{"guid": "87c009dd-3f0b-48bf-b093-6089deeb72c5:53bf60eb-2480-48d4-b5c9-38796c90a51b", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2020:1018200257.1", "spisova_znacka": "10Sžak/21/2019", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 10Sžak/21/2019 z 26. 2. 2020", "citacia": "rozsudok Najvyššieho súdu SR z 26. februára 2020, sp. zn. 10Sžak/21/2019, ECLI:SK:NSSR:2020:1018200257.1", "identifikacne_cislo": "1018200257", "sud": {"guid": "sud_100", "nazov": "Najvyšší súd", "typ": "najvyssi", "slug": "najvyssi-sud"}, "sudca": "JUDr. Jana Henčeková", "datum_vydania": "2020-02-26", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Iná povaha rozhodnutia"], "oblast": ["Správne právo"], "podoblast": ["Žaloby proti právoplatným rozhodnutiam a postupom správnych orgánov"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2011/404/#paragraf-82.odsek-1.pismeno-b", "nazov": "§ 82 ods. 1 písm. b) zákona č. 404/2011 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2011/404/#paragraf-82.odsek-1.pismeno-b", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/404-2011/paragraf-82"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/2011/404#paragraf-82"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/53bf60eb-2480-48d4-b5c9-38796c90a51b", "zdroj": "infosud", "url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2020:1018200257.1", "api_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2020:1018200257.1", "text_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2020:1018200257.1/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nNajvyšší súd\n10Sžak/21/2019\n1018200257\n26. 02. 2020\nJUDr. Jana Hatalová\nECLI:SK:NSSR:2020:1018200257.1\n\nROZSUDOK V MENE\nSLOVENSKEJ REPUBLIKY\nNajvyšší súd Slovenskej republiky ako kasačný súd v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr.\nEleny Berthotyovej, PhD. a členov senátu JUDr. Jany Hatalovej, PhD. a JUDr. Igora Belka a, v právnej\nveci žalobcu: K. B., nar. XX.XX.XXXX, štátny príslušník Ukrajiny, trvale bytom Z.. I. X/X, E., N. O.,\nUkrajina, zast. JUDr. Sabinou Hodoňovou, PhD., advokátkou, Advokátska kancelária BEDNÁŘOVÁ\n& HODOŇOVÁ, Mariánske námestie č. 31, 010 01 Žilina, proti žalovanému: Ministerstvo vnútra SR,\nPrezídium policajného zboru, Úrad hraničnej a cudzineckej polície, Riaditeľstvo hraničnej a cudzineckej\npolície Bratislava so sídlom Krížna 44, Bratislava, v konaní o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia\nžalovaného vo veci administratívneho vyhostenia č. PPZ-HCP -BA2-2017/012302-007 zo dňa 30.\nnovembra 2017, o kasačnej sťažnosti sťažovateľa proti právoplatnému rozsudku Krajského súdu v\nBratislave č. k. 8Sa/16/2018-67 zo dňa 19. júna 2019, takto\nrozhodol:\nNajvyšší súd Slovenskej republiky kasačnú sťažnosť z a m i e t a .\nSťažovateľovi nárok na náhradu trov kasačného konania n e p r i z n á v a .\nodôvodnenie:\nI.\nPriebeh a výsledky administratívneho konania\n1. Oddelenie cudzineckej polície PZ Tmava, rozhodnutím č.: PPZ-HCP-BA9-144-013/2 17-AV zo dňa\n24.07.2017 rozhodlo podľa § 82 ods. 1 písm. b/ zákona č. 404/2011 Z. z. o pobyte cudzincov a o zmene\na doplnení niektorých zákonov (ďalej len ZoPC) o administratívnom vyhostení žalobcu na Ukrajinu, so\nzákazom vstupu na územie Slovenskej republiky a na územie všetkých členských štátov na dobu 2\nrokov, pretože štátny príslušník tretej krajiny má neoprávnený pobyt na území Slovenskej republiky.\n2. Proti prvostupňovému rozhodnutiu podal žalobca odvolanie, o ktorom rozhodol žalovaný rozhodnutím\nč. p.: PPZ-HCP-BA2-201/012302-007 zo dňa 30.11.2017 tak, že prvostupňové rozhodnutie o\nadministratívnom vyhostení žalobcu potvrdil a odvolanie žalobcu zamietol.\n3. Žalovaný dôvodil tým, že nebolo sporné, že žalobca má na území SR neoprávnený pobyt. Na územie\nschengenského priestoru pricestoval dňa 25.05.2017 a to na základe udeleného víza č. XXXXXXXXX,\ntyp C. použiteľné od 25.05.2017 do 12.06.2017, vydané SR s dĺžkou pobytu 04, platné na jeden vstup.\nDňa 16.06.2016 žalobca podal na generálnom konzuláte SR v Užhorode (Ukrajina) žiadosť o udelenie\nprechodného pobytu na účel podnikania. Dňa 04.08.2016 správny orgán prvého stupňa prerušil konanie\na vyzval žalobcu na odstránenie nedostatkov podania v lehote 90 dní. Žalobca nedostatky v určenej\nlehote neodstránil, preto správny orgán konanie zastavil dňa 13.03.2017. Rozhodnutie nadobudlo\nprávoplatnosť dňa 10.06.2017. Dňa 21.06.2017 bol žalobcovi udelený na území SR tolerovaný pobyt od\n04.07.2017 do 14.07.2017. Podľa žalovaného žalobca sa na území SR a členských štátov schengenskej\ndohody nachádzal neoprávnene od 15.07.2017. V čase platnosti tolerovaného pobytu nepožiadal o\n\njeho predĺženie a neriešil svoj pobytový status. Poukázal na to, že totožnosť žalobcu bola preukázaná\npo predložení cestovného pasu Ukrajiny (nie biometrický) č. W. XXX XXX platného od 21.12.2015 do\n21.12.2025.\n4. Žalovaný na základe uvedeného rozhodnutie správneho orgánu prvého stupňa potvrdil a odvolanie\nžalobcu zamietol.\nII.\nKonanie na krajskom súde\n5. Žalobca podal proti preskúmavanému rozhodnutiu v zákonnej lehote správnu žalobu. Krajský súd v\nBratislave po preskúmaní veci žalobu žalobcu ako nedôvodnú zamietol podľa § 240 SSP.\n6. Vo vzťahu k uplatnenému dôvodu kasačnej sťažnosti ohľadne nesprávneho právneho posúdenia\na nedostatočne zisteného stavu veci uviedol, že rozhodnutie správneho orgánu nemôže trpieť vadou\nnedostatočne zisteného skutkového stavu a súčasne aj nesprávneho právneho posúdenia veci. Teda,\nak žalobca tvrdí, že zistenie skutkového stavu je nedostačujúce na riadne posúdenie veci, potom jeho\nnámietka nesprávneho právneho posúdenia veci je a priori nedôvodná.\n7. Podľa krajského súdu v posudzovanom prípade správne orgány vychádzali z dostatočne zistených\nskutočností a z týchto vyvodili správne právne závery a aplikovali na vec sa vzťahujúce právne predpisy.\nNamietaná vada konania správneho orgánu nebola zistená.\n8. K námietke zásahu do práva žalobcu na rešpektovanie jeho súkromného a rodinného života vyhodnotil\nza nedôvodnú. Poukázal na to, že žalobca na území SR nemá rodinu, v ČR má družku a dve deti, pričom\nnebolo preukázané, že je ich otcom.\n9. K námietke držby biometrického pasu uviedol, že žalobca svoju totožnosť nepreukázal biometrickým\npasom. Správny orgán a ani súd nemôžu suplovať povinnosti účastníka konania, ktoré vlastným\nzavinením zhoršili svoje právne postavenie. Je povinnosťou účastníka predkladať dôkazy, a nie\nsprávneho orgánu vyhľadávať dôkazy, ktoré by mohli zmeniť právne postavenie účastníka v jeho\nprospech.\n10. Na základe uvedených dôvodov žalobu žalobcu ako nedôvodnú zamietol.\nIII.\nObsah kasačnej sťažnosti/stanoviská\nA)\n11. Proti rozsudku krajského súdu sťažovateľ v zákonnej lehote podal kasačnú sťažnosť z dôvodu\nuvedeného v § 440 ods. 1 písm. g) S.s.p., t. j. krajský súd rozhodol na základe nesprávneho právneho\nposúdenia veci.\n12. Sťažovateľ v nasledujúcich sťažnostných bodoch v súlade s § 445 ods. 1 písm. c) S.s.p. najmä\nnamietal:- nesprávne právne posúdenie vo vzťahu k čl. 8 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd a\nčl. 3 Dohovoru o právach dieťaťa, - nedostatočné zistenie skutočného stavu veci vo vzťahu k skutočnosti,\nže sťažovateľ vedie riadne rodinný život na území ČR a je držiteľom biometrického pasu, - podstatné\nporušenie ustanovení o konaní pred orgánom verejnej správy vo vzťahu k odôvodneniu napadnutého\nrozhodnutia a k umožneniu, aby sa sťažovateľ mohol vyjadriť k podkladom rozhodnutia.\nB)\n13. Sťažovateľ vo vyjadrení ku kasačnej sťažnosti zotrval na svojom vyjadrení zo dňa 14.02.2019.\nIV.\nPrávny názor Najvyššieho súdu\n14. Senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky konajúci ako kasačný súd (§ 438 ods. 2 S. s. p.)\npredovšetkým postupom podľa § 452 ods. 1 v spojení s § 439 S.s.p. preskúmal napadnutý rozsudok\nkrajského súdu, pričom po zistení, že kasačná sťažnosť bola podaná oprávnenou osobou v zákonnej\nlehote (§ 442 ods. 1, § 443 ods. 1 S.s.p.) a že ide o rozsudok, proti ktorému je kasačná sťažnosť prípustná\n(§ 439 ods. 1 S.s.p.), jednomyseľne (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch) dospel k záveru,\nže kasačná sťažnosť je nedôvodná, a preto ju zamietol. Rozhodol bez nariadenia pojednávania (§ 455\n\nS.s.p.) s tým, že deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený na úradnej tabuli súdu a na internetovej\nstránke najvyššieho súdu. Rozsudok bol verejne vyhlásený dňa 26.02.2020 (§ 137 ods. 4 v spojení s\n§ 452 ods. 1 S.s.p.).\nPodľa § 3 ods. 2 Správneho poriadku, správne orgány sú povinné postupovať v konaní v úzkej súčinnosti\ns účastníkmi konania, zúčastnenými osobami a inými osobami, ktorých sa konanie týka, a dať im vždy\npríležitosť, aby mohli svoje práva a záujmy účinne obhajovať, najmä sa vyjadriť k podkladu rozhodnutia,\na uplatniť svoje návrhy. Účastníkom konania, zúčastneným osobám a iným osobám, ktorých sa konanie\ntýka, musia správne orgány poskytnúť pomoc a poučenie, aby pre neznalosť právnych predpisov\nneutrpeli v konaní ujmu.\nPodľa § 32 ods. 1 Správneho poriadku, správny orgán je povinný zistiť presne a úplne skutočný stav\nveci a za tým účelom si obstarať potrebné podklady pre rozhodnutie. Pritom nie je viazaný len návrhmi\núčastníkov konania.\nPodľa 82 ods. 1 písm. b/ ZoPC, policajný útvar administratívne vyhostí štátneho príslušníka tretej krajiny,\nak má neoprávnený pobyt na území Slovenskej republiky.\nNariadením Európskeho parlament a Rady (EÚ) č. 2017/850, sú štátni príslušníci Ukrajiny, ktorí\nsú držiteľmi biometrických pasov vydaných v súlade s normami Medzinárodnej organizácie civilného\nletectva oslobodení od vízovej povinnosti.\n15. Predmetom kasačnej sťažnosti bol napadnutý rozsudok krajského súdu, ktorým súd žalobu žalobcu\nzamietol.\n16. Námietku sťažovateľa, že správne orgány nezobrali do úvahy skutočnosť, že je držiteľom\nbiometrického pasu považoval kasačný súd síce za dôvodnú, na výsledok a teda zákonnosť rozhodnutia,\nvšak táto okolnosť nemala vplyv.\n17. K uvedenej námietke považuje kasačný súd za dôležité zdôrazniť nasledovné: Na úvod treba\npripomenúť, že Nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) 2016/399 z 9. marca 2016, ktorým\nsa ustanovuje kódex Únie o pravidlách upravujúcich pohyb osôb cez hranice (Kódex schengenských\nhraníc) je priamo uplatniteľným predpisom (nariadením), ktorý upravuje prekračovanie ako vonkajších,\ntak vnútorných hraníc členských štátov Európskej únie, a vzťahuje sa na všetky osoby, vrátane občanov\nEÚ (čl. 3 v spojení s čl. 2 ods. 5 tohto nariadenia). Ďalej je potrebné pripomenúť, že zmyslom Kódexu\nschengenských hraníc je okrem iného stanoviť jasné, jednoduché a harmonizované pravidlá týkajúce\nsa výpočtu povolenej dĺžky krátkodobého pobytu v EÚ (porov. Bod 9 preambuly uvedeného nariadenia).\nV hlave II (Vonkajšie hranice) kapitole 1 (Prekračovanie vonkajších hraníc a podmienky vstupu) Kódexu\nschengenských hraníc sú upravené podmienky vstupu a pobytu štátnych príslušníkov tretích krajín pri\nkrátkodobých pobytoch na území Európskej únie. Čl. 6 ods. 1 citovaného nariadenia osobitne stanovuje:\n„Pre plánované pobyty na území členských štátov, ktoré nepresiahnu 90 dní počas akéhokoľvek obdobia\n180 dní, ktorým sa rozumie obdobie 180 dní bezprostredne predchádzajúce každému dňu pobytu, musia\nštátni príslušníci tretích krajín tieto podmienky: a) majú platný cestovný doklad oprávňujúci držiteľa k\nprekročeniu hranice, ktorý spĺňa tieto kritériá:\ni) musí byť platný najmenej tri mesiace po zamýšľaný dátum odchodu z územia členských štátov. V\nnaliehavých prípadoch, ktoré sú odôvodnené, je možné od splnenia tejto povinnosti upustiť, ii) bol vydaný\nv predchádzajúcich desiatich rokoch;\nb) majú platné vízum, ak sa vyžaduje podľa nariadenia Rady (ES) č. 539/2001, ak sú držiteľmi platného\npovolenia na pobyt alebo platného dlhodobého víza;\nc) zdôvodnia účel a podmienky plánovaného pobytu a majú zaistené dostatok prostriedkov na živobytie\nnielen na dobu pobytu, tak na návrat do svojej krajiny pôvodu alebo na tranzit do tretej krajiny, v ktorej\nich určite prijmú, alebo sú schopní získať takéto prostriedky zákonným spôsobom opatriť;\nd) nejde o osoby v SIS, ktorým má byť zamietnutý vstup;\ne) nie sú považovaní za hrozbu pre verejný poriadok, vnútornú bezpečnosť, verejné zdravie alebo\nmedzinárodné vzťahy ktoréhokoľvek členského štátu, a najmä osobami, ktorým má byť podľa národných\ndatabázach členských štátov nepovolený vstup z rovnakých dôvodov.“\n\n18. Z citovaného ustanovenia je zrejmé, že disponovanie platným vízom alebo povolením na pobyt je\nlen jednou z podmienok vstupu a pobytu na území členských štátov Európskej únie, teda aj Slovenskej\nrepubliky. Čl. 6 ods. 1 písm. b) Kódexu schengenských hraníc súčasne reflektuje skutočnosť, že\nštátni príslušníci niektorých tretích krajín vízovej povinnosti nepodliehajú. Táto eventualita je vyjadrená\nodkazom na nariadenie Rady (ES) č. 539/2001, ktorým sa ustanovuje zoznam tretích krajín, ktorých\nštátni príslušníci musia mať pri prekračovaní vonkajších hraníc víza, ako aj zoznam krajín, ktorých\nštátni príslušníci sú oslobodení od tejto povinnosti (ďalej len „nariadenie ES č. 539/2001“). Zoznam\ntretích krajín, ktorých štátni príslušníci majú povinnosť mať pri prekročení hranice Európskej únie platné\nvízum, je uvedený v prílohe I tohto nariadenia, príloha II potom obsahuje zoznam tretích krajín, ktorých\nštátni príslušníci sú oslobodení od tejto povinnosti. Ak sú občania niektorého tretieho štátu od vízovej\npovinnosti podľa nariadenia ES č. 539/2001 oslobodení, vzťahuje sa táto úľava v súlade s jeho článkom\n1 ods. 2 iba na pobyty, nepresahujúce celkom tri mesiace.\n19. Toto nariadenie, respektíve jeho prílohy I a II, bolo zmenené nariadením EÚ č. 2017/850 tak, že z\nprílohy I bol presunutý odkaz na Ukrajinu do prílohy II nariadenia ES č. 539/2001, s tým, že zrušenie\nvízovej povinnosti sa vzťahuje iba na držiteľov biometrických pasov vydaných Ukrajinou v súlade s\nnormami Medzinárodnej organizácie pre civilné letectvo (ICAO).\n20. S ohľadom na to, ako je konštruovaný čl. 6 ods. 1 Kódexu schengenských hraníc (čoby všeobecný\npredpis, v rámci ktorého je cezhraničný pohyb regulovaný - pozri ods. 16 tohto odôvodnenia), teda\ndržiteľom ukrajinského biometrického pasu odpadla iba jedna z podmienok vstupu a pobytu na území\nEÚ. Za predpokladu, že ich pobyt nepresiahne 90 dní počas ľubovoľného obdobia 180 dní (ktorým\nsa rozumie obdobie 180 dní bezprostredne predchádzajúce každému dňu pobytu), nemusia teda\nštátni príslušníci Ukrajiny, ktorí sú držiteľmi biometrického cestovného pasu, naďalej spĺňať podmienku\nvyplývajúcu z písmena b) tohto ustanovenia, teda disponovať platným (krátkodobým) vízom. Táto\nskutočnosť však sama o sebe nemá vplyv na použiteľnosť Kódexu schengenských hraníc; toto\nnariadenie sa, ako bolo uvedené vyššie, naďalej vzťahuje na všetky osoby prekračujúce vonkajšie aj\nvnútorné hranice členských štátov EÚ.\n21. Okolnosť, či je cudzinec od vízovej povinnosti oslobodený, sa teda nijako nedotýka maximálnej\nprípustnej doby pobytu 90 dní v období 180 dní, ktorá vyplýva z úvodnej vety článku. 6 ods. 1 Kódexu\nschengenských hraníc. K opačnému výklade neponúka priestor ani nariadenie EÚ č. 2017/850, ktorým\nsa upustilo od vízovej povinnosti pre držiteľov ukrajinských biometrických pasov (nie je možné z neho\nvyvodiť, že sa u existujúcich pobytov na základe udeleného víza prerušuje doterajšia 180 dňová lehota\na začína plynúť nová, odvíjajúce sa od vstupu na území EÚ na základe bezvízového styku). Možno teda\nuzavrieť, že odpadnutím vízovej povinnosti pre štátnych príslušníkov tretích krajín nezanikajú ostatné\nregulatívy vstupu a pobytu, a naďalej pre nich o. i. platí, že dĺžka ich pobytu nesmie počas obdobia 180\ndní bezprostredne predchádzajúcich každému dňu pobytu presiahnuť v súhrne 90 dní.\n22. Tento záver nepriamo podporuje aj právny názor vyslovený Súdnym dvorom Európskej únie v\nrozsudku z 3.10.2006, C-241/05, Bot. Súdny dvor v tomto rozsudku podal výklad niektorých ustanovení\nDohovoru o vykonávaní Schengenskej dohody zo 14.06.1985, uzatvorenej medzi vládami štátov\nhospodárskej únie Beneluxu, Spolkovej republiky Nemecko a Francúzskej republiky o postupnom\nzrušení kontrol na spoločných hraniciach (Ú. V. 2000, L 239 , s. 19); pravidlá obdobné úprave\nteraz účinného Kódexu schengenských hraníc bola zavedená už zakladajúcimi členmi schengenského\npriestoru.\n23. Ustanovenie čl. 20 ods. 1 spomínaného dohovoru oprávňuje cudzincov, ktorí nepodliehajú vízovej\npovinnosti, voľne sa pohybovať na území zmluvných strán maximálne tri mesiace počas obdobia šiestich\nmesiacov odo dňa prvého vstupu, za predpokladu, že spĺňajú podmienky vstupu uvedené v článku 5 ods.\n1 písm. a), c), d) a e) tohto dohovoru. Článok 5 ods. 1 citovaného dohovoru potom stanovuje podmienky\nvstupu cudzincov na územie zmluvných strán Schengenskej dohody pre pobyt, ktorý netrvá dlhšie ako tri\nmesiace, obdobne ako článok 6 ods. 1 Kódexu schengenských hraníc, t. j. povinnosť mať platný cestovný\ndoklad [písm. a)], platné vízum [písm. b)], doklady, ktoré potvrdzujú účel a podmienky plánovaného\npobytu vrátane zaistenia dostatočných finančných prostriedkov [písm. c)], cudzinec nie je osobou, ktorej\nmá byť odmietnutý vstup [písm. d)], a nepredstavuje nebezpečenstvo pre verejný poriadok, bezpečnosť\nštátu alebo medzinárodné vzťahy jednej zo zmluvných strán [písm. e)].\n24. V uvedenej veci C-241/05, Bot sa Súdny dvor Európskej únie zaoberal obdobnou situáciou,\naká nastala v prípade prejednávanom kasačným súdom. Išlo o prípad rumunského občana, ktorý\nsa zdržiaval v schengenskom priestore na základe bezvízového styku v období od 15.08.2002 do\n25.03.2003 postupne dva a pol mesiaca, dva mesiace a jeden mesiac. Súdny dvor v citovanom\nrozsudku vyslovil záver, že štátnemu príslušníkovi tretej krajiny požívajúceho bezvízový styk so štátmi\n\nSchengenskej dohody zo 14.06.1985 (Ú. V. 2000, L 239, s. 13-18), nie je zakázané voľne sa\npohybovať v schengenskom priestore aj po uplynutí prípustnej doby pobytu 3 mesiace počas obdobia 6\nmesiacov podľa čl. 20 ods. 1 Dohovoru o vykonávaní Schengenskej dohody, avšak „len za podmienky,\nže táto osoba znova vstúpi do schengenského priestoru a na tento vstup dôjde po uplynutí doby\nšiestich mesiacov odo dňa jej vôbec prvého vstupu do tohto priestoru. Takýto nový vstup musia preto\ntiež považovať za prvý vstup v zmysle citovaného ustanovenia, rovnako ako vôbec prvý vstup do\nschengenského priestoru.“ Ustanovenie čl. 20 ods. 1 Dohovoru o vykonávaní Schengenskej dohody tak\n„štátnemu príslušníkovi tretieho štátu nepodlieha vízovej povinnosti dovoľuje zdržiavať v tomto priestore\nmaximálne 3 mesiace počas po sebe idúcich období 6 mesiacov, za podmienky, že každé z týchto\nobdobí bude započaté takýmto prvým vstupom.“ K otázke možného rizika obchádzania pravidiel pre\ndlhodobé pobyty Súdny dvor dodal, že je vecou zákonodarcu Spoločenstva prípadne zmeniť čl. 20\nods. 1 Dohovoru o vykonávaní Schengenskej dohody tak, aby kumuláciou dvoch nie bezprostredne po\nsebe nasledujúcich pobytov v schengenskom priestore počas takmer šiestich mesiacov nedochádzalo\nk ohrozovaniu pravidiel uplatniteľných na pobyty dlhšie ako tri mesiace.\n25. Z uvedeného je zrejmé, že kasačným súdom podaná interpretácia vyššie uvedených ustanovení\nSchengenského hraničného kódexu a nariadenia ES č. 539/2001 je konformná s výkladom prakticky\nrovnaké únijnej úpravy, podaným už skôr Súdnym dvorom Európskej únie.\n26. V prejednávanej veci sťažovateľ prvýkrát vstúpil na územie schengenského priestoru v roku 2012\nna platné vízum Maďarskej republiky. Cieľom jeho cesty boli všetky štáty EÚ. V Poľsku mal povolený\npobyt od roku 2012 do roku 2014, v inom členskom štáte nemal povolený pobyt s výnimkou SR, kde\nmal povolený tolerovaný pobyt od 04.07.2017 do 14.07.2017. Od 15.07.2017 nemá na území SR ani\niného členského štátu povolený žiaden pobyt.\n27. Sťažovateľovi síce už odpadla jedna z podmienok vstupu a pobytu na území EÚ, táto skutočnosť\nvšak, ako je vyššie uvedené , nijako neovplyvnila dĺžku prípustného pobytu 90 dní v rámci 180 dní,\nv zmysle čl. 6 ods. 1 kódexu schengenských hraníc. Ak teda sťažovateľ zotrval na území Slovenskej\nrepubliky, respektíve Európskej únie, aj po15.07.2017, porušil tým svoj pobytový status. Za tejto situácie\nkasačný súd konštatuje, že krajský súd nepochybil, ak dospel k záveru, že sťažovateľ sa neoprávneného\npobytu na území Slovenskej republiky dopustil; podľa kasačného súdu však námietka, že je držiteľom\nbiometrického pasu s poukazom na to, že nesplnil ďalšie podmienky ustanovené nariadením, nemá\nžiaden vplyv na zákonnosť rozhodnutia správnych orgánov, ktoré jeho pobyt považovali za neoprávnený.\n28. K námietke sťažovateľa týkajúcej sa zásahu do jeho práva na rešpektovanie súkromného a\nrodinného života sa kasačný súd stotožnil s jej vyhodnotením zo strany krajského súdu ako nedôvodnej.\n29. Otázka existencie či absencie rodinného života je v prvom rade otázkou faktickou, závislou na\npraktickej realite úzkych osobných pút. (K a T. proti Fínsku, č. 25702/94, rozsudok z 12. júla 2001, §\n150) Hoci základným zmyslom článku 8 Dohovoru je chrániť jedinca pred svojvoľnými zásahmi verejnej\nmoci, môže ako doplnok existovať aj pozitívny záväzok obsiahnutý v účinnom „rešpektovaní“ rodinného\nživota. Preto tam, kde vznikli rodinné väzby, musí štát v zásade konať spôsobom, ktorý umožní ďalší\nrozvoj takých väzieb. (Kutzner proti Nemecku, č. 46544/99, 26.02.2002)\n30. Z konania je zrejmé, že sťažovateľ nemá na území Slovenskej republike rodinu, v Českej republike\nmá družku, ktorá má dve deti, pričom ako sám tvrdil, nie je ich otcom.\n31. Žalovaný v rozhodnutí poukázal na stret dvoch základných práv a slobôd, a to práva cudzinca\nna súkromie a rodinný život (čl. 8 ods. 1 Dohovoru) na jednej strane a na druhej strane právo štátu\nna zásah do tohto práva (čl. 8 ods. 2 Dohovoru). Z rozhodnutia žalovaného však je zrejmé ako sa s\nuvedenými skutočnosťami, a to, že sťažovateľ nemá na území Slovenskej republiky žiadnu rodinu, (má\ndružku v Českej republike, ktorá má dve deti) vysporiadal a prečo uprednostnil právo štátu na zásah\ndo prípadného práva na rodinný a súkromný život, a ten odôvodnil záujmom na verejnom poriadku,\nzabránením a predchádzaním porušovania zákonov Slovenskej republiky a štátov schengenskej\ndohody.\n32. Takýto záver správnych orgánov potvrdený názorom krajského súdu vyhodnotil kasačný súd za\nudržateľný a zákonný.\n33. Kasačný súd napokon vyhodnotil za nedôvodnú aj námietku sťažovateľa týkajúcu sa tvrdeného\npodstatného porušenia ustanovení o konaní pred orgánom verejnej správy vo vzťahu k odôvodneniu\nnapadnutého rozhodnutia. Vo vzťahu k námietke existencie biometrického pasu pritom odkazuje na\nsvoje závery vyššie uvedené, keďže týmito sa správne orgány nezaoberali.\n34. Vzhľadom k tomu, že námietky sťažovateľa vyhodnotil kasačný súd za nedôvodné, kasačnú sťažnosť\npodľa § 461 SSP zamietol.\n35. O trovách kasačného konania rozhodol kasačný súd tak, že sťažovateľovi nepriznal nárok na ich\nnáhradu z dôvodu jeho neúspechu. (§ 467 ods. 1 S. s. p. a analogicky podľa § 167 ods. 1 S. s. p.).\n\n36. Senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky prijal rozsudok jednomyseľne (§ 139 ods. 4 S.s.p.).\nPoučenie:\nProti tomuto rozsudku opravný prostriedok n i e j e prípustný.", "vazby": {}, "cituje": [], "citovane_v": []}