{"guid": "8750dbee-242a-4d41-90ad-9199fcfeadad:42ebb52f-c7d5-4e1c-a5aa-15e9d28bffe2", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2020:2013200663.1", "spisova_znacka": "7Sžsk/10/2019", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 7Sžsk/10/2019 z 20. 5. 2020", "citacia": "rozsudok Najvyššieho súdu SR z 20. mája 2020, sp. zn. 7Sžsk/10/2019, ECLI:SK:NSSR:2020:2013200663.1", "identifikacne_cislo": "2013200663", "sud": {"guid": "sud_100", "nazov": "Najvyšší súd", "typ": "najvyssi", "slug": "najvyssi-sud"}, "sudca": "Mgr. Pavel Ištók", "sudca_id": 117, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/mgr-pavel-istok-117", "datum_vydania": "2020-05-20", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Iná povaha rozhodnutia"], "oblast": ["Správne právo"], "podoblast": ["Ostatné"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2009/987", "nazov": "predpis č. 987/2009 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2009/987", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/987-2009"}], "paragrafy": [], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/42ebb52f-c7d5-4e1c-a5aa-15e9d28bffe2", "zdroj": "infosud", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2020:2013200663.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2020:2013200663.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2020:2013200663.1/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nNajvyšší súd\n7Sžsk/10/2019\n2013200663\n20. 05. 2020\nJUDr. Zdenka Reisenauerová\nECLI:SK:NSSR:2020:2013200663.1\n\nROZSUDOK V MENE\nSLOVENSKEJ REPUBLIKY\nNajvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Zdenky\nReisenauerovej a členiek senátu JUDr. Aleny Adamcovej a JUDr. Violy Takáčovej, PhD. v právnej veci\nžalobcu: P. Z. I., nar. XX.X.XXXX, bytom B., zastúpeného spoločnosťou V4 Legal, s.r.o., AK, so sídlom\nTvrdého 783/4, Žilina, proti žalovanej: Sociálna poisťovňa, ústredie, so sídlom ul. 29. augusta č. 8-10,\nBratislava, za účasti ďalšieho účastníka: Adam Bocheński, - PROJEKT PLUS, so sídlom Sobotište 17,\nIČO: 45 681 848, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovanej č. 7951-3/2013-BA zo dňa 30.7.2013,\no kasačnej sťažnosti žalovanej proti rozsudku Krajského súdu v Trnave č. k. 14S/18/2015-170 zo dňa\n14. mája 2018, takto\nrozhodol:\nNajvyšší súd Slovenskej republiky kasačnú sťažnosť žalovanej proti rozsudku Krajského súdu v Trnave\nč. k. 14S/18/2015-170 zo dňa 14. mája 2018 z a m i e t a.\nŽalobcovi voči žalovanej priznáva právo na náhradu trov kasačného konania v rozsahu jednej pätiny.\nodôvodnenie:\nI.\nKonanie pred krajským súdom\n1. Krajský súd v Trnave (ďalej len „krajský súd alebo správny súd“) napadnutým rozsudkom č. k.\n14S/18/2015-170 zo dňa 14. mája 2018 podľa § 191 ods. 1 písm. d/, e/ zákona č. 162/2015 Z. z. Správny\nsúdny poriadok (ďalej len „SSP“) rozhodnutie žalovanej Sociálnej poisťovne, ústredia č. 7951-3/2013BA zo dňa 30.7.2013 zrušil a vec jej vrátil na ďalšie konanie. Žalobcovi priznal právo na náhradu trov\nkonania voči žalovanej v celom rozsahu. Účastníkovi konania W. I. náhradu trov konania nepriznal.\n2. Z odôvodnenia uvedeného rozhodnutia vyplýva, že krajský súd z predloženého administratívneho\nspisu zistil, že žalobca sa žalobou domáhal preskúmania a zrušenia rozhodnutia žalovanej č. 7951\n-3/2013-BA zo dňa 30.7.2013, ktorým žalovaná v konaní o odvolaní žalobcu potvrdila rozhodnutie\nSociálnej poisťovne, pobočka Senica č. 22906-1/2011-SE zo dňa 22.8.2011. Uvedeným prvostupňovým\nrozhodnutím bolo určené, že žalobcovi dňom 1.9.2010 nevznikla účasť na nemocenskom poistení,\ndôchodkovom poistení a poistení v nezamestnanosti u zamestnávateľa Adam Bocheński - PROJEKT\nPLUS, Sobotište 17, IČO: 45 681 848, ktorý bol zamestnávateľom žalobcu, ale ktorý ku dňu 21.09.2011\nukončil svoju podnikateľskú činnosť. Krajský súd mal tiež preukázané, že Sociálna poisťovňa, ústredie\nrozhodnutím zo dňa 10.11.2011 č. 55295-2/2011-BA prerušila konanie do dňa doručenia informácie\nZUS postupom podľa § 193 ods. 3, 5, 6 zák. č. 461/2003 Z. z. z dôvodu potreby získania relevantných\ninformácií potrebných na preskúmanie skutkového stavu, a bez ktorých nie je možné o odvolaní\nžalobcu rozhodnúť. Súčasťou administratívneho spisu je i osvedčenie Obvodného úradu Trnava, odbor\n\nživnostenského podnikania zo dňa 23.7.2010, vydané na vykonávanie živnosti pre Adam Bocheński,\nako i oznámenie o ukončení podnikania, ktoré podľa výpisu zo živnostenského registra bolo ukončené\nk 21.9.2011, registračný list zamestnávateľa Adam Bocheński, ktorý bol doručený Sociálnej poisťovni,\npobočka Senica dňa 2.9.2010 a registračný list zamestnanca - žalobcu, ktorý bol doručený Sociálnej\npoisťovni, pobočka Senica dňa 8.12.2010. Súčasťou spisu je i list ZUS zo dňa 13.4.2011, ktorým bola\npožiadaná žalovaná o poskytnutie informácie, či zamestnanie na úväzok sa skutočne vykonáva na území\nSlovenskej republiky, teda v štáte, v ktorom má sídlo zamestnávateľ a či zamestnané osoby vykonávajú\nskutočné zamestnanie na Slovensku. Podľa listu zo dňa 10.10.2013 mala Sociálna poisťovňa, ústredie\nzaslať ZUS list a informovať, že vo firmách, medzi inými i Adam Bocheński - PROJEKT PLUS, Sobotište\nsa nevykonáva zamestnanie na území Slovenskej republiky a ZUS určí poľské zákonodarstvo na\nzáklade predpisov práva EÚ podľa článku 16 ods. 4 nariadenie č. 987/2009 s dotazom, či je potrebné\nžalovanú vo veci určenia poľského zákonodarstva informovať.\n3. Krajský súd zákonnosť preskúmavaného rozhodnutia žalovaného správneho orgánu preskúmal v\nintenciách zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov (ďalej tiež len\nzákon č. 461/2003 Z. z. alebo zákon o sociálnom poistení), citujúc právnu úpravu ustanovenú v § 7 ods.\n1 písm. a/, § 14 ods. 1 písm. a/, § 15 ods. 1 písm. a/, § 196 ods. 1, 7, § 209 ods. 4 uvedeného zákona,\nv spojení s právnou úpravou ustanovenou v koordinačných nariadeniach - Nariadenie (ES) Európskeho\nparlamentu a Rady č. 883/2004 z 29.04.2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia v\nznení nariadenia (ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 988/2009 zo 16.09.2009 (ďalej len „základné\nnariadenie“) a vykonávacie nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 987/2009 zo 16.9.2009,\nktorým sa vykonáva nariadenie č. 883/2004 (ďalej len „vykonávanie nariadenie“), 1, 3, citujúc právnu\núpravu ustanovenú v čl. 11 ods. 3, čl. 13 ods. 1, 3, postupom v zmysle právnej úpravy ustanovenej v\ntretej hlave tretej časti Správneho súdneho poriadku, upravujúcej správnu žalobu v sociálnych veciach,\nza primeraného použitia ustanovení o všeobecnej správnej žalobe podľa prvej hlavy tretej časti SSP a\ndospel k záveru o dôvodnosti podanej žaloby.\n4. Krajský súd konštatoval, že pri určovaní uplatniteľnej legislatívy nie je rozhodujúci len status osoby\nako zamestnanca, resp. samostatne zárobkovo činnej osoby, ale aj výkon činnosti. Preto je dôležité\nskúmať pri aplikácii osobitného pravidla, ktorého cieľom je zabezpečenie uplatniteľnej legislatívy len\njedného členského štátu, nie len status osoby, ale aj reálny výkon činnosti za účelom zamedzenia\nmanipulácii s uplatniteľnými právnymi predpismi a ich zneužívania v tejto oblasti. Napriek tomu, že pojem\nreálneho výkonu činnosti nie je explicitne zadefinovaný v základnom nariadení, v pravidlách určujúcich\nuplatniteľnú legislatívu ustanovených v hlave II základného nariadenia je pojem reálneho výkonu činnosti\njedným z faktorov na posúdenie a určenie príslušnosti k právnym predpisom sociálneho zabezpečenia.\nSociálnej poisťovni bola doručená informácia poľskej inštitúcie sociálneho zabezpečenia ZUS Varšava,\nže v posledných rokoch vznikli na území Slovenskej republiky firmy, ktoré sprostredkovávajú pre\npoľských samostatných podnikateľov zamestnanie na úväzok v iných členských štátoch. V mnohých\nprípadoch cieľom tejto činnosti nie je výkon zamestnania na pracovnú zmluvu mimo hraníc Poľskej\nrepubliky, ale vyhýbanie sa plateniu odvodov na sociálne zabezpečenie ZUS z podnikateľskej činnosti,\nktorú vykonávajú v Poľskej republike.\n5. Krajský súd poukázal na to, že na účely správneho vykonávania základného nariadenia a\nvykonávacieho nariadenia z rozhodnutia správnej komisie pre koordináciu systémov sociálneho\nzabezpečenia č. H5 z 18.03.2010 o spolupráci v boji proti podvodom a omylom v rámci nariadenia\nRady (ES) č. 883/2004 a Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 987/2009 o koordinácii systémov\nsociálneho zabezpečenia vyplýva, že orgány a inštitúcie členských štátov spolupracujú v oblasti boja\nproti podvodom a omylom. Na zabezpečenie riadneho vykonávania základného nariadenia sú príslušné\norgány a inštitúcie členských štátov na základe článku 76 základného nariadenia povinné navzájom\nspolupracovať, vzájomne sa informovať o relevantných skutočnostiach, poskytovať svoje služby a\nkomunikovať medzi sebou. Inštitúcia sociálneho zabezpečenia ZUS Varšava bola oprávnená požadovať\npreukázanie relevantných skutočností na určenie uplatniteľnej legislatívy a Sociálna poisťovňa, ktorá\nje príslušná inštitúcia na určenie uplatniteľnej legislatívy na území Slovenskej republiky, bola povinná\nrozhodujúce skutočnosti preskúmať.\n6. Podľa názoru krajský súd vychádzajúc z citovaných právnych ustanovení a obsahu administratívneho\nspisu Sociálna poisťovňa, pobočka Senica nevykonala žiadne dokazovanie a nezískala žiaden\n\ndôkaz, ktorý by potvrdil, že žalobca na území Slovenskej republiky reálne nevykonával činnosť ako\nzamestnanec, preto nemôže podliehať slovenskému právnemu predpisu podľa článku 13 (3) základného\nnariadenia. Názor, na základe ktorého žalovaná vo veci rozhodla, považoval krajský súd za predčasný,\nprijatý na základe nedostatočne zisteného skutkového stavu. Krajský súd uviedol, že Sociálna poisťovňa,\npobočka Senica svoje rozhodnutie založila iba na konštatovaní, že fyzickou kontrolou nebolo možné\npreukázať reálny výkon činností zamestnanca u zamestnávateľa Adam Bocheński - PROJEKT PLUS,\nSobotište 17, čo považoval správny súd za nedostatok v dokazovaní, ktorý nebol odstránený ani\nžalovanou v odôvodnení jej rozhodnutia. Argumentácia, na ktorej žalovaná založila svoje rozhodnutie, je\nvzhľadom na rozsah zistených skutočností pochybná, nie je podložená žiadnymi konkrétnymi dôkazmi\na spôsob, akým žalovaná vykonávala šetrenie na reálny výkon činnosti žalobcom, nie je postačujúci\npre záver, ktorý žalovaná v rozhodnutí napadnutom žalobou prijala. Krajský súd mal za to, že iba na\nzáklade nepreukázaných indícií zo strany žalovanej, o možnosti zneužívania slovenského sociálneho\nsystému, nie je možné prijať rozhodnutie, že u žalobcu účasť na sociálnom poistení nevznikla. Rovnako\npovažoval za nedostatočne preukázané okolnosti spojené s uzatvorením dohody medzi Slovenskou\nrepublikou a orgánmi sociálneho zabezpečenia Poľskej republiky, čo nemôže postačovať na potvrdenie\nsprávnosti rozhodnutia žalovanej. Konštatoval, že existencia takejto dohody musí byť žalovanou\npreukázaná (aj keď nariadenie explicitne nevyžaduje písomnú formu) a zároveň musí spĺňať podmienky\npreskúmateľnosti, keďže určenie uplatniteľnej legislatívny nesmie byť arbitrárne a prispôsobenie faktov\nalebo udalostí, ku ktorým dochádza v jednom členskom štáte, nemôže v žiadne prípade viesť k tomu,\naby sa iný členský štát stal príslušným alebo jeho právne predpisy uplatniteľnými (bod č. 11 preambuly\nvykonávacieho nariadenia). Tieto podmienky však v prejednávanom prípade žalovanou splnené neboli\na z administratívneho spisu žalovanej nemožno vyvodiť objektívny záver o existencii dohody podľa čl.\n16 odsek 4 vykonávacieho nariadenia. Správny súd poukázal tiež na povinnosť žalovanej v odôvodnení\nrozhodnutia podľa § 209 ods. 4 zákona o sociálnom poistení uviesť, ktoré skutočnosti boli podkladom pre\nvydanie rozhodnutia, akými úvahami bola vedená pri hodnotení dôkazov a na základe ktorých právnych\npredpisov rozhodovala. Žalovaná ani pobočka Sociálnej poisťovne, ktorá rozhodovala v prvom stupni,\nvšak v odôvodnení rozhodnutia neuviedli, že by dohoda medzi ňou a poľskou inštitúciou ZUS bola\npodkladom pre vydanie rozhodnutia.\n7. Krajský súd dospel k záveru, že rozhodnutie žalovanej bolo vydané na základe nedostatočne zistenom\nstavu veci, pre nedostatok dôvodov je nepreskúmateľné, tiež nesie znaky porušenia základného\npráva účastníka na spravodlivý proces, nakoľko žalovaná sa nevysporiadala s odvolacími námietkami\núčastníka správneho konania, a preto správny súd napadnuté rozhodnutie žalovanej podľa § 191 ods.\n1 písm. d) a e) SSP v spojení s § 491 ods. 1 SSP zrušil a vec jej vrátil na ďalšie konanie v naznačenom\nsmere.\n8. Správny súd o náhrade trov konania rozhodol tak, že v konaní úspešnému žalobcovi priznal právo\nna náhradu trov konania podľa § 167 ods. 1 SSP s tým, že o výške ich náhrady bude rozhodnuté\nsamostatným uznesením po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej, a to postupom podľa § 175 ods. 2\nSSP. O náhrade trov konania ďalšieho účastníka W. I. rozhodol tak, že tomuto účastníkovi ich nepriznal,\nnakoľko mu žiadne trovy ani nevznikli.\nII.\nKasačná sťažnosť žalovanej proti rozsudku krajského súdu\n9. Proti uvedenému rozsudku krajského súdu podala žalovaná v zákonnej lehote kasačnú sťažnosť.\nV dôvodoch kasačnej sťažnosti žalovaná namietala, že krajský súd rozhodol na základe nesprávneho\nprávneho posúdenia veci (§ 440 ods. 1 písm. g/ SSP).\nNavrhovala, aby najvyšší súd rozsudok\nKrajského súdu v Trnave č. k. 14S/18/2015-170 zo dňa 14. mája 2018 zmenil tak, že žalobu zamieta,\nalternatívne rozsudok krajského súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.\n10.1. V dôvodoch kasačnej sťažnosti žalovaná v úvode poukázala na skutkové zistenia daného\nprípadu. Žalovaná dôvodila, že pri posudzovaní postavenia a výkonu činnosti žalobcu ako zamestnanca\npredovšetkým vychádzala z koordinačných nariadení ES - Nariadenie (ES) Európskeho parlamentu a\nRady č. 883/2004 z 29.04.2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia v znení nariadenia\n(ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 988/2009 zo 16.09.2009 (základné nariadenie) a vykonávacie\nnariadenie Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 987/2009 zo 16.9.2009, ktorým sa vykonáva\n\nnariadenie č. 883/2004 (vykonávanie nariadenie), postupom podľa Praktické príručky o uplatniteľných\nprávnych predpisoch v Európskej únii, Európskom hospodárskom priestore a vo Švajčiarsku (praktická\npríručka). Žalovaná tvrdila, že v zmysle zásady vyplývajúcej z čl. 76 základného nariadenia prebiehali\nmedzi žalovanou a poľskou inštitúciou sociálneho zabezpečenia ZUS v rokoch 2012 až 2013\nrozsiahle rokovania za účelom vyriešenia situácií v dôsledku dôvodných obáv, že zo strany osôb s\nbydliskom v Poľskej republike dochádza k obchádzaniu právnych predpisov sociálneho zabezpečenia\na k zneužívaniu slovenského systému sociálneho zabezpečenia (bližšie odôvodnené vo vyjadrení k\nžalobe zo dňa 28. apríla 2014). Žalovaná zdôraznila, že naďalej zastáva názor, že splnenie kritérií\nregistrovaného sídla alebo miesta podnikania je jedným z rozhodujúcich faktorov na určenie miesta\nvýkonu činnosti, pričom v prejednávanej veci však nemohlo dôjsť ku kontrole splnenia uvedených\npodmienok, pretože na adrese miesta podnikania zamestnávateľa žalobcu sa nachádzal len neobývaný\ndom a taktiež vlastník predmetnej nehnuteľnosti odo dňa 30. mája 2011 odvolal svoj súhlas so zápisom\nnehnuteľnosti ako miesta podnikania zamestnávateľa, z čoho je zrejmé, že zamestnávateľ už v čase\nvydania prvostupňového rozhodnutia nespĺňal ani základné podmienky na určenie registrovaného\nmiesta podnikania, teda zamestnávateľ nepreukázal existenciu registrovaného miesta podnikania.\nŽalovaná súčasne vyslovila názor, že okrem nesplnenia podmienok registrovaného miesta podnikania\nzamestnávateľa, nebola pre účely aplikácie základného nariadenie preukázaná ani skutočnosť, že k\nreálnemu výkonu činnosti žalobcu na území Slovenskej republiky skutočne došlo, v ktorej súvislosti\npoukázala na rozsudok Európskeho súdneho dvora vo veci Mattem a Cikotic C-10/05, s ktorou\nargumentáciou sa stotožnil aj Najvyšší súd Slovenskej republiky v rozsudku sp. zn. 7Sžso/30/2016 zo\ndňa 4. júla 2017 a v podobnom prípade aj Najvyšší súd SR v rozsudku sp. zn. 10Sžso/77/2015 zo dňa\n22. júna 2016. Žalovaná trvala na tom, že napadnuté rozhodnutie vychádza z dostatočne zisteného a\npreukázaného skutkového stavu, keď Sociálna poisťovňa pobočka Senica zabezpečila všetky dôkazy,\nktoré bolo možné objektívne vzhľadom na daný prípad z ich strany získať. Súčasne mala za to, že\nnapadnuté rozhodnutie je dostatočne odôvodnené a je v súlade s právnymi predpismi Slovenskej\nrepubliky, ako aj s koordinačnými nariadeniami ES. Ďalej vyslovila názor, že dôkazné bremeno spočívalo\nnielen na Sociálnej poisťovni, ale aj na žalobcovi a zamestnávateľovi, pričom túto povinnosť, ktorá\nim vyplýva z vykonávacieho nariadenia, si riadne nesplnili. V danej súvislosti poukázala na rozsudok\nNajvyššieho súdu sp. zn. 7Sžso/30/2016 zo dňa 4. júla 2017 a rozsudok NS SR sp. zn. 10 Sžso/48/2015\nzo dňa 28. septembra 2016.\n10.2. Žalovaná vo vzťahu k dohode o určení uplatniteľnej legislatívy uzavretej podľa článku 16 ods.\n4 vykonávacieho nariadenia uviedla, že v napadnutom rozhodnutí ozrejmila akým spôsobom došlo vo\nvzťahu k žalobcovi k definitívnemu určeniu uplatniteľnej legislatívy, čo možno považovať za zachovanie\npráva žalobcu na riadne vedený administratívny spis, v ktorej súvislosti poukázala na rozhodnutia\nNajvyššieho súdu SR sp. zn. 1Sžso/20/2016 z 28.11.2017, 10Sžsk/13/2017 zo dňa 27. apríla 2018.\n10.3. V závere žalovaná poukazom na rozhodnutie Krajského súdu v Trnave č. k. 14S 116/2014-204 zo\ndňa 15. februára 2018 a uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky č. k. IV. ÚS 499/2011-25 zo dňa\n22. novembra 2011, citujúc právny názor ústavného súdu, uviedla, že diametrálne odlišná rozhodovacia\nčinnosť všeobecného súdu o tej istej právnej otázke za rovnakej alebo analogickej skutkovej situácie,\npokiaľ ju nemožno objektívne a rozumne odôvodniť, je ústavne neudržateľná; protichodné právne závery\nvyslovené v analogických prípadoch neprispievajú k naplneniu hlavného účelu princípu právnej istoty\nani k dôvere v spravodlivé súdne konania. Záverom žalovaná poukázala na právoplatné rozhodnutia\nnajvyššieho súdu, v ktorých skutkovo obdobných prípadoch, rozhodol v prospech Sociálnej poisťovne\nsp. zn. 1Sžso/20/2016 zo dňa 28. 11. 2017, 10Sžsk/7/2017 zo dňa 28. marca 2018, 10Sžsk/13/2017 zo\ndňa 27. apríla 2018 a 10Sžso/22/2015 z 27. apríla 2016.\nIII.\nVyjadrenie žalobcu a ďalšieho účastníka konania ku kasačnej sťažnosti žalovanej\n11. Kasačná sťažnosť žalovanej bola žalobcovi doručená dňa 17.08.2018. Žalobca sa ku kasčnej\nsťažnosti žalovanej vyjadril tak, že navrhoval, aby kasačný súd kasačnú sťažnosť žalovanej zamietol a\npotvrdil rozsudok Krajského súdu v Trnave č. k. 14S/18/2015-170 zo dňa 14. mája 2018. V dôvodoch\nvyjadrenia žalobca nesúhlasil s dôvodmi žalovanej uvedenými v kasačnej sťažnosti. Rozsudok krajského\nsúdu považoval po skutkovej a právnej stránke za správny a mal za to, že kasačná sťažnosť žalovanej\nneobsahuje žiadne nové skutočnosti, s ktorými by sa krajský súd už nevysporiadal v odôvodnení\nrozsudku.\n\n12. Kasačná sťažnosť žalovanej bola doručená ďalšiemu účastníkovi konania uložením na pošte dňa\n29.08.2018. Ďalší účastník sa ku kasačnej sťažnosti žalovanej nevyjadril a návrh na rozhodnutie\nkasačnému súdu nepodal.\nIV.\nKonanie pred kasačným súdom\n13. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd kasačný (§ 11 písm. g) v spojení s § 438 ods. 2 SSP)\npreskúmal napadnutý rozsudok správneho súdu, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo (§ 453 ods. 2\nSSP), v rozsahu námietok žalovanej uvedených v kasačnej sťažnosti, kasačnú sťažnosť prejednal bez\nnariadenia pojednávania (§ 455 SSP), keď deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený minimálne 5 dní\nvopred na úradnej tabuli a na internetovej stránke Najvyššieho súdu Slovenskej republiky www.nsud.sk\n(§ 452 ods. 1 v spojení s ust.§ 137 ods. 4 SSP) a dospel k záveru, že kasačná sťažnosť žalovanej nie\nje dôvodná.\n14. Predmetom prieskumného konania na kasačnom súde bol rozsudok Krajského súdu v Trnave č.\nk. 14S/18/2015-170 zo dňa 14. mája 2018, ktorým krajský súd podľa § 191 ods. 1 písm. d/, e/ SSP\nrozhodnutie žalovanej Sociálnej poisťovne, ústredia č. 7951-3/2013-BA zo dňa 30.7.2013 zrušil a vec\njej vrátil na ďalšie konanie.\n15. V procese posudzovania zákonnosti napadnutého rozsudku správneho súdu kasačný súd vychádzal\nzo skutkových zistení vyplývajúcich zo spisového materiálu krajského súdu, súčasť ktorého tvoril\nadministratívny spis žalovaného správneho orgánu, na ktoré poukázal už krajský súd v odôvodnení\nnapadnutého rozsudku, z ktorých dôvodov ich najvyšší súd neopakuje a súčasne na ne poukazuje.\n16. Predmetom preskúmavacieho súdneho konania v danej veci bolo rozhodnutie žalovaného\nsprávneho orgánu - Sociálnej poisťovne, ústredie č. 7951-3/2013-BA zo dňa 30.7.2013, ktorým\nžalovaná odvolanie žalobcu zamietla a potvrdila rozhodnutie Sociálnej poisťovne, pobočka Senica č.\n22906-1/2011-SE zo dňa 22.8.2011. Uvedeným prvostupňovým rozhodnutím bolo určené, že žalobcovi\ndňom 1.9.2010 nevznikla účasť na nemocenskom poistení, dôchodkovom poistení a poistení v\nnezamestnanosti u zamestnávateľa žalobcu - Adam Bocheński - PROJEKT PLUS, so sídlom Sobotište\n17, IČO: 45 681 848.\n17. Kasačný súd predovšetkým upriamuje pozornosť na to, že správne súdnictvo v Slovenskej republike\nvychádza z materiálneho chápania právneho štátu v zmysle čl. 1 ods. 1 ústavy vyžadujúceho, aby\nverejná správa bola pod kontrolou súdnej moci. Je založené jednak na kontrole verejnej správy, či\ntáto (ne)prekračuje jej zverené právomoci a jednak poskytuje ochranu subjektívnym právam osôb,\ndo ktorých bolo zasiahnuté alebo zasahované v rozpore so zákonom. Hlavnou úlohou správneho\nsúdnictva je teda ochrana subjektívnych práv a jeho cieľom ochrana práv fyzických a právnických osôb\na ich prostredníctvom následne aj ochrana zákonnosti. Správne súdnictvo je neoddeliteľným atribútom\nprávneho štátu zaručujúcim každej osobe či už ide o fyzickú alebo právnickú osobu ochranu práv\npred činnosťou orgánov verejnej správy. Dodržiavanie zákonnosti v oblasti výkonnej moci a dôsledná\nochrana jednotlivca je jednou z najdôležitejších čŕt právneho štátu, ktorého koncepcia práva stojí\naj na dodržiavaní práva štátnymi orgánmi. Správny súd v správnom súdnictve poskytuje ochranu\nprávam alebo právom chráneným záujmom fyzickej osoby a právnickej osoby v oblasti verejnej správy\na rozhoduje v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom (§ 2 ods. 1 SSP). Konanie pred správnym\nsúdom je jednou zo záruk ochrany základných ľudských práv a slobôd a ochrany práv a oprávnených\nzáujmov účastníkov administratívneho konania (§ 5 ods. 2 SSP). Na rozhodnutie správneho súdu\nje rozhodujúci stav v čase právoplatnosti rozhodnutia orgánu verejnej správy alebo v čase vydania\nopatrenia orgánu verejnej správy (§ 135 ods. 1 SSP). Správnou žalobou sa žalobca môže domáhať\nochrany svojich subjektívnych práv proti rozhodnutiu orgánu verejnej správy alebo opatreniu orgánu\nverejnej správy (§ 177 ods. 1 SSP).\n18. Kasačný súd dáva tiež do pozornosti, že správny súd nie je súdom skutkovým. Jeho úlohou\npri preskúmaní zákonnosti rozhodnutia a postupu správneho orgánu podľa tretej hlavy tretej časti\nSprávneho súdneho poriadku (§§ 199 a nasl. SSP) je posudzovať, či správny orgán príslušný na konanie\nsi zadovážil dostatok skutkových podkladov pre vydanie rozhodnutia, či zistil vo veci skutočný stav,\n\nči konal v súčinnosti s účastníkom konania, či rozhodnutie bolo vydané v súlade so zákonmi a inými\nprávnymi predpismi a či obsahovalo zákonom predpísané náležitosti, teda či rozhodnutie správneho\norgánu bolo vydané v súlade s hmotnoprávnymi, ako aj s procesnoprávnymi predpismi. V súdnom\nprieskume zákonnosti rozhodnutia žalovaného správneho orgánu v sociálnych veciach správny súd\nnie je viazaný rozsahom dôvodov uvedených v žalobe, ak žalobca je fyzickou osobou, ktorou namieta\nnezákonnosť rozhodnutia správneho orgánu tvrdiac, že nezákonným rozhodnutím správneho orgánu\na postupom mu predchádzajúcim bol ukrátený na svojich hmotnoprávnych alebo procesnoprávnych\nprávach. Zákonnosť rozhodnutia správneho orgánu je podmienená zákonnosťou postupu správneho\norgánu predchádzajúceho vydaniu napadnutého rozhodnutia. Správny súd v konaní súdneho prieskumu\nzákonnosti rozhodnutia orgánu verejnej správy teda preskúmava, či orgán štátnej správy konal a\nrozhodol v súlade so zákonom, či v správnom konaní postupoval v súčinnosti s účastníkom konania, či\nsa vysporiadal s jeho námietkami a či na základe skutkových zistení na základe logického a rozumného\nuváženia ustálil správne svoj právny záver.\n19. Kasačný súd zistil, že krajský súd v danej veci v procese súdneho prieskumu zákonnosti\nnapadnutého rozhodnutia žalovaného správneho orgánu náležite postupoval v súlade s procesnými\npravidlami zákonodarcom nastolenými v prvej a tretej hlave tretej časti Správneho súdneho poriadku,\nkeď súdny prieskum zákonnosti rozhodnutia žalovaného správneho orgánu, napadnutého žalobou,\nvykonal náležite v zmysle platnej právnej úpravy zákona č. 461/2003 Z. z., v spojení s právnou\núpravou ustanovenou v koordinačných nariadeniach ES - Nariadenie (ES) Európskeho parlamentu a\nRady č. 883/2004 z 29.04.2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia v znení nariadenia\n(ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 988/2009 zo 16.09.2009 (základné nariadenie) a vykonávacie\nnariadenie Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 987/2009 zo 16.9.2009, ktorým sa vykonáva\nnariadenie č. 883/2004 (vykonávanie nariadenie), postupom podľa Správneho súdneho poriadku a svoju\nprávnu úvahu, na základe ktorej ustálil svoj právny záver, aj náležite odôvodnil.\n20. Najvyšší súd po vykonaní súdneho prieskumu napadnutého rozhodnutia žalovanej v spojení s\nprvostupňovým správnym rozhodnutím a konaní im predchádzajúcich pri aplikácii zákonnej úpravy\nuvedených právnych predpisov postupom podľa Správneho súdneho poriadku dospel k zhodnému\nzáveru ako krajský súd o dôvodnosti žaloby. Kasačný súd vyhodnotil rozsah a dôvody kasačnej sťažnosti\nžalovanej vo vzťahu k napadnutému rozsudku krajského súdu po tom, ako sa oboznámil s obsahom\nadministratívneho a súdneho spisu, s námietkami žalovanej uvedenými v kasačnej sťažnosti a s\nprihliadnutím na § 461 SSP dospel k záveru, že v zásade nezistil dôvod na to, aby sa odchýlil od\nlogických argumentov a relevantných právnych záverov spolu so správnou citáciou dotknutých právnych\nnoriem obsiahnutých v dôvodoch napadnutého rozsudku krajského súdu, ktoré vytvárajú dostatočné\nvýchodiská pre vyslovenie výroku rozsudku. Kasačný súd na zdôraznenie správnosti a zákonnosti\nrozsudku správneho súdu, zamerajúc pozornosť najmä zásadnej námietke sťažovateľa - žalovanej,\nktorou namietal, že krajský súd rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci podľa §\n440 ods. 1 písm. g/ SSP uvádza nasledovné.\nV.\nPrávne posúdenie kasačným súdom\n21. Podľa čl. 1 ods. 1 veta prvá Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) Slovenská republika je\nzvrchovaný, demokratický a právny štát.\n22. Podľa čl. 2 ods. 2 ústavy štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu\na spôsobom, ktorý ustanoví zákon.\n23. Podľa čl. 152 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky výklad a uplatňovanie ústavných zákonov, zákonov\na ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov musí byť v súlade s touto ústavou.\n24. Základom interpretácie a aplikácie čl. 1 ods. 1 ústavy je zabezpečenie materiálneho a nie formálneho\nprávneho štátu. Základnou premisou materiálneho právneho štátu sa prezentuje všeobecná záväznosť\npráva pre všetkých. To znamená, že štátne orgány, orgány územnej samosprávy, právnické osoby s\nprávomocou rozhodovania o právach a povinnostiach, ako aj každý jednotlivec musí konať tak, ako\n\nurčuje právny poriadok. Z citovanej právnej úpravy ústavy vyplýva, že výklad a uplatňovanie všeobecne\nzáväzných právnych predpisov musí byť v súlade s ústavou. Pozitivistický právny prístup k aplikácii\nzákonov je preto v činnosti štátnych orgánov modifikovaný ústavne konformným výkladom, ktorý v\nzávislosti od ústavou chránených hodnôt pôsobí reštriktívne alebo extenzívne na dikciu zákonných\npojmov. Obsah zákonnej právnej normy nemôže byť interpretovaný izolovane, mimo zmyslu a účelu\nzákona, cieľa právnej regulácie, ktorý zákon sleduje. Požiadavka na ústavne konformnú aplikáciu a\nvýklad zákona je podmienkou zákonnosti rozhodnutia ako individuálneho správneho aktu. Mocenské\norgány štátu realizujúc svoju rozhodovaciu právomoc sú pri výkone svojej moci povinné postupovať v\nzmysle čl. 2 ods. 2 ústavy, s prihliadnutím na to, že súčasne sú viazané aj právnou úpravou obsiahnutou\nv medzinárodných zmluvách, ktorými je Slovenská republika viazaná (čl. 7 Ústavy SR) a po vstupe\nSlovenskej republiky do Európskeho spoločenstva, Európskej únie postupovať tiež v súlade s právne\nzáväznými predpismi Európskeho spoločenstva, Európskej únie.\n25. Slovenská republika môže medzinárodnou zmluvou, ktorá bola ratifikovaná a vyhlásená spôsobom\nustanoveným zákonom, alebo na základe takej zmluvy preniesť výkon časti svojich práv na Európske\nspoločenstvá a Európsku úniu. Právne záväzné akty Európskych spoločenstiev a Európskej únie\nmajú prednosť pred zákonmi Slovenskej republiky. Prevzatie právne záväzných aktov, ktoré vyžadujú\nimplementáciu, sa vykoná zákonom alebo nariadením vlády podľa čl. 120 ods. 2 (čl. 7 ods. 2 Ústavy\nslovenskej republiky).\n26. Slovenská republika vstupom do Európskej únie na základe Zmluvy o pristúpení podpísanej v\nAténach dňa 16. apríla 2003 jej zmluvnými stranami, ktorá podľa čl. 2 ods. 2 zmluvy vstúpila do\nplatnosti dňa 1. mája 2004, ako nový členský štát Európskej únie Zmluvou o pristúpení preniesla časť\nsvojich právomocí na Európsku úniu v určenej miere a svojim vstupom do Európskeho spoločenstva\nsa súčasne zaviazala k uplatňovaniu právne záväzných aktov Európskych spoločenstiev a Európskej\núnie. Právne záväznými aktami na úseku sociálneho zabezpečenia pre členské štáty Európskej únie\n(teda aj pre Slovenskú republiku) sú Nariadenie (ES) Európskeho parlamentu a Rady 883/2004 z\n29. apríla 2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia (základné nariadenie) a Nariadenie\nEurópskeho parlamentu a Rady (ES) č. 987/2009 zo 16. septembra 2009, ktorým sa stanovuje\npostup vykonávania nariadenia (ES) č. 883/2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia\n(vykonávacie nariadenie). Európsky parlament a Rada prijali Nariadenie č. 883/2004 o koordinácii\nsystémov sociálneho zabezpečenia so zreteľom na Zmluvu o založení Európskeho spoločenstva, najmä\nna jej články 42 a 308, konajúc postupom v článku 251 zmluvy, sledujúc ciele, uvedené v preambule\nzmluvy.\n27. Základné nariadenie v druhej hlave ustanovuje určenie príslušnosti právnych predpisov\nuplatniteľných na fyzické osoby vykonávajúce zamestnanie alebo samostatne zárobkovú činnosť v\nčlenských štátoch. V článku 11 ods. 1 uvedeného nariadenia Európsky parlament a Rada ustanovuje\nvšeobecné pravidlo zakotvené v preambule tohto nariadenia, že osoby, na ktoré sa toto nariadenie\nvzťahuje, podliehajú právnym predpisom len jedného členského štátu; tieto právne predpisy sa určia v\nsúlade s touto hlavou. V čl. 11 ods. 3 písm. a/ uvedeného nariadenia európsky zákonodarca stanoví, že s\nvýhradou článkov 12 až 16 osoba vykonávajúca činnosť ako zamestnanec alebo samostatne zárobkovo\nčinná osoba v členskom štáte podlieha právnym predpisom tohto členského štátu. Pokiaľ fyzická osoba\nvykonáva činnosť ako zamestnaná osoba a činnosť ako samostatne zárobkovo činná osoba v odlišných\nčlenských štátoch sa určí príslušnosť právneho predpisu členského štátu EÚ podľa právnej úpravy\nustanovenej v čl. 13 ods. 3 základného nariadenia, v zmysle ktorého osoba, ktorá zvyčajne vykonáva\nčinnosť ako zamestnaná osoba a činnosť ako samostatne zárobkovo činná osoba v odlišných členských\nštátoch, podlieha právnym predpisom členského štátu, v ktorom vykonáva činnosť ako zamestnanec,\nalebo ak vykonáva takúto činnosť v dvoch alebo viacerých členských štátoch, právnym predpisom\nurčeným v súlade s odsekom 1 čl. 13.\n28. Postup uplatňovania článku 13 základného nariadenia Európsky parlament a Rada ustanovuje v čl.\n16 vykonávacieho nariadenia (č. 987/2009).\n29. Podľa čl. 16 ods. 1 až 6 vykonávacieho nariadenia osoba, ktorá vykonáva činnosti v dvoch alebo\nvo viacerých členských štátoch, informuje o tejto skutočnosti inštitúciu určenú príslušným úradom\nčlenského štátu bydliska.\n\nUrčená inštitúcia členského štátu bydliska bezodkladne určí uplatniteľné právne predpisy, ktoré\nsa na dotknutú osobu uplatňujú, so zreteľom na článok 13 základného nariadenia a článok 14\nvykonávacieho nariadenia. Toto určenie sa považuje za predbežné. Inštitúcia informuje o predbežnom\nurčení uplatniteľných právnych predpisov určené inštitúcie každého členského štátu, v ktorom sa činnosť\nvykonáva.\nPredbežné určenie uplatniteľných právnych predpisov, ako sa stanovuje v odseku 2, sa stáva\ndefinitívnym do dvoch mesiacov odo dňa, keď boli inštitúcie určené príslušnými orgánmi dotknutých\nčlenských štátov o ňom informované v súlade s odsekom 2, ak už uplatniteľné právne predpisy neboli\ndefinitívne určené na základe odseku 4 alebo najmenej jedna dotknutá inštitúcia neinformovala inštitúciu\nurčenú príslušným úradom členského štátu bydliska do konca tejto dvojmesačnej lehoty o tom, že\nnemôže prijať toto určenie alebo že zaujala k tejto veci odlišné stanovisko.\nAk existuje neistota vo veci určenia uplatniteľných právnych predpisov, v dôsledku ktorej je potrebné,\naby inštitúcie alebo úrady dvoch alebo viacerých členských štátov na požiadanie jednej alebo viacerých\ninštitúcií určených príslušnými úradmi dotknutých členských štátov alebo samotných týchto úradov\nnavzájom rokovali, určia sa právne predpisy uplatniteľné na dotknutú osobu vzájomnou dohodou a\nso zreteľom na článok 13 základného nariadenia a príslušné ustanovenia článku 14 vykonávacieho\nnariadenia. Ak inštitúcie alebo príslušné dotknuté úrady nemajú vo veci rovnaké stanoviská, snažia sa\ndosiahnuť dohodu v súlade s uvedenými podmienkami a uplatní sa článok 6 vykonávacieho nariadenia.\nPríslušná inštitúcia členského štátu, ktorého právne predpisy boli predbežne alebo definitívne určené za\nuplatniteľné, to bezodkladne oznámi dotknutej osobe.\nAk dotknutá osoba neposkytne informácie podľa odseku 1, uplatnia sa ustanovenia tohto článku na\npodnet inštitúcie určenej príslušným úradom členského štátu bydliska, len čo je o situácii tejto osoby\ninformovaná, napríklad aj prostredníctvom inej dotknutej inštitúcie.\n30. V čl. 2 až v čl. 5 vykonávacieho nariadenia európsky zákonodarca ustanovuje rozsah pôsobnosti,\npravidlá výmen medzi inštitúciami a rozsah pôsobnosti a pravidlá výmen medzi dotknutými osobami a\ninštitúciami, formát a spôsob výmeny údajov a právnu relevantnosť dokumentov a podporných dokladov\nvystavených v inom členskom štáte nasledovne:\n31. Podľa čl. 2 ods. 1 až 4 na účely vykonávacieho nariadenia sa výmeny medzi úradmi a inštitúciami\nčlenských štátov a osobami, na ktoré sa vzťahuje základné nariadenie, zakladajú na zásadách\nverejnej služby, účinnosti, aktívnej pomoci, rýchleho poskytovania a dostupnosti vrátane elektronickej\ndostupnosti, a to predovšetkým pre staršie osoby a osoby so zdravotným postihnutím.\nInštitúcie si bezodkladne poskytujú alebo vymieňajú všetky údaje potrebné na stanovenie a určenie práv\na povinností osôb, na ktoré sa uplatňuje základné nariadenie. Prenos takýchto údajov medzi členskými\nštátmi prebieha buď priamo medzi inštitúciami, alebo nepriamo prostredníctvom styčných orgánov.\nV prípade, že osoba omylom predložila informácie, dokumenty alebo žiadosti inštitúcii na území iného\nčlenského štátu, ako je ten, v ktorom sa nachádza inštitúcia určená v súlade s vykonávacím nariadením,\ntáto inštitúcia bezodkladne postúpi predmetné informácie, dokumenty alebo žiadosti inštitúcii určenej v\nsúlade s vykonávacím nariadením spolu s údajom o pôvodnom dátume ich predloženia. Tento dátum\nje pre príslušnú inštitúciu záväzný. Inštitúcie členského štátu však nemôžu niesť zodpovednosť ani sa\nich nečinnosť nemôže považovať za prijatie rozhodnutia, ak im inštitúcie iného členského štátu zaslali\ninformácie, dokumenty alebo žiadosti oneskorene.\nAk sa údaje postúpia nepriamo prostredníctvom styčného orgánu členského štátu určenia, lehoty na\nodpoveď na žiadosti začínajú plynúť od dátumu, keď styčný orgán prijal žiadosť, ako keby ju prijala\ninštitúcia v tomto členskom štáte.\n32. Podľa čl. 3 ods. 1 až 4 členské štáty zabezpečia, aby dotknutým osobám boli sprístupnené potrebné\ninformácie s cieľom informovať ich o zmenách, ktoré sa zaviedli základným nariadením a vykonávacím\nnariadením, aby mohli uplatňovať svoje práva. Taktiež zabezpečia užívateľsky prístupné služby.\nOd osôb, na ktoré sa uplatňuje základné nariadenie, sa vyžaduje, aby dotknutým inštitúciám postúpili\ninformácie, dokumenty alebo podporné doklady, ktoré sú potrebné na posúdenie ich situácie alebo\nsituácie ich rodín, na určenie alebo zachovanie práv a povinností a na určenie uplatniteľných právnych\npredpisov a ich povinností, ktoré z nich vyplývajú.\nČlenské štáty pri zhromažďovaní, odstupovaní alebo spracovaní osobných údajov podľa svojich\nprávnych predpisov na účely vykonávania základného nariadenia zabezpečujú, aby dotknuté osoby\nmohli v plnej miere vykonávať svoje práva týkajúce sa ochrany osobných údajov v súlade s predpismi\n\nSpoločenstva o ochrane fyzických osôb vo vzťahu k spracovaniu osobných údajov a voľnému pohybu\ntakýchto údajov.\nV rozsahu potrebnom na uplatňovanie základného nariadenia a vykonávacieho nariadenia zodpovedné\ninštitúcie postúpia dotknutým osobám informácie a vydajú im dokumenty, a to bezodkladne a v každom\nprípade v rámci lehôt stanovených právnymi predpismi dotknutého členského štátu. Zodpovedná\ninštitúcia oznámi svoje rozhodnutie žiadateľovi s bydliskom alebo miestom pobytu v inom členskom\nštáte priamo alebo prostredníctvom styčného orgánu členského štátu bydliska alebo pobytu. V prípade\nzamietnutia dávok táto inštitúcia tiež uvedie dôvody zamietnutia, opravné prostriedky a lehoty na\nodvolanie. Kópia tohto rozhodnutia sa zašle ďalším zainteresovaným inštitúciám.\n33. Podľa čl. 4 ods. 1 až 3 správna komisia určí štruktúru, obsah, formu a podrobné mechanizmy výmeny\ndokumentov a štruktúrovaných elektronických dokumentov.\nZasielanie údajov medzi inštitúciami alebo styčnými orgánmi sa uskutočňuje elektronickými\nprostriedkami buď priamo, alebo nepriamo prostredníctvom prístupových bodov patriacich do\nspoločného bezpečnostného rámca, ktorý je schopný zaručiť dôvernosť a ochranu vymieňaných údajov.\nPri komunikácii s dotknutými osobami zodpovedné inštitúcie používajú mechanizmy, ktoré sú vhodné\nv danom prípade, a podľa možnosti maximálne uprednostňujú používanie elektronických prostriedkov.\nSprávna komisia vypracuje praktické pravidlá zasielania informácií, dokumentov alebo rozhodnutí\ndotknutej osobe pomocou elektronických prostriedkov.\n34. Podľa čl. 5 ods. 1 až 4 dokumenty vydané inštitúciou členského štátu, ktoré osvedčujú situáciu osoby\nna účely uplatnenia základného nariadenia a vykonávacieho nariadenia, ako aj podporné doklady, na\nzáklade ktorých boli dokumenty vydané, uznávajú inštitúcie iných členských štátov, pokiaľ ich členský\nštát, v ktorom boli vydané, nezrušil ani nevyhlásil za neplatné.\nV prípade pochybností o platnosti dokumentu alebo pravdivosti skutočností, z ktorých vychádzajú\ntvrdenia, ktoré sú v ňom uvedené, inštitúcia členského štátu, ktorej sa dokument predložil, požiada\ninštitúciu, ktorá dokument vydala, o poskytnutie potrebných objasnení a v prípade potreby o zrušenie\ntohto dokumentu. Vydávajúca inštitúcia prehodnotí dôvody na vydanie dokumentu a prípadne ho zruší.\nV prípade pochybností týkajúcich sa informácií poskytnutých dotknutou osobou, platnosti dokumentu\nalebo podporných dokladov, alebo pravdivosti skutočností, z ktorých vychádzajú tvrdenia, ktoré sú v\nnich uvedené, inštitúcia miesta pobytu alebo bydliska vykoná v zmysle odseku 2 na žiadosť príslušnej\ninštitúcie v rámci svojich možností potrebné overenie týchto informácií alebo tohto dokumentu.\nAk dotknuté inštitúcie nedospejú k dohode, môžu príslušné úrady predložiť záležitosť správnej komisii,\na to najskôr jeden mesiac od dátumu, keď inštitúcia, ktorá dostala dokument, predložila svoju žiadosť.\nSprávna komisia sa pokúsi o zosúladenie stanovísk do šiestich mesiacov od dátumu, keď jej bola\nzáležitosť predložená.\n35. Záväznosť spolupráce medzi inštitúciami sociálneho zabezpečenia členských štátov EÚ európsky\nzákonodarca ustanovuje tiež v čl. 20 ods. 1 a 2 vykonávacieho nariadenia, v zmysle ktorého dotknuté\ninštitúcie sprostredkujú príslušnej inštitúcii členského štátu, ktorého právne predpisy sú na osobu\nuplatniteľné podľa hlavy II základného nariadenia, nevyhnutné informácie potrebné na určenie dátumu,\nku ktorému sa tieto právne predpisy stávajú uplatniteľnými, ako aj príspevkov, ktoré táto osoba a jej\nzamestnávateľ alebo zamestnávatelia sú povinní platiť podľa týchto právnych predpisov. Príslušná\ninštitúcia členského štátu, ktorého právne predpisy boli určené ako uplatniteľné na osobu podľa hlavy\nII základného nariadenia, sprostredkuje informáciu o dátume, ku ktorému sa uplatňovanie právnych\npredpisov stáva účinným, inštitúcii určenej príslušným úradom členského štátu, ktorého právne predpisy\nsa na túto osobu naposledy vzťahovali.\n36. Vychádzajúc zo skutkových zistení vyplývajúcich z predloženého spisového materiálu kasačný\nsúd mal preukázané, že žalovaná podľa vlastného vyjadrenia v konaní tvrdila, že v zmysle zásad\nustanovených v úvodnej časti nariadenia Európskeho parlamentu a Rady číslo 883/2004 (základného\nnariadenia) je potrebné zabezpečiť, aby osoby, ktoré sa pohybujú v rámci spoločenstva podliehali\nsystému sociálneho zabezpečenia iba jedného členského štátu, aby sa tak predišlo prekrývaniu\nuplatniteľných ustanovení vnútroštátnych právnych predpisov a komplikáciám, ktoré by z toho mohli\nvzniknúť. Inštitúcie a osoby, na ktoré sa vzťahujú koordinačné nariadenia Európskej únie, majú povinnosť\nvzájomne sa informovať a spolupracovať, aby sa zabezpečilo riadne vykonávanie koordinačných\nnariadení. Ďalej tiež tvrdila, že Sociálna poisťovňa je oprávnená kontrolovať splnenie podmienok na\nurčenie uplatniteľnej legislatívy v súlade s koordinačnými nariadeniami, ktoré upravujú oblasť sociálneho\n\nzabezpečenia. Kontroly týkajúce sa preverenia reálneho výkonu činnosti zamestnancov Sociálna\npoisťovňa uskutočňuje v prípade, ak vznikne podozrenie, že zo strany zamestnávateľov dochádza\nk obchádzaniu právnych predpisov sociálneho zabezpečenia ( bez rozdielu národnosti či štátnej\npríslušnosti). Zdôraznila, že na základe výsledkov kontrol boli vyhodnotené firmy, ktorých zamestnanci\nreálne (ne)vykonávajú činnosť na území Slovenskej republiky, aj firmy ktoré zamestnávajú prevažne\nzamestnancov s bydliskom na území Poľskej republiky. O skutočnostiach zistených na základe kontroly\nu zamestnávateľa žalobcu bola v súlade s článkom 76 ods. 4 základného nariadenia informovaná\ncentrála poľskej inštitúcie sociálneho zabezpečenia ZUS. Žalovaná poukázala na list Sociálnej poisťovne\n- ústredie zo dňa 10.12.2013, ktorým akceptovala návrh poľskej inštitúcie sociálneho zabezpečenia ZUS\nzo dňa 10.10.2013 na uzatvorenie spoločnej dohody medzi Sociálnou poisťovňou a poľskou inštitúciou\nsociálneho zabezpečenia ZUS v súlade s čl. 16 (4) vykonávacieho nariadenia, v zmysle ktorej bolo aj\nžalobcovi určené poľské zákonodarstvo, ktoré má konečnú platnosť.\n37. K právnej problematike vzniku resp. zániku povinného sociálneho poistenia poľských občanov zaujal\nsvoje stanovisko Veľký senát správneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej tiež „veľký\nsenát“), ktorý posudzoval otázky nastolené senátom 9S v rozsahu vymedzenom v uznesení sp. zn. 9\nSžsk/22/2017 zo dňa 16. mája 2018, ktorým podľa § 22 ods. 1 písm. a) SSP postúpil vec vedenú na\nNajvyššom súde Slovenskej republiky pod sp. zn. 9Sžsk/22/2017 na prejednanie a rozhodnutie veľkému\nsenátu.\n38. Veľký senát uznesením sp. zn. 1Vs 1/2018 zo dňa 4. decembra 2018 rozhodol o otázkach\nrozhodujúcich pre posúdenie veci nasledovné: „Odpoveď na 1/ otázku: Dohoda medzi inštitúciami\ndvoch alebo viacerých členských štátov Európskej únie podľa čl. 16 ods. 4 vykonávacieho nariadenia\nč. 987/2009 z 16.09.2009 musí byť určitá, čo do obsahu, ako aj subjektov, ktorých sa má určenie\nuplatniteľných právnych predpisov týkať a súčasne musí byť zachytená v akomkoľvek formáte (napr.\npísomne, na elektronickom nosiči a pod.) a založená do spisu Sociálnej poisťovne. Odpoveď na 2/\notázku: Definitívne určenie uplatniteľnej legislatívy iného členského štátu Európskej únie od určitého\ndátumu podľa čl. 16 ods. 3 Nariadenia Európskeho parlamentu Rady (ES) č. 987/2009 (ďalej len\n„vykonávacie nariadenie“), ktorým sa vykonáva Nariadenie (ES) Európskeho parlamentu a Rady č.\n883/2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia (ďalej len „základné nariadenie“) alebo\nvzájomnou dohodou podľa čl. 16 ods. 4 vykonávacieho nariadenia vylučuje právomoc Sociálnej\npoisťovne ako inštitúcie podľa čl. 1 písm. p/ základného nariadenia na rozhodovanie o uplatniteľnej\nlegislatíve.“ Rozhodnutie veľkého senátu je záväznou judikatúrou pre ďalšie rozhodovanie najvyššieho\nsúdu vo veciach s obdobnou právnou problematikou.\n39. Najvyšší súd vychádzajúc z uvedeného a právnej úpravy ustanovenej v druhej hlave vykonávacieho\nnariadenia a poukazom na záver veľkého senátu v uvedenom uznesení, že dohoda medzi inštitúciami\ndvoch alebo viacerých členských štátov EU podľa čl. 16 ods. 4 vykonávacieho nariadenia musí byť\nurčitá čo do obsahu, ako aj subjektov, ktorých sa má určenie uplatniteľných právnych predpisov\ntýkať a zároveň musí byť zachytená v akomkoľvek formáte (napr. písomne, na elektronickom\nnosiči atď.) a založená do spisu inštitúcie sociálneho poistenia členského štátu, v tomto prípade\nžalovanej konštatuje, že v preskúmavanej veci skutkové zistenia potvrdzujú, že na základe podnetu\nZUS Varšava a z dôvodu pretrvávajúceho trendu narastajúceho počtu poľských zamestnancov\nvzbudzujúceho podozrenie zo zneužívania systému verejného zdravotníctva, avizované najmä ZP\nDôvera a Úradom pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou, Sociálna poisťovňa vykonávala kontroly\nreálneho výkonu činnosti zamestnancov na území Slovenskej republiky, ktorí majú bydlisko v Poľskej\nrepublike, o ktorých skutočnostiach informovala príslušnú inštitúciu sociálneho zabezpečenia v Poľskej\nrepublike. V konkrétnom prípade posudzovanej veci o skutočnostiach zistených na základe kontroly\nu zamestnávateľa žalobcu bola v súlade s článkom 76 ods. 4 základného nariadenia informovaná\ncentrála poľskej inštitúcie sociálneho zabezpečenia ZUS. Sociálna poisťovňa - ústredie listom zo dňa\n10.12.2013 akceptovala návrh poľskej inštitúcie sociálneho zabezpečenia ZUS zo dňa 10.10.2013\nna uzatvorenie spoločnej dohody medzi Sociálnou poisťovňou a poľskou inštitúciou sociálneho\nzabezpečenia ZUS v súlade s čl. 16 (4) vykonávacieho nariadenia, v zmysle ktorej malo byť aj\nžalobcovi určené poľské zákonodarstvo, ktoré má konečnú platnosť. Z uvedeného je zrejmé, že medzi\nSociálnou poisťovňou a príslušnou inštitúciu sociálneho zabezpečenia v Poľskej republike na základe\nkoordinačných nariadení ES prebiehala vzájomná spolupráca za účelom zistenia uplatniteľnej legislatívy\nvo vzťahu k zamestnancom zamestnávateľa - Adam Bochénski-PROJEKT PLUS, zrejme aj vo vzťahu\nk žalobcovi - P. Z. I., avšak zo spisového materiálu krajského súdu, súčasť ktorého tvorí administratívny\n\nspis nevyplýva, že medzi Sociálnou poisťovňou a poľskou inštitúciou sociálneho zabezpečenia došlo k\ndohode o uplatniteľnej legislatíve poľského zákonodarstva aj vo vzťahu k žalobcovi ako zamestnancovi\nuvedeného zamestnávateľa. Kasačný súd v danej súvislosti upriamuje pozornosť na to, že z doterajšej\nprieskumnej činnosti zákonnosti rozhodnutí Sociálnej poisťovne v obdobných veciach je pritom známa\nskutočnosť, že na základe vzájomnej koordinácie medzi Sociálnou poisťovňou a poľskou inštitúciou\nsociálneho zabezpečenia došlo k dohode o uplatniteľnej legislatíve poľského zákonodarstva vo vzťahu\nk poľským občanom vykonávajúcich na území Slovenskej republiky obdobnú činnosť ako žalobca.\nNapokon samotná žalovaná vo vyjadrení k žalobe potvrdila, že medzi Sociálnou poisťovňou a poľskou\ninštitúciou sociálneho zabezpečenia ZUS v súlade s čl. 16 (4) vykonávacieho nariadenia prebiehala\nspolupráca za účelom uzatvorenia spoločnej dohody, v zmysle ktorej malo byť žalobcovi určené poľské\nzákonodarstvo s konečnou platnosťou.\n40. Pokiaľ na základe vzájomnej koordinácie medzi Sociálnou poisťovňou a inštitúciou sociálneho\nzabezpečenia Poľskej republiky došlo k dohode o uplatniteľnej legislatíve, ktorou uvedené inštitúcie\nsociálneho zabezpečenia určili uplatniteľnú legislatívu Poľskej republiky, na sociálne poistenie žalobcu\nako zamestnanca zamestnávateľa - Adam Bochénski-PROJEKT PLUS, ako dotknutej osoby, potom\nna sociálne poistenie žalobcu sa bude aplikovať príslušná právna úprava Poľskej republiky, určená\ndohodou, a preto uvedený žalobca bude podliehať pod právomoc príslušnej inštitúcii sociálneho\nzabezpečenia ZUS Poľskej republiky ako štátu, ktorého legislatíva bola touto dohodou určená. Uvedená\nskutočnosť potom vylučuje právomoc Sociálnej poisťovne ako inštitúcie sociálneho zabezpečenia\ndruhého členského štátu EÚ konať o otázke uplatniteľnosti legislatívy na sociálne poistenie žalobcu\nako zamestnanca zamestnávateľa - Adam Bochénski-PROJEKT PLUS, keďže uplatniteľnosť príslušnej\nlegislatívy na sociálne poistenie tohto zamestnanca uvedeného zamestnávateľa bola vyriešená práve na\nzáklade dohody uzavretej medzi inštitúciami sociálneho zabezpečenia Slovenskej a Poľskej republiky\nako členských štátov Európskej únie. Najvyšší súd dospel k záveru, že v posudzovanom prípade pre\nnedostatok skutkových podkladov však nebolo možné ustáliť záver o tom, či vo vzťahu k žalobcovi\nako zamestnancovi zamestnávateľa - Adam Bochénski-PROJEKT PLUS, došlo k dohode medzi\ninštitúciami sociálneho zabezpečenia Slovenskej a Poľskej republiky, ktorou bola určená na prípad\nžalobcu legislatíva Poľskej republiky. Pokiaľ by došlo k určeniu uplatniteľnej legislatívy Poľskej republiky\nvo vzťahu k žalobcovi od určitého dátumu podľa čl. 16 ods. 3 Nariadenia Európskeho parlamentu\nRady (ES) č. 987/2009, ktorým sa vykonáva Nariadenie (ES) Európskeho parlamentu a Rady č.\n883/2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia, alebo vzájomnou dohodou podľa čl. 16 ods.\n4 vykonávacieho nariadenia, táto skutočnosť by vylúčila právomoc Sociálnej poisťovne ako inštitúcie\npodľa čl. 1 písm. p/ základného nariadenia na rozhodovanie o uplatniteľnej legislatíve.\n41. Vzhľadom k vyššie uvedenému kasačný súd dospel k záveru, že preskúmavané rozhodnutie\nžalovanej náležite nevychádza z právnej úpravy ustanovenej vo vykonávacom nariadení EÚ v spojení\ns právnou úpravou ustanovenou v základnom nariadení EÚ, majúce za následok nedostatočne zistený\nskutkový stav veci, ktoré skutočnosti spôsobujú jeho nezákonnosť. Z uvedených dôvodov vychádzajúc\nzo skutkových okolností posudzovaného prípadu, poukazom na právne závery uvedené vyššie, najvyšší\nsúd v danej veci považoval námietky žalovanej uvedené v kasačnej sťažnosti proti rozsudku krajského\nsúdu o nesprávnom právnom posúdení veci podľa § 440 písm. g/ SSP za nedôvodné. Pokiaľ krajský\nsúd vo výroku rozsudku rozhodol tak, že preskúmavané rozhodnutie žalovanej zrušil a vec jej vrátil na\nďalšie konanie, najvyšší súd považoval napadnutý rozsudok krajského súdu za vecne správny i keď z\niných právnych dôvodov, a preto kasačnú sťažnosť žalovanej podľa § 461 SSP zamietol.\n42. O náhrade trov kasačného konania rozhodol najvyšší súd tak, že žalobcovi, ktorý v tomto konaní\nmal úspech priznal nárok na ich náhradu (§ 467 ods. 1 SSP v spojení s § 167 ods. 3 písm. a/ SSP)\nv skrátenom rozsahu. Vzhľadom na závery uvedené vyššie najvyšší súd námietky žalobcu uvedené v\nkonaní súdneho prieskumu pred správnym súdom vyhodnotil bez právnej relevancie, ktoré nepodmienili\njeho úspešnosť v tomto konaní. Žalobca v žalobe a v konaní pred správnym súdom nevzniesol\nnámietku nedostatku právomoci Sociálnej poisťovni na konanie a vydanie rozhodnutia, práve naopak v\nžalobe tvrdil, že na neho ako na zamestnanca je uplatniteľnou legislatívou pre sociálne zabezpečenie\nlegislatíva štátu, v ktorom vykonáva činnosť ako zamestnanec, teda Slovenskej republiky. Žalobca ani\nvo vyjadrení ku kasačnej sťažnosti žalovanej proti rozhodnutiu krajského súdu nevzniesol námietku\nnedostatku právomoci Sociálnej poisťovni. Kasačný súd zamietol kasačnú sťažnosť žalovanej proti\nrozsudku krajského súdu, ktorým správny súd rozhodnutie žalovanej zrušil a vec jej vrátil na ďalšie\n\nkonanie, práve aj z dôvodu nedostatku právomoci, keďže nedostatok na vydanie správneho rozhodnutia\nje takou vadou konania, na ktorú správny súd musí vždy prihliadať. Vzhľadom k uvedenému teda v\nposudzovanom prípade k zrušeniu a vráteniu rozhodnutia žalovanej nedošlo z dôvodov tvrdení žalobcu\nv žalobe resp. v konaní súdneho prieskumu rozhodnutia žalovanej. Kasačný súd znížil nárok žalobcu na\nnáhradu trov konania aj z dôvodu, že v danej veci ide o tzv. typizované žaloby. V prejednávaných veciach\nide opakované konania (napr. sp. zn. 10Sžso/24/2015, 7Sžso/57/2015, 7Sžso/7/2015, 7Sžso/55/2015,\n7Sžso/77/2015, 7Sžso/78/2015, 9Sžso/31/2016 a ďalšie ), ktoré sú skutkovo veľmi obdobné s totožnou\nprávnou otázkou, týkajúcou sa uplatnenia práv žalobcu, v predchádzajúcich správnych konaniach.\nTomu zodpovedali aj jednotlivé podania právneho zástupcu žalobcu, čo do rozsahu a obsahu. Na druhej\nstrane pri svojom rozhodovaní o náhrade trov konania kasačný súd prihliadol aj na povinnosť právneho\nzástupcu riadne plniť procesné povinnosti žalobcu, a to najmä dodržiavanie lehôt a pokynov konajúcich\nsúdov. Po zvážení uvedených hľadísk najvyšší súd žalobcom požadovaný nárok na náhradu trov znížil\na priznal mu nárok na náhradu trov kasačného konania v rozsahu 1/5 majúc za to, že priznanie nároku\nna náhradu trov konania žalobcovi v celom rozsahu by v danom prípade bolo v rozpore s materiálnou\nspravodlivosťou.\n43. Toto rozhodnutie prijal kasačný súd v senáte pomerom hlasov 3:0 (§ 139 ods. 4 veta prvá SSP).\nPoučenie:\nProti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.", "vazby": {"vyrok_vztahy": [{"sz": "14S/18/2015", "guid": null, "vztah": "zamietnute"}]}, "cituje": [{"guid": "ussr:73f225b7-0320-4a21-a5b1-85583ca64722", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 499/2011", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 499/2011 z 22. 11. 2011", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2011-11-22", "citacie_n": 800, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:73f225b7-0320-4a21-a5b1-85583ca64722"}, {"guid": "30566544-4a0a-4914-80de-259cb165de30:4635b74a-bba1-4e24-8ca3-19c9038be096", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2018:5014200655.1", "spisova_znacka": "1Vs/1/2018", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Vs/1/2018 z 4. 12. 2018", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2018-12-04", "citacie_n": 584, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2018:5014200655.1"}], "citovane_v": []}