{"guid": "d9e33152-f13d-448e-8093-1f1cd386df07:4e6666d3-1122-4854-800a-5b0e3de6cf7b", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2020:1016200146.1", "spisova_znacka": "4Asan/3/2019", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Asan/3/2019 z 4. 2. 2020", "citacia": "rozsudok Najvyššieho súdu SR z 4. februára 2020, sp. zn. 4Asan/3/2019, ECLI:SK:NSSR:2020:1016200146.1", "identifikacne_cislo": "1016200146", "sud": {"guid": "sud_100", "nazov": "Najvyšší súd", "typ": "najvyssi", "slug": "najvyssi-sud"}, "sudca": "JUDr. Jana Zemková", "sudca_id": 393, "sudca_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/sudca/judr-jana-zemkova-393", "datum_vydania": "2020-02-04", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Iná povaha rozhodnutia"], "oblast": ["Správne právo"], "podoblast": ["Ostatné"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2000/308", "nazov": "zákon č. 308/2000 Z. z. o vysielaní a retransmisii (zrušený)", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2000/308", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/308-2000"}, {"iri": "/SK/ZZ/2000/308/#paragraf-19.odsek-1.pismeno-a", "nazov": "§ 19 ods. 1 písm. a) zákona č. 308/2000 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2000/308/#paragraf-19.odsek-1.pismeno-a", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/308-2000/paragraf-19"}, {"iri": "/SK/ZZ/2000/308/#paragraf-65", "nazov": "§ 65 zákona č. 308/2000 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2000/308/#paragraf-65", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/308-2000/paragraf-65"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/2000/308#paragraf-19", "/SK/ZZ/2000/308#paragraf-65"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/4e6666d3-1122-4854-800a-5b0e3de6cf7b", "zdroj": "infosud", "url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2020:1016200146.1", "api_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2020:1016200146.1", "text_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2020:1016200146.1/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nNajvyšší súd\n4Asan/3/2019\n1016200146\n04. 02. 2020\nJUDr. Jana Zemková\nECLI:SK:NSSR:2020:1016200146.1\n\nROZSUDOK V MENE\nSLOVENSKEJ REPUBLIKY\nNajvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jany Zemkovej,\nPhD. a zo sudcov JUDr. Nory Halmovej a JUDr. Milana Moravu, v právnej veci žalobcu: MARKÍZA SLOVAKIA, spol. s r.o., so sídlom Bratislavská 1/a, Bratislava, IČO: 31 444 873, právne zastúpený:\nAdvokátska kancelária Paul Q, s.r.o., so sídlom Karadžičova č. 2, Bratislava, proti žalovanému: Rada pre\nvysielanie a retransmisiu, Palisády č. 36, Bratislava, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného\nč. RO/1/2015 zo dňa 27.10.2015, konajúc o kasačnej sťažnosti žalobcu proti rozsudku Krajského súdu\nv Bratislave č. k. 6S/16/2016-48 zo dňa 8. novembra 2018, takto\nrozhodol:\nNajvyšší súd Slovenskej republiky kasačnú sťažnosť žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave\nč. k. 6S/16/2016-48 zo dňa 8. novembra 2018 z a m i e t a.\nÚčastníkom konania právo na náhradu trov kasačného konania n e p r i z n á v a .\nodôvodnenie:\n1.\n1. Napadnutým rozsudkom Krajský súd v Bratislave podľa § 190 zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny\nporiadok (ďalej len „SSP“) zamietol žalobu žalobcu o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného\nč. RO/1/2015 zo dňa 27.10.2015, ktorým žalovaný ako orgán príslušný podľa § 4 ods. 1 až 3 a § 5\nods. 1 písm. g/, h/ zákona č. 308/2000 Z.z. o vysielaní a retransmisii a o zmene zákona č. 195/2000\nZ.z. o telekomunikáciách v znení účinnom v rozhodujúcom období (ďalej len „zákon č. 308/2000 Z.z.“)\nrozhodol, že žalobca porušil povinnosť ustanovenú v § 19 ods. 1 písm. a/ zákona č. 308/2000 Z.z. tým,\nže na programovej službe TV MARKÍZA odvysielal dňa 31.03.2015 o cca 19:00 hod. v rámci programu\nTelevízne noviny príspevok s názvom Zvláštne správanie lekára, ktorým zasiahol do ľudskej dôstojnosti,\npráva na súkromie, dobrej povesti a osobnej cti snímaného lekára, a to najmä zverejnením konkrétnych\nosobných údajov týkajúcich sa zdravotného stavu snímaného lekára a opakovaným zaradením záberov\nzobrazujúcich lekára ako osobu so sťaženou schopnosťou pohybu, koordinácie a rečovej artikulácie\nv kontexte nepreukázaných podozrení z požitia alkoholu, resp. iných omamných látok, pričom tieto\nboli svojím spracovaním a spôsobom podania divákovi neprimerané vo vzťahu k informačnej hodnote\npríspevku. Za uvedené bola žalobcovi podľa § 64 ods. 1 písm. b/ zákona č. 308/2000 Z. z. uložená\nsankcia - povinnosť odvysielať oznam o porušení zákona v písomnej a súčasne čítanej podobe bez\nsprievodnej hudby alebo doplňujúceho komentára, a to bezprostredne pred tromi najbližšími po sebe\nnasledujúcimi vysielaniami premiéry programu Televízne noviny.\n2. Krajský súd v Bratislave v odôvodnení napadnutého rozsudku vo vzťahu k žalobcom namietanému\nnedostatočnému zisteniu skutkového stavu veci (absencia výsluchu dotknutého lekára a redaktora\npríspevku) uviedol, že podstatnými dôkazmi, z ktorých pri rozhodovaní v takýchto prípadoch musí\nžalovaný vychádzať, sú záznam o odvysielaní príspevku a jeho prepis, ako aj vyjadrenie k začatému\n\nsprávnemu konaniu (a k dôkazom) zo strany účastníka konania. Správny orgán je povinný v konaní\npostupovať tak, aby riadne zistil skutkový stav a za týmto účelom vykonať náležité dokazovanie (aj\ndôkazy navrhnuté účastníkom konania), čo vyplýva z ustanovenia § 3 a § 32 zákona č. 71/1967 Zb.\no správnom konaní (správny poriadok) v znení neskorších predpisov (ďalej len „správny poriadok“).\nDôkazy vykonáva v rozsahu potrebnom na zistenie skutkového stavu aj s ohľadom na hospodárnosť\nkonania. Tie dôkazy, ktoré nie sú potrebné pre rozhodnutie vo veci vykonať nemusí. V danom prípade\nbol rozhodujúcim dôkazom obsah odvysielaného príspevku a tento bolo možné celkom presne zistiť a\nustáliť zo záznamu príspevku (prepisu záznamu). Krajský súd zároveň zdôraznil, že úlohou žalovaného\nv správnom konaní je posúdenie obsahu príspevku, t. j. posúdenie informácií, ktoré v príspevku odzneli\na teda sa dostali k recipientovi.\n3. Krajský súd nepovažoval pre posúdenie veci žalovaným za primárne podstatné posúdenie účelu\npríspevku. Zistenie jeho účelu označil za sekundárne dôvodiac, že podstatné v danom prípade bolo\nposúdenie príspevku tak, ako odznel vo vysielaní v relácii Televízne noviny, t. j. aký bol jeho obsah\nz hľadiska žalovaným posudzovaných kritérií v zmysle ustanovenia § 19 ods. 1 písm. a/ zákona č.\n308/2000 Z. z. Pokiaľ ide o žalobcom uvádzaný primárny účel príspevku, krajský súd vyslovil pochybnosti\no takomto, čo i len pôvodne zamýšľanom účele príspevku (poukazovanie na požitie alkoholu lekárom\npočas výkonu služby), keďže táto skutočnosť bola hodnoverne vyvrátená výpoveďou policajného\nhovorcu o negatívnom výsledku dychovej skúšky na prítomnosť alkoholu v dychu lekára. Napriek\nvedomosti žalobcu (redaktora) o vylúčení požitia alkoholu lekárom už v čase tvorby príspevku, k jeho\nspracovaniu a následne aj k odvysielaniu došlo tak, že požitie alkoholu u lekára bolo prezentované\nhneď v úvode príspevku moderátormi, záznamom telefonátu občana a ďalej bolo v tomto podozrení\npokračované otázkami redaktora. Potom je treba prijať záver, že toto bol hlavný a jediný účel celého\npríspevku, ktorý bol ako senzácia prezentovaný hneď v úvode relácie Televízne noviny. V žalobe,\nresp. vo vyjadrení žalobcu k začatiu správneho konania prezentované účely príspevku považoval\nkrajský súd za dodatočne vymyslené a účelové, ktoré podľa jeho názoru reálne neexistovali v čase\nvzniku a odvysielania príspevku na strane žalobcu. Krajský súd zároveň označil zistený skutkový stav\nza dostatočný a žalobcom namietané nevykonané dôkazy považoval za nehospodárne a nemajúce\nobjektívne žiadny podstatný vplyv na zákonnosť postupu, resp. napadnutého rozhodnutia.\n4. Žalobcom namietané nesprávne právne posúdenie veci podľa presvedčenia krajského súdu neobstojí.\nKrajský súd v tejto súvislosti uviedol, že žalovaný sa v rozhodnutí dostatočne vysporiadal so všetkými\nprávne relevantnými otázkami predmetnej veci (kolíziou práva na ochranu osobnosti lekára a práva\nna slobodu prejavu žalobcu, vzťahom medzi ochranou osobnosti a ustanovením § 19 ods. 1 písm.\na/ zákona č. 308/2000 Z. z.). Krajský súd v tejto súvislosti považoval za potrebné upriamiť pozornosť\nna skutočnosť, že už postup žalobcu pri spracovaní príspevku bol celkom zjavne neprimeraný\nspravodajskej a informačnej úrovni príspevku, kedy jeho prvoradou nosnou témou bola neschopnosť\nvýkonu činnosti všeobecného lekára z dôvodu ordinovania pod vplyvom alkoholu a keď táto skutočnosť\nnebola potvrdená, bola upriamovaná pozornosť na vek a zdravotný stav lekára. Uvedenú skutočnosť\njednoznačne potvrdili aj sprievodné zábery dotknutého lekára. Tým, že príspevok nepotvrdil v jeho úvode\nvyslovené podozrenie na požitie alkoholu lekárom počas jeho služby, stal sa jeho obsah voči lekárovi\ncelkom zjavne difamačným, a to bez akéhokoľvek dôvodu, a teda bol spôsobilý zasiahnuť do jeho\nľudskej dôstojnosti a osobnostných práv. Pre bežného nezainteresovaného recipienta daný príspevok\nmusel jednoznačne vyznieť ako kritika pôsobenia dotknutého lekára bez ohľadu na jeho vek, ale práve\npoukazujúc na jeho stav pri výkone služby (požívanie alkoholu v pracovnej dobe), čo je obzvlášť pri\nvýkone povolania lekára všeobecne neakceptovateľné. Vzhľadom na rozsah odvysielaných informácií o\nzdravotnom stave lekára je podľa názoru krajského súdu potrebné prijať záver, že týmto nebola naplnená\nžiadna informačná nevyhnutnosť, ale objektívne bolo zasiahnuté do osobnostných práv lekára. Zároveň\nintenzita takéhoto zásahu (okrem toho, že nebol vôbec potrebný) prevýšila aj prípadný verejný záujem na\ntakejto informácii. Zábery na (ne)koordináciu pohybov lekára nemohli mať žiadny vplyv na informovanie\nverejnosti ohľadom žalobcom prezentovaného sekundárneho účelu príspevku - dlhodobého neriešenia\nproblému nenahrádzania starších lekárov a tobôž nie o podozreniach z ordinovania dotknutého lekára\npod vplyvom alkoholu.\n5. Krajský súd zároveň označil ako nedôvodnú námietku nepreskúmateľnosti rozhodnutia v časti\nuloženej sankcie (povinnosť trikrát odvysielať oznam), pretože žalovaný v napadnutom rozhodnutí riadne\nvysvetlil a v zodpovedajúcom rozsahu odôvodnil, prečo v danom prípade pristúpil k uloženiu práve\ntakejto sankcie (§ 64 ods. 1 písm. b/ zákona č. 308/2000 Z. z.). Krajský súd uviedol, že základným\n\núčelom žalobcovi udelenej sankcie vymedzenom v § 65 zákona č. 308/2000 Z. z. je zabezpečiť, aby\nv prípade porušenia zákona vysielateľom sa verejnosť v čo možno najširšom rozsahu dozvedela o\ntakomto porušení. Podľa presvedčenia krajského súdu uloženou sankciou bol tento účel naplnený a\nzároveň sankcia bola uložená v súlade so zásadou proporcionality, ktorá neznamená, že ak dôjde k\njednému odvysielaniu príspevku, bude možné uložiť oznam o porušení zákona len jedenkrát. Žalovaný\nv napadnutom rozhodnutí riadne odôvodnil opodstatnenie opakovaného odvysielania oznamu - potrebu\nobjasniť stav veci čo možno najväčšiemu množstvu recipientov. V napadnutom rozhodnutí žalovaný\ndospel k opodstatnenému záveru, že uložená sankcia vzhľadom na sledovaný cieľ (ochrana ľudskej\ndôstojnosti a osobnostné práva lekára) nie je neprimerane prísna, a to aj vzhľadom na podstatné\nporušenie povinnosti žalobcom - zabezpečiť, aby ním odvysielané spravodajské programy spôsobom\nsvojho spracovania a svojím obsahom nezasahovali do ľudskej dôstojnosti a základných práv a slobôd.\n6. Krajský súd sa v uvedenej súvislosti stotožnil s argumentáciou obsiahnutou v napadnutom rozhodnutí\nžalovaného a zároveň dodal, že uložená sankcia musí spĺňať aj preventívnu a výchovnú funkciu vo\nvzťahu k tomu, aby sa žalobca do budúcnosti vystríhal takéhoto konania. V tomto kontexte uloženie\npovinnosti trikrát odvysielať oznam o porušení zákona v rozhodnutí vymedzenom rozsahu a uloženým\nspôsobom plní všetky funkcie pre ukladanie sankcií.\n7. Krajský súd zdôraznil, že nie je možné, aby boli zabezpečené úplne rovnaké podmienky diváckej\nsledovanosti pri odvysielaní oznamu, ako boli pri odvysielaní posudzovanej relácie. Z uvedeného\ndôvodu námietka (požiadavka) žalobcu o adekvátnosti sankcie - jedno odvysielanie príspevku =\njedno odvysielanie oznamu, nie je namieste. Je možné sa dôvodne domnievať, že uložená sankciaodvysielanie oznamu trikrát osloví taký (dostatočný) počet recipientov, ktorí zabezpečia informovanie\nverejnosti o porušení zákona zo strany žalobcu a teda bude splnená aj funkcia proporcionality porušenia\nzákona a následkov vo vzťahu k uloženej sankcii lepšie, ako keby bola uložená sankcia odvysielať\noznam len jedenkrát.\n8. Krajský súd poukázal na skutočnosť, že napriek právoplatnosti napadnutého rozhodnutia žalovaného,\nžalobca bezdôvodne nepristúpil k odvysielaniu uloženého oznamu na dôvažok, ak krajský súd nevyhovel\njeho návrhu na odklad vykonateľnosti napadnutého rozhodnutia. Krajský súd zároveň poukázal aj na\nčasový odstup od odvysielania príspevku - marec 2015, vydania napadnutého rozhodnutia - október\n2015 a nesplnenia si napadnutým rozhodnutím uloženej povinnosti - po oznámení o nevyhovení odkladu\nvykonateľnosti - apríl 2016. Neustálym nedôvodným oddiaľovaním odvysielania oznamu zo strany\nžalobcu uloženie predmetnej sankcie stráca podľa názoru krajského súdu na adresnosti a význame.\n9. Vo vzťahu k námietkam voči preskúmavanému rozhodnutiu krajský súd uviedol, že tieto musia byť\nuplatnené v zákonnej dvojmesačnej lehote (§ 181 SSP), čo vyplýva z koncentračnej zásady súdneho\nprieskumu. Vzťah ochrany osobnosti v zmysle ustanovení zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v\nznení neskorších predpisov (ďalej len „Občiansky zákonník“) a postup správneho orgánu (žalovaného)\npodľa zákona č. 308/2000 Z. z. nie je podmienený tým, že by sa dotknutá osoba musela domáhať\nochrany osobnosti. Jedná sa o na sebe nezávislé posúdenia porušenia zákona zo strany vysielateľa.\n10. V závere napadnutého rozsudku krajský súd konštatoval, že v administratívnom konaní nezistil\nžiadne porušenia, ktoré by mohli mať vplyv na zákonnosť rozhodnutia žalovaného. Žalovaný\nvykonal riadne dokazovanie v zodpovedajúcom rozsahu, náležite zistil skutkový stav veci. Napadnuté\nrozhodnutie obsahuje všetky zákonom požadované náležitosti a je v zodpovedajúcom rozsahu\nodôvodnené, a to aj z hľadiska výšky uloženej sankcie. Žalovaný sa v rozhodnutí vysporiadal so všetkými\nrelevantnými námietkami uvedenými vo vyjadrení žalobcu, podrobne rozobral predložené dôkazy, ako\naj skutkový stav, ktorý správne právne vyhodnotil.\n2.\n11. Proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave podal žalobca v zákonnej lehote kasačnú sťažnosť, ktorou\nsa domáhal, aby kasačný súd rozsudok Krajského súdu v Bratislave č. k. 6S/16/2016-48 zo dňa 08.\nnovembra 2018 zmenil tak, že zruší rozhodnutie žalovaného č. RO/1/2015 zo dňa 27.10.2015 a vec vráti\nžalovanému na ďalšie konanie, a to z dôvodov podľa § 440 ods. 1 písm. f/ a g/ SSP. Žalobca zároveň\nnavrhol, aby kasačný súd priznal žalobcovi voči žalovanému náhradu trov konania v plnom rozsahu.\n\n12. V úvode kasačnej sťažnosti žalobca stručne zhrnul odôvodnenie napadnutého rozsudku krajského\nsúdu. V rámci konkretizácie sťažnostných bodov žalobca uviedol, že nesprávny procesný postup\nkrajského súdu vidí v nedostatočnom zistení skutkového stavu veci súdom. Žalovaný vo svojom\nrozhodnutí podľa názoru žalobcu nedostatočne zistil skutkový stav a krajský súd tým, že považoval takto\nzistený skutkový stav za dostatočný, zaťažil touto vadou aj správne súdne konanie.\n13. Žalobca v tejto súvislosti poukázal na skutočnosť, že podklad pre vydanie rozhodnutia žalovaného\ntvorili audiovizuálny záznam príspevku, jeho prepis a vyjadrenie žalobcu. Žalovaný nepovažoval za\npotrebné vypočuť autora príspevku, pána Z. N., a ani samotného lekára, ktorý vystupoval v príspevku.\nŽalovaný v rozhodnutí tvrdil, že účelom príspevku bolo informovať divákov o podozreniach z opitosti a\nzvláštnom správaní sa všeobecného praktického lekára spod Tatier počas výkonu jeho služby, pričom\nsa vôbec nepokúsil o zistenie pravého účelu príspevku priamo od jeho autora.\n14. Žalobca zdôraznil, že primárnym účelom príspevku bolo informovať verejnosť o neštandardnom\nsprávaní sa lekára a ozrejmiť jeho príčiny. Podozrenia na požitie alkoholu boli v príspevku odvysielané\nza účelom možného ozrejmenia uvedeného správania sa lekára, ktoré vychádzalo z diváckych tipov,\nktoré boli dôvodom na spracovanie samotného príspevku. Sekundárnym zámerom reportáže pritom\nmalo byť poukázanie na dlhodobo neriešený problém nenahrádzania starších lekárov v dôchodkovom\nveku mladšími, na čo v konečnom dôsledku doplácajú samotní pacienti.\n15. Na základe uvedeného žalobca dospel k záveru, že žalovaný ako správny orgán si nezabezpečil\nvšetky relevantné a nevyhnutné podklady pre rozhodnutie, čím zjavne postupoval v rozpore so\nzákonnými požiadavkami na úplné a presné zistenie skutkového stavu veci podľa § 32 ods. 1 správneho\nporiadku. Z uvedeného dôvodu považoval žalobca rozhodnutie žalovaného za nezákonné.\n16. Žalobca nesúhlasil s názorom krajského súdu, podľa ktorého predstavuje zisťovanie účelu reportáže\naž sekundárny krok. Žalovaný bol podľa názoru žalobcu povinný posudzovať aj účel príspevku, najmä\nak neskôr pristúpil k vyhodnocovaniu oprávnenosti, resp. neoprávnenosti zásahu týmto príspevkom do\nosobnostných práv lekára.\n17. Tvrdenia krajského súdu o tom, že má pochybnosti o účele príspevku poukázať na zvláštne správanie\nsa lekára, vychádzajú podľa žalobcu z nesprávnych a najmä nedostatočných skutkových zistení. Žalobca\nodmieta tvrdenia, že tento účel mal byť vymyslený dodatočne. Žalobca deklaroval, že v žiadnom prípade\nnemal v úmysle v príspevku vysloviť, že lekár je určite pod vplyvom alkoholu. O alkohole hovorila osoba,\nktorá dala reportérovi podnet na zvláštne správanie sa lekára, pričom išlo o prípustný opis. Účelom bolo\nnajmä poukázať na jeho zvláštne správanie sa a tak bol nazvaný aj predmetný príspevok.\n18. Žalobca zdôraznil, že v príspevku boli prezentované udalosti (resp. príbeh) v určitej časovej osi tak,\nako sa odohrali. Fakty a udalosti nemožno chronologicky miešať, ale musia byť uvádzané v časovej\npostupnosti, inak by sa v príspevku divák nevyznal a bol by pre neho neprehľadný. Z uvedeného dôvodu\nsa podľa žalobcu aj dej príspevku odvíjal od začiatku, t.j. uverejnením podnetu pacienta, že lekár v\nambulancii sa zdá byť opitý. Nasledovali príchod redaktora do ambulancie a jeho otázky na doktora, či\nsa cíti dobre a či požil alkohol. Následne bola prezentovaná informácia o negatívnom výsledku dychovej\nskúšky. Potom bola prezentovaná informácia o tom, že lekár v skutočnosti užil dve tabletky liekov proti\nbolesti.\n19. Žalobca v kasačnej sťažnosti označil za nesprávne taktiež právne posúdenie kolízie\nobčianskoprávnej ochrany osobnosti a ochrany ľudskej dôstojnosti v zmysle § 19 ods. 1 písm. a/ zákona\nč. 308/2000 Z.z. Žalobca mal za to, že žalovaný, ako aj následne krajský súd nesprávne právne posúdili\nskutkový stav veci, keď rozhodli, že odvysielaný príspevok žalobcu zasiahol do ľudskej dôstojnosti, práva\nna ochranu súkromia a osobnej cti lekára.\n20. Je zjavné, že odvysielaním príspevku došlo ku konfliktu, resp. kolízii dvoch ústavných práv - na\njednej strane právo na ochranu osobnosti vyobrazeného lekára a na druhej právo na slobodu prejavu\nžalobcu, ktorý v televíznom spravodajstve informoval verejnosť o nezvyčajnom správaní lekára.\n21. Žalobca v tejto súvislosti odkázal na príslušnú judikatúru Ústavného súdu Slovenskej republiky, v\nzmysle ktorej je potrebné konflikty základných práv a slobôd riešiť prostredníctvom zásady spravodlivej\n\nrovnováhy - základné práva alebo slobody sa chránia v takej miere a rozsahu, kým uplatnením jedného\npráva alebo slobody nedôjde k neprimeranému obmedzeniu či dokonca popretiu iného práva alebo\nslobody (Nález ÚS SR č. IV. ÚS 464/2010).\n22. Informovanie verejnosti o neštandardnom správaní lekára a možných príčinách takého správania,\nktoré je teoreticky spôsobilé ohroziť jeho pacientov, predstavuje podľa žalobcu nepochybne tému\nlegitímneho verejného záujmu, ktorý prevažuje nad individuálnym záujmom samotného lekára na\nochranu jeho osobnostných práv. Obmedziť právo na slobodu prejavu žalobcu, resp. právo verejnosti\n(pacientov) na informácie v prospech ochrany práva na ochranu osobnosti lekára (najmä jeho súkromia,\nľudskej dôstojnosti a cti) je absolútne neprimerané a zároveň nespravodlivé. Takýto postup žalovaného\nbol podľa názoru žalobcu v rozpore nielen s vyššie uvedenou zásadou spravodlivej rovnováhy, ale aj s\npodmienkami obmedzenia slobody prejavu podľa čl. 26 ods. 4 Ústavy SR.\n23. Žalobca vyjadril nesúhlas s tvrdením žalovaného, ktorý vo svojom rozhodnutí uviedol, že konanie\nžalobcu je nutné posudzovať len podľa ustanovení verejného práva, t. j. ustanovení zákona č. 308/2000\nZ.z. a nie v súvislosti s inštitútom súkromnoprávnej ochrany osobnosti, zakotvenom v ustanoveniach\nObčianskeho zákonníka. Žalobca v tejto súvislosti uviedol, že jedno a to isté konanie žalobcu\n(odvysielanie príspevku) môže byť posudzované jednak súdom z pohľadu súkromného práva podľa §\n11 až 13 Občianskeho zákonníka, v súvislosti s ochranou osobnosti a zároveň žalovaným z pohľadu\nverejného práva podľa § 19 ods. 1 písm. a/ zákona č. 308/2000 Z.z., v súvislosti s možným zásahom\ndo ľudskej dôstojnosti a iných práv a slobôd.\n24. Žalobca zároveň konštatoval, že do dnešného dňa neexistuje žiadne rozhodnutie súdu preukazujúce,\nže sporný príspevok zasiahol do práva na ochranu osobnosti lekára. Podľa informácií žalobcu si dotknutý\nlekár žiadnym spôsobom (výzvou či žalobou) neuplatnil právo na ochranu osobnosti voči žalobcovi na\nsúde v súvislosti s odvysielaným príspevkom. Z postupu lekára, ktorý má o svojom zdravotnom stave\na svojej osobe najviac informácií (určite viac ako žalovaný), je tak zrejmé, že príspevkom nedošlo k\nžiadnemu zásahu do jeho osobnostných práv.\n25. Žalovaný nie je aktívne legitimovaný na uplatňovanie práva na ochranu osobnosti konkrétneho\nidentifikovateľného jednotlivca. Ustanovenie § 19 ods. 1 písm. a/ zákona č. 308/2000 Z.z.\nneumožňuje zasahovať do ľudskej dôstojnosti a základných práv a slobôd iných, avšak nepatrí\nmedzi súkromnoprávne mechanizmy ochrany voči takým zásahom. Naopak, slúži ako ochranný a\nsankčný mechanizmus v prípadoch, kde subjekty ochrany nemajú k dispozícii prostriedky alebo z\nobjektívnych skutočností vyplýva, že efektívne sa nedomôžu prostriedkov ochrany svojich práv v rámci\nsúkromnoprávnych mechanizmov.\n26. Na podporu svojej argumentácie žalobca poukázal na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky\nsp. zn. II. ÚS 174/2017-44 zo dňa 24.01.2018, na základe záverov ktorého konštatoval, že do\nkompetencie žalovaného nepatrí posudzovanie sporov o ochranu subjektívnych práv jednotlivca.\nSamotný lekár konanie o ochranu jeho osobnosti podaním žaloby na civilný súd neinicioval. Uvedené\npodľa názoru žalobcu znamená, že predmetný príspevok za zásah do svojho práva na ochranu osobnosti\nnepovažoval. Podľa žalobcu nebol žalovaný oprávnený posudzovať možný zásah do lekárovho práva\nna ochranu osobnosti (ani dôstojnosti či iných práv) zo svojej pozície správneho orgánu.\n27. Na základe vyššie citovaného nálezu žalobca konštatoval, že do kompetencie žalovaného nepatrí\nposudzovanie sporov o ochranu subjektívnych práv jednotlivca. Samotný lekár konanie o ochranu jeho\nosobnosti podaním žaloby na civilný súd neinicioval. Uvedené podľa názoru žalobcu znamená, že\npredmetný príspevok za zásah do svojho práva na ochranu osobnosti nepovažoval. Podľa žalobcu nebol\nžalovaný oprávnený posudzovať možný zásah do lekárovho práva na ochranu osobnosti (ani dôstojnosti\nči iných práv) zo svojej pozície správneho orgánu.\n28. Žalobca zároveň namietal, že žalovaný aj krajský súd vec nesprávne právne posúdili taktiež v\nsúvislosti so zverejnením údajov o zdravotnom stave lekára, ako aj v súvislosti so zábermi zobrazujúcimi\nfajčenie lekára.\n29. Vo vzťahu k otázke zverejňovania informácií o zdravotnom stave jednotlivca žalobca poukázal na\nrozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP\") vo veci Fürst-Pfeifer proti Rakúsku, číslo\n\nsťažnosti 33677/10 a 52340/10, v ktorom ESĽP posudzoval primeranosť a oprávnenosť zverejnenia\ninformácií o tom, že známa psychiatrička trpela psychickými problémami, ako napr. návalmi paniky alebo\nvýkyvmi nálady, no napriek tomu pôsobila dlhé roky ako súdna znalkyňa v odbore psychológia.\n30. Žalobca zastáva názor, že pokiaľ žalovaný a súd vyhodnotili zverejnenie informácií o zdravotnom\nstave lekára ako zásah do ľudskej dôstojnosti, dopustili sa nesprávnej aplikácie právnej normy\nna prejednávanú vec. Naviac krajský súd vôbec neskúmal skutočnosť, že informácie o lekárovom\nzdravotnom stave poskytol lekár sám a dobrovoľne. Tieto informácie boli použité výlučne za účelom\nvysvetlenia, prečo lekár užíva silné lieky na bolesť.\n31. V súvislosti so zábermi zobrazujúcimi lekárovo fajčenie žalobca uviedol, že aj sám žalovaný v\nrozhodnutí uznal, že fajčenie v čakárni bolo neštandardným správaním a porušením zákona č. 377/2004\nZ. z. o ochrane nefajčiarov. V rozpore s logikou však žalovaný rovnako tvrdil, že aj napriek tomu boli\ntieto zábery dehonestujúce. Takýto vnútorný rozpor v logike a v právnom hodnotení nie je podľa názoru\nžalobcu právne udržateľný.\n32. V rámci podanej kasačnej sťažnosti žalobca taktiež namietal nesprávne právne posúdenie\nnedostatočného odôvodnenia rozhodnutia v časti uloženia sankcie. Žalobca uviedol, že žalovaný v\nrozhodnutí síce určil rozsah, formu a vysielací čas odvysielania oznamu, avšak nepodložil svoje\nrozhodnutie žiadnym odôvodnením. Je pritom zákonnou povinnosťou správneho orgánu nielen\nrozhodnúť o sankcii, ale aj odôvodniť v rozhodnutí jej rozsah (formu, vysielací čas).\n33. Žalobca zastáva názor, že jednorazovým odvysielaním oznamu o porušení zákona by sankcia splnila\nsvoj účel, t.j. verejnosť by sa dozvedela o porušení zákona. Žalobca opätovne zdôraznil, že aj samotný\npríspevok odznel v programe Televízne noviny iba raz a nie trikrát. Jedno oznámenie o porušení zákona\nby teda podľa jeho názoru videl približne rovnaký počet divákov, ako príspevok, čo možno považovať\nza primerané a jediné vhodné riešenie. Uloženie povinnosti odvysielať oznam o porušení zákona trikrát\npo sebe považuje žalobca za porušenie zásady proporcionality.\n34. Na základe vyššie uvedených skutočností dospel žalobca k záveru, že odôvodnenie rozsudku v\nčasti dôvodnosti námietky nepreskúmateľnosti rozhodnutia vykazuje znaky arbitrárnosti. Z rozsudku\ntotiž nevyplýva, prečo práve tri odvysielania oznamu sú primeranou sankciou. Žalobca mal za to, že\nsamotné uvedenie textu odôvodnenia nepostačuje na to, aby bolo rozhodnutie (alebo rozsudok) riadne\nodôvodnené. Z textu musí bezpodmienečne vyplývať úvaha, akou sa žalovaný a neskôr aj súd pri\nrozhodovaní riadili.\n3.\n35. Žalovaný sa ku kasačnej sťažnosti vyjadril písomným podaním, doručeným Krajskému súdu v\nBratislave dňa 14.02.2019, v ktorom navrhol, aby kasačný súd kasačnú sťažnosť žalobcu proti rozsudku\nKrajského súdu v Bratislave č. k. 6S/16/2016-48 zo dňa 8. novembra 2018 podľa § 461 SSP zamietol.\n36. V súvislosti so žalobcom namietaným nedostatočným zistením skutkového stavu veci a s tým\nsúvisiacim opomenutím žalovaného zistiť pravý účel príspevku priamo od jeho autora, žalovaný vo\nsvojom vyjadrení uviedol, že považoval a aj naďalej považuje navrhovaný dôkazný prostriedok t. j.\nvýsluch svedka- redaktora, za irelevantný. Žalovaný upriamil pozornosť na skutočnosť, že uvedený záver\nvychádza z rozsiahlej a ustálenej judikatúry správnych súdov, ktorá sa týka ustanovenia § 16 ods. 3\npísm. b/ zákona č. 308/2000 Z. z., avšak je v plnej miere aplikovateľná aj na ustanovenia týkajúce sa\nľudskej dôstojnosti, základných práv a slobôd iných. Z predmetnej judikatúry vyplýva, že rozhodujúcou\nskutočnosťou pre rozhodnutie žalovaného je výhradne to, čo bolo vysielateľom odvysielané, dôkazom\nčoho je záznam vysielania a jeho prepis/popis, z ktorého je možné zistiť obsah odvysielaného vysielania.\nŽalovaný mal tiež za to, že krajský súd sa zaoberal posúdením dôkazov v konaní náležite a riadne, v\nsúlade so zisteným skutkovým stavom.\n37. Žalovaný uviedol, že nie je oprávnený prihliadať na žiadne ďalšie skutočnosti, ani pohnútky, resp. iné\nokolnosti, ktoré vedú autorov (redaktorov) príspevkov k ich vytvoreniu a spracovaniu. Úlohou žalovaného\nje vždy posúdiť odvysielaný obsah, t. j. len informácie, ktoré sa dostali k recipientovi. Žalovaný na základe\ntakto odvysielaných informácií dospel v danom prípade k záveru, že predmetný príspevok o lekárovi\nspod Tatier zasiahol do jeho ľudskej dôstojnosti a osobnostných práv.\n\n38. Žalovaný zároveň zdôraznil, že v správnom konaní neposudzoval (ne)pravdivosť odvysielaných\ninformácií, ale pre potreby správneho konania posudzoval výlučne odvysielaný obsah, s čím sa stotožnil\naj krajský súd, ktorý v odôvodnení napadnutého rozsudku uviedol, že namietané nezisťovanie účelu\npríspevku nebolo primárne podstatné pre posúdenie veci žalovaným. Zároveň konštatoval, že podstatné\nje posúdenie príspevku tak, ako odznel vo vysielaní v programe Televízne noviny, t. j. aký bol jeho obsah\nz hľadiska žalovaným posudzovaných kritérií ustanovenia § 19 ods. 1 písm. a/ zákona č. 308/2000 Z. z.\n39. K posúdeniu primeranosti (proporcionality) zásahu do slobody prejavu vysielateľov v prípadoch\nporušenia ustanovenia § 19 ods. 1 písm. a/ zákona č. 308/2000 Z. z. žalovaný podľa jeho slov pristupuje\nvždy na základe posúdenia obsahu odvysielaných programov a spôsobu ich spracovania. Príklady, na\nktoré žalobca odkázal v rámci podanej kasačnej sťažnosti, nepoukazujú na dôvodnosť skúmania účelu\nprogramov (príspevkov), ale len na ich rozdielne zaradenie v rámci programových typov vysielania.\nTakéto analógie žalobcu nemajú podľa názoru žalovaného relevanciu a v posudzovanom prípade sú\nnedôvodné a nesprávne.\n40. V kontexte žalobcom namietaného nesprávneho posúdenia kolízie občianskoprávnej ochrany\nosobnosti a ochrany ľudskej dôstojnosti v zmysle § 19 ods. 1 písm. a/ zákona č. 308/2000 Z.z.\nžalovaný uviedol, že otázkou opodstatnenosti zásahu do ľudskej dôstojnosti a iných osobnostných práv\nzobrazeného lekára z hľadiska verejného záujmu sa zaoberal už v odôvodnení žalobou napadnutého\nrozhodnutia, v ktorom jasne uviedol, že „vzhľadom na rozsah a kontext odvysielaných informácii\n(zverejnený aj zdravotný stav lekára) objektívne došlo k zásahu do osobnostných práv dotknutého\nlekára, pričom intenzita zásahu prevýšila prípadný verejný záujem na odvysielaní informácii uvedených\nv príspevku.“\n41. Žalovaný zároveň uviedol, že právo na poskytnutie informácií verejnosti žalobcovi neuprel, avšak\ndaný obsah posúdil ako neprimeraný vo vzťahu k jeho informačnej hodnote. Žalovaný vzal do úvahy\nverejný záujem vo vzťahu k právu verejnosti na informovanie, avšak s ohľadom na žalovaným\nkonštatované prekročenie hranice primeranosti, nebolo možné takýto argument akceptovať.\n42. Žalovaný poukázal na nesprávne parafrázovanie jeho tvrdenia zo strany žalobcu, ktorý uviedol, že\n„Žalovaný v rozhodnutí tvrdil, že konanie žalobcu je nutné posudzovať len podľa ustanovení verejného\npráva, t.j. ustanovení zákona a nie v súvislosti s inštitútom súkromnoprávnej ochrany osobnosti\nzakotvenom v ustanoveniach zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov\n(ďalej len „OZ\").\" Uvedené tvrdenie označil žalovaný za vytrhnuté z kontextu a upravené tak, aby\njednoznačne a bez pochýb vylúčilo možnosť aplikácie ustanovení súkromnoprávnej povahy ochrany\nosobnosti.\n43. Žalobca v kasačnej sťažnosti upriamil pozornosť aj na pasivitu (nekonanie) príspevkom dotknutej\nosoby - všeobecného lekára, ktorý si podľa slov žalobcu neuplatnil právo na ochranu osobnosti voči\nžalobcovi na súde v súvislosti s odvysielaným príspevkom. Na základe uvedeného žalobca dospel k\nzáveru, že príspevkom nedošlo k žiadnemu zásahu do jeho osobnostných práv. Na margo uvedeného\nžalovaný uviedol, že s podobnou argumentáciou žalobcu sa zaoberal v odôvodnení správnou žalobou\nnapadnutého rozhodnutia, kde odkázal aj na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.\nzn. 5Sž/26/2012, ktorým poukázal na irelevanciu skutočnosti, či sa dotknutá osoba (v tomto prípade\nvšeobecný lekár) v súvislosti s § 19 ods. 1 písm. a/ zákona č. 308/2000 Z. z. domáha akejkoľvek ochrany\n(resp. zadosťučinenia) na občianskom súde.\n44. Vo vzťahu k argumentu žalobcu, podľa ktorého žalovaný nie je aktívne legitimovaný na uplatňovanie\npráva na ochranu osobnosti konkrétne identifikovateľného jednotlivca, poukazujúc na nález Ústavného\nsúdu SR zo dňa 24. januára 2018, sp. zn. II. ÚS 174/2017-44, žalovaný uviedol, že ustanovením\n§ 19 ods. 1 písm. a/ zákona č. 308/2000 Z. z. sa zabezpečuje právo verejnosti na informácie\nprostredníctvom stanovenia povinnosti zabezpečiť, aby spravodajské programy spôsobom svojho\nspracovania a obsahom nezasahovali do ľudskej dôstojnosti a základných práv a slobôd. V zmysle\ndoterajšej aplikačnej praxe ustanovenia § 19 ods. 1 písm. a/ zákona č. 308/2000 Z. z. zo strany\nžalovaného, ako i v zmysle judikatúry Najvyššieho súdu Slovenskej republiky bolo na to, aby mohlo\nprísť zo strany vysielateľa k zásahu do ľudskej dôstojnosti a základných práv a slobôd v zmysle\nzákona č. 308/2000 Z.z., nevyhnutná identifikácia konkrétnej osoby, resp. osôb pre recipientov.\n\nUvedené vyplýva napríklad z rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3Sž/82/2008-26.\nPostihovaný tak bol nie zásah do ľudskej dôstojnosti ako takej, v jej abstraktnej forme, ale na vyvodenie\nadministratívnoprávnej zodpovednosti voči vysielateľovi muselo prísť k individualizácii osoby, ktorej\nprávo bolo porušené.\n45. Žalovaný mal za to, že závery Ústavného súdu Slovenskej republiky obsiahnuté v vyššie\nšpecifikovanom náleze nemožno automaticky aplikovať na všetky budúce obdobné prípady, nakoľko\núčelom ustanovenia § 19 ods. 1 písm. a/ zákona č. 308/2000 Z. z. nie je ochrana individuálnych\npráv osôb, do ktorých malo byť vysielaním zasiahnuté, ale ochrana záujmu verejnosti na tom, aby v\nrámci programovej služby nedochádzalo k takému vysielaniu, ktoré svojím obsahom alebo spôsobom\nspracovania, zasahuje do práv iných, a to bez ohľadu na postoj takýchto osôb, resp. takejto osoby.\nNapriek totožnosti skutku (odvysielaný obsah), sú súkromnoprávne konanie, ktorým sa subjekt domáha\nochrany svojich práv a administratívnoprávne konanie, iniciované žalovaným, dva od seba nezávislé\nprocesy, ktorých predmetom sú odlišné práva a povinnosti. Poslaním žalovaného je v odôvodnených\nprípadoch sankcionovať vysielateľa za také vysielanie, ktoré degraduje, alebo iným spôsobom zasahuje\ndo práv iných, i konkrétnych osôb, čím je chránený verejný záujem, a nie osobnostné práva poškodeného\njednotlivca alebo skupiny. Práve pre zamedzovanie vysielania takého obsahu, ktorý zakladá rozpor s\npovinnosťou podľa § 19 ods. 1 písm. a/ zákona č. 308/2000 Z. z. je opodstatnené, aby Rada konala\ni bez ohľadu na to, či sa konkrétna osoba cíti takýmto vysielaním dotknutá, a či sa domáha ochrany\nsvojich práv, resp. chce domáhať ochrany svojich práv, nakoľko i bez postoja tejto osoby bola verejnosť\nkonfrontovaná s vysielaním, ktorým vysielateľ prezentoval zásah do ľudskej dôstojnosti alebo práv iných.\n46. V predmetnom prípade došlo podľa žalovaného k podstatnému porušeniu povinnosti žalobcu\nzabezpečiť, aby spravodajské programy spôsobom svojho spracovania a obsahom nezasahovali do\nľudskej dôstojnosti a základných práv a slobôd, keďže príspevok s názvom Zvláštne správanie lekára,\nodvysielaný dňa 31. 3. 2015 o cca 19:00 hod. na programovej službe TV MARKÍZA, spôsobom jeho\nspracovania výrazne zasiahol do ľudskej dôstojnosti a osobnostných práv zobrazeného lekára, pričom\ntento zásah nebol opodstatnený verejným záujmom, či inými relevantnými právami alebo záujmami na\nzverejnení týchto informácií vo vyššie uvedenom spracovaní. Vzhľadom na podľa názoru žalovaného\njednoznačnosť zásahu do osobnostnej sféry dotknutého všeobecného lekára bolo v danom prípade\nnevyhnutné a legitímne zasiahnuť do práva na slobodu prejavu žalobcu. Žalovaný z uvedeného dôvodu\nodmieta tvrdenie žalobcu, že nebol oprávnený v danom prípade posudzovať zásah do lekárovho práva\nna ochranu osobnosti (dôstojnosti či iných práv) zo svojej pozície správneho orgánu.\n47. Žalobca ďalej namietal, že žalovaný a konajúci súd „vec nesprávne právne posúdili aj v súvislosti\nso zverejnením údajov o zdravotnom stave lekára, ako aj v súvislosti s zábermi zobrazujúcimi fajčenie\nlekára“ a taktiež namietal záver žalovaného o neoprávnenom zásahu do ľudskej dôstojnosti lekára\nzverejnením údajov o zdravotnom stave lekára, ktorý prebral, resp. nevyvrátil ani krajský súd.\n48. V súvislosti s poukazom žalobcu na rozsudok ESĽP vo veci Fürst-Pfeifer proti Rakúsku, č.\nsťažnosti: 33677/10 a 52340/10 žalovaný uviedol, že predmetný prípad je špecifický konfiguráciou\nsvojich skutkových okolností, pričom z jeho podrobnejšieho priblíženia je zrejmé, že sa netýkal skutkovo\nobdobného prípadu, ako v posudzovanom televíznom programe. Z uvedeného dôvodu žalovaný zastáva\nnázor, že v predmetnom prípade nie je možné aplikovať rovnaké závery, ako boli ESĽP prijaté v\nuvedenom prípade.\n49. Naviac považoval žalovaný za nevyhnutné uviesť, že zodpovednosť voči žalobcovi vyvodil v\nsúvislosti s porušením ustanovenia § 19 ods. 1 písm. a/ zákona č. 308/2000 Z. z., pričom osobitne\nbolo zdôraznené konanie žalobcu a síce, že zverejnil údaje o osobnom zdravotnom stave lekára,\nprezentoval nepreukázané podozrenia z požitia alkoholu lekárom a opakovane odvysielal zábery\nzobrazujúce lekára ako osobu nespôsobilú vykonávať svoje povolanie. Tvrdenia redaktora boli\ndoprevádzané zábermi (viackrát opakovanými a neúmerne dlhými), ktoré prezentovali indispozície\nlekára v dôsledku jeho nekoordinovaných pohybov, reči a fajčenia v priestoroch čakárne. Práve táto\nkombinácia prezentovaného obsahu mala v končenom dôsledku za následok, že sa obsah príspevku\nstal voči osobe lekára bezdôvodne difamačným.\n50. Žalovaný v súvislosti so zábermi zobrazujúcimi fajčenie lekára zdôraznil, že nevidí žiaden vnútorný\nrozpor v logike v súvislosti s vyhodnotením týchto záberov tak, ako to uvádza žalobca v podanej\n\nkasačnej sťažnosti. Žalovaný súhlasí, že vo svojom rozhodnutí poukázala na možný rozpor so zákonným\nustanovením zákona č. 377/2004 Z. z. o ochrane nefajčiarov a o zmene a doplnení niektorých zákonov.\nK argumentu žalobcu o zjavnom porušení žalovaný opätovne uviedol, že posúdenie tejto skutočnosti\nnebolo predmetom správneho konania. Žalovaný poukázal na odôvodnenie svojho rozhodnutia, v\nktorom jasne uviedol, prečo považuje odvysielanie záberov fajčenia cigarety lekárom za také, ktoré\nporušujú ustanovenia § 19 ods. 1 písm. a/ zákona č. 300/2000 Z. z.\n51. Žalovaný k argumentom žalobcu o nedostatočnom odôvodnení rozhodnutia v časti uloženej sankcie\npoukázal na strany 11 a 12 svojho rozhodnutia, kde jasne vymedzil dôvodnosť a primeranosť udelenej\nsankcie, pričom na strane 11 posledný odsek ozrejmil nevyhnutné predpoklady pre jej udelenie, ktoré\nsú jej imanentnou súčasťou, a to účelnosť a nevyhnutnosť (potrebnosť). Žalovaný vo svojom rozhodnutí\npodľa jeho názoru jasne uviedol, prečo považoval za potrebné takúto formu sankcie uložiť (vzhľadom na\nrozsah porušenia), pričom sledovaný cieľ - v tomto prípade upovedomiť o porušení zákona čo najširší\nokruh verejnosti, je v súlade so zásadou proporcionality. Opodstatnenosť opakovaného odvysielania\noznamu vyplýva už zo samotnej závažnosti porušenia, pričom treba mať na zreteli, že o tejto skutočnosti\nby sa mala verejnosť dozvedieť čo najskôr, aby sa tak zabezpečila čo najväčšia možné miera nápravy.\n52. Žalovaný zároveň zastáva názor, že žalobcom navrhovaný variant, t. j. odvysielať oznam o porušení\nzákona len jedenkrát, by istotne neplnil úlohu upovedomiť o porušení zákona čo najširší okruh verejnosti.\nOkrem iného, žalovaný predmetnú formu sankcie (odvysielanie oznamu trikrát po sebe) v danom prípade\naplikoval na základe jeho už ustálenej rozhodovacej praxe. K žalobcom vytýkanej absencii dokazovania\nvo vzťahu k zisteniu počtu videní daného príspevku žalovaný uviedol, že navrhované použitie dát by\npodľa jeho názoru nepreukázalo potenciálne aký počet recipientov by v prípade odvysielania oznamu\ntento mohlo vzhliadnuť.\n53. Vzhľadom na všetky vyššie uvedené skutočnosti dospel žalovaný k záveru, že v danej situácii\npodstatné porušenie povinnosti vysielateľa zabezpečiť, aby spravodajské programy spôsobom svojho\nspracovania a obsahom nezasahovali do ľudskej dôstojnosti a základných práv a slobôd, odôvodňovalo\nzásah do slobody prejavu žalobcu prostredníctvom uloženia príslušnej sankcie.\n4.\n54. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd kasačný (§ 438 ods. 2 SSP) preskúmal napadnutý\nrozsudok ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo v medziach dôvodov podanej kasačnej sťažnosti (§\n440 SSP), kasačnú sťažnosť prejednal bez nariadenia pojednávania (§ 455SSP), keď deň vyhlásenia\nrozhodnutia bol zverejnený minimálne 5 dní vopred na úradnej tabuli a na internetovej stránke\nNajvyššieho súdu Slovenskej republiky www.nsud.sk <http://www.nsud.sk> (§ 137 ods. 2 a 3 SSP).\n55. Podľa § 2 ods. 1 a 2 SSP, v správnom súdnictve poskytuje správny súd ochranu právam alebo\nprávom chráneným záujmom fyzickej osoby a právnickej osoby v oblasti verejnej správy a rozhoduje v\nďalších veciach ustanovených týmto zákonom. Každý, kto tvrdí, že jeho práva alebo právom chránené\nzáujmy boli porušené alebo priamo dotknuté rozhodnutím orgánu verejnej správy, opatrením orgánu\nverejnej správy, nečinnosťou orgánu verejnej správy alebo iným zásahom orgánu verejnej správy, sa\nmôže za podmienok ustanovených týmto zákonom domáhať ochrany na správnom súde.\n56. Podľa § 454 SSP, na rozhodnutie kasačného súdu je rozhodujúci stav v čase právoplatnosti\nnapadnutého rozhodnutia krajského súdu.\n57. Z obsahu súdneho a k nemu pripojeného administratívneho spisu Najvyšší súd Slovenskej republiky\nzistil, že v predmetnej veci bolo začaté správne konanie Oznámením o začatí správneho konania č.\n3284/2015/O zo dňa 23.06.2015, ktoré bolo žalobcovi doručené dňa 10.07.2018, spolu s prepisom/\npopisom skutkového stavu. V administratívnom spise je pripojený zvukovo-obrazový záznam programu\nTelevízne noviny zo dňa 31.03.2015, v rámci ktorého bol na programovej službe TV MARKÍZA\nodvysielaný príspevok s názvom Zvláštne správanie lekára.\n58. Dňa 17.08.2015 bolo žalovanému doručené vyjadrenie žalobcu zaevidované pod č. 3833/2015.\n59. Následne žalovaný po oboznámení sa s príslušnými podkladmi rozhodnutím č. RO/1/2015 zo\ndňa 27.10.2015 rozhodol, že žalobca porušil povinnosť ustanovenú v § 19 ods. 1 písm. a/ zákona č.\n\n308/2000 Z. z., a to tým, že na programovej službe TV MARKÍZA odvysielal dňa 31.03.2015 o cca\n19 00 hod. v rámci programu Televízne noviny príspevok s názvom Zvláštne správanie lekára, ktorým\nzasiahol do ľudskej dôstojnosti, práva na súkromie, dobrej povesti a osobnej cti snímaného lekára, a\nto najmä zverejnením konkrétnych osobných údajov týkajúcich sa zdravotného stavu snímaného lekára\na opakovaným zaradením záberov zobrazujúcich lekára ako osobu so sťaženou schopnosťou pohybu,\nkoordinácie a rečovej artikulácie v kontexte nepreukázaných podozrení z požitia alkoholu, resp. iných\nomamných látok, pričom tieto boli svojím spracovaním a spôsobom podania divákovi neprimerané\nvo vzťahu k informačnej hodnote príspevku, za čo bola žalobcovi podľa § 64 ods. 1 písm. b/ zákona\nč. 308/2000 Z. z. uložená sankcia - povinnosť odvysielať oznam o porušení zákona v písomnej a\nsúčasne čítanej podobe bez sprievodnej hudby alebo doplňujúceho komentára, a to bezprostredne\npred tromi najbližšími po sebe nasledujúcimi vysielaniami premiéry programu Televízne noviny. Text\noznamu: „Televízia Markíza odvysielala dňa 31.03.2015 v programe Televízne noviny príspevok Zvláštne\nsprávanie lekára s témou údajného požitia alkoholu ordinujúcim lekárom. Príspevok spôsobom svojho\nspracovania zasiahol do ľudskej dôstojnosti zobrazeného lekára, a to najmä zverejnením údajov o jeho\nzdravotnom stave, prezentovaním nepreukázaných podozrení a opakovaním záberov zobrazujúcich ho\nako osobu nespôsobilú vykonávať svoje povolanie. Z tohto dôvodu Rada pre vysielanie a retransmisiu\nuložila Televízii Markíza sankciu odvysielať tento oznam o porušení zákona.“\n5.\n60. Podľa čl. 26 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky ( ďalej len „Ústava SR“), sloboda prejavu a právo\nna informácie sú zaručené.\n61. Podľa čl. 26 ods. 2 Ústavy SR, každý má právo vyjadrovať svoje názory slovom, písmom, tlačou,\nobrazom alebo iným spôsobom, ako aj slobodne vyhľadávať, prijímať a rozširovať idey a informácie\nbez ohľadu na hranice štátu. Vydávanie tlače nepodlieha povoľovaciemu konaniu. Podnikanie v odbore\nrozhlasu a televízie sa môže viazať na povolenie štátu. Podmienky ustanoví zákon.\n62. Podľa čl. 26 ods. 4 Ústavy SR, slobodu prejavu a právo vyhľadávať a šíriť informácie možno obmedziť\nzákonom, ak ide o opatrenia v demokratickej spoločnosti nevyhnutné na ochranu práv a slobôd iných,\nbezpečnosť štátu, verejného poriadku, ochranu verejného zdravia a mravnosti.\n63. Podľa § 19 ods. 1 písm. a/ zákona č. 308/2000 Z. z., audiovizuálna mediálna služba na požiadanie,\nprogramová služba a ich zložky nesmú spôsobom svojho spracovania a svojím obsahom zasahovať do\nľudskej dôstojnosti a základných práv a slobôd iných.\n64. Podľa § 64 ods. 1 písm. b/ zákona č. 308/2000 Z. z., za porušenie povinnosti uloženej týmto zákonom\nalebo osobitnými predpismi, rada ukladá tieto sankcie: odvysielanie oznamu o porušení zákona.\n65. Podľa § 65 zákona č. 308/2000 Z. z., povinnosť odvysielať oznam o porušení zákona môže rada\nvysielateľovi uložiť, ak vysielateľ vysielal programy alebo iné zložky programovej služby v rozpore s §\n16 ods. 2 písm. c), ods. 3 písm. a) a b), § 19 a § 20 ods. 1 a 4 a je účelné a potrebné, aby sa verejnosť\no tom porušení dozvedela; rozsah, formu a vysielací čas určí rada.\n66. Podľa § 47 ods. 3 Správneho poriadku, v odôvodnení rozhodnutia správny orgán uvedie, ktoré\nskutočnosti boli podkladom pre rozhodnutie, akými úvahami bol vedený pri hodnotení dôkazov, ako\npoužil správnu úvahu pri použití právnych predpisov, na základe ktorých rozhodoval, a ako sa vyrovnal\ns návrhmi a námietkami účastníkov konania a s ich vyjadreniami k podkladom rozhodnutia.\n6.\n67. Kasačný súd vyhodnotil rozsah a dôvody kasačnej sťažnosti žalobcu vo vzťahu k napadnutému\nrozsudku Krajského súdu v Bratislave po tom, ako sa oboznámil s obsahom súdneho a k nemu\npripojeného administratívneho spisu a dospel k záveru, že kasačná sťažnosť nie je dôvodná.\n68. Najvyšší súd Slovenskej republiky považoval za podstatné hneď v úvode špecifikovať úlohu\nžalovaného, ktorý v postavení orgánu verejnej správy dohliada na dodržiavanie právnych predpisov\nupravujúcich vysielanie a retransmisiu a vykonáva štátnu správu v oblasti vysielania a retransmisie v\nrozsahu vymedzenom zákonom č. 308/2000 Z.z. Jeho zákonným poslaním a teda zároveň povinnosťou,\nje presadzovať záujmy verejnosti a taktiež ochraňovať záujmy verejnosti pred možným negatívnym\n\nvplyvom zvukových či zvukovo-obrazových programov vysielaných v dostupných médiách. Ak pri\nplnení tejto povinnosti dospeje v záveru, že konaním konkrétneho, pozorovaného subjektu došlo alebo\ndochádza k porušovaniu zákona, je oprávnený podľa § 64 a nasl. zákona č. 308/2000 Z.z. uložiť sankciu.\n69. Vo všeobecnosti možno konštatovať, že účelom ustanovenia § 19 zákona č. 308/2000 Z.z.\nje poskytovať ochranu ľudskej dôstojnosti a iným základným právam a slobodám osôb pred\nneoprávnenými zásahmi, realizovanými prostredníctvom audiovizuálnych mediálnych služieb na\npožiadanie, programových služieb a ich zložiek, pričom účel ochrany ľudskej dôstojnosti vo všeobecnosti\nmožno vymedziť ako ochranu pre zaobchádzaním, ktoré ponižuje dôstojnosť človeka ako ľudskej bytosti.\n70. Zo spisového materiálu, predovšetkým zo zvukovo-obrazového záznamu obsahujúceho program\nTelevízne noviny, v rámci ktorého bol odvysielaný príspevok Zvláštne správanie lekára, v inkriminovanom\nčase, a to dňa 31.03.2015 o cca 19:00 hod., mal Najvyšší súd Slovenskej republiky v prejednávanej veci\nza preukázané, že predmetný príspevok bol odvysielaný tak, ako to uvádza žalovaný v prepise/popise\nskutkového stavu, a to nasledovne:\nČas vysielania:\n- cca 19:00 - začiatok programu Príspevky:\nZvláštne správanie lekára Podávame daňové priznania Takto štát míňa naše dane Vyhorela osada\ncca 19:08 hod. - reklamný blok\ncca 19:15 hod. - pokračovanie programu Televízne noviny Príspevky:\nUkončili vyšetrovanie tragédie\nJánošovci pred súdom\nMnožia sa falošné recepty\nKríza v nemocnici pokračuje\nNaša ekonomika porastie rýchlejšie\nProtidrogové razie\nŠampanské na súde\nMŕtvy chlapec v kufri\nZa vraždu syna pred súdom\nPodávame daňové priznania\nProblémy sú vraj dočasné\nZima sa nechce vzdať\nPočasie vašimi očami\nKatastrofálne záplavy\nPriateľsky proti Čechom\nMegaprojekt v Čunove\nPátranie po nezvestných deťoch\nZahraničné správy\nZa meškanie pokuty\nChcú nového starostu\nPomoc autistom\nRozviedli ich v neprítomnosti\nVandali na Moste slobody\n- cca 19:53 - koniec programu\nPríspevok: Zvláštne správanie lekára (názov uvedený vo forme titulku umiestneného v dolnej časti\nobrazovky počas doby trvania príspevku).\nPrepis:\nA. T., moderátor: „Zvláštne správanie lekára pod Tatrami. \"\nZ. L. S., moderátorka: „Niektorí pacienti mali pocit, že bol pod vplyvom alkoholu, a tvrdili, že namiesto\nneho ordinuje sestrička. \"\nA. T.: „Keď prišli na kontrolu policajti, celý prípad sa zamotal ešte viac. \"\n(začiatok záznamu, redakčný záznamník)\n\nTelefonujúci: „Je opitý doktor. Ľudia sú tam vážne chorí. Nevládze stáť na nohách. \"\n(koniec záznamu, redakčný záznamník)\nZ. N., redaktor: „Pacienti, ktorí prešli dverami tejto ambulancie, nás upozornili, že lekár nie je vo svojej\nkoži. \"\nZ. N., redaktor: „ Čo si myslíte, prečo majú tí pacienti taký pocit?\"\nLekár: „ Tak ráno môžu mať pocit. Ja som celá pravostranná...“\n(v rámci celého príspevku je rečový prejav lekára spomalený, artikulácia je nejasná, pohyby spomalené.\nZ odvysielaných záberov je tiež zrejmé, že lekár má vyšší vek.)\nZ. N., redaktor: „To bola celá odpoveď na našu otázku. Sedemdesiatročný lekár tvrdí, že sa cíti fit a od\nrána naplno pracuje.“\nZ. N., redaktor: „Pili ste dnes niečo? \"\nLekár: „Hej, pil, vodu.\"\nZ. N., redaktor: „Žiadny alkohol? \"\nLekár: „No dajte mi fúkať. \"\nZ. N., redaktor: „ Voláme policajtov. Lekár si medzitým v čakárni pre pacientov zapaľuje cigaretu. \"\nZ. N., redaktor: „To bežne fajčíte pred ambulanciou? \"\n(lekár na otázku zamietavo kýve hlavou)\n- Odvysielaný je cca 13 sek. trvajúci záber ako sa lekár pokúša v čakárni pred ambulanciou vyhodiť\ncigaretový ohorok von oknom. Keď otvára okno z parapety zhodí knihu, ktorá tam je vystavená. Na\nprvýkrát netrafí okno a ohorok mu spadne pod lavicu. Zohne sa poň a vyhodí ho až na druhýkrát. Jeho\npohyby sú nemotorné a spomalené.\nZ. N., redaktor: „Keď mu dali fúkať, ukázalo sa, že tento praktický lekár pre dospelých hovoril pravdu.\"\nM. M., krajský policajný hovorca, Prešov: „Dychová skúška na alkohol bola u lekára negatívna. \"\nZ. N., redaktor: „Hovorí, že cukrovku nemá. Prekonal infarkt, menili mu bedrový kĺb a do toho niekoľko\noperácií nohy a ruky. Vraj ho každý deň trápia silné bolesti. \"\nZ. N., redaktor: „Dnes žiadne lieky na upokojenie, žiadna injekcia, žiadne utlmovacie prostriedky? Nič? \"\nLekár: „Nič.\"\nZ. N., redaktor: „ O polhodinu na to ale tvrdil niečo iné. Údajne každý deň berie tabletky na tlmenie bolesti.\nZ. N., redaktor: „Aj dnes ráno ste si dali?\"\nLekár: „Áno.\"\nZ. N., redaktor: „Koľko?“\nLekár: „Dve.\"\nZ. N., redaktor: „Nebojíte sa, že môžete nejakým spôsobom ublížiť pacientom?“\nLekár: „No tak všetko sa môže stať. \"\nZ. N., redaktor: „Nebolo by lepšie zostať doma?“\nLekár: „Bolo.“\nZ. N., redaktor: „Prečo nezostanete? \"\nLekár: „Nájdite mi doktora. \"\nZ. N., redaktor: „Nového náhradného? \"\nLekár: „Áno.\"\nZ. N., redaktor: „Nikto nechce prísť? \"\nLekár: „Nie.\"\nZ. N., redaktor: „Popoludní sa policajti do ordinácie vrátili. Lekára chceli predviesť na vyšetrenie krvi a\nmoču, no už tam nebol.“\n\nN. U., hovorkyňa Prešovského samosprávneho kraja: „Samosprávny kraj môže preverovať zdravotnú\nspôsobilosť lekára. Musíme si vyžiadať zdravotný posudok. Zákon však nemyslí na takéto akútne\nprípady.“\nZ. N., redaktor: „Čo bude o týždeň, o dva? Budete ordinovať ďalej? \"\nLekár: „No keď nebude tu nikto...“\nZ. N., redaktor: „Ak tento muž povie, že končí, budeme hľadať náhradu - odkázal samosprávny kraj. Buď\nto bude nový lekár, alebo karty pacientov presunú v rámci regiónu inde. Z. N., televízia Markíza. \"\n- opakovane je odvysielaný záber ako sa lekár pokúša vyhodiť z okna cigaretový ohorok (viď vyššie).\nZáber je odvysielaný v trvaní cca 9 sek.\n71. Najvyšší súd Slovenskej republiky konštatuje, že práve takto uvedený prepis/popis záznamu o\nodvysielaní príspevku, spolu so samotným zvukovo-obrazovým záznamom a vyjadrením účastníkov\nk začatému správnemu konaniu tvoria v obdobných prípadoch podklad pre rozhodnutie žalovaného,\nrešpektujúc požiadavku na riadne zistenie skutkového stavu veci, vyplývajúcu z ustanovenia § 3 a § 32\nsprávneho poriadku.\n72. Z uvedeného dôvodu Najvyšší súd Slovenskej republiky, obdobne ako krajský súd v odôvodnení\nnapadnutého rozhodnutia, označil zistený skutkový stav za dostatočný, pričom vo vzťahu k žalobcom\nnamietanému nevykonaniu ním navrhovaných dôkazov uviedol, že tieto by nemali objektívne žiadny\nrelevantný vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia. Pre správne posúdenie veci v danom prípade\nbolo rozhodujúce to, čo bolo žalobcom reálne odvysielané. Z uvedeného dôvodu by prípadné výpovede\nautora príspevku, ako aj dotknutého lekára, nemali žiadny vplyv na obsah odvysielaného príspevku, a\nteda ani na posúdenie veci samej.\n73. V súvislosti s námietkou žalobcu, že žalovaný nedostatočne zistil skutkový stav veci, keď neskúmal\nzákladný účel príspevku, Najvyšší súd Slovenskej republiky uviedol, že v tejto súvislosti sa stotožňuje s\nnázorom žalovaného, podľa ktorého bolo v danom prípade nevyhnutné posudzovať príspevok primárne\ntak, ako odznel vo vysielaní v relácii Televízne noviny, t. j. aký bol jeho obsah z hľadiska žalovaným\nposudzovaných kritérií v zmysle ustanovenia § 19 ods. 1 písm. a/ zákona č. 308/2000 Z. z., a nie\npátrať po, podľa vyjadrení žalobcu „skutočnom“, avšak pre bežného diváka v danej veci skrytom, účele\npríspevku.\n74. Rozhodujúci podklad pre rozhodnutie žalovaného o otázke zásahu do ľudskej dôstojnosti a\nzákladných práv a slobôd iných v intenciách ustanovenia § 19 ods. 1 písm. a/ zákona č. 308/2000 Z.z.\nmá tvoriť primárne to, čo bolo vysielateľom odvysielané, dôkazom čoho je záznam vysielania a jeho\nprepis/popis, z ktorého je možné zistiť obsah odvysielaného vysielania. Správnosť uvedeného záveru\nodôvodňuje predovšetkým skutočnosť, že ani koncoví recipienti nemajú možnosť skúmať skutočný účel\npríspevku, a ani prihliadať na žiadne ďalšie skutočnosti, pohnútky, resp. iné okolnosti, ktoré viedli autorov\npríspevkov k ich vytvoreniu a spracovaniu, ale práve naopak, ich mienka, resp. názor sa tvorí iba na\nzáklade informácií, ktoré sa k nim dostanú z obsahu odvysielaného príspevku. Zákonom stanovenú\npovinnosť, aby programová služba a jej zložky spôsobom svojho spracovania a svojím obsahom\nnezasahovali do ľudskej dôstojnosti a základných práv a slobôd iných, je preto potrebné označiť za\nlegitímnu požiadavku obmedzenia slobody prejavu u vysielateľov.\n75. Vychádzajúc z obsahu odvysielaného príspevku Najvyšší súd Slovenskej republiky dospel k\nobdobnému záveru, ako krajský súd, a to, že sporný príspevok spôsobom svojho spracovania smeroval\npredovšetkým k prilákaniu a šokovaniu divákov. Najvyšší súd Slovenskej republiky poukázal na\nopakované zdôrazňovanie zmienok o potenciálnom požití alkoholu lekárom, a to napriek skutočnosti,\nže predmetné podozrenie bolo vyvrátené vykonaním dychovej skúšky na prítomnosť alkoholu v dychu,\no čom autor daného príspevku v čase jeho spracovania vedel. Napriek uvedenej skutočnosti bolo\npodozrenie z požitia alkoholu lekárom prezentované moderátormi pri uvedení predmetného príspevku v\nrámci programu Televízne noviny, následne ihneď v úvode príspevku, ako aj v jeho priebehu (v podobe\notázok redaktora). Po vyvrátení podozrení z požitia alkoholu bola pozornosť upriamená na zdravotný\nstav dotknutého lekára, doplnená sprievodnými zábermi lekára, zobrazujúcimi jeho nekoordinované\npohyby, ako aj fajčenie v priestoroch čakárne.\n\n76. Najvyšší súd Slovenskej republiky zastáva názor, že pre nezaujatého diváka sa mohlo javiť, že\nmeritom celého príspevku bola práve snaha poukázať na nespôsobilosť konkrétneho lekára, ktorý\nbol pre svoje okolie (užšiu, ako aj širšiu verejnosť) jednoznačne identifikovateľný, vykonávať lekársku\nprax, pričom polemika o jeho indispozícii bola založená práve na opakovaných, jasne vyvrátených\núvahách o požití alkoholických nápojov, následne doplnených uverejňovaním citlivých údajov týkajúcich\nsa jeho zdravotného stavu. Uvedené v spojitosti s viackrát prehrávanými zábermi dotknutého lekára,\nzobrazujúcimi jeho sťaženú pohybovú schopnosť, zníženú mieru koordinácie a schopnosť rečovej\nartikulácie, pôsobili pre danú osobu jednoznačne ponižujúco.\n77. Najvyšší súd Slovenskej republiky sa stotožnil s názorom krajského súdu, podľa ktorého bol\ndehonestujúci prvok badateľný aj v spojitosti so záverom príspevku, kde boli vyslovené závažné\npochybnosti o spôsobilosti všeobecného lekára vykonávať svoju činnosť v dôsledku jeho zdravotného\nstavu. Príspevok ako celok vyznel pre lekára difamačne, čo nemožno ospravedlňovať ani argumentom\nžalobcu, že tento sa snažil poskytnúť divákovi informácie chronologicky, v časovom slede, ako sa\nodohrali.\n78. Najvyšší súd Slovenskej republiky zároveň zdôraznil, že prezentovanými závermi nijakým spôsobom\nnespochybňuje verejný záujem na informovaní verejnosti o neštandardnom správaní sa lekára, avšak v\ndanom prípade spôsob spracovania konkrétneho príspevku možno vzhľadom na vyššie špecifikované\naspekty hodnotiť ako jednoznačne neprimeraný vo vzťahu k jeho informačnej hodnote. V príspevku\nnielen že nedošlo k potvrdeniu vyslovených podozrení, tento ešte na dôvažok obsahom prezentovaných\ninformácií výrazným spôsobom zneuctil daného lekára, čím podstatným spôsobom zasiahol do jeho\nľudskej dôstojnosti.\n79. Ako jeden z kľúčových aspektov v prejednávanej veci Najvyšší súd Slovenskej republiky označil\nvyriešenie otázky kolízie práva na ochranu osobnosti dotknutého lekára na jednej strane a práva na\nslobodu prejavu žalobcu na strane druhej.\n80. Každý konflikt vo vnútri systému základných práv a slobôd (resp. ľudských práv a základných\nslobôd vyplývajúcich z medzinárodných zmlúv o ľudských právach a základných slobodách) je potrebné\nriešiť prostredníctvom zásady ich spravodlivej rovnováhy (napr. PL. ÚS 22/06 <http://merit.slv.cz/\nPL.US22/06>, m. m. PL. ÚS 6/04 <http://merit.slv.cz/PL.US6/04>, III. ÚS 34/07 <http://merit.slv.cz/\nIII.US34/07>). Všetky základné práva a slobody sa chránia len v takej miere a rozsahu, kým uplatnením\njedného práva alebo slobody nedôjde k neprimeranému obmedzeniu či dokonca popretiu iného práva\nalebo slobody (napr. PL. ÚS 7/96 <http://merit.slv.cz/PL.US7/96>).\n81. Je nepochybné, že sloboda prejavu predstavuje jeden zo základných pilierov demokratickej\nspoločnosti. Keďže právo na slobodu prejavu a právo na ochranu osobnosti sú rovnako garantované\nÚstavou Slovenskej republiky aj Dohovorom, riešenie konfliktu (kolízie) medzi týmito právami vyžaduje,\naby súd s prihliadnutím na okolnosti prípadu zvážil význam proti sebe stojacich záujmov, a to tak, aby\njednému právu nebola bezdôvodne daná prednosť pred druhým. Rozhodnutie súdu v takomto prípade\nmusí vychádzať zo zásady proporcionality, byť vyvážené a do práva na slobodu prejavu zasahovať, len\nak je to nevyhnutné.\n82. Podľa čl. 26 Ústavy SR, sloboda prejavu a právo na informácie sú zaručené. Ústava SR v citovanom\nčl. 26 síce garantuje slobodu prejavu, avšak zároveň v odseku 4 predmetného ustanovenia stanovuje\npodmienky, za splnenia ktorých možno dané právo obmedziť.\n83. Možno konštatovať, že obmedzenie slobody prejavu by malo v demokratickej spoločnosti\npredstavovať výnimku, ktorú je navyše potrebné interpretovať reštriktívne, pričom ju možno odôvodniť\niba kvalifikovanými okolnosťami. Jazykom ústavy a dohovoru povedané, slobodu prejavu možno\nobmedziť zákonom, ak ide o opatrenia v demokratickej spoločnosti nevyhnutné na ochranu práv a slobôd\niných alebo na ochranu určitého kvalifikovaného verejného záujmu. Limitačná klauzula inkorporovaná\nv čl. 26 ods. 4 Ústavy SR a čl. 10 ods. 2 Dohovoru explicitne uvádza dôvody takéhoto obmedzenia.\nTakéto obmedzenie musí byť stále v súlade s demokratickým charakterom spoločnosti („nevyhnutné v\ndemokratickej spoločnosti“).\n\n84. Podmienky obmedzenia slobody prejavu podľa čl. 26 ods. 4 Ústavy SR možno rozčleniť do\ndvoch kategórií, a to na podmienky formálne a materiálne. Formálnou podmienkou je určenie\nobmedzenia slobody prejavu zákonom. Materiálnymi podmienkami obmedzenia slobody prejavu sú\njednak nevyhnutnosť obmedzujúceho opatrenia (podmienka nevyhnutnosti) a podmienka legitímneho\núčelu (záujmu), t.j. zásah musí byť vykonaný z niektorého z dôvodov taxatívne vymedzených v čl. 26\nods. 4 Ústavy SR (ochrana taxatívnej určených záujmov).\n85. Z vyššie uvedeného vyplýva, že slobodu prejavu je možné obmedziť na základe kumulatívneho\nsplnenia troch podmienok, a to:\n- obmedzenie vyplýva zo zákona = podmienka legality,\n- musí byť nevyhnutné v demokratickej spoločnosti = podmienka proporcionality (nevyhnutnosti) a\n- sleduje legitímny cieľ = podmienka legitimity.\n86. Vo všeobecnosti platí, že štát by sa mal zdržať obmedzenia slobody prejavu a neodôvodnených\nzásahov do tejto slobody. Výnimku tvorí ústavná licencia pre obmedzenie slobody prejavu, v zmysle\nktorej slobodu prejavu možno obmedziť zákonom, ak ide o opatrenia v demokratickej spoločnosti\nnevyhnutné na ochranu práv a slobôd iných alebo na ochranu určitého kvalifikovaného verejného\nzáujmu.\n87. Dôvodom obmedzenia slobody prejavu teda môže byť okrem iného ochrana práv iných, teda aj\nzákladného práva na zachovanie ľudskej dôstojnosti podľa čl. 19 ods. 1 Ústavy SR, resp. čl. 16 ods. 1\nÚstavy SR, konkretizovaného napríklad aj v § 19 ods. 1 písm. a) zákona č. 308/2000 Z.z. Podľa § 19 ods.\n1 písm. a) zákona č. 308/2000 Z.z., audiovizuálna mediálna služba na požiadanie, programová služba\na ich zložky nesmú spôsobom svojho spracovania a svojím obsahom zasahovať do ľudskej dôstojnosti\na základných práv a slobôd iných.\n88. Ustanovenie § 19 ods. 1 písm. a) zákona o vysielaní a retransmisii možno považovať za\nnaplnenie ústavného predpokladu obmedzenia slobody prejavu vysielateľov v prospech ochrany ľudskej\ndôstojnosti a základných práv a slobôd iných (spojených s ochranou ľudskosti a ľudskej dôstojnosti, teda\nnajmä v zmysle čl. 16 a čl. 19 Ústavy SR)\n89. Obmedzenie slobody prejavu na základe zákona č. 308/2000 Z.z. sa viaže na potrebu striktného\nsledovania toho, kedy informovanie o udalostiach vybočuje zo zákonom stanovených medzí platných\nv demokratickom a právnom štáte, prípadne je motivované predovšetkým dosahovaním zvyšovania\nsledovanosti vysielaných relácií, avšak takým spôsobom, ktorý nie je v súlade so zákonom. V prípade\nsignalizovania porušenia právnych noriem, štát je prostredníctvom svojich orgánov oprávnený vykonať\nopatrenia (zásahy), smerujúce k odstráneniu protiprávneho stavu, a realizovať sankčný postih.\n90. Posúdenie, či odvysielaný sporný príspevok bolo potrebné subsumovať pod citované ustanovenie\nzákona č. 308/2000 Z.z, a teda obmedziť slobodu prejavu žalobcu, je vecou vyvažovania dvoch v\nkonflikte stojacich základných práv. Ide o slobodu prejavu a o právo na zachovanie ľudskej dôstojnosti.\n91. Ako z vyššie prezentovaného vyplýva, preukázanie splnenia podmienky legality nespôsobovalo\nv danej veci výraznejšie problémy (vychádza priamo z ustanovenia § 19 ods. 1 písm. a/ zákona č.\n308/2000 Z.z.). Rovnako možno podľa názoru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky konštatovať\nsplnenie podmienky legitimity, pretože ustanovenie zákona č. 308/2000 Z.z. vychádza z potreby ochrany\nľudskej dôstojnosti a základných práv a slobôd iných, a teda sleduje právom aprobovaný cieľ, ktorým\nje ochrana verejného záujmu chráneného Ústavou SR - ochrana ľudskej dôstojnosti. Najvyšší súd\nSlovenskej republiky vyslovuje preto záver, že právo na slobodu prejavu bolo obmedzené na základe\nzákona č. 308/2000 Z.z., ktorý zakotvuje potrebu ochrany ľudskej dôstojnosti, čím bola naplnená\npožiadavka legality a legitimity.\n92. Poslednou rozhodujúcou otázkou pre posúdenie akceptovateľnosti obmedzenia slobody prejavu\nv konkrétnom prípade je otázka jeho primeranosti, teda či obmedzenie práva na slobodu prejavu\nzodpovedá zásade proporcionality (nie väčšie obmedzenie práva alebo slobody ako je potrebné na\ndosiahnutie účelu obmedzenia).\n\n93. Proporcionalitu je možné vnímať v dvoch rovinách. Prvou je obmedzenie slobody prejavu zakotvením\nurčitých konkrétnych povinností všeobecne záväzným právnym predpisom, v prejednávanom prípade\n§ 19 ods. 1 písm. a/ zákona č. 308/2000 Z.z. Zákonodarca tu využil svoje ústavné splnomocnenie\nformulované v čl. 26 ods. 4 Ústavy SR na zakotvenie určitého obmedzenia vo vzťahu k slobode\nprejavu. Samotná aplikácia § 19 ods. 1 písm. a/ zákona č. 308/2000 Z.z., t.j. subsumácia konkrétneho\nprípadu pod toto ustanovenie, predstavuje už druhé kritérium podmienky proporcionality, pričom prináleží\nžalovanému, ktorý je oprávnený a zároveň povinný konať v súlade so zákonom č. 308/2000 Z.z..\n94. Pri posúdení kritéria proporcionality je potrebné prihliadnuť aj na cieľ uvedený v čl. 26 ods. 4 Ústavy\nSR, ktorým je okrem iného ochrana ľudskej dôstojnosti. Sankcionovanie žalobcu zo strany žalovaného\nza porušenie povinnosti uvedenej v § 19 ods. 1 písm. a/ zákona č. 308/2000 Z.z. odvysielaním\npredmetného spravodajského príspevku tak, ako bol zaznamenaný na obrazovo-zvukovom nosiči,\nmožno s prihliadnutím na všetky skutkové okolnosti daného prípadu hodnotiť tak, že uvedené kritérium\nproporcionality napĺňa.\n95. Najvyšší súd Slovenskej republiky na základe vyššie uvedeného konštatuje, že zásah do slobody\nprejavu žalobcu bol v prejednávanej veci zrealizovaný na základe zákona (§19 ods. 1 písm. a/\nzákona č. 308/2000 Z.z.), sledoval legitímny cieľ, ktorým bola ochrana ľudskej dôstojnosti a iných práv\ndotknutej osoby, pričom ho zároveň možno považovať za proporcionálny (nevyhnutný v demokratickej\nspoločnosti).\n96. Vo vzťahu k nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II. ÚS 174/2017-44 zo dňa\n24.01.2018, na ktorý poukázal žalobca v podanej kasačnej sťažnosti, obsahom ktorého je konkretizácia\npodmienok, za splnenia ktorých možno pristúpiť k obmedzeniu slobody prejavu, aplikujúc § 19 ods. 1\npísm. a/ zákona č. 308/2000 Z.z., konštatujúc, že „Ustanovenie § 19 ods. 1 písm. a) zákona o vysielaní\na retransmisii si kladie za cieľ zabezpečiť prostredníctvom obmedzenia slobody prejavu vysielateľov\na sankčným mechanizmom Rady pre vysielanie a retransmisiu ochranu základných práv a slobôd\n(ľudskej dôstojnosti a ľudskosti) výlučne v tých situáciách, kde subjekty ochrany nemajú k dispozícii\nprostriedky ochrany alebo z objektívnych skutočností vyplýva, že efektívne sa nedomôžu prostriedkov\nochrany svojich (osobnostných) práv v rámci súkromnoprávnych mechanizmov. Použitie sankčného\nmechanizmu pre hájenie verejného záujmu o ochranu ľudskej dôstojnosti takýchto subjektov musí byť\nnavyše nevyhnutné (princíp nevyhnutnosti).“, Najvyšší súd Slovenskej republiky uvádza, že predmetné\nrozhodnutie rešpektuje, podotýka však, že spôsob rozhodovania Najvyššieho súdu Slovenskej republiky\no otázke legitímnosti zásahu do práva na slobodu prejavu v podobe uloženia sankcie zo strany\nžalovaného za porušenie povinnosti ustanovenej v § 19 ods. 1 písm. a/ zákona č. 308/2000 Z.z. tak,\nako je prezentovaný žalovaným (aplikovateľnosť ustanovenia § 19 ods. 1 písm. a/ zákona č. 308/2000\nZ.z. podmienená konkretizáciou osoby, do ľudskej dôstojnosti ktorej bolo zasiahnuté), je vecou dlhodobo\nzaužívanej a doposiaľ nijako (inak než v uvedenom prípade) nespochybňovanej rozhodovacej praxe\nNajvyššieho súdu SR v predmetnej problematike.\n97. Pokiaľ ide o prejednávanú vec, Najvyšší súd Slovenskej republiky zároveň zdôrazňuje, že v danom\nprípade nerozhoduje po zrušení svojho rozhodnutia v konaní o ústavnej sťažnosti, teda pri viazanosti\nprávnym názorom vysloveným vo vyššie označenom náleze (§ 56 ods. 6 zák. č. 38/1993 Z. z. o\norganizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení\nneskorších prepisov).\n98. Citovaný nález Ústavného súdu Slovenskej republiky možno považovať za odchýlenie sa od\npredchádzajúceho výkladu predmetu ochrany vymedzeného žalovaným, ako aj Najvyšším súdom\nSlovenskej republiky, podľa ktorého bol v prípade konania žalovaného o porušení povinnosti podľa § 19\nods. 1 písm. a/ zákona č. 308/2000 Z. z. chránený verejný záujem na tom, aby vysielaním regulovaných\nsubjektov nedochádzalo k zásahom do ústavou zaručených práv a slobôd iných, aj konkrétnych osôb,\npričom bol zastávaný právny názor, že ak sa v rámci výkonu dohľadu nad dodržiavaním zákona zistí,\nže došlo k zásahu do osobnostných práv, žalovaný musí konať, hoci aj bez ohľadu na vlastný postoj\ndotknutých osôb, keďže sa v danom prípade jedná o porušenie povinnosti vyplývajúcej z predpisu\nverejného práva.\n99. Najvyšší súd Slovenskej republiky je názoru, že žalovaný má právomoc rozhodovať v súlade s § 19\nods.1 písm. a/ zákona č. 308/2000 Z. z. aj vo veci porušenia povinnosti vysielateľa týkajúcej sa zásahu\n\ndo ľudskej dôstojnosti konkretizovanej osoby, pretože takéto rozhodnutie sa týka kvalitatívne odlišného\npredmetu ochrany ako rozhodnutie, ktoré je výsledkom súkromnoprávneho konania vo veci ochrany\nosobnosti. Primárnym účelom ustanovenia § 19 ods. 1 písm. a/ zákona č. 308/2000 Z. z. nie je ochrana\nindividuálnych práv osôb, do ktorých malo byť vysielaním zasiahnuté, ale ochrana záujmu verejnosti na\ntom, aby v rámci programovej služby nedochádzalo k takému vysielaniu, ktoré svojím obsahom alebo\nspôsobom spracovania, zasahuje do práv iných, a to bez ohľadu na postoj dotknutej osoby, resp. osôb.\n100. Ochrana, ktorej sa môže dotknutá osoba domáhať prostredníctvom civilnej žaloby a administratívne\nkonanie žalovaného, predstavujú dva odlišné, vzájomne nezávislé inštitúty. Žalovaný zákonom\npredpísaným postupom chráni verejný záujem, aby vo vysielaní vysielateľov nedochádzalo k\nneoprávneným zásahom do ľudskej dôstojnosti. Úlohou žalovaného je teda v odôvodnených prípadoch\nsankcionovať vysielateľa za také vysielanie, ktoré zasahuje do ľudskej dôstojnosti a základných práv a\nslobôd iných, a to aj konkrétnych osôb, s primárnym cieľom poskytnúť ochranu verejnému záujmu, a nie\nosobnostným právam poškodeného jednotlivca alebo skupiny.\n101. K uvedenej problematike sa Najvyšší súd Slovenskej republiky vyjadril v rozsudku sp. zn.\n2Sž/26/2013 zo dňa 28. januára 2015, v zmysle ktorého „Rada chráni verejný záujem, aby celkovo vo\nvysielaní vysielateľov nedochádzalo k neoprávneným zásahom do ľudskej dôstojnosti. Občianskoprávne\nspory týkajúce sa ochrany osobnosti, ktoré rozhodujú všeobecné súdy, predstavujú úplne iný procesný\ninštitút, na ktorý konanie o porušení § 19 ods. 1 písm. a/ zákona č. 308/2000 Z.z. <https://www.slovlex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2000/308/>, kde má právomoc konať a rozhodovať Rada, nemá vplyv.\nRada má povinnosť konať a rozhodovať v zákonom stanovených lehotách.“\n102. Striktná aplikácia záverov vyplývajúcich z vyššie zmieňovaného nálezu Ústavného súdu Slovenskej\nrepubliky by mohla mať v praxi za následok, že v prípade, ak sa konkrétna osoba, do ľudskej dôstojnosti,\nresp. iných základných práv a slobôd ktorej bolo prostredníctvom audiovizuálnej mediálnej služby na\npožiadanie, programovej služby alebo ich zložiek zasiahnuté, nebude iniciatívne domáhať ochrany\nsvojich práv (ostane pasívna), protizákonné konanie vysielateľov (konanie v rozpore s povinnosťou\nvyplývajúcou z ustanovenia § 19 ods. 1 písm. a/ zákona č. 308/2000 Z. z.) ostane bez následkov,\na to aj napriek skutočnosti, že došlo ku konfrontácii verejnosti s vysielaním, ktorého obsahom bolo\nprezentovanie zásahu do ľudskej dôstojnosti alebo práv iných.\n103. Najvyšší súd Slovenskej republiky zdôrazňuje, že v zmysle vyššie prezentovaných záverov možno\nkonštatovať, že pri posudzovaní skutočnosti, či došlo k zásahu do ľudskej dôstojnosti konkrétnej osoby\nje rozhodujúce, či môže byť ohrozené vnímanie daného jednotlivca v očiach jeho okolia. Naproti tomu nie\nje rozhodujúce skúmanie toho, či sa samotný poškodený cíti byť urazený alebo ponížený. Najvyšší súd\nSlovenskej republiky preto jednoznačne nesúhlasí s polemikou žalobcu, podľa názoru ktorého možno\nzo skutočnosti, že si dotknutý lekár nijakým spôsobom neuplatnil právo na ochranu svojej osobnosti\npodaním žaloby na civilnom súde, odvodiť záver, že odvysielaným príspevkom nedošlo k porušeniu\npovinností vysielateľa s licenciou.\n104. Žalobca v kasačnej sťažnosti namietal taktiež správnosť tvrdenia žalovaného o nevyhnutnosti\nposudzovať konanie žalobcu výlučne podľa ustanovení verejného práva. Po preskúmaní rozhodnutia\nžalovaného Najvyšší súd Slovenskej republiky označuje predmetnú námietku žalobcu, za nedôvodnú.\nNajvyšší súd Slovenskej republiky poukazuje na rozhodnutie žalovaného, ktorý v rámci argumentácie\nobsiahnutej v jeho odôvodnení uviedol, že „S ohľadom na meritum veci Rada považuje za potrebné\nuviesť, že licencia bola udelená účastníkovi konania podľa zákona č. 308/2000 Z. z. a zákona č.\n220/2007 Z. z. o digitálnom vysielaní programových služieb a poskytovaní iných obsahových služieb\nprostredníctvom digitálneho prenosu a o zmene a doplnení niektorých zákonov, pričom tie predstavujú\npredpisy verejného práva. A preto je konanie účastníka konania nutné posudzovať z pohľadu\nustanovení verejného práva a nie v súvislosti s inštitútom súkromno-právnej ochrany osobnostných\npráv zakotveného v ustanoveniach Občianskeho zákonníka (§ 11 OZ a nasl.), čo účastník konania\npravdepodobne pri svojich vyjadreniach opomenul.\"\n105. Citovaná argumentácia žalovaného teda nemôže absolútne vylúčiť možnosť aplikácie ustanovení\nsúkromného práva. Jej cieľom bolo poukázať vzhľadom na okolnosti a konkrétny prípad, t. j. v súvislosti\ns udelenou licenciou žalobcovi podľa inštitútov verejnoprávnej povahy, na povinnosť žalovaného\nrozhodnúť v súlade so zákonom pri ochrane verejného záujmu podľa rovnakých predpisov.\n\n106. V súvislosti s námietkou žalobcu týkajúcou sa rozporuplnosti postoja žalovaného vo vzťahu k otázke\nfajčenia lekára v priestoroch čakárne, Najvyšší súd Slovenskej republiky zdôrazňuje, že posúdenie\noprávnenosti konania dotknutého lekára z hľadiska možného porušenia ustanovení zákona č. 377/2004\nZ. z. o ochrane nefajčiarov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov,\nnebolo predmetom správneho konania. S prihliadnutím na uvedenú skutočnosť žalovaný v odôvodnení\nsvojho rozhodnutia konštatoval iba možný rozpor konania lekára s ustanoveniami príslušného zákona,\npričom následne zároveň jasne vymedzil dôvody, pre ktoré považoval opakované odvysielanie\nneúmerne dlhých záberov prezentujúcich indispozície lekára v dôsledku jeho nekoordinovaných\npohybov, reči a fajčenia v čakárni za porušujúce ustanovenia zákona č. 308/2000 Z.z.\n107. Najvyšší súd Slovenskej republiky s poukazom na ustálenú judikatúru (napr. rozsudok Najvyššieho\nsúdu SR z 18. septembra 2008 sp. značka 3Sž/40/2008) zastáva názor, že zverejnenie osobného údaju\no zdravotnom stave dotknutej osoby - lekára so súčasným zverejnením jej/ (jeho) podobizne so sťaženou\nschopnosťou pohybu, zjavne nezodpovedá informatívnemu účelu spravodajského príspevku.\n108. Vo vzťahu k námietke žalobcu týkajúcej sa uloženej sankcie v podobe povinnosti odvysielať oznam\no porušení zákona č. 308/2000 Z.z., predovšetkým pokiaľ ide o rozsah tejto sankcie (tri odvysielania),\nNajvyšší súd Slovenskej republiky uvádza, že predmetnú sankciu považuje za primeranú a rozhodnutie\nžalovaného o jej uložení za náležite odôvodnené.\n109. Ukladanie sankcií žalovaným za správne delikty sa vo všeobecnosti uskutočňuje v rámci jeho\nsprávnej úvahy (diskrečnej právomoci), teda zákonom dovoleného rozhodovacieho procesu, v rámci\nktorého žalovaný v zákonom stanovených hraniciach uplatňuje svoju právomoc a rozhoduje o uložení\nkonkrétnej sankcie.\n110. V prípade sankcie v podobe odvysielania oznamu o porušení zákona, zákon č. 308/2000 Z.z.\nbližšie nešpecifikuje podmienky jeho uloženia, naproti tomu určenie rozsahu, formy a vysielacieho času\nexpressis verbis ponecháva na uvážení žalovaného. Z dikcie ustanovenia § 65 zákona č. 308/2000\nZ.z. zároveň vyplýva, že primárnym účelom sledovaným uložením tejto sankcie je zabezpečiť, aby sa\nverejnosť o konkrétnom porušení zákona dozvedela.\n111. Účelnosť a nevyhnutnosť uloženia sankcie vo forme a rozsahu, v akej bola žalobcovi udelená\n(opakované odvysielanie oznamu), možno v danom prípade odôvodniť tak, ako uviedol žalovaný\nvo svojom rozhodnutí, predovšetkým samotnou závažnosťou zásahu do ľudskej dôstojnosti a\nosobnostných práv dotknutého lekára, ku ktorému v súvislosti s odvysielaním sporného príspevku došlo,\nako aj cieľom, ktorý bol jej uložením sledovaný, a to upovedomiť o porušení zákona čo najširší okruh\nverejnosti.\n112. Podľa názoru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sankcia vymedzená v rozhodnutí žalovaného\nbola uložená v súlade so zásadou proporcionality, pričom Najvyšší súd Slovenskej republiky zároveň\nzdôrazňuje, že predmetnú zásadu nemožno chápať v tom zmysle, že pokiaľ dôjde k odvysielaniu\njedného príspevku (jedenkrát), proporcionálne možno uložiť výlučne sankciu v rozsahu odvysielania\niba jedného oznamu o porušení zákona. K naplneniu potreby, resp. cieľa objasniť stav veci čo\nnajväčšiemu množstvu recipientov možno dospieť výlučne opakovaným odvysielaním takéhoto oznamu,\nktoré zvyšuje pravdepodobnosť, že dôjde k jeho vzhliadnutiu čo možno najširším okruhom divákov.\n113. Správnosť predmetného záveru podporuje taktiež argument, že v praxi nie je reálne možné, aby\nžalobca dokázal zabezpečiť rovnaké podmienky sledovanosti na strane prijímajúcej verejnosti tak, aby\nním navrhovaný variant v podobe jedného odvysielania oznamu o porušení zákona pôsobil vyrovnane\na dokázal informovať porovnateľný počet recipientov, ako odvysielaný príspevok. Uloženie povinnosti\nodvysielať oznam iba jedenkrát by teda v konečnom dôsledku v dostatočnom rozsahu nenaplnilo\núčel sankcie, a to aj z dôvodu, že jednorazovým odvysielaním by nemuselo dôjsť k oboznámeniu\nporovnateľného počtu recipientov ako tých, ktorí sporný príspevok vzhliadli.\n114. V otázke absencie dokazovania vo vzťahu k zisteniu počtu videní sporného príspevku sa Najvyšší\nsúd Slovenskej republiky stotožnil s názorom žalovaného, podľa ktorého by takéto zistenie nijakým\nspôsobom nepreukázalo, potenciálne aký počet recipientov by v prípade odvysielania oznamu tento\nmohlo vzhliadnuť. S prihliadnutím na rozsah, formu a vysielací čas udelenej sankcie nie je možné\nvopred predpovedať, aká bude sledovanosť tohto typu programu v príslušných dňoch. Dôležitým\n\naspektom, na ktorý je potrebné podľa názoru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v danej veci taktiež\nprihliadnuť, je skutočnosť, že oznam v žalovaným určenej podobe nie je spôsobilý s prihliadnutím na\njeho formu a trvanie docieliť rovnaké pôsobenie na diváka, ako plnohodnotne odvysielaný príspevok\nv niekoľkominútovom trvaní. Preto aj z uvedeného dôvodu možno rozhodnutie žalovaného o uložení\npovinnosti odvysielať oznam opakovane hodnotiť ako správne a zákonné.\n115. Na základe vyššie uvedeného Najvyšší súd Slovenskej republiky vyslovil záver, že žalovaný v rámci\nrozhodovacieho procesu zohľadnil všetky okolnosti ovplyvňujúce uloženie sankcie, ako aj jej rozsah,\nktoré vo svojom rozhodnutí náležitým spôsobom odôvodnil. Najvyšší súd Slovenskej republiky preto\nkonštatuje, že použitie správnej úvahy pri ukladaní sankcie nevybočilo zo zákonných hraníc a uložená\nsankcia plní individuálnu, generálnu, výchovnú, preventívnu, ako aj represívnu funkciu.\n116. Po dôkladnom zvážení všetkých vyššie uvedených argumentov, Najvyšší súd Slovenskej republiky\ndospel k záveru, že žalobcom odvysielaný príspevok spôsobom svojho spracovania výrazne zasiahol\ndo ľudskej dôstojnosti dotknutého lekára, pričom takýto zásah nebol opodstatnený verejným záujmom\na ani inými relevantnými právami. K neoprávnenému zásahu došlo v takej miere, že obmedzenie\nslobody prejavu a práva na informácie v podobe vyvodenia administratívnoprávnej zodpovednosti voči\nžalobcovi ako vysielateľovi s licenciou bolo súladné so zákonom. Najvyšší súd Slovenskej republiky\npovažuje napadnuté rozhodnutie za zákonné, konštatujúc, že žalovaný vydal predmetné rozhodnutie\nna základe zákonom povoleného správneho uváženia, ktoré zodpovedá zásadám logického myslenia a\nvychádza z podkladov zistených v danom prípade. Súd v danej veci prihliadol najmä na skutočnosť, že\nnapriek negatívnemu výsledku dychovej skúšky na alkohol u dotknutého lekára, obsahoval predmetný\nodvysielaný spravodajský príspevok opakovane informácie o opitom lekárovi a to napriek časovému\nodstupu od vykonania dychovej skúšky, t. j. v čase odvysielania príspevku vysielateľ s licenciou už\ndisponoval verifikovanou informáciou, že lekár alkohol nepožil.\n117. Keďže v rozsahu žalobcom vymedzených námietok nebolo preukázané pochybenie pri aplikovaní\nrelevantných zákonných ustanovení zo strany žalovaného, ako ani Krajského súdu v Bratislave, Najvyšší\nsúd Slovenskej republiky konštatuje, že nezistil dôvod na to, aby sa odchýlil od logických argumentov\na relevantných právnych záverov vo veci samej, uvedených v odôvodnení napadnutého rozsudku\nKrajského súdu v Bratislave. Najvyšší súd Slovenskej republiky dospel s poukazom na vyššie uvedené\nskutočnosti k záveru, že kasačná sťažnosť žalobcu nie je dôvodná a preto ju postupom podľa § 461\nSSP zamietol.\n7.\n118. O náhrade trov kasačného konania Najvyšší súd Slovenskej republiky rozhodol podľa § 167 ods. 1\nSSP v spojení s § 467 ods. 1 SSP. Žalobca v kasačnom konaní úspech nemal a žalovanému náhrada\ntrov kasačného konania prislúcha len v prípadoch, ak to možno spravodlivo požadovať a po splnení\nzákonom stanovených podmienok len výnimočne (§ 168 SSP), ktoré podľa obsahu súdnych spisov\nnenastali, preto súd žalobcovi ani žalovanému právo na náhradu trov kasačného konania nepriznal.\nPoučenie:\nP o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku opravný prostriedok n i e j e prípustný.", "vazby": {}, "cituje": [], "citovane_v": []}