{"guid": "8a6e1879-d6eb-433e-b1ce-c49ba248a1a5:56aa6780-d832-4003-924d-379d671bbc27", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2020:1016200190.1", "spisova_znacka": "3Sžfk/8/2019", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Sžfk/8/2019 z 26. 2. 2020", "citacia": "rozsudok Najvyššieho súdu SR z 26. februára 2020, sp. zn. 3Sžfk/8/2019, ECLI:SK:NSSR:2020:1016200190.1", "identifikacne_cislo": "1016200190", "sud": {"guid": "sud_100", "nazov": "Najvyšší súd", "typ": "najvyssi", "slug": "najvyssi-sud"}, "sudca": "Mgr. Viliam Pohančeník", "datum_vydania": "2020-02-26", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Iná povaha rozhodnutia"], "oblast": ["Správne právo"], "podoblast": ["Ostatné"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1992/511/#paragraf-15.odsek-12", "nazov": "§ 15 ods. 12 zákona č. 511/1992 Zb.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/511/#paragraf-15.odsek-12", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/511-1992/paragraf-15"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1992/511#paragraf-15"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/56aa6780-d832-4003-924d-379d671bbc27", "zdroj": "infosud", "url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2020:1016200190.1", "api_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2020:1016200190.1", "text_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2020:1016200190.1/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nNajvyšší súd\n3Sžfk/8/2019\n1016200190\n26. 02. 2020\nMgr. Viliam Pohančeník\nECLI:SK:NSSR:2020:1016200190.1\n\nROZSUDOK V MENE\nSLOVENSKEJ REPUBLIKY\nNajvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu Mgr. Viliama Pohančeníka (sudca\nspravodajca) a sudcov JUDr. Ivana Rumanu a JUDr. Eriky Čanádyovej, v právnej veci žalobkyne: R. M.,\nnar. XX.XX.XXXX, XXX V., XXX XX, FL, F., zastúpená Mgr. Mariánom Szeteiom, advokátom, Lesná 28,\nTomášov, proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, Lazovná 63, Banská Bystrica,\no preskúmanie rozhodnutia žalovaného č. 1732428/2015 zo dňa 03.12.2015, v konaní o kasačnej\nsťažnosti žalobkyne proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave č. k. 1S/24/2016-147 zo dňa 27.09.2018,\ntakto\nrozhodol:\nKasačnú sťažnosť z a m i e t a.\nÚčastníkom právo na náhradu trov kasačného konania n e p r i z n á v a.\nodôvodnenie:\nI.\n1. Daňový úrad Spišská Nová Ves vykonal u daňového subjektu - žalobkyne kontrolu dane z príjmov\nfyzickej osoby za rok 2008, o výsledku ktorej vyhotovil protokol č. 732/320/12562/2010/Mrtk zo dňa\n19.03.2010 (ďalej aj len ,,Protokol“), ktorý bol podľa § 15 ods. 12 zákona č. 511/1992 Zb. o správe daní\na poplatkov a o zmenách v sústave územných finančných orgánov (ďalej aj len ,,zákon o správe daní“)\nso zástupcom daňového subjektu prerokovaný a doručený spolu s dodatkom dňa 31.03.2010.\n2. Na základe Protokolu správca dane vydal dodatočný platobný výmer č. 732/230/15622/10/Hme zo\ndňa 09.04.2010, ktorým podľa § 44 ods. 6 písm. b) bod 1 zákona o správe daní vyrubil žalobkyni rozdiel\ndane z príjmov fyzickej osoby za rok 2008 v sume 143 424,98 euro. Daňové riaditeľstvo SR na základe\nodvolania žalobkyne rozhodnutím č. 1/223/11988-76596/2010/999541-r zo dňa 02.07.2010 (ďalej aj\nlen ,,zrušujúce rozhodnutie č. 1“) dodatočný platobný výmer zrušilo a vec vrátilo na ďalšie konanie a\nrozhodnutie.\n3. Dňa 22.07.2010 Daňové riaditeľstvo SR vydalo podnet na opakovanú daňovú kontrolu, ktorá bola\nzačatá dňa 25.08.2010. Na základe výsledkov opakovanej daňovej kontroly správca dane vyhotovil\nprotokol č. 9812401/5/3612877/2014/Mrtk zo dňa 24.04.2014 a vydal dodatočný platobný výmer\nč. 9812401/5/5174518/2014 zo dňa 25.11.2014, proti ktorému podal zástupca daňového subjektu\nodvolanie. Finančné riaditeľstvo SR rozhodnutím č. 1100303/1/135942/2015/5307 zo dňa 30.03.2015\n(ďalej aj len ,,zrušujúce rozhodnutie č. 2“) zrušilo rozhodnutie Daňového úradu Košice, pobočka Spišská\nNová Ves, č. 9812401/5/5174518/2014 zo dňa 25.11.2014 a vec vrátilo na ďalšie konanie a rozhodnutie.\n\n4. Na základe zrušujúceho rozhodnutia č. 2 vykonal miestne príslušný správca dane, Daňový úrad\nBratislava (ďalej aj len ,,daňový úrad“ alebo ,,správca dane“), v nadväznosti na § 165b ods. 1 zákona\n563/2009 Z. z. o správe daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení\nneskorších predpisov (ďalej aj len ,,daňový poriadok“) vyrubovacie konanie.\n5. Z Protokolu č. 732/320/12562/2010/Mrtk zo dňa 19.03.2010 vyplýva, že žalobkyňa v daňovom priznaní\nk dani z príjmov fyzickej osoby za zdaňovacie obdobie 2008 priznala daň v sume 0,- Sk, čo je o 4 320\n821,- Sk menej, ako zistil správca dane daňovou kontrolou; t. j. v prepočte menej o sumu 143 424,98\neuro. V daňovom priznaní za zdaňovacie obdobie roka 2008 daňový subjekt priznal ostatné príjmy podľa\n§ 8 ods. 1 písm. e) zákona č. 595/2003 Z. z. o dani z príjmov (ďalej aj len ,,zákon č. 595/2003 Z. z.“\nalebo ,,zákon o dani z príjmov“) - príjmy z prevodu cenných papierov vo výške 3 239 960,- Sk z predaja\nvlastného podniku (SIPOG, a.s., IČO 36 196 797), v ktorom mal 5% - ný podiel (ďalej aj len ,,SIPOG,\na.s.“), v ktorej boli manželia U. M. a R. M. jedinými akcionármi. V daňovom priznaní za zdaňovacie\nobdobie roka 2008 si žalobkyňa uplatnila výdavky vo výške 3 217 339,- Sk. Spoločnosť SIPOG, a.s.\nbola právnym nástupcom zanikajúcej spoločnosti ROVA-SK, a.s. Akcie spoločnosti boli odpredané\nspoločnosti Lindab AB, súkromná akciová spoločnosť existujúca podľa práva Švédskeho kráľovstva,\nzapísaná na Švédskom úrade pre registráciu spoločností pod registračným číslom 556068-2022 so\nsídlom Bastad, Švédsko. Akcie boli odpredané za dohodnutú trhovú cenu 22 081 900,- euro, počet\npredaných akcií - 8 000, cena jednej akcie - 2 750,- euro na základe Zmluvy o kúpe akcií zo dňa\n06.05.2008 v znení Dodatku č. 1 ku Zmluve o kúpe akcií zo dňa 11.09.2008 (ďalej aj len ako „Zmluva“).\n6. Podľa výpisu zo Strediska cenných papierov SR manželia R. M. a U. M. nadobudli cenné papiere\nspoločnosti SIPOG, a. s. podľa jednotlivých emisií:\n- 100 akcií vydaných dňa 25.09.2000\n- 280 akcií vydaných dňa 14.02.2002, tieto dve emisie boli obstarané za vlastné prostriedky\n- 7 620 akcií vydaných dňa 05.11.2007, ktoré boli obstarané z nevyplateného zisku a bolo ním navýšené\nzákladné imanie spoločnosti SIPOG, a.s.\n7. Podľa výpisu z Obchodného registra spoločnosť SIPOG, a.s. mala výšku základného imania 80 000\n000,- Sk, počet akcií 8 000, menovitá hodnota jednej akcie: 10 000 Sk.\n8. Dňa 14.03.2000 vznikla spoločnosť PLECHPROFIL, a. s., IČO: 26 196 797, s počtom zaknihovaných\nakcií 100, menovitá hodnota jednej akcie bola 10 000,- Sk. Od 02.12.2001 sa zmenilo obchodné\nmeno spoločnosti na Plechprofil, a.s. s počtom zaknihovaných akcií 380 a menovitou hodnotou jednej\nakcie 10 000,- Sk. Táto spoločnosť zmenila obchodné meno od 24.04.2007 na SIPOG, a.s. s počtom\nzaknihovaných kmeňových akcií 8 000 a menovitou hodnotou jednej akcie: 10 000,- Sk.\n9. Dňa 06.05.2008 bola uzavretá Zmluva o kúpe akcií medzi U. M. a R. M. ako „Predávajúcimi“ na jednej\nstrane a Lindab AB, súkromnou akciovou spoločnosťou existujúcou podľa práva Švédskeho kráľovstva,\nso sídlom vo Švédsku ako „Kupujúcim“ na strane druhej.\n10. V tejto zmluve sa v bode 3.2.1 zmluvné strany dohodli, že celková základná kúpna cena za všetky\npredávané akcie bude vo výške 22 000 000,- euro a základná kúpna cena jednej akcie podľa bodu 3.2.2\nuvedenej zmluvy bude vo výške 2 750,- euro za každú predávanú akciu.\n11. V Dodatku č. 1 ku Zmluve o kúpe akcií zo dňa 11.09.2008 zmluvné strany upravili kúpnu cenu. V\nbode 1.1 sa dohodli, že základná kúpna cena bude 22 081 900,- euro a bude pozostávať z:\na) kúpna cena vo výške 18 081 900,- euro (ďalej aj len „Realizačná kúpna cena“), ktorú kupujúci\nzaplatí predávajúcim pri Realizácii prostredníctvom tzv. prevodového účtu Prevodného agenta, pričom\nRealizačná kúpna cena je prerozdelená na Predávané akcie tak, ako je uvedené v Prílohe č. 1 Dodatku,\nb) dodatočná kúpna cena vo výške 2 000 000,- euro, ktorú kupujúci zaplatí predávajúcim po uplynutí\ndoby, ktorá začne Dňom realizácie a uplynie dňom prvého výročia Dňa podpisu za podmienky, že nebude\nvykonaná Porealizačná úprava podľa pododseku 3.3.1 (a) Zmluvy o kúpe akcií, pričom Prvá dodatočná\nkúpna cena je prerozdelená na Predávané akcie tak, ako je uvedené v tabuľke 2A v prílohe č. 2 tohto\nDodatku, a\nc) dodatočná kúpna cena vo výške 2 000 000,- euro (ďalej aj len „Druhá dodatočná kúpna cena“\na spoločne s Prvou dodatočnou kúpnou cenou „Dodatočné kúpne ceny“), ktorú kupujúci zaplatí\npredávajúcim po uplynutí doby, ktorá začne Dňom realizácie a uplynie dňom druhého výročia Dňa\n\nrealizácie, a to za podmienky, že nebude vykonaná žiadna Porealizačná úprava, pričom Druhá\ndodatočná kúpna cena je prerozdelená na Predávané akcie tak, ako je uvedené v tabuľke 2B v prílohe\nč. 2 tohto Dodatku.\n12. Základná kúpna cena jednej akcie v Dodatku upravená nie je, upravená je v tabuľke, ktorá je prílohou\nč. 2 k Dodatku č. 1 k Zmluve o kúpe akcií zo dňa 11. septembra 2008.\n13. Prerozdelenie realizačnej kúpnej ceny daňovým subjektom podľa Prílohy č. 1 k Dodatku č. 1 ku\nZmluve o kúpe akcií je nasledovné:\npredávajúci (R. M.)\nISIN počet akcií Celková cena za daný balík akcií v EUR Cena za jednu akciu v EUR\nS K 1110004084 (rok 2000) 5 209 600,- 41 920,SK 1110002021 (rok 2003) 14 587 000,- 41 928,571\nSK1110013275 (rok 2007) 381 107 000,- 280,839\n14. Daňový subjekt stanovil rozdielnu predajnú cenu za jednotlivé akcie. Cena za jednu akciu z prvej\nemisie rok 2000 bola u R. M. stanovená v sume 41 920,- euro, cena za jednu akciu z druhej emisie\nrok 2003 bola stanovená v sume 41 928,571,- euro a cena jednej akcie z tretej emisie rok 2007 bola\nstanovená v sume 280,839 euro.\n15. R. M. do daňového priznania za rok 2008 uviedla príjmy vo výške 3 239 960,- Sk, čo predstavuje\n107 000,- euro a príjmy za akcie vo výške 796 600,- euro (209 600 + 587 000) oslobodila v zmysle §\n4 ods. 1 písm. d) zákona č. 366/1999 Z. z.\n16. Príjmy z predaja cenných papierov z prvej a druhej emisie, ktoré boli obstarané do 31.12.2003,\npodliehali oslobodeniu od dane z príjmov podľa § 4 ods. 1 písm. d) zákona č. 366/1999 Z. z. o daniach\nz príjmov. Príjmy z predaja cenných papierov obstaraných po 01.01.2004 nepodliehajú oslobodeniu.\n17. Z dokladov vyplýva, že všetky akcie boli spolu predané v ten istý deň 12.09.2008.\n18. Na základe takto zisteného skutkového stavu správca dane rozhodnutím č. 1459999/2015 zo dňa\n24.09.2015 (ďalej aj len ,,prvostupňové rozhodnutie“) podľa § 98 ods. 5 daňového poriadku vyrubil\nžalobkyni rozdiel dane v sume 143 424,98,- euro na dani z príjmov fyzickej osoby podľa zákona č.\n595/2003 Z. z. za zdaňovacie obdobie roka 2008.\n19. Proti tomuto rozhodnutiu podala žalobkyňa odvolanie. Namietala najmä nerešpektovanie zmluvnej\nvoľnosti strán, že napadnuté rozhodnutie vychádzalo z nezákonného skoršieho rozhodnutia žalovaného,\nzmeškanie zákonných lehôt, nezákonné predĺženie lehoty, zmätočnosť vedenia konania, porušenie § 3\nods. 2 a 3 a § 63 ods. 5 daňového poriadku, nerešpektovanie záväznosti názoru nadriadeného orgánu,\nnezákonnosť Protokolu a dodatku k Protokolu, hmotnoprávne pochybenia daňového úradu vo vzťahu k\nmiestnej príslušnosti, nepresnosti v skutkových tvrdeniach, výklad § 2 písm. c) zákona č. 595/2003 Z.\nz., ako aj stanovenie cien dotknutých akcií.\n20. Žalovaný rozhodnutím č. 1732428/2015 zo dňa 03.12.2015 (ďalej aj len ,,napadnuté rozhodnutie“)\npotvrdil rozhodnutie orgánu verejnej správy prvého stupňa. V odôvodnení poukázal najmä na\nnasledovné skutočnosti. V súvislosti s nepresnosťami v skutkových tvrdeniach na zrejmé chyby v písaní,\nvo vzťahu k tomu, že rozhodnutie vychádza z nezákonného skoršieho rozhodnutia žalovaného, poukázal\nna to, že žalobkyňa mala možnosť podať žalobu proti uvedenému rozhodnutiu, čo však neurobila.\nNamietanie zmeškania zákonných lehôt považoval za zmätočné, nakoľko žalobkyňa nekonkretizovala,\nktoré rozhodnutia a ktoré dátumy lehôt považuje za sporné. K predĺženiu lehoty uviedol, že využitie\ntohto inštitútu je vecou úvahy správcu dane a spadá pod právomoc odvolacieho orgánu, pričom právna\núprava do procesu posúdenia jeho opodstatnenia nepredpokladá zapojenie daňového subjektu, avšak\ntento môže v priebehu výkonu kontroly uplatniť námietku nečinnosti a prieťahov v konaní, čo však\nžalobkyňa nevyužila. K námietke zmätočnosti vedenia konania, porušenia § 3 ods. 2 a 3 a § 63 ods. 5\ndaňového poriadku a nerešpektovania záväznosti názoru nadriadeného orgánu poukázal na dôkazné\nbremeno žalobkyne a povinnosť poskytnutia súčinnosti a v tejto súvislosti ozrejmil, že správca dane\n\nopakovane zasielal žalobkyni výzvu na predloženie požadovaných dokladov, pričom táto reagovala\nvyjadrením, že predmetné doklady má správca dane k dispozícii, nakoľko sú v spise, čo však správca\ndane vyhodnotil ako nepravdivé tvrdenie, nakoľko tieto doklady sa v spise nenachádzali, keďže z\nProtokolu je zrejmé, že tieto boli daňovému subjektu vrátené. Správca dane nekonal v rozpore s\ndaňovým poriadkom. Žalobkyňa nekonkretizovala v čom malo spočívať porušenie zásad daňového\nkonania, taktiež nekonkretizovala, voči ktorému rozhodnutiu smeruje časť námietky o nerešpektovaní\nnázoru nadriadeného orgánu. Žalovaný nezistil ani porušenie § 63 ods. 5 daňového poriadku, nakoľko\nprvostupňové rozhodnutie obsahuje vyčerpávajúce odôvodnenie výroku. K namietanej nezákonnosti\nProtokolu a dodatku k Protokolu uviedol, že daňový subjekt obdržal protokol, mal možnosť vyjadriť sa k\nnemu, pričom tak aj učinil, v nadväznosti na čo bol vydaný dodatok k protokolu, v ktorom správca dane\nzotrval na svojich záveroch. Samotné prerokovanie Protokolu sa uskutočnilo za účasti splnomocneného\nzástupcu daňového subjektu, o čom bola aj spísaná zápisnica, podpísaná zúčastnenými stranami.\nArgumentáciu porušením ústavných princípov a princípov daňového poriadku považoval za irelevantnú,\nnakoľko daňový subjekt nekonkretizoval, v čom vidí ich porušenie. Zmenu miestnej príslušnosti, ktorú\nnamietala žalobkyňa, odôvodnil s poukazom na relevantné ustanovenia daňového poriadku tým, že v\ndanom prípade došlo k zmene trvalého pobytu žalobkyne, v dôsledku čoho nebolo možné určiť miestnu\npríslušnosť a v takom prípade je príslušným Daňový úrad Bratislava. Vo vzťahu k zrejmému omylu pri\ncene akcií poukázal na to, že správca dane vychádzal zo Zmluvy v znení jej dodatku a tento zrejmý omyl\nnemá vplyv na podstatu veci. Pri určení cien poukázal na informácie ohľadom dotknutých obchodných\nspoločností vo vzťahu k výške zisku, počte a hodnote akcií, ďalej na znalecký posudok, vyhotovený pri\ndaňovej kontrole, na Zmluvu a Dodatok k nej, taktiež na stanovisko Ministerstva financií SR k odpredaju\ncenných papierov v súvislosti s oslobodením od dane. Pre určenie matematickej, resp. štatistickej\npriemernej predajnej ceny jednej akcie bol vyčíslený priemer, t. j. bola určená stredná hodnota ako\nčíselná charakteristika slúžiaca na meranie úrovne (hladiny) štatistického rozdelenia hodnôt, pomocou\nktorej možno nahradiť a zovšeobecniť hodnoty štatistického súboru (predané akcie). Keďže išlo o\nvýpočet priemeru v rámci konečného súboru, bolo uvažované s celkovým počtom predaných akcií.\nNakoľko predaj všetkých akcií bol uskutočnený, napriek rovnakým menovitým hodnotám, v rôznych\npredajných cenách, a to podľa roku nadobudnutia, priemer bol vypočítaný ako vážený aritmetický\npriemer, kde ako hladina bola stanovená príslušná predajná cena a ako frekvencia bol stanovený počet\npredaných akcií v príslušnej predajnej cene. Poukázal na to, že správca dane nerozporoval zmluvnú\nvoľnosť, avšak táto nezbavuje zmluvné strany správnej aplikácie daňových predpisov, obzvlášť ak\npredmet zmluvy - plnenie indikuje účelové zaobchádzanie, znižovanie daňovej povinnosti alebo konanie,\npri ktorom dochádza k nevhodnej účelovej aplikácii daňového správa spôsobom, ktorý predstavuje\njeho zneužitie. Stotožnil sa s postupom správcu dane, ktorý pri výpočte uplatnil vážený aritmetický\npriemer, nakoľko takýto postup je logický a odôvodňovali ho najmä skutočnosti, že všetky akcie mali\nrovnakú menovitú hodnotu, predaj bol realizovaný len v jeden deň, zmluvne bola dojednaná rovnaká\ncena za akciu pri všetkých emisiách. Za rozhodujúcu považoval skutočnosť, že Dodatok k Zmluve bol\nzmluvnými stranami uzatvorený až po tom, ako obdržali stanovisko Ministerstva financií SR. V zmysle\nDodatku ,,Prerozdelenie kúpnej ceny“ inicioval výlučne predávajúci (daňový subjekt) aj so záväzkom\nsľubu odškodnenia.\nII.\n21. Žalobkyňa podala proti napadnutému rozhodnutiu správnu žalobu, o ktorej rozhodol Krajský súd v\nBratislave rozsudkom č. k. 1S/24/2016-147 zo dňa 27.09.2018 tak, že žalobu zamietol a účastníkom\nkonania náhradu trov konania nepriznal.\n22. Navrhovala, aby krajský súd zrušil rozhodnutie žalovaného, nakoľko rozhodnutím a postupom\nžalovaného, ako aj daňového úradu, bola ukrátená na svojich právach a právom chránených záujmoch,\na preto sa domáhala preskúmania zákonnosti týchto rozhodnutí a postupov.\n23. Nezákonnosť rozhodnutia a postupu žalovaného odôvodnila rozsiahlo nasledujúcimi žalobnými\ndôvodmi:\n· princíp právneho štátu (čl. 1 ods. 1 Ústavy SR)\n· princíp legality (čl. 2 ods. 2 Ústavy SR)\n· princíp rovnosti účastníkov (čl. 47 ods. 3 Ústavy SR)\n· čl. 46 ods. ods. 1 Ústavy SR\n· zásada zákonnosti (§ 2 ods. 1 zákona o správe daní)\n\n· zásada objektívnej pravdy (§ 2 ods. 3 zákona o správe daní)\n· zásada rovnosti (§ 2 ods. 7 zákona o správe daní)\n· zásada súčinnosti (§ 2 ods. 7 zákona o správe daní)\n· daňové konanie začalo bez prvej inštancie, prakticky odvolacím konaním\n· počas daňovej kontroly ako aj daňového konania postupom daňového úradu bola žalobkyni odopretá\nmožnosť oboznámiť sa s tým, v čom daňový úrad vidí obchádzanie zákona a vyjadriť sa k obchádzaniu\nzákona,\n· daňový úrad v Protokole len konštatoval, že ide o účelovú dohodu, a to bez ďalšieho právneho\nzdôvodnenia a bez uvedenia konkrétnych zákonných ustanovení,\n· konaním daňového úradu jej bola odopretá možnosť konať pred orgánom Slovenskej republiky,\n· daňový úrad prvýkrát až vo svojom rozhodnutí uviedol podrobnejšiu ekonomickú teóriu, ku ktorej mala\nžalobkyňa prvú možnosť vyjadriť sa až v odvolacom konaní,\n· nevysporiadanie sa so všetkými skutočnosťami, námietkami, pripomienkami a navrhovanými dôkazmi,\nčo malo za následok nedostatočné zistenie skutkového a právneho stavu, a taktiež nedostatočné\nodôvodenie rozhodnutia daňového úradu,\n· bezdôvodné, t.j. nezákonné predlžovanie zákonných lehôt,\n· daňový úrad sa vo vyrubovacom konaní nevysporiadal s písomnými pripomienkami žalobkyne, ktorými\nsa nezaoberal ani vo svojom rozhodnutí (porušenie § 63 ods. 5 daňového poriadku),\n· vo veci konal a rozhodnutie vydal nepríslušný správca dane (porušenie § 68 ods. 1 daňového poriadku),\n· nevykonanie riadneho a úplného dokazovania (porušenie § 24 ods. 2 daňového poriadku),\n· nezistenie úplného skutkového stavu (porušenie § 24 ods. 2 daňového poriadku),\n· neriadenie sa záväzným stanoviskom Daňového riaditeľstva SR (porušenie § 74 ods. 4 daňového\nporiadku),\n· nedodržanie lehoty na vydanie rozhodnutia (porušenie § 30a, § 44 ods. 6 zákona o správe daní, § 65\nods. 1,2 a § 68 ods. 3 daňového poriadku),\n· daňový úrad sa v konaní odvolával na nezákonný protokol z opakovanej kontroly (porušenie § 74 ods.\n4 daňového poriadku),\n· nezákonné upovedomenie o predĺžení lehoty (porušenie § 65 ods. 3 daňového poriadku),\n· arbitrárne ocenenie akcií (porušenie čl. 2 ods. 2 Ústavy SR),\n· zmätočné odôvodnenie (porušenie § 63 ods. 5 daňového poriadku),\n· v odôvodnení absentujú ustanovenia zákona, podľa ktorých sa rozhodovalo (porušenie § 63 ods. 5\ndaňového poriadku), ako aj absencia zákonného ustanovenia, ktoré mala žalobkyňa v zmysle § 39\nzákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník (ďalej aj len ,,OZ“) svojím konaním porušiť a obísť,\n· v odôvodnení absentujú skutočnosti, ktoré boli podkladom rozhodnutia (porušenie § 63 ods. 5\ndaňového poriadku),\n· odôvodenie je na mnohým miestach nezrozumiteľné (porušenie § 63 daňového poriadku),\n· vyzývanie na predloženie dokladov, ktoré preukázateľne mal k dispozícii, nezákonné a nenáležité\nzdôvodnenie výzvy, neuvedenie dôvodu, prečo žiada doklady, ktoré už sú v spise a ktoré ako dôkaz\nboli vykonané,\n· daňový úrad sa nevysporiadal s navýšením kúpnej ceny o 81 900,- euro,\n· žalovaný dospel k piatim rozličným cenám za jeden kus tej istej akcie,\n· a mnohé ďalšie.\n24. Namietala s poukazom na § 68 ods. 1 daňového poriadku miestnu príslušnosť daňového úradu.\nUvedené považuje za špeciálne ustanovenie, podľa ktorého vyrubovacie konanie má vykonať správca\ndane, ktorý začal daňovú kontrolu, v danom prípade teda Daňový úrad Košice, pobočka Spišská Nová\nVes. Neuplatňuje sa všeobecné ustanovenie § 7 ods. 1 a 3 daňového poriadku. Príslušnosť daňového\núradu namietala z dôvodu, že tento nedisponuje bezprostrednými znalosťami o danej veci, obzvlášť tými,\nktoré vyplynuli z daňovej kontroly, pričom na tieto účely by ju v zásade musel sám vykonať znova, čo by\nbolo v rozpore s § 3 ods. 2 daňového poriadku, upravujúcom vybavenie veci bez zbytočných prieťahov.\n25. Napadnuté rozhodnutie vychádza z nezákonného rozhodnutia žalovaného, nakoľko zrušujúcim\nrozhodnutím č. 2 zrušil rozhodnutie Daňového úradu Košice č. 9812401/5/5174518/2014 zo dňa\n25.11.2014 a vec mu vrátil na ďalšie konanie, pričom ako jediný dôvod uviedol, že nemohla byť vykonaná\nopakovaná kontrola, ale správca mal pokračovať vo vyrubovacom konaní, avšak neuviedol konkrétne\nzákonné ustanovenia. Nesúlad podnetu na opakovanú kontrolu neodôvodnil konkrétnymi zákonnými\nustanoveniami a nezdôvodnil ho, čo má za následok nepreskúmateľnosť a nezákonnosť zrušujúceho\n\nrozhodnutia č. 2. V tomto videla žalobkyňa nezákonnosť vyrubovacieho konania, ako aj prvostupňového\nrozhodnutia.\n26. K namietanej nezákonnosti Protokolu uviedla, že tento neexistuje. Spochybnila tvrdenie žalovaného,\nže jej právny zástupca ho odmietol podpísať a uviedla, že ho uvádza prvý krát až v napadnutom\nrozhodnutí. Nie je tak uvedené v zápisnici o ústnom pojednávaní zo dňa 31.03.2010 ani v dodatočnom\nplatobnom výmere. Na predmetnom ústnom pojednávaní nebol Protokol právnemu zástupcovi\npredložený, ale mu bol predložený nový protokol vo forme dodatku, pričom tento odmietol podpísať, ako\nje aj uvedené v zápisnici. Pôvodný Protokol žalobkyni na pojednávaní nebol predložený. Rozporovala aj\ntvrdenie, že počas pojednávania bola oboznámená s výsledkom a priebehom daňovej kontroly, nakoľko\ntoto nie je uvedené v predmetnej zápisnici. S poukazom na § 15 ods. 11 písm. i), k) a l) zákona o\nspráve daní namietala absenciu obligatórnych náležitostí Protokolu. Neexistenciou Protokolu a tým,\nže nebol prejednaný odôvodňovala to, že daňová kontrola neskončila v zákonnej 6 mesačnej lehote\nv rozpore s § 15 ods. 17 zákona o správe daní. Ide o nezákonné predĺženie lehoty a napadnuté\nrozhodnutie je nepreskúmateľné, nakoľko týmto sa žalovaný nezaoberal. Pri Protokole a to aj vo vzťahu\nk prvostupňovému rozhodnutiu poukázala na rozdielne kurzy pri prepočte Sk na euro, kedy v jednom\nprípade daňový úrad použil kurz 30,126,- Sk/euro a v druhom prípade 30,280,- SK/euro, pričom ani\non ani žalovaný neodôvodnili takéto použitie právnym predpisom. Z procesného hľadiska poukázala\nna nedodržanie 8 dňovej lehoty podľa § 15 ods. 10 druhá veta zákona o správe daní, nakoľko daňový\núrad jej doručil výzvu spolu s Protokolom dňa 19.03.2010 a deň prerokovania určil dňa 31.03.2010.\nĎalej namietala rozpor medzi závermi Protokolu a prvostupňového rozhodnutia. Výsledky Protokolu\nnezodpovedajú záverom prvostupňového rozhodnutia. Uvedené tvorí vážny procesný nedostatok,\nnakoľko daňový úrad v priebehu vyrubovacieho konania nevykonal ďalšie skutkové zisťovanie ani\ndokazovanie. S rozdielnosťou záverov sa nevysporiadal ani v odôvodnení prvostupňového rozhodnutia.\n27. Rozporovala, že daňové konanie začalo pre ňu bez prvej inštancie prakticky odvolacím konaním,\nčím bol porušený princíp dvojinštančnosti daňového konania. S metódou ohodnotenia akcií, s teóriami\nohodnocovania akcií, s tým, že list z MF SR mal byť akýmsi impulzom na uzavretie Dodatku, s § 39 OZ,\ns tým, ako si daňový úrad vysvetľuje bod 3.1 Dodatku, sa po prvýkrát oboznámila až v prvostupňovom\nrozhodnutí a teda nemala možnosť sa k nim počas konania na prvom stupni vyjadriť.\n28. Uviedla, že daňový úrad vo vyrubovacom konaní nerealizoval dokazovanie, pričom toto neprebehlo\nani počas daňovej kontroly. Avšak správca dane je povinný zabezpečiť zistenie úplného skutkového\nstavu na účely určenia daňovej povinnosti. Neboli preskúmané jej pripomienky k Protokolu a nebolo\nvykonané dokazovanie za účelom preukázania účelovosti dohody o cene, rozporu konania žalobkyne so\nzákonom alebo obchádzania zákona. Namietala tak nezistenie úplného skutkového stavu a nedoplnenie\ndokazovania napriek tomu, že tak mal daňový úrad uskutočniť, vychádzajúc zo zrušujúceho rozhodnutia\nč. 1 ako aj rozhodnutia žalovaného o predĺžení lehoty zo dňa 25.08.2015. V tejto súvislosti považovala\nza nesprávne, že neboli vypočutí ňou navrhnutí svedkovia, ktorých výsluchy mali preukázať najmä\nto, ako bola uzavretá Zmluva, ako došlo k uzavretiu dodatku, že tieto dohody nie sú účelové, že\nneobchádzajú ani neporušujú žiadny zákon, aký bol dôvod uzavretia Dodatku, že dohodnutie cien akcií\npodľa Zmluvy v znení Dodatku má logické aj ekonomické a morálne opodstatnenie a že toto dohodnutie\nbolo dobromyseľné. Daňový úrad nevypočul svedkov bez zdôvodnenia a teda ide o závažné porušenie\nústavného princípu zakotveného v čl. 46 ods. ods. 1 Ústavy SR, pretože týmto jej bola odoprená možnosť\nkonať a domáhať sa svojich práv pred štátnym orgánom.\n29. Napáda zmeškanie zákonných lehôt na rozhodnutie. Daňový úrad nevydal rozhodnutie v 15-dňovej\nlehote od 01.04.2010. Je protiústavné, aby daňový úrad pokračoval v konaní v domnení, že plynie\nnová 15-dňová lehota po tom, ako mu je vec vrátená odvolacím orgánom. Zrušujúcim rozhodnutím\nč. 2 nemožno konvalidovať porušenie zákona, t. j. zmeškanie zákonných lehôt. Podľa zrušujúceho\nrozhodnutia č. 2 síce mal daňový úrad pokračovať vo vyrubovacom konaní, ale žalovaný v tomto aj\nuviesť, že daňový úrad už nemôže vydať rozhodnutie vo vyrubovacom konaní z dôvodu uplynutia lehoty\npodľa § 44 ods. 6 zákona o správe daní.\n30. Ani žalovaný nedodržal zákonnú lehotu pre vydanie zrušujúceho rozhodnutia č. 2. Nakoľko sa\nnezaoberal meritom veci, nepotreboval na rozhodnutie 60 dňovú lehotu, keďže nešlo o osobitne zložitý\nprípad. V tejto súvislosti napádala aj nezákonnosť predĺženia lehoty, jednak v rámci daňovej kontroly\na taktiež aj v rámci vyrubovacieho konania. Daňový úrad odôvodňoval žiadosť o predĺženie lehoty na\nukončenie daňovej kontroly tým, že ide o „vysoký objem peňazí, značnú výšku dodatočne vyrubenej\n\ndane\", resp. že ide o komplikovaný prepočet“. V prvostupňovom rozhodnutí a ani v Protokole nie je ani\nzmienka, že daňový úrad počas daňovej kontroly vykonával zložité a časovo náročné analýzy, rozbory a\npod. Podľa § 15 ods. 17 zákona o správe daní musí existovať skutočný dôvod na predĺženie lehoty, ktorý\nvšak daňový úrad nemal a ani nezdôvodnil opodstatnenosť predĺženia lehoty. Predĺženie lehoty bolo\npreto účelové a nezákonné, čo vyplývalo aj z dátumu, kedy bola daná žiadosť o predĺženie vyhotovená,\nt. j. tesne pred koncom lehoty. Ako nezákonné vnímala aj upovedomenie o predĺžení lehoty, nakoľko\nneobsahovalo dôvody, prečo daňový úrad nemohol daňovú kontrolu ukončiť do 6 mesiacov odo dňa jej\nzačatia. Žalobkyňa nesúhlasila s odôvodnením žiadosti o predĺženie lehoty, v zmysle ktorého malo ísť\no mimoriadnu zložitosť prípadu a potreby dokazovania zo strany správcu dane, aby bolo zabezpečené\núplné zistenie skutkového stavu pre vydanie rozhodnutia v súlade so zákonom.\n31. Vo vzťahu k výzve na predloženie dokladov namietala, že tieto sa už v čase výzvy nachádzali\nv spise a ako dôkaz už boli počas daňovej kontroly vykonané. Na výzvu odpovedala, že ju\npovažuje za nezákonnú a taktiež, že dôkazy predloží po tom, ako daňový úrad uvedie dôvod pre\nopätovné dokazovanie toho, čo už raz dokazované bolo. Daňový úrad sa nevysporiadal s jej dôvodmi\nnepredloženia a námietkami, čím došlo k porušeniu ustanovení § 3 ods. 2 a ods. 3 daňového\nporiadku. Uvedenú výzvu považovala za účelovú. Skutočnosť, že správca dane mal predmetné doklady\nv spise preukazuje skutočnosť, že sa na ne odvoláva v prvostupňovom rozhodnutí. To, že sa v\nspise nenachádzajú originály, je irelevantné, pretože originály boli predložené počas daňovej kontroly,\nvykonané ako dôkaz a správca dane si z nich vyhotovil kópie.\n32. Namietala, že rozhodnutie a celé konanie ohľadne daňovej kontroly sú v rozpore so zrušovacím\nrozhodnutím č. 1, ktorým sa zrušil pôvodný dodatočný platobný výmer. Poukázala na to, že daňový\núrad sa v prvostupňovom rozhodnutí nevysporiadal s jej pripomienkami voči Protokolu, čím porušil\nustanovenie § 63 ods. 5 daňového poriadku, a neobsahuje predpísané náležitosti, čo má za následok\njeho nezákonnosť.\n33. Daňový úrad vo svojom rozhodnutí kvalifikoval konanie žalobkyne ako účelovú dohodu o cene, resp.\nže v zmysle § 39 OZ ide o obchádzanie zákona alebo rozpor so zákonom. S týmto sa nestotožnila\na prvostupňové rozhodnutie považovala za zmätočné. Tvrdenie o účelovosti Dodatku spochybnila\nz viacerých dôvodov. Poukázala na to, že otázka cien akcií a ich zdaňovania sa riešila dávno\npred uzavretím Zmluvy a skutočnosť, že sa uvedené riešilo až Dodatkom, bolo výsledkom vážnych\nskutočností, ktoré mali preukázať výpovede navrhovaných svedkov. Správne orgány boli povinné\nnáležite odôvodniť, v čom vidia účelovosť dohody o cene a uviesť presné ustanovenia zákona, ktoré\nupravujú tvrdenú účelovosť. Ceny akcií uvedené v Prílohe č. 1 k Dodatku navrhol kupujúci. Nejde o\núčelovosť, ale o opodstatnené a dobromyseľné konanie s poukazom na vážny a hlavne ekonomický\ndôvod. Uzavretím Dodatku sa zvýšila celková cena za predávané akcie o sumu 81 900,- euro, čo\nje podstatným dôvodom na uzavretie Dodatku a daňový úrad na tento neprihliadal. Sama žalobkyňa\npožiadala o daňovú kontrolu, čo vyvracia účelovosť jej konania.\n34. Poukázala na zmluvnú voľnosť a skutočnosť, že dohodnutie ľubovoľnej ceny za predaj akcií jej\nzaručuje čl. 2 ods. 3 Ústavy SR, na ktorý nadväzujú ustanovenia zákona č. 513/1991 Zb. Obchodný\nzákonník a zákona č. 566/2001 Z. z. o cenných papieroch a investičných službách a o zmene a doplnení\nniektorých zákonov (zákon o cenných papieroch), ktoré nezakazujú kupujúcemu a predávajúcemu\ndohodnúť akúkoľvek kúpnu cenu predávaných akcií, ak sa jedná o predaj tomu istému kupujúcemu a\npredaj sa realizuje v ten istý deň. Prvostupňové rozhodnutie neodôvodnene a protiústavne zasahuje do\nzmluvnej voľnosti účastníkov Zmluvy. Ak by správne orgány vykonali dokazovanie vypočutím svedkov,\ntak by zistili, že odpoveď z Ministerstva financií SR nebola žiadnym impulzom, ktorý mal ovplyvniť jej\nkonanie.\n35. Namietala rozpor v tvrdeniach žalovaného o účelovosti Dodatku, keď v napadnutom rozhodnutí\nna str. 5, 6, 18 a 21 Dodatok neakceptuje a na str. 16, 18, 20 a 22 naopak akceptuje. Uvedené\nmá za následok zmätočnosť a nezákonnosť celého rozhodnutia. Žalovaný uviedol, že daňový úrad\nnerozporoval výsledok zmien obojstranného súhlasu, teda prerozdelenie cien akcií v zmysle Dodatku a\nneskôr uviedol, že určenie rozdielnych cien jednotlivých akcií považuje za úkon, ktorý svojím obsahom\nalebo účelom odporuje osobitnému predpisu (§ 39 OZ). Správne orgány tvrdili, že prerozdelenie cien\nakcií jednotlivých emisií bolo neopodstatnené, a preto to malo negatívny dopad na dane. Ide o nesprávny\nzáver, ktorý nemá oporu vo vykonanom dokazovaní. Poukázala na to, že k navýšeniu základného imania\n\ndošlo zo zisku, z ktorého už raz odviedla daň a týmto navýšením boli práve vydané akcie, ktorých príjem\npodlieha zdaneniu. V tomto prípade by tak došlo k dvojitému zdaneniu, čo by bolo voči nej nespravodlivé\na poškodzujúce.\n36. Uviedla, že pri tvorbe znenia Zmluvy jej manžel vzniesol námietku, že stanovenie kúpnej ceny jednej\nakcie spôsobom, že celková kúpna cena sa vydelí počtom akcií, je voči predávajúcim nespravodlivé,\npretože takýto spôsob stanovenia ceny by predávajúcich poškodil. Kupujúci však chcel z dôvodov na\njeho strane čím skôr uzavrieť Zmluvu. Preto sa dohodli, že budú pokračovať v tvorbe znenia Zmluvy\na otázka ocenenia akcií a prerozdelenia kúpnej ceny bude otvorená. Stanovením cien akcií poverili\naudítorku. Správne orgány opierali rozhodnutia o porušenie § 2 písm. c) a h) a § 8 ods. 1 písm. e)\nzákona o dani z príjmu. Uvádzajú, že tieto ustanovenia žalobkyňa porušila tým, že v daňovom priznaní\nza rok 2008 nepriznala príjem z predaja akcií podniku v sume 26 035 710,- Sk. Tieto ustanovenia zákona\nneupravujú žiadne povinnosti daňových subjektov, preto nemohlo dôjsť k ich porušeniu. Namietala aj\nurčenie ceny za jednu akciu v rozhodnutí správnych orgánov, nakoľko určili cenu za jednu akciu u\njej manžela rozdielne, pričom akcie jej manžela boli predané na základe tej istej Zmluvy. Pri určení\npriemernej ceny jednej akcie nebrali do úvahy celkovú kúpnu cenu za všetky akcie, ale len prvú časť\nkúpnej ceny. Žalovaný v rozhodnutí určil cenu jednej a tej istej akcie až v troch rozličných hodnotách.\n37. Namietala výpočet daňového úradu, ktorý pri určení hodnoty jednej akcie bral do úvahy len\nRealizačnú kúpnu cenu, t. j. len 18 081 900,- euro, čo je však len časť z celkovej kúpnej ceny. Urobil\nchybu, lebo bral do úvahy len časť kúpnej ceny, ktorá bola príjmom za zdaňovacie obdobie 2008, ak by\nchcel stanoviť priemernú cenu jednej akcie, musel by brať do úvahy aj zvyšné dodatočné kúpne ceny\nv zmysle Zmluvy a Dodatku, t. j. celkovú kúpnu cenu.\n38. Namietala nejednotnosť cien, ktoré uviedol žalovaný v Protokole a v rozhodnutí (2 760,237 euro,\nďalej 2 260,2375 euro a 2 259,00 euro). Takže v jednom prípade orgány určili cenu jednej a tej istej akcie\nv troch rozličných hodnotách. Ďalej namietala, že hoci Dodatok bol podpísaný až po doručení odpovede\nz Ministerstva financií SR, to nepreukazuje skutočnosť, že by tento list ovplyvnil jej konanie. Spochybňuje\nzrozumiteľnosť, resp. jednoznačnosť pojmov použitých v napadnutom rozhodnutí pri ozrejmení výpočtu,\nkedy uviedla, že nevie, čo presne znamená „vážený aritmetický priemer“, „hladina“ a čo sa myslí pod\npojmom „frekvencia“.\n39. Žalovaný sa v replike pridržal svojich tvrdení uvedených v napadnutom rozhodnutí, nakoľko žalobné\ndôvody považoval za prevažne totožnú argumentáciu, akú uviedla žalobkyňa už v odvolaní. Navyše\nuviedol, že konanie prebiehalo v súlade s princípom dvojinštančnosti s poukazom na vyrubovacie\nkonanie pred daňovým úradom a žalovaným a k námietke zmätočnosti uviedol, že on, ako aj správca\ndane postupovali v zmysle základných zásad správy daní, keď sa zaoberali každou vecou, ktorá\nbola predmetom daňovej kontroly a hodnotili každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej\nsúvislosti. Žalobu navrhol zamietnuť.\n40. Žalobkyňa v duplike uviedla, že žalovaný si v zmysle § 250j ods. 3 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky\nsúdny poriadok (ďalej aj len ,,OSP“) a § 102 ods. 1 zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok\n(ďalej aj len ,,S.s.p.“) nesplnil povinnosť predložiť súdu riadne vedený administratívny spis. Predloženie\npríloh k vyjadreniu neznamená, že poskytol riadne vedený, žurnalizovaný administratívny spis. Pod\npojmom „spisy žalovaného správneho orgánu“ sa rozumie úplný, žurnalizovaný a originálny spisový\nmateriál správneho orgánu, vrátane originálu dokladov o doručení rozhodnutí (R 66/1998). Ak si\nžalovaný orgán nesplní túto povinnosť, súd nemôže náležite preskúmať, či správny orgán postupoval\na rozhodol v súlade alebo v rozpore so zákonom. Poukázala na judikatúru Najvyššieho súdu SR\nsp. zn. 4Sž/40/1997, sp. zn. 2Sžo/259/2008, sp. zn. 3Spž/12/2011 a sp. zn. 8Sžo/18/2011. Navrhla\nzrušiť napadnuté, ako aj prvostupňové rozhodnutie ako nepreskúmateľné z dôvodu nepredloženia,\nresp. neexistencie riadne žurnalizovaného administratívneho spisu. Hoci § 191 ods. 1 S.s.p. s takýmto\ndôvodom zrušenia rozhodnutia výslovne nepočíta (ako to bolo v prípade § 250j ods. 3 OSP), preto v\nzmysle § 491 ods. 2 S.s.p. sa v danom prípade § 191 ods. 1 S.s.p. nepoužije, pretože je pre účastníka\nv neprospech.\n\n41. Krajský súd v odôvodnení správne citoval § 3 ods. 1 až 3 a 6, § 7 ods. 1 až 3, § 44 ods. 1, § 46 ods.\n8, § 46 ods. 9 písm. a), § 46 ods. 10, § 61 ods. 1 a 4, § 68 ods. 1 a § 165b ods. 1 daňového poriadku a\n§ 2 písm. c), h) a j), § 8 ods. 1 písm. e) a § 8 ods. 5 zákona o dani z príjmov.\n42. V odôvodnení uviedol, že z obsahu súdneho a administratívneho spisu mal za nesporne preukázané,\nže preskúmavané rozhodnutie a aj celá daňová kontrola vychádzali z podkladov zachytených v\nadministratívnom spise a kľúčovou skutočnosťou bol predaj akcií. Mal za ustálené, že predaj akcií\nbol realizovaný na základe Zmluvy o kúpe akcií zo dňa 06.05.2008 uzatvorenej medzi U. M. a R. M.\nako predávajúcimi na jednej strane a Lindab AB, súkromnou akciovou spoločnosťou existujúcou podľa\npráva Švédskeho kráľovstva so sídlom vo Švédsku, ako kupujúcim na strane druhej. V Zmluve sa v\nbode 3.2 dohodli na základnej kúpnej cene. Podľa bodu 3.2.1 celková základná kúpna cena za všetky\npredávané akcie bude vo výške 22 000 000,- euro a základná kúpna cena jednej akcie podľa bodu\n3.2.2 Zmluvy bude vo výške 2 750,- euro za každú predávanú akciu. Súčasne v bode 3.2.3 Zmluvy\nbola stanovená podmienka, že pokiaľ nebude vykonaná žiadna porealizačná úprava, konečná cena sa\nbude rovnať základnej kúpnej cene a konečná cena jednej akcie sa bude rovnať základnej cene jednej\nakcie. Už v samotnej Zmluve bolo uvedené, o aký počet akcií s konkrétnou menovitou hodnotou každej\njednej akcie sa v predmetnej kúpnej zmluve počíta. Ministerstvu financií SR bol doručený list, ktorým\nzástupkyňa predávajúcich pre ekonomickú stránku veci žiadala o stanovisko k odpredaju cenných\npapierov. Ministerstvo financií SR odpovedalo v tom zmysle, že ak v akciovej spoločnosti zvýšili v roku\n2007 základné imanie vydaním nových akcií a v roku 2008 dôjde k predaju týchto akcií, príjem z predaja\ntýchto akcií nie je oslobodený od dane z príjmov. Následne na to bol dňa 11.9.2008 uzatvorený Dodatok\nč. 1 k Zmluve, týkajúci sa úpravy kúpnej ceny. V bode 1.1 Dodatku sa zmluvné strany dohodli, že\nzákladná kúpna cena bude 22 81 900,- euro a bude pozostávať z jednotlivých položiek (realizačná kúpna\ncena, prvá dodatočná kúpna cena, druhá dodatočná kúpna cena). Súčasťou Dodatku bola príloha č.\n1, ktorá obsahuje prerozdelenie realizačnej kúpnej ceny a príloha č. 2, ktorá obsahuje prerozdelenie\ndodatočných kúpnych cien. Príloha č. 2 sa netýkala zdaňovacieho obdobia 2008. Základná kúpna cena\njednej akcie bola upravená v tabuľke, ktorá je prílohou č. 1 a č. 2, Dodatku. Podľa zápisnice o ústnom\npojednávaní č. 732/320/2394/2011/Mrtk zo dňa 19.01.2011, ktorá je súčasťou administratívneho spisu\nako príloha číslo 23, žalobkyňa požiadala správcu dane, aby vyjadrenie vo veci podal jej manžel U. M.,\nktorý bol vlastníkom 95 % akcií a jednaní sa zúčastňoval hlavne on, s čím správca dane súhlasil. Vo\nvýpovedi poukázal na dôvody a tvorbu kúpnej ceny jednotlivých akcií.\n43. Súd vzal do úvahy obsah výpisu z obchodného registra spoločnosti SIPOG, a.s. Osobitne poukázal\nna § 3 ods. 6 daňového poriadku, podľa ktorého správca dane neprihliada na právny úkon alebo\ninú skutočnosť rozhodujúcu pre zistenie, vyrubenie alebo vybratie dane, ktoré nemajú ekonomické\nopodstatnenie a ktorých výsledkom je účelové obchádzanie daňovej povinnosti alebo získanie takého\ndaňového zvýhodnenia, na ktoré by inak nebol daňový subjekt oprávnený, alebo ktorých výsledkom je\núčelové zníženie daňovej povinnosti. Vo vzťahu k ekonomickej podstate daňovej transakcie poukázal na\nnález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 241/07 a rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Sžf/56/2016\nzo dňa 24.01.2018, podľa ktorých zákon uprednostňuje ekonomickú podstatu daňovej transakcie pred\nformou a právnym titulom, na základe ktorého bola uskutočnená. Potreba jej skúmania sa prejavuje ako\nsúčasť zásady posudzovania právneho úkonu podľa jeho obsahu. Zásada objektívnej pravdy, ovládajúca\ndaňové konanie, nepredstavuje absolútnu povinnosť správcu dane viesť dokazovanie dovtedy, pokým\nsa bez pochýb nepreukážu a nepotvrdia tvrdenia daňového subjektu ohľadne ním v daňovom priznaní\nuvádzaných a správcom dane preverovaných skutočností. Je na úvahe správcu dane vykonávajúcom\ndokazovanie, aké dôkazy vykoná, akým spôsobom dokazovanie doplní, akú hodnovernosť, dôkaznú silu\na schopnosť zvrátiť závery vyplývajúce z realizovaného dokazovania z nich vyvodí, a to predovšetkým s\nprihliadnutím na skutočnosti a dôkazy vyplývajúce zo zistení, ktoré už správca dane získal v rámci správy\ndaní a v priebehu konania. Osobitne poukazujúc na § 2 písm. h) a j) zákona o dani z príjmu, kde je presne\ndefinované, čo sa rozumie zdaniteľným príjmom a základom dane a § 8 ods. 1 písm. e) citovaného\nzákona, sa plne stotožnil s právnym posúdením veci správcom dane i žalovaným, keď vyhodnotili, že\nDodatkom došlo k účelovej dohode o cene, kedy tak ako je uvedené v prílohe č. 1 Dodatku k Zmluve vo\nvzťahu k žalobkyni došlo k prerozdeleniu realizačnej kúpnej ceny tak, že cena za jednu akciu emitovanú\nv roku 2000 bola zvýšená zo sumy 2 750,- euro na 41 920,- euro, cena za jednu akciu emitovanú v roku\n2003 bola zvýšená zo sumy 2 750,- euro na 41 928,571,- euro a cena za jednu akciu emitovanú v roku\n2007 bola znížená zo sumy 2 750,- euro na 280,39 euro. Dôsledkom uzavretia tohto Dodatku tak došlo\nk zníženiu základu dane z príjmu žalobkyne. Súd mal uvedené za preukázané aj na základe toho, že k\nuzavretiu Dodatku došlo až potom, čo audítorka obdržala odpoveď z Ministerstva financií SR.\n\n44. Išlo tak o účelovú dohodu o cene a výpočet základu dane so zvýhodneným stanovením predajnej\nceny tak, aby maximálna suma bola od dane oslobodená a len minimum podliehalo zdaneniu. Ak\nžalovaný, ako aj správca dane uznal Dodatok za platný a účinný, toto ešte neznamená, že je naň povinný\nprihliadať i pri správe daní a to vo vzťahu k správnemu vyrubeniu dane s odkazom na ustanovenie §\n3 ods. 6 daňového poriadku. Síce ho vyhodnotil ako platný, ale zároveň účelový, keďže cieľom bolo\nobchádzanie resp. zníženie daňovej povinnosti. V tejto súvislosti osobitne poukázal na § 5 ods. 12 S.s.p.,\nv zmysle ktorého sa výnimočne neposkytne ochrana právam alebo právom chráneným záujmom, ak\npodaný návrh sleduje zjavné zneužitie práva. S poukazom na judikatúru najvyššieho súdu ozrejmil obsah\nzneužitia práva. Ide o situáciu, kedy niekto vykonáva svoje subjektívne právo k neodôvodnenej ujme\nniekoho iného a takéto správanie, ktorým sa sleduje výsledok nedovoleného, je iba zdanlivo dovolené.\nZdanlivo dovolené v tom zmysle, že objektívne právo nepozná správanie zároveň dovolené a zároveň\nnedovolené. Takéto správanie sa izolovane javí dovoleným, avšak to znamená, že právny poriadok\nmu nebráni. Dosahuje sa ním výsledok nedovolený alebo odôvodňujúci nespravodlivosť s rozmanitými\ndôsledkami.\n45. Poukázal na to, že pri výpočte vyrubenej dane správca dane uviedol, že sa riadil ustanoveniami § 3\nods. 1, 3 daňového poriadku. Daňový subjekt prijal na účet v Dexia banke Slovensko a.s. sumu vo výške\n18 081 900,- euro, z čoho žalobkyni prináležala suma 903 600,- euro, na základe prílohy č. 1 k Dodatku.\nDaňový úrad pre určenie priemernej predajnej ceny jednej akcie vyčíslil priemer v rámci celkového počtu\npredaných akcií. Nakoľko predaj všetkých akcií bol uskutočnený napriek rovnakým menovitým hodnotám\nv rôznych predajných cenách a to podľa roku nadobudnutia akcií, pre výpočet priemeru bol použitý\nvýpočet vážneho aritmetického priemeru, kde ako hladina bola stanovená príslušná predajná cena a\nako frekvencia počet predaných akcií v príslušnej predajnej cene. Cena jednej akcie predstavovala teda\n2 259,- euro. Daňový úrad akceptoval realizačnú kúpnu cenu uvedenú v prílohe č. 1 k Dodatku a uviedol,\nže vo vyrubovacom konaní postupoval v súlade s rozhodnutím Okresného súdu v Košiciach, ako aj\nKrajského súdu v Košiciach, ktorý zamietol žalobu o určenie absolútnej neplatnosti Dodatku. Žalobkyňa\ndo daňového priznania za zdaňovacie obdobie 2008 uviedla príjmy na základe prepočtu, ktorý vykonala\naudítorka na základe uzatvoreného Dodatku. K daňovej kontrole bol predložený Znalecký posudok číslo\n1/2007 zo dňa 16.04.2007, v ktorom znalec - audítor (číslo licencie 307) potvrdil hodnoty emisného\nkurzu upísaných akcií zo zisku spoločnosti Plechprofil, a.s., k 16.04.2007. Pri prepočte emisného kurzu\nupísaných akcií vychádzal z vlastného imania celkom vo výške 132 025 708,84 Sk, počtu akcií celkom\nvo výške 8 000, menovitej hodnoty jednej akcie 10 000,- Sk. Skutočná hodnota jednej akcie zo súvahy\nku dňu 16.04.2007 tak predstavovala 16 503,21 Sk (t. j. 480,247 eur pri prepočte priemerným kurzom\nNBS za prvý štvrťrok 2007 34,364 SK/Eur). Znalecký posudok bol vypracovaný za účelom navýšenia\nzákladného imania spoločnosti. Krajský súd sa stotožnil s uvedeným postupom, kedy bola zohľadnená\ncena akcií v zmysle Zmluvy doplnenej Dodatkom, kde cena jednej akcie bola stanovená na sumu 2\n760,237 euro.\n46. Krajský súd sa nestotožnil s námietkami žalobkyne ohľadom procesnoprávnych pochybení. V\nsúvislosti s námietkou nežurnalizovaného spisu, čím vznikla pochybnosť o jeho úplnosti uviedol, že túto\nvzniesla žalobkyňa v replike doručenej dňa 27.10.2016, pričom žaloba bola podaná dňa 12.02.2016.\nPoukázal na zásadu koncentrácie, podľa ktorej žalobné dôvody môžu byť doplnené v lehote 2 mesiacov\nod oznámenia rozhodnutia (§ 181 ods. 1 v spojení s § 183 SSP), pričom táto v prejednávanej veci\nuplynula dňa 22.02.2015. Žalobkyňa teda túto námietku vzniesla oneskorene, avšak krajský súd\nsa ňou napriek tomu zaoberal. Rozhodnutie najvyššieho súdu, na ktoré poukazovala v námietke,\nsa týka jej manžela, pričom v preskúmavanej veci nemožno prihliadnuť na v ňom vyslovený právny\nnázor, nakoľko chýbajúca listina v administratívnom spise, na ktorú najvyšší súd a manžel žalobkyne\nv danej veci poukazoval, mala byť v administratívnom spise týkajúceho sa manžela žalobkyne a nie\nv administratívnom spise žalobkyne. Prvostupňové rozhodnutie aj rozhodnutie žalovaného nachádza\noporu v administratívnom spise, ktorý je žurnalizovaný pod číselným označením jednotlivých príloh,\nktoré sú zoradené v administratívnom spise od č. 1 po č. 69 a sú zoradené chronologicky za sebou\npodľa časovej postupnosti tak, ako správca dane vykonával jednotlivé úkony. Možno zistiť aj ako správca\ndane postupoval pri zisťovaní jednotlivých skutočností v daňovom konaní. Je z neho zrejmá aj správna\núvaha žalovaného, prečo vyhodnotil jednotlivé úkony a právne skutočnosti tak, ako sú uvedené v\nprvostupňovom rozhodnutí aj rozhodnutí žalovaného. Konštatoval, že nemá vedomosť o listine, z ktorej\nby rozhodnutie malo vychádzať, a ktorá by mohla absentovať v administratívnom spise.\n\n47. Vo vzťahu k námietke nemožnosti položenia otázok žalovanému na pojednávaní poukázal na to,\nže správny súd nie je súd skutkový, ale právny a vychádza zo skutkového stavu zisteného orgánom\nverejnej správy ku dňu vydania rozhodnutia v zmysle § 119 S.s.p. K ostatným procesným námietkam\nžalobkyne vo vzťahu k daňovej kontrole uviedol, že tieto boli počas správneho konania odstránené a\npovažuje ich za neopodstatnené. Žalovaný ako aj daňový úrad sa s nimi vo svojich rozhodnutiach riadne\na dostatočným spôsobom vysporiadali. V súvislosti s námietkou miestnej nepríslušnosti poukázal na\nrozhodnutie žalovaného, s ktorého názorom sa plne stotožňuje a teda je potrebné prihliadať na § 7 ods.\n1 a 3 daňového poriadku, ktorý hovorí o miestnej príslušnosti správcu dane, pričom keďže žalobkyňa\npočas daňovej kontroly zmenila trvalý pobyt (trvale sa presťahovala do Spojených štátov amerických)\npríslušným sa stal Daňový úrad Bratislava, keďže nebolo ďalej možné určiť miestne príslušného správcu\ndane.\n48. K postupu daňového úradu a vo vzťahu k namietanej nezákonnosti Protokolu uviedol, že akceptoval\na riadil sa právnym názorom žalovaného v zrušujúcom rozhodnutí č. 2 a pokračoval po prvej daňovej\nkontrole vyrubovacím konaním, pričom nebral do úvahy protokol z opakovanej kontroly, ale vychádzal\nz protokolu č. 732/320/12562/2010/Mrtk zo dňa 19.03.2010, ktorý podľa žalobkyne má byť nezákonný,\ns čím sa nestotožňuje. Vo veci prerokovania Protokolu postupoval správne podľa § 15 ods. 10 zákona\no správe daní. Spolu s Protokolom bola zástupkyni žalobkyne riadne doručená výzva na vyjadrenie\nsa, pričom žalobkyňa tak učinila. Správca dane následne vypracoval dodatok k Protokolu, v ktorom\nuviedol, že trvá na svojich zisteniach. Prerokovanie Protokolu za účasti zástupcu žalobkyne riadne\nprebehlo, o čom bola spísaná zápisnica o ústnom pojednávaní č. 732/320/14438/2010/Mrtk, riadne\npodpísaná zúčastnenými stranami, t. j. aj zástupkyňou žalobkyne. K jej obsahu nevzniesla námietky ani\nnávrhy. Na predmetnom ústnom pojednávaní bola oboznámená o priebehu a výsledku daňovej kontroly.\nPrerokovaním Protokolu bola daňová kontrola ukončená, i keď zástupca žalobkyne Protokol nepodpísal,\npričom v tejto súvislosti súd poukázal na poslednú vetu § 15 ods. 12 zákona o správe daní.\n49. Odmietol námietku porušenia princípu dvojinštančnosti daňového konania, nakoľko vyrubovacie\nkonanie prebehlo na úrovni daňového úradu a odvolacie konanie na Finančnom riaditeľstve SR.\nZa nedôvodnú považoval aj námietku týkajúcu sa nerešpektovania záväznosti názoru nadriadeného\norgánu, pretože vyrubovacie konanie vykonal správca dane na základe zrušujúceho rozhodnutia č. 2.\nDaňový úrad dokazovanie vykonal a doplnil tým, že akceptoval Dodatok (rozsudok Krajského súdu\nv Košiciach sp. zn. 4Cob/24/2014-388 zo dňa 28.05.2014), odstránil procesné nedostatky, preveril a\nopätovne posúdil správnosť výšky zdanených príjmov, využil dôkazy zabezpečené v rámci vykonaného\ndokazovania. Námietka nezistenia úplného skutkového stavu veci taktiež neobstojí, nakoľko správne\norgány vychádzali z dokladov, ktoré predložila žalobkyňa, ako aj z dokladov, ktoré si zabezpečili sami.\nInformovali a zasielali žalobkyni podklady, aby sa k nim mohla vyjadriť, čím teda možno odmietnuť\ntvrdenie, že by bola ukrátená o právo vyjadrenia sa k podkladom.\n50. Stotožnil sa aj s právnym názorom žalovaného týkajúcim sa princípu zmluvnej voľnosti, podľa\nktorého princíp zmluvnej voľnosti nezbavuje zmluvné strany správnej aplikácie súvisiacich daňových\npredpisov. Aj v prípade existencie zmluvy ako slobodného a nezávislého vyjadrenia vôle zmluvných\nstrán, môže byť v konečnom dôsledku jej samotné plnenie takého charakteru, že indikuje účelové\nobchádzanie, znižovanie daňovej povinnosti alebo konanie, pri ktorom dochádza k nevhodnej účelovej\naplikácii daňového práva spôsobom, ktorý predstavuje jeho zneužitie. Rozhodnutie o predĺžení lehoty\nna vykonanie kontroly bolo v súlade s ustanovením § 65 daňového poriadku, pričom žalobkyňa bola o\ntomto upovedomená, čo potvrdila svojim podpisom.\n51. Poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Sž 98-102/02, podľa ktorého dôvodom\nzrušenia rozhodnutia správneho orgánu môže byť len taká vada, ktorá mohla mať vplyv na zákonnosť\nrozhodnutia. Rozhodnutie sa nezrušuje preto, aby sa zopakoval proces a odstránili formálne vady,\nktoré nemôžu privodiť vecne iné, či výhodnejšie rozhodnutie pre účastníka. Vzhľadom na vyššie\nuvedené dôvody dospel k záveru, že námietky neodôvodňujú zrušenie napadnutého rozhodnutia.\nPostup žalovaného ako aj preskúmavané rozhodnutie a v ňom prijaté závery boli v súlade so zákonom,\nsprávne orgány sa s námietkami žalobkyne vysporiadali dostačujúcim spôsobom ako v prvostupňovom,\ntak aj v druhostupňovom rozhodnutí a z odôvodnenia napadnutých rozhodnutí je zrejmé, na základe\nakej správnej úvahy zistený skutkový stav posúdili.\n\nIII.\n52. Proti rozsudku krajského súdu podala žalobkyňa (sťažovateľka) kasačnú sťažnosť navrhujúc, aby\nkasačný súd zmenil rozsudok krajského súdu tak, že zruší napadnuté rozhodnutie žalovaného, ako aj\nprvostupňové rozhodnutie z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia podľa § 440 ods. 1 písm. f), g)\na h) S.s.p.\n53. Uviedla nasledovné sťažnostné body, ktoré v prevažnej väčšine svojím obsahom v zásade\nzodpovedajú námietkam uvedeným v správnej žalobe:\n· arbitrárnosť rozsudku\n· neexistencia administratívneho spisu\n· nesprávne posúdenie 2-mesačnej prekluzívnej lehoty podľa § 181 ods. 1 a § 183 S.s.p.\n· rozhodnutie vydal miestne nepríslušný daňový úrad\n· nedostatočné dokazovanie a nedostatočné zistenie skutkového stavu\n· nepreskúmateľnosť rozhodnutia žalovaného pre nedostatok dôvodov\n· nezákonný Protokol\n· uzavretie dodatku\n· nesprávne posúdenie listu Ministerstva financií SR\n· podstata ekonomického a morálneho dôvodu ocenenia akcií\n· nesprávne právne posúdenie § 3 ods. 6 daňového poriadku\n· neexistencia zneužitia práva\n· absencia právneho predpisu, ktorý mal byť porušený\n· nesprávnosť záverov krajského súdu v bodoch 106 - 109\n· nesprávne posúdenie princípu zmluvnej voľnosti\n· nezákonné stanovenie dane a ohodnotenie akcií žalovaným a daňovým úradom\n· porušenie čl. 11 ods. 5 Listiny práv a slobôd\n· porušenie Ústavy SR\n· nezákonné predlžovania lehôt počas celého daňového konania\n· zmeškanie zákonných lehôt na rozhodnutie\n· porušenie princípu dvojinštančnosti daňového konania\n· odmietnutie výsluchu žalovaného pred súdom\n· nerešpektovanie záväznosti názoru nadriadeného orgánu, porušenie § 74 ods. 4 daňového poriadku\n· nepreskúmateľnosť rozsudku krajského súdu\n· a ďalšie\n54. Arbitrárnosť rozsudku namietala z dôvodu, že krajský súd vôbec neuviedol svoju právnu úvahu a\nnezaoberal sa mnohými žalobnými bodmi. Skopíroval text rozhodnutí žalovaného a daňového úradu a\nteda v skutočnosti tieto rozhodnutia nepreskúmaval.\n55. K neexistencii administratívneho spisu uviedla, že túto namieta v súvislosti s bodmi 96 a 119 až\n121 odôvodnenia rozsudku krajského súdu. Žurnalizácia spisu znamená číselné označenie každého\nlistu každej listiny poradovým číslom v poradí, v akom je do spisu vložený alebo v reálnom čase jeho\nvypracovania alebo doručenia do spisu, nie dodatočne. Dokumenty sú označené ako prílohy k žalobnej\nodpovedi zo dňa 30.03.2016, z čoho vyplýva, že žalovaný tak urobil v čase, keď vypracoval žalobnú\nodpoveď a teda žurnalizáciu nevykonával priebežne. Administratívny spis teda nebol počas daňového\nkonania riadne vedený a v rozhodnom čase neexistoval. Niektoré listiny pripojené k ,,Prílohám“ sú\nbez číselného označenia. Taktiež tieto Prílohy sú číselne označené len na prvej strane. Súd tak\nnemôže posúdiť, koľko strán má každý dokument a či boli predložené v rozhodnom čase alebo až ex\npost. Niektoré dokumenty nemajú podaciu pečiatku alebo doručenku, čo taktiež nepreukazuje čas ich\ndoloženia do spisu. Spis bez žurnalizácie znemožňuje riadne uplatňovanie práv účastníka. Poukázala na\njudikatúru Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Sž/40/1997, sp. zn. 8Sžo/18/2011, sp. zn. 3 Sžf/14/2011, sp. zn.\n5Sžfk/66/2017 a sp. zn. 8Sžf/58/2012. Nestotožnila sa s tvrdením, že na prejednávaný prípad nemožno\nuplatňovať rozhodnutie ohľadom chýbajúcej listiny v spise v právnej veci jej manžela. Citujúc predmetné\nrozhodnutie uviedla, že je potrebné poradovým číslom označiť každý list tak, aby bola zachovaná\nchronológia a to v záujme predchádzania prípadnej manipulácie so spisom a ohrozenia právnej istoty\núčastníka konania. V spise sa nachádzajú kópie, nie originály, spis nie je zviazaný a vo vedení spisu\nje zmätok.\n\n56. V nadväznosti na uvedené namietala nesprávne posúdenie prekluzívnej lehoty podľa § 181 ods. 1 a\n§ 183 S.s.p., nakoľko namietala nie neúplnosť administratívneho spisu, ale jeho neexistenciu z dôvodu,\nže nebol žurnalizovaný. Nebolo objektívne možné vzniesť túto námietku skôr, keďže administratívny\nspis bol predložený ako príloha k žalobnej odpovedi až dňa 04.04.2016, teda až po uplynutí 2-mesačnej\nprekluzívnej lehoty dňa 22.02.2015. Navyše súd sa touto námietkou má zaoberať ex offo.\n57. K namietanej miestnej nepríslušnosti poukázala na § 7 ods. 1 daňového poriadku v spojení s\njeho § 68 ods. 1. Iný orgán ako ten, ktorý začal daňovú kontrolu, nemôže byť kompetentný, nakoľko\nnemá bezprostredné znalosti o celej veci, ktoré vyplynuli z daňovej kontroly a sú potrebné pre správne\nposúdenie veci.\n58. Krajský súd sa nezaoberal námietkou nedostatočného dokazovania a zistenia skutkového stavu,\nkedy len odkázal na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Sžf/56/2016 bez ďalšieho vysvetlenia, akou\nprávnou úvahou sa riadil. Nestotožňuje sa s tým, že zásada objektívnej pravdy v zmysle uvedeného\njudikátu sa má viazať na jej prípad. Nežiadala totiž, aby sa dokazovanie viedlo dovtedy, kým sa\nnepreukážu jej tvrdenia, žiadala výsluch svedkov, ktorí mali preukázať, či dohoda o cene bola účelová.\nTieto výpovede je potrebné považovať za rozhodné pre posúdenie veci. Súd podľa nej nepreskúmal\nekonomický dôvod ocenenia akcií v zmysle Dodatku. S odvolaním sa na rozsudok Najvyššieho súdu\nSR sp. zn. 6Sž/99/99 správne orgány porušili tzv. prejednaciu zásadu, kedy sa obmedzili len na listinné\ndôkazy a nevykonali navrhovaný výsluch svedkov. Správne orgány nepreskúmali námietky vo vzťahu k\núčelovosti dohody o cene. Dokazovanie bolo vykonané povrchne, čo má vplyv na nesprávne posúdenie\nnaplnenia § 3 ods. 6 daňového poriadku, v posudzovaní toho či došlo k zneužitiu práva, či list Ministerstva\nfinancií SR bol skutočne podnetom na uzavretie dodatku, v posudzovaní princípu zmluvnej voľnosti a\núčelu bodu 3.1. Dodatku.\n59. Nepreskúmateľnosť rozhodnutia žalovaného pre nedostatok dôvodov odôvodňuje tým, že žalovaný\nsa nevysporiadal s viacerými námietkami, ako napr. že neuviedol právny predpis, ktorý by jej prikazoval\nohodnotiť akcie tak, ako ich ohodnotil daňový úrad, že neuviedol správny právny predpis, ktorý\nmal byť porušený resp. pre ktorý je Dodatok účelový, nezaoberal sa porušením ústavného princípu\ndvojinštančnosti a ďalšími.\n60. Nezákonnosť Protokolu namietla z dôvodu, že v spise nie je zmienka o tom, že jej splnomocnená\nzástupkyňa ho odmietla podpísať, považuje to za klamstvo, poukázala na to, že zápisnicu z pojednávania\naj dodatok k Protokolu zástupkyňa podpísala. Protokol nebol zástupkyni predložený na ústnom\npojednávaní, lebo jej bol predložený nový protokol. Uvedené namietala aj v žalobe a súd uvedené nevzal\ndo úvahy. Súd aj žalovaný tvrdia, že bola oboznámená o výsledku priebehu daňovej kontroly, s čím\nnesúhlasí, nakoľko táto skutočnosť nevyplýva z podpísanej zápisnice ani dodatku k Protokolu, keďže v\nčasti, v ktorom je popísaný priebeh konania, sa táto informácia neuvádza.\n61. K uzavretiu dodatku uviedla, že pri rokovaniach o cene jej manžel vzniesol pri tvorbe Zmluvy\nnámietku, že stanovenie ceny jednej akcie spôsobom, že celková cena sa vydelí počtom akcií, je voči\npredávajúcim nespravodlivé, nakoľko by ich to poškodilo. Kupujúci však chcel uzavrieť Zmluvu čím skôr,\npreto pokračovali v jej tvorbe, avšak mala byť stále ,,otvorená“. Stanovením cien poverili audítorku, čo\nuviedol počas nezákonnej opakovanej daňovej kontroly. Ak by kupujúci nenaliehal na skoré uzavretie\nZmluvy, tak by Dodatok nebol býval vznikol. Na preukázanie uvedeného žiadala vypočuť manžela a iné\nsubjekty, čomu však nebolo vyhovené.\n62. Namietala nesprávne posúdenie listu Ministerstva financií SR, nakoľko uvedené ani spis\nnepreukazuje, že k uzatvoreniu Dodatku došlo práve na základe tohto listu. V Dodatku nie je odkaz\nna tento list a ona, ani jej manžel ani audítorka túto skutočnosť neuviedli. Impulzom pre uzatvorenie\ndodatku bol ekonomický a morálny dôvod ocenenia akcií.\n63. Poukázala na ekonomický a morálny dôvod ocenenia akcií. V roku 2007 došlo k emisii enormného\nmnožstva akcií, ktoré už podliehali zdaneniu. Až 7620 ks oproti dovtedajším 380 ks. Navýšenie\nzákladného imania malo za následok, že 95% reálnej hodnoty spoločnosti pripadlo na akcie, z ktorých\npríjem podlieha zdaneniu. K navýšeniu základného imania došlo zo zisku, ktorý už raz bol zdanený. Ak\nby boli akcie ocenené iným spôsobom, došlo by k dvojitému zdaneniu. V danom čase navyše o predaji\n\nspoločnosti ani neuvažovala. Dobromyseľnosť konania preukazuje aj žiadosť o daňovú kontrolu v roku\n2009.\n64. Posúdenie § 3 ods. 6 daňového poriadku považuje za nesprávne, nakoľko nemá oporu v spise\na dokazovaní. Na jeho preukázanie by bolo totiž potrebné realizovať navrhovaný výsluch svedkov.\nV danom prípade uvedené ustanovenie nebolo naplnené, resp. jeho naplnenie nebolo preukázané.\nÚčelnosť uzatvorenia Dodatku preukazuje výpoveď manžela a audítorky zo dňa 19.01.2011.\n65. V danom prípade nedošlo k zneužitiu práva, nakoľko súd nemá k dispozícii žurnalizovaný\nadministratívny spis. Poukázala a ozrejmila atribúty zneužitia práva v oblasti daní, najmä v zmysle\njudikatúry Súdneho dvora EÚ. V čase predaja akcií právny poriadok nestanovil povinnosť ocenenia\nakcie metódou, ktorou ich ocenil daňový úrad. Neexistoval ani právny predpis upravujúci postup, ktorý\nmá fyzická osoba použiť pri ohodnotení svojich akcií pri ich predaji. Súd preto nemohol argumentovať\ninštitútom zneužitia práva.\n66. Namietala, že krajský súd neuviedol, ktorý daňový predpis mal byť jej konaním porušený, hoci\nuviedol, že došlo k obchádzaniu daňovej povinnosti, nešpecifikoval presné ustanovenie, ktoré by ju\nupravovalo.\n67. Odôvodnenie rozsudku krajského súdu v bodoch 106 až 109 považuje za nesprávne, nakoľko v\ndanom prípade súd odôvodnil účelnosť uzavretia dodatku § 3 ods. 6 daňového poriadku, ktorý nebol\nnaplnený, nálezom Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 241/07, ktorý je na tento prípad neaplikovateľný,\npretože nebol skúmaný ekonomický dôvod a uvedené nemá oporu v spise, taktiež nebol zistený skutkový\nstav, ďalej aplikovanými ustanoveniami daňového poriadku, ktoré neupravujú povinnosti daňových\nsubjektov ale len pojmy a nebolo uvedené, akým spôsobom ich žalobkyňa porušila a nesprávnym\nzáverom ohľadom listu Ministerstva financií SR.\n68. Krajský súd nesprávne posúdil princíp zmluvnej voľnosti, nakoľko v tomto smere len zopakoval\ntvrdenie žalovaného bez svojho právneho posúdenia.\n69. V súvislosti s nezákonným stanovením dane a ohodnotením akcií poukazuje na to, že krajský súd\nsa stotožnil so žalovaným a daňovým úradom a doslovne skopíroval text rozhodnutí, čo znamená, že\nsa nezaoberal ich preskúmaním. Žiaden zo spomínaných neuviedol predpis, ktorým sa riadil pri metóde\nvýpočtu. Túto metódu považuje za nezrozumiteľnú. Nie je zrejmé, ako dospeli k tomu, že cena jednej\nakcie je 2 259,- euro. Uvedené je v rozpore so závermi Protokolu. Poukázala na rozličné hodnoty akcií.\nNamietala, že ak je Dodatok považovaný za neplatný, tak nemožno na jeho podklade vyrubovať daň z\nkúpnej ceny, ním určenej. V spise absentuje znalecký posudok, na ktorý sa odvoláva súd, pričom tento\nnemôže slúžiť k ohodnoteniu akcií, nakoľko sa viazal k navýšeniu základného imania, nie k predaju.\nKrajský súd neuviedol úvahy, ktorými sa riadil pri cenách akcií.\n70. Namietala porušenie čl. 11 ods. 5 Listiny základných slobôd, podľa ktorého dane a poplatky je možné\nukladať len na základe zákona, pričom v danom prípade neexistuje právny predpis, ktorý by upravoval\nmetódu ocenenia akcií.\n71. Porušenie Ústavy SR vidí žalobkyňa v tom, že došlo k porušeniu jej čl. 2 ods. 2. Metóda ocenenia\nakcií totiž nie je z hľadiska postupu upravená v žiadnom právnom predpise. Ide tak o svojvoľné\nrozhodovanie a svojvoľné určenie, akým spôsobom vyhodnotiť ceny akcií.\n72. Namietala nezákonné predlžovanie lehôt počas celého daňového konania, pričom súd na uvedené\nreagoval len konštatovaním, že predĺženie lehôt bolo v súlade s § 65 daňového poriadku. Predĺženie\nbolo odôvodnené vysokým objemom peňazí a výškou vyrubenej dane, s čím zákon nepočíta. Taktiež\ndôvodil komplikovaným prepočtom, ktorý však nevykonával. Takéto predĺženie tak bolo len účelové a\nabsentoval skutočný zákonný dôvod.\n73. V tejto súvislosti s poukazom na zákonné ustanovenia argumentuje aj zmeškaním zákonných lehôt.\nAk sa má vychádzať zo záverov žalovaného v zrušujúcom rozhodnutí č. 2, že správca dane mal\npokračovať vo vyrubovacom konaní, tak potom vyrubovacie konanie v zmysle § 15 ods. 13 štvrtá veta\ndaňového poriadku plynie už od 01.04.2010, resp. júla 2010.\n\n74. K porušeniu dvojinštančnosti konania uviedla, že nebolo prihliadnuté na skutočnosť, že daňové\nkonanie začalo pre ňu bez prvej inštancie. S argumentmi ohľadom ohodnotenia akcií, listu Ministerstva\nfinancií SR, § 39 OZ, toho ako si správne orgány vysvetľujú bod 3.1 Dodatku sa oboznámila až v\nrozhodnutí Daňového úradu Bratislava.\n75. Namietala nemožnosť kladenia otázok žalovanému s odôvodnením, že súd toto vyhodnotil ako\nnepotrebné.\n76. Nerešpektovanie záväznosti nadriadeného orgánu vidí v tom, že v zmysle zrušujúceho rozhodnutia\nč. 1 bol príslušný daňový úrad povinný čo najúplnejšie zistiť skutkový stav a preveriť súvislosti aj ohľadom\nocenenia akcií. Súd sa však týmto nezaoberal a konštatoval len doplnenie dokazovania daňovým\núradom tak, ako to uviedol žalovaný.\n77. S ohľadom na vyššie uvedené zdôraznila, že rozsudok krajského súdu považuje za nepreskúmateľný\nvzhľadom na to, že v ňom absentujú právne úvahy a nevysporiadal sa so všetkými argumentmi resp.\nnámietkami.\n78. Medzi ďalšími kasačnými dôvodmi poukázala najmä na nezákonnosť niektorých dôkazov (napr.\nprotokol, zápisnica o ústnom pojednávaní zo dňa 19.01.2011), porušenie právnych predpisov (napr. § 63\nods. 5 daňového poriadku), rozpor medzi rozhodnutiami žalovaného a daňového úradu a neodôvodnenie\n§ 39 OZ.\nIV.\n79. Žalovaný vo vyjadrení ku kasačnej sťažnosti k námietke neexistencie administratívneho spisu\nuviedol, že žalobkyňa neuviedla právnu normu, v zmysle ktorej je jej právom a zároveň povinnosťou\nposudzovať administratívny spis predložený krajskému súdu. Tento spis viedol správca dane a\nskutočnosť, že jednotlivé, číselne označené dokumenty administratívneho spisu predložil v prílohe\nk listu, ktorým predkladal žurnalizovaný spis ako celok žalovanému a následne krajskému súdu, je\nz hľadiska obsahu spisu irelevantné a nemá vplyv na podstatu žaloby. Žalobkyňa neuviedla, aké\npráva jej boli znemožnené v dôsledku číselného neoznačenia príloh jednotlivých číselne označených\ndokumentov. Posúdenie úplnosti spisu je v kompetencii súdu, nie žalobcu. Je presvedčený, že krajskému\nsúdu predložil úplný, žurnalizovaný a originálny spis, vrátane dokladov o doručení. Podstatou námietky\nje, že číselne označil jednotlivé dokumenty žurnalizovaného spisu a nazval ich ako ,,Príloha č...“. To však\nnemalo za následok neúplnosť, nedostatočnú žurnalizáciu alebo originalitu spisu. Zo spisu vyplývajú\nvšetky skutkové okolnosti, na základe ktorých bola vyrubená daň. Odmietol námietky k vedeniu spisu a\nkonania, nakoľko neuviedla konkrétny vplyv namietaných nedostatkov na vyrubený rozdiel dane, pričom\nje zrejmá jej neochota spolupracovať so správcom dane vo vzťahu k predloženiu dokladov, na ktoré ju\nvyzýval správca dane. Žalobkyňa nekonkretizovala, ktoré listiny od nej opätovne požadoval žalovaný\na s ohľadom na skutkové okolnosti nepreukázala bezvýznamnosť predmetných listín. V súvislosti so\nžurnalizáciou spisu poukázal na § 250j ods. 3 OSP a § 102 ods. 1 S.s.p. S námietkami žalobkyne\nsa riadne zaoberal v napadnutom rozhodnutí, pričom námietku vo vzťahu k administratívnemu spisu\nnevzniesla ani v odvolaní proti prvostupňovému rozhodnutiu, ani v žalobe. S poukazom na rozsudok\nNajvyššieho súdu SR sp. zn. 5Sžfk/66/2017, v ktorom uvádza, že spis má byť zviazaný a miesto\nzviazania opatrené pečiatkou (plombou) ozrejmuje, že nebolo povedané, že zviazaný spis neopatrený\npečiatkou by bol nepreskúmateľný.\n80. K námietkam ohľadom Protokolu uviedol, že výzva na vyjadrenie sa k nemu bola riadne doručená\nprávnemu zástupcovi, pričom následne bolo správcovi dane doručené písomné vyjadrenie. Protokol\nbol prerokovaný, pričom zástupca žalobkyne sa tohto nezúčastnil, čo bolo zaznamenané aj v zápisnici.\nSprávca dane vypracoval dodatok k Protokolu, ktorý mu zákon neprikazoval doručiť žalobkyni, avšak\ntáto o ňom mala vedomosť na základe nahliadnutia do spisu realizovaného dňa 19.12.2014 v čase od\n10:50 do 11:29 hod. prostredníctvom splnomocnenej zástupkyne.\n81. K námietke ohľadom zmätočnosti vedenia konania v súvislosti s výzvou na predloženie dokladov\nuviedol, že doklady špecifikované vo výzvach žiadal preto, lebo zistil, že originály sa v delimitovanom\nspise žalobkyne nenachádzajú. Daňová kontrola bola ukončená prerokovaním Protokolu a všetky\ndoklady boli žalobkyni vrátené, čo potvrdila svojim podpisom v zápisnici. Obdobne tomu bolo v prípade\n\nopakovanej daňovej kontroly, avšak s rozdielom, že tejto sa daňový subjekt nezúčastnil. Vo vyjadrení\nk protokolu však nenamietal nevrátanie dokladov. Postup správcu dane považuje žalovaný za súladný\ns ustanoveniami daňového poriadku.\n82. Kasačná sťažnosť sa podľa žalovaného odkláňa od podstaty veci a prekračuje rámec odvolania. V\nplnom rozsahu sa stotožnil s rozsudkom krajského súdu.\n83. Žalobkyňa doručila dňa 06.03.2019 kasačnému súdu stanovisko k vyjadreniu žalovaného ku\nkasačnej sťažnosti. Pridržala sa argumentácie uvedenej v kasačnej sťažnosti a k námietkam resp.\ntvrdeniam žalovaného uvedeným vo vyjadrení ku kasačnej sťažnosti zaujala nesúhlasné resp. priamo\nprotichodné stanovisko.\nV.\n84. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd kasačný (ďalej aj len „kasačný súd“) preskúmal rozsudok\nkrajského súdu, pričom po zistení, že kasačná sťažnosť bola podaná oprávnenou osobou v zákonnej\nlehote (§ 442 ods. 1, § 443 ods. 1 S.s.p.) a že ide o rozhodnutie, proti ktorému je kasačná sťažnosť\nprípustná (§ 439 ods. 1 S.s.p.), vo veci v zmysle § 455 S.s.p. nenariadil pojednávanie a po neverejnej\nporade senátu dospel k záveru, že kasačná sťažnosť nie je dôvodná a preto ju podľa § 461 S.s.p.\nzamietol.\n85. Nakoľko väčšina námietok súvisí s Dodatkom, jednou z kľúčových otázok v prejednávanej veci\nbolo posúdenie aplikovateľnosti a výklad zásady daňového konania, zakotvenej v § 3 ods. 6 daňového\nporiadku, podľa ktorej: ,,Pri uplatňovaní osobitných predpisov pri správe daní sa berie do úvahy skutočný\nobsah právneho úkonu alebo inej skutočnosti rozhodujúcej pre zistenie vyrubenie alebo vybratie dane.\nNa právny úkon alebo inú skutočnosť rozhodujúcu pre zistenie, vyrubenie alebo vybratie dane, ktoré\nnemajú ekonomické opodstatnenie a ktorých výsledkom je účelové obchádzanie daňovej povinnosti\nalebo získanie takého daňového zvýhodnenia, na ktoré by inak nebol daňový subjekt oprávnený, alebo\nktorých výsledkom je účelové zníženie daňovej povinnosti, sa pri správe daní neprihliada.“. Vyhlásené\nznenie daňového poriadku v roku 2009 prebralo zásady dovtedy účinného zákona o správe daní, pričom\ntieto precizovalo a doplnilo. V tomto vyhlásenom znení síce ešte nebola obsiahnutá priamo zásada podľa\n§ 3 ods. 6 daňového poriadku, avšak už z dôvodovej správy k vyhlásenému zneniu daňového poriadku\nmožno vyčítať, aký prístup k zásadám daňového konania pri ich aplikácii je potrebné vo všeobecnosti\nzvoliť, pričom rovnaký prístup má byť aplikovaný aj v súčasnosti a to aj vo vzťahu k zásade podľa §\n3 ods. 6 daňového poriadku. Základné zásady daňového konania platia pre celú správu daní, teda aj\npre úkony, ktoré nie sú daňovým konaním. Zásady ako základné pravidlá sú dôležitým prostriedkom pri\nsprávnej interpretácii ustanovení daňového poriadku i ostatných daňových zákonov. Zásady sú nielen\ndeklaráciou všeobecných princípov vyplývajúcich z Ústavy SR alebo právnej teórie, ale obsahujú aj\nzásady typické pre daňové právo (napr. zásada neverejnosti konania). Zásady správy daní, t. j. zásady\npri vykonávaní činnosti správcu dane tak charakterizujú nielen základ daňového práva procesného, ale\nnapomáhajú aj pri jeho výklade a realizácii. Sú základnými pravidlami, ktoré správca dane, ale aj daňový\nsubjekt, resp. iná osoba, musí pri správe daní rešpektovať. Teória práva pri aplikácii základných zásad\nhovorí o per analogiam iuris - analógii práva tak, že ide o postup celkom výnimočný, keď sa právnymi\nnormami výslovne neupravený prípad posúdi podľa právnych princípov príslušného právneho odvetvia\nalebo všeobecných právnych princípov. Vo všeobecnosti možno konštatovať, že zásady sú významnou\nzložkou právnych predpisov, najmä pokiaľ ide o predpisy procesného charakteru. Je totiž potrebné\npoukázať na skutočnosť, že podľa čl. 2 ods. 2 Ústavy SR štátne orgány môžu konať iba na základe\nústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Vzhľadom na dynamiku ako aj\nmnohosť resp. rozmanitosť otázok týkajúcich sa právnych vzťahov je zrejmé, že zákonodarca objektívne\nnemôže byť schopný v absolútne všetkých prípadoch prostredníctvom právnych predpisov pokryť určité\nšpecifické resp. zriedkavé situácie, ktoré prináša až prax, resp. prípadný spoločenský vývoj a preto\nstanovením základných zásad zabezpečuje, aby aj prípadné otázky, ktoré nie sú explicitne a doslovne\nupravené prostredníctvom právnych predpisov, boli riešené aspoň v základných kontúrach, resp. na\nzáklade určitých zavedených pravidiel všeobecného charakteru, ktoré sú obsahom naformulovaných\nzákladných zásad. Nad rámec možno uviesť, že citovaný čl. 2 ods. 2 Ústavy SR je pretavený aj do\nsamotnej zásady zákonnosti pri správe daní, ktorá je uvedená v § 3 ods. 1 daňového poriadku. V prípade\nformulovania zásad tak nemusí ísť vyslovene o určité nóvum vo vzťahu k stanoveniu určitého pravidla,\nale naopak môže ísť len o konkretizáciu určitého už zaužívaného pravidla, pričom jeho zakotvenie priamo\n\ndo príslušného právneho predpisu len podčiarkuje jeho význam a určitým spôsobom napovedá o tom, že\npri úprave konkrétnych právnych vzťahov upravených príslušným právnym predpisom bude vzhľadom\nna ich charakter pravdepodobne často aplikovateľné. Pri správe daní sa okrem zásad stanovených\nvýslovne daňovým poriadkom musia aplikovať aj princípy právneho štátu. V Ústave SR sa deklaruje,\nže Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický a právny štát. Z teoretického hľadiska nemožno\nnájsť jednotný ucelený súbor základných, imanentných znakov právneho štátu, ktorý by ich zároveň\nvymedzoval a taktiež je potrebné jednotlivé znaky vnímať vo vzájomných súvislostiach, v dôsledku\nčoho ich ani nie je možné vzájomne striktne oddeliť. Na podklade právnej teórie ako aj aplikačnej\npraxe však medzi najdôležitejšie možno vyčleniť najmä princíp obmedzenej vlády, princíp ústavnosti a\nzákonnosti, deľbu a kontrolu moci, nezávislosť súdnictva, garancie základných práv a slobôd a právnu\nistotu. Uvedené treba mať na zreteli v prejednávanej veci, nakoľko to determinuje celkový prístup k\nprávnym zásadám.\n86. Princípy právneho štátu sú nadradené právnym zásadám, z čoho je zrejmé, že aj ich výklad a\naplikácia musí byť s nimi v súlade. V právnom štáte sú stelesnené princípy právna istota a spravodlivosť.\nObsahom princípu právneho štátu je vytvorenie právnej istoty, že na určitú právne relevantnú otázku\nsa pri opakovaní v rovnakých podmienkach dáva rovnaká odpoveď. Medzi ústavné princípy vlastné\nprávnemu štátu patrí aj zákaz ľubovôle (svojvôle) v činnosti štátnych orgánov. Účelom legitímneho\nočakávania je garancia čitateľnosti správania orgánov verejnej moci a ochrana súkromných osôb pred\nnepredvídateľným mocenským zásahom do ich právnej situácie, na vyústenie ktorej sa do určitého\nvýsledku spoliehali. Aj z tohto dôvodu stanovenie základných zásad daňového procesu nie je len\nformálne. Všeobecné súdy, ale aj Ústavný súd SR svoje rozhodnutia často opierajú práve o tieto\nzákladné zásady. Je preto potrebné ich vnímať aj ako elementárne interpretačné východiská pri aplikácii\nostatných dotknutých právnych noriem. Vo vzťahu k zásade podľa § 3 ods. 6 daňového poriadku\ntreba ozrejmiť, že táto bola do daňového poriadku zahrnutá v znení, v akom ju poznáme dnes, až\nprostredníctvom zákona č. 435/2013 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 563/2009 Z. z. o správe\ndaní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov a\nktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony (ďalej aj len ,,novela“). V právnej teórii sa táto zásada\noznačuje aj ako ,,zásada neformálnosti“. Jej obsah spočíva v tom, že daňový poriadok kladie dôraz\nna obsah právneho úkonu alebo inej skutočnosti, a nie na jeho pomenovanie, resp. formu uplatnenia.\nPráve spomínanou novelou sa táto zásada doplnila o možnosť správcu dane neprihliadať na právne\núkony alebo iné skutočnosti, ak nemajú ekonomické opodstatnenie a ich cieľ smeruje k obchádzaniu\ndaňovej povinnosti alebo získaniu daňového zvýhodnenia. Z dôvodovej správy zreteľne vyplýva cieľ\nzákonodarcu, ktorý sledoval touto novelou, pričom ide o prostriedok slúžiaci aj proti zneužívaniu práva.\nSamotný zákonodarca uviedol, že novelou sa doplnilo ,,...všeobecné pravidlo proti zneužívaniu (tzv.\nobsah pred formou) v nadväznosti na iniciatívy Slovenskej republiky v boji proti daňovým únikom, najmä\nopatrenia vyplývajúce z Analýzy uskutočňovaných úhrad za tovary, služby a iné formy platieb realizované\ndaňovníkmi voči subjektom so sídlom podnikania v nespolupracujúcich, resp. off shore jurisdikciách, ako\naj odporúčanie Európskej komisie zo 6. decembra 2012 v súvislosti s agresívnym daňovým plánovaním.\nCieľom predmetnej úpravy je umožniť správcovi dane nebrať pri správe daní do úvahy napríklad\numelé transakcie a štruktúry vytvorené za účelom neželanej optimalizácie daňovej povinnosti, a to aj\nv prípade, ak takáto daňová optimalizácia nepredstavuje jediný účel týchto transakcií a štruktúr. Pod\npojmom daňové zvýhodnenie sa rozumie neoprávnené uplatňovanie si nárokov vyplývajúcich z daňovej\nlegislatívy, napr. nezdaniteľná časť základu dane, uplatnenie daňových výdavkov v neoprávnenej výške,\nuplatňovanie fiktívnych výdavkov, úmyselná nesprávna kvalifikácia príjmov, ktoré nepodliehajú zdaneniu\na pod.“.\n87. Pri kvalifikácii súkromnoprávneho konania - právneho úkon <.u, kedy ide o vzájomný prejav vôle <.\ndvoch alebo viacerých rovnoprávnych subjektov, ktorým právo poskytuje určitú dispozičnú autonómiu\n(zmluvnú slobodu) napr. zmluva <., nájom veci, alebo sporný Dodatok, o aký ide v prejednávanej veci,\nnemožno opomenúť jeho účel a je nutné ho posudzovať vo vzájomných súvislostiach. Orgány aplikujúce\nprávo - daňové úrady ako aj súdy, musia pri svojej činnosti postupovať tak, aby interpretačné a aplikačné\nproblémy riešili s maximálnou mierou racionality. Právny normatívny systém totiž predstavuje iba jeden\nzo spôsobov riešenia spoločenských konfliktov, ktorý nie je možné od ostatných systémov celkom oddeliť\n(a nebolo by to ani zmysluplné) a preto tak pri myšlienkových postupoch v oblasti práva nie je možné\nabstrahovať od všeobecne platných pravidiel a predstáv. Rozhodnutia vo veci konajúcich správnych\norgánov musia byť konzistentné a ich argumenty podporovať príslušný záver.\n\n88. V tejto súvislosti je v kontexte skutkových okolností relevantným vysporiadanie sa s otázkou, či v\ndanom prípade mohlo ísť o tzv. dissimulovaný právny úkon alebo prípadne až o zneužitie práva a to\nvšetko s prihliadnutím na obsah ustanovenia § 3 ods. 6 daňového poriadku.\n89. Pri úvahe, či ide o zneužitie práva nemožno obísť ani zásadu - v pochybnostiach v prospech (in dubio\nmitius). Predpokladom aplikácie tohto princípu, a teda miernejšieho postupu (mitius), je však naplnenie\njeho hypotézy vyjadrenej slovami in dubio. Tento princíp sa vzťahuje na prípady, keď norma je neurčitá\na umožňuje dvojaký výklad, teda vzbudzuje pochybnosti o svojom obsahu, a zároveň tieto výklady sú\nargumentačne porovnateľne obhájiteľné. Za týchto podmienok je potom potrebné sa prikloniť k výkladu\nmiernejšiemu, teda takému, ktorý je šetrnejší k ústavne zaručeným právam a slobodám. Uvedená\nzásada sa neuplatní tam, kde pluralita možných výkladov vzniká len na základe rozdielneho právneho\nnázoru súdu a účastníka konania, pretože potom by sa samotný súdny prieskum stával úplne formálnym\na musel by prakticky vždy viesť k vyhoveniu návrhu. Výnimočná aplikácia všeobecného princípu\nzákazu zneužitia práva prichádza do úvahy len vtedy, pokiaľ nie je aplikovateľné niektoré konkrétne\nzákonné ustanovenie, ako napr. dissimulácia podľa § 3 ods. 6 daňového poriadku. Inštitút dissimulácie\na všeobecnú zásadu zákazu zneužitia práva nemožno v daňovom konaní miešať - zamieňať.\n90. Ak teda v danom prípade zmluvné strany uzavreli Dodatok, ktorým modifikovali ceny jednotlivých\nakcií, hoci v skutočnosti mali za cieľ nie modifikovanie cien samotných akcií, ale zníženie daňového\nzákladu, berie sa na daňové účely do úvahy skutočný obsah tohto úkonu, teda práve zníženie si\ndaňového základu (§ 3 ods. 6 daňového poriadku).\n91. Pri determinovaní vzájomného vzťahu zastrených právnych úkonov a zneužitia práva treba rozlišovať\nmedzi tzv. zastretými právnymi úkonmi podľa § 3 ods. 6 daňového poriadku a všeobecným princípom\nzákazu zneužitia daňového práva. Pretože nemožno konštatovať, že ,,zastretý právny úkon“ treba\nautomaticky spájať so zneužitím práva. Daňový poriadok v § 3 ods. 6 upravuje všeobecné pravidlo,\npodľa ktorého pri uplatňovaní daňových predpisov v daňovom konaní sa berie do úvahy vždy skutočný\nobsah právneho úkonu alebo inej skutočnosti rozhodujúcej pre určenie alebo vybratie dane, ak je\nzastretý stavom formálne právnym a líši sa od neho. Povinnosťou daňových orgánov v rámci daňového\nkonania je preto vždy zisťovať tiež formálne právnym úkonom (tzv. predstieraný alebo simulovaný právny\núkon) zakrývaný skutočný stav (tzv. zastrený alebo dissimulovaný právny úkon). Kľúčovým rozsudkom\nk výkladu tohto ustanovenia je uznesenie rozšíreného senátu Najvyššieho správneho súdu ČR (ďalej\naj len ,,NSS ČR“) sp. zn. 1 Afs 73 / 2004-89, zo dňa 3. 4. 2007. Podľa právneho názoru vyjadreného\nrozšíreným senátom o ,,zakrývanie (dissimuláciu) (...) môže ísť len vtedy, ak účastníci predstierajú\n(simulujú) určitý právny úkon, hoci ho nechcú, a zastierajú tým iný právny úkon, ktorý v skutočnosti chcú,\npopr. ním zastierajú inú právnu skutočnosť; skúmanie pomeru medzi vôľou a prejavom vôle účastníkov\nprávneho vzťahu je preto pre použitie tohto ustanovenia určujúce\". Povinnosťou daňových orgánov\nje pri aplikácii dotknutého ustanovenia ,,uviesť nielen zistený, formálne právnym úkonom zakrývaný\nskutočný stav, ale aj preskúmateľným spôsobom uviesť úvahy, ktoré ich k takémuto záveru viedli, vrátane\noznačenia a zhodnotenia dôkazov, o ktoré svoje zistenia opierajú\".\n92. Výklad dissimulácie má základy v práve súkromnom, akcentujúci postulát jednoty, racionality\na vnútornej bezrozpornosti právneho poriadku. Dissimulované právne úkony je v prvom rade\npotrebné vykladať najmä vo svetle ustanovení o náležitostiach právnych úkonov, náležitostiach vôle\na náležitostiach pomeru medzi vôľou a prejavom vôle. Základným východiskom potom nepochybne\nmusí byť tá skutočnosť, že kľúčovou náležitosťou pomeru medzi vôľou a prejavom vôle je zhoda;\nnaopak nedostatkom uvedenej náležitosti je potom nezhoda vôle a jej prejavu, ktorá môže byť na\njednej strane jednostranná či dvojstranná a z hľadiska iného základného deliaceho kritéria vedomá, či\nnevedomá. O spoločnú vedomú nezhodu vôle a jej prejavu pri dvojstrannom právnom úkone ide pritom\nvtedy, ak medzi vôľou a prejavom oboch strán je rovnaká nezhoda a obe strany o tom vedia. Inak\npovedané, strany takto konajúce teda vo vzájomnej zhode prejavujú niečo iné, než v skutočnosti chcú,\nzhodujú sa ich vôľa a prejavy tejto vôle, chýba ale zhoda medzi ich spoločnou vôľou a ich vzájomnými\nzhodnými prejavy. Teória pritom v rámci spomenutej jednotnej vedomej nezhody medzi vôľou a jej\nprejavom rozlišuje jednak tzv. absolútnu simuláciu - strany predstierajú, že uzatvárajú určitý úkon, hoci v\nskutočnosti nechcú uzavrieť žiadny právny úkon - a jednak tzv. relatívnu simuláciu (dissimuláciu), kedy\nstrany predstieraním uzavretia jedného právneho úkonu zastierajú iný právny úkon, ktorý z rôznych\ndôvodov má zostať nepoznaný. \" Kým predstieraný (simulovaný) právny úkon trpí ako nesúlad vôle a\nprejavu, tak i nedostatkom vážnosti vôle, a je preto neplatný, platnosť zastieraného (dissimulovaného)\n\nprávneho úkonu je potrebné posúdiť samostatne. Samotná disimulácia všeobecne pritom nie je v rozpore\ns právom a sama o sebe nespôsobuje neplatnosť právneho úkonu. Zjednodušene povedané má platiť\nto, čo účastníci chceli a zastierali, a nie to, čo nechceli a predstierali. Od dissimulácie je potrebné odlíšiť\nsituáciu, keď účastníci právneho úkonu uzavrú určitý právny úkon, pomenujú ho určitým spôsobom,\nrobia úkony v ňom charakterizované, avšak tento úkon svojim obsahom nezodpovedá podmienkam\npre takýto úkon občianskym, resp. obchodným zákonníkom vyžadovaným alebo naplnia znaky iného\n\"pomenovaného\" právneho úkonu. Takýto právny úkon je potrebné v súlade s ustanoveniami OZ, resp.\nObchodného zákonníka posúdiť ako tento právny úkon. Z hľadiska všeobecných zásad záväzkového\npráva totiž nie je rozhodujúce, ako zmluvné strany pomenovali určitý záväzkový vzťah, ale čo je jeho\nobsahom. Ak tu teda je rozpor medzi pomenovaním zmluvy (a to aj v prípade, že bola uzavretá tzv.\nnepomenovaná zmluva) a jej obsahom, nejedná sa z hľadiska daňového poriadku o dissimulovaný\nprávny úkon, ale o právny úkon chybne právne kvalifikovaný. Bude potom na správcovi dane, aby takýto\nprávny úkon kvalifikoval správne. Tento úsudok nebude robiť na základe § 3 ods. 6 daňového poriadku,\nale na základe dokazovania a záverov, ku ktorým pri vykonanom dokazovaní dospeje.\n93. Oproti tomu zákaz zneužitia práva je vo svojej podstate nepísaným všeobecným právnym princípom,\nktorý sa normatívne prejavuje aj v práve verejnom. Zneužitím práva je situácia, kedy niekto vykoná svoje\nsubjektívne právo k neodôvodnenej ujme niekoho iného alebo spoločnosti; takéto správanie, ktorým\nsa dosahuje výsledku nedovoleného, ??je iba zdanlivo dovolené. O správanie len zdanlivo dovolené\nide z toho dôvodu, že objektívne právo nepozná správanie zároveň dovolené a zároveň nedovolené.\nVzhľadom k tomu, že zo zásady lex specialis derogat legi generali vyplýva, že zákaz zneužitia práva\nje silnejší, než dovolenie dané právom, nie je takéto správanie výkonom práva, ale protiprávnym\nkonaním. Výkonu práva, ktorý je vlastne jeho zneužitím, preto súd neposkytne ochranu. Z tohto je zrejmé\njasné rozlíšenie medzi zneužitím práva a zastretým právnym úkonom v zmysle § 3 ods. 6 daňového\nporiadku, keď v danom prípade daňový subjekt nerobí právne úkony naoko (nepredstiera ich), a nesnaží\nsa nimi zastrieť právne úkony iné. Daňové orgány v žiadnom prípade nemajú možnosť ľubovoľného\nrozhodnutia, či na určitú skutkovú situáciu budú aplikovať zákaz zneužitia práva alebo či naopak\nvezmú do úvahy skutočný (dissimulovaný) právny úkon namiesto právneho úkonu predstieraného\n(simulovaného). Dokazovanie v práve všeobecne vychádza zo zásady tzv. materiálnej pravdy, pričom\nzo zásady formálnej pravdy je prípustné vychádzať len vtedy, ak je tak výslovne stanovené na základe\nnejakého rozumného dôvodu.\n94. Aplikujúc vyššie uvedené na prejednávanú vec je potrebné konštatovať, že kasačný súd sa\nstotožňuje s posúdením veci ako žalovaným, tak aj krajským súdom. Na základe spisového materiálu\nmá za preukázané, že bol daný dôvod na aplikáciu § 3 ods. 6 daňového poriadku. Žalobkyňa spolu\ns manželom nadobudli cenné papiere spoločnosti SIPOG, a.s. podľa jednotlivých emisií - 100 akcií\nvydaných dňa 25.09.2000, 280 akcií vydaných dňa 14.02.2002 a 7 620 akcií vydaných dňa 05.11.2007,\nktoré boli obstarané z nevyplateného zisku a bolo ním navýšené základné imanie spoločnosti SIPOG,\na.s. Dňa 06.05.2008 bola uzavretá Zmluva o kúpe akcií medzi žalobkyňou spolu s jej manželom ako\n„Predávajúcimi“ na jednej strane a Lindab AB, súkromnou akciovou spoločnosťou existujúcou podľa\npráva Švédskeho kráľovstva, so sídlom vo Švédsku ako „Kupujúcim“ na strane druhej. V bode 3.2.1\ntejto Zmluvy sa dohodli, že celková základná kúpna cena za všetky predávané akcie bude vo výške\n22 000 000,- euro a základná kúpna cena jednej akcie, podľa bodu 3.2.2 uvedenej Zmluvy, bude vo\nvýške 2 750,- euro za každú predávanú akciu. Dňa 23.07.2008 bol Ministerstvu financií SR doručený\nlist audítorky, ktorá zastupovala predávajúcich pri predaji cenných papierov vo vzťahu k ekonomickej\nstránke veci, ktorého predmetom bola žiadosť o stanovisko k odpredaju cenných papierov. Ministerstvo\nfinancií SR listom zo dňa 11.08.2008 na predmetnú žiadosť odpovedalo v tom zmysle, že ak sa zvýšenie\nzákladného imania v roku 2007 vykonalo vydaním nových akcií a v roku 2008 dôjde k predaju týchto\nakcií, príjem z predaja týchto akcií nie je oslobodený od dane z príjmov a na príjem z predaja týchto\nakcií (cenných papierov) sa teda nevzťahuje § 52 ods. 20 zákona č. 595/2003 Z. z. V krátkom čase\nna to, konkrétne dňa 11.09.2008 zmluvné strany uzatvorili Dodatok k Zmluve, ktorým upravili kúpnu\ncenu. Táto úprava mala za následok to, že došlo k prerozdeleniu realizačnej kúpnej ceny tak, že cena\nza jednu akciu emitovanú v roku 2000 bola zvýšená zo sumy 2 750,- euro na 41 920,- euro, cena\nza jednu akciu emitovanú v roku 2003 bola zvýšená zo sumy 2 750,- euro na 41 928,571 euro a\ncena za jednu akciu emitovanú v roku 2007 bola znížená zo sumy 2 750,- euro na 280,39 euro. Je\nteda nepochybné, že výsledkom uzavretia Dodatku bolo zníženie základu dane z príjmu žalobkyne,\npričom toto bolo realizované zvýhodneným stanovením predajnej ceny tak, aby maximálna suma bola\n\nod dane oslobodená a len minimum podliehalo zdaneniu. Všetky akcie boli spolu predané v ten istý deň\n12.09.2008 (t. j. hneď na druhý deň po uzatvorení Dodatku).\n95. Prihliadnuc na uvedené treba v prvom rade poukázať na skutočnosť, že išlo o rovnaké akcie a\nrozdielom bol len dátum ich emitovania. V dôsledku prijatia Dodatku boli hodnoty akcií emitovaných\npred rokom 2007 výrazne navýšené, pričom naopak v prípade akcií emitovaných v roku 2007\npodstatne znížené, pričom všetky akcie boli predané v ten istý deň. Uvedené samo o sebe objektívne\nvzbudzuje podozrenie vo vzťahu k dôvodu takéhoto ,,nacenenia“ resp. uzatvorenia Dodatku, ktorý\nmal toto za následok. Správca dane v rámci dokazovania zistil, že samotný Dodatok bol uzatvorený\npo obdržaní stanoviska Ministerstva financií, ktoré je špecifikované vyššie. Toto stanovisko spolu s\nostatnými zabezpečenými dôkazmi pri využití metód logiky jasne indikuje, že Dodatok bol s vysokou\nmierou pravdepodobnosti hraničiacej takmer s istotou uzatvorený s cieľom zníženia základu dane. Je\nnepochybné, že uzatvorenie Dodatku v konečnom dôsledku prinieslo žalobkyni prospech v podobe\nzníženia základu dane, pričom počas konania sa jej nepodarilo objektívne preukázať, že dôvodom\nDodatku bolo niečo iné. V tomto smere tak neuniesla dôkazné bremeno, pričom naopak správca dane\nnáležite odôvodnil a dostatočne preukázal na podklade viacerých dôkazov resp. skutočností svoje\nzávery ohľadom účelovosti uzatvorenia Dodatku. Okrem uvedeného je v znení Dodatku v bode 3.1\nvýslovne uvedené, že kupujúci súhlasil s dojednaním o prerozdelení základnej kúpnej ceny výlučne na\nžiadosť predávajúcich. V danom prípade preto bola aplikácia § 3 ods. 6 daňového poriadku správna\na správca dane mohol oceniť akcie takým spôsobom, ako špecifikoval vo svojom rozhodnutí, nakoľko\nkládol dôraz na reálny obsah a teda neprihliadal len formálne v časti ocenenia jednotlivých akcií na\nznenie Dodatku ako právneho úkonu, keďže tento nemal ekonomické opodstatnenie a bolo preukázané,\nže jeho cieľ smeruje k obchádzaniu daňovej povinnosti resp. získaniu daňového zvýhodnenia. Správca\ndane teda legitímne využil legálny prostriedok v zmysle § 3 ods. 6 daňového poriadku a nebral pri správe\ndaní do úvahy umelo nastavené ceny v zmysle Dodatku, ktoré mali jediný účel a to úmyselné skreslenie\ndaňového základu.\n96. Správca dane teda v danom prípade postupoval takým spôsobom, aby jeho posúdenie nebolo len\nčisto formalistické, ale naopak, aby sa riadne vysporiadal s reálnym obsahom právneho úkonu - Dodatku.\nPrávny formalizmus v podmienkach demokratického právneho štátu nemôže celkom prevládnuť.\nÚlohou súdu v podmienkach materiálneho právneho štátu je nájsť také riešenie, ktoré je v súlade so\nvšeobecnou ideou spravodlivosti, resp. v súlade s prirodzeno-právnymi princípmi. Súd nemôže tolerovať\nformalistický prístup, pričom je nutné zdôrazniť, že povinnosť súdu nachádzať právo, neznamená\nlen vyhľadávať priame a výslovné pokyny v zákonnom texte, ale tiež formulovať, čo je zmyslom a\núčelom právnych predpisov. Súd teda musí nielen rešpektovať právo, ale jeho výklad a aplikácia\nmusia smerovať k spravodlivému výsledku. Súdu prislúcha, aby sa zaoberal otázkou, či mechanická\na formalistická aplikácia zákona bez ohľadu na zmysel a účel záujmu chráneného právnou normou,\nnemôže priniesť absurdné následky a v prípade, že tomu tak je, aby takúto interpretáciu zákona odmietol\na zvolil výklad v duchu zákona. Vždy je nevyhnutné vychádzať z individuálnych, teda na konkrétnych\nskutkových zisteniach založených rozmeroch každej súdom prejednávanej veci. Mnohé prípady a ich\nšpecifické okolnosti môžu byť značne komplikované a netypické; to však nezbavuje súd povinnosti\nurobiť všetko pre spravodlivé riešenie, akokoľvek sa to môže zdať zložité. Spravodlivosť musí byť v\nprocese, ktorým súd interpretuje a aplikuje právo, vždy prítomná ako hodnotový činiteľ. Spravodlivosť\nje hodnotovým princípom, ktorý je spoločný všetkým demokratickým právnym poriadkom. Nad každým\nvytváraním súdneho rozhodnutia sa nesie dvojaký imperatív: rozhodnutie musí byť nielen zákonné,\nale predovšetkým spravodlivé. Úlohou súdu je práve rozpoznať cez zákon spravodlivosť. K reálnemu\nposkytnutiu súdnej ochrany dôjde len vtedy, ak sa na zistený stav veci použije ústavne konformným\nspôsobom interpretovaná platná a účinná právna norma.\n97. Pri námietke neexistencie administratívneho spisu žalobkyňa poukázala na nedostatočnú\nžurnalizáciu a tvrdí, že administratívny spis nebol počas daňového konania riadne vedený a v rozhodnom\nčase neexistoval, pričom niektoré dokumenty nemali podaciu pečiatku alebo doručenku, čo taktiež\nnepreukazuje čas ich doloženia do spisu a navyše v spise sa nachádzajú kópie, nie originály listín. Týmto\njej malo byť znemožnené riadne uplatňovanie práv účastníka. Poukázala na judikatúru Najvyššieho\nsúdu SR sp. zn. 4Sž/40/1997, sp. zn. 8Sžo/18/2011, sp. zn. 3Sžf/14/2011, sp. zn. 5Sžfk/66/2017 a\nsp. zn. 8Sžf/58/2012. Kasačný súd v prvom rade poukazuje na koncentračnú zásadu a s tým spojenú\noneskorenosť tejto námietky už v konaní pred krajským súdom, čo vyplýva aj zo samotného odôvodnenia\n\nkrajského súdu, s ktorým sa v plnom rozsahu stotožňuje. Napriek uvedenému však považuje za\nnevyhnutné uviesť svoj právny názor k obsahu predmetnej námietky.\n98. Vo vzťahu k uvedenej judikatúre kasačný súd zdôrazňuje, že žurnalizácia spisu nie je vnímaná\nizolovane ako samostatný dôvod pre zrušenie rozhodnutia a vrátenia veci na ďalšie konanie, ale je\nspájaná s neúplnosťou spisu. Pokiaľ je v dôsledku chybnej alebo dokonca absentujúcej žurnalizácie\nspisu tento neúplný, alebo vznikla aspoň pochybnosť o jeho úplnosti, vtedy má prípadné pochybenie\npri žurnalizácii význam. Z tohto dôvodu je potrebné, aby bola s nedostatkom žurnalizácie spochybnená\naj úplnosť spisu a to na podklade konkrétnych tvrdení, na základe ktorých možno zistiť, napr. ktorá\nlistina, či doručenka chýba v spise. Žurnalizácia totiž primárne slúži na to, aby sa zabránilo manipulácii\nso spisom, čiže napríklad, aby sa zo spisu úmyselne ,,nestrácali“ určité dôkazy. Žalobkyňa namietala\nmožnú manipuláciu so spisom, avšak na podporu tohto tvrdenia neoznačila, resp. neopísala, ktoré\nkonkrétne listiny, dôležité pre rozhodnutie, by mali v administratívnom spise chýbať a teda v dôsledku\nčoho by ho bolo možné považovať za neúplný. Vo vzťahu k tvrdeniu, že administratívny spis neexistoval,\ntoto považuje kasačný súd za absurdné, nakoľko nebola preukázaná ani len čiastočná neúplnosť,\nnie to ešte neexistencia. Zˇurnaliza´cia spisu je napokon tvorená samotným obsahom spisu, pričom\nkasačný súd konštatuje samotným prieskumom spisu, že tento nie je neúplný, nachádzajú sa v ňom\nlistiny a dôkazy, z ktorých správne orgány vychádzali a podľa ktorých v konaní postupovali a teda\nobsahuje všetky podklady, ktoré boli relevantné a mali vplyv na prejednávanú vec. V tomto smere\ntreba všeobecne zdôrazniť, že pri posudzovaní úplnosti administratívneho spisu je potrebné prihliadať\naj na preukázateľný hoci aj len potenciálny vplyv určitej absentujúcej listiny alebo iného podkladu\nna prejednávanú vec. Odôvodnenie neúplnosti spisu resp. jeho neexistencie výlučne pochybením pri\nžurnalizácii by bolo značne formalistickým a neodzrkadľovalo by ani samotný účel resp. materiálne\nnaplnenie požiadavky úplnosti spisu. K právnemu formalizmu sa kasačný súd už vyjadril vyššie. S\nnámietkou o nesprávnej žurnalizácii <. spisu <. daňového orgánu sa možno stotožniť iba potiaľ,\nak sa týka nedodržania požiadavky predloženia spisu <. daňového orgánu, v ktorom sú jednotlivé\nlistiny zviazané a pre účely súdneho konania plombované pečiatkou žalovaného. Žalobkyňa však aj\nnapriek uvedenému nepreukázala, že toto pochybenie by spôsobilo neúplnosť predloženého spisu <..\nTýmto kasačný súd nelegitimizuje absenciu pečiatky žalovaného, nakoľko ide v podstate o formálne\npochybenie, avšak prípadné zrušenie rozhodnutia len z tohto dôvodu by bolo zjavne v rozpore s určitou\nracionalitou a materiálnym vnímaním požiadavky úplnosti administratívneho spisu. Námietka absencie\noriginálov listín je irelevantná, nakoľko žalobkyňa nepreukázala, že by skutočnosť, že spis obsahuje\nkópie, mohla mať vplyv na konanie. Inou situáciou by bolo, pokiaľ by spochybňovala totožnosť kópie\ns originálom, prípadne aj pravosť samotného originálu listiny, z ktorého bola kópia vytvorená, avšak\nuvedené nenamietala.\n99. Okrem neexistencie administratívneho spisu namietala aj nesprávne posúdenie prekluzívnej lehoty\npodľa§ 181 ods. 1 a § 183 S.s.p., nakoľko v konaní pred krajským súdom namietala nie neúplnosť\nadministratívneho spisu, ale jeho neexistenciu z dôvodu, že nebol žurnalizovaný. Nebolo objektívne\nmožné vzniesť túto námietku skôr a súd sa touto námietkou má zaoberať ex offo. Pre preskúmaní\nobsahu ako aj formulácie znenia tejto námietky vznesenej v konaní pred krajským súdom vo vyjadrení\nzo dňa 27.10.2016 možno konštatovať, že žalobkyňa ako problematický aspekt vnímala žurnalizáciu,\nktorú spájala s pochybením vo vzťahu k riadnemu vedeniu spisu. Z formulácie tejto námietky však\nnevyplýva, že by namietala priamo neexistenciu spisu, nakoľko namietala neexistenciu žurnalizácie,\nako jednej z náležitostí administratívneho spisu. V dôsledku uvedeného tak z formulácie námietky\nvyplýva, že jej podstatou bolo spochybnenie úplnosti administratívneho spisu, nie spochybnenie jeho\nsamotnej existencie. Námietka ohľadom nesprávneho posúdenia prekluzívnej lehoty je irelevantná a to\naj vzhľadom na to, že krajský súd sa ňou riadne zaoberal a to aj napriek jej oneskorenosti a preskúmal\npredložený spis, pričom odôvodnil svoj záver o jeho úplnosti tým, že rozhodnutia správnych orgánov\nmajú v tomto spise oporu, z jeho obsahu je možné zistiť aj ako správca dane postupoval pri zisťovaní\njednotlivých skutočností v daňovom konaní a tiež je z neho zrejmá aj správna úvaha žalovaného,\nprečo vyhodnotil jednotlivé úkony a právne skutočnosti tak, ako sú uvedené jednak v prvostupňovom\ni druhostupňovom rozhodnutí, pričom skutočnosti uvedené v napadnutom rozhodnutí sú odrazom\nskutočností vyplývajúcich z administratívneho spisu zachytených v písomnej podobe. Preskúmanie\nadministratívneho spisu zo strany krajského súdu potvrdzuje aj konštatovanie, že nenašiel žiadnu listinu,\nktorá by mohla absentovať v administratívnom spise, a z ktorej by rozhodnutie malo vychádzať, resp.\npodklady rozhodnutia sú zrejmé z administratívneho spisu a súčasne sa vyjadril aj k judikatúre vo veci\nmanžela žalobkyne, ktorá bola súčasťou námietky.\n\n100. Žalobkyňa namietala arbitrárnosť rozsudku z dôvodu, že krajský súd vôbec neuviedol svoju právnu\núvahu, nezaoberal sa mnohými žalobnými bodmi a skopíroval text rozhodnutí žalovaného a daňového\núradu, v dôsledku čoho sa domnieva, že rozhodnutia nepreskúmaval. Všeobecne k arbitrárnosti\nrozsudkov treba poukázať aspoň na základné teoretické východiská, ktoré sú predpokladom pre jej\nposudzovanie v súdnej praxi. Dostatočné a presvedčivé odôvodnenie rozhodnutia je v demokratickom\nprávnom štáte základnou podmienkou legitimity každého rozhodnutia súdu. Ak súd nedokáže racionálne\na presvedčivo odôvodniť svoje rozhodnutie, jeho rozhodnutie sa bude javiť ako svojvoľné - teda\nneobhájiteľné, prijaté bez opory v práve a nelegitímne. Za arbitrárny, resp. nedostatočne zdôvodnený\nrozsudok treba považovať taký, kedy súd pri jednoznačnom právnom závere dospeje bez akéhokoľvek\nvysvetlenia či zdôvodnenia aj k protichodnému právnemu záveru, pričom rovnako treba kvalifikovať\naj situáciu, keď právny záver nie je zdôvodnený zo všetkých zákonných hľadísk, ktoré v danej\nveci prichádzajú do úvahy. Podľa dokumentu Macejkova´ I.: Analýza ingerencie Ústavného súdu\nSlovenskej republiky do judicia´lnej činnosti všeobecných súdov - arbitrárnosť (svojvoľnosť) rozhodnutí\nvšeobecných súdov (rok 2009 a 2010) za arbitrárne rozhodnutia možno považovať tie, ktoré vo\nsvojom odôvodnení obsahujú extrémny nesúlad právnych záverov s vykonanými skutkovými a právnymi\nzisteniami; ktorých interpretácia je v extrémnom nesúlade s obsahom právnej praxe (odklon od ustálenej\njudikatúry bez toho, aby boli dostatočne uvedené dôvody, na základe ktorých súd odmietol stabilizovanú\nvýkladovú prax); ktoré nerešpektujú kogentnú normu (interpretáciu), ktorá je v extrémnom rozpore\ns princípmi spravodlivosti a, ktorým predchádzalo hodnotenie dôkazov vykonaných bez akéhokoľvek\nakceptovateľného racionálneho základu, a teda z nich pri žiadnej možnej interpretácii nevyplývajú prijaté\nskutkové závery. Riadne odôvodnený a teda nie arbitrárny bude rozsudok, ktorého výrok sa opiera o\nkonkrétnu právnu normu, argumentácia je vnútorne bezrozporná a odôvodnenie obsahuje vysporiadanie\nsa s relevantnými argumentmi účastníkov konania, ktoré by mohli mať vplyv na meritórne rozhodnutie.\nNaplnenie týchto atribútov je potrebné posudzovať so zreteľom na konkrétny prípad, ako aj samotný\ncharakter konania. Na podklade svojej predchádzajúcej judikatúry (napr. uznesenie Najvyššieho súdu\nSR sp. zn. 5 Cdo 106/2010) a inšpirujúc sa tiež judikatúrou NSS ČR ako aj Ústavného súdu ČR\n(napr. rozsudky NSS ČR sp. zn. 1 As 454/2017, sp. zn. 9 Afs 70/2008, sp. zn. 4 Ads 58/2011, sp.\nzn. 2 Afs 24/2005, a uznesenie Ústavného súdu ČR sp. zn. II. ÚS 2774/09) kasačný súd zdôrazňuje,\nže rozsah reakcie na konkrétne námietky, čo do šírky odôvodnenia, je spätý s otázkou hľadania\nurčitej miery. Povinnosť orgánov verejnej moci (vrátane súdov) riadne odôvodniť svoje rozhodnutia\nnemožno interpretovať ako požiadavku poskytnutia detailnej odpovede na každú jednu námietku.\nUvedené je plne v súlade s požiadavkami, ktoré na odôvodnenie kladie judikatúra Európskeho súdu\npre ľudské práva (napr. Ruiz Torija p. Španielsko z 9. decembra 1994), podľa ktorej nie je potrebné\nzdôvodňovať každý argument účastníkov konania, pričom však odôvodnenia súdnych rozhodnutí musia\nobsahovať odpovede súdu na všetky argumenty prednesené stranami, ktoré viedli k rozhodnutiu.\nDôvody rozhodnutia musia byť špecifikované s ohľadom na skutkové okolnosti prípadu a nepostačuje\nlen odkaz na relevantnú právnu úpravu bez ďalšieho. Nevyžaduje sa však, aby na každý argument\nstrany, teda aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení\nrozhodnutia. Z uvedených dôvodov preto v praxi spravidla postačuje, ak sú vysporiadané ,,aspoň“\nzákladné relevantné námietky účastníka konania a prípadne pokiaľ je to vzhľadom na kontext prípadu\nprimerané, za akceptovateľné sa vo vzťahu k rozsahu odôvodnenia reakcie na námietku považujú aj\nodpovede implicitné, čo pripustil aj ústavný súd. Prihliadnuc na prirodzenú racionalitu postupu súdov ako\naj správnych orgánov pri tvorbe rozhodnutí, je takýto postup vhodný najmä u veľmi obsiahlych podaní,\nakým sú napríklad aj žalobkyňou podaná žaloba (48 strán) resp. kasačná sťažnosť (24 strán). Opačný\nprístup by mohol viesť až k absurdným dôsledkom a k porušeniu zásady efektivity a hospodárnosti\nkonania. Je štandardné a praktické aj pre adresátov rozhodnutí, že príslušný orgán z jednotlivých\npodkladov (vrátane argumentácie účastníkov obsiahnutej v ich podaniach) abstrahuje podstatu resp.\nrelevantné skutočnosti, ktoré pri svojom rozhodovaní zohľadnil. Skutočnosť, že krajský súd prebral\nvo svojom rozsudku niektoré časti odôvodnenia žalovaného alebo daňového úradu, hoci aj doslovne,\nnepreukazuje, že sa nezaoberal ich prieskumom, ale naopak, že sa prieskumom zaoberal a s ich závermi\nsa stotožnil. Dôvody, ktoré krajský súd viedli k zamietnutiu žaloby, sú z odôvodnenia napadnutého\nrozsudku citeľné, nakoľko v úvode zhrnul okolnosti prípadu, na podklade ktorých ustálil skutkový stav,\nupresnil právny rámec, ktorý na daný prípad aplikoval, uviedol úvahy, ktorými sa riadil pri posúdení\ndôvodnosti žaloby, resp. vyhodnotení relevantných žalobných námietok a popísal závery, ku ktorým\nna základe týchto úvah dospel. Treba však poukázať aj na skutočnosť, že žalobkyňa v námietke\nnespresnila, pri ktorých konkrétnych podstatných bodoch absentovala právna úvaha, v dôsledku čoho\nsa táto námietka sama o sebe javí ako všeobecná, nekonkrétna a nedôvodná, nakoľko neobsahuje\n\nani dodatočné tvrdenia (napr. poukaz na konkrétny bod), ktoré by preukazovali jej opodstatnenie a na\npodklade, ktorých by ju bolo možné riadne preskúmať.\n101. K namietanej miestnej nepríslušnosti kasačný súd uvádza, že sa stotožňuje s názorom krajského\nsúdu, ako aj s jej samotným určením v administratívnom konaní. Pre určenie miestnej príslušnosti\nsprávcu dane je smerodajné ustanovenie § 7 daňového poriadku. Predmetné ustanovenie upravuje\nkritériá, ktoré determinujú miestnu príslušnosť s ohľadom na daňový subjekt. Pri fyzickej osobe je\nrozhodujúce miesto jej trvalého pobytu, ktorým sa rozumie miesto stáleho bydliska občana, pričom občan\nmôže mať v tom istom čase iba jeden trvalý pobyt. V prípade právnickej osoby je rozhodujúcim jej sídlo,\nktorým rozumieme adresu, odkiaľ sa organizuje a riadi činnosť tejto právnickej osoby. Ak nie je možné\nurčiť miestnu príslušnosť podľa sídla právnickej osoby alebo trvalého pobytu fyzickej osoby, uplatňujú\nsa alternatívne kritériá, ktorými sú miesto umiestnenia organizačnej zložky daňového subjektu alebo\nmiesto, kde daňový subjekt vykonáva prevažnú časť svojej činnosti. Daňový poriadok však počíta aj so\nsituáciou, kedy nebude možné určiť miestnu príslušnosť podľa ani jedného z predchádzajúcich kritérií a\nani podľa kritérií uvedených v osobitných hmotnoprávnych daňových predpisoch, preto v normatívnom\ntexte zaviedol aj takpovediac ,,zostatkovú“ miestnu príslušnosť, kedy je miestne príslušným Daňový úrad\nBratislava alebo Colný úrad Bratislava, pričom ich príslušnosť závisí od toho, ktorý z týchto správcov\nje vecne príslušný spravovať konkrétnu daň. Pri dani z príjmov sa pri určovaní miestnej príslušnosti\nsprávcu dane vychádza z vyššie uvedených kritérií, tzn. miestna príslušnosť správcu dane sa určuje\npodľa trvalého pobytu daňovníka (fyzickej osoby), resp. sídla daňovníka (právnickej osoby). Ak daňovník\nnemá na území SR trvalý pobyt alebo sídlo, tak sa miestna príslušnosť určuje podľa miesta určenia\norganizačnej zložky daňovníka alebo miesta, kde daňovník vykonáva prevažnú časť svojej činnosti.\nAk nemožno určiť miestnu príslušnosť správcu dane ani takýmto spôsobom, tak miestne príslušným\nje Daňový úrad Bratislava. Žalobkyňa počas daňovej kontroly zmenila trvalý pobyt (ktorý bol pôvodne\nurčujúcim kritériom) a nakoľko sa trvale presťahovala do F., v čoho dôsledku od 17.12.2014 zmenila\ntrvalý pobyt z adresy: XXX XX D. XX, na adresu: XXX V. XXX XX, I., príslušným sa stal Daňový úrad\nBratislava v zmysle § 7 ods. 1 a 3 daňového poriadku. Zmena miestnej príslušnosti správcu dane sa viaže\nna správcu dane aj vo vzťahu k časti daňového konania, ktorým je vyrubovacie konanie. Je síce pravdou,\nže v zmysle § 68 ods. 1 daňového poriadku vyrubovacie konanie vykoná a rozhodnutie vo vyrubovacom\nkonaní vydá správca dane, ktorý začal daňovú kontrolu, avšak treba mať na zreteli skutočnosť, že takáto\nformulácia predpokladá, že tento správca dane je aj v rozhodujúcom momente miestne príslušným.\nArgumentum a contrario pokiaľ by sme pripustili výklad, že zmena miestnej príslušnosti správcu dane by\nv danom prípade nemala vplyv na vyrubovacie konanie, práve vtedy by došlo k situácii, že by vyrubovacie\nkonanie vykonal miestne nepríslušný správca dane. U pôvodného správcu dane, ktorý začal daňovú\nkontrolu totiž miestna príslušnosť zanikla a to práve tým, že sa žalobkyňa natrvalo presťahovala do\nSpojených štátov amerických, čím bolo znemožnené uplatnenie pôvodného kritéria trvalého pobytu, na\npodklade ktorého bol miestne príslušným pôvodný správca dane.\n102. Krajský súd sa podľa žalobkyne nezaoberal námietkou nedostatočného dokazovania a zistenia\nskutkového stavu, kedy len odkázal na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Sžf/56/2016 bez ďalšieho\nvysvetlenia, akou právnou úvahou sa riadil. Nestotožňuje sa s tým, že zásada objektívnej pravdy v\nzmysle uvedeného judikátu sa má viazať na jej prípad. Dokazovanie bolo vykonané povrchne, čo\nmá vplyv na nesprávne posúdenie naplnenia § 3 ods. 6 daňového poriadku. K aplikácii § 3 ods. 6\nsa kasačný súd vyjadril vyššie a pokiaľ ide o vykonanie dokazovania pripomína, že toto vykonáva\na vedie správca dane, ktorého úlohou je zistiť skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie dane.\nProstredníctvom tohto procesného inštitútu získava poznatky a informácie o všetkých skutočnostiach\ndôležitých pre správne a objektívne rozhodnutie. Podľa daňového poriadku nie je pri dokazovaní viazaný\niba návrhmi daňových subjektov, pričom je povinný zistiť skutkový stav veci čo najúplnejšie. Správca\ndane je subjektom, ktorý v závislosti od okolností prípadu rozhoduje, ktoré dôkazy vykoná, akým\nspôsobom, prípadne či dokazovanie doplní a aké závery vyvodí z jednotlivých dôkazov. V daňovom\nkonaní sa uplatňuje zásada voľného hodnotenia dôkazov a zásada objektívnej pravdy. V zmysle týchto\nzásad sú príslušné správne orgány povinné postupovať. Podľa ustálenej judikatúry kasačného súdu\naplikácia zásady voľného hodnotenia dôkazov nedáva správcovi dane právo na svojvoľné a účelové\nnakladanie so zisteniami získanými v rámci daňovej kontroly alebo daňového konania, ale táto podlieha\nzákonom stanovenému postupu, keď je správca dane povinný hodnotiť každý dôkaz jednotlivo a všetky\ndôkazy v ich vzájomnej súvislosti a pritom prihliadať na všetko, čo v daňovom konaní vyšlo najavo,\npričom toto vyhodnotenie zistených skutkových okolností musí zodpovedať zásadám logického myslenia\na správnej aplikácie relevantných zákonných ustanovení. Zásada objektívnej pravdy je vnímaná ako\n\nzásada ovládajúca daňové konanie, pričom nezaväzuje správcu dane k vykonaniu dôkazov, navrhnutých\ndaňovým subjektom a teda možno sa stotožniť s odôvodnením krajského súdu v tom zmysle, že\nnepredstavuje absolútnu povinnosť správcu dane viesť dokazovanie dovtedy, pokým sa bez pochýb\nnepreukážu a nepotvrdia tvrdenia daňového subjektu. Je na úvahe správcu dane, aké dôkazy vykoná,\nakým spôsobom dokazovanie doplní, akú hodnovernosť, dôkaznú silu a schopnosť zvrátiť závery\nvyplývajúce z realizovaného dokazovania z nich vyvodí, a to predovšetkým s prihliadnutím na skutočnosti\na dôkazy vyplývajúce zo zistení, ktoré už má správca dane v priebehu konania k dispozícii. Skutočnosť,\nže nedošlo k vypočutiu navrhovaných svedkov teda sama o sebe nie je dôvodom pre konštatovanie,\nže by dokazovanie nebolo vykonané dôsledne a, že by na jeho podklade nebolo možné prijať záver,\naký je obsiahnutý v rozhodnutiach správnych orgánov. Nepredvolaním navrhovaných svedkov sa\nžalovaný v napadnutom rozhodnutí riadne zaoberal, pričom nezistil nezákonnosť takéhoto postupu, čo\naj dostatočne vysvetlil v odôvodnení.\n103. Námietku nepreskúmateľnosti napadnutého rozhodnutia žalovaného, z dôvodu, že neuviedol\nprávny predpis, ktorý by prikazoval ohodnotiť akcie tak, ako ich ohodnotil daňový úrad, že neuviedol\nsprávny právny predpis, ktorý mal byť porušený resp. pre ktorý je Dodatok účelový, treba považovať\nza nedôvodnú. Túto námietku je potrebné vnímať s prihliadnutím na všetky skutkové okolnosti, najmä\nna tie, ktoré s ňou bezprostredne súvisia, pričom takými sú skutočnosti zistené ohľadom Dodatku v\nkontexte aplikácie § 3 ods. 6 daňového poriadku, ku ktorej už kasačný súd zaujal stanovisko. Žalovaný v\nnapadnutom rozhodnutí celkom zreteľne vysvetlil, že hodnoty jednotlivých akcií boli spočiatku v Zmluve\nstanovené rovnakou cenou a až momentom prijatia Dodatku sa tieto modifikovali a to takým spôsobom,\nktorý jasne preukazuje účelnosť tohto právneho aktu, ktorej výsledkom má byť zníženie daňového\nzákladu. Takéto konanie má za následok, že správne orgány konštatovali v rozhodnutiach porušenie § 2\npísm. c) a h) a § 8 ods. 1 písm. e) zákona o dani z príjmov. Na podklade zadovážených dôkazov porušenie\nodôvodnili tým, že žalobkyňa v daňovom priznaní za rok 2008 nepriznala príjem z predaja akcií podniku\nv sume 26 035 710,- Sk, t. j. sumu príjmov reálne prislúchajúcu emisii akcií vydaných v roku 2007, ale len\nsumu 3 239 960,- Sk. Ohodnotenie akcií tak, ako to vykonal správca dane vyplýva, hoci možno implicitne,\nresp. súvisí s aplikáciou § 3 ods. 1, 3 a 6 daňového poriadku, ktorými sa vychádzajúc z obsahu celého\nrozhodnutia správca dane pri výpočte vyrubenej dane riadil. Daňovému subjektu prináležala suma 903\n600,- euro za predané akcie a to v zmysle prílohy č. 1 k Dodatku k Zmluve. Žalovaný ako aj daňový\núrad dôsledne vysvetlili v rozhodnutiach postup pri výpočte sumy akcií, kedy správca dane pre určenie\nmatematickej resp. štatistickej priemernej predajnej ceny jednej akcie vychádzal a vyčíslil priemer, t.\nj. bola určená stredná hodnota ako číselná charakteristika slúžiaca na meranie úrovne štatistického\nrozdelenia hodnôt, pomocou ktorej možno nahradiť a zovšeobecniť hodnoty štatistického súboru. Keďže\nide o výpočet priemeru, bolo uvažované s celkovým počtom predaných akcií. Nakoľko predaj všetkých\nakcií bol uskutočnený, napriek rovnakým menovitým hodnotám, v rôznych predajných cenách a to podľa\nroku nadobudnutia akcií pre výpočet priemeru bol použitý výpočet vážneho aritmetického priemeru, kde\nako hladina bola stanovená príslušná predajná cena a ako frekvencia počet predaných akcií v príslušnej\npredajnej cene. S poukazom na znenie Dodatku tak výpočet spočíval v delení celkovej ceny všetkých\nakcií (t. j. 903 600,- euro) počtom všetkých akcií (t. j. 400 ks). Na tomto základe bola cena jednej akcie\nvypočítaná vo výške 2 259,- euro. Potreba takéhoto prístupu k výpočtu implicitne vyplýva resp. úzko\nsúvisí osobitne s aplikáciou § 3 ods. 6 daňového poriadku. Toto vyplýva aj zo žalovaným uvedenej\ndemonštrácie príkladom, kedy poukázal pri výpočtoch na markantné rozdiely v závislosti od toho, či sa\nberú do úvahy hodnoty v zmysle Zmluvy, alebo hodnoty v zmysle Dodatku. Týmto v zásade poukázal aj\nna ďalšiu skutočnosť, na základe ktorej sa možno dôvodne domnievať, že Dodatok je účelový a preto\nsprávca dane bol povinný zistiť skutočnú hodnotu akcií (t. j. nie účelovo stanovenú Dodatkom), nakoľko\ntáto bola rozhodujúca pre riadne vyrubenie dane. Uvedené podľa kasačného súdu zreteľne vyplýva\nz obsahu odôvodnení oboch rozhodnutí správnych orgánov, hoci možno z pohľadu žalobkyne najmä\nimplicitne, avšak to nič nemení na skutočnosti, že išlo o zákonný postup.\n104. Vo vzťahu k námietke nezákonnosti protokolu a neoboznámenia s výsledkom daňovej kontroly\nsa kasačný súd prikláňa k časti odôvodnenia žalovaného, ako aj krajského súdu, ktorí popísali postup\nsprávcu dane vo vzťahu k protokolu, ktorý považoval za zákonný a to aj vo vzťahu k jeho prerokovaniu.\nSprávca dane vo veci prerokovania protokolu postupoval podľa § 15 ods. 10 predchádzajúceho zákona\no správe daní. Z administratívneho spisu zreteľne vyplýva, že dňa 19.03.2010 bola zástupkyni žalobkyne\nspolu s protokolom doručená výzva na vyjadrenie sa. Daňový subjekt predložil dňa 29.03.2010 písomné\nvyjadrenie k protokolu. Dňa 31.03.2010 sa uskutočnilo prerokovanie protokolu za účasti zástupkyne\ndaňového subjektu, čo preukazuje zápisnica o ústnom pojednávaní č. 732/320/14438/2010/Mrtk,\n\npodpísaná zástupkyňou, ako aj poverenými pracovníkmi správcu dane. Správca dane vypracoval dňa\n31.03.2010 dodatok k protokolu, v ktorom uviedol, že trvá na svojich zisteniach, pričom tento bol\ntaktiež podpísaný zúčastnenými stranami. Z obsahu zápisnice vyplýva, že daňový subjekt k nemu\nnevzniesol žiadne námietky ani návrhy. Na predmetnom ústnom pojednávaní správca dane daňový\nsubjekt oboznámil o priebehu a výsledku daňovej kontroly. Prerokovaním protokolu spolu s prítomným\nzástupcom daňového subjektu dňa 31.03.2010 bola daňová kontrola ukončená. Vzhľadom na to, že\nprotokol nebol podpísaný zo strany zástupkyne podľa poslednej vety § 15 ods. 12 zákona o správe daní,\npovažuje sa za deň prerokovania a doručenia protokolu deň, ktorý je určený vo výzve na prerokovanie\ntohto protokolu. (t. j. v danom prípade 31.03.2010). Nie je zrejmé, z akého dôvodu žalobkyňa rozporuje\noboznámenie sa s výsledkom daňovej kontroly, nakoľko hoci táto informácia nie je zaznamenaná\nexplicitne v časti priebehu konania zápisnice o ústnom pojednávaní č. 732/320/14438/2010/Mrtk zo\ndňa 31.03.2010, vyplýva z časti predmetnej zápisnice, ktorá predchádza časti priebehu konania a\nnavyše v samotnej časti priebehu konania je uvedené, že zástupca daňového subjektu neuznáva číselné\nzhrnutie výsledkov kontroly uvedené v protokole. Je teda nepochybné, že s výsledkom daňovej kontroly\nmusel byť zástupca žalobkyne oboznámený. Skutočnosť, že zástupkyňa podpísala zápisnicu o ústnom\npojednávaní a dodatok k protokolu nevyvracia tvrdenie žalovaného, že nepodpísala samotný protokol.\n105. Žalobkyňa argumentovala, že pri rokovaniach o cene jej manžel vzniesol pri tvorbe Zmluvy\nnámietku, že stanovenie ceny jednej akcie spôsobom, že celková cena sa vydelí počtom akcií, je voči\npredávajúcim nespravodlivé, nakoľko by ich to poškodilo. Kupujúci však chcel uzavrieť Zmluvu čím skôr,\npreto pokračovali v jej tvorbe, avšak mala byť stále ,,otvorená“. Stanovením cien poverili audítorku, čo\nuviedol počas nezákonnej opakovanej daňovej kontroly. Ak by kupujúci nenaliehal na skoré uzavretie\nZmluvy, tak by Dodatok nebol býval vznikol. Na preukázanie uvedeného žiadala vypočuť manžela a iné\nsubjekty, čomu však nebolo vyhovené. Taktiež namietala nesprávne posúdenie listu Ministerstva financií\nSR a ozrejmovala ekonomický a morálny dôvod ocenenia akcií z jej pohľadu, ako aj to, že k navýšeniu\nzákladného imania prostredníctvom akcií došlo zo zisku, ktorý už raz bol zdanený a teda išlo by o dvojité\nzdanenie. K tejto námietke kasačný súd poukazuje na vyššie uvedenú časť odôvodnenia k aplikácii §\n3 ods. 6 daňového poriadku a upozorňuje na skutočnosť, že základné imanie bolo navýšené zo zisku\nnie je v neprospech záverov rozhodnutí správnych orgánov a to s poukazom na zákon o dani z príjmu,\nktorý v § 8 ods. 1 písm. e) stanovuje, že príjmom pre posúdenie základu dane je aj príjem z prevodu\ncenných papierov a to bez ohľadu na skutočnosť, že k navýšeniu základného imania došlo vydaním,\nresp. emitovaním nových akcií zo zisku spoločnosti.\n106. K námietke, že ak je Dodatok považovaný za neplatný, tak nemožno na jeho podklade vyrubovať\ndaň z kúpnej ceny ním určenej, kasačný súd upozorňuje na odôvodnenie prvostupňového orgánu, ako\naj krajského súdu, v ktorom poukázal na skutočnosť, že správca dane akceptoval realizačnú kúpnu\ncenu uvedenú v prílohe č. 1 k Dodatku a vo vyrubovacom konaní postupoval v súlade s rozhodnutím\nOkresného súdu v Košiciach, ako aj Krajského súdu v Košiciach, ktorý zamietol žalobu o určenie\nabsolútnej neplatnosti predmetného Dodatku. Z rozhodnutí vyplýva, že Dodatok nie je považovaný\npriamo za neplatný, ale za účelový, čo predstavuje výrazný rozdiel najmä s ohľadom na skutočnosť, že\nžalovaný ako aj prvostupňový orgán na Dodatok nahliadali ako na jeden z podkladov pre rozhodnutie.\n107. Námietka vo vzťahu k nezákonnému predlžovaniu lehôt počas celého daňového konania je\nnedôvodná, nakoľko táto bola v súlade so zákonom. Zákon celkom zreteľne uvádza ako akceptovateľný\ndôvod predĺženia lehoty zložitosť prípadu. Pod touto možno rozumieť napríklad náročnosť z hľadiska\nprávnej úpravy relevantnej pre rozhodnutie veci (napríklad, ak sa vyžaduje, aby sa aplikovalo viac\nprávnych noriem), z hľadiska množstva podkladov, prípadne dôkazov, ktoré musí orgán príslušný na\nrozhodnutie zabezpečiť, resp. na ktoré musí prihliadať, z hľadiska množstva otázok, ktoré musí v danej\nveci posúdiť, ale aj z hľadiska množstva pripomienok, prípadne návrhov daňových subjektov, s ktorými\nsa musí vysporiadať a nepochybne možno pod uvedený dôvod zaradiť aj vysoký objem peňazí, výšku\nvyrubenej dane prípadne náročnosť výpočtov. Kasačný súd nemá na základe spisu za preukázané, že\nby predĺženie lehoty bolo účelové a absentoval by skutočný zákonný dôvod.\n108. Námietku porušenia dvojinštančnosti konania z dôvodu, že s argumentmi ohľadom ohodnotenia\nakcií, listu Ministerstva financií SR, § 39 OZ, toho ako si správne orgány vysvetľujú 3.1 Dodatku sa\noboznámila až v rozhodnutí Daňového úradu Bratislava, považuje kasačný súd za neopodstatnenú,\nnakoľko vyrubovacie konanie vedené daňovým úradom bolo prvou inštanciou a následne konanie\npokračovalo druhou inštanciou pred žalovaným, ako odvolacím orgánom.\n\n109. Námietku nerešpektovania záväznosti nadriadeného orgánu s ohľadom na to, že príslušný daňový\núrad bol povinný čo najúplnejšie zistiť skutkový stav a preveriť súvislosti aj ohľadom ocenenia akcií\nje treba považovať za nedôvodnú a to s poukazom na vyššie uvedené časti odôvodnenia kasačného\nsúdu, ako aj odôvodnenia krajského súdu, v ktorom nie len konštatoval doplnenie dokazovania, ako\ntvrdí žalobkyňa, ale aj uviedol, akým spôsobom bolo dokazovanie doplnené. Daňový úrad Bratislava\ndokazovanie vykonal a doplnil tým, že akceptoval Dodatok č. 1 ku Zmluve o kúpe akcií zo dňa 11.\nseptembra 2008 (rozsudok Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 4Cob/24/2014-388 zo dňa 28.05.2014).\nSprávca dane odstránil procesné nedostatky, preveril a opätovne posúdil správnosť výšky zdanených\npríjmov, využil dôkazy zabezpečené v rámci doposiaľ vykonaného dokazovania.\n110. Z vyššie uvedených dôvodov sa kasačný súd stotožnil s rozsudkom krajského súdu a dospel k\nzáveru, že kasačná sťažnosť nie je dôvodná a preto ju podľa § 461 S.s.p. zamietol.\n111. O náhrade trov kasačného konania rozhodol tak, že sťažovateľke, ktorá v tomto konaní nemala\núspech, ich náhradu podľa § 167 ods. 1 a § 168 v spojení s § 467 ods. 1 S.s.p. nepriznal a žalovanému\nich nepriznal, pretože mu právo na náhradu trov v konaní pred správnymi súdmi zásadne neprináleží.\n112. Toto rozhodnutie prijal Najvyšší súd Slovenskej republiky v pomere hlasov 3:0.\nPoučenie:\nProti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.", "vazby": {}, "cituje": [], "citovane_v": []}