{"guid": "e0a702dc-b93e-49b0-a10d-c0ffdd281186:d4fe8f64-5f62-445b-b5e0-ce2e175cbd4b", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2020:1109221786.2", "spisova_znacka": "7Cdo/204/2018", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 7Cdo/204/2018 z 30. 1. 2020", "citacia": "uznesenie Najvyššieho súdu SR z 30. januára 2020, sp. zn. 7Cdo/204/2018, ECLI:SK:NSSR:2020:1109221786.2", "identifikacne_cislo": "1109221786", "sud": {"guid": "sud_100", "nazov": "Najvyšší súd", "typ": "najvyssi", "slug": "najvyssi-sud"}, "sudca": "JUDr. Peter Brňák", "sudca_id": 691, "sudca_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/sudca/judr-peter-brnak-691", "datum_vydania": "2020-01-30", "forma": "Uznesenie", "povaha": ["Iná povaha rozhodnutia"], "oblast": ["Občianske právo"], "podoblast": ["Zodpovednosť za škodu pri výkone verejnej moci"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-421.odsek-1.pismeno-b", "nazov": "§ 421 ods. 1 písm. b) CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-421.odsek-1.pismeno-b", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-421"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-432.odsek-1", "nazov": "§ 432 ods. 1 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-432.odsek-1", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-432"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-432.odsek-2", "nazov": "§ 432 ods. 2 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-432.odsek-2", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-432"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-440", "nazov": "§ 440 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-440", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-440"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-442", "nazov": "§ 442 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-442", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-442"}, {"iri": "/SK/ZZ/2003/514/#paragraf-17.odsek-2", "nazov": "§ 17 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2003/514/#paragraf-17.odsek-2", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/514-2003/paragraf-17"}, {"iri": "/SK/ZZ/2003/514/#paragraf-17.odsek-3", "nazov": "§ 17 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2003/514/#paragraf-17.odsek-3", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/514-2003/paragraf-17"}, {"iri": "/SK/ZZ/2003/514/#paragraf-17.odsek-4", "nazov": "§ 17 ods. 4 zákona č. 514/2003 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2003/514/#paragraf-17.odsek-4", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/514-2003/paragraf-17"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-447", "nazov": "§ 447 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-447", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-447"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/2015/160#paragraf-421", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-432", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-440", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-442", "/SK/ZZ/2003/514#paragraf-17", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-447"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/d4fe8f64-5f62-445b-b5e0-ce2e175cbd4b", "zdroj": "infosud", "url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2020:1109221786.2", "api_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2020:1109221786.2", "text_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2020:1109221786.2/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nNajvyšší súd\n7Cdo/204/2018\n1109221786\n30. 01. 2020\nJUDr. Peter Brňák\nECLI:SK:NSSR:2020:1109221786.2\n\nUznesenie\nNajvyšší súd Slovenskej republiky v spore žalobkyne C. I., bytom K., Y. X, zastúpenej Mgr. Romanom\nTomanom, PhD., advokátom so sídlom v Bratislave, Rudnayovo námestie 1, proti žalovanej Slovenskej\nrepublike, za ktorú koná Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, so sídlom v Bratislave, Župné\nnámestie 13, o náhradu škody vo výške 20.504,80 €, vedenom na Okresnom súde Bratislava I pod sp.\nzn. 22 C 199/2009, o dovolaní žalovanej proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave z 26. októbra 2017\nsp. zn. 9 Co 457/2015, takto\nrozhodol:\nDovolanie o d m i e t a .\nŽalobkyňa nemá nárok na náhradu trov dovolacieho konania.\nodôvodnenie:\n1. Okresný súd Bratislava I (ďalej aj „prvostupňový súd“ alebo „súd prvej inštancie“) ostatným rozsudkom\nz 12. januára 2015 č. k. 22 C 199/2009-147 uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobkyni sumu 1.270,01\n€ titulom náhrady škody a nemajetkovú ujmu v sume 8.000,- €, a to všetko do troch dní od právoplatnosti\nrozsudku. Vo zvyšku žalobu zamietol s tým, že o trovách konania rozhodne súd prvej inštancie v lehote\n30 dní po právoplatnosti rozsudku.\n1.1. Čo do základu uplatnenej pohľadávky súd prvej inštancie vychádzal z názoru vysloveného Krajským\nsúdom v Bratislave (ďalej len „odvolací súd“) v uznesení zo 16. apríla 2012, sp. zn. 9 Co 520/2012,\nktorým zrušil prvostupňový zamietajúci rozsudok (v poradí prvý). Odvolací súd uviedol, že analógiou je\nmožné prijať záver, že ak Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) odmietol vykonať\neurópsky zatýkací rozkaz a žalobkyňu prepustil z väzby na slobodu, došlo de facto k zastaveniu konania\no ňom v zmysle § 8 ods. 5 písm. a) zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri\nvýkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov, v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č.\n514/2003 Z.z.“). Ústavnoprávny základ nároku jednotlivca na náhradu škody v prípade vydávacej väzby,\nkeď osoba bola vzatá do väzby, ale nakoniec bola prepustená a bolo rozhodnuté, že európsky zatýkací\nrozkaz sa nevykoná, treba hľadať nielen v ustanovení čl. 46 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len\n„ústava“), ale vo všeobecnej rovine predovšetkým v čl. 1 ods. 1 ústavy, teda v princípoch materiálneho\nprávneho štátu, preto ak má byť štát za taký skutočne považovaný, musí niesť objektívnu zodpovednosť\nza konanie svojich orgánov, ktorým priamo zasiahli do základných práv jednotlivca. Ďalej poukázal na\nuznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 4 MCdo 1/2009, sp. zn. 4 Cdo 183/2009 a sp. zn. 4 Cdo 54/2011. V\ndanom prípade teda boli u žalobkyne splnené predpoklady vzniku nároku na náhradu škody spôsobenej\nrozhodnutím o väzbe, vymedzené pozitívne v zmysle § 8 ods. 5 zákona č. 514/2003 Z.z. a zároveň\nnebol naplnený žiadny z negatívnych predpokladov vylučujúcich vznik nároku na náhradu škody podľa\n§ 8 ods. 6 uvedeného zákona.\n1.2. Súd prvej inštancie zistil, že žalobkyni prináleží nielen náhrada škody vo forme nákladov\nvynaložených v priamej príčinnej súvislosti s vedením trestného konania voči jej osobe, ale aj náhrada\nnemajetkovej ujmy v peniazoch ako spravodlivá a dostatočná forma zadosťučinenia, ktorú súd určil\ns prihliadnutím na intenzitu, rozsah, ako aj na dĺžku trvania neoprávneného zásahu. Žalobkyňa bola\nv dôsledku trestného stíhania vystavená väzbe a s ňou spojenému obmedzeniu osobnej slobody v\n\ntrvaní takmer tri mesiace, v dôsledku ktorej bola nútená prežívať strach o svoje maloleté deti odkázané\nna starostlivosť starých rodičov, ako aj obavy z budúcnosti a možných následkov trestného stíhania,\nresp. výkonu Európskeho trestného rozkazu, ktoré sa ukázalo ako nedôvodné. Pri určovaní výšky\nnemajetkovej ujmy sa riadil ustanovením § 17 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z.z., a prihliadol aj na\nkonštantnú judikatúru ESĽP, ako aj na výšku odškodnenia priznávaného v obdobných prípadoch. Vo\nzvyšku uplatnenej nemajetkovej ujmy žalobu zamietol, nakoľko mal za to, že výška nemajetkovej ujmy\npožadovaná žalobkyňou vo výške 16.596,96 € je neprimeraná následkom, ktoré jej boli nezákonným\nrozhodnutím spôsobené.\n1.3. Pokiaľ ide o nárok žalobkyne na náhradu majetkovej škody uplatnenej spolu vo výške 3.095,51\n€ spočívajúcej v trovách obhajoby 812,33 € a ušlého zisku vo výške 2.241,19 € tento posúdil za\nčiastočne dôvodný, keď žalobkyni priznal právo na zaplatenie trov obhajoby vo výške 812,33 €, teda\nv celej uplatnenej výške, pričom v časti nároku uplatneného ako ušlý zisk prisúdil žalobkyni len jeho\nčasť vo výške 457,68 € a vo zvyšku nárok zamietol ako nedôvodný. V zmysle konštantnej judikatúry\nnajvyššieho súdu (R 70/1994, R 35/1991) vyplýva jednoznačný záver, že ten, proti ktorému bolo trestné\nstíhanie zastavené, tak ako tomu bolo v zmysle uvedeného de facto v prípade žalobkyne, pričom táto\nskutočnosť v konaní sporná nebola, má pri splnení ďalších zákonných predpokladov podľa zákona\nč. 514/2003 Z.z. zásadne právo na náhradu škody spôsobenej uznesením o vznesení obvinenia.\nŽalobkyni v dôsledku uznesenia o výkone európskeho zatýkacieho rozkazu a následným trestným\nstíhaním bola spôsobená škoda, za ktorú podľa zákona č. 514/2003 Z.z. zodpovedá žalovaný. Táto\nškoda bola žalobkyni spôsobená v príčinnej súvislosti s vydaním predmetného uznesenia, ktorým bol\nvoči nej vykonaný európsky trestný rozkaz a bola vzatá do väzby v trvaní od 25.09.2005 do 15.12.2005.\nŽalobkyňa včas požiadala žalovaného o predbežné prerokovanie jeho nároku, avšak bez úspechu, preto\nsa po uplynutí šesťmesačnej lehoty obrátila so svojim nárokom na príslušný súd.\n1.4. Pri posudzovaní nároku žalobkyne uplatneného titulom ušlého zisku vo výške 2.241,19 € postupoval\nsúd v zmysle judikatúry (4 Cdo 319/2008), v zmysle ktorej nepostačuje len pravdepodobnosť zvýšenia\nmajetku poškodeného v budúcnosti, ale musí byť stanovené naisto, že pri pravidelnom behu vecí, pokiaľ\nby nebolo protiprávneho konania škodcu, mohol poškodený dôvodne očakávať zvýšenie svojho majetku.\nPri rozhodovaní o výške ušlého zisku vychádzal súd prvej inštancie zo mzdového listu, z ktorého ustálil,\nže ušlý zisk žalobkyne v súvislosti s väzbou predstavuje sumu 457,68 €. S poukazom na námietku\nžalovaného, že pri výpočte ušlého zisku je potrebné zohľadniť skutočnosť, že po návrate z väzby dňa\n15.12.2005, t.j. od 16.12.2005 mohla žalobkyňa objektívne pracovať, ušlý zisk v tejto časti nepriznal,\nkeďže absentovala príčinná súvislosť s konaním škodcu.\n1.5. Žalobkyňa si v konaní uplatnila aj nárok na náhradu trov právneho zastúpenia v súvislosti s\npredbežným prerokovaním nároku vo výške 854,32 €. Súd rozhodujúc o tomto nároku vychádzal z ust.\n§ 18 ods. 3, druhá veta zákona č. 514/2003 Z.z., podľa ktorého súčasťou trov konania nie sú náklady\nna predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody pred príslušným orgánom. Navyše žalobkyňa\nnepredložila súdu žiaden dôkaz preukazujúci, že jej trovy predbežného prerokovania skutočne vznikli,\nnepreukázala, že advokátovi vyplatila z tohto titulu odmenu a že sa tak o žalovanú sumu 854,33 €\nzmenšil jej majetok, preto súd prvej inštancie žalobu v tejto časti zamietol.\n2. Odvolací súd na odvolanie žalovanej rozsudkom z 26. októbra 2017 sp. zn. 9 Co 457/2015 (ďalej aj\n„napadnuté odvolacie rozhodnutie“) rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti potvrdil a žalobkyni\npriznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.\n2.1. Vychádzal pritom zo skutkových zistení, ktoré neboli medzi stranami sporné, že uznesením\nKrajského súdu v Bratislave sp. zn. Ntc II. 5/05 zo dňa 25.9.2005 bolo rozhodnuté o vzatí žalobkyne do\nväzby na základe Európskeho zatýkacieho rozkazu (ďalej len „EZR“), sp. zn. 1Bny 37/2005/2 vydaného\ndňa 11.5.2005 Mestským súdom v Esztergome, Maďarská republika, s tým, že väzba začína 23.9.2005\no 8.30 hod. Uznesenie nadobudlo právoplatnosť a vykonateľnosť dňa 11.10.2005. Žalobkyňa sťažnosť\nproti uzneseniu nepodala. Uznesením odvolacieho súdu, sp. zn. Ntc II. 5/05 zo dňa 26.10.2005 bolo\nrozhodnuté, že sa vykoná EZR pre 1 násobný trestný čin plynulého spáchania podvodu na značnú\nškodu ako spolupáchateľ podľa § 318 odsek 1, odsek 5 písmeno a) Trestného zákonníka Maďarskej\nrepubliky. Voči uzneseniu sp. zn. Ntc II. 5/05 zo dňa 26.10.2005 podala žalobkyňa ústne do zápisnice\nsťažnosť, ktorú prostredníctvom právneho zástupcu odôvodnila tým, že skutok popísaný v EZR spĺňa\nvšetky znaky pokračovania v trestnom čine podvodu spáchaného formou spolupáchateľstva. Z opisu\nskutku je rovnako zrejmé, že k niektorým z jednotlivých čiastkových útokov malo dôjsť na území\nSlovenskej republiky. Uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 3To 136/2005 bolo uznesenie Krajského súdu\nv Bratislave z 26.10.2005, sp. zn. Ntc II. 5/05 zrušené a žalobkyňa bola prepustená na slobodu. Zo\n\nžiadosti o predbežné prerokovanie doručenej dňa 15.6.2006 vyplýva, že žalobkyňa požiadala žalovanú\no prerokovanie jej nároku na náhradu škody v celkovej výške 20.504,80 €.\n2.2. Ďalej uviedol, že ak súd prvej inštancie vzhľadom na zistený skutkový stav a závery odvolacieho\nsúdu uvedené v jeho zrušujúcom uznesení (bod 1.1.) zaviazal žalovanú k náhrade škody vo výške\n812,33 € (trovy obhajoby v súvislosti s väzbou, čo v bodoch 10.1. až 10.3. ďalej rozviedol, pozn.), vo\nvýške 457,68 € (ušlý zisk) a k náhrade nemajetkovej ujmy vo výške 8.000,- € (čo v dôsledku odvolacích\nnámietok žalovanej ďalej podrobnejšie rozviedol v bode 11, pozn.) rozhodol vecne správne.\n2.3. O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol v zmysle zásady úspechu v konaní.\n3. Proti uvedenému rozsudku odvolacieho súdu (iba) „vo výroku, ktorým odvolací súd potvrdil rozsudok\nOkresného súdu ... v časti, v ktorej súd prvej inštancie uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobkyni\nnemajetkovú ujmu vo výške 8.000,- €“ podala dovolanie žalovaná (ďalej aj „dovolateľka“), a to\npodľa § 421 ods. 1 písm. b/ CSP. Dôvodom podania dovolania bolo podľa žalovanej „nesprávne\nprávne posúdenie otázky primeranosti výšky priznanej náhrady nemajetkovej ujmy dovolacím súdom“.\nNastolenú otázku v ďalšom texte dovolania konkretizovala ako právnu otázku „primeranosti výšky\nnáhrady nemajetkovej ujmy spôsobenej rozhodnutím o väzbe“.\n3.1. Žalovaná v tejto súvislosti vytýkala odvolaciemu súdu jeho názor uvedený v bode 11.3. odôvodnenia\nin fine, „že v danom prípade výška náhrady nemajetkovej ujmy v sume 97,56 € za jeden deň väzby je\nprimeraná a adekvátna okolnostiam prípadu, keď žalobkyňa ako matka maloletých detí bola nezákonne\nobmedzená na osobnej slobode takmer 3 mesiace a takto celkovo určená výška náhrady nemajetkovej\nujmy vzhľadom na dĺžku väzby 82 dní je v súlade s požiadavkou spravodlivosti“, ku ktorému údajne\ndošiel podľa § 17 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z.z., ako aj v kontexte „konštantnej judikatúry ESĽP v\ntomto smere“ a s prihliadnutím na „sadzbu náhrady nemajetkovej ujmy za deň obmedzenia osobnej\nslobody stanovenú v niektorých európskych štátoch - signatároch Dohovoru o ochrane ľudských práv a\nzákladných slobôd“. Odvolací súd nezohľadnil ani celkovú dĺžku trvania väzby u žalobkyne (83 dní) a v\njej prípade nešlo o extrémny zásah do osobnej sféry (odvolací súd tu argumentoval tým, že žalobkyňa\nje matkou maloletých detí).\n3.2. Podľa jej názoru sa odvolací súd od aplikovanej praxe ESĽP v podobných prípadoch zásadne\nodklonil, keď priznal viac ako dvojnásobne vyššiu náhradu nemajetkovej ujmy v jednom z viacerých\nskutkovo podobných prípadov. Poukázala na veci vedené v podobných súvislostiach proti Slovenskej\nrepublike Kormoš c/a SR (priznaná suma 33,- €/1 deň obmedzenia osobnej slobody) a Winkler c/a SP\n(priznaná suma 44,- €/1 deň obmedzenia osobnej slobody).\n3.3. Žalovaná uviedla, že odvolací súd pri posudzovaní skutkového stavu v súvislosti s ustanovením §\n17 ods. 3 a 4 zákona č. 514/2003 Z.z. síce zvolil správnu právnu normu, ktorú aj správne interpretoval,\navšak nesprávne ju aplikoval. Jeho správna aplikácia by mala podľa názoru žalovanej vychádzať z\nkritérií, či určitej rámcovej limitácie pre voľnú úvahu súdu o výške odškodnenia nemajetkovej ujmy\nspôsobenej nezákonným výkonom verejnej moci, k čomu by mal dať stanovisko dovolací súd. V tomto\nohľade uviedla, že rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. 6 MCdo 15/2012 sa v podobných súvislostiach\n(iba) marginálnym spôsobom dotýka nastoleného problému. Za inšpirujúce v tomto ohľade považuje\nrozhodnutie českého najvyššieho súdu sp. zn. 30 Cdo 2357/2010.\n3.4. Žalovaná navrhla najvyššiemu súdu, aby v napadnutej časti zrušil napadnuté odvolacie rozhodnutie\na vec mu vrátil na ďalšie konanie, alternatívne, aby v napadnutej časti zmenil napadnuté odvolacie\nrozhodnutie a sám rozhodol vo veci.\n3.5. Zároveň žalovaná podala návrh na odklad vykonateľnosti odvolacieho rozhodnutia v dovolaní\nnapadnutom rozsahu, a to vzhľadom na uvedené dovolacie dôvody a pomery strán sporu (v prípade\nžalovanej nemožno očakávať platobnú neschopnosť, ktorý problém môže reálne nastať v prípade\nžalobkyne).\n4. Žalobkyňa sa k dovolaniu nevyjadrila.\n5. Najvyšší súd na návrh žalovanej (bod 3.5) uznesením z 26. júna 2019 sp. zn. 7 Cdo 204/2018 odložil\nvykonateľnosť oboch nižších rozhodnutí.\n6. Najvyšší súd ako súd dovolací (§ 35 CSP) po zistení, že dovolanie ako strana sporu podala v\nstanovenej lehote (§ 427 ods. 1 CSP) dovolateľka, na ktorú sa vzťahuje § 429 ods. 2 písm. b/ CSP a\nv ktorej neprospech bol dovolaním napadnutý výrok rozhodnutia vydaný (§ 424 CSP), bez nariadenia\npojednávania (§ 443 CSP) preskúmal napadnutý výrok rozsudku odvolacieho súdu a dospel k záveru,\nže dovolanie je potrebné odmietnuť (§ 447 písm. f/ CSP).\n\n7. Najvyšší súd opakovane vyjadril záver, v zmysle ktorého právo na súdnu ochranu nie je absolútne\na v záujme zaistenia právnej istoty a riadneho výkonu spravodlivosti podlieha určitým obmedzeniam.\nToto právo, súčasťou ktorého je tiež právo domôcť sa na opravnom súde nápravy chýb a nedostatkov\nv konaní a rozhodovaní súdu nižšieho stupňa, sa v civilnom sporovom konaní zaručuje len vtedy, ak sú\nsplnené všetky procesné podmienky, za splnenia ktorých môže súd konať a rozhodnúť o veci samej.\nPlatí to pre všetky štádiá konania, vrátane dovolacieho konania (1 Cdo 6/2014, 3 Cdo 357/2015, 4 Cdo\n1176/2015, 5 Cdo 255/2014, 8 Cdo 400/2015). Otázka posúdenia, či sú alebo nie sú splnené podmienky,\nza ktorých sa môže uskutočniť dovolacie konanie, patrí do výlučnej právomoci dovolacieho súdu.\n8. O všetkých mimoriadnych opravných prostriedkoch platí, že narušenie princípu právnej istoty strán,\nktorých právna vec bola právoplatne skončená (meritórnym rozhodnutím predstavujúcim res iudicata),\nmusí byť vyvážené sprísnenými podmienkami prípustnosti. Právnu úpravu dovolania a dovolacieho\nkonania, ktorá stanovuje podmienky, za ktorých môže byť výnimočne prelomená záväznosť už\nprávoplatného rozhodnutia, nemožno interpretovať rozširujúco; namieste je tu skôr reštriktívny výklad\n(3 Cdo 319/2013, 1 Cdo 348/2013, 3 Cdo 357/2016, 3 ECdo 154/2013, 3 Cdo 208/2014).\n9. Ak by najvyšší súd bez ohľadu na prípadnú neprípustnosť dovolania pristúpil k posúdeniu vecnej\nsprávnosti rozhodnutia odvolacieho súdu a na tom základe ho prípadne zrušil, porušil by základné právo\nna súdnu ochranu toho, kto stojí na opačnej procesnej strane [porovnaj rozhodnutie Ústavného súdu\nSlovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) sp. zn. II. ÚS 172/03].\n10. Naznačenej mimoriadnej povahe dovolania zodpovedá aj právna úprava jeho prípustnosti. V zmysle\n§ 419 CSP je proti rozhodnutiu odvolacieho súdu dovolanie prípustné, (len) ak to zákon pripúšťa. To\nznamená, že ak zákon výslovne neuvádza, že dovolanie je proti tomu - ktorému rozhodnutiu odvolacieho\nsúdu prípustné, nemožno také rozhodnutie (úspešne) napadnúť dovolaním. Rozhodnutia odvolacieho\nsúdu, proti ktorým je dovolanie prípustné, sú vymenované v ustanoveniach § 420 a § 421 CSP.\n11. Podľa § 421 ods. 1 CSP je dovolanie prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa\npotvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od\nvyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe\ndovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je\ndovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.\n12. Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom\nprávnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne\nposúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho\nposúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).\n13. K posúdeniu dôvodnosti dovolania (či dovolateľom napadnuté rozhodnutie skutočne spočíva na\nnesprávnom právnom posúdení) môže dovolací súd pristúpiť len po prijatí záveru o prípustnosti\ndovolania. Právna úprava dovolacieho konania obsiahnutá v CSP (podobne ako predchádzajúca právna\núprava, pozn.) dôsledne odlišuje prípustnosť a dôvodnosť dovolania.\n14. V neposlednom rade dovolací súd je dovolacími dôvodmi viazaný (§ 440 CSP). V dôsledku\nspomenutej viazanosti dovolací súd neprejednáva dovolanie nad rozsah, ktorý dovolateľ vymedzil v\ndovolaní uplatneným dovolacím dôvodom. Rovnako je dovolací súd viazaný skutkovým stavom tak, ako\nho zistil odvolací súd (§ 442 CSP).\n15. Žalovaná podala dovolanie podľa § 421 ods. 1 písm. b/ CSP, tvrdiac, že v dovolaní nastolenú právnu\notázku, ktorú riešil odvolací súd, doteraz dovolací súd neriešil, resp. nevyriešil (sama ale v dovolaní\npoukazuje na rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. 6 MCdo 15/2012, ktoré sa podľa jej názoru malo\nmarginálnym spôsobom dotýkať nastoleného problému, pozn.). V podstatnom žalovaná odvolaciemu\nsúdu vytýka nesprávne právne posúdenie otázky „primeranosti výšky náhrady nemajetkovej ujmy\nspôsobenej rozhodnutím o väzbe“ (bod 3). Takto nastolenú právnu otázku dovolací riešil opakovane,\núčastníčkou ktorého konania (a aj dovolateľkou) bola opakovane aj žalovaná. V rozhodnutí sp. zn. 3\nCdo 25/2019 dovolací súd v tejto súvislostí uviedol:\n\n15.1. „Najvyšší súd v rozhodnutí z 27. apríla 2006 sp.zn. 4 Cdo 171/2005 konštatoval, že i keď je výška\nzadosťučinenia v peniazoch predmetom úvahy súdu, jeho úvaha sa musí opierať o celkom konkrétne\na preskúmateľné hľadiská. Uplatnenie voľnej úvahy sa tak nesmie stať nepreskúmateľnou ľubovôľou\nsúdu, vymykajúcou sa akejkoľvek kontrole. Nemožno priznávať neprimerané, či dokonca tak premrštené\nsumy, ktoré by vo svojich dôsledkoch viedli k bezdôvodnému obohacovaniu sa a ktoré by napríklad pri\nporovnaní „odškodnenia“ zásahu do práva na ochranu osobnosti s „odškodňovaním“ zásahov do iných\nzákladných práv zaručených Ústavou Slovenskej republiky mohli niektoré ujmy na iných základných\nprávach (napríklad ujmy na zdraví či dokonca živote) bagatelizovať.“\n15.2. „Danou problematikou sa najvyšší súd zaoberal aj v rozhodnutí z 31. júla 2012 sp. zn. 6 Cdo\n37/2012, v ktorom dospel k záveru, že súd je povinný vo svojom rozhodnutí zdôvodniť a vyrovnať\nsa s relevantnými argumentmi účastníka o neprimeranosti odškodnenia aj s prihliadnutím na rozsah\nodškodnenia v iných, prejednávanej veci obdobných veciach; v tomto rozhodnutí dovolací súd poukázal\nna nález ústavného súdu zo 6. decembra 2006 sp. zn. III. ÚS 147/06 a tiež na rozsudok ESĽP zo 17.\njúla 2012 v prípade Winkler proti Slovenskej republike.“\n15.3. „V rozhodnutí najvyššieho súdu z 30. septembra 2013 sp. zn. 6 MCdo 15/2012 dospel súd k\nzáveru, podľa ktorého určenie výšky primeranej náhrady nemajetkovej ujmy nie je záležitosťou voľnej\núvahy, ktorá by nepodliehala žiadnemu hodnoteniu; jej základom je zistenie skutkových okolností,\nktoré súdu umožnia úvahu na určitom kvalitatívnom posúdení základných súvislostí. Treba, aby súdy\nv súvislosti s tým vzali do úvahy aj iné hmotnoprávne predpisy upravujúce odškodnenie, napríklad\nzákon č. 215/2006 Z.z., v zmysle ktorého v prípade, že trestným činom bola spôsobená smrť, má\npoškodený nárok na vyplatenie odškodnenia v sume päťdesiatnásobku minimálnej mzdy; pri trestnom\nčine znásilnenia, sexuálneho násilia alebo sexuálneho zneužívania za spôsobenú morálnu škodu\nstanovuje limit odškodnenia vo výške desaťnásobku minimálnej mzdy. Súd sa musí zaoberať napríklad\naj otázkami, v čom je nemajetková ujma žalobcu v jeho spoločenskom, pracovnom, rodinnom živote\nspôsobená nezákonným rozhodnutím väčšia v porovnaní so smrteľným následkom trestného činu,\nrespektíve s morálnou škodou spôsobenou trestným činom znásilnenia, sexuálneho násilia alebo\nsexuálneho zneužívania.“\n15.4. „V ďalšom rozhodnutí zo 7. augusta 2018 sp. zn. 3 Cdo 7/2017 najvyšší súd pri riešení predmetnej\notázky poukázal na judikatúru ESĽP, podľa ktorej náhrada nemajetkovej ujmy v obdobných prípadoch\nmusí byť rozumne primeraná utrpenej ujme na povesti (napr. Tolstoy Miloslavsky v. Spojené kráľovstvo).\nESĽP konštatoval, že pri určovaní výšky náhrady ujmy treba vychádzať z dôkazov preukazujúcich\nvýšku ujmy (napríklad Flux v. Moldavsko, Steel a Morris v. Spojené kráľovstvo). Okrem toho ESĽP\nvyjadril názor, podľa ktorého výška náhrady v konkrétnom prípade musí zohľadňovať výšku náhrady\npriznávanú vnútroštátnymi súdmi v iných prípadoch týkajúcich sa poškodenia dobrej povesti (napríklad\nPúblico - Comunicacáo Social, S. A. v. Portugalsko). Napokon ESĽP zdôraznil, že pri určovaní výšky\nnáhrady za porušenie osobnostných práv musí byť zohľadnená výška náhrady, ktorá je priznávaná za\ntelesné zranenia alebo ktorá je priznávaná obetiam násilných činov, pričom náhrada za porušenie iných\nosobnostných práv by nemala bez existencie závažných a dostatočných dôvodov prevyšovať maximálnu\nvýšku náhrady priznávanú za telesné zranenia alebo násilné činy (napr. Iltalehti a Karhuvaara v. Fínsko).“\n15.5. „V rozhodnutí najvyššieho súdu z 24. júla 2018 sp. zn. 3 Cdo 19/2018 najvyšší súd konštatoval,\nže povinnosť všeobecného súdu určiť primeranú výšku náhrady spôsobenej nezákonným rozhodnutím\npo zohľadnení iných právnych predpisov slovenského právneho poriadku upravujúcich odškodnenie,\nako aj judikatúry ústavného súdu a ESĽP, ku ktorým dospel najvyšší súd skôr už v rozhodnutiach, v\nktorých bol uplatnený nárok na náhradu nemajetkovej ujmy podľa zákona č. 58/1969 Zb., nezmenil\nneskôr nič ani zákon č. 514/2003 Z.z. Určenie maximálnej hranice náhrady nemajetkovej ujmy\nspôsobenej nezákonným rozhodnutím v zmysle zákona č. 514/2003 Z.z. (v znení zákona č. 412/2012\nZ.z.) tak, aby priznaná náhrada nebola vyššia ako náhrada za ujmu, ktorú utrpeli obete trestných\nčinov, je pokračovaním v už nastolenom trende legislatívnych úprav pod vplyvom rozhodnutí ESĽP. V\ntomto rozhodnutí dovolací súd vo vzťahu k predmetnej otázke poukázal na judikatúru ESĽP (Tolstoy\nMiloslavsky v. Spojené kráľovstvo; Flux v. Moldavsko, Steel a Morris v. Spojené kráľovstvo; Público Comunicacáo Social, S. A. v. Portugalsko; Iltalehti a Karhuvaara v. Fínsko).“\n15.6. „Vyššie uvedené rozhodnutia najvyššieho súdu sa týkali sporov, v ktorých rovnako ako v\nposudzovanom prípade išlo o náhradu nemajetkovej ujmy v zmysle zákona č. 58/1969 Zb. (okrem\nrozhodnutia sp. zn. 3 Cdo 19/2018, kde bol žalobcom uplatnený nárok na náhradu nemajetkovej ujmy\npodľa zákona č. 514/2003 Z.z.). Zákon č. 58/1969 Zb. neupravoval náhradu (a teda ani jej výšku)\nnemajetkovej ujmy spôsobenej nezákonným rozhodnutím štátu. K záveru o možnosti priznať túto\nnáhradu v zmysle zákona č. 58/1969 Zb. dospela prax všeobecných súdov Slovenskej republiky až v\nsúvislosti s právnymi názormi najvyššieho súdu obsiahnutými v judikáte R 13/2009.“\n\n15.7. „Najvyšší súd v rozhodnutí z 31. mája 2007 sp. zn. 4 Cdo 177/2005, ktoré bolo publikované v\nZbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky ako judikát R 13/2009, pri\nriešení otázky odškodnenia väzby vyslovil záver, podľa ktorého nárok na náhradu nemajetkovej ujmy\ntreba posudzovať aj v súvislosti s čl. 5 ods. 1 a 5 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd\n(ďalej len „Dohovor“), i keď nárok na odškodnenie väzby vznikol podľa § 5 ods. 1 zákona č. 58/1969\nZb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným\npostupom (ďalej len „zákon č. 58/1969 Zb.). Najvyšší súd zdôraznil, že ustanovenie čl. 5 ods. 5 Dohovoru\nobsahuje tzv. neurčitý právny pojem, ktorý vyžaduje jeho aplikáciu na konkrétne skutkové okolnosti\nprípadu. Neurčité právne pojmy v žiadnom prípade nie sú ustanoveniami, ktoré by súdu umožňovali\nľubovôľu, alebo ktoré by umožňovali súdu absolútne neobmedzenú úvahu. Ich aplikáciu a výklad je\nsúd povinný vo svojom rozhodnutí zdôvodniť a vyrovnať sa s relevantnými argumentmi účastníka o\nneprimeranosti odškodnenia aj s prihliadnutím na rozsah odškodnenia v iných, prejednávanej veci\nobdobných veciach (najvyšší súd v tomto rozhodnutí poukázal na rozsudok ESĽP zo 17. júla 2012 v\nprípade Winkler proti Slovenskej republike).“\n15.8. Nastolenou právnou otázkou sa dovolací súd rovnako zaoberal aj vo veci sp. zn. 2 Cdo 68/2017,\nsp. zn. 5 Cdo 201/2013, či sp. zn. 2 Cdo 95/2016.\n15.9. Z vyššie uvedeného vyplýva, že dovolateľkou nastolenú otázku dovolací súd už opakovane riešil.\nŽalovaná teda neopodstatnene namietala, že jej dovolanie prípustné podľa § 421 ods. 1 písm. b/ CSP.\nNesprávne označenie dovolacieho dôvodu si musela byť žalovaná vedomá už len z toho dôvodu, že v\niných veciach, nastoliac podobnú právnu otázku, túto podriadila pod režim dovolacieho dôvodu podľa §\n421 ods. 1 písm. a/ CSP (3 Cdo 19/2018, 3 Cdo 25/2019).\n16. Nie bez významu v danej veci bol obsah samotnej dovolateľkou nastolenej otázky, majúcej základ\nvo výklade ustanovenia § 17 ods. 2 až 4 zákona č. 514/2003 Z.z.\n16.1. Otázka - aká má byť výška náhrady nemajetkovej ujmy spôsobenej rozhodnutím o väzbe je vždy\nzávislá od výsledku posúdenia individuálnych, jedinečných skutkových okolností každej prejednávanej\nveci, ktoré sú nezameniteľné s okolnosťami relevantnými v iných veciach. Vyplýva to predovšetkým z\ntoho, že citované zákonné ustanovenie predstavuje normu s relatívne neurčitou hypotézou, ktorá nie\nje stanovená priamo právnym predpisom, a ktorá tak prenecháva súdu, aby podľa svojho uváženia v\nkaždom jednotlivom prípade vymedzil sám hypotézu právnej normy zo širokého, iba málo obmedzeného\nokruhu okolností. Pokiaľ je teda účelom § 421 ods. 1 písm. b/ CSP zo širších hľadísk tiež to,\naby sa vyriešením niektorej, dosiaľ ešte dovolacím súdom nevyriešenej, právnej otázky vytvorila a\nustálila rozhodovacia prax dovolacieho súdu, je namieste konštatovanie, že vyriešením takto vysoko\nindividuálnej otázky (akou je určenie výšky náhrady nemajetkovej ujmy spôsobenej rozhodnutím o\nväzbe) sa ani nemôže vytvoriť ustálená rozhodovacia prax dovolacieho súdu. Pri posúdení a hodnotení\nzákonom ustanovených východísk (ktoré sú navyše dané iba príkladmo a sú limitované iba zhora,\npozn.) postupujú totiž súdy vždy diferencovane v každom konkrétnom prípade a nezotrvávajú na určitých\nstriktných hraniciach (porovnaj 3 Cdo 226/2017).\n16.2. V tejto súvislosti je potrebné uviesť, že závery súdov pri posudzovaní nastolenej otázky sú\nvýsledkom procesu komplexného vyhodnotenia skutkových okolností prejednávanej veci, ktoré v konaní\nvyšli najavo a ktoré v rámci zásady voľného hodnotenia dôkazov súdy viedli k prijatiu toho-ktorého\nrozhodnutia; dovolací súd je navyše v zmysle § 442 CSP viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil\nodvolací súd (bod 14).\n16.3. Vec posudzujúci senát dovolacieho súdu je toho názoru, že nie je možné precedenčne zaviazať\nsúdy ku konkrétnemu spôsobu rozhodovania pri existencii viacerých zákonných okolností (§ 17 ods. 3\npísm. a/ až d/ zákona č. 514/2003 Z.z.), limitujúcich iba ods. 4 citovaného zákona, pretože tieto zákonné\npredpoklady sú vždy výsledkom posúdenia individuálnych skutkových okolností každej prejednávanej\nveci vo vzájomných súvislostiach.\n16.4. Žalovaná v podanom dovolaní nabáda dovolací súd k zjednocujúcemu postupu podľa § 8 ods. 3\nzákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch, čo je však nie celkom možné v podmienkach samotného dovolacieho\nprieskumu podľa § 421 ods. 1 písm. b/ CSP. Iniciovanie takéhoto postupu je možné spôsobom uvedeným\nv § 21 ods. 3 citovaného zákona. Podľa názoru vec posudzujúceho dovolacieho senátu však jadro\nnastoleného problému je možné primárne riešiť skôr v oblasti zákonodarnej činnosti (zmenou zákona)\nako prostredníctvom súdnoaplikačnej praxe.\n17. Vzhľadom na vyššie uvedené dovolací súd dovolanie žalovanej podľa § 421 ods. 1 písm. b/ CSP\nodmietol podľa § 447 písm. f/ CSP.\n\n18. Najvyšší súd rozhodnutie o nároku žalobkyne na náhradu trov konania o dovolaní neodôvodňuje (§\n451 ods. 3 veta druhá CSP).\n19. Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.\nPoučenie:\nProti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.", "vazby": {}, "cituje": [], "citovane_v": []}