{"guid": "7a45c60a-748b-47f8-9992-137dcfc9eff0:193cd2e6-d19b-4e5f-9aca-58cce34ae44e", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2020:2017200388.1", "spisova_znacka": "7Sžsk/59/2019", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 7Sžsk/59/2019 z 20. 5. 2020", "citacia": "rozsudok Najvyššieho súdu SR z 20. mája 2020, sp. zn. 7Sžsk/59/2019, ECLI:SK:NSSR:2020:2017200388.1", "identifikacne_cislo": "2017200388", "sud": {"guid": "sud_100", "nazov": "Najvyšší súd", "typ": "najvyssi", "slug": "najvyssi-sud"}, "sudca": "JUDr. Viola Takáčová PhD.", "datum_vydania": "2020-05-20", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Iná povaha rozhodnutia"], "oblast": ["Správne právo"], "podoblast": ["Ostatné"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2015/162", "nazov": "SSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/162", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/162-2015"}, {"iri": "/SK/ZZ/2004/576", "nazov": "zákon č. 576/2004 Z. z. o zdravotnej starostlivosti, službách súvisiacich s poskytovaním zdravotnej starostlivosti", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2004/576", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/576-2004"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/162/#paragraf-461", "nazov": "§ 461 SSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/162/#paragraf-461", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/162-2015/paragraf-461"}, {"iri": "/SK/ZZ/2004/576/#paragraf-4.odsek-3", "nazov": "§ 4 ods. 3 zákona č. 576/2004 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2004/576/#paragraf-4.odsek-3", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/576-2004/paragraf-4"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/2015/162#paragraf-461", "/SK/ZZ/2004/576#paragraf-4"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/193cd2e6-d19b-4e5f-9aca-58cce34ae44e", "zdroj": "infosud", "url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2020:2017200388.1", "api_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2020:2017200388.1", "text_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2020:2017200388.1/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nNajvyšší súd\n7Sžsk/59/2019\n2017200388\n20. 05. 2020\nJUDr. Viola Takáčová\nECLI:SK:NSSR:2020:2017200388.1\n\nROZSUDOK V MENE\nSLOVENSKEJ REPUBLIKY\nNajvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Violy Takáčovej,\nPhD. a členiek senátu JUDr. Zdenky Reisenauerovej a JUDr. Aleny Adamcovej, v právnej veci žalobcu:\nB., právne zast.: JUDr. Vincentom Hegedüšom, advokátom a konateľom Malata, Pružinský, Hegedüš\n& Partners s. r. o., so sídlom v Bratislave, Twin City Tower, Mlynské nivy č. 10, IČO: 47 239 921,\nproti žalovanému: Úrad pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou, so sídlom v Bratislave, Žellova\nč. 2, o preskúmanie zákonnosti postupu a rozhodnutia žalovaného z 2. októbra 2017, Číslo: ZS\n204/00005/2017/R, 13891/70164/2017/923, o kasačnej sťažnosti žalobcu proti rozsudku Krajského súdu\nv Trnave zo 14. novembra 2018, č.k. 14S/83/2017-87, takto\nrozhodol:\nNajvyšší súd Slovenskej republiky kasačnú sťažnosť žalobcu z a m i e t a .\nÚčastníkom nárok na náhradu trov kasačného konania n e p r i z n á v a .\nodôvodnenie:\nI.\n1. Krajský súd v Trnave (ďalej len „krajský súd“) napadnutým rozsudkom zo 14. novembra 2018,\nč.k. 14S/83/2017-87, postupom podľa § 190 zákona č. 162/2015 Z.z. Správny súdny poriadok (ďalej\nlen „SSP“) ako nedôvodnú zamietol žalobu, ktorou sa žalobca domáhal preskúmania zákonnosti\nrozhodnutia žalovaného z 2. októbra 2017, Číslo: ZS 204/00005/2017/R, 13891/70164/2017/923, ktorým\ntento podľa § 59 ods. 2 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (Správny poriadok) v rozhodnom znení\n(ďalej len „Správny poriadok“) rozklad žalobcu zamietol a potvrdil prvostupňové správne rozhodnutie\nÚradu pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou, pobočka Trnava z 21. apríla 2017, Číslo: ZS\n204/00005/2017, ÚDZS-13891/2017/2014, 30569/2017. Týmto rozhodnutím prvostupňový správny\norgán podľa § 18 ods. 1 písm. b/ bod 1, § 50 ods. 2 písm. a/ a § 64 ods. 2 písm. b/ a ods. 6 zákona\nč. 581/2004 Z.z. o zdravotných poisťovniach, dohľade nad zdravotnou starostlivosťou a o zmene a\ndoplnení niektorých zákonov v rozhodnom znení (ďalej len „zákon č. 581/2004 Z.z.“) a § 47 Správneho\nporiadku uložil žalobcovi pokutu vo výške 4 000,- € za porušenie § 4 ods. 3 zákona č. 576/2004 Z.z.\no zdravotnej starostlivosti, službách súvisiacich s poskytovaním zdravotnej starostlivosti a o zmene a\ndoplnení niektorých zákonov v rozhodnom znení (ďalej len „zákon č. 576/2004 Z.z.“), t.j. za porušenie\npovinnosti poskytnúť zdravotnú starostlivosť správne. Porušenie bolo zistené dňa 27. januára 2017\nukončeným výkonom dohľadu nad poskytnutím zdravotnej starostlivosti p. C., narodenej XXXX, s tým,\nže porušenie spočívalo v tom, že poskytovateľ zdravotnej starostlivosti pri poskytovaní zdravotnej\nstarostlivosti pacientke počas prvého aj druhého zásahu jeho posádky rýchlej lekárskej pomoci, stanica\nB. (ďalej len „K..“) dňa 26. februára 2016 pochybil, pretože u pacientky nebol zabezpečený adekvátny\nmonitoring jej zdravotného stavu, nebolo realizované EKG vyšetrenie, nebola správne stanovená\ndiagnóza a následný liečebný postup.\n\n2. Krajský súd zákonnosť preskúmavaných rozhodnutí žalovaného správneho orgánu preskúmal v\nintenciách § 2 ods. 1, 2, 9, 10, § 4 ods. 3 zákona č. 576/2004 Z.z., § 50 ods. 2 písm. a/, § 64 ods. 2\npísm. b/ zákona č. 581/2004 Z.z. a postupom v zmysle právnej úpravy ustanovenej Správnym súdnym\nporiadkom a dospel k záveru o nedôvodnosti podanej žaloby.\n3. Vzhľadom na to, že žalobný návrh smeroval výlučne k uplatneniu sankčnej moderácie, krajský\nsúd viazaný uplatneným petitom sa výlučne zameral na to, či je dôvodné ku sankčnej moderácii v\ndanom prípade pristúpiť. Uviedol, že výška uloženej pokuty musí zodpovedať závažnosti spáchaného\nsprávneho deliktu, teda v danom prípade závažnosti porušenia povinnosti ustanovenej v § 4 ods.\n3 zákona č. 576/2004 Z.z. Pri posudzovaní závažnosti porušenia uvedeného ustanovenia vychádzal\nkrajský súd z obsahu administratívneho spisu, pričom mal preukázané, že dňa 26. februára 2016 tá istá\nposádka poskytovateľa zdravotnej starostlivosti K. uskutočnila v rozmedzí cca šiestich hodín (prvý zásah\nbol podľa záznamu ukončený o 8:58 hod. a príchod posádky na druhý zásah v rovnaký deň bol uvedený\no 15:17 hod.) výjazd k pacientke p. C. B.. Kľúčová obrana žalobcu vo vzťahu k vytýkanému pochybeniu\nspočívala v tom, že zasahujúci lekár vyhodnotil zdravotný stav pacientky na podklade symptómov\nuvádzaných samotnou pacientkou v čase zásahov (bolesť hlavy a ťažkosti s dýchaním), pričom tvrdil, že\nsamotná pacientka sa na bolesť v hrudníku nesťažovala a preto nič v rozhodnom čase nenasvedčovalo\nskutočnosti, že by stav pacientky vykazoval choroby, kedy je potrebné uskutočniť EKG vyšetrenie.\nK tomu krajský súd uviedol, že záznamom o zásahu č. 1 (anamnestická časť) je preukázané, že\nošetrujúci lekár mal vedomosť o tom, že sa jedná o pacientku s anamnézou ICHS (ischemická choroba\nsrdca, ochorenie nedostatočného prekrvenia časti srdcového svalu), pričom sám žalobca tvrdil, že\npacientka udávala sťažené dýchanie od noci a mala bolesti hlavy. Z obsahu záznamu č. 2 (anamnestická\nčasť) vyplýva, že „Pacientka s anamnézou hypertenzie (vysokého krvného tlaku) a ICHS (ischemickej\nchoroby srdca - nedostatočné prekrvenie časti srdcového svalu následkom poruchy vencovitých tepien,\nnedostatočné zásobenie kyslíkom), t.č. udáva sťažené dýchanie, pocit, že sa nemôže nadýchnuť“.\nZo záznamu č. 1 a č. 2 súčasne vyplýva, že pacientka neudávala „bolesť na hrudníku“, pričom na\nzáklade tejto skutočnosti žalobca odôvodňoval neuskutočnenie EKG vyšetrenia. Pokiaľ ide o zásah č. 2\nneuskutočnenie EKG vyšetrenia odôvodnil tým, že z dôvodu náhlej desaturácie a zhoršenia zdravotného\nstavu dala lekárka prednosť rýchlemu transportu do nemocnice pred realizovaním EKG. Vo vzťahu\nk poskytnutiu zdravotnej starostlivosti pacientke p. C. B. bolo žalobcovi tiež vytknuté, že po náhlej\ndesaturácii na 83% bol indikovaný Hydrocortison 100 mg a Apaurin 7,5 mg s neznámym časom podania,\npričom podanie danej terapie žalobca nevysvetlil a to ani prvotne, ani v námietkach k protokolu a ani\nv rozklade. Vo vzťahu k podanej terapii bol prijatý závažný záver, že podávanie benzodiazepínu u\npacientky s hyposaturáciou muselo viesť k ešte ďalšej desaturácii alebo, ak bol podaný tento liek prvotne,\nako liek na liečbu zle diagnostikovaného depresívneho syndrómu sám o sebe spôsobil desaturáciu.\nRovnako so vzniknutou desaturáciou pacientky bolo uvedené, že lekárka RLP mala vykonať kroky k\nzabezpečeniu priechodnosti dýchacích ciest s následnou arteficiálnou pľúcnou ventiláciou. K uvedeným\nzáverom sa žalobca v žiadnom smere nevyjadril, pričom z pohľadu krajského súdu išlo o závažné\ntvrdenia vo vzťahu k poskytnutiu zdravotnej starostlivosti p. C. B.. Z odborného stanoviska konzultanta\nz odboru urgentná medicína MUDr. C. J., MPH vyplýva, že ak pacientka s ischemickou chorobou\nsrdca udávala lekárke, že má bolesti hlavy a sťažené dýchanie je zrejmé, že zo strany posádky RLP\nneboli vykonané všetky potrebné vyšetrenia v rámci diferenciálno-diagnostického postupu sťaženého\ndýchania, pacientka nebola štandardne vyšetrená, čo malo za následok nesprávne stanovenú diagnózu\na následný liečebný postup. Z uvedeného potom pre súd vyplynulo, že pre stanovenie liečebného\npostupu boli pre posádku RLP dominujúce tvrdenia pacientky, ktorá v čase zásahu mala 80 rokov, pričom\nnebolo zohľadnené, že pacientka mala anamnézu - ischemická choroba srdca. Išlo teda o závažné\npochybenie, ktoré sa následne odrazilo v zle stanovenej diagnóze a v zlom liečebnom postupe.\n4. V ďalej časti krajský súd uvádzal, že žalobca zníženie pokuty zo 4 000,- € na 500,- € odôvodňoval\ns poukazom na iné prípady porušenia ustanovenia § 4 ods. 3 zákona č. 576/2004 Z.z. tvrdiac, že ide\no skutkovo a právne odborné prípady, ako v prípade pacientky p. C. B.. S odkazom na § 3 ods. 5\nSprávneho poriadku tiež tvrdil, že rozhodnutia musia byť v právnom štáte predvídateľné tak, aby každý\npotenciálny účastník správneho konania vedel predvídať, pre prípad porušenia zákonných povinností,\naká sankcia mu bude uložená, pričom uvedené má platiť o to viac, ak je konkrétna výška sankcie (pokuty)\nponechaná na správnom uvážení správneho orgánu. Žalobca v správnej žalobe poukazoval na dva\nprípady poskytovania zdravotnej starostlivosti, ktoré, podľa jeho názoru, sú skutkovo a právne obdobné\ns danou vecou. V prípade pacienta Ing. J. L. mu bola rozhodnutím Úradu pred dohľad nad zdravotnou\n\nstarostlivosťou, pobočka Banská Bystrica z 27. februára 2014, č.k. ZS 602/00001/2014 uložená pokuta\nvo výške 1 200,- € za porušenie ustanovenia § 4 ods. 3 zákona č. 576/2004 Z.z. a to z dôvodu, že\npri poskytovaní zdravotnej starostlivosti lekár posádky RLP, pri prvom výjazde k pacientovi nevykonal\nEKG vyšetrenie, ktoré by spresnilo diagnostiku a prispelo k správnemu rozhodnutiu o ďalšom postupe.\nZ odôvodnenia rozhodnutia vyplýva, že sa jednalo o pacienta, ktorý bol doobeda na cyklistike a potom\nmu bolo zle, mal pocit na odpadnutie, mravenčenie po celom tele, aj na hrudníku, dýchal normálne,\nnamerali mu nízky tlak a pulz, liečil sa na srdce a tlak. Na základe zistených anamnestických údajov a\nnálezov z vyšetrenia (rovnako nebolo vykonané EKG vyšetrenie) lekár uzavrel zdravotný stav pacienta\nako predkolapsový stav a hypotenziu (zníženie tlaku v krvi), pacient bol ponechaný v domácom ošetrení.\nK pacientovi bola opätovne volaná RLP, pričom po príchode posádky RLP bol pacient v bezvedomí,\nbez dychu, bez merateľného tlaku a pulzu, bola zahájená cerebrálna resuscitácia, ktorá trvala 40-50\nmin, avšak bola neúspešná a pacient exitoval. Na základe pitvy bola stanovená ako hlavná príčina\nsmrti infarkt myokardu bočnej a zadnej steny komory srdca. Krajský súd k prípadu pacienta Ing. J. L.\nuviedol, že sa nejedná o skutkovo obdobný prípad v porovnaní s prípadom p. C. B., pričom jediným\nspoločným indikátorom podobnosti bolo nevykonanie EKG vyšetrenia. V prípade p. C. B. bol však okrem\nnevykonania EKG vyšetrenia poskytovateľovi vytýkaný aj zlý liečebný postup pri druhom zásahu, na\nktorý nemalo vplyv nevykonanie EKG vyšetrenia, ako sa domnieva žalobca. Konkrétne ide o postup po\ndesaturácii pacientky, ku ktorému sa žalobca vôbec nevyjadril. Krajský súd sa nestotožnil s názorom\nžalobcu, že dôvodom pre vyvodenie zodpovednosti za porušenie ustanovenia § 4 ods. 3 zákona č.\n576/2004 Z.z. bolo len nevykonanie EKG vyšetrenia, ktoré následne viedlo k nesprávnemu stanoveniu\ndiagnózy a zlému liečebnému postupu. Pravdepodobne, ak by bolo EKG vyšetrenie vykonané, pričom\nvzhľadom na diagnózu pacientky malo byť vykonané, bola by stanovená iná diagnóza a iný liečebný\npostup. V danom prípade však nie je vylúčené, že zle stanovená diagnóza (depresívny syndróm, cefalea\n- bolesť hlavy), práve pre nevykonanie EKG vyšetrenia, mohla vyvolať desaturáciu práve podaním\nbenzodiazepínu, ktorá skutočnosť bola pre súd relevantná pri porovnávaní oboch prípadov. V ďalšom\nprípade (p. C. O.) bolo žalobcovi vytýkané pochybenie, ktoré malo spočívať v tom, že táto pacientka\nnebola transportovaná do ústavného zariadenia, čo znamená, že nie je možné tieto prípady porovnávať\nv skutkových okolnostiach. Žalobca videl analógiu medzi uvedenými prípadmi poskytovania zdravotnej\nstarostlivosti v rozsahu, charaktere a závažnosti následkov pochybenia, nakoľko vo všetkých prípadoch\nbol konštatovaný postup non lege artis z dôvodu nedostatočného zhodnotenia stavu pacienta. Súd\npreto porovnával rozsah a závažnosť pochybenia, pričom dospel k záveru, že tieto nie sú podobné.\nSúd v súvislosti s obdobnosťou prípadov poskytovania zdravotnej starostlivosti žalobcom poukázal na\nrozsudok Krajského súdu v Bratislave z 19. októbra 2016, sp.zn. 6S/140/2014, ktorým bola zamietnutá\nžaloba o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia úradu, ktorým bola žalobcovi za porušenie § 4 ods.\n3 zákona č. 576/2004 Z.z. uložená pokuta vo výške 8 300,- €, pričom rozsudok krajského súdu\nodobril aj Najvyšší súd Slovenskej republiky, ktorý zamietol kasačnú sťažnosť rozhodnutím z 30. mája\n2018, sp.zn. 9Sžsk/15/2017. Najvyšší súd Slovenskej republiky sa v odôvodnení svojho rozhodnutia\npodrobne venoval aj otázke legitímnych očakávaní účastníkov konania vo vzťahu k rozhodovacej\nčinnosti správnych orgánov, pričom skonštatoval, že : „Absolútne vnímanie tzv. legitímnych očakávaní by\ntotiž v rozpore so zásadou materiálnej rovnosti účastníkov viedlo k tomu, že by ukladané sankcie stratili\nindividuálny rozmer, dochádzalo by k ich paušalizovanému ukladaniu a bez prihliadania na špecifiká\ntoho-ktorého deliktu, resp. páchateľa deliktu. Aplikácia zásady materiálnej rovnosti účastníkov konania\nv kontexte správneho trestania môže byť riadna len vtedy, ak sa pritom súčasne zachová subjektivizácia\nsankcie. Legitímne očakávania v kontexte ukladanej sankcie je potom možné dôvodne mať len tam, kde\nje zhoda nielen v spáchanom delikte, ale aj v osobe a okolnostiach, za ktorých došlo k spáchaniu deliktu.“\nV prípade, ktorý bol posudzovaný Krajským súdom v Bratislave a následne Najvyšším súdom Slovenskej\nrepubliky bola žalobcovi uložená pokuta za porušenie ustanovenia § 4 ods. 3 zákona č. 576/2004 Z.z.\nz dôvodu, že ošetrujúca lekárka pacientku urýchlene neodoslala k špecialistovi alebo k hospitalizácii,\naby mohli byť včas urobené nevyhnuté vyšetrenia (CT, MRI, livorologické vyšetrenie a ďalšie). Najvyšší\nsúd Slovenskej republiky sa vo vyššie uvedenom rozsudku vyjadril aj k základnej funkcie správneho\ntrestania, keď uviedol, že : „Základnou funkciou správneho trestania je funkcia ochranná, teda správnym\ntrestaním sa chránia zákonom chránené záujmy a umožňuje sa ňou realizácia ostatnej správnej činnosti.\nMedzi ďalšie funkcie správneho trestania patrí funkcia preventívna, reparačná, represívna, satisfakčná\na výchovná. Prakticky sa nedá určiť, ktorá z funkcií je hlavná, či najdôležitejšia. Jedná sa o systém, ktorý\nvychádza z princípu vzájomného dopĺňania sa a koexistencie. Preventívna úloha postihu nespočíva\nlen v účinku voči žalobcovi. Postih musí mať silu odradiť od nezákonného postupu aj iných nositeľov\nrovnakých zákonných povinností. Tento účinok však môže vyvolať len postih zodpovedajúci významu\nchráneného záujmu, včas a vecne správne vyvodený. Ak ide o finančný postih, musí byť citeľný\n\nv majetkovej sfére delikventa, teda nesmie pre neho byť zanedbateľný, a teda musí obsahovať aj\nrepresívnu zložku. V opačnom prípade by postih nemal zmysel (rozsudok Mestského súdu v Prahe zo\ndňa 16.11.2004, č.j. 10 Ca 250/2003 - 48).“\n5. Uzavrel, že výška uloženej pokuty zodpovedá závažnosti skutku a súčasne je aj citeľná v majetkovej\nsfére žalobcu. Moderačnému návrhu žalobcu nebolo vyhovené, pretože by práve vzhľadom na\nzávažnosť porušenia jeho povinnosti ustanovenej v § 4 ods. 3 zákona č. 574/2004 Z.z. pokuta v nižšej\nvýške ako 4 000,- € neplnila preventívnu funkciu. Dodal, že súd nie je viazaný moderačným návrhom vo\nvzťahu k výške pokuty, ktorú žalobca žiada uložiť, avšak rovnako podľa § 198 ods. 3 SSP nemôže uložiť\npokutu vyššiu. V súvislosti s preventívnou funkciou, ktorú má sankcia plniť mal súd tiež tak obsahom\nsprávnej žaloby, vyjadrenia žalovaného ako aj citovaných rozsudkov správnych súdov preukázané, že\nžalobca sa správneho deliktu podľa § 50 ods. 2 písm. a/ zákona č. 581/2004 Z.z. dopúšťa opakovane.\n6. Vzhľadom na vyššie uvádzané dôvody, žalobu ako nedôvodnú zamietol.\n7. O trovách konania krajský súd rozhodol podľa § 168 SSP tak, že v konaní úspešnému žalovanému ich\nnáhradu nepriznal, nakoľko orgánu štátnej správy možno priznať náhradu trov konania iba výnimočne;\nnaviac žalovanému podľa obsahu súdneho spisu, ani žiadne trovy nevznikli.\nII.\n8. Proti tomuto rozsudku podal žalobca v zákonnej lehote kasačnú sťažnosť.\n9. Namietal, že krajský súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil zákon tým, že nesprávnym procesným\npostupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere,\nže došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 440 ods. 1 písm. f/ SSP) a tiež, že rozhodol na\nzáklade nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 440 ods. 1 písm. g/ SSP).\n10. Uviedol, že podľa krajského súdu žalobca pochybil, keď neurobil EKG vyšetrenie. Ak by EKG\nvyšetrenie urobil, zrejme by bol mohol dospieť k záveru o potrebe stanoviť inú diagnózu, pričom táto\núvaha sa nesie iba v hypotetickej a ničím nepreukázanej rovine. Ak sám súd v podstate pripustil,\nže bez konštatácie opomenutia vykonania EKG vyšetrenia, by ďalšie vytýkané pochybenia samé o\nsebe nedávali zmysel. Je zrejmé, že súd nesprávne právne posúdil vec (povinnosti žalobcu), z ktorých\nnesprávne vyvodil záver o vine. Tiež je zrejmé, že aj krajský súd mal pochybnosť o preukázanej vine\nžalobcu, či konanie, ktoré bolo žalobcovi kladené za vinu bolo skutočne porušením zákonnej povinnosti\nžalobcu. Vzhľadom na skutočnosť, že v správnom trestaní platí zásada prezumpcie neviny a zásada\nin dubio pro reo, bolo nevyhnutné, aby bolo žalobcovi buď jednoznačne preukázané zavinenie a na\ntom základe rozhodnuté o výške pokuty, alebo aby v zmysle zásady in dubio pro reo bolo konanie vo\nvzťahu k žalobcovi zastavené. V správnom trestaní musí byť posudzovanie zavinenia a ukladanie trestov\nrobené s istotou a nie len pre istotu za každú cenu. Na uloženie pokuty tak bolo potrebné, aby bola\npreukázaná príčinná súvislosť medzi nevykonaním EKG vyšetrenia a vznikom protiprávneho následku.\nPríčinná súvislosť nebola preukázaná v správnom konaní a nevyplýva ani zo záverov krajského súdu.\n11. Nesúhlasil s konštatovaním krajského súdu, že bol viazaný moderačným návrhom a námietky,\nktoré by v prípade ich relevantnosti viedli k zrušeniu napadnutého rozhodnutia neposudzoval, nakoľko\nkasačný návrh žalobca svojou žalobou neuplatnil. Krajský súd tak nepostupoval podľa § 196 SSP, podľa\nktorého cit.: „Ak správny súd mimo žalobných bodov zistí, že sú dané vady uvedené v § 195, oznámi to\nbezodkladne účastníkom konania a vyzve ich, aby sa k nim v určenej lehote vyjadrili.“ s tým, že podľa §\n195 SSP cit.: „Správny súd nie je vo veciach správneho trestania viazaný rozsahom a dôvodmi žaloby, ak\na/ zistenie skutkového stavu orgánom verejnej správy bolo nedostačujúce na riadne posúdenie veci\nalebo skutkový stav, ktorý vzal orgán verejnej správy za základ napadnutého rozhodnutia alebo\nopatrenia, je v rozpore s administratívnymi spismi alebo v nich nemá oporu,\nb/ ide o skúmanie otázky zániku zodpovednosti za priestupok, uplynutia prekluzívnej lehoty alebo\npremlčacej lehoty, v ktorej bolo možné vyvodiť zodpovednosť za iný správny delikt alebo za iné podobné\nprotiprávne konanie,\nc/ ide o základné zásady trestného konania podľa Trestného poriadku, ktoré je potrebné použiť na\nsprávne trestanie,\n\nd/ ide o dodržanie zásad ukladania trestov podľa Trestného zákona, ktoré je potrebné použiť aj na\nukladanie sankcií v rámci správneho trestania,\ne/ ide o skúmanie, či uložený druh sankcie a jej výška nevybočili z rozsahu správnej úvahy orgánu\nverejnej správy.“\n12. Vyjadril presvedčenie, že v konaní boli splnené podmienky pre postup podľa § 196 SSP v spojení\ns § 195 SSP a krajský súd mal účastníkom túto skutočnosť oznámiť a vyzvať ich, aby sa k týmto\nskutočnostiam vyjadrili; ak tak nepostupoval, založil tým vadu podľa § 440 ods. 1 písm. f/ SSP. Je\nnesporné, že v prejednávanej veci ide o základné zásady trestného konania, ktoré je potrebné použiť\na ide aj o skúmanie, či uložený druh sankcie a jej výška nevybočili z rozsahu správnej úvahy orgánu\nverejnej správy. Z vykonaného dokazovania je známe, že zistenie skutkového stavu správnym orgánom\nbolo nedostačujúce na riadne posúdenie veci (čo priznal aj krajský súd, keď vyslovil určité pochybnosti\no porušení povinností žalobcom), a že skutkový stav, ktorý vzal správny orgán za základ napadnutého\nrozhodnutia, je v rozpore s administratívnymi spismi, alebo v nich nemá oporu. Krajský súd tiež odmietol\nvyužiť moderačné právo s poukazom na to, že žalobca sa mal správneho deliktu dopúšťať opakovane,\npričom túto konštatáciu žalobca vyhodnotil ako rozpornú s názormi súdu na inom mieste rozsudku, kde\nuvádzal, že rozhodnutia, na ktoré žalobca poukazoval nemožno považovať za rozhodnutia ani len v\n„obdobnej veci“. Napadnuté rozhodnutie preto vykazuje znaky vnútornej nekonzistentnosti.\n13. Navrhol, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky napadnutý rozsudok krajského súdu zrušil a vec mu\nvrátil na ďalšie konanie.\nIII.\n14. Žalovaný sa ku kasačnej sťažnosti žalobcu vyjadril podaním z 11. marca 2019.\n15. V celom rozsahu sa stotožnil s odôvodnením rozsudku krajského súdu, ktorý preskúmal žalovaným\nvydané rozhodnutie v správnom konaní, v ktorom bola žalobcovi uložená pokuta nielen za nerealizovanie\nEKG vyšetrenia, ale aj za iné pochybenia, teda nebol u pacientky zabezpečený adekvátny monitoring\njej zdravotného stavu, nebolo realizované EKG vyšetrenie, nebola správne stanovená diagnóza a\nnásledný liečebný postup. Krajský súd správne právne vec posúdil, ak konštatoval, že na základe\nžalovaným zisteného skutkového stavu veci, opierajúceho sa o vykonanie náležitého dokazovania,\nbola dôvodne žalobcovi uložená pokuta. Rovnako preskúmal všetky žalobné námietky týkajúce sa tak\nskutkových zistení, ako aj výšky pokuty a zaoberal sa aj moderačným návrhom žalobcu. Žalobca na\nrozdiel od podaného rozkladu, v žalobe zameral svoju argumentáciu výlučne na zdôraznenie pochybenia\n- nezrealizovanie EKG vyšetrenia a na napadnutie výšky pokuty jej porovnávaním s inými prípadmi,\npričom na záver žaloby vzniesol jediný návrh, a to návrh na zmenu rozhodnutí v zmysle uloženia pokuty\nvo výške 500 eur. Právny zástupca aj na nariadenom pojednávaní dňa 14. novembra 2018 uviedol, že\nsa v plnom rozsahu pridržiava dôvodov uvedených v žalobe a žalobný návrh v podstate smeruje iba\nku sankčnej moderácii. Ďalej uviedol, že postup súdu tak ako predpokladá § 196 SSP prichádza do\núvahy len vtedy, ak sa v konaní vyskytli vady uvedené v § 195 SSP s tým, že krajský súd sa zaoberal aj\nskutkovými okolnosťami prípadu vrátane odborného stanoviska prizvaného odborníka z medicínskeho\nodboru urgentná medicína. Závery krajského súdu v súvislosti so zistenými nedostatkami v zdravotnej\nstarostlivosti vychádzajú zo spisovej dokumentácie žalovaného, opierajú sa o stanoviská prizvaných\nodborníkov a predloženú dokumentáciu.\n16. Navrhol, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky kasačnej sťažnosti žalobcu nevyhovel.\n\nIV.\n17. Vyjadrenie žalovaného ku kasačnej sťažnosti bolo žalobcovi doručené dňa 25. apríla 2019 na\nvedomie.\nV.\n\n18. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) ako súd kasačný (§ 11 písm. g/\nSSP) preskúmal kasačnú sťažnosť postupom bez nariadenia pojednávania podľa § 455 SSP a po jej\npreskúmaní dospel k záveru, že kasačná sťažnosť nie je dôvodná.\n19. Podľa § 2 ods. 1 SSP v správnom súdnictve poskytuje správny súd ochranu právam alebo právom\nchráneným záujmom fyzickej osoby a právnickej osoby v oblasti verejnej správy a rozhoduje v ďalších\nveciach ustanovených týmto zákonom.\n20. Podľa § 2 ods. 2 SSP každý, kto tvrdí, že jeho práva alebo právom chránené záujmy boli\nporušené alebo priamo dotknuté rozhodnutím orgánu verejnej správy, opatrením orgánu verejnej správy,\nnečinnosťou orgánu verejnej správy alebo iným zásahom orgánu verejnej správy, sa môže za podmienok\nustanovených týmto zákonom domáhať ochrany na správnom súde.\n21. Podľa § 6 ods. 1 SSP správne súdy v správnom súdnictve preskúmavajú na základe žalôb zákonnosť\nrozhodnutí orgánov verejnej správy, opatrení orgánov verejnej správy a iných zásahov orgánov verejnej\nsprávy, poskytujú ochranu pred nečinnosťou orgánov verejnej správy a rozhodujú v ďalších veciach\nustanovených týmto zákonom.\n22. Podľa § 119 SSP správny súd vychádza zo skutkového stavu zisteného orgánom verejnej správy,\nak tento zákon neustanovuje inak. Správny súd môže vykonať dôkazy nevyhnutné na preskúmanie\nzákonnosti napadnutého rozhodnutia alebo opatrenia alebo na rozhodnutie vo veci.\n23. Podľa § 120 SSP, správny súd nie je viazaný skutkovým stavom zisteným orgánom verejnej správy\na môže sám vykonať dokazovanie, ak\na) to považuje za nevyhnutné na rozhodnutie vo veci,\nb) rozhoduje v konaní podľa § 6 ods. 2 písm. b/, e/, f/, i/, j/ alebo\nc) rozhoduje podľa § 192.\n24. Podľa § 134 ods. 1 SSP, správny súd je viazaný rozsahom a dôvodmi žaloby, ak nie je ďalej\nustanovené inak.\n25. Podľa § 134 ods. 2 SSP, správny súd nie je viazaný rozsahom a dôvodmi žaloby, ak\na) rozhodnutie orgánu verejnej správy alebo opatrenie orgánu verejnej správy bolo vydané na základe\nneúčinného právneho predpisu,\nb) rozhodnutie alebo opatrenie vydal orgán, ktorý na to nebol podľa zákona oprávnený,\nc) ide o veci podľa § 192,\nd) ide o veci podľa § 6 ods. 2 písm. c/, ak je žalobcom fyzická osoba,\ne) ide o veci podľa § 6 ods. 2 písm. d/,\nf) vec súvisí s ochranou práv spotrebiteľa.\n26. Podľa § 195 SSP, správny súd nie je vo veciach správneho trestania viazaný rozsahom a dôvodmi\nžaloby, ak\na) zistenie skutkového stavu orgánom verejnej správy bolo nedostačujúce na riadne posúdenie veci\nalebo skutkový stav, ktorý vzal orgán verejnej správy za základ napadnutého rozhodnutia alebo\nopatrenia, je v rozpore s administratívnymi spismi alebo v nich nemá oporu,\nb) ide o skúmanie otázky zániku zodpovednosti za priestupok, uplynutia prekluzívnej lehoty alebo\npremlčacej lehoty, v ktorej bolo možné vyvodiť zodpovednosť za iný správny delikt alebo za iné podobné\nprotiprávne konanie,\nc) ide o základné zásady trestného konania podľa Trestného poriadku, ktoré je potrebné použiť na\nsprávne trestanie,\nd) ide o dodržanie zásad ukladania trestov podľa Trestného zákona, ktoré je potrebné použiť aj na\nukladanie sankcií v rámci správneho trestania,\ne) ide o skúmanie, či uložený druh sankcie a jej výška nevybočili z rozsahu správnej úvahy orgánu\nverejnej správy.\n27. Podľa § 196 SSP, ak správny súd mimo žalobných bodov zistí, že sú dané vady uvedené v § 195,\noznámi to bezodkladne účastníkom konania a vyzve ich, aby sa k nim v určenej lehote vyjadrili.\n\n28. Predmetom kasačného konania v danej veci bol rozsudok krajského súdu, ktorým súd zamietol\nžalobu, ktorou sa žalobca domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutia žalovaného z 2. októbra\n2017, Číslo: ZS 204/00005/2017/R, 13891/70164/2017/923, ktorým tento podľa § 59 ods. 2 Správneho\nporiadku rozklad žalobcu zamietol a potvrdil prvostupňové správne rozhodnutie Úradu pre dohľad\nnad zdravotnou starostlivosťou, pobočka Trnava z 21. apríla 2017, Číslo: ZS 204/00005/2017,\nÚDZS-13891/2017/2014, 30569/2017. Týmto rozhodnutím prvostupňový správny orgán podľa § 18 ods.\n1 písm. b/ bod 1, § 50 ods. 2 písm. a/ a § 64 ods. 2 písm. b/ a ods. 6 zákona č. 581/2004 Z.z. a §\n47 Správneho poriadku uložil žalobcovi pokutu vo výške 4 000,- € za porušenie § 4 ods. 3 zákona č.\n576/2004 Z.z., t.j. za porušenie povinnosti poskytnúť zdravotnú starostlivosť správne. Porušenie bolo\nzistené dňa 27. januára 2017 ukončeným výkonom dohľadu nad poskytnutím zdravotnej starostlivosti\np. C. B., narodenej XXXX s tým, že porušenie spočívalo v tom, že poskytovateľ zdravotnej starostlivosti\npri poskytovaní zdravotnej starostlivosti pacientke počas prvého aj druhého zásahu jeho posádky K. dňa 26. februára 2016 pochybil, pretože u pacientky nebol zabezpečený adekvátny monitoring jej\nzdravotného stavu, nebolo realizované EKG vyšetrenie, nebola správne stanovená diagnóza a následný\nliečebný postup.\n29. Podľa § 2 ods. 1 zákona č. 576/2004 Z.z. zdravotná starostlivosť je súbor pracovných činností,\nktoré vykonávajú zdravotnícki pracovníci, vrátane poskytovania liekov, zdravotníckych pomôcok a\ndietetických potravín s cieľom predĺženia života fyzickej osoby (ďalej len „osoba“), zvýšenia kvality jej\nživota a zdravého vývoja budúcich generácií; zdravotná starostlivosť zahŕňa prevenciu, dispenzarizáciu,\ndiagnostiku, liečbu, biomedicínsky výskum, ošetrovateľskú starostlivosť a pôrodnú asistenciu.\n30. Podľa § 2 ods. 6 zákona č. 576/2004 Z.z. zdravotná dokumentácia je súbor údajov o zdravotnom\nstave osoby, o zdravotnej starostlivosti a o službách súvisiacich s poskytovaním zdravotnej starostlivosti\ntejto osobe.\n31. Podľa § 4 ods. 3 zákona č. 576/2004 Z.z. poskytovateľ je povinný poskytovať zdravotnú starostlivosť\nsprávne. Zdravotná starostlivosť je poskytnutá správne, ak sa vykonajú všetky zdravotné výkony na\nsprávne určenie choroby so zabezpečením včasnej a účinnej liečby s cieľom uzdravenia osoby alebo\nzlepšenia stavu osoby pri zohľadnení súčasných poznatkov lekárskej vedy.\n32. Podľa § 50 ods. 2 písm. a/ zákona č. 581/2004 Z.z., ak úrad pri výkone dohľadu nad poskytovaním\nzdravotnej starostlivosti zistí, že zdravotná starostlivosť nebola poskytnutá správne, 40) alebo ak úrad\nzistí porušenie povinností ustanovených v § 46 ods. 1 podľa závažnosti zistených nedostatkov a ich\nnásledkov môže uložiť poskytovateľovi zdravotnej starostlivosti pokutu (§ 64 ods. 2);\n33. Podľa § 64 ods. 2 písm. b/ zákona č. 581/2004 Z.z. úrad môže uložiť poskytovateľovi zdravotnej\nstarostlivosti za podmienok ustanovených v § 50 ods. 2 pokutu až do výšky 9 958,- €, ak ide o právnickú\nosobu.\n34. Podľa § 77 ods. 1 zákona č. 581/2004 Z.z., na konanie a rozhodovanie úradu sa vzťahujú všeobecné\npredpisy o správnom konaní, 62) (Správny poriadok; pozn.) ak tento zákon neustanovuje inak.\n35. Podľa § 46 Správneho poriadku, rozhodnutie musí byť v súlade so zákonmi a ostatnými právnymi\npredpismi, musí ho vydať orgán na to príslušný, musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného stavu veci a\nmusí obsahovať predpísané náležitosti.\n36. Podľa § 47 ods. 3 Správneho poriadku, v odôvodnení rozhodnutia správny orgán uvedie, ktoré\nskutočnosti boli podkladom na rozhodnutie, akými úvahami bol vedený pri hodnotení dôkazov, ako použil\nsprávnu úvahu pri použití právnych predpisov, na základe ktorých rozhodoval, a ako sa vyrovnal s\nnávrhmi a námietkami účastníkov konania a s ich vyjadreniami k podkladom rozhodnutia.\n37. Najvyšší súd z obsahu súdneho ako aj pripojeného administratívneho spisu žalovaného mal\npreukázané, že\n- na základe podnetu syna neb. p. C. B., vykonal žalovaný u žalobcu dohľad na diaľku nad poskytovaním\nzdravotnej starostlivosti, ktorá bola pacientke opakovane poskytovaná dňa 26. februára 2016; pacientka\ndňa 8. marca 2016 excitovala\n\n- žalobca sa k podnetu vyjadril podaním z 22. apríla 2016 považujúc ho plne za neopodstatnený;\npacientke bola poskytnutá zdravotná starostlivosť včas ako aj v súlade s platnými právnymi predpismi\na aktuálnymi odbornými postupmi\n- za účelom prešetrenia správnosti žalobcom poskytnutej zdravotnej starostlivosti zabezpečil\nprvostupňový správny orgán odborné stanovisko z 9. septembra 2016 odborného konzultanta, MUDr.\nC. J., MPH s tým, že tento dospel k záveru o opodstatnenosti podnetu, a teda nesprávnosti postupu\nžalobcu v súvislosti s poskytovaním zdravotnej starostlivosti pacientke p. C. B.\n[predovšetkým uzavrel, že cit.: „(...) v rámci diferenciálnej diagnostiky nebolo ani pri prvom a ani pri\ndruhom zásahu vykonané EKG vyšetrenie. Je vysoko pravdepodobné, že už pri oboch výjazdoch\nby na EKG boli zachytené zmeny svedčiace pre akútnu ischémiu myokardu, ktoré by v spojení s\nobjektívnym klinickým nálezom a subjektívnymi ťažkosťami pacientky svedčili pre akútny koronárny\nsyndróm. Pacientke bolo EKG vykonané až v zdravotníckom zariadení. Na základe zle stanovenej\ndiagnózy aj celý liečebný postup, jednak pri prvom a aj pri druhom výjazde nebol vedený lege artis. (...)“]\n- dňa 31. októbra 2016 prvostupňový správny orgán vyhotovil pod číslom 380/2016 protokol o\nvykonanom dohľade na diaľku so záverom, že žalobca pacientke p. C. B. neposkytol zdravotnú\nstarostlivosť správne v súlade s § 4 ods. 3 zákona č. 576/2004 Z.z., konkrétne, že tak pri prvom ako\naj druhom zásahu u pacientky nebol zabezpečený adekvátny monitoring zdravotného stavu, nebolo\nrealizované EKG vyšetrenie a nebola správne stanovená diagnóza a následný liečebný postup\n- dňa 22. novembra 2016 podal žalobca voči predmetnému protokolu námietky považujúc záver uvedený\nv príslušnom protokole za neopodstatnený; zotrval na pôvodnom konštatovaní, že postup zásahovej\nskupiny K. pri poskytovaní neodkladnej starostlivosti menovanej pacientke bol správny a v súlade s\nplatnými právnymi predpismi, ako aj odbornými medicínskymi postupmi\n- dňa 29. decembra 2016 sa k námietkam žalobcu vyjadril odborný konzultant MUDr. C. J., MPH a zotrval\nna tom, že zdravotná starostlivosť zo strany žalobcu nebola poskytnutá správne\n- dňa 27. januára 2017 prvostupňový správny orgán vyhotovil zápisnicu č. 380/2016 o prerokovaní\nnámietok k príslušnému protokolu so záverom, že pri oboch zásahoch u pacientky nebol zabezpečený\nadekvátny monitoring zdravotného stavu, nebolo realizované EKG vyšetrenie a nebola správne\nstanovená diagnóza a následný liečebný postup\n- dňa 15. marca 2017 pod číslom ZS 204/00005/2017 vydal prvostupňový správny orgán upovedomenie\no začatí správneho konania\n- žalobca k upovedomeniu o začatí správneho konania nevyjadril\n- dňa 21. apríla 2017 vydal pod číslom ZS 204/00005/2017, ÚDZS-13891/2017/204, 30569/2017\nprvostupňový správny orgán rozhodnutie o uložení pokuty žalobcovi vo výške 4 000,- €\n- žalovaný správny orgán na podaný rozklad žalobcu vydal dňa 2. októbra 2017 pod číslom ZS\n204/00005/2017/R, 13891/70164/2017/923 rozhodnutie, ktorým žalobcom podaný rozklad zamietol a\nprvostupňové správne rozhodnutie z 21. apríla 2017 potvrdil.\n38. Najvyšší súd po vyhodnotení žalobcom v kasačnej sťažnosti uplatnených dôvodov vo vzťahu k\nnapadnutému rozsudku krajského súdu a vo vzťahu k obsahu súdneho a pripojeného administratívneho\nspisu konštatuje, že nezistil dôvod na to, aby sa v zásade odchýlil od logických argumentov a\nrelevantných právnych záverov vo veci samej, spolu s poukazom na právnu úpravu vzťahujúcu sa\nk predmetu konania, uvedenú v odôvodnení napadnutého rozsudku krajského súdu, ktoré vytvárajú\ndostatočné právne východiská pre vyslovenie výroku napadnutého rozsudku. Senát najvyššieho súdu\npovažuje právne posúdenie preskúmavanej veci krajským súdom za správne a súladné so zákonom.\n39. Najvyšší súd na úvod poukazuje na to, že zákonodarca zákonom č. 581/2004 Z.z. zriadil Úrad\npre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou ako právnickú osobu, do právomoci ktorej v oblasti verejnej\nsprávy zveril vykonávanie dohľadu nad verejným zdravotným poistením a dohľadu nad poskytovaním\nzdravotnej starostlivosti. V zmysle ustanovenia § 18 ods. 1 písm. b/ zákona č. 581/2004 Z.z. úrad\nokrem iného vykonáva dohľad nad poskytovaním zdravotnej starostlivosti tým, že dohliada na správne\nposkytovanie zdravotnej starostlivosti podľa ustanovenia § 4 ods. 3 zákona č. 576/2004 Z.z. a\nza podmienok ustanovených zákonom ukladá sankcie, podáva návrhy na uloženie sankcie, ukladá\nopatrenia na odstránenie zistených nedostatkov alebo ukladá povinnosť prijať opatrenia na odstránenie\nzistených nedostatkov. Výkon dohľadu nad zdravotnou starostlivosťou je upravený v ustanovení § 43\na nasl. tohto zákona, kde sa upravuje spôsob ako i postup výkonu uvedeného dohľadu. Výkonom\ndohľadu nad poskytovaním zdravotnej starostlivosti sa zisťuje, či táto bola správne poskytnutá a teda,\nči boli vykonané všetky zdravotné výkony na správne určenie choroby so zabezpečením včasnej\na účinnej liečby s cieľom uzdravenia osoby alebo zlepšenia stavu osoby pri zohľadnení súčasných\n\npoznatkov lekárskej vedy. Výkon dohľadu je teda osobitný proces upravený v piatej časti zákona č.\n581/2004 Z.z., ktorý ustanovuje aj spôsob zisťovania skutkového stavu pri posudzovaní správneho\nposkytnutia zdravotnej starostlivosti úradom. Upravuje práva a povinnosti úradu ako i poskytovateľa\nzdravotnej starostlivosti, pričom zistené nedostatky úrad uvedie v protokole o dohľade. Pre odborné\nposúdenie poskytnutej zdravotnej starostlivosti úradom sa vyžaduje, aby najmenej jedna osoba\noprávnená na výkon dohľadu na mieste nad poskytovaním zdravotnej starostlivosti mala odbornú\nspôsobilosť podľa osobitného predpisu v tých pracovných činnostiach, v ktorých sa má vykonávať\ndohľad a najmenej päťročnú odbornú zdravotnícku prax v oblasti poskytovania zdravotnej starostlivosti.\nSplnenie tejto podmienky úrad zabezpečuje prostredníctvom prizvanej osoby podľa § 43 ods. 2 alebo\nods. 4 zákona č. 581/2004 Z.z. Výkon dohľadu je skončený v deň prerokovania písomných námietok\nposkytovateľa zdravotnej starostlivosti proti protokolu alebo márnym uplynutím lehoty určenej podľa\n§ 45 ods. 2 písm. c/ citovaného zákona. Pokiaľ úrad zistí porušenie ustanovenia § 4 ods. 3 zákona\nč. 576/2004 Z.z. postupom poskytovateľa zdravotnej starostlivosti navrhne uloženie sankcie. Úrad\nupovedomí poskytovateľa zdravotnej starostlivosti o začatí správneho konania, na ktorého postup sa\nvzťahuje Správny poriadok, a umožní mu realizovať jeho procesné práva (oboznámiť sa s podkladmi\nrozhodnutia, vyjadriť sa k podkladom rozhodnutia, spôsobu ich zistenia a navrhnúť ich doplnenie). Teda\npodkladom rozhodnutia sú aj návrhy a vyjadrenia účastníka konania. Zároveň má možnosť účastník\nkonania navrhnúť vykonanie ďalších dôkazov. V rozhodovacom procese orgánu verejnej správy zistenie\nskutočného stavu veci a za tým účelom zisťovanie relevantných podkladov pre vydanie rozhodnutia patrí\nk jeho ťažiskovým povinnostiam v správnom konaní. Požiadavka zákona čo najúplnejšie a najpresnejšie\nzistiť skutočný stav veci je procesným vyjadrením zásady materiálnej pravdy (§ 3 ods. 5 Správneho\nporiadku). Aj keď zisťovanie podkladov pre rozhodnutie je ovládané zásadou rýchlosti a hospodárnosti\nkonania, nemožno uplatňovaním týchto zásad popierať iné zásady ako napríklad zásadu materiálnej\npravdy. Pred vydaním rozhodnutia v správnom konaní je za účelom dôkladného zistenia skutočného\nstavu žiaduce, najmä v prípade pokiaľ odborný záver tvorí jediný podklad pre vydanie rozhodnutia\nsprávneho orgánu bez toho, aby správny orgán pristúpil k zisťovaniu a vykonaniu iných dôkazov, aby\nsa úrad dostatočne odborne v zápisnici o prerokovaní námietok k protokolu vysporiadal s námietkami\nposkytovateľa zdravotnej starostlivosti tak, aby pri právnom posudzovaní správnosti záveru správneho\norgánu o porušení ustanovenia § 4 ods. 3 zákona č. 576/2004 Z.z. v správnom konaní zo strany\nsprávneho súdu nevznikali pochybnosti o jeho riadnom a úplnom zistení. Podľa zákona je zdravotná\nstarostlivosť poskytnutá správne, ak sa vykonajú všetky zdravotné výkony na správne určenie choroby\nso zabezpečením včasnej a účinnej liečby s cieľom uzdravenia osoby alebo zlepšenia stavu osoby\npri zohľadnení súčasných poznatkov lekárskej vedy. Záver správneho orgánu o tom, či bola zdravotná\nstarostlivosť poskytnutá „lege artis“ je záverom odborným a medicínskym, ku ktorému dospel správny\norgán na základe správnej úvahy. Záver, o nesprávnom poskytnutí zdravotnej starostlivosti („non\nlege artis“), ktorý zakladá protiprávnosť konania poskytovateľa zdravotnej starostlivosti, je súčasne aj\nzáverom právnym a táto protiprávnosť musí byť bez akýchkoľvek pochýb najmä vzhľadom na charakter\nposudzovanej otázky jasne preukázaná. V rámci správnej úvahy si preto správny orgán musí zabezpečiť\nrelevantné dôkazné prostriedky, dôkazy vykonať, z týchto dôkazov vyvodiť skutkové a právne zistenia,\nktoré následne pri rešpektovaní zmyslu a účelu zákona a jeho medzí dospieť na základe logickej\npostupnosti k rozhodnutiu. Vykonávanie dôkazov patrí do právomoci úradu ako správnemu orgánu, ktorý\nich hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti.\nÚrad v rozhodnutí o uložení sankcie musí uviesť, ktoré skutočnosti boli podkladom pre rozhodnutie,\nakými úvahami bol vedený pri hodnotení dôkazov, ako použil správnu úvahu pri použití právnych\npredpisov, na základe ktorých rozhodoval, a ako sa vyrovnal s návrhmi a námietkami účastníkov konania\na s ich vyjadreniami k podkladom rozhodnutia. Okrem toho pri konštatovaní protiprávneho konania t.j.\npostupe „non lege artis“ je nevyhnutné, aby bol postup poskytovateľa zdravotnej starostlivosti hodnotený\n„ex ante“ teda na základe poznatkov, ktoré mal lekár k dispozícii v čase svojho rozhodovania a toto\nmusí z takéhoto záveru aj výslovne vyplývať. Je výslovne vylúčené, aby pri ustaľovaní otázky, či zo\nstrany poskytovateľa zdravotnej starostlivosti došlo k pochybeniu na úseku poskytovania zdravotnej\nstarostlivosti, bola aplikovaná a realizovaná tzv. „ex post analýza“; postup poskytovateľa zdravotnej\nstarostlivosti je nutné hodnotiť „ex ante“, teda na základe tých poznatkov, ktoré mal k dispozícií\nposkytovateľ zdravotnej starostlivosti v čase jej poskytovania.\n40. Najvyšší súd v prvom rade uvádza, že žalobca v podanej žalobe namietal nedostatočné zdôvodnenie\nnapadnutého rozhodnutia žalovaného a neprimeranosť výšky správnym orgánom uloženej pokuty\nv kontexte s čím zároveň navrhoval moderáciu výšky uloženej pokuty. Tomuto návrhu zároveň\nkorešpondoval žalobný návrh žalobcu, ktorým žiadal, aby krajský súd zmenil rozhodnutie žalovaného\n\nv spojení s prvostupňovým správnym rozhodnutím tak, že žalobcovi ukladá pokutu vo výške 500 eur.\nNajvyšší súd ďalej poukazuje na všeobecne uplatňované pravidlo plynúce z vyššie citovaného § 134\nods. 1 SSP, podľa ktorého správny súd je viazaný rozsahom a dôvodmi žaloby s tým, že SSP vo\nsvojich ustanoveniach upravuje výnimky z tohto pravidla. Prvé výnimky z tohto pravidla vyplývajú z\nnadväzujúceho ods. 2 § 134 SSP, podľa ktorého správny súd nie je viazaný rozsahom a dôvodmi žaloby,\nak rozhodnutie orgánu verejnej správy alebo opatrenie orgánu verejnej správy bolo vydané na základe\nneúčinného právneho predpisu, rozhodnutie alebo opatrenie vydal orgán, ktorý na to nebol podľa zákona\noprávnený, ide o veci podľa § 192 (peňažná moderácia), ide o veci podľa § 6 ods. 2 písm. c/, ak je\nžalobcom fyzická osoba (správna žaloba v sociálnych veciach), ide o veci podľa § 6 ods. 2 písm. d/\n(správne žaloby vo veciach azylu, zaistenia a administratívneho vyhostenia), vec súvisí s ochranou práv\nspotrebiteľa. Ďalšia výnimka z pravidla podľa § 134 ods. 1 SSP je upravená § 195, t.j. v časti týkajúcej sa\nsprávneho trestania. Uplatní sa teda vždy, keď orgán verejnej správy rozhoduje o priestupku, správnom\ndelikte alebo o sankcii za iné podobné protiprávne konanie. Podľa § 195 SSP správny súd nie je vo\nveciach správneho trestania viazaný rozsahom a dôvodmi žaloby, ak zistenie skutkového stavu orgánom\nverejnej správy bolo nedostačujúce na riadne posúdenie veci alebo skutkový stav, ktorý vzal orgán\nverejnej správy za základ napadnutého rozhodnutia alebo opatrenia, je v rozpore s administratívnymi\nspismi alebo v nich nemá oporu, ide o skúmanie otázky zániku zodpovednosti za priestupok, uplynutia\nprekluzívnej lehoty alebo premlčacej lehoty, v ktorej bolo možné vyvodiť zodpovednosť za iný správny\ndelikt alebo za iné podobné protiprávne konanie, ide o základné zásady trestného konania podľa\nTrestného poriadku, ktoré je potrebné použiť na správne trestanie, ide o dodržanie zásad ukladania\ntrestov podľa Trestného zákona, ktoré je potrebné použiť aj na ukladanie sankcií v rámci správneho\ntrestania, ide o skúmanie, či uložený druh sankcie a jej výška nevybočili z rozsahu správnej úvahy orgánu\nverejnej správy. V prípade, ak by správny súd dospel k záveru o existencii čo i len jednej z týchto vád\ntrestania, a to nad rámec žalobných bodov, je súčasne povinný postupom podľa § 196 SSP bezodkladne\noznámiť túto skutočnosť účastníkom konania a vyzvať ich, aby sa k tejto zistenej vade / vadám v určenej\nlehote vyjadrili.\n41. Vo svetle vyššie uvedenom je potom úlohou správneho súdu aj nad rámec žalobných bodov zisťovať\nvady trestania v zmysle § 195 SSP. Po preskúmaní rozsudku krajského súdu najvyšší súd zistil, že súd\ni napriek tomu, že v bode 38 svojho rozsudku konštatoval, že vzhľadom na žalobný návrh žalobcu sa\nvýlučne zameriaval na možnosť uplatnenia sankčnej moderácie podľa § 198 SSP, v ďalších častiach\nrozsudku sa zaoberal aj otázkou riadneho zisťovania skutkového stavu veci zo strany v danej veci\nkonajúcich orgánov verejnej správy s tým, že aj podľa názoru najvyššieho súdu bol skutkový stav zistený\nv rozsahu dostatočnom na to, aby bolo možné bezpečne pristúpiť k záveru o spáchaní správneho\ndeliktu zo strany žalobcu na úseku poskytovania zdravotnej starostlivosti. V tomto smere najvyšší\nsúd len dopĺňa, že prvostupňový správny orgán za účelom riadneho posúdenia správnosti poskytnutej\nzdravotnej starostlivosti zo strany žalobcu do konania postupom podľa § 43 ods. 2 zákona č. 581/2004\nZ.z. prizval MUDr. C. J., MPH, prizvanú osobu a odborníka z medicínskeho odboru urgentná medicína. Z\njeho záverov (Odborné stanovisko z 9. septembra 2016 v spojení s Odborným stanoviskom k námietkam\nk protokolu z 29. decembra 2016) vyplýva, že u pacientky neboli vykonané všetky potrebné vyšetrenia\nv rámci diferenciálneho diagnostického postupu sťaženého dýchania, nehľadiac na to, že pacientke s\nischemickou chorobou srdca v rámci diferenciálnej diagnostiky nebolo ani pri prvom a ani pri druhom\nzásahu posádky K. vykonané EKG vyšetrenie, pričom toto vyšetrenie bolo realizované až v ústavnom\nzdravotníckom zariadení. Ďalej sa MUDr. C. J., MPH venoval dyspnoe - sťažené dýchanie, ktorým je\nsubjektívny pocit nedostatku vzduchu. Uviedol, že príčin vzniku dyspnoe je veľa, no možno ich zaradiť do\ndvoch hlavných skupín - pľúcne a mimopľúcne. Vyšetrenie v teréne pozostáva z anamnézy a fyzikálneho\nvyšetrenia, na základe ktorého možno odlíšiť stavy ohrozujúce život od benígnych a začať včasnú\nliečbu. Poukázal na to, že celkové fyzikálne vyšetrenie sa zameriava nielen na srdce a pľúca, ale aj\nna ostatné orgány a hodnoty sa merajú dostupným prístrojovým vybavením (krvný tlak, SpO2, pulzová\nfrekvencia, telesná teplota, EKG, glykémia). Na základe zle stanovenej diagnózy bol potom následne\naj celý liečebný postup, jednak pri prvom a aj pri druhom výjazde nesprávny doplniac, že samotné\npodávanie benzodiazepínu u pacientky s hyposaturáciou muselo viesť k ešte ďalšej desaturácii, alebo\nak bol podaný prvotne, ako liek na liečbu zle diagnostikovaného depresívneho syndrómu, sám o sebe\nspôsobil desaturáciu, pričom ak už došlo k desaturácii pacientky, mali byť lekárkou posádky K. vykonané\nkroky k zabezpečeniu priechodnosti dýchacích ciest s následnou arteficiálnou pľúcnou ventiláciou.\nUzavrel, že cit.: „(...) Pacientke, ktorá udávala bolesti na hrudníku (táto skutočnosť vyplýva zo záznamu\ntelefonického rozhovoru operačného strediska Záchrannej zdravotnej služby z 26. februára 2016,\nnahrávka 2016_02_26_08-16-02_1_19, celková dĺžka záznamu 2 min. 15 s.; pozn. súdu), dyspnoe,\n\nkde v anamnéze bola ICHS v rámci diferenciálnej diagnostiky nebolo ani pri prvom a ani pri druhom\nzásahu vykonané EKG vyšetrenie. Je vysoko pravdepodobné, že už pri oboch výjazdoch by na EKG boli\nzachytené zmeny svedčiace pre akútnu ischémiu myokardu, ktoré by v spojení s objektívnym klinickým\nnálezom a subjektívnymi ťažkosťami pacientky svedčili pre akútny koronárny syndróm. Pacientke bolo\nEKG vykonané až v zdravotníckom zariadení. Na základe zle stanovenej diagnózy aj celý liečebný\npostup, jednak pri prvom a aj pri druhom výjazde nebol vedený lege artis. (...).“ Za takto zistených\nskutočností a ustáleného stavu prvostupňový správny orgán konštatoval porušenie § 4 ods. 3 zákona\nč. 576/2004 Z.z. spočívajúce v tom, že žalobca tak pri prvom ako aj druhom zásahu u pacientky\nnezabezpečil adekvátny monitoring zdravotného stavu, nezrealizoval EKG vyšetrenie a nebola správne\nstanovená diagnóza a následný liečebný postup. V tomto smere žalobca neprodukoval žiadne dôkazy\nna podporu svojich tvrdení, ktoré by správnym orgánom prijaté a ustálené závery navyše medicínskeho\ncharakteru prinajmenšom spochybnili. Nedal si napríklad ani vypracovať znalecký posudok, ktorý by\nprípadne vniesol určité pochybnosti čo do záverov prijatých prizvanou osobou.\n42. Pokiaľ mal potom krajský súd za to, že skutkový stav zo strany konajúcich správnych orgánov bol\nzistený v dostatočnom rozsahu, nebol ani dôvod na postup podľa § 196 SSP. Iné vady trestania plynúce\n§ 195 SSP zistené neboli.\n43. Vo vzťahu k neprimeranosti výšky uloženej pokuty za správny delikt a s tým súvisiace porušenie\nprincípu právnej istoty a jeho užšej zložky princípu legitímnych očakávaní najvyšší súd uvádza, že\nukladanie pokút za správne delikty, a teda i rozhodovanie o ich výške, sa realizuje vo sfére voľného\nsprávneho uváženia (diskrečné právo správneho orgánu). Správna úvaha, respektíve voľná úvaha\nsprávneho orgánu vyjadruje určitý stupeň voľnosti rozhodovania správneho orgánu, ktoré mu umožňuje\nv medziach zákona prijať také rozhodnutie, aké uzná za najvhodnejšie, a to s prihliadnutím na konkrétne\nokolnosti veci. Ide teda o právomoc (na účely Odporúčania R (80) 2 Výboru ministrov o vykonávaní\nprávomoci voľnej úvahy správnymi orgánmi prijatého Výborom ministrov dňa 11. marca 1980 na 316.\nzasadaní zástupcov ministrov, možno hovoriť aj o právomoci voľnej úvahy - discretionary power), na\nzáklade ktorej má správny orgán istý stupeň slobody pri prijímaní rozhodnutia, pričom si môže vybrať\nz viacerých právne prijateľných rozhodnutí jedno, ktoré pokladá za najvhodnejšie. Podrobiť správne\nuváženie súdnemu prieskumu je možné iba vtedy, ak správny orgán buď prekročil zákonom stanovené\nmedze tohto uváženia, alebo voľné uváženie zneužil. Riadne zdôvodnenie ukladanej sankcie v prípade\nsprávneho trestania je základným predpokladom pre preskúmateľnosť úvahy, ktorou bol správny orgán\npri svojom rozhodovaní vedený. Zohľadnenie všetkých hľadísk, ktoré je možné v konkrétnej veci\npovažovať za relevantné, potom určuje mieru zákonnosti stanoveného postihu. Správny orgán je povinný\npri ukladaní sankcie presne, jasne, zrozumiteľne a presvedčivo odôvodniť, k akým skutočnostiam\npri stanovení výšky sankcie prihliadol. Výška uloženej pokuty teda musí byť v každom rozhodnutí\ndostatočne odôvodnená a musí byť odrazom konkrétnych okolností individuálneho prípadu. Kritéria pre\nurčenie konečnej výšky pokuty sú v danom prípade stanovené výpočtom skutočností, ku ktorým je\nsprávny orgán povinný prihliadnuť (§ 50 ods. 2 zákona č. 581/2004 Z.z. - kritérium závažnosti zistených\nnedostatkov a ich následkov). Na základe uvedeného najvyšší súd dospel k záveru, že správny orgán\nsvoju diskrečnú právomoc použil v rámci zákonného rámca (pokuta bola uložená vo výške 4 000,- €,\npričom horná hranica sadzby podľa § 50 ods. 2 písm. a/ v spojení s § 64 ods. 2 písm. b/ zákona č.\n581/2004 Z.z. bola stanovená na 9 958,- €, ak ide o právnickú osobu), z tohto rámca nijakých spôsobom\nnevybočil, inštitút správnej úvahy nezneužil, svoje rozhodnutie dostatočným spôsobom zdôvodnil, a\npreto správna úvaha pri výške a druhu pokuty (aj vzhľadom na represívno-výchovnú funkciu tejto pokuty)\nbola použitá v súlade so zákonom.\n44. V súvislosti s porušením legitímnych očakávaní žalobcu, najvyšší súd uvádza, že k imanentným\nznakom právneho štátu v zmysle článku 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky patrí aj princíp právnej\nistoty, ktorý je spolu s princípom spravodlivosti znakom materiálneho právneho štátu. Princíp právnej\nistoty vyjadruje požiadavku na jasnosť, určitosť a stálosť rozhodnutí orgánov verejnej moci, ako aj\npožiadavku na ich presadzovanie zákonom ustanoveným spôsobom v primeranom čase. Súčasťou\nprávnej istoty je dôvera osôb v právny poriadok (ligitimate trust), respektíve v obsah rozhodnutí\na postupov orgánov verejnej moci. Užšou kategóriou ako právna istota je aj legitímne očakávanie\n(napríklad Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky z 30. apríla 2008, sp.zn. PL. ÚS 16/06, Nález\nÚstavného súdu Slovenskej republiky z 28. novembra 2007, sp.zn. PL. ÚS 12/05). Účelom legitímneho\nočakávania je garancia čitateľnosti správania sa orgánov verejnej moci a ochrana súkromných osôb\npred nepredvídateľným mocenským zásahom do ich právnej situácie, na vyústenie ktorej do určitého\n\nvýsledku sa spoliehali (napríklad Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky z 24. júna 2009, sp.zn.\nPL. ÚS 16/06, Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky zo 6. februára 2008, sp.zn. PL. ÚS\n10/04). S legitímnym očakávaním úzko súvisí zákaz prekvapivých rozhodnutí, keď správne orgány\nsa nemôžu, bez náležitého odôvodnenia a poskytnutia možnosti účastníkovi konania oboznámiť sa s\npodkladmi rozhodnutia, odchýliť od doterajšej rozhodovacej praxe. Zároveň je potrebné zdôrazniť, že\nhoci z legitímnych očakávaní v pomere k správnym rozhodnutiam možno správne predpokladať určitú\nistotu účastníkov, že o ich veci bude rozhodnuté obdobne ako vo veci skutkovo a právne podobnej,\nlegitímne očakávania sa nedajú absolutizovať. Dotknuté osoby sa nemôžu účinne dovolávať nemennosti\nrozhodovacej činnosti verejnej správy, ani ju však naopak očakávať tam, kde na takúto zmenu neexistuje\nlegitímny dôvod.\n45. Platí, že „nelze vždy legitímne očekávat neměnnost tam, kde je dána diskreční\nprávomoc ...“ (POMAHAČ, R. in HENDRYCH, D. a kolektív: Správní právo. Obecná část. 6. vydanie.\nC. H. Beck 2006, Praha, s. 799).\n46. Rozhodovacia činnosť oboch správnych orgánov nemohla oprávnene vzbudiť legitímne očakávania\nžalobcu, keďže len zo žalobcom tvrdenej priemerne ukladanej výšky pokút za rovnaké správne delikty\nním (s)páchané v minulosti nemožno vyvodiť totožnosť prípadov porušenia povinností na úseku\nposkytovania zdravotnej starostlivosti. Správne trestanie vychádza z princípu striktnej individualizácie\nsankcie s ohľadom na konkrétne okolnosti, za ktorých došlo k spáchaniu samotného správneho deliktu.\nV tomto smere vo vzťahu k (podľa žalobcu) obdobným prípadom, pri ktorých mu boli ukladané nižšie\npokuty, najvyšší súd odkazuje na odôvodnenie krajského súdu (body 44 - 47). Nad rámec uvedeného\nnajvyšší súd dodáva, že aj v prípade, ak by žalobca preukázal totožnosť obdobných prípadov, nezakladá\nto automaticky povinnosť orgánu verejnej správy uložiť pokutu v rovnakej / obdobnej výške. Práve\nnaopak, žalobca by sa tým dopustil opakovaného porušenia povinností a keďže potom by bolo zrejmé,\nže prv uložené pokuty nesplnili svoj preventívny a represívny účel, bolo by dôvodné zo strany konajúcich\norgánov pristúpiť k uloženiu buď prísnejšej sankcie, alebo uloženiu vyššej pokuty. V tejto súvislosti\nnajvyšší súd zároveň poukazuje na to, že preventívna úloha postihu nespočíva iba v účinku voči\nžalobcovi (individuálne pôsobenie). Postih musí mať silu odradiť od nezákonného postupu aj iných\nnositeľov rovnakých zákonných povinností (generálne pôsobenie); tento účinok potom môže vyvolať iba\npostih zodpovedajúci významu chráneného záujmu. V prípade, ak ide o finančný postih, musí byť tento\nciteľný v majetkovej sfére delikventa, a teda musí v sebe obsahovať aj zložku represívnu. V opačnom\nprípade by totiž postih delikventa postrádal akýkoľvek zmysel (napríklad rozsudok Mestského súdu v\nPrahe zo 16. novembra 2004, č. j. 10 Ca 250/2003 - 48). Záverom k tomuto bodu súd poukazuje na\nrozsudok Krajského súdu v Bratislave z 19. októbra 2016, č.k. 6S/140/2014-103, ktorým zamietol žalobu,\nktorou sa žalobca (totožný ako v tejto veci) domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutia úradu pred\ndohľad nad zdravotnou starostlivosťou vo veci porušenia § 4 ods. 3 zákona č. 576/2004 Z.z., za čo mu\nbola uložená pokuta vo výške 8 300,- €.\n[Porušenie spočívalo v tom, že dňa 26. januára 2012 v čase od 01:54 hod. do 02.20 hod. ošetrujúca\nlekárka žalobcu u pacientky astmatičky s dvojdňovou bolesťou hlavy silne zhoršenou spolu s tlakovými\nbolesťami na hrudníku, ktoré vyrážali medzi lopatky, nedostatočne vyťažila anamnézu a diagnosticky\npostup cielene na diferenciálne znaky rozlíšenia, čo bolo príčinou aktuálneho zhoršenia zdravotného\nstavu pacientky. Obzvlášť to bolo nutné vo vzťahu k faktom, že úporná bolesť hlavy, ktorá progredovala\nod predchádzajúceho dňa a bola sprevádzaná zvracaním, je podľa klasifikácie International Headache\nSociety považovaná za jeden z varovných príznakov (tzv. red flags) v klinickom obraze, keď je potrebné\nurýchlené odoslanie pacienta ku špecialistovi alebo odoslanie k hospitalizácii, aby mohli byť včas\nurobené nevyhnuté vyšetrenia (CT, MRI, likvorologické vyšetrenie, angiografia a ďalšie). Tento varovný\npríznak je uvedený v dokumentácii (TO - od včera trvajúca úporná bolesť hlavy a podanie antiemetika\npre zvracanie v čase vyšetrenia pacientky)].\nNajvyšší súd rozsudkom z 30. mája 2018, sp.zn. 9Sžsk/15/2017, následne podanú kasačnú sťažnosť\nžalobcu ako nedôvodnú zamietol.\n47. V súvislosti s namietaným nedostatočným odôvodnením rozhodnutia žalovaného najvyšší súd\nuvádza, že problematike týkajúcej sa povinnosti náležite zdôvodniť rozhodnutie venoval značnú\npozornosť vo svojej judikatúre aj Ústavný súd Slovenskej republiky - napríklad v náleze sp.zn. IV. ÚS\n1/02, II. ÚS 174/04, III. ÚS 117/07, III. ÚS 332/09, I. ÚS 243/07, I. ÚS 114/08, III. ÚS 36/2010. Ústavný\nsúd konštatoval, že nezávislosť rozhodovania všeobecných súdov (týka sa aj rozhodovacej činnosti\norgánov verejnej správy) sa uskutočňuje v ústavnom a zákonnom procesnoprávnom a hmotnoprávnom\nrámci. Procesnoprávny rámec predstavujú predovšetkým princípy riadneho a spravodlivého procesu;\n\njedným z týchto princípov, predstavujúcim súčasť práva na spravodlivý proces a vylučujúcim ľubovôľu\npri rozhodovaní, je povinnosť súdov ako aj orgánov verejnej správy svoje rozhodnutia odôvodniť v\nsúlade so zákonnou úpravou. Povinnosť súdu ako aj orgánu verejnej správy je presvedčivo a správne\nvyhodnotiť dôkazy a svoje rozhodnutie náležite odôvodniť, pritom starostlivo prihliadať na všetko, čo\nvyšlo počas konania najavo, vrátane toho, čo uviedli účastníci. Z odôvodnenia rozhodnutia teda musí\nvyplývať vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na jednej strane a\nprávnymi závermi na strane druhej. Porušením práva na spravodlivý proces môže byť aj situácia,\nkedy v hodnotení skutkových zistení absentuje určitá časť skutočností, ktoré vyšli v konaní najavo,\nale náležitým spôsobom v celom súhrne posudzovaných skutočností neboli zhodnotené. Ústavný súd\nvo svojej judikatúre tiež zdôraznil, že orgán štátnej moci by mal vo svojej argumentácii, obsiahnutej\nv odôvodnení svojho rozhodnutia, dbať aj na jeho celkovú presvedčivosť, teda na to, aby premisy\nzvolené v rozhodnutí, ako aj závery, ku ktorým na základe týchto premís dospel, boli pre širšiu\nprávnickú (ale aj laickú) verejnosť prijateľné, racionálne, ale v neposlednom rade aj spravodlivé a\npresvedčivé, odôvodnenie má obsahovať dostatok dôvodov a ich uvedenie má byť zrozumiteľné\na je povinný formulovať odôvodnenie spôsobom, ktorý zodpovedá základným pravidlám logického,\njasného vyjadrovania a musí spĺňať základné gramatické, lexikálne a štylistické hľadiská. Nedostatky\nodôvodnenia zakladajú vadu nepreskúmateľnosti rozhodnutia. Uvedenou problematikou sa už viackrát\nzaoberal aj Európsky súd pre ľudské práva (ďalej aj „ESĽP“) - napríklad v rozhodnutí Kraska c.\nŠvajčiarsko z 29. apríla 1993, séria A, č. 254-B, s. 49, § 30 konštatoval, že z práva na spravodlivé súdne\nkonanie vyplýva aj povinnosť súdu zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi a návrhmi na vykonanie\ndôkazov strán s výhradou, že majú význam pre rozhodnutie. Rovnako ESĽP pripomína, že rozhodnutia\nmusia v dostatočnej miere uvádzať dôvody, na ktorých sa zakladajú (García Ruiz c. Španielsku z 21.\njanuára 1999). Judikatúra ESĽP a ani Ústavného súdu Slovenskej republiky pritom nevyžaduje, aby na\nkaždý argument strany bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia, ak však ide o argument, ktorý\nje pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument. Jedným zo\nzákladných atribútov zákonnosti rozhodnutia je jeho preskúmateľnosť, pretože len ak je rozhodnutie\nnáležite a v súlade s procesnými normami odôvodnené, možno preskúmať a posúdiť, či bolo vydané v\nsúlade so zákonom. Aj v konaní podľa zákona č. 581/2004 Z.z. bolo povinnosťou správnych orgánov\ndôsledne postupovať podľa Správneho poriadku. Podľa § 46 Správneho poriadku rozhodnutie musí byť v\nsúlade so zákonmi a ostatnými právnymi predpismi, musí ho vydať orgán na to príslušný, musí vychádzať\nzo spoľahlivo zisteného stavu veci a musí obsahovať predpísané náležitosti. Podľa § 47 ods. 1 až 3\nSprávneho poriadku rozhodnutie musí obsahovať výrok, odôvodnenie a poučenie o odvolaní (rozklade).\nV odôvodnení rozhodnutia správny orgán uvedie, ktoré skutočnosti boli podkladom na rozhodnutie,\nakými úvahami bol vedený pri hodnotení dôkazov, ako použil správnu úvahu pri použití právnych\npredpisov, na základe ktorých rozhodoval, a ako sa vyrovnal s návrhmi a námietkami účastníkov\nkonania a s ich vyjadreniami k podkladom rozhodnutia. Účelom odôvodnenia je zhrnúť a zhodnotiť\nvšetky skutočnosti, ktoré sú podkladom pre výrok rozhodnutia. Preto správny orgán v odôvodnení\nrozhodnutia musí uviesť nielen hodnotenie dôkazov ktoré vykonal, ale reagovať aj na pripomienky,\nnávrhy a vyjadrenia účastníkov konania, i keď ich pri svojom rozhodovaní nebral do úvahy, lebo\nodôvodnenie má poskytnúť skutkovú a právnu oporu výroku rozhodnutia. V odôvodnení je nevyhnutné\nopísať podstatu veci, realizovať rozbor dôkazov a ostatných podkladov pre rozhodnutie, správny orgán\nmusí reagovať na pripomienky a návrhy účastníkov konania, na ich vyjadrenia k podkladom rozhodnutia\na musí sa vysporiadať aj s prípadnými rozpormi jednotlivých dôkazov. Následne sa musia uviesť závery\no tom, ktoré skutočnosti sa považujú za nepochybne zistené, musí sa posúdiť ich právny význam a\nvysloviť úsudok o predmete konania a zdôvodniť použitie právnej normy a konkrétneho ustanovenia\nsúvisiaceho s predmetom konania. Žalovaný, ako aj správny orgán prvého stupňa postupovali v zmysle\nuvedených zásad. Z obsahu prvostupňového správneho rozhodnutia je zrejmý skutkový stav, sú tam\nuvedené skutočnosti, ktoré boli podkladom na rozhodnutie, akými úvahami bol vedený pri hodnotení\ndôkazov, ako bola použitá správna úvaha pri hodnotení predpisov na základe ktorých rozhodoval a ako\nsa správny orgán vyrovnal so zásadnými návrhmi a námietkami účastníka konania a s jeho vyjadreniami\nk podkladom rozhodnutia. Žalovaný sa následne v dostatočnej miere zaoberal aj námietkami žalobcu,\nuvedenými v podanom odvolaní. Obe napadnuté rozhodnutia aj podľa názoru najvyššieho súdu vo\nsvojich odôvodneniach dostatočne uvádzajú konkrétne dôvody, na základe ktorých dospeli k záveru\no spáchaní správneho deliktu žalobcom a o opodstatnenosti uloženia sankcie za porušenie právnych\npovinností na úseku poskytovania zdravotnej starostlivosti.\n48. Vo svetle v predchádzajúcom bode stanovených požiadaviek vzťahujúcich sa na kvalitu odôvodnenia\nrozhodnutí, najvyšší súd tieto posudzoval aj v kontexte s tu napadnutým rozsudkom krajského súdu a\n\nnedospel k záveru o jeho nepreskúmateľnosti. Krajský súd v predmetnej veci postačujúcim spôsobom\nreflektoval na žalobcom vznesené tvrdenia, na prerokúvaný prípad aplikoval relevantné hmotnoprávne\na procesnoprávne ustanovenia všeobecne záväzných právnych predpisov a svoje rozhodnutie, ktorým\nžalobu ako nedôvodnú zamietol, presvedčivo a náležite odôvodnil.\n49. Len pre úplnosť najvyšší súd dáva žalobcovi do pozornosti tú skutočnosť, že v tomto konaní\nspáchaný správny delikt je založený na princípe objektívnej zodpovednosti, a teda na postih jeho\npáchateľa sa nevyžaduje zavinenie s tým, že táto objektívna zodpovednosť je počnúc zákonom č.\n351/2017 Z.z. ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 576/2004 Z.z. o zdravotnej starostlivosti, službách\nsúvisiacich s poskytovaním zdravotnej starostlivosti a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení\nneskorších predpisov a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony (účinným od 1. januára 2018)\nzmiernená zákonom vymedzenými liberačnými dôvodmi. Uvedená novela sa v tomto smere dotkla aj\nzákona č. 581/2004 Z.z. (článok VI., Bod 26 zákona č. 351/2017 Z.z.) tak, že v ustanovení § 64 ods. 10\nzákona č. 581/2004 Z.z. v znení účinnom od 01. januára 2018 zaviedla liberačné dôvody.\n[Zodpovednosti za porušenie povinností, za ktoré je možné uložiť pokutu podľa tohto zákona, sa osoba\nzbaví, ak preukáže, že v dôsledku okolností hodných osobitného zreteľa, ktoré nemohla ovplyvniť svojím\nkonaním, nemohla splniť povinnosti, za ktoré je možné uložiť pokutu podľa tohto zákona. Zbavením sa\nzodpovednosti za porušenie povinnosti nie je dotknutá povinnosť osôb túto povinnosť dodatočne splniť\npo odpadnutí dôvodov, na základe ktorých sa osoba zbaví tejto zodpovednosti; § 64 ods. 10].\n50. Vzhľadom na vyššie uvádzané skutočnosti, najvyšší súd námietky žalobcu uvedené v kasačnej\nsťažnosti vyhodnotil ako nedôvodné, keď tieto neboli spôsobilé spochybniť vecnú správnosť\nnapadnutého rozhodnutia krajského súdu. Z týchto dôvodov potom najvyšší súd kasačnú sťažnosť podľa\n§ 461 SSP ako nedôvodnú zamietol.\nVI.\n51. O náhrade trov kasačného konania rozhodol najvyšší súd tak, že žalobcovi, ktorý v tomto konaní\núspech nemal, ich náhradu nepriznal (§ 467 ods. 1 SSP v spojení s § 167 ods. 1 SSP) a žalovanému\nnárok na náhradu trov konania zo zákona vyplýva len v prípade, ak je splnená podmienka výnimočnosti,\nčo podľa najvyššieho súdu v danej veci nebolo splnené (§ 467 ods. 1 SSP v spojení s § 168 veta druhá\nSSP).\n52. Toto rozhodnutie prijal najvyšší súd v senáte pomerom hlasov 3:0 (§ 139 ods. 4 veta prvá SSP).\nPoučenie:\nProti tomuto rozsudku opravný prostriedok n i e j e prípustný.", "vazby": {}, "cituje": [], "citovane_v": []}