{"guid": "f591ff1b-5514-4e1d-b204-a2a53c279c2b:2d1e76fd-763c-4009-9392-3aeb04a26721", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2020:1019200008.1", "spisova_znacka": "5Asan/26/2019", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Asan/26/2019 z 29. 1. 2020", "citacia": "uznesenie Najvyššieho súdu SR z 29. januára 2020, sp. zn. 5Asan/26/2019, ECLI:SK:NSSR:2020:1019200008.1", "identifikacne_cislo": "1019200008", "sud": {"guid": "sud_100", "nazov": "Najvyšší súd", "typ": "najvyssi", "slug": "najvyssi-sud"}, "sudca": "JUDr. Petra Príbelská, PhD.", "sudca_id": 388, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/judr-petra-pribelska-phd-388", "datum_vydania": "2020-01-29", "forma": "Uznesenie", "povaha": ["Iná povaha rozhodnutia"], "oblast": [], "podoblast": ["Iné"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2015/162/#paragraf-98.odsek-1.pismeno-e", "nazov": "§ 98 ods. 1 písm. e) SSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/162/#paragraf-98.odsek-1.pismeno-e", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/162-2015/paragraf-98"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/162", "nazov": "SSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/162", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/162-2015"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/2015/162#paragraf-98"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/2d1e76fd-763c-4009-9392-3aeb04a26721", "zdroj": "infosud", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2020:1019200008.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2020:1019200008.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2020:1019200008.1/text", "citacie_n": 4, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nNajvyšší súd\n5Asan/26/2019\n1019200008\n29. 01. 2020\nJUDr. Petra Príbelská\nECLI:SK:NSSR:2020:1019200008.1\n\nUznesenie\nNajvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcu (sťažovateľa): Minister spravodlivosti\nSlovenskej republiky, Župné námestie 13, Bratislava, proti žalovanému: Notárska komora Slovenskej\nrepubliky - Disciplinárna komisia, Krasovského 13, Bratislava, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia\nžalovaného č. DK 2/2017-196 zo dňa 14. júna 2018, konajúc o kasačnej sťažnosti sťažovateľa proti\nuzneseniu Krajského súdu v Bratislave č.k. 1S/2/2019-24 zo dňa 13. augusta 2019, takto\nrozhodol:\nNajvyšší súd Slovenskej republiky kasačnú sťažnosť sťažovateľa proti uzneseniu Krajského súdu v\nBratislave č.k. 1S/2/2019-24 zo dňa 13. augusta 2019 z a m i e t a .\nÚčastníkom konania nárok na náhradu trov kasačného konania n e p r i z n á v a .\nodôvodnenie:\n1. Krajský súd v Bratislave (ďalej len „krajský súd“ alebo „správny súd“) uznesením č.k. 1S/2/2019-24 zo\ndňa 13. augusta 2019 postupom podľa § 98 ods. 1 písm. e/ zákona č. 162/2015 Z.z. Správneho súdneho\nporiadku (ďalej len „S.s.p.“) odmietol žalobu žalobcu (ako podanú zjavne neoprávnenou osobou), ktorou\nsa domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. DK 2/2017-196 zo dňa 14.06.2018. O\ntrovách konania rozhodol s poukazom na § 170 písm. a/ S.s.p. tak, že žiadnemu z účastníkov konania\nich náhradu nepriznal.\n2. Rozhodnutím Disciplinárnej komisie Notárskej komory Slovenskej republiky č. DK 2/2017-196 zo\ndňa 14.06.2018, bolo podľa § 9 ods. 3 písm. a/ Disciplinárneho poriadku Notárskej komory Slovenskej\nrepubliky zastavené konanie vo veci disciplinárne obvinenej - JUDr. D. O., notárke so sídlom notárskeho\núradu F..\n3. Disciplinárne konanie proti notárke JUDr. D. O., bolo začaté a vedené na základe návrhu v tom čase\nMinisterky spravodlivosti Slovenskej republiky Lucie Žitňanskej zo dňa 09.01.2017, za to, že:\nI. v prípade notárskej zápisnice č. N 124/2014, Nz 16230/2014, NCRIs 16529/2014, zo dňa 29.apríla\n2014\n· nemala k dispozícii vyjadrenia osôb, ktorým posledný zápis v katastri nehnuteľností preukazuje\nvlastnícke právo k nehnuteľnosti, alebo ich právnych nástupcov, ak sú tieto osoby známe, že nemajú k\nvzniku vlastníckeho práva výhrady,\n· nemala za preukázané splnenie hmotnoprávnych predpokladov vydržania, najmä dobromyseľnosť\ndržby a jej trvanie po zákonom stanovenú dobu.\nII. v prípade notárskej zápisnice č. 142/2014, Nz 19135/2014, NCRIs 19520/2014, zo dňa 21. mája 2014:\n· nemala k dispozícii vyjadrenia osôb, ktorým posledný zápis v katastri nehnuteľností preukazuje\nvlastnícke právo k nehnuteľnosti, alebo ich právnych nástupcov, ak sú tieto osoby známe, že nemajú k\nvzniku vlastníckeho práva výhrady,\n\n· nemala k dispozícii vyjadrenie právnickej osoby, ktorá je príslušná na správu nehnuteľností podľa\nosobitného predpisu, alebo má právo nakladať s nehnuteľnosťami podľa osobitného predpisu, že nemá\nk vzniku vlastníckeho práva výhrady,\nIII. v prípade notárskej zápisnice č. N 150/2014, Nz 20104/2014, NCRIs 20498/2014, zo dňa 28.mája\n2014:\n· nemala k dispozícii vyjadrenie právnickej osoby, ktorá je príslušná na správu nehnuteľností podľa\nosobitného predpisu, alebo má právo nakladať s nehnuteľnosťami podľa osobitného predpisu, že nemá\nk vzniku vlastníckeho práva výhrady,\n· nemala za preukázané splnenie hmotnoprávnych predpokladov vydržania, najmä dobromyseľnosť\ndržby a jej trvanie po zákonom stanovenú dobu,\nIV. v prípade notárskej zápisnice č. N 132/2014, Nz 18183/2014, NCRIs 18550/2014, zo dňa 15.mája\n2014:\n· nemala k dispozícii vyjadrenia osôb, ktorým posledný zápis v katastri nehnuteľností preukazuje\nvlastnícke právo k nehnuteľnosti, alebo ich právnych nástupcov, ak sú tieto osoby známe, že nemajú k\nvzniku vlastníckeho práva výhrady,\n· nemala k dispozícii vyjadrenie právnickej osoby, ktorá je príslušná na správu nehnuteľností podľa\nosobitného predpisu, alebo má právo nakladať s nehnuteľnosťami podľa osobitného predpisu, že nemá\nk vzniku vlastníckeho práva výhrady,\nV. v prípade notárskej zápisnice č. N 127/2014, Nz 16759/2014, NCRIs 17093/2014, zo dňa 5.mája 2014:\n· nemala k dispozícii vyjadrenie právnickej osoby, ktorá je príslušná na správu nehnuteľností podľa\nosobitného predpisu, alebo má právo nakladať s nehnuteľnosťami podľa osobitného predpisu, že nemá k\nvzniku vlastníckeho práva výhrady, čím mala závažným spôsobom porušiť svoje povinnosti vyplývajúce\nz § 63 písm. a) bod 1 Notárskeho poriadku; § 36 ods. 1 Notárskeho poriadku; § 2 ods. 2 Notárskeho\nporiadku; § 13 Notárskeho poriadku, začo jej bolo navrhnuté uloženie disciplinárneho opatrenia v zmysle\n§ 91 ods. 3 písm. b/ Notárskeho poriadku - peňažná pokuta vo výške 3 000 eur.\n4. Žalovaný napadnuté rozhodnutie odôvodnil tým, že ministerka spravodlivosti Slovenskej republiky\nLucia Žiňanská podala návrh na začatie disciplinárneho konania proti disciplinárne obvinenej notárke\nJUDr. D. O. oneskorene, a preto konanie zastavil.\n5. Žalobca vo svojej žalobe namietal, že návrh na začatie disciplinárneho konania č. 31650/2016-152/\nDK/2 zo dňa 02.01.2017, ktorý bol Disciplinárnej komisii doručený dňa 03.01.2017, podal včas, bola\ndodržaná nielen objektívna lehota tak, ako to v rozhodnutí skonštatovala aj Disciplinárna komisia, ale\nže bol návrh podaný i v rámci zákonnej subjektívnej lehoty, keď boli žalobcovi doručené príslušné\nlisty vlastníctva k jednotlivým parcelám, a to dňa 11.01.2016. Žalobca vyjadril i svoju pochybnosť o\núčinkoch doručeného rozhodnutia, ktoré podľa jeho právneho názoru nenastali, keďže rozhodnutie\nbolo doručené ministerstvu, nie však ministrovi spravodlivosti. Podľa žalobcu sporné rozhodnutie\nokrem závažných obsahových vád trpí aj vadami formy a procesného postupu, keď rozhodnutie\ndoručovala disciplinárna komisia osobe, ktorá účastníkom konania ani nebola. Podľa žalobcu napadnuté\nrozhodnutie je nezákonné, pretože vychádza z nesprávneho právneho posúdenia podľa ust. § 191 ods.\n1 písm. c/ S.s.p. a v konaní bola zistená taká vada, ktorá mohla mať vplyv na zákonnosť napadnutého\nrozhodnutia, t.j. mohlo dôjsť k podstatnému porušeniu ustanovení o konaní pred Disciplinárnou komisiou,\nktoré vyústilo do vydania nezákonného rozhodnutia podľa § 191 ods. 1 písm. g/ S.s.p..\n6. Podľa názoru správneho súdu bolo jeho primárnou úlohou skúmať, či sú v konaní splnené procesné\npodmienky konania, ktorých splnenie predstavuje predpoklad pre meritórne rozhodovanie o podanej\nsprávnej žalobe a pre naplnenie účelu správneho súdnictva, ktorým je poskytnutie ochrany právam\na právom chráneným záujmom fyzických a právnických osôb v oblasti verejnej správy tak, ako to\npredpokladá čl. 46 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky. Krajský súd v prvom rade skúmal prípustnosť\nžaloby z hľadiska jej predmetu, účelu ako aj splnenie podmienok konania a zistil, že žalobu je potrebné\nodmietnuť, nakoľko nie sú splnené zákonné podmienky pre jej meritórne prejednanie.\n7. Správny súd vychádzajúc z obsahu žaloby, jej predmetu a účelu najskôr posudzoval, či žalobca\nje osobou oprávnenou na podanie žaloby v súlade s ust. § 178 ods. 1 S.s.p., ktoré upravuje aktívnu\nžalobnú legitimáciu. Mal za to, že aktívna procesná legitimácia žalobcu, ako procesná podmienka\nv zmysle § 178 ods. 1 S.s.p., ktorá robí procesný subjekt osobou oprávnenou na podanie žaloby\nv sebe zahŕňa kumulatívne dva predpoklady, a to postavenie účastníka v administratívnom konaní,\nv ktorom bolo vydané napadnuté rozhodnutie alebo opatrenie orgánu verejnej správy a súčasne\n\nukrátenie na subjektívnych právach spojené s vydaním napadnutého rozhodnutia alebo opatrenia\norgánu verejnej správy. V tejto súvislosti uviedol, že len samotné tvrdenia žalobcu o nesprávnosti záverov\nrozhodnutia správneho orgánu a ich rozpor so zákonom nestačí. Súd preto v každej konkrétnej veci v\nintenciách citovaných zákonných ustanovení jednotlivo posudzuje, či žalobca spĺňa zákonom stanovené\npodmienky procesnej aktívnej legitimácie na podanie žaloby v správnom súdnictve. Prenesene na daný\npreskúmavaný prípad krajský súd považoval za nesporné, že žalobca ako minister spravodlivosti bol\núčastníkom administratívneho konania, teda disciplinárneho konania, keďže na základe § 92 zákona č.\n232/1992 Zb. o notároch a notárskej činnosti bol orgánom oprávneným na podanie návrhu na začatie\ndisciplinárneho konania vedeného proti disciplinárne obvinenej notárke JUDr. D. O.. Uvedeným spĺňa\nprvú podmienku, resp. predpoklad aktívnej legitimácie žalobcu, avšak nespĺňa druhý predpoklad aktívnej\nprocesnej legitimácie žalobcu, týmto je nesporné ukrátenie na subjektívnych právach, ktoré je nutné\nchápať v dvoch rovinách, a to v rovine subjektívneho práva a jeho ukrátenia.\n8. Ďalej uviedol, že subjektívnym právom je potrebné rozumieť vlastné práva alebo právom chránené\nzáujmy žalobcu. Inými slovami povedané fyzická a právnická osoba sa nemôže všeobecnou správnou\nžalobou domáhať ochrany subjektívnych práv inej osoby, resp. pod jej subjektívne práva nemožno\npodriadiť také účinky rozhodnutia alebo opatrenia orgánu verejnej správy, ktoré neovplyvňujú jej právnu\npozíciu, t.j. nezasahujú do jej právnej sféry ani nespôsobujú zmenu jej právneho postavenia (napr.:\nuznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 5Sži/2/2011 zo dňa 24.02.2011). Skutočnosť,\nže musí ísť o vlastné subjektívne práva fyzickej alebo právnickej osoby súčasne vylučuje, aby pod tento\ndruh aktívnej žalobnej legitimácie bolo možné podriadiť prípad, keď fyzická alebo právnická osoba, ako\núčastník administratívneho konania v jeho rámci realizuje jeho verejno-mocenské oprávnenia. Pritom\npod ukrátením subjektívneho práva je nutné rozumieť taký stav, keď žalovaným rozhodnutím alebo\nopatrením orgánu verejnej správy bolo priamo zasiahnuté do práv alebo právom chránených záujmov\nfyzickej alebo právnickej osoby.\n9. Podľa názoru krajského súdu žalobca, minister spravodlivosti Slovenskej republiky bol účastníkom\nadministratívneho konania, teda disciplinárneho konania, ktorého výsledkom je rozhodnutie, ktoré sa\nsprávnou žalobou napáda. V rámci uvedeného konania však realizoval svoje verejno-mocenské\noprávnenie vyplývajúce z ust. § 92 Notárskeho poriadku t.j. oprávnenie podať návrh na začatie\ndisciplinárneho konania. Rozhodnutie, ktoré žalobou napadol, je výsledkom administratívneho konania,\nteda disciplinárneho konania, ktorého minister spravodlivosti bol účastníkom konania, v rámci ktorého\nvšak realizoval svoje verejno-mocenské oprávnenie, a preto sa uvedené rozhodnutie nemôže týkať\njeho subjektívnych práv a povinností ako fyzickej osoby, ministra spravodlivosti, ktoré by vychádzali z\nkonkrétneho právneho predpisu, ovplyvňovali by jeho právnu pozíciu, alebo by zasiahli do jeho právnej\nsféry, alebo spôsobili zmenu jeho právneho postavenia, teda nespĺňa procesnú podmienku osoby\noprávnenej na podanie žaloby, aktívnu procesnú legitimáciu žalobcu vyplývajúcu z ust. § 178 ods. 1\nS.s.p., pre absenciu druhého predpokladu na splnenie podmienky aktívnej procesnej legitimácie, čím je\nnesporné ukrátenie na subjektívnych právach.\n10. Správny súd taktiež upriamil pozornosť i na judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky\ntýkajúcu sa preskúmavanej veci a pre konkrétnosť uviedol i jedno z jeho posledných rozhodnutí\nsp.zn. 4Asan/19/2018 zo dňa 01.08.2019, v ktorom sa konštatuje, že : „gramatickým výkladom ust.\n§ 93 ods. 3 Notárskeho poriadku možno dospieť k záveru, že možnosť podať správnu žalobu proti\nrozhodnutiu disciplinárnej komisie zákonodarca reštriktívne vymedzil iba vo vzťahu k rozhodnutiam\no uložení disciplinárneho opatrenia, medzi ktoré jednoznačne nemožno subsumovať rozhodnutie o\nzastavení disciplinárneho konania (ktoré bolo v prejednávanej veci napadnuté správnou žalobou)“.\n11. Z uvedených dôvodov krajský súd žalobu podľa § 98 ods. 1 písm. e/ S.s.p. ako podanú zjavne\nneoprávnenou osobou odmietol.\n12. Proti uzneseniu krajského súdu podal v zákonnej lehote žalobca - sťažovateľ kasačnú sťažnosť, v\nktorej navrhol, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky zrušil napadnuté uznesenie krajského súdu a vec\nmu vrátil na ďalšie konanie. V dôvodoch namietal, že neexistencia subjektívnych práv alebo právom\nchránených záujmov žalobcu, ktorého žalobu krajský súd odmietol, je v rozpore so základnými princípmi\nkonania v správnom súdnictve ktoré S.s.p. vymenúva v ustanovení § 5. V prvom rade ide o princíp,\npodľa ktorého je konanie pred správnym súdom jednou zo záruk ochrany základných ľudských práv a\nslobôd a ochrany práv a oprávnených záujmov účastníkov administratívneho konania (§ 5 ods. 2 S.s.p.).\nNapadnutým rozhodnutím krajský súd podľa žalobcu poprel i princíp ochrany zákonnosti a verejného\n\nzáujmu (§ 5 ods. 3 S.s.p.) a princíp, podľa ktorého správny súd postupuje a rozhoduje v súlade s platnými\na účinnými právnymi predpismi so zohľadnením ich právnej sily a v súlade so základnými princípmi tohto\nzákona (§ 5 ods. 4 S.s.p.). V neposlednom rade je to však najmä základný princíp rovnosti účastníkov\nv konaní (§ 5 ods. 9 S.s.p.), ktorý krajský súd podľa názoru žalobcu neuplatnil.\n13. Žalobca poukázal na § 177 ods. 2 S.s.p., ktoré umožňuje podať správnu žalobu prokurátorovi a iným\nosobitným zákonom oprávneným subjektom aj v prípadoch, ak nedošlo k porušeniu subjektívnych práv.\nPredmetné ustanovenie predstavuje výnimku, keď správna žaloba nesmeruje k ochrane subjektívnych\npráv. V tejto súvislosti poukázal na § 93 ods. 3 zákona č. 323/1992 Zb. V posudzovanom prípade\nzákon č. 323/1992 Zb. umožňuje podať účastníkom disciplinárneho konania správnu žalobu, z čoho je\nzrejmé, že boli naplnené podmienky aplikácie ustanovenia § 177 ods. 2 S.s.p. (požiadavka subjektu\nna to oprávneného zákonom), a teda minister spravodlivosti bol oprávnený prostredníctvom správnej\nžaloby žiadať preskúmanie zákonnosti disciplinárneho rozhodnutia. Sťažovateľ mal zároveň za to, že\nv prípade, ak osobu aktívne legitimovanú na podanie správnej žaloby označí osobitný predpis podľa\n§ 177 ods. 2 S.s.p., tak v súlade so zásadou lex specialis derogat legi generali sa na daný subjekt\nuž neuplatňujú ďalšie podmienky procesnej aktívnej legitimácie stanovené v ustanovení § 178 ods.\n1 S.s.p. (účastník pôvodného konania a ukrátenie na subjektívnych právach). Prezentovaný výklad\nsťažovateľa podporuje podľa jeho názoru aj členenie a usporiadanie jednotlivých zákonných ustanovení,\nkedy ustanovenie o zákonom splnomocnenom subjekte na podanie správnej žaloby (§ 177 ods. 2\nS.s.p.) hierarchicky predchádza všeobecným ustanoveniam o žalobnej legitimácii (§ 178 ods. 1 S.s.p.).\nVzhľadom k uvedenému mal súd konať s ministrom spravodlivosti ako so žalobcom, bez skúmania\nďalších podmienok konania vo vzťahu k aktívnej žalobnej legitimácii.\n14. Z ustanovenia § 93 ods. 3 zákona č. 323/1992 Zb. je podľa názoru žalobcu zrejmé, že špeciálny\nprávny predpis určil expressis verbis možnosť podania správnej žaloby, pričom ministra spravodlivosti\nako navrhovateľa disciplinárneho návrhu z okruhu oprávnených osôb výslovne nevylúčil. Doplnil tak\nprávnu úpravu S.s.p., ktorá tento vzťah neupravovala. Uvedené ustanovenie tak žiadnym spôsobom\nneprecizuje osoby oprávnené na podanie správnej žaloby, určuje však začiatok plynutia lehoty na jej\npodanie. Keďže rozhodnutie sa doručuje účastníkom konania, z logiky veci vyplýva, že tieto osoby sú\nteda aj oprávnené na podanie správnej žaloby. Zákon teda explicitne neoznačuje osoby oprávnené\nna podanie správnej žaloby, avšak aplikáciou jazykového a logického výkladu na zákonný text je\nmožné bezo sporu dôjsť k dedukcii, že žalobu je oprávnený podať účastník disciplinárneho konania, t.j.\ndisciplinárne obvinený notár i navrhovateľ - minister spravodlivosti.\n15. Žalobca je však aj toho názoru že minister spravodlivosti v postavení účastníka konania\nv disciplinárnom konaní je aj napriek výkonu svojich verejno-mocenských oprávnení nositeľom\nsubjektívnych práv a povinností. Podľa právnej teórie subjektívne právo je objektívnym právom\ngarantovaná možnosť subjektom práva konať v právnom vzťahu určitým spôsobom. Objektívne\nprávo tak subjektom dáva možnosť realizovať svoje právom uznané záujmy podľa vlastnej vôle a v\nnevyhnutnom prípade ich právne presadiť. Vo svetle uvedeného, ak zákon č. 323/1992 Zb. umožňuje\npodať ministrovi spravodlivosti disciplinárny návrh, je nutné považovať túto možnosť za výkon jeho\nsubjektívneho práva reprezentujúceho právom chránený záujem na riadnom výkone funkcie notára a s\ntým súvisiacim dodržiavaním zákonnosti, profesijnej etiky a odbornosti výkonu tohto povolania. Znamená\nto, že ak zákon dáva ministrovi spravodlivosti právo disciplinárnej iniciatívy, tak tomuto právu zodpovedá\naj náležitá ochrana a možnosť jej uplatnenia v právnom štáte.\n16. Žalobca dodal, že minister spravodlivosti vystupuje v disciplinárnom konaní ako jeden z účastníkov\nkonania a s disciplinárne obvineným nie je vo vzťahu nadriadenosti prípadne podriadenosti, a preto\nby mal mať k dispozícii aj rovnaké procesné prostriedky obrany a ochrany. Podľa ustálenej judikatúry\nEurópskeho súdu pre ľudské práva sa všeobecné ustanovenia predpisov trestného práva aplikujú\naj na prípady tzv. správneho trestania (konanie o správnom delikte, disciplinárne konania pred\nsprávnym orgánom a.i.). V tom prípade, má aj minister spravodlivosti ako účastník konania pred\ndisciplinárnym senátom svoje subjektívne práva ako napr. právo na rovnosť zbraní, kontradiktórnosť\nkonania, odôvodnenie rozhodnutia. V prípade, ak rozhodnutie disciplinárneho senátu trpí vadami, napr.\nak odôvodnenie rozhodnutia disciplinárneho senátu je nejasné a nezrozumiteľné, nedáva odpovede na\nvšetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom disciplinárneho konania, opäť je\nmožné hovoriť o porušení subjektívnych práv účastníka disciplinárneho konania.\n\n17. Pod pojmom štátny dohľad treba rozumieť verejný záujem na výkone právomocí, ktoré štát preniesol\nna Notársku komoru Slovenskej republiky a notárov. Dohliadajúci orgán pritom voči dohliadaným\nsubjektom nemá postavenie priamo nadriadeného orgánu, ale sleduje správanie sa týchto subjektov,\nči je v súlade so zákonom. V prípade porušenia záväzne ustanoveného práva, zo strany dohliadaného\nsubjektu dohliadajúci orgán uplatní voči nemu zákonom zverené právomoci.\n18. Od štátneho dohľadu treba odlišovať štátny dozor, pri ktorom ide o výkon hierarchicky usporiadanej\nkontroly nadriadeného dozorujúceho orgánu voči podriadenému subjektu, resp. subjektu, nad ktorým\nsa dozor vykonáva.\n19. Podľa ustanovenia § 89 ods. 1 zákona č. 323/1992 Zb. ministerstvo vykonáva nad činnosťou\nnotárov podľa ustanovenia § 3 ods. 1 a Notárskej komory Slovenskej republiky štátny dohľad. V rámci\nneho minister vymenúva a odvoláva notárov, určuje počet notárskych miest každého súdu prvého\nstupňa a ich prípadnú zmenu, na návrh Notárskej komory Slovenskej republiky môže notárov vzájomne\npreložiť, prijíma sľub notárov, zbavuje notárov povinnosti mlčanlivosti, vybavuje sťažnosti na Notársku\nkomoru Slovenskej republiky, vykonáva disciplinárnu právomoc, môže pozastaviť výkon notárskeho\núradu, určuje maximálnu výšku odmeny notárov a pod. V danom prípade vôbec nemožno hovoriť o\nnadriadenosti a podriadenosti ministerstva alebo ministra spravodlivosti vo vzťahu k notárom, čo jasne\ndeklaruje aj ustanovenie § 2 ods. 1 zákona č. 323/1992 Zb.\n20. Význam notárstva a notárskej činnosti spočíva v tom, že notár ako orgán verejnej moci dáva listinám\nautenticitu. Túto právomoc mu deleguje štát a štát od neho očakáva, že túto činnosť bude vykonávať\nsvedomite, nestranne, podľa zákona a v celom rozsahu činností, ktoré mu zákon ukladá. Štát teda\npreniesol na notárov časť svojich právomocí. Prenos časti svojich úloh zo štátu na notára znamená, že\ntieto notár plní za štát ako reprezentant verejnej moci.\n21. Uvedená argumentácia o nemožnosti podania správnej žaloby ministrom kvôli verejno-mocenskému\npostaveniu neobstojí, keďže navrhovateľom disciplinárneho konania môže byť v zmysle ustanovenia\n§ 92 Notárskeho poriadku aj predseda krajského súdu alebo prezident Notárskej komory Slovenskej\nrepubliky, ktorí žiadnu verejno-mocenskú právomoc nad notármi nevykonávajú a už vôbec nie sú v\npozícii nadriadenosti a podriadenosti vo vzťahu k notárom (koniec koncov ako minister spravodlivosti).\nAk by správnu žalobu podal niektorý z uvedených dvoch subjektov, bolo by podľa názoru žalobcu otázne,\no akú právnu argumentáciu by Krajský súd v Bratislave svoje rozhodnutie oprel v tomto prípade.\n22. Žalobca poukázal aj na judikatúrny posun, keď správne súdy doposiaľ neuplatňovali preukazovanie\nporušenia subjektívnych práv zo strany žalobcu (ministra spravodlivosti). Napadnuté uznesenie tak\npodľa žalobcu vybočuje z doterajšej rozhodovacej praxe správnych súdov, napr. rozhodnutie Krajského\nsúdu v Žiline č.k. 21So/1/2015-162 zo dňa 17.06.2015 v spojení s rozhodnutím Okresného súdu Dolný\nKubín č.k. 5S/1/2014-128 zo dňa 24.11.2014. Na záver poukázal na to, že vo veci disciplinárnych konaní\nvedených voči súdnym exekútorom bol žalobca ako podávateľ správnej žaloby úspešný, keď samotný\nKrajský súd v Bratislave a neskôr Krajský súd v Banskej Bystrici (ako súdy s kauzálnou príslušnosťou)\no veci konali a rozhodli, pričom s ministrom spravodlivosti konali ako s riadnym účastníkom konania. I v\ntýchto konaniach sa žalobca domáhal zmeny rozhodnutí vydaných disciplinárnou komisiou Slovenskej\nkomory exekútorov, preto sa tento argument môže právom označiť ako per analogiam. Rovnako ako v\nprípade notárov totiž i v prípade súdnych exekútorov vykonáva ministerstvo nad ich činnosťou štátny\ndohľad. Ako dôkaz pre uvedené tvrdenie sťažovateľ ku kasačnej sťažnosti pripojil príslušné rozhodnutia\nKrajského súdu v Bratislave (1S/36/2016-38 zo dňa 05.10.2017, 5S/121/16-19 zo dňa 05.09.2017) a\nrozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici (24S/46/2018-39 zo dňa 31.07.2018).\n23. Žalovaný vo vyjadrení ku kasačnej sťažnosti zotrval na názore vyslovenom vo svojom rozhodnutí\nako i napadnutom uznesení krajského súdu.\n24. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd kasačný (§ 438 ods. 2 S.s.p.) preskúmal napadnuté\nuznesenie krajského súdu v rozsahu dôvodov uvedených v kasačnej sťažnosti (§ 440 ods. 1, 2 S.s.p.)\na dospel k záveru, že podaná kasačná sťažnosť nie je dôvodná.\n25. V prejednávanej veci je nesporné, že sťažovateľ bol účastníkom administratívneho (disciplinárneho)\nkonania, ktorého začatie sám inicioval podaním disciplinárneho návrhu voči notárke JUDr. D. O., keďže\n\nv zmysle § 92 zákona č. 323/1992 Zb. bol orgánom oprávneným na podanie takéhoto návrhu, o\nktorom bolo následne vedené riadne disciplinárne konanie zavŕšené vydaným rozhodnutím žalovaného.\nSpornou skutočnosťou ostalo, či sťažovateľ je v zmysle § 177 ods. 1 S.s.p. povinný preukázať splnenie\ndruhej procesnej podmienky, a teda ukrátenie na jeho subjektívnych právach, alebo bol správnu žalobu\noprávnený podať v zmysle § 177 ods. 2 S.s.p. v záujme ochrany zákonnosti a verejného záujmu.\n26. Podľa § 177 ods. 1 S.s.p., správnou žalobou sa žalobca môže domáhať ochrany svojich\nsubjektívnych práv proti rozhodnutiu orgánu verejnej správy alebo opatreniu orgánu verejnej správy.\n27. Podľa § 177 ods. 2 S.s.p., ochrany iných ako subjektívnych práv sa môže domáhať len prokurátor\nalebo subjekt výslovne na to oprávnený zákonom.\n28. Podľa § 92 zákona č. 323/1992 Zb., návrh na začatie disciplinárneho konania môže podať minister,\npredseda krajského súdu a prezident komory (ďalej len „navrhovateľ“) do jedného roka odo dňa, keď sa\ndozvedel o disciplinárnom previnení, najneskôr do troch rokov odo dňa, keď k nemu došlo. Notár alebo\nkandidát si môže v disciplinárnom konaní zvoliť obhajcu z radov advokátov alebo notárov.\n29. Podľa § 93 ods. 3 zákona č. 323/1992 Zb., proti rozhodnutiu o disciplinárnom opatrení nie je možné\npodať opravný prostriedok. Proti rozhodnutiu disciplinárnej komisie možno podať správnu žalobu do 15\ndní odo dňa doručenia rozhodnutia o uložení disciplinárneho opatrenia.\n30. Podľa § 89 ods. 1 zákona č. 323/1992 Zb., štátny dohľad nad činnosťou notárov podľa § 3 ods. l\na komory vykonáva ministerstvo.\n31. Ustanovenie § 177 ods. 2 S.s.p. vymedzuje výnimky, keď všeobecná správna žaloba nesmeruje k\nochrane subjektívnych práv. Zákon ustanovuje, že to tak je pri všeobecnej správnej žalobe\n- prokurátora\n- iného subjektu výslovne na to oprávneného zákonom.\nVšeobecná správna žaloba prokurátora podobne ako každá žaloba prokurátora v zmysle § 61 písm.\nb/ smeruje k ochrane zákonnosti. Táto žaloba pritom môže byť sekundárne spojená aj s ochranou\nsubjektívnych práv spojených so žalovaným rozhodnutím alebo opatrením orgánu verejnej správy, ale\ntiež nemusí, ak nezákonný stav vyvolaný týmto rozhodnutím či opatrením vyhovuje všetkým dotknutým\nosobám, a tak absentuje ten, kto by sa so žalobou obrátil na správny súd. Pod iným subjektom, ktorý sa\nvšeobecnou správnou žalobou môže domáhať ochrany iných než subjektívnych práv, je nutné de lege\nlata rozumieť zainteresovanú verejnosť (§ 42). Všeobecná správna žaloba zainteresovanej verejnosti sa\ntotiž týka ochrany porušeného verejného záujmu v oblasti životného prostredia. Nejde teda o porušenie\nindividuálneho subjektívneho práva na úseku životného prostredia u konkrétnej fyzickej alebo právnickej\nosoby, prípadne i člena zainteresovanej verejnosti, ale o porušenie práva na zdravé životné prostredie\nako celku. Opätovne takéto vymedzenie korešponduje s definíciou žaloby zainteresovanej verejnosti\nv § 61 písm. c/ ako procesného úkonu na uplatnenie práva na súdnu ochranu vo veciach životného\nprostredia.\nŠpecifickým prípadom, v ktorom je v zmysle zákonného odkazu v § 177 ods. 2 S.s.p. pri všeobecnej\nsprávnej žalobe ochrana iných než subjektívnych práv zverená aj inému subjektu než prokurátorovi,\nje aktívna žalobná legitimácia upravená v § 41 ods. 11 zákona č. 292/2014 Z.z. Uvedené zákonné\nustanovenie totiž oprávňuje na podanie všeobecnej správnej žaloby proti rozhodnutiu Rady Úradu pre\nverejné obstarávanie\n- riadiaci orgán, ktorým je v zmysle § 7 ods. 1 daného zákona orgán štátnej správy alebo orgán územnej\nsamosprávy určený vládou na realizáciu operačného programu alebo Ministerstvo pôdohospodárstva\na rozvoja vidieka SR v zmysle § 3 ods. 1 zákona č. 543/2007 Z.z. o pôsobnosti orgánov štátnej správy\npri poskytovaní podpory v pôdohospodárstve a rozvoji vidieka,\n- orgán auditu, ktorým je v zmysle § 10 zákona č. 292/2014 Z.z. Ministerstvo financií SR okrem orgánu\nauditu určeného vládou a orgánu auditu pre Európsky poľnohospodársky fond pre rozvoj vidieka,\n- certifikačný orgán, ktorým je v zmysle § 9 zákona č. 292/2014 Z.z. Ministerstvo financií SR okrem\ncertifikačného orgánu pre Európsky poľnohospodársky fond pre rozvoj vidieka.\nOpísaný účel ochrany spojený so všeobecnou správnou žalobou ako základným žalobným typom v\nsprávnom súdnictve súčasne koreluje s dvomi zásadami správneho súdneho konania obsiahnutými v § 5\nods. 2 a 3 S.s.p., ktoré vo svojej podstate vymedzujú podstatu správneho súdnictva. Ochrana základných\nľudských práv a slobôd a ochrana práv a oprávnených záujmov účastníkov administratívneho konania\n\n(§ 5 ods. 2) je totiž signifikantne spojená s aktívnou žalobnou legitimáciou fyzickej a právnickej osoby\na ochrana zákonnosti a verejného záujmu sa prejavuje pri rozhodovaní správneho súdu o žalobách\nprokurátora a zainteresovanej verejnosti. (Baricová, J., Fečík, M., Števček, M. Filová, A. a kol.: Správny\nsúdny poriadok. Komentár. Bratislava, C.H.Beck, 2018, s. 869).\n32. Súdny prieskum pri všeobecnej správnej žalobe je nevyhnutne spojený s prepojením dopadu\nrozhodnutia a opatrenia orgánu verejnej správy na subjektívne práva žalobcu. Týmto je vymedzený\naj účel ochrany, ktorú poskytuje správne súdnictvo pri všeobecnej správnej žalobe v zmysle § 177\nods. 1 S.s.p.. Ochrany subjektívnych práv sa môžu dovolávať len tie subjekty, o ktorých práva, právom\nchránené záujmy a povinnosti ide. Všeobecná správna žaloba fyzickej alebo právnickej osoby slúži na\nochranu jej subjektívnych práv spojených so žalovaným rozhodnutím alebo opatrením orgánu verejnej\nsprávy. Ustanovenie § 177 ods. 2 S.s.p. vymedzuje výnimky, keď všeobecná správna žaloba nesmeruje\nk ochrane subjektívnych práv, ku ktorým kasačný súd v bode 22 tohto uznesenia uviedol citáciu z\nkomentára k Správnemu súdnemu poriadku, s ktorým sa v plnej miere stotožňuje.\n33. Všeobecnou správnou žalobou sa žalobca buď domáha ochrany svojich subjektívnych práv (§ 177\nods. 1 S.s.p.), alebo sa domáha ochrany zákonnosti (§ 177 ods. 2 S.s.p.), pričom ochrany zákonnosti sa\nmôžu domáhať len prokurátor, alebo subjekt na to výslovne oprávnený zákonom. Takýto subjekt, ktorý\nje na podanie všeobecnej správnej žaloby výslovne oprávnený zákonom je zainteresovaná verejnosť\nv oblasti životného prostredia a subjekty uvedené v § 41 ods. 11 zákona č. 292/2014 Z.z. Pojem\n„výslovne“ uvedený v § 177 ods. 2 S.s.p. znamená, že takýto subjekt musí byť v právnom predpise\nuvedený konkrétne. Z ustanovenia § 93 ods. 3 zákona č. 323/1992 Zb. jednoznačne vyplýva, že takéto\nvýslovné zmocnenie v tejto právnej norme absentuje. Aj z porovnania § 41 ods. 11 zákona č. 292/2014\nZ.z. s § 93 ods. 3 zákona č. 323/1992 Zb. možno badať rozdiel vo výslovnom oprávnení na podanie\nsprávnej žaloby. Formuláciu uvedenú v § 93 ods. 3 zákona č. 323/1992 Zb. nemožno chápať ako\nvýslovné splnomocnenie na podanie správnej žaloby, keďže obdobná formulácia sa nachádza takmer\nvo všetkých právnych predpisoch, ktoré obsahujú možnosť preskúmania rozhodnutia alebo opatrenia\norgánu verejnej správy prostredníctvom správneho súdnictva. Napr. § 64 ods. 6 zákona č. 308/2000 Z.z.\no vysielaní a retransmisii a o zmene zákona č. 195/2000 Z.z. o telekomunikáciách v znení neskorších\npredpisov „Proti rozhodnutiu o uložení sankcie podľa odseku 1 písm. c) až e) možno podať správnu\nžalobu do 15 dní odo dňa doručenia rozhodnutia rady.“ Ďalej napr. § 10 ods. 5 zákona posledná veta\nč. 327/2005 Z.z. „Proti rozhodnutiu o nepriznaní nároku na poskytnutie právnej pomoci možno podať\nsprávnu žalobu do 15 dní odo dňa doručenia tohto rozhodnutia.“ Zákon č. 757/2004 Z.z. ustanovenie §\n38 ods. 5 veta posledná „Proti rozhodnutiu ministra podľa prvej vety možno podať správnu žalobu do 15\ndní odo dňa doručenia rozhodnutia ministra o odvolaní z funkcie predsedu súdu.“\n34. Už zo zbežného porovnania citovanej právnej úpravy možno uzavrieť, že § 93 ods. 3 zákona č.\n323/1992 Zb. neobsahuje osobitnú úpravu na podanie správnej žaloby v zmysle § 177 ods. 2 in fine\nS.s.p.. Ide len o všeobecné znenie právnej úpravy, týkajúcej sa možnosti preskúmania rozhodnutia alebo\nopatrenia orgánu verejnej správy v správnom súdnictve so stanovením osobitnej lehoty na podanie\nsprávnej žaloby, aká sa vyskytuje aj v iných právnych predpisoch. Nepredstavuje tak lex specialis vo\nvzťahu k všeobecnej úprave aktívnej procesnej legitimácie, ako sa nesprávne domnieva sťažovateľ.\n35. Pre naplnenie znenia § 177 ods. 2 S.s.p. in fine je potrebné, aby bol v právnom predpise uvedený\nidentifikovateľný subjekt, ktorý je na podanie všeobecnej správnej žaloby oprávnený. Nestačí všeobecná\nformulácia, že proti rozhodnutiu možno podať správnu žalobu bez výslovného uvedenia subjektu na to\noprávneného.\n36. V otázke ukrátenia na subjektívnych právach žalobcu možno poukázať na doterajšiu ustálenú\nrozhodovaciu prax najvyššieho súdu, ktorá prešla aj následným testom ústavnosti viacerými\nrozhodnutiami Ústavného súdu SR. Išlo o rozhodnutia týkajúce sa správnej žaloby, ktorú podal subjekt,\nktorý podal návrh na prejednanie priestupku. Čiže ide o obdobný subjekt, ako je v prejednávanom\nprípade, a teda navrhovateľ disciplinárneho konania, a preto je táto ustálená judikatúra analogicky\naplikovateľná aj na prejednávaný prípad.\n37. Pokiaľ pritom judikatúra akceptovala takýto prístup žiadateľa o informáciu, pri ktorom možno aspoň\nvo vzťahu k poskytovaniu informácií, ktoré je spojené s priestupkovým konaním, hovoriť o ukrátení na\nsubjektívnych právach, je nesporné, že rovnaký záver sa vzťahuje aj na všetky tie konania o priestupku\n\nalebo o inom správnom delikte (kárne a disciplinárne konania), v ktorých „proti sebe“ procesne stoja\nosoba navrhovateľa trestania a osoba, ktorá má byť potrestaná. V takýchto konaniach má totiž návrh\nna potrestanie charakter buď realizácie\n- verejno-mocenského oprávnenia (napr. u navrhovateľa disciplinárneho konania proti sudcovi podľa §\n120 ods. 2 zákona č. 385/2000 Z.z. o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých zákonov\nv znení neskorších predpisov, u navrhovateľa disciplinárneho konania proti prokurátorovi podľa § 197\nods. 1 zákona č. 154/2001 Z.z. o prokurátoroch a právnych čakateľoch prokuratúry v znení neskorších\npredpisov, u ministra spravodlivosti podľa § 92 zákona č. 323/1992 Zb., u ministra spravodlivosti a\npredsedu súdu podľa § 223 ods. 2 zákona č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti\n(Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov\n- kontrolnej činnosti v rámci záujmovej samosprávy (napr. u predsedu revíznej komisie podľa §\n58 ods. 1 zákona č. 586/2003 Z.z. o advokácii a o zmene a doplnení zákona č. 455/1991 Zb. o\nživnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení neskorších predpisov, u prezidenta Slovenskej\nkomory exekútorov a predsedu kontrolnej komisie podľa § 223 ods. 2 zákona č. 233/1995 Z.z., alebo\n- súkromnoprávnej ochrany (napr. návrh postihnutej osoby na prejednanie priestupku podľa § 49 ods. 1\npísm. a/ zákona č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov alebo poškodenej osoby\nna prejednanie priestupku podľa § 22 ods. 1 písm. g/ zákona č. 372/1990 Zb.\n38. Pre všetkých týchto navrhovateľov ako nesporných účastníkov administratívneho konania totiž platí,\nže potrestaním alebo nepotrestaním osoby, voči ktorej ich návrh smeroval, nemôžu byť priamo dotknutí\nna svojich subjektívnych právach v tom zmysle, že by to ovplyvnilo ich právnu pozíciu alebo spôsobilo\nzmenu ich vlastného právneho postavenia. (Baricová, J., Fečík, M., Števček, M. Filová, A. a kol.: Správny\nsúdny poriadok. Komentár. Bratislava, C.H.Beck, 2018, s. 878, 879).\n39. Rozhodnutie Ústavného súdu SR sp.zn. I. ÚS 166/2011 zo dňa 09.06.2011 „Rozhodnutie o\npriestupku sa týka iba osoby obvinenej z priestupku, a teda nezasahuje do právnej sféry sťažovateľa a\nani nespôsobuje zmenu jej jeho právneho postavenia.“\n40. Rozhodnutie najvyššieho súdu sp.zn. 3Sži/1/2011 zo dňa 31.05.2011 „Ak určité osoby majú možnosť\nvyvolať priestupkové konanie svojim návrhom, tak potom prejednanie priestupku je výlučne v záujme\ntýchto osôb. Avšak tento ich záujem na potrestaní páchateľa nie je také právo, ktorého ochrany by sa\nmohli domáhať podľa druhej hlavy piatej časti OSP.“ Toto rozhodnutie prešlo testom ústavnosti, keď\nÚstavný súd SR v rozhodnutí sp.zn. IV. ÚS 143/2012 zo dňa 15.03.2012 uviedol, že v danom prípade\nnajvyšší súd náležite vysvetlil, prečo sťažovateľ, na základe návrhu ktorého bolo začaté konanie o\npriestupku, aj keď bol účastníkom tohto konania, nemohol byť rozhodnutím ministerstva vnútra ukrátený\nna svojich právach a podanú ústavnú sťažnosť odmietol ako zjavne neopodstatnenú.\n41. Rozhodnutie najvyššieho súdu sp.zn. 3Sži/10/2009 zo dňa 21.04.2010 „Aktívna procesná legitimácia\nžalobcu ako procesná podmienka v zmysle § 250 ods. 2 OSP, ktorá robí procesný subjekt osobou\noprávnenou na podanie žaloby, v sebe zahŕňa kumulatívne dva predpoklady, a to postavenie účastníka\nsprávneho konania a súčasne ukrátenie na právach napadnutým rozhodnutím, vydaným v správnom\nkonaní.\nV priestupkovom konaní sa rozhoduje o obvinení z priestupku a uložení sankcie inej osobe ako\nnavrhovateľovi priestupkového konania a týmto rozhodnutím nemôže byť navrhovateľ priestupkového\nkonania ukrátený na právach, pretože rozhodnutie o priestupku sa osobne týka iba osoby obvinenej z\npriestupku a svojimi účinkami nezasahuje do právnej sféry navrhovateľa priestupkového konania ani\nnespôsobuje zmenu jeho právneho postavenia. Osoba by sa dopustila priestupku v prípade, ak by ani\npo vydaní rozhodnutia, ktorým bolo vyhovené rozkladu žalobcu, neposkytla informácie.“\n42. Voči tomuto rozhodnutiu najvyššieho súdu bola podaná ústavná sťažnosť, ktorá bola rozhodnutím\nÚstavného súdu SR sp.zn. IV. ÚS 242/2011 zo dňa 09.06.2011 odmietnutá ako zjavne neopodstatnená.\n„Na aktívnu legitimáciu na podanie žaloby o preskúmanie rozhodnutia správneho orgánu podľa druhej\nhlavy piatej časti OSP (Rozhodovanie o žalobách proti rozhodnutiam a postupom správnych orgánov)\nnestačí, že žalobca bol účastníkom správneho konania (alebo sa s ním v správnom konaní malo ako s\núčastníkom konať), ale zároveň musel byť ako účastník správneho konania rozhodnutím, preskúmania\nzákonnosti ktorého sa domáha, ako aj postupom správneho orgánu na svojich právach ukrátený.\nPostavenie účastníka v správnom konaní ešte nevedie k naplneniu podmienky dotknutosti, resp.\nukrátenia práv žalobcu.“\n\n43. Rozhodnutie najvyššieho súdu sp.zn. 5Sži/2/2011 zo dňa 24.02.2011 „V konaní pred správnymi\norgánmi žalobca nebol účastníkom správneho konania, ale vystupoval ako oznamovateľ spáchania\npriestupku konkrétnymi, ním označenými osobami. Žalobca potom nemohol byť rozhodnutím správnych\norgánov nijako ukrátený na svojich právach, nebola mu týmito rozhodnutiami uložená žiadna sankcia,\npovinnosť, oprávnenie. Taktiež neboli dotknuté žiadne jeho právom chránené záujmy, nebol ani\npoškodeným. Rozhodnutím o zastavení konania z dôvodu, že skutok, o ktorom sa koná, nie je\npriestupkom, nemohol byť žalobca ukrátený na svojich právach, pretože rozhodnutie o priestupku sa\nosobne týka iba osoby obvinenej z priestupku a svojimi účinkami neovplyvňuje právnu pozíciu žalobcu,\nt.j. nezasahuje do právnej sféry žalobcu ani nespôsobuje zmenu jeho právneho postavenia.“\n44. Aj toto rozhodnutie prešlo testom ústavnosti rozhodnutím Ústavného súdu SR sp.zn. II. ÚS 259/2011\nzo dňa 04.07.2012 „Aktívna procesná legitimácia žalobcu ako procesná podmienka v zmysle § 250 ods.\n2 OSP, ktorá robí procesný subjekt osobou oprávnenou na podanie žaloby, zahŕňa v sebe kumulatívne\ndva predpoklady, a to postavenie účastníka správneho konania, a súčasne ukrátenie na právach\nnapadnutým rozhodnutím vydaným v správnom konaní. Rozhodnutím o zastavení konania z dôvodu,\nže skutok, o ktorom sa koná, nie je priestupkom, nemohol byť sťažovateľ ukrátený na svojich právach,\npretože rozhodnutie o priestupku sa osobne týka iba osoby obvinenej z priestupku a svojimi účinkami\nneovplyvňuje právnu pozíciu sťažovateľa, teda nezasahuje do jeho právnej sféry a ani nespôsobuje\nzmenu jeho právneho postavenia.“\n45. Rozhodnutie najvyššieho súdu sp.zn. 6Sži/2/2011 zo dňa 30.03.2011 „Rozhodnutím o zastavení\nkonania z dôvodu, že skutok, o ktorom sa koná, nie je priestupkom, nemohol byť navrhovateľ\npriestupkového konania ukrátený na svojich právach, pretože rozhodnutie o priestupku sa osobne\ntýka iba osoby obvinenej z priestupku a svojimi účinkami neovplyvňuje právnu pozíciu navrhovateľa\npriestupkového konania, t. j. nezasahuje do právnej sféry navrhovateľa priestupkového konania\nani nespôsobuje zmenu jeho právneho postavenia.“ Aj toto rozhodnutie prešlo testom ústavnosti\nrozhodnutím Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 228/2011 zo dňa 2.6.2011.\n46. Rozhodnutie najvyššieho súdu sp.zn. 5Sži/19/2012 zo dňa 30.05.2013 „Nie je osvedčené splnenie\nprocesnej podmienky osoby oprávnenej na podanie odvolania - aktívnej procesnej legitimácie účastníka\nv druhom rade, keď táto nie je podložená žiadnym konkrétnym tvrdením o ukrátení na jeho právach,\nktorému by korešpondovalo jeho subjektívne oprávnenie vychádzajúce z konkrétneho právneho\npredpisu, ktoré by ovplyvnilo právnu pozíciu účastníka v druhom rade a zasiahlo do jeho právnej sféry\nalebo spôsobilo zmenu jeho právneho postavenia. Výrokom rozhodnutia nebola žalobcovi spôsobená\nžiadna ujma, teda nie je osobou oprávnenou na podanie odvolania.“\n47. Rozhodnutie najvyššieho súdu sp.zn. 8Sži/21/2012 zo dňa 21.11.2013 „Len z postavenia\nnavrhovateľa ako účastníka konania o priestupku, príp. jeho práva podať odvolanie proti tej časti\nrozhodnutia, ktorá sa týka vyslovenia viny obvineného z priestupku, nie je možné vyvodzovať jeho právo\nna preskúmanie rozhodnutia o priestupku súdom. Podmienky, ktoré musia byť splnené na to, aby súd\nmohol vec meritórne rozhodnúť, sú stanovené Občianskym súdnym poriadkom. Ak určité osoby majú\nmožnosť vyvolať priestupkové konanie svojím návrhom, tak potom prejednanie priestupku je výlučne v\nzáujme týchto osôb. Avšak tento ich záujem na potrestaní páchateľa nie je také právo, ktorého ochrany\nby sa mohli domáhať podľa druhej hlavy piatej časti OSP. Správne súdnictvo slúži na ochranu tých osôb,\nktoré boli rozhodnutím správneho orgánu ukrátené na svojich právach.“\n48. Aj Ústavný súd SR nebol spočiatku v posudzovaní aktívnej procesnej legitimácie súvisiacej s\npreskúmaním rozhodnutia vydaného v rámci priestupkového konania jednotný. II. senát predložil\nplénu návrh na zjednotenie odchylných právnych názorov. Výsledkom podaného návrhu bolo prijatie\nuznesenia sp.zn. PLz. ÚS 1/2012 zo dňa 27.6.2012, ktorým bol návrh zamietnutý. Následne II. senát\nvydal uznesenie sp.zn. II. ÚS 259/2011 zo dňa 04.07.2012, v ktorom sa stotožnil s právnym záverom\nvyjadreným v rozhodnutiach I. a IV. senátu Ústavného súdu SR.\n49. Z právnej úpravy, ako aj z vyššie uvedenej judikatúry najvyššieho a ústavného súdu vyplýva, že\nsprávne súdnictvo slúži predovšetkým na ochranu tých osôb, ktoré boli rozhodnutím alebo opatrením\norgánu verejnej správy ukrátené na svojich právach. Zákonodarca ustanovil obmedzenia a podmienky\nsúdnej kontroly v správnom súdnictve v ustanoveniach Správneho súdneho poriadku. Na aktívnu\n\nlegitimáciu na podanie žaloby o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia a opatrenia orgánu verejnej správy\nna základe všeobecnej správnej žaloby nestačí, že žalobca bol účastníkom správneho konania (alebo sa\ns ním v správnom konaní malo ako s účastníkom konať), ale zároveň musel byť ako účastník správneho\nkonania rozhodnutím, preskúmania zákonnosti ktorého sa domáha, ako aj postupom správneho orgánu\nna svojich právach ukrátený. Správne súdnictvo tak nie je založené na verejnej žalobe (actio popularis),\nktorá by umožnila komukoľvek podať žalobu o preskúmanie rozhodnutia správneho orgánu. Ukrátenie\npráv žalobcu musí byť v žalobe vyjadrené a podložené a aspoň potenciálne možné. Na uvedenom nič\nnemení ani odpoveď na otázku, či právo iniciovať disciplinárne konanie spadá pod rozsah ochrany čl. 46\nods. 1 Ústavy SR. Článok 46 ods. 1 Ústavy SR však negarantuje ani výsledok disciplinárneho konania\nv súlade s podaným návrhom a ani negarantuje osobe, ktorá disciplinárne konanie iniciovala, možnosť\npodrobiť administratívne rozhodnutie, vydané v disciplinárnom konaní súdnemu preskúmaniu žalobou\nv rámci správneho súdnictva.\n50. Krajský súd svojím postupom naplnil všetky princípy správneho súdneho konania, rozhodoval v\nsúlade s platnou právnou úpravou a ustálenou judikatúrou.\n51. Nositeľom subjektívnych práv je konkrétna fyzická alebo právnická osoba a nie funkcia ministra\nspravodlivosti, preto sa nemožno stotožniť s názorom žalobcu, že bol ukrátený na jeho subjektívnych\nprávach. Predmetom tohto súdneho konania nebolo, či minister spravodlivosti vykonáva svoju\nprávomoc, či je vo vzťahu nadriadenosti a podriadenosti s notármi, otázky dozoru, či dohľadu, ale to\nči má na podanie takejto žaloby aktívnu procesnú legitimáciu. Zásady správneho trestania vyplývajúce\nz judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva, na ktoré poukazuje žalobca sa týkajú predovšetkým\nosoby obvineného. Právo na rovnosť zbraní, kontradiktórnosť konania, odôvodnenie rozhodnutia však\nboli dodržané, keďže žalobcovi boli dané na vedomie všetky podania druhého účastníka konania, mal\nk dispozícii všetky zákonom stanovené prostriedky v predmetnom konaní a rozhodnutie krajského súdu\nbolo riadne odôvodnené. To, že sa s ním žalobca nestotožňuje neznamená, že nebolo vydané v súlade\nso zákonom.\n52. Argumentácia krajského súdu o nedostatku aktívnej procesnej legitimácie ministra spravodlivosti\nsa nezakladala na jeho verejno-mocenskom postavení, ale tom, že napadnutým disciplinárnym\nrozhodnutím nebol ukrátený na svojich subjektívnych právach, tak ako je to v prípade navrhovateľa\npriestupkového konania, ktorý tiež nemá aktívnu procesnú legitimáciu na podanie správnej žaloby voči\nrozhodnutiu o priestupku a na tom, že podľa § 177 ods. 2 S.s.p. nie je osobitným subjektom na podanie\nsprávnej žaloby.\n53. Žalobca tiež poukazoval na rozdielne rozhodnutia, konkrétne rozhodnutie Krajského súdu v Žiline\nč.k. 21So/1/2015-162 zo dňa 17.06.2016, rozhodnutia Krajského súdu v Bratislave č.k. 1S/36/2016-38\nzo dňa 05.10.2017, 5S/121/16-19 zo dňa 05.09.2017 a rozhodnutie Krajského súdu v Banskej Bystrici\nč.k. 24S/46/2018-39 zo dňa 31.07.2018. Po oboznámení sa s uvedenými rozhodnutiami kasačný súd\nkonštatuje, že vo väčšine sa súdy nezaoberali aktívnou procesnou legitimáciou v správnom súdnictve\na neodôvodnili svoj zámer odchýliť sa od existujúcej ustálenej judikatúry najvyšších súdnych autorít, na\nktoré poukázal najvyšší súd v tomto uznesení. Jedine Krajský súd v Banskej Bystrici v rozsudku sp.zn.\n24S/46/2018 zo dňa 31.07.2018 v bode 25 uviedol, že na podanie správnej žaloby ministra spravodlivosti\noprávňovala skutočnosť, že bol účastníkom administratívneho konania, ktoré bolo začaté na jeho\npodnet. Podľa názoru Krajského súdu v Banskej Bystrici ak má nejaký subjekt právo podať návrh na\nzačatie administratívneho konania, súvisí s tým jeho právo, aby bolo v administratívnom konaní vydané\nzákonné rozhodnutie. Ďalej Krajský súd v Banskej Bystrici uviedol, že v tejto otázke existuje nejednotná\nrozhodovacia činnosť a zjednocujúce stanovisko doposiaľ nebolo vydané. Krajský súd v Banskej Bystrici\nsa však nezaoberal druhou podmienkou aktívnej procesnej legitimácie - a teda ukrátením na právach.\nNeuviedol z akého dôvodu sa nemá na predmetné konanie aplikovať táto podmienka, ktorá je jednou zo\nzákladných v správnom súdnictve. Najvyšší súd SR uvádza, že vyššie uvedený záver o práve ministra\nspravodlivosti podať správnu žalobu je v rozpore s tak s judikatúrou najvyššieho ako aj ústavného\nsúdu. Najvyšší súd opätovne poukazuje na rozhodnutia najvyšších súdnych autorít uvedené vyššie,\nnapr. rozhodnutie ústavného súdu sp.zn. IV. ÚS 242/2011 „Na aktívnu legitimáciu na podanie žaloby\no preskúmanie rozhodnutia správneho orgánu podľa druhej hlavy piatej časti OSP (Rozhodovanie\no žalobách proti rozhodnutiam a postupom správnych orgánov) nestačí, že žalobca bol účastníkom\nsprávneho konania (alebo sa s ním v správnom konaní malo ako s účastníkom konať), ale zároveň musel\nbyť ako účastník správneho konania rozhodnutím, preskúmania zákonnosti ktorého sa domáha, ako\n\naj postupom správneho orgánu na svojich právach ukrátený. Postavenie účastníka v správnom konaní\nešte nevedie k naplneniu podmienky dotknutosti, resp. ukrátenia práv žalobcu.“\n54. Navrhovateľ tak disciplinárneho, či priestupkového konania nie je rozhodnutím orgánov verejnej\nsprávy dotknutý na svojich právach. Rozhodnutie či už o priestupku alebo o disciplinárnom previnení\nsa týka len obvineného a nezasahuje do právnej sféry navrhovateľa a ani nespôsobuje zmenu jeho\nprávneho postavenia. Uvedené rozhodnutia najvyšších súdnych autorít je možné považovať už za\nustálenú judikatúru, ktorá nebola ani najvyšším a ani ústavným súdom prekonaná. Odlišné rozhodnutia\nnižších súdov možno chápať len ako pokus o zmenu tejto judikatúry, ktorý sa im však nepodarilo zatiaľ\ndostatočne odôvodniť.\n55. Správne súdnictvo je primárne prostriedkom ochrany subjektívnych práv adresáta výkonu verejnej\nsprávy v jej najrôznejších podobách. Len sekundárne je kritériom poskytovania tejto ochrany zákonnosť\nverejno-mocenských aktivít verejnej správy. Inými slovami, správne súdnictvo v systéme právneho štátu\nnemá slúžiť naprávaniu nezákonnosti vo verejnej správe bez akéhokoľvek zreteľa na dopad eventuálne\nzistenej nezákonnosti na subjektívno-právnu pozíciu dotknutého. Účelom správneho súdnictva nie je\nnáprava nezákonnosti vo verejnej správe, ale účinná ochrana subjektívnych práv fyzickej osoby alebo\nprávnickej osoby, voči ktorej je verejná správa v jednotlivom prípade vykonávaná. (III. ÚS 502/2015, IV.\nÚS 596/2012).\n56. Z ustanovenia § 93 ods. 3 veta prvá zákona č. 323/1992 Zb. vyplýva, že disciplinárne konanie\nje jednostupňové, keďže proti rozhodnutiu o disciplinárnom opatrení nie je možné podať opravný\nprostriedok. Správne súdnictvo nemožno chápať ako pokračovanie administratívneho konania. Správny\nsúd nie je ďalším odvolacím orgánom ani ďalšou inštitúciou vo verejnej správe, ale je nezávislým\norgánom súdnej moci rozhodujúcim o právach fyzických a právnických osôb. Konanie o preskúmanie\nzákonnosti rozhodnutí a opatrení orgánov verejnej správy je samostatným sporom. Ak nie je tento stav\nžiadúci, je potrebné iniciovať zmenu predmetnej právnej úpravy.\n57. Najvyšší súd Slovenskej republiky s poukazom na závery uvedené vyššie považoval námietky\nžalobcu vznesené v kasačnej sťažnosti za nedôvodné, a preto kasačnú sťažnosť ako nedôvodnú podľa\n§ 461 S.s.p. zamietol.\n58. O trovách kasačného konania rozhodol podľa § 467 ods. 1 S.s.p. v spojení s ustanoveniami § 167\nods. 1 a § 175 ods. 1 S.s.p. a contrario tak, že sťažovateľovi nepriznal náhradu trov kasačného konania\nz dôvodu neúspechu v kasačnom konaní a žalovanému nárok na náhradu trov konania zo zákona\nnevyplýva.\n59. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky jednohlasne (§ 147 ods. 2 v\nspojení s § 139 ods. 4 S.s.p.).\nPoučenie:\nProti tomuto uzneseniu opravný prostriedok n i e j e prípustný.", "vazby": {"vyrok_vztahy": [{"sz": "1S/2/2019", "guid": null, "vztah": "zamietnute"}]}, "cituje": [{"guid": "ussr:631d20d8-04b7-4db1-ab83-fc61efdffd5f", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2015:3.US.502.2015.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 502/2015", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 502/2015 z 6. 10. 2015", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2015-10-06", "citacie_n": 473, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2015:3.US.502.2015.1"}, {"guid": "ussr:6069b3cd-0633-46ac-869c-7828b269d97b", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 596/2012", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 596/2012 z 22. 11. 2012", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2012-11-22", "citacie_n": 286, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:6069b3cd-0633-46ac-869c-7828b269d97b"}, {"guid": "ussr:3c32ca90-853f-4fd0-816c-2cf0cd79456e", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 259/2011", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 259/2011 z 4. 7. 2012", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2012-07-04", "citacie_n": 134, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:3c32ca90-853f-4fd0-816c-2cf0cd79456e"}, {"guid": "ussr:d58b763d-139f-4b14-a588-7352e08b8e40", "ecli": null, "spisova_znacka": "PLz. ÚS 1/2012", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. PLz. ÚS 1/2012 z 27. 6. 2012", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2012-06-27", "citacie_n": 35, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:d58b763d-139f-4b14-a588-7352e08b8e40"}, {"guid": "ussr:91e9a61d-cd70-4b9c-9776-a614a14c203d", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 143/2012", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 143/2012 z 15. 3. 2012", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2012-03-15", "citacie_n": 35, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:91e9a61d-cd70-4b9c-9776-a614a14c203d"}, {"guid": "ussr:301220ff-1eb6-4261-a892-c11f42a2b467", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 242/2011", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 242/2011 z 9. 6. 2011", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2011-06-09", "citacie_n": 135, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:301220ff-1eb6-4261-a892-c11f42a2b467"}, {"guid": "ussr:aaf4a0c5-a105-4b8f-a658-d3074275b4b3", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 166/2011", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 166/2011 z 9. 6. 2011", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2011-06-09", "citacie_n": 135, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:aaf4a0c5-a105-4b8f-a658-d3074275b4b3"}, {"guid": "ussr:a98f61a2-4fee-4868-a262-d32066266c29", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 228/2011", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 228/2011 z 2. 6. 2011", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2011-06-02", "citacie_n": 277, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:a98f61a2-4fee-4868-a262-d32066266c29"}, {"guid": "db9d843c-55b2-4627-9efd-7a304d9364d6:cbd653a3-eb40-4193-a03e-83abe00e4004", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2019:1017201798.1", "spisova_znacka": "4Asan/19/2018", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Asan/19/2018 z 1. 8. 2019", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2019-08-01", "citacie_n": 13, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2019:1017201798.1"}, {"guid": "b9db0c4f-f1d8-42c0-a478-659bfcd401ad:0da7e0ea-d310-41bb-8c59-968becb8bef2", "ecli": "ECLI:SK:KSZA:2015:5414204219.1", "spisova_znacka": "21So/1/2015", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Žilina sp. zn. 21So/1/2015 z 16. 6. 2015", "sud": "Krajský súd Žilina", "datum_vydania": "2015-06-16", "citacie_n": 12, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSZA:2015:5414204219.1"}], "citovane_v": [{"guid": "68430ba2-a0f3-4fd3-8e68-391b9e7c83b7:2fa2977a-dcb3-4b5d-82e6-c88ddaafdd63", "ecli": "ECLI:SK:NSSSR:2021:1016201286.1", "spisova_znacka": "1Asan/11/2019", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho správneho súdu SR sp. zn. 1Asan/11/2019 z 27. 10. 2021", "sud": "Najvyšší správny súd SR", "datum_vydania": "2021-10-27", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSSR:2021:1016201286.1"}, {"guid": "207d9f87-af29-4dc8-b4dc-5c9ea662a0e1:3cd44117-ffee-4a42-a77c-df1022635a44", "ecli": "ECLI:SK:KSPO:2021:8019200340.5", "spisova_znacka": "5S/49/2019", "nazov": "Uznesenie Krajského súdu Prešov sp. zn. 5S/49/2019 z 22. 9. 2021", "sud": "Krajský súd Prešov", "datum_vydania": "2021-09-22", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSPO:2021:8019200340.5"}, {"guid": "b2e87f97-35f7-410e-955c-a6234fbec1b4:9e30351b-7250-4b74-99e9-6ed85ed509ec", "ecli": "ECLI:SK:KSPO:2021:8019200283.5", "spisova_znacka": "5S/46/2019", "nazov": "Uznesenie Krajského súdu Prešov sp. zn. 5S/46/2019 z 22. 9. 2021", "sud": "Krajský súd Prešov", "datum_vydania": "2021-09-22", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSPO:2021:8019200283.5"}, {"guid": "9055222f-c036-42f0-a540-2e1bb6588c60:4ad076a0-4bea-44f1-aad4-612a346b7921", "ecli": "ECLI:SK:KSPO:2021:8020200594.2", "spisova_znacka": "4Sa/29/2020", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Prešov sp. zn. 4Sa/29/2020 z 28. 7. 2021", "sud": "Krajský súd Prešov", "datum_vydania": "2021-07-28", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSPO:2021:8020200594.2"}]}