{"guid": "0305e7b9-9cea-412b-ae78-2579cfd60d35:5f6d99b8-3ce6-458b-a770-f193facfb1a5", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2020:4017200400.1", "spisova_znacka": "5Sžfk/36/2018", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Sžfk/36/2018 z 27. 2. 2020", "citacia": "rozsudok Najvyššieho súdu SR z 27. februára 2020, sp. zn. 5Sžfk/36/2018, ECLI:SK:NSSR:2020:4017200400.1", "identifikacne_cislo": "4017200400", "sud": {"guid": "sud_100", "nazov": "Najvyšší súd", "typ": "najvyssi", "slug": "najvyssi-sud"}, "sudca": "JUDr. Petra Príbelská, PhD.", "sudca_id": 388, "sudca_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/sudca/judr-petra-pribelska-phd-388", "datum_vydania": "2020-02-27", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Zrušujúce"], "oblast": ["Správne právo"], "podoblast": ["Ostatné"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2004/222/#paragraf-79a", "nazov": "§ 79a zákona č. 222/2004 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2004/222/#paragraf-79a", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/222-2004/paragraf-79a"}, {"iri": "/SK/ZZ/2009/563/#paragraf-79.odsek-3", "nazov": "§ 79 ods. 3 zákona č. 563/2009 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2009/563/#paragraf-79.odsek-3", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/563-2009/paragraf-79"}, {"iri": "/SK/ZZ/2004/222/#paragraf-85ke", "nazov": "§ 85ke zákona č. 222/2004 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2004/222/#paragraf-85ke", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/222-2004/paragraf-85ke"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/2004/222#paragraf-79a", "/SK/ZZ/2009/563#paragraf-79", "/SK/ZZ/2004/222#paragraf-85ke"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/5f6d99b8-3ce6-458b-a770-f193facfb1a5", "zdroj": "infosud", "url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2020:4017200400.1", "api_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2020:4017200400.1", "text_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2020:4017200400.1/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nNajvyšší súd\n5Sžfk/36/2018\n4017200400\n27. 02. 2020\nJUDr. Petra Príbelská\nECLI:SK:NSSR:2020:4017200400.1\n\nROZSUDOK V MENE\nSLOVENSKEJ REPUBLIKY\nNajvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Petry Príbelskej,\nPhD. a členov senátu JUDr. Nory Halmovej a JUDr. Milana Moravu, v právnej veci žalobcu: Feliz\ns.r.o., so sídlom Majzonovo námestie 2A, Nové Zámky, IČO: 36 357 243, právne zastúpený: JUDr.\nMatej Marhavý, advokát so sídlom Šafárikovo námestie 4, Bratislava, proti žalovanému (sťažovateľovi):\nFinančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, so sídlom Lazovná 63, Banská Bystrica, o preskúmanie\nzákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 100648380/2017 zo dňa 19.04.2017, konajúc o kasačnej\nsťažnosti sťažovateľa proti rozsudku Krajského súdu v Nitre č. k. 26S/9/2017-61 zo dňa 29. marca 2018,\ntakto\nrozhodol:\nNajvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Nitre č. k. 26S/9/2017-61 zo dňa 29.\nmarca 2018 v spojení s opravným uznesením č. k. 26S/9/2017-77 zo dňa 11. júna 2018 z r u š u j e\na vec krajskému súdu v r a c i a na ďalšie konanie.\nodôvodnenie:\n1. Krajský súd v Nitre (ďalej len ,,krajský súd” alebo ,,správny súd”) rozsudkom č. k. 26S/9/2017-61\nzo dňa 29. marca 2018 v spojení s opravným uznesením č. k. 26S/9/2017-77 zo dňa 11. júna 2018\npostupom podľa § 191 ods. 1 písm. c) zákona č. 162/2015 Z.z. Správneho súdneho poriadku (ďalej\nlen ,,S.s.p.”) zrušil rozhodnutie žalovaného orgánu verejnej správy - Finančného riaditeľstva Slovenskej\nrepubliky č. 100648380/2017 zo dňa 19.04.2017 ako i rozhodnutie orgánu verejnej správy prvého stupňa\n- Daňového úradu Nitra č. 100035518/2017 zo dňa 09.01.2017 a vec vrátil Daňovému úradu Nitra na\nďalšie konanie. O trovách konania rozhodol s poukazom na § 167 ods. 1 S.s.p. tak, že žalobcovi priznal\nich náhradu v plnom rozsahu.\n2. Z odôvodnenia rozsudku krajského súdu vyplýva, že Daňový úrad Nitra (ďalej len „správca dane“)\nrozhodnutím č. 100035518/2017 zo dňa 09.01.2017 (ďalej len „prvostupňové rozhodnutie“) nevyhovel\nžiadosti žalobcu o priznanie úroku z oneskoreného vrátenia nadmerného odpočtu na dani z pridanej\nhodnoty (ďalej len „DPH“) za zdaňovacie obdobie február 2012 a úrok nepriznal.\n3. O odvolaní žalobcu rozhodol žalovaný rozhodnutím č. 100648380/2017 zo dňa 19.04.2017 tak, že\npotvrdil prvostupňové rozhodnutie.\n4. Žalovaný zhrnul skutkový stav tak, že žalobca podal dňa 12.03.2012 daňové priznanie k DPH za\nzdaňovacie obdobie február 2012, v ktorom si uplatnil nadmerný odpočet v sume 273 891, 17 eur a\nvyznačil splnenie podmienok na vrátenie v zmysle § 79 ods. 2 zákona č. 222/2004 Z.z. o dani z pridanej\nhodnoty (ďalej len „zákon o DPH“). Lehota na podanie daňového priznania uplynula dňa 26.03.2012.\nV zmysle § 79 ods. 2 zákona o DPH by lehota na vrátenie tohto nadmerného odpočtu bola uplynula\ndňa 25.04.2012, keby nebola v tejto lehote začatá daňová kontrola. Správca dane dňa 24.04.2012 však\nzačal daňovú kontrolu na zistenie oprávnenosti nároku na vrátenie uplatneného nadmerného odpočtu\nalebo jeho časti za zdaňovacie obdobie február 2012. Daňová kontrola bola ukončená dňa 19.03.2013\nbez nálezu a nadmerný odpočet bol žalobcovi vrátený dňa 29.03.2013 v sume 273 891,17 eur.\n\n5. Dňa 30.04.2014 bola správcovi dane doručená žiadosť žalobcu o priznanie úroku z oneskoreného\nvrátenia nadmerného odpočtu za zdaňovacie obdobie február 2012 v zmysle § 79 ods. 3 zákona č.\n563/2009 Z.z. o správe daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len\n„Daňový poriadok“). Správca dane na žiadosť najskôr odpovedal listom zo dňa 02.05.2014, v ktorom\nuviedol, že žalobcovi úrok neprináleží, po upozornení prokurátora vydal prvostupňové rozhodnutie.\n6. Žalovaný mal za to, že správca dane postupoval v zmysle ustanovenia § 79 ods. 6 zákona o\nDPH a nadmerný odpočet vrátil v zákonnej lehote. Vzhľadom na absenciu právnej úpravy priznania\na výpočtu úroku za dobu vykonávania daňovej kontroly ukončenej do 31.12.2016 v slovenskej\nlegislatíve podľa žalovaného nemohol byť úrok priznaný. Ustanovenie § 79 ods. 3 Daňového poriadku\npodľa žalovaného nemohlo byť aplikované, pretože správca dane vrátil nadmerný odpočet v lehote\nstanovenej hmotnoprávnym zákonom. Podľa žalovaného nemožno stotožniť nadmerný odpočet s\ndaňovým preplatkom a vrátenie nadmerného odpočtu do 10 dní od skončenia daňovej kontroly v zmysle\n§ 79 ods. 6 zákona o DPH nie je oneskorené. Podľa žalovaného správca dane rešpektoval hmotnoprávny\naj procesnoprávny vnútroštátny predpis.\n7. Žalovaný pripustil, že sa má aplikovať princíp prednosti práva Európskej únie, ale zároveň štátne\norgány sú povinné postupovať v zmysle zásady zákonnosti podľa § 3 Daňového poriadku.\n8. Napokon žalovaný poukázal na nový právny stav od 01.01.2017 (§ 79a a § 85ke zákona o DPH),\nktorý upravil nárok na náhradu za zadržanie nadmerného odpočtu, tento však podľa jeho názoru nie je\naplikovateľný na daňové kontroly ukončené do 31.12.2016.\n9. Žalobou zo dňa 16.06.2017 sa žalobca domáhal zrušenia preskúmavaného rozhodnutia aj\nprvostupňového rozhodnutia a vrátenia veci správcovi dane na ďalšie konanie. Okrem porušenia\nprocesných ustanovení argumentoval všeobecnou subsidiaritou Daňového poriadku, teda aj vo vzťahu\nk zákonu o DPH, pričom podľa neho žalovaný nezdôvodnil opomenutie jej aplikácie, konkrétne § 79\nods. 3 Daňového poriadku. Mal za to, že nárok na úrok trval aj počas trvania primeranej lehoty počas\ndaňovej kontroly.\n10. Úlohou správneho súdu v predmetnej veci bolo posúdiť postup a právne závery daňových orgánov\npri rozhodovaní o žiadosti žalobcu o priznanie úroku z oneskoreného vrátenia nadmerného odpočtu\nuplatneného v daňovom priznaní za zdaňovacie obdobie február 2012 v sume 273 891,17 eur, ktorý bol\nžalobcovi vrátený dňa 29.03.2013.\n11. Správny súd dospel k záveru, že zákon o DPH účinný v čase rozhodnom pre posúdenie predmetnej\nveci neobsahoval osobitné ustanovenie o povinnosti daňového úradu zaplatiť daňovému subjektu úrok\nzo sumy zadržaného nadmerného odpočtu dane z pridanej hodnoty počas vykonávania daňovej kontroly,\nresp. počas nadväzujúceho vyrubovacieho konania, ktorých výsledkom je zistenie, že tento odpočet\nbol uplatnený oprávnene. Inštitút náhrady za zadržanie nadmerného odpočtu počas daňovej kontroly (§\n79a) bol do tohto zákona zakomponovaný až s účinnosťou od 01.01.2017. V zmysle § 85ke (prechodné\nustanovenie k úpravám účinným od 1. januára 2017) zákona o DPH účinnom v čase rozhodovania\nžalovaného sa však ust. § 79a neuplatní, ak daňová kontrola v lehote na vrátenie nadmerného odpočtu\npodľa § 79 ods. 1, 2 alebo ods. 5 bola skončená do 31.12.2016. Je teda nesporné, že na danú vec\nnemožno aplikovať ust. § 79a tohto zákona v znení účinnom od 01.01.2017, ale je potrebné vychádzať z\npredchádzajúcej právnej úpravy zákona o DPH a Daňového poriadku v znení platnom v čase zadržania\nuplatneného nadmerného odpočtu, jeho vrátenia, resp. v čase rozhodovania správcu dane, teda do\nkonca roku 2016.\n12. Práve z dôvodu, že naša vnútroštátna úprava do 31.12.2016 neobsahovala úpravu náhrady za\nzadržanie nadmerného odpočtu počas daňovej kontroly a viedli sa vnútroštátne spory o priznanie tejto\nnáhrady vo forme úrokov, Krajský súd v Košiciach v konaní vedenom pod sp. zn. 7S/21/2012 podal\nSúdnemu dvoru EÚ návrh na začatie prejudiciálneho konania a žiadal odpoveď na dve prejudiciálne\notázky. Súdny dvor sa k položeným otázkam vyjadril formou uznesenia vo veci C-120/15 zo dňa\n21.10.2015, keď výslovne uviedol, že \"článok 183 prvý odsek Smernice Rady 2006/112/ES z 28.11.2006\no spoločnom systéme dane z pridanej hodnoty sa má vykladať v tom zmysle, že bráni takej vnútroštátnej\nprávnej úprave, ako je vo veci samej, ktorá upravuje výpočet úrokov z omeškania pri vrátení nadmerného\nodpočtu DPH až od uplynutia lehoty 10 dní po skončení daňovej kontroly.\"\n13. Z rozhodnutia Súdneho dvora EÚ vo veci C-120/15 zo dňa 21.10.2015 ako aj staršej judikatúry\nSúdneho dvora vyplýva, že súdy ako aj správne orgány nemôžu vychádzať z doslovného znenia\nvnútroštátnej právnej úpravy platnej a účinnej v rozhodnom období v tejto otázke, nakoľko takémuto\nuplatneniu bráni čl. 183 Smernice Rady 2006/112/ES z 28.11.2006 o spoločnom systéme dane z pridanej\nhodnoty.\n14. Táto Smernica Rady 2006/112/ES je prameňom práva Európskej únie, pre členský štát je záväzná\na má v zmysle článku 7 ods. 2 Ústavy SR prednosť aj pred vnútroštátnym právnym poriadkom.\n\nVšetky vnútroštátne orgány aplikujúce právo sú povinné toto vykladať eurokonformne, t. j. v súlade s\nprávom Únie. Pokiaľ ustanovenie vnútroštátneho predpisu nemožno vyložiť eurokonformne, je orgán\naplikujúci právo toto ustanovenie nepoužiť. Aplikácia vnútroštátnej právnej úpravy, na základe ktorej\ndaňové orgány vydali preskúmavané rozhodnutia bola v rozpore so záväznou interpretáciou článku 183\nSmernice vyplývajúcej z judikatúry Súdneho dvora EÚ.\n15. V práve Európskej únie platí, že rozsudky Súdneho dvora EÚ sú v zásade záväzné inter partes\n(medzi stranami). Všeobecná záväznosť rozsudkov platí neformálne, len pokiaľ ide o rozhodnutia v\nprejudiciálnych konaniach.\n16. Vo svojej judikatúre (napr. rozhodnutiach Alicja Sosnowska, Enel Maritsa Iztok, Kovozber a ďalších)\nv otázke vrátenia nadmerného odpočtu na dani z pridanej hodnoty Súdny dvor EÚ dôvodil, že vyššie\nuvedená smernica má vo vzťahu k členským štátom, ktoré nedokonale transponovali jej znenie, priamy\núčinok. Vnútroštátne súdy majú v takom prípade povinnosť neaplikovať vnútroštátny právny predpis a\nnamiesto neho musia aplikovať príslušné úniové pravidlo. Uvedené potom znamená, že čl. 183 Smernice\nRady musí byť priamo aplikovaný aj v slovenskom právnom poriadku. Tento článok pritom Súdny dvor vo\nsvojej konštantnej judikatúre vyložil tak, že za oneskorene vrátený riadne uplatnený nadmerný odpočet\nprináleží daňovému subjektu úrok, ktorý nie je možné chápať ako sankciu pre správcu dane, ale ako\npaušalizovanú kompenzáciu majetkovej ujmy pre daňový subjekt za to, že nemôže používať finančné\nprostriedky v sume zadržiavaného odpočtu. Akákoľvek úniová právna norma má vždy vyššiu právnu silu,\nako ktorákoľvek vnútroštátna norma. Úniové právo má prednosť pred všetkými vnútroštátnymi normami\nbez ohľadu na ich územnú alebo časovú pôsobnosť. Povinnosť rešpektovať prednosť úniového práva\nmusia dodržiavať všetky zložky štátnej moci.\n17. Nemožno spochybniť, že správca dane má právo skontrolovať správnosť uplatneného nadmerného\nodpočtu a k tomu mu je poskytnutá primeraná lehota. V prípade, ak túto lehotu prekročí, musí daňovému\nsubjektu dorovnať jeho finančné znevýhodnenie, ktoré musel znášať v období, keď bol jeho nadmerný\nodpočet preverovaný. Uvedené znevýhodnenie by malo byť kompenzované zaplatením úrokov, ktoré\nmožno považovať za určitú paušalizovanú náhradu škody. Na tento účel slúži štátom platený úrok zo\nzadržiavanej sumy nadmerného odpočtu už odo dňa uplynutia všeobecnej lehoty na jeho vrátenie až\ndo jeho vrátenia (rozsudok Najvyššieho súdu SR v konaní pod sp. zn. 4Sžf/57/2016 zo dňa 6.6.2017).\nPokiaľ správca dane po vykonanej daňovej kontrole dospel k záveru, že žalobca si dôvodne uplatnil\nnárok na vrátenie nadmerného odpočtu, v konaní o žiadosti žalobcu o priznanie úroku z oneskoreného\nvrátenia nadmerného odpočtu mal správca dane k tejto problematike pristupovať v súlade s právom únie\na eurokomformným výkladom právnych predpisov žalobcovi úrok priznať.\n18. Preskúmaním žalobou napadnutého rozhodnutia žalovaného v intenciách podanej žaloby správny\nsúd dospel k záveru, že žaloba je dôvodná, a preto napadnuté rozhodnutie žalovaného podľa ust. §\n191 ods. 1, písm. c) S.s.p. (z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia veci) zrušil a zároveň z toho\nistého dôvodu zrušil i rozhodnutie správcu dane v súlade s ust. § 191 ods. 3, písm. a) S.s.p., keďže\nžalobca navrhol zrušiť i uvedené rozhodnutie a súd dospel k záveru, že jeho návrh je dôvodný i v tejto\nčasti žaloby.\n19. Správny súd dal do pozornosti daňových orgánov, že pokiaľ právny predpis určitú skutkovú situáciu\nneupravuje, alebo ju upravuje nedostatočne, neznamená, že takúto situáciu nie je možné riešiť. V\npredmetnej veci je možné podľa názoru súdu použiť analógiu legis a výšku úroku ručiť v nadväznosti\nna ust. § 79 ods. 3 zákona č. 563/2009 Z. z. o správe daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení\nniektorých zákonov v znení neskorších predpisov, použitia ktorého sa domáhal i žalobca.\n20. Záverom krajský súd uviedol, že v ďalšom konaní sú daňové orgány viazané právnym názorom\nsúdu (ust. § 191 ods. 6 S.s.p.) a povinnosťou správcu dane bude opätovne rozhodnúť o žiadosti žalobcu\nzo dňa 23.4.2014, pričom sa bude zaoberať a zohľadní i judikatúru Súdneho dvora EÚ týkajúcu sa\notázok vrátenia nadmerného odpočtu, najmä uznesenie Súdneho dvora EÚ vo veci C-120/15 (Kovozber\ns. r. o. proti Daňovému úradu Košice), ktoré sa týka priamo slovenského právneho poriadku. Uvedené\nznamená, že správca dane (taktiež i žalovaný v prípade, ak bude v predmetnej veci rozhodovať)\nbude v predmetnej veci pri rozhodovaní o nároku žalobcu na priznanie úroku z oneskoreného vrátenia\nnadmerného odpočtu aplikovať čl. 183 Smernice Rady 2006/112/ES v zmysle jeho výkladu, ktorý podal\nSúdny dvor EÚ vo svojej vyššie citovanej judikatúre a po právnej stránke vec posúdi v súlade s touto\njudikatúrou ako i rozhodnutiami Najvyššieho súdu SR, v ktorých sa Najvyšší súd SR zaoberal otázkou\núroku za oneskorené vrátenie uplatneného nadmerného odpočtu po skončení daňovej kontroly (napr. v\nkonaní pod sp. zn. 8Sžf/115/2013, 4Sžf/65/2014, 4Sžf/ 57/2016).\n21. Proti rozsudku krajského súdu podal žalovaný - sťažovateľ včas kasačnú sťažnosť z dôvodov podľa\n§ 440 ods. 1 písm. g) a h) S.s.p. a navrhol, aby kasačný súd napadnutý rozsudok krajského súdu zrušil\na vec mu vrátil na ďalšie konanie.\n\n22. Sťažovateľ nesúhlasil s právnym posúdením veci zo strany krajského súdu. Namietal, že krajský súd\nsa nezaoberal dĺžkou daňovej kontroly v posudzovanom prípade, ktorou v uznesení C-120/15 Súdny\ndvor podmieňuje nárok na zaplatenie úrokov z omeškania. Tiež podľa neho krajský súd nevykonal\noverovanie, či vo veci boli dodržané zásady ekvivalencie a efektivity, a prenáša normotvornú činnosť na\nsprávcu dane, ktorý takéto kompetencie v zmysle Ústavy SR a Daňového poriadku nemá.\n23. Sťažovateľ uviedol, že priznanie úroku vo výške 10 % ročne sa sťažovateľovi javí ako neprimeraná\nvýhoda pre žalobcu, pričom poukázal na bod 49 odôvodnenia rozsudku Krajského súdu v Bratislave\nsp. zn. 2S/43/2016 zo dňa 07.12.2016, v ktorom súd uviedol, že zúročenie finančných prostriedkov\nsadzbou 10 % ročne (ktorá by pri aplikácii právnych názorov z napadnutého rozsudku mala byť\naplikovaná) prevyšuje priemerné úrokové miery z vkladov aj úverov na slovenskom bankovom trhu, teda\ntrvanie daňovej kontroly by tak mohlo znamenať pre niektoré daňové subjekty bezdôvodný ekonomický\nprospech.\n24. Podľa sťažovateľa nemožno výšku úroku určiť v nadväznosti na ustanovenie § 79 ods. 3 Daňového\nporiadku, ktoré má povahu sankcie pre správcu dane za porušenie povinnosti stanovenej zákonom,\npričom opäť odkázal na rovnaký rozsudok Krajského súdu v Bratislave, tentoraz na bod 48 odôvodnenia,\nz ktorého vyplýva idea, že kompenzácia vo forme úroku zo zadržaných finančných prostriedkov po dobu\ntrvania daňovej kontroly nemôže mať povahu sankcie pre kontrolujúci orgán správy dane, pretože počas\ndaňovej kontroly nie je jasné, či bude táto ukončená bez nálezu a nadmerný odpočet bude vrátený,\nalebo bude platiteľovi vyrubený rozdiel. Vo vzťahu k uplatneniu zásady prednosti práva EÚ ešte citoval\nbod 51 onoho rozsudku, podľa ktorého ani správny súd nie je oprávnený určiť primeranú výšku úroku.\n25. Sťažovateľ poukázal na to, že aplikácia uznesenia C-120/15 je problematická, lebo slovenská právna\núprava neurčuje podmienky, za akých sa má vyplácať úrok za neoprávnene zadržiavané finančné\nprostriedky v podobe nadmerného odpočtu za obdobie počas trvania daňovej kontroly ukončenej do\n31.12.2016. Ak by správca dane vydával v nadväznosti na rozsudky Súdneho dvora Európskej únie\nrozhodnutie o priznaní úroku, musel by v zmysle § 63 ods. 3 písm. d) Daňového poriadku vo výroku\nuviesť ustanovenie právneho predpisu, podľa ktorého sa postupovalo, ale takéto ustanovenie v právnom\nporiadku Slovenskej republiky absentuje. Nie je teda jasné, od ktorého dátumu by sa mal úrok počítať\ns ohľadom na primeranú dĺžku daňovej kontroly, aká úroková sadzba by sa mala použiť, prípadne iné\nskutočnosti, ktoré majú vplyv na výpočet úroku.\n26. Napokon sťažovateľ pre prípad neúspechu kasačnej sťažnosti žiadal, aby kasačný súd v odôvodnení\nrozsudku vyslovil právny názor a uviedol ustanovenie právneho predpisu, podľa ktorého mal správca\ndane rozhodovať, algoritmus výpočtu úroku zo zadržaných finančných prostriedkov po dobu trvania\ndaňovej kontroly, podľa ktorého mal správca dane postupovať, s dôrazom na výšku úroku, deň platnosti\nzákladnej úrokovej sadzby Európskej centrálnej banky, ako aj na určenie začiatku lehoty neoprávneného\nzadržiavania finančných prostriedkov v posudzovanom prípade. Zdôraznil povinnosť dbať na to, aby pri\nrozhodovaní v skutkovo zhodných prípadoch nevznikali neodôvodnené rozdiely.\n27. Žalobca sa prostredníctvom právneho zástupcu vyjadril ku kasačnej sťažnosti a navrhol jej\nzamietnutie. Uviedol, že predĺženie lehoty na vrátenie nadmerného odpočtu počas daňovej kontroly je\nnutné pokladať za neprimerané, za ktoré prináleží daňovému subjektu úrok, pričom z judikatúry Súdneho\ndvora podľa neho nevyplýva, že primeranosť je potrebné skúmať podľa okolností prípadu. Naopak,\nakékoľvek predĺženie lehoty je potrebné pokladať za hospodárske znevýhodnenie, na základe ktorého\nvzniká nárok na úrok; okamih plynutia lehoty je teda objektívne daný. Žalobca odkázal na rozhodnutia\nSúdneho dvora Alicja Sosnowska, Enel Maritsa Iztok, Kovozber.\n28. Ďalej uviedol, že vo veci Kovozber Súdny dvor uzavrel, že čl. 183 ods. 1 smernice Rady 2006/112/\nES o spoločnom systéme dane z pridanej hodnoty bráni vnútroštátnej právnej úprave, ktorá upravuje\nvýpočet úrokov z omeškania pri vrátení nadmerného odpočtu DPH až od uplynutia lehoty 10 dní po\nskončení daňovej kontroly. Preto musel krajský súd posudzovať, či je vnútroštátna úprava v súlade s\núnijným právom.\n29. Na sťažnostný bod o neprimeranosti úroku vo výške 10 % žalobca uviedol, že súhlasí s názorom\nkrajského súdu o nutnosti aplikácie § 79 ods. 3 druhej vety Daňového poriadku, ale na rozdiel od\nkrajského súdu si myslí, že ho treba aplikovať nie kvôli analógii legis, ale z dôvodu všeobecnej\nsubsidiarity Daňového poriadku voči zákonu o DPH, pretože v období od vzniku nároku na vrátenie\ndaňového preplatku (25.04.2012) až do jeho skutočného vrátenia (29.03.2013) bola stále účinná úprava\n§ 79 ods. 3 Daňového poriadku, a ustanovenie § 79a zákona o DPH bolo zavedené až s účinnosťou od\n01.01.2017. S jednoznačne uvedenou výškou úroku podľa neho nemožno polemizovať.\n30. Žalobca považoval rozsudok Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 2S/43/2016, na ktorý poukazoval\nsťažovateľ, za rozhodnutie so správnym výrokom, ale jeho odôvodnenie považoval za kontroverzné.\nNesúhlasil s názorom o sankčnom charaktere úrokov z oneskoreného vrátenia nadmerného odpočtu\n\nDPH, podľa neho z textu zákona ani z nijakého výkladu sankčný charakter nevyplýva. Výklad o\nneaplikovateľnosti § 79 Daňového poriadku považoval za neprípustný, pretože neurčitá právna norma\nnemá byť vykladaná v neprospech jednotlivca, ale na ťarchu štátnej moci; o to viac, keď výklad o\naplikácii tohto ustanovenia je výkladom eurokonformným. Podľa žalobcu bol tento výklad aj nelogický a\nnezákonný, keďže je v priamom konflikte s dikciou zákona. Zavádzal by aj relatívnu záväznosť právnych\nnoriem verejného práva pre štátne orgány, keď by súdy mali možnosť „oslobodiť“ štátne orgány spod\naplikácie právnych noriem z dôvodu všeobecnej spravodlivosti alebo neprimeranej sily či dôsledkov\nprávnej normy.\n31. Žalobca nesúhlasil s názorom sťažovateľa o problematickosti aplikácie rozhodnutia Súdneho dvora,\npretože § 79 ods. 3 Daňového poriadku podľa neho jasne stanovuje výšku úroku za oneskorené vrátenie\nnadmerného odpočtu, jeho výpočet, aj okamih omeškania zakladajúci nárok na úrok. Preto má žalovaný\nv rozhodnutí poukázať na toto ustanovenie.\n32. Senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky konajúci ako kasačný súd (§ 438 ods. 2 S.s.p.)\npredovšetkým postupom podľa § 452 ods. 1 v spojení s § 439 S.s.p. preskúmal prípustnosť kasačnej\nsťažnosti a z toho vyplývajúce možné dôvody jej odmietnutia. Po zistení, že kasačnú sťažnosť podal\nsťažovateľ včas (§ 443 ods. 1 S.s.p.), je prípustná (§ 439 S.s.p.) a bola podaná oprávneným subjektom\n(§ 442 ods. 1 S.s.p.), preskúmal v medziach dôvodov kasačnej sťažnosti napadnutý rozsudok krajského\nsúdu spolu s konaním, ktoré predchádzalo jeho vydaniu a dospel k záveru, že kasačná sťažnosť je\ndôvodná a preto podľa § 462 S.s.p. zrušil napadnutý rozsudok v spojení s opravným uznesením a vec\nvrátil krajskému súdu na ďalšie konanie. Rozhodol tak bez nariadenia pojednávania (§ 455 S.s.p.) s tým,\nže deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený na úradnej tabuli a na internetovej stránke najvyššieho\nsúdu www.nsud.sk. Rozsudok bol verejne vyhlásený 27. februára 2020.\n33. Predmetom posudzovania kasačného súdu boli sťažnostné body, ktoré boli zamerané proti\nprávnemu posúdeniu krajského súdu, pričom argumentácia sťažovateľa bola podporená poukazom\nna rozhodnutie Krajského súdu v Bratislave (hoci sťažovateľ uviedol, že kasačnú sťažnosť podáva\naj z dôvodu podľa § 440 ods. 1 písm. h/ S.s.p., teda kvôli odklonu od ustálenej rozhodovacej praxe\nkasačného súdu).\n34. Sťažovateľ má pravdu v tom, že sa krajský súd osobitne nezaoberal otázkou, či dĺžka daňovej\nkontroly prekročila primeranú lehotu (osobitne určenú na účely úrokov z omeškania), po ktorej uplynutí\npatria daňovému subjektu úroky z omeškania. Zároveň je však zrejmé, že pri krajským súdom dovodenej\nneaplikovateľnosti ustanovení § 79a zákona o DPH kvôli ustanoveniu § 85ke zákona o DPH vychádzal\npri právnom názore o analogickej aplikácii § 79 ods. 3 Daňového poriadku z toho, že analogicky treba\nvychádzať zo všeobecnej lehoty ustanovenej v § 79 ods. 2 Daňového poriadku, pričom uviedol, že takáto\nlehota je sama osebe súladná s čl. 183 smernice o DPH. Preto je táto námietka nedôvodná, rovnako\nako námietka o neoverení, či boli dodržané zásady ekvivalencie a efektivity. Je zrejmé, že krajský súd\npovažoval postup žalovaného za porušenie tejto zásady a práve preto trval na analogickej aplikácii §\n79 ods. 3 Daňového poriadku, aby boli naplnené požiadavky čl. 183 smernice, v zmysle výkladových\npravidiel vyplývajúcich z judikatúry Súdneho dvora.\n35. Rovnako je nedôvodné viniť krajský súd z toho, že prenáša na správcu dane normotvornú\nčinnosť. Krajský súd naopak len konštatoval, že správca dane má postupovať podľa zásady prednosti\neurópskeho práva a pri absencii osobitnej úpravy aplikovať analogicky spomenuté ustanovenie o\ndaňových preplatkoch.\n36. Takisto ani sťažovateľovo konštatovanie o neprimeranosti výsledného úroku 10 % ročne pri aplikácii\n§ 79 ods. 3 Daňového poriadku nie je samo osebe dôvodom nezákonnosti napadnutého rozsudku,\npretože ide o úrokovú mieru určenú zákonodarcom, hoci nie špecificky zamýšľanú na čas zadržania\nnadmerného odpočtu počas daňovej kontroly, na ktorej vykonanie má štát právo.\n37. Avšak pochybnosti o správnosti aplikácie tohto ustanovenia, ktoré ustanovuje úroky sankčného\ncharakteru, hoci smernica o DPH v zmysle judikatúry požaduje úroky kompenzačné (resp. reštitučné,\nna dosiahnutie neutrality dane, teda aby daňový subjekt nebol ekonomicky zaťažovaný fungovaním\nsystému DPH), už kasačný súd so sťažovateľom zdieľa. Je totiž rozdiel, či štátny orgán bez opory v\nprávnom poriadku napriek uplynutiu zákonom ustanovenej lehoty nevyplatí daňový preplatok, alebo či\nštátny orgán zadrží uplatnený nadmerný odpočet z dôvodu, že sa zatiaľ neskončila daňová kontrola.\n38. Zákon o DPH účinný v čase rozhodovania správcu dane i žalovaného už obsahoval ustanovenie §\n79a, nad ktorého aplikáciou uvažoval krajský súd, v zmysle ktorého v prípade začatia daňovej kontroly\npatrí daňovému subjektu úrok z nadmerného odpočtu po uplynutí 6 mesiacov od posledného dňa\nlehoty na vrátenie nadmerného odpočtu podľa § 79 ods. 1, 2 alebo 5. Ide tu o právnu úpravu nároku,\nktorý si žalobca uplatňoval. Krajský súd považoval za zrejmé, že toto ustanovenie nie je v zmysle\n\nintertemporálneho ustanovenia § 85ke zákona o DPH aplikovateľné na súdenú vec s tým, že išlo o\ndaňovú kontrolu ukončenú do 31.12.2016.\n39. Podľa zjednocujúceho stanoviska správneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 30.\noktóbra 2019, sp. zn. Snj 36/2019 k zjednoteniu rozhodovacej činnosti Najvyššieho súdu ohľadne\nnáhrady za zadržanie nadmerného odpočtu počas daňovej kontroly, publikovaného v Zbierke stanovísk\nNajvyššieho súdu a súdov SR 6/2019 pod č. 56, ustanovenie § 79a zákona o DPH v znení účinnom\nod 1. januára 2017 (Náhrada za zadržanie nadmerného odpočtu počas daňovej kontroly) je v pomere\nšpeciality k ustanoveniu § 79 ods. 3 Daňového poriadku v znení účinnom od 1. januára 2012\n(Daňové preplatky a úrok). Vnútroštátna úprava právneho poriadku Slovenskej republiky spočívajúca\nv ustanovení § 85ke vety druhej zákona o DPH v znení účinnom od 1. januára 2017 (Prechodné\nustanovenia k úpravám účinným od 1. januára 2017) v znení: „Ustanovenie § 79a sa neuplatní, ak\ndaňová kontrola v lehote na vrátenie nadmerného odpočtu podľa § 79 ods. 1, 2 alebo ods. 5 bola\nskončená do 31. decembra 2016 vrátane“, nie je v súlade s právom Európskej únie, a to najmä s\nuznesením Súdneho dvora Európskej únie vo veci C-120/15 Kovozber, ktoré má aplikačnú prednosť s\núčinkom ex tunc. Na zabezpečenie súladu s právom Európskej únie sú orgány verejnej správy a súdy\npovinné zdržať sa aplikácie tohto ustanovenia.\n40. Kasačný súd v súlade s týmto zjednocujúcim stanoviskom konštatuje, že krajský súd síce postupoval\nsprávnou právno-aplikačnou metódou, keď sa snažil dospieť k euro-konformnému výkladu príslušných\npredpisov, ale dospel k nesprávnemu právnemu záveru, keď považoval ustanovenie § 85ke zákona o\nDPH za súladné s európskym právom a následne trval na analogickej aplikácii ustanovenia § 79 ods.\n3 Daňového poriadku.\n41. S týmto právnym posúdením sa kasačný súd na základe vyššie uvedených úvah nemohol stotožniť,\npreto v záujme zjednotenia rozhodovacej praxe pristúpil k zrušeniu napadnutého rozsudku v spojení s\nopravným uznsením a vrátil vec krajskému súdu na ďalšie konanie. Ten bude povinný vecou sa opäť\nzaoberať a rešpektovať najnovší vývoj súvisiacej judikatúry i citované zjednocujúce stanovisko.\n42. Kasačný súd poznamenáva, že argumentácia žalobcu o všeobecnej subsidiarite § 79 ods. 3\nDaňového poriadku a jeho použiteľnosti na súdenú vec nezohľadňuje právo štátu na vykonanie daňovej\nkontroly v primeranej lehote, navyše žalobca nesprávne stotožňuje nadmerný odpočet s daňovým\npreplatkom. Takisto kasačný súd nevidí dôvod bližšie sa venovať analýze rozsudku Krajského súdu v\nBratislave sp. zn. 2S/43/2016, a to ani vo vzťahu k námietkam žalobcu, ale ani vo vzťahu k sťažovateľom\nnamietanému odklonu.\n43. Kasačný súd poznamenáva, že dôvod kasačnej sťažnosti podľa § 440 ods. 1 písm. h/ S.s.p. sa\ntýka judikatúry kasačného súdu, nie aj nižších súdov, preto v tejto časti považuje kasačnú sťažnosť za\nnedôvodnú.\n44. Toto rozhodnutie prijal Najvyšší súd Slovenskej republiky ako kasačný súd v pomere hlasov 3:0 (§\n139 ods. 4 k § 463 S.s.p.).\nPoučenie:\nProti tomuto rozhodnutiu opravný prostriedok n i e j e prípustný.", "vazby": {"vyrok_vztahy": [{"sz": "26S/9/2017", "guid": null, "vztah": "zrusene"}]}, "cituje": [], "citovane_v": []}