{"guid": "8ef2915b-6fb8-444e-9222-5dda3d2301da:e5e3599a-936b-4f34-9edf-bc2da49ce043", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2020:2017200061.1", "spisova_znacka": "5Sžfk/49/2018", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Sžfk/49/2018 z 29. 1. 2020", "citacia": "rozsudok Najvyššieho súdu SR z 29. januára 2020, sp. zn. 5Sžfk/49/2018, ECLI:SK:NSSR:2020:2017200061.1", "identifikacne_cislo": "2017200061", "sud": {"guid": "sud_100", "nazov": "Najvyšší súd", "typ": "najvyssi", "slug": "najvyssi-sud"}, "sudca": "JUDr. Milan Morava", "sudca_id": 47, "sudca_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/sudca/judr-milan-morava-47", "datum_vydania": "2020-01-29", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Iná povaha rozhodnutia"], "oblast": ["Správne právo"], "podoblast": ["Ostatné"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2009/563", "nazov": "zákon č. 563/2009 Z. z. (daňový poriadok)", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2009/563", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/563-2009"}, {"iri": "/SK/ZZ/2009/563/#paragraf-156.odsek-1.pismeno-a", "nazov": "§ 156 ods. 1 písm. a) zákona č. 563/2009 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2009/563/#paragraf-156.odsek-1.pismeno-a", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/563-2009/paragraf-156"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/2009/563#paragraf-156"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/e5e3599a-936b-4f34-9edf-bc2da49ce043", "zdroj": "infosud", "url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2020:2017200061.1", "api_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2020:2017200061.1", "text_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2020:2017200061.1/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nNajvyšší súd\n5Sžfk/49/2018\n2017200061\n29. 01. 2020\nJUDr. Milan Morava\nECLI:SK:NSSR:2020:2017200061.1\n\nROZSUDOK V MENE\nSLOVENSKEJ REPUBLIKY\nNajvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Milana Moravu a členiek\nsenátu JUDr. Petry Príbelskej, PhD. a JUDr. Jarmily Urbancovej, v právnej veci žalobcu (sťažovateľa):\nSTAKOS SLOVAKIA, a.s., so sídlom Pekárska 11, Trnava, IČO: 36 294 233, zastúpeného Mgr. Mgr.\nPavlom Sojkom, PhD., advokátom so sídlom Námestie Matice slovenskej 4262/23, Dubnica nad Váhom,\nproti žalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, so sídlom Lazovná 63, Banská Bystrica,\no preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 104437348/2016 z 8. decembra 2016, o kasačnej\nsťažnosti žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Trnave č.k. 20S/20/2017-171 zo 7. februára 2018,\ntakto\nrozhodol:\nNajvyšší súd Slovenskej republiky kasačnú sťažnosť proti rozsudku Krajského súdu v Trnave č.k.\n20S/20/2017-171 zo 7. februára 2018 z a m i e t a .\nÚčastníkom nárok na náhradu trov kasačného konania n e p r i z n á v a .\nodôvodnenie:\n1. Krajský súd v Trnave (ďalej len „správny súd“) rozsudkom č.k. 20S/20/2017-171 zo 07.02.2018 podľa\n§ 190 zákona č. 162/2015 Z.z. Správny súdny poriadok (ďalej len „S.s.p.“) zamietol žalobu, ktorou sa\nžalobca domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 104437348/2016 z 08.12.2016,\nktorým žalovaný v rámci odvolacieho konania postupom podľa § 74 ods. 4 zákona č. 563/2009 Z.z. o\nspráve daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „daňový poriadok“)\nzmenil prvostupňové rozhodnutie Daňového úradu Trnava (ďalej len „správca dane“) č. 103906957/2016\nz 13.09.2016 tak, že žalobcovi správcom dane vyrubený úrok z omeškania podľa § 156 ods. 1 písm.\na/ daňového poriadku v sume 6 464,90 € za nezaplatenie dane z pridanej hodnoty vyrubenej podaním\ndaňového priznania za zdaňovacie obdobie máj 2011 v ustanovenej lehote a v ustanovenej výške, zmenil\n(znížil) na sumu 5 481,90 €.\n2. V odôvodnení rozsudku správny súd uviedol, že z obsahu administratívneho spisu a z obsahu podaní\nstrán vyplýva, že v prejednávanom prípade je podstatnou právnou otázkou určenie, či zákon č. 7/2005\nZ. z. o konkurze a reštrukturalizácii a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „ZoKR“), ako lex\nspecialis, v konkurencii s daňovým poriadkom, umožňuje po začatí reštrukturalizácie vyrubiť dlžníkovi\npodstupujúcemu proces reštrukturalizácie úroky z omeškania podľa § 156 ods. 1 a 2 daňového poriadku,\nako sankciu za oneskorené zaplatenie daňovej povinnosti, ktorá bola správcom dane prihlásená do\nreštrukturalizačného konania.\n3. Správny súd uviedol, že v prejednávanej veci je predovšetkým potrebné brať do úvahy dve podstatné\nskutočnosti, ktorými sú obdobie omeškania, za ktoré bol úrok z omeškania s riadnym platením dane\nvyrubený a moment vzniku tejto peňažnej povinnosti, a to s prihliadnutím na charakter pohľadávok\n\nvoči dlžníkovi vzniknutých po povolení reštrukturalizácie a na režim, v akom sa u dlžníka počas\nreštrukturalizačného konania uplatňujú (§ 120 ods. 1 a 2 ZoKR).\n4. Podľa názoru správneho súdu, z obsahu administratívneho spisu jednoznačne vyplynulo, že\nmaximálne obdobie, za ktoré bol úrok z omeškania vyrubený z nezaplatenej dlžnej sumy 9 136,66 € (§\n156 ods. 1 a 2, 8 daňového poriadku), spadá do obdobia štyroch rokov po dni jej splatnosti (od 28.06.2011\ndo 28.06.2015), t.j. do obdobia pred tým, ako začalo reštrukturalizačné konanie (03.02.2016) a nastali\núčinky povolenia reštrukturalizácie (15.03.2016) vo vzťahu k plynutiu zákonnej lehoty na prihlasovanie\npohľadávok.\n5. Protiprávne konanie, ktoré je uložením uvedenej sankcie postihované, nastalo v období pred\npovolením reštrukturalizácie a táto právna skutočnosť bola v čase vyrubenia úroku z omeškania\nrozhodujúca, pretože v uvedenom období účinky reštrukturalizačného plánu na rozsah a splatnosť\npriznanej daňovej povinnosti nepôsobili.\n6. Z uvedeného dôvodu správny súd neprisvedčil argumentu žalobcu, ktorý vychádzal zo zmeny rozsahu\na zmeny splatnosti prihlásených daňových pohľadávok (vo vzťahu k úroku z omeškania DPH za\njednotlivé zdaňovacie obdobia) na základe schváleného reštrukturalizačného plánu, a to z dôvodu, že\nprávne účinky novácie záväzku žalobcu voči štátnemu rozpočtu, t.j. povinnosti platiť včas prihlásené\ndaňové pohľadávky v zmenenom rozsahu a so zmenenou postupnou splatnosťou do konca roka\n2020, podľa obsahu potvrdeného reštrukturalizačného plánu, pôsobia do budúcnosti (ex nunc) odo dňa\nzverejnenia uznesenia o potvrdení reštrukturalizačného plánu príslušným súdom v Obchodnom vestníku\n(16.09.2016). Reštrukturalizačný plán nemá retroaktívne účinky a je účinný, resp. záväzný len vo vzťahu\nk prihláseným pohľadávkam a vo vzťahu k účastníkom plánu (veritelia prihlásených pohľadávok).\n7. Správny súd vyslovil názor, že s uvedeným pôsobením účinkov potvrdeného reštrukturalizačného\nplánu súvisia aj následky vyplývajúce z porušenia povinností dlžníkom, ak neplní svoje záväzky voči\núčastníkom plánu riadne a včas podľa plánu. Týmto následkom je neúčinnosť reštrukturalizačného plánu\nvoči účastníkovi plánu vo vzťahu k dotknutej, t.j. prihlásenej a do reštrukturalizačného plánu zaradenej\npohľadávke. Naproti tomu, zmeniť výšku úrokov z omeškania určených rozhodnutím správcu dane,\npokiaľ ide o prednostnú pohľadávku (§ 120 ods. 2 ZoKR), je možné len v súlade s ustanovením § 156\nods. 7 daňového poriadku, t.j. novým rozhodnutím z dôvodu úpravy dane alebo rozdielu dane na základe\nnového právoplatného rozhodnutia.\n8. Prihlásenými pohľadávkami po povolení reštrukturalizácie môžu byť len pohľadávky vzniknuté pred\nzačatím reštrukturalizačného konania (§ 120 ods. 2 ZoKR a contrario), samozrejme, s výnimkou\nprednostnej pohľadávky, ktorá na základe prejavu vôle veriteľa takejto pohľadávky môže byť do\nreštrukturalizačného plánu zaradená. Len vo vzťahu k týmto pohľadávkam sa vzťahuje zákaz začatia,\nresp. prerušenie súdnych a rozhodcovských konaní spojených s ich uplatnením (§ 118 ods. 4 ZoKR) a\nrovnako, len k prihlasovaným pohľadávkam sa vzťahuje účinok začatia reštrukturalizácie spočívajúci v\nprerušení núteného výkonu rozhodnutia, resp. zákazu začatia exekučného konania na majetok dlžníka\n(§ 114 ods. 1 písm. b/ ZoKR). Účinky začatia reštrukturalizácie podľa § 114 ods. 1 ZoKR sú upravené\ntaxatívnym a kogentným spôsobom, nie je možné ich rozširovať na iný druh pohľadávok. Z uvedeného\ndôvodu, podľa správneho súdu, je možné začať a viesť daňové konanie o vyrubení úroku z omeškania\nv súvislosti s vyvodením zodpovednosti voči dlžníkovi za porušenie jeho povinnosti platiť riadne a\nvčas daňovú povinnosť, a to za obdobie predtým, ako nastali účinky schváleného reštrukturalizačného\nplánu. Vo vzťahu k vôli dlžníka čo do zaradenia pohľadávok do reštrukturalizačného plánu podľa\ndruhu prihlasovaných pohľadávok v lehote 30 dní od povolenia reštrukturalizácie je kogentným\nspôsobom upravený režim prihlasovania prednostných pohľadávok, ktoré zákon jednoznačne definuje\nako vzniknuté počas reštrukturalizačného konania, t.j. najskôr v deň jeho začatia, pričom tieto sa do\nreštrukturalizačného plánu nezahŕňajú a nevzťahuje sa na ne povinnosť ich prihlásenia u správcu\nv lehote 30 dní od povolenia reštrukturalizácie podľa § 121 ZoKR. Charakter a režim prihlasovania\nprednostných pohľadávok priamo u dlžníka bol ustanovením § 120 ods. 2 ZoKR upravený od začiatku\núčinnosti tohto zákona, pričom bol zámer zákonodarcu odlíšiť účinky vyhlásenia konkurzu od účinkov a\ncieľov reštrukturalizácie postupnými novelizáciami konkretizovaný precizovaním druhov prednostných\npohľadávok a momentom ich vzniku.\n\n9. Pre ilustráciu správny súd poukázal na novelu zákona o konkurze a reštrukturalizácii, zákonom\nč. 377/2016 Z. z., v zmysle ktorého dôvodovej správy bol na základe podnetov aplikačnej praxe a\nz dôvodu odstránenia pochybností len precizovaný moment vzniku pohľadávky z verejnoprávneho\nvzťahu (za ktorú možno považovať i povinnosť platiť správcom dane vyrubený úrok z omeškania),\nktorej vznik je daný okamihom, keď dlžník bol prvýkrát oprávnený plniť takúto pohľadávku (§ 120\nods. 2 in fine ZoKR). Samotný predkladateľ zákona v dôvodovej správe konštatoval, že aplikačná\nprax bez výslovnej úpravy, bez nejakých problémov, už presadzovala uvedené spresnenie momentu\nvzniku pohľadávky z verejnoprávneho vzťahu, pričom okrem iného vychádzal aj z konštatovania\nrozdielu účinkov konkurzu od účinkov reštrukturalizácie, kde vyhlásenie konkurzu na majetok dlžníka\nmá za následok splatnosť všetkých záväzkov dlžníka, avšak pri reštrukturalizácii jej povolením takýto\nnásledok nenastáva. Ďalej poukázal na zmenu znenia § 156 ods. 6 daňového poriadku s účinnosťou\nod 01.01.2013 (zákonom č. 440/2012 Z. z.), na základe ktorej zo zákazu vyrubiť úrok z omeškania bol\nvylúčený zákaz vyrubiť úrok z omeškania daňovému subjektu, ktorý je v reštrukturalizačnom konaní.\nNovelizované znenie korešponduje s úpravou charakteru, vzniku a režimu uplatňovania prednostných\npohľadávok v reštrukturalizácii, vyplývajúcich z ustanovenia § 120 ods. 2 ZoKR. Z kontextu tohto\nustanovenia a z dôvodovej správy k predmetnému zákonu je zrejmé, že jej cieľom bolo zosúladenie\nvyrubovania úrokov z omeškania podľa daňového poriadku so zákonnou úpravou účinkov začatia\nreštrukturalizačného konania vyplývajúcou zo zákona o konkurze a reštrukturalizácii.\n10. Svoju úvahu uzavrel správny súd konštatovaním, že je nesporné, že v čase začatia\nreštrukturalizačného konania pohľadávka správcu dane pozostávajúca z určenia úrokov z omeškania za\noneskorené zaplatenie, resp. nezaplatenie DPH za zdaňovacie obdobie máj 2011, neexistovala, a teda\nnemohli sa na ňu vzťahovať účinky začatia reštrukturalizačného konania a povinnosť ich prihlásenia\nv lehote 30 dní od povolenia reštrukturalizácie. Vyrubiť úrok z omeškania podľa § 156 ods. 1 a nasl.\ndaňového poriadku môže správca dane len formou rozhodnutia (§ 63 ods. 1 daňového poriadku), ktorého\nvýrokom sa, okrem sumy vyčísleného úroku z omeškania, ukladá daňovému subjektu povinnosť uloženú\nsankciu v stanovenej lehote zaplatiť na účet správcu dane. Právoplatné a vykonateľné rozhodnutie o\nvyrubení úroku z omeškania má konštitutívny charakter vo vzťahu k vzniku uloženej peňažnej povinnosti.\n11. Správny súd ďalej uviedol, že obdobnou právnou otázkou vyrubenia úrokov z omeškania podľa\ndaňového poriadku počas reštrukturalizačného konania sa už zaoberal vo svojom skoršom rozhodnutí\nč.k. 14S/27/2015 z 31.05.2017. Rovnako správny súd poukázal na právne závery vyplývajúce z\nrozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v obdobnej veci týkajúcej sa vyrubenia úrokov z\nomeškania podľa daňového poriadku počas reštrukturalizačného konania č.k. 2Sžf/128-132/2014 z\n22.02.2017.\n12. V súvislosti s namietaným účelovo oneskoreným vydaním rozhodnutia o vyrubení úrokov z\nomeškania, keď správca dane vedel o nezaplatení daňového nedoplatku vyše štyri roky, správny\nsúd uviedol, že správca dane rozhodnutím vyrubil úrok z omeškania v zákonom stanovenej lehote\nv súlade s ustanovením § 156 ods. 8 daňového poriadku, podľa ktorého správca môže vyrubiť\núrok z omeškania v lehote piatich rokov od konca roka, v ktorom daňový subjekt bol povinný\nzaplatiť daň. Námietku napádajúcu procesné pochybenie, kedy správca dane neinformoval žalobcu\no postúpení odvolania žalovanému na rozhodnutie o odvolaní, správny súd vyhodnotil ako procesné\npochybenie, ktorej odstránenie v prípade zrušenia druhostupňového rozhodnutia žalovaného by\nnemohlo privodiť pre žalobcu vecne iné alebo priaznivejšie rozhodnutie, v ktorej súvislosti poukázal na\nprávny názor vyplývajúci z rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č.k. 4Sž/98-102/2002\nz 17.12.2002, podľa ktorého sa rozhodnutie nezrušuje preto, aby sa zopakoval proces a odstránili\nformálne vady, ktoré nemôžu privodiť vecne iné, či výhodnejšie/priaznivejšie rozhodnutie pre účastníka.\nRovnako považoval za nedôvodnú námietku paradoxne napádajúcu rýchlosť vydania preskúmavaného\nrozhodnutia žalovaného v rámci odvolacieho konania, v priebehu cca dvoch dní od postúpenia odvolania\nsprávcom dane. V tejto súvislosti prisvedčil poukazu žalovaného na uplatňovanie koncentračnej\nzásady v odvolacom daňovom konaní, vyplývajúcej z ustanovenia § 72 ods. 3 in fine daňového\nporiadku, podľa ktorého najneskôr do uplynutia lehoty na podanie odvolania možno podané odvolanie\nzmeniť alebo doplniť. Rozhodnutie žalovaného obsahuje všetky zákonom požadované náležitosti\nako po formálnej, tak aj po materiálnej stránke, s použitím vyhodnotenia relevantných skutkových\nokolností a úvahy žalovaného pri použití použitých zákonných ustanovení a toto rozhodnutie dáva\nodpoveď na všetky podstatné odvolacie námietky žalobcu. Preto promptnosti rozhodovania odvolacieho\ndaňového orgánu nemožno pričítať absenciu zákonnosti a správnosti vydaného rozhodnutia, ani z\n\npostupu predchádzajúceho jeho vydaniu nemožno vyvodiť zneužitie práva orgánmi verejnej moci, ako\nnamietal žalobca. Navyše, preskúmavané rozhodnutie zmenilo v prospech žalobcu výrok odvolaním\nnapadnutého prvostupňového rozhodnutia v časti určenia sumy úroku z omeškania, čím bolo odstránené\nhmotnoprávne pochybenie správcu dane pri výpočte výšky predmetnej sankcie za viac dní omeškania,\nako pripúšťa ustanovenie § 156 ods. 2 in fine daňového poriadku.\n13. S poukazom na jednoznačnú zákonnú úpravu spôsobu výpočtu úroku z omeškania (§ 156\nods. 1, ods. 2 a ods. 8 daňového poriadku), správny súd nepovažoval za dôvodnú ani námietku\nnepreskúmateľnosti a nezrozumiteľnosti napadnutého rozhodnutia v časti určenia výšky úroku z\nomeškania, resp. dňa omeškania, od ktorého sa úrok počítal. Zo zákonom určenej splatnosti priznanej\ndaňovej povinnosti, znalosti dlžnej sumy priznanej dane, v nadväznosti na zákonom určenú maximálnu\ndobu omeškania so zaplatením dane, za ktorú zákon pripúšťa vyrubenie úroku z omeškania,\njednoznačne vyplýva spôsob výpočtu tejto sankcie, vrátane veličín vstupujúcich do výpočtu sankcie,\npričom je zrejmá možnosť ich kontroly i zo strany dotknutého daňového subjektu.\n14. Správny súd s prihliadnutím na podstatné žalobné body, po vykonaní súdneho prieskumu zákonnosti\nrozhodnutia žalovaného a postupu predchádzajúceho jeho vydaniu, nezistil závažné porušenie zákona,\npráv a oprávnených záujmov žalobcu, na základe ktorých by bolo možné vyhovieť žalobnému petitu.\n15. O trovách konania rozhodol správny súd tak, že úspešnému žalovanému právo na náhradu trov\nkonania nepriznal, nakoľko tento si žiadne neuplatnil a ani mu žiadne nevznikli.\n16. Proti rozsudku správneho súdu podal v zákonnej lehote kasačnú sťažnosť žalobca (sťažovateľ) z\ndôvodov podľa § 440 ods. 1 písm. f/ a g/ S.s.p., navrhujúc, aby kasačný súd rozsudok správneho súdu\nzmenil tak, že rozhodnutie žalovaného zruší a vec vráti žalovanému na ďalšie konanie.\n17. Sťažovateľ v kasačnej sťažnosti zopakoval svoju žalobnú argumentáciu, pričom mal za to, že túto\nsprávny súd nesprávne právne posúdil. Opätovne zdôraznil, že úroky z omeškania boli napadnutým\nrozhodnutím vyrubené až po skončení reštrukturalizačného konania a potvrdení reštrukturalizačného\nplánu, pričom v tom čase už nebolo možné vychádzať z pôvodnej lehoty splatnosti a výšky daňových\nnedoplatkov, lebo boli záväzným spôsobom nahradené novými. Sťažovateľ nesúhlasil s právnym\nposúdením veci správnym súdom, ktorý považoval vyrubenú pohľadávku za pohľadávku prednostnú.\nPopieral, že by vyrubený úrok z omeškania bol samostatnou pohľadávkou a tvrdil, že ide o príslušenstvo\npohľadávky, preto treba prihliadať na akcesoritu. Podľa jeho názoru by po zrušení preskúmavaného\nrozhodnutia už nebolo možné vyrubiť úrok a konanie by muselo byť zastavené, preto nie je dôvodný\nzáver správneho súdu, že by v prípade zrušenia preskúmavaného rozhodnutia došlo len k „formálnemu“\nzopakovaniu konania. Sťažovateľ mal tiež za to, že správny súd vec nesprávne právne posúdil,\nkeď neprihliadol na nezrozumiteľnosť a nepreskúmateľnosť preskúmavaného rozhodnutia z dôvodu\nnejasnosti o období, za ktoré sa úrok z omeškania vyrubil.\n18. Sťažovateľ ďalej namietal, že mu správny súd svojím nesprávnym procesným postupom znemožnil\nrealizáciu jeho procesných práv v takej intenzite, ktorú nemožno nijako objektívne zdôvodniť a ani\nospravedlniť, čím došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Nesprávny procesný postup správneho\nsúdu mal primárne spočívať v nevysporiadaní sa s relevantnou a pre rozhodnutie vo veci rozhodujúcou\nargumentáciou sťažovateľa, najmä tým, že úplne ignoroval jeho argumentáciu vo vzťahu k účinkom\npotvrdeného reštrukturalizačného plánu; vôbec sa nevysporiadal s tvrdenou skutočnosťou, že žalovaný\nrozhodol až po právoplatnom skončení reštrukturalizačného konania; rezignoval na vysporiadanie sa\ns tvrdeniami o nezrozumiteľnom a zmätočnom rozhodnutí žalovaného; nevysporiadal sa komplexne s\nargumentáciou žalobkyne týkajúcou sa šikanózneho výkonu práva.\n19. Žalovaný sa ku kasačnej sťažnosti žalobcu nevyjadril.\n20. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj „kasačný súd“) ako súd kasačný (§ 438 ods. 2 <aspi://\nmodule='ASPI'&link='99/1963%20Zb.%252310'&ucin-k-dni='30.12.9999'> S.s.p.) preskúmal napadnutý\nrozsudok správneho súdu z dôvodov a v rozsahu uvedenom v kasačnej sťažnosti (453 ods. 1 a 2 S.s.p.)\na po jej preskúmaní dospel k záveru, že kasačná sťažnosť žalobcu nie je dôvodná a je potrebné ju\nzamietnuť. Kasačný súd rozhodol o kasačnej sťažnosti bez nariadenia pojednávania (§ 455 S.s.p.).\nMiesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku bol zverejnený na úradnej tabuli a na internetovej stránke\n\nNajvyššieho súdu Slovenskej republiky v lehote najmenej piatich dní pred jeho vyhlásením (§ 137 ods.\n4 S.s.p. v spojení s § 452 ods. 1 S.s.p.).\n21. Z obsahu administratívneho spisu kasačný súd zistil, že sťažovateľ podal za zdaňovacie obdobie máj\n2011 daňové priznanie k dani z pridanej hodnoty dňa 27.06.2011, v ktorom priznal daň v sume 9 136,66\n€. Sťažovateľ daň nezaplatil v ustanovenej lehote a v ustanovenej výške. Správca dane rozhodnutím\nč. 103906957/2016 z 13.09.2016 podľa § 156 ods. 1 písm. a/ daňového poriadku v nadväznosti na §\n156 ods. 2 daňového poriadku vyrubil sťažovateľovi úrok z omeškania v sume 6.464,90 eur. Žalovaný\nv rámci odvolacieho konania podľa § 74 ods. 4 daňového poriadku rozhodnutím č. 104437348/2016\nz 08.12.2016 zmenil rozhodnutie správcu dane tak, že žalobcovi správcom dane vyrubený úrok z\nomeškania podľa § 156 ods. 1 písm. a/ daňového poriadku v sume 6 464,90 € za nezaplatenie dane z\npridanej hodnoty vyrubenej podaním daňového priznania za zdaňovacie obdobie máj 2011 v ustanovenej\nlehote a v ustanovenej výške, zmenil (znížil) na sumu 5 481,90 €.\n22. Podľa § 464 ods. 1 S.s.p. ak kasačný súd rozhoduje o kasačnej sťažnosti v obdobnej veci, ktorá už\nbola predmetom konania pred kasačným súdom, môže v odôvodnení svojho rozhodnutia poukázať už\nlen na obdobné rozhodnutie, ktorého prevzatú časť v odôvodnení uvedie.\n23. Na základe citovaného zákonného ustanovenia poukazuje Najvyšší súd Slovenskej republiky na\nsvoj skorší rozsudok v obdobnej veci tých istých účastníkov konania sp.zn. 8Sžfk/57/2018 z 28.11.2019,\nv ktorého odôvodnení sa uvádza:\n„22. Z odôvodnenia rozhodnutia vyplýva, že správca dane postupoval podľa ust. § 156 ods. 1 daňového\nporiadku, podľa ktorého má správca dane povinnosť vyrubiť úrok z omeškania v dôsledku nezaplatenia\ndane za predmetné zdaňovacie obdobie v zákonom ustanovenej lehote a v ustanovenej výške.\n23. Z obsahu verejne dostupného Obchodného vestníka (a k žalobe priložených listín) bolo zrejmé,\nže Okresný súd Trnava uznesením č. k. 36R/1/2016 z 8. marca 2016, zverejneným 15. marca 2016\nv Obchodnom vestníku č. 51/2016, rozhodol o povolení reštrukturalizácie sťažovateľa a následne\n7. septembra 2016 uznesením č. k. 36R/1/2016, zverejneným 16. septembra 2016 v Obchodnom\nvestníku č. 178/2016 potvrdil reštrukturalizačný plán sťažovateľa, čím bola reštrukturalizácia sťažovateľa\nukončená.\n24. Pri preskúmavaní zákonnosti žalobou napadnutých rozhodnutí neboli skutkové okolnosti medzi\núčastníkmi konania sporné, preto sa kasačný súd pri posudzovaní kasačných námietok zameral na\nnamietané nesprávne právne posúdenie zo strany správneho súdu. Kasačný súd súčasne konštatuje,\nže kasačné námietky sú totožné so žalobnými námietkami, pričom k všetkým uvádzaným námietkam\nsa vyjadril správny súd napadnutom rozsudku.\n25. Vychádzajúc z dôvodov kasačnej sťažnosti bolo v predmetnej veci potrebné predovšetkým posúdiť\notázku vzniku pohľadávky na úroku z omeškania, ktorý bol žalobcovi vyrubený správcom dane podľa §\n156 ods. 1 písm. a) daňového poriadku a posúdiť, či správcovi dane vznikla povinnosť prihlásiť takúto\npohľadávku z titulu úroku z omeškania (z dôvodu nezaplatenia alebo neodvedenia dane v ustanovenej\nlehote alebo v ustanovenej výške) prihláškou do reštrukturalizačného konania.\n26. Aplikujúc správnym súdom citované relevantné zákonné ustanovenia (viď. body\n28.-54. napadnutého rozsudku), z ktorých vyplýva, že správca dane nemá povinnosť prihlásiť tú daňovú\npohľadávku, ktorá sa stala splatnou po povolení reštrukturalizácie, dospel aj kasačný súd k záveru, že v\ndanom prípade nebolo možné pohľadávku správcu dane vzniknutú z titulu vyrubenia úroku z omeškania\nprihlásiť do reštrukturalizačného konania, nakoľko táto pohľadávka vo forme úroku z omeškania vznikla\naž na základe rozhodnutia správcu dane z 13. septembra 2016, ktoré nadobudlo právoplatnosť 27.\ndecembra 2016 v spojení s preskúmavaným meniacim rozhodnutím žalovaného z 8. decembra 2016.\n27. Daňové orgány správne vychádzali z ustanovenia § 2 písm. b) daňového poriadku, podľa ktorého\nsa daňou pre účely tohto zákona rozumie daň, vrátane úroku z omeškania podľa tohto zákona. Podľa\nustanovenia § 2 písm. e) a f) daňového poriadku, daňovou pohľadávkou je pohľadávka správcu dane na\ndani (teda i úroku z omeškania) do lehoty splatnosti dane, ak tento zákon neustanovuje inak a daňovým\nnedoplatkom je dlžná suma dane, teda i úroku z omeškania po lehote splatnosti dane.\n\n28. Aj podľa názoru kasačného súdu bolo potrebné vychádzať z ustanovenia § 63 ods. 1 daňového\nporiadku, z ktorého vyplýva, že ukladať povinnosti alebo priznávať práva podľa tohto zákona možno\nlen rozhodnutím, ktoré musí byť doručené podľa tohto zákona, ak tento zákon neustanovuje inak.\nZ uvedeného správny súd správne vyvodil záver, že povinnosť žalobcu zaplatiť úrok z omeškania a\npohľadávku správcu dane vo forme úroku z omeškania za nezaplatenie dane z pridanej hodnoty v\nustanovenej lehote alebo výške vznikla, až keď bol tento úrok správcom dane rozhodnutím vyrubený,\nresp. až právoplatnosťou tohto rozhodnutia.\n29. Záver o konštitutívnom charaktere rozhodnutia o vyrubení úrokov z omeškania, okrem toho, že\nvyplýva z početnej rozhodovacej praxe kasačného súdu (napr. rozhodnutia sp. zn. 2Sžf/128-132/2014,\nsp. zn. 2Sžf/77/2015, sp. zn. 2Sžf/4/2016, sp. zn. 2Sžf/90/2016, sp. zn. 6Sžf/47/2015, sp. zn.\n5Sžfk/8/2017 a pod.), je podporený aj rozhodnutím kasačného súdu č. k. 9Sžso/10/2013 z 28. apríla\n2014, ktoré bolo prijaté správnym kolégiom ako judikát pod č. R 63/2015, a ktoré je analogicky\naplikovateľné na prejednávanú vec, a v ktorom je vyslovený právny názor, že „... pohľadávka na\npenále nevzniká v dôsledku samotného nesplnenia si povinnosti riadne a včas odviesť poistné a\npríspevky; vzniká až právoplatnosťou rozhodnutia o predpísaní penále. ... Kým penále nie je predpísané\nprávoplatným rozhodnutím, Sociálna poisťovňa ho nemôže uplatňovať ako existujúcu pohľadávku v\nreštrukturalizačnom konaní. Žalovaná preto uvedenú pohľadávku vzhľadom na jej neexistenciu nemohla\nprihlásiť do reštrukturalizačného konania a z toho dôvodu nemohlo dôjsť ani k zániku tejto pohľadávky\npodľa ustanovenia § 155 ods. 2 ZKR.“\n30. Aplikujúc citovanú judikatúru, je potom úrok z omeškania (podľa § 156 ods. 1 písm. a) daňového\nporiadku), ktorý je vyrubený právoplatným rozhodnutím, samostatnou pohľadávkou, ktorá sa viac na\ndaňovú povinnosť neviaže, a teda účinky schváleného reštrukturalizačného plánu sa na ňu nevzťahujú.\n31. Kasačný súd poukazuje na to, že v prípade sťažovateľa ide o nezaplatenie dane z pridanej hodnoty\nv zákonom ustanovenej lehote, preto správca dane bol povinný postupovať podľa § 156 ods. 1 písm. a)\ndaňového poriadku, podľa ktorého úrok z omeškania správca dane vyrubí podľa odseku 2, ak daňový\nsubjekt nezaplatí alebo neodvedie v ustanovenej lehote alebo v ustanovenej výške alebo v lehote alebo\nvo výške určenej v rozhodnutí správcu dane daň alebo rozdiel dane.\n32. Vzhľadom na to, že námietky sťažovateľa čo do nesprávneho posúdenia veci správnym súdom sa\nodvíjajú od vyššie uvedeného posúdenia vzniku pohľadávky, tieto kasačný súd hromadne vyhodnotil ako\nnedôvodné, keď tieto sa viažu na sťažovateľom prezentované odlišné (a nesprávne) právne posúdenie\nveci. Z odôvodnenia rozhodnutí daňových orgánov je zrejmé správne uváženie, ktoré uváženie nie\nje v rozpore so zákonom ani so zásadami logického myslenia. Vo zvyšku odkazuje kasačný súd na\nodôvodnenie napadnutého rozsudku správneho súdu.\n33. Kasačný súd taktiež nepovažoval za dôvodné sťažnostné námietky čo do procesného postupu\nsprávcu dane, keď síce (zhodne so správnym súdom) konštatuje pochybenie správcu dane, ktorý tým,\nže sťažovateľa (odvolateľa) neupovedomil o tom, že podanému odvolaniu nevyhovel a že postúpil\nspisový materiál na rozhodnutie odvolaciemu orgánu, konal v rozpore s ust. § 73 ods. 2 in fine\ndaňového poriadku, avšak toto jeho pochybenie samé o sebe nie je natoľko závažné, že by spôsobilo\nnezákonnosť preskúmavaného rozhodnutia. V konečnom dôsledku bolo pochybenie správcu dane\nčiastočne zhojené žalovaným tým, že v rámci preskúmavaného rozhodnutia skonštatoval, že správca\ndane o podanom odvolaní nerozhodol, a preto mu ho postúpil. Uvedené pochybenie nemá vplyv na\nzákonnosť vykonaných dôkazov, nemá vplyv na ustálenie skutkového stavu a ani na právne posúdenie,\nide o porušenie informačnej povinnosti, ktorá nemala na rozhodnutie odvolacieho orgánu žiaden vplyv.\n34. Z rozhodnutí daňových orgánov je jednoznačne zrejmé, ktoré dôkazy považovali za rozhodujúce, ako\nich vyhodnotili, pričom správne uváženie, na základe ktorého dospeli k rozhodnutiu dostatočne objasnili,\npričom toto voľné správne uváženie nie je v rozpore so zákonom ani so zásadami logického myslenia.\nKasačný súd nedospel ani k záveru, že by správny súd vyhodnotil skutkový stav jednostranne a vo veci\nurobil len formalistický výklad zákonných ustanovení, a že by jeho postupom boli porušené základné\npráva sťažovateľa. Sťažnosťou napadnutý rozsudok správneho súdu bol riadne a vyčerpávajúco\nodôvodnený, pričom vecne a zrozumiteľne reagoval na všetky žalobné námietky sťažovateľa.\n\n35. Záverom kasačný súd uvádza, že mu je zo svojej rozhodovacej činnosti známe, že v rámci\nrozhodovacej praxe kasačného súdu existujú rozhodnutia, ktoré k danej problematike zaujali opačný\nnázor (rozhodnutie vo veci sp. zn. 1Sžf/2/2016 a od neho odvodené rozhodnutia vo veciach napr. sp. zn.\n1Sžfk/10/2016 alebo sp. zn. 10Sžfk/23/2018), avšak konajúci senát kasačného súdu vyhodnotil tento\nodklon, najmä s ohľadom na dlhodobo konštantnú rozhodovaciu prax kasačného súdu (viď. bod 28 tohto\nrozsudku), za ojedinelý a nepovažoval za potrebné vec postupom podľa § 22 ods. 1 písm. a) k § 466\nS.s.p. predkladať na rozhodnutie veľkému senátu.“\n24. Vychádzajúc z uvedeného kasačný súd kasačnú sťažnosť žalobcu podľa § 461 S.s.p. ako nedôvodnú\nzamietol.\n25. O náhrade trov kasačného konania rozhodol kasačný súd tak, že sťažovateľovi (žalobcovi), ktorý\nv kasačnom konaní nemal úspech, ich náhradu nepriznal (§ 167 ods. 1 S.s.p. v spojení s § 467 ods.\n1 S.s.p.). Žalovanému kasačný súd náhradu trov kasačného konania nepriznal, lebo neboli splnené\npodmienky podľa § 168 S.s.p. v spojení s § 467 ods. 1 S.s.p.\n26. Toto rozhodnutie prijal Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9\nveta tretia zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov, § 139 ods. 4\nS.s.p. v spojení s § 452 ods. 1 S.s.p.).\nPoučenie:\nProti tomuto rozsudku n i e j e prípustný opravný prostriedok.", "vazby": {}, "cituje": [], "citovane_v": []}