{"guid": "0f44e856-cf57-4ade-940c-979d0f508476:04a394c8-ebf2-4862-ba55-4bc89f1d0a87", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2020:2115218941.1", "spisova_znacka": "3Cdo/190/2019", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Cdo/190/2019 z 21. 10. 2020", "citacia": "rozsudok Najvyššieho súdu SR z 21. októbra 2020, sp. zn. 3Cdo/190/2019, ECLI:SK:NSSR:2020:2115218941.1", "identifikacne_cislo": "2115218941", "sud": {"guid": "sud_100", "nazov": "Najvyšší súd", "typ": "najvyssi", "slug": "najvyssi-sud"}, "sudca": "JUDr. Gabriela Klenková", "sudca_id": 217, "sudca_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/sudca/judr-gabriela-klenkova-217", "datum_vydania": "2020-10-21", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Iná povaha rozhodnutia"], "oblast": ["Občianske právo"], "podoblast": ["Vlastnícke právo k nehnuteľnostiam"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1964/40/#paragraf-39a", "nazov": "§ 39a OZ", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1964/40/#paragraf-39a", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/40-1964/paragraf-39a"}, {"iri": "/SK/ZZ/1964/40/#paragraf-39", "nazov": "§ 39 OZ", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1964/40/#paragraf-39", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/40-1964/paragraf-39"}, {"iri": "/SK/ZZ/1964/40/#paragraf-3", "nazov": "§ 3 OZ", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1964/40/#paragraf-3", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/40-1964/paragraf-3"}, {"iri": "/SK/ZZ/1964/40/#paragraf-2", "nazov": "§ 2 OZ", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1964/40/#paragraf-2", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/40-1964/paragraf-2"}, {"iri": "/SK/ZZ/1964/40", "nazov": "OZ", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1964/40", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/40-1964"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-444.odsek-1", "nazov": "§ 444 ods. 1 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-444.odsek-1", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-444"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-448", "nazov": "§ 448 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-448", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-448"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-421.odsek-1.pismeno-c", "nazov": "§ 421 ods. 1 písm. c) CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-421.odsek-1.pismeno-c", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-421"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160", "nazov": "CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1964/40#paragraf-39a", "/SK/ZZ/1964/40#paragraf-39", "/SK/ZZ/1964/40#paragraf-3", "/SK/ZZ/1964/40#paragraf-2", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-444", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-448", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-421"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/04a394c8-ebf2-4862-ba55-4bc89f1d0a87", "zdroj": "infosud", "url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2020:2115218941.1", "api_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2020:2115218941.1", "text_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2020:2115218941.1/text", "citacie_n": 5, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nNajvyšší súd\n3Cdo/190/2019\n2115218941\n21. 10. 2020\nJUDr. Gabriela Klenková\nECLI:SK:NSSR:2020:2115218941.1\n\nROZSUDOK V MENE\nSLOVENSKEJ REPUBLIKY\nNajvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Milana Ľalíka a sudcov\nJUDr. Aleny Svetlovskej a JUDr. Gabriely Klenkovej, PhD., v spore žalobkyne Y. P., bývajúcej v S., Q.\nXX, zastúpenej spoločnosťou Prosman a Pavlovič advokátska kancelária, s.r.o., so sídlom v Trnave,\nHlavná 31, IČO: 36 865 281, proti žalovanej P. H., bývajúcej v S., O. XX, zastúpenej spoločnosťou\nJUDr. KLUČKOVÁ, advokátka s. r. o., so sídlom v Bratislave, Pluhová 29, IČO: 36 864 242, o určenie\nvlastníckeho práva k nehnuteľnostiam, vedenom na Okresnom súde Trnava pod sp. zn. 10 C 351/2015,\no dovolaní žalobkyne proti rozsudku Krajského súdu v Trnave z 19. februára 2019 sp. zn. 25 Co 70/2018,\ntakto\nrozhodol:\nDovolanie z a m i e t a.\nŽalovanej p r i z n á v a nárok na náhradu trov dovolacieho konania proti žalobkyni.\nodôvodnenie:\n1. Okresný súd Trnava (ďalej len „súd prvej inštancie“) rozsudkom č. k. 10 C 351/2015-280 z 10. októbra\n2017 žalobu zamietol. Vyslovil, že žalovaná má právo na náhradu trov konania proti žalobkyni v rozsahu\n100 %.\n1.1. V odôvodnení uviedol, že žalobkyňa sa podanou žalobou domáhala určenie, že je výlučným\nvlastníkom nehnuteľností nachádzajúcich sa v k. ú. S., zapísanej na liste vlastníctva (ďalej len „LV“) č.\nXXXXX stavba súpisné č. XXXX, predajňa postavená na pozemku parcela č. XXXX/XX o výmere 566\nm2, pozemok parcela č. XXXX/XX o výmere 566 m2, zastavané plochy a nádvoria, pozemok parcela č.\nXXXX/XX o výmere 687 m2, zastavané plochy a nádvoria.\nPoukázal na to, že žalobkyňa reálne podala žalobu o určenie vlastníckeho práva až sedem rokov od\nuzavretia kúpnej zmluvy zo dňa 22. septembra 2008. Vo vzťahu k prípadnej relatívnej neplatnosti kúpnej\nzmluvy skonštatoval, že ak by žalovaná uviedla žalobkyňu do omylu ohľadom predmetu kúpnej zmluvy\n(jej celkového obsahu), tak tento nárok je premlčaný, nakoľko žalobkyňa podala žalobu až 27. júla 2018,\na teda po uplynutí všeobecnej trojročnej premlčacej doby. Pri skúmaní podmienok absolútnej neplatnosti\nprávneho úkonu dospel k záveru, že nejde o zastretý právny úkon, nakoľko obidve strany chceli uzavrieť\nkúpnu zmluvu, ktorej obsah spĺňal podmienku určitosti. Zároveň bol toho názoru, že predmet zmluvy\nbol riadne dohodnutý a kúpna zmluva uzavretá, pričom v konaní neboli preukázané žiadne z tvrdení\nžalobkyne, žeby kúpna zmluva bola uzavretá za iným účelom.\n1.2. Súd prvej inštancie ďalej uviedol, že ustanovenie § 39a Občianskeho zákonníka nemožno aplikovať\nspätne na právny vzťah vzniknutý v roku 2008 a na jeho účinky, a to s ohľadom na prechodné\nustanovenia § 879r Občianskeho zákonníka. Navyše z dokazovania nevyplynulo, že by bola zneužitá\ntieseň, neskúsenosť, rozumová vyspelosť, rozrušenie, dôverčivosť, ľahkomyseľnosť, finančná závislosť\nalebo neschopnosť plniť záväzky druhej strany. Naopak v konaní bolo preukázané, že žalobkyňa je\n\nsíce fyzickou osobou, ale súčasne konateľkou spoločnosti, investorom - stavebníkom, ktorý realizuje\nrozsiahle stavebné projekty, a preto nemožno na ňu pozerať ako na neskúsenú osobu, rozumovo\nnevyspelú, dôverčivú, alebo ľahkomyseľnú. Súčasne súd prvej inštancie nepovažoval za preukázané,\nže by žalobkyňa, resp. obchodná spoločnosť vo vlastníctve žalobkyne, bola vo finančnej tiesni.\n1.3. Napokon súd prvej inštancie nezistil ani rozpor s dobrými mravmi, pričom vychádzal z toho, že\nžalobkyňa pri uzatváraní zmluvy vychádzala z predchádzajúcich skúseností, ako aj zo spolupráce\ns realitnou kanceláriou, pričom sama okolnosť predaja za nižšiu cenu nie je dôvodom na určenie\nneplatnosti zmluvy pre rozpor s dobrými mravmi. Žalobu ako nedôvodnú zamietol, lebo nemal\npreukázané splnenie podmienok podľa ustanovenia § 37, § 39 alebo § 39a Občianskeho zákonníka.\nO nároku na náhradu trov konania rozhodol podľa § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 Civilného sporového\nporiadku (ďalej len „CSP“).\n2. Krajský súd v Trnave (ďalej len „odvolací súd“) na základe podaného odvolania žalobkyňou rozsudkom\nč. k. 25 Co 70/2018 - 343 z 19. februára 2019 rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdil. Žalovanej priznal\nnárok na náhradu trov odvolacieho konania proti žalobkyni v plnom rozsahu.\n2.1. Odvolací súd sa stotožnil so záverom súdu prvej inštancie, že ustanovenie § 39a Občianskeho\nzákonníka, ktoré nadobudlo účinnosť dňom 1. júna 2014, aj s poukazom na ustanovenie § 879r\nObčianskeho zákonníka, je na kúpnu zmluvu, ktorá bola uzavretá dňa 24. septembra 2008, teda\npred nadobudnutím účinnosti tohto ustanovenia, neaplikovateľné z dôvodu zákazu pravej retroaktivity.\nDodal, že pre uvedenú nemožnosť aplikácie ustanovenia § 39a Občianskeho zákonníka bola potom\nbezvýznamná (ne)existencia tiesne žalobkyne pri uzatváraní kúpnej zmluvy. Zdôraznil, že len samotná\nskutočnosť, že v danom prípade malo dôjsť uzavretím kúpnej zmluvy k hrubému nepomeru plnenia\nzmluvných strán navzájom, nemôže bez ďalšieho založiť neplatnosť právneho úkonu. Uviedol, že v\nprípade keby k takejto okolnosti pristúpili ďalšie preukázané a relevantné skutočnosti, mohlo by dôjsť k\nrozporu s dobrými mravmi, s následkom absolútnej neplatnosti kúpnej zmluvy v zmysle ustanovenia §\n39 Občianskeho zákonníka. Nestotožnil sa s odvolacími námietkami žalobkyne, že krátenie kúpnej ceny\no 75 % samo osebe bez ďalšieho zakladá rozpor s dobrými mravmi. Zhodne so súdom prvej inštancie\nkonštatoval, že finančná tieseň obchodnej spoločnosti ako osoby blízkej žalobkyni, odôvodňujúca\nuzavretie nevýhodnej kúpnej zmluvy, nebola v konaní preukázaná. Súčasne nebola ničím preukázaná\nani existencia žalobkyňou tvrdených verejnoprávnych záväzkov spoločnosti FK - TREND, s. r. o. vo\nvýške 4 750.273,- Sk.\n2.2. K navrhovanému uplatneniu princípu ,,laesio enormis“ žalobkyňou, odvolací súd poukázal na čl. 4\nods. 2 Základných princípov CSP, ktorý upravuje analógiu v procesnom práve, ktorá v prípade medzery\numožňuje súdu postupovať podľa procesnej normy, ktorú by zvolil, ak by sám bol zákonodarcom.\nPoužitie princípu racionálneho zákonodarcu v zmysle čl. 4 ods. 2 Základných princípov CSP pre aplikáciu\nhmotnoprávneho predpisu ,,laesio enormis“, preto neprichádza do úvahy.\nNásledne odvolací súd uzavrel, že z konania strán nevyplynul žiadny z dôvodov potenciálne\nspôsobujúcich absolútnu neplatnosť kúpnej zmluvy v zmysle ustanovení § 37, § 39 alebo § 39a\nObčianskeho zákonníka, a preto napadnuté rozhodnutie ako vecne správne potvrdil v súlade s\nustanovením § 387 ods. 1, 2 CSP.\nO nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol podľa § 396 ods. 1 v spojení s § 255 ods. 1\na § 262 ods. 1 CSP.\n3. Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podala žalobkyňa dovolanie, ktorého prípustnosť\nvyvodzovala z ustanovenia § 421 ods. 1 písm. c) CSP, lebo rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od\nvyriešenia otázky, ktorá je v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu rozhodovaná rozdielne. Vymedzenou\nprávnou otázkou je, ,,či je alebo nie je možné bez ďalšieho uplatniť inštitút ,,laesio enormis“ v rámci\nprávnych vzťahov, a teda či neprimeranosť plnení bez ďalšieho (ne)spôsobuje neplatnosť právneho\núkonu pre rozpor s dobrými mravmi.“ V tejto súvislosti namietala, že odvolací súd v odôvodnení\nneuviedol žiadne odkazy na relevantné rozhodnutia dovolacieho súdu, ktoré by sa týkali možnej\naplikácie zásady ,,laesio enormis“. Poukázala na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky\n(ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 2 M Cdo 9/2014, v ktorom najvyšší súd vyslovil, že hrubý nepomer\nvzájomných plnení nespôsobuje neplatnosť právneho úkonu, ak neexistujú ďalšie okolnosti prípadu\nodôvodňujúce rozpor s dobrými mravmi. Uviedla, že v tomto prípade dovolací súd vychádzal z judikatúry\n\nNajvyššieho súdu Českej republiky, konkrétne z rozhodnutia sp. zn. 30 Cdo 1653/2009, pričom v Českej\nrepublike došlo postupom času k prehodnoteniu právneho názoru o neaplikovateľnosti zásady ,,laesio\nenormis“, lebo v novom Občianskom zákonníku je tento inštitút zavedený v ustanovení § 1793. Na\ndruhej strane žalobkyňa poukázala na rozhodnutie dovolacieho súdu sp. zn. 4 Obo 125/2003, v zmysle\nktorého neprimeranosť vzájomných plnení spôsobuje absolútnu neplatnosť právneho úkonu. Obdobne v\nrozhodnutí sp. zn. 5 Obdo 39/2015 síce dovolací súd dovolanie odmietol, ale z rozhodnutia je zrejmé, že\nkonajúce súdy ako dôvod neplatnosti právneho úkonu stanovili neprimeranosť vzájomných plnení, resp.\nkrátenie obvyklej ceny o viac ako 50 %. Podľa názoru žalobkyne, v právnej praxi existuje reálna potreba\nzo strany dovolacieho súdu túto zásadnú právnu otázku vyriešiť s konečnou platnosťou. Poukázala\npritom na zahraničné právne poriadky, ktoré zásadu ,,laesio enormis“ v určitej forme zakotvené\nmajú. Podľa jej názoru, možnosti, resp. podmienky pre aplikáciu tejto zásady by mali byť stranám\nznáme vopred, čo prispieva k právnej istote. Zároveň vyslovila potrebu v určitých intenciách potvrdiť\nzásadu ,,laesio enormis“, resp. rozhodnúť, že právne úkony bez primeraného protiplnenia s krátením o\nviac ako 50 % sú bez ďalšieho neplatné, ak nie sú dané výnimky vylučujúce uplatnenie uvedenej zásady,\nako tomu je v danom prípade. Navrhla zrušiť napadnuté rozhodnutie a vec vrátiť odvolaciemu súdu na\nďalšie konanie.\nZároveň požiadala o odklad vykonateľnosti napadnutého rozhodnutia z dôvodu, že žalovanej vznikne\nnárok na náhradu trov konania, ktoré budú vyčíslené zrejme v značnej sume a to z hodnoty predmetu\nsporu.\n4. Žalovaná v písomnom vyjadrení k dovolaniu uviedla, že pre aplikáciu inštitútu ,,laesio enormis“\nabsentuje v právnom poriadku Slovenskej republiky legislatívne vyjadrenie, a preto odvolací súd\nnebol povinný uvádzať konkrétne rozhodnutia dovolacieho súdu, ktoré vylučujú aplikáciu takéhoto\nneexistujúceho ustanovenia. V súvislosti s uvádzaným rozhodnutím sp. zn. 4 Obo 125/2003 poukázala\nna to, že ide o rozhodnutie odvolacieho súdu, ktorého právnymi závermi nemožno podložiť prípustnosť\ndovolania v zmysle § 421 ods. 1 písm. c) CSP. Odhliadnuc od uvedeného poznamenala, že v predmetnej\nveci posudzoval najvyšší súd podstatne odlišnú skutkovú situáciu. Zdôraznila, že v prejednávanej veci\nbola kúpna zmluva uzavretá na základe iniciatívy žalobkyne a kúpna cena bola stanovená dohodou\nzmluvných strán tak, že jej výšku navrhla žalobkyňa a žalovaná ju akceptovala. Vo vzťahu k rozhodnutiu\nsp. zn. 5 Obdo 39/2015, na ktoré žalobkyňa v dovolaní poukázala, uviedla, že dovolací súd v ňom ani len\nokrajovo neriešil aplikovateľnosť zásady ,,laesio enormis“ v podmienkach právneho poriadku Slovenskej\nrepubliky. Podotkla, že odvolací súd sa v tomto prípade nemohol odchýliť od právnej praxe dovolacieho\nsúdu, nakoľko dovolací súd posudzoval výlučne procesné podmienky prípustnosti dovolania. Navrhla\nodmietnuť dovolanie žalobkyne, alternatívne dovolanie zamietnuť v súlade s § 448 CSP.\n5. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „dovolací súd“ resp. ,,najvyšší súd“) príslušný na\nrozhodnutie o dovolaní (§ 35 CSP) po zistení, že dovolanie podala v stanovenej lehote (§ 427 ods. 1\nCSP) strana sporu, v ktorej neprospech bolo napadnuté rozhodnutie vydané (§ 424 CSP), bez nariadenia\npojednávania (§ 443 CSP) po preskúmaní, či dovolanie obsahuje zákonom predpísané náležitosti (§\n428 CSP) a či sú splnené podmienky podľa § 429 CSP, a dospel k záveru, že dovolanie je procesne\nprípustné, ale nedôvodné.\n6. Právo na súdnu ochranu nie je absolútne a v záujme zaistenia právnej istoty a riadneho výkonu\nspravodlivosti podlieha určitým obmedzeniam. Toto právo, súčasťou ktorého je bezpochyby tiež právo\ndomôcť sa na opravnom súde nápravy chýb a nedostatkov v konaní a rozhodovaní súdu nižšieho\nstupňa, sa v občianskoprávnom konaní zaručuje len vtedy, ak sú splnené všetky procesné podmienky, za\nsplnenia ktorých občianskoprávny súd môže konať a rozhodnúť o veci samej. Platí to pre všetky štádiá\nkonania pred občianskoprávnym súdom, vrátane dovolacieho konania (napr. rozhodnutie Ústavného\nsúdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 4/2011).\n7. Dovolanie treba považovať za mimoriadny opravný prostriedok, ktorý má v systéme opravných\nprostriedkov civilného sporového konania osobitné postavenie. Dovolanie nie je „ďalším odvolaním“ a\ndovolací súd nesmie byť vnímaný (procesnými stranami ani samotným dovolacím súdom) ako tretia\ninštancia, v rámci konania ktorej by bolo možné preskúmať akékoľvek rozhodnutie odvolacieho súdu\n(porov. rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 1 Cdo 113/2012, sp. zn. 2 Cdo 132/2013, sp. zn. 3 Cdo\n18/2013, sp. zn. 4 Cdo 280/2013). Otázka posúdenia, či sú alebo nie sú splnené podmienky, za ktorých\nsa môže uskutočniť dovolacie konanie, patrí do výlučnej právomoci dovolacieho súdu (sp. zn. 1 Cdo\n6/2014, sp. zn. 3 Cdo 209/2015).\n\n8. Podľa § 419 CSP proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa.\nRozhodnutia odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné sú vymenované v § 420 a § 421 CSP.\n9. Podľa § 421 ods.1 písm. c) CSP dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým\nsa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo\nod vyriešenia právnej otázky, ktorá je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.\n10. Podľa § 432 CSP dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva\nv nesprávnom právnom posúdení veci. Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne\nposúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho\nposúdenia.\nPrávnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje\nkonkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu\npri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak\nsúd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale\ninterpretoval, alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery.\n11. Podľa § 440 CSP dovolací súd je dovolacími dôvodmi viazaný. Dovolacím dôvodom je nesprávnosť\nvytýkaná v dovolaní.\nZ hľadiska prípustnosti dovolania podľa § 421 ods. 1 písm. c) CSP má určujúci význam vymedzenie\n„právnej“ otázky, ktorá je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne, lebo pri jej riešení ešte nedošlo k\nustáleniu rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, alebo jeho jednotlivé senáty naďalej zastávajú odlišné\n(rozdielne) právne názory, čo sa prejavuje v ich rozdielnom rozhodovaní.\n12. Otázkou relevantnou podľa § 421 ods. 1 CSP môže byť len otázka právna (nie skutková). Môže\nísť tak o otázku hmotnoprávnu, ako aj o otázku procesnoprávnu (ktorej riešenie záviselo na aplikácii\na interpretácii procesných ustanovení). Na to, aby na základe dovolania podaného podľa uvedeného\nustanovenia mohlo byť rozhodnutie odvolacieho súdu podrobené meritórnemu dovolaciemu prieskumu\nz hľadiska namietaného nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 432 ods. 1 CSP), musia byť (najskôr)\nsplnené predpoklady prípustnosti (vecnej prejednateľnosti) dovolania, zodpovedajúce niektorému zo\nspôsobov riešenia tej právnej otázky, od vyriešenia ktorej záviselo rozhodnutie odvolacieho súdu a\ntiež podmienky dovolacieho konania, medzi ktoré okrem iného patrí riadne odôvodnenie dovolania\nprípustnými dovolacími dôvodmi a spôsobom vymedzeným v ustanoveniach § 431 až § 435 CSP\n(napr. rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. 4 Cdo 64/2018). K posúdeniu dôvodnosti dovolania a teda\nvecnej správnosti napadnutého rozhodnutia (či dovolateľom napadnuté rozhodnutie skutočne spočíva\nna nesprávnom právnom posúdení), môže dovolací súd pristúpiť len po prijatí záveru o prípustnosti\ndovolania.\n13. V preskúmavanej veci žalobkyňa vo vzťahu k uplatnenému dovolaciemu dôvodu podľa ustanovenia\n§ 421 ods. 1 písm. c) CSP poukázala na rozhodnutia dovolacieho súdu sp. zn. 2 M Cdo 9/2014,\nsp. zn. 4 Obo 125/2003, sp. zn. 5 Obdo 39/2015. Tvrdila, že súdy nižších inštancií právny záver\nz nich vyplývajúci zjavne opomenuli, lebo vymedzená právna otázka týkajúca pripustenia aplikácie\ninštitútu ,,laesio enormis“, je v uvedených rozhodnutiach posúdená vo vzájomnom rozpore.\n14.1. K rozdielnosti rozhodnutí v skutkovo rovnakých, prípadne podobných veciach dovolací súd uvádza,\nže právny poriadok Slovenskej republiky predvída možnosť existencie rozdielnych právnych názorov\nsúdov v skutkovo rovnakých alebo podobných veciach a upravuje procedúru, prostriedky a nástroje,\nktoré majú zabezpečiť koherentnosť judikatúry (napr. § 22 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene\na doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov). Tento mechanizmus spočíva najmä v\ninštitúte zverejňovania súdnych rozhodnutí zásadného významu najvyšším súdom a v inštitúte prijímania\nstanovísk k zjednocovaniu výkladu zákonov a iných všeobecne záväzných právnych predpisov plénom\nnajvyššieho súdu alebo príslušným kolégiom najvyššieho súdu (R17/2017).\n14.2. Z rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci Beian v. Rumunsko zo 6. decembra 2007\ndokonca vyplýva, že rozdielna judikatúra v skutkovo rovnakých, príp. podobných veciach je prirodzenou\nsúčasťou vnútroštátneho súdneho systému (v zásade každého súdneho systému, ktorý nie je založený\nna precedensoch, ako prameňoch práva tak, ako je to na Slovensku).\n\n15. Podľa čl. 2 ods. 2 ústavy štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu\na spôsobom, ktorý ustanoví zákon.\nKaždý môže konať, čo nie je zákonom zakázané, a nikoho nemožno nútiť, aby konal niečo, čo zákon\nneukladá (čl. 2 ods. 3 ústavy a § 2 ods. 3 Občianskeho zákonníka).\n16. Podľa čl. 2 ods. 1, 2 Základných princípov CSP ochrana ohrozených a lebo porušených práv a\nprávom chránených záujmov musí byť spravodlivá a účinná tak, aby bol naplnený princíp právnej istoty.\nPrávna istota je stav, v ktorom každý môže legitímne očakávať, že jeho spor bude rozhodnutý v súlade s\nustálenou rozhodovacou praxou najvyšších súdnych autorít; ak takej ustálenej rozhodovacej praxe niet,\naj stav, v ktorom každý môže legitímne očakávať, že jeho spor bude rozhodnutý spravodlivo.\n17. Podľa § 2 Občianskeho zákonníka občianskoprávne vzťahy vznikajú z právnych úkonov alebo z\niných skutočností, s ktorými zákon vznik týchto vzťahov spája. V občianskoprávnych vzťahoch majú\núčastníci rovnaké postavenie.\nÚčastníci občianskoprávnych vzťahov si môžu vzájomné práva a povinnosti upraviť dohodou odchylne\nod zákona, ak to zákon výslovne nezakazuje a ak z povahy ustanovení zákona nevyplýva, že sa od\nneho nemožno odchýliť.\n18. V občianskoprávnych vzťahov sa všeobecne uplatňuje princíp autonómie vôle (§ 2 ods. 3\nObčianskeho zákonníka), najmä zmluvnej autonómie, ktorý znamená, že pre posúdenie vzájomných\npráv a povinností účastníkov zmluvy je v prvom rade rozhodujúci obsah ich dojednania, pokiaľ\nneodporuje kogentným ustanoveniam hmotného práva.\n19. Doktrína o neprípustnosti neprimeraného zvýhodnenia jednej zmluvnej strany tzv. ,,laesio enormis“\nnie je právne upravená v našom právnom poriadku. Jej podstatou je, že ide výnimku z jednej z\nnajvýznamnejších zásad súkromného práva a to zásady zmluvnej voľnosti, ktorá predstavuje pretavenie\nprincípu autónomie vôle do záväzkovo právnych vzťahov. Súčasne ide o výnimku zo zásady ,,pacta sunt\nservanda“ (dohody sa majú dodržiavať) pri aplikácii ktorej ustupuje princípu dobrých mravov. V ,,laesio\nenormis“ sa odráža zásada ekvivalencie v tom zmysle, že plnenie i protiplnenie nemajú byť v príkrom\nrozpore a že majú zodpovedať zásadám spravodlivosti. Zmyslom a účelom ,,laesio enormis“ však nie je\nochrana akejsi objektívnej (metafyzickej) spravodlivej ceny, ale ochrana strany konajúcej v nevedomosti\no tzv. skutočnej (t. j. obvyklej trhovej) cene. Plní tak funkciu korektívu obsahovej nespravodlivosti zmlúv.\n20. K vymedzenej právnej otázky ,,či je alebo nie je možné bez ďalšieho uplatniť inštitút ,,laesio\nenormis“ v rámci právnych vzťahov, a teda či neprimeranosť plnení bez ďalšieho (ne)spôsobuje\nneplatnosť právneho úkonu pre rozpor s dobrými mravmi,“ dovolací súd uvádza, že ani táto doktrína\nmodifikovaná v rámci dojednaných zmluvných vzťahov bez ďalšieho nespôsobuje neplatnosť právneho\núkonu pre rozpor s dobrými mravmi. Opačný záver by viedol k nestabilite súkromnoprávnych vzťahov,\nk nerešpektovaniu zásady zmluvnej autonómie, ako aj k porušeniu princípu právnej istoty.\n21. Platnosť či neplatnosť právneho úkonu možno posudzovať len podľa okolností, ktoré existovali v čase\njeho vzniku (porovnaj R 54/2010). Jedným zo základných princípov výkladu zmlúv je priorita výkladu,\nktorý nevedie k neplatnosti zmluvy, pred takým výkladom, ktorý vedie k neplatnosti zmluvy, ak do úvahy\nprichádzajú obidva výklady (porovnaj Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky z 1. apríla 2015 sp.\nzn. I. ÚS 640/2014).\n22. K namietanému rozdielnemu posudzovaniu platnosti zmlúv v rozpore s dobrými mravmi v\nrozhodovacej praxi dovolacieho súdu, dovolací súd uvádza, že z rozhodnutí, na ktoré žalobkyňa\npoukázala, vyplýva opodstatnenosť uplatneného dovolacieho dôvodu v zmysle ustanovenia § 421 ods.\n1 písm. c) CSP z hľadiska procesnej prípustnosti dovolania.\n23. Rozsudkom najvyššieho súdu z 29. septembra 2015 sp. zn. 2 M Cdo 9/2014, dovolací súd\nmimoriadne dovolanie Generálneho prokurátora Slovenskej republiky zamietol, s tým, že konštatoval,\nže dojednaná kúpna cena v danej veci neodporuje žiadnemu cenovému predpisu. Záver súdov nižších\ninštancií o neplatnosti kúpnej zmluvy podľa § 39 Občianskeho zákonníka pre rozpor s dobrými mravmi\nbol však založený nielen na tom, že kúpna cena bola minimálne 8x nižšia, za akú by sa predmetné\nnehnuteľnosti dali v danom mieste a čase dali predať, ale aj na ďalších skutkových okolnostiach\n\ntýkajúcich sa predaja a prevodu nehnuteľností, ktoré v súhrne spolu s nízkou dohodnutou kúpnou cenou\nboli posúdené za rozporné s dobrými mravmi (§ 39 Občianskeho zákonníka).\n24. V ďalších rozhodnutiach najvyššieho súdu sp. zn. 4 Obdo 125/2003, sp. zn. 5 Obdo 39/2015\ntýkajúcich sa obchodnoprávnych vzťahov boli taktiež posudzované uzavreté zmluvy z hľadiska ich (ne)\nplatnosti podľa ustanovení § 39 v spojení § 3 Občianskeho zákonníka a zásadami poctivého obchodného\nstyku (§ 265 Obchodného zákonníka). Z uvedených rozhodnutí vyplýva, že súdy posudzovali aj okolnosti\nhrubého nepomeru plnenia jednej zo strán k protiplneniu druhej zmluvnej strany, ale v spojitosti s ďalšími\nskutkovými okolnosťami v konkrétnej veci, ktoré môžu napĺňať znaky konania v rozpore s dobrými\nmravmi.\n25. Žalobkyňa sa v spore domáhala určenia vlastníckeho práva z dôvodu, že uzavretú kúpnu zmluvu\nso žalovanou dňa 22. septembra 2008 (v spise na čl. 51) považovala za absolútne neplatnú z dôvodu\núžery v zmysle ustanovenia § 39a Občianskeho zákonníka. Zároveň namietala, že konanie žalovanej\nprekročilo pravidlá slušnosti a poctivosti, a preto v zmysle ustanovenia § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka\nje v rozpore s dobrými mravmi. Tvrdila, že pri uzatváraní kúpnej zmluvy nemala v úmysle uzavrieť\nzmluvu, ktorou by došlo k trvalému prechodu vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam, ale mala len záujem\nzískať dočasne finančné prostriedky vo výške 4 000.000,- Sk a na tento účel zabezpečiť úhradu dlhu\ndočasným prevodom vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam.\n26. Súdy nižších inštancií náležite zistili skutkový stav, ako vec správne právne posúdili. Konštatovali, že\nžalobkyňa neuniesla dôkaznú povinnosť na preukázanie ňou tvrdených skutočností, pričom poukázali na\nvýsledky vykonaného dokazovania. Povinnosť tvrdiť podstatné a rozhodujúce skutočnosti sa v právnej\nteórii označuje ako povinnosť substancovane tvrdiť, t. j. uviesť také skutkové tvrdenie, ktoré je možné\nsubsumovať pod konkrétnu hmotnoprávnu normu a je možné k tomu vykonať dokazovanie. Schopnosť\nstrany sporu uniesť bremeno tvrdenia spolu s dôkazným bremenom je predpokladom pre úspech v\nspore.\n27. Uzavretie kúpnej zmluvy s dojednanou nižšou kúpnou cenou ako je obvyklá na trhu, samo osebe\nnezakladá neplatnosť právneho úkonu. V rámci zmluvnej voľnosti nie je právnym poriadkom zakázané\ndojednanie príliš nízkej kúpnej ceny (,,laesio enormis“), resp. dojednanie, pri ktorom je ,, zvlášť hrubý\nnepomer medzi plnením a protiplnením pri kúpe nehnuteľnosti“. Pokiaľ uzavretie kúpnej zmluvy bolo\nvýsledkom dohody jej účastníkov nespätej s konaním priečiacim sa dobrým mravom, len dojednanie\npríliš nízkej kúpnej ceny nie je v rozpore s dobrými mravmi (porovnaj rozsudok najvyššieho súdu z 27.\njúna 2019, sp. zn. 3 Cdo 244/2018).\n28. K namietanému neuvedeniu odvolacím súdom odkazy na rozhodnutia dovolacieho súdu, dovolací\nsúd len dodáva, že napadnuté odôvodnenie rozhodnutia spĺňa náležitosti v súlade s ustanovením § 393\nods. 2 v spojení s § 220 ods. 2 CSP. Je jasné, zrozumiteľné a najmä preskúmateľné.\n29. Z týchto dôvodov dovolací súd považoval dovolanie za nedôvodné, a preto ho zamietol v súlade s\nustanovením § 448 CSP.\n30. Podľa § 444 ods.1 CSP dovolací súd môže na návrh odložiť vykonateľnosť napadnutého rozhodnutia,\nak sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa.\n31. Dovolací súd nezistil splnenie podmienok pre odloženie vykonateľnosti napadnutého rozhodnutia, a\npreto v súlade s ustálenou súdnou praxou o tom nevydal samostatné rozhodnutie.\n32. O nároku na náhradu trov dovolacieho konania dovolací súd rozhodol v zmysle § 453 ods. 1 CSP v\nspojení s § 262 ods. 1 CSP a zásadou úspechu žalovanej v dovolacom konaní (§ 255 ods. 1 CSP), ktorej\npriznal nárok na náhradu trov dovolacieho konania proti žalobkyni v plnom rozsahu. O výške priznanej\nnáhrady rozhodne súde prvej inštancie samostatným rozhodnutím po právoplatnosti rozhodnutia vo veci\nsamej (§ 262 ods. 2 CSP).\n33. Rozhodnutie bolo prijaté senátom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v pomere hlasov 3 : 0.\n\nPoučenie:\nProti tomuto rozhodnutiu nie je prípustný opravný prostriedok.", "vazby": {"vyrok_vztahy": [{"sz": "25Co/70/2018", "guid": "92b73c71-068a-4d25-83cd-2cd55f9f8ad5:0d0e184f-1945-49a5-b2d2-a151a415c6ba", "vztah": "zamietnute"}]}, "cituje": [{"guid": "ussr:7c351f23-ceca-4b37-b62d-b738db84659a", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2015:1.US.640.2014.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 640/2014", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 640/2014 z 1. 4. 2015", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2015-04-01", "citacie_n": 688, "url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2015:1.US.640.2014.1"}, {"guid": "ussr:d4803749-1cc9-44ce-a009-c48aca612e31", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 4/2011", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 4/2011 z 27. 1. 2011", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2011-01-27", "citacie_n": 728, "url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ussr:d4803749-1cc9-44ce-a009-c48aca612e31"}, {"guid": "c1efd32a-e1c1-48a8-925f-6b8163e7ed51:9b659c91-ca11-481f-9f5f-29fdb3441fb9", "ecli": "ECLI:SK:KSNR:2018:4115233025.1", "spisova_znacka": "25Co/70/2018", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Nitra sp. zn. 25Co/70/2018 z 22. 5. 2018", "sud": "Krajský súd Nitra", "datum_vydania": "2018-05-22", "citacie_n": 1, "url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ECLI:SK:KSNR:2018:4115233025.1"}], "citovane_v": [{"guid": "ussr:951ff0e5-6c3b-47a9-b3ac-e7afa61c54a1", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2022:1.US.569.2022.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 569/2022", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 569/2022 z 27. 10. 2022", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2022-10-27", "citacie_n": 0, "url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2022:1.US.569.2022.1"}, {"guid": "5dda23bb-ff2c-4e24-a619-237b5f2a58f3:91d1cdc5-46ec-4399-ac0a-a99f7c97871d", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2026:2313231659.1", "spisova_znacka": "8Cdo/174/2024", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 8Cdo/174/2024 z 16. 6. 2026", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2026-06-16", "citacie_n": 0, "url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2026:2313231659.1"}, {"guid": "792aa748-8a65-4871-bfa3-979d6c87116e:89980d9c-e460-42a2-97cf-3fd7f4aaae4b", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2026:8421201964.1", "spisova_znacka": "8Cdo/146/2024", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 8Cdo/146/2024 z 25. 2. 2026", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2026-02-25", "citacie_n": 1, "url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2026:8421201964.1"}, {"guid": "569f5d6b-67a1-41d0-aa2e-a26d52c7a9bf:0a226fae-415f-4b9b-b2ad-43f684b39df9", "ecli": "ECLI:SK:KSTT:2026:2324202247.1", "spisova_znacka": "26Co/133/2025", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Trnava sp. zn. 26Co/133/2025 z 12. 8. 2026", "sud": "Krajský súd Trnava", "datum_vydania": "2026-08-12", "citacie_n": 0, "url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ECLI:SK:KSTT:2026:2324202247.1"}]}