{"guid": "b7ec1f3f-23da-4023-9396-465f3ea1a84b:cf1cb5aa-930d-42c3-af7d-a929381a3be8", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2020:3018200286.1", "spisova_znacka": "1Asan/13/2019", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Asan/13/2019 z 26. 5. 2020", "citacia": "rozsudok Najvyššieho súdu SR z 26. mája 2020, sp. zn. 1Asan/13/2019, ECLI:SK:NSSR:2020:3018200286.1", "identifikacne_cislo": "3018200286", "sud": {"guid": "sud_100", "nazov": "Najvyšší súd", "typ": "najvyssi", "slug": "najvyssi-sud"}, "sudca": "JUDr. Marián Trenčan", "sudca_id": 431, "sudca_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/sudca/judr-marian-trencan-431", "datum_vydania": "2020-05-26", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Iná povaha rozhodnutia"], "oblast": ["Správne právo"], "podoblast": ["Ostatné"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1990/372", "nazov": "zákon č. 372/1990 Zb. o priestupkoch", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1990/372", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/372-1990"}, {"iri": "/SK/ZZ/1990/372/#paragraf-49.odsek-1.pismeno-d", "nazov": "§ 49 ods. 1 písm. d) zákona č. 372/1990 Zb.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1990/372/#paragraf-49.odsek-1.pismeno-d", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/372-1990/paragraf-49"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1990/372#paragraf-49"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/cf1cb5aa-930d-42c3-af7d-a929381a3be8", "zdroj": "infosud", "url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2020:3018200286.1", "api_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2020:3018200286.1", "text_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2020:3018200286.1/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nNajvyšší súd\n1Asan/13/2019\n3018200286\n26. 05. 2020\nJUDr. Marián Trenčan\nECLI:SK:NSSR:2020:3018200286.1\n\nROZSUDOK V MENE\nSLOVENSKEJ REPUBLIKY\nNajvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu JUDr. Mariána Trenčana a členov\nsenátu Ing. JUDr. Miroslava Gavalca, PhD. a JUDr. Igora Belka, v právnej veci žalobcu (v konaní\nsťažovateľ) : S. Y., G. XXXX/X, C. G., A., proti žalovanému : Okresný úrad Trenčín, odbor opravných\nprostriedkov, Hviezdoslavova 3, Trenčín, o kasačnej sťažnosti žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v\nTrenčíne č. k. 18Sa/30/2018-37 zo dňa 14. maca 2019, v konaní o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia\nžalovaného, jednomyseľne takto\nrozhodol:\nNajvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Trenčíne č. k. 18Sa/30/2018-37 zo dňa\n14. marca 2019 zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie.\nodôvodnenie:\nI.\nKonanie pred orgánmi verejnej správy\n1. Na základe oznámenia L. M. zo dňa 15.8.2017 o podozrení zo spáchania priestupku vydal\nOkresný úrad Považská Bystrica, odbor všeobecnej vnútornej správy (ďalej aj „správny orgán prvého\nstupňa\" alebo „prvostupňový správny orgán\") po vykonanom objasňovaní dňa 16.1.2018 rozkaz, ktorým\nobvineného žalobcu uznal vinným zo spáchania priestupku proti občianskemu spolunažívaniu podľa §\n49 ods. 1 písm. d/ zákona č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon\no priestupkoch\"), ktorého sa dopustil tým, že dňa 15.8.2017 okolo 18,45 hod. na príjazdovej ceste k ul. Š.\nv miestnej časti C. G. S. A.Ú. verbálne napadol L. M. vyjadreniami, že je piča, kurva, následne ju štyrikrát\nudrel otvorenou dlaňou bez spôsobenia zranenia, čím úmyselne narušil občianske spolunažívanie iným\nhrubým správaním; obvinenému bola za priestupok podľa § 11 ods. 1 písm. a/ zákona o priestupkoch\nuložená sankcia pokarhanie.\n2. Po podaní odporu proti rozkazu zo strany žalobcu sa uskutočnilo vo veci správne konanie, v ktorom\nboli okrem žalobcu a poškodenej vypočutí ako svedkovia M. Y., W. Y.N., A. Y. V. B. Y.. Dňa 19.3.2018\nsprávny orgán prvého stupňa vydal rozhodnutie č. OU-PB-OVVS-2018/000574-011, 2017/331, ktorým\nuznal žalobcu vinným zo spáchania priestupku proti občianskemu spolunažívaniu podľa § 49 ods. 1\npísm. d/ zákona o priestupkoch na tom skutkovom základe, že dňa 15.8.2017 okolo 18,45 hod. na\nul. Š. S. A., miestnej časti C. G., v blízkosti brány oplotenia rodinného domu č. XXX/XX označil L. M.\nvýrazom „lúza\" a súčasne uviedol, že ho nebude označovať za paroháča a jeho ženu za kurvu a následne\nmenovanú od seba dvakrát bezdôvodne odsotil, pričom jej zranenia spôsobené neboli, čím úmyselne\nnarušil občianske spolunažívanie iným hrubým správaním. Za spáchanie priestupku mu bola podľa §\n11 ods. 1 písm. a/ zákona o priestupkoch uložená sankcia pokarhanie a tiež povinnosť nahradiť trovy\nsprávneho konania.\n\n3. Odvolanie žalobcu proti rozhodnutiu správneho orgánu prvého stupňa žalovaný rozhodnutím č.\nOU-TN-OOP1/2018/021769-002/48/2018/Hla zo dňa 29.6.2018 (ďalej aj „rozhodnutie žalovaného\")\nzamietol a prvostupňové rozhodnutie potvrdil. V odôvodnení rozhodnutia v odvolaní žalovaný uviedol\nobsah výpovedí žalobcu, poškodenej, aj ostatných vypočutých svedkov a vykonané dôkazy vyhodnotil\nnasledovne :\n„Svedkyňa L. M.Á. obvinila S. Y. z toho, že ju v inkriminovanom čase slovne napadol výrokmi : „piča,\nkurva\" a striedavo jej dal otvorenými dlaňami oboch rúk štyri facky na tvár, avšak na ošetrení nebola.\nTieto skutočnosti v plnej miere obvinený S. Y. poprel a uviedol, že ju dvakrát odsotil, nakoľko chcela\nna neho opakovane zaútočiť rukami, pričom to bola jej reakcia na to, keď ju nazval „lúzou\" a vytýkal\njej reči, ktoré mala o ňom a o jeho manželke rozširovať. Svedok M. Y. vypovedal zhodne ako L. M.,\nsvedkyňa B. Y. videla, ako sa S. Y. V. L. M. vzájomne sácali rukami, avšak nevidela, že by sa jednalo\no fackovanie a tiež, že si niečo vykrikovali, ale obsah komunikácie nepočula, pretože bola od nich vo\nvzdialenosti asi 20m. Obvinený S. Y. spochybnil prítomnosť svedka M. Y. na mieste, ktoré uviedol a tvrdil,\nže pokiaľ tento svedok stál na mieste vo vzdialenosti 5m, musel by si ho obvinený všimnúť a zároveň\nnamietal skutočnosť uvedenú svedkom M. Y., že v čase napadnutia L. M. táto prichádzala ku bránke,\nktorú chcel otvoriť, pretože podľa neho boli asi 5m od tejto bránky. Poukazuje na to, že na polícii svedkyňa\nvypovedala, že bola 20m pred svojim domom a na správnom orgáne vypovedala, že bola asi 3 kroky od\nsvojej brány. K výpovedi M. Y. uviedol, že mu možno odsotenie pripadalo ako by jej obvinený dával facky,\nlebo mal pri tom ruky vystreté pred seba, spochybnil však skutočnosť, že z miesta, na ktorom sa M. Y.\núdajne nachádzal nemohol nič vidieť a myslí si, že sa tam ani nenachádzal a že vybehol až keď L. M.\nzačala „škriekať\". Akýkoľvek fyzický útok L. M.G. na S. Y. svedok M. Y. poprel. Svedkyňa B. Y. uviedla, že\nz miesta, kde M. Y. tvrdí že stál, podľa nej nemohol na miesto činu vidieť, k stretu jej manžela a L. M. došlo\nasi 5m od brány domu jej syna a jeho družky. Svedkyňa W. Y. a A. Y. neboli priamymi svedkami incidentu,\ndozvedeli sa o tom sprostredkovane od L. M. a M. Y.. S komplexného posúdenia dostupných výpovedí\na situačnej mapy z miesta incidentu - z umiestnenia jednotlivých stavieb, z priebehu hraníc pozemkov\nohraničených plotmi a miestnej komunikácie prvostupňový správny orgán dospel k záveru, že svedkovia\nM. Y. a B. Y. z pozícií, v ktorých sa podľa ich vyjadrenia mali nachádzať, videli osobu S. Y. od chrbta,\nL. M. tvárou ku nemu, kde v tejto situácii skutočne do istej miery môže dochádzať k skresleniu zorného\nuhla a tak k neúplne objektívnemu vnímaniu danej situácie, čoho dôkazom je, že B. Y. uviedla, že sa\nvzájomne strkali, avšak sám S. Y. uviedol, že sa ho L. M. ani nedotkla, teda i mechanizmus napadnutia\npopísaný svedkom M. Y. mohol byť vnímaný odlišne. Medzi S. Y. a L. M. nie je výrazný výškový rozdiel,\nje teda možné, že S. Y. opakovane strčil do L. M. tak ako sám uviedol.\"\n4. Ďalej dospel žalovaný k záveru, že aj keď S. Y. svoje konanie odôvodňoval sebaobranou, komplexným\nposúdením všetkých relevantných okolností incidentu nebolo zistené, že sa z jeho strany jednalo o\nprimerane odvracaný priamo hroziaci útok, čiže nutnú obranu, nakoľko sám tvrdil, že L. M. proti nemu\nopakovane zodvihla ruky bez ďalšieho fyzického kontaktu, na čo on reagoval tým, že menovanú od\nseba dvakrát odsotil, čo nemožno charakterizovať ako obrannú reakciu ale ako reálny útok (fyzické\nnapadnutie).\n5. Čo sa týka verbálneho napadnutia L. M. obvineným S. Y. výrazmi „piča, kurva\", čo potvrdil svedok\nM. Y., toto nie je podľa žalovaného jednoznačne preukázané, nakoľko vyjadrenia obvineného S. Y.\nna adresu menovanej, že je „lúza\" a že robí z neho „paroháča\" a z jeho manželky „kurvu\", svedok\nnezaregistroval. Pokiaľ mal svedok stáť vo vzdialenosti 5m od zúčastnených, mal žalovaný za to, že\nsvedok mal popísať obsah komunikácie autenticky, nakoľko orgánom polície bol vypočutý pár dní po\nincidente. Samotným priznaním sa obvineného mal žalovaný za jednoznačne preukázané, že označil\nL. M. za „lúzu\", čo podľa výkladového slovníka znamená aj „zberba, háveď, čvarga\" a je neprijateľné,\na že ju od seba dvakrát bezdôvodne odsotil.\n6. Na základe vyššie uvedených skutočností správny orgán s prihliadnutím na vzájomné rozpory vo\nvýpovediach svedkov dospel k záveru, že za skutočne preukázané možno pokladať len iné hrubé\nsprávanie obvineného, ku ktorému sa priznal a preto bol uznaný vinným zo spáchania priestupku proti\nobčianskemu spolunažívaniu podľa § 49 ods. 1 písm. d/ zákona o priestupkoch.\n7. Pri rozhodovaní o druhu uloženej sankcie vyhodnotil žalovaný skutočnosť, že obvinený nebol v\nminulosti uznaný vinným za priestupok proti občianskemu spolunažívaniu a prihliadol na to, že obvinený\nmohol byť čiastočne vyprovokovaný okolnosťami, ktoré sa pred tým odohrávali na dvore rodinného domu\n\njeho syna A. Y., na neštandardné rodinné vzťahy správnemu orgánu známe z predchádzajúcich konaní\ni na to, že skutok vykazuje znaky nižšej spoločenskej nebezpečnosti.\nII.\nKonanie pred správnym súdom\n8. Proti rozhodnutiu žalovaného podal žalobca v zákonnej lehote žalobu na Krajský súd v Trenčíne (ďalej\nlen „krajský súd\") a navrhol jeho zrušenie. Uviedol, že útok, ktorý mu je kladený za vinu, nespáchal a\nmá za to, že výpovede svedkov W. Y. a A. Y. sa nemali brať do úvahy, pretože menovaní pri tom vôbec\nneboli a vypovedali len to, čo im L. M. naklamala. Svedok M. Y. na mieste podľa žalobcu tiež nebol a\nmohol vybehnúť na ulicu až keď žalobca už odchádzal. Namietal, že polícia nezabezpečila výpisy z M.\nprofilu na facebooku, kde má byť dôkaz o tom, ako žalobcu ohovára. Poukázal na to, že nebol poskytnutý\nzáznam z kamery, ktorú má poškodená na dome, kde by bolo vidieť, že žalobca jej žiadne facky nedal\na že ona do neho dvakrát „skočila\". Vo výpovediach sú podľa jeho názoru pochybnosti a preto správny\norgán vo veci nerozhodol správne.\n9. Žalovaný navrhol v písomnom vyjadrení žalobu zamietnuť, zrekapituloval skutkové i právne závery\nuvedené v odôvodnení svojho rozhodnutia, pričom konštatoval, že s prihliadnutím na rozpory vo\nvýpovediach svedkov bolo skutočne preukázané len iné hrubé správanie obvineného, ku ktorému sa\npriznal a preto bol uznaný vinným zo spáchania priestupku. Žalovaný tiež uviedol, že správny orgán\nprvého stupňa preveril existenciu kamerového záznamu z inkriminovaného miesta a času, pričom zistil,\nže kamera nainštalovaná na pozemku A. Y. a L. M. v minulosti ani v súčasnosti funkčná nebola a nie je.\n10. Krajský súd dňa 14.3.2019 vyhlásil rozsudok, ktorým žalobu zamietol a žalovanému náhradu trov\nkonania nepriznal.\n11. V odôvodnení rozsudku krajský súd uviedol, že priamymi a očitými svedkami usvedčujúcimi žalobcu\nzo spáchania priestupku bol M. Y. a samotná poškodená, ktorých opis udalostí sa vzájomne zhodoval.\nVýpovede svedkov W. Y. a A. Y. sú len popisom následných udalostí nadväzujúcich na skutočnosti, o\nktorých vypovedali priami svedkovia M. Y. a L. M.. Krajský súd vzal do úvahy výpoveď manželky žalobcu,\nsvedkyne B. Y., ktorá mala vidieť slovnú hádku medzi žalobcom a poškodenou s tým, že fyzický kontakt\nsa obmedzil na vzájomné sácanie sa. Konštatoval, že nezistil žiadne skutočnosti, pre ktoré by nemal\njej výpovedi veriť.\n12. Krajský súd na základe výsledkov dokazovania vykonaného v správnom konaní dospel k záveru, že\nto bol práve žalobca, ktorý na inkriminovanom mieste a čase ako prvý slovne napadol poškodenú. Slovný\nútok zo strany žalobcu vyplynul zo svedeckých výpovedí, pričom svedkovia potvrdili, že žalobca ako prvý\nslovne zaútočil na poškodenú. Tento fakt nespochybnila ani manželka žalobcu, ktorá nevidela kto prvý\nzaútočil. Tomu, že žalobca nekonal v nutnej obrane proti tvrdenému útoku poškodenej, nasvedčujú aj\nskutočnosti, ktoré vyplynuli z výpovede A. Y. a týkali sa vzťahu žalobcu k jeho družke, z čoho krajský súd\nusúdil, že možným motívom útoku žalobcu bola jeho nenávisť voči poškodenej. S ohľadom na rozdielny\npopis slovnej výmeny medzi žalobcom a poškodenou existujú podľa krajského súdu vážne pochybnosti\no obsahu verbálneho útoku žalobcu na poškodenú, ako aj o priebehu nasledujúceho fyzického útoku.\nPreto sa krajský súd v súlade so zásadou v pochybnostiach v prospech obvineného priklonil k verzii\nžalobcu, pokiaľ išlo o obsah slovného útoku voči poškodenej, ako aj o priebeh pokračujúceho fyzického\nataku. Mal za to, že žalobca pri slovnej hádke označil poškodenú za „lúzu\" a vyčítal jej, že ho označuje za\n„paroháča\" a jeho ženu za „kurvu\". Pri ustálení slovného útoku správny súd zohľadnil, že hoci svedok M.\nY. potvrdil použitie vulgárnych slov žalobcom voči poškodenej, ním reprodukovaný popis slovného útoku\nnezodpovedal výpovedi poškodenej. Pokiaľ ide o následný fyzický útok, svedkovia k nemu nevypovedali\njednotne, väčšina svedkov usvedčovala žalobcu, že dal poškodenej facky, manželka žalobcu B. Y.N.\nvšak videla len vzájomné sácanie sa a poprela fackovanie. S poukazom na jej výpoveď a z toho plynúce\npochybnosti dal správny súd žalobcovi za vinu, že poškodenú od seba dvakrát bezdôvodne odsotil.\nPreto uzavrel, že skutkové zistenia správnych orgánov majú oporu vo vykonanom dokazovaní a skutok\nbol správne právne posúdený ako priestupok proti občianskemu spolunažívaniu podľa § 49 ods. 1 písm.\nd/ zákona o priestupkoch.\nIII.\n\nKasačná sťažnosť žalobcu, stanovisko žalovaného\n13. Proti rozsudku krajského súdu podal žalobca (ďalej len „sťažovateľ\") kasačnú sťažnosť z dôvodu\npodľa § 440 ods. 1 písm. g/ zákona č. 162/2015 Z.z. Správny súdny poriadok (ďalej len „S.s.p.\"),\nnamietajúc, že krajský súd rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci, keď použitý\nprávny predpis nesprávne interpretoval a na základe správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne\nprávne závery. Navrhol rozsudok zrušiť a vec vrátiť krajskému súdu na ďalšie konanie.\n14. V sťažnostných bodoch sťažovateľ uviedol, že kvalifikácia skutku ako priestupku proti občianskemu\nspolunažívaniu podľa § 49 ods. 1 písm. d/ zákona o priestupkoch za iné hrubé správanie nezodpovedá\nskutkovým zisteniam a skutkovému stavu a tento nenapĺňa ani materiálnu stránku skutkovej podstaty\nuvedeného priestupku. Uviedol, že okrem výpovede samotného obvineného nie je zo žiadneho\ndôkazného prostriedku a zisteného skutkového stavu preukázané, že použil výraz „lúza\" a že dvakrát\nodsotil od seba poškodenú. Poukázal na to, že ani poškodená vo svojej výpovedi nepotvrdila, že by jej\npovedal, aby prestala s ohováraním a nerobila z neho „paroháča\" a z jeho manželky „kurvu\", ani to,\nže je „lúza\".\n15. Sťažovateľ ďalej namietal, že správny orgán pochybil, keď nepovažoval odsotenie poškodenej za\nnutnú obranu, čo zdôvodnil tým, že aj keď poškodená zodvihla voči nemu obe ruky, nešlo u sťažovateľa o\nnutnú obranu, nakoľko poškodená ho fyzicky nenapadla. Z výroku i odôvodnenia rozhodnutia správneho\norgánu podľa sťažovateľa nie je zrejmé, prečo malo ísť o nedovolené odsotenie poškodenej a kedy by\nprišlo do úvahy dovolené odsotenie, ktoré by nebolo považované za iné hrubé správanie.\n16. Žalovaný sa v písomnom vyjadrení ku kasačnej sťažnosti stotožnil v plnom rozsahu s rozsudkom\nkrajského súdu, zotrval na svojom vyjadrení k správnej žalobe a navrhol kasačnú sťažnosť ako\nnedôvodnú zamietnuť.\nIV.\nPrávne závery kasačného súdu\n17. Senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky konajúci ako súd kasačný (ďalej len „kasačný súd\"\nalebo „Najvyšší súd\") (§ 438 ods. 2 S. s. p.) v medziach sťažnostných bodov (§ 453 ods. 1, 2 S.s.p.)\npreskúmal napadnutý rozsudok spolu s konaním, ktoré predchádzalo jeho vydaniu, a jednomyseľne\n(§ 3 ods. 9 <aspi://module='ASPI'&link='757/2004%20Z.z.%25233'&ucin-k-dni='30.12.9999'> zákona\nč. 757/2004 Z.z. <aspi://module='ASPI'&link='757/2004%20Z.z.'&ucin-k-dni='30.12.9999'> o súdoch) si\nosvojil záver, že kasačná sťažnosť je dôvodná. Preto v zmysle § 462 ods. 1 S.s.p. zrušil rozsudok\nkrajského súdu a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Takto kasačný súd rozhodol bez nariadenia\npojednávania (§ 455 S.s.p.) s tým, že deň vyhlásenia rozhodnutia bol súbežne zverejnený tak na úradnej\ntabuli ako aj na internetovej stránke Najvyššieho súdu. Rozsudok bol verejne vyhlásený dňa 26.05. 2020\n(§ 134 ods. 4 v spojení s § 452 ods. 1 S.s.p.).\n18. Sťažovateľ v kasačnej sťažnosti namieta, že krajský súd i správne orgány nesprávne aplikovali\nprávnu normu, keď ho na základe zisteného skutkového stavu uznali vinným zo spáchania priestupku\nproti občianskemu spolunažívaniu podľa § 49 ods. 1 písm. d/ zákona o priestupkoch pre iné hrubé\nsprávanie. Keďže otázka interpretácie právnej normy a jej aplikácie na zistený skutkový stav je otázkou\nprávneho posúdenia veci, považoval kasačný súd kasačnú sťažnosť za prípustnú, nakoľko sa opiera o\njeden z dôvodov uvedených v zákone (§ 440 ods. 1, § 439 ods. 3 písm. h S. s. p.).\n19. Sťažovateľ v kasačnej sťažnosti, už zastúpený advokátom, v podstate bližšie rozoberá svoje (laické)\nnámietky uvedené v žalobných bodoch, podľa ktorých skutok, z ktorého bol uznaný vinným, nespáchal\na vypočutí svedkovia W. Y., A. Y. a M. Y. na mieste skutku neboli. Sťažnostné body stoja na námietkach,\nže s výnimkou výpovede samotného sťažovateľa žiadny iný dôkaz nepotvrdzuje, že spáchal skutok,\nktorý mu je kladený za vinu. Zároveň však v kasačnej sťažnosti spochybňuje význam slova „lúza\" ako\nurážajúci a odsotenie poškodenej, ktoré podľa jeho názoru nebolo intenzívne, interpretuje ako nutnú\nobranu proti jej hroziacemu útoku. Túto časť svojej argumentácie uzatvára, že použitie výrazu „lúza\"\na dvojnásobné odsotenie poškodenej nie je hrubým správaním, ktoré by napĺňalo skutkovú podstatu\npriestupku podľa § 49 ods. 1 písm. d/ zákona o priestupkoch.\n\n20. Sťažovateľ teda v sťažnostných bodoch na jednej strane tvrdí, že spáchanie skutku popísaného v\nrozhodnutí správneho orgánu prvého stupňa nebolo preukázané, na druhej strane zároveň potvrdzuje\njeho spáchanie a nesúhlasí s jeho právnou kvalifikáciou.\n21. Senát kasačného súdu sa stotožňuje so sťažovateľom v tom, že okrem jeho vlastnej výpovede\npred správnym orgánom niet žiadneho iného dôkazu, ktorý by potvrdzoval spáchanie skutku, z ktorého\nbol sťažovateľ uznaný vinným. Kasačný súd pripomína, že objasňovanie podozrenia zo spáchania\npriestupku proti občianskemu spolunažívaniu sa začalo na základe oznámenia poškodenej L. M., ktorá\npopísala útok sťažovateľa tak, že ju verbálne napadol vyjadreniami, že je „piča\", „kurva\" a následne ju\nštyrikrát udrel otvorenou dlaňou. Po zabezpečení vysvetlení poškodenej L. M., sťažovateľa, W. Y. a M.\nY. bol dňa 16.1.2018 vydaný rozkaz, ktorým správny orgán prvého stupňa uznal sťažovateľa vinným\nzo spáchania priestupku podľa § 49 ods. 1 písm. d/ zákona o priestupkoch na tom skutkovom základe,\nktorý uviedla poškodená vo svojom oznámení.\n22. V následnom správnom konaní, ktoré sa uskutočnilo po podaní odporu obvineného (sťažovateľa)\nproti rozkazu v predmetnej veci, sťažovateľ poprel spáchanie tohto skutku a uviedol vlastnú interpretáciu\nskutkového deja. Práve túto interpretáciu skutku správny orgán prejednávajúci priestupok po vykonaní\ndokazovania vzal za základ svojho rozhodnutia, keď výpoveď sťažovateľa bral ako priznanie. Nenechal\nsa vyrušiť ani tým, že sťažovateľovu verziu skutku nepotvrdila ani poškodená, ktorá ako obeť útoku\nsťažovateľa celé konanie iniciovala. S uvedeným postupom sa stotožnil i žalovaný, ktorý na odvolanie\nsťažovateľa prvostupňové rozhodnutie o priestupku potvrdil a uvedené nezrovnalosti vo vymedzení\nskutkového deja nechal bez povšimnutia i krajský súd.\n23. Kasačný súd je toho názoru, že ak sa prešetruje spáchanie priestupku proti občianskemu\nspolunažívaniu, ktoré má spočívať v hrubom správaní voči inej osobe (verbálnom či fyzickom útoku), je\ntreba pri objasňovaní a preukazovaní protiprávneho konania vychádzať predovšetkým z výpovede obete\ntohto správania, najmä ak sa incident odohrá bez priamych svedkov, prípadne ak sú výpovede svedkov\nrozporné. Je neprípustné, aby sám obvinený vo svojej výpovedi v správnom konaní vymedzoval skutok,\npre ktorý bude stíhaný a zároveň aby jeho výpoveď bola jediným usvedčujúcim dôkazným prostriedkom.\nPráve to sa stalo v prejednávanom prípade. Kasačný súd je toho názoru, že pokiaľ sa spáchanie skutku\ntak ako ho opísala poškodená v správnom konaní nepreukáže, potom je namieste konanie zastaviť (§\n76 ods. 1 zákona o priestupkoch), nie opierať priebeh skutkového deja výlučne o „priznanie\" páchateľa.\n24. Kasačný súd upozorňuje na to, že výpoveď poškodenej L. M., ani svedectvá W. Y., M. Y. a A. Y., ktorí\nboli prítomní na dvore domu, do ktorého poškodená po útoku vošla, nepotvrdzujú sťažovateľovu verziu\nskutku, ktorú si osvojil správny orgán. Táto verzia nebola v podrobnostiach potvrdená ani výsluchom\nsťažovateľovej manželky B. Y., ktorá obsah komunikácie medzi sťažovateľom a poškodenou nepočula,\nvidela len vzájomné sácanie rukami. Krajský súd i žalovaný vo svojich úvahách o hodnotení dôkazov\ncelkom opomenuli vziať do úvahy výpoveď poškodenej L. M., ktorá jasne popísala, čo sa malo stať. Jej\npopis skutku, ktorý oznámila príslušnému orgánu už v deň jeho spáchania, sa v neskoršom priebehu\nkonania zmenil len na základe výpovede sťažovateľa, uskutočnenej tri mesiace po skutku. Krajský súd\nsa v odôvodnení rozsudku nevenoval uvedenej zmene skutkového deja prejednávaného priestupku a\nani z rozhodnutí správnych orgánov nie je zrejmé, či a z akých dôvodov považovali výpoveď poškodenej\nza nedôveryhodnú a ignorovali fakt, že sťažovateľovu verziu skutku, z ktorého bol na základe vlastného\n„priznania\" uznaný vinným, poškodená poprela.\n25. Kasačný súd poznamenáva, že popis útoku prednesený poškodenou podporila i výpoveď svedka M.\nY., ktorý rovnako ako W. Y. a A. Y. potvrdili, že poškodená vošla do dvora domu bezprostredne po útoku\ns plačom. Senát kasačného súdu predpokladá, že takto by sa poškodená v danej chvíli nesprávala, keby\nskutok prebehol tak, ako ho na základe výpovede sťažovateľa ustálili správne orgány. Obraz správania\nsa sťažovateľa v čase skutku dokresľujú i vyjadrenia zúčastnených, že vzápätí po útoku na poškodenú\nL. M. fyzicky napadol vlastného syna A. Y.N. a spôsobil mu zranenia, pre ktoré musel vyhľadať lekársku\npomoc.\n\n26. Z uvedených dôvodov dal kasačný súd za pravdu sťažovateľovi, že spáchanie priestupku, z\nktorého bol uznaný vinným, nebolo dostatočne dôkazne podložené. Kasačný súd je však toho názoru,\nže skutkový stav, ktorý vzal orgán verejnej správy za základ svojho rozhodnutia, nemá oporu v\nadministratívnych spisoch, najmä pokiaľ ide o vymedzenie protiprávneho konania, ktorého sa mal\nsťažovateľ dopustiť. Za daných okolností bolo namieste postupovať podľa § 195 písm. a/ v spojení s\n§ 196 S.s.p., bez zreteľa na vymedzenie žalobných bodov, nakoľko skutkový stav, ktorý vzal správny\norgán za základ rozhodnutia o priestupku, nemá oporu v administratívnych spisoch.\n27. Kasačný súd preto rozhodol podľa § 462 ods. 1 S. s. p. o zrušení rozsudku a vrátení veci krajskému\nsúdu na ďalšie konanie, v ktorom bude potrebné postupovať v intenciách právneho názoru kasačného\nsúdu.\n28. Právo na náhradu trov kasačného konania bude predmetom rozhodovania krajského súdu v zmysle\n§ 467 ods. 3 S.s.p.\nPoučenie:\nProti tomuto rozhodnutiu nie je prípustný opravný prostriedok.", "vazby": {}, "cituje": [], "citovane_v": []}