{"guid": "89316c0f-7d73-4490-aa58-70bee51a1d1a:db40c66c-9aca-474d-9208-0d21b5ffb073", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2020:2018200082.1", "spisova_znacka": "10Asan/23/2019", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 10Asan/23/2019 z 28. 4. 2020", "citacia": "uznesenie Najvyššieho súdu SR z 28. apríla 2020, sp. zn. 10Asan/23/2019, ECLI:SK:NSSR:2020:2018200082.1", "identifikacne_cislo": "2018200082", "sud": {"guid": "sud_100", "nazov": "Najvyšší súd", "typ": "najvyssi", "slug": "najvyssi-sud"}, "sudca": "JUDr. Elena Berthotyová", "sudca_id": 131, "sudca_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/sudca/judr-elena-berthotyova-131", "datum_vydania": "2020-04-28", "forma": "Uznesenie", "povaha": ["Iná povaha rozhodnutia"], "oblast": [], "podoblast": ["Iné"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1990/372/#paragraf-79.odsek-1", "nazov": "§ 79 ods. 1 zákona č. 372/1990 Zb.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1990/372/#paragraf-79.odsek-1", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/372-1990/paragraf-79"}, {"iri": "/SK/ZZ/1990/372/#paragraf-72", "nazov": "§ 72 zákona č. 372/1990 Zb.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1990/372/#paragraf-72", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/372-1990/paragraf-72"}, {"iri": "/SK/ZZ/1990/372/#paragraf-42a", "nazov": "§ 42a zákona č. 372/1990 Zb.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1990/372/#paragraf-42a", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/372-1990/paragraf-42a"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1990/372#paragraf-79", "/SK/ZZ/1990/372#paragraf-72", "/SK/ZZ/1990/372#paragraf-42a"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/db40c66c-9aca-474d-9208-0d21b5ffb073", "zdroj": "infosud", "url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2020:2018200082.1", "api_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2020:2018200082.1", "text_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2020:2018200082.1/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nNajvyšší súd\n10Asan/23/2019\n2018200082\n28. 04. 2020\nJUDr. Elena Berthotyová\nECLI:SK:NSSR:2020:2018200082.1\n\nUznesenie\nNajvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobkyne (sťažovateľky): Mgr. RNDr. W. I., PhD.,\nbytom B. K. XXX, B. K., proti žalovanému: Okresný úrad Trnava, odbor opravných prostriedkov, so\nsídlom Vajanského 2, Trnava, za účasti ďalšieho účastníka: prof. doc. JUDr. A. Š., PhD., rektor Trnavskej\nuniverzity v Trnave, so sídlom Hornopotočná 23, Trnava, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia\nžalovaného číslo OU-TT-OOP4-2018/002454-01 z 5. januára 2018, o kasačnej sťažnosti žalobkyne proti\nprávoplatnému uzneseniu Krajského súdu v Trnave č. k. 20S/31/2018-129 z 30. novembra 2018, takto\nrozhodol:\nNajvyšší súd Slovenskej republiky kasačnú sťažnosť z a m i e t a .\nÚčastníkom nárok na náhradu trov kasačného konania n e p r i z n á v a .\nodôvodnenie:\n1. Krajský súd v Trnave uznesením č. k. 20S/31/2018-129 z 30. novembra 2018 podľa § 98 ods. 1\npísm. e) Správneho súdneho poriadku odmietol žalobu, ktorou sa žalobkyňa domáhala preskúmania\nzákonnosti rozhodnutia žalovaného číslo OU-TT-OOP4-2018/002454-01 z 5. januára 2018, ktorým\nžalovaný potvrdil prvostupňové rozhodnutie Okresného úradu Trnava, odboru všeobecnej vnútornej\nsprávy č. OU-TT-OVVS2-2017/009842, Pr. č. 256/2017 zo dňa 15.05.2017, ktorý podľa § 76 ods. 1\npísm. a) zákona č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o\npriestupkoch“) zastavil konanie vo veci priestupku na úseku práva na prístup k informáciám (§ 42a ods. 1\nzákona o priestupkoch), ktorého sa mal dopustiť prof. doc. JUDr. A. Š., PhD., rektor Trnavskej univerzity\nv Trnave tým, že ako zástupca Trnavskej univerzity v Trnave v súlade s príslušnými ustanoveniami\nzákona č. 211/2000 Z.z. o slobodnom prístupe k informáciám a o zmene a doplnení niektorých zákonov\n(zákon o slobode informácií) v znení neskorších predpisov nemal sprístupniť informácie požadované\nžalobkyňou na základe žiadosti z 30. decembra 2016, týkajúce sa sprístupnenia výšky mesačného\nplatu a ďalších finančných náležitostí (odmeny) priznaných prodekanom, tajomníkovi a vedúcim katedier\nFakulty zdravotníctva a sociálnej práce Trnavskej univerzity v Trnave za výkon funkcie v rokoch 2013,\n2014, 2015 a 2016. Správny orgán konanie zastavil z dôvodu, že skutok, o ktorom sa koná, nie je\npriestupkom.\n2. O náhrade trov konania rozhodol krajský súd s poukazom na § 170 písm. a) Správneho súdneho\nporiadku tak, že žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania. Slovenskej pošte, a.s., ako\nprevádzkovateľovi systému eKolok, uložil vrátiť žalobkyni krátený súdny poplatok v sume 343,30 eura.\n3. V odôvodnení uznesenia krajský súd uviedol, že žalobkyňa nespĺňa podmienku aktívnej procesnej\nlegitimácie podľa § 178 ods. 1 Správneho súdneho poriadku, v zmysle ktorého žalobcom môže byť\niba fyzická alebo právnická osoba, ktorá o sebe tvrdí, že ako účastník administratívneho konania bola\nrozhodnutím orgánu verejnej správy ukrátená na svojich právach alebo právom chránených záujmoch.\nSprávny súd preto žalobu žalobkyne podľa § 98 ods. 1 písm. e) Správneho súdneho poriadku odmietol\nz dôvodu, že žaloba bola podaná zjavne neoprávnenou osobou.\n\n4. Krajský súd uviedol, že pre aktívnu legitimáciu na podanie žaloby o preskúmanie rozhodnutia\nsprávneho orgánu nestačí, že žalobca bol účastníkom správneho konania, ale zároveň musel byť ako\núčastník správneho konania napadnutým rozhodnutím, ako aj postupom správneho orgánu na svojich\nprávach ukrátený. Správne súdnictvo nie je založené na verejnej žalobe (actio popularis), ktorá by\numožnila komukoľvek podať žalobu o preskúmanie rozhodnutia správneho orgánu. Ukrátenie práv\nžalobcu musí byť v žalobe tvrdené a podložené a aspoň potenciálne možné.\n5. Okruh osôb, ktoré môžu vystupovať na strane žalobcu upravuje § 178 Správneho súdneho poriadku,\nz ktorého vyplýva obmedzenie procesnej legitimácie len na tie fyzické a právnické osoby, ktoré\nboli účastníkmi administratívneho konania a ktoré o sebe tvrdia, že ako účastníci administratívneho\nkonania boli rozhodnutím orgánu verejnej správy ukrátené na svojich právach alebo právom chránených\nzáujmoch, t. j. že im takýmto rozhodnutím bola spôsobená ujma. Samotné tvrdenie žalobcu o tom,\nže bol ukrátený na svojich právach alebo právom chránených záujmoch však nepostačuje. S takýmto\ntvrdením musí korešpondovať jeho subjektívne oprávnenie, ktoré vychádza z konkrétneho právneho\npredpisu. Pokiaľ sa žalobca domáha ochrany cudzích práv alebo ak žiada ochranu svojho práva, aj keď\nv skutočnosti o jeho právo nejde, žaloba je podaná neoprávnenou osobou. Keďže žiaden iný subjekt\nnie je aktívne legitimovaný na podanie žaloby v prospech inej osoby, nemôže byť aktívne legitimovaný\nna podanie žaloby ani v jej neprospech.\n6. V predmetnej právnej veci žalovaný žalobu napadnutým rozhodnutím rozhodoval ako odvolací\norgán o odvolaní žalobkyne proti rozhodnutiu Okresného úradu Trnava, odboru všeobecnej vnútornej\nsprávy. Podaná žaloba je správnou žalobou vo veciach správneho trestania. V rámci správneho\ntrestania sa možno stretnúť s viacerými účastníkmi administratívneho konania stojacimi „proti sebe“ ako\nnavrhovateľom trestania a osobou, ktorá má byť potrestaná. Návrh na potrestanie môže mať pritom\ncharakter realizácie verejnomocenského oprávnenia, kontrolnej činnosti v rámci záujmovej samosprávy\nalebo súkromnoprávnej ochrany. Pre všetkých týchto navrhovateľov ako účastníkov administratívneho\nkonania však platí, že potrestaním alebo nepotrestaním osoby, voči ktorej ich návrh smeroval, nemôžu\nbyť priamo dotknutí na svojich subjektívnych právach.\n7. Krajský súd uzavrel, že žalobkyňa bola ako navrhovateľka účastníkom priestupkového konania v\nzmysle ustanovenia § 72 písm. d) v spojení s ustanovením § 68 ods. 1 zákona o priestupkoch. V\npriestupkovom konaní sa však rozhodovalo o obvinení z priestupku a uložení sankcie prof. doc. JUDr. A.\nŠ., PhD., rektorovi Trnavskej univerzity v Trnave a rozhodnutím o zastavení konania nebola žalobkyňa\nukrátená na právach, pretože rozhodnutie o priestupku sa osobne týka iba osoby obvinenej z priestupku\na svojimi účinkami nezasahuje do právnej sféry žalobkyne a nespôsobuje ani zmenu jej právneho\npostavenia. Navrhovateľ, ktorý je účastníkom priestupkového konania na úseku práva na prístup k\ninformáciám, nie je osobou oprávnenou na podanie žaloby o preskúmanie rozhodnutia o priestupku,\npretože rozhodnutie o priestupku inej osoby nespôsobuje ukrátenie na právach v jeho právnej sfére.\n8. Krajský súd poukázal na to, že jeho závery o absencii priameho dotyku na subjektívnych právach\nžalobkyne a teda i o neunesení aktívnej žalobnej legitimácie prešli aj kontrolou ústavnosti. Konkrétne\npoukázal na uznesenie NS SR sp. zn. 3Sži 10/2009 z 21. apríla 2010, vo vzťahu ku ktorému ÚS SR\nrozhodoval uznesením sp. zn. IV. ÚS 242/2011 z 9. júna 2011, uznesenie NS SR sp. zn. 6Sžo 434/2009\nz 28. septembra 2010, vo vzťahu ku ktorému ÚS SR rozhodoval uznesením sp. zn. I. ÚS 166/2011 zo\n9. júna 2011, uznesenie NS SR sp. zn. 5Sži 2/2011 z 24. februára 2011, vo vzťahu ku ktorému ÚS SR\nrozhodoval uznesením sp. zn. II. ÚS 259/2011 zo 4. júla 2012, uznesenie NS SR sp. zn. 6Sži 2/2011 z 30.\nmarca 2011, vo vzťahu ku ktorému ÚS SR rozhodoval uznesením sp. zn. IV. ÚS 228/2011 z 2. júna 2011.\n9. Proti uzneseniu krajského súdu podala žalobkyňa kasačnú sťažnosť a žiadala, aby kasačný súd\nnapadnuté uznesenie zrušil a vec vrátil krajskému súdu na ďalšie konanie; alternatívne žiadala, aby\nkasačný súd zmenil napadnuté uznesenie tak, že zruší rozhodnutie žalovaného a vec mu vráti na\nďalšie konanie. Zároveň žiadala, aby jej kasačný súd priznal nárok na náhradu trov konania. Kasačnú\nsťažnosť odôvodnila tým, že krajský súd nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi\nkonania, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva\nna spravodlivý proces (§ 440 ods. 1 písm. f) Správneho súdneho poriadku), rozhodol na základe\nnesprávneho právneho posúdenia veci (§ 440 ods. 1 písm. g) Správneho súdneho poriadku), odklonil sa\n\nod ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu (§ 440 ods. 1 písm. h) Správneho súdneho poriadku)\na podanie nezákonne odmietol (§ 440 ods. 1 písm. j) Správneho súdneho poriadku).\n10. Sťažovateľka uviedla, že v žalobe namietala rozpor rozhodnutia žalovaného so zákonom o\npriestupkoch a zákonom č. 211/2000 Z.z. o slobodnom prístupe k informáciám a o zmene a\ndoplnení niektorých zákonov (zákon o slobode informácií). Podľa jej názoru je rozhodnutie žalovaného\nformalistické, nezákonné, arbitrárne a nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov. Zároveň namietala, že\nžalovaný a prvostupňový správny orgán konali v rozpore s ustanovením § 57 zákona o priestupkoch, keď\no každom návrhu sťažovateľky na začatie konanie o priestupku podľa § 42a ods. 1 zákona o priestupkoch\nbolo vedené samostatné konanie, pričom povinnosťou správneho orgánu bolo viesť spoločné konanie.\nUvedeným postupom bola sťažovateľke spôsobená majetková ujma, nakoľko jej bola uložená povinnosť\nnahradiť trovy konania v celkovej výške 160 eur, pričom v prípade spoločného konania by správny orgán\nrozhodol o náhrade trov konania voči sťažovateľke len raz, a to vo výške 16 eur. Z uvedených dôvodov\nsa sťažovateľka domnieva, že je daná jej aktívna procesná legitimácia pre napadnutie rozhodnutia\nžalovaného správnou žalobou.\n11. Sťažovateľka tiež namietala, že správny súd sa nevysporiadal so skutočnosťami, ktoré uvádzala\nv žalobe. Rozhodnutiami žalovaného ako aj prvostupňového správneho orgánu boli jej práva priamo\ndotknuté, a to uloženou povinnosťou o náhrade trov konania, pričom správne orgány nekonali v zmysle\n§ 57 zákona o priestupkoch. Nakoľko zákon o priestupkoch priznával sťažovateľke, ako navrhovateľke\nv priestupkovom konaní, právo na podanie odvolania v rozsahu vyslovenia viny obvineného z\npriestupku alebo povinnosti navrhovateľa uhradiť trovy konania, a povinnosti uhradiť trovy konania bola\nsťažovateľke uložená, má sťažovateľka za to, že v tomto rozsahu je oprávnená domáhať sa preskúmania\nrozhodnutí žalovaného, čím nezasahuje do práv iných (napr. obvineného).\n12. Sťažovateľka poukázala na to, že správne súdnictvo vychádza z čl. 46 ods. 2 Ústavy Slovenskej\nrepubliky, pričom ústava umožňuje zákonodarcovi obmedziť možnosti prístupu jednotlivca na súd a\nzároveň ustanovuje hranice takej možnosti tým, že preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných\npráv a slobôd nesmie byť spod právomoci súdu vylúčené.\n13. Podľa názoru sťažovateľky krajský súd nesprávne postupoval, keď neakceptoval návrh sťažovateľky\na nespojil na spoločné konanie skutkovo súvisiace veci, v ktorých sťažovateľka vystupovala ako\nžalobkyňa.\n14. Žalovaný sa vo vyjadrení ku kasačnej sťažnosti stotožnil s názorom krajského súdu vysloveným\nv napadnutom uznesení. Kasačnú sťažnosť nepovažoval za dôvodnú a navrhol, aby ju kasačný súd\nzamietol.\n15. Ďalší účastník vo vyjadrení ku kasačnej sťažnosti uviedol, že napadnuté uznesenie krajského súdu\npovažuje za zákonné. Uviedol, že na aktívnu legitimáciu na podanie žaloby o preskúmanie rozhodnutia\nsprávneho orgánu nestačí, že žalobca bol účastníkom správneho konania, ale zároveň musel byť\nako účastník správneho konania napadnutým rozhodnutím, ako aj postupom správneho orgánu na\nsvojich právach ukrátený. Zdôraznil, že žiaden subjekt nie je aktívne legitimovaný na podanie žaloby\nv prospech inej osoby, a rovnako ani na podanie žaloby v jej neprospech. Napadnuté rozhodnutie o\npriestupku nespôsobuje zmenu právneho postavenia sťažovateľky a preto nemohla byť ukrátená na\nsvojich právach. Pokiaľ išlo o samotné rozhodnutie žalovaného v priestupkovej veci, v ktorej ďalší\núčastník nebol uznaný vinným, sťažovateľka, ako navrhovateľka v priestupkovej veci, bola v zmysle §\n79 ods. 1 zákona o priestupkoch povinná uhradiť trovy konania. Ďalší účastník navrhol, aby najvyšší\nsúd kasačnú sťažnosť zamietol a priznal ďalšiemu účastníkovi trovy konania.\n16. Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako súd kasačný (§ 438 ods. 2 Správneho súdneho poriadku),\npreskúmal napadnuté uznesenie krajského súdu z dôvodov a v rozsahu uvedenom v kasačnej sťažnosti\nsťažovateľky (§ 453 ods. 1 a 2 Správneho súdneho poriadku), postupom bez nariadenia pojednávania\n(§ 455 Správneho súdneho poriadku) a po jeho preskúmaní dospel k záveru, že kasačná sťažnosť nie\nje dôvodná.\n17. V prejednávanej veci je predmetom preskúmania žalobou napadnuté rozhodnutie žalovaného v\nspojení s prvostupňovým rozhodnutím Okresného úradu Trnava, odboru všeobecnej vnútornej správy,\n\nktorým bolo zastavené konanie o priestupku na úseku práva na prístup k informáciám, ktorého sa mal\ndopustiť rektor Trnavskej univerzity v Trnave nesprístupnením informácií požadovaných sťažovateľkou.\nKonanie o priestupku bolo na správnom orgáne začaté na návrh sťažovateľky.\n18. Úlohou kasačného súdu bolo vo svetle námietok sťažovateľky posúdiť správnosť záverov krajského\nsúdu, ktorý vyslovil, že sťažovateľka (v postavení žalobkyne v konaní pred krajským súdom) nemá\naktívnu legitimáciu na podanie žaloby, pretože rozhodnutím o priestupku inej fyzickej osoby nemohla\nbyť sťažovateľka ani potenciálne ukrátená na svojich právach alebo právom chránených záujmoch. Po\noboznámení sa s prejednávanou vecou dospel najvyšší súd k záveru, že námietky sťažovateľky nie sú\ndôvodné a napadnuté uznesenie krajského súdu je v súlade so zákonom.\n19. Podľa § 42a ods. 1 zákona o priestupkoch, priestupku sa dopustí aj ten, kto vedome vydá a\nzverejní nepravdivé, neúplné informácie, kto poruší povinnosť určenú osobitným predpisom, alebo ten,\nkto vydaním rozhodnutia alebo vydaním príkazu, alebo iným opatrením zapríčiní porušenie práva na\nsprístupnenie informácií.\n20. Podľa § 67 ods. 1 zákona o priestupkoch, priestupky sa prejednávajú z úradnej povinnosti, ak nejde\no priestupky, ktoré sa prejednávajú len na návrh ( § 68 ods. 1).\n21. Podľa § 68 ods. 1vety prvej zákona o priestupkoch, priestupky podľa § 42a a § 49 ods. 1 písm. a)\nsa prejednávajú len na návrh postihnutej osoby alebo jej zákonného zástupcu alebo opatrovníka (ďalej\nlen \"navrhovateľ\").\n22. Podľa § 72 zákona o priestupkoch, v konaní o priestupku sú účastníkmi konania\na) obvinený z priestupku,\nb) poškodený, ak ide o prejednávanie náhrady majetkovej škody spôsobenej priestupkom,\nc) vlastník veci, ktorá môže byť zhabaná alebo bola zhabaná, a to v časti konania týkajúcej sa zhabania\nveci,\nd) navrhovateľ, na návrh ktorého bolo začaté konanie o priestupku podľa § 68 ods. 1.\n23. Podľa § 76 ods. 1 písm. a) zákona o priestupkoch, správny orgán konanie o priestupku zastaví, ak\nsa v ňom zistí, že skutok, o ktorom sa koná, sa nestal alebo nie je priestupkom.\n24. Podľa § 79 ods. 1 zákona o priestupkoch, občanovi, ktorý bol uznaný vinným z priestupku, ako\naj navrhovateľovi, ak bolo konanie začaté na jeho návrh zastavené podľa § 76 ods. 1 písm. a), b), c)\nalebo j), uloží sa povinnosť uhradiť trovy spojené s prejednaním priestupku. Trovy konania sa uhrádzajú\npaušálnou sumou, ktorú ustanoví Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky po dohode s Ministerstvom\nfinancií Slovenskej republiky všeobecne záväzným právnym predpisom.\n25. Podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným\npostupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na\ninom orgáne Slovenskej republiky.\n26. Podľa čl. 46 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený\nrozhodnutím orgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť takéhoto\nrozhodnutia, ak zákon neustanoví inak. Z právomoci súdu však nesmie byť vylúčené preskúmanie\nrozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.\n27. Podľa § 2 ods. 1 Správneho súdneho poriadku, v správnom súdnictve poskytuje správny súd ochranu\nprávam alebo právom chráneným záujmom fyzickej osoby a právnickej osoby v oblasti verejnej správy\na rozhoduje v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom.\n28. Podľa § 177 ods. 1 Správneho súdneho poriadku, správnou žalobou sa žalobca môže domáhať\nochrany svojich subjektívnych práv proti rozhodnutiu orgánu verejnej správy alebo opatreniu orgánu\nverejnej správy.\n29. Podľa § 177 ods. 2 Správneho súdneho poriadku, ochrany iných ako subjektívnych práv sa môže\ndomáhať len prokurátor alebo subjekt výslovne na to oprávnený zákonom.\n\n30. Podľa § 178 ods. 1 Správneho súdneho poriadku, žalobcom je fyzická osoba alebo právnická\nosoba, ktorá o sebe tvrdí, že ako účastník administratívneho konania bola rozhodnutím orgánu verejnej\nsprávy alebo opatrením orgánu verejnej správy ukrátená na svojich právach alebo právom chránených\nzáujmoch.\n31. Podľa § 194 ods. 1 Správneho súdneho poriadku, správnym trestaním sa na účely tohto zákona\nrozumie rozhodovanie orgánov verejnej správy o priestupku, správnom delikte alebo o sankcii za iné\npodobné protiprávne konanie.\n32. Podľa § 194 ods. 2 Správneho súdneho poriadku, ak nie je v tejto hlave ustanovené inak, použijú sa\nna konanie vo veciach správneho trestania ustanovenia o konaní o všeobecnej správnej žalobe.\n33. Podľa § 98 ods. 1 písm. e) Správneho súdneho poriadku, správny súd uznesením odmietne žalobu,\nak bola podaná zjavne neoprávnenou osobou,\n34. Podľa § 461 Správneho súdneho poriadku, kasačný súd zamietne kasačnú sťažnosť, ak po\npreskúmaní zistí, že nie je dôvodná.\n35. Súdny prieskum na základe správnej žaloby je nevyhnutne spojený s prepojením dopadu\nrozhodnutia alebo opatrenia orgánu verejnej správy na subjektívne práva žalobcu. Týmto je vymedzený\naj účel ochrany, ktorú poskytuje správne súdnictvo pri žalobe vo veciach správneho trestania (rovnako\nako pri všeobecnej správnej žalobe) v zmysle § 177 ods. 1 v spojení s § 194 ods. 2 Správneho súdneho\nporiadku. Ochrany subjektívnych práv sa môžu dovolávať len tie subjekty, o ktorých práva, právom\nchránené záujmy a povinnosti ide. Všeobecná správna žaloba fyzickej alebo právnickej osoby slúži na\nochranu jej subjektívnych práv spojených so žalovaným rozhodnutím alebo opatrením orgánu verejnej\nsprávy. Na aktívnu legitimáciu na podanie žaloby o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia alebo opatrenia\norgánu verejnej správy nestačí, že žalobca bol účastníkom správneho konania, ale zároveň musel byť\nako účastník správneho konania rozhodnutím správneho orgánu na svojich právach ukrátený.\n36. Účelom čl. 46 ods. 1 Ústavy SR je zaručiť každému prístup k súdnej ochrane, k súdu alebo inému\norgánu právnej ochrany. Právo na prístup k súdnej ochrane však nemá absolútnu povahu. Účastníkom\nsúdneho konania sa môže fyzická či právnická osoba stať po splnení predpokladov ustanovených\nzákonom. Tieto predpoklady správny súd skúma predovšetkým z procesného hľadiska, najmä či žaloba\nna začatie konania proti rozhodnutiam orgánov verejnej správy v správnom súdnictve bola podaná včas,\noprávnenou osobou a či smeruje proti rozhodnutiu, ktoré je správny súd oprávnený a povinný preskúmať.\nAk správny súd zistí, že žalobu podala neoprávnená osoba, žalobu odmietne.\n37. Článok 46 ods. 1 Ústavy SR negarantuje sťažovateľke, ktorá iniciovala priestupkové konanie,\nmožnosť podrobiť administratívne rozhodnutie, vydané v priestupkovom konaní, súdnemu preskúmaniu\nv rámci správneho súdnictva. Takýto záver vyplýva z konštantnej judikatúry Ústavného súdu SR a\nNajvyššieho súdu SR.\n38. V rozhodnutí sp. zn. II. ÚS 259/2011 zo 4. júla 2012 Ústavný súd SR vyslovil, že „hoci sťažovateľ bol\nako postihnutá osoba a navrhovateľ účastníkom správneho konania, nebol zároveň osobou ukrátenou\nna právach rozhodnutím vydaným v správnom konaní. Samotné tvrdenie sťažovateľa o nesprávnosti\nzáverov krajského súdu a ich rozpore so zákonom nestačí. Takémuto tvrdeniu musí korešpondovať jeho\nsubjektívne oprávnenie vychádzajúce z konkrétneho právneho predpisu. V konaní podľa piatej časti\nObčianskeho súdneho poriadku súd poskytuje ochranu len subjektívnym právam žalobcu. Pokiaľ sa\nžalobca domáha ochrany cudzích práv, alebo aj žiada ochranu svojho práva, aj keď v skutočnosti o jeho\nprávo nejde, žaloba je podaná neoprávnenou osobou. V danom prípade sa v priestupkovom konaní\nrozhodovalo o obvinení z priestupku a uložení sankcie Ing. J. M. a JUDr. D. R., pričom rozhodnutím o\nzastavení konania z dôvodu, že skutok, o ktorom sa koná, nie je priestupkom, nemohol byť sťažovateľ\nukrátený na svojich právach, pretože rozhodnutie o priestupku sa osobne týka iba osoby obvinenej z\npriestupku a svojimi účinkami neovplyvňuje právnu pozíciu sťažovateľa, teda nezasahuje do jeho právnej\nsféry a ani nespôsobuje zmenu jeho právneho postavenia.“\n\n39. K rovnakým záverom Ústavný súd SR dospel napríklad aj v rozhodnutí sp. zn. IV. ÚS 143/2012 z\n15. marca 2012, ktorým odmietol sťažnosť proti uzneseniu Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Sži/1/2011 z\n31. mája 2011 a v rozhodnutí sp. zn. IV. ÚS 242/2011 z 9. júna 2011, ktorým odmietol sťažnosť proti\nuzneseniu Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Sži/10/2009 z 21. apríla 2010.\n40. Je nespornou skutočnosťou, že sťažovateľka bola ako navrhovateľka účastníčkou priestupkového\nkonania v zmysle ustanovenia § 72 písm. d) v spojení s § 68 ods. 1 zákona o priestupkoch, pričom v\npriestupkovom konaní sa rozhodovalo o priestupku na úseku práva na prístup k informáciám (§ 42a ods.\n1 zákona o priestupkoch), ktorého sa mal dopustiť rektor Trnavskej univerzity v Trnave. Rozhodnutie o\npriestupku v posudzovanej veci sa osobne týkalo iba osoby obvinenej z priestupku a svojimi účinkami\nneovplyvnilo právnu pozíciu sťažovateľky, t. j. nezasiahlo do jej právnej sféry a ani nespôsobilo zmenu\njej právneho postavenia. Za tohto stavu nemohla byť sťažovateľka podľa názoru Najvyššieho súdu SR\nosobou oprávnenou na podanie žaloby, pretože žalobou napadnuté rozhodnutie žalovaného o zastavení\npriestupkového konania vedeného proti inej osobe ako je sťažovateľka nebolo rozhodnutím, ktorým by\nmohla byť sťažovateľka ukrátená či dotknutá na svojich právach.\n41. Pokiaľ ide o výrok o trovách priestupkového konania, najvyšší súd uvádza, že rozhodnutie o náhrade\ntrov konania je integrálnou súčasťou konania o priestupku, pričom z ustanovenia § 79 ods. 1 zákona\no priestupkoch možno vyvodiť, že principiálne sa toto rozhodnutie riadi zásadou úspechu v konaní,\nresp. závisí od výsledku konania vo veci samej. Výrok rozhodnutia o trovách priestupkového konania\nje výrokom odvodeným, priamo závislým od výroku rozhodnutia vo veci samej. Je teda zrejmé, že\npreskúmať zákonnosť rozhodnutia o náhrade trov priestupkového konania znamená zároveň preskúmať\naj postup a rozhodnutie správneho orgánu vo veci samej. Pokiaľ sťažovateľke, ako navrhovateľke\nv priestupkovom konaní, neprináleží aktívna procesná legitimácia na preskúmanie rozhodnutia o\npriestupku, zákonite nemôže mať ani aktívnu procesnú legitimáciu na preskúmanie rozhodnutia o\nnáhrade trov tohto priestupkového konania.\n42. Na okraj si v tejto súvislosti najvyšší súd dovolí citovať z právnych záverov Ústavného súdu SR\nvyslovených vo vzťahu k náhrade trov súdneho konania, aj keď tieto závery nemožno na prejednávaný\nprípad aplikovať doslovne, nakoľko na rozdiel od trov priestupkového konania (uhrádzaných paušálnou\nsumou) sa trovy súdneho konania nahrádzajú v rozsiahlejšej miere (odvíjajúc sa od účelne vynaložených\nzákonom stanovených výdavkov), a preto ich nemožno stotožňovať. Vychádzajúc z uvedeného rozdielu\nmá podľa názoru najvyššieho súdu rozhodnutie o náhrade trov súdneho konania väčší potenciál dotknúť\nsa účastníka konania ako rozhodnutie o náhrade trov konania o priestupku. V rozhodnutí sp. zn. III.\nÚS 199/2016 z 12. apríla 2016 Ústavný súd SR vyslovil, že „námietky sťažovateľa síce smerujú proti\nporušeniu princípov spravodlivého súdneho konania, týkajú sa však len jeho časti, a to rozhodovania\nkrajského súdu o trovách konania, čo má v konkrétnych okolnostiach posudzovanej veci na sťažovateľa\nnepochybne negatívne dôsledky, avšak tieto nemožno z hľadiska kritérií spravodlivého procesu podľa\nnázoru ústavného súdu dávať na rovnakú úroveň a pripisovať im rovnakú relevanciu ako námietkam\nproti procesnému postupu vedúcemu k rozhodnutiu vo veci samej, resp. samotnému rozhodnutiu\nvo veci samej (m. m. IV. ÚS 225/2012 <https://www.beck-online.sk/bo/document-view.seam?\ndocumentId=njzwwxzsgaytex3jozpxk427gizdk>, IV. ÚS 311/2012 <https://www.beck-online.sk/bo/\ndocument-view.seam?documentId=njzwwxzsgaytex3jozpxk427gmytc>). Ústavný súd nespochybňuje,\nže za určitých okolností možno k záveru o porušení základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods.\n1 ústavy <https://www.beck-online.sk/bo/document-view.seam?documentId=pj5f6mjzhezf6nbwga> a\npráva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru dôjsť aj v súvislosti s námietkami\nsťažovateľa smerujúcimi proti právoplatnému rozhodnutiu všeobecného súdu o náhrade trov\nsúdneho konania. Vo všeobecnosti však platí, že rozhodnutie o náhrade trov konania nedosahuje\nspravidla samo osebe intenzitu predstavujúcu možnosť vyslovenia porušenia základných práv\na slobôd bez ohľadu na to, akokoľvek sa môže účastníka konania citeľne dotknúť. Ústavný\nsúd pri posudzovaní problematiky trov konania, t.j. problematiky vo vzťahu k predmetu konania\npred všeobecnými súdmi akcesorickej, postupuje nanajvýš zdržanlivo a k zrušeniu napadaného\nvýroku o trovách konania sa uchyľuje iba výnimočne, napr. keď zistí, že došlo k porušeniu\npráva na súdnu ochranu (spravodlivý proces) extrémnym spôsobom alebo že bolo zasiahnuté\naj iné základné právo (m. m. II. ÚS 78/03 <https://www.beck-online.sk/bo/document-view.seam?\ndocumentId=njzwwxzsgaydix3jnfpxk427g44f6mbt>, II. ÚS 31/04 <https://www.beck-online.sk/bo/\ndocument-view.seam?documentId=njzwwxzsgaydix3jnfpxk427gmyq>,IV. ÚS 45/06 <https://www.beckonline.sk/bo/document-view.seam?documentId=njzwwxzsgaydmx3jozpxk427gq2q>, I. ÚS 156/2010\n\n<https://www.beck-online.sk/bo/document-view.seam?documentId=njzwwxzsgaytax3jl52xgxzrgu3a>,\nIV.\nÚS\n40/2011\n<https://www.beck-online.sk/bo/document-view.seam?\ndocumentId=njzwwxzsgaytcx3jozpxk427gqya>).“\n43. Podľa názoru najvyššieho súdu krajský súd postupoval správne, keď v konaní najskôr posudzoval,\nči je sťažovateľka (v postavení žalobkyne pred krajským súdom) osobou aktívne legitimovanou na\npodanie žaloby v súlade s § 178 ods. 1 Správneho súdneho poriadku, a to s ohľadom na možné\nukrátenie na jej právach a oprávnených záujmoch. Ako vyplýva z už uvedeného, krajský súd dospel\nk správnym právnym záverom, že sťažovateľke nemožno priznať postavenie žalobcu v konaní o\npreskúmanie rozhodnutia o zastavení priestupkového konania vedeného proti inej fyzickej osobe. Z\nuvedeného dôvodu preto nemožno považovať za dôvodnú ani námietku sťažovateľky, že správny súd sa\nnevysporiadal so skutočnosťami uvádzanými v žalobe, v ktorej namietala rozpor rozhodnutia žalovaného\nso zákonom o priestupkoch. V prvom rade musí správny súd skúmať prípustnosť podanej žaloby z\nhľadiska splnenia všetkých zákonom stanovených podmienok a až v situácii, keď správny súd ustáli, že\nžalobu možno vecne prejednať, venuje sa konkrétnym námietkam a dôvodom, v ktorých podľa žaloby\nspočíva nezákonnosť rozhodnutia orgánu verejnej správy.\n44. K námietke sťažovateľky, že krajský súd nespojil na spoločné konanie veci, v ktorých sťažovateľka\nvystupovala ako žalobkyňa, najvyšší súd uvádza, že krajský súd nepostupoval nezákonne, keď\nneakceptoval návrh sťažovateľky na spojenie vecí, nakoľko v zmysle § 65 ods. 1 Správneho súdneho\nporiadku má tento procesný úkon upravujúci vedenie konania fakultatívny charakter, a teda je na zvážení\nsprávneho súdu, či spojí na spoločné konanie skutkovo súvisiace veci, resp. viaceré veci týkajúce sa\ntých istých účastníkov konania.\n45. Na záver považuje najvyšší súd v prejednávanej veci za potrebné uviesť, že rozhodnutie, ktoré\nmalo relevantný potenciál zasiahnuť do právnej sféry sťažovateľky, bolo rozhodnutie vydané v konaní\npodľa zákona č. 211/2000 Z.z. o slobodnom prístupe k informáciám a o zmene a doplnení niektorých\nzákonov (zákon o slobode informácií) v znení neskorších predpisov, ktoré predchádzalo konaniu o\npriestupku. Rozhodnutie o nesprístupnení informácie požadovanej sťažovateľkou sa mohlo dotknúť práv\na oprávnených záujmov sťažovateľky, a preto v prípade tohto rozhodnutia bola sťažovateľka aktívne\nlegitimovanou osobu na podanie správnej žaloby a v takto iniciovanom súdnom konaní obhajovať svoje\npráva.\n46. Najvyšší súd Slovenskej republiky s poukazom na závery uvedené vyššie považoval námietky\nsťažovateľky vznesené v kasačnej sťažnosti za nedôvodné, a preto kasačnú sťažnosť podľa § 461\nSprávneho súdneho poriadku zamietol.\n47. O trovách kasačného konania rozhodol podľa § 467 ods. 1 Správneho súdneho poriadku v spojení s\nustanoveniami § 167 ods. 1, § 168 a § 169 Správneho súdneho poriadku tak, že sťažovateľke nepriznal\nnáhradu trov kasačného konania z dôvodu neúspechu v kasačnom konaní a žalovanému nárok na\nnáhradu trov konania zo zákona nevyplýva. Ďalší účastník nemá právo na náhradu trov, nakoľko mu v\nkonaní o kasačnej sťažnosti nebola súdom uložená žiadna povinnosť.\n48. Senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v danej veci rozhodol pomerom hlasov 3:0.\nPoučenie:\nProti tomuto uzneseniu opravný prostriedok n i e j e prípustný.", "vazby": {}, "cituje": [], "citovane_v": []}