{"guid": "57678b22-9507-4d48-a8c2-ddeaa6f0dba1:308c3fa4-7d99-4a56-9bf6-c4610dd37019", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2020:1015202046.1", "spisova_znacka": "7Sžsk/82/2019", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 7Sžsk/82/2019 z 30. 9. 2020", "citacia": "rozsudok Najvyššieho súdu SR z 30. septembra 2020, sp. zn. 7Sžsk/82/2019, ECLI:SK:NSSR:2020:1015202046.1", "identifikacne_cislo": "1015202046", "sud": {"guid": "sud_100", "nazov": "Najvyšší súd", "typ": "najvyssi", "slug": "najvyssi-sud"}, "sudca": "Mgr. Pavel Ištók", "sudca_id": 117, "sudca_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/sudca/mgr-pavel-istok-117", "datum_vydania": "2020-09-30", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Iná povaha rozhodnutia"], "oblast": ["Správne právo"], "podoblast": ["Ostatné"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2002/328/#paragraf-103", "nazov": "§ 103 zákona č. 328/2002 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2002/328/#paragraf-103", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/328-2002/paragraf-103"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/2002/328#paragraf-103"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/308c3fa4-7d99-4a56-9bf6-c4610dd37019", "zdroj": "infosud", "url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2020:1015202046.1", "api_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2020:1015202046.1", "text_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2020:1015202046.1/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nNajvyšší súd\n7Sžsk/82/2019\n1015202046\n30. 09. 2020\nJUDr. Zdenka Reisenauerová\nECLI:SK:NSSR:2020:1015202046.1\n\nROZSUDOK V MENE\nSLOVENSKEJ REPUBLIKY\nNajvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Zdenky\nReisenauerovej a členiek senátu JUDr. Aleny Adamcovej a JUDr. Violy Takáčovej, PhD. v právnej\nveci žalobcu: N. O., bytom Z. XX, XXX XX C., zastúpený: JUDr. Ján Vician, advokát, Prievozská 14/\nA, 821 09 Bratislava, proti žalovanému: Ministerstvo obrany Slovenskej republiky, Kutuzovova 8, 832\n47 Bratislava 3, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. SEĽUZ-43-44-3/2015-OdSP zo\ndňa 26.10.2015, o kasačnej sťažnosti žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave, č.k. 5S\n306/2015-72 zo dňa 22. januára 2019, takto\nrozhodol:\nNajvyšší súd Slovenskej republiky kasačnú sťažnosť žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave\nč.k. 5S 306/2015-72 zo dňa 22. januára 2019 z a m i e t a.\nÚčastníkom konania nárok na náhradu trov kasačného konania n e p r i z n á v a.\nodôvodnenie:\nI.\nKonanie pred krajským súdom\n1. Krajský súd v Bratislave (ďalej len „krajský súd alebo správny súd“) napadnutým rozsudkom č.k. 5S\n306/2015-72 zo dňa 22. januára 2019 podľa § 190 zákona č. 162/2015 Z.z. Správny súdny poriadok\n(ďalej len „SSP“) zamietol žalobu, ktorou sa žalobca domáhal preskúmania rozhodnutia žalovaného\nč. SEĽUZ-43-44-3/2015-OdSP zo dňa 26.10.2015, žiadajúc správny súd, aby napadnuté rozhodnutie\nžalovaného zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie. Žalobcovi voči žalovanému nárok na náhradu trov\nkonania nepriznal.\n2. Z odôvodnenia uvedeného rozhodnutia vyplýva, že krajský súd z predloženého administratívneho\nspisu mal preukázaný nasledovný skutkový stav: Rozkazom ministra obrany ČSFR vo veciach\npersonálnych č. 0400 zo dňa 21.09.1990 bol žalobca dňom 30.09.1990 podľa § 26 ods. 2 písm.\nd/ zák. č. 76/1959 Zb. o niektorých služobných pomeroch vojakov v znení neskorších predpisov\nprepustený zo služobného pomeru vojaka z povolania na vlastnú žiadosť z dôvodov hodných osobitného\nzreteľa a nasledujúcim dňom bol preložený do zálohy. Žalobca si uplatnil nárok na odchodné\nžiadosťou zo dňa 20.04.2011.Vojenský úrad sociálneho zabezpečenia Bratislava rozhodnutím č.\nVÚSZ-41787-2/2015 zo dňa 17.08.2015 rozhodol tak, že odchodné podľa ustanovenia § 103 ods. 2\nzák. č. 328/2002 Z.z. o sociálnom zabezpečení policajtov a vojakov a o zmene a doplnení niektorých\nzákonov v znení neskorších predpisov žalobcovi nepriznal. O odvolaní žalobcu proti uvedenému\nrozhodnutiu rozhodol odvolací orgán Ministerstvo obrany Slovenskej republiky - žalovaný, rozhodnutím\nč. SEĽUZ-43-44-3/2015-OdSP zo dňa 26.10.2015, ktorým zamietol odvolanie účastníka konania\na potvrdil správnosť prvostupňového rozhodnutia orgánu verejnej správy. Žalovaný v odôvodnení\n\nuvedeného rozhodnutia poukazom na ustanovenia Správneho poriadku, Ústavy Slovenskej republiky,\nna ustanovenie zák. č. 76/1959 Zb. (ďalej len predpis MNO) na právny predpis Všeob-P-19/s, čl. 70,\nčl. 71, a čl. 78 predpisu MNO, konštatoval, že uvedené ustanovenie čl. 78 predpisu MNO vyjadruje\npremlčanie nároku na odchodné, upravené osobitným predpisom. Premlčaním právo síce nezaniká,\nale premlčanému nároku vyplývajúcemu z určitého práva sa možno brániť námietkou, že nárok už\nnemožno uplatniť. Na základe uvedeného žalovaný ako odvolací orgán vzniesol námietku premlčania na\nuplatnenie nároku na odchodné. Uviedol, že nárok na odchodné je spojené so skončením služobného\npomeru. Služobný pomer účastníka konania končil dňom 30.09.1990. Nárok na odchodné vznikol\nodvolateľovi deň nasledujúci po dni skončenia zo služobného pomeru, t. j. 01.10.1990. Uvedeným dňom\nzačala plynúť trojročná premlčacia lehota, ktorá márne uplynula 02.10.1993. Z uvedených dôvodov\nnámietky, ktorými žalobca ako odvolateľ poukázal na to, že v odvolaní preukázal opodstatnenosť svojej\nžiadosti o priznanie nároku na odchodné, považoval žalovaný za neopodstatnené.\n3. Krajský súd zákonnosť preskúmavaného rozhodnutia žalovaného správneho orgánu preskúmal v\nintenciách ustanovení zákona č. 76/1959 Zb. o niektorých služobných pomeroch vojakov v znení platnom\nku dňu prepustenia žalobcu zo služobného pomeru vojaka z povolania (ďalej len „zákon č. 76/1959 Zb.“),\ncitujúc právnu úpravu ustanovenú v § 26 ods. 2, písm. d/, § 31 ods. 4, § 32 ods. 1, 3, § 33 ods. 10\nuvedeného zákona, v spojení s právnou úpravou ustanovenou v zákone č. 328/2002 Z.z. o sociálnom\nzabezpečení policajtov a vojakov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov\n(ďalej len „zákon č. 328/2002 Z.z.“) citujúc ustanovenia § 103 ods. 2, § 33 ods. 1, písm. c/, § 106 ods. 2,\n§ 107 ods. 1, § 121 a § 143c ods. 2 uvedeného zákona postupom podľa prvej a tretej hlavy tretej časti\nSprávneho súdneho poriadku a dospel k záveru o nedôvodnosti podanej žaloby.\n4. Krajský súd poukázal na to, že nároky vojakov z povolania na odchodné, prepustených za platnosti\npredošlých právnych predpisov, upravoval v čase svojej účinnosti od 1. mája 1998 do 30. júna 2002\nzákon č. 114/1998 Z.z. o sociálnom zabezpečení vojakov v znení neskorších predpisov (ďalej len ako\n„zákon č. 114/1998 Z.z.“), ktorý však podmienky vzniku nároku na odchodné v ustanoveniach § 22 až\n24 zákona č. 114/1998 Z.z. prepojil s iným právnym predpisom, a to so zákonom č. 370/1997 Z.z. o\nvojenskej službe v znení neskorších predpisov, ktorý bol účinný v období od 1. januára 1998 do 31.\ndecembra 2005. Krajský súd ďalej poukazom na to, že Ministerstvo národnej obrany Československej\nsocialistickej republiky v súvislosti so splnomocnením vyplývajúcim z ustanovení § 31 ods. 4 a ods. 6,\n§ 32 ods. 1, ods. 3, § 33 ods. 10 zák. č. 76/1959 Zb. v roku 1979 vydalo právny predpis Všeob-P-19/\ns peňažité dávky podľa zákona č. 76/1959 Zb. o niektorých služobných pomeroch vojakov, uviedol, že\npodľa citovaného všeobecného predpisu článku 70, odchodné vypláca útvar, ktorý vojakovi naposledy\nvyplácal služobný príjem a podľa článku 78 uvedeného predpisu, nárok na odchodné i úmrtné zaniká\nuplynutím troch rokov odo dňa vzniku nároku.\n5. Krajský súd po preskúmaní spisového materiálu, administratívneho spisu orgánu verejnej správy, ako\naj rozhodnutia žalovaného a prvostupňového rozhodnutia orgánu verejnej správy dospel k záveru, že\nneboli zistené žiadne skutočnosti, ktoré by odôvodňovali zmenu alebo zrušenie napadnutých rozhodnutí.\nKonštatoval, že žalovaný sa vo svojom rozhodnutí vysporiadal so všetkými námietkami žalobcu, ktoré\nuviedol vo svojom odvolaní. Otázku, kto má rozhodovať o nároku na starobný dôchodok vojakov z\npovolania a tým aj na odchodné, či sociálna poisťovňa alebo vojenský úrad sociálneho zabezpečenia\nvyriešil kompetenčný senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky rozsudkom sp. zn. 3Komp/1/2016\nzo dňa 11.10.2017, ktorým určil, že pôsobnosť vykonávať administratívne konanie vo veci starobného\ndôchodku má vojenský úrad sociálneho zabezpečenia (tým aj odchodné). Podľa názoru správneho\nsúdu bolo preto v danej veci správne, že na prvom stupni rozhodoval Vojenský úrad sociálneho\nzabezpečenia Bratislava, rozhodnutím č. VUSZ-41787-2/2015 zo dňa 17.08.2015 a následne odvolací\norgán Ministerstvo obrany Slovenskej republiky rozhodnutím č. SEĽUZ-43-44-3/2015-OdSP zo dňa\n26.10.2015.\n6. Krajský súd z administratívneho spisu žalovaného mal za preukázané, že z výpisu rozkazu ministra\nobrany ČSFR č. 0400 zo dňa 21.09.1990, cit.: bol „podľa ustanovenia § 26 ods. 2 písm. d/ zák. č. 76/1959\nZb. (úplné znenie č. 122/1978 Zb.), pretože predložil žiadosť z dôvodov hodných zvláštneho zreteľa, sa\ndňom 30.09.1990 prepúšťa zo služobného pomeru vojaka z povolania a nasledujúcim dňom sa prekladá\ndo zálohy.“ (Táto listina sa nachádza v administratívnom spise č.l. 5). Žalobca si nárok na odchodné\nuplatnil žiadosťou zo dňa 20.04.2011. Krajský súd konštatoval, že podľa citovaného právneho predpisu\nVšeob-P-19/s vydaného Ministerstvom národnej obrany Československej socialistickej republiky v roku\n\n1979 peňažné dávky podľa zák. č. 76/1959 Zb. boli príspevok za službu, platové vyrovnanie, hodnostný\nplat pri prepustení zo služobného pomeru, odchodné a úmrtné. V článku 31 uvedeného predpisu\nprináleží odchodné vo výške jedného služobného príjmu, ak bol prepustený zo služobného pomeru z\nuvedených dôvodov pod písmenom a/ až h/ a pod písmenom h/ je uvedené, na vlastnú žiadosť z dôvodov\nhodných osobitného zreteľa pred splnením záväzku. Podľa článku 78 vyššie uvedeného predpisu nárok\nna odchodné zaniká uplynutím troch rokov odo dňa vzniku nároku a žalobcovi vznikol nárok na odchodné\nv deň nasledujúci po dni skončenia služobného pomeru, t.j. 01.10.1990. Podľa prvej vety článku 70\npredpisu odchodné vypláca útvar, ktorý vojakovi naposledy vyplácal služobný príjem.\n7. Krajský súd z administratívneho spisu ďalej zistil, že žalovaný pre úplné zistenie skutkového stavu veci\npreveroval cestou Vojenského archívu centrálnej registratúry Ministerstva obrany SR Trnava informácie\npreukazujúce vyplatenie odchodného a jeho výšky žalobcovi v minulosti, avšak finančné doklady ročníka\n1990 boli podľa vtedy platných predpisov v roku 1998 skartované. Žalobca nevedel žiadnym dokladom\ndoložiť a preukázať skutočnosť, že si v roku 1990 uplatnil nárok na odchodné a taktiež skartáciou\nsa nevyvracia fakt, že žalobcovi mohlo byť v skutočnosti odchodné po skončení služobného pomeru\nvyplatené. Krajský súd citujúc čl. 70, čl. 71 a čl. 78 uvedeného predpisu uviedol, že v čase skončenia\nslužobného pomeru žalobcu bolo odchodné iba jednou z peňažných dávok poskytovaných podľa zákona\nč. 76/1959 Zb., vyplácal ho útvar, ktorý vojakovi naposledy vyplácal služobný príjem. V danom čase\nneexistoval osobitný systém sociálneho zabezpečenia vojakov ani právna úprava, podľa ktorej by\nodchodné patrilo vyslovene k dávkam výsluhového zabezpečenia v zmysle § 106 zák. č. 328/2002 Z.z.\nPodľa názoru krajského súdu, ak žalobca si uplatnil odchodné za účinnosti zákona č. 328/2002 Z.z.\nžiadosťou zo dňa 20.04.2011 takmer 11 rokov po prepustení zo služobného pomeru vojaka z povolania,\nv prípade žalobcu sa nemôže použiť § 106 ods. 1 zákona č. 328/2002 Z.z., vzhľadom na prechodné\nustanovenia zákona č. 114/1998 Z.z. a zákona č. 328/2002 Z.z.\n8. Podľa názoru krajského súdu žalobca nesplnil hmotnoprávne podmienky podľa zákona č. 328/2002\nZ.z., ani podľa zákona č. 144/1998 Z.z. a ani podľa predpisu Všeob-P-19/s, a preto orgány verejnej\nsprávy nemohli jeho žiadosti o odchodné vyhovieť. Vzhľadom na uvedené krajský súd po preskúmaní\nveci dospel k záveru, že orgány verejnej správy dostatočne zistili skutkový stav veci a tento aj po\nprávnej stránke správne posúdili. Správny súd konštatoval, že napadnuté rozhodnutie žalovaného bolo z\npohľadu žalobných dôvodov v súlade so zákonom a nakoľko námietky žalobcu neodôvodňovali zrušenie\nnapadnutého rozhodnutia, žalobu v celom rozsahu podľa § 190 SSP zamietol.\n9. O trovách konania správny súd rozhodol podľa § 167 ods. 1 SSP tak, že úspešnému žalovanému\nprávo na náhradu trov konania nepriznal.\nII.\nKasačná sťažnosť žalobcu\n10. Proti uvedenému rozsudku krajského súdu podal žalobca v zákonnej lehote kasačnú sťažnosť.\nV dôvodoch kasačnej sťažnosti žalobca namietal, že krajský súd rozhodol na základe nesprávneho\nprávneho posúdenia veci (§ 440 ods. 1 písm. g/ SSP) a odklonil sa od ustálenej rozhodovacej praxe\nkasačného súdu (§ 440 ods.1, písm. h/SSP). Navrhoval, aby najvyšší súd rozsudok Krajského súdu v\nBratislave, č.k. 5S 306/2015-72 zo dňa 22. januára 2019 zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.\n10.1. V dôvodoch kasačnej sťažnosti žalobca vyslovil svoj nesúhlas s právnym posúdením a\nodôvodnením krajského súdu uvedeným v napadnutom rozhodnutí. Žalobca vytýkal krajskému súdu,\nže vo vzťahu k jeho námietke, ktorou namietal opodstatnenosť odôvodnenia zamietnutia jeho žiadosti\nžalovaným s poukazom na predpis MNO Všeob-P-19/s čl.78, sa so záverom žalovaného v plnom\nrozsahu stotožnil. Mal za to, že uvedený záver je v rozpore s platnou právnou úpravou. Citujúc právnu\núpravu predpisu MNO Všeob-P-19/s vykonávacieho zákon č. 76/1959 Zb. ustanovenú v bode 31 písm.\ng/, bod 36 písm. a/ až d/, § 22 zákona č. 114/1998 Z.z., § 75 ods. 1, písm. c/ uvedeného zákona, §\n33 ods. 1, písm. c/ zákona č. 328/2002 Z.z. a § 83 ods. 1, písm. c/ tohto zákona, žalobca uviedol,\nže z obsahu citovaných právnych predpisov vyplýva jednoznačný záver, že nárok na odchodné je\nnepremlčateľný (§ 106 ods. 2 citovaného zákona), resp. lehota na premlčanie sa odvíja až momentom\npriznania odchodného príslušným vojenským orgánom. Právny názor krajského súdu, ktorým si osvojil\ntvrdenie žalovaného, že nárok na odchodné vzniká nasledujúci deň po skončení služobného pomeru,\nktorý je súčasne dňom začatia plynutia trojročnej premlčacej doby, považoval žalobca za neudržateľný,\n\nkeďže nemá oporu v žiadnom ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov. Žalobca vytýkal\nkrajskému súdu, že právny záver žalovaného si osvojil bez toho, aby vykonal analýzu súvisiacich\nprávnych predpisov na vec, ktorým postupom vec nesprávne právne posúdil. Žalobca dôvodil, že nárok\nna akúkoľvek dávku výsluhového zabezpečenia vzniká výlučne na základe žiadosti vojaka prepusteného\nzo služobného pomeru a následného rozhodnutia príslušného orgánu, t.z. nie automaticky nasledujúci\ndeň po skončení služobného pomeru.\n10.2. Žalobca ďalej namietal, že krajský súd vo svojom rozhodnutí nerešpektoval ustálenú rozhodovaciu\nprax Najvyššieho súdu SR (rozsudok 7Sžsk/3/2016), ktorý v obdobnom prípade týkajúceho sa\nrozhodovania o dávke výsluhového zabezpečenia vyslovil právny názor, že právnym základom pre\nzamietnutie žaloby zákonnosti postupu a rozhodnutia žalovaného je titul obsiahnutý v § 137 ods. 3\nzákona č. 328/2000 Z.z.\n10.3. Žalobca záver krajského súdu, že nesplnil hmotnoprávne podmienky pre priznanie odchodného\nani podľa zákona č. 328/2002 Z.z., ani podľa zákona č. 114/1998 Z.z., ani podľa predpisu MNO\nVšeob-P-19/s žalobca považoval za arbitrárny. Dôvodil, že krajský súd sám tvrdil v bode 59 rozsudku,\nže nárok na odchodné zanikol žalobcovi po troch rokoch odo dňa nasledujúceho po prepustení zo\nslužobného pomeru - v jeho prípade dňa 1.10.1993, a v bode 77 tvrdí, že žiadosti žalobcu nemohlo\nbyť vyhovené z dôvodu nesplnenia hmotnoprávnej podmienky pre priznanie nároku na odchodné,\npričom týmto záverom krajský súd rozporuje svoj predchádzajúci názor. Žalobca tiež zdôraznil, že\njedinou hmotnoprávnou podmienkou pre priznanie odchodného je splnenie doby stanovenej jednotlivými\ncitovanými predpismi, a to 5 rokov, resp. 6 rokov alebo 13 rokov, a túto hmotnoprávnu podmienku\nžalobca bez akýchkoľvek pochybnosti spĺňa. Taktiež nesúhlasil so záverom krajského súdu, že skartácia\ndokumentov nevyvracia fakt, že žalobcovi mohlo byť odchodné vyplatené, ktorý záver je vyvrátený\nVojenským archívom Olomouc, ktorý potvrdil, že žalobca nepožiadal o odchodné a ktorú skutočnosť\nžalobca doložil čestným vyhlásením. Namietal, že krajský súd sa s týmito podkladmi nevysporiadal.\nĎalej žalobca namietal, že v jeho prípade k žiadnemu rozhodnutiu o priznaní odchodného nedošlo, ako\naj, že žiadna z vyššie uvedených právnych noriem neurčuje lehotu na podanie žiadosti o odchodné, ale\nani nespája s takýmto konaním žiaden postih, t. j. je výlučne v dispozičnej sfére žiadateľa, kedy si svoj\nzákonný nárok uplatní.\n10.4. Záverom žalobca vyslovil názor, že napadnutý rozsudok krajského súdu je porušením\nústavnoprávne a medzinárodnoprávne garantovaných základných zásad materiálneho právneho štátu,\nnajmä princípu materiálnej spravodlivosti a materiálnej ochrany zákonnosti, vrátane princípov riadneho\na spravodlivého procesu, právnej istoty, ako aj princípu legitímnych očakávaní a tiež z princípu, že právo\nnemôže vzísť z bezprávia.\nIII.\nVyjadrenie žalovaného ku kasačnej sťažnosti žalobcu\n11. Ku kasačnej sťažnosti žalovaný podal vyjadrenie zo dňa 12.6.2019. Žalovaný sa ku kasačnej\nsťažnosti žalobcu vyjadril tak, že nesúhlasil s dôvodmi, pre ktoré žalobca považoval rozsudok krajského\nsúdu za nesprávny. Navrhoval, aby kasačný súd kasačnú sťažnosť žalobcu ako nedôvodnú zamietol.\n11.1. Žalovaný v úvode vyjadrenia uviedol, že sa v plnej miere pridržiava doterajších vyjadrení v\npredmetnej veci, najmä vyjadrenia k žalobe v č. ÚLP- 11/131 - 6/2016 z 5.4.2016. Podľa názoru\nžalovaného žalobca v kasačnej sťažnosti neuviedol žiadne nové skutočnosti, ktoré by neboli uvedené v\nžalobe, ani v jeho vyjadreniach, alebo na súdnom pojednávaní z 22.1.2019, s ktorými sa krajský súd z\nhľadiska právneho posúdenia veci v plnej miere nevysporiadal.\n11.2. Vo vzťahu k námietke žalobcu, ktorou v kasačnej sťažnosti namietal nesprávne právne posúdenie\nsprávnym súdom podľa § 440 ods. 1 písm. g/ SSP, žalovaný uviedol, že krajský súd správne dospel\nk záveru, že podľa čl. 78 predpisu nárok na odchodné zaniká uplynutím troch rokov odo dňa vzniku\nnároku a keďže nárok na odchodné vznikol žalobcovi v deň nasledujúci po dni skončenia - prepustenia\nzo služobného pomeru, t. j. 1.10.1990, uvedeným dňom začala plynúť trojročná lehota, ktorá márne\nuplynula dňa 2.10.1993. Žalovaný sa stotožnil aj s odôvodnením krajského súdu, že žalobca si uplatnil\nodchodné za účinnosti zákona č. 328/2002 Z.z. žiadosťou zo dňa 20.4.2011, takmer 11 rokov po\nprepustení zo služobného pomeru vojaka z povolania, majúc za to, že v prípade žalobcu sa nemôže\n\npoužiť § 106 ods. 1 zákona č. 328/2002 Z.z., vzhľadom na prechodné ustanovenia zákona č. 114/1998\nZ.z. a zákona č. 328/2002 Z.z.\n11.3. Žalovaný nesúhlasil ani s námietkou žalobcu, ktorou v kasačnej sťažnosti namietal, že krajský súd\nsa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu podľa § 440 písm. h/ SSP, poukazom na\nrozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 7Sžsk 3/2016 z 26.9.2018. Žalovaný uviedol, že uvedený rozsudok\nnajvyššieho súdu sa netýka identickej, resp. obdobnej právnej veci, ktorá bola prejednávaná pred\nkrajským súdom a ktorá by bola kasačným súdom posúdená odlišne. Vyslovil názor, že v danom prípade\nnemožno konštatovať, že by sa krajský súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu.\n11.4. Záverom žalovaný uviedol, že žalobca v podstate len zopakoval tvrdenia, ktoré produkoval v\npriebehu konania pred krajským súdom. Zdôraznil, že žalobca tak ako v konaní pred krajským súdom,\ntak aj v rámci podanej kasačnej sťažnosti sa naďalej nevie stotožniť s právnymi predpismi Slovenskej\nrepubliky účinnými ešte v čase prepustenia jeho osoby zo služobného pomeru profesionálneho vojaka z\npovolania, ktoré ustanovovali nárok na odchodné, ako aj s právnymi predpismi, ktorými sa v neskoršom\nobdobí upravoval citovaný nárok. Žalovaný právne posúdenie veci zo strany krajského súdu považoval\nza správne a náležite odôvodnené, keďže v odôvodnení napadnutého rozsudku sa krajský súd\ndostatočne a presvedčivo vysporiadal so všetkými námietkami žalobcu, pričom zdôraznil, že žalobcom\nuplatnené žalobné dôvody neboli spôsobilé spochybniť zákonnosť napadnutých rozhodnutí, pretože\nobsahovali všetky náležitosti. Žalovaný zotrval na názore, že žalobcovi ako bývalému vojakovi z\npovolania, nie je možné priznať odchodné podľa zákona č. 328/2002 Z.z. Žalovaný poukazom na\nčl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky v spojení s príslušnými zákonnými ustanovenia uviedol, že\nrozhodnutie z 26.10.2015, ako aj rozhodnutie vojenského úradu sociálneho zabezpečenia zo 17.8.2015\nsú vecne správne a plne v súlade s platným právom Slovenskej republiky.\nIV.\nKonanie pred kasačným súdom\n12. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd kasačný (§ 11 písm. g) v spojení s § 438 ods. 2 SSP)\npreskúmal napadnutý rozsudok správneho súdu, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo (§ 453 ods. 2\nSSP), v rozsahu námietok žalobcu uvedených v kasačnej sťažnosti, kasačnú sťažnosť prejednal bez\nnariadenia pojednávania (§ 455 SSP), keď deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený minimálne 5 dní\nvopred na úradnej tabuli a na internetovej stránke Najvyššieho súdu Slovenskej republiky www.nsud.sk\n(§ 452 ods. 1 v spojení s ust. § 137 ods. 4 SSP) a dospel k záveru, že kasačná sťažnosť žalobcu nie\nje dôvodná.\n13. Predmetom prieskumného konania na kasačnom súde bol rozsudok Krajského súdu v Bratislave\nč.k. 5S 306/2015-72 zo dňa 22. januára 2019, ktorým krajský súd podľa § 190 SSP zamietol žalobu,\nktorou sa žalobca domáhal preskúmania rozhodnutia žalovaného č. SEĽUZ-43-44-3/2015-OdSP zo dňa\n26.10.2015, žiadajúc jeho zrušenie a vrátenie veci na ďalšie konanie.\n14. V procese posudzovania zákonnosti napadnutého rozsudku správneho súdu kasačný súd vychádzal\nzo skutkových zistení vyplývajúcich zo spisového materiálu krajského súdu, súčasť ktorého tvoril\nadministratívny spis žalovaného správneho orgánu, na ktoré poukázal už krajský súd v odôvodnení\nnapadnutého rozsudku, z ktorých dôvodov ich najvyšší súd neopakuje a súčasne na ne poukazuje.\n15. Predmetom preskúmavacieho súdneho konania v danej veci bolo rozhodnutie žalovaného\nsprávneho orgánu - Ministerstva obrany Slovenskej republiky č. SEĽUZ-43-44-3/2015-OdSP zo dňa\n26.10.2015, ktorým žalovaný podľa § 59 ods. 2 zákona č. 71/1967 Zb. odvolanie žalobcu zamietol\na potvrdil rozhodnutie Vojenského úradu sociálneho zabezpečenia Bratislava č. VÚSZ-41787-2/2015\nzo dňa 17.08.2015. Uvedeným prvostupňovým rozhodnutím Vojenský úrad sociálneho zabezpečenia\nBratislava rozhodol tak, že odchodné podľa ustanovenia § 103 ods. 2 zákona č. 328/2002 Z.z.\no sociálnom zabezpečení policajtov a vojakov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení\nneskorších predpisov žalobcovi nepriznal.\n16. Kasačný súd predovšetkým upriamuje pozornosť na to, že správne súdnictvo v Slovenskej republike\nvychádza z materiálneho chápania právneho štátu v zmysle čl. 1 ods. 1 ústavy vyžadujúceho, aby\nverejná správa bola pod kontrolou súdnej moci. Je založené jednak na kontrole verejnej správy, či\n\ntáto (ne)prekračuje jej zverené právomoci a jednak poskytuje ochranu subjektívnym právam osôb,\ndo ktorých bolo zasiahnuté alebo zasahované v rozpore so zákonom. Hlavnou úlohou správneho\nsúdnictva je teda ochrana subjektívnych práv a jeho cieľom ochrana práv fyzických a právnických osôb\na ich prostredníctvom následne aj ochrana zákonnosti. Správne súdnictvo je neoddeliteľným atribútom\nprávneho štátu zaručujúcim každej osobe, či už ide o fyzickú alebo právnickú osobu, ochranu práv\npred činnosťou orgánov verejnej správy. Dodržiavanie zákonnosti v oblasti výkonnej moci a dôsledná\nochrana jednotlivca je jednou z najdôležitejších čŕt právneho štátu, ktorého koncepcia práva stojí aj na\ndodržiavaní práva štátnymi orgánmi. Správny súd v správnom súdnictve poskytuje ochranu právam\nalebo právom chráneným záujmom fyzickej osoby a právnickej osoby v oblasti verejnej správy a\nrozhoduje v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom (§ 2 ods. 1 SSP). Konanie pred správnym\nsúdom je jednou zo záruk ochrany základných ľudských práv a slobôd a ochrany práv a oprávnených\nzáujmov účastníkov administratívneho konania (§ 5 ods. 2 SSP). Na rozhodnutie správneho súdu\nje rozhodujúci stav v čase právoplatnosti rozhodnutia orgánu verejnej správy alebo v čase vydania\nopatrenia orgánu verejnej správy (§ 135 ods. 1 SSP). Správnou žalobou sa žalobca môže domáhať\nochrany svojich subjektívnych práv proti rozhodnutiu orgánu verejnej správy alebo opatreniu orgánu\nverejnej správy (§ 177 ods. 1 SSP).\n17. Kasačný súd dáva tiež do pozornosti, že správny súd nie je súdom skutkovým. Jeho úlohou\npri preskúmaní zákonnosti rozhodnutia a postupu správneho orgánu podľa tretej hlavy tretej časti\nSprávneho súdneho poriadku (§§ 199 a nasl. SSP) je posudzovať, či správny orgán príslušný na konanie\nsi zadovážil dostatok skutkových podkladov pre vydanie rozhodnutia, či zistil vo veci skutočný stav,\nči konal v súčinnosti s účastníkom konania, či rozhodnutie bolo vydané v súlade so zákonmi a inými\nprávnymi predpismi a či obsahovalo zákonom predpísané náležitosti, teda či rozhodnutie správneho\norgánu bolo vydané v súlade s hmotnoprávnymi, ako aj s procesnoprávnymi predpismi. V súdnom\nprieskume zákonnosti rozhodnutia žalovaného správneho orgánu v sociálnych veciach správny súd\nnie je viazaný rozsahom dôvodov uvedených v žalobe, ak žalobca je fyzickou osobou, ktorou namieta\nnezákonnosť rozhodnutia správneho orgánu, tvrdiac, že nezákonným rozhodnutím správneho orgánu\na postupom mu predchádzajúcim bol ukrátený na svojich hmotnoprávnych alebo procesnoprávnych\nprávach. Zákonnosť rozhodnutia správneho orgánu je podmienená zákonnosťou postupu správneho\norgánu predchádzajúceho vydaniu napadnutého rozhodnutia. Správny súd v konaní súdneho prieskumu\nzákonnosti rozhodnutia orgánu verejnej správy teda preskúmava, či orgán štátnej správy konal a\nrozhodol v súlade so zákonom, či v správnom konaní postupoval v súčinnosti s účastníkom konania, či\nsa vysporiadal s jeho námietkami a či na základe skutkových zistení na základe logického a rozumného\nuváženia ustálil správne svoj právny záver.\n18. Kasačný súd zistil, že krajský súd v danej veci v procese súdneho prieskumu zákonnosti\nnapadnutého rozhodnutia žalovaného správneho orgánu náležite postupoval v súlade s procesnými\npravidlami zákonodarcom nastolenými v prvej a tretej hlave tretej časti Správneho súdneho poriadku,\nkeď súdny prieskum zákonnosti rozhodnutia žalovaného správneho orgánu, napadnutého žalobou,\nvykonal náležite v zmysle platnej právnej úpravy zákona č. 328/2002 Z.z., v spojení s právnou úpravou\nustanovenou v zákone č. 76/1959 Zb., dospejúc k záveru, že rozhodnutie žalovaného je zákonné.\n19. Vychádzajúc z uvedeného kasačný súd mal preukázané, že medzi účastníkmi konania ostala sporná\nzásadná otázka, a to, či žiadosť žalobcu v danom prípade na priznanie nároku na odchodné je, resp.\nnie je dôvodná.\n20. Kasačný súd vyhodnotil rozsah a dôvody kasačnej sťažnosti žalobcu vo vzťahu k napadnutému\nrozhodnutiu krajského súdu po tom, ako sa oboznámil s obsahom spisu, s námietkami žalobcu\nuvedenými v kasačnej sťažnosti a s prihliadnutím na § 461 SSP dospel k záveru, že v zásade nezistil\ndôvod na to, aby sa odchýlil od logických argumentov a relevantných právnych záverov spolu so\nsprávnou citáciou dotknutých právnych noriem obsiahnutých v dôvodoch napadnutého rozhodnutia\nkrajského súdu, ktoré vytvárajú dostatočné východiská pre vyslovenie výroku rozhodnutia. Najvyšší súd\npovažuje právne posúdenie preskúmavanej veci krajským súdom v zásadnej otázke týkajúcej sa vzniku\nnároku žalobcu na odchodné za správne a súladné so zákonom. Vzhľadom k tomu, aby neopakoval pre\núčastníkov známe skutočnosti, na zdôraznenie správneho skutkového a právneho záveru správneho\nsúdu uvádza nasledovné.\nV.\n\nPrávne posúdenie kasačným súdom\n21. Podľa čl. 1 ods. 1 veta prvá Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) Slovenská republika je\nzvrchovaný, demokratický a právny štát.\n22. Podľa čl. 2 ods. 2 ústavy štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu\na spôsobom, ktorý ustanoví zákon.\n23. Podľa čl. 152 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky výklad a uplatňovanie ústavných zákonov, zákonov\na ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov musí byť v súlade s touto ústavou.\n24. Základom interpretácie a aplikácie čl. 1 ods. 1 ústavy je zabezpečenie materiálneho, a nie formálneho\nprávneho štátu. Základnou premisou materiálneho právneho štátu sa prezentuje všeobecná záväznosť\npráva pre všetkých. To znamená, že štátne orgány, orgány územnej samosprávy, právnické osoby s\nprávomocou rozhodovania o právach a povinnostiach, ako aj každý jednotlivec musí konať tak, ako\nurčuje právny poriadok. Z citovanej právnej úpravy ústavy vyplýva, že výklad a uplatňovanie všeobecne\nzáväzných právnych predpisov musí byť v súlade s ústavou. Pozitivistický právny prístup k aplikácii\nzákonov je preto v činnosti štátnych orgánov modifikovaný ústavne konformným výkladom, ktorý v\nzávislosti od ústavou chránených hodnôt pôsobí reštriktívne alebo extenzívne na dikciu zákonných\npojmov. Obsah zákonnej právnej normy nemôže byť interpretovaný izolovane, mimo zmyslu a účelu\nzákona, cieľa právnej regulácie, ktorý zákon sleduje. Požiadavka na ústavne konformnú aplikáciu a\nvýklad zákona je podmienkou zákonnosti rozhodnutia ako individuálneho správneho aktu. Mocenské\norgány štátu realizujúc svoju rozhodovaciu právomoc sú pri výkone svojej moci povinné postupovať v\nzmysle čl. 2 ods. 2 ústavy, s prihliadnutím na to, že súčasne sú viazané aj právnou úpravou obsiahnutou\nv medzinárodných zmluvách, ktorými je Slovenská republika viazaná (čl. 7 Ústavy SR) a po vstupe\nSlovenskej republiky do Európskeho spoločenstva, Európskej únie postupovať tiež v súlade s právne\nzáväznými predpismi Európskeho spoločenstva, Európskej únie.\n25. V danej súvislosti kasačný súd dáva tiež do pozornosti rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej\nrepubliky sp.zn. III. ÚS 341/07, v ktorom ústavný súd uvádza: „Ústavný súd SR už v rámci svojej\nrozhodovacej činnosti konštatoval, že nevyhnutnou súčasťou rozhodovacej činnosti súdov zahŕňajúcej\naplikáciu abstraktných právnych noriem na konkrétne okolnosti individuálnych prípadov je zisťovanie\nobsahu a zmyslu právnej normy uplatňovaním jednotlivých metód právneho výkladu. Ide vždy o\nmetodologický postup, v rámci ktorého nemá žiadna z výkladových metód absolútnu prednosť, pričom\njednotlivé uplatnené metódy by sa mali navzájom dopĺňať a viesť k zrozumiteľnému a racionálne\nzdôvodnenému vysvetleniu textu právneho predpisu. Pri výklade a aplikácii ustanovení právnych\npredpisov je nepochybne treba vychádzať najprv z ich doslovného znenia. Súd však nie je doslovným\nznením zákonného ustanovenia viazaný absolútne. Môže, ba dokonca sa musí od neho (od doslovného\nznenia právneho textu) odchýliť v prípade, keď to zo závažných dôvodov vyžaduje účel zákona,\nsystematická súvislosť alebo požiadavka ústavne súladného výkladu zákonov a ostatných všeobecne\nzáväzných právnych predpisov (čl. 152 ods. 4 ústavy). Samozrejme, že sa v takýchto prípadoch\nmusí zároveň vyvarovať svojvôle (arbitrárnosti) a svoju interpretáciu právnej normy musí založiť na\nracionálnej argumentácii. V prípadoch nejasnosti alebo nezrozumiteľnosti znenia ustanovenia právneho\npredpisu (umožňujúceho napr. viac verzií interpretácie) alebo v prípade rozporu tohto znenia so zmyslom\na účelom príslušného ustanovenia, o ktorého jednoznačnosti niet pochybnosti, možno uprednostniť\nvýklad e ratione legis pred doslovným gramatickým (jazykovým) výkladom. Viazanosť štátnych orgánov\nzákonom v zmysle čl. 2 ods. 2 ústavy totiž neznamená výlučnú a bezpodmienečnú nevyhnutnosť\ndoslovného gramatického výkladu aplikovaných zákonných ustanovení. Ustanovenie čl. 2 ods. 2 ústavy\nnepredstavuje iba viazanosť štátnych orgánov textom, ale aj zmyslom a účelom zákona“.\n26. Zákon č. 328/2002 Z.z. účinný od 1.7.2002 upravuje sociálne zabezpečenie policajtov a\nprofesionálnych vojakov, ktoré tvorí a) nemocenské zabezpečenie, b) úrazové zabezpečenie, c)\nvýsluhové zabezpečenie a d) služby sociálneho zabezpečenia (§ 1 ods. 1, pís. a/ až d/ zákona č.\n328/2002 Z.z.).\n27. Zákonodarca vznik sociálneho zabezpečenia, nároku na dávky sociálneho zabezpečenia a vznik\nnároku na ich výplatu ustanovil v právnej norme § 103 ods. 1, 2, 3 zákona č. 328/2002 Z.z. tak, že\nsociálne zabezpečenie policajta alebo profesionálneho vojaka vzniká dňom vzniku služobného pomeru\npolicajta alebo profesionálneho vojaka alebo dňom nástupu na výkon mimoriadnej služby (ods. 1);\n\nnárok na dávku nemocenského zabezpečenia, úrazového zabezpečenia a výsluhového zabezpečenia\nvzniká odo dňa splnenia podmienok ustanovených týmto zákonom (ods. 2); nárok na výplatu dávky\nnemocenského zabezpečenia, úrazového zabezpečenia a výsluhového zabezpečenia vzniká splnením\npodmienok ustanovených týmto zákonom na vznik nároku na dávku nemocenského zabezpečenia,\núrazového zabezpečenia a výsluhového zabezpečenia, splnením podmienok nároku na jej výplatu a\npodaním žiadosti o priznanie a vyplácanie dávky, ak tento zákon neustanovuje inak (ods. 3).\n28. V citovanej právnej norme zákonodarca ustanovuje podmienky, na základe ktorých je možné\npriznať nárok na dávku sociálneho zabezpečenia vojakovi z povolania okrem iného aj na výsluhové\nzabezpečenie, ktorých splnenie sa posudzuje podľa zákona č. 328/2002 Z.z.\n29. Podľa právnej vedy teórie štátu a práva vznik nároku sa posudzuje podľa práva platného v čase\nvzniku nároku. Zákonodarca uvedenú právnu skutočnosť zakotvuje v právnej úprave ustanovenej v\nprávnej norme § 121 zákona č. 328/2002 Z.z. tak, že o dávkach sociálneho zabezpečenia, na ktoré\nvznikol nárok pred účinnosťou tohto zákona a o ktorých sa do tohto dňa právoplatne nerozhodlo, sa\nrozhodne podľa doterajších predpisov. Splnenie zákonných podmienok na vznik nároku žalobcu na\nodchodné, bolo preto potrebné posudzovať podľa právnej úpravy zákona platného vzniku jeho nároku\nna odchodné a teda vychádzať zo znenia zákona č.76/1959 Zb. o niektorých služobných pomeroch\nvojakov, účinného od 1.5.1960, keďže žalobca bol dňom 30.09.1990 podľa § 26 ods. 2 písm. d/ zákona\nč. 76/1959 Zb. prepustený zo služobného pomeru vojaka z povolania na vlastnú žiadosť z dôvodov\nhodných osobitného zreteľa a nasledujúcim dňom bol preložený do zálohy. V čase skončenia služobného\npomeru žalobcu neexistoval osobitný systém sociálneho zabezpečenia vojakov ani právna úprava,\npodľa ktorej by odchodné patrilo výslovne k tzv. dávkam výsluhového zabezpečenia. V čase skončenia\nslužobného pomeru žalobcu bolo odchodné iba jednou z peňažných dávok poskytovaných podľa zákona\nč. 76/1959 Zb. a vyplácal ho útvar, ktorý vojakovi naposledy vyplácal služobný príjem.\n30. Podľa § 31 ods. 4 zákona č. 76/1959 Zb. účinného v čase prepustenia žalobcu zo služobného\npomeru vojakov z povolania prepusteným zo služobného pomeru sa poskytuje odchodné podľa dĺžky\nv ozbrojených silách až do výšky šesťnásobku mesačného hrubého služobného príjmu podľa zásad,\nktoré ustanoví minister národnej obrany Československej socialistickej republiky a minister vnútra\nČeskoslovenskej socialistickej republiky.\n31. Podľa § 32 ods. 1 až 3 zákona č. 76/1959 Zb. účinného v čase prepustenia žalobcu zo\nslužobného pomeru vojakov z povolania, podrobnosti k ustanoveniam tohto dielu zákona, pokiaľ sa\nnevyhradzujú vláde Československej socialistickej republiky, určí minister národnej obrany a minister\nvnútra Československej socialistickej republiky.\nMinister národnej obrany Československej socialistickej republiky a minister vnútra Československej\nsocialistickej republiky môžu vo svojej pôsobnosti odstraňovať tvrdosti, ktoré by sa vyskytli pri\nvykonávaní ustanovenia § 31 ods. 3.\nFederálne ministerstvo národnej obrany a Federálne ministerstvo vnútra ustanoví podrobnosti o\norganizácii, riadení a o dávkach podľa § 31 ods. 3 až 7; ďalej upravia podrobnosti o zápočte dôb a o\npríjmoch, z ktorých sa vypočítavajú dávky.\n32. Podľa § 33 ods. 10 zákona č. 76/1959 Zb. Federálne ministerstvo národnej obrany a Federálne\nministerstvo vnútra ustanoví podrobnosti o organizácii, konaní a rozhodovaní o dávkach, o zápočte dôb,\no príjmoch, z ktorých sa vypočítava príspevok, o krátení príspevku pri súbehu so zárobkom, o spôsobe\nvýplaty dávok a o povinnostiach oprávnených osôb.\n33. Ministerstvo národnej obrany v súvislosti so splnomocnením vyplývajúcim z vyššie citovaných\nustanovení § 31 ods. 4 a ods. 6, § 32 ods. 1, ods. 3, § 33 ods. 10 zákona č. 76/1959 Zb. v roku 1979\nvydalo právny predpis Všeob-P-19/s (prav.) peňažité dávky podľa zákona č. 76/1959 Zb. o niektorých\nslužobných pomeroch vojakov.\n34. Podľa čl. 69 uvedeného predpisu o odchodnom rozhoduje bez žiadosti veliteľ útvaru oprávnený podľa\npredpisu o peňažných náležitostiach vojakov v činnej službe priznať funkčný plat vojakovi z povolania.\n35. Podľa čl. 70 vyššie citovaného predpisu odchodné vypláca útvar, ktorý vojakovi naposledy vyplácal\nslužobný príjem.\n\n36. Podľa článku 71 predpisu odchodné sa vypláca najneskôr v prvý pracovný deň nasledujúci po dni\nprepustenia, a to v hotovosti do vlastných rúk prepusteného vojaka. Ak nie je odchodné vyplatené\ndo troch dní po prepustení vojaka, prevedie útvar nevyplatenú čiastku z vlastného bankového účtu\nna bankový účet okresnej vojenskej správy podľa miesta trvalého bydliska prepusteného vojaka a\nsúčasne jej pošle písomné oznámenie, v ktorom uvedie priezvisko a meno oprávneného príjemcu,\ndátum narodenia, adresu trvalého bydliska a výšku poukázanej čiastky. Okresná vojenská správa vyplatí\nčiastku v hotovosti do vlastných rúk oprávneného príjemcu.\n37. Podľa článku 78 uvedeného predpisu, nárok na odchodné i úmrtné sa premlčuje do jedného roka\n- sa premlčuje do jedného roka prečiarknuté a rukou dopísané zaniká uplynutím troch rokov - odo dňa\nvzniku nároku.\n38. Vychádzajúc zo skutkových zistení vyplývajúcich zo spisu krajského súdu, súčasť ktorého tvoril\nadministratívny spis, kasačný súd mal preukázané, že žalobca rozkazom ministra obrany ČSFR č. 0400\nzo dňa 21.09.1990 podľa ustanovenia § 26 ods. 2 písm. d/ zák. č. 76/1959 Zb. (úplné znenie č. 122/1978\nZb.) na základe žiadosti z dôvodov hodných zvláštneho zreteľa bol dňom 30.09.1990 prepustený zo\nslužobného pomeru vojaka z povolania a nasledujúcim dňom preložený do zálohy.\n39. Vzhľadom k uvedenému žalobcovi vznikol nárok na odchodné podľa vtedy platnej právnej úpravy\nustanovenej v právnej norme v § 31 ods. 4 zákona č. 76/1959 Zb. v znení neskorších predpisov v\nspojení s právnou úpravou ustanovenou v právnom predpis Všeob-P-19/s (prav.), na vydanie ktorého\nbolo splnomocnené Ministerstvo národnej obrany Československej socialistickej republiky v zmysle\nustanovení § 31 ods. 4, ods. 6, § 32 ods. 1 a ods. 3, § 33 ods. 10 zákona č. 76/1959 Zb., v zmysle\nktorej právnej úpravy o priznaní nároku na odchodné rozhodoval veliteľ útvaru, ktorý naposledy vojakovi\nvyplácal služobný príjem, a to aj bez žiadosti prepusteného vojaka. V zmysle čl. 69 uvedeného predpisu\nveliteľ útvaru, ktorý žalobcovi naposledy vyplácal služobný príjem, aj bez výslovnej žiadosti žalobcu\nmal rozhodnúť o priznaní odchodného. Žalobcovi v súlade s uvedeným vznikol nárok na odchodné v\ndeň nasledujúci po dni skončenia - prepustenia, zo služobného pomeru, teda dňom 1.10.1990 a týmto\ndňom v zmysle čl. 78 uvedeného predpisu začala plynúť lehota, ktorá márne uplynula najneskôr dňom\n02.10.1993. Uplynutím lehoty na uplatnenie nároku žalobcovi v súlade s uvedeným čl. 78 tohto predpisu\nnárok na odchodné vzhľadom na vznesenú námietku žalovaného sa premlčal, resp. na základe vyššie\nuvedenej poznámky zanikol.\n40. Skutkové zistenia v danej veci potvrdzujú, že žalobca si uplatnil odchodné za účinnosti zákona\nč. 328/2002 Z.z. žiadosťou zo dňa 20.04.2011 takmer 11 rokov po prepustení zo služobného pomeru\nvojaka z povolania. V zmysle § 121 zákona č. 328/2002 Z.z. o dávkach sociálneho zabezpečenia, na\nktoré vznikol nárok pred účinnosťou tohto zákona a o ktorých sa do tohto dňa právoplatne nerozhodlo,\nsa rozhodne podľa doterajších predpisov. V súlade s uvedenou právnou úpravou právnym predpisom\nna rozhodovanie o nároku žalobcu na odchodné bol zákon č. 76/1959 Zb. v spojení s vykonávacím\npredpisom Všeob-P-19/s (prav.).\n41. Kasačný súd nemohol súhlasiť s argumentáciou žalobcu, že splnil zákonné podmienky na priznanie\nnároku na odchodné v zmysle uplatnenia žiadosťou zo dňa 20.4.2011 a jeho nárok je nepremlčateľný\npodľa § 106 ods. 2 zákona č. 328/2002 Z.z. K uvedenému kasačný súd konštatuje. Zákonodarca v\nprávnej norme § 103 ods. 2, zákona č. 328/2002 Z.z. nárok na dávku výsluhového zabezpečenia\nviaže dňom splnenia podmienok ustanovených týmto zákonom, teda zákonom č. 328/2002 Z.z.\nZ uvedených dôvodov kasačný súd zastáva zhodný názor ako krajský súd, že žalobca nesplnil\nhmotnoprávne podmienky podľa zákona č. 328/2002 Z.z. na priznanie odchodného, keďže nárok na\npriznanie odchodného mu vznikol pred účinnosťou tohto zákona. Správne a v súlade s právnou úpravou\nustanovenou v § 121 zákona č. 328/2002 Z.z. správne orgány oboch stupňov posudzovali žiadosť\nžalobcu na priznanie odchodného podľa predchádzajúceho právneho predpisu platného a účinného v\nčase prepustenia žalobcu zo služobného pomeru vojaka z povolania, ktorým bol, ako je uvádzané vyššie,\nzákon č. 76/1959 Zb.\n42. Z vyššie uvedených dôvodov kasačný súd vyhodnotil ako nedôvodnú námietku, ktorou žalobca\nnamietal, že krajský súd rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci, keď po preskúmaní\nveci dospel k záveru, že orgány verejnej správy dostatočne zistili skutkový stav veci a tento aj po právnej\n\nstránke správne posúdili, majúc za to, že napadnuté rozhodnutie žalovaného bolo z pohľadu žalobných\ndôvodov v súlade so zákonom.\n43. Kasačný súd za nedôvodnú považoval aj námietku žalobcu, ktorou v kasačnej sťažnosti namietal,\nže krajský súd sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu podľa § 440 písm. h/ SSP,\npoukazom na rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 7Sžsk 3/2016 z 26.9.2018. K uvedenému kasačný\nsúd konštatuje. Rozsudok najvyššieho súdu, na ktorý žalobca poukazoval, sa týka totožných účastníkov\nkonania ako v preskúmavanom prípade, avšak predmetom súdneho prieskumu bolo rozhodnutie\nžalovaného, ktorým bolo právoplatne rozhodnuté, že žalobcovi sa nepriznáva výsluhový dôchodok.\nZ uvedeného je zrejmé, že rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 7Sžsk 3/2016 z 26.9.2018 sa netýka\nidentickej, resp. obdobnej právnej veci, ktorá bola kasačným súdom posúdená odlišne.\n44. Vychádzajúc zo skutkových okolností daného prípadu, vyplývajúcich zo spisu krajského súdu,\npoukazom na závery uvedené vyššie, najvyšší súd považoval námietky žalobcu uvedené v kasačnej\nsťažnosti za nedôvodné, ktoré nemohli spochybniť vecnú správnosť napadnutého rozhodnutia krajského\nsúdu a jeho súladnosť so zákonom. Z uvedených dôvodov najvyšší súd nepovažoval kasačnú sťažnosť\nžalobcu za dôvodnú, a preto ju podľa § 461 SSP zamietol.\n45. O náhrade trov kasačného konania rozhodol najvyšší súd tak, že účastníkom náhradu trov tohto\nkonania nepriznal. Žalobcovi z dôvodu, že v konaní nemal úspech, (§ 467 ods. 1 SSP v spojení s §\n167 ods. 1 SSP) a žalovanému z dôvodu nesplnenia podmienok ustanovených v § 467 ods. 1 SSP v\nspojení s § 168 SSP.\n46. Toto rozhodnutie prijal najvyšší súd v senáte pomerom hlasov 3:0 (§ 139 ods. 4 veta prvá SSP).\nPoučenie:\nProti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.", "vazby": {"vyrok_vztahy": [{"sz": "5S/306/2015", "guid": null, "vztah": "zamietnute"}]}, "cituje": [], "citovane_v": []}