{"guid": "3f5f7d51-73c5-4af4-9926-f95de260433c:f64ba46a-11a6-4445-8c22-b8331f4d4144", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2020:1018200542.3", "spisova_znacka": "7Sžsk/117/2019", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 7Sžsk/117/2019 z 30. 9. 2020", "citacia": "rozsudok Najvyššieho súdu SR z 30. septembra 2020, sp. zn. 7Sžsk/117/2019, ECLI:SK:NSSR:2020:1018200542.3", "identifikacne_cislo": "1018200542", "sud": {"guid": "sud_100", "nazov": "Najvyšší súd", "typ": "najvyssi", "slug": "najvyssi-sud"}, "sudca": "JUDr. Viola Takáčová PhD.", "sudca_id": 65, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/judr-viola-takacova-phd-65", "datum_vydania": "2020-09-30", "forma": "Rozsudok", "povaha": [], "oblast": [], "podoblast": [], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [], "paragrafy": [], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/f64ba46a-11a6-4445-8c22-b8331f4d4144", "zdroj": "infosud", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2020:1018200542.3", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2020:1018200542.3", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2020:1018200542.3/text", "citacie_n": 1, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nNajvyšší súd\n7Sžsk/117/2019\n1018200542\n30. 09. 2020\nJUDr. Viola Takáčová\nECLI:SK:NSSR:2020:1018200542.3\n\nROZSUDOK V MENE\nSLOVENSKEJ REPUBLIKY\nNajvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Violy Takáčovej, PhD. a\nčlenov senátu JUDr. Zdenky Reisenauerovej a JUDr. Aleny Adamcovej, v právnej veci žalobcu: U. A. D.,\nbytom M. D. XX, A.-I., Z.Ľ. X., zastúpeného advokátkou JUDr. Ing. Zuzanou Kvakovou, so sídlom J.M.\nGeromettu 146/1, Žilina, proti žalovanej: Sociálna poisťovňa, ústredie, so sídlom Ul. 29. augusta č. 8 a 10,\nBratislava, za účasti: WERPAL, s.r.o., so sídlom Palárikova 76, Čadca, IČO: 47 237 236, o preskúmanie\nzákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 22937-6/2018-BA zo dňa 8. februára 2018, o kasačnej sťažnosti\nžalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Žiline č. k. 26Sa/42/2018-67 zo dňa 19. júna 2019, takto\nrozhodol:\nNajvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Žiline č. k. 26Sa/42/2018-67 zo dňa 19.\njúna 2019 m e n í tak, že rozhodnutie žalovaného č. 22937-6/2018-BA zo dňa 8. februára 2018 z r u\nš u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.\nŽalobcovi priznáva náhradu trov kasačného konania v rozsahu 1/3.\nodôvodnenie:\n1.\n1. Krajský súd v Žiline rozsudkom č. k. 26Sa/42/2018-67 zo dňa 19. júna 2019 zamietol správnu žalobu\npodľa § 190 zákona č. 162/2015 Z.z. Správny súdny poriadok (ďalej len „SSP“), ktorou sa žalobca\ndomáhal preskúmania rozhodnutia žalovaného číslo 22937-6/2018-BA zo dňa 8. februára 2018. O\ntrovách konania rozhodol vo vzťahu k žalobcovi podľa § 167 ods. 1 SSP a contrario tak, že mu náhradu\ntrov konania nepriznal, pretože v konaní nebol úspešný. Vo vzťahu k žalovanému rozhodol podľa § 168\nSSP. Náhradu trov konania nepriznal ani ďalšiemu účastníkovi konania, a to podľa § 169 SSP.\n2. Rozhodnutím číslo 22937-6/2018-BA zo dňa 8. februára 2018 Sociálna poisťovňa, ústredie podľa\nustanovenia § 179 ods. 1 písm. b/ zákona č. 461/2003 Z.z. o sociálnom poistení v znení neskorších\npredpisov (ďalej len „zákon o sociálnom poistení“) rozhodujúc o odvolaní zamestnanca U. A. D., ako aj\nzamestnávateľa tohto zamestnanca WERPAL, s.r.o. IČO: 47 237 236, so sídlom Palárikova 76, Čadca,\npodané proti rozhodnutiu Sociálnej poisťovne, pobočka Čadca, č. 41070-1/2017-CA zo dňa 24. mája\n2017, vo veci vzniku a zániku sociálneho poistenia zamestnanca, zamietla v celom rozsahu a potvrdila\nnapadnuté rozhodnutie Sociálnej poisťovne, pobočka Čadca.\n3. Prvostupňovým rozhodnutím Sociálna poisťovňa, pobočka Čadca, ako orgán príslušný podľa\nustanovenia § 178 ods. 1 písm. a/ bod prvý zákona č. 461/2003 Z.z. o sociálnom poistení rozhodovať\no vzniku, prerušení a zániku sociálneho poistenia v sporných prípadoch a na základe článku 11(3)\na 13(1) nariadenia Európskeho parlamentu a Rady č. 883/2004 o koordinácii systémov sociálneho\nzabezpečenia v znení nariadenia (ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 988/2009 vo veci zrušenia\nvzniku nemocenského poistenia, dôchodkového poistenia a poistenia v nezamestnanosti rozhodla podľa\n\n§ 210 ods. 1 zákona o sociálnom poistení v prvom stupni vo veci zamestnanca U. A. D. tak, že\nmu nevzniklo povinné nemocenské poistenie, povinné dôchodkové poistenie a povinné poistenie v\nnezamestnanosti ako zamestnancovi WERPAL s.r.o. od 1. novembra 2014 do 16. júna 2015 podľa\nslovenskej legislatívy.\n4. Správny súd preskúmal žalobou napadnuté rozhodnutie v zmysle § 199 a nasl. SSP v spojení s §\n177 SSP spolu s konaním, ktoré mu predchádzalo a oboznámil sa s listinnými dokladmi založenými v\nspise. Na základe vykonaného dokazovania zistil, že poľská inštitúcia sociálneho zabezpečenia Zaklad\nUbezpeieczeń Spolecznych Odzial (ďalej len „ZUS“) v Bielsku-Bialej podaním zo dňa 14. novembra\n2013 podľa čl. 16 ods. 2 nariadenia EP a Rady č. 987/2009 oznámila žalovanému, že žalobca podlieha\npoľskej legislatíve podľa článku 11 ods. 3 písm. a/ nariadenia EP a Rady č. 883/2004, a to v zmysle\nlistu adresovaného žalobcovi zo dňa 14. novembra 2013, ktorý v prílohe žalovanému doručila. Z prílohy\n- listu ustaľujúceho poľské zákonodárstvo zo dňa 14. novembra 2013 vyplýva, že ZUS informovala\nžalobcu, že v období od 1. novembra 2014 podlieha poľskej legislatíve v rámci sociálneho poistenia\nna základe článku 11 ods. 3 písm. a/ nariadenia EP a Rady č. 883/2004. Toto stanovenie poľskej\nlegislatívy má dočasný charakter (článok 16 ods. 2 nariadenia č. 987/2009). Zo spisov vyplynulo, že\nžalovaný voči určeniu poľskej legislatívy stanovenému podľa článku 16 ods. 3 nariadenia č. 987/2009 v\nstanovenej lehote nenamietal. Tým je v zmysle článku 16 ods. 3 vykonávacieho nariadenia č. 987/2009\ndané definitívne určenie uplatniteľných právnych predpisov. Zo správneho spisu ďalej vyplynulo, že\nžalobca bol prihlásený do registra Sociálnej poisťovne registračným listom fyzickej osoby prihláškou ako\nzamestnanec zamestnávateľom WERPAL, s.r.o. na obdobie od 1. novembra 2014. Podľa Registračného\nlistu fyzickej osoby platnosť poistenia bola daná od 1. novembra 2014 do 16. júna 2015.\n5. Krajský súd vec po právnej stránke posúdil podľa § 172 ods. 5 a § 178 ods. 1 písm. a zákona č.\n461/2003 Z.z. o sociálnom poistení, podľa článku 13(3) nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES)\nč. 883/2004 (základné nariadenie), podľa článku 14 ods. 5 písm. b), článok 16 (1), (2), (3) nariadenia\nEurópskeho parlamentu a Rady (ES) č. 987/2009 (vykonávacie nariadenie), ako aj podľa § 199 ods. 1,\n3 a § 177 ods. 1 SSP.\n6. Správny súd sa stotožnil s právnym názorom žalovaného, že v danom prípade za situácie, keď bola\npre žalobcu určená poľská legislatíva podľa článku 16 ods. 2, 3 vykonávacieho nariadenia, súd nie je\nkompetentný postup správnych orgánov preskúmať a vyhodnocovať. Definitívne určenie uplatniteľných\nprávnych predpisov je pre súd záväzné. Bolo v kompetencii Sociálnej poisťovne, pobočky Čadca\nrozhodnúť v zmysle § 178 ods. 1 písm. a) bod 1 zákona o sociálnom poistení o nevzniku jednotlivých\npovinných poistení žalobcu ako zamestnancovi od 1. novembra 2014. Bolo preukázateľne zistené, že\nzamestnávateľ žalobcu túto fyzickú osobu prihlásil do registra Sociálnej poisťovne dňom 1. november\n2014 a zároveň, že od 1. novembra 2014 sa na žalobcu vzťahuje v oblasti sociálneho poistenia poľská\nlegislatíva, a preto nemôže byť zároveň poistencom na území Slovenskej republiky. V preskúmavanej\nveci teda nastala v zmysle listín administratívneho spisu sporná situácia, keď na jednej strane bolo\nprávoplatne rozhodnuté o určení poľskej legislatívy a na druhej strane zamestnávateľ žalobcu ho prihlásil\ndo registra poistencov Sociálnej poisťovne na to isté obdobie, v ktorom sa vzťahovala na žalobcu poľská\nlegislatíva. Preto prvostupňovým rozhodnutím podľa § 178 ods. 1 písm. a) bod 1 zákona o sociálnom\npoistení bol tento stav odstránený.\n7. Správny súd v súvislosti s námietkou, že žalovaný ani prvostupňový orgán nemali oprávnenie\nvydať rozhodnutie o nevzniknutí povinného poistenia žalobcu s prihliadnutím na zásadu výlučnosti\nuplatniteľných právnych predpisov v oblasti sociálneho zabezpečenia a na zásadu lojálnej spolupráce v\nzmysle článku 4 ods. 3 Zmluvy o európskej únii uviedol, že definitívne určenie uplatniteľných právnych\npredpisov už ďalej nemôžu spochybniť inštitúcie sociálneho zabezpečenia, ale ani súdy členského\nštátu, ktorého právne predpisy sa neuplatňujú v zmysle definitívneho určenia uplatniteľných právnych\npredpisov. Potom s poukazom na vnútroštátnu úpravu v otázke sporných nedávkových konaní bol\noprávnený rozhodnúť aj o (ne)vzniku povinného nemocenského a povinného dôchodkového poistenia\na povinného poistenia v nezamestnanosti žalobu ako zamestnanca po tom, čo bola táto osoba\nprostredníctvom príslušného formulára zaregistrovaná v registri poistencov žalovaného, a to podľa §\n172 ods. 5 zákona o sociálnom poistení. Sociálna poisťovňa, pobočka Čadca preto neprekročila svoju\nprávomoc rozhodovať v zmysle zákona o sociálnom poistení. Uvedené rozhodnutie možno prirovnať k\nrozhodnutiu súdu o zastavení konania pre nedostatok právomoci vo veci konať, keď rovnako aj súd musí\npri zastavení konania aplikovať konkrétne ustanovenia zákona, hoci právomocou konať nedisponuje.\n\n8. Podľa názoru správneho súdu v danom prípade nebolo možné postupovať ani v zmysle žalobcom\ncitovaného rozsudku Najvyššieho súdu SR sp. zn. 9Sžo/160/2015, keďže tento riešil situáciu, keď\nv správnom spise nebolo rozhodnutie o určení uplatniteľnej legislatívy, ktoré by sa týkalo konkrétne\nžalobcu. Z tohto rozhodnutia tiež nevyplýva zásadný právny záver, ako ho interpretoval žalobca, že\npokiaľ takéto rozhodnutie o určenie uplatniteľnej legislatívy bolo vydané, nie je možné rozhodovať o\nnevzniknutí povinných poistení v zmysle § 178 ods. 1 písm. a) bod 1 zákona o sociálnom poistení.\nRovnako nebolo možné v danom prípade aplikovať ani podporne rozsudok Najvyššieho súdu SR sp.\nzn. 9Sžso/90/2015 zo dňa 14. decembra 2016, ktorý sa týkal iného skutkového prípadu, a to dohody v\nzmysle článku 16 ods. 4 vykonávacieho nariadenia, kde najvyšší súd pristúpil k zrušeniu rozhodnutia\nsprávneho orgánu, pretože zmienka o tejto dohode v rozhodnutí správnych orgánov absentovala a\ndohoda nebola ani súčasťou administratívneho spisu. Vzhľadom na to uvedené rozsudky, na ktoré\npoukazoval žalobca, neboli aplikovateľné na prejednávanú vec.\n9. Za nedôvodnú vyhodnotil správny súd aj námietku, týkajúcu sa nedostatku dôvodov ohľadne\nvyhodnotenia činnosti žalobcu na území Slovenskej republiky ako činnosti marginálneho charakteru.\nDôvodom pre určenie, že žalobcovi nevznikli povinné poistenia nebola tá skutočnosť, že by slovenské\nsprávne orgány sociálneho zabezpečenia posudzovali túto skutkovú okolnosť, t.j. či žalobca na území\nSlovenskej republiky vykonával alebo nevykonával zanedbateľné činnosti, ale tá skutočnosť, že pre\nžalobcu bola definitívne určená poľská legislatíva od 1. novembra 2014 v zmysle článku 16 ods. 2 a\n3 vykonávacieho nariadenia a na základe oznámenia ZUS zo dňa 14. novembra 2013, voči ktorému\nurčeniu žalovaný v lehote 2 mesiacov nenamietal. Táto skutočnosť bola tou rozhodnou skutočnosťou,\nktorú musel akceptovať slovenský orgán sociálneho zabezpečenia a vzhľadom na paralelnú registráciu\nžalobcu v registri Sociálnej poisťovne od 1. novembra 2014 potom musel tento sporný prípad vyriešiť\ntak, že vydal rozhodnutie o nevzniku týchto poistení práve odo dňa registrácie žalobcu v jeho registri.\nNámietky o nedostatku dôvodov, pre ktoré by mala byť činnosť žalobcu vyhodnotená ako zanedbateľná\nčinnosť, nemohli byť dôvodné. Správny súd poznamenal, že námietky v súvislosti so zanedbateľnou\nčinnosťou žalobcu na území Slovenskej republiky bolo potrebné vzniesť v konaní pred ZUS, pred\norgánmi v Poľskej republike.\n10. O náhrade trov konania správny súd rozhodol tak, že účastníkom náhradu trov konania podľa § 167\nods. 1, § 168 a § 169 SSP nepriznal.\nII.\n11. Proti rozsudku správneho súdu podal žalobca kasačnú sťažnosť z dôvodov uvedených v § 440 ods.\n1 písm. g/ SSP. Rozsudok správneho súdu navrhol zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie.\n12. V odôvodnení kasačnej sťažnosti poukázal na odôvodnenie rozsudku správneho súdu, s ktorým\nsa nestotožnil. Dôvodil tým, že žalovaný nebol oprávnený vydať rozhodnutie o nevzniknutí sociálneho\npoistenia žalobcu v čase, kedy nemal k dispozícii potvrdenie o právoplatnosti a vykonateľnosti\nrozhodnutia príslušnej poľskej sociálnej poisťovne o určení uplatniteľnej legislatívy vzťahujúcej sa na\nžalobcu v oblasti sociálneho zabezpečenia.\n13. Žalobca nesúhlasil s právnym názorom správneho súdu, pokiaľ ide o interpretovanie legitímnych\npredpokladov pre vydanie rozhodnutia žalovaného podľa § 178 ods. 1 písm. a) zákona o správnom\nkonaní. Podľa názoru žalobcu Sociálna poisťovňa, pobočka Čadca a žalovaný konali predčasne, pokiaľ\nvydali svoje rozhodnutia bez dostatočne zisteného skutkového stavu, t.j. bez zistenia skutočností\ntýkajúcich sa právoplatnosti a vykonateľnosti predbežného určenia rozhodnej poľskej legislatívy ZUSom.\n14. Určenie rozhodnej legislatívy v oblasti sociálneho zabezpečenia sa uskutočňuje v ústavnom a v\nzákonnom procesnoprávnom a hmotnoprávnom rámci. Procesnoprávne a hmotnoprávne podmienky\ntohto konania sú upravené v právnej úprave koordinačných nariadení, t.j. v základnom nariadení a vo\nvykonávacom nariadení za súčasnej aplikácie príslušných vnútroštátnych právnych predpisov. V ďalšom\nžalobca citoval článok 16 (3) vykonávacieho nariadenia a poukázal na právny názor Najvyššieho súdu\nSlovenskej republiky vyslovený v rozhodnutí sp. zn. 1So/115/2010 zo dňa 25. januára 2011.\n\n15. Podľa právneho názoru žalobcu konanie žalovaného a jeho pobočky, ktorý prijal predbežné\nurčenie rozhodnej legislatívy v oblasti sociálneho zabezpečenia ZUS vo vzťahu k žalobcovi bez\npredchádzajúceho preskúmania všetkých podstatných náležitostí pre vydanie rozhodnutia žalovaného,\na to najmä nie však výlučne okolností odôvodňujúcich záver o marginálnom charaktere zamestnaneckej\nčinnosti žalobcu na území Slovenskej republiky predstavuje porušenie práva na spravodlivý proces\ngarantovaný v čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ľudských právach a súčasne práva na dobrú správu\nv súlade s čl. 41 Charty základných práv Európskej únie.\nIII.\n16. Žalovaný vo vyjadrení ku kasačnej sťažnosti považoval rozsudok krajského súdu po skutkovej a\nprávnej stránke za správny. Kasačnú sťažnosť navrhol zamietnuť.\n17. Vzhľadom na skutočnosť, že žalobca má bydlisko v Poľskej republike, a z dôvodu, že v danom\nprípade ide o právny vzťah s cezhraničným prvkom zdôraznil, že pri určení uplatniteľnej legislatívy\nžalobcu je potrebné vychádzať výhradne z koordinačných nariadení Európskej únie.\n18. Z výkladu článku 16 vykonávacieho nariadenia vyplýva, že definitívne určenie uplatniteľnej legislatívy\nnie je podmienené žiadnym súdnym konaním ani potvrdením o právoplatnosti a vykonateľnosti zo strany\nZUS, ako to naznačuje žalobca.\n19. Určenie uplatniteľnej legislatívy Poľskej republiky sa stalo definitívnym už pred vydaním\nprvostupňového rozhodnutia, preto námietka žalobcu o predčasnosti vydania napadnutého rozhodnutia\nnie je relevantná.\n20. Žalovaný nie je v zmysle koordinačných nariadení príslušný na posúdenie skutočností rozhodných\npre určenie uplatniteľných právnych predpisov žalobcu a súčasne s poukazom na článok 5\nvykonávacieho nariadenia ani nemá právo neodôvodnene spochybňovať dokument, ktorým bola\nuplatniteľná legislatíva žalobcovi určená.\n21. Zásada lojálnej spolupráce, zakotvená v článku 4 ods. 3 Zmluvy o Európskej únii ukladá povinnosť\npríslušnej inštitúcie členského štátu vydávajúcej osvedčenie A1 vykonať správne posúdenie dôležitých\nskutkových okolností na uplatnenie pravidiel týkajúcich sa určenia právnych predpisov uplatniteľných\nv oblasti sociálneho zabezpečenia a tým zaručiť správnosť údajov uvedených v tomto osvedčení\n(rozsudku v právnych veciach C-620/15 a C 359/16) .\nIV.\n22. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd kasačný (§ 11 písm. g/ v spojení s § 438 ods. 2\nSSP) preskúmal napadnutý rozsudok správneho súdu, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo (§\n453 ods. 2 SSP), kasačnú sťažnosť prejednal bez nariadenia pojednávania (§ 455 SSP), keď deň\nvyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený minimálne 5 dní vopred na úradnej tabuli a na internetovej stránke\nNajvyššieho súdu Slovenskej republiky www.nsud.sk (452 ods. 1 v spojení s § 137 ods. 4 SSP) a dospel\nk záveru, že rozsudok krajského súdu je potrebné zrušiť a vec mu vrátiť na nové konanie a rozhodnutie.\n23. Kasačný súd preskúmal rozsudok krajského súdu, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, pričom\nv rámci kasačného konania skúmal aj napadnuté rozhodnutia žalovanej, v spojení s rozhodnutiami\nsprávneho orgánu prvého stupňa, ako aj konania im prechádzajúce a nestotožniac sa s názorom\nkrajského súdu dospel k záveru, že v danej veci neboli splnené zákonné podmienky pre zamietnutie\nžaloby.\n24. Najvyšší súd Slovenskej republiky predovšetkým upriamuje pozornosť na to, že správny súd v\nprocese súdneho prieskumu zákonnosti postupu a rozhodnutí orgánu verejnej správy nie je súdom\nskutkovým. Jeho úlohou pri preskúmaní zákonnosti rozhodnutí a postupu správneho orgánu podľa\ntretej časti prvej a tretej hlavy Správneho súdneho poriadku (upravujúcej rozhodovanie o žalobách v\nsociálnych veciach (§§ 199 a nasl. SSP) je posudzovať, či správny orgán bol príslušný na konanie a\nnásledne, či si zadovážil dostatok skutkových podkladov pre vydanie rozhodnutí, či zistil vo veci skutočný\nstav, či konal v súčinnosti s účastníkmi konania, či rozhodnutia boli vydané v súlade so zákonmi a inými\n\nprávnymi predpismi a či obsahovali zákonom predpísané náležitosti, teda či rozhodnutia správneho\norgánu boli vydané v súlade s hmotnoprávnymi, ako aj s procesnoprávnymi predpismi. V súdnom\nprieskume zákonnosti rozhodnutí žalovaného správneho orgánu v konaní o sociálnej žalobe, ktorú\npodala fyzická osoba, správny súd nie je viazaný rozsahom dôvodov uvedených v žalobe, ktorými\nžalobca namieta nezákonnosť rozhodnutia správneho orgánu, tvrdiac, že nezákonným rozhodnutím\nsprávneho orgánu a postupom mu predchádzajúcim bol ukrátený na svojich hmotnoprávnych alebo\nprocesnoprávnych právach. Zákonnosť rozhodnutia správneho orgánu je podmienená zákonnosťou\npostupu správneho orgánu predchádzajúcemu vydaniu napadnutého rozhodnutia.\n25. V správnom súdnictve poskytuje správny súd ochranu právam alebo právom chráneným záujmom\nfyzickej osoby a právnickej osoby v oblasti verejnej správy a rozhoduje v ďalších veciach ustanovených\ntýmto zákonom (§ 2 ods. 1 SSP).\n26. Konanie pred správnym súdom je jednou zo záruk ochrany základných ľudských práv a slobôd a\nochrany práv a oprávnených záujmov účastníkov administratívneho konania (§ 5 ods. 2 SSP).\n27. Správnou žalobou sa žalobca môže domáhať ochrany svojich subjektívnych práv proti rozhodnutiu\norgánu verejnej správy alebo opatreniu orgánu verejnej správy (§ 177 ods. 1 SSP).\n28. Rozsah správnej žaloby fyzickej osoby a jej dôvody možno zmeniť alebo doplniť až do rozhodnutia\nsprávneho súdu. Pri správnej žalobe fyzickej osoby nie je správny súd viazaný žalobnými bodmi (§ 203\nods. 1, 2 SSP).\n29. Správne súdnictvo v Slovenskej republike vychádza z materiálneho chápania právneho štátu v\nzmysle čl. 1 ods. 1 ústavy vyžadujúceho, aby verejná správa bola pod kontrolou súdnej moci. Je\nzaložené jednak na kontrole verejnej správy, či táto (ne)prekračuje jej zverené právomoci a jednak\nposkytuje ochranu subjektívnym právam osôb, do ktorých bolo zasiahnuté alebo zasahované v rozpore\nso zákonom. Hlavnou úlohou správneho súdnictva je teda ochrana subjektívnych práv a jeho cieľom\nochrana práv fyzických a právnických osôb a ich prostredníctvom následne aj ochrana zákonnosti.\nSprávne súdnictvo je neoddeliteľným atribútom právneho štátu zaručujúcim každej osobe, či už ide o\nfyzickú alebo právnickú osobu, ochranu práv pred činnosťou orgánov verejnej správy. Dodržiavanie\nzákonnosti v oblasti výkonnej moci a dôsledná ochrana jednotlivca je jednou z najdôležitejších čŕt\nprávneho štátu, ktorého koncepcia práva stojí aj na dodržiavaní práva štátnymi orgánmi. Kasačný\nsúd upriamuje pozornosť tiež na to, že správny súd pri preskúmaní zákonnosti rozhodnutia a postupu\nsprávneho orgánu v konkrétnej veci posudzuje, či správny orgán aplikoval na predmetnú právnu vec\nrelevantný právny predpis. Zákonnosť postupu správny súd skúma na základe rovnakých kritérií ako\nzákonnosť rozhodnutia.\n30. Kasačný súd zistil, že krajský súd v danej veci v procese súdneho prieskumu napadnutých rozhodnutí\nžalovanej nepostupoval v súlade s procesnými pravidlami zákonodarcom nastolenými v prvej a tretej\nhlave tretej časti Správneho súdneho poriadku citovaných vyššie, keď súdny prieskum rozhodnutí\nžalovanej, napadnutých žalobou, nevykonal v súlade s platnou právnou úpravou zákona o sociálnom\npoistení v súčinnosti s koordinačnými nariadeniami Európskej únie. Kasačný súd po vykonaní súdneho\nprieskumu napadnutých rozhodnutí žalovanej v spojení s prvostupňovými správnymi rozhodnutiami pri\naplikácii uvedenej právnej úpravy postupom podľa Správneho súdneho poriadku dospel k inému záveru\nako krajský súd.\n31. Podľa čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v\njej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.\n32. Podľa § 120 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z.z. o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov\nsociálne poistenie vykonáva Sociálna poisťovňa. Sociálna poisťovňa pri výkone sociálneho poistenia\nplní funkciu prístupového bodu, príslušnej inštitúcie, inštitúcie miesta bydliska, inštitúcie miesta pobytu,\nstyčného orgánu a je kontaktná inštitúcia na komunikáciu medzi príslušnými inštitúciami a príjemcami\ndávok a medzi inštitúciami členských štátov Európskej únie, inštitúciami štátov, ktoré sú zmluvnou\nstranou dohody o Európskom hospodárskom priestore a inštitúciou Švajčiarskej konfederácie (ods. 4).\n33. Od vstupu Slovenskej republiky do Európskej únie, od 01.05.2004 sa v oblasti sociálneho\nzabezpečenia uplatňujú koordinačné nariadenia, Nariadenie Rady (EHS) č. 1408/71 zo 14.06.1971 o\nuplatňovaní systémov sociálneho zabezpečenia na zamestnané osoby, samostatne zárobkovo činné\n\nosoby a členov ich rodín pohybujúcich sa v rámci spoločenstva v znení neskorších zmien a doplnkov a\njeho vykonávacie nariadenie Rady (EHS) č. 574/1972 z 21.03.1972. Od 01.05.2010 sa uplatňujú nové\nkoordinačné nariadenia, Nariadenie (ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 883/2004 z 29.04.2004\no koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia v znení Nariadenia (ES) Európskeho parlamentu a\nRady č. 988/2009 zo 16.09.2009 (ďalej len „základné nariadenie“) a vykonávacie nariadenie Európskeho\nparlamentu a Rady (ES) č. 987/2009 zo 16.09.2009, ktorým sa vykonáva nariadenie č. 883/2004 (ďalej\nlen „vykonávacie nariadenie“). Od 28.06.2012 nadobudlo účinnosť Nariadenie Európskeho parlamentu\na Rady (EÚ) č. 465/2012 z 22.05.2012, ktorým sa mení a dopĺňa nariadenie (ES) č. 883/2004 Z.z.\no koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia a nariadenie (ES) č. 987/2009, ktorým sa stanovuje\npostup vykonávania nariadenia (ES) č. 883/2004.\n34. Podľa čl. 2 (1) nariadenia (ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 883/2004 z 29. apríla 2004 (ďalej\nlen „základné nariadenie“) toto nariadenie sa vzťahuje na štátnych príslušníkov členského štátu, osoby\nbez štátnej príslušnosti a utečencov, ktorí majú bydlisko v členskom štáte a podliehajú alebo podliehali\nprávnym predpisom jedného alebo viacerých členských štátov, ako aj na ich rodinných príslušníkov ich\npozostalých.\n35. Podľa čl.1 základného nariadenia „bydlisko“ znamená miesto, kde osoba zvyčajne býva.\n36. Podľa čl. 11 (1) základného nariadenia osoby, na ktoré sa toto nariadenie vzťahuje, podliehajú\nprávnym predpisom len jedného členského štátu. Tieto právne predpisy sa určia v súlade s touto hlavou.\n37. Podľa článku 13 (1) základného nariadenia osoba, ktorá zvyčajne vykonáva činnosť ako\nzamestnanec v dvoch alebo viacerých členských štátoch, podlieha právnym predpisom členského štátu\nbydliska, ak podstatnú časť svojej činnosti vykonáva v tomto členskom štáte.\n38. Podľa článku 13 (3) základného nariadenia osoba, ktorá zvyčajne vykonáva činnosť ako zamestnaná\nosoba a činnosť ako samostatne zárobkovo činná osoba v odlišných členských štátoch, podlieha\nprávnym predpisom členského štátu, v ktorom vykonáva činnosť ako zamestnanec, alebo ak vykonáva\ntakúto činnosť v dvoch alebo viacerých členských štátoch, právnym predpisom určeným v súlade s\nčlánkom 13 (1) základného nariadenia.\n39. Podľa čl. 16 (1) nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 987/2009 zo 16. septembra\n2009 (ďalej len „vykonávacie nariadenie“) osoba, ktorá vykonáva činnosti v dvoch alebo vo viacerých\nčlenských štátoch, informuje o tejto skutočnosti inštitúciu určenú príslušným úradom členského štátu\nbydliska.\n40. Podľa článku 16 (2) vykonávacieho nariadenia určená inštitúcia členského štátu bydliska\nbezodkladne určí uplatniteľné právne predpisy, ktoré sa na dotknutú osobu uplatňujú, so zreteľom na\nčlánok 13 základného nariadenia a článok 14 vykonávacieho nariadenia. Toto určenie sa považuje za\npredbežné. Inštitúcia informuje o predbežnom určení uplatniteľných právnych predpisov určené inštitúcie\nkaždého členského štátu, v ktorom sa činnosť vykonáva.\n41. Podľa článku 16 (3) vykonávacieho nariadenia predbežné určenie uplatniteľných právnych predpisov,\nako sa stanovuje v odseku 2, sa stáva definitívnym do dvoch mesiacov odo dňa, keď boli inštitúcie\nurčené príslušnými orgánmi dotknutých členských štátov o ňom informované v súlade s odsekom 2, ak\nuž uplatniteľné právne predpisy neboli definitívne určené na základe odseku 4 alebo najmenej jedna\ndotknutá inštitúcia neinformovala inštitúciu určenú príslušným úradom členského štátu bydliska do konca\ntejto dvojmesačnej lehoty o tom, že nemôže prijať toto určenie alebo že zaujala k tejto veci odlišné\nstanovisko.\n42. Podľa článku 16 (4) vykonávacieho nariadenia, ak existuje neistota vo veci určenia uplatniteľných\nprávnych predpisov, v dôsledku ktorej je potrebné, aby inštitúcie alebo úrady dvoch alebo viacerých\nčlenských štátov na požiadanie jednej alebo viacerých inštitúcií určených príslušnými úradmi dotknutých\nčlenských štátov alebo samotných týchto úradov navzájom rokovali, určia sa právne predpisy\nuplatniteľné na dotknutú osobu vzájomnou dohodou so zreteľom na článok 13 základného nariadenia a\npríslušné ustanovenia článku 14 vykonávacieho nariadenia. Ak inštitúcie alebo príslušné dotknuté úrady\nnemajú vo veci rovnaké stanoviská, snažia sa dosiahnuť dohodu v súlade s uvedenými podmienkami\na uplatní sa článok 6 vykonávacieho nariadenia.\n\n43. Podľa článku 16 (5) vykonávacieho nariadenia príslušná inštitúcia členského štátu, ktorého predpisy\nboli predbežne alebo definitívne určené za uplatniteľné, to bezodkladne oznámi dotknutej osobe.\n44. Podľa článku 16 (6) vykonávacieho nariadenia, ak dotknutá osoba neposkytne informácie podľa\nodseku 1, uplatnia sa ustanovenia tohto článku na podnet inštitúcie určenej príslušným úradom\nčlenského štátu bydliska, len čo je o situácii tejto osoby informovaná, napríklad aj prostredníctvom inej\ndotknutej inštitúcie.\n45. Podľa bodu 1 rozhodnutia A1 z 12. júna 2009 Správnej komisie pre koordináciu systémov sociálneho\nzabezpečenia o zavedení postupu dialógu týkajúceho sa platnosti dokumentov, určenia uplatniteľných\nprávnych predpisov a poskytovania dávok podľa nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č.\n883/2004 (ďalej len „rozhodnutie č. A1“) toto rozhodnutie stanovuje pravidlá na uplatňovanie postupu\ndialógu a zmierovacieho postupu, ktoré sa môžu použiť v týchto prípadoch\na/ prípady, keď existujú pochybnosti o platnosti dokumentu alebo o správnosti podporných dokladov,\nktoré uvádzajú situáciu osoby na účely uplatňovania nariadenia (ES) č. 987/2009, alebo\nb/ prípady, keď existuje rozdiel v stanoviskách medzi členskými štátmi vo veci určenia uplatniteľných\nprávnych predpisov.\n46. Podľa bodu 5 rozhodnutia č. A1 inštitúcia, alebo orgán, ktorý vyjadrí pochybnosti o platnosti\ndokumentu, ktorý vydala inštitúcia alebo orgán druhého členského štátu, alebo ktorý nesúhlasí\ns (dočasným) určením uplatniteľných právnych predpisov, sa týmto nazýva žiadajúcou inštitúciou.\nInštitúcia druhého členského štátu sa týmto nazýva dožiadanou inštitúciou.\n47. Podľa bodu 6 rozhodnutia č. A1, ak dôjde k jednej zo situácií uvedených v bode 1, žiadajúca\ninštitúcia sa obráti na dožiadanú inštitúciu, aby požiadala o potrebné objasnenie jej rozhodnutia, v\nprípade potreby zrušila príslušný dokument alebo ho vyhlásila za neplatný, alebo preskúmala alebo\nzrušila svoje rozhodnutie.\n48. Podľa bodu 9 rozhodnutia A1 dožiadaná inštitúcia čo najskôr informuje žiadajúcu inštitúciu o výsledku\nsvojho prešetrovania, ale najneskôr do troch mesiacov od doručenia žiadosti.\n49. Podľa bodu 10 rozhodnutia A1, ak sa pôvodné rozhodnutie potvrdí, zruší alebo ak sa dokument zruší\nalebo vyhlási za neplatný, dožiadaná inštitúcia o tom informuje žiadajúcu inštitúciu. O svojom rozhodnutí\ninformuje aj dotknutú osobu a prípadne aj jej zamestnávateľa a oznámi im tiež, akými postupmi môžu\ntoto rozhodnutie napadnúť v súlade s vnútroštátnymi právnymi predpismi.\n50. Vychádzajúc zo skutkových zistení vyplývajúcich z predloženého spisového materiálu kasačný súd\nzistil, že žalovaná tvrdila, že v zmysle zásad ustanovených v úvodnej časti nariadenia Európskeho\nparlamentu a Rady číslo 883/2004 (základného nariadenia) je potrebné zabezpečiť, aby osoby, ktoré\nsa pohybujú v rámci spoločenstva podliehali systému sociálneho zabezpečenia iba jedného členského\nštátu, aby sa tak predišlo prekrývaniu uplatniteľných ustanovení vnútroštátnych právnych predpisov a\nkomplikáciám, ktoré by z toho mohli vzniknúť. Inštitúcie a osoby, na ktoré sa vzťahujú koordinačné\nnariadenia Európskej únie, majú povinnosť vzájomne sa informovať a spolupracovať, aby sa zabezpečilo\nriadne vykonávanie koordinačných nariadení. O skutočnostiach zistených na základe kontroly u žalobcu\nbola v súlade s článkom 76 ods. 4 základného nariadenia informovaná centrála poľskej inštitúcie\nsociálneho zabezpečenia ZUS vo Varšave listom a poľská inštitúcia tieto skutočnosti akceptovala. Ďalej\nžalovaná uviedla, že postupom podľa článku 16 vykonávacieho nariadenia došlo medzi žalovanou a\npoľskou inštitúciou sociálneho zabezpečenia k definitívnemu určeniu uplatniteľných právnych predpisov,\nktoré aj žalovaná akceptovala.\n51. Napriek uvedenému Sociálna poisťovňa konajúc a rozhodujúc podľa ustanovení zákona č. 461/2003\nZ.z. v platnom znení preskúmavanými rozhodnutiami vydanými v oboch stupňoch administratívneho\nkonania určila, že zamestnacovi U. A. D. nevzniklo povinné nemocenské poistenie, povinné dôchodkové\npoistenie a povinné poistenie v nezamestnanosti od 1. novembra 2014 do 16. júna 2015 podľa\nslovenskej legislatívy.\n\n52. Ďalej kasačný súd zistil, že Veľký senát správneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky\n(ďalej tiež „veľký senát“) posudzoval otázky nastolené senátom 9S v rozsahu vymedzenom v uznesení\nsp. zn. 9 Sžsk 22/2017 zo dňa 16. mája 2018, ktorým podľa § 22 ods. 1 písm. a) SSP postúpil vec vedenú\nna Najvyššom súde Slovenskej republiky pod sp. zn. 9Sžsk/22/2017 na prejednanie a rozhodnutie\nveľkému senátu.\n53. Veľký senát uznesením sp. zn. 1Vs 1/2018 zo dňa 4. decembra 2018 rozhodol o otázkach\nrozhodujúcich pre posúdenie veci nasledovné: „Odpoveď na 1/ otázku: Dohoda medzi inštitúciami\ndvoch alebo viacerých členských štátov Európskej únie podľa čl. 16 ods. 4 vykonávacieho nariadenia\nč. 987/2009 zo 16.09.2009 musí byť určitá, čo do obsahu, ako aj subjektov, ktorých sa má určenie\nuplatniteľných právnych predpisov týkať a súčasne musí byť zachytená v akomkoľvek formáte (napr.\npísomne, na elektronickom nosiči a pod.) a založená do spisu Sociálnej poisťovne. Odpoveď na 2/\notázku: Definitívne určenie uplatniteľnej legislatívy iného členského štátu Európskej únie od určitého\ndátumu podľa čl. 16 ods. 3 Nariadenia Európskeho parlamentu Rady (ES) č. 987/2009 (ďalej len\n„vykonávacie nariadenie“), ktorým sa vykonáva Nariadenie (ES) Európskeho parlamentu a Rady č.\n883/2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia (ďalej len „základné nariadenie“) alebo\nvzájomnou dohodou podľa čl. 16 ods. 4 vykonávacieho nariadenia vylučuje právomoc Sociálnej\npoisťovne ako inštitúcie podľa čl. 1 písm. p/ základného nariadenia na rozhodovanie o uplatniteľnej\nlegislatíve.“ Rozhodnutie veľkého senátu je záväznou judikatúrou pre ďalšie rozhodovanie najvyššieho\nsúdu vo veciach s obdobnou právnou problematikou.\n54. Vychádzajúc z uvedeného a právnej úpravy ustanovenej v druhej hlave vykonávacieho nariadenia\nnajvyšší súd v danej veci poukazom na záver veľkého senátu v uvedenom uznesení, že dohoda medzi\ninštitúciami dvoch alebo viacerých členských štátov EU podľa čl. 16 ods. 4 vykonávacieho nariadenia\nmusí byť určitá čo do obsahu, ako aj subjektov, ktorých sa má určenie uplatniteľných právnych predpisov\ntýkať a zároveň musí byť zachytená v akomkoľvek formáte (napr. písomne, na elektronickom nosiči\natď.) a založená do spisu inštitúcie sociálneho poistenia členského štátu, v tomto prípade žalovanej,\nkonštatuje, že v preskúmavanej veci poľská inštitúcia sociálneho zabezpečenia listom zo dňa 14.\nnovembra 2013 žalobcovi oznámila, že v období od 1. novembra 2014 do 16. júna 2015 podlieha v\nrámci sociálneho poistenia poľskej legislatíve, na základe čl. 11 ods. 3a nariadenia č. 883/2004 zo dňa\n29. apríla 2004.\n55. Pokiaľ inštitúcia sociálneho zabezpečenia Poľskej republiky určila uplatniteľnú legislatívu Poľskej\nrepubliky, na sociálne poistenie žalobcu ako dotknutej osoby sa bude aplikovať príslušná právna\núprava Poľskej republiky. Uvedená skutočnosť potom vylučuje právomoc Sociálnej poisťovne ako\ninštitúcie sociálneho zabezpečenia druhého členského štátu EÚ konať o otázke uplatniteľnosti legislatívy\nna sociálne poistenie žalobcu, keďže uplatniteľnosť príslušnej legislatívy na sociálne poistenie bola\nvyriešená práve inštitúciou sociálneho zabezpečenia Poľskej republiky ako členského štátu Európskej\núnie. Z uvedených dôvodov najvyšší súd dospel k záveru, že pokiaľ došlo k určeniu uplatniteľnej\nlegislatívy Poľskej republiky vo vzťahu k žalobcovi od určitého dátumu podľa čl. 16 ods. 3 Nariadenia\nEurópskeho parlamentu Rady (ES) č. 987/2009, ktorým sa vykonáva Nariadenie (ES) Európskeho\nparlamentu a Rady č. 883/2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia alebo vzájomnou\ndohodou podľa čl. 16 ods. 4 vykonávacieho nariadenia, táto skutočnosť vylučuje právomoc Sociálnej\npoisťovne ako inštitúcie podľa čl. 1 písm. p/ základného nariadenia na rozhodovanie o uplatniteľnej\nlegislatíve.\n56. Vychádzajúc zo skutkových okolností vyplývajúcich z administratívneho spisu poukazom na závery\nuvedené vyššie kasačný súd dospel k záveru, že napadnuté rozhodnutie žalovanej náležite nevychádza\nz právnej úpravy ustanovenej vo vykonávacom nariadení EÚ v spojení s právnou úpravou ustanovenou\nv základnom nariadení EÚ, majúc za následok jeho nezákonnosť, z ktorého dôvodu najvyšší súd\nnapadnutý rozsudok krajského súdu podľa § 462 ods. 2 SSP zmenil tak, že preskúmavané rozhodnutie\nžalovanej podľa § 191 ods. 1 písm. c/, e/, f/ SSP v spojení s § 452 ods. 1 SSP zrušil a vec jej vrátil\nna ďalšie konanie.\n57. O náhrade trov kasačného konania a trov konania pred správnym súdom rozhodol najvyšší súd tak,\nže žalobcovi, ktorý v tomto konaní mal úspech, priznal nárok na ich náhradu (§ 467 ods. 1 SSP v spojení\ns § 167 ods. 3, písm. a/ SSP) v skrátenom rozsahu. Kasačný súd znížil nárok na náhradu trov konania\nz dôvodu, že v danej veci ide o tzv. typizované žaloby. V prejednávaných veciach ide o opakované\n\nkonania (ďalšie napr. 7Sžso/36/2015, 7Sžsk/31/2017, 7Sžsk/50/2018, 7Sžsk/70/2018, 7Sžsk/29/2018),\nktoré sú skutkovo veľmi obdobné s totožnou právnou otázkou, týkajúcou sa uplatnenia práv žalobcu v\npredchádzajúcich správnych konaniach. Tomu zodpovedali aj jednotlivé podania úspešného žalobcu,\nčo do rozsahu a obsahu. Na druhej strane pri svojom rozhodovaní o náhrade trov konania kasačný\nsúd prihliadol aj na povinnosť právneho zástupcu riadne plniť procesné povinnosti žalobcu, a to najmä\ndodržiavanie lehôt a pokynov konajúcich súdov. Po zvážení uvedených hľadísk znížil najvyšší súd\nžalobcom požadovaný nárok na náhradu trov konania v rozsahu 1/3 majúc za to, že priznanie nároku\nna náhrady trov konania žalobcovi v celom rozsahu, by v danom prípade bolo v rozpore s materiálnou\nspravodlivosťou.\n58. Toto rozhodnutie prijal Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods.\n9 zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od\n01.05.2011).\nPoučenie:\nProti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.", "vazby": {"vyrok_vztahy": [{"sz": "26Sa/42/2018", "guid": null, "vztah": "zmenene"}]}, "cituje": [{"guid": "30566544-4a0a-4914-80de-259cb165de30:4635b74a-bba1-4e24-8ca3-19c9038be096", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2018:5014200655.1", "spisova_znacka": "1Vs/1/2018", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Vs/1/2018 z 4. 12. 2018", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2018-12-04", "citacie_n": 584, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2018:5014200655.1"}], "citovane_v": []}