{"guid": "0b3ea1d0-a099-439e-9708-9d166a088732:dcf90626-7f8c-4006-9853-742b00e882f1", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2020:1019200967.1", "spisova_znacka": "1Sžak/2/2020", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Sžak/2/2020 z 25. 2. 2020", "citacia": "rozsudok Najvyššieho súdu SR z 25. februára 2020, sp. zn. 1Sžak/2/2020, ECLI:SK:NSSR:2020:1019200967.1", "identifikacne_cislo": "1019200967", "sud": {"guid": "sud_100", "nazov": "Najvyšší súd", "typ": "najvyssi", "slug": "najvyssi-sud"}, "sudca": "JUDr. Igor Belko", "datum_vydania": "2020-02-25", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Iná povaha rozhodnutia"], "oblast": ["Správne právo"], "podoblast": ["Ostatné"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2002/480", "nazov": "zákon č. 480/2002 Z. z. o azyle", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2002/480", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/480-2002"}, {"iri": "/SK/ZZ/2002/480/#paragraf-11.odsek-1.pismeno-c", "nazov": "§ 11 ods. 1 písm. c) zákona č. 480/2002 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2002/480/#paragraf-11.odsek-1.pismeno-c", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/480-2002/paragraf-11"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/2002/480#paragraf-11"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/dcf90626-7f8c-4006-9853-742b00e882f1", "zdroj": "infosud", "url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2020:1019200967.1", "api_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2020:1019200967.1", "text_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2020:1019200967.1/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nNajvyšší súd\n1Sžak/2/2020\n1019200967\n25. 02. 2020\nJUDr. Igor Belko\nECLI:SK:NSSR:2020:1019200967.1\n\nROZSUDOK V MENE\nSLOVENSKEJ REPUBLIKY\nNajvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Igora Belka a členov\nsenátu Ing. JUDr. Miroslava Gavalca, PhD. a JUDr. Mariána Trenčana, v právnej veci sťažovateľa (pôv.\nžalobca): I. H., narodený XX.XX.XXXX, štátna príslušnosť: Indická republika, bez cestovného dokladu,\ntoho času pobytom XXX XX K. XX, Slovenská republika, zastúpeného Ligou za ľudské práva, občianske\nzdruženie so sídlom Baštová 5, 811 03 Bratislava, proti žalovanému: Ministerstvo vnútra Slovenskej\nrepubliky, Migračný úrad, Pivonková 6, 812 72 Bratislava, o správnej žalobe vo veciach azylu, o kasačnej\nsťažnosti sťažovateľa proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 8SaZ/8/2019-44 zo dňa 14.\noktóbra 2019, takto\nrozhodol:\nNajvyšší súd Slovenskej republiky kasačnú sťažnosť z a m i e t a .\nSťažovateľovi právo na náhradu trov kasačného konania n e p r i z n á v a.\nNajvyšší súd Slovenskej republiky návrh na priznanie odkladného účinku kasačnej sťažnosti z a m i e t a.\nodôvodnenie:\nI.\nKonanie na správnom orgáne\n1. Žalovaný rozhodnutím ČAS.: MU-DS-7-26/2019-Ž zo dňa 18.06.2019 (ďalej len „preskúmavané\nrozhodnutie\") v zmysle § 11 ods. 1 písm. c) a ods. 3 zákona č. 480/2002 Z. z. o azyle a o zmene a\ndoplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zák. č. 480/2002 Z.z.\") zamietol\nžiadosť sťažovateľa o udelenie azylu ako neprípustnú a súčasne vyslovil, že na konanie je príslušná\nTalianska republika.\n2. Preskúmavané rozhodnutie odôvodnil tým, že preverením daktyloskopických odtlačkov prstov\nsťažovateľa podľa Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 604/2013 z 26. júna 2013,\nktorým sa stanovujú kritériá a mechanizmy na určenie členského štátu zodpovedného za posúdenie\nžiadosti o medzinárodnú ochranu podanej štátnym príslušníkom tretej krajiny alebo osobou bez štátnej\npríslušnosti v jednom z členských štátov (ďalej len „Dublinské nariadenie\") bolo zistené, že sťažovateľ\npožiadal o udelenie azylu v Rakúsku opakovane dňa 07.09.2011 a 21.06.2016 a na území Talianska\ndňa 12.03.2018.\n3. Dňa 29.03.2019 boli zaslané dožiadania o prijatie späť partnerským úradom Rakúska a Talianska\npodľa článku 18 ods. l písm. b) a zároveň v súlade s článkom 23 Dublinského nariadenia. Dňa 03.04.2019\nRakúsko písomne zamietlo prijatie späť z dôvodu, že medzi Rakúskom a Talianskom už v minulosti\nprebehlo dublinské konanie a Taliansko prijalo zodpovednosť za sťažovateľa.\n\n4. Dňa 12.04.2019 Taliansku uplynula podľa článku 25 ods. 2 Dublinského nariadenia lehota na\nodpoveď na dožiadanie o prijatie späť. Keďže Taliansko v danej lehote neodpovedalo, konkludentne\ntak akceptovalo prijatie späť sťažovateľa podľa článku 18 ods. 1 písm. b) Dublinského nariadenia, čím\nsúhlasilo s jeho odovzdaním na svoje územie. Dňa 15.04.2019 bola talianskemu partnerskému úradu\nzaslaná informácia o povinnej akceptácii prijatia späť, pričom Taliansko dňa 17.05.2019 túto povinnú\nakceptáciu potvrdilo.\n5. Ďalej v odôvodnení uviedol, že posudzovaním stavu azylového konania a prijímacích podmienok\na možnej existencie rizika neľudského alebo ponižujúceho zaobchádzania zistil, že Taliansko je\nplnohodnotným partnerom, ktorý dodržiava všetky medzinárodné dohody a práva žiadateľov o azyl.\n6. Sťažovateľ, poukazujúc na čl. 14 a 16 preambuly Dublinského nariadenia, žiadal zváženie možnosti\nponechania zodpovednosti za posúdenie žiadosti o azyl na strane Slovenskej republiky, s ohľadom\nna zachovanie jeho rodinných väzieb s jeho rodinou, t. j. manželkou a novonarodenou dcérou. Na\nuvedenú žiadosť žalovaný uviedol, že odovzdaním sťažovateľa nedôjde k porušeniu jeho práva na\nrodinný život tak, ako mu ho garantuje článok 8 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd, ale nanajvýš\nk sťaženiu výkonu tohto práva. Skutočný rodinný život môže viesť aj v inom členskom štáte, pričom k\nSlovenskej republike nemá sťažovateľ právny vzťah. Žalovaný nemal vedomosť o tom, že by maloletá\ndcéra sťažovateľa vzhľadom na zdravotný stav, resp. z iného dôvodu, bola závislá na starostlivosti\nsvojho otca a nakoľko žije spoločne so svojou matkou, ktorá sa o ňu riadne stará, uplatnenie článku 16\npreambuly Dublinského nariadenia nie je relevantné.\n7. Žalovaný po zvážení aplikácie čl. 17 Dublinského nariadenia dospel k záveru, že jeho uplatnenie\nnepovažuje za relevantné. Uvedený článok je ustanovením upravujúcim právo a nie povinnosť každého\nčlenského štátu odkloniť sa od záväzných dublinských kritérií. Poukázal na rozsudok Krajského súdu v\nBratislave zo dňa 03.04.2019 pod sp. zn. 4SaZ/2/2019-37, podľa ktorého Dublinské nariadenie pripúšťa\npostup podľa článku 17 iba ako možnosť - t. z. oprávnenie členského štátu, teda nie ako povinnosť. Je\npreto výsostne na rozhodnutí Slovenskej republiky, či prevezme zodpovednosť za posúdenie žiadosti o\nudelenie azylu. Z uvedeného dôvodu správny orgán nemá ani povinnosť odôvodňovať, prečo nepristúpil\nk prevzatiu zodpovednosti za posúdenie aktuálnej žiadosti o medzinárodnú ochranu.\n8. Vyššie uvedený článok, hoci sa v ňom uvádzajú humanitárne dôvody založené najmä na rodinných\nalebo kultúrnych aspektoch, nie je možné stotožňovať s humanitárnymi dôvodmi na udelenie azylu\ndefinovanými v § 9 zák. č. 480/2002 Z.z. Účelom § 9 nemá byť rozširovanie okruhu osôb, ktorým sa\nudelí azyl na účel zlúčenia rodiny, resp. poskytne doplnková ochrana, keďže otázka zlúčenia rodiny je\nupravená v § 10, resp. v § 13b.\n9. Záverom poukázal na rozsudok Súdneho dvora Európskej únie C - 661/17, bod 58, z ktorého vyplynulo\nnajmä, že čl. 17 ods. 1 Dublinského nariadenia je fakultatívnym ustanovením, ktorého uplatnenie\nnepodlieha nijakej osobitnej podmienke, pričom jeho cieľom je umožniť každému členskému štátu.\naby v závislosti od politických, humanitárnych alebo praktických aspektov suverénne rozhodol, že sám\npreskúma žiadosť o medzinárodnú ochranu, aj keď za takéto preskúmanie nie je zodpovedný.\nII.\nKonanie na Krajskom súde\n10. Sťažovateľ podal proti preskúmavanému rozhodnutiu na Krajský súd v Bratislave správnu žalobu\nvo veci azylu podľa Štvrtej hlavy Tretej časti zákona č. 162/2015 Z.z. Správny súdny poriadok v znení\nneskorších predpisov (ďalej len „S.s.p.\") s nasledujúcimi žalobnými bodmi (§ 182 ods. 1 písm. e/ S.s.p.):\n- žalovaný na zistený skutkový stav nesprávne a selektívne aplikoval iba jednu právnu normu, namiesto\ntoho, aby situáciu posúdil v súlade so všeobecne záväznými prameňmi práva;\n- z článku 7 ods. 5 Ústavy SR žalovanému vyplýva povinnosť zohľadniť EDĽP a pri svojej rozhodovacej\nčinnosti je viazaný Dublinským nariadením a súčasne aj EDĽP, s tým že nariadenie tieto kritéria stanovuje\nako hľadiská pre zváženie využitia možností podľa článku 17;\n- žalovaný sa mal riadiť kritériami najlepšieho záujmu dieťaťa, jednoty rodiny a ochrany rodinného a\nsúkromného života, a to s poukazom na nález Ústavného súdu SR III. ÚS 331/09-37 zo dňa 16.12.2009;\n- žalovaný mal pri zvažovaní zásahu do základného ľudského práva posudzovať všetky tri zložky testu\nproporcionality a na ich základe vyhodnotiť, či je oprávnený do práva žalobcu zasiahnuť;\n\n- žalovaný mal aplikovať čl. 17 a na základe zohľadnenia zisteného skutkového stavu mal zodpovednosť\nza posúdenie žiadosti o azyl v merite veci ponechať Slovenskej republike.\n11. Krajský súd v Bratislave v konaní podľa ust. § 207 a nasl. S.s.p. pri neformálnom posudzovaní žaloby\n(§ 206 ods. 3 S.s.p.) zistil, že sťažovateľovi nebolo možné vyhovieť z nasledujúcich dôvodov:\n- v zistení skutkového stavu nedošlo k logickému rozporu v hodnotení dôkazov, prípadne poznatkov,\nktoré vyplynuli z konania, alebo ktoré vyšli najavo inak z hľadiska závažnosti, zákonnosti, pravdivosti,\neventuálnej vierohodnosti;\n- správnemu orgánu nemožno vytknúť, že by vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov\nnevyplynuli, ani inak nevyšli počas jeho konania najavo, že by opomenul niektoré rozhodujúce\nskutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané, alebo že by v jeho hodnotení dôkazov bol\nlogický rozpor, prípadne že by výsledok jeho hodnotenia dôkazov nezodpovedal tomu, čo malo byť\nzistené, alebo že by na zistený skutkový stav aplikoval nesprávne zákonné ustanovenia alebo použité\nzákonné ustanovenia nesprávne vyložil;\n- správne a zákonne zistený skutkový stav teda vytvára predpoklad právnej situácie nesprávneho\nprávneho posúdenia veci, z čoho možno logicky vyvodiť, že rozhodnutie správneho orgánu nemôže\ntrpieť vadou nedostatočne zisteného skutkového stavu a súčasne aj nesprávneho právneho posúdenia\nveci;\n- článok 17 Dublinského nariadenia je ustanovenie upravujúce právo a nie povinnosť odkloniť sa od\nzáväzných kritérií;\n- je výsostne na rozhodnutí Slovenskej republiky, či prevezme zodpovednosť za posúdenie žiadosti o\nazyl, za ktorej posúdenie je zodpovedný iný členský štát, pričom žalovaného nezaťažuje ani povinnosť\nodôvodňovať svoj postup;\n- z administratívneho spisu je zrejmé, že sťažovateľ na Slovensko pricestoval primárne z dôvodu straty\nzamestnania v Rakúsku;\n- sťažovateľom predostretý rozširujúci výklad možnosti udelenia azylu na účel zlúčenia rodiny je\nneprípustný;\n- realizovaniu rodinného života, nebráni odovzdanie sťažovateľa, nakoľko jeho rešpektovanie\nnezaväzuje k prevzatiu povinnosti zabezpečiť podmienky na jeho realizáciu na území krajiny, v ktorej\nžiadateľ požiadal o udelenie azylu;\n- legislatívna úprava zastrešujúca vedenie rodinného života a priori a generálne nevylučuje možnosť\nzlúčenia rodiny občianky Slovenskej republiky s cudzincom, ale postupom podľa inej zákonnej úpravy\nako je zák. č. 480/2002 Z.z..\nIII.\nKonanie na kasačnom súde\nA)\n12. Proti rozsudku krajského súdu sťažovateľ v zákonnej lehote podal kasačnú sťažnosť z dôvodu\nuvedeného v § 440 ods. 1 písm. f) a g) S.s.p., t.j. krajský súd nesprávnym procesným postupom\nznemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k\nporušeniu práva na spravodlivý proces a rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci.\n13. Sťažovateľ v nasledujúcich sťažnostných bodoch v súlade s § 445 ods. 1 písm. c) S.s.p. najmä\nuviedol, že\n- orgány verejnej správy majú povinnosť medzinárodné zmluvy (najmä EDĽP, Charta základných práv\nEurópskej únie a Dohovor o právach dieťaťa) v konaniach aplikačne uprednostniť pred zákonnou\núpravou, pričom ak dochádza k obmedzeniu práv z nich vyplývajúcich, musia náležite zohľadniť a\nvysporiadať sa s týmito dokumentmi;\n- argumentácia žalovaného, týkajúca sa sťaženia výkonu práva na rodinný život ako aj konštatovanie,\nže ochrana ľudských práv a základných slobôd ako aj práva dieťaťa sú vykonávané inými právnymi\nnormami ako Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd a nie je možné dovolávať sa\nustanovení týchto noriem prostredníctvom Dublinského nariadenia je nesprávnym právnym posúdením;\n- žalovaný sa mal vysporiadať najmä s kritériami najlepšieho záujmu dieťaťa, jednoty rodiny a ochrany\nrodinného a súkromného života;\n- sťažovateľ vedie so svojou manželkou a dcérou (slovenské občianky) rodinný život v spoločnej\ndomácnosti. Takýto stav mal byť v rozhodnutí zohľadnený a subsumovaný pod sťažovateľom citované\nprávne normy - žalovaný mal jasne uviesť prečo tak neučinil, keďže právna úprava s vyššie uvedenými\nprincípmi jasne pracuje a stanovuje ich ako podstatné a záväzné kritériá pri určení zodpovednosti;\n\n- podľa nálezu Ústavného súdu SR III. ÚS 331/09-37 zo dňa 16.12.2009 ak manželstvo sťažovateľa\nspadá do sféry ochrany poskytovanej prostredníctvom čl. 8 ods. 1 EDĽP, vyžadovali kritériá vyplývajúce z\nčl. 8 ods. 2 náležité posúdenie, či odoprenie povolenia na trvalý pobyt možno v danom prípade považovať\nza zásah do jeho práva na rešpektovanie rodinného života, a ak áno, či tento zásah sledoval legitímny\nciel' uvedený v čl. 8 ods. 2, a taktiež, či bol primeraný v zmysle rešpektovania spravodlivej rovnováhy\nmedzi závažnosťou a naliehavosťou verejného záujmu reprezentovaného sledovaným legitímnym\ncieľom a ochranou sťažovateľovho rodinného života;\n- žalovaný a krajský súd, mali pri zvažovaní zásahu do sťažovateľovho základného ľudského práva\nposudzovať vykonať test proporcionality, pričom v rámci testu potrebnosti, t. j. či je zvolená úprava\npotrebná v tom zmysle, že nezasahuje do základného práva vo väčšom rozsahu, než je prípustné,\nexistuje alternatívna úprava (čl. 17 Dublinského nariadenia), dosahujúca rovnaký cieľ pri menšom\nzásahu;\n- krajský súd nesplnil procesnú povinnosť riadne odôvodniť rozhodnutie;\n- odôvodnenie na strane 8 napadnutého rozsudku (kde sa zaoberá dôvodmi pre udelenie azylu)\nnezodpovedá predmetu konania, ktorým nebolo preskúmanie samotných azylových dôvodov ale\nsprávne konanie podľa Dublinského nariadenia;\n14. Sťažovateľ v súlade s § 447 S.s.p. navrhol, aby kasačný súd uznesením priznal kasačnej sťažnosti\nodkladný účinok, nakoľko okamžitým výkonom, preskúmavaného rozhodnutia a jeho ďalšími právnymi\nnásledkami by sťažovateľovi hrozila závažná ujma, spočívajúca v hrozbe odovzdania do Talianska a\nporušení práva na rodinný a súkromný život podľa čl. 8 EDĽP.\n15. Záverom navrhol, aby kasačný súd napadnutý rozsudok Krajského súdu v Bratislave zmenil tak, že\npreskúmavané rozhodnutie zrušuje a vec vracia žalovanému na ďalšie konanie.\nB)\n16. Žalovaný vo vyjadrení ku kasačnej sťažnosti sťažovateľa zo dňa 23.12.2019 najmä uviedol, že\n- uzatvorenie manželstva je len formálny krok, ktorý sám o sebe skutočný rodinný život nevytvára;\n- sťažovateľ má so slovenskou štátnou občiankou dcéru (nar. XX.XX.XXXX) pričom na Slovensko\npricestoval až potom, keď v Rakúsku stratil prácu, dňa 15.03.2019, z čoho možno usúdiť, že na území\nRakúska sa zdržiaval aj po narodení dcéry, pričom starostlivosť o dieťa zostala na jeho družke;\n- čl. 17 ods. 1 Dublinského nariadenia je fakultatívnej povahy;\n- odovzdanie do iného členského štátu nemožno posudzovať ako rozhodnutie vo veci samej ale ide len\no procesné rozhodnutie, ktorý štát bude žiadosť o udelenie azylu posudzovať;\n- preskúmavané rozhodnutie nie je rozhodnutím, ktoré by sťažovateľovi znemožňovalo viesť rodinný\nživot na území SR;\n- právne predpisy nemôžu suplovať povolenie pobytu osobám, ktoré nespĺňajú podmienky na získanie\nmedzinárodnej ochrany;\n- otázku zlúčenia rodiny na území Slovenskej republiky je možné riešiť podľa zákona č. 404/2011 Z.z. o\npobyte cudzincov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov.\n17. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti navrhol, aby kasačný súd zamietol kasačnú sťažnosť proti\nrozsudku krajského súdu.\nIII.\nPrávny názor kasačného súdu\n18. Senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky konajúci ako kasačný súd (§ 438 ods. 2 S.s.p.)\npredovšetkým postupom podľa § 452 ods. 1 v spojení s § 439 S.s.p. preskúmal prípustnosť kasačnej\nsťažnosti a z toho vyplývajúce možné dôvody jej odmietnutia. Po zistení, že kasačnú sťažnosť podal\nsťažovateľ v lehote včas (§ 443 ods. 1 S.s.p.) s prihliadnutím na neformálnosť posudzovania kasačnej\nsťažnosti (§ 453 ods. 2 v spojení s § 206 ods. 3 S.s.p.) preskúmal napadnutý rozsudok krajského súdu\nspolu s konaním, ktoré predchádzalo jeho vydaniu, a jednomyseľne (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z.z.\no súdoch) dospel k záveru, že kasačnú sťažnosť je potrebné zamietnuť (§ 461 S.s.p.).\n19. Rozhodol v lehote vymedzenej v ustanovení § 458 ods. 1 S.s.p. bez nariadenia pojednávania (§ 455\nS.s.p.) s tým, že deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený na úradnej tabuli súdu a na internetovej\nstránke Najvyššieho súdu Slovenskej republiky. Rozsudok bol verejne vyhlásený dňa 25. februára 2020\n(§ 137 ods. 4 v spojení s § 452 ods. 1 S.s.p.).\n\nPodľa § 11 ods. 1 písm. c) zák. č. 480/2002 Z.z. ministerstvo zamietne žiadosť o udelenie azylu ako\nneprípustnú, ak je na konanie o udelenie azylu príslušný iný štát.\nPodľa § 11 ods. 3 zák. č. 480/2002 Z.z. ministerstvo bezodkladne informuje žiadateľa o tom, že zisťuje,\nči je iný štát príslušný na konanie o udelenie azylu; počas zisťovania neplynie lehota na rozhodnutie.\nMinisterstvo vo výroku rozhodnutia podľa odseku 1 písm. c) uvedie aj štát, ktorý je príslušný na konanie\no udelenie azylu.\n20. Konanie o udelenie azylu na území Slovenskej republiky je upravené v zák. č. 480/2002 Z.z.\nUdelenie azylu na území Slovenskej republiky je spojené so splnením podmienok taxatívne uvedených\nv ustanovení § 8 zák. č. 480/2002 Z.z., t. j. v prípade žiadateľa o azyl musia byť preukázané\nopodstatnené obavy z prenasledovania z rasových, národnostných alebo náboženských dôvodov,\nz dôvodov zastávania určitých politických názorov alebo príslušnosti k určitej sociálnej skupine,\nprenasledovania za uplatňovanie politických práv a slobôd a vzhľadom na tieto obavy sa nemôže alebo\nnechce vrátiť do tohto štátu.\n21. V citovanom ustanovení ide o zákonné vyjadrenie ústavnej garancie poskytovania azylu cudzincom\nprenasledovaným za uplatňovanie politických práv a slobôd (čl. 53 prvá veta Ústavy Slovenskej\nrepubliky).\n22. Zamietnutie žiadosti ako neprípustnej podľa § 11 ods. 1 písm. c) zák. č. 480/2002 Z.z. je rozhodnutím\nprocesnej povahy, pričom príslušný správny orgán nepristúpi k preskúmaniu dôvodov podanej žiadosti,\nnakoľko zistil, že podľa Dublinského nariadenia je na konanie o udelenie azylu príslušný iný členský štát\nEurópskej únie. Takémuto rozhodnutiu predchádza tzv. dublinské konanie, ktorého úlohou je zistiť, ktorý\nčlenský štát je príslušný na posúdenie žiadosti o azyl.\n23. Z obsahu administratívneho spisu (č. l. 69, MU-DS-7-12/2019-Ž) vyplynulo, že sťažovateľ požiadal\no azyl v Rakúsku opakovane dňa 07.09.2011 a 21.06.2016 a na území Talianska dňa 12.03.2018. Na\núzemí Slovenskej republiky sťažovateľ požiadal o udelenie azylu dňa 19.03.2019. Dňa 29.03.2019 boli\nzaslané dožiadania o prijatie späť partnerským úradom Rakúska a Talianska podľa článku 18 ods. l písm.\nb) a zároveň v súlade s článkom 23 Dublinského nariadenia. Dňa 03.04.2019 Rakúsko písomne zamietlo\nprijatie späť z dôvodu, že medzi Rakúskom a Talianskom už v minulosti prebehlo dublinské konanie\na Taliansko prijalo zodpovednosť za sťažovateľa. Dňa 12.04.2019 Taliansku uplynula podľa článku 25\nods. 2 Dublinského nariadenia lehota na odpoveď na dožiadanie o prijatie späť. Keďže Taliansko v danej\nlehote neodpovedalo, konkludentne tak akceptovalo prijatie späť sťažovateľa podľa článku 18 ods. 1\npísm. b) Dublinského nariadenia, čím súhlasilo s jeho odovzdaním na svoje územie. Dňa 15.04.2019\nbola talianskemu partnerskému úradu zaslaná informácia o povinnej akceptácii prijatia späť, pričom\nTaliansko dňa 17.05.2019 túto povinnú akceptáciu potvrdilo\n24. Na základe týchto skutočností žalovaný o žiadosti rozhodol preskúmavaným rozhodnutím tak, že\nžiadosť v zmysle § 11 ods. 1 písm. c) zák. č. 480/2002 Z.z. zamietol ako neprípustnú a súčasne rozhodol,\nže na konanie je príslušná Talianska republika.\n25. Z administratívneho spisu je zjavné, že žalovaný vykonal v konaní náležité dokazovanie procesne\nlegálnymi dôkazmi, a to výsluchom sťažovateľa, lustráciami v informačných systémoch a obsahom\npísomnej odpovede na dopyt žalovaného z partnerského úradu Talianska, ktoré vyhodnotil z hľadiska\nzodpovednosti za posúdenie žiadosti sťažovateľa o udelenie azylu v zmysle Dublinského nariadenia.\nV konaní pred žalovaným bolo teda bez akýchkoľvek pochybností zistené, že sťažovateľ v minulosti\ndvakrát požiadal o udelenie azylu v Rakúsku, a (naposledy) jedenkrát v Taliansku čo napokon ani\nsťažovateľ nespochybňoval. Ak teda žalovaný rozhodol o tom, že na prejednanie aktuálnej žiadosti\nsťažovateľa o azyl je príslušná Talianska republika, rozhodnutie je v súlade s čl. 3 ods. 1 a čl. 7\nDublinského nariadenia.\n26. V kasačnej sťažnosti sťažovateľ v prvom rade namietal neuplatnenie čl. 17 Dublinského nariadenia\n(ustanovenie o práve vlastného uváženia). Potrebu jeho aplikácie odôvodňoval tým, že jeho odovzdaním\ndo Talianska dôjde k porušeniu jeho práva na rodinný a súkromný život podľa čl. 8 EDĽP, nakoľko má so\nsvojou manželkou - občiankou Slovenskej republiky maloletú dcéru (tiež občianka Slovenskej republiky),\npričom obe v súčasnosti žijú na území Slovenskej republiky. Sťažovateľ vyjadril úmysel starať sa o svoju\nmanželku a dcéru.\n\nPodľa čl. 17 ods. 1 Dublinského nariadenia odchylne od článku 3 ods. 1 môže každý členský štát\nrozhodnúť, že posúdi žiadosť o medzinárodnú ochranu, ktorú mu podal štátny príslušník tretej krajiny\nalebo osoba bez štátnej príslušnosti, dokonca aj keď mu podľa kritérií stanovených v tomto nariadení\nneprislúcha zodpovednosť za takéto posúdenie.\nČlenský štát, ktorý sa rozhodne posúdiť žiadosť o medzinárodnú ochranu podľa tohto odseku, sa stane\nzodpovedným členským štátom a prevezme záväzky súvisiace s takouto zodpovednosťou. V príslušných\nprípadoch informuje prostredníctvom elektronickej komunikačnej siete \"DubliNet\" vytvorenej na základe\nčlánku 18 nariadenia (ES) č. 1560/2003 členský štát, ktorý bol predtým zodpovedný, členský štát, ktorý\nuskutočňuje proces určenia zodpovedného členského štátu alebo členský štát, ktorý bol dožiadaný, aby\nprevzal žiadateľa, alebo ho prijal späť.\nČlenský štát, ktorý sa v súlade s týmto odsekom stáva zodpovedným, túto skutočnosť bezodkladne\nuvedie v systéme Eurodac v súlade s nariadením (EÚ) č. 603/2013 doplnením dátumu, kedy bolo prijaté\nrozhodnutie posúdiť žiadosť.\n27. Kasačný súd uvádza, že na aplikáciu čl. 17 Dublinského nariadenia nie je právny nárok a je\nteda na úvahe správneho orgánu, ako rozhodne. V tejto súvislosti žalovaný správne poukázal na\nzávery Súdneho dvora Európskej únie zo dňa 23.01.2019, M.A. a i. proti The International Protection\nAppeals Tribunal a i., C-661/17, EU:C:2019:53, bod 58: „Zo znenia článku 17 ods. 1 nariadenia Dublin\nIII jasne vyplýva, že toto ustanovenie je fakultatívnej povahy, keďže ponecháva na úvahu každého\nčlenského štátu, aby rozhodol, či pristúpi k posúdeniu žiadosti o medzinárodnú ochranu, ktorá mu je\npredložená, hoci podľa kritérií na určenie zodpovedného členského štátu definovaných v tomto nariadení\nnie je povinný vykonať toto posúdenie. Uplatnenie tejto možnosti navyše nepodlieha nijakej osobitnej\npodmienke (pozri v tomto zmysle rozsudok z 30. mája 2013, Halaf, C-528/11, EU:C:2013:342, bod 36).\"\n28. Aj napriek tomu, že normotvorca Únie (ako to vyplýva z bodu 14 a 16 odôvodnenia Dublinského\nnariadenia) vyzdvihol rešpektovanie rodinného života a dodržiavanie zásady jednoty rodiny a\nnajlepších záujmov dieťaťa, vyššie citovaným ustanovením bola členským štátom, v procese určovania\nzodpovednosti za posúdenie žiadosti o azyl, priznaná voľná úvaha, ktorej rozsah nie je nijako\nobmedzený. Zo samotného znenia čl. 17 ods. 1 Dublinského nariadenia vyplýva absencia akýchkoľvek\npodmienok pre jeho aplikáciu.\n29. Pokiaľ sťažovateľ tvrdil, že v jeho prípade existujú dôvody, pre ktoré žalovaný mal využiť svoje\noprávnenie podľa čl. 17 ods. 1 (ktoré naopak, žiadne konkrétne dôvody neustanovuje), kasačný súd\ntento sťažnostný bod považoval za nedôvodný. Uvedeným článkom nebolo zakotvené oprávnenie\nžiadateľa o medzinárodnú ochranu domáhať sa, aby bola jeho žiadosť preskúmaná v krajine, v ktorej\no medzinárodnú ochranu požiadal, ale možnosť členského štátu (vzhľadom na zachovanie výsad\nčlenských štátov pri výkone práva poskytnúť medzinárodnú ochranu) ponechať si žiadateľa na svojom\núzemí a rozhodnúť tak o jeho žiadosti. K uvedenému kasačný súd dodáva, že postup, ktorého sa\nsťažovateľ domáha, by v podstate obchádzal pravidlá a zmysel Dublinského nariadenia.\n30. Pokiaľ ide o rozhodnutie o nevyužití oprávnenia podľa čl. 17, nie je povinnosťou správneho\norgánu takýto záver výslovne odôvodniť. Na druhej strane, vyjadrenie suverenity štátu v tejto podobe\nneznamená oprávnenie ne/prijímať takéto rozhodnutia podľa ľubovôle, ale, v závislosti od individuálnych\nokolností konkrétneho prípadu, priestor pre hľadanie rozumných riešení. Orgán verejnej správy je pri\npoužití voľnej úvahy povinný rozhodovať tak, aby bola zachovaná právna istota a predvídateľnosť\njeho postupu v súlade so zákonom a medzinárodnými dohovormi, ktorými je Slovenská republika\nviazaná (m.m. rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1Sža/12/2010). Správny\norgán postupujúc v súlade so zásadou individuálneho posudzovania žiadosti o udelenie medzinárodnej\nochrany sa v rámci ústavných mantinelov môže pohybovať relatívne voľne v medziach správneho\nuváženia a pokiaľ sa v konaní vyskytne prvok, spochybňujúci vhodnosť odovzdania žiadateľa do\ninej členskej krajiny na účely posúdenia jeho žiadosti (napr. záujem na zachovaní jednoty rodiny),\nmusí sa s touto skutočnosťou vysporiadať a vysvetliť dôvody, ktoré ho viedli k prijatému záveru o\nnedôvodnosti aplikácie čl. 17 Dublinského nariadenia v odôvodnení preskúmavaného rozhodnutia. V\nopačnom prípade, t. j. ak nevyjdú takéto okolnosti najavo, absencia takejto úvahy nemá za následok\nnepreskúmateľnosť pre nedostatok dôvodov.\n31. Z obsahu preskúmavaného rozhodnutia vyplynulo, že žalovaný sa s vyššie nastolenou otázkou\nzaoberal, pričom svoje závery dostatočne odôvodnil. Najmä uviedol, že odovzdaním sťažovateľa do\n\nTalianska nedôjde k porušeniu jeho práva na rodinný život, tak ako mu ho garantuje článok 8 EDĽP, ale\nnanajvýš k sťaženiu výkonu tohto práva. Zároveň uviedol, že skutočný rodinný život môže sťažovateľ\nviesť so svojou rodinou aj v inom členskom štáte. Zároveň poukázal na rodinnú situáciu sťažovateľa.\nĎalej žalovaný upriamil pozornosť na to, že sťažovateľ má svoju rodinnú situáciu riešiť v rámci konania o\nudelenie pobytu na území Slovenskej republiky podľa zákona o pobyte cudzincov. Preto žalovaný dospel\nk záveru, že prevzatie zodpovednosti za posúdenie jeho žiadosti o azyl zo strany Slovenskej republiky\nnie je v danom prípade relevantné.\n32. Rozhodnutie žalovaného v tejto veci kasačný súd považoval za dostatočne odôvodnené, preto\nsťažnostný bod týkajúci sa aplikácie čl. 17 Dublinského nariadenia nebol dôvodný.\n33. Vo vzťahu k namietanej argumentácii krajského súdu, týkajúcej sa možností udelenia azylu na\núčel zlúčenia rodiny kasačný súd dodáva, že uvedené závery krajského súdu boli, vzhľadom na\npovahu preskúmavaného rozhodnutia (nedošlo k preskúmaniu dôvodov žiadosti o azyl) nadbytočné. K\nneuplatneniu čl. 17 Dublinského nariadenia sa však (stručne) vyjadril v rovnakom duchu ako kasačný\nsúd, preto sa nebolo možné stotožniť so sťažnostnými bodmi o nesprávnom právnom posúdení veci a\nnedostatočnom odôvodnení napadnutého rozsudku.\n34. Z obsahu napadnutého rozsudku bolo aj napriek vyššie uvedenému zjavné z akých dôvodov\npovažoval preskúmavané rozhodnutie za zákonné. V tejto súvislosti kasačný súd poukazuje na\nuznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky, sp. zn. IV. ÚS 115/03, z 3. júla 2003 v zmysle ktorého:\n\"Všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na\ntie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ\nrozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto\nodôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu (prvostupňového, ale aj odvolacieho), ktoré stručne a\njasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, stačí na záver o tom, že z tohto aspektu je plne\nrealizované základné právo účastníka na spravodlivý proces.\"\nV.\n35. Z uvedených dôvodov dospel kasačný súd k záveru, že krajský súd neporušil zákon, keď správnu\nžalobu zamietol, kasačná sťažnosť teda nie je dôvodná a preto ju v súlade s ust. § 461 S.s.p zamietol.\nPodľa § 447 ods. 1 S.s.p. kasačný súd môže na návrh sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa\nuznesením priznať kasačnej sťažnosti odkladný účinok, ak by právnymi následkami napadnutého\nrozhodnutia krajského súdu hrozila závažná ujma a priznanie odkladného účinku nie je v rozpore s\nverejným záujmom.\nPodľa § 447 ods. 2 S.s.p. nastúpením odkladného účinku zo zákona alebo jeho priznaním na základe\nrozhodnutia kasačného súdu podľa odseku 1 sa do právoplatného rozhodnutia kasačného súdu o\nkasačnej sťažnosti pozastavujú účinky napadnutého rozhodnutia krajského súdu a takéto rozhodnutie\nnemôže byť podkladom na vydanie naň nadväzujúcich rozhodnutí alebo opatrení iných orgánov verejnej\nmoci. Na rozhodovanie o odkladnom účinku kasačnej sťažnosti sa primerane použijú ustanovenia §\n186 až § 189 okrem lehôt podľa § 187 ods. 1 a 3. Podľa § 188 SSP. Ak správny súd návrhu žalobcu\nnevyhovie, uznesením ho zamietne.\n36. Najvyšší súd Slovenskej republiky pri posudzovaní dôvodnosti návrhu sťažovateľa dospel k\nzáveru, že nie sú splnené zákonné predpoklady na priznanie odkladného účinku kasačnej sťažnosti.\nRozhodnutie kasačného súdu o priznaní odkladného účinku kasačnej sťažnosti je potrebné považovať\nza výnimočné rozhodnutie. Výnimočnosť tohto procesného úkonu správneho súdu spočíva v tom,\nže takýmto pôsobením súdnej moci sa paralyzujú účinky právoplatného rozhodnutia krajského súdu.\nZo znenia ust. § 447 S.s.p. (ak by právnymi následkami napadnutého rozhodnutia krajského\nsúdu hrozila závažná ujma a priznanie odkladného účinku nie je v rozpore s verejným záujmom)\nnepochybne vyplýva, že odkladný účinok kasačnej sťažnosti v prvom rade pôsobí len na právne\núčinky napadnutého rozhodnutia krajského súdu. Právna úprava neumožňuje kasačnému súdu v\nrámci rozhodnutia o priznaní odkladného účinku kasačnej sťažnosti samostatne odložiť aj účinky\nadministratívneho rozhodnutia. Takýto právny stav je možné dosiahnuť jedine v prípade ak rozhodnutie\nkasačného súdu podľa § 447 S.s.p. zachováva odkladný účinok smerujúci voči rozhodnutiu, opatreniu\nalebo inému zásahu orgánu verejnej správy, ak tento nastúpil už v konaní pred krajským súdom. V\n\nprípade absencie odkladného účinku správnej žaloby v konaní pred krajským súdom (bezprostredne\npred právoplatnosťou napadnutého rozhodnutia), ktorý správnu žalobu zamietol, priznanie odkladného\núčinku kasačnej sťažnosti by nemalo žiadny vplyv na rozhodnutie preskúmavaného rozhodnutia orgánu\nverejnej správy.\n37. Správny súdny poriadok rozlišuje prípady, kedy odkladný účinok správnej žaloby ex lege (t.j. ak\ntak ustanovuje S.s.p. alebo osobitný právny predpis) jej podaním a na základe rozhodnutia krajského\nsúdu o jeho priznaní. Správna žaloba vo veciach azylu, podaná proti rozhodnutiu o zamietnutí žiadosti\no udelenie azylu ako neprípustnej podľa § 11 ods. 1 písm. c) zák. č. 480/2002 Z.z., sama o sebe nemá\nodkladný účinok ex lege (Správny súdny poriadok s v ust. § 213 ods. 1 s podaním správnej žaloby\nvo veciach azylu spája nastúpenie odkladného účinku za predpokladu jeho nevylúčenia osobitným\npredpisom, t. j. zák. č. 480/2002 Z.z., pričom v zmysle § 21 ods. 2 tohto zákona podanie správnej žaloby\nproti rozhodnutiu ministerstva o zamietnutí žiadosti o udelenie azylu ako neprípustnej podľa § 11 ods.\n1 písm. a), c) až f) nemá odkladný účinok).\n38. Krajský súd v Bratislave uznesením č.k. 8SaZ/8/2019-31 zo dňa 1. augusta 2019 zamietol návrh na\npriznanie odkladného účinku správnej žalobe. Nakoľko v konaní pred krajským súdom podaná správna\nžaloba nemala odkladný účinok, a teda právoplatnosťou napadnutého rozsudku krajského súdu ani\nnemohlo dôjsť k jeho zániku a žiadnemu z účastníkov konania neboli uložené povinnosti, kasačný súd\ndospel k záveru o nedôvodnosti návrhu na priznanie odkladného účinku kasačnej sťažnosti. Preto návrh\nna priznanie odkladného účinku kasačnej sťažnosti v zmysle ustanovenia § 447 ods. 2 S.s.p. v spojení\ns ustanovením § 188 S.s.p. zamietol.\n39. O trovách konania rozhodol kasačný súd podľa § 467 ods. 1 S.s.p. v spojení s § 167 ods. 1 S.s.p.\ntak, že sťažovateľovi, ktorý bol v konaní neúspešný nárok na náhradu trov konania nepriznal.\nPoučenie:\nProti tomuto rozsudku riadny opravný prostriedok n i e j e prípustný.", "vazby": {}, "cituje": [], "citovane_v": []}