službu vykonávali až\nodo dňa nástupu na štúdium na vojenských vysokých školách, a to v prvom a druhom ročníku tohto\nštúdia. Doba štúdia poslucháčov (žiakov) do dovŕšenia veku 17 rokov sa započítavala do nástupu\nvojenskej činnej služby ako doba potrebná na prípravu na povolanie po skončení povinnej školskej\ndochádzky (§ 10 ods. 1 písm. d) zákona č. 121/1975 Zb. o sociálnom zabezpečení v znení neskorších\npredpisov), t.j. v III. pracovnej kategórii. Žiaci VSOŠ a VG počas štúdia nemohli byť vojakmi z povolania,\nnakoľko do služobného pomeru mohli byť prijatí až po vykonaní základnej služby. Z uvedených dôvodov\nnie je možné štúdium v prvom a druhom ročníku na VSOŠ a VG zaradiť na účely dôchodkového\nzabezpečenia do I. (II.) kategórie funkcií.\n8. V zmysle uvedeného mal krajský súd za to, že zákon zaradenie štúdia na Vojenských stredných\nškolách do I. a II. pracovnej kategórie neumožňoval, napriek tomu, že žiaci Vojenských stredných škôl\nvykonávali podobnú činnosť ako vojaci z povolania, nakoľko na toto povolanie sa len pripravovali.\n9. O trovách konania rozhodol krajský súd podľa § 167 ods. 1 SSP a contrario tak, že žalobcovi, ktorý\nv konaní úspech nemal, nevznikol nárok na náhradu trov konania a rovnako náhradu trov súd nepriznal\nani žalovanej, pretože neboli splnené podmienky stanovené v § 168 SSP.\nII.\nKasačná sťažnosť\n10. Proti tomuto rozsudku podal žalobca v zákonnej lehote s poukazom na § 440 ods. 1 písm. g) SSP\nkasačnú sťažnosť. Uviedol v nej, že od 28.08.1973 do 16.08.1977 nastúpil na Vojenskú strednú odbornú\nškolu elektrotechnickú rádiolokačnú (ďalej „VSOŠER“). V tomto období popri štúdiu zároveň vykonával\nslužbu v 1. a 2. ročníku VSOŠER v dĺžke 719 dní, pričom žalovaná túto službu označila ako III. pracovnú\nkategóriu, ktorá pre toto vojenské štúdium nie je nikde v zákone zadefinovaná, keď neuviedla právny\npredpis, ktorý by tento postup umožňoval. Podľa vojenskej knižky žalobca vojenskú základnú službu\nodslúžil od 17.08.1975 do 16.08.1977, avšak fyzický vek 16. rokov dosiahol už dňa 13.06.1974, teda\nuž v 1. ročníku a mohol sa stať vojakom ČSĽA podľa branného zákona č. 92/1949 Zb. a v súlade s\ntextom jeho prihlášky do tejto školy. Od nástupu do VSOŠER pravidelne nastupoval do služieb. Odo\ndňa nástupu do 4-ročnej VSOŠER dňa 28.08.1973, bol žalobca v nepretržitom služobnom pomere - žiak\nVSOŠER. Vojenskú základnú službu si popri štúdiu na tejto vojenskej škole odslúžil počas 3. a 4 ročníka\nna VSOŠER od 17.08.1975 do 16.08.1977 v I. kategórii funkcií, avšak tento údaj je nesprávny, vojakom\nsa totiž stal podľa § 21 branného zákona už dňa 18.05.1971.\n11. Žalobca mal za to, že krajský súd sa mal zaoberať posúdením výkonu celej vojenskej činnej\nslužby žalobcu od 28.08.1973 do 30.11.1998 a správnym posúdením tohto 4-ročného vojenského\nštudijného obdobia a služby na VSOŠER od 28.08.1973 do 16.08.1975 ako obdobia služby, ktorú\nžalobca nepochybne vykonával.\n12. V tom čase na štúdium do vojenských stredných odborných škôl, nastupovali deti, ktoré dosiahli\nfyzický vek 15 rokov a žalobca dňa 28.08.1973 mal iba 15. rokov. Malo by byť predmetom dokazovania,\nči išlo o vynucovanú službu na Vojenských stredných odborných školách a VG SNP, a zároveň aj o výkon\nnútených prác. Mladiství na vojenských školách museli od prvého ročníku držať pohotovosť.\n\n13. Žalobca navrhol vypočuť dvoch očitých svedkov E. Y. a A.. H. E. z prostredia Vojenskej strednej\nodbornej školy v Novom Meste nad Váhom a Liptovskom Mikuláši z rokov 1973 - 1977 o priebehu\nžalobcovej služby, vojenskej príprave a ostrom vojenskom výcviku.\n14. Žalobcovi základná služobná povinnosť vznikla už dňom odvedenia 16.05.1975, t.j. deň, keď sa\nodvedenci (náhradnej) služby označujú za vojenské osoby výrazom „odvedenci“. Žalovaná žalobcovi I.\nkategóriu funkcií posudzuje len odo dňa 13.06.1976, kedy dosiahol vek dospelosti, t.j. 18 rokov, pričom\nten bol vo výkone služby ešte pred týmto dátumom. Tu sa dostáva do zjavnej kolízie branný zákon NZ\nČSR č. 92/1949 Zb. (ktorý umožnil žalobcovi stať sa vojenskou osobou skôr, než vo veku 18. rokov)\na dôchodkové zákony, ktoré posudzujú dôchodkové nároky iba od fyzického veku žalobcu 18. rokov.\nŽalobca vojenský výcvik a vojenskú prípravu v praktickej a teoretickej úrovni získal od 01.09.1969, a\nnie neskôr.\n15. Každá vojenská stredná škola bola organizovaná ako riadna vojenská organizácia, napríklad ako\nregulárny vojenský pluk ČSĽA, ktorý sa členil podľa vojenských kritérií na menšie oddiely, prápory,\nbatérie, roty, čaty, až družstvá. Presné počty žiakov museli vždy súladiť s presnými tabuľkovými počtami\nvojakov základnej služby u bojových útvarov ČSĽA zaradených v družstve, čate, rote, atď., vždy podľa\nprísnych vojenských regúl a tabuliek počtov. Žiaci boli hneď od počiatku nástupu do školy zaradení do\nregulárnych vojenských štruktúr ČSĽA. Takto žalobca absolvoval 1. a 2. ročník VSOŠER v čase od\n28.08.1973 do 15.08.1975.\n16. Žalobca nesúhlasil s názorom žalovanej, že prvé 2 roky žalobcovho vojenského štúdia na VSOŠER\nv Novom Meste nad Váhom v dĺžke 719 dní, nie je treba považovať za výkon služby. Podľa § 2 ods. 1\nvyhl. ŠÚSZ č. 102/1964 Zb., ktorou sa vykonáva zák. č. 101/1964 Zb. o sociálnom zabezpečení, doba\nžiaka VSOŠER vychovávaného pre službu I. (II.) kategórie funkcií sa posudzuje ako doba zamestnania\ntejto kategórie funkcií, ak sa v rámci študijného plánu pravidelne vykonáva vojenský odborný výcvik\nžiaka VSOŠER na pracoviskách alebo v prevádzkach, kde sa vykonáva zamestnanie I. (II.) kategórie\nfunkcií. Podľa § 3 ods. 1 Nariadenia vlády ČSSR č. 117/1988 Zb. o zaraďovaní pracovníkov do I. a II.\npracovnej kategórie doba štúdia žiaka stredného odborného učilišťa pripravovaného pre zamestnanie\nI. (II.) pracovnej kategórie sa započítava ako doba zamestnania tejto pracovnej kategórie, ak sa\npraktické vyučovanie uskutočňuje pravidelne na pracoviskách alebo v prevádzkach, kde sa vykonávajú\nzamestnania I. (II.) pracovnej kategórie. Služba v I., resp. II. kategórii funkcií nebola závislá teda len\nod výkonu vojenskej základnej služby, ale aj od skutočného, konkrétneho vojenského výcviku, reálnej\nintenzívnej vojenskej prípravy (teórie a praxe), od sústavného vojenského vzdelávania atď.\n17. Výkon dozornej služby u vojenskej jednotky podliehal prísnym vojenským predpisom a bol v celej\nČSĽA jednotný, vzťahoval sa rovnako na všetkých vojakov základnej služby, vojakov z povolania a tiež\nna všetkých žiakov vojenských stredných škôl. Ničím sa výkon dozornej služby od seba nelíšil, nebol v\ntom žiadny rozdiel, žiadne diferencie, žiadne odlišnosti a žiadne úľavy. A aj napriek tomu žalovaná výkon\ntejto dozornej služby neakceptuje ako službu II. kategórie funkcií pre žalobcu v 1. a 2. ročníku VSOŠER.\n18. Žalobca poukázal na rozsudok Krajského súdu v Bratislave sp.zn. 10Sd/151/2013 z 25. júna 2014,\npodľa ktorého pojem slova „SLUŽBA“ je oveľa širší, než si myslí žalovaná a niektoré orgány štátnej\nsprávy, vrátane MO SR, VÚSZ, alebo sudcovia niektorých krajských súdov. Zákon jasne naznačuje, že\nnemusí ísť výhradne o vojenskú činnú službu, ale len o „službu“. Aj Krajský súd v Prešove v rozsudku\nč.k. 6Sd/21/2016-56 zo 14.09.2016 vyjadril svoj názor, že žalobcove štúdium v 1. a 2. ročníku VSOŠ\ntreba považovať za službu. Porušovanie pravidiel a povinností v dozornej službe mal na zreteli aj § 286\nzák. č. 140/1961 Zb. trestného zákona o porušovaní povinností dozornej služby.\n19. Ustanovenie § 132 ods. 1 zák. č. 100/1988 Zb. sa univerzálne zmieňovalo iba o službe a nie o\nvojakoch v činnej službe, pričom tu nešlo iba o vojenskú službu, dokonca ani o vojakov. Mohlo ísť aj o\nslužbu policajtov, colníkov, hasičov, záchranárov príslušníkov SIS, NBÚ, ZVJS a žiakov VSOŠ atď. Podľa\n§ 33 zák. č. 76/1959 Zb. nárok na výsluhový príspevok a výška tejto dávky je naviazaná na dobu služby\nv ozbrojených silách, pričom vôbec nie je konkretizovaný druh služby a dokonca nie je ani ustanovené,\nže táto služba má byť vykonaná v služobnom pomere. Podľa § 8 ods. 1 písm. e) zák. č. 100/1988\nZb. zamestnaním sa rozumie služba vojakov z povolania, príslušníkov Zboru národnej bezpečnosti,\npríslušníkov zborov nápravnej výchovy a príslušníkov skorších ozbrojených zborov. Napríklad v § 145j\nods. 4 zák. č. 100/1988 Zb. je uvedené, že ďalšími druhmi služby v ozbrojených silách sa na účely\n\nsociálneho zabezpečenia rozumejú ďalšia služba (§ 37 branného zákona), pokiaľ občan nie je hmotne\nzabezpečený ako vojak z povolania, mimoriadna služba (§ 46 ods. 1 branného zákona), zvláštna služba\n(§ 46 ods. 2 branného zákona) s výnimkou zvláštnej služby príslušníkov policajných zborov (Zboru\nnárodnej bezpečnosti), osobné úkony pre potrebu ozbrojených síl (§ 45 branného zákona).\n20. Z administratívneho spisu žalovanej nevyplýva, že by disponovala rezortným zoznamom\npreferovaných zamestnaní vydaných MNO ČSSR, v ktorých by bolo štúdium na VSOŠER vylučované\nz I., resp. II. kategórie funkcií a uvedeným rozporom v hodnotení dôb služby vo zvýhodnenej kategórii\nfunkcií sa zaoberala a zisťovala, či nie sú splnené podmienky podľa § 2 ods. 1 vyhlášky ŠÚSZ č.\n102/1964 Zb., resp. § 3 ods. 1 nariadenia vlády ČSSR č. 117/1988 Zb., ale bez ďalšieho a bez uvedenia\ndôvodov pre posúdenie dôchodkového veku žalobcu, hodnotila trvanie vojenskej služby v II. kategórii\nfunkcií len v období od 28.08.1975, t.j. bez posudzovania 1. a 2. ročníka VSOŠER, pričom III. pracovnú\nkategóriu vojaci do 31.12.1999 nepoznali.\n21. Žalobca tiež poukázal na nález Ústavného súdu I. ÚS 306/2010-30 z 08.12.2010, v ktorom ide\nčiastočne o porovnateľnú vec, keď sa jedná o prípad baníka, ktorému žalovaná sústavne odmietala\nzapočítať niektoré odpracované roky v II. pracovnej kategórii, čím ho pri výpočte starobného dôchodku\nvýrazne poškodila. Tento v konaní pred Krajským súdom Banská Bystrica sp.zn. 21Sd/499/2004 najprv\nuspel, ale NS SR rozsudkom sp.zn. 6So/3/2006 zrušil rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici, čím\nsa priklonil k stanovisku žalovanej a opakovane zamietol jeho opravné prostriedky. Uvedený občan uspel\naž na Ústavnom súde SR, ktorý konštatoval, že v tomto prípade došlo k porušeniu základného práva\nsťažovateľa na ochranu pred diskrimináciou podľa článku 12 ods. 1 a ods. 2 Ústavy SR v spojení so\nzákladným právom na súdnu ochranu podľa čl. 46 Ústavy SR a na základe toho 29.12.2012 NS SR\nrozsudkom sp.zn. 9So/215/2011 potvrdil pôvodné rozhodnutie Krajského súdu v Banskej Bystrici sp.zn.\n21Sd 499/2004. Právna veta nálezu Ústavného súdu I. US 306/2010-30 znie: ,,Orgánom verejnej moci\na predovšetkým súdom nemožno tolerovať pri interpretácii zákonných ustanovení prílišný formalistický\nprístup, ktorý vedie k zjavnej nespravodlivosti. Všeobecný súd nie je absolútne viazaný doslovným\nznením zákona, ale môže a musí sa od neho odchýliť, pokiaľ to vyžaduje účel zákona, história jeho\nvzniku, systematická súvislosť alebo niektorý z ústavnoprávnych princípov. Pri výklade a aplikácii\nprávnych predpisov teda nemožno opomínať ich účel a zmysel, ktorý nie je vyjadrený len v slovách a\nvetách tohto ktorého zákonného predpisu, ale i v základných princípoch právneho štátu.“\n22. Podľa názoru žalobcu by sa krajské súdy a NS SR mali zaoberať zoznamom druhov práce uvedených\nv zákone napriek tomu, že príloha nariadenia vlády predstavovala iba typizovaný zoznam prác\nzaradených do preferovaných pracovných kategórií a bol ďalej konkretizovaný na úroveň konkrétnych\npovolaní najprv príslušným rezortným zoznamom. Tieto rezortné zoznamy boli založené na metóde\ntaxatívneho výpočtu. Pokiaľ teda nebolo konkrétne povolanie uvedené v príslušnom rezortnom zozname\nako zamestnanie zaradené do I. či II. pracovnej kategórie, nemohlo byť na základe rozširujúceho\nvýkladu ustanovenia zákona či vykonávacieho nariadenia do takejto kategórie priradené, a to ani na\nzáklade súdneho rozhodnutia. Súdy však mohli podľa výsledkov vykonaného dokazovania vysloviť,\nže pracovník spĺňa podmienky pre zaradenie do I. či II. pracovnej kategórie v prípade, že práca\nním vykonávaná zodpovedala celkom niektorému zamestnaniu zaradenému do I. alebo II. pracovnej\nkategórie, pričom však museli posudzovať všetky podmienky, za ktorých mohlo byť zamestnanie\nzaradené do rezortného zoznamu (pozri stanovisko NS ČSSR zo dňa 10.10.1977 sp. zn.: Cpjf 46/77,\npublikované v č. 1/1978 Zbierky rozhodnutí a stanovísk Najvyššieho súdu ČSSR). Žalobca ďalej\npoukázal na rozsudok Nejvyššího správního soudu ČR čís. k.: 6 Ads 33/2012-54 z 28.11.2012 a\nRozsudok Nejvyššího správního soudu ČR čís. k.: 4 Ads 12/2009-83 z 27.05.2009.\n23. Žalobca bol v legitímnom očakávaní, že si štát po ukončení činnej služby v ozbrojených zboroch\nkompletne splní svoje záväzky k žalobcovi tak, ako si aj žalobca plnil svoj záväzok vykonávať službu\nvojaka z povolania podľa platných zákonov a teda, že bude zo strany štátu umožnené žalobcovi\nvyužiť právo odísť v zníženom veku do starobného dôchodku. To, že žalobca v ozbrojených zložkách\nodslúžil celkovo viac ako 25 rokov vrátane štúdia na VSOŠER svedčí o tom, že svoj záväzok\nvoči štátu si riadne plnil. Mal za to, že iný postup by bol preto v priamom rozpore so zámerom\nzákonodarcu zabezpečiť žalobcovi vyššiu úroveň jeho zabezpečenia v starobe za dobu výkonu jeho\nslužby a táto kategória poistencov, ako je žalobca, by bola v systéme vnútroštátnych poisťovacích a\ndôchodkových zabezpečovacích systémov znevýhodnená v porovnaní s poistencami vo všeobecnom\nsystéme sociálneho poistenia na Slovensku.\n\n24. V rezorte obrany SR, ani v rezorte obrany býv. MNO ČSSR neexistuje ani jeden oficiálny zoznam\npreferovaných kategórií funkcií. Žalobca nie je ochotný sa uspokojiť len s individuálnym názorom\njednotlivca bez akejkoľvek primárnej väzby a nadväznosti na platné právne normy a predpisy SR.\nOstatné civilné rezorty okrem MNO ČSSR, Ministerstvá školstiev ČSR a SSR, ani Ministerstvo práce a\nsociálnych vecí ČSSR, Ministerstvo zdravotníctva ČSSR a Ústredná rada odborov ČSSR - to sú práve\ntie orgány a inštitúcie, ktoré mali v kompetencii spoločne rozhodovať a zaradovať žiakov vojenských\nstredných škôl do preferovaných pracovných kategórií už od 15. rokov ich veku. Žalobca trval na\npožiadavke, aby mu žalovaná, MO SR alebo VÚSZ predložili takýto zoznam, kde by bolo vyhranené\nrozhodné obdobie služby študentov VSOŠER, VG SNP, VŠJŽ, VGJŽ, VŠKD, a ostatných vojenských\nstredných škôl, resp. ktorý by oficiálne vyčleňoval a vylučoval túto dobu štúdia z I. kategórii funkcií od\nich veku 15. rokov. Ak ho nemá nikto k dispozícii, nemôže žalovaná uniesť dôkazné bremeno. Je úlohou\nvšeobecných súdov vyjadriť sa k tomu, či daný typ štvorročného vojenského stredoškolského vzdelania\npredstavoval skutočnú vojenskú prípravu na budúce vojenské povolanie, alebo išlo o ostrý vojenský\nvýcvik (ktorý trval u vojakov základnej služby krátkych len 30 dní), alebo o službu, ktorá sa nápadne\npodobala alebo úplne bola stotožnená s výkonom vojenskej služby. Vojenské stredné odborné školy,\nvojenské gymnáziá, VŠKD a pod. v ČSR a neskôr ČSSR vznikali od roku 1967 a vojenský režim v nich\nnelegitímne panoval až do roku 1991.\n25. Žalobca mal za to, že žalovaná konala v zjavnom rozpore s ústavnoprávne a medzinárodnoprávne\ngarantovanými základnými princípmi (zásadami) materiálneho právneho štátu, najmä princípu\nmateriálnej spravodlivosti a materiálnej ochrany zákonnosti vrátane princípov riadneho a spravodlivého\nprocesu, princípu právnej istoty, a princípu predvídateľnosti práva vrátane predvídateľnosti rozhodnutí\norgánov verejnej moci, ako aj princípu ochrany legitímnych očakávaní legitímnej dôvery a tiež princípu,\nže právo nemôže vzniknúť (vzísť) z bezprávia a nespravodlivosti „ex iniuriaius non oritur“.\n26. Žalobca navrhol ustanoviť erudovaného súdneho znalca z odboru služobného práva a zároveň súdu,\naby sa kasačný súd opýtal MO SR na obdobné otázky, aké sú uvedené v priloženej prílohe, nakoľko\nodpoveď MO SR je nevyhnutná, pretože na 41. položených otázok nie je schopné odpovedať.\n27. Vzhľadom na uvedené skutočnosti žalobca navrhol, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok\nKrajského súdu v Žiline zo dňa 28. marca 2019, č.k. 25Sa/28/2017-114 zmenil, rozhodnutie žalovanej\nzrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Zároveň žiadal priznať náhradu trov konania, vrátane trov\nkasačného konania.\nIII.\nVyjadrenie ku kasačnej sťažnosti\n28. Žalovaná vo svojom vyjadrení ku kasačnej sťažnosti uviedla, že dôvody uvedené v kasačnej\nsťažnosti nepovažuje za opodstatnené. Preto navrhla, aby kasačný súd kasačnú sťažnosť žalobcu ako\nnedôvodnú zamietol.\nIV.\nPosúdenie veci kasačným súdom\n29. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd kasačný (§ 438 ods. 2 SSP) postupom podľa § 452 ods. 1\nSSP v spojení s § 439 SSP preskúmal prípustnosť kasačnej sťažnosti a po zistení, že kasačnú sťažnosť\npodal sťažovateľ včas (§ 443 ods. 2 písm. a/ SSP), preskúmal napadnutý rozsudok spolu s konaním,\nktoré predchádzalo jeho vydaniu a jednohlasne (§ 464 v spojení s § 139 ods. 4 SSP) dospel k záveru,\nže kasačnej sťažnosti nemožno priznať úspech.\n30. Kasačný súd rozhodol bez nariadenia pojednávania (§ 455 SSP) s tým, že deň vyhlásenia\nrozhodnutia bol zverejnený na úradnej tabuli súdu a na internetovej stránke Najvyššieho súdu SR.\nRozsudok bol verejne vyhlásený 24. júna 2020 (§ 137 ods. 4 SSP v spojení s § 452 ods. 1 SSP).\n31. Podľa § 438 ods. 1 SSP kasačnou sťažnosťou možno napadnúť právoplatné rozhodnutie krajského\nsúdu.\n\n32. V zmysle ustanovenia § 440 ods. 1 SSP, upravujúceho dôvody kasačnej sťažnosti, kasačnú\nsťažnosť možno odôvodniť tým, že krajský súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil zákon tým, že\nrozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci (písm. g).\n33. Podľa § 454 SSP na rozhodnutie kasačného súdu je rozhodujúci stav v čase právoplatnosti\nnapadnutého rozhodnutia krajského súdu.\n34. Podľa § 461 SSP kasačný súd zamietne kasačnú sťažnosť, ak po preskúmaní zistí, že nie je\ndôvodná.\n35. Úlohou správneho súdu v predmetnej veci bolo posúdiť existenciu zákonných podmienok,\nodôvodňujúcich vydanie horeoznačeného rozhodnutia žalovaným správnym orgánom.\n36. Podľa § 65 ods. 1 zák. č. 461/2003 Z.z. poistenec má nárok na starobný dôchodok, ak bol\ndôchodkovo poistený najmenej 15 rokov a dovŕšil dôchodkový vek.\n37. Podľa § 65 ods. 2 zák. č. 461/2003 Z.z. účinného do 31.12.2019 dôchodkový vek je 62 rokov veku\npoistenca, ak tento zákon v odsekoch 4 až 8, § 65a a 274 neustanovuje inak.\n38. Podľa § 112 ods. 1 zák. č. 461/2003 Z.z. dávka sa prizná alebo sa zvýši odo dňa, od ktorého dávka\nalebo jej zvýšenie patrí, najviac tri roky spätne odo dňa zistenia, že sa dávka priznala alebo sa vyplácala\nv nižšej sume, ako patrí, alebo najviac tri roky spätne od uplatnenia nároku na dávku alebo nároku na\njej zvýšenie, ak sa dodatočne zistí, že sa dávka\na) priznala v nižšej sume, ako patrí,\nb) vypláca v nižšej sume, ako patrí,\nc) odoprela neprávom alebo\nd) priznala od neskoršieho dátumu, než od ktorého patrí.\n39. Podľa § 255 ods. 1 zák. č. 461/2003 Z.z. za obdobie dôchodkového poistenia sa považuje\naj zamestnanie a náhradná doba získané pred 1. januárom 2004 podľa predpisov účinných pred\n1. januárom 2004, ak tento zákon neustanovuje inak. Na hodnotenie náhradnej doby ako obdobia\ndôchodkového poistenia od 1. augusta 2006 sa nevyžaduje splnenie podmienky získania najmenej\njedného roka zamestnania.\n40. Podľa § 274 ods. 1 zák. č. 461/2003 Z.z. nároky vyplývajúce zo zaradenia zamestnaní do I. a II.\npracovnej kategórie sa zachovávajú.\n41. Podľa § 120 ods. 1 zák. č. 121/1975 Zb. o sociálnom zabezpečení služba vojakov z povolania sa\nzaraďuje do I. alebo II. kategórie podľa druhov vykonávaných funkcií.\n42. Podľa § 120 ods. 2 zák. č. 121/1975 Zb. o sociálnom zabezpečení ministri národnej obrany a\nvnútra Československej socialistickej republiky určia vo svojej pôsobnosti, ktoré funkcie sa zaraďujú do I.\nkategórie a ako sa zaradenie uskutočňuje; pritom môžu určiť, v akom rozsahu sa započítava doba služby\nvýkonného letca a doba výkonu funkcií špeciálnej povahy alebo mimoriadneho stupňa nebezpečnosti\ndo doby zamestnania.\n43. Podľa § 130 ods. 1 zák. č. 100/1988 Zb. služba vojakov z povolania (ďalej len „služba“) vykonávaná\npred 1. januárom 1999 je zaradená na účely dôchodkového zabezpečenia podľa druhov vykonávaných\nfunkcií do I. alebo II. kategórie. Služba vykonávaná po 31. decembri 1998 sa na účely dôchodkového\nzabezpečenia považuje za zamestnanie III. pracovnej kategórie.\n44. Podľa § 2 ods. 2 zák. č. 92/1949 Zb. Branný zákon, vojsko je súhrn vojenských osôb. Vojakmi sa\nrozumejú osoby, ktoré boli odvedené (§ 15, ods. 1) a majú služobnú povinnosť (§ 20).\n45. Podľa § 15 ods. 1 zák. č. 92/1949 Zb. Branný zákon, zápis je úradné konanie, ktorého účelom je\nvziať brancov do vojenskej evidencie, zistiť predbežne ich spôsobilosť na vojenskú činnú službu a urobiť\nopatrenie na zlepšenie zdravotnej a inej spôsobilosti brancov pre výkon vojenskej činnej služby.\n\n46. Podľa § 20 ods. 2 zák. č. 92/1949 Zb. Branný zákon vojenská činná služba zahrnuje:\na) základnú službu (§ 27),\nb) náhradnú službu (§ 28),\nc) ďalšiu službu (§ 37),\nd) službu vojakov z povolania (§ 25 ods. 1),\ne) službu vojakov vo výslužbe, povolaných prechodne na činnú službu (§ 25, ods. 3),\nf) vojenské cvičenia (§ 39) a\ng) mimoriadnu službu (§ 46, ods. 1).\n47. Podľa § 25 ods. 1 zák. č. 92/1949 Zb. Branný zákon, vojakmi z povolania sú vojaci, ktorí vojenskú\nslužbu vykonávajú ako svoje povolanie v služobnom pomere, do ktorého boli prijatí podľa osobitných\npredpisov. Vojaci z povolania sú povinní vojenskou činnou službou, dokiaľ tento ich služobný pomer\nnezanikne.\n48. Podľa § 24 ods. 1 zákona č. 76/1959 Zb. o niektorých služobných pomeroch vojakov vojakmi z\npovolania sú práporčíci, dôstojníci a generáli, ktorí vykonávajú vojenskú službu ako svoje povolanie v\nslužobnom pomere, do ktorého boli prijatí na vlastnú žiadosť po vykonaní základnej (náhradnej) služby.\n49. Podľa § 24 ods. 2 zákona č. 76/1959 Zb. o niektorých služobných pomeroch vojakov, ak bol do\nslužobného pomeru vojaka z povolania prijatý vojak, ktorý je podľa branného zákona povinný ďalšou\nslužbou, plní svoju povinnosť na ďalšiu službu v služobnom pomere vojaka z povolania.\n50. Podľa § 25 zákona č. 76/1959 Zb. o niektorých služobných pomeroch vojakov služobný pomer vojaka\nz povolania vzniká dňom prijatia; zaniká prepustením z tohto služobného pomeru, odňatím alebo stratou\nvojenskej hodnosti, prepustením z vojska a úmrtím.\n51. Podľa § 172 ods. 1 zák. č. 461/2003 Z.z. na konanie vo veciach sociálneho poistenia sa nevzťahuje\nvšeobecný predpis o správnom konaní. Všeobecný predpis o správnom konaní sa nevzťahuje ani na\nkonanie vo veciach starobného dôchodkového sporenia v rozsahu upravenom týmto zákonom.\n52. Predmetom konania bolo preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovanej, ktorým zamietla odvolanie\nžalobcu a potvrdila prvostupňové rozhodnutia, ktorými bol žalobcovi priznaný starobný dôchodok od 13.\njúna 2015 v sume 208,90 € mesačne, ďalej bolo rozhodnuté, že žalobcovi podľa § 82b zák. č. 461/2003\nZ.z. v znení zákona č. 140/2015 Z.z. nevznikol nárok k 01. júlu 2015 na zvýšenie starobného dôchodku,\n01. januára 2016 bol žalobcovi zvýšený starobný dôchodok na 210,80 € mesačne o 1,90 € mesačne,\nod 13. júna 2015 bol žalobcovi zvýšený starobný dôchodok na 270,10 € mesačne, ďalej bol žalobcovi\nzvýšený starobný dôchodok na 278,10 € mesačne za obdobie dôchodkového poistenia počas poberania\nstarobného dôchodku od 13. júna 2015 do 31. decembra 2015 a od 01. januára 2017 bol žalobcovi\nzvýšený starobný dôchodok na 297,70 € mesačne.\n53. Z potvrdenia Vojenského úradu sociálneho zabezpečenia v Bratislave vyplýva, že žalobca je\npoberateľom výsluhového dôchodku, keď pre nárok na výsluhový dôchodok bola zhodnotená doba\nslužobného pomeru od 17. augusta 1975 do 30. novembra 1998. Ďalej z neho vyplýva, že doba od 28.\naugusta 1973 do 16. augusta 1975 je uvedená ako doba občianskeho zamestnania do 18. roku veku\n(od skončenia povinnej školskej dochádzky) - štúdium zaradené do III. pracovnej kategórie. Vojenský\núrad sociálneho zabezpečenia v Bratislave tiež poukázal na to, že štúdium žalobcu od 28. augusta 1973\ndo 16. augusta 1975 nie je možné považovať za služobný pomer a ani za vojenskú činnú službu, a teda\nštúdium žalobcu nie je možné v predmetnom období zaradiť na účely dôchodkového zabezpečenia do\nI., resp. II. kategórie funkcií.\n54. Kasačný súd zhodne s názorom krajského súdu uvádza, že žiaci 1. a 2. ročníka VSOŠ sa štúdiom\npripravovali na službu vojaka z povolania a neboli vojakmi v činnej službe. Vojenskú základnú službu\nvykonávali počas štúdia v 3. a 4. ročníku VSOŠ. Prijatím žiaka na štúdium VSOŠ po skončení povinnej\nškolskej dochádzky vznikla žiakom v roku, v ktorom dovŕšili 17. rok veku, branná povinnosť podľa\nbranného zákona, neboli však povolaní na výkon základnej (náhradnej) vojenskej služby. Vykazovanie\ndoby základnej (náhradnej) služby poslucháčov a žiakov vojenských škôl z radov občianskej mládeže\nbolo upravené v prílohe 3 smernice. Pri štúdiu na VSOŠ sa výkon základnej vojenskej služby evidoval\n24 mesiacov odo dňa vyradenia žiakov z VSOŠ, t.j. výkon základnej služby trval počas štúdia v 3. a 4.\n\nročníku VSOŠ. Štúdium po skončení povinnej školskej dochádzky sa v súlade so smernicou u žiakov\nVSOŠ vykazovalo ako doba štúdia v I. a II. časti výkazu so zaradením tejto doby do III. pracovnej\nkategórie. Žiaci VSOŠ vojenskú základnú službu vykonávali počas štúdia v 3. a 4. ročníku. Štúdium v\n1. a 2. ročníku VSOŠ nie je možné považovať za ostatnú vojenskú službu podľa § 132 ods. 1 písm.\nb) zák. 100/1988 Zb. Činnosť, ktorú títo žiaci vykonávali pred nástupom na základnú vojenskú službu,\nnebola výkonom vojenskej služby. Do vojenskej činnej služby mohol byť zaradený iba ten, kto dosiahol\nvek 18 rokov. Podľa prílohy 3 smernice „poslucháči (žiaci) vojenských škôl do dovŕšenia veku 17 rokov\nboli vo vojenských školách vedení ako chovanci a doba štúdia sa im započítavala do nástupu vojenskej\nčinnej služby ako doba potrebná k príprave na povolanie po skončení povinnej školskej dochádzky (§\n10 ods. 1 písm. d) zákona č. 121/1975 Zb. o sociálnom zabezpečení v znení neskorších predpisov), t.j.\nv III. pracovnej kategórii.“\n55. Kasačný súd ďalej poukazuje na skutočnosť, že žalovaná nie je oprávnená zaraďovať zamestnania\ndo pracovných kategórii, ale toto oprávnenie patrilo do pôsobnosti zamestnávateľov na základe\nrezortných zoznamov. Podľa § 168 vyhlášky č. 149/1988 Zb. doba vojenskej činnej služby vykonávanej\npred prijatím do služobného pomeru vojaka z povolania sa započítava v tej kategórii funkcií, do ktorej\nbol vojak z povolania prvý raz ustanovený. Uvedené ustanovenie však nie je možné aplikovať v prípade\nžalobcu, pretože žalobca v spornom období nevykonával vojenskú činnú službu.\n56. V tejto súvislosti kasačný súd uvádza, že s prihliadnutím na účel sledovaný zákonmi sociálneho\nzabezpečenia, ktorým bolo pre účely dôchodkového zabezpečenia zvýhodniť vojakov z povolania,\nnezaradenie činnosti žiakov VSOŠ v predmetnom období do I. kategórie funkcií nemožno kvalifikovať\nako opomenutie alebo nečinnosť kompetentných rezortných orgánov správy ozbrojených síl štátu, s\nnásledkom ukrátenia vojakov v službe zaradenej do I. kategórie funkcií o ich oprávnené nároky za výkon\nprípravy na budúce povolanie. Zaradenie vojenskej služby do preferovanej I. kategórie funkcií zákon\nzásadne viazal na status vojaka z povolania, pričom ak vojak nastúpil a vykonával základnú (náhradnú)\nvojenskú službu a po jej skončení bol prijatý do služobného pomeru vojaka z povolania alebo vojaka\nv ďalšej službe, táto doba výkonu základnej (náhradnej) vojenskej služby sa mu započítavala do I.\nkategórie funkcií, ak bol ako vojak z povolania po prvý raz ustanovený do služby zaradenej do I. kategórie\nfunkcií (§ 168 ods. 2 vyhlášky Federálneho ministerstva práce a sociálnych vecí č. 128/1975 Zb., ktorou\nsa vykonáva zákon č. 121/1975 Zb. o sociálnom zabezpečení v znení neskorších predpisov, resp. §\n168 vyhlášky Federálneho ministerstva práce a sociálnych vecí č. 149/1988 Zb., ktorou sa vykonáva\nzákon č. 100/1988 Zb. o sociálnom zabezpečení v znení neskorších predpisov). Uvedenú zákonnú\núpravu stanovenia I. a II. kategórie funkcií pre účely dôchodkového zabezpečenia vojakov z povolania\nje potrebné vykladať v kontexte s účinným Branným zákonom, ktorý stanovil minimálny vek pre účely\nvzniku brannej povinnosti, t. j. 01. januára roku, v ktorom občan dovŕšil 17. rok a dobrovoľne prevzatej\nbrannej povinnosti na 01. január roku, v ktorom osoby nepodliehajúce brannej povinnosti dovŕšia 17. rok\n(§ 5 ods. 2 a § 6 ods. 1 Branného zákona), okrem dobrovoľne prevzatej brannej povinnosti bez ohľadu\nna vek, avšak za brannej pohotovosti štátu (§ 6 ods. 1 Branného zákona).\n57. Žiaci VSOŠ vykonávali činnú službu až po zložení prísahy - základnú vojenskú službu a až po\njej absolvovaní boli splnené zákonné podmienky na prijatie vojakov do služobného pomeru vojakov\nz povolania. Ozbrojovanie 14 - 16 ročných žiakov VSOŠ a náplň ich činnosti, hoci podobnej činnosti\nvojakov v činnej službe alebo službe vojakov z povolania nemohlo založiť v zmysle uvedených\nustanovení zákona č. 92/1949 Zb. Branného zákona a zákona č. 76/1959 Zb. o niektorých služobných\npomeroch vojakov, služobný pomer týchto žiakov ako vojakov z povolania, ktorý je pre účely zaradenia\nslužby do I. kategórie funkcií rozhodujúci podľa § 120 ods. 1 a 2 zákona č. 121/1975 Zb. o sociálnom\nzabezpečení, ako aj zákona č. 100/1988 Zb. o sociálnom zabezpečení.\n58. Status vojaka definovalo ustanovenie § 2 ods. 2 veta druhá Branného zákona, podľa ktorého\nvojakmi sa rozumeli osoby, ktoré boli odvedené a mali služobnú povinnosť. Avšak ešte nešlo o vojaka\nz povolania, čo je status potrebný na priznanie služby zaradenej do I. kategórie funkcií. Skutočnosť,\nže žalobca sa v súvislosti s nástupom na VSOŠ podrobil odvodovému konaniu, nezakladá jeho status\nvojaka v činnej službe, nakoľko uvedeným zápisom bol zavedený do vojenskej evidencie a bol podrobený\npredbežnému zisťovaniu jeho spôsobilosti na vojenskú činnú službu a zisťovaniu možností na zlepšenie\nzdravotnej a inej spôsobilosti pre výkon vojenskej činnej služby.\n\n59. Činnosť žiakov v prvých a druhých ročníkoch VSOŠ nemožno subsumovať pod žiadnu z vojenských\nčinných služieb v zmysle ustanovení § 20 ods. 2 písm. a) až g) Branného zákona a rovnako nie je možné\nkonštatovať, že boli u týchto žiakov splnené zákonné podmienky vzniku služobného pomeru vojaka z\npovolania. Vzhľadom na Branným zákonom stanovený minimálny vek brannej povinnej a dobrovoľnej\nbrannej povinnosti, žiaci VSOŠ mohli skladať prísahu až v roku, v ktorom dovŕšili 17. rok života. Žiaci\nVSOŠ až po zložení prísahy vykonávali vojenskú činnú službu, konkrétne základnú vojenskú službu,\npričom až po jej absolvovaní boli splnené zákonné podmienky na prijatie vojakov do služobného pomeru\nvojakov z povolania a na vznik ich povinnosti vojenskou činnou službou.\n60. Žiadne povinnosti, ktoré žiaci v priebehu 1. a 2. ročníka VSOŠ v rámci výchovného procesu\nvykonávali a nazývali sa službami (napr. dozorná služba a pod.), hoci sa svojím názvom, obsahom\nalebo náplňou činnosti javili byť totožné s výkonom činnosti vojakov z povolania, nemožno podradiť pod\nvojenské činné služby vojakov z povolania v zmysle Branného zákona, t.j. žiaci 1. a 2. ročníkov VSOŠ\nboli vojakmi mimo činnej služby, a teda ani vo vzťahu k ich činnosti v rámci vzdelávacieho procesu\nnemohlo byť realizované zaradenie medzi služby vojakov z povolania do I. kategórie funkcií.\n61. Námietky žalobcu na prísny režim pri ich výchove počas štúdia na VSOŠ, ako aj prípadné\nozbrojovanie a povinnú prácu, nie sú predmetom súdneho prieskumu zákonnosti žalobou napadnutého\nadministratívneho rozhodnutia a postupu predchádzajúceho jeho vydaniu.\n62. Nie je možné preklenúť ani rozhodovacou činnosťou súdov účel sledovaný zákonmi o sociálnom\nzabezpečení, výlučne vo vzťahu ku kategorizácii preferovaných služieb vojakov z povolania, a kreovať\npre účely dôchodkového zabezpečenia vojakov z povolania namiesto príslušného štátneho orgánu na\núseku správy ozbrojených síl zoznam činností zaradených do I. alebo II. kategórie funkcií z činností\nvojakov mimo činnej služby a mimo služby vojakov z povolania. V tejto súvislosti kasačný súd uvádza,\nže žalobcom uvádzané stanovisko NS ČSSR sp. zn. Cpjf 46/77 zo dňa 10. októbra 1977 vo vzťahu k\nmeritu tejto veci nemožno aplikovať.\n63. Podľa čl. 46 ods. 1 zákona č. 460/1992 Zb. Ústavy Slovenskej republiky každý sa môže domáhať\nzákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch\nustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.\n64. Podľa čl. 2 ods. 2 Ústavy štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu\na spôsobom, ktorý ustanoví zákon.\n65. Zo záväznej judikatúry ústavného súdu týkajúcej sa uvedeného princípu legality štátnej moci vyplýva,\nže ...ustanovenie čl. 2 ods. 2 ústavy nepredstavuje iba viazanosť štátnych orgánov textom, ale aj\nzmyslom a účelom zákona... Právnej istote ...podľa čl. 1 ústavy nezodpovedá taký stav (situácia), ktorý\nby orgánu štátu umožňoval konať podľa vlastnej úvahy a z vlastného rozhodnutia aj nad rámec zákona\na iným ako zákonným postupom (I. ÚS 3/98, III. ÚS 341/07, II. ÚS 426/2012).\n66. Zákon stanovuje formálne kritériá pre posudzovanie doby štúdia na vojenských stredných školách a\nneobsahuje zákonné zmocnenie pre odchylné posúdenie tejto doby u jednotlivca na základe jej obsahu\nči podobnosti so službou vykonávanou po dosiahnutí 18 roku veku v I. alebo II. kategórii funkcií, preto\nakékoľvek iné rozhodnutie správneho orgánu o započítaní tejto doby by bolo konaním v rozpore so\nspôsobom, ktorý pre jej posudzovanie ustanovuje zákon.\n67. Zároveň kasačný súd uvádza, že judikatúru v danej veci možno považovať za ustálenú (viď. napr.\nrozsudky Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.: 9Sžsk/99/2017, 9So/214/2016, 9So/175/2016)\na poukazuje na rozsudok Najvyššieho súdu SR, sp. zn.: 9So/44/2017, v ktorom najvyšší súd uviedol,\nže „...nie je možné preklenúť ani rozhodovacou činnosťou súdov účel sledovaný zákonmi o sociálnom\nzabezpečení, výlučne vo vzťahu ku kategorizácii preferovaných služieb vojakov z povolania, a kreovať\npre účely dôchodkového zabezpečenia vojakov z povolania namiesto príslušného štátneho orgánu na\núseku správy ozbrojených síl zoznam činností zaradených do I. alebo II. kategórie funkcií z činností\nvojakov mimo činnej služby a mimo služby vojakov z povolania.“\n68. K žalobcom navrhnutým dôkazom kasačný súd uvádza, že tieto mali priniesť odpoveď na otázku,\nako fungoval systém na VSOŠ, pričom kasačný súd má za to, že spôsob fungovania VSOŠ nemohol mať\n\nvplyv na rozhodnutie v danej veci, keď kritériá pre posudzovanie doby štúdia na vojenských stredných\nškolách stanovuje zákon, pričom tento neobsahuje zákonné zmocnenie pre odchylné posúdenie tejto\ndoby u jednotlivca. Kasačný súd nie je návrhmi dôkazov bezpodmienečne viazaný a nie je povinný\nvykonať všetky účastníkmi konania navrhované dôkazy, keď nevykoná o.i. dôkazy, ktoré sú pre\nprejednanie a rozhodnutie veci nadbytočné.\n69. Pokiaľ žalobca poukazoval na rozhodnutia krajských súdov, kasačný súd poukazuje na to, že sa\nnejedná o judikované rozhodnutia, resp. o zovšeobecňujúci právny názor súdu, preto nie sú záväzným\npodkladom pre rozhodovanie tohto súdu. Napokon, skutkové okolnosti v každom prípade nie sú rovnaké\na je potrebné zaoberať sa osobitne každou vecou podľa konkrétnych okolností.\n70. Kasačný súd nemohol uznať ani argumentáciu s nálezom Ústavného súdu Slovenskej republiky I.\nÚS 306/2010, keďže tento súvisí s § 16 zák. č. 100/1988 Zb., ale nerieši situáciu ozbrojených zložiek v\nzmysle spornej veci a preto táto argumentácia je pre daný prípad irelevantná.\n71. Kasačný súd na záver dodáva, že z ustálenej judikatúry Najvyššieho súdu SR aj Ústavného súdu SR\nvyplýva, že správny súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len\nna tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ\nrozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto\nodôvodnenie rozhodnutia správneho súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ\nrozhodnutia, stačí na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka\nkonania na spravodlivý proces.\n72. Kasačný súd vyhodnotil rozsah a dôvody kasačnej sťažnosti vo vzťahu k napadnutému rozsudku\nkrajského súdu po tom, ako sa oboznámil s obsahom administratívneho a súdneho spisu a s\nprihliadnutím na ustanovenie § 461 SSP dospel k záveru, že nezistil dôvod na to, aby sa odchýlil od\nlogických argumentov a relevantných právnych záverov spolu so správnou citáciou dotknutých právnych\nnoriem obsiahnutých v dôvodoch napadnutého rozsudku, ktoré vytvárajú dostatočné východiská pre\nvyslovenie výroku rozsudku. S týmito sa kasačný súd stotožňuje v celom rozsahu. Vzhľadom na uvedené\ndôvody považoval kasačný súd rozhodnutie krajského súdu za vecne správne a kasačnú sťažnosť za\nnedôvodnú a rozhodol podľa § 461 SSP tak, že kasačnú sťažnosť žalobcu zamietol.\n73. O trovách kasačného konania rozhodol kasačný súd podľa § 167 ods. 1 a § 168 v spojení s § 467 ods.\n1 SSP a nepriznal účastníkom náhradu trov tohto konania, keďže žalobca v tomto konaní nebol úspešný\na u žalovanej nezistil dôvod, pre ktorý by mohol spravodlivo požadovať náhradu dôvodne vynaložených\ntrov konania.\n74. Tento rozsudok kasačného súdu bol prijatý pomerom hlasov 3:0.\nPoučenie:\nProti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.", "vazby": {}, "cituje": [], "citovane_v": []}