{"guid": "57d61056-5ed9-47ac-8230-915af197004e:525bd6cc-bc41-4e28-b4cd-8e407cbae131", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2020:4018200473.1", "spisova_znacka": "7Sžsk/65/2019", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 7Sžsk/65/2019 z 30. 9. 2020", "citacia": "rozsudok Najvyššieho súdu SR z 30. septembra 2020, sp. zn. 7Sžsk/65/2019, ECLI:SK:NSSR:2020:4018200473.1", "identifikacne_cislo": "4018200473", "sud": {"guid": "sud_100", "nazov": "Najvyšší súd", "typ": "najvyssi", "slug": "najvyssi-sud"}, "sudca": "Mgr. Pavel Ištók", "sudca_id": 117, "sudca_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/sudca/mgr-pavel-istok-117", "datum_vydania": "2020-09-30", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Zrušené"], "oblast": ["Správne právo"], "podoblast": ["Ostatné"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2002/328/#paragraf-105.odsek-4.pismeno-a", "nazov": "§ 105 ods. 4 písm. a) zákona č. 328/2002 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2002/328/#paragraf-105.odsek-4.pismeno-a", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/328-2002/paragraf-105"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/2002/328#paragraf-105"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/525bd6cc-bc41-4e28-b4cd-8e407cbae131", "zdroj": "infosud", "url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2020:4018200473.1", "api_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2020:4018200473.1", "text_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2020:4018200473.1/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nNajvyšší súd\n7Sžsk/65/2019\n4018200473\n30. 09. 2020\nJUDr. Zdenka Reisenauerová\nECLI:SK:NSSR:2020:4018200473.1\n\nROZSUDOK V MENE\nSLOVENSKEJ REPUBLIKY\nNajvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Zdenky\nReisenauerovej a členiek senátu JUDr. Aleny Adamcovej a JUDr. Violy Takáčovej, PhD. v právnej\nveci žalobcu: G.. Z.B. W., bytom B., B. V. X, proti žalovanému: Ministerstvo obrany Slovenskej\nrepubliky Bratislava, Kutuzovova 8, Bratislava, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č.\nSEĽUZ-332-2/2018-OdSP zo dňa 24. mája 2018, o kasačnej sťažnosti žalobcu proti rozsudku Krajského\nsúdu v Nitre č. k. 23Sa/59/2018-88 zo dňa 28. januára 2019, takto\nrozhodol:\nNajvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Nitre č. k. 23Sa/59/2018-88 zo dňa 28.\njanuára 2019 z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.\nodôvodnenie:\nI.\nKonanie pred krajským súdom\n1. Krajský súd v Nitre (ďalej len „krajský súd alebo správny súd“) napadnutým rozsudkom č. k.\n23Sa/59/2018-88 zo dňa 28. januára 2019 podľa § 190 zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok\n(ďalej len „SSP“) zamietol žalobu, ktorou sa žalobca domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutia\nžalovaného č. SEĽUZ-332-2/2018-OdSP zo dňa 24. mája 2018, žiadajúc správny súd, aby napadnuté\nrozhodnutie žalovaného zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Správny súd žalovanému nepriznal\nnáhradu trov konania.\n2. Z odôvodnenia uvedeného rozhodnutia vyplýva, že krajský súd z predloženého administratívneho\nspisu mal preukázané, že žalovaný rozhodnutím č. SEĽUZ-332-2/2018-OdSP zo dňa 24. mája 2018\npodľa § 84 ods. 4 písm. b/ zákona č. 328/2002 Z. z. o sociálnom zabezpečení policajtov a vojakov\nv spojení s § 59 ods. 1 a 2 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní, zamietol odvolanie žalobcu\na rozhodnutie Vojenského úradu sociálneho zabezpečenia č. VÚSZ-65206053323601/2018 z 09.\n03. 2018, ktorým podľa § 105 ods. 4 písm. a/ zákona č. 328/2002 žalobcovi nezvýšil výsluhový\ndôchodok, potvrdil. Prvostupňový správny orgán predmetným rozhodnutím zo dňa 09. 03. 2018 nezvýšil\nvýsluhový dôchodok žalobcovi na základe jeho žiadosti zo dňa 10. 01. 2018, ktorým požiadal Vojenský\núrad sociálneho zabezpečenia o prepočítanie a zvýšenie výsluhového dôchodku ku dňu dovŕšenia\ndôchodkového veku, t.j. 62 rokov k 31. 08. 2015. Zvýšenie požadoval aj z dôvodov neoprávneného\nkrátenia pôvodne priznaného výsluhového príspevku a nezapočítania doby štúdia v prvom a druhom\nročníku na vojenskej strednej odbornej škole. V odôvodnení uvedeného rozhodnutia prvostupňový\nsprávny orgán konštatoval, že pre vznik nároku na výsluhový príspevok a jeho výšku v zmysle zákona č.\n76/1959 Zb. bola rozhodujúca výlučne len doba služby v ozbrojených silách. Doba štúdia na vojenskej\nstrednej odbornej škole, okrem výkonu základnej vojenskej služby, počas štúdia v II. a III. ročníku\na doba civilného zamestnania sa ani podľa jedného podľa zákonných ustanovení nepovažuje za\n\ndobu vojenskej služby, resp. služobného pomeru. Študent počas štúdia nebol v služobnom pomere,\npretože ešte nemal skončenú vojenskú službu. Právny dôvod na prepočítanie výsluhového dôchodku\nžalobcu nebol dôvodný, a taktiež nebolo dôvodné ani započítať dobu štúdia v I. a II. ročníku vojenskej\nstrednej odbornej školy, ani doby civilného zamestnania do doby trvania služobného pomeru. Výsluhový\ndôchodok žalobcovi od 01. 05. 1998 bol poskytovaný v súlade s právnou úpravou.\n3. Krajský súd poukazom na právnu úpravu ustanovenú v § 33 ods. 3 zákona č. 76/1959 Zb. v § 89\nods. 3 zákona č. 114/1998 Zb., v § 132 ods. 1 zákona č. 100/1988 Zb., ktorú citoval konštatoval, že\nvo veci nebolo sporné, že žalobca bol vojakom z povolania od 01. 08. 1972 a zo služobného pomeru\nbol žalobca prepustený dňom 28. 02. 1998 na vlastnú žiadosť. Žiadosťou zo dňa 11. 03. 1998 žalobca\npožiadal Vojenský úrad sociálneho zabezpečenia o výsluhový dôchodok. Služobný pomer žalobcu,\nvrátane doby základnej vojenskej služby, trval 27 rokov, 6 mesiacov a 28 dní. Rozhodnutím Vojenského\núradu sociálneho zabezpečenia zo dňa 17. 03. 1998 bol žalobcovi priznaný od 01. 03. 1998 do 30.\n08. 2013 výsluhový príspevok vo výške 6.220,-Sk podľa § 33 ods. 1 písm. c/ zákona č. 76/1959 Zb.,\npodľa ktorého vojakom z povolania prepusteným zo služobného pomeru podľa § 26 ods. 1 písm. a/\naž c/ a e/ až g/ a ods. 2 patrí výsluhový príspevok do 60 rokov veku vo výške 30 % platu, ak konali\nslužbu v ozbrojených silách po dobu najmenej 20 rokov. Táto výmera sa zvyšuje za 21 a každý ďalší\nukončený rok služby o 1 % platu, teda za 27 skončených rokov služby v ozbrojených silách odvolateľovi\npatril výsluhový príspevok vo výške 37 % z platu, t.j. 7.860,-Sk. Keďže žalobca ukončil služobný pomer\n28. 02. 1998 a k tomuto dátumu nedosiahol vek aspoň 55 rokov, nárok na starobný dôchodok mu\npodľa § 132 zákona č. 100/1988 Zb. nevznikol. Vojenský úrad sociálneho zabezpečenia žalobcovi,\npriznaný výsluhový dôchodok sa priebežne zvyšoval v súlade s ustanoveniami o zvyšovaní výsluhového\ndôchodku podľa zákona č. 114/1998 Z. z., ktorý nadobudol účinnosť od 01. 05. 1998 a s účinnosťou od\n01. 07. 2002 podľa zákona č. 328/2002 Z. z., ktorým bol predchádzajúci zákon zrušený. Žalobca ukončil\npracovný pomer na vlastnú žiadosť dňa 28. 02. 1998 a k tomuto dátumu nedosiahol vek aspoň 55 rokov,\npreto mu nárok na starobný dôchodok podľa § 132 zákona č. 100/1988 nevznikol.\n4. Krajský súd považoval za nedôvodnú námietku žalobcu, že mu nebola do výsluhového príspevku,\nresp. výsluhového dôchodku započítaná doba štúdia v I. a II. ročníku VSOŠ od 01. 09. 1968 do\nI. kategórie funkcií. Správny súd uviedol, že žiaci I. a II. ročníka VSOŠ sa štúdiom pripravovali na\nslužbu vojaka z povolania a neboli vojakmi v činnej službe. Vojenskú základnú službu vykonávali počas\nštúdia v III. a IV. ročníku VSOŠ. Prijatím žiaka na štúdium na VSOŠ po skončení povinnej školskej\ndochádzky týmto žiakom v roku, v ktorom dovŕšili 17. rok veku vznikla branná povinnosť podľa branného\nzákona, avšak neboli povolaní na výkon základnej vojenskej služby. Vykazovanie doby základnej\nslužby poslucháčov a žiakov základných vojenských škôl z radov občianskej mládeže bolo upravované\naj smernicami. Nariadením náčelníka generálneho štábu Československej ľudovej armády č. 11 z\n02. 08. 1985 bola vydaná smernica náčelníka kádrovej správy ministerstva obrany pre spracovanie\nvýkazu dôb a kategórií funkcií rozhodných pre realizáciu kádrových opatrení, zabezpečení peňažnými\ndávkami podľa zákona o niektorých služobných pomeroch vojakov a pre sociálne zabezpečenie. V\ndanej súvislosti správny súd poukázal na právnu úpravu ustanovenú v 3. bode prílohy č. 2 a v\nprílohe č. 3 k smernici č. 11/1985, ktorú citoval. Ďalej krajský súd uviedol, že pri štúdiu na VSOŠ sa\nvýkon základnej vojenskej služby evidoval 24 mesiacov odo dňa vyradenia žiakov z VSOŠ, t.j. výkon\nzákladnej služby trval počas štúdia v III. a IV. ročníku VSOŠ. Štúdium po skončení povinnej školskej\ndochádzky sa u žiakov vojenských škôl vykazovalo ako doba štúdia I. a II. v časti výkazu so zaradením\ntejto doby do III. pracovnej kategórie. Žiaci VSOŠ vojenskú základnú školu vykonávali počas štúdia\nv III. a IV. ročníku. Štúdium v I. a II. ročníku VSOŠ nie je možné považovať ani za ostatnú vojenskú\nslužbu podľa § 132 ods. 1 písm. b/ zákona č. 100/1988 Zb. v znení neskorších predpisov. Činnosť,\nktorú títo žiaci vykonávali pred nástupom na základnú vojenskú službu nebola výkonom vojenskej\nslužby. Do vojenskej činnej služby mohol byť zaradený iba ten, kto dosiahol vek 18 rokov. Poslucháči\nvojenských škôl do dovŕšenia 17 roku veku boli na vojenských školách vedení ako chovanci a doba\nštúdia sa im započítala do nástupu vojenskej činnej služby ako doba potrebná k príprave na povolanie\npo skončení povinnej školskej dochádzky, t.j. v III. pracovnej kategórii. V tejto súvislosti správny súd\ntiež uviedol, že s prihliadnutím na účel, ktorý sledujú zákony sociálneho zabezpečenia, ktorým bolo pre\núčely dôchodkového zabezpečenia zvýhodniť vojakov z povolania, nezaradenie činnosti žiakov SVOŠ\nv predmetnom období do I. kategórie funkcií, nemožno kvalifikovať ako opomenutie, alebo nečinnosť\nkompetentných rezortných orgánov správy ozbrojených síl štátu, s následkom ukrátenia vojakov v službe\nzaradenej do I. kategórie funkcií o ich oprávnené nároky na výkon prípravy na budúce povolanie.\nZaradenie vojenskej služby do preferovanej I. kategórie funkcií zákon zásadne viazal na status vojaka z\n\npovolania, pričom ak vojak nastúpil a vykonáva základnú vojenskú službu a po jej skončení bol prijatý do\nslužobného pomeru vojaka z povolania, táto doba výkon ZVS sa mu započítala do I. kategórie funkcií, ak\nbol ako vojak z povolania po prvý raz ustanovený do služby zaradenej do I. kategórie funkcií. Krajský súd\nkonštatoval, že uvedenú zákonnú úpravu ustanovenia I. a II. kategórie funkcií pre účely dôchodkového\nzabezpečenia vojakov z povolania je potrebné vykladať v kontexte s účinným branným zákonom (zákon\nč. 92/1949 Zb. v znení neskorších predpisov), ktorý stanovil minimálny vek pre účely vzniku brannej\npovinnosti, t.j. od 1. januára roku, v ktorom občan dovŕšil 17. rok a dobrovoľne prevzatej brannej\npovinnosti 1. januára roku, v ktorom osoby nepodliehajúce brannej povinnosti dovŕšia 17. rok, okrem\ndobrovoľne prevzatej povinnosti bez ohľadu, avšak za brannej pohotovosti štátu. Samotná skutočnosť,\nže žalobca vo veku 15 rokov po ukončení povinnej školskej dochádzky v súvislosti s nástupom na\nVSOŠ podrobil sa odvodovému konaniu, nezakladá ešte jeho status vojaka v činnej službe, nakoľko\nuvedeným zápisom bol zavedený do vojenskej evidencie a bol podrobený predbežnému zisťovaniu jeho\nspôsobilosti na vojenskú činnú službu a zisťovaniu možnosti na zlepšenie zdravotnej a inej spôsobilosti\nna výkon vojenskej činnej služby. Zároveň je potrebné konštatovať, že činnosť 15-16 ročných žiakov v I. a\nII. ročníkoch vojenských stredných škôl nemožno subsumovať pod žiadnu z vojenských činných služieb\nv zmysle ustanovení § 20 ods. 2 písm. a/ až g/ branného zákona a rovnako nie je možné konštatovať, že\nboli u týchto žiakov splnené zákonné podmienky vzniku služobného pomeru vojaka z povolania podľa\nustanovení § 2 ods. 1 a 2 zákona č. 76/1959 Zb. o niektorých služobných pomeroch vojakov v znení\nneskorších predpisov a podľa ustanovení § 24 ods. 1 a 2, § 25 zákona č. 76/1959 Zb. v spojení s § 25\nods. 1 branného zákona. Vzhľadom na stanovený minimálny vek branným zákonom brannej povinnej\na dobrovoľnej brannej povinnosti žiaci VSOŠ mohli skladať prísahu až v III. ročníku VSOŠ, t.j. v roku,\nv ktorom dovŕšili 17. rok života. Žiaci VSOŠ až po zložení prísahy vykonávali vojenskú činnú službu,\nkonkrétne základnú vojenskú službu, pričom až po jej absolvovaní boli splnené zákonné podmienky na\nprijatie vojakov do služobného pomeru z povolania podľa § 24 ods. 1 a 2, § 25 zákona č. 76/1959 Zb.\na na vznik ich povinnosti vojenskou činnou službou podľa ustanovení zákona č. 76/1959 Zb., v spojení\ns § 25 ods. 1 branného zákona. V tejto súvislosti správny súd uviedol, že žiadne povinnosti, ktoré žiaci\nv priebehu I. a II. ročníka VSOŠ v rámci výchovného procesu vykonávali a nazývali sa službami (napr.\ndozorná služba), hoci sa svojim názvom, obsahom alebo náplňou činnosti javili byť totožné s výkonom\nčinnosti vojakov z povolania, nemožno podradiť pod vojenské činné služby vojakov z povolania v zmysle\nbranného zákona. Krajský súd konštatoval, že žiaci I. a II. ročníka VSOŠ boli vojakmi mimo činnej služby,\na teda ani vo vzťahu k ich činnosti, v rámci vzdelávacieho procesu nemohlo byť realizované zaradenie\nmedzi služby vojakov z povolania do I. kategórie funkcií.\n5. Krajský súd citujúc právnu úpravu ustanovenú v čl. 46 ods. 1, 2 Ústavy SR záverom uviedol, že\nzákon stanovuje formálne kritériá pre posudzovanie doby štúdia na vojenských stredných školách a\nneobsahuje zákonné zmocnenie pre odchýlne posúdenie tejto doby u jednotlivca na základe jej obsahu,\nči podobnosti so službou vykonávanou po dosiahnutí 18. roku veku v I. alebo II. kategórii funkcii, preto\nakékoľvek iné rozhodnutie správneho orgánu o započítaní tejto doby by bolo v rozpore so spôsobom,\nktorý stanovuje zákon.\n6. Správny súd po súdnom prieskume veci dospel k záveru, že prvostupňové správne rozhodnutie,\nktorým bola zamietnutá žiadosť žalobcu o zvýšenie výsluhového dôchodku, resp. prepočítanie\nvýsluhového dôchodku je vecne správne, a tak isto i rozhodnutie žalovaného, ktorý toto rozhodnutie\nako vecne správne potvrdil a odvolanie žalobcu zamietol. Správny súd konštatoval, že vykonaným\ndokazovaním nezistil žiadny relevantný dôvod, pre ktorý by malo byť rozhodnutie žalovaného orgánu\nzrušené, a preto žalobu ako nedôvodnú podľa § 199 SSP (zrejmá chyba v písaní § 190 SSP) zamietol.\n7. Správny súd o trovách konania rozhodol podľa § 168 SSP tak, že žalovanému nepriznal náhradu trov\nkonania, pretože mu žiadne trovy nevznikli.\nII.\nKasačná sťažnosť žalobcu\n8. Proti uvedenému rozsudku krajského súdu podal žalobca v zákonnej lehote kasačnú sťažnosť. V\ndôvodoch kasačnej sťažnosti namietal, že krajský súd nesprávnym procesným postupom znemožnil\núčastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu\npráva na spravodlivý proces podľa § 440 ods. 1 písm. f/ SSP, krajský súd rozhodol na základe\n\nnesprávneho právneho posúdenia veci podľa § 440 ods. 1 písm. g/ SSP a krajský súd sa odklonil od\nustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu podľa § 440 ods. 1 písm. h/ SSP. Navrhoval, aby najvyšší\nsúd rozsudok Krajského súdu v Nitre č. k. 23Sa/59/2018-88 zo dňa 28. januára 2019 zrušil a vec mu\nvrátil na ďalšie konanie, alternatívne, aby zrušil rozhodnutie Ministerstva obrany zo dňa 24. 5. 2018\nč. SEĽUZ-332-2/2018-OdSP a aby kasačný súd rozhodol - 1/ vypočítať skutočný starobný dôchodok\nprekvalifikovaný na výsluhový dôchodok podľa platnej legislatívy ústavných práv SR a to od 31. 8.\n2008 a zároveň priznať vrátenie finančných príspevkov za uplynulé tri roky, 2/ zrušiť žalobcovi krátenie\nvýsluhového príspevku od samého počiatku jeho krátenia až do súčasnosti a nariadil vrátiť žalobcovi\nfinančné prostriedky za uplynulé tri roky.\n8.1. V dôvodoch kasačnej sťažnosti žalobca vyslovil svoj nesúhlas s právnym posúdením a\nodôvodnením krajského súdu. Poukazom na žalobné námietky, ktorými namietal nezákonnosť\nrozhodnutia žalovaného, domáhajúc sa odstránenia krátenia výsluhového dôchodku a jeho prepočítanie\nod samého začiatku a započítanie 1. a 2. ročníka VSOŠ ako výsluhu prepočtu starobného (výsluhového)\ndôchodku, vytýkal krajskému súdu, že sa len stotožnil s odôvodnením rozhodnutia žalovaného. Žalobca\nnamietal, že žalovaný, ako aj krajský súd mylne interpretovali jeho požiadavku o prepočet dôchodku\npri dosiahnutí veku 62, pritom vo všetkých žiadostiach o prepočet dôchodku vždy požadoval prepočet\nz I. kategórie fyzického veku t.j. 55 rokov. Vytýkal krajskému súdu, že v napadnutom rozsudku si\n„nevšimol“, že žalobca podával žiadosti na prepočet od prijatia zákona č. 114/98 Z. z., od samého\nzačiatku platnosti tohto zákona. Tvrdil, že základný kameň spravodlivosti od samého začiatku účinnosti\ntohto zákona bol v tom, že výsluhový príspevok bol označený ako výsluhový dôchodok, ktorý sa\niba považuje. Vytýkal tiež krajskému súdu, že sa stotožnil s mylným hodnotením jeho žiadosti, že\nžiada prepočet z pozície dovŕšenia dôchodkového veku platného pre poberateľov sociálnej dávky zo\nvšeobecného systému sociálneho zabezpečenia dôvodiac, že od prijatia zákona č. 114/98 Z. z., ako aj\nneskôr žiadal dovŕšením 55 rokov a to zo zákonných dôvodov, keď splnil podmienky zákona č. 100/88\nZb. o sociálnom zabezpečení. Žalobca tiež poukázal na to, že na pojednávaní krajského súdu zástupca\nžalovaného nevedel odpovedať, alebo nechcel odpovedať na jeho otázku, prečo žalovaný nevypočítal\nstarobný dôchodok (výsluhový dôchodok), keď o to požiadal po dovŕšení 55 rokov. Zdôraznil, že v\njeho prípade bolo porušené jeho zákonné právo na výpočet starobného dôchodku prekvalifikovaného\nna výsluhový dôchodok, keďže zvýhodnený odchod do dôchodku z I. a II. kategórie funkcií je naďalej\nzachovaný, a preto žalovaný ani krajský súd nemal odobrať mu toto právo, keďže zvýhodnenie odchodov\ndo dôchodku je v platnosti až do roku 2023. Žalobca poukazom na námietky uvedené v odvolaní\nproti rozhodnutiu správneho orgánu prvého stupňa, že tento nijak nezdôvodňuje, prečo nie je možné\nprepočítať starobný (výsluhový) dôchodok a na argumentáciu žalovaného v napadnutom rozhodnutí, že\nodvolateľovi skončil služobný pomer pred nadobudnutím účinnosti zákona č. 114/1998 Z. z., a preto nie\nje možné mu výsluhový príspevok priznať podľa tohto zákona a z tých istých dôvodov nie je možné mu\npriznať výsluhový dôchodok podľa zákona č. 328/2002 Z. z., taktiež vytýkal krajskému súdu, že sa plne\nstotožnil s argumentáciou žalovaného bez toho, aby urobil analýzu, prečo sa stotožňuje s týmto právnym\nnázorom a neboli využité všetky právne prostriedky na možnosť prepočtu z výsluhového príspevku na\nvýsluhový dôchodok a neskôr pri dosiahnutí 55 rokov fyzického veku výpočet starobného dôchodku,\nprekvalifikovaného na výsluhový dôchodok. Žalobca dôvodil, že napriek tomu, že odpracoval viac ako 27\nrokov v armáde a z toho viac ako 23 rokov v I. kategórii funkcií, nebol mu priznaný starobný (výsluhový)\ndôchodok ani podľa zákona 100/1988 Zb. ani podľa zákona 114/98 Z. z. a to ani po dosiahnutí veku\n55 rokov, ani podľa neskorších znení zákonov. Žalobca poukazom na odôvodnenie rozsudku krajského\nsúdu na str. 4 bod 10 a citujúc právnu úpravu ustanovenú § 274 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z. z. o\nsociálnom zabezpečení, vyslovil nesúhlas s konštatáciou krajského súdu. Za zavádzajúce považoval aj\ntvrdenie krajského súdu, ktoré tiež prevzal zo zamietavého stanoviska žalovaného, s ktorým sa krajský\nsúd stotožnil vo vzťahu k interpretácii právnej úpravy ustanovenej v § 89 ods. 3 zákona č. 114/1998 Z.\nz. v spojení s §§ 90 až 95. Tvrdil, že právna úprava podľa uvedených ustanovení sa týkala aj ostatných\nsociálnych skupín a nielen výsluhového príspevku, ktorý sa za výsluhový dôchodok považuje.\n8.2. Žalobca ďalej vytýkal krajskému súdu, že v napadnutom rozsudku nevenoval nijakú pozornosť jeho\nargumentácii vo vzťahu krátenia jeho výsluhového príspevku. Zdôraznil, že argument krajského súdu\nje zavádzajúci a skresľujúci, čo dokázal citáciu § 89 zákona č. 114/1998 Z. z. s poukazom na §§ 90 až\n95. Uviedol, že skutočnosť, že skrátenie jeho výsluhového príspevku na najvyššiu výmeru starobného\ndôchodku 6220 Sk je nezákonné, sa opiera o fakt, že žalovaným citovaný § 24 ods. 4 zákona č. 100/1988\nZb. nehovorí o možnosti krátiť výsluhový príspevok, ale starobný dôchodok, novela zákona č. 76/1959\nZb. však pripúšťa túto možnosť, a výšku príspevku tak stanovuje na sumu 6220 Sk. Žalobca vyslovil\n\nnázor, že stoja proti sebe dve znenia zákonov rovnakého významu s tým, že prvostupňový správny\norgán a žalovaný sa priklonili k horšej variante pre neho a tým ho poškodili na jeho právach, považujúc to\nza neprípustné. Ďalej žalobca dôvodil, že obmedzenie výšky výslovných príspevkov maximálnou sumou\npodľa zákona 100/1988 Zb. malo byť napravené, ale zase nebolo pre všetkých, ktorí boli obmedzením\nvýšky zárobku a tým výšky výsluhového príspevku resp. starobného dôchodku poškodení. Žalobca\npoukazom na odpoveď VÚSZ na jeho žiadosť o prepočet dôchodku v roku 2008, v ktorej je uvedené,\nže ustanovenie § 142p ods. 2 zákona č. 328/2002 Z. z. sa však na účastníka konania nevzťahuje,\npretože účastník konania nedovŕšil dôchodkový vek podľa predchádzajúcich predpisov do 31. decembra\n2003 uviedol, že vedľa tohto diskriminačného rozhodnutia nerovnoprávneho postavenia poberateľa\nvýsluhového príspevku, ktorý sa len považuje ako výsluhový dôchodok, bolo krátenie starobného\ndôchodku odstránené. Citujúc právnu úpravu ustanovenú v § 143d zákona č. 328/2002 Z. z. žalobca\nzdôraznil, že týmto rozhodnutím bolo opätovne porušené rovnoprávne postavenie pred zákonom a\nvýsluhový príspevok bol tak isto krátený, ako bol krátený starobný dôchodok, a napriek tomu nebol tento\ndiskriminačný prvok napravený. Žalobca tiež zdôraznil, že krajský súd, ako aj žalovaný a VÚSZ odmieta\nrešpektovať, že vekom, ako aj odslúženými rokmi v I. kategórii funkcií je starobný dôchodca. Podčiarkol,\nže v odvolaní proti rozhodnutiu VÚSZ a aj v žalobe proti rozhodnutiu žalovaného a na pojednávaní\nkrajského súdu namietal, že sociálna poisťovňa mu neoprávnene krátila výsluhový príspevok, nakoľko\npodľa zákona č. 100/88 Z. z., § 24 tak, ako bolo uvedené priamo v prepúšťacom Rozhodnutí o priznaní\nvýsluhového príspevku 1640 Sk, pretože zmienené znenie paragrafu sa týkalo starobných dôchodcov a\nnie výsluhových príspevkov. Ďalej žalobca zdôraznil, že žiada, aby bola odstránená diskriminácia v tom,\nže mu pri výpočte výsluhového príspevku bol tento krátený o 1640 Sk. Poukazom na zákon č. 100/88\nZb., § 24 ods. 4, podľa ktorého mu bol výsluhový príspevok krátený o zmienenú sumu vyslovil názor, že\naj v tomto prípade pokračujú právne zmätky, keď jeden zákon protirečí druhému.\n8.3. Žalobca ďalej tvrdil, že krajský súd venoval neprimerane veľkú pozornosť tej časti žaloby voči\nžalovanému, ktorou vzniesol námietky vo vzťahu nezapočítania celého obdobia štúdia na VSOŠ do\nodpracovaných rokov pre potreby výpočtu dôchodku, ktorú časť nepovažuje za podstatnú. Tu zdôraznil,\nže sa rozhodol vzdať sa tejto časti v kasačnej sťažnosti.\n8.4. Záverom žalobca vyslovil názor, že právnymi argumentmi dokázal, že sa jedná o nesprávny a\ndiskriminačný prístup, ktorý nemá mať v právnom štáte oporu v zákone. Uviedol, že a teda - 1./ bol\nzákonom č. 114/98 Z. z. poslaný do výsluhového dôchodku z výsluhového príspevku bez výpočtu\ndôchodku, 2./ bol mu krátený výsluhový príspevok o značnú sumu, ale ako starobným dôchodcom,\nktorým toto krátenie a neprávosť bola zákonom odstránená, a to od samého počiatku krátenia, vo\nvýsluhovom príspevku táto nespravodlivosť naďalej pretrváva a to napriek tomu, že žalobca už pred\ndesiatimi rokmi dosiahol dôchodkový vek z I. kategórie funkcií, je stále poberateľom výsluhového\npríspevku, ktorý sa za výsluhový príspevok len považuje so skráteným výsluhovým príspevkom, 3./\nžalobcovi neboli za výsluhy rokov zarátané všetky roky prípravy na budúce povolanie a pre okrajovosť\ntejto požiadavky sa žalobca v kasačnej sťažnosti vzdal prepočtu za roky štúdia na VSOŠ.\n8.5. Žalobca záverom súčasne namietal, že žalovaný rovnako aj krajský súd sa vo svojom stanovisku\ndôsledne nevysporiadal s obsahom vyjadrenia žalobcu, svoje stanovisko v niektorých bodoch vôbec\nnezdôvodnil, iba sa pridržiaval predchádzajúcich zistení, čo je pre právne postavenie žalobcu a\npresvedčivosť správnosti záverov nedostačujúce. Dal do pozornosti, že podľa ustálenej rozhodovacej\npraxe Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, napr. rozsudok z 27. apríla 2006 sp. zn. 4Cdo 171/2005\ntreba za porušenie práva na spravodlivé súdne konanie považovať tiež nedostatok riadneho a\nvyčerpávajúceho odôvodnia súdneho rozhodnutia, za čo je možné pokladať aj tento rozsudok.\nIII.\nVyjadrenie žalovaného ku kasačnej sťažnosti žalobcu\n9. Kasačná sťažnosť žalobcu bola žalovanému doručená dňa 7.5.2019. Žalovaný sa ku kasačnej\nsťažnosti žalobcu vyjadril tak, že nesúhlasil s dôvodmi, ktorými žalobca namietal nezákonnosť\nnapadnutého rozhodnutia krajského súdu. Navrhoval, aby kasačný súd kasačnú sťažnosť žalobcu ako\nnedôvodnú zamietol.\n\n9.1. V dôvodoch vyjadrenia žalovaný uviedol, že sa v plnej miere pridržiava skôr urobených písomných\npodaní i ústnych vyjadrení v predmetnej veci prezentovaných v súdnom konaní pred krajským súdom,\nktoré viac ako dostatočným spôsobom negujú skutočnosti opísané v kasačnej sťažnosti sťažovateľa.\nVo vzťahu ku kasačnej sťažnosti žalovaný tiež poukázal na skutočnosť, že sťažovateľ predostiera\nkasačnému súdu identické tvrdenia a dôvody k dotknutej právnej veci, ako v jeho skôr učinených\npodaniach v rámci súdneho preskúmania veci krajským súdom, s ktorými sa krajský súd i z hľadiska\nriadneho právneho posúdenia v plnej miere vysporiadal. Poukázal na to, že žalobca tak ako v konaní\npred krajským súdom aj v rámci podanej kasačnej sťažnosti sa naďalej nevie stotožniť s právnymi\npredpismi Slovenskej republiky účinnými v čase jeho prepustenia zo služobného pomeru vojaka z\npovolania, ktoré ustanovovali nároky vyplývajúce z výsluhového zabezpečenia, ako aj s právnymi\npredpismi, v dôsledku ktorých sa v neskoršom období výsluhové zabezpečenie sťažovateľa upravovalo.\nŽalovaný vyslovil názor, že pokiaľ sťažovateľ kasačnú sťažnosť odôvodnil porušením zákona zo strany\nkrajského súdu odvolaním sa na ustanovenia § 440 ods. 1 písm. f/, g/ h/ SSP, s prihliadnutím najmä na\nustanovenie § 445 ods. 1 písm. c/ SSP, pôsobí kasačná sťažnosť sťažovateľa zjavne zmätočne.\n9.2. Žalovaný vo vzťahu ku kasačnému dôvodu podľa § 440 ods. 1 písm. f/ SSP mal za to, že k\ndanému dôvodu kasačnej sťažnosti nemožno prihliadať z hľadiska jeho neopodstatnenosti, nakoľko\nstotožňovanie sa súdu s právnym názorom niektorej procesnej strany vo všeobecnosti nemožno\npovažovať za nesprávny procesný postup súdu, v dôsledku ktorého by bolo sťažovateľovi znemožnené\nuskutočnenie jemu patriacich procesných práv, a to dokonca v takej miere, že by malo dôjsť k porušeniu\npráv na spravodlivý proces.\n9.3. Vo vzťahu k námietke žalobcu, ktorou namietal nesprávne právne posúdenie podľa § 440 ods. 1\npísm. g/ SSP krajským súdom žalovaný uviedol, že vychádzajúc z obsahu kasačnej sťažnosti sťažovateľ\ntento dôvod nevymedzil v súlade s § 440 ods. 2 SSP, neuviedol právne posúdenie veci krajským súdom,\nktoré pokladá za nesprávne a následne neuviedol, v čom by teda mala nesprávnosť právneho posúdenia\nveci krajským súdom spočívať. Žalovaný mal za to, že pokiaľ v kasačnej sťažnosti nie sú uvedené\nkonkrétne okolnosti svedčiace o tom, že rozhodnutie súdu spočíva v nesprávnom právnom posúdení\nveci, samotné sťažovateľom uvedené ustanovenie § 440 ods. 1 písm. g/ SSP nemožno považovať\nza dostatočné naplnenie dôvodov, pre ktoré kasačnú sťažnosť podal, lebo v tomto prípade kasačnou\nsťažnosťou napadnutý rozsudok krajského súdu nemožno preskúmať z hľadiska jeho opodstatnenosti.\nV danej súvislosti poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1Sžsk/5/2017\nz 20. februára 2018.\n9.4. Vo vzťahu k dôvodu kasačnej sťažností v intencii § 440 ods. 1 písm. h/ SSP žalovaný uviedol, že tak\nako dôvodil v predchádzajúcom bode vyjadrenia, taktiež v prípade poukazovania sťažovateľa na dôvod\nkasačnej sťažnosti podľa § 440 ods. 1 písm. h/ SSP je zrejme, že sťažovateľ tento dôvod nevymedzil\nv súlade s § 440 v ods. 2 SSP. Tvrdil, že pokiaľ aj sťažovateľ poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu\nSlovenskej republiky sp. zn. 4Cdo 171/2005 z 27. apríla 2006, avšak tento sa netýka identickej, resp.\nobdobnej právnej veci, ktorá bola prejednávaná pred krajským súdom a ktorá by bola kasačným súdom\nposúdená odlišne, a teda v konečnom dôsledku nemožno konštatovať, že by sa krajský súd odklonil od\nustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu.\nIV.\nKonanie pred kasačným súdom\n10. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd kasačný (§ 11 písm. g) v spojení s § 438 ods. 2 SSP)\npreskúmal napadnutý rozsudok správneho súdu, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo (§ 453 ods. 2\nSSP), v rozsahu námietok žalobcu uvedených v kasačnej sťažnosti, kasačnú sťažnosť prejednal bez\nnariadenia pojednávania (§ 455 SSP), keď deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený minimálne 5 dní\nvopred na úradnej tabuli a na internetovej stránke Najvyššieho súdu Slovenskej republiky www.nsud.sk\n(§ 452 ods. 1 v spojení s ust.§ 137 ods. 4 SSP) a dospel k záveru, že kasačnej sťažnosti žalobcu treba\nvyhovieť.\n11. Predmetom prieskumného konania na kasačnom súde bol rozsudok Krajského súdu v Nitre č. k.\n23Sa/59/2018-88 zo dňa 28. januára 2019, ktorým krajský súd podľa § 190 SSP zamietol žalobu, ktorou\n\nsa žalobca domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. SEĽUZ-332-2/2018-OdSP zo\ndňa 24. mája 2018, žiadajúc jeho zrušenie a vrátenie veci na ďalšie konanie.\n12. V procese posudzovania zákonnosti napadnutého rozsudku správneho súdu kasačný súd vychádzal\nzo skutkových zistení vyplývajúcich zo spisového materiálu krajského súdu, súčasť ktorého tvoril\nadministratívny spis žalovaného správneho orgánu, na ktoré poukázal už krajský súd v odôvodnení\nnapadnutého rozsudku, z ktorých dôvodov ich najvyšší súd neopakuje a súčasne na ne poukazuje.\n13. Predmetom preskúmavacieho súdneho konania v danej veci bolo rozhodnutie žalovaného\nsprávneho orgánu - Ministerstvo obrany Slovenskej republiky č. SEĽUZ-332-2/2018-OdSP zo dňa\n24. mája 2018, ktorým žalovaný podľa § 84 ods. 4 písm. b/ zákona č. 328/2002 Z. z. o sociálnom\nzabezpečení policajtov a vojakov v spojení s § 59 ods. 1 a 2 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom\nkonaní, zamietol odvolanie žalobcu a potvrdil rozhodnutie Vojenského úradu sociálneho zabezpečenia\nč. VÚSZ-65206053323601/2018 z 09. 03. 2018. Uvedeným prvostupňovým rozhodnutím Vojenský úrad\nsociálneho zabezpečenia podľa § 105 ods. 4 písm. a/ zákona č. 328/2002 Z. z. žalobcovi nezvýšil\nvýsluhový dôchodok.\n14. Kasačný súd predovšetkým upriamuje pozornosť na to, že správne súdnictvo v Slovenskej republike\nvychádza z materiálneho chápania právneho štátu v zmysle čl. 1 ods. 1 ústavy vyžadujúceho, aby\nverejná správa bola pod kontrolou súdnej moci. Je založené jednak na kontrole verejnej správy, či\ntáto (ne)prekračuje jej zverené právomoci a jednak poskytuje ochranu subjektívnym právam osôb,\ndo ktorých bolo zasiahnuté alebo zasahované v rozpore so zákonom. Hlavnou úlohou správneho\nsúdnictva je teda ochrana subjektívnych práv a jeho cieľom ochrana práv fyzických a právnických osôb\na ich prostredníctvom následne aj ochrana zákonnosti. Správne súdnictvo je neoddeliteľným atribútom\nprávneho štátu zaručujúcim každej osobe, či už ide o fyzickú alebo právnickú osobu ochranu práv\npred činnosťou orgánov verejnej správy. Dodržiavanie zákonnosti v oblasti výkonnej moci a dôsledná\nochrana jednotlivca je jednou z najdôležitejších čŕt právneho štátu, ktorého koncepcia práva stojí\naj na dodržiavaní práva štátnymi orgánmi. Správny súd v správnom súdnictve poskytuje ochranu\nprávam alebo právom chráneným záujmom fyzickej osoby a právnickej osoby v oblasti verejnej správy\na rozhoduje v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom (§ 2 ods. 1 SSP). Konanie pred správnym\nsúdom je jednou zo záruk ochrany základných ľudských práv a slobôd a ochrany práv a oprávnených\nzáujmov účastníkov administratívneho konania (§ 5 ods. 2 SSP). Na rozhodnutie správneho súdu\nje rozhodujúci stav v čase právoplatnosti rozhodnutia orgánu verejnej správy alebo v čase vydania\nopatrenia orgánu verejnej správy (§ 135 ods. 1 SSP). Správnou žalobou sa žalobca môže domáhať\nochrany svojich subjektívnych práv proti rozhodnutiu orgánu verejnej správy alebo opatreniu orgánu\nverejnej správy (§ 177 ods. 1 SSP).\n15. Kasačný súd dáva tiež do pozornosti, že správny súd nie je súdom skutkovým. Jeho úlohou\npri preskúmaní zákonnosti rozhodnutia a postupu správneho orgánu podľa tretej hlavy tretej časti\nSprávneho súdneho poriadku (§§ 199 a nasl. SSP) je posudzovať, či správny orgán príslušný na konanie\nsi zadovážil dostatok skutkových podkladov pre vydanie rozhodnutia, či zistil vo veci skutočný stav,\nči konal v súčinnosti s účastníkom konania, či rozhodnutie bolo vydané v súlade so zákonmi a inými\nprávnymi predpismi a či obsahovalo zákonom predpísané náležitosti, teda či rozhodnutie správneho\norgánu bolo vydané v súlade s hmotnoprávnymi, ako aj s procesnoprávnymi predpismi. V súdnom\nprieskume zákonnosti rozhodnutia žalovaného správneho orgánu v sociálnych veciach správny súd\nnie je viazaný rozsahom dôvodov uvedených v žalobe, ak žalobca je fyzickou osobou, ktorou namieta\nnezákonnosť rozhodnutia správneho orgánu tvrdiac, že nezákonným rozhodnutím správneho orgánu\na postupom mu predchádzajúcim bol ukrátený na svojich hmotnoprávnych alebo procesnoprávnych\nprávach. Zákonnosť rozhodnutia správneho orgánu je podmienená zákonnosťou postupu správneho\norgánu predchádzajúceho vydaniu napadnutého rozhodnutia. Správny súd v konaní súdneho prieskumu\nzákonnosti rozhodnutia orgánu verejnej správy teda preskúmava, či orgán štátnej správy konal a\nrozhodol v súlade so zákonom, či v správnom konaní postupoval v súčinnosti s účastníkom konania, či\nsa vysporiadal s jeho námietkami a či na základe skutkových zistení na základe logického a rozumného\nuváženia ustálil správne svoj právny záver.\n16. Kasačný súd zistil, že krajský súd v danej veci v procese súdneho prieskumu zákonnosti\nnapadnutého rozhodnutia žalovaného správneho orgánu náležite nepostupoval v súlade s procesnými\npravidlami zákonodarcom nastolenými v prvej a tretej hlave tretej časti Správneho súdneho poriadku,\n\nkeď súdny prieskum zákonnosti rozhodnutia žalovaného správneho orgánu, napadnutého žalobou,\nnevykonal v súlade s právnou úpravou zákona č. 328/2002 Z. z. v spojení s právnou úpravou právnych\npredpisov - zákon č. 76/1959 Zb., zákon č. 100/1988 Zb., zákon č. 114/1998 Z. z., dospejúc k\npredčasnému záveru, že rozhodnutie žalovaného v spojení s prvostupňovým správnym rozhodnutím\nsú zákonné.\n17. Vychádzajúc zo skutkových zistení vyplývajúcich zo spisu krajského súdu, súčasť ktorého tvorí\nadministratívny spis žalovaného a právnej úpravy zákonov o sociálnom zabezpečení vojakov a policajtov\nna vec sa vzťahujúcej, kasačný súd zistil, že medzi účastníkmi ostalo predovšetkým sporné, či postup\nVojenského úradu sociálneho zabezpečenia ako aj žalovaného pri rozhodovaní o žiadosti žalobcu na\nzvýšenie a prepočítanie výsluhového dôchodku bol súladný so zákonom.\nV.\nPrávne posúdenie kasačným súdom\n18. Podľa čl. 1 ods. 1 veta prvá Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) Slovenská republika je\nzvrchovaný, demokratický a právny štát.\n19. Podľa čl. 2 ods. 2 ústavy štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu\na spôsobom, ktorý ustanoví zákon.\n20. Podľa čl. 152 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky výklad a uplatňovanie ústavných zákonov, zákonov\na ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov musí byť v súlade s touto ústavou.\n21. Základom interpretácie a aplikácie čl. 1 ods. 1 ústavy je zabezpečenie materiálneho a nie formálneho\nprávneho štátu. Základnou premisou materiálneho právneho štátu sa prezentuje všeobecná záväznosť\npráva pre všetkých. To znamená, že štátne orgány, orgány územnej samosprávy, právnické osoby s\nprávomocou rozhodovania o právach a povinnostiach, ako aj každý jednotlivec musí konať tak, ako\nurčuje právny poriadok. Z citovanej právnej úpravy ústavy vyplýva, že výklad a uplatňovanie všeobecne\nzáväzných právnych predpisov musí byť v súlade s ústavou. Pozitivistický právny prístup k aplikácii\nzákonov je preto v činnosti štátnych orgánov modifikovaný ústavne konformným výkladom, ktorý v\nzávislosti od ústavou chránených hodnôt pôsobí reštriktívne alebo extenzívne na dikciu zákonných\npojmov. Obsah zákonnej právnej normy nemôže byť interpretovaný izolovane, mimo zmyslu a účelu\nzákona, cieľa právnej regulácie, ktorý zákon sleduje. Požiadavka na ústavne konformnú aplikáciu a\nvýklad zákona je podmienkou zákonnosti rozhodnutia ako individuálneho správneho aktu. Mocenské\norgány štátu realizujúc svoju rozhodovaciu právomoc sú pri výkone svojej moci povinné postupovať v\nzmysle čl. 2 ods. 2 ústavy, s prihliadnutím na to, že súčasne sú viazané aj právnou úpravou obsiahnutou\nv medzinárodných zmluvách, ktorými je Slovenská republika viazaná (čl. 7 Ústavy SR) a po vstupe\nSlovenskej republiky do Európskeho spoločenstva, Európskej únie postupovať tiež v súlade s právne\nzáväznými predpismi Európskeho spoločenstva, Európskej únie.\n22. V danej súvislosti kasačný súd dáva tiež do pozornosti rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej\nrepubliky sp. zn. III. ÚS 341/07, v ktorom ústavný súd konštatuje: „Ústavný súd SR už v rámci svojej\nrozhodovacej činnosti konštatoval, že nevyhnutnou súčasťou rozhodovacej činnosti súdov zahŕňajúcej\naplikáciu abstraktných právnych noriem na konkrétne okolnosti individuálnych prípadov je zisťovanie\nobsahu a zmyslu právnej normy uplatňovaním jednotlivých metód právneho výkladu. Ide vždy o\nmetodologický postup, v rámci ktorého nemá žiadna z výkladových metód absolútnu prednosť, pričom\njednotlivé uplatnené metódy by sa mali navzájom dopĺňať a viesť k zrozumiteľnému a racionálne\nzdôvodnenému vysvetleniu textu právneho predpisu. Pri výklade a aplikácii ustanovení právnych\npredpisov je nepochybne treba vychádzať najprv z ich doslovného znenia. Súd však nie je doslovným\nznením zákonného ustanovenia viazaný absolútne. Môže, ba dokonca sa musí od neho (od doslovného\nznenia právneho textu) odchýliť v prípade, keď to zo závažných dôvodov vyžaduje účel zákona,\nsystematická súvislosť alebo požiadavka ústavne súladného výkladu zákonov a ostatných všeobecne\nzáväzných právnych predpisov (čl. 152 ods. 4 ústavy). Samozrejme, že sa v takýchto prípadoch\nmusí zároveň vyvarovať svojvôle (arbitrárnosti) a svoju interpretáciu právnej normy musí založiť na\nracionálnej argumentácii. V prípadoch nejasnosti alebo nezrozumiteľnosti znenia ustanovenia právneho\n\npredpisu (umožňujúceho napr. viac verzií interpretácie) alebo v prípade rozporu tohto znenia so zmyslom\na účelom príslušného ustanovenia, o ktorého jednoznačnosti niet pochybnosti, možno uprednostniť\nvýklad e ratione legis pred doslovným gramatickým (jazykovým) výkladom. Viazanosť štátnych orgánov\nzákonom v zmysle čl. 2 ods. 2 ústavy totiž neznamená výlučnú a bezpodmienečnú nevyhnutnosť\ndoslovného gramatického výkladu aplikovaných zákonných ustanovení. Ustanovenie čl. 2 ods. 2 ústavy\nnepredstavuje iba viazanosť štátnych orgánov textom, ale aj zmyslom a účelom zákona“.\n23. Podľa článku 39 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky občania majú právo na primerané hmotné\nzabezpečenie v starobe a pri nespôsobilosti na prácu, ako aj pri strate živiteľa.\n24. Ústavné sociálne práva, i keď sú súčasťou základných práv a slobôd, vykazujú na rozdiel od iných\nústavných základných práv inú právnu povahu. Táto odlišnosť je daná predovšetkým inou kvalitatívnou\npozíciou štátu, keď základom sociálnych práv je rovnosť, sociálna bezpečnosť a spravodlivosť, na\nrozdiel od základných ústavných slobôd, základnou substanciou ktorých je sloboda [BARANCOVÁ,\nH. Slovenské a európske pracovné právo (slovenská a česká judikatúra európskych súdov), Žilina:\nEurokodex, 2004, s. 987, ISBN 80-88931-32-0, s. 39].\n25. V tejto súvislosti kasačný súd upriamuje pozornosť tiež na nález Ústavného súdu Slovenskej\nrepubliky z 08. decembra 2010 sp. zn. I. ÚS 306/2010, podľa ktorého cit.: „ (...) Orgánom verejnej moci\na predovšetkým súdom nemožno tolerovať pri interpretácii zákonných ustanovení prílišný formalistický\npostup, ktorý vedie k zjavnej nespravodlivosti. Všeobecný súd nie je absolútne viazaný doslovným\nznením zákona, ale môže a musí sa od neho odchýliť pokiaľ to vyžaduje účel zákona, história jeho\nvzniku, systematická súvislosť alebo niektorý z ústavnoprávnych princípov. Pri výklade a aplikácii\nprávnych predpisov teda nemožno opomínať ich účel a zmysel, ktorý nie je vyjadrený len v slovách\na vetách toho-ktorého zákonného predpisu, ale i v základných princípoch právneho štátu.“, prípadne\naj uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky z 11. októbra 2007, sp. zn. III. ÚS 274/07 podľa\nktorého cit.: „Orgány aplikujúce správne právo a spomedzi nich osobitne sudcovia pri rozhodovaní v\nsprávnom súdnictve sú oprávnení nedostatky zákonnej právnej úpravy svojím výkladom odstraňovať.\nTakéto odstraňovanie však nemožno považovať za legislatívnu činnosť, ktorá by narúšala ústavný\nprincíp trojdelenia štátnej moci. Sudca pri interpretácii normy správneho práva nesmie tvoriť, ale môže\nodhaľovať a formulovať vzťahy medzi jednotlivými právnymi normami vychádzajúc z účelu a zmyslu\nprávnej úpravy.“ Rovnako najvyšší súd odkazuje na závery plynúce z nálezu Ústavného súdu Českej\nrepubliky z 21. januára 1999 sp. zn. III. ÚS 257/98, podľa ktorého cit.: „ (...) Jednou z funkcií Ústavy,\nzvláště ústavní úpravy základních práv a svobod, je její \"prozařování\" celým právním řádem. Smysl\nÚstavy spočívá nejen v úpravě základních práv a svobod, jakož i institucionálního mechanizmu a\nprocesu utváření legitimních rozhodnutí státu (resp. orgánů veřejné moci), nejen v přímé závaznosti\nÚstavy a v jejím postavení bezprostředního pramene práva, nýbrž i v nezbytnosti státních orgánů, resp.\norgánů veřejné moci, interpretovat a aplikovat právo pohledem ochrany základních práv a svobod.“\n26. V tomto kontexte najvyšší súd poukazuje aj na princíp rovnosti, ktorý vo svetle prejednávanej\nveci úzko súvisí s princípom sociálneho štátu (Sozialstaat), ktorý zaväzuje štát, aby konal s cieľom\nvytvorenia spravodlivého sociálneho poriadku. Zatiaľ čo právny štát je vyjadrením zákazu svojvôle\nštátnej moci, či defenzívnej zložky ochrany práv jednotlivca pred svojvôľou štátu, a vnímaný v užšom\nzmysle ako negatívne formulovaný zákaz diskriminácie, princíp rovnosti predstavuje materiálny základ\ncelej pozitívnej zákonodarnej činnosti i kontrolnej právomoci súdnictva. Ak právny sociálny štát požaduje\nod verejnej moci zaistenie rovnakého zaobchádzania pred zákonom a na základe zákona, tak rovnako\npožaduje jej viazanosť ústavným princípom rovnosti ľudí v dôstojnosti a právach. Tento pozitívny\nzáväzok má zákonodarca uskutočňovať v oblasti regulácie nárokov osobitne zraniteľných skupín osôb\nprostredníctvom aktívnych opatrení, ktoré zaistia nediskriminačné zaobchádzanie s nimi, t.j. princíp\nrovnosti sa zasadzuje o zaistenie materiálnej spravodlivosti [BOUČKOVÁ, P.: Rovnost a sociální práva.\nNakladatelství Auditorium s.r.o., Praha 2009, s. 198. ISBN 978-80-87284- 02-5, s. 81-82].\n27. Vychádzajúc z uvedeného a zo skutkových okolností posudzovaného prípadu v nadväznosti na\nprávnu úpravu sociálneho zabezpečenia policajtov a vojakov, kasačný súd konštatuje, že základnou\notázkou v konaní súdneho prieskumu zákonnosti rozhodnutia žalovaného správneho orgánu pred\nkrajským súdom, ako súdom správnym, v preskúmavanej veci bolo posúdenie, či správny orgán prvého\nstupňa, ako aj žalovaný pre vydanie zákonných rozhodnutí o žiadosti žalobcu zo dňa 10.1.2018 si\nzadovážili dostatok skutkových podkladov, či na žalobcom uplatnený nárok aplikovali relevantnú právnu\n\núpravu a svoju úvahu, na základe ktorej dospeli k právnemu záveru, náležite a zrozumiteľne odôvodnili.\nNásledne v konaní kasačného súdu, predmetom ktorého je posudzovanie zákonnosti rozhodnutia\nsprávneho súdu, je posúdenie, či správny súd v procese súdneho prieskumu zákonnosti rozhodnutia\nžalovaného správneho orgánu náležite postupoval v súlade s právnou úpravou Správneho súdneho\nporiadku, či vo veci samej vydal rozhodnutie v súlade so zákonom a či svoje skutkové zistenia a\nprávnu úvahu, na základe ktorej ustálil svoj právny záver o zákonnosti resp. nezákonnosti rozhodnutia\nžalovaného, náležite odôvodnil tak, aby rozhodnutie správneho súdu bolo jasné a zrozumiteľné nielen\nprávnu verejnosť, ale aj pre laickú verejnosť, avšak najmä pre každú zúčastnenú stranu v preskúmavanej\nveci.\n28. Skutkové zistenia v danej veci potvrdzujú, že žalobca žiadosťou zo dňa 10.1.2018 žiadal o\nprepočítanie a zvýšenie výsluhového dôchodku z dôvodov neoprávneného krátenia pôvodne priznaného\nvýsluhového príspevku a nezapočítania doby štúdia v 1. a 2. ročníku na VSOŠ. Správny orgán prvého\nstupňa - Vojenský úrad sociálneho zabezpečenia rozhodnutím č. VÚSZ-65206053323601/2018 z 09.\n03. 2018 podľa § 105 ods. 4 písm. a/ zákona č. 328/2002 žalobcovi nezvýšil výsluhový dôchodok.\nV odôvodnení uvedeného rozhodnutia prvostupňový správny orgán konštatoval, že pre vznik nároku\nna výsluhový príspevok a jeho výšku v zmysle zákona č. 76/1959 Zb. bola rozhodujúca výlučne len\ndoba služby v ozbrojených silách. Právny dôvod na prepočítanie výsluhového dôchodku žalobcu nebol\ndôvodný, a taktiež nebolo dôvodné ani započítať dobu štúdia v I. a II. ročníku vojenskej strednej odbornej\nškoly, ani doby civilného zamestnania do doby trvania služobného pomeru. Výsluhový dôchodok\nžalobcovi od 01. 05. 1998 bol poskytovaný v súlade s právnou úpravou. Na základe odvolania\nžalobcu proti uvedenému prvostupňovému rozhodnutiu žalovaný rozhodnutím č. SEĽUZ-332-2/2018OdSP zo dňa 24. mája 2018 podľa § 84 ods. 4 písm. b/ zákona č. 328/2002 Z. z. v spojení s\n§ 59 ods. 1 a 2 správneho poriadku odvolanie žalobcu zamietol a rozhodnutie Vojenského úradu\nsociálneho zabezpečenia z 9.3.2018 potvrdil. V odôvodnení rozhodnutia sa žalovaný v zásade stotožnil\nso skutkovými zisteniami a právnym záverom prvostupňového správneho rozhodnutia. Krajský súd\nnapadnutým rozsudkom žalobu žalobcu podanú proti uvedenému rozhodnutiu žalovaného zamietol. V\nodôvodnení rozsudku sa krajský súd stotožnil s dôvodmi žalovaného uvedenými v preskúmavanom\nrozhodnutí. Žalobca v kasačnej sťažnosti vytýkal žalovanému, ako aj krajskému súdu, že nesprávne\nvyhodnotili jeho žiadosť o prepočítanie a zvýšenie výsluhového dôchodku z dôvodov neoprávneného\nkrátenia pôvodne priznaného výsluhového príspevku, nechali bez povšimnutia jeho námietku vo\nvzťahu jeho diskriminácie na základe právnej úpravy sociálneho zabezpečenia policajtov a vojakov\na svoje rozhodnutia zrozumiteľne neodôvodnili. Súčasne vytýkal krajskému súdu, že do odôvodnenia\nnapadnutého rozsudku v celosti prevzal dôvody žalovaného, pre ktoré žalobcovi nebol prepočítaný a\nzvýšený výsluhový dôchodok, bez vlastnej analýzy.\n29. Vychádzajúc z odôvodnenia rozhodnutia žalovaného, ako aj z odôvodnenia napadnutého rozsudku\nsprávneho súdu kasačný súd zistil, že tak žalovaný, ako aj krajský súd doposiaľ nevenovali náležitú\npozornosť námietke žalobcu, ktorou namietal diskrimináciu jeho osoby vo vzťahu krátenia jeho\nvýsluhového príspevku. Najvyššiemu súdu súčasne neuniklo pozornosti, že napriek rozsiahlemu\nodôvodneniu napadnutého rozhodnutia krajského súdu, z jeho obsahu jasným a zrozumiteľným\nspôsobom nevyplýva právna úvaha súdu, na základe ktorej dospel k záveru o nedôvodnosti\nžaloby proti napadnutému rozhodnutiu žalovaného. Kasačný súd z uvedeného dôvodu prisvedčil\nargumentácii žalobcu uvedenej v kasačnej sťažnosti, ktorou namietal nedostatočné resp. nepresvedčivé\na nezrozumiteľné odôvodnenie napadnutého rozsudku, vytýkajúc krajskému súdu, že v odôvodnení\nnapadnutého rozsudku sa v celom rozsahu len stotožnil s dôvodmi žalovaného správneho orgánu\nuvedenými v odôvodnení preskúmavaného rozhodnutia žalovaného, pre ktoré žalobcovi nebol\nprepočítaný a zvýšený výsluhový dôchodok bez toho, aby urobil analýzu, prečo sa stotožňuje s týmto\nprávnym názorom a neboli využité právne prostriedky na možnosti prepočtu z výsluhového príspevku na\nna výsluhový dôchodok a neskôr pri dosiahnutí 55 rokov fyzického veku výpočet starobného dôchodku,\nprekvalifikovaného na výsluhový dôchodok. Taktiež neuniklo pozornosti kasačného súdu, že žalobca v\nžalobe, ako aj v kasačnej sťažnosti síce uvádza, že žiadosťou z 10.1.2018 žiadal prepočítať a zvýšiť\nvýsluhový dôchodok pre neoprávnené krátenie pôvodne priznaného výsluhového príspevku, avšak tak\nako zo žaloby, tak aj z kasačnej sťažnosti jasne a určito nevyplýva, čoho sa vlastne žalobca domáha a\nna základe akého skutkového a právneho základu, keď v žalobe jasne a určito neformuluje skutočnosti\ntýkajúce sa jeho sociálneho zabezpečenia v starobe a obsah žaloby sa tak javí nezrozumiteľným a\nrozporným. V danej súvislosti kasačný súd považuje za potrebné poukázať na to, že žalobca v žalobe\nokrem iného napr. uvádza, že prepočítať a zvýšiť výsluhový dôchodok žiada ku dňu dovŕšenia veku\n\n62 rokov, t.j. k 31.8.2015, pritom v kasačnej sťažnosti uvádza, že prepočet dôchodku vo všetkých\nžiadostiach žiadal k dovŕšeniu veku 55 rokov, ďalej v žalobe, ako aj v kasačnej sťažnosti sa žalobca\nodvoláva nielen na právnu úpravu sociálneho zabezpečenia policajtov a vojakov ustanovenú v zákone\nč. 328/2002 Z. z. a v predchádzajúcich právnych predpisoch - zákon č. 76/1959 Zb., zákon č. 114/1998\nZ. z., zákon č. 100/1988 Zb., ale aj na právnu úpravu sociálneho zabezpečenia zo všeobecného\nsystému sociálneho zabezpečenia ustanovenú v zákone č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení v znení\nneskorších predpisov.\n30. Podľa § 139 ods. 2 SSP v odôvodnení rozsudku správny súd uvedie stručný priebeh\nadministratívneho konania, stručné zhrnutie napadnutého rozhodnutia, podstatné zhrnutie argumentov\nžalobcu a vyjadrenia žalovaného, prípadne ďalších účastníkov, osôb zúčastnených na konaní a\nzainteresovanej verejnosti, posúdenie podstatných skutkových tvrdení a právnych argumentov, prípadne\nodkáže na ustálenú rozhodovaciu prax. Ak správny súd zruší rozhodnutie orgánu verejnej správy a vráti\nmu vec na ďalšie konanie, je povinný v odôvodnení rozsudku uviesť aj to, ako má orgán verejnej správy\nvo veci ďalej postupovať. Správny súd dbá, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.\n31. Najvyšší súd v danej súvislosti upriamuje pozornosť aj ustálenú rozhodovaciu prax správnych súdov\n(napr. uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 8. decembra 2010, sp. zn. 4Sžo/12/2010),\npodľa ktorej „Z odôvodnenia rozhodnutia všeobecného súdu musí vyplývať vzťah medzi skutkovými\nzisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na strane jednej a právnymi závermi na strane druhej a\npreto odňatím možnosti konať pred súdom (denegatio iustitie) je aj také porušenie práva na spravodlivý\nproces, kedy v hodnotení skutkových zistení súdom v napadnutom rozhodnutí absentuje určitá časť\nskutočností, ktoré vyšli v konaní najavo, ale súd ich náležitým spôsobom v celom súhrne posudzovaných\nskutočností nezhodnotil a riadne sa s nimi nevysporiadal. Rozhodnutie všeobecného súdu musí\nobsahovať dostatok skutkových a právnych záverov, pričom tieto závery nesmú byť totiž svojvoľné alebo\nzjavne neodôvodnené.“\n32. Rovnako najvyšší súd v tejto súvislosti poukazuje aj na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky\nz 22. októbra 2015 sp. zn. II. ÚS 675/2014-40, z ktorého vyplýva, že „súd nemusí rozhodovať v súlade\nso skutkovým a právnym názorom účastníka konania, je však povinný na zákonom predpokladané\na umožnené procesné úkony účastníka primeraným, zrozumiteľným a ústavne akceptovateľným\nspôsobom reagovať v súlade s platným procesným právom (porov. v tomto zmysle IV. ÚS 252/04,\nIV. ÚS 329/04, IV. ÚS, III. ÚS 32/07), najmä s ustanovením § 157 ods. 2 OSP, (súčasná úprava v §\n139 ods. 2 SSP) v ktorom sú upravené náležitosti odôvodnenia. Povinnosť súdu v rámci riadneho\nprocesného postupu (t. j. v zmysle procesnoprávnych predpisov) zistiť správne a v dostatočnom rozsahu\nskutkový stav v nimi rozhodovanej veci (bez ohľadu na jej prípadnú náročnosť) a s tým spojená povinnosť\nriadne odôvodniť svoje rozhodnutie, obe vyplývajúce z čl. 46 ods. 1 ústavy, sú jedny zo základných\nznakov ústavne aprobovaného postupu súdu a ochranou účastníkov konania pred svojvôľou súdu.\nSúčasťou procesných záruk spravodlivého rozhodnutia, resp. minimálnych garancií procesnej povahy\nje, ako už bolo uvedené, taktiež právo na odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne\ndáva odpovede na právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany....\nRozhodnutie všeobecného súdu musí obsahovať dostatok skutkových a právnych záverov, pričom tieto\nzávery nesmú byť svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené.“\n33. Uvedenou problematikou sa už viackrát zaoberal aj Európsky súd pre ľudské práva, podľa ktorého\nz práva na spravodlivé súdne konanie vyplýva aj povinnosť súdu zaoberať sa účinne námietkami,\nargumentmi a návrhmi na vykonanie dôkazov strán s výhradou, že majú význam pre rozhodnutie (Kraska\nc. Švajčiarsko z 29. apríla 1993). Rovnako rozhodnutia musia v dostatočnej miere uvádzať dôvody, na\nktorých sa zakladajú (García Ruiz c. Španielsko z 21. januára 1999).\n34. Judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva a ani Ústavného súdu Slovenskej republiky a v\nneposlednom rade ani judikatúra Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pritom nevyžaduje, aby na\nkaždý argument strany bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia, ak však ide o argument, ktorý\nje pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument. Akýkoľvek\nnedostatok alebo neadekvátnosť v odôvodnení môže viesť k nezákonnosti rozsudku z formálnych\ndôvodov.\n\n35. Vo svetle vyššie uvedenom kasačný súd podrobil prieskumu kasačnou sťažnosťou napadnutý\nrozsudok krajského súdu, pričom dospel k záveru, že z odôvodnenia krajského súdu nie je zjavné\njeho vlastné posúdenie, keď z dôvodov uvádzaných krajským súdom v odôvodnení napadnutého\nrozhodnutia nevyplýva, na základe akej úvahy ustálil svoj právny záver o zákonnosti preskúmavaného\nrozhodnutia žalovaného, z odôvodnenia rozhodnutia správneho súdu tiež nevyplýva, z akých dôvodov\npovažoval interpretáciu právnej úpravy ustanovenej v právnych predpisoch o sociálnom zabezpečení\npolicajtov a vojakov - zákon č. 328/2002 Z. z., zákona č. 114/1998 Z. z. a zákon č. 100/1988 Zb.\na zákon č. 76/1959 Zb. zo strany žalovaného za zákonnú vo vzťahu k žalobcovi, stotožniac sa s\nprávnymi závermi žalovaného bez náležitého zdôvodnenia, pričom nechal bez povšimnutia namietanú\nargumentáciu žalobcu. Krajský súd sa s námietkami žalobcu náležite nezaoberal, keď bez ďalšieho\nzdôvodnenia sa stotožnil s argumentáciou žalovaného a na zásadné otázky vznesené žalobcom v\nžalobe nedal dostatočnú odpoveď. V danej súvislosti kasačný súd upriamuje pozornosť na právnu\núpravu ustanovenú v § 202 ods. 2 veta prvá SSP, v zmysle ktorej správnu žalobu fyzickej osoby správny\nsúd posudzuje neformálne. V súlade s uvedenou právnou úpravou kasačný súd opätovne konštatuje\ntak, ako uvádza vyššie, že v súdnom prieskume zákonnosti rozhodnutia žalovaného správneho\norgánu v sociálnych veciach správny súd nie je viazaný rozsahom dôvodov uvedených v žalobe, ak\nžalobca je fyzickou osobou, ktorou namieta nezákonnosť rozhodnutia správneho orgánu tvrdiac, že\nnezákonným rozhodnutím správneho orgánu a postupom mu predchádzajúcim bol ukrátený na svojich\nhmotnoprávnych alebo procesnoprávnych právach. Vzhľadom k uvedenému bolo preto povinnosťou\nsprávneho súdu pred začatím súdneho prieskumu zákonnosti napadnutého rozhodnutia žalovaného\nnajskôr odstrániť nejasnosti žaloby, či už písomnou výzvou žalobcu, alebo jeho podrobným výsluchom, a\ntak si ujasniť skutkový a právny základ súdneho prieskumu rozhodnutia žalovaného. Následne vykonať\nsúdny prieskum zákonnosti rozhodnutia žalovaného a vo veci rozhodnúť.\n36. Vychádzajúc z uvedeného vyššie najvyšší súd konštatuje, že odôvodnenie rozsudku krajského\nsúdu je v jeho podstatnej časti nejasné, neurčité a nezrozumiteľné a v neposlednom rade aj\nnepresvedčivé, ktorá skutočnosť podmieňuje nezákonnosť napadnutého rozsudku krajského súdu pre\njeho nepreskúmateľnosť z dôvodu nedostatku odôvodnenia. Vzhľadom k uvedenému najvyšší súd\ndospel k záveru, že odôvodnenie napadnutého rozsudku krajského súdu v preskúmavanej veci je\njednostranné a formalistické, a teda ako zjavne nezdôvodnené a tým aj nesúladné s právami v zmysle\nčl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd.\n37. Z uvedených dôvodov najvyšší súd námietku žalobcu uvedenú v kasačnej sťažnosti, ktorou namietal,\nže krajský súd nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu\npatriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces podľa § 440\nods. 1 písm. f/ SSP, vyhodnotil ako dôvodnú, keďže táto spochybnila vecnú správnosť napadnutého\nrozhodnutia krajského súdu. Ďalšími námietkami žalobcu uvedenými v kasačnej sťažnosti, ktorými\nnamietal, že krajský súd rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci podľa § 440 ods.\n1 písm. g/ SSP a krajský súd sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu podľa §\n440 ods. 1, písm. h/ SSP, sa kasačný súd nezaoberal a to práve z dôvodu nedostatočného odôvodnenia\nnapadnutého rozhodnutia správneho súdu.\n38. Pokiaľ žalobca v kasačnej sťažnosti žiadal, aby kasačný súd rozhodnutie Ministerstva obrany zo\ndňa 24. 5. 2018 č. SEĽUZ-332-2/2018-OdSP zrušil a vo veci rozhodol tak, že - 1/ vypočíta skutočný\nstarobný dôchodok prekvalifikovaný na výsluhový dôchodok podľa platnej legislatívy ústavných práv\nSR a to od 31. 8. 2008 a zároveň prizná vrátenie finančných príspevkov za uplynulé tri roky, 2/\nzruší žalobcovi krátenie výsluhového príspevku od samého počiatku jeho krátenia až do súčasnosti\na nariadi vrátiť žalobcovi finančné prostriedky za uplynulé tri roky, kasačný súd upriamuje pozornosť\nžalobcu na právnu úpravu Správneho súdneho poriadku, v zmysle ktorej súd v procese súdneho\nprieskumu zákonnosti rozhodnutia žalovaného správneho orgánu v prípade, že dospeje k záveru,\nže rozhodnutie orgánu verejnej správy, alebo postup mu predchádzajúci, je v rozpore so zákonom,\nrozhodnutie žalovaného zruší a vec mu vráti na ďalšie konanie. Na konanie a rozhodovanie o právach,\npovinnostiach a oprávnených záujmoch fyzických a právnických osôb v administratívnom konaní majú\nprávomoc na základe zmocnenia zákona príslušné orgány verejnej správy. Súd v procese súdneho\nprieskumu zákonnosti tohto rozhodnutia nemá právomoc na zrušenie preskúmavaného rozhodnutia\norgánu verejnej správy a nahradenie ho svojim rozhodnutím. Správny súd ak po preskúmaní rozhodnutia\nžalovaného dospeje k záveru, že žaloba nie je dôvodná, rozsudkom žalobu zamietne (§ 190 SSP). Ak\nsprávny súd po preskúmaní rozhodnutia žalovaného dospeje k záveru, že v preskúmavanej veci nastali\n\nzákonné podmienky ustanovené v § 191 ods. 1 písm. a/ až g/ SSP, rozhodnutie žalovaného zruší a podľa\nokolností konkrétneho prípadu vec mu vráti na ďalšie konanie. Opačným postupom by súd zasahoval do\nprávomoci orgánu verejnej správy. Z uvedených dôvodov kasaný súd vyhodnotil vyššie uvedený návrh\nžalobcu na rozhodnutie v kasačnom konaní ako právne nerelevantný.\n39. Z uvedených dôvodov kasačný súd podľa § 462 ods. 1 v spojení s § 440 ods. 1 písm. f/ SSP\nrozhodnutie krajského súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.\n40. V ďalšom konaní bude povinnosťou krajského súdu opätovne sa vecou dôsledne zaoberať,\nustáliť zásadné otázky žalobcom nastolené v žalobe, vzťahujúce sa na prejednávanú vec, v ich\nintenciách posúdiť zákonnosť rozhodnutia a postupu žalovaného v spojení s rozhodnutím a postupom\nprvostupňového správneho orgánu a to v súlade s názorom kasačného súdu vysloveným v tomto\nrozhodnutí a vo veci opätovne rozhodnúť. Svoje rozhodnutie aj riadne a presvedčivo odôvodní. V novom\nrozhodnutí vo veci samej rozhodne krajský súd opätovne o nároku na náhradu trov konania vrátane o\nnároku na náhradu trov kasačného konania (§ 467 ods. 3 SSP).\n41. Toto rozhodnutie prijal kasačný súd v senáte pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z.\nz. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od 01. mája 2011).\nPoučenie:\nProti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.", "vazby": {}, "cituje": [], "citovane_v": []}