{"guid": "6cda426d-f1d5-4083-9dbb-87b3b4f2e688:64608848-a010-46a1-94a6-0a0b4bad4e68", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2020:2018200142.1", "spisova_znacka": "7Sk/29/2019", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 7Sk/29/2019 z 24. 6. 2020", "citacia": "rozsudok Najvyššieho súdu SR z 24. júna 2020, sp. zn. 7Sk/29/2019, ECLI:SK:NSSR:2020:2018200142.1", "identifikacne_cislo": "2018200142", "sud": {"guid": "sud_100", "nazov": "Najvyšší súd", "typ": "najvyssi", "slug": "najvyssi-sud"}, "sudca": "JUDr. Viola Takáčová PhD.", "sudca_id": 65, "sudca_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/sudca/judr-viola-takacova-phd-65", "datum_vydania": "2020-06-24", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Iná povaha rozhodnutia"], "oblast": ["Správne právo"], "podoblast": ["Ostatné"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2003/461/#paragraf-83", "nazov": "§ 83 zákona č. 461/2003 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2003/461/#paragraf-83", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/461-2003/paragraf-83"}, {"iri": "/SK/ZZ/2003/461/#paragraf-85", "nazov": "§ 85 zákona č. 461/2003 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2003/461/#paragraf-85", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/461-2003/paragraf-85"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/162/#paragraf-461", "nazov": "§ 461 SSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/162/#paragraf-461", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/162-2015/paragraf-461"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/2003/461#paragraf-83", "/SK/ZZ/2003/461#paragraf-85", "/SK/ZZ/2015/162#paragraf-461"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/64608848-a010-46a1-94a6-0a0b4bad4e68", "zdroj": "infosud", "url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2020:2018200142.1", "api_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2020:2018200142.1", "text_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2020:2018200142.1/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nNajvyšší súd\n7Sk/29/2019\n2018200142\n24. 06. 2020\nJUDr. Viola Takáčová\nECLI:SK:NSSR:2020:2018200142.1\n\nROZSUDOK V MENE\nSLOVENSKEJ REPUBLIKY\nNajvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Violy Takáčovej,\nPhD. a členiek senátu JUDr. Zdenky Reisenauerovej a JUDr. Aleny Adamcovej, v právnej veci žalobcu:\nC.. K. M., narodený XX. O. XXXX, bytom vo X. Č.. XX, právne zast.: JUDr. Tomášom Pavlovičom,\nadvokátom a konateľom Prosman a Pavlovič advokátska kancelária, s.r.o., so sídlom v Trnave, Hlavná\nč. 31, IČO: 36 865 281, proti žalovanej: Sociálna poisťovňa, ústredie, so sídlom v Bratislave, Ul. 29.\naugusta č. 8-10, o preskúmanie zákonnosti postupu a rozhodnutia žalovanej z 19. februára 2018, Číslo:\n27168-8/2018-BA, o kasačnej sťažnosti žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Trnave zo 06. mája\n2019, č.k. 44Sa/10/2018-73, t a k t o\nrozhodol:\nNajvyšší súd Slovenskej republiky kasačnú sťažnosť žalobcu z a m i e t a .\nÚčastníkom nárok na náhradu trov kasačného konania n e p r i z n á v a .\nodôvodnenie:\nI.\n1. Krajský súd v Trnave (ďalej len „krajský súd“) napadnutým rozsudkom zo 06. mája 2019, č.k.\n44Sa/10/2018-73 postupom podľa § 190 zákona č. 162/2015 Z.z. Správny súdny poriadok (ďalej len\n„SSP“) zamietol žalobu, ktorou sa žalobca domáhal preskúmania zákonnosti postupu a rozhodnutia\nžalovanej z 19. februára 2018, Číslo: 27168-8/2018-BA, ktorým táto podľa § 218 ods. 2 zákona\nč. 461/2003 Z.z. o sociálnom poistení v rozhodnom znení (ďalej len „zákon č. 461/2003 Z.z.“)\nzamietla v celom rozsahu odvolanie žalobcu a potvrdila prvostupňové správne rozhodnutie Sociálnej\npoisťovne, pobočka Bratislava z 23. októbra 2017, číslo 24343-12/2017-BAM. Uvedeným rozhodnutím\nprvostupňový správny orgán rozhodol podľa § 85 zákona č. 461/2003 Z.z. tak, že žalobca, ktorý bol\nuznaný za dočasne práceneschopného odo dňa 02. februára 2017, nemá nárok na úrazový príplatok\nv dôsledku úrazu z 31. januára 2017.\n2. Krajský súd zákonnosť preskúmavaného rozhodnutia žalovanej preskúmal v intenciách § 8 ods.\n1,4,5,6,7, § 83, § 85, § 195 zákona č. 461/2003 Z.z. a postupom v zmysle právnej úpravy ustanovenej v\nTretej hlave Tretej časti SSP upravujúcej správnu žalobu v sociálnych veciach za primeraného použitia\nustanovení o všeobecnej správnej žalobe podľa Prvej hlavy Tretej časti SSP a dospel k záveru o\nnedôvodnosti podanej žaloby.\n3. Krajský súd po preskúmaní veci dospel k záveru, že nakoľko sa v priebehu konania nepodarilo\nžalobcovi preukázať, že úraz, ktorý mal utrpieť dňa 31. januára 2017 bol pracovným úrazom, v dôsledku\nktorého bol uznaný za dočasne práceneschopného, nebola splnená jedna zo základných podmienok\npriznania nároku na úrazový príplatok. V súvislosti s námietkami, ktoré podal právny zástupca žalobcu,\n\nsúd dospel k záveru, že v danom prípade je základným problémom, ktorý je potrebné vyriešiť, otázka,\nči úraz, ktorý bol dôvodom dočasnej práceneschopnosti žalobcu a ktorý mal žalobca utrpieť dňa 31.\njanuára 2017 je pracovným úrazom alebo nie. K námietke právneho zástupcu žalobcu, ktorý opiera svoje\nodvolanie o nález Ústavného súdu Slovenskej republiky z 10. septembra 2014, sp. zn. I. ÚS 87/2014 súd\nuviedol, že v danom prípade nejde o rovnaký prípad u žalobcu, ako bol riešený v tomto konaní, nakoľko\nv tomto konaní Sociálna poisťovňa, pobočka Bratislava vykonala rozsiahle dokazovanie, zohľadnila aj\niné dôkazy, ktoré predložil žalobca a súd dospel k záveru, že práve žalobca svojím nedostatočným\npodaním a predložením dôkazov zapríčinil, že sociálna poisťovňa rozhodla o zamietnutí jeho žiadosti\nna úrazový príplatok, nakoľko sám žalobca si uplatnil žiadosťou z 24. apríla 2017 nárok na úrazový\npríplatok, týmto úkonom vyvolal začiatok dávkového konania, ktoré je ovládané dispozičnou zásadou\na nie zásadou oficiality. V nadväznosti na túto skutočnosť bolo povinnosťou žalobcu uniesť dôkazné\nbremeno na tvrdenie určitej skutočnosti a musí sám túto skutočnosť preukázať.\n4. V tejto súvislosti krajský súd dal do pozornosti tú skutočnosť, že v danom prípade je tvrdenie\nžalobcu a jeho právneho zástupcu rozporuplné z toho titulu, že úraz sa mal stať podľa nahlásenia\nžalobcu dňa 31. januára 2017, avšak z lekárskej správy, o ktorú opiera žalobca svoj nárok a ktorá bola\npodaná U.. M. vyplýva, že v tejto lekárskej správe z 02. februára 2017 je uvedené cit.: „včera večer si\nbuchol pravý členok v práci“. Keďže táto lekárska správa bola vypracovaná 02. februára 2017, mal sa\nstať pracovný úraz 01. februára 2017, teda nie 31. januára 2017, tak ako bol nahlásený žalobcom pri\npodaní žiadosti o priznanie úrazového príplatku. Ide o dôležitú skutočnosť, ktorá znamená pochybnosti\no čase, kedy došlo k úrazu, ktorý mal za následok dočasnú práceneschopnosť žalobcu. Aj zo stanoviska\nprávneho zástupcu žalobcu zo 06. júla 2017 vyplýva, že žalobca mal deň po vzniku pracovného úrazu\n01. februára 2017 oznámiť telefonicky zamestnávateľovi pracovný úraz. Je teda zrejmé, že skutočnosti,\nktoré boli uvedené v žiadosti o priznanie úrazového príplatku, ako aj z ďalších dokladov, ktoré predkladal\nprávny zástupca žalobcu sú rozdielne, najmä čo sa týka otázky času vzniku úrazu, ktorý bol dôsledkom\npracovnej neschopnosti žalobcu.\n5. Krajský súd tiež ako nedôvodnú vyhodnotil námietku nedostatočne zisteného skutkového stavu,\nnakoľko už prvostupňový správny orgán vykonal rozsiahle dokazovanie, ktoré bolo v odvolacom konaní\ndoplnené aj stanoviskom zamestnávateľa, pričom z týchto dôkazov bolo jednoznačne preukázané, že\nsú tu vážne pochybnosti, či nahlásený úraz, ktorý žalobca mal nahlásiť až prvýkrát 02. februára 2017\npočas návštevy lekára U.. M. bol skutočne pracovným úrazom, tak ako to tvrdí žalobca. Žalobca síce\nžiadal vypočutie spoluzamestnanca C.. N., avšak podľa názoru súdu, ani tento dôkaz by nebol dôkazom,\nktorý by mohol odstrániť pochybnosti o tom, kedy malo prísť k úrazu, ktorý mal byť podľa názoru\nžalobcu považovaný za pracovný úraz. Krajský súd sa stotožnil s argumentáciou žalovanej, že v danom\nprípade ide o spor medzi zamestnávateľom a zamestnancom, ktorý je možné riešiť len v občianskosúdnom konaní. Žalovaná poukázala v danom prípade aj na judikatúru, ktorá rieši túto otázku a z ktorej\njednoznačne vyplýva, že pokiaľ sociálna poisťovňa neuzná úraz ako pracovný úraz, riešenie otázky\nsporu medzi zamestnávateľom a zamestnancom je v kompetencii všeobecného súdu.\n6. Vyjadril súhlas s tvrdením právneho zástupcu žalobcu, že ak sociálna poisťovňa rozhoduje o priznaní\núrazovej dávky, čo patrí nepochybne do jej právomoci, musí v rámci predbežnej otázky vysporiadať sa\nso skutočnosťou, či došlo k pracovnému úrazu, keďže pracovný úraz je v takom prípade rozhodnou\nskutočnosťou a jednou z materiálnych podmienok na priznanie úrazovej dávky. V tomto smere žalovaná,\nako aj prvostupňový správny orgán sa s touto otázkou aj predbežne vysporiadali, vyhodnotili predložené\ndôkazy, pričom posúdil v rámci predbežnej otázky, že daný úraz, ktorý utrpel žalobca a ktorý bol\ndôvodom jeho dočasnej práceneschopnosti, nevyhodnotil ako pracovný úraz. Vykonanie dokazovania v\ntakom rozsahu, ako naznačil právny zástupca žalobcu a ktorého nevykonanie namietal, bolo nad rámec\nkompetencie správnych orgánov rozhodujúcich o sociálnych dávkach.\n7. Podľa názoru krajského súdu, prvostupňový správny orgán, ako aj žalovaná nevyhodnotili úraz ako\npracovný úraz, a to na základe zisteného skutkového stavu, z ktorého vyplýva, že zamestnávateľ\nžalobcu D.I.SEVEN, a.s. neevidoval udalosť ako pracovný úraz, ďalej svedkyňa p. F. potvrdila, že nebol\npracovný úraz v deň, kedy mal vzniknúť zapísaný v knihe evidencii služieb, úraz nebol bezprostredne\nnahlásený žiadnou osobou po jeho vzniku, ale následne bol nahlásený až odstupom dvoch dní u lekára,\nktorého navštívil žalobca, a teda neboli splnené podmienky v zmysle ustanovenia § 17 ods. 1 písm. a/\nzákona č. 124/2006 Z.z. o bezpečnosti a ochrane zdravia pri práci a o zmene a doplnení niektorých\nzákonov v rozhodnom znení (ďalej len „zákon č. 124/2006 Z.z.“), podľa ktorého je zamestnanec povinný\n\nbezodkladne oznámiť zamestnávateľovi vznik pracovného úrazu, ktorý utrpel a takáto povinnosť sa\nvzťahuje aj na osoby, ktoré sa o pracovnom úraze dozvedeli. Sociálna poisťovňa vykonala aj šetrenie\nprostredníctvom zamestnávateľa žalobcu, z ktorého bolo zistené, že žiadne zápisy o pracovnom úraze\nneboli do 03. februára 2017 zaznamenané v knihe služieb, keďže v tento deň bola vykonaná kontrola\na takýto záznam sa v tejto knihe nenachádzal.\n8. Vzhľadom na uvedené, krajský súd žalobu ako nedôvodnú podľa § 190 SSP zamietol.\n9. O trovách konania krajský súd rozhodol podľa § 168 SSP tak, že úspešnej žalovanej náhradu trov\nkonania nepriznal, nakoľko u žalovanej ide o orgán štátnej správy, ktorému možno priznať trovy konania\nlen vo výnimočnom prípade, pričom takéto dôvody v predmetnom konaní neboli zistené.\nII.\n10. Proti tomuto rozsudku podal žalobca v zákonnej lehote kasačnú sťažnosť.\n11. Namietal, že krajský súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil zákon tým, že nesprávnym\nprocesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v\ntakej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 440 ods. 1 písm. f/ SSP), rozhodol\nna základe nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 440 ods. 1 písm. g/ SSP) a tiež sa odklonil od\nustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu (§ 440 ods. 1 písm. h/ SSP).\n12. Vo vzťahu k záveru súdu, podľa ktorého sa mal v zmysle lekárskej správy U.. M. stať pracovný\núraz dňa 01. februára 2017, a nie 31. januára 2017, tak ako bol nahlásený žalobcom pri podaní\nžiadosti o priznanie úrazového príplatku, žalobca uviedol, že v tomto smere krajský súd rozhodol\nna základe nových skutkových zistení. Dodal, že súd nariadil pojednávanie na deň 06. mája 2019,\nktorého sa žalobca nezúčastnil. Na predmetnom pojednávaní sa žalovaný vyjadril, že zotrváva na\nsvojich písomných vyjadreniach, pričom však neuviedol, žiadne nové zistenia, zároveň súd nevykonal\nna pojednávaní žiadne dôkazy, avšak svoje rozhodnutie opieral práve o iný argument získaný na základe\nnových skutkových zistení, a to, že existuje rozpor medzi lekárskou správou U.. M. a tvrdením žalobcu\no čase vzniku pracovného úrazu. K uvedeným zisteniam prišiel súd na základe svojich zistení, avšak\nnevykonal dôkaz v rámci pojednávania, a teda porušil § 124 ods. 1 a § 125 SSP. V prípade, ak by\nsúd vykonal riadne dokazovanie, uvedený rozpor mohol byť zo strany žalobcu odstránený, nakoľko je\nevidentné, že zo strany U.. M. išlo o zrejmú chybu v písaní. Navyše žalobca žiadal už v rámci správneho\nkonania vypočuť svedkov C.. N. a U.. B., ktorí by mohli potvrdiť existenciu pracovného úrazu. Z toho\ndôvodu považoval rozsudok krajského súdu za príliš formálny, keďže rozsudok súd odôvodnil iba na\nzáklade formálnej chyby v písaní s tým, že tento rozpor mohol byť jednoducho odstránený na základe\nvýsluchu svedkov.\n13. Ďalej namietal, že krajský súd sa žiadnym spôsobom nevysporiadal s námietkami žalobcu,\nktorý v nich namietal nedostatočne zistený skutkový stav, keď mu nebolo umožnené dokazovanie\nprostredníctvom výsluchu jeho spolupracovníka C.. N., pričom len uviedol, že uvedený výsluch by\nnemohol odstrániť pochybnosti, kedy by malo prísť k vzniku úrazu, a to bez toho, aby riadne tento\nsvoj záver odôvodnil, a to najmä ohľadom toho, prečo výsluch navrhovaného svedka, ktorému bol\npočas pracovnej zmeny ohlásený pracovný úraz, nebol spôsobilý odstrániť pochybnosti o čase vzniku\npracovného úrazu. Dodal, že krajský súd riešil len čas vzniku pracovného úrazu, avšak výsluch C.. N.\nmohol potvrdiť existenciu pracovného úrazu, respektíve aj čas jeho vzniku. Skutočnosť, že sa krajský súd\nnezaoberal navrhovanými dôkazmi, v zmysle judikatúry a nálezov Ústavného súdu Slovenskej republiky\ntakmer vždy založí nielen nepreskúmateľnosť rozhodnutia, ale súčasne aj jeho protiústavnosť.\n14. Podľa svojvoľného hodnotenia dokazovania krajským súdom sama skutočnosť, že zamestnávateľ\nneeviduje pracovný úraz je dostatočná na to, aby dospel k záveru, že k pracovnému úrazu nedošlo,\nt.j. v zmysle inštrukcie krajského súdu neevidovanie úrazu zamestnávateľom je cestou k zamedzeniu\nprístupu zamestnanca k úrazovej dávke.\n15. Krajský súd tiež opomenul existenciu § 195 ods. 3 zákona č. 461/2003 Z.z., podľa ktorého\norganizačná zložka Sociálnej poisťovne pri posudzovaní veci objasňuje rovnako dôkladne všetky\nrozhodujúce skutočnosti bez ohľadu na to, či svedčia v prospech, alebo v neprospech účastníka\n\nkonania. Krajský súd túto normu opomenul a podľa jeho posúdenia skutočnosti, ktoré mali byť zistené\nz navrhnutých dôkazov sú nad rámec kompetencie správnych orgánov rozhodujúcich o sociálnych\ndávkach. Tento záver súdu je nezrozumiteľný, respektíve žalobca musí hľadať odpoveď na nastolenú\nproblematiku v rovine dohadov, aby sa s prijatými závermi bolo možné stotožniť ako s logickým\nzáverom procesu poznania nielen právnych záverov, ale aj záverov skutkových, z ktorých právne závery\nvychádzajú. Podľa názoru súdu, že pokiaľ sociálna poisťovňa neuzná úraz ako pracovný, riešenie\notázky sporu medzi zamestnancom a zamestnávateľom je v kompetencii všeobecného súdu, nakoľko\ntento názor odporuje zmyslu a účelu existencie úrazového poistenia ako verejného poistenia v prípade\nškody na zdraví spôsobenej pracovným úrazom, ktorá je zo svojej podstaty nesporovým konaním a\nzamestnávateľ nie je účastníkom tohto konania. Krajský súd opomenul § 8 zákona č. 461/2003 Z.z.,\npodľa ktorého pracovný úraz je poškodenie zdravia alebo smrť fyzickej osoby spôsobené nezávisle od\njej vôle krátkodobým, náhlym a násilným pôsobením vonkajších vplyvov, ktoré\n- a/ zamestnanec zamestnávateľa podľa §16 utrpel pri plnení pracovných úloh alebo služobných úloh\nalebo v priamej súvislosti s plnením pracovných úloh alebo služobných úloh, pre plnenie pracovných\núloh alebo služobných úloh a pri odvracaní škody hroziacej zamestnávateľovi,26)\n- b/ fyzická osoba uvedená v § 17 ods. 2 utrpela pri činnostiach uvedených v tomto ustanovení alebo\nv priamej súvislosti s týmito činnosťami.\n16. Určenie existencie pracovného úrazu civilným súdom nemá žiaden vplyv na konanie o úrazových\ndávkach podľa zákona č. 461/2003 Z.z., ktorý je, čo sa týka definície „pracovného úrazu“ samostatnou\nsústavou, v rámci ktorej skúma splnenie podmienok na priznanie dávky, vrátane existencie pracovného\núrazu, iba a výlučne orgán rozhodujúci o úrazovej dávke. Žalobca nemá možnosť žalovať o určenie\nexistencie pracovného úrazu podľa zákona č. 461/2003 Z.z. pred civilným súdom. Sociálna poisťovňa\nnemôže v konaní o úrazových dávkach vychádzať z rozhodnutia civilného súdu o existencii pracovného\núrazu v zmysle Zákonníka práce (§ 198 zákona č. 461/2003 Z.z.), keďže v konaní je pre ňu určujúci\npracovný úraz v zmysle § 8 zákona č. 461/2003 Z.z.; pojem pracovný úraz je zadefinovaný v základných\npojmoch tohto zákona, a nie Zákonníka práce. Z toho dôvodu nie je jasné, na základe čoho požaduje\nkrajský súd od žalobcu podanie žaloby o určenie pracovného úrazu podľa Zákonníka práce.\n17. Ďalej žalobca na podporu vyššie zmieňovaného poukázal aj na § 14 Zákonníka práce, podľa ktorého\nspory medzi zamestnancom a zamestnávateľom o nároky z pracovnoprávnych vzťahov prejednávajú\na rozhodujú súdy s tým, že spor o určenie existencie pracovného úrazu nie je sporom o nároku z\npracovnoprávneho vzťahu, ale sporom o určenie existencie právnej skutočnosti, t.j. odkaz žalovanej\na krajského súdu na podanie žaloby je mimo rozsah tohto ustanovenia. Civilný súd ako predbežnú\notázku v prípade sporu o nárok z pracovnoprávneho vzťahu rieši existenciu pracovného úrazu v\nzmysle Zákonníka práce, pokiaľ žalobca nežaluje o priznanie nároku neexistuje naliehavý právny\nzáujem na určení existencie pracovného úrazu (právnej skutočnosti), respektíve v zmysle § 137\nCivilného sporového poriadku (zákon č. 160/2015 Z.z., ďalej len „CSP“; pozn. súdu) iba určenie\nprávnej skutočnosti, nevyplýva z osobitného predpisu. Podľa § 3 CSP súdy prejednávajú a rozhodujú\nsúkromnoprávne spory a iné súkromnoprávne veci, ak ich podľa zákona neprejednávajú a nerozhodujú\niné orgány s tým, že určenie existencie pracovného úrazu podľa § 8 zákona č. 461/2003 Z.z. nie je\nsúkromnoprávnym sporom, alebo ktorý je možné prejednať civilným súdom podľa CSP, ale skutočnosťou\nupravenou ako základný pojem úrazového poistenia, ktoré je súčasťou sociálneho poistenia ako\nčasti verejnej dávkovej schémy a spor o jeho existenciu, respektíve jeho zistenie je úlohou Sociálnej\npoisťovne. Podľa § 172 ods. 2 zákona č. 461/2003 Z.z. v konaní vo veciach sociálneho poistenia a vo\nveciach starobného dôchodkového sporenia v rozsahu upravenom týmto zákonom rozhoduje o právach\na povinnostiach účastníkov právnych vzťahov sociálneho poistenia a účastníkov právnych vzťahov\nstarobného dôchodkového sporenia v rozsahu upravenom týmto zákonom Sociálna poisťovňa. Určenie\nexistencie pracovného úrazu podľa § 8 zákona č. 461/2003 Z.z. je vo výlučnej kompetencii Sociálnej\npoisťovne s tým, že toto určenie je predmetom skúmania a dohľadu zo strany súdnej moci v správnom\nsúdnictve, inak je celý systém úrazového poistenia nefunkčný, keď Sociálna poisťovňa nie je schopná\nzáväzne rozhodovať o základnej skutočnosti, ktorá je základným kameňom dávkového konania.\n18. Navrhol, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok krajského súdu zmenil tak, že zruší\nrozhodnutie žalovanej a súčasne zruší rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu a vec vráti\nprvostupňovému správnemu orgánu na ďalšie konanie, alternatívne rozsudok krajského súdu zrušil a\nvec mu vrátil na ďalšie konanie.\n\nIII.\n19. Žalovaná sa ku kasačnej sťažnosti žalobcu vyjadrila podaním z 09. júla 2019.\n20. V plnom rozsahu sa stotožnila s právnym názorom krajského súdu; námietky uvádzané v kasačnej\nsťažnosti považovala za nedôvodné. Má za to, že ak zamestnávateľ neuzná úraz poškodeného za\npracovný a poškodený ako zamestnanec s týmto záverom nesúhlasí, ide o pracovnoprávny spor,\no ktorom v zmysle § 316 ods. 1 CSP rozhodujú súdy. Ak by Sociálna poisťovňa sama vykonala\ndokazovanie a autoritatívne rozhodla o charaktere úrazu, nahrádzala by tým rozhodovaciu činnosť súdu,\nna čo Sociálna poisťovňa nemá právomoc. Navyše rozhodnutím o tejto spornej skutočnosti by zaviazala\nk právam, a najmä k povinnostiam, aj samotného zamestnávateľa, ktorý však nebol účastníkom\ndávkového konania, v dôsledku čoho nemal práva spojené s týmto procesným postavením. Poukázala\nna rozsudky Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 24. novembra 2011, sp. zn. 9Sžso/44/2011 a sp.\nzn. 9Sžso/14/2011 podľa ktorých cit.: „ (...) Vyhlásenie zamestnávateľa o vzniku pracovného úrazu je pre\nžalovanú pri posudzovaní nároku na dávku úrazového poistenia záväzné, pokiaľ neuplatní neplatnosť\ntohto právneho úkonu žalobou na súde. (...) O otázke, či ide alebo nejde o pracovný úraz Sociálna\npoisťovňa nie je oprávnená rozhodovať. (...) Riešenie takej otázky ako základu pre posúdenie nároku\nna dávku úrazového poistenia, spadá do právomoci všeobecného súdu v občianskoprávnom konaní.“,\nprípadne rozsudok z 29. novembra 2017, sp. zn. 9Sžso/1/2016 podľa ktorého cit.: „ (...) V prípade sporu\no charaktere úrazu patrí do právomoci všeobecného súdu v občianskom právnom konaní podľa 1,2,3\nčasti Občianskeho súdneho poriadku, resp. od 01.07.2016 podľa Civilného sporového poriadku.“\n21. Uviedla, že v tomto konaní vznikol spor o tom, či žalobca vôbec utrpel pracovný úraz a nie o tom,\nkedy žalobca utrpel pracovný úraz. Žalobcovi sa v konaní nepodarilo preukázať, že k vzniku pracovného\núrazu došlo, jediný dôkaz, na ktorý poukazuje žalobca je lekárska správa z 02. februára 2017, v ktorej\nje uvedené, že žalobca cit.: „včera večer si buchol pravý členok v práci“, čo však v žiadnom prípade\nnedokazuje, že žalobca utrpel pracovný úraz. Ošetrujúci lekár sa nenachádzal na pracovisku a do\npredmetnej lekárskej správy uviedol iba to, čo subjektívne komunikoval žalobca, čo však nemožno\npovažovať za relevantný dôkaz o existencii pracovného úrazu. Podľa § 85 zákona č. 461/2003 Z.z. je pre\npriznanie nároku na úrazový príplatok potrebné uznanie dočasnej pracovnej neschopnosti v dôsledku\npracovného úrazu alebo choroby z povolania. V prípade žalobcu nebola splnená ani jedna podmienka,\nkeďže žalobca nebol uznaný za dočasne práceneschopného v dôsledku pracovného úrazu, pričom v\nkonaní nebolo ani preukázané, že žalobca dňa 31. januára 2017 utrpel pracovný úraz. Žalovaná v tejto\nsúvislosti vyčerpala svoje dôkazné možnosti a poučila žalobcu o jeho možnosti podať na príslušný súd\nžalobu o určenie charakteru jeho úrazu, čo odmietol.\n22. Navrhla, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky kasačnú sťažnosť žalobcu ako nedôvodnú zamietol.\nIV.\n23. Žalobca sa k vyjadreniu žalovanej vyjadril podaním z 05. augusta 2019.\n24. Zotrval na dôvodoch uvádzaných v kasačnej sťažnosti; napadnutý rozsudok, ako aj obe správne\nrozhodnutia považoval i naďalej za nezákonné. Opätovne zdôraznil, že to, či sú, alebo nie sú splnené\npodmienky pre priznanie úrazovej dávky patrí do výlučnej pôsobnosti Sociálnej poisťovne, a to aj\nv prípade, ak existuje spornosť medzi zamestnancom a zamestnávateľom o existenciu pracovného\núrazu podľa Zákonníka práce. Existencia pracovného úrazu podľa § 8 zákona č. 461/2003 Z.z. nie\nje súkromnoprávnym sporom medzi zamestnancom a zamestnávateľom s tým, že o existencii tejto\nprávnej skutočnosti nerozhoduje súd v rámci civilného súdnictva (CSP). V úrazovom dávkovom konaní\nsa aplikuje pracovný úraz podľa § 8, a nie pracovný úraz podľa § 195 Zákonníka práce. K argumentu\nžalovanej, že zamestnávateľ nie je účastníkom dávkového konania, nemá procesné práva a že môže byť\nukrátený na svojich bližšie nešpecifikovaných právach žalobca uviedol, že zamestnávateľ má v rámci\núrazového poistenia iba postavenie platiteľa, bez akýchkoľvek ďalších práv, v súvislosti s čím poukázal\nna § 238 ods. 1-3 zákona č. 461/2003 Z.z. Skutočnosť, že dôjde k výplate dávok z úrazového poistenia\nzamestnávateľa nemá žiaden dopad do právnej sféry zamestnávateľa a nie je priznaním úrazovej\ndávky ani jej výplatou nijako ohrozené akékoľvek právo alebo oprávnený záujem zamestnávateľa. K\nargumentácii žalovanej, že jej rozhodnutie nemá takú právnu silu, aby mohlo zaväzovať k povinnostiam\nzamestnávateľov poškodených v zmysle § 83 zákona č. 461/2003 Z.z., dodal, že rozhodnutie o úrazovej\n\ndávke je individuálny správny akt, ktorý priznáva adresátovi nárok voči Sociálnej poisťovni, nie voči\nzamestnávateľovi. K odkazu žalovanej na judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky žalobca\nuviedol, že táto judikatúra je prekonaná v kontexte, na čo poukázal na nález Ústavného súdu Slovenskej\nrepubliky sp. zn. I. ÚS 87/2014, podľa ktorého cit.: „ (...) Najvyšší súd vychádzal z premisy, že zo žiadneho\nustanovenia zákona o sociálnom poistení nevyplýva oprávnenie Sociálnej poisťovne rozhodovať o tom,\nči úraz bol pracovným úrazom. Ústavný súd nesúhlasí s týmto tvrdením najvyššieho súdu, pretože ak\nSociálna poisťovňa rozhoduje o priznaní úrazovej dávky, čo nepochybne patrí do jej právomoci, musí sa\nv rámci predbežnej otázky vysporiadať so skutočnosťou, či došlo k pracovnému úrazu, keďže pracovný\núraz je v takom prípade rozhodnou právnou\nskutočnosťou a ako jedna z materiálnych podmienok tvorí imanentnú súčasť zákonnej dávkovej\nschémy pre priznanie úrazovej dávky.“ Ohľadom popretia pracovného úrazu zamestnávateľom z dôvodu\nneexistencie evidencie úrazu mal žalobca za to, že takéto popretie je neúčinné, keďže poukazuje na\nnesplnenie povinnosti zamestnancov, respektíve zamestnávateľa, ale nie je dôkazom o neexistencii\npracovného úrazu. Tiež mal za to, že ustálenie toho, či došlo k pracovnému úrazu podľa § 8 zákona č.\n461/2003 Z.z. nie je predbežnou otázkou v dávkovom konaní, o ktorej je príslušný rozhodovať iný orgán,\nale ide o predbežnú otázku, o ktorej môže rozhodnúť iba Sociálna poisťovňa. Táto navyše ani nie je\nsubjektom, ktorý môže dať súdu podnet na začatie tohto súdneho konania, a preto je povinná vždy, ak\nnie rozhodnúť, tak aspoň si urobiť úsudok o tejto otázke, a to bez toho, aby odkazovala poškodeného na\nsúdne konanie a prerušovala dávkové konanie. Pre spresnenie žalobca dodal, že rozhodnutie (úsudok)\nSociálnej poisťovne o existencii pracovného úrazu podľa § 8 zákona č. 461/2003 Z.z. nie je záväzné\npre civilný súd pri rozhodovaní podľa § 195 Zákonníka práce, a pokiaľ má zamestnávateľ za to, že jeho\npráva sú ohrozené a existuje naliehavý právny záujem, môže požiadať súd o vydanie rozsudku, ktorý\nbude záväzný medzi zamestnávateľom a zamestnancom.\nV.\n25. Vyjadrenie žalobcu bolo doručené žalovanej na vedomie dňa 02. septembra 2019.\nVI.\n26. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) ako súd kasačný (§ 11 písm. g/\nSSP) preskúmal kasačnú sťažnosť postupom bez nariadenia pojednávania podľa § 455 SSP a po jej\npreskúmaní dospel k záveru, že kasačná sťažnosť nie je dôvodná.\n27. Podľa § 2 ods. 1 SSP, v správnom súdnictve poskytuje správny súd ochranu právam alebo právom\nchráneným záujmom fyzickej osoby a právnickej osoby v oblasti verejnej správy a rozhoduje v ďalších\nveciach ustanovených týmto zákonom.\n28. Podľa § 2 ods. 2 SSP, každý, kto tvrdí, že jeho práva alebo právom chránené záujmy boli\nporušené alebo priamo dotknuté rozhodnutím orgánu verejnej správy, opatrením orgánu verejnej správy,\nnečinnosťou orgánu verejnej správy alebo iným zásahom orgánu verejnej správy, sa môže za podmienok\nustanovených týmto zákonom domáhať ochrany na správnom súde.\n29. Podľa § 6 ods. 1 SSP, správne súdy v správnom súdnictve preskúmavajú na základe žalôb zákonnosť\nrozhodnutí orgánov verejnej správy, opatrení orgánov verejnej správy a iných zásahov orgánov verejnej\nsprávy, poskytujú ochranu pred nečinnosťou orgánov verejnej správy a rozhodujú v ďalších veciach\nustanovených týmto zákonom.\n30. Podľa § 6 ods. 2 písm. c/ SSP, správne súdy rozhodujú v konaniach o správnych žalobách v\nsociálnych veciach.\n31. Podľa § 199 ods. 1 písm. a/ SSP, sociálnymi vecami sa na účely tohto zákona rozumie rozhodovanie\nSociálnej poisťovne.\n32. Predmetom kasačného konania v danej veci bol rozsudok krajského súdu, ktorým súd zamietol\nžalobu, ktorou sa žalobca domáhal preskúmania zákonnosti postupu a rozhodnutia žalovanej z 19.\nfebruára 2018, Číslo: 27168-8/2018-BA, ktorým táto podľa § 218 ods. 2 zákona č. 461/2003 Z.z.\nzamietla v celom rozsahu odvolanie žalobcu a potvrdila prvostupňové správne rozhodnutie Sociálnej\n\npoisťovne, pobočka Bratislava z 23. októbra 2017, číslo 24343-12/2017-BAM. Uvedeným rozhodnutím\nprvostupňový správny orgán rozhodol podľa § 85 zákona č. 461/2003 Z.z. tak, že žalobca, ktorý bol\nuznaný za dočasne práceneschopného odo dňa 02. februára 2017, nemá nárok na úrazový príplatok\nv dôsledku úrazu z 31. januára 2017.\n33. Zákon č. 461/2003 Z.z. vymedzuje sociálne poistenie, upravuje rozsah sociálneho poistenia, právne\nvzťahy pri vykonávaní sociálneho poistenia, organizáciu sociálneho poistenia, financovanie sociálneho\npoistenia, dozor štátu nad vykonávaním sociálneho poistenia a konanie vo veciach sociálneho poistenia\n(§ 1).\n34. Podľa § 2 písm. c/ zákona č. 461/2003 Z.z., sociálne poistenie podľa tohto zákona je úrazové\npoistenie ako poistenie pre prípad poškodenia zdravia alebo úmrtia v dôsledku pracovného úrazu,\nslužobného úrazu (ďalej len \"pracovný úraz\") a choroby z povolania.\n35. Podľa § 8 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z.z., pracovný úraz podľa tohto zákona je poškodenie zdravia\nalebo smrť fyzickej osoby spôsobené nezávisle od jej vôle krátkodobým, náhlym a násilným pôsobením\nvonkajších vplyvov, ktoré\na/ zamestnanec zamestnávateľa podľa § 16 utrpel pri plnení pracovných úloh alebo služobných úloh\nalebo v priamej súvislosti s plnením pracovných úloh alebo služobných úloh, pre plnenie pracovných\núloh alebo služobných úloh a pri odvracaní škody hroziacej zamestnávateľovi, 26) [odkaz na § 194\nZákonníka práce]\nb/ fyzická osoba uvedená v § 17 ods. 2 utrpela pri činnostiach uvedených v tomto ustanovení alebo v\npriamej súvislosti s týmito činnosťami.\n36. Podľa § 128 ods. 6 zákona č. 461/2003 Z.z., poistné na úrazové poistenie platí zamestnávateľ.\n37. Podľa § 83 zákona č. 461/2003 Z.z., poškodený na účely poskytovania úrazových dávok je\nzamestnanec zamestnávateľa podľa § 16 a fyzická osoba uvedená v § 17 ods. 2, ak utrpeli pracovný\núraz alebo sa u nich zistila choroba z povolania.\n38. Podľa § 85 zákona č. 461/2003 Z.z., zamestnanec zamestnávateľa podľa § 16, ktorý v dôsledku\npracovného úrazu alebo choroby z povolania bol uznaný za dočasne práceneschopného, má nárok na\núrazový príplatok od prvého dňa dočasnej pracovnej neschopnosti, ak má nárok na náhradu príjmu pri\ndočasnej pracovnej neschopnosti podľa osobitného predpisu 51) alebo nárok na výplatu nemocenského\nz nemocenského poistenia.\n39. Podľa § 195 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z.z., organizačná zložka Sociálnej poisťovne pred vydaním\nrozhodnutia postupuje tak, aby presne a úplne zistila skutočný stav veci, a na ten účel obstará potrebné\npodklady na rozhodnutie.\n40. Podľa § 195 ods. 2 zákona č. 461/2003 Z.z., podkladom na rozhodnutie sú najmä podania, návrhy a\nvyjadrenia účastníkov konania, dôkazy, čestné vyhlásenia, ako aj skutočnosti všeobecne známe alebo\nznáme organizačnej zložke Sociálnej poisťovne z jej činnosti.\n41. Podľa § 195 ods. 3 zákona č. 461/2003 Z.z., organizačná zložka Sociálnej poisťovne pri posudzovaní\nveci objasňuje rovnako dôkladne všetky rozhodujúce skutočnosti bez ohľadu na to, či svedčia v\nprospech, alebo v neprospech účastníka konania.\n42. Podľa § 196 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z.z., dôkazom je všetko, čo môže prispieť k zisteniu a\nobjasneniu skutočného stavu veci, najmä výpovede účastníkov konania a vyjadrenia účastníkov konania\na svedkov, odborné posudky, znalecké posudky, správy, listiny, vyjadrenia a potvrdenia iných fyzických\nosôb a právnických osôb. Netreba dokazovať skutočnosti všeobecne známe alebo skutočnosti známe\nz činnosti Sociálnej poisťovne.\n43. Podľa § 196 ods. 2 zákona č. 461/2003 Z.z., organizačná zložka Sociálnej poisťovne môže ako\ndôkaz použiť výpoveď svedkov, ktorých pred výpoveďou poučí o ich povinnosti vypovedať pravdivo a\nnič nezamlčať a o právnych následkoch nepravdivej výpovede.\n\n44. Podľa § 196 ods. 6 zákona č. 461/2003 Z.z., účastník konania je povinný navrhnúť dôkazy\nna podporu svojich tvrdení. Organizačná zložka Sociálnej poisťovne rozhodne, ktoré z dôkazov sa\nvykonajú. Organizačná zložka Sociálnej poisťovne je povinná vykonať aj iné dôkazy, ktoré účastníci\nkonania nenavrhli, ak sú potrebné na zistenie a objasnenie skutočného stavu veci.\n45. Podľa § 196 ods. 7 zákona č. 461/2003 Z.z., organizačná zložka Sociálnej poisťovne hodnotí dôkazy\npodľa svojej úvahy, a to každý dôkaz osobitne a všetky dôkazy v vzájomnej súvislosti.\n46. Podľa § 198 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z.z., ak sa v konaní vyskytne otázka, o ktorej už právoplatne\nrozhodol iný príslušný orgán, je organizačná zložka Sociálnej poisťovne takýmto rozhodnutím viazaná;\ninak si organizačná zložka Sociálnej poisťovne môže o takejto otázke urobiť úsudok alebo dá\npríslušnému orgánu podnet na začatie konania.\n47. Podľa § 198 ods. 2 zákona č. 461/2003 Z.z., organizačná zložka Sociálnej poisťovne si nemôže ako\no predbežnej otázke urobiť úsudok o tom, či a kto spáchal trestný čin, priestupok, správny delikt, alebo\no osobnom stave fyzickej osoby, ak patrí o ňom rozhodovať súdu.\n48. Podľa § 227 ods. 3 veta prvá zákona č. 461/2003 Z.z., poistenec je povinný príslušnej organizačnej\nzložke Sociálnej poisťovne preukázať skutočnosti rozhodujúce na vznik nároku na dávku, trvanie nároku\nna dávku, zánik nároku na dávku, nároku na jej výplatu a jej sumu.\n49. Podľa § 17 ods. 1 písm. a/ zákona č. 124/2006 Z.z, zamestnanec je povinný bezodkladne oznámiť\nzamestnávateľovi vznik pracovného úrazu alebo služobného úrazu 20) (ďalej len \"pracovný úraz\"), ktorý\nutrpel, ak mu to dovoľuje jeho zdravotný stav.\n50. Najvyšší súd z obsahu súdneho, ako aj pripojeného administratívneho spisu mal preukázané, že\nžalobca podaním z 21. apríla 2017, doručeným prvostupňovému správnemu orgánu dňa 24. apríla 2017,\npožiadal o priznanie úrazovej dávky - úrazového príplatku. Tiež bolo zistené, že\n- listom z 05. mája 2017 prvostupňový správny orgán vyzval zamestnávateľa žalobcu o doručenie\noznámenia poistnej udalosti a záznamu o registrovanom pracovnom úraze,\n- zamestnávateľ žalobcu listom z 12. mája 2017 oznámil, že neregistruje poškodenie zdravia žalobcu,\n- následne prvostupňový správny orgán listom z 29. mája 2017 opätovne vyzval zamestnávateľa\nžalobcu, aby sa tento vyjadril, či aj vzhľadom na tvrdenia žalobcu (oznámenie pracovného úrazu svojej\nkolegyni - p. U. F., záznam pracovného úrazu v Evidenčnej knihe priebehu služieb, kamerový záznam,\ntelefonické oznámenie pracovného úrazu zamestnávateľovi nasledujúci deň, t.j. 01. februára 2017) trvá\nna svojom vyjadrení o neregistrovaní pracovného úrazu žalobcu,\n- zamestnávateľ listom z 09. júna 2017 oznámil, že neeviduje pracovný úraz žalobcu, poukázal na\npovinnosť zamestnanca bez zbytočného odkladu oznámiť vznik pracovného úrazu s tým, že v tomto\nprípade k oznámeniu pracovného úrazu týmto spôsobom nedošlo,\n- prvostupňový správny orgán listom zo 14. júna 2017 oznámil žalobcovi neuznanie pracovného úrazu zo\nstrany zamestnávateľa s tým, že pracovnoprávne spory prejednávajú a rozhodujú súdy; v tomto zmysle\nbol žalobca vyzvaný, aby v lehote 15 dní od doručenia výzvy preukázal podanie určovacej žaloby na súd,\n- k listu sa vyjadril žalobca dňa 06. júla 2017 uvádzajúc, že určovaciu žalobu nepodal a požiadal, aby\nsprávny orgán vykonal riadne dokazovanie a rozhodol o priznaní úrazovej dávky,\n- prvostupňový správny orgán následne rozhodnutím zo 07. augusta 2017, č. 24343-13/2017-BAM\nprerušil konanie z dôvodu, že v zákonom stanovenej lehote nemožno presne a úplne zistiť skutkový\nstav veci,\n- následne dňa 19. septembra 2017 sa uskutočnilo ústne pojednávanie, na ktorom bol vypočutý žalobca,\nzamestnávateľ žalobcu, ako aj žalobcom navrhnutý svedok p. U. F.,\n- prvostupňový správny orgán dňa 23. októbra 2017, pod číslom 24343-12/2017-BAM vydal rozhodnutie,\nktorým rozhodol, že žalobca nemá nárok na úrazový príplatok v dôsledku úrazu z 31. januára 2017 z\ndôvodu, že žalobca nepreukázal vznik pracovného úrazu a nepredložil správnemu orgánu relevantné\ndôkazy potrebné na vznik nároku na danú dávku,\n- žalobca podal voči predmetnému rozhodnutiu odvolanie, ktorému prvostupňový správny orgán\nnevyhovel a vec predložil dňa 11. decembra 2017 žalovanej ako odvolaciemu orgánu,\n- žalovaná v priebehu odvolacieho konania listom z 29. januára 2018 vyzvala zamestnávateľa žalobcu,\naby sa vyjadril, či trvá na svojom pôvodnom stanovisku, že žalobca dňa 31. januára 2017 pracovný úraz\nneutrpel. Svoju výzvu opierala o výpoveď p. U. F., že žalobca jej pri striedaní na obchádzke oznámil, že\n\npočas výkonu práce spadol s tým, že táto informácia vyplývala aj zo zápisu priebehu služby, kde bolo\nuvedené cit.: „počas obchádzky som spadol a utrpel pracovný úraz“, ako aj z lekárskeho vyšetrenia,\nktorému sa žalobca podrobil dňa 02. februára 2017, kde je uvedené cit.: „včera večer si buchol pr.\nčlenok v práci.“\n- zamestnávateľ listom z 09. februára 2018 zotrval na svojich pôvodných stanoviskách pripojených k\nveci, uvádzajúc, že p. U. F. tiež vo výpovedi uviedla, že úraz nevidela, ráno sa so žalobcom normálne\nrozišli domov a tiež, že do záznamu mal pracovný úraz zapísať iný pracovník. Dodal, že samotný záznam\nbol zapísaný do knihy úrazov dodatočne s odstupom niekoľkých dní iným zamestnancom na žiadosť\nžalobcu,\n- žalovaná následne rozhodnutím z 19. februára 2018, Číslo: 27168-8/2018-BA, zamietla v celom\nrozsahu odvolanie žalobcu a potvrdila prvostupňové správne rozhodnutie z 23. októbra 2017, číslo\n24343-12/2017-BAM.\n51. Najvyšší súd po vyhodnotení námietok uvedených v kasačnej sťažnosti vo vzťahu k napadnutému\nrozsudku krajského súdu a vo vzťahu k obsahu súdneho a pripojených administratívnych spisov\nkonštatuje, že nezistil dôvod na to, aby sa v zásade odchýlil od argumentov a relevantných právnych\nzáverov uvádzaných krajským súdom vo veci samej, ktoré vytvárajú dostatočné právne východiská pre\nvyslovenie výroku napadnutého rozsudku.\n52. V predmetnej veci bolo potrebné vyriešiť otázku, či žalobca splnil podmienky na priznanie úrazovej\ndávky - úrazového príplatku s tým, že v kontexte na toto posúdenie sa vynárajú predovšetkým dve\nzákladné otázky, prvá - primárna otázka sa týka hmotnoprávneho základu, a teda, či v predmetnej veci sa\njedná o pracovný úraz a druhá - sekundárna otázka sa dotýka skôr procesného aspektu prejednávanej\nveci v tom zmysle, či Sociálna poisťovňa je oprávnená rozhodovať o tom, že došlo k pracovnému\núrazu, alebo toto posúdenie prináleží výlučne všeobecnému súdu, ktorý túto otázku vyrieši v rámci\npracovnoprávneho (súkromného) sporu.\n53. Najvyšší súd na úvod vo vzťahu k sekundárnej otázke poukazuje na to, že nároky zamestnanca\nplynúce zo zodpovednosti zamestnávateľa za škodu spôsobenú pracovným úrazom alebo chorobou z\npovolania vychádzali z pracovného (teda súkromnoprávneho) vzťahu upraveného Zákonníkom práce a\npokiaľ boli tieto nároky medzi účastníkmi pracovnoprávneho vzťahu sporné, prejednávali a rozhodovali\no nich súdy. Podľa § 198 ods. 1 písm. a/ až d/ Zákonníka práce v znení účinnom do 31. decembra\n2003 išlo o nároky na náhradu za stratu na zárobku alebo stratu na dôchodku (počas práceneschopnosti\na po skončení práceneschopnosti alebo pri uznaní invalidity alebo čiastočnej invalidity), za bolesť a\nsťaženie spoločenského uplatnenia, účelne vynaložené náklady spojené s liečením a vecnú škodu.\nK zásadnej zmene došlo prijatím zákona č. 461/2003 Z.z., ktorý nadobudol účinnosť dňa 01. januára\n2004, ktorý vo svojej podstate zasiahol aj do právomoci súdu v týchto veciach. Týmto zákonom [bod\n27 ustanovenia § 294 zákona č. 461/2003 Z.z. (Zrušovacie ustanovenia)] bolo (okrem iného) zrušené\nustanovenie § 198 ods. 1 písm. a/ až c/ Zákonníka práce a tiež jeho ustanovenia § 199 až 213, takže\njediným nárokom upraveným v Zákonníku práce z titulu pracovného úrazu alebo choroby z povolania\nzostala len vecná škoda a ostatné nároky sú upravené v zákone č. 461/2003 Z.z., pričom nároku za stratu\nna zárobku alebo za stratu na dôchodku zodpovedajú nároky na úrazový príplatok (§ 85 a nasl. zákona\nč. 461/2003 Z.z.), respektíve nárok na úrazovú rentu (§ 88 a nasl. zákona č. 461/2003 Z.z.). Od účinnosti\nnovej právnej úpravy, t. j. od 01. januára 2004 o uvedených nárokoch (ako aj o ďalších úrazových\ndávkach uvedených v Prvej časti, Štvrtej hlave zákona) rozhoduje Sociálna poisťovňa; príslušnosť na\nprejednanie a rozhodovanie v týchto veciach jednoznačne vyplýva z ustanovenia § 177 menovaného\nzákona, podľa ktorého na konanie vo veciach sociálneho poistenia sú vecne príslušné organizačné\nzložky Sociálnej poisťovne. Ide o konanie vo veciach dávkových v zmysle ustanovenia § 172 ods. 3\npísm. a/ zákona. S účinnosťou od 01. januára 2004 je teda Sociálna poisťovňa ako verejnoprávna\ninštitúcia vykonávateľom sociálneho poistenia a v rámci neho úrazového poistenia. Súčasná právna\núprava už nemá charakter odškodnenia spočívajúceho v náhrade škody, ale je koncipovaná ako poistný\nsystém prevažne kompenzačného charakteru. Podľa § 16 zákona č. 461/2003 Z.z. povinne úrazovo\npoistený je zamestnávateľ, ktorý zamestnáva aspoň jednu fyzickú osobu vykonávajúcu zárobkovú\nčinnosť v pracovnoprávnom vzťahu, v štátnozamestnaneckom pomere, v členskom pomere, ktorého\nsúčasťou je aj pracovný vzťah k družstvu, v služobnom pomere okrem fyzickej osoby, ktorá je sudca\nalebo prokurátor alebo ktorý zamestnáva aspoň jednu fyzickú osobu vykonávajúcu zárobkovú činnosť,\nktorou je výkon verejnej funkcie podľa osobitných predpisov. Nárok na úrazové dávky z úrazového\npoistenia zamestnávateľa má zamestnanec po splnení podmienok ustanovených zákonom č. 461/2003\n\nZ.z. Úrazové poistenie vykonáva Sociálna poisťovňa, a tá je povinná plniť zamestnancovi v rozsahu\nzodpovednosti zamestnávateľa. Z úrazového poistenia sa poskytujú úrazové dávky, a to úrazový\npríplatok (§ 85 - § 87 zákona), úrazová renta (§ 88 - § 89a zákona), jednorazové vyrovnanie (§ 90\n- § 91 zákona), pozostalostná úrazová renta (§ 92 - § 93 zákona), jednorazové odškodnenie (§ 94\nzákona), pracovná rehabilitácia a rehabilitačné (§ 95 - § 96 zákona), rekvalifikácia a rekvalifikačné (§\n97 - § 98 zákona), náhrada za bolesť a náhrada za sťaženie spoločenského uplatnenia (§ 99 zákona\ns tým, že tento typ úrazovej dávky je samostatne upravený v zákone č. 437/2004 Z.z. o náhrade za\nbolesť a o náhrade za sťaženie spoločenského uplatnenia a o zmene a doplnení zákona Národnej\nrady Slovenskej republiky č. 273/1994 Z.z. o zdravotnom poistení, financovaní zdravotného poistenia,\no zriadení Všeobecnej zdravotnej poisťovne a o zriaďovaní rezortných, odvetvových, podnikových\na občianskych zdravotných poisťovní v znení neskorších predpisov), náhrada nákladov spojených s\nliečením (§ 100 zákona), náhrada nákladov spojených s pohrebom (§ 101 zákona).\n54. Podmienka nároku na úrazový príplatok spočíva v tom, že zamestnanec zamestnávateľa podľa\n§ 16, ktorý v dôsledku pracovného úrazu alebo choroby z povolania bol uznaný za dočasne\npráceneschopného, má nárok na úrazový príplatok od prvého dňa dočasnej pracovnej neschopnosti,\nak má nárok na náhradu príjmu pri dočasnej pracovnej neschopnosti podľa osobitného predpisu alebo\nnárok na výplatu nemocenského z nemocenského poistenia.\n55. V tomto smere najvyšší súd ďalej uvádza, že nakoľko súčasná právna úprava už nemá charakter\nodškodnenia spočívajúceho v náhrade škody, ale je koncipovaná ako poistný systém prevažne\nkompenzačného charakteru, Sociálna poisťovňa, ako orgán aplikácie práva v zmysle zákona č.\n461/2003 Z.z. rozhoduje o jednotlivých nárokoch plynúcich z tohto zákona. Jedným z týchto nárokov je\naj úrazový príplatok s tým, že ak žiadateľ požiada o tento typ úrazovej dávky, Sociálna poisťovňa ako\npríslušný orgán rozhoduje o tom, či tento žiadateľ spĺňa podmienky na jej priznanie, pričom kľúčovou\notázkou, ktorú je v rámci tohto konania zásadné posúdiť je otázka, či zamestnanec (na účely dávkového\nkonania vystupujúci v procesnej pozícii žiadateľa) bol uznaný za dočasne práceneschopného práve v\ndôsledku pracovného úrazu (alebo choroby z povolania). To, či došlo k pracovnému úrazu však Sociálna\npoisťovňa posudzuje ako otázku predbežnú (§ 198 ods. 1 zákona č. 461/203 Z.z.), ale nerozhoduje\no tom, nakoľko to, či došlo, alebo nedošlo k pracovnému úrazu je otázkou dotýkajúcou sa výlučne\nzamestnávateľa a zamestnanca, a teda má rozmer pracovno-právny. Zo žiadneho ustanovenia zákona č.\n461/2003 Z.z. nevyplýva oprávnenie Sociálnej poisťovne rozhodovať o tom, či určitý úraz bol pracovným\núrazom. Spor o určenie, či k úrazu zamestnanca došlo následkom pracovného úrazu, je sporom\npracovno-právnym, o ktorom rozhodujú súdy v civilnom súdnom konaní. Na také konanie je príslušný\nv prvom stupni okresný súd. Sociálna poisťovňa na základe úrazového poistenia rozhoduje o priznaní\núrazových dávok len v prípadoch preukázania poškodenia zdravia alebo úmrtia v dôsledku pracovného\núrazu. Najvyšší súd poukazuje na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 28. októbra 2013,\nsp. zn. 3Cdo/159/2011, podľa ktorého cit.: „Najvyšší súd Slovenskej republiky už v rozsudku sp. zn. 2\nCdo 65/2006, ktorý bol uverejnený v časopise Zo súdnej praxe pod č. 40/2007 uviedol, že „spor medzi\nzamestnancom a zamestnávateľom, ktorý rieši základ nároku poškodeného zamestnanca na jednotlivé\nplnenia, vyplývajúce zo zodpovednosti zamestnávateľa za škodu spôsobenú pracovným úrazom alebo\nchorobou z povolania, treba považovať aj naďalej (pozn. dovolacieho súdu: t. j. aj za účinnosti zákona\nč. 461/2003 Z.z.) za spor vyplývajúci z pracovnoprávneho vzťahu, ktorý rieši súd v občianskom\nsúdnom konaní“. V odôvodnení uvedeného rozsudku Najvyšší súd Slovenskej republiky konštatoval,\nže i keď si sociálna poisťovňa pri rozhodovaní v dávkových veciach v zmysle § 198 ods. 1 zákona č.\n461/2003 Z.z. môže sama urobiť úsudok o niektorej predbežnej otázke (teda aj pokiaľ ide o určenie\nrozsahu zodpovednosti zamestnávateľa za škodu vzniknutú pracovným úrazom), nie je oprávnená\nsamostatným rozhodnutím odstrániť spornosť týkajúcu sa rozsahu zodpovednosti zamestnávateľa za\nškodu ním spôsobenú. Rozhodnúť o tejto spornej otázke môže len súd v občianskom súdom konaní;\njeho rozhodnutím súdu je potom sociálna poisťovňa viazaná.“ Pokiaľ žalobca nepodal určovaciu žalobu\nna všeobecnom súde, potom prvostupňový správny orgán správne postupoval podľa § 198 ods. 1\nzákona č. 461/2003 Z.z. a urobil si o tom, či v predmetnej veci došlo ku vzniku pracovného úrazu, sám\núsudok, čomu zodpovedalo aj vykonané dokazovanie. Rozhodnúť však o tom, či došlo k pracovnému\núrazu nebol oprávnený, keďže to prináleží výlučne všeobecnému súdu. V tomto smere aj s odkazom\nna nález Ústavného súdu Slovenskej republiky z 10. septembra 2014, sp. zn. I. ÚS 87/2014-43 najvyšší\nsúd uvádza, že správne orgány oboch stupňov sa v rámci predbežnej otázky riadne a dostatočným\nspôsobom vysporiadali so skutočnosťou, či došlo k pracovnému úrazu. Navyše, aj sám žalobca vo\nvyjadrení z 05. augusta 2019 pripustil, že vyriešenie otázky, či došlo k pracovnému úrazu, alebo nie, patrí\n\ndo právomoci civilného súdu, keď uvádzal cit.: „(...) Len pre spresnenie poukazujeme na skutočnosť, že\nrozhodnutie (úsudok) Sociálnej poisťovne o existencii pracovného úrazu podľa § 8 zákona o sociálnom\npoistení nie je záväzné pre civilný súd pri rozhodovaní podľa § 195 Zákonníka práce, a pokiaľ má\nzamestnávateľ za to, že jeho práva sú ohrozené a existuje naliehavý právny záujem, môže požiadať\nsúd o vydanie rozsudku, ktorý bude záväzný medzi zamestnávateľom a zamestnancom.“ Z uvedeného\npotom vyplýva, že žalobca pripustil možnosť obrátiť sa na civilný súd zo strany zamestnávateľa (teda\npokiaľ by Sociálna poisťovňa vyhovela žiadosti o úrazový príplatok a zamestnávateľ by mal pochybnosť\no úsudku Sociálnej poisťovne čo do posudzovania pracovného úrazu), ale na druhej strane túto možnosť\nz pohľadu žiadateľa o dávku za predpokladu, že žiadosť bude zamietnutá vylučuje.\n56. Vo vzťahu k primárnej otázke, teda či žalovaná správne na základe vykonaného dokazovania\ndospela k záveru, že k pracovnému úrazu nedošlo, najvyšší súd po preskúmaní veci vyhodnotil, že\nnapadnuté rozhodnutie žalovanej má všetky formálne i obsahové náležitosti rozhodnutia v zmysle\nzákona, napadnuté rozhodnutie vychádza z dostatočne zisteného skutkového stavu, ktoré je logicky\nvyhodnotené a riadne právne posúdené. V predmetnej veci nebolo možné postupovať inak, ako súhlasiť\nso závermi prijatými krajským súdom v napadnutom rozhodnutí, že napadnuté rozhodnutie žalovanej\nbolo vydané v súlade so zákonom; krajský súd dospel k správnemu záveru, že rozhodnutie žalovanej\nbolo vydané v súlade so zákonom, je riadne odôvodnené a žalovaná v ňom dostatočným spôsobom\nvyjadrila svoje úvahy relevantné pre rozhodnutie.\n57. Najvyšší súd bez toho, aby opakoval závery oboch správnych orgánov, ako aj krajského súdu, len\npre zdôraznenie ich správnosti uvádza, že dôkazné bremeno na preukázanie skutočností rozhodujúcich\npre vznik nároku na dávku je na poistencovi, v danom prípade žalobcovi, ktorý si ju uplatnil (§ 196 ods.\n6 v spojení s § 227 ods. 3 zákona č. 461/2003 Z.z.). Pokiaľ si žalobca teda uplatnil nárok na úrazový\npríplatok, bolo jeho povinnosťou preukázať všetky relevantné skutočnosti na jeho priznanie. V prvom\nrade mal preukázať, že dňa 31. januára 2017 došlo k pracovnému úrazu a v tejto súvislosti doložiť do\ndávkového konania všetky relevantné listiny podporujúce ním tvrdený záver. Z obsahu administratívneho\nspisu a jednotlivých listín v ňom založených však táto skutočnosť nevyplýva, navyše sám žalobca si\nvo svojich vyjadreniach odporuje. Vznik pracovného úrazu nedokazuje lekárska správa U.. M. z 02.\nfebruára 2017 a rovnako tiež potvrdenie o dočasnej pracovnej neschopnosti U.. B. z 02. februára 2017\n(z toho dôvodu aj výsluch U.. B. by bol bezpredmetný). Rovnako aj výsluch C.. N.Á. by bol nedôvodný,\nkeďže tento pracovný úraz nevidel. Čo sa týka kamerového záznamu spoločnosti F.M. Slovenská, s.r.o.,\nna ktorý odkazoval žalobca a ktorý mal potvrdzovať úraz žalobcu, najvyšší súd uvádza, že bolo na\nžalobcovi si tento záznam obstarať, pokiaľ tak neurobil, vystavil sa riziku, že neskôr už bude tento\nzáznam vymazaný. Na tomto mieste súd uvádza, že záznamy z bezpečnostného kamerového systému\nsa ukladajú na serveri, ktorý je na túto činnosť určený. Ak záznam z bezpečnostného kamerového\nsystému nie je využitý na účely trestného konania, alebo konania o priestupkoch, je automaticky\nzlikvidovaný premazaním najneskôr v lehote 15 dní odo dňa nasledujúceho po dni, v ktorom bol záznam\nvyhotovený. Zároveň súd dodáva, že každá osoba, ktorej obraz je zaznamenaný na kamerovom systéme\nmá právo požadovať a mať k dispozícii kópiu vlastných osobných údajov zo záznamu. Každá osoba,\nzachytená bezpečnostným kamerovým systémom, má právo požadovať túto nahrávku, na základe\npísomnej žiadosti adresovanej prevádzkovateľovi obsahujúca špecifikáciu požadovaného záznamu čo\ndo dátumu, časového rozpätia a priestorového určenia s tým, že prevádzkovateľ je povinný poskytnúť\nzáznam do jedného mesiaca od doručenia príslušnej žiadosti. Ďalej najvyšší súd poukazuje na žiadosť\no priznanie úrazového príplatku z 21. apríla 2017, v ktorej žalobca uvádza, že úraz oznámil svojej\nkolegyni p. U. F., ktorá vykonala ďalšiu obchádzku v ranných hodinách po areáli spoločnosti za žalobcu\ns tým, že vznik pracovného úrazu je riadne zaznamenaný v Evidenčnej knihe priebehu služieb. Na\ndruhej strane žalobca na ústnom pojednávaní pred správnym orgánom konanom dňa 19. septembra\n2017 uvádzal, že sa šmykol a spadol, neprikladal tomu vážnosť, myslel, že to prejde, úraz do knihy\nnezapísal, lebo neprikladal tomu väčšiu dôležitosť. Na ústnom pojednávaní tiež vypočutá svedkyňa p. F.\nuviedla, že úraz nevidela, ráno sa normálne rozišli domov; do záznamu mal pracovný úraz zapísať iný\npracovník, ktorý už u zamestnávateľa nepracuje, poškodený (žalobca) riadne doslúžil zmenu. V súdnom\nspise sa tiež nachádza list žalobcu, ktorým žalobca opisuje priebeh pracovného úrazu s tým, že po\nprvýkrát v priebehu konania (teda vrátane dávkového konania) uvádza, že pracovný úraz zapísal do\nknihy úrazov, ktorú zamestnávateľ vymenil. V tomto smere najvyšší súd uvádza, že pokiaľ zamestnávateľ\nk takýmto postupom aj pristúpil, žalobca mal možnosť sa priamo obrátiť so svojím podnetom na príslušný\norgán inšpekcie práce (§ 150 Zákonníka práce). V opačnom prípade bez ďalšieho nie je možné takéto\nskutočnosti hodnotiť ako relevantné.\n\n58. Vzhľadom na vyššie uvádzané skutočnosti, najvyšší súd považuje správnym orgánom vykonané\ndokazovanie v tomto rozsahu za dostačujúce a svojím rozsahom zodpovedajúce dávkovému konaniu.\nNajvyšší súd opakuje, že žalobcovi nič nebránilo obrátiť sa žalobou na všeobecný súd o určenie, že\nurčitý úraz je pracovný.\n59. Vo vzťahu k záveru krajského súdu, podľa ktorého sa mal v zmysle lekárskej správy U.. M. stať\npracovný úraz dňa 01. februára 2017, a nie 31. januára 2017, tak ako bol nahlásený žalobcom pri\npodaní žiadosti o priznanie úrazového príplatku s tým, že v tomto smere krajský súd rozhodol na základe\nnových skutkových zistení, najvyšší súd uvádza, že nešlo o nové skutkové zistenia. Jednalo sa totiž o\nskutočnosť, ktorá vyplývala z obsahu administratívneho spisu a navyše o listinu, ktorú predložil samotný\nžalobca. Za tohto stavu rozhodne nemohlo ísť o novú skutočnosť, o ktorej nemal žalobca vedomosť.\n60. Z vyššie uvedených dôvodov najvyšší súd nepovažoval kasačnú sťažnosť žalobcu za dôvodnú, a\npreto ju podľa § 461 SSP zamietol.\n61. O náhrade trov kasačného konania rozhodol najvyšší súd tak, že žalobcovi, ktorý v tomto konaní\núspech nemal, ich náhradu nepriznal (§ 467 ods. 1 SSP v spojení s § 167 ods. 1 SSP) a žalovanej ich\nnepriznal, lebo to nemožno spravodlivo požadovať (§ 467 ods. 1 SSP v spojení s § 168 veta prvá SSP).\n62. Toto rozhodnutie prijal najvyšší súd v senáte pomerom hlasov 3:0 (§ 139 ods. 4 veta prvá SSP).\nPoučenie:\nProti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.", "vazby": {}, "cituje": [], "citovane_v": []}