{"guid": "bde429a9-9d77-4894-9154-3aaa5567a68d:58e9f9ff-1693-43cb-a08e-7551ad6f4d63", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2020:4016200623.1", "spisova_znacka": "1Sžfk/23/2018", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Sžfk/23/2018 z 21. 1. 2020", "citacia": "rozsudok Najvyššieho súdu SR z 21. januára 2020, sp. zn. 1Sžfk/23/2018, ECLI:SK:NSSR:2020:4016200623.1", "identifikacne_cislo": "4016200623", "sud": {"guid": "sud_100", "nazov": "Najvyšší súd", "typ": "najvyssi", "slug": "najvyssi-sud"}, "sudca": "Mgr. Dagmar Snopeková", "sudca_id": 12, "sudca_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/sudca/mgr-dagmar-snopekova-12", "datum_vydania": "2020-01-21", "forma": "Rozsudok", "povaha": [], "oblast": [], "podoblast": [], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [], "paragrafy": [], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/58e9f9ff-1693-43cb-a08e-7551ad6f4d63", "zdroj": "infosud", "url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2020:4016200623.1", "api_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2020:4016200623.1", "text_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2020:4016200623.1/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nNajvyšší súd\n1Sžfk/23/2018\n4016200623\n21. 01. 2020\nJUDr., Ing. Miroslav Gavalec\nECLI:SK:NSSR:2020:4016200623.1\n\nROZSUDOK V MENE\nSLOVENSKEJ REPUBLIKY\nNajvyšší súd Slovenskej republiky ako kasačný súd v senáte zloženom z predsedu senátu Ing. JUDr.\nMiroslava Gavalca PhD. a členov senátu JUDr. Igora Belka a JUDr. Mariána Trenčana, v právnej veci\nžalobcu (v konaní sťažovateľ): FENESTRA Sk, spol. s r.o., so sídlom Priemyselná č. 17, 953 01 Zlaté\nMoravce, IČO: 36 521 451, zast.: Matejka & Haluška s.r.o., IČO: 47 257 415, advokátske spoločenstvo\nso sídlom Lazovná č. 20, 974 01 Banská Bystrica, proti žalovanému: Daňový úrad Nitra, so sídlom\nDamborského č. 5, 950 50 Nitra, vo veci všeobecnej správnej žaloby, o kasačnej sťažnosti proti rozsudku\nKrajského súdu v Nitre zo dňa 20. septembra 2017 č.k. 11S/157/2016-59 takto\nrozhodol:\nNajvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Nitre zo dňa 20. septembra 2017 č.k.\n11S/157/2014-59 m e n í tak, že opatrenie žalovaného č. 103351028/2016 z 15.06.2016 r u š í a vec\nvracia žalovanému na ďalšie konanie.\nodôvodnenie:\nI.\nPredmet kasačnej sťažnosti\n1. Konanie o kasačnej sťažnosti z 20.12.2017 (č.l. 90) sa týka prieskumu rozsudku Krajského súdu v\nNitre č.k. 11S/157/2016-59 (ďalej len „napadnutý rozsudok“), ktorým správny súd žalobu proti listu č.\n103351028/2016 z 15.06.2016 označeným ako Oznámenie o použití nadmerného odpočtu (ďalej len\n„preskúmavané opatrenie“ - č.l. 17) vydanému v daňovom konaní zamietol.\n2. Kasačná sťažnosť sa opiera o nasledovné dôvody:\n- § 440 ods. 1 písm. f) zákona č. 162/2015 Z.z. Správny súdny poriadok (ďalej len „S.s.p.“, resp. „Správny\nsúdny poriadok“), t.j. správny súd pri odôvodnení napadnutého rozsudku sa neriadil dôsledne ust. § 139\nS.s.p.,\n- § 440 ods. 1 písm. g) v spojení s odsekom 2 S.s.p., t.j. správny súd nesprávne právne posúdil §\n156 a súvisiace ustanovenia zákona č. 563/2009 Z.z. o správe daní (daňový poriadok) a o zmene a\ndoplnení niektorých zákonov (ďalej len „Daňový poriadok“), resp. § 95 zákona č. 511/1992 Zb. o správe\ndaní a poplatkov a o zmenách v sústave územných finančných orgánov v znení neskorších predpisov\n(ďalej len „zák. č. 511/1992 Zb.“) s korešpondujúcimi ustanoveniami zákona č. 7/2005 Z.z. o konkurze\na reštrukturalizácii a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zák. č. 7/2005 Z.z.“), najmä čo\nsa týka jeho vykonateľnosti formou daňového započítania.\nPodľa § 1a písm. a) a e) zák. č. 511/1992 Zb. v znení relevantnom pre preskúmavanú vec na účely\ntohto zákona sa rozumie\na) daňou daň podľa osobitných zákonov vrátane sankčného úroku a úroku, ako aj pokuty a poplatky\nustanovené zákonom, ktoré spravuje správca dane,\n\ne) daňovou pohľadávkou pohľadávka správcu dane na dani do lehoty splatnosti dane,\nPodľa § 35b ods. 2 tretia a štvrtá veta zák. č. 511/1992 Zb. v citovanom znení správca dane vyrubí\nsankčný úrok za každý deň omeškania s platbou, začínajúc dňom nasledujúcim po dni splatnosti\ndane alebo rozdielu dane až do dňa platby vrátane alebo do dňa použitia preplatku alebo vykonania\nkompenzácie podľa § 63; ak daňový subjekt podá dodatočné daňové priznanie alebo dodatočné\nhlásenie, sankčný úrok sa vyrubí do dňa podania dodatočného daňového priznania alebo dodatočného\nhlásenia z dlžnej sumy uvedenej v daňovom priznaní alebo hlásení alebo v poslednom opravnom\ndaňovom priznaní, alebo v predchádzajúcom dodatočnom daňovom priznaní, alebo v dodatočnom\nhlásení. Sankčný úrok sa počíta najdlhšie za štyri roky omeškania s platbou s výnimkou uvedenou v\nodseku 1 písm. e).\nPodľa § 95 ods. 1 zák. č. 511/1992 Zb. v citovanom znení na účely konkurzu a reštrukturalizácie sa za\ndaňovú pohľadávku považuje nezaplatená suma dane, pri ktorej daňová povinnosť vznikla podľa tohto\nzákona alebo osobitných zákonov. Za daňovú pohľadávku sa považuje aj daňová pohľadávka, ktorá\nnebola priznaná daňovým subjektom alebo vyrubená správcom dane. Pokuty, sankčný úrok, úrok (ďalej\nlen \"sankcia\") sa považujú za daňovú pohľadávku len vtedy, ak mohli byť správcom dane vyrubené do\nvyhlásenia konkurzu alebo do povolenia reštrukturalizácie.\nPodľa § 95 ods. 3 in fine zák. č. 511/1992 Zb. v citovanom znení za daňovú pohľadávku vzniknutú\npred povolením reštrukturalizácie sa považuje daňová pohľadávka podľa odsekov 1 a 7 okrem daňovej\npohľadávky podľa odseku 5.\nPodľa § 95 ods. 5 zák. č. 511/1992 Zb. v citovanom znení daňová pohľadávka, ktorá bola splatná v deň\nvyhlásenia konkurzu alebo v deň povolenia reštrukturalizácie, alebo po vyhlásení konkurzu, alebo po\npovolení reštrukturalizácie, sa považuje za daňovú pohľadávku vzniknutú po vyhlásení konkurzu alebo\npo povolení reštrukturalizácie. Daňový záväzok, ktorý bol splatný v deň vyhlásenia konkurzu alebo v deň\npovolenia reštrukturalizácie, alebo po vyhlásení konkurzu, alebo po povolení reštrukturalizácie, považuje\nsa za daňový záväzok vzniknutý po vyhlásení konkurzu alebo po povolení reštrukturalizácie.\nPodľa § 95 ods. 8 in fine zák. č. 511/1992 Zb. v citovanom znení po vyhlásení konkurzu alebo po povolení\nreštrukturalizácie správca dane prihlási daňovú pohľadávku podľa odsekov 1, 3, 6 a 7 spôsobom a v\nlehote ustanovenej v osobitnom predpise.\nPodľa § 2 písm. b), e) a f) Daňového poriadku v citovanom znení na účely tohto zákona sa rozumie\nb) daňou daň podľa osobitných predpisov vrátane úroku z omeškania, úroku a pokuty podľa tohto zákona\nalebo osobitných predpisov a miestny poplatok za komunálne odpady adrobné stavebné odpady podľa\nosobitného predpisu, [.]....\ne) daňovou pohľadávkou pohľadávka správcu dane na dani do lehoty splatnosti dane, ak tento zákon\nneustanovuje inak,\nf) daňovým nedoplatkom dlžná suma dane po lehote splatnosti dane, [.]....\nPodľa § 156 ods. 2 piatej až siedmej vety Daňového poriadku v citovanom znení správca dane vyrubí\núrok z omeškania za každý deň omeškania s platbou, začínajúc dňom nasledujúcim po dni jej splatnosti\naž do dňa platby vrátane alebo do dňa použitia daňového preplatku alebo vykonania kompenzácie\npodľa § 55 alebo do dňa začatia reštrukturalizačného konania; pri podaní dodatočného daňového\npriznania správca dane vyrubí úrok z omeškania z dlžnej sumy do dňa podania dodatočného daňového\npriznania. Úrok z omeškania z nezaplatenej dlžnej sumy môže správca dane vyrubiť aj priebežne. Úrok\nz omeškania sa počíta najdlhšie za štyri roky omeškania s platbou.\nPodľa § 158 ods. 1 Daňového poriadku v citovanom znení daňový nedoplatok sa na účely konkurzu a\nreštrukturalizácie považuje za pohľadávku.\nPodľa § 158 ods. 3 Daňového poriadku v citovanom znení platí, že ak daňový nedoplatok vznikol v deň\nvyhlásenia konkurzu alebo v deň začatia reštrukturalizačného konania, alebo po vyhlásení konkurzu\nalebo po začatí reštrukturalizačného konania, považuje sa za pohľadávku vzniknutú po vyhlásení\nkonkurzu alebo po začatí reštrukturalizačného konania.\nPodľa § 114 ods. 1 písm. b) a f) zák. č. 7/2005 Z.z. v citovanom znení začatie reštrukturalizačného\nkonania má tieto účinky:\nb) pre pohľadávku, ktorá sa v reštrukturalizácii uplatňuje prihláškou, nemožno začať konanie o\nvýkon rozhodnutia alebo exekučné konanie na majetok patriaci dlžníkovi; už začaté konania o výkon\nrozhodnutia alebo exekučné konania sa prerušujú,\nf) pohľadávku, ktorá sa v reštrukturalizácii uplatňuje prihláškou, nemožno voči dlžníkovi započítať.\nPodľa § 120 ods. 1 zák. č. 7/2005 Z.z. v citovanom znení platí, že ak tento zákon neustanovuje inak,\nprávo uplatňovať svoje nároky počas reštrukturalizácie majú len veritelia, ktorí spôsobom ustanoveným\ntýmto zákonom prihlásili svoje pohľadávky. Ak sa tieto nároky v reštrukturalizácii riadne a včas neuplatnia\n\nprihláškou, právo vymáhať tieto nároky voči dlžníkovi v prípade potvrdenia reštrukturalizačného plánu\nsúdom zaniká.\nPodľa § 120 ods. 2 zák. č. 7/2005 Z.z. v citovanom znení pohľadávky, ktoré vznikli voči dlžníkovi počas\nreštrukturalizačného konania, pracovnoprávne nároky, na ktoré nárok vznikol za obdobie kalendárneho\nmesiaca, v ktorom došlo k začatiu reštrukturalizačného konania, odmena správcu a nepeňažné\npohľadávky sa v reštrukturalizácii neuplatňujú prihláškou (ďalej len \"prednostné pohľadávky\"). Na\nprednostné pohľadávky nepôsobia účinky začatia reštrukturalizačného konania ani sa nezahŕňajú do\nreštrukturalizačného plánu, ibaže s tým ich veritelia súhlasia.\nPodľa § 121 zák. č. 7/2005 Z.z. v citovanom znení prihláška sa podáva v jednom rovnopise u správcu,\npričom správcovi musí byť doručená do 30 dní od povolenia reštrukturalizácie. Na prihlášku doručenú\npo lehote sa neprihliada. Ustanovenie § 28 ods. 6 sa použije primerane.\nPodľa § 155 ods. 2 zák. č. 7/2005 Z.z. v citovanom znení zverejnením uznesenia o potvrdení plánu v\nObchodnom vestníku zaniká právo veriteľov, ktorí riadne a včas podľa tohto zákona neprihlásili svoje\npohľadávky, vymáhať tieto pohľadávky voči dlžníkovi, ako aj riadne a včas neprihlásené zabezpečovacie\npráva vzťahujúce sa na majetok dlžníka; to platí rovnako aj pre podmienené pohľadávky, ktoré mali byť\nuplatnené prihláškou.\nII.\nPriebeh a výsledky administratívneho konania\n3. Preskúmavaným opatrením žalovaný ako prvostupňový finančný orgán podľa § 79 ods. 1 a 7 zákona\nč. 563/2009 Z.z. o správe daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení\nneskorších predpisov (ďalej len „Daňový poriadok“) oznámil žalobcovi, že časť nadmerného odpočtu\nza zdaňovacie obdobie marec 2016 sa použije na úhradu daňového nedoplatku (úroku z omeškania)\nvyrubeného žalovaným rozhodnutím č. 9416301/5/3971846/2013 za zdaňovacie obdobie august 2011 ,\na) časť nadmerného odpočtu za zdaňovacie obdobie marec 2016 sa použije na úhradu daňového\nnedoplatku (sankčného úroku na dani z pridanej hodnoty) vyrubeného žalovaným rozhodnutím č.\n9416301/5/3970736/2013 za zdaňovacie obdobie február 2009,\nb) časť nadmerného odpočtu za zdaňovacie obdobie marec 2016 sa použije na úhradu daňového\nnedoplatku (úroku z omeškania na dani z pridanej hodnoty) vyrubeného žalovaným rozhodnutím č.\n9416301/5/3971927/2013 (ďalej všetky rozhodnutia uvedené pod písm. a/ až c/ spolu ako „rozhodnutia\no daňových nedoplatkoch“) za zdaňovacie obdobie október 2011,\npričom všetky rozhodnutia o daňových nedoplatkoch boli vyrubené žalovaným dňa 28.08.2013.\nPodľa § 79 ods. 1 Daňového poriadku v citovanom znení pri použití daňového preplatku sa primerane\npostupuje podľa § 55 ods. 6 a 7; správca dane písomne upovedomí daňový subjekt o použití preplatku\npodľa § 55 ods. 6 a 7.\nPodľa § 79 ods. 7 Daňového poriadku v citovanom znení na nadmerný odpočet, daň z pridanej\nhodnoty uplatnenú podľa osobitného predpisu a spotrebnú daň, pri ktorej bolo uplatnené jej vrátenie,\nsa primerane vzťahujú odseky 1 až 6.\nPodľa § 55 ods. 6 Daňového poriadku v citovanom znení správca dane platbu daňového subjektu\nneoznačenú podľa odseku 4 použije na úhradu exekučných nákladov a hotových výdavkov, inak na\núhradu jeho daňového nedoplatku, splatného preddavku na daň, nedoplatku na cle a nedoplatku\nna iných platbách s najstarším dátumom splatnosti v čase prijatia platby. Ak v čase prijatia platby\nexistuje viacero daňových nedoplatkov, splatných preddavkov na daň a nedoplatkov na iných platbách\ns rovnakým dátumom splatnosti, prijatá platba sa použije na ich úhradu v poradí podľa ich výšky\nvzostupne.\nPodľa § 55 ods. 7 Daňového poriadku v citovanom znení platí, že ak nemožno použiť platbu daňového\nsubjektu podľa odseku 6, možno túto platbu použiť na kompenzáciu jeho daňového nedoplatku,\nsplatného preddavku na daň, nedoplatku na cle a nedoplatku na iných platbách u iného správcu dane,\nktorým je daňový úrad alebo colný úrad.\nPodľa § 55 ods. 9 Daňového poriadku v citovanom znení použitie platieb podľa odsekov 6 a 7 správca\ndane oznámi daňovému subjektu.\nIII.\nKonanie na správnom súde\nA)\n\n4. Proti preskúmavanému opatreniu podal žalobca postupom podľa zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky\nsúdny poriadok (ďalej len „O.s.p.“, resp. „Občiansky súdny poriadok“) prostredníctvom právneho\nzástupcu na Krajský súd v Nitre žalobu z 29.06.2016.\n5. Krajský súd v Nitre ako správny súd konajúci po 01.07.2016 v zmysle ustanovenia\n§ 491\nods. 1 S.s.p. posúdil zákonnosť preskúmavaného opatrenia v rozsahu dôvodov uvedených v žalobe,\nako aj konania, ktoré mu predchádzalo, a dospel k záveru, že žalobe nie je možné priznať úspech,\nnakoľko nie je dôvodná (viď body 26 a 55 napadnutého rozsudku). Preto postupom podľa § 190 S.s.p.\nprostredníctvom napadnutého rozsudku vyslovil, že žalobu zamieta z nasledujúcich dôvodov.\nPodľa § 491 ods. 1 S.s.p. v citovanom znení platí, že ak nie je ďalej ustanovené inak, platí tento zákon\naj na konania začaté podľa piatej časti Občianskeho súdneho poriadku predo dňom nadobudnutia jeho\núčinnosti.\nPodľa § 190 S.s.p. v citovanom znení platí, že ak správny súd po preskúmaní rozhodnutia alebo\nopatrenia žalovaného dospeje k záveru, že žaloba nie je dôvodná, rozsudkom ju zamietne.\n6. S poukazom na niektoré ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku Správneho súdneho poriadku,\nústavy Slovenskej republiky, Daňového poriadku ako aj zák. č. 7/2005 Z.z. a po podrobnej rekapitulácii\nskutkového stavu zachyteného v spise správcu dane, žalobných dôvodov a argumentácie žalovaného\nsprávny súd zdôraznil, že v preskúmavanej veci vychádzal zo zásady iudex ne eat ultra petita partium\n(viď bod 34 napadnutého rozsudku).\n7. V tejto súvislosti správny súd uviedol (viď body 41, 46 a 47 napadnutého rozsudku), že v súdnom\nprieskume nie je sporné, že žalobcovi daňový nedoplatok vznikol z titulu troch právoplatných a\nvykonateľných rozhodnutí o daňových nedoplatkoch. Avšak námietky proti vzniku daňových pohľadávok\nz rozhodnutí o daňových nedoplatkoch vo vzťahu k účinkom reštrukturalizačného konania mal žalobca\npodľa správneho súdu uplatniť v inom súdnom konaní.\n8. Tiež správny súd zdôraznil (viď bod 48 napadnutého rozsudku), že :\n„Ak by správca dane úrok z omeškania a sankčný úrok nevyrubil rozhodnutím, pohľadávka z tohto\ntitulu by ani nevznikla. Na jej vznik teda nepostačuje naplnenie podmienok ustanovených v zákone\n(omeškanie so zaplatením dane), poznanie výšky platieb a úrokových sadzieb, ale právne významnou\nskutočnosťou je až rozhodnutie správcu dane v zmysle zák. č. 563/2009 Z.z. o správe daní a o zmene\na doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov účinnom do 31.12.2013 (ust. § 63 ods. 1,\n§ 156 ods. 2).“\n9. Ďalej sa správny súd zaoberal s námietkou žalovaného (viď bod 51 napadnutého rozsudku), že\nmeritom veci nie je rozhodnutie, ale iba oznámenie. ktoré si žalobca sám premenoval na rozhodnutie a\nktoré má iba informatívny charakter, bez uloženia povinnosti daňovému subjektu.\n10. Najmä s poukazom na vyššie uvedené dôvody dospel správny súd k záveru, že preskúmavané\nopatrenie uvádza zákonné dôvody o použití nadmerného odpočtu daňového subjektu.\nIV.\nObsah kasačnej sťažnosti / stanoviská\nA)\n11. Ako je uvedené v záhlaví proti napadnutému rozsudku sťažovateľ povinne zastúpený advokátom v\nzákonnej lehote podal kasačnú sťažnosť, v ktorej postupom podľa § 445 ods. 1 písm. c) S.s.p. vrátane\nnutnosti zohľadniť hore uvedenú povinnosť podľa odseku 2 zdôraznil nasledujúce sťažnostné body:\nk § 440 ods. 1 písm. f) S.s.p.:\n- správny súd porušil svoju povinnosť odôvodniť napadnutý rozsudok v zmysle § 139 S.s.p.\no posúdenie podstatných skutkových tvrdení a právnych argumentov sú sústredené iba v záverečnej\nčasti pod č. 26 až 38 napadnutého rozsudku,\no nevysporiadal sa s rozsiahlu argumentáciu sťažovateľa o nutnosti na účely reštrukturalizačného\nkonania pohľadávku zodpovedajúcu verejnoprávnym úrokom uplatniť prihláškou,\no neodpovedal na právnu argumentáciu sťažovateľa smerujúcu k výkladu ustanovení § 156 ods. 2\npiatej vety, odsek 5 alebo § 84 ods. 1 písm. g) Daňového poriadku, o akcesorickom charaktere úroku z\nomeškania, ako aj čo sa týka účelu reštrukturalizačného konania,\n\nk § 440 ods. 1 písm. g) S.s.p.: nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na\nzistený skutkový (napríklad uznesenie Najvyššieho súdu zo dňa 27. júla 2011, sp.zn. 7 Cdo 7/2010), t.j.\nsprávny súd neobjasnil, či neprihliadal na to, že\n- povinnosť daňového subjektu zaplatiť úrok z omeškania vzniká zo zákona (ex lege) a od prvého dňa\nomeškania,\n- jedinou výkladovou alternatívou medzi Daňovým poriadkom a zák. č. 7/2005 Z.z. je to, že správca\ndane je oprávnený a povinný vydať rozhodnutie o vyrubení úroku z omeškania výlučne za účelom jeho\nuplatnenia prihláškou,\n- účelom inštitútu reštrukturalizácie je najmä vyriešenie všetkých právnych vzťahov dlžníka založených\npred začatím reštrukturalizačného konania,\n- deň začatia reštrukturalizačného konania (§ 120 zák. č. 7/2005 Z.z.) je hraničným dňom, rozdeľujúcim\nnároky na po reštrukturalizačné a predreštrukturalizačné nároky, pričom druhé uvedené sa vysporiadajú\nspôsobom stanoveným reštrukturalizačným plánom, a za tým účelom musia byť v reštrukturalizácii\nuplatnené prihláškou,\n- úroky boli v zmysle rozhodnutí o daňových nedoplatkoch vyrubené odo dňa splatnosti daňovej\npovinnosti do dňa 02.02.2012,\n- k vyrubeniu úrokov došlo počas reštrukturalizácie a k vykonaniu kompenzácie preskúmavaným\nopatrením po jej skončení,\n- prečo by pohľadávka na zaplatenie úroku z omeškania by mala mať v insolvenčnom konaní rôzny\nprávny režim, ktorý výlučne závisí od okamihu rozhodnutia správcu dane,\no navyše keď oneskorený výkon činnosti správcu dane by mal v insolvenčnom konaní zakladať\nvýhodnejšie postavenie z hľadiska vymožiteľnosti takejto pohľadávky,\n- prečo úrok z omeškania nie je možné v kontexte reštrukturalizácie považovať za záväzok akcesorický\nk daňovej povinnosti,\no funkcia je rovnaká, t.j. zabezpečovacia (preventívna), kompenzačná a sankčná,\n- sťažovateľ sa správnou žalobou nedomáhal zrušenia rozhodnutí o daňových nedoplatkoch, nakoľko\no nároky z preskúmavaného opatrenia je v zmysle § 114 ods. 1 písm. f) v spojení s §120 ods. 1 a § 155\nods. 2 zák. č. 7/2005 Z.z. sa stali ex lege nevymáhateľnými,\n- oprávnenie správcu dane vyrubiť úroky z omeškania a otázka vymáhateľnosti takto vyrubených úrokov;\nide o samostatné otázky.\n12. Záverom sťažovateľ navrhol procesný záver konania na kasačnom súdu v tom duchu, aby kasačný\nsúd napadnutý rozsudok zmenil tak, že zruší preskúmavané opatrenie a vec vráti správnemu súdu na\nďalšie konanie.\nB)\n13. V spise predloženom kasačnému súdu sa vyjadrenie žalovaného ku kasačnej sťažnosti\nnenachádzalo.\nC)\n14. Podaním z 29.05.2018 označeným ako doplňujúce stanovisko sťažovateľ dal do pozornosti\nkasačného súdu rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 1Sžf/2/2016 zo dňa 23. mája\n2017 (ďalej len „rozsudok sp.zn. 1Sžf/2/2016“), ktorého časti na podporu svojich argumentov citoval.\nIV.\nPrávne názory kasačného súdu\nA) Všeobecné vymedzenie kasačnej právomoci\n15. Senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej tiež ako „Najvyšší súd“) konajúci ako kasačný\nsúd (§ 438 ods. 2 S.s.p.) predovšetkým postupom podľa § 452 ods. 1 v spojení s § 439 S.s.p. preskúmal\nprípustnosť kasačnej sťažnosti a z toho vyplývajúce možné dôvody jej odmietnutia. Následne kasačný\nsúd preskúmal napadnutý rozsudok spolu s konaním, ktoré predchádzalo jeho vydaniu, a jednomyseľne\n(§ 464 v spojení s § 139 ods. 4 S.s.p.) si osvojil záver, že preskúmavané opatrenie nie je zmysle § 462\nods. 2 S.s.p. súladné so zákonom a súčasne krajský súd žalobu zamietol, preto v súlade s revíznou\nprávomocou mu zverenou zákonodarcom kasačný súd rozhodol o zmene napadnutého rozsudku\n\nkrajského súdu tak, že zrušil preskúmavané opatrenie a vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie.\nTakto kasačný súd rozhodol bez nariadenia pojednávania (§ 455 S.s.p.) s tým, že deň vyhlásenia\nrozhodnutia bol súbežne zverejnený tak na úradnej tabuli súdu ako aj na webovej stránke Najvyššieho\nsúdu. Rozsudok bol verejne vyhlásený dňa 21. januára 2020 (§ 137 ods. 4 v spojení s § 452 ods. 1\nS.s.p.).\n16. Na prvom mieste kasačný súd zdôrazňuje, že zákonodarca výkon správneho súdnictva (najmä\nčl. 46 a čl. 142 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky) založil iba na návrhovej slobode účastníka (v\npreskúmavanej veci sťažovateľa), t.j. na zodpovednosti za obranu svojich práv (vigilantibus leges\nsunt scriptae) v medziach čl. 13 Dohovoru o ochrane základných práv a ľudských slobôd, vybrať si\npodľa Správneho súdneho poriadku z prostriedkov ochrany ten najvhodnejší proti preskúmavanému\nrozhodnutiu či postupu správcu dane a následne proti napadnutému rozsudku. Preto kasačný súd nie\nje oprávnený do tejto procesnej slobody vstupovať.\n1/ K dôvodu podľa § 440 ods. 1 písm. f) S.s.p.: nepreskúmateľnosť\n17. Ako prvý dôvod kasačnej sťažnosti musí kasačný súd vyhodnotiť dôvod podľa § 440 ods. 1 písm.\nf) S.s.p., t.j. tvrdenú nepreskúmateľnosť napadnutého rozsudku, nakoľko tento dôvod je zásadnou\nprekážkou vykonania prieskumu podľa druhého namietaného dôvodu kasačnej sťažnosti. Uvedený prvý\ndôvod kasačnej sťažnosti v medziach sťažnostných bodov nepovažuje kasačný súd za naplnený a preto\nho na základe nižšie uvedených právnych argumentov odmietol.\n18. Kasačný súd vychádza z toho, že sťažovateľ označuje napadnutý rozsudok ako nedostatočne\nodôvodnený a nepreskúmateľný vo vzťahu k uplatneným žalobným bodom a že tento postup správneho\nsúdu mu odňal právo na spravodlivý proces. S poukazom na skoršiu judikatúru Najvyššieho súdu\n(najmä publikované pod č. R 111/1998) kasačný súd zastáva naďalej názor, že sťažovateľom tvrdená\nnepreskúmateľnosť napadnutého rozsudku, nakoľko predstavuje neprijateľnú výnimku z výkonu súdnej\nmoci a týka sa výlučne len celkom ojedinelých (extrémnych) prípadov, musí byť testovaná preukázaním\nabsencie zásadného vysvetlenia dôvodov podstatných pre rozhodnutie súdu. Samotná subjektívna\nnespokojnosť sťažovateľa s formou, štruktúrou a obsahom odôvodnenia napadnutého rozsudku je v\ntomto prípade nepostačujúca.\n19. Prvým limitom doktríny absencie zásadného vysvetlenia podľa judikatúry Európskeho súdu pre\nľudské práva (ďalej tiež „ESĽP“) je to, že ide o také vady v odôvodnení napadnutého rozsudku, keď\ntento neobsahuje vôbec žiadne odôvodnenie, alebo keď sa vyskytli „vady najzákladnejšej dôležitosti pre\nsúdny systém” (napríklad rozsudok ESĽP z roku 2009 vo veci Sutyazhnik proti Rusku,), prípadne ak\ndošlo k vade tak zásadnej, že mala za následok „justičný omyl“ (napríklad rozsudok ESĽP z roku 2003\nvo veci Ryabykh proti Rusku).\n20. Druhým limitom doktríny absencie zásadného vysvetlenia [najmä rozsudok ESĽP vo veci Ruiz Torija\nv. Španielsko, resp. neskôr García Ruiz v. Španielsko (vo veci č. 30544/96 z 20.01.1999)] je právny\nnázor, že správny súd nemusí dať detailné odpovede na všetky otázky nastolené účastníkom konania,\nale iba na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny\nzáklad rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania.\nPreto odôvodnenie rozhodnutia správneho súdu a na to nadväzujúce kasačného súdu (ktoré stručne a\njasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia), by malo postačovať na záver o tom, že z tohto\naspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces.\n21. Správny súd v napadnutom rozsudku postupoval v intenciách ust. § 139 ods. 2 S.s.p. Iba\npre úplnosť kasačný súd k forme a štruktúre odôvodnenia využitým správnym súdom konštatuje,\nže v úvode napadnutého rozsudku (body č. 2 až 6 napadnutého rozsudku) sa nachádza stručný\npriebeh daňového konania a stručné zhrnutie preskúmavaného opatrenia. Nasleduje podstatné zhrnutie\nargumentov žalobcu a vyjadrenia žalovaného (body č. 7 až 25 napadnutého rozsudku). Po všeobecnej\nčasti odôvodnenia svojej právomoci a prehľade dotknutých právnych ustanovení (body č. 26 až\n33.1 napadnutého rozsudku) už správny súd prezentoval posúdenie skutkových tvrdení a právnych\nargumentov (body č. 34 až 56 napadnutého rozsudku). Záverom správny súd odôvodnil, prečo dospel\nk záveru, že žalobou napadnuté rozhodnutie - oznámenie trpelo takými vadami, ku ktorým by musel\n\nprihliadnuť (bod č. 55 ako aj bod č. 39 napadnutého rozsudku). Pre kasačný súd je forma a štruktúra\nodôvodnenia napadnutého rozsudku dostatočná.\n2/ Nesprávne právne posúdenie - písm. g/:\n22. Sťažovateľ prostredníctvom ďalšieho dôvodu namieta, že správny súd nesprávne právne posúdil\npreskúmavanú vec, t.j. meritum sporu [kasačný dôvod podľa § 440 ods. 1 písm. g) S.s.p.]. V tejto\nsúvislosti kasačný súd poukazuje v zmysle svojej ustálenej rozhodovacej praxe (napríklad rozsudok\nNajvyššieho súdu sp.zn. 1Sžfk/10/2018 zo dňa 13. septembra 2019) na to, že s týmto kasačným\ndôvodom zákonodarca spája právnu situáciu, kedy správny súd na správne a zákonným spôsobom\nzistený skutkový stav (§ 440 ods. 1 písm. f/ S.s.p.) bez vád zaťažujúcich jeho rozhodovanie (písmena a/\naž f/) nesprávne aplikuje objektívne právo v merite veci, v medziach a vo väzbe na takto zistený skutkový\nstav, bez možnosti opory v doterajšej ustálenej rozhodovacej praxi kasačného súdu (a contrario písmeno\nh/ citovaného odseku 1).\n23. Naznačený dôvod je relevantný iba, ak je nesprávnosť aplikácie objektívneho práva správnym súdom\n(resp. nesprávne vyriešenie niektorej právnej otázky správnym súdom) zapríčinená chybným výberom\nnormy hmotného práva alebo procesného práva, ktorá vo svojej hypotéze nemá také predpoklady, aké\nvyplývajú zo zisteného skutkového stavu. Preto nesprávne právne posúdenie veci správnym súdom\nkonkrétne môže spočívať v tom, že použil nesprávnu právnu normu, alebo síce aplikoval správnu\nprávnu normu, ale ju nesprávne interpretoval, a napokon právnu normu síce správne vyložil, ale na\nzistený skutkový stav ju nesprávne aplikoval. Práve tento právny rámec aj vymedzuje potrebné medze\nskutkového zistenia.\n24. V uvedenej súvislosti musí kasačný súd zdôrazniť, že pri výklade právnych predpisov a ich inštitútov\nnemôže správny súd k nim pristupovať len z hľadiska gramatického výkladu ale musí si spoľahlivo ustáliť\nzmysel a účel dotknutej právnej normy. Nakoľko sťažovateľ za základ svojich sťažnostných bodov (najmä\nbod č. 22 kasačnej sťažnosti) označil s poukazom na niektoré časti rozsudku sp.zn. 1Sžf/2/2016 to, že\n„použitie Nadmerného odpočtu na úhradu úrokov je v rozpore s § 114 ods. 1 písm. f) ZKR, nakoľko sa\njedná o nároky, ktoré vznikli pred začatím jeho reštrukturalizačného konania, a ktoré sa tak v dôsledku ich\nneuplatnenia v reštrukturalizácii prihláškou a následného potvrdenia reštrukturalizačného plánu žalobcu\nsúdom stala ex lége nevymáhateľnou v zmysle ust. §120 ods. 1 v spojení s ust. § 155 ods. 2 ZKR. Otázka\noprávnenia správcu dane vyrubiť úrok z omeškania a otázka vymáhateľnosti takto vyrubených úrokov sú\ntotiž nepochybne samostatným otázkami teda skutočnosť, že Žalobca nepodal správnu žalobu, ktorou by\nsa domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutí o vyrubení, nie je spôsobilá nijako podporiť zamietnutie\nŽaloby v predmetnej veci. “\na správny súd k takto formulovaným žalobným bodom vyslovil svoje právne závery pri aplikácii tak\nDaňového poriadku ako aj zák. č. 7/2005 Z.z. v bodoch č. 47 až 50. napadnutého rozsudku, bude sa\nkasačný súd s týmito právnymi závermi zaoberať.\n25. Kasačný súd sa stotožňuje s tvrdením sťažovateľa, že cieľom reštrukturalizačného konania je\nvyriešenie všetkých právnych vzťahov dlžníka založených pred začatím reštrukturalizačného konania,\npredovšetkým však všetkých peňažných nárokov voči dlžníkovi založených na skutočnostiach alebo\nskutkových dejoch (predstavujú podľa zákona právny dôvod vzniku nárokov), ktoré sa odohrali pred\nzačatí reštrukturalizačného konania.\n26. Obdobný právny názor je možné zistiť z osobitnej časti dôvodovej správy k návrhu zákona o konkurze\na reštrukturalizácii, ktorý obsahuje nasledujúci zámer zákonodarcu pre vymedzenie jeho účelu:\n„Účelom návrhu zákona je usporiadať majetkové pomery dlžníka v prípade jeho úpadku a to formou\nreštrukturalizácie jeho podniku alebo generálnou exekúciou jeho majetku. Spoločným znakom týchto\nforiem usporiadania majetkových pomerov dlžníka je uspokojenie veriteľov dlžníka v čo najvyššej miere\na podľa možností v čo najkratšom čase. Rozdeľujúcim znakom týchto foriem usporiadania majetkových\npomerov dlžníka je hľadisko zachovania podniku dlžníka. V prípade reštrukturalizácie je zachovanie\npodniku dlžníka základným predpokladom úspechu reštrukturalizácie. Naproti tomu v konkurze spravidla\npôjde o rýchle ukončenie prevádzkovania podniku dlžníka a následný rozpredaj majetku dlžníka za\núčelom kolektívneho uspokojenia veriteľov dlžníka.“\n\n27. Pre kasačný súd je nepochybné, že celý proces reštrukturalizácie dlžníka je kombinovaný\nekonomicko-právny proces, kedy poverené osoby zvažujú prínosy tohto procesu pre trhové prostredie\n(začlenenie dlžníka do trhového prostredia alebo jeho majetkovú likvidáciu) a súčasne prínosy pre\nsplatenie svojich pohľadávok (veritelia). Až na ich odporúčanie súd povoľuje reštrukturalizáciu úpadcu.\nV uvedenej súvislosti musí kasačný súd odkázať na dôvodovú správu, v ktorej sa vyzdvihuje význam\nplánu ponúkaného riešenia ako jedného z najťažších a technicky najnáročnejších úkonov v procese\nreštrukturalizácie. Samotné vypracovanie jednotlivých riešení sanácie dlžníka je vo svojej podstate po\nstránke odbornej veľmi náročné a vyžaduje si zabezpečenie čo najväčšej interakcie medzi dlžníkom,\nveriteľmi a správcom pri príprave týchto dokumentov. Uvedený záver správny súd čiastočne tiež objasnil\nv bode č. 50 napadnutého rozsudku.\n28. Aj pre kasačný súd je predstaviteľný zámer zákonodarcu, ktorý viaže proces reštrukturalizácie (t.j.\nuspokojenia veriteľov) na ustálenie a následnú stabilizáciu dotknutého majetku\n- uložením povinnosti (§ 112 zák. č. 7/2005 Z.z.) najmä dlžníkovi, aby súdu pred povolením predložil\nmnožstvo relevantných dokumentov (napríklad posudok správcu, zoznam majetku a zoznam záväzkov\ndlžníka ako aj účtovné závierky),\n- ako aj oprávnením správcu kontrolovať úkony dlžníka (§ 114 ods. 1 zák. č. 7/2005 Z.z.),\npričom pod pojmom ustálenie majetku úpadcu chápe kasačný súd nielen zisťovací postup správcu\nsmerom k inventarizácii aktív ale aj pasív, v tomto prípade záväzkov dlžníka. Preto zákonodarca podporil\npublicitu jednotlivých relevantných rozhodnutí prostredníctvom obchodného vestníka.\n29. Vyššie uvedená publicita právne relevantných úkonov počas procesu reštrukturalizácie, resp.\nreštrukturalizačného konania má aktivizovať veriteľov dlžníka, aby sa zapojili do procesu inventarizácie\nmajetku dlžníka s tým, že v zmysle § 121 zák. č. 7/2005 Z.z. prihlasujú svoje pohľadávky v stanovenej\nlehote pod hrozbou, že po uplynutí lehoty sa na nich neprihliada. Aj v tomto závere nie je spor medzi\nsťažovateľom a správnym súdom.\n30. Avšak základný výkladový rozpor medzi sťažovateľom a správnym súdom je pri výklade charakteru\npohľadávky, ktorej základom sú úroky z omeškania podľa § 156 Daňového poriadku, resp. pôvodného\ninštitútu sankčných úrokov podľa § 35b zák. č. 511/ 1992 Zb. (viď obsah rozhodnutí o daňových\nnedoplatkoch) v spojení s ust. § 114 ods. 1 zák. č. 7/2005 Z.z. V tejto súvislosti kasačný súd iba zopakuje\nzákladné časové údaje vyplývajúce zo spisu správneho súdu:\na) daňové úroky boli vyrubené za oneskorené platby dane z pridanej hodnoty alebo dane z príjmu v\nrokoch 2009 (č.l. 20) alebo 2012 (č.l. 18 a 23),\nb) uznesenie Okresného súdu Nitra z 15. mája 2013 o začatí reštrukturalizačného konania (Obchodný\nvestník dňa 22.05.2013),\nc) uznesenie Okresného súdu Nitra z 21. júna 2013 o povolení reštrukturalizácie (Obchodný vestník\ndňa 28.06.2013),\nd) dňa 29.07.2013 uplynutie lehoty na podanie prihlášok (§ 118 ods. 1 in fine zák. č. 7/2005 Z.z.),\ne) rozhodnutia o daňových nedoplatkoch z 28.08.2013,\nf) uznesenie Okresného súdu Nitra z 31. januára 2014 o potvrdení reštrukturalizačného plánu (Obchodný\nvestník dňa 07.02.2014).\n31. Rovnako ako sťažovateľ aj kasačný súd v rozsahu a obsahu pojmov úroky z omeškania ako aj\nsankčné úroky nevidí podstatný rozdiel. Takisto je jednoznačné z porovnania ustanovení týkajúcich\nsa postupu správcu dane pri oznámení o začatí reštrukturalizačného konania a jeho pokračovania,\nže neexistujú podstatné rozdiely medzi úpravou v Daňovom poriadku (Piata časť - Zodpovednosť za\nporušenie povinností) a úpravou v predchádzajúcom zák. č. 511/1992 Zb. (Druhá časť - § 35 až § 35d).\nZ uvedeného dôvodu bude kasačný súd označovať obidva sankčné inštitúty pre skutkový stav ako je v\npreskúmavanej veci samej ako „daňové úroky“.\n32. Správny súd (bod č. 44 napadnutého rozsudku) ďalej konštatoval, že rozhodnutia o daňových\nnedoplatkoch boli splatné až 27.12.2013. Preto podľa jeho argumentácie správca dane nemohol prihlásiť\ndo reštrukturalizačného konania tieto daňové nedoplatky žalobcu pred začatím reštrukturalizácie, keďže\nešte neexistovali a daňové úroky nie sú príslušenstvom pohľadávky.\n33. Najvyšší súd už vo svojej staršej judikatúre (vyššie uvedený rozsudok 1Sžf/2/2016) vyslovil opačný\nprávny názor:\n\n„31. Preto Najvyšší súd sa nemôže stotožniť s názorom krajského súdu, že až momentom osobitného\nvyrubenia úroku z omeškania, hoci toto možno doterajšia prax správcov dane podporovala, úrok z\nomeškania ako osobitná pohľadávka vzniká, t.j. s konštitutívnymi účinkami.\nNaopak, Najvyšší súd musí zdôrazniť, že z charakteru úrokov z omeškania ako súčasti dane vyplýva,\nže vznikajú spoločne s istinou s tým, že majú narastajúcu tendenciu (§ 156 ods. 2 piata veta Daňového\nporiadku), pričom pozornosti odvolacieho súdu neuniklo, že zákonodarca v súčasnom znení priamo\nako koniec lehoty pre narastanie úrokov z omeškania stanovil ako referenčný dátum deň začatia\nreštrukturalizačného konania.“\n34. Potom je nepochybné, že pre vznik daňových úrokov je nutné naplniť zákonné podmienky (§ 35b\nods. 1 zák. č. 511/1992 Zb. alebo § 156 ods. 1 Daňového poriadku), ktoré majú objektívny charakter\n(existencia rôznych foriem splatnej dane, pasivita daňového subjektu a plynutie času). V deň naplnenia\nuvedených zákonných podmienok povinnosť daňového subjektu zaplatiť daňové úroky vzniká preto\nna základe zákona bez ohľadu na to, či správca dane autoritatívne potvrdí ich existenciu formou\nrozhodnutia (deklaratórne účinky), a daňový subjekt sa tejto, čo do kvantity narastajúcej povinnosti zbaví\naž ich zaplatením. Práve v tomto sa zhodujú daňové úroky s úrokmi vymedzenými súkromnoprávnou\núpravou, nakoľko ich zakotvenie v právnej úprave preventívne núti daňový subjekt k splneniu daňovej\npovinnosti, kompenzujú možnú ujmu verejnoprávnych financií a postihuje sankčne daňového dlžníka\nsvojou narastajúcou vysokou hodnotou. Obdobný charakter má postih konania daňového subjektu, ktoré\nje spojené s nepodaním, resp. s omeškaným podaním daňového priznania.\n35. Aj pre kasačný súd je nepochybné, že uplatnením svojej právomoci vydať rozhodnutie o daňových\núrokoch správca dane nerozhoduje o vzniku týchto daňových úrokov ale naopak napĺňa účel (podmienky\npre svoj postup) smerujúci k nútenému vymáhaniu takejto daňovej povinnosti. Preto aj rozhodnutia o\ndaňových nedoplatkoch v preskúmavanej veci majú stále iba deklaratórne účinky.\n36. Hore uvedený právny názor kasačného súdu podporuje aj text ustanovení § 95 ods. 1 veta\ndruhá a tretia zák. č. 511/1992 Zb. , ktoré expressis verbis za pohľadávky pre účely konkurzu\noznačujú aj pohľadávku, ktorá nebola vyrubená správcom dane, resp. aj sankčné úroky iba vtedy,\nak mohli byť (napríklad objektívna nemožnosť vykonania daňovej kontroly pred reštrukturalizáciou)\nsprávcom dane vyrubené do povolenia reštrukturalizácie. Právnou skutočnosťou, ktorou je deň začatia\nreštrukturalizačného konania, oprávnenie správcu dane vyrubiť daňový úrok z daňovej povinnosti\nsplatnej pred týmto dňom zaniká.\n37. Obdobne zákonodarca postupoval pri časti Daňového poriadku týkajúcej sa reštrukturalizácie, kedy\nnavyše výslovne oprávnil správcu dane na vyrubenie úrokov z omeškania priebežným spôsobom (§ 156\nods. 2 šiesta veta Daňového poriadku). Rovnaké právne závery vyslovil Najvyšší súd v rozsudku sp.zn.\n1Sžf/2/2016 tak, že\n„pozornosti odvolacieho súdu neuniklo, že zákonodarca v súčasnom znení priamo ako koniec lehoty\npre narastanie úrokov z omeškania stanovil ako referenčný dátum deň začatia reštrukturalizačného\nkonania.“\n38. Je nepochybné, že vo vzťahu k Daňovému poriadku (resp. k predchádzajúcemu zákonu č. 511/1992\nZb. o správe daní a poplatkov a o zmenách v sústave územných finančných orgánov v znení neskorších\npredpisov) je nutné zákon č. 7/2005 Z.z. o konkurze a reštrukturalizácii a o zmene a doplnení niektorých\nzákonov označiť za lex specialis (§ 158 ods. 5 Daňového poriadku) so všetkými právnymi dôsledkami.\nPreto sa zákonodarca vyjadruje „zdržanlivo“ pre prípad skutkových situácií, kedy dochádza k stretu\nobidvoch právnych predpisov.\n39. Existencia insolvenčného procesu vo forme reštrukturalizácie rozdeľuje v zmysle\n§ 120 zák. č.\n7/2005 Z.z. záväzky dlžníka voči veriteľom na dve kategórie, a to na\na) pred reštrukturalizačné pohľadávky (§ 120 ods. 1 zák. č. 7/2005 Z.z.) a\nb) reštrukturalizačné, resp. prednostné pohľadávky (§ 120 ods. 2 zák. č. 7/2005 Z.z.),\nčo sa prostredníctvom § 158 Daňového poriadku, resp. § 95 zák. č. 511/1992 Zb. preberá. Na pred\nreštrukturalizačné pohľadávky, t.j. na pohľadávky, ktorých vznik sa viaže na splnenie zákonných, resp.\nzmluvne-zákonných podmienok v čase pred povolením reštrukturalizácie, sa striktne viaže proces ich\nprihlásenia.\n\n40. Žalovaný a s ním aj správny súd odmietli argumentáciu sťažovateľa, že svojou povahou povinnosti\nsťažovateľa ako daňového subjektu zaplatiť daňové úroky vznikli pred procesom reštrukturalizácie.\nKasačný súd však s prihliadnutím na vyššie uvedené základné časové údaje (viď bod č. 29) má\npreukázané, že k porušeniu daňových povinností sťažovateľom v zmysle rozhodnutí o daňových\nnedoplatkoch došlo v roku 2009 a 2012, t.j. v zmysle § 120 zák. č. 7/2005 Z.z. sa nenaplnili podmienky\nna posudzovanie povinnosti zaplatiť daňové úroky ako prednostnej pohľadávky.\n41. Ak by však kasačný súd pripustil, že právne posúdenie veci správnym súdom (najmä už citovaný\nbod č. 44 a nasl. napadnutého rozsudku) je správne, t.j. že správca dane nemohol prihlásiť do\nreštrukturalizačného konania daňové nedoplatky sťažovateľa pred začatím reštrukturalizácie (podľa\nsprávneho súdu ešte neexistovali) a ich existencia ako nároku správcu dane z titulu daňových\nnedoplatkov vznikla až právoplatnými rozhodnutiami daňových orgánov (správca dane a žalovaný),\npotom by nepochybne došlo\na) k zmareniu základného účelu reštrukturalizačného konania (viď body č. 25 a 26) a tiež\nb) k porušeniu zásady rovnosti účastníkov insolvenčného konania.\n42. Porušenie zásady rovnosti by viedlo bez existencie primeraného legitimizačného dôvodu k\nzvýhodneniu správcu dane ako veriteľa pohľadávky, ktorá odvodzuje svoju existenciu z verejného práva\noproti iným veriteľom pohľadávok vzniknutých na základe súkromného práva, a to napriek skutočnosti,\nže ich nároky voči sťažovateľovi boli rovnako založené na skutkových dejoch, ktoré nastali z právneho\nhľadiska v totožnom čase (pred začatím reštrukturalizačného konania), ako správne uviedol sťažovateľ.\n43. Na základe vyššie uvedených právnych názorov je nutné posudzovať zákonnú povinnosť\nsťažovateľa zaplatiť daňové úroky ako pohľadávku pred reštrukturalizačnú, ktorú mal správca dane\nprihlásiť postupom podľa § 121 zák. č. 7/2005 Z.z. Zákonodarca s uplynutím zákonnej lehoty na podanie\nprihlášky v zmysle citovaného ustanovenia zák. č. 7/2005 Z.z. spája fikciu ustálenia stavu pasív dlžníka\n(viď bod č. 28). Preto je celkom logický výkladový záver, že v zmysle § 155 ods. 2 zák. č. 7/2005 Z.z.\nten veriteľ, a v preskúmavanej veci je to správca dane, ktorý pohľadávku tvorenú povinnosťou daňového\nsubjektu zaplatiť daňové úroky riadne a včas neprihlásil, tak mu zaniklo právo vymáhať túto pohľadávku.\n44. Ustanovenia § 77 v spojení s § 55 Daňového poriadku sú z hľadiska systematického výkladu\nzaradené v Tretej časti Daňového poriadku s označením Platenie dane. Z obsahu ustanovení\naplikovaných správcom dane v preskúmavanej veci pre kasačný súd jednoznačne vyplýva, že išlo\no spôsob platenia dane, u ktorého absentovala dobrovoľnosť sťažovateľa. Nakoľko zo zisteného\nskutkového stavu nie je preukázané, že by správca konal v zmysle § 121 zák. č. 7/2005 Z.z., potom\nkonanie správcu dane zavŕšené vydaním rozhodnutí o daňových nedoplatkoch nespĺňa svoj základný\núčel (viď bod č. 35) v zmysle čl. 2 ods. 2 ústavy Slovenskej republiky. Na uvedenom základe musí\nkasačný súd označiť napadnuté opatrenie ako vydané v rozpore so zákonom a preto aj pristúpil k aplikácii\nsvojej revíznej právomoci.\nV.\n45. Kasačný súd vzhľadom na dôvod kasačnej sťažnosti uplatnený sťažovateľom uvádza, že správny\nsúd v odôvodnení napadnutého rozsudku nesprávne právne posúdil aplikáciu dotknutých ustanovení\nDaňového poriadku a jeho podriadenie zák. č. 7/2005 Z.z. pri vyhodnotení charakteru pohľadávky, ktorá\nsa opiera o povinnosť sťažovateľa zaplatiť daňové úroky. Kasačný súd sa nestotožňuje s právnymi\nzávermi vychádzajúcimi zo skutkových zistení, ktoré sú obsiahnuté v napadnutom rozsudku. Počas\nkonania kasačný súd mu z dostupných zdrojov nezistil a ani mu nebolo účastníkmi naznačené, resp.\nnedospel k záveru, že by sa vyskytli prekážky pre konanie z dôvodov neústavnosti alebo potreby výkladu\nkomunitárneho práva aplikovaných právnych predpisov a súvisiacich právnych aktov orgánov Európskej\núnie, pre ktoré je potrebné konanie prerušiť, poprípade výskyt skoršej judikatúry, od ktorej by sa tento\nrozsudok odkláňal.\n46. Na základe zisteného skutkového stavu, uvedených právnych skutočností, po vyhodnotení námietok\nžalobcu a stanoviska žalovaného ako aj s prihliadnutím na závery obsiahnuté svojej staršej judikatúry (čl.\n1 ods. 1 ústavy), najmä už v citovanom rozhodnutí sp.zn. 1Sžf/2/2009, pri ktorom Najvyšší súd nezistil\nžiaden relevantný dôvod, aby sa od jeho obsahu a vyslovených právnych názorov (viď účinky sledované\nv § 20 a contrario § 22 ods. 1 S.s.p. spolu s čl. 144 ods. 1 ústavy) s prihliadnutím na ústavný princíp\n\nprávnej istoty odchýlil (napríklad zásadná zmena právneho prostredia, zistenie odlišného skutkového\nstavu alebo prijatie protichodného zjednocovacieho stanoviska v zmysle záverov judikatúry Európskeho\nsúdu pre ľudské práva v oblasti zjednocovania alebo zamedzovania vydávania protirečivých rozsudkov,\nnajmä vec Zielinsky, Pradal a spol. v. Francúzska republika č. A- 24846/94, 34165/96 až 34173/96,\npoprípade vec Borovská a Forrai v. Slovenská republika č. A- 48554/10 z 25.11.2014), s oznámením\ntermínu vyhlásenia rozsudku postupom podľa § 137 ods. 4 v spojení s § 452 ods. 1 S.s.p. rozhodol tak,\nako je uvedené vo výroku rozsudku.\n47. Kasačný súd na rozdiel od rozsudku sp.zn. 1Sžfk/4/2018 z 27. júna 2019 dospel k názoru, že\nnapadnutý rozsudok je dostatočne odôvodnený. Bude preto úlohou dotknutého orgánu verejnej správy,\naby v ďalšom daňovom konaní v zmysle vyššie uvedených právnych názorov kasačného súdu (§ 469\nS.s.p.) konal a na ich základe rozhodol.\n48. Kasačný súd v preskúmavanej veci v súlade s ust. § 455 S.s.p. rozhodol bez pojednávania, lebo\nnezistil, že by nariadenie pojednávania by bolo potrebné.\n49. O nároku na náhradu trov kasačného konania rozhodol kasačný súd postupom v zmysle § 167 ods.\n1 v spojení s § 467 ods. 1 a 3 S.s.p. na základe princípu úspešnosti sťažovateľa, čo v konaní o kasačnej\nsťažnosti nastalo.\nPodľa § 467 ods. 1 S.s.p. ustanovenia o trovách konania sa primerane použijú na kasačné konanie.\nPodľa § 467 ods. 3 S.s.p. platí, že ak kasačný súd zruší rozhodnutie krajského súdu a vec mu vráti na\nďalšie konanie, krajský súd rozhodne aj o nároku na náhradu trov kasačného konania.\nPoučenie:\nProti tomuto rozhodnutiu n i e j e prípustná kasačná sťažnosť (§ 438\nv spojení s § 439 S.s.p.).", "vazby": {"vyrok_vztahy": [{"sz": "11S/157/2014", "guid": "5c5f5050-2ded-4c5c-ad45-cf7726f4a0ab:540aa89a-ba85-4cdf-ad6e-e21e771d51c6", "vztah": "zmenene"}]}, "cituje": [], "citovane_v": []}