{"guid": "b783c169-d8ca-4d66-8421-49077eaadcbe:2f6d86b2-d1d4-4b9c-99b2-326f6ac3df00", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2020:1017201534.1", "spisova_znacka": "6Asan/9/2019", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6Asan/9/2019 z 8. 7. 2020", "citacia": "uznesenie Najvyššieho súdu SR z 8. júla 2020, sp. zn. 6Asan/9/2019, ECLI:SK:NSSR:2020:1017201534.1", "identifikacne_cislo": "1017201534", "sud": {"guid": "sud_100", "nazov": "Najvyšší súd", "typ": "najvyssi", "slug": "najvyssi-sud"}, "sudca": "JUDr. Jozef Milučký", "sudca_id": 335, "sudca_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/sudca/judr-jozef-milucky-335", "datum_vydania": "2020-07-08", "forma": "Uznesenie", "povaha": ["Iná povaha rozhodnutia"], "oblast": ["Správne právo"], "podoblast": ["Ostatné"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2015/162", "nazov": "SSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/162", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/162-2015"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/162/#paragraf-98.odsek-1.pismeno-e", "nazov": "§ 98 ods. 1 písm. e) SSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/162/#paragraf-98.odsek-1.pismeno-e", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/162-2015/paragraf-98"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/2015/162#paragraf-98"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/2f6d86b2-d1d4-4b9c-99b2-326f6ac3df00", "zdroj": "infosud", "url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2020:1017201534.1", "api_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2020:1017201534.1", "text_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2020:1017201534.1/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nNajvyšší súd\n6Asan/9/2019\n1017201534\n08. 07. 2020\nJUDr. Jozef Milučký\nECLI:SK:NSSR:2020:1017201534.1\n\nUznesenie\nNajvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcu (sťažovateľa): Ministerstvo spravodlivosti\nSlovenskej republiky, so sídlom Račianska ul. 71, Bratislava, proti žalovanému: Slovenská komora\nexekútorov - Disciplinárna komisia, odvolací disciplinárny senát, so sídlom Šustekova 49, Bratislava, o\npreskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 9Dko/1/2016, DK 39/2013 zo dňa 14. februára 2017,\nv konaní o kasačnej sťažnosti žalobcu proti uzneseniu Krajského súdu v Bratislave č.k. 5S/180/2017-15\nzo dňa 12. júla 2018, takto\nrozhodol:\nNajvyšší súd Slovenskej republiky kasačnú sťažnosť z a m i e t a.\nÚčastníkom nárok na náhradu trov kasačného konania n e p r i z n á v a.\nodôvodnenie:\nI.\n1. Uznesením č.k. 5S/180/2017-15 zo dňa 12. júla 2018 Krajský súd v Bratislave podľa § 98 ods. 1\npísm. e/ Správneho súdneho poriadku (ďalej len „SSP“) odmietol žalobu žalobcu z dôvodu, že žalobca\nnemá žalobnú legitimáciu v zmysle § 178 SSP na podanie žaloby a nijako nepreukázal ukrátenie na\njeho subjektívnych právach a právom chránených záujmoch. Podanou žalobou sa žalobca domáhal\npreskúmania zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 9Dko/1/2016, DK 39/2013 zo dňa 14. februára\n2017, ktorým žalovaný rozhodol o zamietnutí odvolania žalobcu a potvrdil rozhodnutie disciplinárneho\nsenátu 1DS Slovenskej komory exekútorov č. DK 39/2013 zo dňa 10. decembra 2015, ktorým tento vo\nveci disciplinárneho konania proti súdnemu exekútorovi Mgr. D. X. rozhodol tak, že disciplinárne konanie\nzastavil.\n2. Krajský súd napadnuté uznesenie odôvodnil tým, že aktívna procesná legitimácia žalobcu, ako\nprocesná podmienka v zmysle § 178 ods. 1 SSP, ktorá robí procesný subjekt osobou oprávnenou\nna podanie žaloby v sebe zahŕňa kumulatívne dva predpoklady, a to postavenie účastníka v\nadministratívnom konaní, ktoré bolo zavŕšené vydaním rozhodnutia alebo opatrenia orgánu verejnej\nsprávy, za súčasného splnenia predpokladu - ukrátenie na subjektívnych právach žalobcu spojené s\nvydaním napadnutého rozhodnutia alebo opatrenia orgánu verejnej správy. Samotné tvrdenia žalobcu\no nesprávnosti záverov rozhodnutia správneho orgánu a ich rozpor so zákonom nestačia. Súd v každej\nkonkrétnej veci v intenciách citovaných zákonných ustanovení posudzuje, či žalobca spĺňa zákonom\nustanovené podmienky procesnej aktívnej legitimácie na podanie žaloby v správnom súdnictve.\n3. Pokladal za nesporné, že žalobca bol účastníkom administratívneho konania, teda disciplinárneho\nkonania, keďže na základe § 223 ods. 2 zákona č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej\nčinnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov (ďalej len „Exekučný poriadok“)\nbol orgánom oprávneným na podanie návrhu na začatie disciplinárneho konania vedeného proti\ndisciplinárne obvinenému súdnemu exekútorovi Mgr. D. X..\n\n4. Pokiaľ ide o druhý predpoklad aktívnej procesnej legitimácie žalobu, konštatoval, že týmto je nesporné\nukrátenie na subjektívnych právach, ktoré je nutné chápať v dvoch rovinách, a to v rovine subjektívneho\npráva a jeho ukrátenia.\n5. Vyslovil, že subjektívnym právom je potrebné rozumieť vlastné práva alebo právom chránené\nzáujmy žalobcu. Inými slovami fyzická a právnická osoba sa nemôže všeobecnou správnou žalobou\ndomáhať ochrany subjektívnych práv inej osoby, resp. pod jej subjektívne práva nemožno podriadiť také\núčinky rozhodnutia alebo opatrenia orgánu verejnej správy, ktoré neovplyvňujú jej právnu pozíciu, t.j.\nnezasahujú do jej právnej sféry ani nespôsobujú zmenu jej právneho postavenia (uznesenie Najvyššieho\nsúdu Slovenskej republiky sp.zn. 5Sži/2/2011 z 24. februára 2011).\n6. Ďalej uviedol, že skutočnosť, že musí ísť o vlastné subjektívne práva fyzickej alebo právnickej osoby\nsúčasne vylučuje, aby pod tento druh aktívnej žalobnej legitimácie bolo možné podriadiť prípad, keď\nfyzická alebo právnická osoba, ako účastník administratívneho konania v jeho rámci realizuje jeho\nverejno-mocenské oprávnenia.\n7. Dodal, že pod ukrátením subjektívneho práva je nutné rozumieť taký stav, keď žalovaným rozhodnutím\nalebo opatrením orgánu verejnej správy bolo priamo zasiahnuté do práv alebo právom chránených\nzáujmov fyzickej alebo právnickej osoby.\n8. Na základe uvedené vyslovil, že napadnuté rozhodnutie sa nemôže týkať subjektívnych práv fyzickej\nosoby ministra spravodlivosti, ktoré by vychádzali z konkrétneho právneho predpisu, ovplyvňovali by jeho\nprávnu pozíciu, alebo by zasiahli do jeho právnej sféry alebo spôsobili zmenu jeho právneho postavenia.\nII.\n9. Proti uzneseniu krajského súdu podal žalobca kasačnú sťažnosť z dôvodov podľa § 440 ods. 1 písm.\ng/ a j/ SSP, v ktorej navrhol, aby kasačný súd zrušil napadnuté uznesenie krajského súdu a vec mu vrátil\nna ďalšie konanie.\n10. Sťažovateľ v podanej kasačnej sťažnosti poukázal na ustanovenia § 243b ods. 15 a § 228 ods.\n5, 6 Exekučného poriadku a skonštatoval, že gramatickým výkladom možno dospieť k záveru, že\npodľa Exekučného poriadku je rozhodnutie v disciplinárnom konaní začatom pred 31. októbrom 2013\npreskúmateľné súdom podľa osobitného zákona, keďže rozhodnutie sa doručuje účastníkom konania,\na tí sú oprávnení na podanie správnej žaloby. Zákon teda explicitne neoznačuje osoby oprávnené na\npodanie správnej žaloby, avšak aplikáciou jazykového a logického výkladu na zákonný text nesporne\ndošiel k dedukcii, že žalobu je oprávnený podať účastník disciplinárneho konania. Tým je okrem\nexekútora aj žalobca, ktorým môže byť aj minister spravodlivosti, teda analogicky sa aktívna legitimácia\nna podanie správnej žaloby aplikuje aj na osobu v postavení ministra spravodlivosti.\n11. Ďalej uviedol, že Exekučný poriadok účinný do 31. októbra 2013 v § 228 ods. 6 umožňoval podať\núčastníkom disciplinárneho konania správnu žalobu, z čoho vyplýva, že boli naplnené podmienky § 177\nods. 2 SSP, a teda minister spravodlivosti bol v posudzovanom prípade oprávnený prostredníctvom\nsprávnej žaloby žiadať preskúmanie zákonnosti disciplinárneho rozhodnutia. Sťažovateľ mal zároveň\nza to, že v prípade, ak osobu aktívne legitimovanú na podanie správnej žaloby označí osobitný predpis\npodľa ustanovenia § 177 ods. 2 SSP, tak v súlade so zásadou lex specialis derogat legi generali sa na\ndaný subjekt už neuplatňujú ďalšie podmienky procesnej aktívnej legitimácie ustanovené v § 178 ods.\n1 SSP.\n12. Zdôraznil, že ak Exekučný poriadok umožňuje podať ministrovi spravodlivosti disciplinárny návrh, je\nnutné považovať túto možnosť za výkon jeho subjektívneho práva reprezentujúceho právom chránený\nzáujem na riadnom výkone funkcie exekútora. Preto tvrdil, že ak zákon dáva ministrovi spravodlivosti\nprávo disciplinárnej iniciatívy, tak tomuto právu zodpovedá aj náležitá ochrana a možnosť jej uplatnenia\nv právnom štáte. Dodal, že toto právo garantované Ústavou Slovenskej republiky v čl. 46 ods. 1 bolo\nv danom prípade porušené, keďže krajský súd odňal ministrovi spravodlivosti možnosť domáhať sa\nuplatnenia svojho práva v jeho konečnej podobe. Minister spravodlivosti vystupuje v disciplinárnom\nkonaní ako jeden z účastníkov konania, a preto by mal mať k dispozícii aj rovnaké procesné prostriedky\n\nobrany a ochrany. Podľa ustálenej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva sa všeobecné\nustanovenia predpisov trestného práva aplikujú aj na prípady tzv. správneho trestania (konanie o\nsprávnom delikte, disciplinárne konania pred správnym orgánom a.i.). V tom prípade má aj minister\nspravodlivosti ako účastník konania pred disciplinárnym senátom svoje subjektívne práva, ako napr.\nprávo na rovnosť zbraní, kontradiktórnosť konania, odôvodnenia rozhodnutia. V prípade, ak rozhodnutie\ndisciplinárneho senátu trpí vadami, napr. ak odôvodnenie rozhodnutia disciplinárneho senátu je nejasné\na nezrozumiteľné, nedáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s\npredmetom disciplinárneho konania, opäť je možné hovoriť o porušení subjektívnych práv účastníka\ndisciplinárneho konania.\n13. Sťažovateľ poukázal aj na judikatúrny posun, keď súd doposiaľ neuplatňoval preukazovanie\nporušenia subjektívnych práv zo strany sťažovateľa. Napadnuté uznesenie tak podľa sťažovateľa\nvybočuje z doterajšej rozhodovacej praxe súdu, čo preukazujú rozhodnutia Krajského súdu v Bratislave\nč.k. 1S/36/2016-38 zo dňa 5. októbra 2017 a č.k. 5S/121/16-19 zo dňa 5. septembra 2017, kedy Krajský\nsúd v Bratislave konal a rozhodol o žalobe ministra spravodlivosti o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia\nv obdobných právnych veciach. Zároveň poukázal na rozhodnutie Krajského súdu v Banskej Bystrici\nč.k. 24S/46/2018-35 zo dňa 31. júla 2018, ktorým bolo zrušené na základe žaloby sťažovateľa zo\ndňa 6. marca 2018 rozhodnutie disciplinárneho senátu komory a vec bola vrátená žalovanému na\nďalšie konanie. Zdôraznil, že z uvedených rozhodnutí vyplýva inkonzistentnosť rozhodovania, keďže\nsúd rozhodol v obdobných veciach odlišne. Stav, keď v rozhodovacej praxi jedného súdu, dokonca\nv rozhodovaní rovnakého senátu, dochádza v skutkovo podobných prípadoch k neodôvodneným\nrozdielom, považoval za neudržateľný.\n14. Žalovaný v písomnom vyjadrení k podanej kasačnej sťažnosti navrhol túto ako nedôvodnú zamietnuť\na uviedol, že uznesenie Krajského súdu v Bratislave č.k. 5S/180/2017-15 zo dňa 12. júla 2018 považuje\nza vecne správne, vychádzajúce z platného právneho stavu.\nIII.\n15. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd kasačný (§ 11 písm. g/ SSP) preskúmal napadnuté\nuznesenie krajského súdu v rozsahu dôvodov uvedených v kasačnej sťažnosti (§ 440 ods. 1, 2 SSP) a\ndospel k záveru, že podaná kasačná sťažnosť nie je dôvodná.\n16. Je nesporné, že sťažovateľ bol účastníkom disciplinárneho konania, ktorého začatie sám inicioval\npodaním disciplinárneho návrhu voči súdnemu exekútorovi Mgr. D. X., keďže v zmysle § 223 ods. 2\nExekučného poriadku bol orgánom oprávneným na podanie takéhoto návrhu. Konanie o jeho návrhu\nbolo zavŕšené vydaním napadnutého rozhodnutia žalovaného. Spornou sa v konaní stala otázka, či\nsťažovateľ je v zmysle § 177 ods. 1 SSP povinný preukázať splnenie druhej procesnej podmienky, a\nteda ukrátenie na jeho subjektívnych právach, alebo bol správnu žalobu oprávnený podať v zmysle §\n177 ods. 2 SSP v záujme ochrany zákonnosti a verejného záujmu.\n17. Podľa § 177 ods. 1 SSP správnou žalobou sa žalobca môže domáhať ochrany svojich subjektívnych\npráv proti rozhodnutiu orgánu verejnej správy alebo opatreniu orgánu verejnej správy.\n18. Podľa § 177 ods. 2 SSP ochrany iných ako subjektívnych práv sa môže domáhať len prokurátor\nalebo subjekt výslovne na to oprávnený zákonom.\n19. Podľa § 178 ods. 1 SSP žalobcom je fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá o sebe tvrdí, že ako\núčastník administratívneho konania bola rozhodnutím orgánu verejnej správy alebo opatrením orgánu\nverejnej správy ukrátená na svojich právach alebo právom chránených záujmoch.\n20. „Ustanovenie § 177 ods. 2 SSP vymedzuje výnimky, keď všeobecná správna žaloba nesmeruje k\nochrane subjektívnych práv. Zákon ustanovuje, že to tak je pri všeobecnej správnej žalobe prokurátora a\niného subjektu výslovne na to oprávneného zákonom. Všeobecná správna žaloba prokurátora podobne\nako každá žaloba prokurátora v zmysle § 61 písm. b/ smeruje k ochrane zákonnosti... Pod iným\nsubjektom, ktorý sa všeobecnou správnou žalobou môže domáhať ochrany iných než subjektívnych\npráv, je nutné de lege lata rozumieť zainteresovanú verejnosť (§ 42). Špecifickým prípadom, v ktorom\nje v zmysle zákonného odkazu v § 177 ods. 2 SSP pri všeobecnej správnej žalobe ochrana iných\n\nnež subjektívnych práv zverená aj inému subjektu než prokurátorovi, je aktívna žalobná legitimácia\nupravená v § 41 ods. 11 zákona č. 292/2014 Z.z. o príspevku poskytovanom z európskych štrukturálnych\na investičných fondov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len “zákon č. 292/2014 Z.z.“).\nUvedené zákonné ustanovenie totiž oprávňuje na podanie všeobecnej správnej žaloby proti rozhodnutiu\nRady Úradu pre verejné obstarávanie riadiaci orgán atď.\nOpísaný účel ochrany spojený so všeobecnou správnou žalobou ako základným žalobným typom v\nsprávnom súdnictve súčasne koreluje s dvomi zásadami správneho súdneho konania obsiahnutými v § 5\nods. 2 a 3 SSP, ktoré vo svojej podstate vymedzujú podstatu správneho súdnictva. Ochrana základných\nľudských práv a slobôd a ochrana práv a oprávnených záujmov účastníkov administratívneho konania\n(§ 5 ods. 2) je totiž signifikantne spojená s aktívnou žalobnou legitimáciou fyzickej a právnickej osoby\na ochrana zákonnosti a verejného záujmu sa prejavuje pri rozhodovaní správneho súdu o žalobách\nprokurátora a zainteresovanej verejnosti.“ (Baricová, J., Fečík, M., Števček, M., Filová, A. a kol.: Správny\nsúdny poriadok. Komentár. Bratislava, C.H. Beck, 2018, s. 869).\n21. Súdny prieskum pri všeobecnej správnej žalobe je nevyhnutne spojený s prepojením dopadu\nrozhodnutia a opatrenia orgánu verejnej správy na subjektívne práva žalobcu. Týmto je vymedzený aj\núčel ochrany, ktorú poskytuje správne súdnictvo pri všeobecnej správnej žalobe v zmysle § 177 ods. 1\nSSP. Ochrany subjektívnych práv sa môžu dovolávať len tie subjekty, o ktorých práva, právom chránené\nzáujmy a povinnosti ide. Ustanovenie § 177 ods. 2 SSP vymedzuje výnimky, keď všeobecná správna\nžaloba nesmeruje k ochrane subjektívnych práv.\n22. Všeobecnou správnou žalobou sa žalobca buď domáha ochrany svojich subjektívnych práv (§ 177\nods. 1 SSP), alebo ochrany zákonnosti (§ 177 ods. 2 SSP), pričom ochrany zákonnosti sa môžu domáhať\nlen prokurátor alebo subjekt na to výslovne oprávnený zákonom. Takýmto subjektom je zainteresovaná\nverejnosť v oblasti životného prostredia a subjekty uvedené v § 41 ods. 11 zákona č. 292/2014 Z.z.\nPojem „výslovne“ uvedený v § 177 ods. 2 SSP znamená, že takýto subjekt musí byť v právnom\npredpise uvedený konkrétne. Z § 228d ods. 8 Exekučného poriadku jednoznačne vyplýva, že takéto\nvýslovné zmocnenie v tejto právnej norme absentuje. Aj z porovnania § 41 ods. 11 zákona č. 292/2014\nZ.z. s § 228d ods. 8 Exekučného poriadku možno badať rozdiel vo výslovnom oprávnení na podanie\nsprávnej žaloby. Formuláciu uvedenú v § 228d ods. 8 Exekučného poriadku nemožno chápať ako\nvýslovné splnomocnenie na podanie správnej žaloby, keďže obdobná formulácia sa nachádza takmer\nvo všetkých právnych predpisoch, ktoré obsahujú možnosť preskúmania rozhodnutia alebo opatrenia\norgánu verejnej správy v rámci správneho súdnictva. Napr. § 64 ods. 6 zákona č. 308/2000 Z.z. o\nvysielaní a retransmisii a o zmene zákona č. 195/2000 Z.z. o telekomunikáciách v znení neskorších\npredpisov ustanovuje, že „Proti rozhodnutiu o uložení sankcie podľa odseku 1 písm. c/ až e/ možno\npodať správnu žalobu do 15 dní odo dňa doručenia rozhodnutia rady.“\n23. Už zo zbežného porovnania citovanej právnej úpravy možno uzavrieť, že § 228d ods. 8 Exekučného\nporiadku neobsahuje osobitnú úpravu na podanie správnej žaloby v zmysle § 177 ods. 2 SSP. Ide len\no všeobecné znenie právnej úpravy, týkajúcej sa možnosti preskúmania rozhodnutia alebo opatrenia\norgánu verejnej správy v správnom súdnictve, so stanovením osobitnej lehoty na podanie správnej\nžaloby, aká sa vyskytuje aj v iných právnych predpisoch. Nepredstavuje tak „lex specialis“ vo vzťahu k\nvšeobecnej úprave aktívnej procesnej legitimácie, ako sa nesprávne domnieval sťažovateľ.\n24. Pre naplnenie znenia § 177 ods. 2 SSP je potrebné, aby bol v právnom predpise uvedený\nidentifikovateľný subjekt, ktorý je na podanie všeobecnej správnej žaloby oprávnený. Nestačí všeobecná\nformulácia, že proti rozhodnutiu možno podať správnu žalobu bez výslovného uvedenia subjektu na to\noprávneného.\n25. V otázke ukrátenia na subjektívnych právach sťažovateľa možno poukázať na doterajšiu\nustálenú rozhodovaciu prax najvyššieho súdu, ktorá prešla aj následným testom ústavnosti viacerými\nrozhodnutiami Ústavného súdu Slovenskej republiky. Išlo o rozhodnutia týkajúce sa správnej žaloby\npodanej subjektom, ktorý podal návrh na prejednanie priestupku. Ide o obdobný subjekt ako je v\nprejednávanom prípade (navrhovateľ disciplinárneho konania), a preto je táto ustálená judikatúra\nanalogicky aplikovateľná aj na prejednávaný prípad. Pre úplnosť kasačný súd v nasledujúcom bode\ncituje aj doktrinálne závery pre oblasť správneho súdnictva a v ďalších bodoch poukazuje na doterajšiu\njudikatúru najvyšších súdnych autorít.\n\n26. Pokiaľ pritom judikatúra akceptovala takýto prístup žiadateľa o informáciu, pri ktorom možno aspoň\nvo vzťahu k poskytovaniu informácií, ktoré je spojené s priestupkovým konaním, hovoriť o ukrátení na\nsubjektívnych právach, je nesporné, že rovnaký záver sa vzťahuje aj na všetky tie konania o priestupku\nalebo o inom správnom delikte (kárne a disciplinárne konania), v ktorých „proti sebe“ procesne stoja\nosoba navrhovateľa trestania a osoba, ktorá má byť potrestaná. V takýchto konaniach má totiž návrh\nna potrestanie charakter buď realizácie\n- verejnomocenského oprávnenia (napr. u navrhovateľa disciplinárneho konania proti sudcovi podľa §\n120 ods. 2 zákona č. 385/2000 Z.z. o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých zákonov\nv znení neskorších predpisov, u navrhovateľa disciplinárneho konania proti prokurátorovi podľa § 197\nods. 1 zákona č. 154/2001 Z.z. o prokurátoroch a právnych čakateľoch prokuratúry v znení neskorších\npredpisov, u ministra spravodlivosti podľa § 92 zákona č. 323/1992 Zb. o notároch a notárskej činnosti,\nu ministra spravodlivosti a predsedu súdu podľa § 223 ods. 2 Exekučného poriadku,\n- kontrolnej činnosti v rámci záujmovej samosprávy (napr. u predsedu revíznej komisie podľa §\n58 ods. 1 zákona č. 586/2003 Z.z. o advokácii a o zmene a doplnení zákona č. 455/1991 Zb. o\nživnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení neskorších predpisov, u prezidenta Slovenskej\nkomory exekútorov a predsedu kontrolnej komisie podľa § 223 ods. 2 zákona č. 233/1995 Z.z., alebo\n- súkromnoprávnej ochrany (napr. návrh postihnutej osoby na prejednanie priestupku podľa § 49 ods.\n1 písm. a/ zákona č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č.\n372/1990 Zb.“) alebo poškodenej osoby na prejednanie priestupku podľa § 22 ods. 1 písm. g/ zákona\nč. 372/1990 Zb.\nPre všetkých týchto navrhovateľov ako nesporných účastníkov administratívneho konania totiž platí, že\npotrestaním alebo nepotrestaním osoby, voči ktorej ich návrh smeroval, nemôžu byť priamo dotknutí\nna svojich subjektívnych právach v tom zmysle, že by to ovplyvnilo ich právnu pozíciu alebo spôsobilo\nzmenu ich vlastného právneho postavenia. (Baricová, J., Fečík, M., Števček, M., Filová, A. a kol.:\nSprávny súdny poriadok. Komentár. Bratislava, C.H. Beck, 2018, s. 878, 879).\n27. Ústavný súd Slovenskej republiky v uznesení sp.zn. I.ÚS 166/2011 zo dňa 9. júna 2011 konštatoval,\nže „Rozhodnutie o priestupku sa týka iba osoby obvinenej z priestupku, a teda nezasahuje do právnej\nsféry sťažovateľa a ani nespôsobuje zmenu jeho právneho postavenia.“\n28. Rozhodnutie najvyššieho súdu sp.zn. 3Sži/1/2011 zo dňa 31. mája 2011 „Ak určité osoby majú\nmožnosť vyvolať priestupkové konanie svojim návrhom, tak potom prejednanie priestupku je výlučne v\nzáujme týchto osôb. Avšak tento ich záujem na potrestaní páchateľa nie je také právo, ktorého ochrany\nby sa mohli domáhať podľa druhej hlavy piatej časti OSP.“ Toto rozhodnutie prešlo testom ústavnosti, keď\nÚstavný súd Slovenskej republiky v rozhodnutí sp.zn. IV.ÚS 143/2012 zo dňa 15. marca 2012 uviedol,\nže v danom prípade najvyšší súd náležite vysvetlil, prečo sťažovateľ, na základe návrhu ktorého bolo\nzačaté konanie o priestupku, aj keď bol účastníkom tohto konania, nemohol byť rozhodnutím ministerstva\nvnútra ukrátený na svojich právach a podanú ústavnú sťažnosť odmietol ako zjavne neopodstatnenú.\n29. Najvyšší súd Slovenskej republiky v uznesení sp.zn. 3Sži/10/2009 zo dňa 21. apríla 2010 dospel\nk záveru, že „Aktívna procesná legitimácia žalobcu ako procesná podmienka v zmysle § 250 ods. 2\nOSP, ktorá robí procesný subjekt osobou oprávnenou na podanie žaloby, v sebe zahŕňa kumulatívne\ndva predpoklady, a to postavenie účastníka správneho konania a súčasne ukrátenie na právach\nnapadnutým rozhodnutím, vydaným v správnom konaní. V priestupkovom konaní sa rozhoduje o\nobvinení z priestupku a uložení sankcie inej osobe ako navrhovateľovi priestupkového konania a týmto\nrozhodnutím nemôže byť navrhovateľ priestupkového konania ukrátený na právach, pretože rozhodnutie\no priestupku sa osobne týka iba osoby obvinenej z priestupku a svojimi účinkami nezasahuje do právnej\nsféry navrhovateľa priestupkového konania ani nespôsobuje zmenu jeho právneho postavenia.“\n30. Proti uvedenému uzneseniu najvyššieho súdu bola podaná ústavná sťažnosť, ktorú Ústavný\nsúd Slovenskej republiky uznesením sp.zn. IV.ÚS 242/2011 zo dňa 9. júna 2011 odmietol ako\nneopodstatnenú, konštatujúc, že „Na aktívnu legitimáciu na podanie žaloby o preskúmanie rozhodnutia\nsprávneho orgánu podľa druhej hlavy piatej časti OSP nestačí, že žalobca bol účastníkom správneho\nkonania, ale zároveň musel byť ako účastník správneho konania rozhodnutím, preskúmania zákonnosti\nktorého sa domáha, ako aj postupom správneho orgánu na svojich právach ukrátený. Postavenie\núčastníka v správnom konaní ešte nevedie k naplneniu podmienky ukrátenia práv žalobu.“\n\n31. Rozhodnutie najvyššieho súdu sp.zn. 5Sži/2/2011 zo dňa 24. februára 2011 „V konaní pred\nsprávnymi orgánmi žalobca nebol účastníkom správneho konania, ale vystupoval ako oznamovateľ\nspáchania priestupku konkrétnymi, ním označenými osobami. Žalobca potom nemohol byť rozhodnutím\nsprávnych orgánov nijako ukrátený na svojich právach, nebola mu týmito rozhodnutiami uložená žiadna\nsankcia, povinnosť, oprávnenie. Taktiež neboli dotknuté žiadne jeho právom chránené záujmy, nebol\nani poškodeným. Rozhodnutím o zastavení konania z dôvodu, že skutok, o ktorom sa koná, nie je\npriestupkom, nemohol byť žalobca ukrátený na svojich právach, pretože rozhodnutie o priestupku sa\nosobne týka iba osoby obvinenej z priestupku a svojimi účinkami neovplyvňuje právnu pozíciu žalobcu,\nt.j. nezasahuje do právnej sféry žalobcu ani nespôsobuje zmenu jeho právneho postavenia.“\n32. Aj toto rozhodnutie prešlo testom ústavnosti rozhodnutím Ústavného súdu Slovenskej republiky\nsp.zn. II.ÚS 259/2011 zo dňa 4. júla 2012 „Aktívna procesná legitimácia žalobcu ako procesná\npodmienka v zmysle § 250 ods. 2 OSP, ktorá robí procesný subjekt osobou oprávnenou na podanie\nžaloby, zahŕňa v sebe kumulatívne dva predpoklady, a to postavenie účastníka správneho konania a\nsúčasne ukrátenie na právach napadnutým rozhodnutím vydaným v správnom konaní. Rozhodnutím o\nzastavení konania z dôvodu, že skutok, o ktorom sa koná, nie je priestupkom, nemohol byť sťažovateľ\nukrátený na svojich právach, pretože rozhodnutie o priestupku sa osobne týka iba osoby obvinenej z\npriestupku a svojimi účinkami neovplyvňuje právnu pozíciu sťažovateľa, teda nezasahuje do jeho právnej\nsféry a ani nespôsobuje zmenu jeho právneho postavenia.“\n33. Rozhodnutie najvyššieho súdu sp.zn. 6Sži/2/2011 zo dňa 30. marca 2011 „Rozhodnutím o\nzastavení konania z dôvodu, že skutok, o ktorom sa koná, nie je priestupkom, nemohol byť\nnavrhovateľ priestupkového konania ukrátený na svojich právach, pretože rozhodnutie o priestupku\nsa osobne týka iba osoby obvinenej z priestupku a svojimi účinkami neovplyvňuje právnu pozíciu\nnavrhovateľa priestupkového konania, t.j. nezasahuje do právnej sféry navrhovateľa priestupkového\nkonania ani nespôsobuje zmenu jeho právneho postavenia.“ Aj toto rozhodnutie prešlo testom ústavnosti\nrozhodnutím Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn. IV.ÚS 228/2011 zo dňa 2. júna 2011.\n34. Rozhodnutie najvyššieho súdu sp.zn. 5Sži/19/2012 zo dňa 30. mája 2013 „Nie je osvedčené\nsplnenie procesnej podmienky osoby oprávnenej na podanie odvolania - aktívnej procesnej legitimácie\núčastníka v druhom rade, keď táto nie je podložená žiadnym konkrétnym tvrdením o ukrátení na\njeho právach, ktorému by korešpondovalo jeho subjektívne oprávnenie vychádzajúce z konkrétneho\nprávneho predpisu, ktoré by ovplyvnilo právnu pozíciu účastníka v druhom rade a zasiahlo do jeho\nprávnej sféry alebo spôsobilo zmenu jeho právneho postavenia. Výrokom rozhodnutia nebola žalobcovi\nspôsobená žiadna ujma, teda nie je osobou oprávnenou na podanie odvolania.“\n35. Rozhodnutie najvyššieho súdu sp.zn. 8Sži/21/2012 zo dňa 21. novembra 2013 „Len z postavenia\nnavrhovateľa ako účastníka konania o priestupku, príp. jeho práva podať odvolanie proti tej časti\nrozhodnutia, ktorá sa týka vyslovenia viny obvineného z priestupku, nie je možné vyvodzovať jeho právo\nna preskúmanie rozhodnutia o priestupku súdom. Podmienky, ktoré musia byť splnené na to, aby súd\nmohol vec meritórne rozhodnúť, sú stanovené Občianskym súdnym poriadkom. Ak určité osoby majú\nmožnosť vyvolať priestupkové konanie svojím návrhom, tak potom prejednanie priestupku je výlučne v\nzáujme týchto osôb. Avšak tento ich záujem na potrestaní páchateľa nie je také právo, ktorého ochrany\nby sa mohli domáhať podľa druhej hlavy piatej časti OSP. Správne súdnictvo slúži na ochranu tých osôb,\nktoré boli rozhodnutím správneho orgánu ukrátené na svojich právach.“\n36. Aj Ústavný súd Slovenskej republiky nebol spočiatku v posudzovaní aktívnej procesnej legitimácie\nsúvisiacej s preskúmaním rozhodnutia vydaného v rámci priestupkového konania jednotný. II. senát\npredložil plénu návrh na zjednotenie odchylných právnych názorov. Výsledkom podaného návrhu bolo\nprijatie uznesenia sp.zn. PL. ÚS 1/2012 zo dňa 27. júna 2012, ktorým bol návrh zamietnutý. Následne\nII. senát vydal uznesenie sp.zn. II.ÚS 259/2011 zo dňa 4. júla 2012, v ktorom sa stotožnil s právnym\nzáverom vyjadreným v rozhodnutiach I. a IV. senátu Ústavného súdu Slovenskej republiky.\n37. Z citovanej právnej úpravy a uvedenej judikatúry vyplýva, že správne súdnictvo slúži predovšetkým\nna ochranu tých osôb, ktoré boli rozhodnutím alebo opatrením orgánu verejnej správy ukrátené na\nsvojich právach. Zákonodarca ustanovil obmedzenia a podmienky súdnej kontroly v správnom súdnictve\nv SSP tak, že na aktívnu legitimáciu na podanie všeobecnej správnej žaloby nestačí, že žalobca bol\núčastníkom správneho konania, ale zároveň musel byť ako účastník správneho konania rozhodnutím,\n\npreskúmania zákonnosti ktorého sa domáha, na svojich právach ukrátený. Správne súdnictvo tak\nnie je založené na verejnej žalobe „actio popularis“, ktorá by umožnila komukoľvek podať žalobu o\npreskúmanie rozhodnutia správneho orgánu. Ukrátenie práv žalobcu musí byť v žalobe vyjadrené\na aspoň potenciálne možné. Na uvedenom nič nemení ani odpoveď na otázku, či právo iniciovať\ndisciplinárne konanie spadá pod rozsah ochrany čl. 46 ods. 1 Ústavy SR. Uvedený článok však\nnegarantuje ani výsledok disciplinárneho konania v súlade s podaným návrhom, negarantuje osobe,\nktorá disciplinárne konanie iniciovala, možnosť podrobiť rozhodnutie vydané v disciplinárnom konaní\nsúdnemu preskúmaniu žalobou v rámci správneho súdnictva.\n38. Nositeľom subjektívnych práv v zmysle § 177 ods. 1 v spojení s § 2 ods. 1 SSP je konkrétna\nfyzická alebo právnická osoba a nie funkcia ministra spravodlivosti, preto sa nemožno stotožniť s\nnázorom sťažovateľa, že bol ukrátený na svojich subjektívnych právach. Predmetom tohto súdneho\nkonania nebolo, či minister spravodlivosti vykonáva svoju právomoc, či je vo vzťahu nadriadenosti\na podriadenosti s exekútormi, ale to, či má na podanie žaloby aktívnu procesnú legitimáciu. Zásady\nsprávneho trestania vyplývajúce z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva, na ktoré poukázal\nsťažovateľ, sa týkajú predovšetkým osoby obvineného. Právo na rovnosť zbraní, kontradiktórnosť\nkonania, odôvodnenie rozhodnutia však boli dodržané, keďže sťažovateľovi boli dané na vedomie\nvšetky podania druhého účastníka konania, mal k dispozícii všetky zákonom stanovené prostriedky v\npredmetnom konaní a uznesenie krajského súdu bolo riadne odôvodnené. To, že sa s ním sťažovateľ\nnestotožňuje, neznamená, že nebolo vydané v súlade so zákonom.\n39. V nadväznosti na vyššie uvedené závery kasačný súd zároveň pokladá za potrebné poukázať\nna skutočnosť, že vo vzťahu k riešeniu tejto otázky došlo k legislatívnemu vývoju, reprezentovanému\nzmenou v právnej úprave účinnou od 1. decembra 2019. Preto dáva do pozornosti, že hoci zákonná\núprava v znení účinnom do 30. novembra 2019 ministra spravodlivosti neoprávňuje na podanie\nopravného prostriedku s cieľom preskúmania zákonnosti rozhodnutia žalovaného, zákonom č. 389/2019\nZ.z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon Slovenskej národnej rady č. 323/1992 Zb. o notároch a notárskej\nčinnosti (Notársky poriadok) v znení neskorších predpisov a ktorým sa mení a dopĺňa zákon Národnej\nrady Slovenskej republiky č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný\nporiadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov, sa mení ustanovenie\n§ 228d ods. 8 Exekučného poriadku tak, že správnu žalobu proti rozhodnutiu disciplinárneho senátu,\nktorým sa disciplinárne konanie končí, okrem rozhodnutia o zastavení disciplinárneho konania podľa\n§ 228a písm. b/, e/ a f/, môže v lehote podľa Správneho súdneho poriadku vo verejnom záujme\npodať minister spravodlivosti aj vtedy, ak nie je navrhovateľom disciplinárneho konania. Podľa §\n243n Exekučného poriadku zakotvujúceho úpravu prechodného ustanovenia k úpravám účinným od\n1. decembra 2019, má minister spravodlivosti toto oprávnenie voči doručenému rozhodnutiu, ktorým\nsa disciplinárne konanie končí, ktoré bolo vydané po 30. novembri 2019. Uvedená zmena právnej\núpravy tak reflektuje na námietky žalobcu, rovnako presne však určuje časový rámec, kedy ministrovi\nspravodlivosti uvedené oprávnenie prislúcha.\n40. Pokiaľ sťažovateľ poukazoval na rozdielne rozsudky Krajského súdu v Bratislave č.k. 1S/36/2016-38\nzo dňa 5. októbra 2017 a č.k. 5S/121/16-19 zo dňa 5. septembra 2017, kasačný súd konštatuje, že sa\nv nich krajský súd nezaoberal aktívnou procesnou legitimáciou v správnom súdnictve a neodôvodnil\nsvoj zámer odchýliť sa od existujúcej ustálenej judikatúry najvyšších súdnych autorít, na ktoré poukázal\nnajvyšší súd v tomto uznesení. Navrhovateľ disciplinárneho konania nie je rozhodnutím orgánu verejnej\nsprávy dotknutý na svojich právach. Rozhodnutie o disciplinárnom previnení sa týka len obvineného a\nnezasahuje do právnej sféry navrhovateľa ani nespôsobuje zmenu jeho právneho postavenia.\n41. Napokon sťažovateľ poukazoval aj na rozdielne rozhodnutia iných krajských súdov. Po oboznámení\nsa s uvedenými rozhodnutiami kasačný súd konštatuje, že vo väčšine sa súdy nezaoberali aktívnou\nprocesnou legitimáciou v správnom súdnictve a neodôvodnili svoj zámer odchýliť sa od existujúcej\nustálenej judikatúry najvyšších súdnych autorít. Krajský súd v Banskej Bystrici v rozsudku, ktorý dal\nsťažovateľ do pozornosti, sp.zn. 24S/46/2018 v bode 25 uviedol, že na podanie správnej žaloby ministra\nspravodlivosti oprávňovala skutočnosť, že bol účastníkom administratívneho konania, ktoré bolo začaté\nna jeho podnet. Podľa názoru Krajského súdu v Banskej Bystrici, ak má nejaký subjekt právo podať\nnávrh na začatie administratívneho konania, súvisí s tým jeho právo, aby bolo v administratívnom\nkonaní vydané zákonné rozhodnutie. Ďalej Krajský súd v Banskej Bystrici uviedol, že v tejto otázke\nexistuje nejednotná rozhodovacia činnosť a zjednocujúce stanovisko doposiaľ nebolo vydané. Krajský\n\nsúd v Banskej Bystrici sa však nezaoberal druhou podmienkou aktívnej procesnej legitimácie - a teda\nukrátením na právach. Neuviedol, z akého dôvodu sa nemá na predmetné konanie aplikovať táto\npodmienka, ktorá je jednou zo základných. Kasačný súd uvádza, že vyššie uvedený záver o práve\nministra spravodlivosti podať správnu žalobu je v rozpore tak s judikatúrou Najvyššieho súdu Slovenskej\nrepubliky, ako aj Ústavného súdu Slovenskej republiky. Uvedené rozhodnutia najvyšších súdnych autorít\nje možné považovať už za ustálenú judikatúru, ktorá nebola ani Najvyšším súdom Slovenskej republiky a\nani Ústavným súdom Slovenskej republiky prekonaná. Odlišné rozhodnutia nižších súdov možno chápať\nlen ako pokus o zmenu tejto judikatúry, ktorý sa im však nepodarilo zatiaľ dostatočne odôvodniť.\n42. Vzhľadom na vyššie uvádzané skutočnosti, Najvyšší súd Slovenskej republiky námietky sťažovateľa\nuvedené v kasačnej sťažnosti vyhodnotil ako nedôvodné, keď tieto neboli spôsobilé spochybniť vecnú\na právnu správnosť napadnutého rozhodnutia krajského súdu. Z týchto dôvodov potom najvyšší súd\nkasačnú sťažnosť podľa § 461 SSP ako nedôvodnú zamietol.\n43 O trovách kasačného konania rozhodol kasačný súd podľa § 167 ods. 1 a § 168 v spojení s § 467 ods.\n1 SSP tak, že účastníkom nepriznal nárok na náhradu trov tohto konania, keďže žalobca (sťažovateľ)\nnebol v tomto konaní úspešný a žalovanému právo na náhradu trov v konaní pred správnymi súdmi\nzásadne neprináleží.\n44. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v pomere hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9\nveta tretia zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom\nod 01.05.2011).\nPoučenie:\nProti tomuto uzneseniu opravný prostriedok nie je prípustný.", "vazby": {"vyrok_vztahy": [{"sz": "5S/180/2017", "guid": null, "vztah": "zamietnute"}]}, "cituje": [], "citovane_v": []}