{"guid": "a857092d-8d0c-4b96-90de-693dbda3269e:cbf820a2-c09a-438b-9086-586bd017975f", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2020:1018200228.1", "spisova_znacka": "3Sžik/8/2019", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Sžik/8/2019 z 12. 2. 2020", "citacia": "rozsudok Najvyššieho súdu SR z 12. februára 2020, sp. zn. 3Sžik/8/2019, ECLI:SK:NSSR:2020:1018200228.1", "identifikacne_cislo": "1018200228", "sud": {"guid": "sud_100", "nazov": "Najvyšší súd", "typ": "najvyssi", "slug": "najvyssi-sud"}, "sudca": "Mgr. Viliam Pohančeník", "datum_vydania": "2020-02-12", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Iná povaha rozhodnutia"], "oblast": ["Správne právo"], "podoblast": ["Ostatné"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2000/211/#paragraf-2.odsek-3", "nazov": "§ 2 ods. 3 zákona č. 211/2000 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2000/211/#paragraf-2.odsek-3", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/211-2000/paragraf-2"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/2000/211#paragraf-2"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/cbf820a2-c09a-438b-9086-586bd017975f", "zdroj": "infosud", "url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2020:1018200228.1", "api_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2020:1018200228.1", "text_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2020:1018200228.1/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nNajvyšší súd\n3Sžik/8/2019\n1018200228\n12. 02. 2020\nMgr. Viliam Pohančeník\nECLI:SK:NSSR:2020:1018200228.1\n\nROZSUDOK V MENE\nSLOVENSKEJ REPUBLIKY\nNajvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu Mgr. Viliama Pohančeníka (sudca\nspravodajca) a sudcov JUDr. Ivana Rumanu a JUDr. Moniky Valašikovej, PhD., v právnej veci žalobkyne:\nIng. R.W., nar. XX.XX.XXXX, Y., zastúpená: JUDr. Ing. Adrián Cupák, advokát, Dr. Goldbergera 249/1,\nSvidník, proti žalovanému: Ministerstvo dopravy a výstavby Slovenskej republiky, Námestie slobody 6,\nBratislava, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia ministra sp. zn. 30991/2017/OPS/85206-M zo dňa\n18.12.2017 a rozhodnutia žalovaného sp. zn. 27204/2017/OK/73378 zo dňa 23.10.2017, v konaní o\nkasačnej sťažnosti žalovaného proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave č. k. 5S/29/2018-99 zo dňa\n25.06.2019, takto\nrozhodol:\nKasačnú sťažnosť z a m i e t a.\nÚčastníkom právo na náhradu trov kasačného konania n e p r i z n á v a.\nodôvodnenie:\nI.\n1. Žalobkyňa písomným podaním zo dňa 30.08.2017, doručeným dňa 29.9.2017 (ďalej aj len ,,žiadosť“)\nžiadala v zmysle zákona č. 211/2000 Z. z. o slobodnom prístupe k informáciám a o zmene a doplnení\nniektorých zákonov (zákon o slobode informácií) (ďalej aj len ,,infozákon“) Slovenskú poštu, a. s. ako\npovinnú osobu (ďalej aj len ,,Slovenská pošta“) o sprístupnenie nasledovných informácií: všetky zmluvy\no výkone funkcie členov predstavenstva a členov dozornej rady Slovenskej pošty, a. s., a ich dodatky\nod roku 2011, teda od doby, kedy patria tieto zmluvy k povinne zverejňovaným zmluvám, vrátane\nuvedenia finančnej odmeny v pevnej zložke a zložke ekonomického významu, nakoľko ani jednu z\ntýchto nenašla v Centrálnom registri zmlúv (ďalej aj len ,,CRZ“) a zmluvu, ktorú uzatvorila Slovenská\npošta, a s., so spoločnosťou RS, a. s., so sídlom Nám. SNP č. 6, Bratislava, o uzatvorení ktorej\nje informácia v CRZ zo dňa 25.08.2017, avšak nie je zverejnená, aj keď sa nejedná o uzatvorenie\nzmluvy v bežnom obchodnom styku v rozsahu predmetu podnikania Slovenskej pošty, nakoľko výkon\nprevádzky dopravných a technických činností nepatrí do jej predmetu podnikania. Informácie žiadala\ndoručiť písomne poštou na adresu uvedenú v žiadosti. Listom zo dňa 11.10.2017 Slovenská pošta\nreagovala na žiadosť, pričom informácie jej sprístupnila čiastočne - s výnimkou informácií o finančnej\nodmene. V tejto časti žiadosť zamietla s poukazom na to, že Slovenská pošta je povinnou osobou podľa\n§ 2 ods. 3 infozákona s obmedzenou informačnou povinnosťou a na § 9 ods. 3 infozákona t. j. ochrana\nosobných údajov dotknutých osôb. V zmysle § 18 ods. 4 infozákona dala v zamietajúcej časti podnet\nžalovanému na vydanie rozhodnutia.\n2.\nŽalovaný vydal rozhodnutie sp. zn. 27204/2017/OK/73378 zo dňa 23.10.2017 (ďalej aj\nlen ,,prvostupňové rozhodnutie“), ktorým rozhodol o zamietnutej časti žiadosti tak, že žiadosti v\n\ndotknutej časti nevyhovel z rovnakého dôvodu ako Slovenská pošta a doplnil, že odmeny členov\npredstavenstva a dozornej rady nie sú uhrádzané ani zo štátneho rozpočtu, ani z verejného rozpočtu, ale\nz vlastného príjmu. Voči prvostupňovému rozhodnutiu žalobkyňa podala rozklad doručený žalovanému\ndňa 10.11.2017. Odôvodňovala ho nesprávnym výkladom, nakoľko tento by obmedzoval informovanie\nverejnosti. Slovenská pošta je obchodná spoločnosť, ktorej 100 % akcií vlastní štát zastúpený\nžalovaným, v čoho dôsledku ide o 100 %-nú majetkovú účasť štátu. Poukázala na to, že členov\npredstavenstva a dozornej rady menuje minister dopravy a výstavby Slovenskej republiky (ďalej aj\nlen ,,minister“). Hospodári iba s verejnými zdrojmi, o čom svedčí aj vedenie účtovníctva, kedy nevedie\noddelene vlastné a verejné financie. Poukázala na to, že členovia predstavenstva sú verejnými\nfunkcionármi v zmysle čl. 2 ods. l písm. zb) ústavného zákona č. 357/2004 Z. z. o ochrane verejného\nzáujmu pri výkone funkcií verejných funkcionárov (ďalej aj len ,,ústavný zákon č. 357/2004 Z. z.“).\nVerejný funkcionár je v zmysle článku 7 ods. 1 písm. d) povinný každoročne podať písomné oznámenie,\nv ktorom uvedie svoje príjmy dosiahnuté v uplynulom roku z výkonu funkcie verejného funkcionára\na z výkonu iných funkcií, zamestnaní alebo činností. Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej aj\nlen ,,Ústavný súd SR“) zdôraznil, že ustanovenia infozákona o rozsahu informačnej povinnosti treba\nvykladať ústavnokonformne tak, aby zvolený výklad nepoprel právo verejnosti na informácie. Slovenská\npošta tak mala povinnosť zverejniť požadované informácie týkajúce sa finančných odmien členov\npredstavenstva a dozornej rady, pretože hospodári len s verejnými financiami.\n3. Minister rozhodnutím č. 121/2017, sp. zn. 30991/2017/OPS/85206-M zo dňa 18.12.2017 (ďalej\naj len ,,napadnuté rozhodnutie“) rozklad zamietol s odôvodnením, že podľa § 13 ods. 1 zákona č.\n349/2004 Z. z. o transformácii Slovenskej pošty, štátneho podniku v znení neskorších predpisov (ďalej\naj len ,,zákon č. 349/2004 Z. z.“) založenie, vznik, postavenie a právne pomery akciovej spoločnosti\nneupravené uvedeným zákonom, sa spravujú príslušnými ustanoveniami zákona č. 513/1991 Zb.\nObchodný zákonník okrem § 59 ods. 2 štvrtej a piatej vety a odseku 5, § 60, § 217 ods. 1, § 477 ods.\n3 časti vety za čiarkou a odseku 4, § 478 a § 483 ods. 3. Slovenská pošta ako akciová spoločnosť\nvykonáva činnosti, ktoré má zapísané v Obchodnom registri, samostatne, vo vlastnom mene, na\nvlastnú zodpovednosť a za účelom dosiahnutia zisku. Vykonávaním týchto činností dosahuje príjmy\na vynakladá náklady. Poukázal na jej priemyselný a komerčný charakter a na to, že nie je napojená\nna rozpočet ministerstva, pričom ministerstvo jej neposkytuje finančné prostriedky na odmeny členov\npredstavenstva a členov dozornej rady. Samostatne hospodári so svojimi vlastnými prostriedkami, nie\ns verejnými prostriedkami. Tieto odmeny nie sú uhrádzané ani zo štátneho rozpočtu ani z verejného\nrozpočtu, ale z rozpočtu Slovenskej pošty ako akciovej spoločnosti, ktorý sa nepovažuje za štátny\nani iný verejný rozpočet. Slovenská pošta je povinnou osobou podľa § 2 ods. 3 zákona o slobode\ninformácií s obmedzeným rozsahom informačnej povinnosti. Prvostupňové rozhodnutie bolo správne a\nzákonné, nakoľko požadované informácie nemožno sprístupniť, pretože podľa § 3 ods. 2 infozákona\npovinná osoba s obmedzenou informačnou povinnosťou sprístupní iba tie informácie, ktoré sa týkajú\nhospodárenia s verejnými prostriedkami, nakladaní s majetkom štátu, majetkom vyššieho územného\ncelku alebo majetkom obce, o životnom prostredí, o úlohách alebo odborných službách týkajúcich\nsa životného prostredia a o obsahu, plnení a činnostiach vykonávaných na základe uzatvorenej\nzmluvy. Požadované informácie nemožno považovať za informácie týkajúce sa nakladania s verejnými\nprostriedkami, na ktoré sa vzťahuje informačná povinnosť podľa § 3 ods. 2 infozákona.\nII.\n4. Žalobkyňa podala proti prvostupňovému a napadnutému rozhodnutiu žalobu, o ktorej rozhodol Krajský\nsúd v Bratislave rozsudkom č. k. 5S/29/2018-99 zo dňa 25.06.2019 tak, že prvostupňové a napadnuté\nrozhodnutie zrušil, vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie a žalobkyni priznal voči žalovanému nárok\nna náhradu trov konania vo výške 100 %.\n5. Žalobkyňa namietala nezákonnosť rozhodnutí s odôvodnením, že ak by platilo, že Slovenská pošta, je\npovinnou osobou v zmysle § 2 ods. 3 infozákona a nemá žiadne verejné zdroje, pretože nie je napojená\nna štátny rozpočet ani iné verejné zdroje, potom by nemusela nič zverejňovať. Pritom zverejňuje všetky\nzmluvy, faktúry, objednávky, ktoré nie sú hradené zo štátneho ani iného verejného rozpočtu. Taktiež by\nnebol dôvod, aby členovia predstavenstva Slovenskej pošty boli zaradení v zmysle ústavného zákona č.\n357/2004 Z. z. medzi verejných funkcionárov, ktorí musia každoročne predkladať písomné oznámenia\no príjmoch dosiahnutých z výkonu funkcie verejného funkcionára a z výkonu iných funkcií, zamestnaní\nalebo činností. Ak by mala obmedzenú informačnú povinnosť iba na činnosti, na ktoré dostala dotáciu\n\nzo štátneho alebo iného verejného rozpočtu, potom by vo svojom účtovníctve viedla vlastné a verejné\nfinančné zdroje oddelene. Slovenská pošta je preto verejnou inštitúciou a má plnú informačnú povinnosť\nz dôvodu, že bola zriadená zákonom č. 349/2004 Z. z. a je podľa infozákona povinnou osobou v zmysle\n§ 2 ods. 2, pričom prostriedky, s ktorými hospodári, sú verejnými prostriedkami. Mala preto povinnosť\nposkytnúť požadované informácie o finančných odmenách.\n6. Žalovaný v replike uviedol, že sa so žalobou v celom rozsahu nestotožňuje a poukázal na\nargumentáciu uvedenú v odôvodnení napadnutého rozhodnutia.\n7. Žalobkyňa v duplike k svojej predchádzajúcej argumentácii doplnila, že ustanovenie § 3 ods. 2\ninfozákona neuvádza uhrádzanie zo štátneho rozpočtu alebo verejného rozpočtu, ako sa vyjadril\nžalovaný. Nepožadovala zverejniť informácie týkajúce sa zamestnancov, ale členov orgánov Slovenskej\npošty (predstavenstva a dozornej rady) v zmysle Pravidiel odmeňovania členov orgánov spoločnosti\nSlovenskej pošty, a. s., ktoré schvaľuje jej jediný akcionár - žalovaný a to spolu s uvedením čísla\nrozhodnutia akcionára, ktoré má byť zverejnené. Poukázala na § 3 zákona č. 349/2004 Z. z., podľa\nktorého je zakladateľom štát, v ktorého mene koná ministerstvo. Z uvedeného dôvodu je povinnou\nosobou podľa § 2 ods. 2 infozákona a má plnú informačnú povinnosť. Pôsobnosť valného zhromaždenia\nvykonáva jediný akcionár - žalovaný, ktorý má rozhodujúci vplyv na činnosť a úroveň riadenia vo\nvšetkých orgánoch Slovenskej pošty a ktorý menuje všetkých členov predstavenstva a dozornej rady. V\nCRZ sa zverejňujú písomné zmluvy, ktoré uzavrela povinná osoba a ktoré obsahujú informáciu, ktorá sa\nzískala za verejné prostriedky alebo sa týka používania verejných prostriedkov, nakladania s majetkom\nštátu, majetkom obce, vyššieho územného celku alebo majetku právnických osôb zriadených zákonom,\nna základe zákona alebo nakladania s finančnými prostriedkami EÚ. Poukázala na zverejnené zmluvy o\nvýkone funkcie členov predstavenstva a členov dozornej rady, napr. JUDr. Márie Čiripovej, Ing. Andreja\nMikuša, Mgr. Petra Halexa, Bc. Norberta Polievku v CRZ, pričom uvedené podľa žalobkyne svedčí o tom,\nže členovia týchto orgánov sú odmeňovaní z verejných zdrojov. Poukázala na rozsudok Najvyššieho\nsprávneho súdu Českej republiky (ďalej aj len ,,NSS ČR“), sp. zn. 8As 57/2006, ktorý rozhodol, že\nprostriedky obchodnej spoločnosti založenej orgánom verejnej moci sú de facto prostriedkami verejnej\nmoci a na Zákon o slobodnom prístupe k informáciám - komentár, autor Peter Wilfling, v zmysle ktorého\nak by sa pristupovalo k pojmu ,,verejné prostriedky“ len skrz legálnu definíciu uvedenú v zákone č.\n523/2004 Z. z. o rozpočtových pravidlách verejnej správy a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej\naj len ,,zákon č. 523/2004 Z. z.“), v dôsledku čoho by bol akceptovaný výklad, že obchodné spoločnosti\nnenakladajú s verejnými prostriedkami, mohlo by dôjsť k situácii, kedy by prenesením majetku štátu do\ntakejto obchodnej spoločnosti bola znemožnená verejná kontrola nakladania s týmto majetkom.\n8. V odôvodnení rozsudku krajský súd správne citoval čl. 26 ods. 1 a 5 Ústavy Slovenskej republiky\n(ďalej aj len ,,ústava“), § 3 ods. 1, § 4 ods. 1, § 18 ods. 1 až 4, § 19 ods. 1 až 3 a § 22 ods.\n1 infozákona, § 1, § 3 a § 9 ods. 1 zákona č. 349/2004 Z. z., čl. 2 ods. 1 písm. b), čl. 7 ods. 1\npísm. d), čl. 7 ods. 5 písm. e) a čl. 7 ods. 6 a 7 ústavného zákona č. 357/2004 Z. z. Poukázal na\njudikatúru Ústavného súdu SR, kedy v rozhodnutí sp. zn. I. ÚS 236/06 zo dňa 06.06.2007 uviedol,\nže hoci ústavnú povinnosť poskytovať informácie o svojej činnosti majú v zmysle článku č. 26 ods. 5\nústavy iba orgány verejnej moci, infozákonom bol okruh povinných subjektov rozšírený aj o také subjekty,\nktoré za orgány verejnej moci považovať nemožno. Právnické osoby založené povinnými osobami (§\n2 ods. 3 infozákona) spĺňajú spravidla jeden charakteristický znak, ktorým je hospodárenie s verejnými\nprostriedkami, resp. nakladanie s majetkom štátu a obcí, keďže sú zriadené s majetkovou účasťou\npovinných osôb podľa § 2 ods. 1 a 2 infozákona. Nerealizujú práva a povinnosti orgánu verejnej moci\na spravidla sú kreované na základe zákonov patriacich do oblasti súkromného práva (napr. obchodné\nspoločnosti vytvorené podľa obchodného zákonníka). V týchto prípadoch je daný verejný záujem na\nplnej informačnej povinnosti, ktorý potláča do úzadia prípadný záujem týchto subjektov na ochrane ich\npráv a slobôd. Ochrana práv a slobôd dotknutého subjektu by totiž mohla byť legitímnym dôvodom\nna obmedzenie práva každého na informácie. Hospodárenie s verejnými financiami a štátnym alebo\nobecným majetkom zakladá verejný záujem na transparentnosti fungovania takéhoto subjektu. Takýto\nsubjekt nebol kreovaný na uplatňovanie súkromných záujmov, ale v prvom rade na realizáciu verejných\nzáujmov. Ústavný súd ďalej v náleze konštatoval, že všetky povinné osoby vyplývajúce z § 2 ods. 1,\nods. 2, ods. 3 infozákona majú v zásade ratione materiae plnú informačnú povinnosť v rozsahu svojej\nčinnosti. Krajský súd poukázal aj na potrebu uprednostnenia ústavnokonformného výkladu, ak existujú\ndva možné spôsoby výkladu. Preto v záujme zachovania ústavného práva na informácie a zabezpečenie\nmožnosti verejnej kontroly nakladania s majetkom štátu a samospráv treba zvoliť taký výklad pojmu\n\n„verejné prostriedky“, aby tento zahŕňal aj finančné prostriedky obchodných spoločností založených\nštátnym orgánom, vyšším územným celkom alebo obcou, v ktorých majú štát alebo samosprávy výlučnú\nmajetkovú účasť, alebo ktoré sú týmito ovládané.\n9. Informačnú povinnosť Slovenskej pošty vyhodnotil ako úplnú s poukazom na uvedené rozhodnutie\nÚstavného súdu SR a nakoľko bola založená zákonom, transformáciou vtedajšieho štátneho podniku\nna akciovú spoločnosť, pričom jej zakladateľom a jej jediným akcionárom je štát a teda má v nej 100\n% majetkovú účasť. Rozhodnutia správnych orgánov vychádzali z nesprávneho právneho posúdenia o\nrozsahu povinnosti sprístupniť informácie, v dôsledku čoho rozhodol tak, ako je uvedené vyššie.\nIII.\n10. Proti rozsudku krajského súdu podal žalovaný (sťažovateľ) kasačnú sťažnosť navrhujúc, aby\nkasačný súd zrušil rozsudok krajského súdu a vec mu vrátil na ďalšie konanie.\n11. Namietal nesprávne právne posúdenie veci krajským súdom. V súvislosti s nálezom Ústavného súdu\nSR sp. zn. I. ÚS 236/06 zo dňa 06.06.2007 namietal, že Ústavný súd použil slovo ,,spravidla“ a preto nie\nje možné automaticky všetky povinné osoby podľa § 2 ods. 3 infozákona považovať za nakladajúce alebo\nhospodáriace s verejnými prostriedkami. Nález sa venuje informačnej povinnosti fyzických a právnických\nosôb v oblasti verejnej správy, ktorým zákon zveril právomoc rozhodovať o právach a povinnostiach\nfyzických a právnických osôb, čiže odlišnému typu povinných osôb, akou je Slovenská pošta. Vo vzťahu\nk hospodáreniu s verejnými prostriedkami zo strany povinných osôb podľa § 2 ods. 3 infozákona sa bez\nďalšieho, bližšieho odôvodnenia uvádza, že tieto osoby ,,spravidla“ hospodária s verejnými financiami.\nPreto je pri každom jednotlivom prípade potrebné skúmať, či skutočne nakladá s verejnými prostriedkami\nalebo majetkom štátu a to z pohľadu právnej úpravy, judikatúry súdov, ako aj charakteru samotného\nsubjektu.\n12. V tejto súvislosti poukázal na osobitný charakter resp. postavenie Slovenskej pošty. Je subjektom,\nktorý má priemyselný a komerčný charakter. Ako jediná obchodná spoločnosť so 100 % majetkovou\núčasťou štátu pôsobí na plne liberalizovanom trhu, kde súťaží s inými prevažne súkromno-právnymi\nsubjektmi o zákazky na trhu poštových služieb. Nie je držiteľom žiadnych výhradných práv, ktoré by jej\nzaručovali jedinečné postavenie na trhu alebo by znamenali konkurenčnú výhodu. V zmysle § 9 zákona\nč. 343/2015 Z. z. o verejnom obstarávaní a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej aj len ,,zákon\nč. 343/2015 Z. z.“) má postavenie obstarávateľa a nie verejného obstarávateľa podľa § 7 citovaného\nzákona. Toto postavenie má z toho titulu, že štát v nej má priamy a rozhodujúci vplyv na základe\nvlastníckeho práva všetkých akcií a súčasne vykonáva činnosť uvedenú v odseku 8. Na rozdiel od\nverejného obstarávateľa nie je financovaná verejným obstarávateľom a nebola založená ako nezisková\norganizácia, ktorá by nemala priemyselný alebo komerčný charakter. Tieto osobitosti postavenia treba\nbrať do úvahy aj pri posudzovaní informačnej povinnosti.\n13. Poukázal na to, že Slovenská pošta ako každý podnikateľský subjekt vedie účtovníctvo a po uplynutí\nkaždého roka vypracováva účtovnú závierku overenú audítorom, ktorej výsledkom je zisk alebo strata.\nUhrádza svoje záväzky z vlastných zdrojov, ktoré získava svojou podnikateľskou činnosťou, alebo z\núverových zdrojov, ktoré si požičiava u komerčných bánk ako každý iný podnikateľský subjekt na trhu.\nVšetky svoje činnosti vykonáva za cieľom dosiahnutia zisku - čiže ako podnikanie a nie ako neziskovú\nčinnosť, alebo činnosť na osobitný účel alebo vo verejnom záujme. Ak by sa na ňu prihliadalo ako na\nosobu s plnou informačnou povinnosťou, mohlo by ju to značne znevýhodniť oproti ostatným súťažiteľom\nna trhu, nakoľko každý konkurenčný subjekt by mohol prostredníctvom infozákona žiadať o údaje\ntýkajúce sa cenotvorby, stratégie, obsahu uzatvorených zmlúv s dodávateľmi, či odberateľmi alebo iných\nskutočností, ktoré sú štandardne vnímané ako obchodné tajomstvo.\n14. Vo vzťahu k nakladaniu s verejnými prostriedkami poukázal na genézu existencie tohto pojmu v\nspojení s ochranou osobných údajov zakotvenou v § 9 ods. 3 infozákona. Upozornil, že pri pojme verejné\nprostriedky zákon v poznámke pod čiarou odkazuje na zákon č. 523/2004 Z. z., podľa ktorého § 2 treba\ntýmito rozumieť finančné prostriedky, s ktorými hospodária právnické osoby verejnej správy; verejnými\nprostriedkami sú aj prostriedky Európskej únie a odvody Európskej únii. Pod subjektmi verejnej správy\ntreba rozumieť podľa § 3 ods. 1 citovaného zákona právnické osoby zapísané v registri organizácií\nvedenom Štatistickým úradom Slovenskej republiky podľa osobitného predpisu a zaradené vo verejnej\nspráve v súlade s jednotnou metodikou platnou pre Európsku úniu, a to a) v ústrednej správe, b) v\n\núzemnej samospráve, c) vo fondoch sociálneho poistenia a fondoch zdravotného poistenia. V súvislosti\ns pojmom verejné prostriedky poukázal na § 5a infozákona, v ktorom sa taktiež nachádza odkaz na\nzákon č. 523/2004 Z. z.\n15. Poukázal na konania vedené pred Ústavným súdom sp. zn. PL. ÚS 2/04, ktorý sa týkal verejných\nzdrojov a Tlačovej agentúry SR a sp. zn. PL. ÚS 92/2011, ktorý sa viazal k hospodáreniu s verejnými\nprostriedkami, Najvyšším súdom SR a znenie ustanovení, vrátane poznámok pod čiarou, zákona č.\n502/2001 Z. z. o finančnej kontrole a vnútornom audite a o zmene a doplnení niektorých zákonov.\nV konaní PL. ÚS 1/09 sa Ústavný súd SR zaoberal právom na informácie vo vzťahu k nakladaniu\ns verejnými prostriedkami, kedy konštatoval, že pod túto otázku patria aj príjmy verejných činiteľov\nalebo iných osôb, ktoré pochádzajú z verejných rozpočtov, pričom pokiaľ ide o tieto príjmy, treba\nrozlišovať medzi odmenami, ktorých výšku možno odvodiť zo zákona a tými, o ktorých rozhodujú verejní\nfunkcionári. Uvedené by sa tak malo viazať len k odmenám, ktorých priznávanie vytvára potenciálnu\nmožnosť korumpovania vysokých štátnych úradníkov resp. špecifickú formu ich lojality, ako aj možnosť,\naby verejní funkcionári, ktorí o výške odmien rozhodujú, nezneužívali svoje postavenie a právomoci.\n16. V súvislosti s vymedzením pojmu majetok štátu poukázal na to, že zákon č. 349/2004 Z. z. upravoval\nzrušenie štátneho podniku a spôsob založenia, postavenie a právne pomery akciovej spoločnosti, pričom\ns poukazom na § 5, § 6, § 9 ods. 1 a § 13 ods. 1 citovaného zákona, z ktorých znenia vyplýva, že\nvlastníkom nepeňažného vkladu nie je akcionár, ale akciová spoločnosť, pričom obaja sú samostatnými\nsubjektmi práv a povinností. Jediný akcionár môže nakladať s akciami (napr. previesť ich), v čoho\ndôsledku bude akcionárom niekto iný, avšak uvedené nebude mať vplyv na majetok akciovej spoločnosti.\nTento princíp rozlišovania majetku akcionára a majetku akciovej spoločnosti vidieť aj v rozhodovacej\nčinnosti Ústavného súdu SR v konaniach sp. zn. PL. ÚS 3/09, PL. ÚS 38/95. Slovenská republika\nzastúpená žalovaným je tak ako akcionár obchodnej spoločnosti vlastníkom akcií, nie majetku, ktorý\nbol pôvodne predmetom nepeňažného vkladu do základného imania obchodnej spoločnosti. Pri pojme\nmajetok štátu je nevyhnutné vnímať akcie v obchodnej spoločnosti a nič iné, pričom z tohto dôvodu\nmožno konštatovať, že Slovenská pošta nenakladá s majetkom štátu.\n17. Namietal, že Slovenská pošta nebola zriadená zákonom. Zákon č. 349/2004 Z. z. len určoval\nniektoré procesné výnimky z platnej legislatívy pri založení Slovenskej pošty ako akciovej spoločnosti.\nSám o sebe však nemal účinky založenia akciovej spoločnosti ani nespôsobil zánik vtedajšieho\nštátneho podniku. Na zánik štátneho podniku a vznik akciovej spoločnosti bol potrebný individuálny akt\nzakladateľa, ktorým bolo rozhodnutie žalovaného o zrušení Slovenskej pošty ako štátneho podniku bez\nlikvidácie a následné rozhodnutie žalovaného ako zakladateľa o založení Slovenskej pošty ako akciovej\nspoločnosti a vložení bývalého štátneho podniku ako nepeňažného vkladu do imania novozaloženej\nakciovej spoločnosti. Uvedené preukazuje rozhodnutie ministra dopravy, pôšt a telekomunikácií č. 137\nz 20.09.2004 a Zakladateľská listina zo dňa 27.09.2004. Okrem toho zákon č. 349/2004 Z. z. nadobudol\núčinnosť dňa 01.10.2004, ale Slovenská pošta ako akciová spoločnosť bola založená až dňa 27.09.2004\na vznikla dňa 01.10.2004 zápisom do obchodného registra SR.\n18. Žalobkyňa sa ku kasačnej sťažnosti nevyjadrila.\nIV.\n19. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako kasačný súd (§ 11 písm. g) zákona č. 162/2015 Z. z. Správny\nsúdny poriadok) (ďalej aj len ,,S.s.p.“) preskúmal napadnutý rozsudok krajského súdu bez nariadenia\npojednávania v súlade s § 455 S.s.p. a dospel k záveru, že kasačná sťažnosť žalovaného (sťažovateľa)\nnie je dôvodná.\n20. Po preskúmaní spisového materiálu vrátane obsahu kasačnej sťažnosti je pre posúdenie veci\npotrebné zodpovedať resp. zaoberať sa viacerými čiastkovými otázkami, ktoré sú kľúčové pre\nvyhodnotenie toho, v akom postavení je Slovenská pošta vo vzťahu ku kategorizácii povinných osôb\npodľa infozákona, ďalej či Slovenská pošta hospodári s verejnými prostriedkami lebo majetkom štátu a\nči mala žalobkyni sprístupniť informáciu, ktorá sa týka odmeny členov predstavenstva a dozornej rady\naj v kontexte zohľadnenia ochrany osobných údajov.\n\n21. Právny rámec reflektujúci právo na informácie je v právnom poriadku Slovenskej republiky upravený\nna úrovni ústavy a aj na úrovni zákona. V zmysle čl. 26 Ústavy SR sa právo na informácie zaručuje\na každý má právo slobodne vyhľadávať, prijímať a rozširovať idey a informácie bez ohľadu na\nhranice štátu. Orgány verejnej moci majú povinnosť primeraným spôsobom poskytovať informácie o\nsvojej činnosti v štátnom jazyku. Právo na informácie nie je však právom absolútnym. Obmedziť ho\nvšak možno len ak je to v demokratickej spoločnosti nevyhnutné na ochranu práv a slobôd iných,\nbezpečnosť štátu, verejného poriadku, ochranu verejného zdravia a mravnosti a to za predpokladu,\nže konkrétne dôvody a spôsob odmietnutia prístupu k informáciám sú stanovené predpisom na úrovni\nzákona. V čl. 45 Ústavy SR je zakotvené špecifické právo na informácie týkajúce sa stavu životného\nprostredia, príčinách a následkoch tohto stavu. Každý má právo informácie slobodne vyhľadávať a šíriť,\nokrem obmedzení stanovených zákonom a štátne orgány a orgány územnej samosprávy sú povinné\nprimeraným spôsobom a v štátnom jazyku informácie o svojej činnosti sprístupňovať.\n22. Vychádzajúc z judikatúry Ústavného súdu SR (napr. uznesenie sp. zn. II. ÚS 739/2017 zo dňa\n20.12.2017, nález PL. ÚS 7/96 sp. zn. 27.02.1997, nález sp. zn. III. ÚS 196/03 10.09.2003, uznesenie\nsp. zn. II. ÚS 184/03 zo dňa 01.10.2003) možno ozrejmiť základné všeobecné teoretické východiská\nvo vzťahu k právu na informácie. Citovanými ustanoveniami Ústavy SR sa zaručuje základné právo\nna informácie, ktoré sa priznáva a chráni. Slovom ,,každý“ je vyjadrený osobný rozsah základného\npráva na informácie. Z obsahového hľadiska možno právo na informácie charakterizovať ako právo\nvyhľadávať a prijímať informácie, čo možno vnímať ako konanie smerujúce k získaniu, prijímaniu a\nspracovaniu informácie. Realizácia tohto práva súvisí s uplatnením povinnosti orgánov verejnej moci,\nktorou je poskytovať informácie o svojej činnosti, postupoch, konaniach, rozhodovacích procesoch a\nrozhodnutiach (čl. 26 ods. 5 Ústavy SR) jednotlivým fyzickým osobám alebo hromadným informačným\nprostriedkom. S poukazom na relatívny charakter práva na informácie treba zdôrazniť, že nie je\nnadradené nad ostatné základné práva a slobody zaručené Ústavou SR alebo medzinárodnou zmluvou,\nktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom. Tak, ako\naj ostatné základné práva a slobody sa teda právo na informácie chráni do takej miery a v rozsahu,\npokiaľ jeho uplatnením nedôjde k neprimeranému obmedzeniu, či dokonca popretiu iného práva alebo\nslobody. Na tento účel sa posudzuje, či je v danom prípade zabezpečená rovnováha verejného a\nsúkromného záujmu, ktorá je dôležitým kritériom pre určovanie primeranosti prípadného obmedzenia.\nÚstava SR neustanovuje pozitívny výpočet informácií, ktoré oprávnená osoba môže vyhľadávať, prijímať\na rozširovať, ani neurčuje negatívny výpočet informácií, ktoré nemožno vyhľadávať, prijímať a rozširovať.\nPredmetom tak môžu byť všetky informácie, pokiaľ nejde o informácie podliehajúce obmedzeniam\npodľa čl. 26 ods. 4 Ústavy SR. Obsahom základného práva na informácie nie je právo dostávať\ninformácie podľa predstáv a očakávaní žiadateľa, pričom v tejto súvislosti je potrebné upozorniť na\nvykonávaciu zákonnú úpravu práva na informácie, ktorá určuje podmienky a spôsob, ktorým orgány\nverejnej moci vykonávajú svoju povinnosť poskytovať informácie o svojej činnosti. Táto zákonná úprava\nje obsiahnutá jednak vo všeobecnom zákone (lex generali), ktorým je infozákon, ako aj v niektorých\nosobitných zákonoch (lex speciali). Orgán verejnej moci môže zo zákonných dôvodov odmietnuť\nposkytnutie informácie, pričom predchádzajúca judikatúra kasačného súdu stanovila, že odôvodnenie\ntakého rozhodnutia musí implikovať logickú, právnu a presvedčivú argumentáciu, aby priemernému\nadresátovi bola poskytnutá možnosť pochopiť, na základe akých konkrétnych okolností a v akom\nrozsahu bol zistený skutkový stav, správnosť právnych noriem uplatnených na skutkový stav a právne\nzávery nevybočujúce z logiky aplikácie práva a vedúce k myšlienke obsiahnutej vo výrokovej časti\n(rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5 Sži/1/2009 z 03.11.2009).\n23. V právnom poriadku Slovenskej republiky až do 01.01.2001, kedy nadobudol účinnosť infozákon,\nchýbal všeobecne záväzný právny predpis, ktorý by predstavoval komplexnú zákonnú úpravu\nvykonávajúcu čl. 26 Ústavy SR. Dovtedy bol totiž účinný ,,len“ zákon č. 171/1998 Z. z. o prístupe k\ninformáciám o životnom prostredí, ktorý však nezaručoval takú kvalitu prístupu k informáciám, akú už\nvtedy vyžadovala Ústava SR a realita v modernej demokratickej spoločnosti. Infozákon je kľúčovým\na komplexným právnym nástrojom v oblasti realizácie ústavného práva na informácie a pre náležité\npochopenie jeho účelu resp. podstaty, a to nie len vo vzťahu k aplikovateľnosti jednotlivých ustanovení,\nale aj vo vzťahu k materiálnemu vnímaniu práva na informácie je potrebné prihliadať aj na materiálne\npramene práva, t. j. spoločenské podmienky, ktoré boli predpokladom či dôvodmi jeho prijatia. V čase\nprijatia infozákona samotný zákonodarca konštatoval, že v dobe, ktorá sa často nazýva informačným\nvekom, je kľúčovým prvkom vzťahu medzi štátom a občanom a pri boji s korupciou, naplnenie ústavného\npráva na informácie, ktoré majú k dispozícii štátne orgány, orgány územnej samosprávy a ďalšie právne\n\nsubjekty, ktoré na základe zákona rozhodujú o právach a povinnostiach fyzických a právnických osôb\na hospodária s verejnými prostriedkami alebo nakladajú s majetkom štátu. Okrem toho poukázal na\nskutočnosť, že zákony upravujúce naplnenie práva verejnosti na informácie a povinnosti štátu tieto\ninformácie sprístupňovať, sú už po dlhé obdobie súčasťou zákonodarstva všetkých vyspelých krajín.\nPrávo na informácie bolo zakotvené už od 18. storočia vo Švédsku, od roku 1966 v Amerike (Freedom\nof Information Act), od roku 1978 vo Francúzsku, od roku 1982 v Kanade, Austrálii a Novom Zélande,\nod roku 1991 v Holandsku a od roku 2000 aj v susednej Českej republike. Vtedy navrhované znenie\ninfozákona malo v Slovenskej republike predstavovať komplexnú právnu úpravu práva na informácie\na povinnosti štátnych orgánov a orgánov územnej samosprávy sprístupňovať informácie. Týmto sa\nmalo zabezpečiť právo verejnosti na informácie, ktoré majú k dispozícii štátne orgány, orgány územnej\nsamosprávy ako i ďalšie subjekty. Prijatím infozákona sa povinné osoby zaväzovali predovšetkým\nzverejňovať základné a štandardné informácie o svojej činnosti na automatickej báze tak, aby boli\nvšeobecne prístupné, pričom súčasne sa zjednodušil a sprehľadnil výkon verejnej správy. Na tieto\núčely navrhované znenie infozákona predpokladalo využitie tak tradičných prostriedkov zverejňovania\ninformácií, ako aj moderných prostriedkov šírenia informácií v elektronických médiách a že ostatné\ninformácie, ktoré majú povinné k dispozícii, a ktoré nezverejňujú automaticky, sa sprístupnia na\npožiadanie žiadateľa. Výnimkou z tohoto pravidla mali byť informácie, ktorých sprístupnenie samotný\nnormatívny text výslovne vylučuje alebo v nevyhnutnej miere obmedzuje, pričom malo ísť o informácie,\nktoré sú na základe zákona vyhlásené za predmet štátneho alebo služobného tajomstva, či informácie\npodliehajúcej šifrovej ochrane, ale tiež informácie, ktoré by porušili ochranu osobnosti a súkromia osôb\nči obchodného tajomstva. Zhrnúc uvedené možno vo všeobecnosti uzavrieť, že okrem zabezpečenia\nplného účinku práva na informácie je účelom infozákona zabezpečenie transparentnosti výkonu verejnej\nsprávy.\n24. Doposiaľ bol infozákon viac ako desať krát novelizovaný drobnejšími aj rozsiahlejšími novelami,\npričom generalizujúc možno konštatovať, že tieto nezmenili účel resp. jeden z hlavných cieľov\ninfozákona, ktorým je zabezpečenie transparentnosti, práve naopak nové legislatívne opatrenia\nsmerovali k posilneniu tohto účelu. Právo na informácie má osobitné postavenie v systéme právnych\nzáruk a je nástrojom presadzovania princípu transparentnosti, pričom slúži aj ako univerzálny prostriedok\npresadzovania zákonnosti v činnosti nositeľov verejnej moci. Transparentnosť je v právnom a\ndemokratickom štáte jedným zo všeobecných princípov ovládajúcich činnosť orgánov verejnej moci,\nvrátane orgánov verejnej správy. Okrem princípu transparentnosti, ktorý vyjadruje myšlienku, že ,,čo\nnie je tajné, je verejné“, je infozákon založený aj na ďalších princípoch, pričom kasačný súd dáva do\npozornosti len tie, ktoré sú relevantné pre prejednávanú vec. Ide o princíp minimalizácie zásahov do\nzákladných práv vyjadrujúci ústavnú požiadavku minimalizácie obmedzení práva na informácie. Princíp\nprevažujúceho verejného záujmu, ktorého podstatou je, že v určitých situáciách bude prevažovať verejný\nzáujem na poznaní informácie nad záujmom iných osôb chrániť dotknutú informáciu - typickým príkladom\nmôže byť práve verejný záujem na poznaní odmeny verejného funkcionára a na strane druhej ochrana\njeho osobných údajov v zmysle § 9 infozákona. Princíp úplnej a obmedzenej informačnej povinnosti,\nktorý podľa nálezu Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 236/06 zo dňa 06.06.2007 znamená, že: ,,Všetky\npovinné osoby vyplývajúce z ustanovenia § 2 ods. 1, 2 a 3 zákona č. 211/2000 Z. z. o slobodnom prístupe\nk informáciám a o zmene a doplnení niektorých zákonov (zákon o slobode informácií) v znení neskorších\npredpisov majú v zásade ratione materiae plnú informačnú povinnosť v rozsahu svojej činnosti. Jedinou\nvýnimkou sú právnické osoby a fyzické osoby, ktorým zákon zveruje právomoc rozhodovať o právach\na povinnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb v oblasti verejnej správy podľa § 2 ods. 1\nzákona o slobode informácií, pretože rozsah informačnej povinnosti týchto subjektov je ratione materiae\nvymedzený tak, že sa týka iba ich rozhodovacej činnosti, nie teda celej činnosti“. Ďalším je princíp\nselekcie, podľa ktorého povinná osoba vylúči zo sprístupnenia informácie, na ktoré sa vzťahujú dôvody\nobmedzenia.\n25. Poukazujúc na predchádzajúcu judikatúru kasačného súdu v rozsudku Najvyššieho súdu SR sp.\nzn. 8 Sži/16/2013 zo dňa 20.03.2014: ,,Zmyslom informovanosti občanov o verejnej moci je pre túto\nmoc samu esenciálnou spätnou väzbou, kvalitatívnym faktorom a zároveň aj poistkou proti jej zneužitiu.\nĎalším nepopierateľným významom subjektívneho a tým aj vynútiteľného práva na informácie je jeho\nkontrolná funkcia vo vzťahu k fungovaniu verejnej moci. Dostatočne rozsiahly, jednoduchý a rýchly\nprístup k informáciám má tiež priaznivý vplyv na dôveru občanov v demokratické inštitúcie a na ich\nochotu podieľať sa na verejnom živote. Situácie, v ktorých samotné získavanie podkladových informácií\n\nrobí občanom problémy, sú pre nich demotivujúce, pretože tým nadobúdajú pocit nemožnosti účinne\novplyvniť správu vecí verejných.“\n26. Druhým aspektom, ktorý je potrebné skúmať na účely vyriešenia sporných otázok v prejednávanej\nveci, je postavenie a kategorizácia povinných osôb v spojení s rozsahom ich informačnej povinnosti.\nPre prejednávanú vec je relevantným kategorizácia povinnej osoby podľa § 2 ods. 2 a 3 infozákona.\nPovinnou osobou podľa § 2 ods. 2 infozákona sú právnické osoby zriadené zákonom. Ide o subjekty,\nktorých vznik je spravidla determinovaný dátumom nadobudnutia účinnosti zákona, ktorým sú založené,\npričom tento zväčša upravuje aj názov, sídlo, organizačnú štruktúru a úlohy založenej právnickej osoby.\nNásledný zápis do príslušného registra má už len deklaratórne účinky. Pre zriadenie verejnoprávnej\ninštitúcie nie je potrebná zakladacia alebo zriaďovateľská listina, postačuje totiž len nadobudnutie\núčinnosti príslušného zákona. Druhým znakom je verejnoprospešný účel zriadenia takejto osoby. Okrem\nprávnických osôb zriadených zákonom do tejto kategórie spadajú aj právnické osoby zriadené štátnym\norgánom, vyšším územným celkom alebo obcou podľa osobitného zákona. Vo vzťahu k ich financovaniu\nje potrebné poukázať na skutočnosť, že tieto sú v určitom rozsahu napojené na štátny rozpočet.\nInformačná povinnosť týchto osôb je odvodená z ich povahy, ako organizácií štátu alebo obcí, ktoré plnia\núlohy vo verejnom záujme, pričom popri povinnosti sprístupňovania majú aj povinnosť zverejňovania\nzákonom vymedzených informácií. Povinnou osobou podľa § 2 ods. 3 infozákona sú osoby založené\npovinnými osobami podľa § 2 ods. 1 a 2 infozákona. Takýmito budú najmä obchodné spoločnosti\nzaložené podľa zákona č. 513/1991 Zb. Obchodný zákonník a záujmové združenia právnických osôb.\nSpomínané obchodné spoločnosti založené povinnými osobami podľa § 2 ods. 1 a 2 infozákona spadajú\ndo kategórie povinných osôb podľa § 2 ods. 3 infozákona bez ohľadu na to, či je majetková účasť štátu\nmajoritná alebo minoritná a či štát má alebo nemá rozhodujúci vplyv. Podľa názoru odbornej verejnosti\n(k tomu pozri IKRÉNYI, P. - TKÁČ, J. - IKRÉNYI, I. - VOKÁLOVÁ, D. - BAKO, M.: Zákon o slobodnom\nprístupe k informáciám. Komentár. Bratislava: Wolters Kluwer, s.r.o. 2015), takéto obchodné spoločnosti\nzvyknú odmietať sprístupnenie informácií s odôvodnením, že nehospodária s verejnými prostriedkami\nresp. nenakladajú s majetkom štátu a, že ich majetok je oddelený od rozpočtu štátu a v ich aktivitách\nabsentuje verejný prvok. Uvedené však podľa nej neobstojí, nakoľko ustanovenie § 3 ods. 2 infozákona\nupravuje rozsah informačnej povinnosti, nie postavenie povinnej osoby. Ak by aj nemala informáciu k\ndispozícii, nič to nemení na jej postavení ako povinnej osoby, pričom stále sa na ňu budú vzťahovať\niné povinnosti vyplývajúce napr. z § 5a infozákona, v zmysle ktorého obchodná spoločnosť, v ktorej má\nštát určitú majetkovú účasť, musí zverejňovať zmluvy. Ak by v obchodnej spoločnosti zanikla majetková\núčasť štátu, malo by zaniknúť aj jej postavenie ako povinnej osoby, nakoľko v opačnom prípade by\ndochádzalo k neproporcionálnemu zásahu do práv obchodnej spoločnosti.\n27. V § 3 ods. 2 je limitovaný rozsah informačnej povinnosti vo vzťahu k sprístupňovaniu informácií\nzo strany povinnej osoby podľa § 2 ods. 3 infozákona. Takáto osoba sprístupní iba informácie o\nhospodárení s verejnými prostriedkami, nakladaní s majetkom štátu, majetkom vyššieho územného\ncelku alebo majetkom obce, o životnom prostredí, o úlohách alebo odborných službách týkajúcich sa\nživotného prostredia a o obsahu, plnení a činnostiach vykonávaných na základe uzatvorenej zmluvy. V\nprejednávanej veci je potrebné zamerať sa na význam pojmu ,,hospodárenie s verejnými prostriedkami“\nresp. ,,nakladanie s majetkom štátu“. Samotný zákonodarca pri prijímaní infozákona v dôvodovej\nspráve konštatoval, že informačná povinnosť povinných osôb podľa § 2 ods. 3 je, nakoľko ide čisto\no subjekty súkromného práva, limitovaná na sprístupňovanie informácií ohľadne využitia verejných\nprostriedkov a informácie ohľadne činností vykonávaných na základe zmluvy. Infozákon pri určení\nrozsahu sprístupňovaných informácií vychádza z princípu otvorenosti verejnej sféry, namiesto princípu\ndôvernosti, ktorý prevažoval do času jeho prijatia. Legálna definícia pojmu ,,verejné prostriedky“ je\nobsiahnutá v § 2 písm. a) zákona č. 523/2004 Z. z., podľa ktorej ide o „finančné prostriedky, s ktorými\nhospodária právnické osoby verejnej správy; verejnými prostriedkami sú aj prostriedky Európskej únie\na odvody“. Na citovaný zákon odkazuje v poznámke pod čiarou 7a) k § 10 ods. 2 písm. c) a § 11 ods.\n2. Ako otázne sa však javí, či v prípade infozákona s prihliadnutím na jeho účel možno vnímať túto\nznačne reštriktívnu definíciu ako dostatočnú a, či je v danom prípade adekvátne, ak sa pojem ,,verejné\nprostriedky“ bude vykladať prostredníctvom analógie vo vzťahu k definícii v zákone č. 523/2004 Z.\nz. Ústavný súd SR vo svojom náleze sp. zn. I. ÚS 236/06 zo dňa 28.06.2007 vyslovil právny názor,\npodľa ktorého: ,,Právnické osoby založené povinnými osobami uvedenými v ods. 1 a 2 (§ 2 ods. 3\nzákona o slobode informácií) spĺňajú spravidla jeden charakteristický znak. Hospodária totiž s verejnými\nfinanciami, resp. nakladajú s majetkom štátu a obcí, keďže sú zriadené s majetkovou účasťou povinných\nosôb podľa § 2 ods. 1 a 2 zákona o slobode informácií. Práva a povinnosti orgánov verejnej moci\n\nnerealizujú a spravidla sú kreované na základe zákonov patriacich do oblasti súkromného práva (napr.\nobchodné spoločnosti vytvorené podľa Obchodného zákonníka)“. Možno konštatovať, že Ústavný súd\nSR v tomto prípade vykladal pojem verejné prostriedky značne extenzívnejšie, keďže sa nelimitoval len\nobsahom uvedenej legálnej definície v zákone č. 523/2004 Z. z., ale vyslovil predpoklad, že v prípade, ak\nmá v dotknutom subjekte štát majetkovú účasť, tak ide de facto o hospodárenie s verejnými financiami\nresp. nakladanie s majetkom štátu. Tento názor by sa ako otázny mohol javiť len pri reštriktívnom,\nformalistickom a doslovnom vnímaní normatívneho textu bez toho, aby sa prihliadalo na účel samotného\ninfozákona (teda bez aplikácie teleologického výkladu).\n28. V tejto súvislosti je potrebné poukázať na to, že k uvedenému extenzívnemu výkladu Ústavného\nsúdu SR sa priklonil aj kasačný súd vo svojej predchádzajúcej judikatúre vo veci sp. zn. 1\nSžo/103/2008 zo dňa 08.09.2009, kedy nepeňažný vklad obce do základného imania spoločnosti,\nktorej bola zakladateľom, považoval naďalej za majetok obce, v čoho dôsledku čoho teda dotknutá\nspoločnosť nakladala s majetkom obce. Argumentácia ,,vlastnými zdrojmi“ takýchto povinných osôb\nzaložených povinnými osobami podľa § 2 ods. 1 a 2 infozákona preto zrejme neobstojí. Odborná\nverejnosť (WILFLING, P.: Zákon o slobodnom prístupe k informáciám. Komentár. Problémy z praxe.\nRozhodnutia súdov. Pezinok: VIA IURIS - Centrum pre práva občana 2012) poukázala aj na možné\nriziká reštriktívneho výkladu pojmu ,,verejné prostriedky“, spočívajúce v eliminácii transparentnosti\nhospodárenia s verejnými prostriedkami resp. nakladania s majetkom štátu, prostredníctvom účelového\nvytvárania povinných osôb podľa § 2 ods. 3 infozákona takým spôsobom, že štát bude vlastníkom\nobchodnej spoločnosti, do ktorej ,,preleje“ svoj majetok, pričom takáto spoločnosť sa bude zbavovať\ninformačnej povinnosti s odôvodnením, že ide o jej vlastný majetok a nie teda majetok štátu resp.\nverejné zdroje. Týmto by bola znemožnená verejná kontrola nakladania s majetkom štátu resp. verejnými\nzdrojmi. Okrem toho treba pripomenúť, že obchodné spoločnosti sú zakladané najmä za účelom\nplnenia verejných úloh. V danom prípade vzniká kolízia práva verejnosti na informácie o nakladaní s\nmajetkom štátu a záujmu obchodných spoločností na utajení informácií o ich hospodárení. Pokiaľ by\nsme sa pri aplikácii reštriktívneho výkladu pojmu ,,verejné prostriedky“ priklonili k záveru, že dotknuté\nobchodné spoločnosti nehospodária s verejnými prostriedkami, resp. nenakladajú s majetkom štátu uvedené by bolo v značnom rozpore s požiadavkou verejnej kontroly a transparentnosti hospodárenia s\nverejnými prostriedkami resp. nakladania s majetkom štátu a teda aj s ústavným právom na informácie.\nVýkladom pojmu „verejné prostriedky“ sa zaoberal aj NSS ČR v rozsudku sp. zn. 8 As 57/2006 zo dňa\n29.05.2008, ktorý sa taktiež prikláňa k záverom vyplývajúcim z extenzívneho výkladu tohto pojmu, pričom\nkonštatoval, že: ,,Pri akciovej spoločnosti založenej územným samosprávnym celkom, ktorej orgány sú\nvytvárané týmto územným samosprávnym celkom ako jediným akcionárom, ktorý zároveň zákonom\nustanovenými prostriedkami vykonáva dohľad nad činnosťou akciovej spoločnosti plniacej verejný účel\n(prevádzkovanie futbalu v danej obci), prevažujú znaky svedčiace o jej verejnej povahe a jedná sa teda o\nverejnú inštitúciu podľa § 2 ods. 1 českého zákona č. 106/1999 Zb. o slobodnom prístupe k informáciám.“\nStatus verejnej inštitúcie bol smerodajný pre posúdenie otázky, či takáto akciová spoločnosť hospodárila\ns verejnými prostriedkami a či bola povinná v tejto súvislosti poskytovať informácie.\n29. Informácia má byť žiadateľovi zo strany povinnej osoby poskytnutá bez toho, aby tento musel\npreukazovať osobitný záujem na jej sprístupnení. To znamená, že prístup k informácii nemá byť\npodmienený osobitnými podmienkami, nakoľko účelom princípu transparentnosti je podporiť voľný\nprístup k informáciám. Vzhľadom na relatívny charakter práva na informácie však existujú už spomínané\ndôvody pre jeho limitáciu. Tieto musia byť závažné a ospravedlniteľné. Obmedzenie prístupu k\ninformáciám musí byť ospravedlniteľné v tom zmysle, že musí byť splnená požiadavka jeho legitímnosti,\npričom táto spočíva v tom, že predmetné obmedzenie je v záujme zabezpečenia ochrany hodnôt,\nktoré sú minimálne rovnako dôležité, prípadne ešte dôležitejšie než samotné právo na informácie.\nSúčasne musí byť splnená tzv. požiadavka subsidiarity a teda, že za daných okolností sa ochrana tohto\nzáujmu nedá zabezpečiť iným spôsobom. V demokratickej spoločnosti je legitímnym dôvodom ochrana\nverejného a súkromného záujmu. Obmedzenia musia byť legálne, čo znamená, že sú vymedzené priamo\nv zákonnej úprave a to taxatívnym spôsobom. V prípade infozákona pôjde o ochranu utajovaných\nskutočností, ochranu osobnosti a osobných údajov, ochranu obchodného tajomstva a tzv. ďalšie\nobmedzenia prístupu k informáciám. Popri vymedzení dôvodov sa v infozákone nachádza aj úprava\npodmienok obmedzenia. Dôvodom obmedzenia zverejnenia alebo sprístupnenia informácie povinnou\nosobou je ochrana iných, rovnako dôležitých záujmov podľa § 8 až 11 infozákona. Konfliktom medzi\nprávom na informácie a ochranou iných práv sa zaoberal Ústavný súd SR napr. v náleze IV. ÚS\n464/2010-45 zo dňa 10.11.2011, kedy formuloval základné východiská pre jeho riešenie: ,,Podstatou\nrozhodovania o väčšine obdobných právnych (ústavnoprávnych) otázok je hľadanie vyváženého vzťahu\n\nmedzi ústavou garantovaným právom na prístup k informáciám na jednej strane a požiadavkou ochrany\nverejných záujmov na strane druhej. Ústavný súd v tejto súvislosti vo svojej doterajšej judikatúre už\nviackrát zdôraznil, že každý konflikt vo vnútri systému základných práv a slobôd (resp. ľudských práv a\nzákladných slobôd vyplývajúcich z medzinárodných zmlúv o ľudských právach a základných slobodách)\ntreba riešiť prostredníctvom zásady ich spravodlivej rovnováhy (IV. ÚS 362/09, PL. ÚS 22/06, m. m. PL.\nÚS 6/04, III. ÚS 34/07). Všetky základné práva a slobody sa chránia len v takej miere a rozsahu, kým\nuplatnením jedného práva alebo slobody nedôjde k neprimeranému obmedzeniu či dokonca popretiu\niného práva alebo slobody (IV. ÚS 362/09, PL. ÚS 7/96), resp. inej hodnoty ústavnoprávnej povahy.\nPodľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorú ústavný súd konštantne zohľadňuje vo\nsvojej rozhodovacej činnosti, právo na prístup k informáciám predstavuje jeden zo základných pilierov\ndemokratickej spoločnosti, jednu zo základných podmienok jej rozvoja a sebarealizácie jednotlivca.\nV niektorých situáciách však musí právo na prístup k informáciám ustúpiť. Limitačné klauzuly v čl.\n26 ods. 4 ústavy a čl. 10 ods. 2 dohovoru explicitne uvádzajú dôvody obmedzenia práva na prístup\nk informáciám, pričom ide o obmedzenia, ktoré musia zodpovedať vždy demokratickému charakteru\nspoločnosti („opatrenia v demokratickej spoločnosti nevyhnutné“). Dôvodom takéhoto obmedzenia môže\nbyť aj „ochrana práv a slobôd iných“, ktoré chránia súkromné osoby pred neoprávnenými zásahmi zo\nstrany iných súkromných osôb (vrátane navrhovateľa) alebo štátu. Vychádzajúc zo záväznosti ústavy pre\nvšetky orgány verejnej moci, všeobecné súdy nevynímajúc, ústavný súd konštatuje, že orgány verejnej\nmoci musia v rámci výkonu svojich právomocí v súlade s čl. 2 ods. 2 ústavy vždy zohľadňovať ochranu\npráva na prístup k informáciám, a to minimálne v rozsahu jej ústavných záruk.“.\n30. V prejednávanej veci je relevantným obmedzením ochrana osobných údajov, ako jedno zo\nzákonných obmedzení, pričom je vymedzená v § 9 infozákona. Vo všeobecnosti však možno\nkonštatovať, že z praxe vyplýva, že práve ochrana osobných údajov je pomerne častým dôvodom pre\nnesprístupnenie informácií. Konfliktom práva na informácie a práva na súkromie sa zaoberal aj NSS ČR\nv rozsudku sp. zn. 8 As 55/2012 zo dňa 22.10.2014. Vzhľadom na podobný právny rámec, ako aj ,,typ“\ninformácie o akú išlo v danom prípade, možno z uvedeného rozhodnutia taktiež čerpať určité východiská\naplikovateľné na prejednávanú vec. NSS ČR pri posudzovaní prípadu prihliadal na účel českého zákona\no slobodnom prístupe k informáciám, pričom dôraz kládol na verejnú kontrolu hospodárenia s verejnými\nprostriedkami a zdôraznil, že práve teleologický výklad má byť základom pre interpretáciu dotknutej\nprávnej úpravy. Zdôraznil potrebu zaoberať sa testom proporcionality, spočívajúcim v subtestoch\nvhodnosti, potrebnosti a proporcionality v užšom slova zmysle, ktorý má poskytnúť odpoveď na otázku,\nči v danom prípade je na mieste odmietnuť sprístupniť informáciu, keďže by záujem na jej sprístupnení\nneúmerne zasahoval do práva na ochranu osobných údajov alebo súkromia dotknutej osoby. Vychádza\nsa z predpokladu, že informácie o platových náležitostiach osôb, ktoré sú platené z verejných zdrojov\nsa apriori sprístupňujú a ich nesprístupnenie môže nastať len za výnimočných okolností. Vo vzťahu k\nšpecifikácii zamestnancov, o ktorých odmene sa majú poskytovať informácie uviedol, že tieto sa bez\nďalšieho majú poskytnúť najmä ak ide o I) zamestnancov v riadiacich pozíciách povinného subjektu, teda\nvšetkých takých zamestnancov, ktorí riadia alebo metodicky vedú iných zamestnancov alebo riadia alebo\nmetodicky vedú činnosť subjektov podriadených povinnému subjektu, podliehajú jeho dohľadu, ním\nspravovaných alebo ním fakticky ovládaných v riadiacich pozíciách povinnej osoby; II) zamestnancov\npodieľajúcich sa na výkone vrchnostenských oprávnení povinného subjektu, ak má povinná osoba\ntakéto oprávnenia (napr. rozhoduje o právach či povinnostiach osôb, vykonávajúcich činnosť dohľadu,\ninšpekčnú či kontrolnú činnosť, autorizované meranie, skúšobnú činnosť, metodické vedenie a pod.),\nalebo zamestnancov, ktorí, hoci sa sami na vlastnej vrchnostenskej činnosti nepodieľajú, môžu ju\nvýznamným spôsobom ovplyvniť (napr. pripravujú podklady k rozhodovaniu či koncepty rozhodnutia,\nzaisťujú obeh dokumentov, zabezpečujú vykonávanie vrchnostenských činností po technickej stránke\nalebo vykonávajú iné obdobné záležitosti v súvislosti s nimi); III) zamestnancov organizujúcich či\nvykonávajúcich činnosti, ktoré sú úlohou povinného subjektu, či už ide o činnosti vrchnostenskej\nalebo inej povahy, alebo k takýmto činnostiam poskytujúcich významné podporné či sprievodné služby\n(napr. analýzy, plánovanie, informačný servis, zabezpečenie vhodného technického a organizačného\nzázemia, logistika, informačné technológie, prevádzka budov a iných zariadení povinného subjektu); IV)\nzamestnancov majúcich faktický vplyv na činnosť povinného subjektu (napr. poradcovia, osobní asistenti\nosôb v riadiacich alebo iných dôležitých pozíciách, osoby s významným faktickým vplyvom na tok\ninformácií vo vnútri povinného subjektu alebo na jeho komunikáciu navonok); V) zamestnancov, ktorých\nčinnosť má alebo môže mať ekonomické dopady na verejné rozpočty alebo na hospodárenie povinného\nsubjektu alebo ním riadených, jeho dohľadu podliehajúcich, ním spravovaných či inak ovplyvňovaných\nosôb.\n\n31. Vychádzajúc z normatívneho textu infozákona, so zameraním sa na odsek 3 dotknutého § 9, je\npotrebné zdôrazniť, že toto zreteľne odzrkadľuje základný cieľ infozákona, ktorým je zabezpečenie\ntransparentnosti. Povinná osoba v tomto prípade v stanovenom rozsahu determinujúcom ,,kategórie\nsprístupniteľných osobných údajov“, sprístupni´ vymedzene´ informácie o verejnej činnosti a platových\npomeroch o fyzickej osobe, ktorá je verejným funkcionárom, poslancom obecného zastupiteľstva,\npredstaveným v štátnej službe, odborníkom plniacim úlohy pre člena vlády Slovenskej republiky,\nprezidenta Slovenskej republiky, predsedu Národnej rady Slovenskej republiky alebo podpredsedu\nNárodnej rady Slovenskej republiky, vedúcim zamestnancom vykonávajúcim práce vo verejnom záujme,\nvedúcim zamestnancom zamestnávateľa, ktorým je orgán verejnej moci, nadriadeným v služobnom\npomere alebo členom hodnotiacej komisie alebo iného obdobného orgánu, ktorý sa zúčastňuje na\nprocese rozhodovania o použití verejných prostriedkov. Pod ,,mzdou, platom alebo platovými pomermi\na dˇalsˇími finančnými náležitosťami“ treba chápať finančné náležitosti v širšom ponímaní a teda aj\nodmeny, funkčne´ príplatky, cestovne´ alebo paušálne náhrady. Pri takto vymedzených osobách existuje\nverejný záujem na tom, aby mala verejnosť k dispozícii aj zákonom aprobovaný rozsah informácií, ktoré\nmôžu mať charakter osobných údajov. S ohľadom na princíp infozákona, ktorým je prevažujúci verejný\nzáujem, tak ich sprístupnenie nemožno považovať za porušenie ochrany osobných údajov, či súkromia.\n32. Po obsahovom vymedzení práva na informácie na podklade relevantného právneho rámca a\npríslušnej judikatúry s poukazom na samotný účel resp. dôvody prijatia infozákona kasačný súd\nkonštatuje, že pre posúdenie prejednávanej veci je potrebné nahliadať na dotknuté ustanovenia\ninfozákona a na sporné otázky, ktoré v konaní vznikli aj s ohľadom na účel infozákona, ktorým je\nzabezpečenie transparentnosti a to za predpokladu, že prístup k právu na informácie je ovládaný taktiež\nprincípom prevahy verejného záujmu. Po zadefinovaní si základných teoretických východísk, ktoré\npovažuje kasačný súd za relevantné a, ktoré slúžia ako interpretačný základ pri aplikovaní ustanovení\ninfozákona na prejednávanú vec možno pristúpiť k jednotlivým námietkam žalovaného.\n33. Žalovaný poukázal na to, že nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 236/06 zo dňa 28.06.2007\nobsahuje slovo ,,spravidla“ a preto nie je možné automaticky všetky povinné osoby podľa § 2 ods.\n3 infozákona považovať za nakladajúce alebo hospodáriace s verejnými prostriedkami a pri každom\njednotlivom prípade treba skúmať, či skutočne nakladajú s verejnými prostriedkami alebo majetkom\nštátu a to z pohľadu právnej úpravy, judikatúry súdov, ako aj charakteru samotného subjektu. Kasačný\nsúd dáva za pravdu sťažovateľovi v časti námietky, že pri každom jednotlivom prípade je potrebné\nskúmať hospodárenie s verejnými prostriedkami, avšak len na účely potvrdenia predpokladu, že\ndotknuté subjekty hospodária s verejnými prostriedkami, aby nedošlo k situácii, že by bol dokázaný\nopak. Uvedené preto treba vnímať tak, že povinné osoby podľa § 2 ods. 3 infozákona sa budú vždy\npovažovať za nakladajúce alebo hospodáriace s verejnými prostriedkami, až kým sa nepreukáže opak,\nčo je výsledkom skutočnosti, že v takýchto subjektoch bude mať vždy štát majetkovú účasť a to\nminimálne na začiatku, keďže je ich zakladateľom. Potvrdenie predpokladu je relevantné z dôvodu, že\nneskôr môže pri týchto subjektoch dôjsť k zmene vlastníckej štruktúry, pričom pôjde o prípady, kedy\nštát predá resp. prevedie svoje akcie na inú osobu. Toto môže mať za následok nie len limitovanie\nrozsahu poskytovaných informácií, ale dokonca aj zánik statusu povinnej osoby. Následné požadovanie\nsprístupnenia informácií od subjektu, ktorý je už v dôsledku zmeny vlastníckej štruktúry súkromnou\nobchodnou spoločnosťou v pravom slova zmysle, by totiž narážalo na právo na ochranu súkromia tejto\nosoby a bolo by zjavne neproporcionálne. Cieľom infozákona je umožniť verejnú kontrolu subjektom\npreviazaným na štát, nakoľko u týchto je predpokladom, že hospodária s majetkom štátu resp. s\nverejnými prostriedkami.\n34. S poukazom na priemyselný a komerčný charakter žalovaný namietal, že Slovenská pošta má\nosobitný charakter resp. postavenie a ako jediná obchodná spoločnosť so 100 % majetkovou účasťou\nštátu pôsobí na plne liberalizovanom trhu, kde súťaží s inými, prevažne súkromno-právnymi subjektmi\no zákazky na trhu poštových služieb, pričom nie je držiteľom žiadnych výhradných práv, ktoré by jej\nzaručovali jedinečné postavenie na trhu alebo by znamenali konkurenčnú výhodu. Poukázal aj na jej\npostavenie obstarávateľa v zmysle zákona č. 343/2015 Z. z. Je pravdou, že okrem Slovenskej pošty\nv súčasnosti na trhu v oblasti poštových služieb pôsobí podľa registra poštových podnikov viac ako\n20 ďalších subjektov. Napriek tomu, že Slovenská pošta je v rovnakej pozícii na trhu vo vzťahu k\nposkytovaniu poštových služieb, treba poukázať aj na ,,osobitný typ“ služieb, ktoré spomedzi týchto\npoštových podnikov poskytuje výlučne Slovenská pošta a ktorý jasne odzrkadľuje skutočnosť, že\n\njej 100 % akcionárom je práve štát (zastúpený žalovaným). Slovenská pošta je jediným poštovým\npodnikom poskytujúcim služby IOMO (Integrované obslužné miesto občana). Služby IOMO poskytuje\nSlovenská pošta na viac ako 600 pracoviskách rovnomerne rozmiestnených po celom Slovensku, pričom\nokrem Slovenskej pošty sa pracoviská IOMO mali rozširovať aj do miest a obcí a na Klientske centrá\nMinisterstva vnútra SR. IOMO ponúka prístup k elektronickým službám štátu na jednom asistovanom\nmieste, pričom občania si prostredníctvom neho môžu na jednom mieste vybaviť výpis alebo odpis z\nregistra trestov, výpis z listu vlastníctva alebo výpis z obchodného registra, pričom tieto nemajú len\ninformatívny charakter, ale sú akceptovateľné aj v úradnom styku. Podľa § 7 ods. 2 zákona č. 305/2013\nZ. z. o elektronickej podobe výkonu pôsobnosti orgánov verejnej moci a o zmene a doplnení niektorých\nzákonov (zákon o e-Governmente) (ďalej aj len ,,zákon č. 305/2013 Z. z.“) integrované obslužné\nmiesto prevádzkuje obec alebo mestská časť v Bratislave a Košiciach, ktoré sú matričným úradom,\nalebo aj iný orgán verejnej moci, alebo poštový podnik poskytujúci univerzálnu službu. Vychádzajúc z\naktuálneho stavu registra poštových podnikov, jediným poštovým podnikom poskytujúcim univerzálnu\npoštovú službu je v súčasnosti len Slovenská pošta, ktorá túto poskytuje na základe poštovej licencie\nudelenej Poštovým regulačným úradom. Možno tak konštatovať, že Slovenská pošta má v určitom smere\nfakticky odlišné postavenie od ostatných poštových podnikov pôsobiacich na trhu, pričom toto odlišné\npostavenie sa prejavuje v charaktere osobitného druhu služby, ktorý je oprávnená poskytovať, pričom\nide o taký typ služby, ktorý okrem nej vykonáva v súčasnosti výlučne štát (viď. subjekty v § 7 ods. 2\nzákona č. 305/2013 Z. z.). Treba mať na zreteli, že poštové služby možno vo všeobecnosti chápať\nako služby vo verejnom záujme. Slovenská pošta je obchodnou spoločnosťou so 100 % majetkovou\núčasťou štátu a poskytuje služby vo verejnom záujme, pričom v prípade služby označenej ako IOMO v\nzásade supluje štát a preto ju v tomto ohľade možno, obrazne povedané, považovať za akúsi ,,predĺženú\nruku“ štátu. Možno konštatovať, že vykonáva činnosť v určitých ohľadoch materiálne predstavujúcu\nverejnú správu. Zákon č. 349/2004 Z. z. pripravil podmienky na transformáciu na akciovú spoločnosť,\npričom z jeho znenia je evidentná snaha štátu zachovať si vplyv pri zabezpečení práva na poskytovanie\nuniverzálnej poštovej služby, čo sa prejavuje aj tým, že jediným zakladateľom a teda aj akcionárom\nje štát, zastúpený žalovaným. V nadväznosti na uvedené, vychádzajúc z faktického stavu, nemožno\nprisvedčiť argumentu žalovaného, že by nebola držiteľom výlučných práv a teda nemala v určitom ohľade\njedinečné postavenie resp. konkurenčnú výhodu. Skutočnosť, že v zmysle zákona č. 343/2015 Z. z. má\npostavenie obstarávateľa sama o sebe nemá vplyv na informačnú povinnosť, nakoľko pri vymedzení tejto\nsa postupuje podľa znenia a účelu infozákona v spojení s ústavným a medzinárodným právnym rámcom\na teda právna úprava v oblasti verejného obstarávania môže byť len podporná, avšak za predpokladu,\nže sa nebude priečiť cieľu sledovaného relevantnou právnou úpravou, ktorou je práve infozákon.\n35. Žalovaný poukázal na to, že Slovenská pošta vedie vlastné účtovníctvo, uhrádza svoje záväzky\nz vlastných zdrojov, činnosti vykonáva za cieľom dosiahnutia zisku a ak by sa na ňu prihliadalo ako\nna osobu s plnou informačnou povinnosťou, mohlo by ju to značne znevýhodniť oproti ostatným\nsúťažiteľom na trhu, nakoľko každý konkurenčný subjekt by mohol prostredníctvom infozákona žiadať\no údaje týkajúce sa cenotvorby, stratégie, obsahu uzatvorených zmlúv s dodávateľmi, či odberateľmi\nalebo iných skutočností, ktoré sú štandardne vnímané ako obchodné tajomstvo. Tento argument z\npohľadu kasačného súdu neobstojí, pretože skutočnosť, že vedie vlastné účtovníctvo a hospodári\nso svojimi zdrojmi za účelom dosahovania zisku logicky vyplýva jednak z jej právnej formy - ako\nobchodnej spoločnosti a zároveň nestiera to, že prvotný pôvod jej zdrojov je de facto štátny, keďže\nštát je jediným akcionárom a je zrejmé, že pokiaľ by Slovenská pošta nadobudla zisk, tento by mu\npatril v zmysle § 178 Obchodného zákonníka. Týmto teda nemožno odôvodniť prípadné obmedzenie\ninformačnej povinnosti. Vo vzťahu k argumentácii obchodným tajomstvom poukazuje kasačný súd\njednak na možnosť legitímneho obmedzenia podľa § 10 infozákona sprístupnenia informácií, pričom\nvšak na účely aplikácie tohto obmedzenia dáva do pozornosti svoju predchádzajúcu judikatúru vo\nveci sp. zn. 2Sži/13/2013, kedy sa vyjadril k prípadnému konfliktu práva na informácie a zachovania\nobchodného tajomstva. V danej veci konštatoval, že: ,,Ak by boli v požadovaných dokumentoch naozaj\ninformácie klasifikované ako obchodné tajomstvo, je povinnosťou žalovaného sa s takouto skutočnosťou\nvysporiadať, a to najmä zákonným a presvedčivým spôsobom v odôvodnení svojho rozhodnutia, pričom\ninformácie vylúčené zo zverejnenia vzhľadom na okolnosť, že sú obchodným tajomstvom, musia byť\nzároveň negatívne definované a identifikované z hľadiska kategórie nakladania a hospodárenia s\nverejnými prostriedkami. Záujem verejnosti na získanie informácií týkajúcich sa nakladania s verejnými\nprostriedkami totiž prevažuje nad záujmom na ochrane obchodného tajomstva súkromného subjektu. V\nrozhodnutí absolútne absentujú dôvody takého charakteru.“.\n\n36. K námietke, že Slovenská pošta nehospodári s verejnými prostriedkami, resp. nenakladá s majetkom\nštátu, keďže samotné akcie štátu a majetok obchodnej spoločnosti treba vnímať oddelene, kasačný súd\ns poukazom na východiská uvedené v bodoch 26 a 27 konštatuje, že s touto sa nemožno stotožniť.\nHoci nejde priamo o verejné prostriedky v zmysle definície obsiahnutej v zákone č. 523/2004 Z. z.,\nv tomto prípade treba klásť dôraz na už ozrejmený účel infozákona, ktorým je transparentnosť a s\ntým spojené zabezpečenie možnosti verejnej kontroly. V infozákone sa pojem ,,verejné prostriedky“\npoužíva, avšak nie je na jeho účely osobitne legálne definovaný. V niektorých ustanoveniach sa pri\ntomto pojme odkazuje na definíciu v zákone č. 523/2004 Z. z., avšak len prostredníctvom poznámok\npod čiarou. Poznámky pod čiarou však nedisponujú právnou záväznosťou, čo preukazuje aj bod č. 23.1.\nLegislatívnych pravidiel vlády Slovenskej republiky, podľa ktorého: ,,Poznámky pod čiarou k príslušným\nodkazom nie sú súčasťou právneho predpisu; majú informatívnu hodnotu. Preto nesmú obsahovať\nveci, ktoré majú normatívnu povahu.“. V prejednávanom prípade by výklad pojmu verejné prostriedky\nprostredníctvom analógie nebol v súlade s účelom infozákona a priečil by sa jeho základným princípom,\nkeďže by predstavoval zúženie obsahu tohto pojmu, čo by malo za následok možné faktické obmedzenie\nresp. zásah do práva na informácie. Je potrebné si uvedomiť, že výlučným akcionárom Slovenskej\npošty je štát, zastúpený žalovaným. Inšpirujúc sa nálezom Ústavného súdu ČR sp. zn. I. ÚS 260/06\nzo dňa 24.01.2007, ktorý v súvislosti s posudzovaním, či ide o hospodárenie s verejnými prostriedkami\npoukázal aj na verejný záujem, ktorý treba vziať do úvahy. Poukázal aj na to, že ak má byť zákon o\nslobodnom prístupe k informáciám skutočne účinný, musí postihovať všetky inštitúcie, do ktorých štát\ningeruje, či už priamo, nepriamo alebo prostredníctvom verejných finančných prostriedkov. Obchodné\nspoločnosti a iné formálne súkromné subjekty založené orgánmi verejnej moci, ktorých právna podstata\nvyplýva z predpisu súkromného práva (hlavne Obchodného zákonníka) by mala byť subsumovateľná\npod rozsah pojmu verejné inštitúcie hospodáriace s verejnými prostriedkami. Hoci daný prípad bol\nsústredený na štátny podnik, niektoré tézy formuloval všeobecnejšie, v dôsledku čoho sú aplikovateľné\naj na prejednávanú vec. Pojem ,,verejné prostriedky“ treba v súvislosti so Slovenskou poštou vnímať s\nprihliadnutím na skutočnosť, že v danom prípade ide o žiadosť o sprístupnenie informácie, že výlučným\nakcionárom je štát, v dôsledku čoho disponuje štandardnými právami akcionára (napr. právo na podiel\nna zisku) a má rozhodujúci vplyv, ďalej že poskytuje služby vo verejnom záujme vrátane špecifických\nslužieb, v rámci ktorých supluje štát a že členovia v štatutárnych orgánoch sú verejnými funkcionármi\nv zmysle toho času účinného čl. 2 ods. l písm. zb) ústavného zákona č. 357/2004 Z. z. (v súčasnosti\nuž čl. 2 ods. l písm. zc) ústavného zákona č. 357/2004 Z. z.) a sú menovaní ministrom. Aplikujúc\nvýchodiská vyplývajúce z rozsudku NSS ČR sp. zn. 8 As 57/2006 zo dňa 29.05.2008, možno poukázať\nna to, že Slovenská pošta bola založená štátom, ktorý je jej jediným akcionárom, v čoho dôsledku v\nnej má rozhodujúci vplyv, súčasne vytvára jej orgány a zákonom stanovenými prostriedkami vykonáva\ndohľad nad jej činnosťou - prostredníctvom Úradu pre reguláciu elektronických komunikácií a poštových\nslužieb vo vzťahu k plneniu verejného účelu - poskytovania poštových služieb a preto je možné vidieť\nurčitú paralelu s verejnými inštitúciami, čo sa prejavuje aj vo vzťahu k vyhodnoteniu prostriedkov\ntejto spoločnosti ako verejných prostriedkov na účely aplikácie dotknutých ustanovení infozákona. S\npoukazom na účel infozákona, ktorým je zabezpečenie transparentnosti a s tým spojená možnosť\nčo možno najširšej miery verejnej kontroly v oblasti verejného života, treba za osoby hospodáriace\ns verejnými financiami resp. nakladajúce s majetkom štátu považovať aj povinné osoby podľa § 2\nods. 3 infozákona, ktoré sú súkromnými obchodnými spoločnosťami, avšak s majetkovou účasťou\nštátu. Je teda neprípustné, aby sa pojem verejné prostriedky na účely aplikácie infozákona vykladal\nreštriktívnym spôsobom, nakoľko tento predstavuje riziko, že sa infozákon minie svojmu účinku. V\nzáujme zachovania práva na informácie a zabezpečenie možnosti verejnej kontroly nakladania s\nmajetkom štátu a samospráv treba zvoliť taký výklad pojmu „verejné prostriedky“, aby tento zahŕňal aj\nfinančné prostriedky obchodných spoločností založených štátnym orgánom, vyšším územným celkom\nalebo obcou, v ktorých majú štát alebo samosprávy výlučnú majetkovú účasť, alebo ktoré sú týmito\novládané.\n37. S ohľadom na skutočnosť, že žiadosť o sprístupnenie informácie smerovala k odmenám členov\npredstavenstva a dozornej rady, je potrebné zaoberať sa aspoň stručne rizikom kolízie práva na\ninformácie a právom na ochranu osobných údajov resp. súkromie. S poukazom na východiská uvedené v\nbodoch 28 až 30 treba brať do úvahy, že ide o verejných funkcionárov, čo vyplýva zo zákona č. 357/2004\nZ. z. Toto postavenie je potrebné zohľadniť pri posudzovaní miery zásahu do práva na ochranu osobných\núdajov resp. súkromie. Ústavný súd SR sa v náleze sp. zn. II. ÚS 44/00 z 05.01.2001 zaoberal kolíziou z\nopačného hľadiska, teda či a do akej miery preváži záujem na ochrane súkromia verejného činiteľa nad\nprávom na informácie. V tejto súvislosti uviedol s odkazom na rezolúciu Parlamentného zhromaždenia\n\nrady Európy č. 1165 z 26. júna 1998, že „verejne činné osoby (public figures)... musia rešpektovať,\nže osobitné postavenie, ktoré zastávajú v spoločnosti (a v mnohých prípadoch na základe vlastného\nrozhodnutia), automaticky vyvoláva tlak na ich súkromie. Každá osoba vystupujúca na verejnosti musí...\nstrpieť zvýšenú kontrolu verejnosti nad takouto činnosťou. Aj pri výkone základných práv podľa čl. 26\nústavy je prirodzene nutné rešpektovať základné práva a slobody toho, o ktorom sa informácie získavajú,\nvrátane jeho práva na súkromie, práva na zachovanie ľudskej dôstojnosti, osobnej cti a mena, ako\naj práva na ochranu pred neoprávneným zhromažďovaním, zverejňovaním alebo iným zneužívaním\núdajov o svojej osobe podľa čl. 16, resp. čl. 19 ústavy. Ak by preto v dôsledku výkonu základného\npráva na informácie došlo k zásahu do takýchto práv, každý postihnutý má právo sa brániť použitím\nktoréhokoľvek zo zákonných prostriedkov ich ochrany upravených v § 13 Občianskeho zákonníka. Toto\nprávo nemožno odňať ani osobám verejného záujmu (vrátane verejných činiteľov), ak sa domnievajú,\nže v dôsledku výkonu slobody prejavu a práva na informácie došlo k neoprávnenému zásahu do\nktoréhokoľvek z ich základných práv upravených v čl. 16 a čl. 19 ústavy, keďže ich postavenie ako\nverejných činiteľov ich nevylučuje z možnosti uplatňovania občianskoprávnej, prípadne trestnoprávnej\nochrany svojej osobnosti.“. Pokiaľ ide o samotnú primeranosť zásahu do práva na súkromie, určujúcim\nje v prejednávanej veci postavenie zamestnancov - teda to, že ide o ,,zamestnancov“ vo vrcholných\nvedúcich pozíciách. Legitímny záujem verejnosti na informáciách o odmenách zamestnancov povinných\nosôb, ktorí zastávajú vysoké riadiace funkcie je značný a to aj s ohľadom na skutočnosť, že v danom\nprípade sú menovaní ministrom a zároveň sú verejnými funkcionármi. Títo zamestnanci sa svojich funkcií\nujali dobrovoľne a tak musia byť pripravení znášať vyššiu mieru kontroly verejnosti a s tým súvisiace\nzásahy do svojho súkromného života. Uvedené len podporuje skutočnosť, že v zmysle článku 7 ods.\n1 písm. d) ústavného zákona č. 357/2004 Z. z. sú povinní každoročne podať písomné oznámenie, v\nktorom uvedú svoje príjmy dosiahnuté v uplynulom roku z výkonu funkcie verejného funkcionára a z\nvýkonu iných funkcií, zamestnaní alebo činností. Hoci ústavný zákon č. 357/2004 Z. z. sleduje možno\nmierne odlišný účel ako infozákon, vo vzťahu k zverejňovaniu odmien na účely verejnej kontroly sa vo\nvýsledku zdá byť rovnaký.\n38. Námietka sťažovateľa smerujúca k postaveniu Slovenskej pošty ako povinnej osoby podľa § 2 ods. 3\ninfozákona a nie podľa odseku 2, ako konštatoval krajský súd je opodstatnenou. Na podklade východísk\nuvedených v bode 25 a argumentácie žalovaného, podľa ktorej nebola zriadená zákonom, nakoľko ten\nlen vytvoril predpoklady pre jej následné založenie prostredníctvom konkrétnych rozhodnutí žalovaného.\nKasačný súd sa stotožňuje s argumentáciou žalovaného v tejto časti a to z dôvodu, že je objektívne\nverifikovateľné, že zákon č. 349/2004 Z. z. nadobudol účinnosť dňa 01.10.2004, ale Slovenská pošta ako\nakciová spoločnosť bola založená až dňa 27.09.2004 a vznikla dňa 01.10.2004 zápisom do obchodného\nregistra SR, v dôsledku čoho niet pochýb, že nebola založená zákonom a teda je povinnou osobou podľa\n§ 2 ods. 3 infozákona.\n39. Z uvedených dôvodov dospel kasačný súd k záveru, že kasačná sťažnosť nie je dôvodná a preto\nju podľa § 461 S.s.p. zamietol.\n40. O náhrade trov kasačného konania rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky tak, že\nsťažovateľovi, ktorý v tomto konaní nemal úspech, ich podľa § 167 ods. 1 a § 168 v spojení s § 467 ods.\n1 S.s.p. nepriznal a žalobkyni sa ich náhrada nepriznáva z dôvodu, že jej v kasačnom konaní nevznikli.\n41. Toto rozhodnutie prijal Najvyšší súd Slovenskej republiky v pomere hlasov 3:0.\nS poukazom na účel infozákona, ktorým je zabezpečenie transparentnosti a s tým spojená možnosť\nčo možno najširšej miery verejnej kontroly v oblasti verejného života, treba za osoby hospodáriace s\nverejnými financiami resp. nakladajúce s majetkom štátu považovať aj povinné osoby podľa § 2 ods.\n3 infozákona, ktoré sú súkromnými obchodnými spoločnosťami, avšak s majetkovou účasťou štátu. Je\nteda neprípustné, aby sa pojem verejné prostriedky na účely aplikácie infozákona vykladal reštriktívnym\nspôsobom, nakoľko tento predstavuje riziko, že sa infozákon minie svojmu účinku.\nPoučenie:\nProti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.", "vazby": {}, "cituje": [], "citovane_v": []}