{"guid": "a6e0ed31-da37-42a4-9357-c93737593ead:6f64eb52-7436-49d2-a0c2-e45a5239521f", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2020:4014200707.2", "spisova_znacka": "8Sžfk/34/2019", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 8Sžfk/34/2019 z 30. 4. 2020", "citacia": "rozsudok Najvyššieho súdu SR z 30. apríla 2020, sp. zn. 8Sžfk/34/2019, ECLI:SK:NSSR:2020:4014200707.2", "identifikacne_cislo": "4014200707", "sud": {"guid": "sud_100", "nazov": "Najvyšší súd", "typ": "najvyssi", "slug": "najvyssi-sud"}, "sudca": "Mgr. Peter Melicher", "sudca_id": 14, "sudca_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/sudca/mgr-peter-melicher-14", "datum_vydania": "2020-04-30", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Iná povaha rozhodnutia"], "oblast": ["Správne právo"], "podoblast": ["Ostatné"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2015/162", "nazov": "SSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/162", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/162-2015"}, {"iri": "/SK/ZZ/2009/563", "nazov": "zákon č. 563/2009 Z. z. (daňový poriadok)", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2009/563", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/563-2009"}, {"iri": "/SK/ZZ/2009/563/#paragraf-2", "nazov": "§ 2 zákona č. 563/2009 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2009/563/#paragraf-2", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/563-2009/paragraf-2"}, {"iri": "/SK/ZZ/2009/563/#paragraf-156.odsek-1.pismeno-a", "nazov": "§ 156 ods. 1 písm. a) zákona č. 563/2009 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2009/563/#paragraf-156.odsek-1.pismeno-a", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/563-2009/paragraf-156"}, {"iri": "/SK/ZZ/2009/563/#paragraf-156.odsek-8.pismeno-a", "nazov": "§ 156 ods. 8 písm. a) zákona č. 563/2009 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2009/563/#paragraf-156.odsek-8.pismeno-a", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/563-2009/paragraf-156"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/2009/563#paragraf-2", "/SK/ZZ/2009/563#paragraf-156"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/6f64eb52-7436-49d2-a0c2-e45a5239521f", "zdroj": "infosud", "url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2020:4014200707.2", "api_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2020:4014200707.2", "text_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2020:4014200707.2/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nNajvyšší súd\n8Sžfk/34/2019\n4014200707\n30. 04. 2020\nMgr. Peter Melicher\nECLI:SK:NSSR:2020:4014200707.2\n\nROZSUDOK V MENE\nSLOVENSKEJ REPUBLIKY\nNajvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu Mgr. Petra Melichera a členov\nsenátu JUDr. Jaroslavy Fúrovej a JUDr. Eriky Šobichovej, v právnej veci žalobcu: FENESTRA Sk, spol.\ns r.o., so sídlom Priemyselná 17, 953 01 Zlaté Moravce, IČO: 36 521 451, zast. spol. Matejka & Haluška\ns.r.o., so sídlom Lazovná 20, 974 01 Banská Bystrica, IČO: 47 257 415, proti žalovanému: Daňovému\núradu Nitra, so sídlom Damborského 1457/5, 949 01 Nitra, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia\n(oznámenia) žalovaného č. 9416301/5/2700411/2014 z 11. júna 2014, a o kasačnej sťažnosti žalobcu\nproti rozsudku Krajského súdu v Nitre č. k. 11S/138/2014-144 z 12. decembra 2018, takto\nrozhodol:\nNajvyšší súd Slovenskej republiky kasačnú sťažnosť z a m i e t a .\nÚčastníkom právo na náhradu trov kasačného konania n e p r i z n á v a.\nodôvodnenie:\nOdôvodnenie\n1. Krajský súd v Nitre (ďalej len „správny súd“) rozsudkom č. k. 11S/138/2014-144 z 12. decembra\n2018 podľa ust. § 190 zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok (ďalej len „S.s.p.“) zamietol\nžalobu, ktorou sa žalobca domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutia (oznámenia) žalovaného č.\n9416301/5/2700411/2014 z 11. júna 2014 o použití nadmerného odpočtu, ktorým žalovaný oznámil\nžalobcovi, že nadmerný odpočet za zdaňovacie obdobie marec 2014 v sume 500,01 eur, ktorý žalobcovi\nvznikol na dani z pridanej hodnoty, sa použije na čiastočnú úhradu daňového nedoplatku - úroku na\ndani z pridanej hodnoty vyrubeného rozhodnutím o úroku č. 9416301/5/3971717/2013 zo 4. novembra\n2013 (správne malo byť 28. augusta 2013, čo žalovaný opravil v podaní z 8. januára 2016) splatného\n27. decembra 2013 v pôvodnej sume 14.135,70 eur.\n2. V odôvodnení rozsudku správny súd skonštatoval, že žalobca v podanej žalobe žiadal zrušiť\nrozhodnutie - oznámenie žalovaného z 11. júna 2014 o použití vzniknutého nadmerného odpočtu na\ndani z pridanej hodnoty na čiastočnú úhradu jeho daňového nedoplatku, ktorý vznikol na základe\nprávoplatného rozhodnutia, ktorým bol žalobcovi vyrubený úrok z omeškania za porušenie zákonom\nstanovených povinností žalobcu. Obsahom žaloby sú však námietky, resp. tvrdenia žalobcu, ktoré nie\nsú pre posúdenie danej veci a oznámenia žalovaného z 11. júna 2014 (o použití nadmerného odpočtu\nna čiastočnú úhradu daňového nedoplatku) relevantné, týkajú sa totiž právoplatného rozhodnutia, ktoré\nnie je predmetom tohto súdneho preskúmavacieho konania. Napriek tomu sa námietkami žalobcu\nv podanej žalobe správny súd zaoberal, lebo boli obsahom žaloby, čo však nič nemení na jeho\nzávere, že v konaní, ktorého zákonnosť preskúmaval, nezistil porušenie zákona ani vady konania,\nktoré mohli mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia - oznámenia žalovaného z 11. júna\n2014. Otázky, týkajúce sa vzniku daňového nedoplatku žalobcu a oprávnenosti, resp. dôvodnosti\n\nvydania právoplatného rozhodnutia žalovaného z 28. augusta 2013, ktorým bol žalobcovi vyrubený\núrok z omeškania za porušenie zákonom stanovených povinností nemôžu byť riešené v súdnom\nkonaní o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia - oznámenia žalovaného z 11. júna 2014, nakoľko\nby to bolo v rozpore s ust. § 245 ods. 1 OSP v znení účinnom v čase podania žaloby, ale taktiež\ni s ust. § 27 ods. 1 S.s.p. v znení účinnom od 1. júla 2016. Napriek uvedenému je potrebné\nzdôrazniť, že uznesením Okresného súdu Nitra v konaní pod sp. zn. 32R/3/2013 z 15. mája 2013,\nzverejneným v Obchodnom vestníku č. 97/2013 22. mája 2013, bolo začaté reštrukturalizačné konanie\nproti žalobcovi, pričom reštrukturalizácia bola povolená uznesením Okresného súdu Nitra v konaní\npod sp. zn. 32R/3/2013 z 21. júna 2013, zverejneným v Obchodnom vestníku č. 124/2013 28. júna\n2013. Okresný súd Nitra uznesením v konaní pod sp. zn. 32R/3/2013 31. januára 2014, zverejneným\nv Obchodom vestníku č. 26/2014 7. februára 2014, potvrdil reštrukturalizačný plán a súčasne bola\nukončená reštrukturalizácia u žalobcu. Je teda zrejmé a nesporné, že úrok z omeškania ako sankcia\nbol žalobcovi vyrubený v priebehu reštrukturalizačného konania, t. j. 28. augusta 2013 (rozhodnutie o\nvyrubení úroku nadobudlo právoplatnosť 11. decembra 2013), a to za porušenie povinností, ktoré vzniklo\nv období pred reštrukturalizáciou (t. j. za obdobie od 25. januára 2011 do 16. júna 2011, resp. do 20.\naugusta 2011, resp. do 24. augusta 2011), kedy bol žalobca v omeškaní so zaplatením dane z pridanej\nhodnoty za zdaňovacie obdobie december 2010. Žalovaný (správca dane) si túto pohľadávku na úroku\nz omeškania voči žalobcovi neuplatnil v reštrukturalizačnom konaní, pretože do jeho začatia nebola\nvyrubená a ako pohľadávka teda neexistovala, a preto sa nemožno stotožniť s názorom žalobcu, že\nv dôsledku neprihlásenia pohľadávky (na úroku z omeškania) správcu dane do reštrukturalizačného\nkonania došlo k jej zániku, resp. že túto sankciu (úrok z omeškania) vo vzťahu k žalobcovi (pohľadávka\nz pohľadu správcu dane) nemožno dodatočne vyrubiť v priebehu alebo i po skončení reštrukturalizácie\nv zmysle ust. § 84 ods. 1 písm. g) zákona č. 563/2009 Z. z. o správe daní (daňový poriadok) a o zmene\na doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov.\n3. Správny súd uviedol, že predmetnú pohľadávku nemožno považovať za pohľadávku vzniknutú v\nrelevantnom čase pred začatím reštrukturalizácie. V podstate sa v čase začatia reštrukturalizačného\nkonania jednalo o neexistujúcu pohľadávku, a preto nebol dôvod ju uplatňovať v reštrukturalizačnom\nkonaní. Preto ani argumentácia žalobcu, že bola vyrubená sankcia, ktorá už predtým zanikla, ako\nzákonný dôsledok ním tvrdeného neuplatnenia pohľadávky v reštrukturalizačnom konaní, nie je správna.\nZaniknúť nemôže pohľadávka, ktoré v čase začatia reštrukturalizačného konania neexistovala, teda\ntá, ktorá nevznikla. Vzhľadom na argumentáciu žalobcu v podanej žalobe je potrebné zdôrazniť, že\nak pohľadávka správcu dane na úroku z omeškania do začatia reštrukturalizačného konania nevznikla\n(keďže vzhľadom na jej povahu sa jedná o sankciu, ktorú je možné ukladať len rozhodnutím), nemohla\nani zaniknúť. Žalovaný nebol povinný neexistujúcu pohľadávku na úroku z omeškania uplatniť v\nreštrukturalizačnom konaní. V dôsledku toho nenastali ani účinky neprihlásenia pohľadávky riadne a\nvčas, a teda nenastala ani nemožnosť ďalšieho vyrubenia pohľadávok v priebehu reštrukturalizácie,\nresp. po jej skončení. Správny súd považoval za dôležité poukázať i na ust. § 156 ods. 6 písm. d)\ndaňového poriadku, v zmysle ktorého úrok z omeškania nebolo možné vyrubiť daňovému subjektu,\nktorý bol v reštrukturalizačnom konaní. Takáto právna úprava platiaca v určitom období plynutia zákonom\nstanovenej lehoty, v ktorej bolo možné sankciu z omeškania vyrubiť, neznamená, že by došlo k zániku\npráva na vyrubenie, ak 5-ročná lehota ešte plynula po prijatí novely. Nemožno vytknúť správcovi dane,\nže nevyčíslil svoj nárok skôr, a že nevydal skôr rozhodnutie o uložení predmetnej sankcii žalobcovi,\nak rozhodol v zákonom stanovenej lehote. V podstate je na vôli správcu dane, kedy (samozrejme v\nčasovom horizonte stanovenom v zákone) pristúpi k uplatneniu sankcie. Z príslušných ustanovení vyššie\ncitovaného zákona vyplýva, za splnenia akých podmienok vyrubí správca dane sankciu, preto podľa\nnázoru správneho súdu, ak sú naplnené tieto zákonom predpokladané skutočnosti, sankcie vyrubiť musí.\n4. Správny súd poukázal tiež na rozsudok Najvyššieho súdu SR v konaní pod sp. zn. 2Sž/128-132/2014 z\n22. februára 2017, v ktorom bola riešená obdobná právna problematika a právnym názorom vyjadreným\nv tomto rozsudku sa správny súd pri posudzovaní predmetnej veci a námietok žalobcu obsiahnutých v\npodanej žalobe riadil. Námietky, ktoré žalobca uplatnil v podanej žalobe, a ktoré v podstate smerujú proti\nrozhodnutiu žalovaného z 28. augusta 2013 o vyrubení úroku z omeškania, mal a mohol žalobca uplatniť\nv žalobe proti rozhodnutiu Finančného riaditeľstva SR z 27. novembra 2013, ktorým bolo potvrdené\npredmetné rozhodnutie žalovaného, ale takúto žalobu žalobca nepodal. V súvislosti s prezentovaným\nnázorom žalobcu v podanej žalobe správny súd poukázal i na rozsudok Najvyššieho súdu SR v\nkonaní pod sp. zn. 5Sžfk/8/2017 z 25. októbra 2018 a na vyjadrený právny názor, v zmysle ktorého\n„...pohľadávku správcu dane vzniknutú z titulu vyrubenia úroku z omeškania nebolo možné prihlásiť\n\ndo reštrukturalizačného konania, keďže táto pohľadávka vo forme úroku z omeškania vznikla až na\nzáklade rozhodnutia správcu dane po povolení reštrukturalizácie“. Pohľadávka správcu dane na úroku\nz omeškania, na čiastočnú úhradu ktorej správca dane použil zostatok nadmerného odpočtu v sume\n500,01 eur za zdaňovacie obdobie marec 2014, taktiež vznikla až v priebehu reštrukturalizačného\nkonania.\n5. Za neopodstatnenú považoval správny súd i námietku žalobcu týkajúcu sa vymáhateľnosti, resp.\nnevymáhateľnosti vyrubeného úroku z omeškania. Správca dane musel postupovať podľa ust. § 156\nods. 1 písm. a), ods. 2 daňového poriadku a úrok z omeškania žalobcovi vyrubiť, pričom v tomto konaní\nnemohol posudzovať vymáhateľnosť tejto pohľadávky. Rovnako tak otázku vymáhateľnosti vyrubeného\núroku z omeškania nemohol posudzovať ani správny súd v tomto súdnom konaní, nakoľko predmetom\nžaloby bolo preskúmanie zákonnosti rozhodnutia (oznámenia) žalovaného z 11. júna 2014 o použití\nnadmerného odpočtu. Správny súd uzavrel, že je potrebné odlišovať vymáhateľnosť úroku z omeškania\nako daňovej pohľadávky správcu dane od rozhodnutia o vyrubení úroku z omeškania.\n6. O trovách konania žalovaného správny súd rozhodol podľa § 168 S.s.p. tak, že úspešnému\nžalovanému náhradu trov nepriznal, nakoľko o výnimočný prípad sa v predmetnej veci nejednalo a zo\nsúdneho spisu ani nevyplýva, že by žalovanému v súvislosti s týmto súdnym konaním trovy konania\nvznikli.\n7. Proti rozsudku správneho súdu podal v zákonnej lehote žalobca (sťažovateľ) kasačnú sťažnosť\npodľa § 440 ods. 1 písm. f) a písm. g) S.s.p., v ktorej namietal, že správny súd v konaní alebo pri\nrozhodovaní porušil zákon tým, že nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania,\naby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý\nproces, a že rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenie veci. Navrhol, aby kasačný súd\nzmenil napadnutý rozsudok tak, že žalobe vyhovie.\n8. V kasačnej sťažnosti sťažovateľ namietal, že rozsudok správneho súdu vo svojom odôvodnení\nmu neposkytuje odpovede na prakticky žiadny z ním prednesených argumentov odôvodňujúcich\nzáver o nezákonnosti preskúmavaného opatrenia, čo v konečnom dôsledku predstavuje stav, že\nrozsudok správneho súdu všetky zákonom predpísané náležitosti odôvodnenia v zmysle ust. 139 ods.\n2 S.s.p. obsahuje len formálne, avšak bez náležitého materiálneho obsahu. Správny súd s výnimkou\nkonštatovania konštitutívnych účinkov rozhodnutia, ktorými boli vyrubené úroky, neuviedol žiadne bližšie\núvahy, ktoré by ho v kontrapozícii s argumentmi uvádzanými sťažovateľom predsa len doviedli k záveru\no tom, že pohľadávka zodpovedajúca úrokom nie je pohľadávkou, ktorá sa v reštrukturalizácii uplatňuje\nprihláškou, a ani inak argumenty sťažovateľa, ktoré vedú práve k opačnému právnemu záveru nevyvrátil\na ani nijako nespochybnil. Z odôvodnenia rozsudku správneho súdu sa navyše zdá, že správny súd\núplne rezignoval na zisťovanie významu a zmyslu právnej úpravy uplatňovaním jednotlivých metód\nprávneho výkladu a predmetnú právnu vec posudzoval výlučne podľa doslovného znenia, nota bene\nselektívne zvolených ustanovení daňového poriadku Podľa právnej teórie a ustálenej súdnej praxe je\nneodmysliteľnou integrálnou obsahovou súčasťou základného práva na súdnu a inú právnu ochranu,\nvrátane práva na spravodlivý súdny proces, aj subjektívne právo účastníka konania na riadne a náležité\nodôvodnenie každého jednotlivého súdneho rozhodnutia. Uvedenému základnému právu fyzickej alebo\nprávnickej osoby zodpovedá verejnoprávna povinnosť štátu ako jej adresáta zabezpečiť, aby sa súd\nako kompetentný štátny orgán súdnej moci v odôvodnení vydaného rozhodnutia vždy jasným, právne\nkorektným a zrozumiteľným spôsobom vyrovnal so všetkými skutkovými a právnymi skutočnosťami,\nktoré sú pre jeho rozhodnutie vo veci podstatné a právne významné . Aj napriek tomu, že odôvodnenie\nsúdneho rozhodnutia nemusí dávať odpoveď na všetky účastníkmi konania prednesené a tvrdené\nskutočnosti resp. všetky uplatnené právne námietky, (aj) z práva na spravodlivý proces vyplýva základná\npovinnosť súdu zaoberať sa účinne všetkými námietkami, argumentmi a návrhmi strán na vykonanie\ndôkazov majúcimi pre to ktoré konkrétne súdne konanie a rozhodnutie v ňom materiálny význam. Ak\nteda ide o skutkový alebo právny argument účastníka konania, ktorý je pre vydanie účastníkom konania\npožadovaného súdneho rozhodnutia objektívne rozhodujúci, v odôvodnení rozhodnutia súdu sa vždy\nvyžaduje špecifická odpoveď práve na tento skutkový alebo právny argument. S poukazom na rozsah\ni obsah námietok voči opatreniu vznesených najmä v žalobe a vyjadrení sťažovateľa z 2. októbra 2018\nna jednej strane, a obsah odôvodnenia rozsudku správneho súdu na strane druhej, sa sťažovateľ\ndomnieval, že rozsudkom mu zo strany správneho súdu neboli komunikované dôvody, pre ktoré jeho\nargumenty odmietol a žalobu zamietol. Rozsudok je tak podľa právneho názoru sťažovateľa objektívne\n\nnepreskúmateľný, nesie výrazné známky arbitrárnosti a významným spôsobom porušuje základné právo\nsťažovateľa na súdnu a inú právnu ochranu podľa článku 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo\nna spravodlivý súdny proces podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných\nslobôd.\n9. V pokračovaní kasačnej sťažnosti sťažovateľ v zásade doslovne zopakoval žalobné body a opätovne\nnamietal záver správneho súdu o konštitutívnosti rozhodnutia o vyrubení úroku z omeškania. Záverom,\nna účely podporenia zastávanej názorovej pozície ohľadne charakteru úroku z omeškania v kontexte\nreštrukturalizácie, poukázal na závery rozhodnutia najvyššieho súdu vo veci sp. zn. 1Sžf/2/2016 a mal\nza to, že kasačná sťažnosť by mala byť na rozhodnutie postúpená veľkému senátu Najvyššieho súdu\nSlovenskej republiky.\n10. Žalovaný vo vyjadrení ku kasačnej sťažnosti uviedol, že preskúmavaný rozsudok správneho súdu\npovažuje za správny a presvedčivo odôvodnený, a preto navrhol kasačnú sťažnosť ako nedôvodnú\nzamietnuť.\n11. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd“ alebo „kasačný súd“) ako súd kasačný (§\n438 ods. 2 S.s.p.), po zistení, že kasačnú sťažnosť podal včas účastník konania zastúpený v súlade s\nustanovením § 449 ods. 1 S.s.p., bez nariadenia pojednávania (§ 455 S.s.p.) preskúmal vec a dospel\nk záveru, že kasačná sťažnosť nie je dôvodná. Rozhodol bez nariadenia pojednávania (§ 455 S.s.p.)\ns tým, že deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený na úradnej tabuli súdu a na internetovej stránke\nnajvyššieho súdu www.nsud.sk. Rozsudok bol verejne vyhlásený 30. apríla 2020 (§ 137 ods. 4 v spojení\ns § 452 ods. 1 S.s.p.).\n12. Kasačný súd po oboznámení sa s rozsahom a dôvodmi kasačnej sťažnosti proti napadnutému\nrozsudku správneho súdu preskúmal rozsudok správneho súdu, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo,\nskúmal aj napadnuté rozhodnutia žalovaného správneho orgánu a konanie mu predchádzajúce najmä\nz toho pohľadu, či sa správny súd vysporiadal so všetkými zásadnými námietkami uvedenými v žalobe\na z takto vymedzeného rozsahu, či správne posúdil zákonnosť a správnosť napadnutého rozhodnutia\nžalovaného správneho orgánu.\n13. V S obdobné veci rozhodoval v predchádzajúcom období v predmetnej veci nezistil dôvody, pre\nktoré by mala byť vec postúpená veľkému senátu. Senát 8S totiž obdobné veci rozhodoval v zhode so\nsenátom 2S. Najvyšší súd Slovenskej republiky vo veciach sp.zn. 2Sžf/128/2014 zo dňa 22. februára\n2017, sp.zn. 2Sžf/21/2016 zo dňa 26. septembra 2018, sp.zn. 2Sžf/77/2015 zo dňa 31. januára 2018,\nsp.zn. 2Sžf/78/2015 zo dňa 23. mája 2018, sp.zn. 2Sžf/79/2015 zo dňa 31. januára 2018, sp.zn.\n2Sžf/3/2016 zo dňa 21. mája 2018 alebo sp.zn. 2Sžf/4/2016 zo dňa 28. februára 2018 rozhodoval tak,\nže nevyhnutným predpokladom, pre prihlásenie pohľadávky (úrok z omeškania) do reštrukturalizačného\nkonania je existencia takejto pohľadávky. Podľa § 158 ods. 1 Daňového poriadku sa daňový nedoplatok\npovažuje za pohľadávku na účely konkurzu a reštrukturalizácie, avšak na to, aby bolo možné nejakú\npohľadávku úspešne uplatniť, musí byť preukázaná jej existencia v zákonom predvídanej forme - v\ndanom prípade vo forme rozhodnutia podľa § 63 Daňového poriadku. Tento záver nie je rozporný s\nprávnou úpravou § 158 ods. 5 Daňového poriadku, ukladajúcou správcovi dane postupovať po povolení\nreštrukturalizácie podľa zákona o konkurze a reštrukturalizácii.\nNárok na úrok z omeškania za obdobie pred začatím reštrukturalizačného konania nemohol zaniknúť pre\nneuplatnenie v zmysle § 120 ods. 1 ZoKR, nakoľko v relevantnom období ešte nebol vyrubený zákonom\npredvídaným spôsobom a pre účely reštrukturalizácie sa nepovažoval za pohľadávku, ktorá by mala\nbyť prihlásená. Nemožno preto súhlasiť s tvrdením žalobcu, že nárok na úrok z omeškania zanikol v\nzmysle § 84 ods. 1 písm. g) Daňového poriadku, pretože podľa uvedeného ustanovenia zanikajú len tie\npohľadávky, ktoré vznikli, ale v reštrukturalizačnom konaní neboli riadne a včas prihlásené.\nAž na základe rozhodnutia správcu dane o povinnosti zaplatiť úrok z omeškania vznikla pohľadávka,\nktorá je titulom na prípadné vymáhanie nároku. Zo žiadneho ustanovenia Daňového poriadku nevyplýva\npovinnosť daňového subjektu zaplatiť úrok z omeškania momentom nezaplatenia dane (preddavku\ndane) v stanovenej lehote bez toho, aby správca dane o vyrubení úroku z omeškania rozhodol. Naopak\npovinnosť zaplatiť úrok z omeškania vznikne daňovému subjektu až momentom, keď správca dane úrok\nz omeškania právoplatne vyrubí (týmto momentom vznikne aj pohľadávka úroku z omeškania). Úrok\n\nz omeškania sa teda môže stať splatným až jeho vyrubením, pretože správca dane až rozhodnutím o\nvyrubení úroku z omeškania určí jeho výšku a splatnosť.\n14. Pokiaľ sťažovateľ namietal, že správny súd sa podrobne nezaoberal jeho protiargumentáciou,\ntak kasačný súd poznamenáva, že správny súd vychádzal z doterajšej obvyklej rozhodovacej praxe\nnajvyššieho (kasačného) súdu v obdobných veciach.\n15. Pokiaľ sťažovateľ namietal nedostatočné vysporiadanie sa so všetkými jeho námietkami, kasačný\nsúd poukazuje na konštantnú judikatúru Ústavného súdu Slovenskej republiky (napr. nález IV. ÚS\n236/06) v zmysle ktorej, súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale\nlen na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny\nzáklad rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania.\nPreto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny\nzáklad rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo\núčastníka na spravodlivý proces. Z rozsudku krajského súdu je zrejmé, že sa zaoberal podstatnými\nnámietkami sťažovateľa, svoj právny názor logickým spôsobom v odôvodnení rozhodnutia, v ktorom dal\njasne a zrozumiteľne odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom\nsúdnej ochrany vysvetlil, a preto nedošlo z jeho strany k porušeniu práva účastníka konania na\nspravodlivý proces. Z uvedeného, je zrejmé, že správny súd považoval všetky tieto námietky za právne\nirelevantné a preto sa nimi vôbec nezoberal.\n16. Podľa kasačného súdu je zrejmé, že správny súd pri svojom rozhodovaní vychádzal z doterajšej\nprevažujúcej rozhodovacej praxe najvyššieho súdu v obdobných veciach. Na podporu doterajšej\nargumentácie uvádza, že podľa čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky štátne orgány môžu konať iba\nna základe ústavy a v jej medziach a v rozsahu a spôsobom ktorý ustanoví zákona podľa čl. 13 ods. 1\npísm. a) Ústavy Slovenskej republiky povinnosti možno ukladať zákonom alebo na základe zákona pri\nzachovaní základných práv a slobôd.\n17. Z uvedených ustanovení Ústavy Slovenskej republiky potom pre správcu dane jednoznačne vyplýva\npovinnosť, v prípade ak rozhoduje o povinnostiach daňovníka zaplatiť úrok z omeškania podľa § 156\nDaňového poriadku (pôvodne sankčný úrok), musí o tom vydať rozhodnutie, nakoľko nejde o zmluvný\nvzťah založený na súkromnoprávnom vzťahu medzi dvoma alebo viacerými subjektmi práva, ktoré majú\nrovnaké postavenie, ale ide o vzťah vrchnostenský založený na princípoch verejného práva, kde správne\norgány majú práva ukladať v prípade zákonného zmocnenia dotknutým právnickým a fyzickým osobám\npovinnosti. Nič na tom nemení ani tá skutočnosť, že existencia vzniku práva vyrubiť úrok z omeškania\nvnikla pred samotnou reštrukturalizácoiu. Na to, aby táto existencia (právo vyrubiť úrok z omeškania\npodľa Daňového proiadku) mohla byť aj riadne uplatnená je potrebné vydať rozhodnutie príslušného\nsprávcu dane, ktoré musí byť právoplatné. Inak by mohla nastať absurdná situácia, že by správca dane\nnemohol vyrubiť sankčný úrok, napríklad v prípade, ak by bola reštrukturalizácia vyhlásená v deň, kedy\nmu vznikne právo vyrubiť úrok z omeškania podľa § 156 daňového poriadku. Uvedené nie je ani v rozpore\ns ust. § 156 ods. 2 Daňového poriadku, ktorý ustanovuje, že správca dane „Správca dane vyrubí úrok\nz omeškania za každý deň omeškania s platbou, začínajúc dňom nasledujúcim po dni jej splatnosti až\ndo dňa platby vrátane alebo do dňa použitia daňového preplatku alebo vykonania kompenzácie podľa\n§ 55 alebo do dňa začatia reštrukturalizačného konania“.\n18. Vychádzajúc z dôvodov kasačnej sťažnosti bolo v predmetnej veci potrebné predovšetkým posúdiť\notázku vzniku pohľadávky na úroku z omeškania, ktorý bol žalobcovi vyrubený správcom dane podľa §\n156 ods. 1 písm. a) daňového poriadku a posúdiť, či správcovi dane vznikla povinnosť prihlásiť takúto\npohľadávku z titulu úroku z omeškania (z dôvodu nezaplatenia alebo neodvedenia dane v ustanovenej\nlehote alebo v ustanovenej výške) prihláškou do reštrukturalizačného konania.\n19 . Aplikujúc správnym súdom citované relevantné zákonné ustanovenia (body 12 až 16) napadnutého\nrozsudku, z ktorých vyplýva, že správca dane nemá povinnosť prihlásiť tú daňovú pohľadávku,\nktorá sa stala splatnou po povolení reštrukturalizácie(32R/3/2013 zo dňa 15.05.2013 zverejnená v\nObchodnom vestníku č. 124/2013 dňa 28.06.2013, dospel aj kasačný súd k záveru, že v danom prípade\nnebolo možné pohľadávku správcu dane vzniknutú z titulu vyrubenia úroku z omeškania prihlásiť do\nreštrukturalizačného konania, nakoľko táto pohľadávka vo forme úroku z omeškania vznikla až na\nzáklade rozhodnutia správcu dane z 28.08.2013, ktoré nadobudlo právoplatnosť 11. decembra 2013.\n\n20. Daňové orgány správne vychádzali z ustanovenia § 2 písm. b) daňového poriadku, podľa ktorého\nsa daňou pre účely tohto zákona rozumie daň, vrátane úroku z omeškania podľa tohto zákona. Podľa\nustanovenia § 2 písm. e) a f) daňového poriadku, daňovou pohľadávkou je pohľadávka správcu dane na\ndani (teda i úroku z omeškania) do lehoty splatnosti dane, ak tento zákon neustanovuje inak a daňovým\nnedoplatkom je dlžná suma dane, teda i úroku z omeškania po lehote splatnosti dane.\n21. Aj podľa názoru kasačného súdu bolo potrebné vychádzať z ustanovenia § 63 ods. 1 daňového\nporiadku, z ktorého vyplýva, že ukladať povinnosti alebo priznávať práva podľa tohto zákona možno\nlen rozhodnutím, ktoré musí byť doručené podľa tohto zákona, ak tento zákon neustanovuje inak.\nZ uvedeného správny súd správne vyvodil záver, že povinnosť žalobcu zaplatiť úrok z omeškania a\npohľadávku správcu dane vo forme úroku z omeškania za nezaplatenie dane z pridanej hodnoty v\nustanovenej lehote alebo výške vznikla, až keď bol tento úrok správcom dane rozhodnutím vyrubený,\nresp. až právoplatnosťou tohto rozhodnutia.\n22. Záver o konštitutívnom charaktere rozhodnutia o vyrubení úrokov z omeškania, okrem toho, že\nvyplýva z početnej rozhodovacej praxe kasačného súdu (napr. rozhodnutia sp. zn. 2Sžf/128-132/2014,\nsp. zn. 2Sžf/77/2015, sp. zn. 2Sžf/4/2016, sp. zn. 2Sžf/90/2016, sp. zn. 6Sžf/47/2015, sp. zn.\n5Sžfk/8/2017 a pod.), je podporený aj rozhodnutím kasačného súdu č. k. 9Sžso/10/2013 z 28. apríla\n2014, ktoré bolo prijaté správnym kolégiom ako judikát pod č. R 63/2015, a ktoré je analogicky\naplikovateľné na prejednávanú vec, a v ktorom je vyslovený právny názor, že „...pohľadávka na\npenále nevzniká v dôsledku samotného nesplnenia si povinnosti riadne a včas odviesť poistné a\npríspevky; vzniká až právoplatnosťou rozhodnutia o predpísaní penále. ... Kým penále nie je predpísané\nprávoplatným rozhodnutím, Sociálna poisťovňa ho nemôže uplatňovať ako existujúcu pohľadávku v\nreštrukturalizačnom konaní. Žalovaná preto uvedenú pohľadávku vzhľadom na jej neexistenciu nemohla\nprihlásiť do reštrukturalizačného konania a z toho dôvodu nemohlo dôjsť ani k zániku tejto pohľadávky\npodľa ustanovenia § 155 ods. 2 ZKR.“\n23. Aplikujúc citovanú judikatúru, je potom úrok z omeškania (podľa § 156 ods. 1 písm. a) daňového\nporiadku), ktorý je vyrubený právoplatným rozhodnutím, samostatnou pohľadávkou, ktorá sa viac na\ndaňovú povinnosť neviaže, a teda účinky schváleného reštrukturalizačného plánu sa na ňu nevzťahujú.\n24. Kasačný súd poukazuje na to, že v prípade sťažovateľa ide o nezaplatenie dane z pridanej hodnoty\nv zákonom ustanovenej lehote, preto správca dane bol povinný postupovať podľa § 156 ods. 1 písm. a)\ndaňového poriadku, podľa ktorého úrok z omeškania správca dane vyrubí podľa odseku 2, ak daňový\nsubjekt nezaplatí alebo neodvedie v ustanovenej lehote alebo v ustanovenej výške alebo v lehote alebo\nvo výške určenej v rozhodnutí správcu dane daň alebo rozdiel dane.\n26. Vzhľadom na to, že námietky sťažovateľa čo do nesprávneho posúdenia veci správnym súdom sa\nodvíjajú od vyššie uvedeného posúdenia vzniku pohľadávky, tieto kasačný súd hromadne vyhodnotil ako\nnedôvodné, keď tieto sa viažu na sťažovateľom prezentované odlišné (a nesprávne) právne posúdenie\nveci. Z odôvodnenia rozhodnutí daňových orgánov je zrejmé správne uváženie, ktoré uváženie nie\nje v rozpore so zákonom ani so zásadami logického myslenia. Vo zvyšku odkazuje kasačný súd na\nodôvodnenie napadnutého rozsudku správneho súdu.\n27. Z rozhodnutí daňových orgánov je jednoznačne zrejmé, ktoré dôkazy považovali za rozhodujúce,\nako ich vyhodnotili, pričom správne uváženie, na základe ktorého dospeli k rozhodnutiu dostatočne\nobjasnili, pričom toto voľné správne uváženie nie je v rozpore so zákonom ani so zásadami\nlogického myslenia. Kasačný súd nedospel ani k záveru, že by správny súd vyhodnotil skutkový stav\njednostranne a vo veci urobil len formalistický výklad zákonných ustanovení, a že by jeho postupom\nboli porušené základné práva sťažovateľa. Sťažnosťou napadnutý rozsudok správneho súdu bol riadne\na vyčerpávajúco odôvodnený, pričom vecne a zrozumiteľne reagoval na všetky žalobné námietky\nsťažovateľa.\n28. Záverom kasačný súd uvádza, že mu je zo svojej rozhodovacej činnosti známe, že v rámci\nrozhodovacej praxe kasačného súdu existujú rozhodnutia, ktoré k danej problematike zaujali opačný\nnázor (rozhodnutie vo veci sp. zn. 1Sžf/2/2016 a od neho odvodené rozhodnutia vo veciach napr. sp. zn.\n1Sžfk/10/2016 alebo sp. zn. 10Sžfk/23/2018), avšak konajúci senát kasačného súdu vyhodnotil tento\n\nodklon, najmä s ohľadom na dlhodobo konštantnú rozhodovaciu prax kasačného súdu, za ojedinelý\na nepovažoval za potrebné vec postupom podľa § 22 ods. 1 písm. a) k § 466 S.s.p. predkladať na\nrozhodnutie veľkému senátu.\n29. Vychádzajúc z uvedeného a s ohľadom na to, že vznesené kasačné námietky neboli spôsobilé na\nzmenu, alebo zrušenie napadnutého rozsudku, kasačný súd kasačnú sťažnosť žalobcu podľa § 461\nS.s.p. ako nedôvodnú zamietol.\n30. O trovách kasačného konania rozhodol kasačný súd podľa § 467 ods. 1 S.s.p. a contrario k §§ 167\nods. 1 a 168 S.s.p., tak, že žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov kasačného konania, pretože\nžalobca nebol v kasačnom konaní úspešný a v prípade žalovaného nedošlo k naplneniu predpokladu\nobsiahnutého v ust. § 168 S.s.p..\n31. Toto rozhodnutie prijal Najvyšší súd Slovenskej republiky ako kasačný súd v pomere hlasov 3:0 (§\n139 ods. 4 k § 463 S.s.p.).\nPoučenie:\nProti tomuto rozhodnutiu opravný prostriedok n i e j e prípustný.", "vazby": {}, "cituje": [], "citovane_v": []}