{"guid": "2ae5999b-8e67-4016-938d-8f4f54ce720b:4c72b171-1946-46d3-ae31-00c4f1e0fb8f", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2020:2106210592.4", "spisova_znacka": "7Cdo/31/2020", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 7Cdo/31/2020 z 27. 5. 2020", "citacia": "uznesenie Najvyššieho súdu SR z 27. mája 2020, sp. zn. 7Cdo/31/2020, ECLI:SK:NSSR:2020:2106210592.4", "identifikacne_cislo": "2106210592", "sud": {"guid": "sud_100", "nazov": "Najvyšší súd", "typ": "najvyssi", "slug": "najvyssi-sud"}, "sudca": "JUDr. Miriam Szárazová", "sudca_id": 102, "sudca_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/sudca/judr-miriam-szarazova-102", "datum_vydania": "2020-05-27", "forma": "Uznesenie", "povaha": ["Iná povaha rozhodnutia"], "oblast": ["Občianske právo"], "podoblast": ["Neplatnosť právnych úkonov"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1964/40/#paragraf-553.odsek-1", "nazov": "§ 553 ods. 1 OZ", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1964/40/#paragraf-553.odsek-1", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/40-1964/paragraf-553"}, {"iri": "/SK/ZZ/1964/40/#paragraf-553.odsek-2", "nazov": "§ 553 ods. 2 OZ", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1964/40/#paragraf-553.odsek-2", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/40-1964/paragraf-553"}, {"iri": "/SK/ZZ/1964/40/#paragraf-123.odsek-1", "nazov": "§ 123 ods. 1 OZ", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1964/40/#paragraf-123.odsek-1", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/40-1964/paragraf-123"}, {"iri": "/SK/ZZ/1963/99/#paragraf-219.odsek-2", "nazov": "§ 219 ods. 2 OSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1963/99/#paragraf-219.odsek-2", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/99-1963/paragraf-219"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-421.odsek-1.pismeno-c", "nazov": "§ 421 ods. 1 písm. c) CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-421.odsek-1.pismeno-c", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-421"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-420", "nazov": "§ 420 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-420", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-420"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-444.odsek-2", "nazov": "§ 444 ods. 2 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-444.odsek-2", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-444"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-419", "nazov": "§ 419 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-419", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-419"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-420", "nazov": "§ 420 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-420", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-420"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-421", "nazov": "§ 421 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-421", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-421"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-421.odsek-1", "nazov": "§ 421 ods. 1 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-421.odsek-1", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-421"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-447", "nazov": "§ 447 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-447", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-447"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-447", "nazov": "§ 447 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-447", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-447"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1964/40#paragraf-553", "/SK/ZZ/1964/40#paragraf-123", "/SK/ZZ/1963/99#paragraf-219", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-421", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-420", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-444", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-419", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-447"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/4c72b171-1946-46d3-ae31-00c4f1e0fb8f", "zdroj": "infosud", "url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2020:2106210592.4", "api_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2020:2106210592.4", "text_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2020:2106210592.4/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nNajvyšší súd\n7Cdo/31/2020\n2106210592\n27. 05. 2020\nJUDr. Lubor Šebo\nECLI:SK:NSSR:2020:2106210592.4\n\nUznesenie\nNajvyšší súd Slovenskej republiky v spore žalobcu F. J., D. S.. D. XX, T., proti žalovaným 1/ XOZORES\ns. r. o., so sídlom Hurbanova 986, 019 01 Ilava, IČO:46 122 818 (spoločnosť zrušená 14. marca\n2013 a vymazaná 14. júna 2013), 2/ D. D., 3/ I. D., V. D. W. XXX, obom zastúpeným Mgr. Matejom\nBlaškom, advokátom so sídlom Zuzany Chalupovej 10B, 851 07 Bratislava a 4/ K. Q., D. X. XX,\nT., o určenie neplatnosti právnych úkonov a iné, vedenom na Okresnom súde Trnava pod sp. zn.\n31C/47/2006, o dovolaní žalovaných 2/ a 3/ proti rozsudku Krajského súdu v Trnave z 11. mája 2016\nsp. zn. 11Co/231/2015, takto\nrozhodol:\nDovolanie o d m i e t a.\nŽalobca nemá nárok na náhradu trov dovolacieho konania.\nodôvodnenie:\n1. Okresný súd Trnava (ďalej aj „súd prvej inštancie“) rozsudkom z\n12.novembra 2014 č.k.\n31C/47/2006-439: I. konanie proti žalovanému 1/ zastavil; II. konanie o vzájomnom návrhu žalovaného 1\nproti žalobcovi (vymedzenom v II. výroku rozsudku) zastavil; III. žalobu proti žalovanému 4/ zamietol; IV.\nurčil, že vlastníkom nehnuteľností: rodinného domu súpisné číslo 170, ktorý je postavený na pozemku\nparcelné číslo 717/107 a pozemkov parc. č. 717/21 - orná pôda vo výmere 574 m2, parc. č. 717/107 zastavané plochy a nádvoria vo výmere 576 m2, ktoré sú zapísané na LV č. XXX v katastrálnom\núzemí W. je žalobca; V. vo zvyšnej časti žalobu zamietol; VI. uviedol, že o trovách konania rozhodne\nsamostatným uznesením. V odôvodnení uviedol, že žalobca s pôvodným žalovaným 1/ spoločnosťou\nFINANCREAL, spol. s r.o. uzavreli 12. augusta 2005 Zmluvu o\núvere č. 61/2005, na základe\nktorej veriteľ poskytol dlžníkovi/ žalobcovi úver vo výške 320.000,- Sk, s dohodnutým úrokom\nvo výške 5 % mesačne z celkovej sumy úveru. Žalobca sa úver s úrokom zaviazal splácať podľa\nsplátkového kalendára v mesačných splátkach 16.000,- Sk od 12. septembra 2005 a poslednej splátke\nvo výške 336.000,- Sk (12. augusta 2006). Na zabezpečenie splácania úveru uzavreli 12. augusta\n2005 Zmluvu o zabezpečení záväzku prevodom práva, na základe ktorej žalobca poskytol žalovanému\n1/ (FINANCREAL, spol. s r.o.) na zabezpečenie uspokojenia pohľadávky vyplývajúcej zo zmluvy o\núvere nehnuteľnosti, ktoré sú predmetom tejto žaloby. Keďže žalobca riadne nesplácal poskytnutý úver,\nžalovaný 1/ previedol nehnuteľnosti do svojho vlastníctva z titulu využitia práva vyplývajúceho zo Zmluvy\no úvere a zo Zmluvy o zabezpečení záväzku, následne nehnuteľnosti boli prevedené na ďalšie osoby.\nNaposledy vlastníkmi nehnuteľností na základe kúpnej zmluvy zo 4. júna 2007 sú žalovaní 2/ a 3/,\nzapísaní na liste vlastníctva. Súd prvej inštancie konanie proti žalovanému 1/ zastavil vzhľadom na to,\nže žalobca podaním z 12. novembra 2013 zobral žalobu voči nemu späť s odôvodnením, že žalovaný\n1/ zanikol bez likvidácie a právneho nástupcu. K výroku II. súd prvej inštancie uviedol, že žalovaný\n1/ podal vzájomný návrh voči žalobcovi, ktorý súd nevylúčil na samostatné konanie. V priebehu\nkonania súd prvej inštancie zistil, že 9. októbra 2012 bol pôvodný žalovaný 1 vymazaný z Obchodného\nregistra - právnym dôvodom bol dobrovoľný výmaz, pričom jeho právnym nástupcom bola spoločnosť\nXOZORES, s. r. o., ktorá bola následne 16. júna 2013 vymazaná z Obchodného registra - právnym\n\ndôvodom bol dobrovoľný výmaz, pričom právnym nástupcom bola spoločnosť PRO EXPO, s. r. o., ktorá\nbola následne zrušená bez likvidácie a 29. augusta 2013 bola vymazaná z Obchodného registra bez\nprávneho nástupcu. Konanie o vzájomnom návrhu tak musel súd prvej inštancie zastaviť z dôvodu, že\nnebola splnená jedna zo základných podmienok konať s jedným z účastníkov konania, pričom sa jednalo\no neodstrániteľný nedostatok - absencia spôsobilosti byť účastníkom konania. K III. výroku súd prvej\ninštancie uviedol, že nedostatok pasívnej legitimácie žalovaného 4/ nastal prevodom nehnuteľností,\nktoré sú predmetom tohto konania, na žalovaných 2/ a 3/, keď nastala situácia, že žalovaný 4/ nie\nje vlastníkom nehnuteľností. Konanie voči žalovanému 4/ zamietol z dôvodu, že nemá vecnú pasívnu\nlegitimáciu, ktorú má iba ten, kto je nositeľom uplatnenej povinnosti v konkrétnej veci. K výroku IV. súd\nprvej inštancie konštatoval, že dospel k záveru o absolútnej neplatnosti zmluvy o zabezpečovacom\nprevode vlastníckeho práva uzatvorenej medzi žalobcom a žalovaným 1/ a na základe toho i k neplatnosti\nuzatvorenej kúpnej zmluvy medzi žalovaným 1/ a žalovaným 4/ a žalovaným 4/ a žalovanými 2/\na 3/, predmetom ktorej boli sporné nehnuteľnosti, nakoľko žalovaný 1 (FINANCREAL, spol. s r.o.) sa\nnestal vlastníkom predmetných nehnuteľností, na základe čoho nemohol na žalovaného 4/ kúpnou\nzmluvou previesť vlastnícke právo k predmetným nehnuteľnostiam (to isté platí o prevode vlastníckeho\npráva medzi žalovaným 4/ a žalovanými 2/ a 3/). Súd prvej inštancie posudzoval najmä platnosť, resp.\nneplatnosť Zmluvy o zabezpečení záväzku prevodom práva bez ohľadu na to, či zmluva o úvere je platná\nalebo nie. Uviedol, že ustanovenie § 553 ods. 1 a 2. Občianskeho zákonníka, v znení platnom do 31.\ndecembra 2007, neupravuje ďalšie podmienky, ako by záväzok takéhoto charakteru mal byť upravený.\nNesplnením si povinnosti dlžníka z hlavného záväzku, zabezpečovací prevod práva spĺňa uhradzovaciu\nfunkciu. Z toho vyplýva povinnosť pre účastníkov zmluvy upraviť v zmluve práva a povinnosti\ntak, aby nebolo pochýb o tom, akým spôsobom sa majú strany (veriteľ a dlžník) z prevodu práva\nmedzi sebou vysporiadať. V danom prípade podľa súdu prvej inštancie v zmluve o zabezpečovacom\nprevode vlastníckeho práva absentuje také dojednanie, že v prípade, ak sa vlastníctvo veriteľa stane\nnepodmieneným (v dôsledku, že dlžník riadne a včas záväzok nesplní), nadobúdateľovi (veriteľovi) síce\nvzniklo právo na plnohodnotné nakladanie veci v súlade s § 123 ods. 1 Občianskeho zákonníka a čl. 20\nÚstavy Slovenskej republiky, avšak nie je zrejmé, že dlžníkom po speňažení majetku má byť zaistené\nvydanie tzv. hyperochy. Absencia takéhoto dojednania, ako náležitosti zmluvy, robí podľa názoru súdu\nprvej inštancie právny úkon neplatným. K V. výroku uviedol, že žalobu o určenie neplatnosti kúpnej\nzmluvy musel zamietnuť, nakoľko v prípade, ak si súd môže otázku platnosti či neplatnosti zmluvy\nposúdiť prejudiciálne, nemôže túto otázku pojať do výroku svojho rozhodnutia. Možno žalovať priamo\nna určenie vlastníckeho práva žalobcu s tým, že súd posúdi ako otázku predbežnú (ne)platnosť zmluvy,\na preto naliehavý právny záujem na samotnom určení platnosti či neplatnosti zmluvy daný nie je.\n2. Na odvolanie žalovaných 2/ a 3/ Krajský súd v Trnave (ďalej aj „odvolací súd“) rozsudkom z 11. mája\n2016 sp. zn. 11Co/231/2015 rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil ako vecne správny v zmysle\n§ 219 ods. 2 O.s.p. V celom rozsahu sa stotožnil so skutkovými zisteniami a právnymi závermi\nsúdu prvej inštancie obsiahnutými v odôvodnení napadnutého rozsudku a v podrobnostiach na ne\nv odôvodnení odkázal. Odvolací súd dospel k záveru, že súd prvej inštancie zistil skutkový stav v\nrozsahu potrebnom pre vyhlásenie rozsudku a na základe vykonaných dôkazov dospel k správnym\nskutkovým zisteniam. Poukázal na skutočnosť, že v danom prípade v zmluve o zabezpečovacom\nprevode vlastníckeho práva absentuje také dojednanie, že v prípade, ak sa vlastníctvo veriteľa stane\nnepodmieneným (v dôsledku, že dlžník riadne a včas záväzok nesplní), nadobúdateľovi (veriteľovi) síce\nvzniklo právo na plnohodnotné nakladanie veci v súlade s § 123 ods. 1 Občianskeho zákonníka a\nčl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, avšak nie je zrejmé, že dlžníkom po speňažení majetku\nmá byť zaistené vydanie tzv. hyperochy. Absencia takéhoto dojednania, ako náležitosti zmluvy, robí\npodľa názoru odvolacieho súdu právny úkon neplatným. V dôsledku absencie takéhoto dojednania\nmedzi účastníkmi zmluvy to znamená, že pokiaľ žalovaný 1/ na základe kúpnej zmluvy previedol\nvlastnícke právo k predmetu zabezpečovacieho prevodu na žalovaného 4/ za dohodnutú kúpnu cenu k\nvyplateniu rozdielu medzi nevrátenou časťou úveru a speňaženou hodnotou zabezpečovacieho prevodu\npráva nedošlo, keďže v zmluve takéto dojednanie absentovalo. K námietke odvolateľov, že súd prvej\ninštancie ustálil prednosť žalobcovho základného práva vlastniť majetok oproti ich základnému právu,\nodvolací súd uviedol, že na základe absolútne neplatného právneho úkonu nemôže dôjsť k platnému\nprevodu vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam, a teda nemožno uvažovať o ochrane vlastníckeho práva,\nhoc i dobromyseľného nadobúdateľa. Rovnako tak nie je možné za uvedeného stavu uprednostniť\npožiadavku právnej istoty a ochrany práv nadobudnutých v dobrej viere pred zásadou, podľa ktorej\nnikto nemôže na iného previesť viac práv, ako má sám. Ďalej odvolací súd k námietke zhodnotenia\npredmetných nehnuteľností konštatoval, že ak odvolatelia tvrdia, že boli dobromyseľní v tom, že im\n\nnehnuteľnosti vlastnícky patria, mali postavenie oprávnených držiteľov a mali zákonné právo voči\nvlastníkovi nehnuteľností na náhradu nákladov, ktoré účelne vynaložili na nehnuteľnosti po dobu ich\noprávnenej držby, a to v rozsahu zodpovedajúcom zhodnoteniu nehnuteľnosti ku dňu jej vrátenia.\nOdvolatelia si však takéto právo neuplatnili.\n3. Žalovaní 2/ a 3/ proti uvedenému rozsudku odvolacieho súdu podali dovolanie z dôvodu, že súd\nnesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva\nv takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 písm. f/ Civilného\nsporového poriadku (ďalej len „CSP“) a rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia\notázky, ktorá je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 písm. c/ CSP).\nNamietajú, že súd neposudzoval ich dobromyseľnosť pri nadobudnutí vlastníckeho práva, posudzoval\niba nedobromyseľnosť pri rekonštrukcii. Uvádzajú, že konali v dobrej viere v zápis nehnuteľností v\nkatastri nehnuteľností. Podľa žalovaných 2/ a 3/ nemožno akcentovať princíp, že nikto nemôže previesť\nna iného viac práv ako má sám a zároveň nechrániť nadobúdateľa nehnuteľností - legitímne očakávanie\nnadobudnutia vlastníckeho práva k nehnuteľnosti. Porušenie práva na spravodlivý proces videli v tom,\nže súd prvej inštancie ako aj odvolací súd nepristúpili k hodnoteniu dobromyseľnosti žalovaných 2/ a\n3/ pri nadobúdaní nehnuteľnosti, ako aj to, že nevypočuli žalovaných 2/ a 3/ za týmto účelom. V rámci\ndovolacieho dôvodu, že rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia otázky, ktorá je dovolacím\nsúdom rozhodovaná rozdielne poukázali na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej\naj „najvyšší súd“) sp. zn. 6Cdo/71/2011, kde najvyšší súd uviedol, že zásadu „nikto nemôže previesť\nviac práv než má sám“ možno prelomiť ochranou dobrej viery nadobúdateľa len celkom výnimočne,\npokiaľ je nad akúkoľvek pochybnosť zrejmé, že nadobúdateľ je dobromyseľný, že vec riadne podľa\npráva nadobudol,“ ako aj na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej aj „ústavný súd“) I. ÚS\n549/2015-33, kde ústavný súd dospel k záveru, že „musí dôjsť k určitému posunu v doterajšej judikatúre\nústavného súdu v riešení otázky „nemo plus iuris“ - ochrana osoby, ktorá robila právny úkon s dôverou v\nurčitý - druhou stranou prezentovaný skutkový stav. Treba zvažovať súvislosti kolízie základných práv.\nVyššie riziko má niesť nedbalý vlastník než nadobúdateľ v dobrej viere, pretože tento nie je schopný sa\ndozvedieť o tom, ako vec opustila vlastníkom sféru a dostala sa na list vlastníctva prevodcu po zákonom\nurčenom správnom (katastrálnom) konaní.“ Žalovaní 2/ a 3/ navrhovali zrušiť rozsudok odvolacieho\nsúdu ako aj súdu prvej inštancie a vec vrátiť súdu prvej inštancie na konanie. Zároveň žiadali o odklad\nprávoplatnosti rozsudku odvolacieho súdu.\n4. Žalobca a žalovaný 4/ sa k podanému dovolaniu nevyjadrili.\n5. Na základe nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej aj „ústavný súd“) z 5.\nseptembra 2018 sp. zn. I. ÚS 92/2018, ktorým vyslovil, že základné právo žalovaných 2/ a 3/ uznesením\nNajvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd“) z 28. septembra 2017 sp. zn.\n7Cdo/163/2016 bolo porušené, rozhodoval najvyšší súd o dovolaní žalovaných 2/ a 3/ znovu v intenciách\nnálezu ústavného súdu.\n6. Najvyšší súd predovšetkým nezistil splnenie predpokladov pre odloženie právoplatnosti napadnutého\nrozhodnutia v zmysle § 444 ods. 2 CSP a v súlade s ustálenou praxou tohto súdu o tom nevydal\nsamostatné rozhodnutie.\n7. Následne najvyšší súd ako súd dovolací (§ 35 CSP) po zistení, že dovolanie podala v stanovenej\nlehote (§ 427 ods. 1 CSP) strana zastúpená v súlade so zákonom (§ 429 ods. 1 CSP), v ktorej\nneprospech bolo napadnuté rozhodnutie vydané (§ 424 CSP), bez nariadenia pojednávania (§ 443 CSP)\ndospel k záveru, že dovolanie treba odmietnuť.\n8. V danom prípade bolo dovolanie podané po 1. júli 2016, kedy nadobudol účinnosť nový civilný\nprocesný kódex. Aj za účinnosti CSP treba dovolanie považovať za mimoriadny opravný prostriedok,\nktorý má v systéme opravných prostriedkov civilného sporového konania osobitné postavenie. Dovolanie\naj podľa novej právnej úpravy nie je „ďalším odvolaním“ a dovolací súd nesmie byť vnímaný (procesnými\nstranami ani samotným dovolacím súdom) ako tretia inštancia, v rámci konania ktorej by bolo možné\npreskúmať akékoľvek rozhodnutie odvolacieho súdu (viď napríklad rozhodnutia najvyššieho súdu sp.\nzn. 1Cdo/113/2012, 2Cdo/132/2013, 3Cdo/18/2013, 4Cdo/280/2013, 5Cdo/275/2013, 6Cdo/107/2012 a\n7Cdo/92/2012).\n\n9. Už v rozhodnutiach vydaných do 30. júna 2016 najvyšší súd opakovane vyjadril záver aktuálny aj\nv súčasnosti, v zmysle ktorého právo na súdnu ochranu nie je absolútne a v záujme zaistenia právnej\nistoty a riadneho výkonu spravodlivosti podlieha určitým obmedzeniam. Toto právo, súčasťou ktorého\nje tiež právo domôcť sa na opravnom súde nápravy chýb a nedostatkov v konaní a rozhodovaní\nsúdu nižšieho stupňa, sa v civilnom sporovom konaní zaručuje len vtedy, ak sú splnené všetky\nprocesné podmienky, za splnenia ktorých môže súd konať a rozhodnúť o veci samej. Platí to pre\nvšetky štádiá konania, vrátane dovolacieho konania (1Cdo/6/2014, 3Cdo/357/2015, 4Cdo/1176/2015,\n5Cdo/255/2014, 8Cdo/400/2015). Otázka posúdenia, či sú, alebo nie sú splnené podmienky, za\nktorých sa môže uskutočniť dovolacie konanie, patrí do výlučnej právomoci dovolacieho súdu.\n10. Právnu úpravu dovolania a dovolacieho konania, ktorá stanovuje podmienky, za ktorých\nsa môže táto výnimka uplatniť, nemožno v žiadnom prípade interpretovať rozširujúco; namieste\nje tu skôr reštriktívny výklad (3Cdo/319/2013, 1Cdo/348/2013, 3Cdo/357/2016, 3ECdo/154/2013,\n3Cdo/208/2014). Narušenie princípu právnej istoty strán, ktorých právna vec bola právoplatne skončená\n(meritórnym rozhodnutím) musí byť vyvážené sprísnenými podmienkami prípustnosti - to platí o všetkých\nmimoriadnych opravných prostriedkoch.\n11. Naďalej je tiež plne opodstatnené konštatovanie, že ak by najvyšší súd bez ohľadu na\nneprípustnosť dovolania pristúpil k posúdeniu vecnej správnosti rozhodnutia odvolacieho súdu a na\ntom základe ho prípadne zrušil, porušil by základné právo na súdnu ochranu toho, kto stojí na opačnej\nprocesnej strane [porovnaj rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“)\nsp. zn. II. ÚS 172/03].\n12. Naznačenej mimoriadnej povahe dovolania zodpovedá aj právna úprava jeho prípustnosti. V zmysle\n§ 419 CSP je proti rozhodnutiu odvolacieho súdu dovolanie prípustné, (len) ak to zákon pripúšťa. To\nznamená, že ak zákon výslovne neuvádza, že dovolanie je proti tomu - ktorému rozhodnutiu odvolacieho\nsúdu prípustné, nemožno také rozhodnutie (úspešne) napadnúť dovolaním. Rozhodnutia odvolacieho\nsúdu, proti ktorým je dovolanie prípustné, sú vymenované v ustanoveniach § 420 a 421 CSP.\n13. V zmysle § 419 CSP je proti rozhodnutiu odvolacieho súdu dovolanie prípustné, (len) ak to\nzákon pripúšťa. To znamená, že ak zákon výslovne neuvádza, že dovolanie je proti tomu-ktorému\nrozhodnutiu odvolacieho súdu prípustné, nemožno také rozhodnutie (úspešne) napadnúť dovolaním.\nRozhodnutia odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné, sú vymenované v ustanoveniach\n§ 420 a § 421 CSP.\n14. Podľa § 420 CSP je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej\nalebo ktorým sa konanie končí, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten,\nkto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c/ strana nemala spôsobilosť\nsamostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný\nopatrovník, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,\ne/ rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f/ súd nesprávnym procesným\npostupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo\nk porušeniu práva na spravodlivý proces.\n15. Podľa § 421 ods. 1 CSP je dovolanie prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa\npotvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od\nvyriešenia právnej otázky, a/ pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe\ndovolacieho súdu, b/ ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c/ je\ndovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.\n16. Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v\ntomto ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom\nspočíva táto vada (§ 431 ods. 1 CSP).\n17. Dovolanie prípustné podľa § 421 CSP možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v\nnesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ\nuvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť\ntohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).\n\n18. Dovolací súd je dovolacími dôvodmi viazaný (§ 440 CSP). Dovolacím dôvodom je nesprávnosť\nvytýkaná v dovolaní (porovnaj § 428 CSP). Pokiaľ nemá dovolanie vykazovať nedostatky, ktoré v\nkonečnom dôsledku vedú k jeho odmietnutiu podľa § 447 písm. f/ CSP, je (procesnou) povinnosťou\ndovolateľa vysvetliť v dovolaní, z čoho vyvodzuje prípustnosť dovolania a označiť v dovolaní náležitým\nspôsobom dovolací dôvod (§ 420 alebo § 421 CSP v spojení s § 431 ods. 1 CSP a § 432 ods. 1 CSP).\nV dôsledku spomenutej viazanosti dovolací súd neprejednáva dovolanie nad rozsah, ktorý dovolateľ\nvymedzil v dovolaní uplatneným dovolacím dôvodom.\n19. Žalovaní 2/ a 3/ prípustnosť podaného dovolania vyvodzujú z ustanovenia § 420 písm. f/ CSP,\npričom namietali dokazovanie a nedostatočne zistený skutkový stav súdmi nižších inštancií, ako aj\nodôvodnenie a nepreskúmateľnosť rozhodnutia odvolacieho súdu.\n20. Podstatou práva na spravodlivý súdny proces je možnosť fyzických a právnických osôb domáhať\nsa svojich práv na nestrannom súde a v konaní pred ním využívať všetky právne inštitúty a záruky\nposkytované právnym poriadkom. Integrálnou súčasťou tohto práva je právo na relevantné, zákonu\nzodpovedajúce konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky (I. ÚS 26/94), v ktorom sa uplatnia\nvšetky zásady súdneho rozhodovania v súlade so zákonmi a pri aplikácii ústavných princípov. Pod\nporušením práva na spravodlivý proces (vo všeobecnosti) treba rozumieť taký postup súdu, ktorým sa\núčastníkom konania znemožní realizácia tých procesných práv, ktoré im právna úprava priznáva za\núčelom zabezpečenia spravodlivej ochrany ich práv a právom chránených záujmov.\n21. Z práva na spravodlivé súdne konanie vyplýva povinnosť všeobecného súdu zaoberať sa účinne\nnámietkami, argumentmi a dôkaznými návrhmi strán (avšak) s výhradou, že majú význam pre\nrozhodnutie vo veci (I. ÚS 46/05). Z uvedeného potom vyplýva, že k porušeniu práva na\nspravodlivý proces v zmysle ustanovenia § 420 písm. f/ CSP môže dôjsť aj nepreskúmateľnosťou\nnapadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu (porov. I. ÚS 105/06, III. ÚS 330/2013, či sp. zn.\n4Cdo/3/2019, 8Cdo/152/2018, 5Cdo/57/2019) alebo prekvapivosťou rozhodnutia vtedy, keď odvolací\nsúd vydá rozhodnutie, ktoré nebolo možné na základe zisteného skutkového stavu veci predvídať, čím\nbola strane odňatá možnosť právne a skutkovo argumentovať vo vzťahu k otázke, ktorá sa s ohľadom na\nprávny názor odvolacieho súdu javila ako významná pre jeho rozhodnutie, či rôznymi závažnými deficitmi\nv dokazovaní (tzv. opomenutý dôkaz, deformovaný dôkaz, porušenie zásady voľného hodnotenia\ndôkazov a pod.).\n22. Z hľadiska prípustnosti dovolania v zmysle ustanovenia § 420 CSP nie je významný subjektívny názor\ndovolateľa tvrdiaceho, že sa súd dopustil chyby vymenovanej v tomto ustanovení, ale rozhodujúcim je\nvýlučne zistenie (záver) dovolacieho súdu, že k tejto procesnej vade skutočne došlo.\n23. Dovolací súd zdôrazňuje, že pri posudzovaní splnenia požiadaviek na riadne odôvodnenie\nrozhodnutia, správnosť právnych záverov, ku ktorým súdy dospeli, nie je právne relevantná, lebo\nprípadne nesprávne právne posúdenie veci prípustnosť dovolania nezakladá. Ako vyplýva aj z judikatúry\nústavného súdu, iba skutočnosť, že dovolateľ sa s právnym názorom všeobecného súdu nestotožňuje,\nnemôže viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti rozhodnutia odvolacieho súdu\n(napr. I. ÚS 188/06).\n24. V súvislosti s námietkou žalovaných 2/ a 3/ o nepreskúmateľnosti rozhodnutia odvolacieho\nsúdu je potrebné poukázať na to, že na rokovaní občianskoprávneho kolégia najvyššieho súdu,\nktoré sa uskutočnilo 3. decembra 2015, bolo prijaté zjednocujúce stanovisko, právna veta ktorého\nznie: „Nepreskúmateľnosť rozhodnutia zakladá inú vadu konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/\nObčianskeho súdneho poriadku. Výnimočne, keď písomné vyhotovenie rozhodnutia neobsahuje\nzásadné vysvetlenie dôvodov podstatných pre rozhodnutie súdu, môže ísť o skutočnosť, ktorá\nzakladá prípustnosť dovolania podľa § 237 ods. 1 písm. f/ Občianskeho súdneho poriadku.“\n25. Uvedené stanovisko, ktoré bolo publikované v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí\nsúdov Slovenskej republiky pod R 2/2016, považuje dovolací súd za plne opodstatnené aj v\npreskúmavanej veci. Dovolací súd dodáva, že obsah spisu nedáva žiadny podklad pre to, aby sa na\ndaný prípad uplatnila druhá veta tohto stanoviska, ktorá predstavuje krajnú výnimku z prvej vety a\ntýka sa výlučne len celkom ojedinelých prípadov, ktoré majú znaky relevantné aj podľa judikatúry\n\nEurópskeho súdu pre ľudské práva. O taký prípad ide v praxi napríklad vtedy, keď rozhodnutie súdu\nneobsahuje vôbec žiadne odôvodnenie, alebo keď sa vyskytli „vady najzákladnejšej dôležitosti pre súdny\nsystém” (pozri Sutyazhnik proti Rusku, rozsudok z roku 2009), prípadne ak došlo k vade tak\nzásadnej, že mala za následok „justičný omyl“ (Ryabykh proti Rusku, rozsudok z roku 2003).\n26. V posudzovanom prípade obsah spisu nedáva podklad pre záver, že odvolací súd svoje rozhodnutie\nodôvodnil spôsobom, ktorým by založil procesnú vadu zmätočnosti v zmysle § 420 písm. f/ CSP. V\nodôvodnení svojich rozhodnutí súdy oboch nižších inštancií popísali obsah podstatných skutkových\ntvrdení strán a dôkazov vykonaných v konaní, uviedli, z ktorých dôkazov vychádzali a ako\nich vyhodnotili, zároveň citovali ustanovenia, ktoré aplikovali a z ktorých vyvodili svoje právne\nzávery. Odvolací súd sa v napadnutom rozhodnutí vysporiadal so všetkými podstatnými rozhodujúcimi\nskutočnosťami, ako aj s námietkami žalovaných 2/ a 3/ uvedenými v odvolaní. Jeho myšlienkový\npostup je v odôvodnení dostatočne vysvetlený nielen poukazom na všetky rozhodujúce skutočnosti\nzistené vykonaným dokazovaním, ale tiež s poukazom na právne závery, ktoré prijal. Z odôvodnenia\nrozhodnutia odvolacieho súdu vyplýva, že sa v celom rozsahu stotožnil s odôvodnením rozhodnutia\nsúdu prvej inštancie a s jeho skutkovými i právnymi závermi. Z uvedeného je teda celkom zrejmé, ako a\nz akých dôvodov odvolací súd rozhodol a podľa názoru dovolacieho súdu má odôvodnenie rozhodnutia\nodvolacieho súdu (ktoré treba v spojení s rozhodnutím súdu prvej inštancie chápať ako jeden vecný\ncelok) náležitosti v zmysle § 393 CSP. Za procesnú vadu konania podľa ustanovenia § 420 písm. f/\nCSP nemožno považovať to, že odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv dovolateľa.\nTakisto samotná skutočnosť, že dovolateľ so skutkovými a právnymi závermi vyjadrenými v odôvodnení\nrozhodnutia odvolacieho súdu nesúhlasí a nestotožňuje sa s nimi, nemôže sama osebe viesť k založeniu\nprípustnosti dovolania podľa § 420 písm. f/ CSP, pretože do práva na spravodlivý proces nepatrí\nprávo na to, aby bola strana sporu pred všeobecným súdom úspešná, teda aby bolo rozhodnuté v\nsúlade s jej požiadavkami, resp. s jeho právnymi názormi (I. ÚS 50/04), ani právo, aby sa všeobecný\nsúd stotožnil s jej právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (IV. ÚS 252/04).\n27. K námietke žalovaných 2/ a 3/ o tom, že súd prvej inštancie a odvolací súd k hodnoteniu\nich dobromyseľnosti pri nadobúdaní nehnuteľností vôbec nepristúpili, najvyšší súd uvádza, že ide o\nnedôvodnú námietku, nakoľko odvolací súd sa vyjadril k dobromyseľnosti nadobúdateľa, keď uviedol, že\nna základe absolútne neplatného právneho úkonu nemôže dôjsť k platnému prevodu vlastníckeho práva\nk nehnuteľnostiam, a teda nemožno uvažovať o ochrane vlastníckeho práva, hoc i dobromyseľného\nnadobúdateľa.\n28. Dovolací súd považuje za potrebné poznamenať, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na\nvšetky otázky nastolené stranou sporu, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,\nprípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Preto odôvodnenie rozhodnutia\nvšeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, stačí na\nzáver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces\n(IV. ÚS 115/03). Súd v opravnom konaní nemusí dať odpoveď na všetky námietky uvedené v opravnom\nprostriedku, ale iba na tie, ktoré majú (podľa názoru súdu) podstatný význam pre rozhodnutie o odvolaní\na zostali sporné alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov rozhodnutia súdu prvej inštancie, ktoré je\npredmetom preskúmania v odvolacom konaní (II. ÚS 78/05).\n29. Najvyšší súd už podľa predchádzajúcej úpravy dospel k záveru, že realizácia procesných oprávnení\nsa účastníkovi neznemožňuje právnym posúdením (viď R 54/2012 a rozhodnutia najvyššieho súdu\nsp. zn. 1Cdo/62/2010, 2Cdo/97/2010, 3Cdo/53/2011, 4Cdo/68/2011, 5Cdo/44/2011, 6Cdo/41/2011,\n7Cdo/26/2010 a 8ECdo/170/2014).\n30. Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a\nna zistený skutkový stav aplikuje konkrétnu právnu normu. Nesprávne právne posúdenie je chybnou\naplikáciou práva na zistený skutkový stav; dochádza k nej vtedy, ak súd nepoužil správny (náležitý)\nprávny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak\nzo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery.\n31. Podľa právneho názoru dovolacieho súdu nie je po 1. júli 2016 žiadny dôvod pre odklon od vyššie\nuvedeného chápania dopadu nesprávneho právneho posúdenia veci (nesprávneho vyriešenia niektorej\n\nprávnej otázky súdom) na možnosť uskutočňovať procesné oprávnenia niektorou zo strán civilného\nsporového konania.\n32. Najvyšší súd dodáva, že dôvodom znemožňujúcim realizáciu procesných oprávnení účastníka (a v\nzmysle § 237 ods. 1 písm. f/ O.s.p. zakladajúcim prípustnosť dovolania) nebolo podľa predchádzajúcej\nprávnej úpravy nedostatočné zistenie rozhodujúcich skutkových okolností, nevykonanie všetkých\nnavrhovaných dôkazov alebo nesprávne vyhodnotenie niektorého dôkazu (R 37/1993, R 125/1999,\nR 42/1993 a rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 1Cdo/85/2010, 2Cdo/29/2011, 3Cdo/268/2012,\n3Cdo/108/2016, 2Cdo/130/2011, 5Cdo/244/2011, 6Cdo/185/2011, 7Cdo/38/2012). Podľa právneho\nnázoru dovolacieho súdu ani po novej právnej úprave civilného sporového konania, ktorá nadobudla\núčinnosť 1. júla 2016, nie je dôvodom zakladajúcim prípustnosť dovolania v zmysle § 420 písm.\nf/ CSP nedostatočné zistenie skutkového stavu, nevykonanie všetkých navrhovaných dôkazov alebo\nnesprávne vyhodnotenie niektorého dôkazu.\n33. Na podklade vyššie uvedeného dospel dovolací súd k záveru, že dovolanie žalovaných 2/ a 3/ nie\nje podľa § 420 písm. f/ CSP prípustné.\n34. Žalovaní 2/ a 3/ prípustnosť podaného dovolania vyvodzujú aj z ustanovenia § 421 ods. 1 písm.\nc/ CSP, t. j., že rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, ktorá je dovolacím\nsúdom rozhodovaná rozdielne. V súvislosti s dovolaním podľa § 421 ods. 1 písm. c/ CSP dovolatelia\nnamietali nesprávne právne posúdenie ohľadom právnej otázky možnosti nadobudnutia vlastníckeho\npráva k nehnuteľnosti od nevlastníka dobromyseľným kupujúcim. V tejto súvislosti poukázali na\nrozhodnutia najvyššieho súdu 6Cdo/71/2011 a rozhodnutie ústavného súdu I. ÚS 549/2015.\n35. Z hľadiska prípustnosti dovolania v zmysle § 421 ods. 1 písm. c/ CSP je relevantná\nprávna otázka, pri riešení ktorej sa v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu vyskytla nejednotnosť\nnavonok prejavená v prijatí odlišných právnych názorov. Ide teda o otázku, ktorú už dovolací súd riešil,\navšak právne názory dovolacích senátov sa ešte neustálili (nepredstavujú ustálenú rozhodovaciu prax\ndovolacieho súdu). Najvyšší súd v rozhodnutiach sp. zn. 8Cdo/78/2017 a sp. zn. 3Cdo/196/2018\nuž uviedol, že ak dovolateľ vyvodzuje prípustnosť dovolania z § 421 ods. 1 písm. c/ CSP, je povinný\noznačiť rozhodnutia dovolacieho súdu, v ktorých dovolací súd o danej právnej otázke rozhodoval\nrozdielne (zaujal iné právne závery). Podobne v rozhodnutí sp. zn. 8Cdo/141/2017 uviedol, že ak\ndovolateľ v dovolaní, prípustnosť ktorého vyvodzuje z uvedeného ustanovenia, neoznačil rozhodnutia\ndovolacieho súdu, ktoré o danej právnej otázke zaujali rozdielne právne závery, nemôže dovolací súd\nuskutočniť meritórny dovolací prieskum, hranice ktorého nie sú vymedzené. V takom prípade nemôže\nsvoje rozhodnutie založiť na predpokladoch alebo domnienkach o tom, ktorú otázku a ktorý\njudikát, stanovisko alebo rozhodnutie mal dovolateľ na mysli. Ak by postupoval inak, rozhodol by\nbez relevantného podkladu. Skutočnosť, že dovolateľ vyvodzujúci prípustnosť dovolania z § 421 ods.\n1 písm. c/ CSP neuvedie rozhodnutia dovolacieho súdu, ktoré sú rozdielne, považuje najvyšší súd za\nabsenciu náležitostí dovolania v zmysle § 431 až § 435 CSP (porovnaj 1Cdo/206/2016, 8Cdo/141/2017,\n8Cdo/50/2017).\n36. Najvyšší súd predovšetkým konštatuje, že do ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu\nnepatria rozhodnutia ústavného súdu, krajských súdov Slovenskej republiky, Najvyššieho súdu Českej\nrepubliky ani Európskeho súdu pre ľudské práva (m. m. R 71/2018, 3Cdo/6/2017, 3Cdo/165/2018,\n6Cdo/79/2017). Pokiaľ je riešenie určitej právnej otázky odvolacím súdom rozhodovaná týmito súdmi\n(teda aj ústavným súdom) rozdielne, nemôže ísť o rozdielnu rozhodovaciu činnosť relevantnú\nv zmysle ustanovenia § 421 ods. 1 písm. c/ CSP. Na základe uvedeného najvyšší súd nemohol\nprihliadať na dovolateľmi označené rozhodnutie ústavného súdu.\n37. V rozhodnutí 6Cdo/71/2011 najvyšší súd vo veci, ktorej predmetom bolo určenie veci do dedičstva,\nzrušil napadnuté odvolacie rozhodnutie z dôvodu nesprávneho posúdenia otázky naliehavého právneho\nzáujmu na určení vlastníctva. Okrem toho tiež uviedol, že «nemožno vylúčiť situáciu, keď proti princípu\nochrany práva pôvodného vlastníka bude pôsobiť princíp ochrany dobrej viery nového nadobúdateľa.\nV súvislosti s riešením kolízie týchto princípov dovolací súd zastáva názor, že ochranu skutočného\nvlastníka, zaručovanú zásadou „nikto nemôže previesť viac práv, než má sám“ možno prelomiť\nochranou dobrej viery nadobúdateľa len celkom výnimočne, pokiaľ je nad akúkoľvek pochybnosť zrejmé,\nže nadobúdateľ je dobromyseľný, že vec riadne podľa práva nadobudol ... Dobrá viera musí byť\n\npritom hodnotená veľmi prísne, pričom poskytnutie ochrany dobromyseľnému nadobúdateľovi sa s\nprihliadnutím na individuálne okolnosti posudzovanej veci musí javiť ako spravodlivé. Poskytnutie tejto\nochrany sa vo svojich dôsledkoch prejaví ako možnosť dobromyseľného nadobúdateľa pokračovať v\noprávnenej držbe ... O dobrú vieru ide vtedy, ak nadobúdateľ nehnuteľnosti ani pri vynaložení potrebnej\nopatrnosti, ktorú možno od neho s ohľadom na okolnosti a povahu prípadu požadovať, nemal,\nprípadne nemohol mať (z hľadiska kritéria priemerne obozretného jedinca) dôvodné pochybnosti o tom,\nže v skutočnosti subjektu, ktorý je ako nositeľ určitého práva zapísaný v katastri (evidencii) nehnuteľností,\ntakéto právo nesvedčí.»\n38. V rozhodnutí sp. zn. 6Cdo/71/2011, na ktoré žalovaní 2/ a 3/ v dovolaní poukázali, sa najvyšší súd\nmierne odklonil od ustálenej rozhodovacej činnosti, kedy pripustil, že za výnimočných okolností ochranu\nskutočného vlastníka, zaručovanú zásadou „nikto nemôže previesť viac práv, než má sám“ možno\nprelomiť ochranou dobrej viery nadobúdateľa. V odôvodnení tiež uviedol, že „o dobrú vieru ide vtedy, ak\nnadobúdateľ nehnuteľnosti ani pri vynaložení potrebnej opatrnosti, ktorú možno od neho s ohľadom\nna okolnosti a povahu prípadu požadovať, nemal, prípadne nemohol mať (z hľadiska kritéria priemerne\nobozretného jedinca) dôvodné pochybnosti o tom, že v skutočnosti subjektu, ktorý je ako nositeľ\nurčitého práva zapísaný v katastri (evidencii) nehnuteľností, takéto právo nesvedčí“. Vec prejednávajúci\nsenát je toho názoru, že i keď v tomto prípade išlo o ojedinelý názor, ktorý nevyplýva z ustálenej\njudikatúry najvyššieho súdu, v konečnom dôsledku by žalovaná nesplnila kritériá kladené uvedeným\nrozhodnutím na dobromyseľného nadobúdateľa. Vzhľadom na to, že v kontexte rozhodnutia sp. zn.\n6Cdo/71/2011 musí byť dobrá viera hodnotená veľmi prísne, dovolací súd považoval obranu žalovaných\n2/ a 3/ poukazujúcu na ich dobrú vieru pri nadobúdaní sporných nehnuteľností, za nedôvodnú. Vec\nprejednávajúci senát len pre úplnosť pripomína, že i v rozhodnutí sp. zn. 6Cdo/71/2011 napokon najvyšší\nsúd nekonštatoval dobrú vieru nadobúdateľa (v danom prípade vydražiteľa).\n39. Dovolací súd k predloženému rozhodnutiu najvyššieho súdu uzatvára, že pri jeho zovšeobecnení\nvychádza zo zásady prednosti princípu „nemo plus iuris“, a ako výnimku pripúšťajú aj úspech princípu\n„bona fides“. Dokonca aj v dovolateľmi predloženom rozhodnutí ústavného súdu (I. ÚS 549/2015),\nktoré nie je možné považovať za „dovolacie rozhodnutie“, zvýraznil ústavný súd v prospech\n„bona fides“ právny názor, že vyššie riziko má niesť nedbalý vlastník, než nadobúdateľ v dobrej viere.\nOtázka, či sa súdy v individuálnych okolnostiach daného prípadu neodklonili od všeobecných právnych\nvýchodísk pri interpretovaní sporu „nemo plus iuris“ vs. „bona fides“, súvisí s ich skutkovými zisteniami;\nzodpovedanie tejto otázky je vždy v každom konkrétnom prípade jedinečné. Odvolací súd v súvislosti\ns preferenciou princípu „nemo plus iuris“ akcentoval okolnosti, ktoré skutkovo ani právne v prípade\nuvádzaných rozhodnutí ústavného súdu v hre neboli, a to predovšetkým skutočnosť, že konanie o\nneplatnosť právneho úkonu (darovacej a kúpnej zmluvy, zmluvy o zrušení vecného bremena, či\nurčení, že žalobca nie je vlastníkom bytu), o ktoré ide v napadnutom odvolacom rozhodnutí a\nkonanie o určenie, že vec patrí do dedičstva nie sú totožnými konaniami, pričom v každom z nich sa\nposudzujú i rozdielne skutkové a právne otázky. Rovnako v okolnostiach posudzovanej veci neobstoja\nskutkové a právne dôvody preferencie ochrany dobromyseľného nadobúdateľa nehnuteľnosti pred\nprincípom „nemo plus iuris“, a to už len z dôvodu, že v teraz posudzovanej veci kruciálne dôvody úspechu\npôvodného vlastníka nehnuteľnosti (žalobcu) spočívali v absolútnej neplatnosti právneho úkonu - zmluvy\no zabezpečovacom prevode vlastníckeho práva, na základe ktorého nemôže dôjsť k platnému prevodu\nvlastníckeho práva k nehnuteľnostiam, a teda nemožno uvažovať o ochrane vlastníckeho práva, hoc i\ndobromyseľného nadobúdateľa.\n40. K uvedenému dovolací senát uvádza, že najvyšší súd už v rozhodnutí sp. zn. 1Cdo/96/1995\n(publikovanom v časopise Zo súdnej praxe pod č. 39/1998, na ktoré odkázal aj v niektorých\nďalších rozhodnutiach (viď napríklad sp. zn. 3Cdo/446/2013, 3Cdo/48/2013, 8Cdo/306/2014) uviedol,\nže absolútna neplatnosť právneho úkonu (negotium nullum) nastáva bez ďalšieho priamo zo zákona\n(ex lege), v dôsledku čoho sa naň hľadí tak, ako keby nebol nikdy urobený. Absolútne neplatný právny\núkon nespôsobí právne následky ani v prípade, že na jeho základe už bolo kladne rozhodnuté o\nvklade vlastníckeho práva do katastra nehnuteľností. Na základe absolútne neplatného právneho\núkonu nemôže dôjsť k platnému prevodu vlastníckeho práva. Vychádzajúc z toho najvyšší súd v\nrozhodnutí sp. zn. 3Cdo/144/2010 konštatoval, že ak je prvotná kúpna zmluva neplatná, nestal sa prvý\nkupujúci vlastníkom predmetu predaja, preto ten, kto ho kúpil od prvého nadobúdateľa, nemá vlastnícke\nprávo, ktoré by malo byť odvodené od vlastníckeho práva prvého kupujúceho. V rozhodnutí sp.\nzn. 5MCdo/12/2011 najvyšší súd vyslovil právny názor, podľa ktorého „platne nemôže nadobudnúť\n\nvlastnícke právo právny nástupca, ak subjekt, od ktorého odvodzuje (derivatívne) svoje vlastnícke právo\nk nehnuteľnosti, toto právo nikdy nenadobudol, a teda ho ani nemohol ďalej platne previesť“.\n41. K otázke vplyvu absolútnej neplatnosti právneho úkonu na práva dobromyseľných nadobúdateľov\nsa vyjadril ústavný súd v rozhodnutí sp. zn. I. ÚS 50/2010. Poukázal v ňom na zásadu rímskeho práva\n(nemo plus iuris ad alium transferre potest, quam ipse habet), v zmysle ktorej nikto nemôže previesť na\niného právo, ktoré sám nemá. Zdôraznil, že platne nemôže nadobudnúť vlastnícke právo právny\nnástupca, ak subjekt, od ktorého odvodzuje (derivatívne) svoje vlastnícke právo k nehnuteľnosti,\ntoto právo nikdy nenadobudol, a teda ho ani nemohol ďalej platne previesť. Vo všeobecnosti možno\nza vlastníka považovať osobu, v prospech vlastníctva ktorej svedčí nadobúdacie konanie („modus“)\na zodpovedajúci právny titul („titulus“), napríklad zmluva. Pokiaľ „titulus“ preukazuje právo inej osoby\nnež „modus“, je potrebné určiť, kto je vlastníkom. Za vlastníka je v takom prípade považovaný ten, v\nprospech práva ktorého svedčí nadobúdací titul. Neplatný právny úkon ale nemá právne následky, aké\nmá platný právny úkon; na jeho základe preto nedochádza k prevodu nehnuteľnosti. I keď v prípade\nneplatného právneho úkonu o prevode nehnuteľnosti „prevedených“ ďalej na iných nadobúdateľov\nsvedčí v prospech týchto ďalších nadobúdateľov „modus“, chýba im „titulus“. Dobrá viera týchto ďalších\nnadobúdateľov je významná len potiaľ, že im možno priznať všetky práva a povinnosti oprávneného\ndržiteľa (§ 129 a nasl. Občianskeho zákonníka). Dobrej viere ale súčasný právny poriadok žiadne\niné právne následky nepriznáva. Ochrana, ktorú poskytuje nadobúdateľovi, nie je takej intenzity, aby\nzabránila vlastníkovi nehnuteľnosti účinne uplatňovať svoje absolútne právo. Inými slovami: pokiaľ zápis\nv katastri nehnuteľností nezodpovedá skutočnosti, má skutočnosť prevahu nad zápisom v katastri.\n42. Na rovnakom právnom náhľade na možnosti nadobudnutia vlastníctva nehnuteľnosti od toho, kto\nnie je (nebol) jej vlastníkom, zotrváva aj odborná právnická literatúra, v ktorej sa uvádza napríklad to,\nže „vo vzťahu k možnosti nadobudnutia vlastníckeho práva na základe absolútne neplatnej kúpnej\nzmluvy sa možno stotožniť s právnym názorom, podľa ktorého Občiansky zákonník de lega lata\nmožnosť dobromyseľného nadobudnutia vlastníctva od nevlastníka neupravuje ako pravidlo,\nale len ako výnimku z pravidla (pozri napr. nadobudnutie vlastníckeho práva pri prevode od\ntzv. nepravého dediča podľa § 486 Občianskeho zákonníka) a dobromyseľnosť kupujúceho nemôže\nnahradiť chýbajúce vecné oprávnenie právneho predchodcu predávajúceho. Tieto výnimky z pravidla\nnemožno ľubovoľne rozširovať bez toho, aby takúto možnosť zákonodarca pripustil. Preto je nutné\nzotrvať na dôslednom uplatnení zásady „nemo plus iuris ad alium transferre potest quam ipse habet“\naj v prípadoch, ktoré sa môžu javiť ako nespravodlivé. Aj z hľadiska predvídateľnosti rozhodovania\nsúdnej moci je preto potrebné odmietnuť možnosť nadobudnúť vlastnícke právo od nevlastníka len\nna základe princípu ochrany dobrej viery aj v iných prípadoch ako tých, ktoré Občiansky zákonník\nvýslovne upravuje“ (viď publikáciu Občiansky zákonník II., Števček, Dulak, Bajánková, Fečík, Sedlačko,\nTomašovič a kol., Nakladatelství C. H. Beck, 2015, str. 2087).\n43. Na základe vyššie uvedeného dovolateľmi označené rozhodnutie najvyššieho súdu nepredstavovalo\nv okolnostiach posudzovanej veci rozdielne rozhodnutie (§ 421 ods. 1 písm. c/ CSP), a preto dovolací\ndôvod nebol žalovanými 2/ a 3/ vymedzený spôsobom uvedeným v ustanovení § 421 ods. 1 písm. c/\nCSP a § 432 CSP; absenciu takýchto náležitosti považuje CSP za dôvod pre odmietnutie dovolania.\n44. Vzhľadom na vyššie uvedené dovolací súd dovolanie žalovaných 2/ a 3/ odmietol podľa § 447 písm.\nc/ CSP ako dovolanie, ktoré smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému dovolanie nie je prípustné a podľa\n§ 447 písm. f/ CSP, nakoľko žalovaní 2/ a 3/ nevymedzili dovolacie dôvody spôsobom uvedeným v §\n431 až § 435 CSP.\n45. Rozhodnutie o nároku na náhradu trov dovolacieho konania najvyšší súd neodôvodňuje (§ 451 ods.\n3 veta druhá CSP).\n46. Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.\nPoučenie:\nProti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.", "vazby": {"vyrok_vztahy": [{"sz": "11Co/231/2015", "guid": "8e8b6467-9a1d-4531-8ddd-b8de72920ea1:4c5ed74a-c872-4c1a-a660-4d445dc337c9", "vztah": "zamietnute"}]}, "cituje": [], "citovane_v": []}