{"guid": "fdf8b613-3a2f-40dc-9f5e-b6ead7b25534:9d132736-91b1-4dc6-82bc-730f661c6b97", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2020:3019200098.1", "spisova_znacka": "8Sžfk/10/2020", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 8Sžfk/10/2020 z 8. 7. 2020", "citacia": "rozsudok Najvyššieho súdu SR z 8. júla 2020, sp. zn. 8Sžfk/10/2020, ECLI:SK:NSSR:2020:3019200098.1", "identifikacne_cislo": "3019200098", "sud": {"guid": "sud_100", "nazov": "Najvyšší súd", "typ": "najvyssi", "slug": "najvyssi-sud"}, "sudca": "JUDr. Ľubica Krišková", "sudca_id": 88, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/judr-lubica-kriskova-88", "datum_vydania": "2020-07-08", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Iná povaha rozhodnutia"], "oblast": ["Správne právo"], "podoblast": ["Ostatné"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2015/162", "nazov": "SSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/162", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/162-2015"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/162/#paragraf-461", "nazov": "§ 461 SSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/162/#paragraf-461", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/162-2015/paragraf-461"}, {"iri": "/SK/ZZ/2004/222", "nazov": "zákon č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2004/222", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/222-2004"}, {"iri": "/SK/ZZ/2004/222/#paragraf-19.odsek-1", "nazov": "§ 19 ods. 1 zákona č. 222/2004 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2004/222/#paragraf-19.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/222-2004/paragraf-19"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/2015/162#paragraf-461", "/SK/ZZ/2004/222#paragraf-19"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/9d132736-91b1-4dc6-82bc-730f661c6b97", "zdroj": "infosud", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2020:3019200098.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2020:3019200098.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2020:3019200098.1/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nNajvyšší súd\n8Sžfk/10/2020\n3019200098\n08. 07. 2020\nJUDr. Jaroslava Fúrová\nECLI:SK:NSSR:2020:3019200098.1\n\nROZSUDOK V MENE\nSLOVENSKEJ REPUBLIKY\nNajvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jaroslavy Fúrovej\na členov senátu Mgr. Petra Melichera a JUDr. Eriky Šobichovej v právnej veci žalobcu: V. B., N. XX. V.\nXXXX, C. A. N.. B. XXXX/XXC, XXX XX N. V. N. M., právne zastúpeného spoločnosťou: Advokátska\nkancelária JUDr. Danica Birošová, s.r.o., so sídlom Piaristická 46, 911 40 Trenčín, IČO: 36 837 857,\nproti žalovanému: Finančnému riaditeľstvu SR, so sídlom Lazovná 63, 974 01 Banská Bystrica, o\npreskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 102579915/2018 z 12. decembra 2018, v konaní\no kasačnej sťažnosti žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Trenčíne č. k. 11S/45/2019-66 z 24.\nseptembra 2019, takto\nrozhodol:\nNajvyšší súd Slovenskej republiky kasačnú sťažnosť z a m i e t a .\nÚčastníkom právo na náhradu trov kasačného konania n e p r i z n á v a.\nodôvodnenie:\nOdôvodnenie\n1. Krajský súd v Trenčíne (ďalej len „správny súd“) rozsudkom č. k. 11S/45/2019-66 z 24. septembra\n2019 podľa ust. § 190 zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok (ďalej len „S.s.p.“) zamietol\nžalobu, ktorou sa žalobca domáhal preskúmania zákonnosti a zrušenia rozhodnutia žalovaného\nč. 102579915/2018 z 12. decembra 2018 potvrdzujúceho rozhodnutie Daňového úradu Trenčín č.\n101384361/2018 z 18. júla 2018, ktorým bol žalobcovi ako daňovému subjektu vyrubený rozdiel dane v\nsume 66.912,33 eur na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie jún 2013.\n2. V odôvodnení svojho rozhodnutia správny súd po tom, čo skonštatoval priebeh administratívneho\nkonania (viď. bod 9 rozsudku správneho súdu) a po tom, čo skonštatoval zásady dokazovania a\ndôkazné bremeno daňového subjektu v daňovom konaní, ako aj podpornú judikatúru najvyšších súdnych\nautorít (Najvyšší súd SR a Ústavný súd SR), resp. Európskeho súdneho dvora (viď. body 13. - 19.\nrozsudku správneho súdu), uviedol, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno a nepreukázal, že tovar, z\nnákupu ktorého si uplatnil odpočet DPH, mu dodala dodávateľská spoločnosť Ribeco Business s.r.o..\nSprávca dane neprenášal dôkazné bremeno na žalobcu bez odôvodnených pochybností, ale sám\nvykonával dokazovanie a svoje odôvodnené pochybnosti viackrát či už počas daňovej kontroly alebo vo\nvyrubovacom konaní oznámil žalobcovi, čo je zrejmé z jednotlivých výziev alebo zo zápisníc z ústneho\njednania so žalobcom. Námietka žalobcu o neoznámení pochybností správcu dane, nesprávneho\nprávneho posúdenia rozsahu dôkazného bremena, bola preto nedôvodná. Ako nedôvodnú správny\nsúd vyhodnotil i námietku nesprávneho právneho posúdenia a nepreskúmateľnosti napadnutého\nrozhodnutia, keď žalovaný ako i prvostupňový správny orgán vec správne právne posúdili podľa\npríslušných ustanovení zákona. č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty (ďalej len „zákon o dani\n\nz pridanej hodnoty“), ktoré si správne vyložili a aplikovali na prejednávanú vec, rozhodnutie náležite\nodôvodnili i s poukazom na judikatúru, dôkazy vyhodnotili vo vzájomných súvislostiach a záver, ktorý\nprijali, zodpovedá zásadám logického myslenia a správneho uváženia. Správny súd po preskúmaní\nadministratívneho spisu správnych orgánov a po vyhodnotení vykonaného dokazovania dospel k záveru,\nže žalobcom predloženým dôkazom vo svetle zistení správnych orgánov absentuje reálny základ,\npreukázanie dodania tovaru tak, ako to odzrkadľujú faktúry, z ktorých si žalobca odpočet DPH uplatnil.\n3. V pokračovaní odôvodnenia správny súd k ďalším námietkam žalobcu uvedeným v žalobe, ako napr.\nže postupom správcu dane boli porušené jeho práva, ďalej nevysporiadanie sa žalovaného s návrhmi\nžalobcu, nedostatočné zistenie skutkového stavu, neumožnenie žalobcovi zúčastniť sa výsluchu\nsvedkov, uviedol, že všeobecné a nekonkrétne vymedzenie žalobných námietok neznamená, že správny\nsúd má sám zisťovať, pri ktorom úkone správcu dane a žalovaného boli porušené práva žalobcu,\nktorý konkrétne navrhnutý dôkaz žalobcom nebol bez odôvodnenia správnym orgánom vykonaný, či\npri ktorom výsluchu svedka boli porušené práva žalobcu. Tiež tvrdenie, že rozhodnutie nemá oporu\nvo vykonaných dôkazoch bez ich označenia, je len všeobecným tvrdením žalobcu, ide o nedostatočne\nvymedzené žalobné body (§ 182 ods. 1 písm. e) S.s.p.), na ktoré správny súd nemohol prihliadať, v\nkontexte čoho správny súd poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Sžfk/36/2017 - bod 19.\n4. Správny súd uzavrel, že preskúmaním napadnutého rozhodnutia žalovaného a postupu správnych\norgánov pred jeho vydaním dospel k záveru, že správne orgány vec správne právne posúdili a dôsledne\nsa riadili citovanými zákonnými ustanoveniami (viď. body 10. -11. rozsudku správneho súdu) a žalovaný\nnapadnuté rozhodnutie náležite odôvodnil.\n5. O trovách konania správny súd rozhodol tak, že úspešnému žalovanému náhradu trov nepriznal,\nnakoľko mu v súdnom konaní žiadne trovy nevznikli.\n6. Proti rozsudku správneho súdu podal v zákonnej lehote žalobca (sťažovateľ) kasačnú sťažnosť podľa\n§ 440 ods. 1 písm. g) a písm. h) S.s.p., v ktorej namietal, že správny súd v konaní alebo pri rozhodovaní\nporušil zákon tým, že rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci a že sa odklonil\nod ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu navrhujúc, aby kasačný súd napadnutý rozsudok\nsprávneho súdu zrušil a vec vrátil správnemu súdu na ďalšie konanie, alternatívne, aby ho zmenil tak,\nže žalobe vyhovie.\n7. V odôvodnení kasačnej sťažnosti sťažovateľ v zásade zopakoval žalobné dôvody a namietal, že\nnapadnuté rozhodnutie žalovaného spočíva na nesprávnom právnom posúdení dôkazného bremena a\nustanovení o dokazovaní. Uviedol, že dôkazné bremeno daňového subjektu nie je absolútne, nemožno\nho ponímať extenzívne a rozširovať ho na preukázanie všetkých, resp. akýchkoľvek skutočností, teda\ni tých, ohľadne ktorých takáto povinnosť stíha úplne iný subjekt. Sťažovateľ mal za to, že podaním\nriadne vyplneného daňového priznania a predložením písomných dokladov, ktoré je podľa právnych\npredpisov povinný viesť, svoje povinnosti v daňovom konaní splnil a vlastné dôkazné bremeno vyčerpal.\nSťažovateľ mal za to, že mu ani daňový poriadok neukladá povinnosť preukázať pôvod nadobudnutého\ntovaru, ani jeho prepravu. Mal za to, že preukázanie tovaru, jeho prepravy, ktorú nevykonával ani\nnezabezpečoval, ako aj následného spracovateľa alebo konečného odberateľa deklarovaného tovaru,\nnebolo jeho dôkazným bremenom, preto ak sa orgánom verejnej správy pôvod nadobudnutého tovaru,\nako ani následného spracovateľa alebo konečného odberateľa deklarovaného tovaru, nepodarilo zistiť,\ntak to nemôže byť na jeho ťarchu.\n8. V pokračovaní kasačnej sťažnosti sťažovateľ uviedol, že v správnej žalobe poukazoval na skutočnosť,\nže rozhodnutie žalovaného ako aj rozhodnutie správcu dane trpia vadou nepreskúmateľnosti pre\nnezrozumiteľnosť a nedostatok dôvodov, pričom rovnakou vadou trpí aj napadnuté rozhodnutie\nsprávneho súdu, ktorý sa nevysporiadal so všetkými žalobnými dôvodmi, ktoré uviedol v správnej\nžalobe. Sťažovateľ mal za to, že prvostupňové rozhodnutie správcu dane i druhostupňové rozhodnutie\nžalovaného z hľadiska preskúmateľnosti nemožno považovať za akceptovateľné a udržateľné.\nRozhodnutia sú založené na nedostatočnom zistení a nesprávnom vyhodnotení skutočného skutkového\nstavu, sú nepreskúmateľné a svojvoľné, z ktorého dôvodu bolo nevyhnutné, aby ich správny súd\nzrušil. Sťažovateľ uviedol, že namietal, že sa správca dane s jeho návrhmi vo vyrubovacom konaní\nnevysporiadal a súčasne žalovanému navrhol, aby vykonal dokazovanie alebo zabezpečil dôkazy, ktoré\ndaňový subjekt neúspešne navrhol vykonať správcovi dane už počas výkonu daňovej kontroly a vo\n\nvyrubovacom konaní, u subjektov s ktorými kontrolovaný daňový subjekt nemal zmluvný vzťah. Žalovaný\nvšak sťažovateľom navrhované dokazovanie nevykonal, preto sťažovateľ namietal, že žalovaný pre svoj\npostoj neuviedol žiadne presvedčivé dôvody, že jeho postoj je svojvoľný a že vo svojom rozhodnutí riadne\nvysporiadanie sa s návrhmi daňového subjektu neuviedol. Z odôvodnenia rozhodnutia žalovaného nie je\nzrejmé, či, a ak áno, tak prečo námietky daňového subjektu považoval za nedôvodné. Sťažovateľ preto\nnamietal, že správca dane ani žalovaný v odôvodnení ich rozhodnutí neuviedli, neoznačili a nezhrnuli\nvšetky skutočnosti, ktoré mali byť podkladom rozhodnutia, neuviedli vysporiadanie sa s návrhmi\ndaňového subjektu, nezahrnuli dôkazy predložené daňovým subjektom, a neuviedli ani neoznačili žiadne\nvykonané dôkazy, ktoré mali byť predmetom hodnotenia, uloženého zákonom. Podľa zásady materiálnej\n(objektívnej) pravdy, musí správny orgán vychádzať zo spoľahlivo zisteného stavu veci, čo znamená,\nže správny orgán má zistiť skutočný, nie skutkový stav veci (rozdiel od súdneho konania) v ponímaní\núplnosti a presnosti zistení.\n9. Na podporu sťažnostných dôvodov sťažovateľ poukázal na rozhodnutia Najvyššieho súdu SR vo\nveciach sp. zn. 3Sžf/1/2011, sp. zn. 6Sžf/10/2012, sp. zn. 3Sžf/1/2010, sp. zn. 1Sžf/112/2015, sp. zn.\n4Sžfk/43/2018, sp. zn. 8Sžf/8/2012, sp. zn. 8Sžf/14/2012, sp. zn. 5Sžf/23/2016, sp. zn. 8Sžf/92/2014,\nsp. zn. 4Sžf/30/2014, sp. zn. 1Sžf/97/2015, sp. zn. 4Sžf/77/2015, sp. zn. 4Sžf/7/2011; Ústavného súdu\nSR vo veciach sp. zn. III. ÚS 401/09-17, sp. zn. I. ÚS 314/2015 a SD EU vo veci C-277/14; (na ktoré\npoväčšine poukazoval aj v žalobe).\n10. Žalovaný vo vyjadrení ku kasačnej sťažnosti odkázal na odôvodenie žalobou napadnutého\nrozhodnutia, ako aj na vyjadrenie k žalobe z 12. decembra 2018 (č. l. 32 - 39), žalobou napadnuté\nrozhodnutie, ako aj rozhodnutie správcu dane, považoval za vydané v súlade s platnými právnymi\npredpismi a navrhol, aby kasačný súd napadnutý rozsudok správneho súdu ako vecne správny „potvrdil“.\n11. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd“ alebo „kasačný súd“) ako súd kasačný (§\n438 ods. 2 S.s.p.), po zistení, že kasačnú sťažnosť podal včas účastník konania zastúpený v súlade s\nustanovením § 449 ods. 1 S. s. p., bez nariadenia pojednávania (§ 455 S.s.p.) preskúmal vec a dospel\nk záveru, že kasačná sťažnosť nie je dôvodná. Rozhodol bez nariadenia pojednávania (§ 455 S.s.p.)\ns tým, že deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený na úradnej tabuli súdu a na internetovej stránke\nnajvyššieho súdu www.nsud.sk. Rozsudok bol verejne vyhlásený 8. júla 2020 (§ 137 ods. 4 v spojení\ns § 452 ods. 1 S.s.p.).\n12. Kasačný súd po oboznámení sa s rozsahom a dôvodmi kasačnej sťažnosti proti napadnutému\nrozsudku správneho súdu preskúmal rozsudok správneho súdu, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo,\nskúmal aj napadnuté rozhodnutia žalovaného správneho orgánu a konanie mu predchádzajúce najmä\nz toho pohľadu, či sa správny súd vysporiadal so všetkými zásadnými námietkami uvedenými v žalobe\na z takto vymedzeného rozsahu, či správne posúdil zákonnosť a správnosť napadnutého rozhodnutia\nžalovaného správneho orgánu.\n13. Účelom daňového konania je zistenie, či si daňové subjekty splnili v súlade s príslušnými\nhmotnoprávnymi predpismi svoje povinnosti voči štátnemu rozpočtu. Daňový poriadok preto zakotvuje\noprávnenia daňových orgánov, aby mohli zisťovať, či daňové subjekty si splnili svoje povinnosti\nstanovené príslušnými hmotnoprávnymi predpismi. Keďže ide o fiškálne záujmy štátu, daňový poriadok\nobsahuje osobitnú úpravu zisťovania preverovania základu dane alebo iných skutočností rozhodujúcich\npre správne určenie dane alebo vznik daňovej povinnosti daňového subjektu.\n14. V ust. § 19 a 49 zákona o dani z pridanej hodnoty sú stanovené podmienky, ktorých splnenie\nsa vyžaduje pri uplatnení práva na odpočet DPH. Na to, aby mohol byť pri dodaní tovaru uplatnený\nodpočet DPH, však nestačí len vyhotovenie faktúry s náležitosťami podľa § 71 zákona o dani z pridanej\nhodnoty. Musí dôjsť aj k preukázaniu reálneho, faktického dodania, ktoré musí byť rovnako materiálne\npreukázané. Tieto dve podmienky preukázania musia byť splnené kumulatívne, inak nárok na odpočet\nDPH nemožno uplatniť. Dôkazné bremeno v takomto prípade zaťažuje daňový subjekt, ktorý musí\npreukázať splnenie formálnej, ako aj materiálnej podmienky. Daňový subjekt má povinnosť preukázať\nfaktúry, resp. iné daňové doklady, na základe ktorých si uplatňuje odpočet DPH. Tieto listinné dôkazy\nsa musia zhodovať so skutočne zrealizovanými plneniami. Preukázanie len faktúry je dostačujúce iba\nv prípade, že je nepochybne preukázateľná zhoda údajov uvedených vo faktúre s reálnym plnením.\nDoklady musia byť vystavené na reálnom materiálnom podklade, pričom údaje v nich musia byť aj ako\n\nprávna skutočnosť reálne preukázateľné. Ak správca dane s prihliadnutím na objektívne skutočnosti\nzistí, že právo na odpočet DPH sa uplatňuje neoprávnene, spôsobom pokúšajúcim sa obísť zákon,\nsubjektu právo na odpočet dane zamietne. Uvedené vyplýva z rozhodovacej činnosti Súdneho dvora\nEurópskej únie a rovnako aj zo Smernice Rady EÚ 2006/112/ES z 28. novembra 2006 o spoločnom\nsystéme dane z pridanej hodnoty.\n15. Z obsahu napadnutého rozsudku správneho súdu, ako aj z pripojeného administratívneho spisu,\nje nesporné, že správca dane vykonal rozsiahle dokazovanie, z ktorého závermi sa kasačný súd\nstotožňuje.\n16. Základnou podmienkou pre uplatnenie odpočtu DPH zo zdaniteľného obchodu je vznik daňovej\npovinnosti. Daňová povinnosť vo všeobecnosti znamená, že štátu vzniká právo žiadať daň od osôb,\nktorým to zákon vymedzuje. V tejto súvislosti je však potrebné uviesť, že nepostačuje len samotné\nuvedenie DPH na faktúre, podstatné je, aby došlo k vzniku daňovej povinnosti v intenciách ustanovenia\n§ 19 zákona o dani z pridanej hodnoty, t. j. z titulu skutočného dodania tovaru. Táto podmienka vyplýva\nz § 49 ods. 1 zákona o dani z pridanej hodnoty. Samotný vznik daňovej povinnosti a uvedenie DPH na\nfaktúre vo väzbe na nárok na odpočítanie DPH u kupujúceho však nestačí, pretože na strane platiteľa ako\npríjemcu zdaniteľného plnenia musí byť preukázané, že prijaté plnenia obstaral na účely uskutočňovania\nsvojich vlastných zdaniteľných plnení (na účely svojho podnikania).\n17. V priebehu daňového konania musí byť preukázaný jednak obsah, ale aj skutočný význam plnení\ndeklarovaných daňových subjektom prostredníctvom relevantného daňového dokladu. Pri nepriznaní\npráva na odpočet DPH sa môže vziať do úvahy umelý charakter týchto plnení, ako aj právne, ekonomické\nalebo personálne prepojenie medzi podnikateľmi pri znížení daňového zaťaženia.\n18. Samotná existencia faktúry však určite nie je postačujúcim, relevantným dôkazom toho, že k\ndodaniu tovaru skutočne došlo. Zaúčtovanie daňových dokladov v súlade so zásadami účtovníctva ešte\nnezakladá podmienku možnosti uplatnenia práva na odpočítanie dane z prijatých zdaniteľných dodávok\n(tovarov a služieb). Zákonné podmienky, po splnení ktorých vzniká platiteľovi právo na odpočítanie dane,\nnespočívajú len vo formálnej deklarácii, v predložení dokladov s predpísaným obsahom, ale tieto musia\nmať povahu faktu, t. j. musia nesporne preukazovať skutočnosť vo všetkých jej znakoch - v právnej\nskutočnosti, v objekte a v subjekte.\n19. Daň z pridanej hodnoty je ľahko zneužiteľná. Je teda na mieste požadovať od daňového subjektu,\naby už v priebehu vykonávania zdaniteľných plnení, obchodov deklarovaných účtovnými dokladmi,\nprijal opatrenia, ktoré by zaistili, že sa prijatím konkrétneho plnenia nebude podieľať na daňovom\npodvode. „Je pravda, že ak existujú okolnosti umožňujúce predpokladať nezákonnosti alebo daňový\npodvod, obozretný subjekt môže v závislosti od okolností prípadu považovať za svoju povinnosť, zistiť\nsi informácie o druhom subjekte, od ktorého zamýšľa nadobudnúť tovar alebo služby, tak, aby sa uistil\no jeho spoľahlivosti“ (viď. Rozsudok Súdneho dvora EÚ v spojených veciach C-80/11 a C-142/11,\nMahagében a Dávid). Každý subjekt pri svojom podnikaní musí byť dostatočne predvídavý, aby reálny\nobsah faktúr mohol preukázať aj inými dôkazmi pred daňovými orgánmi. Právo na odpočítanie dane sa\nnevzťahuje na daň, ktorá je splatná len z dôvodu jej uvedenia vo faktúre.\n20. V prípade, že si daňový subjekt uplatňuje právo (napr. právo na odpočet DPH), musí už od počiatku\npremýšľať nad tým, ako toto právo obháji v prípadnom spore a v nadväznosti na to by mal, z dôvodu\nobjektívnej i požadovanej obozretnosti, daný obchod patrične zdokumentovať.\n21. V prejednávanej veci zo zistených skutočností skutočne vyplýva, že daňový subjekt (sťažovateľ)\nsa so svojím nevlastným bratom a synovcom dohodli na „obchodnej spolupráci“ v oblasti nákupu a\npredaja mäsa a syrov, založenej na telefonickom a fakturačnom základe, na vytvorení ďalšieho článku v\nreťazci obchodníkov s komoditou mäso, s cieľom znepriehľadniť reťazec nákupcov a predajcov, medzi\nktorými sa nachádza zmiznutý, nekontaktný obchodník Ribeco Business s.r.o. (dodávateľ sťažovateľa\nv zdaňovacom období jún 2013) a Energopol s.r.o., a vytvoriť vhodné podmienky na odčerpanie\nDPH zo štátneho rozpočtu. Sťažovateľ sa priamo nezúčastňoval na obchodovaní, nevedel o jeho\npovinnosti registrácie na Regionálnej veterinárnej a potravinovej správe, nevedel o pôvode tovaru,\nako sa prepravoval, kde bol nakladaný a vykladaný. Dodávateľská spoločnosť so správcom dane\nnespolupracovala, nepredložila účtovné, daňové či prepravné doklady, v skladoch M. F. V. (kde si\n\ntovar mal prevziať odberateľ sťažovateľa) nikdy žiadny tovar neskladovala. Deklarovaná prepravná\nspoločnosť FRIGOLOG s.r.o. prepravu pre sťažovateľa nevykonala, nepoznala ho. Dôkazy, ktoré\nsťažovateľ predložil (fotokópie faktúr, daňových priznaní, dodacích listov a medzinárodných nákladných\nlistov) nemožno považovať za dôveryhodné, pretože bez účtovných dokladov dodávateľskej spoločnosti\nnie je možné ich odkontrolovať a porovnaním dodávok smerujúcich k dodávateľskej spoločnosti a od\ndodávateľskej spoločnosti k sťažovateľovi nebola zistená identickosť, prepravu tovaru nemala vykonávať\nspoločnosť FRIGOLO s.r.o. ako tvrdil sťažovateľ.\n22. Sťažovateľ nielenže nepreukázal dodanie tovaru spoločnosťou uvedenou na faktúrach, z ktorých si\nuplatnil odpočítanie DPH, ale súčasne s poukazom na objektívne skutočnosti (ako napr. príbuzenský\npomer s konateľom dodávateľskej spoločnosti, neskúsenosť žalobcu s obchodovaním s mäsom,\nskutočnosť, že tovar nikdy nevidel, nezúčastnil sa jeho nakládky či vykládky, nevedomosť o skladovaní\ntovaru) vyplýva, že sťažovateľ vedel alebo mohol vedieť, že sa zúčastňuje podvodného konania za\núčelom získania odpočtu DPH.\n23. Nemožno sa preto stotožniť s tvrdením sťažovateľa, že by správny súd nesprávne vyhodnotil\ndôkazné bremeno daňového subjektu, ani že by sa svojim rozhodnutím odklonil od ustálenej\nrozhodovacej praxe kasačného - najvyššieho súdu. Žalovaný v preskúmavanom rozhodnutí podrobne\nopisuje všetky svoje zistenia, ktoré následne vyhodnocuje v kontexte so všetkými dôkazmi a tvrdeniami\ndaňového subjektu - sťažovateľa.\n24. Vychádzajúc z uvedeného a s ohľadom na to, že vznesené kasačné námietky neboli spôsobilé\nna zmenu, alebo zrušenie napadnutého rozsudku, kasačný súd kasačnú sťažnosť sťažovateľa ako\nnedôvodnú zamietol podľa § 461 S.s.p..\n25. O trovách kasačného konania rozhodol kasačný súd podľa § 467 ods. 1 S.s.p. a contrario k §§ 167\nods. 1 a 168 S.s.p., tak, že žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov kasačného konania, pretože\nsťažovateľ nebol v kasačnom konaní úspešný a v prípade žalovaného nedošlo k naplneniu predpokladu\nobsiahnutého v ust. § 168 S.s.p..\n26. Toto rozhodnutie prijal Najvyšší súd Slovenskej republiky ako kasačný súd v pomere hlasov 3:0 (§\n139 ods. 4 k § 463 S.s.p.).\nPoučenie:\nProti tomuto rozhodnutiu opravný prostriedok n i e j e prípustný.", "vazby": {"vyrok_vztahy": [{"sz": "11S/45/2019", "guid": null, "vztah": "zamietnute"}]}, "cituje": [{"guid": "ussr:39b83c54-d1c8-4ba3-aa32-b86120061a74", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:1.US.314.2015.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 314/2015", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 314/2015 z 16. 12. 2015", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2015-12-16", "citacie_n": 273, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:1.US.314.2015.1"}, {"guid": "ussr:6d05d734-3a7c-4fa1-8ae7-564867725519", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 401/09", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 401/09 z 16. 12. 2009", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2009-12-16", "citacie_n": 1126, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:6d05d734-3a7c-4fa1-8ae7-564867725519"}], "citovane_v": []}