{"guid": "cbfaaf34-6432-4ab6-975f-fcd47b11ed41:e001641e-edc0-4ad1-900e-d89805816781", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2020:1019200569.1", "spisova_znacka": "8Sžfk/5/2020", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 8Sžfk/5/2020 z 8. 12. 2020", "citacia": "rozsudok Najvyššieho súdu SR z 8. decembra 2020, sp. zn. 8Sžfk/5/2020, ECLI:SK:NSSR:2020:1019200569.1", "identifikacne_cislo": "1019200569", "sud": {"guid": "sud_100", "nazov": "Najvyšší súd", "typ": "najvyssi", "slug": "najvyssi-sud"}, "sudca": "JUDr. Ľubica Krišková", "sudca_id": 88, "sudca_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/sudca/judr-lubica-kriskova-88", "datum_vydania": "2020-12-08", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Iná povaha rozhodnutia"], "oblast": ["Správne právo"], "podoblast": ["Ostatné"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2015/162", "nazov": "SSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/162", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/162-2015"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/162/#paragraf-461", "nazov": "§ 461 SSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/162/#paragraf-461", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/162-2015/paragraf-461"}, {"iri": "/SK/ZZ/2004/222", "nazov": "zákon č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2004/222", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/222-2004"}, {"iri": "/SK/ZZ/2004/222/#paragraf-19.odsek-1", "nazov": "§ 19 ods. 1 zákona č. 222/2004 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2004/222/#paragraf-19.odsek-1", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/222-2004/paragraf-19"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/2015/162#paragraf-461", "/SK/ZZ/2004/222#paragraf-19"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/e001641e-edc0-4ad1-900e-d89805816781", "zdroj": "infosud", "url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2020:1019200569.1", "api_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2020:1019200569.1", "text_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2020:1019200569.1/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nNajvyšší súd\n8Sžfk/5/2020\n1019200569\n08. 12. 2020\nJUDr. Jaroslava Fúrová\nECLI:SK:NSSR:2020:1019200569.1\n\nROZSUDOK V MENE\nSLOVENSKEJ REPUBLIKY\nNajvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jaroslavy Fúrovej\na členov senátu Mgr. Petra Melichera a JUDr. Eriky Šobichovej, v právnej veci žalobcu: MARKET\nCENTRUM, s.r.o., so sídlom Gessayova 10, 851 03 Bratislava, IČO: 46 448 438, právne zastúpeného\nJUDr. Ing. Ľubomírom Havlíkom, advokátom so sídlom kancelárie Svätoplukova 28, 821 08 Bratislava,\nproti žalovanému: Finančnému riaditeľstvu SR, so sídlom Lazovná 63, 974 01 Banská Bystrica, o\npreskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 100350232/2019 z 1. decembra 2019 a o kasačnej\nsťažnosti žalovaného proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave č. k. 2S/80/2019-116 zo 7. augusta\n2019, takto\nrozhodol:\nNajvyšší súd Slovenskej republiky kasačnú sťažnosť z a m i e t a .\nŽalobcovi p r i z n á v a právo na náhradu trov kasačného konania.\nodôvodnenie:\nOdôvodnenie\n1. Krajský súd v Bratislave (ďalej len „správny súd“) rozsudkom č. k. 2S/80/2019-116 zo 7. augusta 2019\npodľa ust. § 191 ods. 1 písm. e) zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok (ďalej len „S.s.p.“)\nzrušil rozhodnutie žalovaného č. 100350232/2019 z 1. decembra 2019 spolu s rozhodnutím správcu\ndane - Daňového úradu Bratislava č. 102021779/2018 z 11. októbra 2018, ktorým bol žalobcovi vyrubený\nrozdiel dane v sume 38.821,10 eura na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie jún 2014, a vec\nvrátil správcovi dane na ďalšie konanie. Súčasne vyslovil, že žalobca má voči žalovanému právo na\núplnú náhradu trov konania.\n2. V odôvodnení rozsudku správny súd skonštatoval, že žalovaný a tiež správca dane vo svojich\nrozhodnutiach dospeli k záveru, že v konaní (daňovou kontrolou) bolo preukázané, že obchody\ndeklarované žalobcom ako titul na zdaniteľné plnenia, z ktorých mu vznikol nárok na odpočítanie\nDPH, neprebehli deklarovaným spôsobom a žalobca neuniesol dôkazné bremeno, keď sa mu právne\nrelevantným spôsobom nepodarilo preukázať prijatie zdaniteľných obchodov práve od dodávateľov\nSALIM SK, s.r.o. a MG WOOD- CORP s.r.o. vystavujúcich faktúry, ktorých pravdivosť bola správcom\ndane spochybnená. V danej súvislosti správny súd poukázal na početnú judikatúru Súdneho dvora\nEÚ zaoberajúcu sa výkladom záväzných dokumentov EÚ v oblasti spoločného systému DPH, napr.\nrozsudok vo veci C-80/11 z 21. júna 2012 - Mahagében a Dávid, rozsudok vo veci C-285/11 zo 6.\ndecembra 2012 - Bonik, rozsudok vo veci C-18/13 z 13. februára 2014 - Maks Pen, a podobne.\nVyplýva z nej, že právo zdaniteľných osôb odpočítať DPH, ktorú majú zaplatiť, DPH splatnú alebo\nuž zaplatenú na vstupe z tovarov, ktoré nadobudli, alebo služieb, ktoré prijali, predstavuje základnú\nzásadu spoločného systému DPH zavedeného právnou úpravou Únie. Ako Súdny dvor opakovane\n\nzdôraznil, právo na odpočítanie dane uvedené v článku 167 a nasl. smernice 2006/112 je neoddeliteľnou\nsúčasťou mechanizmu DPH a v zásade nemôže byť obmedzené. Predovšetkým sa toto právo uplatňuje\nbezprostredne na všetky dane zaťažujúce plnenia uskutočnené na vstupe, v kontexte čoho správny\nsúd odkázal na rozsudok Bonik bod 26 a citovanú judikatúru. Na odpočítanie je potrebné, aby dotknutá\nosoba bola jednak zdaniteľnou osobou v zmysle tejto smernice a jednak, aby zdaniteľná osoba\nvyužívala uvedené tovary a služby zakladajúce toto právo na výstupe pre potreby svojich vlastných\nzdaniteľných plnení, a že na vstupe musia byť tieto tovary a služby poskytnuté inou zdaniteľnou osobou,\nv kontexte čoho správny súd odkázal na rozsudok Bonik bod 29 a citovanú judikatúru. Ak sú tieto\npodmienky splnené, právo na odpočítanie dane nemôže byť v zásade zamietnuté. Z judikatúry Súdneho\ndvora EÚ vyplýva, že zdaniteľná osoba si nemôže odpočítať DPH, ktorá je uvedená na faktúrach\nvystavených dodávateľom v prípade, ak sa ukáže, že hoci bolo dodanie uskutočnené, no v skutočnosti\nnebolo vykonané ani dodávateľom, ani jeho subdodávateľom (napr. preto, že títo nedisponovali\npotrebnými zamestnancami, hmotnými prostriedkami a aktívami, že náklady na poskytnutie plnenia\nneboli zaznamenané v ich účtovníctve a totožnosť osôb, ktoré podpísali niektoré dokumenty ako\ndodávatelia, sa ukázala ako nejasná), avšak až za súčasného splnenia dvoch podmienok, a to,\nže táto skutočnosť predstavuje podvodné konanie a ak sa preukáže, že vzhľadom na objektívne\nskutočnosti predložené daňovými úradmi zdaniteľná osoba vedela alebo mala vedieť, že uvedené\nplnenie zakladajúce právo na odpočet dane bolo súčasťou podvodu, pričom prislúcha vnútroštátnemu\nsúdu túto skutočnosť overiť.\n3. V preskúmavanom nebolo sporné, že predmet dodávky existoval a že bol žalobcovi dodaný. Dôkazy\na zistenia správcu dane preukazujú, že samotná existencia tovaru a jeho dodávky v danom prípade\nnebola spochybnená, teda nešlo o tzv. „karuselový“ podvod. Za dodaný tovar žalobca zaplatil cenu aj\ns DPH, a to na základe faktúr vystavených obchodnými spoločnosťami SALIM SK, s.r.o. a MG WOODCORP s.r.o.. Daňové orgány tvrdili, že nebolo preukázané, že takto fakturovaný tovar bol žalobcovi\ndodaný tými dodávateľmi, ktorí sú uvedení na predmetných faktúrach, že týmto dodávateľom nevznikla\ndaňová povinnosť v zmysle § 19 ods. 1 zákona o DPH, a preto žalobcovi následne právo na odpočet\nDPH. Správny súd zdôraznil, že samotné tvrdenie daňových orgánov, že v prejednávanej veci nebolo\nplnenie poskytnuté žalobkyni skutočne vykonané dodávateľom uvedeným na faktúrach alebo jeho\nsubdodávateľmi, ešte nepostačuje na vylúčenie práva na odpočet, na ktoré má žalobca nárok. V danom\nkontexte správny súd odkázal na rozsudok Súdneho dvora EÚ, vo veci C18/13, bod 31, 32. Vychádzajúc\nzo známych právnych záverov Súdneho dvora EÚ neobstojí argumentácia žalovaného, ktorý jedným\ndychom tvrdí, že existenciu dodania nespochybňuje, ale má vážne pochybnosti o tom, že tovar dodali\ndeklarovaní dodávatelia. Správnemu súdu sú z jeho činnosti známe mnohé prípady, kedy správca\ndane v prípade podobných pochybností vykonal dôkladné preverovanie pohybu tovaru alebo služby a\nbez pochybností identifikoval ich pôvod, alebo ako boli dodávané - napr. opakovane, alebo sa vrátili\nsamotnému pôvodnému dodávateľovi. V súdenej veci takéto zistenia správcu dane absentujú, pričom\nako správny súd uviedol na odopretie práva na odpočet len pochybnosti o deklarovaných dodávateľoch\nnepostačuje. Za právne irelevantné bez ďalších dôkazov žalobcovej aktívnej účasti na danom procese\npovažoval správny súd aj skutočnosť, že dodávateľské a subdodávateľské spoločnosti zanikli zlúčením\ns inými subjektmi, boli vymazané z obchodného registra SR, resp. ich konateľmi sa stali zahraničné\nosoby. Ide o konanie, ktoré sa uskutočnilo mimo vplyvu žalobcu (resp. daňové orgány týmto smerom\nneviedli dokazovanie) a z hľadiska posúdenia nároku na odpočet dane z faktúr reálne uhradených za\ndodaný tovar je táto skutočnosť bez súvisu.\n4. Správny súd ďalej uviedol, že v predmetnej preskúmavanej veci mali daňové orgány pri vyrubovacom\nkonaní na výber z dvoch alternatív právneho posúdenia, ktoré záviseli od skutočného stavu veci\nzisteného pri daňovej kontrole. Pokiaľ by sa v konaní preukázalo, že zdaniteľné obchody neprebehli\nvôbec, že plnenia deklarované v dôkazoch produkovaných žalobcom sa u neho nenachádzali, resp.\npreukazne nezanechali žiadnu stopu svojej existencie, čiže mu neboli nikdy dodané, potom by bolo\nnamieste konštatovať, že žalobca bol súčasťou skupiny vzájomne prepojených platiteľov dane, pričom\ntíto vykonali viac súvisiacich plnení, ktoré ako celok vytvorili umelú situáciu, ktorej jediným cieľom bolo\nvytvoriť podmienky potrebné na vrátenie DPH zaplatenej na vstupe. Vtedy by na takéto plnenia daňové\norgány neprihliadali a žalobcovi by bolo možné odoprieť vrátenie príslušnej DPH na vstupe. Pokiaľ by sa\nv konaní preukázalo, že zdaniteľné obchody síce prebehli, avšak žalobca bol pritom súčasťou reťazca\nfiriem, v ktorom sa vyskytol daňový podvod, resp. jedna z osôb poskytujúcich zdaniteľné plnenia (alebo\nviaceré osoby) z reťazca, ktorá vystavila faktúru, sa dopustila nezákonnosti, v takom prípade mohli\ndaňové orgány zamietnuť žalobcovi právo odpočítať hodnotu splatnej alebo zaplatenej DPH, avšak len\n\nza predpokladu, že tieto orgány objektívne preukázali, že žalobca vedel alebo mal vedieť, že uvedené\nplnenie zakladajúce nárok na odpočet dane je súčasťou daňového podvodu zo strany osoby vystavujúcej\nfaktúru alebo iného predchádzajúceho subjektu dodávateľského reťazca. V danom kontexte správny\nsúd odkázal na rozsudok Súdneho dvora EÚ vo veci C-80/11 z 21. júna 2012 - Mahagében a Dávid,\nčl. 50. Daňové orgány na základe vykonaného dokazovania dospeli k presvedčeniu, že tovar nebol\ndodaný spoločnosťami SALIM SK, s.r.o. a MG WOOD-CORP s.r.o. a tvrdili, že týmito len prechádzal\nfakturačne (na tieto subjekty boli fiktívne vystavované faktúry). Zároveň však daňové orgány potvrdili,\nže tovar sa u žalobcu nachádzal a teda že mu dodaný bol. Za takejto situácie mali daňové orgány\nmožnosť doplniť dokazovanie o zistenia týkajúce sa skutočného pohybu tovaru uvedeného na faktúrach,\npričom za podklad mali slúžiť všetky dostupné informácie o tovare, jeho preprave, jeho ďalšom osude\nu odberateľoch žalobcu.\n5. V pokračovaní odôvodnenia správny súd poukázal na zásady dokazovania v daňovom konaní, princíp\nobozretnosti daňového subjektu (due diligence) a uzavrel, že žalovaný si vytvoril nesprávny záver o\ntom, že reálnosť dodania zdaniteľného plnenia bola spochybnená zo zistenia, že O. T. (konateľ, resp.\nbývalý konateľ spoločnosti Mäso Ponitrie s.r.o., MG WOOD-CORP s.r.o. a SALIM SK, s.r.o.), ktorý\npotvrdil, že uvedené spoločnosti vystavili pre žalobcu faktúry, že tovar bol dodaný žalobcovi, avšak zo\nzistení správcu dane vyplynulo, že dodávateľmi spoločnosti Mäso Ponitrie s.r.o., MG WOOD-CORP\ns.r.o. a SALIM SK, s.r.o. mali byť spoločnosti JJ - ATOR s.r.o., MD3, spol. s.r.o.. a PEPO 1 BV s.r.o.,\nu ktorých nebolo potvrdené vykonávanie reálnej ekonomickej činnosti a ich štatutári uskutočňovania\nakýchkoľvek obchodných aktivít popreli. Skutočnosť týkajúca sa plnenia zákonných (predovšetkým\ndaňových povinností) dodávateľom žalobcu, ktorý, ako vyplynulo z administratívneho spisu, svoje\ntvrdenia nepodložil dôkazmi o reálnosti mím uskutočnených obchodov a za stavu, kedy však u žalobcu\nreálnosť dodania tovaru nebola spochybnená, nemôže byť sama o sebe dôkazom aktívnej účasti žalobcu\nna protiprávnom konaní so zámerom získať v rámci súvisiacich dodávok medzi účastníkmi reťazca\nfiriem nenáležitú daňovú výhodu. Žalobca ako autonómny daňový subjekt nezodpovedá za prípadné\nporušenie daňových predpisov jeho dodávateľom prípadne subdodávateľom, ibaže by sa na tomto\nporušení aktívne alebo vedome podieľal. Za špekulatívnu, avšak nepreukázanú, považoval správny\nsúd tiež premisu žalovaného, že nízka cena dodávaných tovarov mala u žalobcu vzbudiť podozrenie,\nže sa môže jednať o tovar prefakturovaný po nadobudnutí z členských krajín EÚ. Žalobca za tovar\nriadne zaplatil cenu vrátane DPH. Uvedené konštatovanie daňových orgánov by bolo dôvodné len v\nprípade, keby bola preukázaná aktívna alebo vedomá účasť žalobcu ako účastníka reťazca firiem, v\nktorom plnenie v niektorej časti reťazca bolo poznačené protiprávnosťou konania niektorého z jeho\núčastníkov. Daňové orgány v konaní nedisponovali dôkazmi, na základe ktorých by boli oprávnené tvrdiť,\nže by žalobca bol aktívnym účastníkom (spolupáchateľom) daňového podvodu, alebo, že by páchateľom\npodvodu pomáhal, pričom na základe žiadnych právne relevantných dôkazov nebol preukázaný vzťah\nžalobcu k zámeru získať v rámci súvisiacich dodávok medzi účastníkmi reťazca firiem nenáležitú daňovú\nvýhodu, na základe čoho by daňovým orgánom (súdu) prináležalo odmietnuť žalobcovi priznanie práva\nna odpočet DPH. Za daných okolností nemožno opomínať ani na právnu zásadu In dubio pro reo, ktorá\nsa zväčša uplatňuje v trestnom konaní, avšak nie je vylúčené jej rešpektovanie aj pre daný prípad, kedy\nexistujú pochybnosti o otázke skutkového posúdenia vzťahu (subjektívnej stránke) žalobcu k zákonnosti\n(resp. nezákonnosti) konania jednotlivých účastníkov predmetného reťazca. Uvedené pochybnosti,\npokiaľ je to možné, môžu byť odstránené v daňovom konaní. Zistenia správcu dane, ktoré pramenia\nz vykonaného dokazovania, nevylučujú možnosť, že dodávatelia žalobcu a jeho subdodávatelia mohli\nkonať v rozpore so zákonom, čo i z administratívneho spisu vyplýva, avšak v žiadnom prípade to\nnie je objektívnym dôkazom protizákonnosti konania žalobcu. Zo skutkového stavu doposiaľ zisteného\ndaňovými orgánmi je vylúčené tvrdiť, že by žalobca bol aktívnym účastníkom (spolupáchateľom)\ndaňového podvodu (iného protiprávneho konania), alebo, že by páchateľom pomáhal. Pokiaľ ide o\nmožnosť, že žalobca „mal vedieť“ o konaní porušujúcom právne daňové predpisy jeho dodávateľmi alebo\nsubdodávateľmi, bolo povinnosťou daňových orgánov preukázať pochybenie žalobcu tým, že žalobca\nnekonal hoci mal a mohol prijať také opatrenia, ktoré by vylúčili podvodné konanie, resp. jeho účasť\nna takom konaní. Ak by k takémuto objektívnemu zisteniu daňové orgány dospeli, a to na základe\nprávne relevantných dôkazov preukazujúcich tento vzťah žalobcu k zámeru získať v rámci súvisiacich\ndodávok medzi účastníkmi reťazca firiem nenáležitú daňovú výhodu, potom by daňovým orgánom (súdu)\nprináležalo odmietnuť priznanie práva na odpočet DPH.\n6. Správny súd na základe zistených skutočností, citovaných právnych predpisov a judikatúry Súdneho\ndvora EÚ a Najvyššieho súdu SR dospel k záveru, že daňové orgány oboch stupňov nedostatočne\n\nzistili skutkový stav na riadne posúdenie veci a ich rozhodnutia sú z tohto dôvodu predčasné a trpia\nvadou nezákonnosti. Správny súd považoval za potrebné v ďalšom konaní odstrániť zistené nedostatky v\nzistenom skutkovom stave a doplniť dokazovanie o zistenie, a to v nevyhnutnej miere a bez pochybností,\nvzťahu žalobcu k reťazcu, v rámci ktorého sa uskutočnili predmetné zdaniteľné obchody. Správca dane\nbude povinný riadne zisťovať, a to znova bez pochybností, či žalobca vedel alebo mal vedieť, že uvedené\nplnenie zakladajúce nárok na odpočet DPH je súčasťou daňového podvodu. Za kľúčové považoval\nsprávny súd doplnenie dokazovania ohľadom znalosti žalobcu o svojich dodávateľoch SALIM SK, s.r.o.\na MG WOOD-CORP s.r.o.. Okrem vyhodnotenia výpovede O. T. a ostatných svedkov, pokiaľ by dospel\ndaňový orgán znova k presvedčeniu, že deklarovaní dodávatelia tovar nedodali, je potrebné prešetriť\nskutočný pôvod tovaru, resp. jeho pohyb vhodným spôsobom. Príkladom je možné zamerať sa na\nvlastnosti tovaru v kontexte preukaznosti jeho existencie - napr. prostredníctvom preverenia splnenia\npovinností veterinárnych a hygienických predpisov žalobcom, prostredníctvom korešpondencie ohľadom\ntovaru medzi žalobcom a jeho dodávateľmi prípadne dodávateľmi.\n7. O náhrade trov konania správny súd rozhodol podľa § 167 S.s.p. a úspešnému žalobcovi priznal právo\nna náhradu trov konania v plnom rozsahu voči neúspešnému žalovanému.\n8. Proti rozsudku správneho súdu podal v zákonnej lehote žalovaný (sťažovateľ) kasačnú sťažnosť podľa\n§ 440 ods. 1 písm. g) S.s.p., v ktorej namietal, že správny súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil\nzákon tým, že rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci. Navrhol, aby kasačný súd\nzrušil napadnutý rozsudok a vec vrátil správnemu súdu na ďalšie konanie.\n9. V kasačnej sťažnosti sťažovateľ uviedol, že vznik daňovej povinnosti u dodávateľa v zmysle\nustanovenia § 19 ods. 1 zákona o DPH (v prípade dodania tovaru) je v zmysle ustanovenia § 49 ods.\n1 základným predpokladom vzniku nároku na odpočítanie dane u príjemcu tovaru. Sťažovateľ záver\nsprávneho súdu, že ak dodávateľským spoločnostiam nevznikla daňová povinnosť z titulu dodania tovaru\nžalobcovi, potom ani žalobcovi ako kupujúcemu nemohlo vzniknúť právo na odpočítanie dane z faktúr\nvystavených dodávateľskými spoločnosťami, avšak v kontexte judikatúry Súdneho dvora EU citovanej\nv napadnutom rozsudku iba za predpokladu, že žalobca vedel alebo mal vedieť, že uvedené plnenie\nzakladajúce právo na odpočítanie dane je súčasťou daňového podvodu zo strany dodávateľa alebo\niného predchádzajúceho subjektu dodávateľského reťazca, považoval za vecne a právne nesprávny.\nDôvodom je skutočnosť, že podstatou rozsudkov Súdneho dvora EÚ týkajúcich sa podvodného konania\nje, že vnútroštátnemu súdu prináleží odmietnuť priznanie práva na odpočítanie dane, ak sa vo svetle\nobjektívnych skutočností preukáže, že platiteľ dane sa svojou kúpou zúčastňuje na plnení, ktoré je\nsúčasťou podvodu vo vzťahu k dani z pridanej hodnoty, a to aj vtedy, ak dotknuté plnenie spĺňa\nobjektívne kritériá, na ktorých sú založené pojmy dodávka tovaru platiteľom dane a hospodárska činnosť.\nTo znamená, že primárne zákonné podmienky na odpočítanie dane musia byť splnené, t. j. platiteľ\ndane má právo na odpočítanie dane, avšak jeho znalosť o podvodnom konaní dáva ďalšiu možnosť\nvnútroštátnemu orgánu neuznať právo na odpočítanie dane. V predmetnom prípade však vôbec neboli\nsplnené prvotné podmienky stanovené zákonom o DPH pre uplatnenie práva na odpočítanie dane, a\npreto nebolo potrebné vec posudzovať z hľadiska práva Európskej únie a rozsudkov Súdneho dvora\nEU, na ktoré správny súd v predmetnom rozsudku poukázal, a daňové orgány tak aj postupovali.\n10. V pokračovaní kasačnej sťažnosti sťažovateľ poukázal na pochybnosti zistené na strane dodávateľa\nžalobcu, a to v zásade tak, ako tieto boli ustálené v daňovom a správnom súdnom konaní a vo vzťahu k\nspochybneniu identity skutočného dodávateľa daňového subjektu správcom dane, odkázal na rozsudky\nNajvyššieho súdu Slovenskej republiky, a to sp. zn. 5Sžf/94/2014 z 29. februára 2016, v ktorom bol\nvyjadrený názor, že právo na odpočet dane z pridanej hodnoty vzniká vtedy, ak je preukázané, že\npredmetné plnenia boli uskutočnené osobou uvedenou na faktúrach, pričom dôkazné bremeno je na\ndaňovom subjekte, resp. sp. zn. 2Sžf/52/2010 z 21. septembra 2011, podľa ktorého z dikcie § 49 ods.\n2 zákona o DPH jednoznačne vyplývajú podmienky, za akých si žalobca môže odpočítať DPH, pričom\nzákladná podmienka je, aby išlo o tovary, ktoré mu naozaj boli dodané konkrétnym platiteľom DPH,\nprípadne sp. zn. 8Sžf/36/2010 z 28. apríla 2011, podľa ktorého uskutočnenie zdaniteľného plnenia je\nzákladnou podmienkou pre uplatnenie odpočtu dane; v prípade, ak zdaniteľné plnenie podľa faktúry\nnie je uskutočnené dodávateľom na nej uvedeným, potom len formálna existencia faktúry, ako aj\npreukazovanie zaplatenia týchto súm pokladničnými dokladmi, nie sú predpokladom pre odpočítanie\ndane v zmysle zákona o DPH.\n\n11. Sťažovateľ uzavrel, že personálne prepojené dodávateľské spoločnosti MG WOOD-CORP s.r.o.\na MäsoPonitrie s.r.o. nepreukázali vznik daňovej povinnosti, nepredložili v procese preverovania\nžiadne doklady preukazujúce deklarované transakcie, nakoľko zanikli a sú nekontaktné, a teda nebolo\njednoznačne preukázané, kto dodal tovar platiteľovi, keďže neexistuje žiadna osoba, ktorá by dodanie\nna strane dodávateľa preukázala, a nie iba ústne potvrdila, a bližšie ozrejmila okolnosti dodania.\n12. K tvrdeniam správneho súdu o nedostatočnom preverovaní prepravy sťažovateľ uviedol, že správca\ndane preveroval aj túto skutočnosť, avšak žiaden z deklarovaných dodávateľov neuviedol názov\nkonkrétnej prepravnej spoločnosti, ktorá prepravu vykonala. Sťažovateľ tiež nesúhlasil s vyjadrením\nsprávneho súdu, že považuje za právne irelevantné skutočnosť, že dodávateľské a subdodávateľské\nspoločností zanikli zlúčením s inými subjektmi, boli vymazané z obchodného registra SR, resp. ich\nkonateľmi sa stali zahraničné osoby, keď správca dane uvedenú skutočnosť uviedol ako zistenú\ninformáciu, ktorá dotvorila celkový obraz o preverovaných skutočnostiach. Z tejto informácie správca\ndane vo vzťahu k daňovému subjektu nevyvodzoval žiadne dôsledky. Vzhľadom na uvedené sa\nsťažovateľ nestotožnil s tvrdením správneho súdu, že zistenie skutkového stavu bolo nedostačujúce na\nriadne posúdenie veci a zotrval na tom, že postup správcu dane, ako aj postup sťažovateľa, boli v súlade\nso zákonom a práva žalobcu neboli porušené.\n13. Žalobca vo vyjadrení ku kasačnej sťažnosti uviedol, že je toho názoru, že splnil všetky hmotnoprávne\npodmienky pre uplatnenie práva na odpočítanie dane z pridanej hodnoty stanovené ustanoveniami § 49\na § 51 zákona o DPH, keďže mu bol dodaný tovar, čím mu vznikla daňová povinnosť, daň voči nemu\nbola uplatnená iným platiteľom a má faktúru od platiteľa vyhotovenú podľa § 71. Rozsudky Najvyššieho\nsúdu SR, na ktoré sťažovateľ poukázal sú podľa žalobcu sťažovateľom nesprávne interpretované,\npretože tieto sa vzťahovali na situácie, keď bolo spochybnené reálne dodanie tovaru ako materiálny\npodklad transakcie. V predmetnom prípade však dodanie tovaru správcom dane spochybnené nebolo a\nexistencia všetkého fakturovaného tovaru je preukázaná. Žalobca okrem toho, že preukázal existenciu\ntovaru, predložil správcovi dane aj všetky zákonom požadované doklady o jeho nadobudnutí. Správca\ndane však požadoval od žalobcu preukázanie spôsobu nadobudnutia tovaru jeho dodávateľmi, čo\nďaleko prekračuje zákonnú dôkaznú povinnosť žalobcu. Žalobca dôkazné bremeno v zmysle rozsudku\nNajvyššieho súdu SR sp. zn. 5Sžf/94/2014 z 29 februára 2016, pokiaľ ide o jeho dodávateľov, uniesol, no\nvo vzťahu k dodávateľom svojich dodávateľov už toto bremeno nenesie a je povinnosťou dodávateľov\nžalobcu preukazovať, odkiaľ tovar nadobudli, ak si chcú uplatniť právo na odpočítanie dane, pričom\nz vyjadrenia sťažovateľa je evidentné, že dôvodom vyrubenia rozdielu dane žalobcovi bolo práve to,\nže jeho dodávateľské spoločnosti nepreukázali vznik daňovej povinnosti, teda nadobudnutie tovaru.\nAk niektorú z povinností vyplývajúcich zo zákona o DPH nesplnil dodávateľ žalobcu, mala byť daň\nvyrubená práve tomuto subjektu, ktorému žalobca fakturovanú daň z pridanej hodnoty zaplatil. Pre\nprenesenie daňovej povinnosti z dodávateľa na žalobcu neexistuje žiadny zákonný podklad a takýto\npostup daňových orgánov vedie k dvojitému zdaneniu, čo je v rozpore s princípom dane z pridanej\nhodnoty. Žalobca uzavrel, že považuje napadnutý rozsudok za správny a zákonný a navrhol, aby\nkasačný súd podanú kasačnú sťažnosť zamietol.\n14. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd“ alebo „kasačný súd“) ako súd kasačný (§\n438 ods. 2 S.s.p.), po zistení, že kasačnú sťažnosť podal včas účastník konania zastúpený v súlade s\nustanovením § 449 ods. 1 S. s. p., bez nariadenia pojednávania (§ 455 S.s.p.) preskúmal vec a dospel\nk záveru, že kasačná sťažnosť nie je dôvodná. Rozhodol bez nariadenia pojednávania (§ 455 S.s.p.)\ns tým, že deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený na úradnej tabuli súdu a na internetovej stránke\nnajvyššieho súdu www.nsud.sk. Rozsudok bol verejne vyhlásený 8. decembra 2020 (§ 137 ods. 4 v\nspojení s § 452 ods. 1 S.s.p.).\n15. Kasačný súd po oboznámení sa s rozsahom a dôvodmi kasačnej sťažnosti proti napadnutému\nrozsudku správneho súdu preskúmal rozsudok správneho súdu, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo,\nskúmal aj napadnuté rozhodnutia žalovaného správneho orgánu a konanie im predchádzajúce najmä\nz toho pohľadu, či sa správny súd vysporiadal so všetkými zásadnými námietkami uvedenými v žalobe\na z takto vymedzeného rozsahu, či správne posúdil zákonnosť a správnosť napadnutého rozhodnutia\nžalovaného správneho orgánu.\n16. Účelom daňového konania je zistenie, či si daňové subjekty splnili v súlade s príslušnými\nhmotnoprávnymi predpismi svoje povinnosti voči štátnemu rozpočtu. Daňový poriadok preto zakotvuje\n\noprávnenia daňových orgánov, aby mohli zisťovať, či daňové subjekty si splnili svoje povinnosti\nstanovené príslušnými hmotnoprávnymi predpismi. Keďže ide o fiškálne záujmy štátu, daňový poriadok\nobsahuje osobitnú úpravu zisťovania preverovania základu dane alebo iných skutočností rozhodujúcich\npre správne určenie dane alebo vznik daňovej povinnosti daňového subjektu.\n17. Primárnou skutočnosťou, ktorá bola predmetom administratívneho daňového konania, boli kontrolné\nzistenia správcu dane, v ktorých označil prijaté zdaniteľné plnenia - tovary, ktoré boli fakturované\nfaktúrami č. 815400053 zo 16. júna 2014 od dodávateľa SALIM SK, s.r.o. a tiež č. 14014023 z 3. júna\n2014 a č. 13013023 z 18. júna 2014 od dodávateľa MG WOOD-CORP s.r.o, za nepreukázané.\n18. Preskúmaním administratívneho spisu žalovaného, ako aj spisu správneho súdu, je nepochybné, že\nžalobca predmetom plnenia disponoval, pričom správca dane zistil na strane dodávateľov žalobcu a ich\ndodávateľov skutočnosti, ktoré vzbudzujú oprávnené pochybnosti o pôvode a pohybe tovaru pred tým,\nnež sa dostal do dispozície žalobcu. Správny súd aplikoval na skutkový stav judikatúru Spádneho dvora,\nna základe čoho ustálil, že záver správcu dane o nepriznaní nároku na odpočet DPH nie je správny.\nPredmetom kasačného konania je aplikácia a výklad na vec použiteľnej judikatúry Súdneho dvora v\nkontexte sťažovateľom vyjadreného právneho názoru.\n19. Kasačný súd sa v plnom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozsudku správneho\nsúdu, tento považuje za vecne správny a vyčerpávajúco odôvodnený. Vzhľadom na to, že predmetom\nkasačného konania je výlučne právne posúdenie, ktoré bolo predmetom konania pred správnym\nsúdom, kasačný súd dôvody už uvedené v napadnutom rozsudku správneho súdu neopakuje, a len na\nzdôraznenie jeho správnosti stručne uvádza, že judikatúra Súdneho dvora EU skutočne pripúšťa vznik\nnároku na odpočet DPH u dobromyseľného daňového subjektu aj v prípade, ak existujú pochybnosti\nna strane dodávateľa, resp. aj v prípade, ak dodávateľ nie je stotožnený. Tu je na mieste poukázať na\nrozhodnutia Súdneho dvora EU v spojených veciach C-80/11 a C-142/11, resp. v spojených veciach\nC-354/03, C-355/03 a C-484/03. Judikatúra Súdneho dvora EU tiež ustálila, že založením systému\nzodpovednosti bez zavinenia sa prekračuje rozsah nevyhnutný na ochranu práv verejných financií\n(C-384/04, C-271/06). Možno zhrnúť, že Súdny dvor EU dlhodobo judikuje, že samotná skutočnosť, že\nplnenie nebolo skutočne vykonané dodávateľom uvedeným na faktúrach alebo jeho subdodávateľom,\nnepostačuje na vylúčenie práva na odpočet; pričom právo na odpočet DPH, ktorá je uvedená na\nfaktúrach vystavených dodávateľom v prípade, ak sa ukáže, že hoci bolo dodanie uskutočnené, v\nskutočnosti nebolo vykonané ani dodávateľom, ani jeho subdodávateľom, možno zamietnuť jedine pod\ndvojitou podmienkou, že táto skutočnosť predstavuje podvodné konanie a ak sa preukáže, že vzhľadom\nna objektívne skutočnosti predložené daňovými úradmi zdaniteľná osoba vedela alebo mala vedieť,\nže uvedené plnenie zakladajúce právo na odpočet dane bolo súčasťou podvodu, pričom prislúcha\nvnútroštátnemu súdu túto skutočnosť overiť (C-18/13).\n20. Správca dane založil svoj záver o nepreukázaní reálneho dodania tovarov a služieb na nepriamych\ndôkazoch - nedostatkoch na strane dodávateľov žalobcu, pričom nekonštatoval vedomosť žalobcu o\njeho účasti na podvodnom konaní, resp. nedostatočnú obozretnosť. Z dikcie ustanovenia upravujúceho\nzásadu zákonnosti daňového konania vyplýva, že daňové orgány nemôžu chrániť len fiškálne záujmy\nštátu ako prioritné, ale sú súčasne povinné zachovávať práva a oprávnené záujmy daňových subjektov,\nto znamená, že zásada zákonnosti daňového konania predstavuje významnú garanciu právnej istoty\ndaňových subjektov. Správca dane postupuje v daňovom konaní v úzkej súčinnosti s daňovými subjektmi\na pri vyžadovaní plnenia ich povinností v tomto konaní použije len také prostriedky, ktoré ich najmenej\nzaťažujú a umožňujú pritom správne vyrubiť a vybrať daň.\n21. Nie je preto správny výklad sťažovateľa, podľa ktorého primárne zákonné podmienky podľa\nvnútroštátneho práva na odpočítanie dane musia byť vždy splnené, t. j. že platiteľ dane má právo\nna odpočítanie dane, avšak jeho znalosť o podvodnom konaní dáva ďalšiu možnosť vnútroštátnemu\norgánu neuznať právo na odpočítanie dane. Vyššie citované rozhodnutia Súdneho dvora v spojených\nveciach C-80/11 a C-142/11, resp. v spojených veciach C-354/03, C-355/03 a C-484/03, resp. vo veci\nC-18/13, vychádzajú z totožného skutkového stavu ako v predmetnej veci, tzn. chránia dobromyseľného\nnadobúdateľa tovaru v situácii, kedy existencia tovaru nie je sporná a zistené pochybnosti sú výlučne\nna strane jeho dodávateľa.\n\n22. Preto, ak správny súd dospel k právnemu záveru o potrebe zrušenia preskúmavaného rozhodnutia\nsťažovateľa v spojení s rozhodnutím správcu dane a vrátenia veci na ďalšie konanie, tento jeho názor\npovažoval z vyššie uvedených dôvodov aj kasačný súd za správny. Skutočnosti, ktorými sťažovateľ v\nkasačnej sťažnosti spochybňoval predmetné rozhodnutie správneho súdu, neboli zistené v konaní o\nkasačnej sťažnosti. Kasačný súd preto kasačnú sťažnosť podľa § 461 S.s.p. ako nedôvodnú zamietol.\n23. O náhrade trov kasačného konania kasačný súd rozhodol podľa § 167 ods. 1 S.s.p. v spojení s\n§ 467 ods. 1 S.s.p.. Žalovaný (sťažovateľ) nebol v kasačnom konaní úspešný, preto mu kasačný súd\nprávo na náhradu trov kasačného konania nepriznal, zatiaľ čo právo na plnú náhradu trov kasačného\nkonania priznal plne úspešnému žalobcovi. O výške náhrady trov rozhodne správny súd samostatným\nuznesením.\n24. Toto rozhodnutie prijal Najvyšší súd Slovenskej republiky ako kasačný súd v pomere hlasov 2:1 (§\n139 ods. 4 k § 463 S.s.p.).\nPoučenie:\nProti tomuto rozhodnutiu opravný prostriedok n i e j e prípustný.", "vazby": {"vyrok_vztahy": [{"sz": "2S/80/2019", "guid": null, "vztah": "zamietnute"}]}, "cituje": [], "citovane_v": []}