{"guid": "989eb67e-33b3-4d92-b7ca-3b90ba4d3cef:920babf7-9db1-4b63-8555-8ad6c0d80254", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2020:1016201856.1", "spisova_znacka": "6Asan/1/2019", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6Asan/1/2019 z 13. 2. 2020", "citacia": "rozsudok Najvyššieho súdu SR z 13. februára 2020, sp. zn. 6Asan/1/2019, ECLI:SK:NSSR:2020:1016201856.1", "identifikacne_cislo": "1016201856", "sud": {"guid": "sud_100", "nazov": "Najvyšší súd", "typ": "najvyssi", "slug": "najvyssi-sud"}, "sudca": "JUDr. Erika Čanádyová", "sudca_id": 24, "sudca_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/sudca/judr-erika-canadyova-24", "datum_vydania": "2020-02-13", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Iná povaha rozhodnutia"], "oblast": ["Správne právo"], "podoblast": ["Ostatné"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2003/586/#paragraf-18.odsek-3", "nazov": "§ 18 ods. 3 zákona č. 586/2003 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2003/586/#paragraf-18.odsek-3", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/586-2003/paragraf-18"}, {"iri": "/SK/ZZ/2003/586/#paragraf-18.odsek-2", "nazov": "§ 18 ods. 2 zákona č. 586/2003 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2003/586/#paragraf-18.odsek-2", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/586-2003/paragraf-18"}, {"iri": "/SK/ZZ/2003/586", "nazov": "zákon č. 586/2003 Z. z. o advokácii", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2003/586", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/586-2003"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/2003/586#paragraf-18"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/920babf7-9db1-4b63-8555-8ad6c0d80254", "zdroj": "infosud", "url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2020:1016201856.1", "api_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2020:1016201856.1", "text_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2020:1016201856.1/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nNajvyšší súd\n6Asan/1/2019\n1016201856\n13. 02. 2020\nJUDr. Erika Čanádyová\nECLI:SK:NSSR:2020:1016201856.1\n\nROZSUDOK V MENE\nSLOVENSKEJ REPUBLIKY\nNajvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Eriky Čanádyovej\na členov senátu JUDr. Ivana Rumanu a JUDr. Moniky Valašikovej, PhD. v právnej veci žalobcu\n(sťažovateľ): M.. Ľ. A., narodený XX.XX.XXXX, bytom M. D.. X, N., advokát, so sídlom Komárnická 36,\nBratislava, proti žalovanému: Slovenská advokátska komora, so sídlom Kolárska 4, Bratislava, IČO:\n30 795 141, právne zastúpená: JUDr. Eva Bušová, advokátka so sídlom Tobrucká 6, Bratislava, o\npreskúmanie zákonnosti postupu a rozhodnutia žalovaného č. I.ODS-43/15:1937/2014 zo dňa 5. apríla\n2016, o kasačnej sťažnosti žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave č.k. 6S/222/2016-45 zo\ndňa 6. septembra 2018, takto\nrozhodol:\nNajvyšší súd Slovenskej republiky kasačnú sťažnosť z a m i e t a.\nŽalobcovi súd náhradu trov kasačného konania n e p r i z n á v a.\nodôvodnenie:\nI.\nKonanie pred správnym súdom\n1. Krajský súd v Bratislave (ďalej aj „správny súd“, „krajský súd“) rozsudkom č.k. 6S/222/2016-45 zo\ndňa 06.09.2018 (ďalej len „napadnutý rozsudok správneho súdu“, „rozsudok krajského súdu“, „rozsudok\nsprávneho súdu“) zamietol žalobu žalobcu, ktorou sa domáhal preskúmania a zrušenia rozhodnutia\nžalovaného č. I.ODS-43/15:1937/2014 zo dňa 05.04.2016 (ďalej len „rozhodnutie žalovaného“,\n„preskúmavané rozhodnutie žalovaného“), ktorým žalovaný potvrdil rozhodnutie Disciplinárneho senátu\nSlovenskej advokátskej komory (ďalej len „prvostupňový správny orgán“) č. DS V.-15/15:1937/2014 zo\ndňa 22.10.2015 (ďalej len „prvostupňové správne rozhodnutie“), ktorým bol žalobca uznaný vinným zo\nspáchania disciplinárneho previnenia podľa § 56 ods. 1 zákona č. 586/2003 Z.z. o advokácii (ďalej\nlen „zákon č. 586/2003 Z.z.“, alebo „ZoA“), pretože porušil povinnosti advokáta uložené mu ust. §\n39 Advokátskeho poriadku Slovenskej advokátskej komory a § 18 ods. 2, 3 zákona č. 586/2003 Z.z.\nPrvostupňový orgán podľa § 56 ods. 6 ZoA upustil od uloženia disciplinárneho opatrenia podľa § 57\nods. 5 zákona o advokácii, uložil žalobcovi povinnosť zaplatiť paušálne trovy konania vo výške 380,Eur. Disciplinárneho previnenia sa mal žalobca dopustiť tým, že ako splnomocnený právny zástupca\nmatky - M. A., nar. XX.XX.XXXX, bytom Š. N., v konaní vedenom pred Okresným súdom Banská\nBystrica, sp.zn. 32P/373/2013, opakovane zmaril doručenie uznesenia Okresného súdu Banská Bystrica\nč.k. 32P/373/2013-346 zo dňa 07.04.2014 v spojení s opravným uznesením č.k. 32P/373/2013-375\nzo dňa 14.04.2014, ktorým konajúci súd rozhodol tak, že nariadil návrat maloletého dieťaťa do\nmiesta jeho obvyklého pobytu v jurisdikcii súdu príslušného pre Spojené kráľovstvo Veľkej Británie a\nSeverného Írska, a to tak, že po dobu štyroch mesiacov mu nebolo možné doručiť označené rozhodnutia\n\nprostredníctvom Slovenskej pošty, a.s., polície a ani súdneho exekútora JUDr. Ladislava Ágha, so sídlom\nexekútorského úradu na adrese Jaskovský rad 79, Bratislava.\n2. Správny súd poukázal na ust. § 1 ods. 2, § 18 ods. 2, 3, § 56 ods. 1, 6, § 57 ods. 7 ZoA,\n§ 39, § 8 ods. 4, 5 Disciplinárneho poriadku Slovenskej advokátskej komory (ďalej len „DPSAK“)\na konštatoval, že základným cieľom, resp. poslaním konania v správnom súdnictve je preskúmavať\n„zákonnosť“ rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy. Úlohou súdu v správnom súdnictve\nnie je nahradzovať činnosť správnych orgánov pri zisťovaní skutkového stavu, ale len preskúmavať\n„zákonnosť” ich rozhodnutí, teda to, či kompetentné orgány pri riešení konkrétnych otázok vymedzených\nžalobou rešpektovali príslušné hmotnoprávne a procesnoprávne predpisy. Inými slovami povedané,\ntreba vziať do úvahy, že správny súd „nie je súdom skutkovým”, ale súdom, ktorý posudzuje iba právne\notázky napadnutého postupu alebo rozhodnutia orgánu verejnej správy. Rozhodnutie správneho súdu\nje výsledkom preskúmavania zákonnosti rozhodnutia žalovaného.\n3. Úlohou súdu bolo v tomto prípade v rozsahu žalobných dôvodov preskúmať zákonnosť postupu a\nrozhodnutí žalovaného, ktorými bol žalobca uznaný za vinného zo spáchania disciplinárneho previnenia.\n4. Žalobca v prvom rade namietal, že prvostupňový orgán rozhodoval v nezákonnom zložení. Z obsahu\nadministratívneho spisu vyplýva, že po podaní návrhu na začatie disciplinárneho konania zo strany\npredsedu revíznej komisie SAK Mgr. Richarda Karkóa (návrh doručený Disciplinárnej komisii SAK\ndňa 09.02.2015) bola predsedom Disciplinárnej komisie SAK JUDr. Martinom Čižmárikom listom zo\ndňa 09.02.2015 vec pridelená V. Disciplinárnemu senátu SAK (prvostupňový orgán) v zložení JUDr.\nKarol Kovár - predseda a členovia JUDr. Peter Kubina a JUDr. Slavomír Rabatin. Listom doručeným\nžalobcovi dňa 13.02.2015 bolo pridelenie predmetného návrhu na začatie disciplinárneho konania V.\nDisciplinárnemu senátu SAK v uvedenom zložení žalobcovi oznámené s poučením, že má právo podať\nprípadnú námietku zaujatosti voči disciplinárnemu senátu, resp. niektorému z jeho členov. Okrem toho,\nže žalobca v priebehu prvostupňového disciplinárneho konania nevzniesol námietku zaujatosti voči\nčlenom V. Disciplinárnemu senátu SAK, súd navyše podobne ako druhostupňový orgán poukázal na\nto, že pôvodné zloženie V. Disciplinárnemu senátu SAK (JUDr. Vojtech Földes - predseda a členovia\nJUDr. Ján Klimek a JUDr. Dagmar Valovičová) bolo zmenené Predsedníctvom SAK na zasadnutí dňa\n12.09.2014, na ktorom bola na základe návrhu predsedu Disciplinárnej komisie SAK JUDr. Martina\nČižmárika zo dňa 11.07.2014 podľa § 8 ods. 4 Disciplinárneho poriadku SAK pozastavená činnosť\nuvedených členov disciplinárneho senátu a z náhradníkov disciplinárnej komisie zvolených konferenciou\nSAK boli vymenovaní noví členovia V. Disciplinárnemu senátu SAK (JUDr. Karol Kovár - predseda a\nčlenovia JUDr. Peter Kubina a JUDr. Slavomír Rabatin). Keďže táto zmena zloženia disciplinárneho\nsenátu SAK prebehla v súlade s internými predpismi žalovaného, súd námietku žalobcu o nezákonnom\nzložení prvostupňového orgánu nepovažoval za dôvodnú. V duplike doručenej súdu dňa 31.01.2017\nžalobca opäť namietal zloženie disciplinárneho senátu, ktorý rozhodoval v jeho prípade. Uznesenie 60/7\nje z roku 2013, ale Predsedníctvo SAK, na ktorom mala byť uskutočnená zmena v zložení senátu sa\nmalo konať 12.09.2014. Navyše uvádza, že z deviatich členov SAK, ktorí majú hlasovacie práva, boli\n12.09.2014 prítomní len šiesti, a to iba obmedzený čas. K uvedenej námietke súd uvádza, že podľa\n§ 181 ods. l SSP bol žalobca povinný podať správnu žalobu v lehote dva mesiace od oznámenia\nnapadnutého rozhodnutia. Podľa § 183 SSP žalobca môže rozšíriť alebo doplniť správnu žalobu o\nďalší žalobný návrh alebo ďalšie žalobné body len v lehote stanovenej na podanie žaloby. Napadnuté\nrozhodnutie bolo žalobcovi doručené dňa 23.09.2016. Duplika bola doručená súdu dňa 31.012017,\nteda po uplynutí dvojmesačnej lehoty, ktorú zákon žalobcovi poskytuje na rozšírenie dôvodov žaloby.\nNakoľko v správnom súdnictve platí prísna koncentračná zásada, súd na uvedenú námietku nemôže\nprihliadať. Napriek tomu sa k námietke vyjadrila právna zástupkyňa žalovaného na pojednávaní dňa\n06.09.2018. Vysvetlila, že ide o pisársku chybu. V dôsledku pisárskej chyby pracovníka kancelárie\nkomory pri vyhotovení zápisu boli nesprávne uvedené posledné čísla uznesenia. Namiesto správneho\nčísla uznesenia 60/7/2014 bolo uvedené číslo 60/7/2013. Išlo o zápis, ktorý bol pracovníkom kancelárie\nkomory odovzdaný bezprostredne po rokovaní, aby pracovníci komory mohli, keď to situácia vyžaduje,\noperatívne postupovať. Nesprávne označenie pracovníčka komory uviedla z prvotného zápisu zo\nzasadnutia do dokladu „Uznesenia zo zasadnutia predsedníctva Slovenskej advokátskej komory“, ktorá\nbola aj priložená k vyjadreniu k žalobe. Tieto pisárskej chyby boli odstránené vo finálnej verzii zápisnice\nzo zasadnutia predsedníctva komory zo dňa 12.09.2014, ktorú mal súd k dispozícii k nahliadnutiu\nna pojednávaní. Uznesenia, ktoré v tento deň zasadnutia boli predsedníctvom prijaté, dala právna\nzástupkyňa žalovaného súdu k nahliadnutiu na pojednávaní dňa 06.09.2018. Z predloženého prehľadu\n\nuznesení je zrejmé, že podobná chyba sa vyskytuje vo viacerých uzneseniach, nielen toho v prípade\nžalobcu. Išlo napríklad o uznesenie číslo 58/7/2013, 60/7/2013, 59/7/2013, či 64/7/2013. Z uvedeného je\nsúdu zrejmé, že išlo skutočne o pisársku chybu a zasadnutie Predsedníctva SAK, na ktorom bol kreovaný\nV. disciplinárny senát, sa konalo 12.09.2014. Ohľadom prítomnosti jednotlivých členov predsedníctva\nna uvedenom zasadnutí, uviedla, že v samotnej v zápisnici č. 7/2014, hneď na prvej strane, sú uvedené\nčasy, kedy bol ktorý člen prítomný. Právna zástupkyňa žalovaného predložila na pojednávaní podrobný\nprehlaď o príchode a odchode jednotlivých členov predsedníctva zo zasadnutia. V zmysle § 15 ods. 2\nRokovacieho poriadku SAK, Predsedníctvo SAK je uznášania schopné, ak je prítomná nadpolovičná\nväčšina členov. Namiesto neprítomného člena rozhoduje prítomný náhradník, ktorý sa v tomto prípade\npovažuje za člena predsedníctva. Podľa § 15 ods. 3 Rokovacieho poriadku SAK, na platnosť uznesenia\nPredsedníctva SAK je potrebná nadpolovičná väčšina hlasov prítomných členov. Predsedníctvo SAK na\nzasadnutí dňa 12.09.2014 pri rozhodovaní o uznesení 60/7/2014 bolo teda uznášaniaschopné.\n5. Okrem uvedeného žalobca v žalobe namietal, že prvostupňový a druhostupňový orgán nedostatočne\nzistili skutkový stav veci, keďže záver správnych orgánov o nepreberaní pošty z jeho strany sa nezakladá\nna pravde. V danom prípade je nesporné, že Okresný súd Banská Bystrica doručoval uznesenie\nč.k. 32P/373/2013-346 zo dňa 07.04.2014 spolu s opravným uznesením č.k. 32P/373/2013-375\nzo dňa 14.04.2014 žalobcovi ako právnemu zástupcovi účastníčky konania viacerými spôsobmi.\nJednak riadnym spôsobom prostredníctvom Slovenskej pošty, a.s. a taktiež náhradnými spôsobmi\nprostredníctvom polície a súdneho exekútora. Ani jeden z týchto spôsobov doručovania súdnych\nrozhodnutí nebol úspešný a predmetné rozhodnutia sa žalobcovi podarilo doručiť až dňa 18.08.2014,\nkeď si ich rišiel prevziať osobne v sídle Okresného súdu Banská Bystrica. Celý priebeh doručovania\nuvedených súdnych rozhodnutí podrobne popísal prvostupňový orgán vo svojom rozhodnutí.\n6. Žalobca namietal sporné doručenie súdnej zásielky žalobcovi doručované prostredníctvom pošty,\nresp. poštového doručovateľa, a to 2 razy. Prvý pokus bol neúspešný (zásielka sa vrátila súdu dňa\n25.04.2018 s poznámkou „adresát neznámy”) z dôvodu nesprávne uvedenej adresy sídla kancelárie\nžalobcu na plnomocenstve, ktoré predložil v predmetnom konaní vedenom pred Okresným súdom\nBanská Bystrica. Druhý pokus bol taktiež neúspešný a zásielka sa vrátila súdu dňa 28.05.2014 s\npoznámkou „zásielka neprevzatá v odbernej lehote”. Z administratívneho spisu vyplýva, že tento pokus\no doručenie zásielky prebiehal tak, že žalobca si zásielku neprevzal prvýkrát dňa 02.05.2014 a druhýkrát\ndňa 05.05.2014 (nebol zastihnutý), kedy mu bolo podľa tvrdenia poštového doručovateľa doručovanie\nzásielky riadne oznámené. Žalobca zásielku uloženú na pošte neprevzal ani v odbernej lehote 18\ndní počítaných odo dňa 06.05.2014 do 23.05.2014 (zásielka bola odovzdaná na prepravu naspäť\nkonajúcemu súdu dňa 24.05.2014). V tejto súvislosti sa žalobca v priebehu administratívneho konania\nbránil tvrdením o pochybení poštového doručovateľa (vhodení oznámenia o uložení zásielky do schránky\nžalobcu až po uplynutí odbernej lehoty). Súd poukazuje na to, že z obsahu listu Slovenskej pošty, a.s.\nna reklamáciu nedoručenia zásielok zo dňa 25.06.2014 (viď bod 13 tohto rozsudku) nevyplýva, že by\npošta priznala v tomto konkrétnom prípade svoje pochybenie pri doručovaní predmetnej zásielky. Práve\nnaopak, z obsahu tohto listu vyplýva, že poštový doručovateľ doručoval predmetnú zásielku riadne a\nzároveň aj jej doručovanie žalobcovi riadne oznámil.\n\n7. Následne sa Okresný súd Banská Bystrica snažil doručiť zásielku žalobcovi náhradným spôsobom\ndoručovania, a to prostredníctvom polície. Ani tento pokus nebol úspešný, nakoľko na označenej\nadrese príslušníci Policajného zboru žalobcu nenašli (prípis Okresného riaditeľstva PZ v Bratislave\nII zo dňa 04.07.2014 - viď bod 12 rozsudku krajského súdu). Po tomto neúspešnom pokuse sa\nkonajúci súd snažil doručiť žalobcovi zásielku prostredníctvom súdneho exekútora JUDr. Ladislava\nÁgha, so sídlom exekútorského úradu v Bratislave. Ani tento pokus o doručenie súdnej zásielky\nžalobcovi nebol úspešný, nakoľko z oznámenia súdneho exekútora zo dňa 13.08.2014 vyplýva, že\nžalobcu nebolo možné na adrese sídla jeho kancelárie zastihnúť. V tejto súvislosti súd poukazuje na\noznámenie súdneho exekútora zo dňa 13.08.2014 adresované Okresnému súdu Banská Bystrica (viď\nbod 14 rozsudku krajského súdu) a elektronickú komunikáciu medzi súdnym exekútorom a žalobcom\n\nobsiahnutú v administratívnom spise. Konkrétne na správu žalobcu zo dňa 01.08.2014 adresovanú\nsúdnemu exekútorovi, v ktorej žalobca poukázal na hľadanie jeho osoby zo strany exekútora v ten\nistý deň, keď exekútor hovoril s advokátkou M.. M. T.. Žalobca v tejto správe uviedol, že exekútora\nnepoveril žiadnou prácou a poukázal na to, že je non-stop zastihnuteľný. Súdny exekútor žalobcovi\nodpovedal v ten istý deň elektronickou správou, v ktorej uviedol, že dňa 01.08.2014 o 10:00 hod. osobne\nnavštívil kanceláriu žalobcu, kde mu otvorila sestra žalobcu a uviedla, že žalobca nie je prítomný. Súdny\nexekútor poukázal na to, že sa riadne preukázal služobným preukazom a uviedol aj dôvod návštevy doručenie súdnych písomností. Poukázal na to, že mu sestra žalobcu oznámila, že je spolupracujúcou\nadvokátkou a vie, o aký súdny spor ide, apelovala na sociálne cítenie súdneho exekútora. Navrhla,\nže si od žalobcu vyžiada plnú moc a 04.08.2014 príde na základe tejto plnej moci do úradu súdneho\nexekútora písomnosti prevziať. Súdny exekútor žalobcovi uviedol, že pokiaľ sa ho nepodarí zastihnúť\nani na adrese trvalého pobytu, prípadne iných miestach, žiada od neho oznámenie termínu, kedy si\nmôže prísť písomnosť prevziať. Zároveň exekútor žalobcu informoval, že o komunikácii s ním priebežne\nupovedomuje Okresný súd Banská Bystrica. Listom z toho istého dňa, t.j. 01.08.2014, sa žalobca\nstážoval Okresnému súdu Banská Bystrica na konanie súdneho exekútora a žiadal od konajúceho súdu\npotvrdenie, že súdneho exekútora poveril doručením predmetnej písomnosti. Dňa 02.08.2014 žalobca\nprostredníctvom elektronickej pošty súdnemu exekútorovi oznámil, že zatiaľ nemá spätnú väzbu od\nsúdu, a preto len predpokladá, že úlohou súdneho exekútora je doručiť mu súdnu písomnosť. Namietal\njeho správanie a zároveň mu uviedol, že z dôvodu pracovných ciest bude v Bratislave najbližšie až\n11.08.2014. Súdny exekútor žalobcovi odpovedal elektronickou poštou toho istého dňa a opätovne ho\npožiadal, aby oznámil, kedy si príde písomnosti prevziať do úradu súdneho exekútora, prípadne, aby\nmu oznámil miesto a čas, kam mu súdny exekútor môže písomnosti doručiť.\n8. Súd v súvislosti s prejednávaným prípadom poukazuje na názor vyslovený Ústavným súdom\nSlovenskej republiky v uznesení IV.ÚS 11/2018-19 zo dňa 17.01.2018, podľa ktorého zmeny adresy\nsídla evidovanej v zozname advokátov vedeného SAK je advokát povinný bezodkladne hlásiť a zároveň\nje povinný zabezpečiť preberanie zásielok na tejto adrese. Ústavný súd sa jasne vyjadril k povinnosti\nadvokáta zabezpečiť preberanie zásielok na adrese sídla jeho kancelárie. Túto povinnosť je potrebné\npovažovať za jednu zo základných povinností advokáta a jej nedodržanie nemôže požívať právnu\nochranu. Ústavný súd tiež vyjadril, že súd pri doručovaní písomností nemusí skúmať či prihliadať na to,\nči je advokát práve na dovolenke alebo nie. Aj z toho je zrejmé, že povinnosť zabezpečiť preberanie\npošty je úzko späté s výkonom činnosti advokáta. Ide o objektívnu povinnosť bez ohľadu na subjektívne\ndôvody advokáta. V neposlednom rade ústavný súd poukázal na skutočnosť, že advokát je v zmysle\n§ 2 ods. 2 písm. c/ Obchodného zákonníka podnikateľom. Miestom jeho podnikania je v zmysle § 2\nods. 3 Obchodného zákonníka adresa, ktorá je ako miesto podnikania zapísaná v evidencii ustanovenej\nosobitným zákonom, v danom prípade zozname advokátov, ktorý vedie Slovenská advokátska komora.\nNa takto zapísanej adrese sa žalobcovi nepodarilo písomnosti doručiť.\n9. Po preskúmaní administratívneho spisu a súdneho spisu súd prisvedčil žalovanému, že konanie\nžalobcu svedčí o tom, že žalobca ako advokát nepostupoval pri výkone svojej činnosti s odbornou\nstarostlivosťou, ktorá je na neho ako advokáta kladená. Po dobu štyroch mesiacov nebolo možné\nžalobcovi ako splnomocnenému advokátovi (právnemu zástupcovi) doručiť uznesenia súdu, o ktorých\nnavyše žalobca vedel, že mu majú byť doručené, resp. vedel, že sa mu súd tieto písomnosti snaží\ndoručiť. Už samotná skutočnosť, že súd musí siahnuť po náhradnom spôsobe doručovania advokátovi,\ndokonca dvoch rôznych a ani tieto nepriniesli želaný výsledok (faktické doručenie), svedčí o tom, že\nžalobca ako advokát nezabezpečil v mieste svojho sídla možnosť doručovania písomností tak, ako mu\nto prikazuje § 39 Advokátskeho poriadku SAK. V tejto súvislosti je nutné opakovane uviesť, že riadne\npreberanie písomností pri zastupovaní klientov patrí k elementárnym povinnostiach advokáta.\n10. Súd zastáva názor, že je irelevantné či klient žalobcu v danej veci bol v konaní, ktorého sa\npredmetná zásielka súdu týka, celkovo úspešný alebo nie. Súd nepovažuje za potrebné vyjadriť sa\nk prípadným pohnútkam, či logike postupu žalobcu. A to hlavne s prihliadnutím na odôvodnenie\nnapadnutého rozhodnutia, ktoré nepostihuje žalobcu za úmyselné sa vyhýbanie prevzatia pošty, ale\npráve za nezabezpečenie jej preberania na adrese sídla. Na závere súdu nič nezmení ani prípadné\npochybenie pri doručovaní zo strany pošty alebo polície.\n11. Na ťarchu žalobcu pripadá skutočnosť, že po celý čas doručovania súdnej zásielky žalobca\nvedel, že sa mu ju súd snaží doručiť a napriek tomu sa to nepodarilo. Predovšetkým v súvislosti s\n\ndoručovaním prostredníctvom súdneho exekútora (viď bod 36 rozsudku krajského súdu), kedy žalobca\nmal možnosť kedykoľvek navštíviť súdneho exekútora v jeho sídle a predmetnú zásielku Okresného\nsúdu Banská Bystrica si prevziať, respektíve (ak mu jeho pracovné povinnosti nedovoľovali zdržiavať\nsa na adrese sídla jeho kancelárie) poveriť zodpovednú osobu (napríklad svoju sestru M.. T., ktorá\ntvrdila, že je spolupracujúca advokátka), ktorá by poštu prevzala v kancelárii. Sám žalobca tvrdil, že\njeho pôsobenie je situované na celom území Slovenska, respektíve v mestách sídla súdov, teda, že sa\nčasto zúčastňuje pojednávaní mimo Bratislavu. Sám žalobca taktiež tvrdí, že kanceláriu s ním zdieľa\nďalšia advokátka, jeho sestra M.. T.. Nič teda žalobcovi nebránilo, aby v čase svojej zaneprázdnenosti\nzabezpečil preberanie pošty práve splnomocnením M.. T.. Ide o bežný postup advokátov, ktorí zdieľajú\nsídlo kancelárie. Postup a správanie žalobcu ako advokáta vyplývajúci z administratívneho spisu svedčí\no tom, že žalobca nie len nezabezpečil prevzatie pošty, ale ani nevyvinul žiadnu skutočnú snahu o\njej prevzatie. Všetky jeho úkony (e-maily na súd po úradných hodinách, komunikácia s exekútorom,\nsťažnosť na poštu) sa súdu javia iba ako formálne, bez skutočnej snahy o prevzatie doručovanej zásielky.\n12. Žalobca si v tomto prípade neplnil povinnosť postupovať pri výkone advokácie s odbornou\nstarostlivosťou v zmysle § 18 ods. 2 zákona o advokácii a nedodržiaval iné pravidlá (§ 18 ods. 3 zákona\no advokácii) upravené v predpise SAK, ktorým je v tomto prípade Advokátsky poriadok SAK, konkrétne\npovinnosť zabezpečiť v mieste svojho sídla možnosť doručovania zásielok (§ 39 Advokátskeho poriadku\nSAK). Podľa názoru súdu, správne orgány zistili skutkový stav v zodpovedajúcom rozsahu na riadne\nposúdenie veci. Správne orgány zistený skutkový stav posúdili a správne subsumovali pod príslušné\nzákonné ustanovenia. To znamená, že žalobca bol podľa takto zisteného skutkového stavu správne\nuznaný za vinného zo spáchania disciplinárneho previnenia podľa § 56 ods. 1 zákona o advokácii a\nvzhľadom na menej závažný charakter porušenej povinnosti bol na mieste postup podľa § 56 ods. 6\nzákona o advokácii (upustenie od uloženia disciplinárneho opatrenia).\n13. S poukazom na vyššie uvedené skutočnosti považoval správny súd napadnuté rozhodnutie\nžalovaného, ako aj rozhodnutie vydané v prvom stupni, za vecne správne, spĺňajúce atribúty zákonnosti,\na preto žalobu ako nedôvodnú v súlade s § 190 SSP, zamietol.\n14. O nároku na náhradu trov konania rozhodol súd podľa § 168 v spojení s § 175 ods. 1 SSP, avšak\nvo veci úspešnému žalovanému žiadne dôvodne vynaložené trovy konania nevznikli, žiadne si ani\nneuplatnil, ide o orgán štátnej správy, a preto mu súd náhradu trov konania nepriznal.\nII.\nKasačná sťažnosť\n15. Proti rozsudku správneho súdu podal riadne a včas kasačnú sťažnosť žalobca (ďalej aj „sťažovateľ“)\npodaním z 15.11.2018, v ktorom žiadal, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky zrušil rozsudok krajského\nsúdu a vrátil ho na ďalšie konanie a rozhodnutie, eventuálne, aby zrušil rozhodnutie žalovaného a\nprvostupňového správneho orgánu a vrátil vec Slovenskej advokátskej komore na ďalšie konanie a nové\nrozhodnutie.\n16. V dôvodoch kasačnej sťažnosti konštatoval, že predmetný rozsudok (ktorý mu bol doručený\ndňa 16.10.2018) - ale aj rozhodnutia oboch predchádzajúcich stupňov v rámci SAK - sú prejavom\nrozhodovacieho voluntarizmu. Rozsudok Krajského súdu v Bratislave č.k. 6S/222/2016 zo dňa\n06.09.2018 vôbec nie je podložený platným právom. Bazíruje len na dohadoch a subjektivizme\nrozhodujúceho súdu:\n1) cit. rozsudok vychádza z presvedčenia súdu - nepodloženého dôkazmi - o úmysle sťažovateľa\npredlžovať, či mariť priebeh súdneho procesu OS v Banskej Bystrici č.k. 32P/373/2013.\nÚmysel subjektu je psychickým stavom (podobne ako napr. dobrá viera). To znamená, že sám o sebe\nnemôže byť predmetom dokazovania. Predmetom dokazovania môžu a musia byť v konkrétnom procese\nskutočnosti vonkajšieho sveta, prostredníctvom ktorých sa vnútorné zámery subjektu prejavujú navonok,\nteda okolnosti, z ktorých možno existenciu (podsúvaného nekorektného) úmyslu, či vedomosť o ňom\ndovodiť - parafrázované z rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 2Cdo/109/2007 zo\ndňa 27.05.2008. Krajský súd v Bratislave insinuuje, že sťažovateľ brzdil proces OS BB, resp. odďaľoval\ndoručenie súdneho uznesenia o deportácii maloletého syna mojej klientky p. M.. A. zo Slovenska\n(do Anglicka). V konečnom dôsledku Krajský súd v Bratislave podsúva úvahu, že sťažovateľ cielene\n\nvyčkal na koniec odbernej lehoty aprílovej zásielky z Okresného súdu v Banskej Bystrici a až potom sa\n„aktivizoval” voči Okresnému súdu v Banskej Bystrici.\nTomu sťažovateľ rozhodne oponuje. V takom prípade by nebol „lajdákom v práci”, ale bláznom. Žiadneho\nadvokáta držiteľa štátom aprobovanej profesijnej skúšky nemožno považovať za tak slaboduchého, že\nby v opísanej situácii riskoval na úkor matky, bojujúcej o svoje dieťa a jeho životný osud, že pod fikciou\n(vtedy platného) § 47 ods. 2 OSP súd správoplatní, pre matku, nepriaznivé rozhodnutie.\n2) Krajský súd v Bratislave sa v podstate postavil na bázu kontinuálnej a omnipotentnej povinnosti\nadvokáta preberať poštu do svojej kancelárie (bod 37 a 38 rozsudku krajského súdu). Vraj ...ide o\nobjektívnu povinnosť, bez ohľadu na subjektívne dôvody advokáta... Kruciálnou chybou takej úvahy je\nfakt, že Krajský súd v Bratislave k tomu nepoukazuje na žiadny platný právny predpis.\nTvrdenie Krajského súdu v Bratislave pritom priamo vyvracia kompetentný názor samotnej SAK. Z\nlistu SAK zo dňa 23.10.2018 (písomnosť priložil a vzhľadom na dátumy podčiarkol, že tento dôkaz v\nprvostupňovom konaní, na pôde Krajského súdu v Bratislave, objektívne nemohol použiť) advokát je v\nzmysle ustanovenia 39 Advokátskeho poriadku SAK skutočne povinný zabezpečiť preberanie zásielok\nna adrese svojej advokátskej kancelárie. Napriek tomu sa v praxi bežne stáva (či už z dôvodov na\nstrane doručovateľa, alebo z iných technických príčin), že k doručeniu zásielky nedôjde z dôvodov\nnezávislých na prijímateľovi. Účastník konania nemá povinnosť postupovať aktívne... z toho samozrejme\nmôžu vyplývať zákonom predpokladané následky /napr. rozhodnutie pre zmeškanie a pod./ ...napriek\ntomu ide o legitímny postup, pokiaľ má advokát od klienta na takýto postup pokyn.\nŽalobca ďalej tvrdil: „Ergo (a v teoretickej rovine): ak by sťažovateľ mal od vtedajšej klientky/mandantky,\np. M.. A. pokyn nepreberať súdne rozhodnutie, bol by z obliga?“. Na základe uvedeného ide v rozsudku\nkrajského súdu, podľa žalobcu, o absurdnú interpretáciu práva.\n3) V spojitosti s pracovnými cestami vo vzdialenejších mestách Slovenska sa opakovane zastavoval na\nOkresnom súde v Banskej Bystrici.\n4) Zdôraznil, že:\n- pri „prvotnom” doručovaní inkriminovanej súdnej písomnosti prišlo k chybe v práci pošty - čo sťažovateľ\ndokumentoval listom Slovenskej pošty a.s. z 25.06.2014. Postoj krajského súdu (bod 35 cit. rozsudku) je\ncielenou dezinterpretáciou situácie. Slovenský poštový systém má v sebe programovo zakomponovanú\nprípustnosť chýb. V Poštových podmienkach (čl. 22.1) - ktoré odosielateľ ako aj prijímateľ pošty musia\nakceptovať si pošta vyhradzuje právo pracovať s chybami a nepravidelnosťami pri dodávaní poštových\nzásielok. Každý teda musí vedieť, že chyba pri doručovaní zásielky sa môže stať. Pri doručovaní\ninkriminovaného súdneho uznesenia jednoznačne pochybila pošta, čo aj uznala a písomne sťažovateľa\ninformovala o náprave a upozornení jej pracovníkov. Takéto nedostatky v činnosti Slovenskej pošty\nzďaleka nie sú ojedinelé, istotne sú však mimo kompetencie sťažovateľa a jeho zodpovednosť.\nAk by bolo pravdou, že pošta riadne zásielku doručila a sťažovateľ ju v odbernej lehote neprevzal, tak by\nOkresný súd v Banskej Bystrici istotne správoplatnil, pre klientku/mandantku matku maloletého dieťaťa,\nnepriaznivé „deportačné” rozhodnutie - uznesenie zo dňa 14.04.2014.\n- „Policajné” doručovanie inkriminovanej súdnej písomnosti sa reálne neuskutočnilo. Žiadny policajt\nsťažovateľa nehľadal. Zo strany polície nebol uskutočnený ani len simplexný telefonát na číslo mobilného\naparátu.\n- Exekútor JUDr. L. Ágh urobil z doručovania „kovbojku”. Padol do bludu, že sťažovateľ je súdom hľadaný\nakýsi „hriešnik“ a očividne pod vplyvom svojej profesijnej deformácie sa voči sťažovateľovi správal.\nKrajský súd dôvodil (bod 40 cit. rozsudku), že sťažovateľ mal možnosť navštíviť spomenutého exekútora\na zásielku u neho prevziať. Tak ale neznela súdom definovaná úloha pre JUDr. L. Ágha, ktorý mal\nzásielku doručiť sťažovateľovi, mal hľadať a do kancelárie poštu doniesť. JUDr. L. Ágh cielene a zámerne\ndoručovanie maril, keď odmietal stretnúť sa so sťažovateľom v kancelárii. Dôkazy v tomto smere\nobsahuje súdny spis.\nV tejto problémovej rovine ide o tzv. ťažiskový argument procesnej obrany. Fakty sú dokumentované\naudio-nahrávkou. O nej nie je v cit. rozsudku krajského ani len zmienka.\nESĽP v rozhodnutí Vilen Vetrenko v. Moldavsko (Application no. 36552/02) uviedol: „jednou z\npožiadaviek článku 6 Dohovoru na vnútroštátne súdy je, aby sa zaoberali všetkými najdôležitejšími\nargumentami vznesenými účastníkmi konania a aby výslovne uviedli dôvody pre prijatie alebo\nodmietnutie týchto argumentov“.\nÚstavný súd SR recipoval názor ESĽP, že len taký postup všeobecného súdnictva reflektuje potrebu\ntransparentnosti vysluhovania spravodlivosti, ktorá je nevyhnutnou súčasťou každého justičného\naktu (III.ÚS 206/2006, III.ÚS 311/2007, III.ÚS 194/2012, III.ÚS 675/2014). Len riadne odôvodnenie\nrozhodnutia je zárukou toho, že výkon spravodlivosti nie je arbitrárny. Z uznesenia Najvyššieho súdu\nSlovenskej republiky sp.zn. 3M Cdo 8/2011 z 09.05.2012 vyplýva: „...konanie je postihnuté inou vadou,\n\nktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci aj vtedy, ak odvolací súd svoj právny záver riadne\nneodôvodnil, tak, že jeho rozsudok zostal nepreskúmateľný”.\n5) Na tomto mieste treba uviesť: ak krajský súd dôvodil (bod 40 cit. rozsudku), že sťažovateľ mal\nmožnosť navštíviť spomenutého exekútora a zásielku u neho prevziať, tak okrem iného - protirečil\nzásadnému postoju SAK. Tá vo svojom liste zo dňa 23.10.2018 deklaruje, že účastník súdneho konania\nnemá povinnosť postupovať aktívne... SAK dokonca tvrdí, že ak by mal advokát od klienta pokyn mariť\ndoručovanie súdnych písomností, išlo by o jeho legitímny pracovný postup.\nZdôraznil, že necituje „akýsi dopis” SAK, ale kompetentný a relevantný názor organizácie štátom nadanej\nkompetenciou stíhať disciplinárne delikty svojich členov.\n6) Podľa názoru krajského súdu (bod 40 cit. rozsudku) ...správanie sťažovateľa ako advokáta... svedčí\no tom, že nezabezpečil prevzatie pošty, ale ani nevyvinul žiadnu skutočnú snahu o jej prevzatie. Všetky\núkony sa súdu javia iba ako formálne, bez skutočnej snahy o prevzatie doručovanej súdnej zásielky.\nCit. rozsudok krajského súdu pritom ignoruje fakt, že sťažovateľ dňa 18.08.2014 cestoval na Okresný\nsúd v Banskej Bystrici a tam iniciatívne prevzal inkriminované súdne uznesenie. V tomto kontexte treba\naj vnímať, že cit. uznesenie Okresného súdu v Banskej Bystrici sp.zn. 32P/373/2013 z 07.04.2014\nbolo právne invalidné tento prvostupňový súd musel vypracovať opravné uznesenie (tak sa stalo dňa\n14.04.2014).\n7) Správne krajský súd upozorňuje vo svojom rozsudku, že ...úlohou správneho súdnictva ...je\npreskúmavať zákonnosť rozhodnutí správnych orgánov (bod. 31 odôvodnenia rozsudku správneho\nsúdu).\n8) Kasačnú sťažnosť sťažovateľ opiera o tri esenciálne piliere:\n- Krajský súd v Bratislave nedal sťažovateľovi konkrétne odpovede na jeho podstatné námietky uvedené\nv rozsiahle argumentovanej žalobe, resp. nedostatočným spôsobom sa vysporiadal s relevantnými\ntvrdeniami žalobcu. Ústavný súd SR v náleze sp.zn. I.ÚS 77/2015 z 10. júna 2015 vystihol, že taký\nrozsudok stojí v priamej opozícii s požiadavkami judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva a\nÚstavného súdu SR na odôvodňovanie súdnych rozhodnutí.\nVnútroštátny všeobecný súd sa musí v odôvodnení svojho rozhodnutia vyrovnať s argumentom (resp.\ndať odpoveď na argument), ktorý je:\n· „relevantný” „podstatný”, „významný” resp. „týkajúci sa veci” („relevant”, „important”, „pertinent”) a ktorý\nje súčasne\n· „konkrétny” („specific”) resp. „formulovaný dostatočne jasným a presným spôsobom” („formulated in a\nsufficiently clear and precise manner”).\n- krajský súd právne nedovolene prelomil principiálny zákaz diskriminačného správania. Rozsudok\nsprávneho súdu sťažovateľ vníma v spojitosti s rozhodovacou praxou SAK ako myšlienkovo konfúzny\na súčasne aj diskriminačný. Priama diskriminácia je konanie alebo opomenutie, pri ktorom sa s osobou\nzaobchádza menej priaznivo, ako sa zaobchádza s inou osobou v porovnateľnej situácii - § 2a ods. 2\nzák. č. 365/2004 Z.z. o rovnakom zaobchádzaní v niektorých oblastiach a o ochrane pred diskrimináciou\n(antidiskriminačný zákon). Ide o rozpor s ústavným princípom fixovaným v čl. 12 Ústavy SR, ale i\nrozhodnutím Rady Európskej únie z 27.11.2000, ktorým sa ustanovuje Akčný program európskeho\nspoločenstva na boj proti diskriminácii.\nPoužiť treba metódu komparácie: ako sa SAK stavia k prípadu jej člena JUDr. I.. A. a obdobnému prípadu\ntiež jej člena: JUDr. N.. O..\nDôkazné bremeno v civilnom procese možno charakterizovať ako povinnosť účastníka konania (pokiaľ\nchce byť v spore úspešný) preukázať pravdivosť takých svojich tvrdení, ktoré sú relevantné a sú teda\nspôsobilé privodiť pre neho priaznivé rozhodnutie súdu.\nO dôkaznom bremene spravidla nemožno hovoriť vo vzťahu k celému súdnemu konaniu. Vzťahuje sa ku\nkonkrétnemu skutkovému tvrdeniu, ktoré má pre rozhodnutie súdu cielený význam. V civilných súdnych\nkonaniach zaťažuje spravidla žalujúcu stranu dôkazné bremeno, spočívajúce v povinnosti preukázať\nsvoje tvrdenia, na ktorých účastník sporu bazíruje svoj nárok (uplatnený v rámci súdneho konania).\nV prípadoch diskriminácie však často dochádza k situáciám, keď sa pre žalujúcu stranu stane pomerne\nťažké, niekedy až nemožné, preukázať diskriminačné konanie sporového kontrahenta. Prichádza k tomu\nz rôznych dôvodov. Zväčša nie je otvorene manifestovaný diskriminačný dôvod, pričom diskriminovaná\nosoba nemá prístup k špecifickým dôkazom, ktorými by diskriminačné konanie preukazovala. Podľa\nmechanicky chápaných prerekvizít civilného súdneho konania, mala by žalujúca procesná strana tvrdiť\na dokazovať nielen to, čo sa v jej prípade stalo, ale aj prečo k diskriminačnému správaniu voči nej došlo,\npreukazovať aj diskriminačný dôvod - pohnútku diskriminujúcej osoby.\nAj slovenská procesná prax si doslova vynútila upraviť presun dôkazného bremena v intenciách\neurópskych antidiskriminačných smerníc. Konzekvenciou je presun na žalovanú stranu dôkazného\n\nbremena ohľadne skutočností, ku ktorým nemôže mať žalujúca strana rozumný prístup, resp. nemôže\nz logiky kauzy mať k nim prístup.\nK uvedenému princípu sa vo svojej judikatúre priklonil aj Súdny dvor EÚ, a to dokonca už v roku 1989,\nešte pred prijatím cit. antidiskriminačných smerníc. Súdny dvor EÚ dôvodil, že v záujme efektívneho\nuplatňovania rovnosti bude niekedy nevyhnutné presunúť dôkazné bremeno na žalovanú stranu.\nRezultátom je, že - v súlade s európskymi antidiskriminačnými smernicami a judikatúrou Súdneho\ndvora EÚ - žalujúca strana v prvom rade musí uviesť pred súdom skutočnosti („establish the facts“,\nz ktorých je možné usudzovať, že došlo k priamej alebo nepriamej diskriminácii. Ak toto bremeno\ntvrdenia subjekt unesie, tak je potom na žalovanej protistrane, aby preukázala, že neporušila zásadu\nrovnakého zaobchádzania, teda uviedla legitímne dôvody jej diskriminačného konania. Žalovaná strana\nmusí súdu predložiť verifikovateľné a plausibilné argumenty, že sporné správanie nie je založené na\ndiskriminačnom dôvode.\n- V prípade sťažovateľa došlo zo strany správneho súdu k porušeniu Ústavou SR garantovaného\nzákladného práva na súdnu ochranu a spravodlivý proces. Senát správneho súdu rozhodol na základe\nnesprávneho právneho posúdenia veci, bez opory v platnom právnom poriadku, pritom diskriminačne.\nUvedené dôvody boli dôvodmi sťažovateľa na podanie kasačnej sťažnosti v intenciách § 440 ods. 1\npísm. f/ a g/ zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok (ďalej iba „SSP“) aj v spojení s § 441 SSP.\n17. Sťažovateľ navrhol, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky zrušil napadnutý rozsudok krajského súdu\na vec mu vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, eventuálne, aby zrušil preskúmavané rozhodnutie\nžalovaného ako aj prvostupňové správne rozhodnutie a vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie a nové\nrozhodnutie.\nIII.\nVyjadrenie ku kasačnej sťažnosti\n18. Žalovaný sa ku kasačnej sťažnosti žalobcu vyjadril.\nIV.\nKonanie na kasačnom súde\n19. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd príslušný podľa § 11 písm. g/ SSP prejednal vec\nbez nariadenia pojednávania podľa § 455 SSP s tým, že deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený\nminimálne 5 dní vopred na úradnej tabuli súdu a internetovej stránke Najvyššieho súdu Slovenskej\nrepubliky www.nsud.sk <http://www.nsud.sk> podľa § 137 ods. 4 SSP v spojení s § 452 ods. 1 SSP.\n20. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd kasačný (ďalej aj „kasačný súd“) podľa § 438 ods. 2 SSP\npo zistení, že kasačnú sťažnosť podal včas účastník konania (§ 449 ods. 2 písm. a/ SSP), preskúmal\nvec a dospel k záveru, že kasačná sťažnosť nie je dôvodná.\n21. Podľa ustanovenia § 18 ods. 2 zákona č. 586/2003 Z.z. v znení účinnom k 24.05.2018, advokát\nje povinný pri výkone advokácie postupovať s odbornou starostlivosťou, ktorou sa rozumie, že koná\nčestne, svedomito, primeraným spôsobom a dôsledne využíva všetky právne prostriedky a uplatňuje v\nzáujme klienta všetko, čo podľa svojho presvedčenia považuje za prospešné. Pritom dbá na účelnosť\na hospodárnosť poskytovaných právnych služieb.\n22. Podľa ustanovenia § 18 ods. 3 zákona č. 586/2003 Z.z. v znení účinnom k 24.05.2018, advokát\npostupuje pri výkone advokácie tak, aby neznižoval dôstojnosť advokátskeho stavu. V záujme toho je\npovinný dodržiavať pravidlá profesijnej etiky a iné pravidlá, ktoré určuje predpis komory.\n23. Vzhľadom na postavenie a rolu advokáta v právnom systéme Slovenskej republiky, t.j. ako profesie,\nktorej úlohou je pomáhať uplatňovať ústavné právo fyzických osôb na obhajobu a chrániť ostatné\npráva a záujmy fyzických osôb a právnických osôb v súlade s Ústavou Slovenskej republiky, ústavnými\nzákonmi, so zákonmi a s inými všeobecne záväznými právnymi predpismi (§ 1 ods. 1 ZoA), je požiadavka\ndodržiavať povinnosti advokáta ustanovených najmä v § 18 ZoA namieste. Navyše, advokáti pri výkone\nsvojho povolania nepodliehajú inej kontrole, než je tá vykonávaná prostredníctvom disciplinárneho\nkonania, respektíve v závažnejších prípadoch prostredníctvom súdneho sporu. Tieto sú však už len\nnásledkom správania advokáta, ktoré vzbudilo u jeho klienta závažné pochybnosti o tom, že advokát\n\nkoná čestne, svedomito, primeraným spôsobom a dôsledne využíva všetky právne prostriedky a\nuplatňuje v záujme klienta všetko, čo podľa svojho presvedčenia považuje za prospešné. Najvyšší\nsúd tu len zopakuje už vyššie uvedené, že dodržiavanie predpisov o advokácii, či už ide o zákon\no advokácii alebo predpisy komory, zo strany advokáta je nutným predpokladom ochrany advokáta,\npretože rovnako nie je možné vylúčiť špekulatívne konanie klienta. Pokiaľ sa teda advokát nespráva v\nsúlade s týmito predpismi, je namieste vyvodiť jeho zodpovednosť za správanie v rozpore s právom, a\nto aj s prihliadnutím na skutočnosť, že v očiach klienta reprezentuje nielen advokáciu ako stav, ktorej\ndôstojnosť svojím správaním znižuje. V právnom štáte je nevyhnutné nielen to, aby sa občania mohli s\ndôverou obrátiť na súdy, ale tiež to, aby mohli s dôverou a bez obáv vyhľadať právnu pomoc advokáta\nvo veci, bez ohľadu na spôsob jej riešenia, pretože obe tieto inštitúcie realizujú základné právo občanov\nna súdnu a inú právnu ochranu.\nNajvyšší súd Slovenskej republiky rozhodol na základe uvedených dôvodov:\n24. Nosnými dôvodmi kasačnej sťažnosti sťažovateľa boli tvrdenia, že správny súd riadne nezdôvodnil\nsvoje rozhodnutie, že dôkazné bremeno bolo na strane žalovaného a nie žalobcu a že žalovaný porušil\nzásadu rovnakého zaobchádzania, teda konal diskriminačne, keď žalovaný bol povinný predložiť súdu\nverifikované argumenty, že sporové správanie nie je založené na diskriminačnom dôvode, ďalej, že\nkrajský súd porušil základné právo žalobcu na súdnu ochranu a spravodlivý proces a rozhodol na\nzáklade nesprávneho právneho posúdenia veci, bez opory v platnom právnom poriadku, podľa názoru\nsťažovateľa diskriminačne, čím boli dané, podľa sťažovateľa, dôvody kasačnej sťažnosti podľa § 440\nods. 1 písm. f/ a g/ SSP.\n25. Sťažovateľ dôvody kasačnej sťažnosti vymedzil s poukazom na judikatúru ESĽP, Ústavného súdu\nSR, s poukazom na právne argumenty vo vzťahu k zákazu diskriminácie, unesenia dôkazného bremena.\n26. Kasačný súd po oboznámení sa s obsahom súdneho spisu a administratívneho spisu konštatuje\nsprávnosť záverov krajského súdu vyjadrený v bode 35 rozsudku. Sťažovateľ v správnom konaní,\npred správnym súdom, ani v kasačnej sťažnosti nespochybnil skutkové zistenia žalovaného v spojení\nso zisteniami prvostupňového správneho orgánu, vyjadrené v prvostupňovom správnom rozhodnutí,\npodrobne v bode B - druhé štádium doručovania, v ktorom prvostupňový správny orgán chronologicky,\npodrobne uvádza zistené skutkové okolnosti druhého doručovania. Po oboznámení sa s obsahom\nadministratívneho spisu kasačný súd konštatuje, že skutkové tvrdenia žalobcu v správnom konaní, k tejto\nfáze doručovania (druhé štádium doručovania), si navzájom odporujú, tak ako vyčerpávajúco uvádza\nprvostupňový správny orgán. Kasačný súd súhlasí s názorom, že žalobca k tomuto štádiu doručovania\nneprodukoval konzistentnú obranu, čím nepreukázal hodnovernosť svojich tvrdení k druhému štádiu\ndoručovania a komunikácie s okresným súdom. Kasačný súd súhlasí so skutkovými a právnymi závermi\nsprávnych orgánov, vyjadrenými v prvostupňovom správnom rozhodnutí na str. 38 - 40 - tretie štádium\ndoručovania, na str. 41 - 42 - štvrté štádium doručovania, po oboznámení s obsahom administratívneho\nspisu konštatuje, že závery vyjadrené v tejto časti prvostupňového správneho rozhodnutia, s ktorými\nsa žalovaný stotožnil, žalobca zvolenou obranou, v administratívnom konaní, ako aj správnej žalobe,\nrelevantne nespochybnil.\n27. Kasačný súd zdôrazňuje, že žalobca je vedený v Slovenskej advokátskej komore ako advokát od\n01.01.2014, na adrese advokátskej kancelárie Komárnická 36, Bratislava, s uvedením mailovej adresy\na mobilného telefónneho čísla.\n28. Advokát pri výkone advokácie má postupovať s potrebnou odbornou starostlivosťou a urobiť všetky\nreálne opatrenia, aby bol spôsobilý riadne vykonávať advokátsku činnosť, vrátane preberania poštových\nzásielok v súvislosti s výkonom advokácie a zabezpečiť všetkými možnými prostriedkami, technickými,\npersonálnymi a inými, aby doručovanie písomností advokátovi nebolo sťažené, resp. marené. Táto\npovinnosť vyplýva voči všetkým orgánom verejnej moci, aj súdnym orgánom v súvislosti s doručovaním\núradných zásielok spojených s výkonom advokátskej činnosti.\n29. Kasačný súd konštatuje, že v konaní bolo preukázané, že cca 4 mesiace sa nepodarilo žalobcovi,\nvo veci týkajúcej sa konania Okresného súdu Banská Bystrica sp.zn. 32P/373/2013, doručiť súdne\nzásielky na adresu advokátskej kancelárie žalobcu. Žalobca bol povinný ako advokát označiť si riadne\nadvokátsku kanceláriu na mieste samom a vytvoriť materiálne a personálne podmienky na to, aby\n\ndochádzalo k riadnemu doručovaniu súdnych a iných poštových zásielok, keď styk advokáta s justičnými\norgánmi je, okrem doručovania poštou, emailom, realizovaný aj prostredníctvom orgánov, ktoré sú\nkompetentné doručovať úradné zásielky (aj súdne zásielky). Predovšetkým žalobca mal urobiť všetky\ndostupné opatrenia, aby jeho advokátska kancelária bola riadne, viditeľne, nezameniteľne, na adrese\nvyznačenej ako jej sídlo, označená a vytvoriť, prípadne aj personálne opatrenia, aby k preberaniu\nsúdnych zásielok poštou, aj prostredníctvom iných orgánov došlo plynulo, riadne a bez prieťahov. O\ntom, že problémy s doručovaním na adrese žalobcu existovali svedčí aj fakt, že príslušníci Policajného\nzboru, pri doručovaní súdnej zásielky týkajúcej sa konania Okresného súdu Banská Bystrica, sp.zn.\n32P/373/2013, v mieste označenom ako sídlom advokátskej kancelárie žalobcu, žiaden personál\nadvokátskej kancelárie nezastihli a konštatovali, že na adrese advokátskej kancelárie žalobcu, nie je\ntáto advokátska kancelária na zvončekoch a schránkach riadne vyznačená. Tento záver sťažovateľ\nnespochybnil ani vo vyjadrení zo dňa 16.02.2015, a aj poštový doručovateľ potvrdil, že advokátska\nkancelária nie je označená ani na dverách, ktorými klienti do nej vstupujú. Problémy s doručovaním\npoštových zásielok konštatuje aj uznesenie Okresného súdu v Banskej Bystrici č.k. 32P/373/2013-419,\nako i pošta, keď zásielka z Okresného súdu v Banskej Bystrici vo veci sp.zn. 32P/373/2013 sa vrátila\ndňa 25.04.2014 s označením „adresát neznámy“.\n30. Kasačný súd zdôrazňuje, že advokátska kancelária žalobcu sa nachádza v obytnej budove, v\nktorej majú sídla, resp. bydliská, aj iné fyzické a právnické osoby, preto je nevyhnutné, aby označenie\nadvokátskej kancelárie v takejto budove bolo viditeľné, a to nielen z dôvodu riadneho a plynulého\npreberania poštových zásielok, ale aj pre riadny styk žalobcu ako advokáta so svojimi klientami.\n31. Neexistenciu zamestnancov alebo osôb oprávnených preberať zásielky pre žalobcu ako advokáta,\nkonštatoval pri doručovaní aj exekútor Ágh.\n32. Podľa § 139 ods. 2 SSP v odôvodnení rozsudku uvedie správny súd stručný priebeh\nadministratívneho konania, stručné zhrnutie napadnutého rozhodnutia, podstatné zhrnutie argumentov\nžalobcu a vyjadrenia žalovaného, prípadne ďalších účastníkov, osôb zúčastnených na konaní a\nzainteresovanej verejnosti, posúdenie podstatných skutkových tvrdení a právnych argumentov, prípadne\nodkáže na ustálenú rozhodovaciu prax. Ak správny súd zruší rozhodnutie orgánu verejnej správy a vráti\nmu vec na ďalšie konanie, je povinný v odôvodnení rozsudku uviesť aj to, ako má orgán verejnej správy\nvo veci ďalej postupovať. Správny súd dbá, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.\n33. Podstata základného práva na súdnu a inú právnu ochranu plynúca z čl. 46 Ústavy Slovenskej\nrepubliky je založená na tom, že každý sa môže domáhať ochrany svojich práv na nezávislom a\nnestrannom súde. Tomuto právu zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak,\naby bola právu, ktoré porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktorú tento článok\nústavy vykonáva.\n34. Výklad a aplikácia zákonov je výlučným právom všeobecných súdov, pričom tento výklad nesmie\nbyť arbitrárny a musí byť náležite odôvodnený. V tomto zmysle, rovnako aj každé rozhodnutie súdu,\nmusí byť odôvodnené a musí byť z neho dostatočne zrejmé, na základe čoho súd dospel ku konkrétnym\nzáverom tvoriacim základnú obsahovú štruktúru odôvodnenia rozhodnutia.\n35. Povinnosť všeobecných súdov svoje rozhodnutia riadne odôvodniť zákonom predpokladaným\nspôsobom plynúcim z § 139 ods. 2 SSP predstavuje súčasť práva na spravodlivý proces.\n36. K tomu kasačný súd dáva do pozornosti aj ustálenú rozhodovaciu prax správnych súdov (napr.\nuznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 8. decembra 2010, sp.zn. 4Sžo/12/2010), podľa\nktorej „Z odôvodnenia rozhodnutia všeobecného súdu musí vyplývať vzťah medzi skutkovými zisteniami\na úvahami pri hodnotení dôkazov na strane jednej a právnymi závermi na strane druhej, a preto\nodňatím možnosti konať pred súdom (denegatio iustitie) je aj také porušenie práva na spravodlivý\nproces, kedy v hodnotení skutkových zistení súdom v napadnutom rozhodnutí absentuje určitá časť\nskutočností, ktoré vyšli v konaní najavo, ale súd ich náležitým spôsobom v celom súhrne posudzovaných\nskutočností nezhodnotil a riadne sa s nimi nevysporiadal. Rozhodnutie všeobecného súdu musí\nobsahovať dostatok skutkových a právnych záverov, pričom tieto závery nesmú byť totiž svojvoľné alebo\nzjavne neodôvodnené.“\n\n37. Akýkoľvek nedostatok alebo neadekvátnosť v odôvodnení môže viesť k neplatnosti rozsudku z\nformálnych dôvodov.\n38. Rovnako kasačný súd v tejto súvislosti poukazuje aj na ústavný nález Ústavného súdu\nSlovenskej republiky z 22. októbra 2015, sp.zn. II.ÚS 675/2014-40, z ktorého vyplýva, že „súd nemusí\nrozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníka konania, je však povinný na\nzákonom predpokladané a umožnené procesné úkony účastníka primeraným, zrozumiteľným a ústavne\nakceptovateľným spôsobom reagovať v súlade s platným procesným právom (porov. v tomto zmysle IV.\nÚS 252/04, IV. ÚS 329/04, IV. ÚS, III. ÚS 32/07), najmä s ustanovením § 157 ods. 2 OSP (aktuálne §\n139 ods. 2 SSP; pozn. súdu), v ktorom sú upravené náležitosti odôvodnenia. Povinnosť súdu v rámci\nriadneho procesného postupu (t.j. v zmysle procesnoprávnych predpisov) zistiť správne a v dostatočnom\nrozsahu skutkový stav v nimi rozhodovanej veci (bez ohľadu na jej prípadnú náročnosť) a s tým spojená\npovinnosť riadne odôvodniť svoje rozhodnutie, obe vyplývajúce z čl. 46 ods. 1 ústavy, sú jedny zo\nzákladných znakov ústavne aprobovaného postupu súdu a ochranou účastníkov konania pred svojvôľou\nsúdu. Súčasťou procesných záruk spravodlivého rozhodnutia, resp. minimálnych garancií procesnej\npovahy je, ako už bolo uvedené, taktiež právo na odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a\nzrozumiteľne dáva odpovede na právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej\nochrany... Rozhodnutie všeobecného súdu musí obsahovať dostatok skutkových a právnych záverov,\npričom tieto závery nesmú byť svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené.“\n39. Uvedenou problematikou sa už viackrát zaoberal aj Európsky súd pre ľudské práva, podľa ktorého\nz práva na spravodlivé súdne konanie vyplýva aj povinnosť súdu zaoberať sa účinne námietkami,\nargumentmi a návrhmi na vykonanie dôkazov strán s výhradou, že majú význam pre rozhodnutie (Kraska\nc. Švajčiarsko z 29. apríla 1993). Rovnako rozhodnutia musia v dostatočnej miere uvádzať dôvody, na\nktorých sa zakladajú (García Ruiz c. Španielsko z 21. januára 1999).\n40. Judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva a ani Ústavného súdu Slovenskej republiky pritom\nnevyžaduje, aby na každý argument strany bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia, ak však\nide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento\nargument.\n41. Z administratívneho spisu mal kasačný súd preukázané, že advokátska kancelária sťažovateľa\nnebola označená tak, aby sa riadne realizoval styk sťažovateľa ako advokáta s klientami, zabezpečilo\nriadne doručovanie poštových zásielok zo strany štátnych orgánov a iných inštitúcií, ako aj inými\nosobami. Tento záver jednoznačne vyplýva z vykonaného dokazovania v administratívnom konaní,\npričom je irelevantné tvrdenie sťažovateľa, že pošta mu iné poštové zásielky, aj súdne, doručovala\nbezproblémovo, že problém mohol vzniknúť v súvislosti s novým za účelovú, naviac, nevyvracajúcu\nskutkové zistenia správnych orgánov v nedostatočnom označení advokátskej kancelárie sťažovateľa.\nPotom záver správnych orgánov, ktorý posudzované konanie sťažovateľa hodnotili ako v rozpore s ust.\n§ 18 ods. 2 v spojení s § 18 ods. 3 ZoA, je potrebné hodnotiť ako postup advokáta - sťažovateľa, ktorý\nnepostupoval s dostatočnou odbornou starostlivosťou, v konečnom dôsledku, čo znamená, že advokát\nsvojím konaním znížil dôstojnosť advokátskeho stavu, a teda aj výkonu advokátskej činnosti.\n42. Kasačný súd poukazuje, že v disciplinárnom konaní žalovaného proti sťažovateľovi bolo povinnosťou\nsprávnych orgánov preukázať zavinené konanie sťažovateľa, ktoré sa mu kládlo za vinu. Sťažovateľ v\nkasačnej sťažnosti definoval zásady dôkazného bremena, jeho presun a tvrdil, že správne orgány voči\njeho osobe, v súlade s vysloveným právnym názorom v kasačnej sťažnosti, vo veci presunu dôkazného\nbremena, nepostupovali. Poukázal na porušenie zákona zo strany správnych orgánov, súdu a na ich\ndiskriminačný postup. V kasačnej sťažnosti konkrétne situácie, ktoré zo svojho pohľadu považoval a\nvyhodnocoval za diskriminačné, ako aj bližšiu špecifikáciu, nezákonného presunu dôkazného bremena\nna sťažovateľa v konkrétnom preskúmavanom konaní, v kasačnej sťažnosti, nešpecifikoval.\n43. Kasačná sťažnosť je inštitútom mimoriadneho opravného prostriedku. Z tohto dôvodu je jej podanie\nponímané na konkrétnom tvrdení sťažovateľa o pochybení krajského súdu v konaní. Právny dôvod\nkasačnej sťažnosti musí byť presne vymedzený. Súd nemôže z vlastnej iniciatívy za sťažovateľa\nnahradiť žalobné dôvody, ani sám nevyhľadáva ďalšie možné vady napadnutého rozhodnutia. Nie\nje možné ponechať na kasačný súd, aby si domyslel, aké námietky a výhrady má sťažovateľ proti\n\nnapadnutému rozhodnutiu krajského súdu, aby si z predchádzajúcich vyjadrení vybral skutočnosti, ktoré\nsťažovateľ vytýka konaniu pred krajským súdom.\n44. Sťažovateľ má povinnosť presne vymedziť dôvody kasačnej sťažnosti, aby spĺňali kvalitatívne\npožiadavky kladené zákonom. Tento možno na prvý pohľad príliš formálny príkaz nie je samoúčelný, ale\nje vyjadrením toho, že kasačný súd sa má v zmysle zákonnej úpravy vo svojich rozhodnutiach zaoberať\ndôvodmi, ktoré má povinnosť konkrétne uviesť právny zástupca, ktorý je na to kvalifikovaný svojím\nvzdelaním a profesiou, a nie dôvody prípustnosti a dôvodnosti kasačnej sťažnosti ako mimoriadneho\nopravného prostriedku, sám vyhľadávať. (Baricová, J., Fečík, M., Števček, M., Filová, A. a kol.: Správny\nsúdny poriadok. Komentár. Bratislava: C. H. Beck, 2018, s. 1622).\n45. Keďže kasačná sťažnosť má slúžiť predovšetkým na nápravu výnimočných najzávažnejších\nprocesných pochybení, t.j. zmätočných rozhodnutí a riešenie otázok zásadného právneho významu a\nzjednocovanie judikatúry so svojím nezameniteľným vplyvom na posilňovanie princípu právnej istoty, z\ntohto hľadiska nie je prípustné, aby sťažovateľ, povinne zastúpený kvalifikovaným právnym zástupcom,\npoukázal v kasačnej sťažnosti na svoje podania pred krajským súdom, ale musí v sťažnostných bodoch\nv prvom rade odôvodniť prípustnosť kasačnej sťažnosti tak, aby kasačný súd mal základ pre svoje\nrozhodnutie o tom, či kasačná sťažnosť je spôsobilá vyvolať ten procesný následok, že ju kasačný\nsúd vecne prejedná. (Baricová, J., Fečík, M., Števček, M., Filová, A. a kol.: Správny súdny poriadok.\nKomentár. Bratislava: C. H. Beck, 2018, s. 1622, 1623).\n46. Skutočnosť, že správne orgány od sťažovateľa žiadali, aby uviedol a preukázal skutkové\nokolnosti, na základe ktorých došlo k doručovaniu sporných poštových zásielok na adresu advokátskej\nkancelárie sťažovateľa, nemožno považovať za „presun dôkazného bremena zo správneho orgánu na\nsťažovateľa“, keď správne orgány sú povinné vychádzať zo základného princípu materiálnej pravdy a\nzistiť všetky skutkové okolnosti prejednávanej veci. Naviac, všetky zistené skutkové okolnosti získané\nvlastnou činnosťou správnych orgánov, ako aj zo strany sťažovateľa, boli povinné správne orgány\nvyhodnocovať vo vzájomnej súvislosti. Podľa názoru kasačného súdu, aj takto v preskúmavanej veci\npostupovali.\n47. Správny orgán, v sankčných veciach, nesie, v zásade, dôkazné bremeno a má povinnosť preukázať\núčastníkovi vinu. Povinnosť tvrdení účastníka v správnom konaní, nezbavuje správny orgán zistiť všetky\nrozhodné skutočnosti pre posúdenie a rozhodnutie veci. V súlade s uvedeným aj správne orgány\npostupovali, keď komplexne hodnotili dôkazy predložené účastníkom a skutočnosti zistené vlastnou\nčinnosťou správnych orgánov a vykonaným dokazovaním.\n48. K námietke sťažovateľa o diskriminačnom prístupe správnych orgánov, s poukazom na prípad veci\nO., kasačný súd konštatuje, že táto námietka, tento argument sťažovateľa, nebol obsahom správnej\nžaloby a jeho žalobných bodov, ani obsahom odvolania sťažovateľa proti prvostupňovému správnemu\nrozhodnutiu. Naviac, v kasačnej sťažnosti nebol konkrétne tento argument, táto námietka, špecifikovaná\ntak, aby mohla byť riadne hodnotená a preskúmaná a v konečnom dôsledku, aby bolo možné vyhodnotiť\nči vzhľadom na postup správnych orgánov v prípade inej osoby, možno postup správnych orgánov voči\nsťažovateľovi hodnotiť ako diskriminačný.\n49. Napriek tomu, že sťažovateľ tvrdenia o diskriminačnom postupe správneho súdu videl v postupe\nkrajského súdu, bez opory v právnom poriadku, a bližšie ho nešpecifikoval, kasačný súd nezistil\ndôvodnosť tohto argumentu sťažovateľa, pričom dospel k záveru, že správnymi orgánmi vykonané\ndokazovanie preukázalo, že žalobca porušil povinnosti advokáta.\n50. Vo vzťahu k dôvodu kasačnej sťažnosti, že krajský súd rozhodol na základe nesprávneho právneho\nposúdenia veci (kasačný dôvod podľa § 440 ods. 1 písm. g/ SSP), musí kasačný súd, s prihliadnutím na\nzásadu kontinuálneho výkonu štátnej moci (čl. 1 ods. 1 veta prvá ústavy Slovenskej republiky), zdôrazniť,\nže doterajšia ustálená judikatúra Najvyššieho súdu Slovenskej republiky chápe takto sformulovaný\nsťažnostný dôvod zakotvený v § 440 ods. 1 písm. g/ SSP vo vzťahu k meritu prejednávanej veci, t.j. na\nprvom mieste ako nesprávnu aplikáciu právnej normy (hypotéza ako právny skutkový stav a dispozícia)\nna riadne zistený faktický skutkový stav vyplývajúci z merita veci, na druhom mieste ako nesprávny výber\nustanovenia a v neposlednom rade ako nesprávny výber právneho predpisu. Nesprávnym právnym\nposúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych\n\npredpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis, alebo ak síce aplikoval správny právny\npredpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo, ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne\nprávne závery.\n51. Kasačný súd nezistil pochybenia správneho súdu v právnej kvalifikácii veci ani nezistil porušenie\npráva sťažovateľa na spravodlivý proces, ktorý spočíval (podľa sťažovateľa), v nedostatočnom\nzdôvodnení rozsudku správneho súdu. Kasačný súd konštatuje, že správny súd sa vysporiadal so\nvšetkými žalobnými bodmi, svoje rozhodnutie riadne a náležite zdôvodnil. Kasačný súd sa stotožňuje s\nprávnymi závermi správneho súdu a tým aj závermi vyplývajúcimi z rozhodnutí žalovaného v spojení s\nrozhodnutím prvostupňového správneho orgánu a konštatuje, že rozhodnutie krajského súdu zodpovedá\nprávu sťažovateľa na spravodlivý proces, keď kasačný súd nezistil pochybenia v postupe správnych\norgánov a kasačnou sťažnosťou napadnutého rozsudku správneho súdu, pochybenia v procesnom\npostupe krajského súdu.\n52. Sťažovateľ v podanej kasačnej sťažnosti neuviedol žiadne relevantné argumenty, pre ktoré by\nbolo potrebné dospieť k záveru o nesprávnosti právneho záveru správneho súdu, keď správny súd sa\ndostatočným a náležitým spôsobom vysporiadal s obsahom žaloby, pričom s jeho právnym posúdením\nvo veci sa stotožnil aj kasačný súd. Správne orgány vykonali vo veci dostatočné dokazovanie, čo je\nzrejmé z pripojeného administratívneho spisu, z ktorého nepochybne vyplývajú skutkové zistenia a\nprávne konzekvencie, obsiahnuté v rozhodnutiach žalovaného a prvostupňového správneho orgánu,\npreto kasačný súd kasačnú sťažnosť žalobcu zamietol postupom podľa § 461 SSP.\n53. Žalobca v kasačnom konaní nemal úspech, preto mu právo na náhradu trov kasačného konania\nnevzniká (§ 167 ods. 1 SSP a § 467 ods. 1 SSP a contrario), pričom neboli splnené zákonné podmienky\npre priznanie trov kasačného konania žalovanému (§ 168 a 467 ods. 1 SSP).\n54. Toto rozhodnutie prijal senát kasačného súdu v pomere hlasov 3:0 (§ 139 ods. 4 SSP).\nPoučenie:\nProti tomuto rozsudku opravný prostriedok nie je prípustný.", "vazby": {}, "cituje": [], "citovane_v": []}