{"guid": "210e73de-db53-4539-a809-6d3f14bb906a:0361fd83-17c8-4bbe-b325-04cc5ea12287", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2020:1017202086.2", "spisova_znacka": "8Asan/15/2019", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 8Asan/15/2019 z 30. 4. 2020", "citacia": "rozsudok Najvyššieho súdu SR z 30. apríla 2020, sp. zn. 8Asan/15/2019, ECLI:SK:NSSR:2020:1017202086.2", "identifikacne_cislo": "1017202086", "sud": {"guid": "sud_100", "nazov": "Najvyšší súd", "typ": "najvyssi", "slug": "najvyssi-sud"}, "sudca": "JUDr. Ľubica Krišková", "sudca_id": 88, "sudca_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/sudca/judr-lubica-kriskova-88", "datum_vydania": "2020-04-30", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Iná povaha rozhodnutia"], "oblast": ["Správne právo"], "podoblast": ["Ostatné"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2015/162", "nazov": "SSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/162", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/162-2015"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/162/#paragraf-462.odsek-2", "nazov": "§ 462 ods. 2 SSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/162/#paragraf-462.odsek-2", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/162-2015/paragraf-462"}, {"iri": "/SK/ZZ/2000/308", "nazov": "zákon č. 308/2000 Z. z. o vysielaní a retransmisii (zrušený)", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2000/308", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/308-2000"}, {"iri": "/SK/ZZ/2000/308/#paragraf-19.odsek-1.pismeno-a", "nazov": "§ 19 ods. 1 písm. a) zákona č. 308/2000 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2000/308/#paragraf-19.odsek-1.pismeno-a", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/308-2000/paragraf-19"}, {"iri": "/SK/ZZ/2000/308/#paragraf-64.odsek-1.pismeno-d", "nazov": "§ 64 ods. 1 písm. d) zákona č. 308/2000 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2000/308/#paragraf-64.odsek-1.pismeno-d", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/308-2000/paragraf-64"}, {"iri": "/SK/ZZ/2000/308/#paragraf-64.odsek-3", "nazov": "§ 64 ods. 3 zákona č. 308/2000 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2000/308/#paragraf-64.odsek-3", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/308-2000/paragraf-64"}, {"iri": "/SK/ZZ/2000/308/#paragraf-67.odsek-5.pismeno-e", "nazov": "§ 67 ods. 5 písm. e) zákona č. 308/2000 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2000/308/#paragraf-67.odsek-5.pismeno-e", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/308-2000/paragraf-67"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/2015/162#paragraf-462", "/SK/ZZ/2000/308#paragraf-19", "/SK/ZZ/2000/308#paragraf-64", "/SK/ZZ/2000/308#paragraf-67"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/0361fd83-17c8-4bbe-b325-04cc5ea12287", "zdroj": "infosud", "url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2020:1017202086.2", "api_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2020:1017202086.2", "text_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2020:1017202086.2/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nNajvyšší súd\n8Asan/15/2019\n1017202086\n30. 04. 2020\nJUDr. Jaroslava Fúrová\nECLI:SK:NSSR:2020:1017202086.2\n\nROZSUDOK V MENE\nSLOVENSKEJ REPUBLIKY\nNajvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jaroslavy Fúrovej\na členov senátu Mgr. Petra Melichera a JUDr. Eriky Šobichovej v právnej veci žalobcu: MAC TV, s.r.o.,\nIČO: 00618322, so sídlom v Bratislave, Brečtanova 1, právne zastúpený spoločnosťou Advokátska\nkancelária Bugala - Ďurček, s.r.o., proti žalovanému: Rada pre vysielanie a retransmisiu, so sídlom v\nBratislave, Palisády 36, v konaní o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. RP/34/2017 zo\ndňa 27.09.2017, v konaní o kasačnej sťažnosti žalobcu proti rozsudku krajského súdu v Bratislave č. k.\n2S/303/2017-37 zo dňa 31. októbra 2018, takto\nrozhodol:\nNajvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Bratislave č.k. 2S/303/2017-37 zo dňa\n31. októbra 2018 m e n í tak, že rozhodnutie žalovaného č. RP/34/2017 zo dňa 27.09.2017 z r u š\nu j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.\nSťažovateľovi proti žalovanému p r i z n á v a nárok na úplnú náhradu trov konania na krajskom súde\na kasačnom súde.\nodôvodnenie:\nOdôvodnenie:\nI. Konanie pred správnym súdom\n1. Napadnutým rozsudkom Krajský súd v Bratislave zamietol žalobu žalobcu, ktorou sa žalobca domáhal\npreskúmania rozhodnutia žalovaného číslo: RP/34/2017 zo dňa 27.09.2017, ktorým rozhodnutím uložil\nžalobcovi pokutu v sume 3.319,- € podľa § 64 ods. 1 písm. d/ a § 67 ods. 5 písm. e/ zákona č. 308/2000\nZ.z. o vysielaní a retransmisii a o zmene zákona č. 195/2000 Z.z. o telekomunikáciách v znení neskorších\npredpisov (ďalej len zákon č. 308/2000 Z.z.) za porušenie povinnosti ustanovenej v § 19 ods. 1 písm.\na/ tohto zákona tým, že na televíznej programovej službe JOJ odvysielal dňa 23.3.2017 o cca 20.37\nhod. program Inkognito, ktorý svojím obsahom a spôsobom spracovania, a síce prezentovaním vtipov\no amputovaných končatinách, zasiahol do práva na ochranu ľudskej dôstojnosti spoločenskej skupiny\ntelesne hendikepovaných osôb.\n2. Žalovaný popísal priebeh programu tak, že po odhalení povolania prvého hosťa (inštrumentárka)\nnasledoval krátky rozhovor medzi jednotlivými účinkujúcimi, súčasťou ktorého bolo viacero vtipov na\ntému amputovaných končatín so znením:\nM. G.: „Mišo, ale ty si pamätáš, keď pacientovi, ktorý bol po amputácii - prišla za ním sestrička s dobrou\na zlou správou?“\nM. O.: „No, je niekoľko verzií.“\n\nM. G.: „Áno, tak daj prvú.“\nM. O.: „ Je taká jedna verzia, že - mám pre vás dobrú...zlú...no tak najprv tú zlú. No, tak, museli sme\nvám amputovať obidve nohy. Ééé, preboha! Teraz tú , sp. zn. dobrú. Vidíte tam toho chlapíka, čo leží\ntam na šestke? On od vás kúpi topánky.“ Smiech v hľadisku.\nV. V.: „Marcel, aká je druhá verzia?“\nM. G.: „Budeme vám musieť amputovať obe nohy, to je zlá správa. A dobrá správa? Eé, viete, tá pekná\nblonďavá sestrička, čo vás ošetruje? No...začal som s ňou chodiť.“ Nastáva smiech.\nV. V.: „Potom už je len verzia, že mám pre vás zlú správu, zajtra zomriete. Ale dovtedy vám povieme,\nprečo.“ Smiech.\nM. A.: „A ešte, pán doktor, necítim si nohy. Ani sa nečudujem, my sme vám ich amputovali.“\nM. G.: „A potom je ešte - pán doktor, necítim, neviem si nahmatať nohy. No lebo sme vám amputovali\nruky.“\nV. V.: „Poďme, poďme radšej...“\nM. O.: „To je černota, černota, černota.“\nM. G.: „Černota černá.“\n3. Žalovaný zohľadnil skutočnosť, že telesne hendikepované osoby sú spoločenskou skupinou, ktorej\npodmienky fungovania a uplatnenia sa v dnešnej spoločnosti sú vo viacerých smeroch sťažené.\nVzhľadom na svoju znevýhodnenú situáciu by osoby patriace do tejto skupiny mali v súlade so\nvšeobecne spoločensky akceptovaným správaním požívať zvýšenú mieru ochrany pred konaním\nspôsobilým zasiahnuť do ich ľudskej dôstojnosti. Javí sa ako žiaduce, aby sa akékoľvek (aj potenciálne\nvtipné) vyjadrenia na adresu telesne hendikepovaných osôb formulovali s vyššou mierou citlivosti,\nzodpovednosti a slušnosti, než akú je potrebné zachovať pri vyjadrovaní sa vo vzťahu k iným\nspoločenským skupinám, ktoré sa obyčajne stávajú terčom vtipov v reláciách tohto charakteru.\nPodľa žalovaného tieto vtipy zosmiešňovali a zľahčovali neutešivú situáciu fyzicky hendikepovaných\nobyvateľov obzvlášť neadekvátnym, nehumánnym a necitlivým spôsobom. Žalovaný poukázal na\nrozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Sž/26/2012 zo dňa 25.9.2012, sp. zn. 2Sž/21/2010 zo dňa\n18.5.2011. Napriek skutočnosti, že obsahom programu Inkognito je hádanie povolaní prítomných hostí\nzábavnou, nenútenou a odľahčenou formou, samotná snaha pobaviť diváka neoprávňuje vysielateľa\nprezentovať vtipy na úkor telesne postihnutých osôb, ktoré sa v dôsledku svojho hendikepu ocitli v\nneľahkej životnej situácii. Voči predmetnej spoločenskej skupine je potrebné zachovať istú mieru súcitu,\nslušnosti a zodpovednosti berúc na zreteľ možný následok takto prezentovaných informácií. V dôsledku\nskôr uvedeného tak spracovanie programu a v ňom uvedených výrokov vyznieva nedôstojne, necitlivo,\nneúctivo a výsmešne vo vzťahu k telesne hendikepovaným osobám a zľahčuje ich nepriaznivú situáciu.\nTakto prezentované informácie predstavovali prekročenie nevyhnutnej miery zásahu do základných práv\na slobôd dotknutých osôb v záujme zachovania obsahovej podstaty programu. Odvysielanie programu\ns obsahom, ktorý tvorili uvedené výroky, nebolo odôvodnené potrebou verejnosti byť informovaný a\ntaktiež takéto odvysielanie nebolo nevyhnutné pre zachovanie práva účastníka konania na slobodu\nprejavu. Žalobca tým porušil § 19 ods. 1 písm. a/ zákona č. 308/2000 Z.z., za čo je administratívnoprávne\nzodpovedný.\n4. Žalovaný pri ukladaní sankcie zohľadnil skoršie sankcionovanie žalobcu trinástimi právoplatnými\nrozhodnutiami o uložení pokút za porušenie § 19 ods. 1 písm. a/ zákona č. 308/2000 Z.z. a za zásah\ndo ľudskej dôstojnosti a základných práv a slobôd iných. Žalobca je za porušenie povinností objektívne\nzodpovedný, preto nie je potrebné skúmať jeho zavinenie; podstatné je len to, či k porušeniu zákona\nobjektívne došlo alebo nie. Žalobca je multiregionálnym vysielateľom a má viac ako 30 % potenciálnych\nrecipientov a menej ako 80% obyvateľov. Je zároveň celoplošným digitálnym vysielateľom. Program, v\nktorom sa vyskytli popísané výroky, trval cca jednu hodinu a osem minút vrátane reklamných blokov a\nprezentácia vtipov trvala cca 40 sekúnd. Následkom porušenia zákonnej povinnosti bol zásah do ľudskej\ndôstojnosti telesne hendikepovaných osôb. Žalovaný pri určovaní závažnosti správneho deliktu zobral\ndo úvahy aj skutočnosť, že v dôsledku odvysielania predmetných vtipov o amputovaných končatinách\ndošlo k zásahu do ľudskej dôstojnosti telesne hendikepovaných osôb, aj zábavný charakter relácie.\nSpáchaním správneho deliktu nedošlo k získaniu bezdôvodného obohatenia. Z uvedených dôvodov\nžalovaný uložil pokutu v sume 3.319,- € v dolnej hranici zákonného rozsahu (od 3.319,- € do 165.969,- €).\n5. Správny súd v dôvodoch svojho rozhodnutia poukázal na to, že právo na slobodu prejavu obsiahnuté\nv článku 10 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd zahŕňa slobodu zastávať\nnázory a prijímať a rozširovať informácie alebo myšlienky bez zasahovania štátnych orgánov a bez\n\nohľadu na hranice. Toto znenie korešponduje aj s čl. 26 Ústavy SR. Sloboda prejavu a právo prijímať,\nvyhľadávať a rozširovať idey a informácie sa zaručujú každému ako základné právo. Slobodou prejavu\nsa človeku umožňuje vysloviť alebo zamlčať svoje city, myšlienky a názory. Prostredníctvom práva\nprijímať, vyhľadávať a rozširovať idey a informácie sa každému umožňuje dozvedieť sa informáciu,\nzískať informáciu do svojej dispozičnej sféry a v nej informáciu spracovať pre svoju potrebu i potrebu\niných, keďže v súlade s ústavou k nemu patrí aj právo informáciu ďalej rozširovať vo verejnom záujme\nsa sloboda prejavu a právo prijímať, vyhľadávať a rozširovať informácie môžu obmedziť podľa čl. 26\nods. 4 Ústavy SR len zákonom. Termínom „zákon“ sa neoznačuje jeden všeobecne záväzný právny\npredpis so silou zákona, ale neurčitý počet všeobecne záväzných právnych predpisov s definovaným\nstupňom právnej sily. Zákonné obmedzenie základného práva zaručeného v ustanoveniach čl. 26 ods.\n1 a 2 ústavy je možné, iba ak ide o opatrenia v demokratickej spoločnosti nevyhnutné na ochranu práv\na slobôd iných, bezpečnosť štátu, verejného poriadku, ochranu verejného zdravia a mravnosti (mutatis\nmutandis II. ÚS 28/96).\n6. K obmedzeniu slobody prejavu a práva na prijímanie informácií môže dôjsť len v súlade so zákonom\na za predpokladu, že ide o opatrenia v demokratickej spoločnosti nevyhnutné na ochranu práv a\nslobôd iných, bezpečnosť štátu, verejného poriadku, ochranu verejného zdravia a mravnosti. V tejto\noblasti nemožno opomenúť rozsiahlu judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len ESĽP) a\nÚstavného súdu SR k testu proporcionality a ku klasifikácii adresátov kritiky, ale aj samotných kritikov.\nSloboda prejavu ako taká je previazaná s ostatnými právami garantovanými Ústavou SR aj Dohovorom.\nV predmetnej veci je nepochybné, že došlo k stretu slobody prejavu na strane žalobcu a práva na\nochranu ľudskej dôstojnosti na strane telesne hendikepovaných osôb. Správny súd zdôraznil, že v takom\nprípade konštantná judikatúra Najvyššieho súdu SR, Ústavného súdu SR aj ESĽP vyžaduje vykonanie\ntestu proporcionality, ktorý vyústi do záveru o preferovaní niektorej z dotknutých slobôd, teda či už\nslobody prejavu podľa čl. 26 Ústavy SR alebo práva na zachovanie ľudskej dôstojnosti podľa čl. 19\nÚstavy SR. Test proporcionality sa zameriava na odpovede na otázky kto, o kom, čo, kde, kedy a ako\nhovorí.\n7. Z hľadiska subjektu realizujúceho slobodu prejavu (KTO) je pravdou, že privilegovanou skupinou sú\nžurnalisti, ktorí požívajú značnú mieru ochrany pri zverejňovaní informácií. ESĽP konštantne pripomína,\nže tlač je strážnym psom demokracie (\"public watch dog\") a hrá významnú úlohu v právnom štáte,\npretože dovoľuje slobodnú hru politickej diskusie. Novinári majú (sociálnu) povinnosť poskytovať\ninformácie a myšlienky týkajúce sa všetkých záležitostí verejného záujmu a verejnosť má právo takéto\ninformácie obdržať. Novinárom je dokonca umožnené používať určitú mieru preháňania a provokácie.\n8. V ďalšom kroku (O KOM) je potrebné posudzovať, koho sa informácia týka, teda či ide o bežného\nčloveka alebo osoby verejného záujmu. Osoby verejného záujmu (politici, sudcovia, štátni úradníci,\nprokurátori, advokáti, iní verejní činitelia a iné verejne známe osoby) musia znášať vyššiu mieru záujmu\no svoju osobu a hranice ochrany ich osobnostných práv v určitých prípadoch sú nižšie ako hranice\nochrany bežných ľudí. V predmetnej veci sa informácie bezprostredne dotýkajú bežných ľudí s telesným\nhendikepom, preto miera ochrany ich práv na zachovanie ľudskej dôstojnosti je vysoká. Jej úroveň\nnepochybne ovplyvňuje aj skutočnosť, že ide o znevýhodnené osoby trpiace fyzickým a obmedzujúcim\nhendikepom; ich integrácia je vnímaná citlivo.\n9. Pri hodnotení ČOHO sa výrok týka všeobecne platí, že najväčšiu mieru ochrany požívajú výroky\nklasifikované ako politický prejav a výroky sledujúce verejný záujem, v ktorom možno použiť preháňanie\nalebo provokáciu vo zvýšenej miere ako v iných, nepolitických informáciách. Pojem „verejný záujem“ je\npomerne vágny a zákon ho nedefinuje, preto je vecou výkladu v každej individuálnej veci. Predmetom\nv uvedenej právnej veci nie je politický prejav ani výroky sledujúce verejný záujem, ale vtip o\namputovaných končatinách bežných osôb a o následkoch v praktickom živote s cieľom vyvolať\npobavenie. Vtip je slovným výrokom alebo činom majúcim za cieľ vyvolať veselosť (Synonymický slovník\nslovenčiny, Red. M. Pisárčiková. 3. nezm. vyd. Bratislava: Veda 2004. 998 s. ISBN 80-224-0801-8).\nSlovník slovenského jazyka definuje vtip ako komické poňatie nejakej situácie alebo jej žartovné\nvyjadrenie, žart.\n10. Z hľadiska širokého ponímania pojmu informácia (správa dávaná na vedomie osobe, verejnosti\nprostredníctvom slov, obrazov al. zvukov) možno vtip považovať za informáciu. ESĽP v rozhodnutí vo\nveci Kuliś a Rózycki proti Poľsku zo dňa 6.10.2009 konštatoval, že komiks nepredstavuje skutkové\n\ntvrdenie, ale hodnotový úsudok. Preto aj vtip možno považovať za hodnotový úsudok. To však\nneznamená, že nemožno ďalej skúmať, či hodnotový úsudok nebol v konkrétnom kontexte excesívny.\n11. Žalovaný správne zohľadnil skutočnosť, že telesne hendikepované osoby sú spoločenskou skupinou,\nktorej podmienky fungovania a uplatnenia sa v dnešnej spoločnosti sú vo viacerých smeroch sťažené\n(napríklad v prístupe k zamestnaniu, zdravotnej starostlivosti, integrácii v spoločnosti, a podobne).\nVzhľadom na svoju znevýhodnenú situáciu osoby patriace do tejto skupiny požívajú zvýšenú mieru\nochrany pred konaním spôsobilým zasiahnuť do ich ľudskej dôstojnosti. Je žiaduce, aby sa akékoľvek\n(aj potenciálne vtipné) vyjadrenia na adresu telesne hendikepovaných osôb formulovali s vyššou mierou\ncitlivosti, zodpovednosti a slušnosti, než akú je potrebné zachovať pri vyjadrovaní sa vo vzťahu k\niným spoločenským skupinám, ktoré sa obyčajne stávajú terčom vtipov v reláciách tohto charakteru.\nTieto vtipy zosmiešňovali a zľahčovali neutešivú situáciu fyzicky hendikepovaných obyvateľov obzvlášť\nneadekvátnym, nehumánnym a necitlivým spôsobom. V zmysle rozsudku Najvyššieho súdu SR sp. zn.\n2Sž/21/2010 zo dňa 18.5.2011 zásah do práva na ľudskú dôstojnosť môže smerovať aj voči celej skupine\nosôb, pričom takáto skupina musí byť objektívne identifikovaná a identifikovateľná. V predmetnej veci\nbola táto podmienka splnená, pretože skupinu telesne hendikepovaných osôb možno bez ťažkostí ihneď\nidentifikovať.\n12. Z hľadiska miesta (KDE) bol vtip uvedený správny súd uviedol, že žalobca je multiregionálnym\ntelevíznym vysielateľom a má viac ako 30 % potenciálnych recipientov. Je zároveň celoplošným\ndigitálnym vysielateľom. Program bol vysielaný v televíznej programovej službe JOJ a je dostupný\naj digitálnym vysielateľom, teda ide o širokorozsiahle vysielanie. Čím väčšiu publicitu výrok má, tým\nopatrnejšie je potrebné k nemu pristupovať. Žalobca vzhľadom na rozsah svojho vysielania a potenciálny\npočet recipientov nevynaložil dostatočnú starostlivosť, aby nedošlo k zásahu do práva na ľudskú\ndôstojnosť skupiny telesne hendikepovaných osôb. Program, v ktorom sa vyskytli popísané výroky, trval\ncca jednu hodinu a osem minút vrátane reklamných blokov a prezentácia vtipov trvala cca 40 sekúnd\n(AKO DLHO). Bol vysielaný dňa 23.3.2017 (nedeľa) v hlavnom vysielacom čase od cca 20.37 do 21.45\nhod., teda potenciál vysokej sledovanosti programu Inkognito je daný.\n13. Správny súd vyhodnotil výsledky testu proporcionality v prospech práva na ochranu ľudskej\ndôstojnosti skupiny telesne hendikepovaných osôb; dospel k záveru, že žalobca necitlivým,\nneadekvátnym a nehumánnym spôsobom odvysielal na svojej programovej službe JOJ vtip, ktorý sa\ndotkol práva na ochranu ľudskej dôstojnosti fyzicky hendikepovaných osôb, ktoré požívajú vyššiu mieru\nochrany, keďže ide o bežných ľudí. Odvysielaný vtip nebol politickou informáciou, politickou satirou ani\ninou informáciou vo verejnom záujme, ktorú by bolo v zmysle judikatúry ESĽP nevyhnutné chrániť vo\nvyššej miere. Zásah do slobody prejavu žalobcu bol teda vykonaný na základe zákona č. 308/2000\nZ.z., je ním chránené právo na zachovanie ľudskej dôstojnosti telesne hendikepovaných osôb, bol\nproporcionálny a nevyhnutný v demokratickej spoločnosti. Neobstojí v tomto prípade tvrdenie žalobcu, že\nide o známy vtip. Ak by aj išlo o známy vtip, žalobca vzhľadom na ustanovenie § 19 ods. 1 písm. a/ zákona\nč. 308/2000 Z.z. bol povinný zachovať rovnováhu medzi ľudskými právami, najmä medzi slobodou\nprejavu a právom na zachovanie ľudskej dôstojnosti iných, čo neurobil. Žalovaný preto rozhodol v súlade\nso zákonom č. 308/2000 Z.z., keď žalobcu sankcionoval za uvedený skutok podľa § 19 ods. 1 písm. a/,\n§ 67 ods. 5 písm. e/ citovaného zákona. Pri ukladaní pokuty zohľadnil všetky zákonné predpoklady (§ 64\nods. 3 zákona č. 308/2000 Z.z.) a jeho správna úvaha nevybočila z rámca ustanoveného týmto zákonom.\nUložená pokuta v dolnej hranici zákonnej sadzby je primeraná spáchanému deliktu a spĺňa prevenčnú\naj sankčnú funkciu. Na základe uvedených skutočností, citovaných právnych predpisov správny súd\ndospel k záveru, že žaloba žalobcu nie je dôvodná, preto ju podľa § 190 SSP zamietol.\nII. Kasačná sťažnosť, vyjadrenia\n14. Proti právoplatnému rozsudku krajského súdu žalobca podal kasačnú sťažnosť v zákonom\nstanovenej lehote. Sťažovateľ mal za to, že krajský súd rozhodol na základe nesprávneho právneho\nposúdenia s poukazom na § 440 ods. 1 písm. g/ SSP. Poukázal na nesprávne posúdenie spravodlivej\nrovnováhy medzi právom sťažovateľa na slobodu prejavu a právom neindividualizovanej nereálnej\nskupiny ľudí na ľudskú dôstojnosť.\n\n15. Žalobca namietal, že zásah do jeho slobodného prejavu v podobe napadnutého rozhodnutia by bol\nzákonný len vtedy, ak by splnil jednu formálnu a dve materiálne podmienky.\n\nFormálnou podmienkou je obmedzenie slobody prejavu na základe zákona a materiálnymi podmienkami\nsú existencia legitímneho cieľa (jedného z piatich v zmysle článku 26 ods. 4 Ústavy SR) a\nzároveň proporcionalita obmedzenia k sledovanému legitímnemu cieľu (obmedzenie slobody prejavu je\nnevyhnutné v demokratickej spoločnosti).\n16. Žalobca uviedol, že síce bol zásah do jeho slobody prejavu vykonaný na základe zákona o vysielaní\n(formálna podmienka), ale tento zásah (obmedzenie) už nebol vykonaný na základe niektorého z\nchránených verejných záujmov podľa článku 26 ods. 4 ústavy SR - ochrana práv a slobôd iných\n(prvá materiálna podmienka), a nebol proporcionálny (nevyhnutný v demokratickej spoločnosti) (druhá\nmateriálna podmienka). Tiež poukázal na skutočnosť, že nesplnenie podmienky legitímneho cieľa a\nproporcionality zásahu neumožňujú obmedziť právo žalobcu na slobodu prejavu, preto napadnuté\nrozhodnutie nie je zákonné.\n\n17. Legitímnym cieľom, pre ktorý mohla byt' obmedzená sloboda prejavu žalobcu je ochrana práv a\nslobôd iných, bezpečnosti štátu, verejného poriadku, ochrana verejného zdravia a mravnosti (porov. čl.\n26 ods. 4 ústavy a obdobne čl. 10 ods. 2 dohovoru).\n18. „Ochrana práv a slobôd iných\" bola identifikovaná ako legitímny cieľ, avšak tento krajský súd\nnestotožnil so žiadnym konkrétnym individualizovaným subjektom, ktorému malo byť zasiahnuté do\nosobnostných práv (ľudskej dôstojnosti). Individualizácia subjektu je nevyhnutná na to, aby mohlo dôjsť\nk posúdeniu proporcionality zásahu do osobnostných práv a obmedzenia práva na slobodu prejavu.\nV tejto súvislosti namietal, že v odôvodnení napadnutého rozhodnutia identifikované dôvody celkom\nzjavne poukazujú na skutočnosť, že krajský súd sa priklonil na ochranu nekonkretizovanej masy ľudí,\nna základe čoho sledovaný cieľ obmedzenia slobody prejavu nie je možné považovať za legitímny.\n19. Z podstaty odvysielaných vtipov taktiež vôbec nevyplýva, že sa týka skupiny „hendikepovaných\nľudí\", nakoľko len navodzujú vymyslenú, nereálnu situáciu o nevydarených lekárskych zákrokoch na\nľuďoch, ktorí neboli hendikepovaní. Taktiež podstata odvysielaných vtipov netkvela v zameraní sa na\nurčitý hendikep a jeho zosmiešnenie alebo zosmiešnenie tejto osoby s ohľadom na hendikep (fyzický,\nmentálny, zdravotný), ktorým trpí. Aj v prípade, ak by kasačný súd dospel k záveru, že skupina\n„hendikepovaných ľudí\" je pre bežného diváka, ktorý by sa oboznámil s odvysielaným programom\njednoznačne, nezameniteľne a dostatočne určito identifikovateľná, tak odvysielaním vtipu nedošlo k\nšíreniu takého obsahu, ktorý by sa akýmkoľvek dotýkal alebo obmedzoval ich základné práva alebo\nslobody.\n20. V tejto súvislosti žalobca poukázal na Nález Ústavného súdu SR zo dňa 12.04.2016, sp.zn.: III.\nÚS 571/2015-47, v ktorom ústavný súd uviedol, že ochrana práv iných by bola legitímnym cieľom\nza predpokladu, ak by charakter šíreného obsahu (v prejednávanej veci vtipu o amputácii zdravej\nnohy) mal znamenať ohrozenie práv a slobôd iných in concreto napríklad o šírenie a uvádzanie\njednostranných názorov, myšlienok alebo ideí úmyselne popierajúcich ľudské práva a slobody,\npopierajúce alebo schvaľujúce holokaust, zločiny politických režimov, podporujúcich náboženský\nextrémizmus a terorizmus, podporujúcich výlučne jednu politickú stranu, hnutie či skupinu s cieľom\npoškodiť na právach názorových a politických oponentov v rámci demokratického politického súboja v\npodmienkach reprezentatívnej demokracie, podporujúcich totalitné štátne zriadenie alebo propagandu\npolitických režimov založených na fašistickej, komunistickej alebo obdobnej ideológii, podporujúcich\nnárodnú, rasovú alebo etnickú nenávisť a pod.\n21. Obmedzenie slobody prejavu krajský súd nestotožnil so žiadnym legitímnym cieľom uvedeným\nvyššie a tento s ohľadom na okolnosti prejednávanej veci ani nie je prítomný, a preto je potrebné\nkonštatovať, že krajský súd uplatnil nesprávnu referenčnú ústavnú normu v prospech domnelej ochrany\nskupiny neurčitých osôb, ktorú nie je možné pomeriavať so slobodou prejavu.\n22. Napadnuté rozhodnutie je tak zjavne založené na nesprávnom právnom posúdení veci, ktorého\nnesprávnosť je potvrdená aj závermi Ústavného súdu Slovenskej republiky a preto je ho potrebné\nzrušiť. Žalobca uvádza, že akýkoľvek zásah alebo obmedzenie šírenia informácií zo strany orgánu\nverejnej moci je potrebné považovať ako zásah do slobody prejavu, pričom takýto zásah musí\nzniesť ústavnoprávne limity a navyše splnenie týchto limitov musí byt' v konaní riadne preukázané\na odôvodnené. Ústavný súd SR vo svojej rozhodovacej praxi niekoľkokrát zdôraznil povinnosť\nvšeobecných súdov zohľadňovať pri svojej rozhodovacej činnosti relevantnú judikatúru ESĽP a ďalších\nmedzinárodných súdnych orgánov vyvoditeľnú okrem iného aj z čl. 1 ods. 2 ústavy.\n23. Okrem práv spätých s ochranou osobnosti, ústava zaručuje aj iné základné práva a slobody,\nnapr. právo na súdnu a inú právnu ochranu (čl. 46 až čl. 50) a slobodu prejavu (čl. 26). Uplatňovanie\ntýchto základných práv a slobôd a ich právna ochrana musia byt' proporcionálne a vzájomne\nvyvážené tak, aby sa nadmernou ochranou jedného práva nad únosnú mieru nepotlačila ochrana\niného práva. To znamená, že ani existencia zásahu do osobnostných práv nemusí nevyhnutne\nviest' k záveru o neoprávnenosti takého zásahu, ak bol dôsledkom uplatňovania iného základného\npráva, pričom vzhľadom na okolnosti posudzovanej veci tento zásah nepresiahol hranice primeranosti\n(proporcionality). V každom konkrétnom prípade je vždy nevyhnutné skúmať mieru (intenzitu) tvrdeného\nporušenia základného práva na ochranu osobnosti a ľudskej dôstojnosti, a to práve v kontexte so\nslobodou prejavu a so zreteľom na požiadavku proporcionality uplatňovania týchto práv.\n\nZ doterajšej judikatúry Ústavného súdu SR vyplýva, že obmedzenie akéhokoľvek základného práva\nalebo slobody, a teda aj slobody prejavu možno považovať za ústavne akceptovateľné len vtedy, ak\nide o obmedzenie, ktoré bolo ustanovené zákonom, resp. na základe zákona, zodpovedá niektorému\nustanovenému legitímnemu cieľu a je nevyhnutné v demokratickej spoločnosti na dosiahnutie\nsledovaného cieľa, t. j. ospravedlňuje ho existencia naliehavej spoločenskej potreby a primerane\n(spravodlivo) vyvážený vzťah medzi použitými prostriedkami a sledovaným cieľom, t. j. musí ísť o\nobmedzenie, ktoré je v súlade so zásadou proporcionality (m. m. I. ÚS 4/02, I. ÚS 36/02, I. ÚS 193/03).\n24. V posudzovanom prípade došlo k obmedzeniu slobody prejavu žalobcu na zákonnom podklade,\nktorý tvorili ustanovenia § 19 ods. 1 písm. a) Zákona o vysielaní a retransmisii. Za týchto okolností je z\nhľadiska ústavnej akceptovateľnosti napadnutého rozhodnutia potrebné posúdiť, či bol zásah do slobody\nprejavu žalobcu primeraný, t. j. či zodpovedal zásade proporcionality.\n25. Krajský súd po vzore Ústavného súdu SR pristúpil k argumentácii potrebnej pre preskúmanie\nproporcionality medzi zásahom do slobody prejavu žalobcu a ústavnými garanciami práva skupiny osôb\n„telesne hendikepovaných\" avšak tento uplatnil právne nesprávne a vyvodil z neho nesprávne právne\nzávery. Pre tento účel, obdobne ako v iných porovnateľných prípadoch (napr. II. ÚS 152/08, II. ÚS 326/09,\nIV. ÚS 302/2010), žalobca opätovne uvádza argumenty alokované do testu proporcionality založenom na\nhľadaní odpovedí na otázky KTO, O KOM, ČO, KDE, KEDY a AKO v danom prípade „hovoril\" (uverejnil\ninformáciu);\n26. KTO zásah do práva na ochranu ľudskej dôstojnosti vykonal. Z hľadiska dôležitosti pre výmenu\nnázorov v demokratickej spoločnosti možno subjekty uplatňujúce slobodu prejavu klasifikovať' do\nviacerých skupín. Z judikatúry ESĽP vyplýva, že privilegované postavenie z hľadiska ochrany slobody\nprejavu patrí novinárom a masmédiám, a to zvlášť pri informovaní o veciach verejného záujmu (napr.\nrozsudok ESĽP Prager a Oberschlick v. Rakúsko z 26. apríla 1995, sťažnosť č. 1594/90, alebo rozsudok\nESĽP Bladet Tromso a Stensaas proti Nórsku z 20. mája 1999, sťažnosť č. 21980/93). Novinári majú\n(sociálnu) povinnosť poskytovať informácie a myšlienky týkajúce sa všetkých záležitostí verejného\nzáujmu a verejnosť má právo takéto informácie dostať. Novinárom je dokonca umožnené používať určitú\nmieru preháňania a provokácie. Ústavný súd akceptoval uvedený prístup ESĽP, a to nielen z dôvodu\njeho autority, ale hlavne z dôvodu presvedčivosti jeho argumentácie.\n27. Vo vzťahu k uvedenému žalobca uvádza, že v posudzovanej veci je MAC TV vysielateľom televíznej\nprogramovej služby s názvom „JOJ\" s celoštátnou pôsobnosťou a prevádzkovateľom audiovizuálnej\nmediálnej služby, v ktorej boli inkriminované informácie odvysielané. Žalobca je v danom prípade teda\n„nositeľom\" slobody prejavu, a preto sa na neho vzťahuje zvýšená ochrana (privilegované postavenie)\nposkytovaná novinárom, resp. masmédiám, ktorú bolo potrebné pri rozhodovaní predmetnej veci zo\nstrany krajského súdu primeraným spôsobom zohľadniť.\n\n28. O KOM boli inkriminované informácie a do koho osobnostnej sféry zasahovali. Dôsledkom snahy\no podporu výmeny názorov o verejne zaujímavých témach je kategorizácia adresátov kritiky. Stupeň\ndovolenej kritiky sa mení podľa charakteristiky adresáta. Hranice akceptovateľnej kritiky sú najširšie u\npolitikov a najužšie u „bežných\" občanov.\n29. V posudzovanom prípade je nepochybné, že informácie (vtipy) sa netýkali žiadnej konkrétnej\nosoby, ale vymyslených, všeobecne pomenovaných osôb lekára a pacienta vystupujúcich v scenári\nvtipu poukazujúceho na vznik vymyslenej absurdnej situácie chybného amputovania „zdravej\" končatiny\na humorného kontextu. Je teda zrejmé, že uverejnená informácia žiadnym spôsobom nesmerovala\nvoči konkrétnej reálne existujúcej osobe a už vôbec nie ani proti skupine „telesne hendikepovaných\nosôb\". Krajský súd túto skutočnosť vyhodnotil právne nesprávne, nakoľko uzatvoril, že uverejnené vtipy\nsmerovali priamo proti skupine hendikepovaných osôb a zosmiešňovali ju práve z dôvodu hendikepu\njej členov.\n30. ČO bolo obsahom inkriminovaných informácií. V prejednávanej relácii bolo obsahom mimo iné\naj reprodukovanie verejne známeho vtipu v zábavnej relácii, tzn. že reprodukované informácie (vtip)\nprirodzene spadali pod verejný záujem obyvateľstva sledujúceho zábavný program a žalobca bol\noprávnený tieto informácie verejného záujmu z titulu svojho postavenia verejnosti sprostredkovať.\n31. KDE boli inkriminované informácie uverejnené. Užitočným kritériom pri posudzovaní zásahu do\nslobody prejavu je miesto zaznenia či odvysielania sporných informácií. Vo všeobecnosti platí, že čím\nhromadenejšie sa informácia distribuuje, tým vyššia je miera ochrany osobnostných práv. Inkriminované\ninformácií boli odvysielané v zábavnej relácii televíznej programovej služby „JOJ“, prevádzkovanej\nžalobcom s celoštátnou pôsobnosťou, a preto môžu byt' z tohto hľadiska posudzované prísnejšie.\nNa druhej strane krajský súd vôbec nevyhodnotil skutočnosť, že pre bežného diváka bolo zrejmé, že\nodvysielané vtipy boli odvysielané v kontexte zábavného programu, ktorý je vnímaný s nadsázkou a\nodstupom a v kontexte zábavnej relácie, ktorej obsah nie je možné brať vážne.\n32. KEDY boli inkriminované reportáže uverejnené. Inkriminované informácie boli verejnosti\nsprostredkované v čase trvania zábavnej relácie, čiže v čase kedy reprodukovaný vtip zapadal do\ncelkového kontextu vysielanej relácie, ktorú nový aj pravidelný divák vníma zjavne ako reláciu zábavnú,\nktorá nepojednáva o spoločensky aktuálnych témach. Divák v tomto prípade filtruje odvysielané\ninformácie, ako informácie uvádzané v rámci humoru, satiry, nadsázky a nie ako informácie, ktoré majú\nza cieľ podnecovať nenávisť (tzv. hate speech) alebo potláčať, či obmedzovať práva určitej skupiny osôb.\n33. AKO boli informácie v inkriminovaných reportážach formulované.\n\nEurópsky súd pre ľudské práva pri posudzovaní limitov slobody prejavu starostlivo rozlišuje medzi faktmi\na hodnotiacimi úsudkami. Existenciu faktov možno preukázať, zatiaľ čo otázka pravdivosti hodnotiacich\núsudkov nepripúšťa dôkazy (Lingens c. Rakúsko, už spomínaný rozsudok; obdobne Feldek c. Slovenská\nrepublika, rozsudok z 12. júla 2001). Aj keď hodnotiaci úsudok vzhľadom na svoj subjektívny charakter\nvylučuje dôkaz pravdy, musí vychádzať z dostatočného faktického základu (Jerusalem c. Rakúsko,\nrozsudok z 27. februára 2001). Z uvedeného vyplýva, že ak v konkrétnom prípade sú z hľadiska\nústavnej akceptovateľnosti posudzované hodnotiace úsudky, tak je ochrana výrokov takéhoto charakteru\nz hľadiska slobody prejavu s ohľadom na konkrétne okolnosti prípadu intenzívnejšia ako v prípade\nuverejnenia faktov (skutkových tvrdení), ktoré sa môžu ukázať neskôr ako nepravdivé. Tento prístup\nESĽP k posudzovaniu právnych sporov, ktorých premetom je konflikt medzi slobodou prejavu a právom\nna ochranu súkromia, si osvojil vo svojej judikatúre aj ústavný súd (napr. II. ÚS 152/08, II. ÚS 326/09,\nIV. ÚS 302/2010) a je ho potrebné uplatniť aj v prejednávanej veci. V posudzovanej veci však žalobcovi\n\nnie je nevytýkaná formulácia akýchkoľvek faktov alebo hodnotiacich úsudkov. V prejednávanej veci bola\nžalobcovi obmedzená sloboda prejavu za reprodukciu vtipu (vymyslenej nereálnej situácie bez reálnych\naktérov).\n34. Humor, žart, satira, karikatúra sú v judikatúre ESĽP jednoznačne formami slobody prejavu, ktoré\nsú chránené z hľadiska slobody prejavu, ibaže by svojim obsahom a intenzitou predstavovali tzv.\nhate speech, tzn. šírenie nenávistných myšlienok voči vystupujúcim osobám smerujúcim k potláčaniu\nich základných práv a slobôd. V tejto súvislosti žalobca poukazuje na ustálenú rozhodovaciu činnosť\nESĽP, najmi rozhodnutie vo veci Sousa Goucha proti Portugalsku z 22.03.2016, sťažnosť č. 70434/12,\npredovšetkým bod 50 a 51. Krajský súd predmetnú rozhodovaciu činnosť vôbec nezohľadnil a tým vec\nnesprávne právne posúdil.\n35. Z kontextu skutkového stavu jednoznačne vyplýva, že v prejednávanej veci išlo v rámci zábavnej\nrelácie o reprodukciu vymyslenej neškodnej situácie s humorným podtextom, ktorého cieľom bolo\nzjavne pobaviť divákov. Z dosiaľ uvedeného vyplýva, že krajský súd napadnutým rozhodnutím, v\nkonflikte medzi základným právom žalobcu vyhľadávať a rozširovať informácie a slobodou prejavu\na základným právom neidentifikovateľných osôb „telesne hendikepovaných” na ochranu ľudskej\ndôstojnosti nesprávne uprednostnil ochranu osobnostných práv.\n36. Krajský súd takto rozhodol, napriek tomu, že žalobca požíva v zmysle stabilizovanej judikatúry ESĽP,\nz ktorej ústavný súd pri rozhodovaní porovnateľných vecí vychádza, privilegované postavenie (zvýšenú\nochranu), napriek tomu, že inkriminovaná relácia mala zábavný charakter, napriek tomu, že žalobca\nverejne šíril nereálnu vymyslenú situáciu (vtip); napriek tomu, že vtip nesmeroval k potlačeniu alebo\nobmedzovaniu práv „telesne hendikepovaných osôb“.\n37. Za týchto okolností žalobca považuje právne závery krajského súdu vyjadrené v napadnutom\nrozhodnutí, v zmysle ktorého žalobca neprípustným spôsobom zasiahol do ľudskej dôstojnosti „telesne\nhendikepovaných osôb\", za zásah do slobody prejavu, ktorý je z ústavného hľadiska neakceptovateľný\na neudržateľný, z dôvodu, že nespĺňa základné predpoklady legitimity a proporcionality (nevyhnutnosti v\ndemokratickej spoločnosti) zásahu do slobody prejavu a vychádza z nesprávneho právneho posúdenia\nveci.\n38. Ku kasačnej sťažnosti žalovaný podal písomné vyjadrenie. Uviedol, že z odôvodnenia napadnutého\nrozsudku a vykonaného testu proporcionality je podľa jeho názoru zrejmé, aké skutočnosti vzal správny\nsúd do úvahy pri posudzovaní proporcionality zásahu do slobody prejavu žalobcu. Súd skonštatoval,\nže v predmetnej veci sa odvysielané informácie (vtipy) týkali bežných ľudí s telesným hendikepom,\npričom miera ochrany ich práv je ovplyvnená skutočnosťou, že ide o spoločenskú skupinu osôb so\nstráženými podmienkami fungovania a uplatnenia v dnešnej spoločnosti. V predmetnom prípade teda\nnešlo o osoby verejného záujmu, ktorých hranice osobnostných práv sú nižšie ako hranice ochrany\nbežných ľudí. V tomto ohľade sa súd stotožnil so žalovaným, ktorý v napadnutom rozhodnutí pri\nposudzovaní primeranosti zásahu do slobody prejavu vysielateľa zdôraznil, že hendikepované osoby\nvzhľadom na svoju znevýhodnenú situáciu požívajú zvýšenú mieru ochrany pred konaním spôsobilým\nzasiahnuť do ich ľudskej dôstojnosti. Rovnako sa stotožnil s názorom žalovaného, že odvysielané vtipy\no amputovaných končatinách zosmiešňovali a zľahčovali neutešivú situáciu fyzicky hendikepovaných\nobyvateľov, a to obzvlášť neadekvátnym, nehumánnym a necitlivým spôsobom, čím došlo k zásahu do\nich ľudskej dôstojnosti. Žalovaný mal za to, že z odôvodnenia napadnutého rozsudku je zrejmé, že tento\nsa zaoberal významom odvysielanej informácie, ako aj záujmom na jej odvysielaní a zároveň aj záujmom\nna ochrane prirodzenej dôstojnosti spoločenskej skupiny telesne hendikepovaných osôb. Rovnako v\ntejto súvislosti objasnil, z akého dôvodu v predmetnom prípade nešlo o poskytnutie informácií, ktoré v\nzmysle judikatúry ESEP požívajú vyššiu mieru ochrany (ako napr. politická informácia či iná informácia\nvo verejnom záujme).\n39. Je nesporné, že v predmetnom prípade bol prítomný legitímny cieľ obmedzenia slobody\nprejavu v podobe ochrany práva na zachovanie ľudskej dôstojnosti spoločenskej skupiny telesne\nhendikepovaných osôb. Poukázal na to, že správny súd sa v súvislosti s individualizáciou subjektu, do\nktorého ľudskej dôstojnosti malo byť zasiahnuté, odvoláva, obdobne ako žalovaná na str. 9 napadnutého\nrozhodnutia, na závery Najvyššieho súdu uvedené v rozsudku zo dňa 18. 5. 2011, sp. zn. 21/2010-27,\nv zmysle ktorého cit. „zásah do na ľudskú dôstojnosť môže smerovať aj voči celej skupine osôb, pričom\n\ntakáto skupinu musí byť objektívne identifikovaná a identifikovateľná.” V predmetnom prípade vo výroku\nnapadnutého rozhodnutia žalovaný uviedol, že posudzovaný príspevok svojím obsahom a spôsobom\nspracovania zasiahol do ľudskej dôstojnosti spoločenskej skupiny dôchodcov, pričom navrhovateľka v\ntejto súvislosti namietala, že skupina dôchodcov nie je dostatočne individualizovaný subjekt, a preto\nnemohlo dôjsť k naplneniu skutkovej podstaty správneho deliktu podľa § 19 ods. 1 písm. a) Zákona\no vysielaní a retransmisii. Najvyšší súd SR dospel k záveru, že skupina dôchodcov je konkrétne a\nnezameniteľne identifikovaná aj napriek tomu. že nie sú identifikovaní jednotliví členovia tejto skupiny.\nNajvyšší súd SR sa preto nestotožnil s námietkou navrhovateľky, že v danom prípade nejde o zásah\ndo sféry práva konkrétnej osoby.\n40. Správny súd sa v odôvodnení napadnutého rozsudku stotožnil so záverom žalovaného, že\nv predmetnom prípade došlo k naplneniu vyššie uvedenej podmienky a je nesporné, že skupina\nhendikepovaných osôb bola na základe odvysielaného obsahu, a teda prezentácie vtipov o\namputovaných končatinách, pre recipienta ihneď identifikovateľnou.\n41. Žalovaný nepopiera, že sporné vyjadrenia odzneli v rámci prezentácie reprodukovaného vtipu,\nresp. vymyslenej nereálnej situácie bez reálnych aktérov, ako však uvádza aj na str. 8 napadnutého\nrozhodnutia, cit. „v záujme pobaviť verejnosť predmetným vtipom bolo úlohou vysielateľa zabezpečiť'\nvhodný prístup vzhľadom na závažnosť' situácie a následky, ktoré odvysielanie programu v takejto\npodobe môže spôsobiť' vo vzťahu k ľudskej dôstojnosti hendikepovaných osôb. Aj v prípade zabávania\nverejnosti touto formou je teda zo strany vysielateľa nevyhnutné zabezpečiť, aby danú informáciu podal\nv súlade s jej povahou a nevyhnutnosťou prezentovania tak, aby spôsobom odvysielania neprišlo k\nneodôvodnenému zásahu do práv takto prezentovaných osôb.” Rovnako aj súd v rámci odôvodnenia\nnapadnutého rozsudku zdôrazňuje, že i prezentácia vtipu ako hodnotového úsudku sa v konkrétnom\nkontexte môže stať excesívnym, a zasiahnuť tak do ľudskej dôstojnosti iných. Vzhľadom na dikciu\nustanovenia § 19 ods. 1 písm. a) zákona č. 308/2000 Z.z. bol tak žalobca povinný zachovať rovnováhu\nmedzi ľudskými právami, najmi slobodou prejavu a právom na zachovanie ľudskej dôstojnosti iných.\n42. Žalovaný v tejto súvislosti zároveň uvádza, že porušenie povinnosti ustanovenej v § 19 ods. 1 písm.\na) zákona č. 308/2000 Z. z. sa neviaže na vysielanie špecifického programového typu a k porušeniu\npredmetného ustanovenia tak môže dôjsť odvysielaním informácií v rámci akéhokoľvek programu.\nSkutočnosť, že relácia Inkognito má zábavný charakter, vzala Rada do úvahy pri posudzovaní kritéria\nzávažnosti správneho deliktu, nebola však dôvodom na zastavenie predmetného správneho konania.\nUviedol, že hoci sa súd v napadnutom rozsudku stotožnil so žalobcovým tvrdením, že žurnalisti sú\nprivilegovanou skupinou požívajúcou značnú mieru ochrany pri zverejňovaní informácií, po uskutočnení\npodrobného testu proporcionality prostredníctvom hľadania odpovedí na otázky: „kto, o kom, čo, kde,\nkedy, ako” vyhodnotil intenzitu zásahu do práv telesne postihnutých osôb za natoľko vysokú, že je\nodôvodnené a v demokratickej spoločnosti nevyhnutné prikloniť sa v predmetnom prípade k právu na\nochranu ľudskej dôstojnosti členov tejto spoločenskej skupiny.\n43. Pod pojmom žurnalistika, resp. žurnalizmus sa vo všeobecnosti rozumie novinárske povolanie\na produkty tejto činnosti, ktoré prinášajú informácie o aktuálnom spoločenskom dianí a poskytujú\nkomentáre, názory a súvislosti. Novinári majú (sociálnu) povinnosť poskytovať informácie a myšlienky\ntýkajúce sa všetkých záležitostí verejného záujmu a verejnosť má právo takéto informácie obdržať. Z\njudikatúry ESĽP pritom vyplýva, že privilegované postavenie z hľadiska ochrany slobody prejavu patrí\nnovinárom a masmédiám, a to zvlášť pri informovaní vo veciach verejného záujmu (napr. Rozsudok\nESĽP Prager a Oberschlick vs. Rakúsko zo dňa 26.4.1995). Žalovaná v tejto súvislosti zdôrazňuje, že\nv prípade odvysielania predmetných vtipov v rámci zábavnej relácie nešlo o zverejnenie informácií vo\nverejnom záujme či informácií získaných v rámci výkonu investigatívnej žurnalistiky alebo realizácie\nkontroly verejnej moci, ale o prezentáciu vtipov s cieľom pobaviť diváka a zatraktívniť tak obsah\ntelevízneho vysielania. Predmetný zábavný program nie je žurnalistickým prejavom ani programom\nodvysielaným vo verejnom záujme. S ohľadom na uvedené má žalovaný za to, že žalobcovi pri\nposkytovaní predmetných informácií v rámci zábavnej relácie neprináleží z hľadiska ochrany slobody\nprejavu privilegované postavenie (zvýšená ochrana).\n\n44. Zastal názor, že správny súd v napadnutom rozhodnutí jasne a podrobne odôvodnil, na základe\nakých skutočností dospel k záveru, že právo na ochranu ľudskej dôstojnosti spoločenskej skupiny\nhendikepovaných obyvateľov prevážilo nad právom vysielateľa na slobodné šírenie informácií a\nmyšlienok prostredníctvom televíznej programovej služby. Podrobne a vyčerpávajúcim spôsobom sa\nrovnako vysporiadal i so skutočnosťou, či obmedzenie slobody prejavu žalobcu v predmetnom prípade\nspĺňalo podmienku legality, legitimity a proporcionality v zmysle čl. 26 ods. 4 Ústavy SR. Vychádzajúc\nz vyššie uvedených skutočností považoval dôvody na zrušenie napadnutého rozsudku uvádzané\nžalobcom za neopodstatnené.\nIII. Konanie pred kasačným súdom\n46. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len \"najvyšší súd\") ako súd kasačný [§ 438 ods. 2 zákona\nč. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok (ďalej len \"S. s. p.\")], po zistení, že kasačnú sťažnosť podal\nvčas účastník konania zastúpený v súlade s ustanovením § 449 ods. 2 písm. a/ S. s. p., bez nariadenia\npojednávania (§ 455 S. s. p.) preskúmal rozsudok krajského súdu v medziach sťažnostných bodov (§\n453 ods. 1 S. s. p.) a jednomyseľne dospel k záveru, že kasačná sťažnosť žalobcu je dôvodná. Deň\nvyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený na úradnej tabuli a na internetovej stránke najvyššieho súdu.\nRozsudok bol verejne vyhlásený dňa 30. apríla 2020 (§ 137 ods. 4 v spojení s § 452 ods. 1 S. s. p.).\n47. Podľa článku 19 ods. 1 Ústavy SR každý má právo na zachovanie ľudskej dôstojnosti, osobnej cti,\ndobrej povesti a na ochranu mena.\n48. Podľa čl. 26 ods. 1 Ústavy sloboda prejavu a právo na informácie sú zaručené.\n49. Podľa čl. 26 ods. 2 Ústavy každý má právo vyjadrovať svoje názory slovom, písmom, tlačou, obrazom\nalebo iným spôsobom, ako aj slobodne vyhľadávať, prijímať a rozširovať idey a informácie bez ohľadu\nna hranice štátu. Vydávanie tlače nepodlieha povoľovaciemu konaniu. Podnikanie v odbore rozhlasu a\ntelevízie sa môže viazať na povolenie štátu. Podmienky ustanoví zákon.\n50. Podľa článku 26 odsek 4 Ústavy, slobodu prejavu a právo vyhľadávať a šíriť informácie možno\nobmedziť zákonom, ak ide o opatrenia v demokratickej spoločnosti nevyhnutné na ochranu práv a slobôd\niných, bezpečnosť štátu, verejného poriadku, ochranu verejného zdravia a mravnosti.\n51. Podľa čl. 46 ods. 2 Ústavy, kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím orgánu verejnej\nsprávy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť takéhoto rozhodnutia, ak zákon neustanoví\ninak. Z právomoci súdu však nesmie byť vylúčené preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných\npráv a slobôd.\n\n52. Podľa čl. 10 ods. 1 dohovoru každý má právo na slobodu prejavu. Toto právo zahŕňa slobodu\nzastávať názory a prijímať a rozširovať informácie alebo myšlienky bez zasahovania štátnych orgánov a\nbez ohľadu na hranice. Tento článok nebráni štátom, aby vyžadovali udeľovanie povolení rozhlasovým,\ntelevíznym alebo filmovým spoločnostiam.\n53. Podľa čl. 10 ods. 2 dohovoru výkon týchto slobôd, pretože zahŕňa povinnosti aj zodpovednosť, môže\npodliehať takým formalitám, podmienkam, obmedzeniam alebo sankciám, ktoré ustanovuje zákon a\nktoré sú nevyhnutné v demokratickej spoločnosti v záujme národnej bezpečnosti, územnej celistvosti\nalebo verejnej bezpečnosti na predchádzanie nepokojom alebo zločinnosti, ochrany zdravia alebo\nmorálky, ochrany povesti alebo práv iných, zabránenia úniku dôverných informácií alebo zachovania\nautority a nestrannosti súdnej moci.\n54. Podľa článku 10 Listiny základných práv a slobôd každý má právo na zachovanie svojej ľudskej\ndôstojnosti a osobnej cti, dobrej povesti a na ochranu mena.\n55. Podľa § 19 ods. 1 písm. a/ zákona č. 308/2000 Z.z. audiovizuálna mediálna služba na požiadanie,\nprogramová služba a ich zložky nesmú spôsobom svojho spracovania a svojím obsahom zasahovať do\nľudskej dôstojnosti a základných práv a slobôd iných.\n56. Podľa § 64 ods. 1 písm. d/ zákona č. 308/2000 Z.z. za porušenie povinnosti uloženej týmto zákonom\nalebo osobitnými predpismi rada ukladá tieto sankcie: pokutu.\n57. Podľa § 64 ods. 3 zákona č. 308/2000 Z.z. pokutu rada určí podľa závažnosti veci, spôsobu, trvania\na následkov porušenia povinnosti, miery zavinenia a s prihliadnutím na rozsah a dosah vysielania,\nposkytovania audiovizuálnych mediálnych služieb na požiadanie a retransmisie, získané bezdôvodné\nobohatenie a sankciu, ktorú už prípadne uložil samoregulačný orgán pre oblasť upravenú týmto zákonom\nv rámci vlastného samoregulačného systému.\n58. Podľa § 64 ods. 4 zákona č. 308/2000 Z.z. rada o uložení sankcie rozhodne do šiestich mesiacov\nodo dňa, keď sa o porušení povinnosti podľa odseku 1 dozvedela, najneskôr však do jedného roka\nodo dňa, keď bola povinnosť porušená. Za deň, keď sa rada dozvedela o porušení povinnosti podľa\nodseku 1, sa považuje deň prerokovania správy o kontrole dodržiavania povinností podľa tohto zákona\nna zasadnutí rady.\n59. Podľa § 67 ods. 5 písm. e/ zákona č. 308/2000 Z.z. rada uloží pokutu vysielateľovi televíznej\nprogramovej služby okrem vysielateľa prostredníctvom internetu od 3 319 eur do 165 969 eur a\nvysielateľovi rozhlasovej programovej služby od 497 eur do 49 790 eur, ak vysiela programy a iné zložky\nprogramovej služby, ktorých obsah je v rozpore s povinnosťami podľa § 19.\n60. Podľa § 71 ods. 1 zákona č. 308/2000 Z.z. na konanie podľa tohto zákona sa vzťahuje všeobecný\npredpis o správnom konaní okrem ustanovení § 23 v časti nesprístupnenia zápisníc o hlasovaní a § 49,\n§ 53, § 54, § 56 až § 68 zákona o správnom konaní.\n61. Predmetom posúdenia najvyššieho súdu ako súdu kasačného v predmetnej veci bolo, či správny súd\nsprávne zamietol žalobu o preskúmanie rozhodnutia žalovaného ( správnu žalobu vo veciach správneho\ntrestania podľa § 194 a nasl. SSP ), ktorým žalovaný s poukazom na ustanovenie § 19 ods. 1 písm. a/\nZákona č. 308/2000 Z.z. a podľa § 64 ods. 1 písm. d/ predmetného zákona uložil žalobcovi sankciu pokutu vo výške 3.319,-eur za to, že na televíznej programovej službe JOJ odvysielal dňa 23.03.2017 o\ncca 20.37 hod. program Inkognito, ktorý svojim obsahom a spôsobom spracovania a síce prezentovaním\nvtipov o amputovaných končatinách, zasiahol do práva na ochranu ľudskej dôstojnosti spoločenskej\nskupiny telesne hendikepovaných osôb. K tomuto záveru správny súd dospel po vyhodnotení tzv. testu\nproporcionality s poukazom na rozsiahlu judikatúru ESĽP a Ústavného súdu k týmto veciam.\n62. Kasačný súd zdôrazňuje, že právo na šírenie informácii, avšak rovnako aj právo na ochranu\ncti a dôstojnosti jednotlivca patrí medzi základné práva, ktoré sú garantované Ústavou Slovenskej\nrepubliky, tak ako to vyplýva z vyššie citovaných článkov Ústavy Slovenskej republiky. Tiež považuje\nza potrebné primárne konštatovať, že ustanovenie § 19 ods. 1 písm. a/ zákona č. 308/2000 Z.z.\nnesupluje občianskoprávne konanie o ochranu osobnosti podľa § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka.\nZ dôvodovej správy k ustanoveniu § 19 ods. 1 písm. a/ zákona č. 308/2000 Z.z. vyplýva, že v záujme\n\nochrany ľudskej dôstojnosti sa zakazuje v súlade s čl. 22a smernice Rady 89/552/EEC o koordinácii\nniektorých zákonných ustanovení, regulatívnych opatrení a administratívnych postupov členských\nštátov, vzťahujúcich sa na aktivity v oblasti televízneho vysielania v znení smernice 97/36/EC vysielanie\ntakých komunikátov, ktoré obsahujú podnety k nenávisti na základe rasy, pohlavia, náboženstva alebo\nnárodnosti. V ustanovení sa bližšie špecifikujú všeobecne uznané a uznávané morálne a etické\nštandardy v oblasti vysielaných programov. Neprípustnosť vysielania programov určitého druhu alebo\ntypu možno vyvodiť predovšetkým na základe trestnoprávnych noriem. V záujme komplexnosti právnej\núpravy sa v navrhovanom ustanovení § 19 ods. 1 deklarujú určité obsahové neprípustnosti, a to pod\nhrozbou osobitných sankcií. Neznamená to však zavedenie preventívnej kontroly obsahu vysielania,\nale stanovuje sa len zodpovednostná stránka v rámci obsahu vysielania. Navrhované obmedzenia sa\nuplatňujú na všetky druhy programov, vrátane reklamy a programových oznámení\nObmedzenia / limity slobody prejavu\n63. V priebehu svojho viac ako 50-ročného fungovania si ESĽP prostredníctvom rozsiahlej judikatúry\nvyprofiloval štandardizovaný postup v prípade indikovaných zásahov do slobody prejavu. V prvom\nrade skúma, či došlo k zásahu do slobody prejavu v zmysle prvého odseku článku 10 Dohovoru,\na ak áno, či môže byť takýto zásah posúdený ako oprávnený v zmysle druhého odseku článku 10\nDohovoru. Tento ustanovuje, že výkon slobody prejavu, pretože zahŕňa povinnosti aj zodpovednosť,\nmôže podliehať takým formalitám, podmienkam, obmedzeniam alebo sankciám, ktoré stanovuje zákon,\na ktoré sú nevyhnutné v demokratickej spoločnosti v záujme národnej bezpečnosti, územnej celistvosti\nalebo verejnej bezpečnosti, na predchádzanie nepokojom alebo zločinnosti, ochrany zdravia alebo\nmorálky, ochrany povesti alebo práv iných, zabránenie úniku dôverných informácií alebo zachovanie\nautority a nestrannosti súdnej moci. ESĽP následne analyzuje splnenie troch rozhodných kritérií, ktorých\nkumulatívne naplnenie je predpokladom pre legálny a oprávnený zásah do slobody prejavu. Týmito\nkritériami sú:\na. ustanovenie zákonom,\nb. nevyhnutnosť v demokratickej spoločnosti,\nc. legitímnosť cieľa.\nAd a. Ustanovenie zákonom\n64. Výklad použitého termínu „zákon“ je vo svojom základe konštruovaný extenzívne tak, aby zahŕňal\nnielen zákony vo formálnom zmysle slova, ale taktiež súdne precedensy a obyčaje s cieľom, okrem\niného, vyjsť v ústrety krajinám angloamerickej právnej kultúry. Zároveň zahŕňa i pravidlá prijaté rôznymi\nadministratívnymi alebo profesijnými orgánmi, na ktoré sú delegované právotvorné a disciplinárne\nprávomoci. V niektorých prípadoch pravidlá medzinárodného práva poskytujú dostatočný právny\nzáklad. ESĽP v rámci svojej judikatúry identifikoval dve požiadavky inherentné v slovnom spojení\n„stanovuje zákon“, ktoré musia byť splnené v zmysle čl. 10 Dohovoru. Týmito sú „dostupnosť“ a\n„predvídateľnosť“ (jasnosť). Norma nemôže byť považovaná za „zákon“, pokiaľ nie je formulovaná\ndostatočne presne tak, aby umožnila občanom (ak je to potrebné) po vhodnom upozornení predvídať (v\nrozumnom rozsahu k daným okolnostiam) dôsledky, ktoré môže predmetné konanie spôsobiť.\nAd b. Nevyhnutnosť v demokratickej spoločnosti\n65. ESĽP konzistentne zastáva postoj, že „nevyhnutnosť“ v zmysle článku 10 ods. 2 Dohovoru implikuje\nexistenciu naliehavej spoločenskej potreby, pričom zmluvné štáty majú pri jej hodnotení k dispozícii\nprincíp voľného uváženia (margin of appreciation). Tento však nemôže byť uplatňovaný svojvoľne, preto\npodlieha európskemu dohľadu. Kontrolná právomoc ESĽP pritom nie je založená na nahrádzaní decíznej\nprávomoci národných súdov, ale na revidovaní rozhodnutí, ktoré vyniesli pri výkone spomínaného\nprincípu voľného uváženia. Súd môže pri plnení svojich povinností vykonávania európskeho dohľadu\nverifikovať, či príslušné vnútroštátne inštitúcie dosiahli spravodlivú rovnováhu v prípade ochrany dvoch\nhodnôt garantovaných Dohovorom, ktoré môžu prísť do konfliktu, ako napr. na jednej strane právo\nslobody prejavu a na druhej strane právo na súkromie [§ 43 Rozhodnutia vo veci Hachette Filipacchi\nAssociés proti Francúzsku (zo 14. júna 2007) týkajúce sa sťažnosti č. 71111/01].\nAd c. Legitímnosť cieľa\n66. Dohovor vo svojom článku 10 ods. 2 zakotvuje deväť cieľov, ktoré legitimizujú zásah do slobody\nprejavu, spomedzi ktorých je v kontexte analyzovania konfliktu práva na súkromie a slobody prejavu\nvýznamná „ochrana povesti“ a „ochrana práv iných“. V prípade druhého zmieňovaného už jeho samotné\npojmoslovie implikuje, že jeho esenciou je konflikt dvoch slobôd, či práv garantovaných Dohovorom.\nTak ako už bolo zdôraznené, sloboda prejavu je nielen oprávnením, ale synalagmaticky k nej pristupujú\naj „povinnosti a zodpovednosť“, ako to explicitne uvádza aj článok 10 ods. 2 Dohovoru, a preto musí\nochrana poskytovaná v súlade s Dohovorom podliehať istým hraniciam a zásadám.\n\n67. Z obsahu administratívneho spisu bolo nepochybné, že v predmetnej veci v zábavnej relácii\nžalobcu ,, Inkognito“ boli prezentované vtipy známych zabávačov a humoristov ,, o amputovaných\nkončatinách“ ( vzťah lekár, sestrička, pacient ) uvedené v odôvodnení napadnutého rozhodnutia, ktoré\nje možné charakterizovať aj ako tzv.,, čierny humor“, ,, čierny vtip“.\n68. Humor je jedna z foriem komična, ktorých doménou je úsmevné a chápajúce hodnotenie\nsmiešnej situácie alebo objektu, oproti adresnej a výsmešnej satire. Humor nezatracuje, v jeho\nspôsobe hodnotenia reality je prítomná tak radosť z vedenia a prevahy, ako aj clivota a bolesť\nz pochopenia <https://sk.wikipedia.org/wiki/Pochopenie>, preto v takmer každom pokuse o definíciu\npojmu humoru vystupuje do popredia názor, že humor zlučuje v sebe prvky komična <https://\nsk.wikipedia.org/wiki/Komick%C3%A9> i tragična <https://sk.wikipedia.org/wiki/Tragick%C3%A9>, v\núčinku potom smiech <https://sk.wikipedia.org/wiki/Smiech> a plač <https://sk.wikipedia.org/wiki/Pla\n%C4%8D> (<https://sk.wikipedia.org/wiki/Humor>).\n69. Čierny humor je humor <https://sk.wikipedia.org/wiki/Humor>, pri ktorom zdrojom komična sú\nnepredstierané nehody a ťažkosti. Zdrojom komického efektu je kontrast medzi šokujúcou a tragickou\npovahou skutočnosti a spôsobom akým o nej hovoríme. Témy a udalosti, ktoré sú štandardne\npovažované za tabu sú opisované v nevhodne nevážnom, prípadne satirickom a humornom podtóne.\nHumor samotný však nepopiera ich závažnosť. V prípade čierneho humoru sú za témy vtipov vyberané\nsituácie a témy ktoré sú v spoločnosti určitým spôsobom tabu. Dôležitým prvkom nie sú samotné\npostavy a situácie ktoré v anekdote vystupujú, ale je to práve kontrast medzi samotnou situáciou ktorá\nvyvoláva u diváka pocity určitého diskomfortu, a spôsobu akým mu bola informácia podaná. Keďže\nčierny humor rozpráva o tabuizovaných témach, je kontroverzný. Čierny humor niekedy využíva aj\nprvky skepticizmu <https://sk.wikipedia.org/wiki/Skepticizmus> a cynizmu <https://sk.wikipedia.org/wiki/\nCynizmus> (<https://sk.wikipedia.org/wiki/%C4%8Cierny_humor>). Čierny humor si veľa krát vyberá\nza „obeť“ svojich vtipov témy, ktoré narážajú na isté mantinely dané spoločnosťou. Takýmito témami\nmôže byť napríklad smrť alebo násilie, alebo tragické udalosti minulosti, či dokonca tragické udalosti\nsúčasnosti. Čierny humor nie je vysmievanie aktérov danej témy ale témy samotnej. Čierny humor vo\nsvojej podstate vychádza zo satiry. Satira sa snaží upozorniť na nejakú tému humorným podaním, pričom\nto často krát dosahuje až ostrým prípadne posmešným spôsobom. Najlepšie sa to dá asi ukázať na\npolitickej satire, ktorá sa snaží upozorniť na problémy politického sveta - napríklad korupciu. No a čierny\nhumor v zásade robí to isté len o inej téme. Vtip je práve v tom upozornení na nejakú konkrétnosť. Často\nkrát sa môže stať, že sa človek danému vtipu zasmeje ale po chvíli si uvedomí čomu sa zasmial a aké\nje strašné, že sa to naozaj stalo. Aj toto môže byť želaný efekt, ktorý je v zásade prvkom satiry.\n70. Humor, žart, satira, karikatúra sú v judikatúre ESĽP jednoznačne formami slobody prejavu, ktoré\nsú chránené z hľadiska slobody prejavu, ibaže by svojim obsahom a intenzitou predstavovali tzv. hate\nspeech, tzn. šírenie nenávistných myšlienok voči vystupujúcim osobám smerujúcim k potláčaniu ich\nzákladných práv a slobôd ( rozhodnutie vo veci Sousa Goucha proti Portugalsku z 22.03.2016, sťažnosť\nč. 70434/12, bod 50 a 51).\n71. V danom prípade sa kasačný súd stotožnil s názorom žalobcu, že došlo k nesprávnemu právnemu\nposúdeniu veci správnym súdom ( § 440 ods. 1 pís. g) SSP ). Výsledok testu proporcionality v kategórii\nČO bolo obsahom inkriminovaných informácií, KDE boli inkriminované informácie uverejnené a AKO\nboli informácie v inkriminovaných reportážach formulované v danom prípade kasačný súd vyhodnotil v\nzhode s názorom žalobcu a to v jeho prospech.\n72. V prejednávanej veci bola žalobcovi obmedzená sloboda prejavu za reprodukciu tzv. čierneho vtipu\n(vymyslenej nereálnej situácie bez reálnych aktérov ). Odvysielané vtipy boli v kontexte zábavného\nprogramu, ktorý je vnímaný s nadsázkou a odstupom a v kontexte zábavnej relácie, ktorej obsah nie\nje možné brať vážne. Kasačný súd považuje právne závery krajského súdu vyjadrené v napadnutom\nrozhodnutí, v zmysle ktorého žalobca neprípustným spôsobom zasiahol do ľudskej dôstojnosti „telesne\nhendikepovaných osôb\", prezentovaním vtipov o amputovaných končatinách na televíznej programovej\nslužbe JOJ, keď odvysielal dňa 23.03.2017 o cca 20.37 hod. program Inkognito, za zásah do slobody\nprejavu, ktorý je z ústavného hľadiska neakceptovateľný a neudržateľný, z dôvodu, že nespĺňa základné\npredpoklady nevyhnutnosti a proporcionality.\n\n73. K testu proporcionality kasačný súd dodáva : 1.Status osoby, do ktorej osobnostných práv bolo\nzasiahnuté.\nVo všeobecnosti je možné rozdeliť osoby, do ktorých práv môže byť výkonom práva slobody\nprejavu zasiahnuté, na osoby verejné a súkromné. V teste sa porovnávajú práva súkromných osôb,\npresnejšie právo na slobodu prejavu humoristov a zabávačov a právo na ľudskú dôstojnosť telesne\nhendikepovaných osôb. Hendikepovaní ľudia síce spadajú do skupiny osôb, ktorých miera ochrany ich\npráv na zachovanie ľudskej dôstojnosti je vysoká a vnímaná veľmi citlivo, treba ich však zároveň vnímať\nako súčasť spoločnosti s cieľom inklúzie a nevytesňovať ich z bežného života.\n74. 2.Obsah a forma prejavu\nPri posudzovaní miery zásahu do práva na ľudskú dôstojnosť je kľúčovým kritériom posúdenia\nnevyhnutnej miery ochrany slobody prejavu samotný obsah prejavu. Je potrebné zvažovať do akej\nmiery sa prejav týka verejného záujmu. Treba tiež rozlišovať či je prejav formulovaný ako skutkové\ntvrdenie, alebo ako hodnotiaci úsudok. Je potrebné konštatovať, že v tomto prípade išlo o vtip, ktorý\npredniesli humoristi v rámci zábavného programu Inkognito. Vtip je v Slovníku slovenského jazyka\ncharakterizovaný ako “komické poňatie nejakej situácie”. Preto samotný vtip nevnímame ako nástroj,\nktorý by mohol vážnym spôsobom narušiť spoločenské vzťahy medzi ľuďmi. Kasačný súd je toho názoru,\nže išlo iba o vtipné nasimulovanie situácie, ktorá sa mohla, ale nemusela stať a nešlo o priamy útok.\nPodľa názoru súdu humoristi nechceli narušiť ľudskú dôstojnosť hendikepovaných ľudí. Samotná dĺžka\nvtipov k pomeru dĺžky celkovej relácie bola veľmi krátka, trvali 40 sekúnd z celkového vysielanie relácie\nInkognito. Sankcionovanie takéhoto prejavu by do budúcna mohlo vyvolať obavy predniesť akékoľvek\nvtipy verejne.\n75. 3.Status autora prejavu\nČasto sú to práve médiá kto zasahuje do osobnostných práv ľudí. Osoby verejné možno rozčleniť\nna osoby verejne činné a osoby verejne známe. Vedľa skupiny osôb verejne činných je vymedzená\nskupina osôb verejne známych, u ktorých verejná známosť môže byť daná tým, že vynikajú v určitých\naktivitách, poprípade sa významne angažujú v určitých záležitostiach verejného záujmu (celebrity). Toto\ndelenie uverejnil Ústavný súd SR v Interpretácii limitov ohraničujúcich slobodu prejavu III. ÚS 385/2012.\nJudikatúra ESĽP špecifickú ochranu tlače, kde pred hrozbou príliš rozsiahlych odškodnení v prípadoch\nmožných omylov a z toho vyplývajúceho strachu informovať o kontroverzných prípadoch poskytuje\nperiodickej tlači, resp. ostatným médiám privilégium určitej miery nepresnosti (prípad CumpaŻnaŻ a\nMaŻzare proti Rumunsku, rozsudok ESĽP zo 17. decembra 2004, sťažnosť č. 33348/96).\n76. 4.Kritérium úmyslu, cieľa a motívu\nPri posudzovaní otázky cieľa, motivácie, precíznosti práce a dobrej viery autora prejavu pri zverejnení\ndifamačných výrokov slobody prejavu a ochrany osobnostných práv sa uplatňuje koncepcia „chilling\neffect“, teda zohľadnenie možného odradzujúceho účinku prípadných sankcií pre verejnú debatu pro\nfuturo. V prípade relácie Inkognito ide o zábavnú reláciu, ktorej hlavným cieľom je najmä pobaviť\nverejnosť. Cieľom bolo poukázať na možný nevhodný prístup zdravotníckych pracovníkov k pacientom,\na tým poukázať na problémy v spoločnosti. Vtipy neboli koncipované tak, aby ublížili vybranej skupine\nhendikepovaných ľudí, ani im nechceli zasiahnuť do ich dôstojnosti. Na základe vykonaného testu\nproporcionality, sa nejedná o taký zásah do práva na ľudskú dôstojnosť hendikepovaných ľudí zo strany\nhumoristov, ktorým by sa muselo, neprimeraným spôsobom obmedziť ďalšie ústavné právo a síce právo\nna slobodu prejavu.\n77. Na základe uvedených právnych názorov dospel kasačný súd k záveru, že napadnuté rozhodnutie\nžalovaného nie je vydané v súlade so zákonom, a to pre nesprávne právne posúdenie veci s poukazom\nna § 191 ods. 1 pís. c) SSP. Keďže správny súd žalobu zamietol, kasačný súd vzhľadom na uvedené\nskutočnosti a aplikáciu revízneho princípu podľa § 462 ods. 2 SSP rozsudok správneho súdu zmenil\ntak, že rozhodnutie žalovaného zrušil a vrátil mu vec na ďalšie konanie ( pri aplikácii § 440 ods. 1 pís.\ng) SSP ).\n\n78. Ak dôjde k zrušeniu napadnutého rozhodnutia a k vráteniu veci na ďalšie konanie a nové rozhodnutie,\norgán verejnej správy je viazaný právnym názorom kasačného súdu (§ 469 SSP).\n79. O nároku na náhradu trov konania rozhodol kasačný súd podľa § 467 ods. 1 a 2 SSP v spojení s § 167\nods. 1 SSP a § 175 ods. 1 SSP tak, že úspešnému sťažovateľovi (žalobcovi) priznal proti neúspešnému\nžalovanému nárok na úplnú náhradu trov konania na krajskom súde a kasačnom súde.\n80. O výške náhrady trov konania na krajskom súde a kasačnom súde rozhodne podľa § 467 ods. 1\nSSP v spojení s § 175 ods. 2 SSP krajský súd po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí,\nsamostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.\n81. Toto rozhodnutie prijal Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9\nveta tretia zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom\nod 1. mája 2011, § 139 ods. 4 SSP v spojení s § 452 ods. 1 SSP).\nPoučenie:\nProti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.", "vazby": {}, "cituje": [], "citovane_v": []}