{"guid": "1adea8e6-8bc2-4610-9e18-c9ac95201e39:f6d8b78b-bbd3-48ac-ba29-1d83c8163375", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2020:1015201995.1", "spisova_znacka": "10Sžfk/42/2018", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 10Sžfk/42/2018 z 28. 4. 2020", "citacia": "rozsudok Najvyššieho súdu SR z 28. apríla 2020, sp. zn. 10Sžfk/42/2018, ECLI:SK:NSSR:2020:1015201995.1", "identifikacne_cislo": "1015201995", "sud": {"guid": "sud_100", "nazov": "Najvyšší súd", "typ": "najvyssi", "slug": "najvyssi-sud"}, "sudca": "JUDr. Elena Berthotyová", "sudca_id": 131, "sudca_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/sudca/judr-elena-berthotyova-131", "datum_vydania": "2020-04-28", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Iná povaha rozhodnutia"], "oblast": ["Správne právo"], "podoblast": ["Žaloby proti právoplatným rozhodnutiam a postupom správnych orgánov"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2009/563/#paragraf-68.odsek-5", "nazov": "§ 68 ods. 5 zákona č. 563/2009 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2009/563/#paragraf-68.odsek-5", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/563-2009/paragraf-68"}, {"iri": "/SK/ZZ/2009/563/#paragraf-68.odsek-6", "nazov": "§ 68 ods. 6 zákona č. 563/2009 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2009/563/#paragraf-68.odsek-6", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/563-2009/paragraf-68"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/2009/563#paragraf-68"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/f6d8b78b-bbd3-48ac-ba29-1d83c8163375", "zdroj": "infosud", "url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2020:1015201995.1", "api_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2020:1015201995.1", "text_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2020:1015201995.1/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nNajvyšší súd\n10Sžfk/42/2018\n1015201995\n28. 04. 2020\nJUDr. Elena Berthotyová\nECLI:SK:NSSR:2020:1015201995.1\n\nROZSUDOK V MENE\nSLOVENSKEJ REPUBLIKY\nNajvyšší súd Slovenskej republiky ako kasačný súd, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr.\nEleny Berthotyovej, PhD. a členov senátu JUDr. Jany Hatalovej, PhD. a JUDr. Ing. Miroslava Gavalca,\nPhD., v právnej veci žalobkyne (sťažovateľky) W4, s. r. o., so sídlom Blagoevova 9, 851 04 Bratislava,\nIČO: 44 015 232, právne zastúpená Advokátskou kanceláriou Bugala - Ďurček, s.r.o., so sídlom\nMiletičova 5B, 821 08 Bratislava, IČO: 36 731 544, proti žalovanému Finančnému riaditeľstvu Slovenskej\nrepubliky, so sídlom Lazovná 63, 974 01 Banská Bystrica, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia\nžalovaného č. 1398954/2015 zo dňa 10. septembra 2015, v konaní o kasačnej sťažnosti žalobkyne proti\nprávoplatnému rozsudku Krajského súdu v Bratislave č. k. 1S/286/2015-151 zo dňa 11. januára 2018,\ntakto\nrozhodol:\nNajvyšší súd Slovenskej republiky kasačnú sťažnosť z a m i e t a .\nÚčastníkom nárok na náhradu trov kasačného konania n e p r i z n á v a .\nodôvodnenie:\nI.\nPriebeh a výsledky administratívneho konania\n1. Daňový úrad Bratislava, ako prvoinštančný správny orgán, rozhodnutím č. 553839/2015/9104405/\nHusá zo dňa 25.05.2015 určil žalobkyni podľa § 68 ods. 5 a ods. 6 zákona č. 563/2009 Z.z. o správe\ndaní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „Daňový poriadok“) rozdiel\nv sume 168.771,16 € na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie apríl 2008, nepriznal nadmerný\nodpočet za zdaňovacie obdobie apríl 2008 v sume 167.737,67 € a vyrubil vlastnú daňovú povinnosť na\ndani z pridanej hodnoty v sume 1.033,49 €.\n2. Na odvolanie žalobkyne žalovaný napadnutým rozhodnutím č. 1398954/2015 zo dňa 10.09.2015\nprvoinštančné rozhodnutie daňového úradu potvrdil.\nII.\nKonanie na krajskom súde\n3. Napadnutým rozsudkom krajský súd podľa § 190 zákona č. 162/2015 Správny súdny poriadok (ďalej\nlen S.s.p.) žalobu ako nedôvodnú zamietol.\n4. Po preskúmaní napadnutých rozhodnutí mal krajský súd za preukázané, že ako rozhodnutie\nsprávcu dane, tak aj napadnuté rozhodnutie žalovaného nevychádzali zo zistení z opakovanej\nkontroly, výsledkom ktorej bol protokol z opakovanej daňovej kontroly a nepoužili ho ani ako dôkaz,\n\npodklad napadnutého rozhodnutia, hoci sa to žalobkyni mohlo tak javiť. Krajský súd konštatoval,\nže v napadnutých rozhodnutiach boli síce v časti zisteného skutkového stavu uvádzané skutočnosti\nzistené počas opakovanej kontroly, no išlo len o chronologický sled udalostí vzhľadom na pokračujúce\nkonanie, keďže o nároku žalobkyne bolo prvýkrát rozhodnuté po ukončení daňovej kontroly rozhodnutím\nsprávcu dane č. 604/230/41673/10/Avar zo dňa 15.04.2010, ktoré bolo zrušené rozhodnutím č.\n1/222/12799-85654/2010/991031-r zo dňa 08.08.2010 a vec bola vrátená na ďalšie konanie. V\npokračujúcom konaní Daňový úrad Bratislava vykonal na podnet odvolacieho orgánu u žalobkyne\nopakovanú daňovú kontrolu dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie apríl 2008, na základe\nktorej správca dane vydal dňa 15.04.2014 dodatočný platobný výmer č. 9104405/5/1506617/2014/Husá.\nAj toto rozhodnutie bolo rozhodnutím žalovaného č. 1100302/1/542756/2014/5320 zo dňa 10.12.2014\nzrušené a vec bola vrátená na ďalšie konanie a rozhodnutie s odôvodnením, že vyrubovacie konanie na\nzáklade posúdenia predloženého spisového materiálu nebolo ukončené v zmysle § 44 ods. 6 Daňového\nporiadku a opakovaná kontrola nemohla byť vykonaná. Správca dane mal pokračovať vo vyrubovacom\nkonaní, ktoré nebolo ukončené, a preto podnet na vykonanie opakovanej kontroly nebol vydaný v súlade\nso zákonom o správe daní.\n5. V intenciách právneho záveru žalovaného vysloveného v rozhodnutí č. 1100302/1/542756/2014/5320\nzo dňa 10.12.2014 správca dane pokračoval vo vyrubovacom konaní a po jeho ukončení vydal\npreskúmavané rozhodnutie zo dňa 25.05.2015. Z administratívneho spisu je zrejmé, že prvoinštančné\nrozhodnutie, ako aj rozhodnutie žalovaného vychádzalo zo zisteného skutkového stavu veci v daňovom\nkonaní, teda počas daňovej kontroly ukončenej dňa 06.04.2010 a vo vyrubovacom konaní. Vo\nvyrubovacom konaní správca dane vzhľadom podané námietky žalobkyne ju vyzval, aby jednoznačne\npreukázala nárok na vyplatenie nadmerného odpočtu v sume 167.737,67 €, relevantnými dôkazmi a\nvyjadrila sa k zisteniam správcu dane. Žalobkyňa v reakcii na výzvu správcu dane doručila len písomné\nvyjadrenie zotrvávajúc na predošlých tvrdeniach a žiadne dôkazy správcovi dane nepredložila. Ani\nzáver správcu dane a ani žalovaného v preskúmavanom rozhodnutí nenasvedčuje, že správca dane\nsvoje rozhodnutie oprel o zistenia z opakovanej daňovej kontroly. Je možné konštatovať, že zistenia z\nopakovanej kontroly len potvrdzujú zistenia z riadnej daňovej kontroly ukončenej prerokovaním protokolu\ndňa 06.04.2010.\n6. S poukazom na uvedené sú irelevantné i námietky žalobkyne týkajúce dĺžky opakovanej daňovej\nkontroly vzhľadom na skutočnosť, že dodatočný platobný výmer zo dňa 15.04.2014, ktorý správca\ndane vydal po skončení opakovanej daňovej kontroly a ktorý vychádzal z protokolu zo dňa 20.03.2014,\nžalovaný rozhodnutím č. 1100302/1/542756/2014/5320 zo dňa 10.12.2014 zrušil a vec vrátil na ďalšie\nkonanie a rozhodnutie. Napriek tomu krajský súd uviedol, že opakovaná daňová kontrola bola začatá\ndňa 29.09.2010 a ukončená dňa 09.04.2014. Z dôvodu preverenia deklarovaného vývozu tovaru mimo\núzemie Európskej únie na Ukrajinu, bola kontrola prerušená dvakrát, a to od 10.03.2011 do 15.07.2013\na od 11.11.2013 do 28.01.2014. Podľa § 25a ods. 5 Daňového poriadku ak je konanie prerušené, lehoty\nneplynú. Žalovaný v súlade s § 15 ods. 17 Daňového poriadku oznámením č. 11/320/827/2011/3289 zo\ndňa 02.03.2011 predĺžil šesť mesačnú lehotu na výkon opakovanej daňovej kontroly o šesť mesiacov,\no čom bola žalobkyňa informovaná upovedomením č. 604/321/27200/2011/Husa zo dňa 02.03.2011,\nktoré jej bolo doručené dňa 07.03.2011. Kontrola trvala 353 dní, čo znamená, že trvala menej ako 12\nmesiacov a bola vykonaná v súlade s § 15 ods. 17 Daňového poriadku. K žalobkyňou uvedenému\nrozhodnutiu Najvyššieho súdu SR sa krajský súd nemohol vyjadriť, pretože žalobkyňa uviedla neúplnú\nspisovú značku rozsudku - sp. zn. Sžf/41/2010.\n7. Vo vzťahu k neuznaniu práva žalobkyne na odpočet DPH z nákupu tovarov od jej dodávateľa sa\nkrajský súd stotožnil zo zisteniami správcu dane, ako aj žalovaného a jeho prijatými závermi o porušení\n§ 49 ods. 1 a 2 zákona č. 222/2004 Z.z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov (ďalej len\n„zákon č. 222/2004 Z.z.“). Krajský súd v rámci súdneho prieskumu vychádzal zo zistených pochybností,\nktoré vzišli zo záverov správcu dane z vykonaného dokazovania počas daňovej kontroly týkajúceho\nsa dodávky daného tovaru od dodávateľa žalobkyne a jej následné dodanie ukrajinskému odberateľovi\nžalobkyňou. Vykonaným dokazovaním bolo správcom dane spochybnené dodanie tovaru žalobkyni\nspoločnosťou HELPACK spol. s r.o., ktorá dodanie tovaru žalobkyni nepreukázala.\n8. Krajský súd poukázal na to, že správca dane za účelom preverenia dodávok deklarovaného tovaru\nv zmysle žalobkyňou predložených faktúr uskutočnil rozsiahle dokazovanie, vrátane medzinárodnej\nvýmeny daňových informácií. K nákupu solárnych lôžok od spoločnosti HELPACK, spol. s r.o., k ich\n\nprevzatiu, k preprave tovaru žalobkyňa vo výpovedi dňa 13.08.2008 a v podstate aj v písomnom\nvyjadrení z 11.11.2008 uviedla, že tovar si preberal ukrajinský partner po dohode s dodávateľom\nHELPACK, spol. s r.o., žalobkyňa tovar fyzicky nevidela okrem poslednej dodávky, ktorú si ukrajinský\npartner neprevzal a bola na sklade na Trenčianskej, prepravu si zabezpečil ukrajinský partner. Tiež\nuviedla, že zakúpený tovar preberal v mene ukrajinského partnera v mieste uskladnenia v Brezne vodič\nnákladného auta.\n9. Uvedenému nekorešponduje ani prvá výpoveď svedka C. T., konateľa spoločnosti HELPACK, spol.\ns r.o., zo dňa 03.09.2008 pred Daňovým úradom Brezno, na ktorú sa žalobkyňa v žalobe odvoláva,\nže touto výpoveďou bol preukázaný deklarovaný obchod. Správny súd poukázal, že práve C. T. už v\ntejto výpovedi spochybnil uskutočnenie obchodu tvrdiac, že „tovar skladoval v sklade DLAKER BREZNO\na nevie, kam bol tovar prepravený, podľa jeho vyjadrenia si spoločnosť W4, s. r. o. tovar prevzala\nv Brezne od neho, bol pri tom, tovar si odviezol odberateľ W4, s. r. o.“, čo je v priamom rozpore\ns tvrdením žalobkyne. Dňa 03.09.2008 C. T. tiež uviedol, že daň z faktúr vyhotovených pre W4, s.\nr. o. priznal a odviedol v daňovom priznaní k DPH za príslušné zdaňovacie obdobie, čo sa tiež v\nnásledne prebiehajúcom trestnom konaní nepreukázalo a C. T. bol rozsudkom Okresného súdu Brezno\nč. k. 4T 6/2010-229 z 12.05.2010 odsúdený, keď vykonanou daňovou kontrolu bolo zistené, že do\ndaňového priznania nezahrnul faktúry vystavené pre odberateľa - spoločnosť W4, s. r. o., za dodanie\nsolárnych zariadení a nezaplatil daň z týchto faktúr (č. 03/04/08/02, č. 10/04/08/05, č. 17/04/08/02, č.\n27/04/08/03, č. 29/04/08/03, č. 30/04/08/01). Uskutočnenie obchodných transakcií nebolo preukázané\nani vyhlásením C. T. zo dňa 22.12.2008, ktoré predložila žalobkyňa správcovi dane dňa 13.01.2009,\nnakoľko jeho vierohodnosť bola spochybnená už len tým, že do tlačeného textu vyhlásenia bol\nrukou vpísaný dátum narodenia C. T., jeho adresa, číslo občianskeho preukazu, dátum a miesto,\nkedy bolo vyhlásenie podpísané. Nakoniec aj sám C. T. vo svojej výpovedi dňa 03.03.2010, poprel\nuskutočnenie predaja predmetného tovaru žalobkyni v apríli 2008 a nevedel uviesť ani kto s kým jednal\no uložení tovaru v sklade DLAKER Brezno. Je potrebné uviesť, že uvedenú výpoveď podal sám bez\npredchádzajúceho predvolania správcom dane. Ani svedkovia J. a L. nepotvrdili žalobkyňou deklarovaný\nobchod. Žalobkyňa síce vo vyjadrení zo dňa 09.02.2010 uviedla, že títo vypovedali nepravdivo, no títo sa\nani po predvolaní Daňovým úradom Brezno nedostavili a svoju výpoveď do ukončenia daňovej kontroly\ndňa 06.04.2010 nezmenili.\n10. Tiež je potrebné podľa názoru krajského súdu uviesť, že počas daňovej kontroly uskutočnenie\ndeklarovaných obchodných transakcií bolo spochybnené aj informáciami získanými z medzinárodnej\nvýmeny informácií, keď ukrajinská colná správa v odpovedi uviedla, že za obdobie od 01.01.2008\ndo 17.06.2009 neeviduje žiadne zahranično-obchodné operácie s účasťou žalobkyne a OAO MDZ\nDoneck a táto spoločnosť nie je evidovaná v databáze ukrajinskej colnej správy ako subjekt zahraničnoobchodnej činnosti a jej sídlo je na adrese DM., IČO: 00 191 164, čo nezodpovedá údajom na zaslaných\nJCD. Tiež užhorodský colný úrad, v ktorého pôsobnosti sa nachádza colný úrad vstupu Vyšné Nemecké\n- Užhorod uviedol, že neeviduje žiadne dovozy tovaru pre príjemcu OAO DMZ Doneck. Uvedené\nnevyvracia ani odpoveď Colného riaditeľstva SR zo dňa 09.03.2010, podľa ktorého skutočnosť, že „v\nevidencii ukrajinskej colnej správy sa nenachádzajú žiadne zahranično-obchodnej operácie s účasťou\nžalobcu a OAO MDZ nevylučuje možnosť, že tovar vstúpil na územie Ukrajiny, a že mohlo prísť k\nzámene sprievodných dokladov s uvedením iných odosielateľov a príjemcov. Uvedená odpoveď je len\nhypotetická, ktorá uvedenú možnosť nevylučuje ale ani nepotvrdzuje. Už len samotná skutočnosť, že\ndodanie tovaru žalobkyni spoločnosťou HELPACK spol. s r.o. nebolo preukázané nasvedčuje tomu, že\nžalobkyňa tento tovar nemohla dodať svojmu ukrajinskému partnerovi OAO DMZ. Tvrdenie žalobkyne,\nže dodanie tovaru pre spoločnosť OAO DMZ, Doneck nie je spochybnené tým, že táto spoločnosť je\nna inom než evidovanom sídle a s iným IČO sa vo svetle všetkých skutočností javí ako účelové a\nirelevantné.\n11. Z daňovej kontroly vzišli tak závažné pochybnosti o reálnosti dokladmi preukazovaných obchodných\ndodávok tovarov, že bolo povinnosťou žalobkyne preukázať ich skutočné realizovanie aj ďalšími dôkazmi\npodporujúcimi jej uplatnený nárok voči správcovi dane. Na tejto skutočnosti nič nemení ani fakt, že\ntieto pochybnosti nadobudol správca dane až z dokazovania vykonaného s časovým odstupom od\nuskutočnenia deklarovaného obchodu. Práve naopak, v prípade takto zistených pochybností žalobkyňa\nmala vyvinúť aktivitu, aby preukázala všetkými možnými priamymi i nepriamymi dôkazmi, že obchod bol\nskutočne uskutočnený tak, ako bol ňou deklarovaný na ňou predložených dokladoch. Tiež je potrebné\nuviesť, že od kontrolovaného zdaňovacieho obdobia jún 2009 do výkonu daňovej kontroly (27.04.2010\n\n- 10.09.2012) neuplynula až tak dlhá doba, aby žalobkyňa nemohla disponovať žiadnymi podpornými\ndôkazmi. Je neobvyklé, ak obchodná spoločnosť vykonáva podnikanie za účelom dosiahnutia zisku,\naby nebola pri výkone svojej podnikateľskej činnosti obozretná a neuchovala si pre prípad kontroly\nžiadne dôkazy, resp. dokumentáciu, napr. emailovú komunikáciu, resp. iný spôsob komunikácie so\nsvojimi obchodnými partnermi. Takéto dôkazy by mohli byť spôsobilé vyvrátiť pochybnosť správcu\ndane a žalobkyňa by tým mohla preukázať obozretnosť pri výkone podnikania a tiež, že podnikanie\nvykonáva v súlade so zásadou poctivého obchodného styku. Preto ak správca dane nadobudol závažné\npochybnosti o reálnosti preukazovaných obchodných dodávok tovarov žalobkyne, bolo povinnosťou\nžalobkyne preukázať ich skutočné realizovanie ďalšími dôkazmi, čo však neučinila, odvolávajúc sa na\nňou už predložené doklady a námietky o tom, že dôkazné bremeno v danom prípade za jeho dodávateľa\na odberateľov nemôže byť na nej. Krajský súd sa preto jednoznačne stotožnil so záverom žalovaného,\nže žalobkyňa neuniesla svoje dôkazné bremeno.\n12. V danom prípade nevychádzal správca dane len z dokladov predložených žalobkyňou, ale vykonal\nprimerané dokazovanie v zmysle Daňového poriadku formou dožiadaní smerujúcich k prevereniu\na získaniu dôkazov o fakturovaných zdaniteľných obchodoch. Iba samotné faktúry (prípadne aj iné\ndoklady - medzinárodný nákladný list, dodací list) vyhotovené žalobkyňou ako platiteľom dane, na\nktorých je uvedená DPH, ešte nezakladajú právo na odpočítanie dane. Technicky je totiž možné\nvyhotoviť akýkoľvek doklad znejúci na určité plnenie bez ohľadu na to, či takéto plnenie skutočne\nbolo aj poskytnuté. Takéto doklady je možné vyhotoviť aj v mene inej spoločnosti. Splnenie formálnej\nstránky je len jednou z podmienok, aby bolo na základe týchto dokladov uznané odpočítanie dane.\nDoklady však musia byť odrazom reálneho plnenia. Hodnotenie dôkazov správcom dane však\nneznamená mechanické preberanie informácií, resp. bezvýhradné akceptovanie dokladov a údajov v\nnich uvedených, ako faktov.\n13. Správca dane pri vykonávaní daňovej kontroly v danom prípade postupoval podľa zákona, pričom\nkládol dôraz na zisťovanie jednotlivých dôkazov, ich hodnotenie a následné zdokumentovanie v\nprotokole. Využil pritom všetky zákonné možnosti pre splnenie účelu daňovej kontroly a eliminovanie\ndaňového úniku v kontrolovanom reťazci. Správca dane umožnil žalobkyni vyjadriť sa ku skutočnostiam\ntýkajúcich sa daňovej kontroly, ako aj o problémoch v rámci dokazovania pravdivosti údajov a zároveň\npredložiť doklady preukazujúce jej tvrdenia. Je treba zvýrazniť, že Daňový poriadok neukladá správcovi\ndane získavať dôkazy preukazujúce tvrdenia daňového subjektu, ale vytvoriť daňovému subjektu v\npriebehu daňovej kontroly priestor pre preukázanie tvrdení, ktoré považuje správca dane za sporné\nalebo nehodnoverné. V tejto súvislosti možno konštatovať, že správca dane neuprel daňovému subjektu\nžiadne právo vyplývajúce z § 15 ods. 5 Daňového poriadku.\n14. Správny súd poukázal na odôvodnenie rozsudku zo dňa 21.06.2012 v spojených veciach C-80/11 a\nC-142/11, kde súdny dvor pripomenul, že boj proti podvodom, daňovým únikom a prípadným zneužitiam\nje cieľ uznaný a podporovaný smernicou 2006/112. V tejto súvislosti súdny dvor už rozhodol, že osoby\npodliehajúce súdnej právomoci sa nemôžu podvodne alebo zneužívajúcim spôsobom dovolávať noriem\npráva Únie. Z tohto dôvodu prináleží vnútroštátnym orgánom a súdom zamietnuť priznanie práva na\nodpočet, ak sa s ohľadom na objektívne skutočnosti preukáže, že toto právo sa uplatňuje podvodne.\n15. Podľa judikatúry súdneho dvora subjekty, ktoré prijmú všetky opatrenia, ktoré je možné dôvodne od\nnich požadovať, na zabezpečenie, aby ich plnenia neboli poznačené podvodom, bez ohľadu na to, či ide\no podvod vo vzťahu k DPH alebo iné podvody, musia mať možnosť spoľahnúť sa na zákonnosť týchto\nplnení bez toho, aby riskovali, že stratia svoje právo na odpočet DPH zaplatenej na vstupe. Naopak, nie\nje v rozpore s právom Únie požadovať, aby subjekt prijal všetky opatrenia, ktoré od neho možno rozumne\npožadovať, aby sa uistil, že plnenie, ktoré uskutoční, nebude viesť k jeho účasti na daňovom podvode.\n16. Ďalej žalobkyňa namietala nesprávnosť vyhodnotenia výsledkov dokazovania, pričom mala za to,\nže správca dane nad rámec zákona prenášal na ňu neprimerané dôkazné bremeno. Mala za to, že\nvyčerpala svoje dôkazné bremeno tým, že predložila zákonom požadované daňové doklady. Ide o\npokladničné doklady ako dôkaz o hotovostných platbách za predmet plnení, technickú dokumentáciu\no existencii tovaru, JCD preukazujúce vývoz tovaru pre ukrajinského odberateľa OAO DMZ a\ntiež obchodné transakcie boli potvrdené svedeckými výpoveďami. Podľa názoru krajského súdu je\nneštandardné realizovať finančné transakcie v celkovej sume 44.380.600,00 Sk v hotovosti, žalobkyňa\nnepreukázala žiaden vklad ani výber finančnej hotovosti na bankovom účte, a to ani vklad hotovosti v\n\nsume 2.159.400,00 Sk, ktorá po realizácii deklarovaných obchodov mala zostať žalobkyni. Žalobkyňa\ndokonca svojho obchodného partnera OAO DMZ, ktorý jej mal odovzdať sumu 23.270.000,00 Sk v\nhotovosti na predložených pokladničných dokladoch pri tak vysokej sume ani správne neidentifikovala a\ntento svoju nesprávnu identifikáciu ani nenamietal. Žalobkyňa na i odberateľských faktúrach nesprávne\nidentifikovala odberateľa, keď uviedla nesprávnu adresu a aj nesprávne identifikačné číslo a tieto\nnezrovnalosti ani žiadnym spôsobom nevysvetlila.\n17. Na predložených jednotných colných dokladoch JCD je ako príjemca uvedený odberateľ OAO DMZ,\n1 B., pričom správca dane zistil z odpovede Colného riaditeľstva zo dňa 23.11.2009, že takáto spoločnosť\nneexistuje. Spoločnosť OAO DMZ má sídlo na adrese K., IČO: 00 191 164, čo nezodpovedá údajom\nna zaslaných JCD a žalobkyňa uvedené rozpory nevysvetlila a pochybnosti o pravdivosti údajov na\npredložených jednotných colných dokladoch JCD neodstránila. Krajský súd v tejto súvislosti podčiarkol\nto, že samotná existencia formálnych dokladov ešte nepreukazuje reálnu podstatu obchodnej operácie a\njej ekonomický účel. Obdobný záver vyplýva aj z preskúmavaných rozhodnutí. Výlučne formálny prístup\ndaňových orgánov k posudzovaniu oprávnenosti nárokov na odpočet DPH by mohol vytvoriť priestor pre\nzneužívanie práva vyplývajúceho zo zásady neutrality dane z pridanej hodnoty zúčastnenými subjektmi\nobchodného reťazca.\n18. Z obsahu preskúmavaných rozhodnutí vyplýva, že orgány daňovej správy od žalobkyne požadovali\nvzhľadom na vzniknuté závažné pochybnosti, aby riadne a dostatočným spôsobom preukázala\nrealizáciu deklarovaných obchodov. Správca dane nepochybne mal právo preveriť existenciu obchodov\na dokazovaním odstrániť vzniknuté pochybnosti, avšak nemal povinnosť žalobkyni napovedať, akým\nspôsobom má okrem daňových dokladov, ktorých vierohodnosť vo vzťahu k ich obsahu bola\nvyhodnotením výsledkov rozsiahleho dokazovania spochybnená, preukázať pravdivosť svojich tvrdení,\nže skutočne k danej obchodnej transakcii došlo tak, ako to deklarovala. Dôkazné bremeno a dôkazy\npotvrdzujúce, že predmetné obchody sa reálne uskutočnili, bolo na žalobkyni.\n19. Na základe výsledkov vykonaného dokazovania, kedy správca dane aplikoval zásadu voľného\nhodnotenia dôkazov vyplývajúcu zo zákona o správe daní, s prihliadnutím na jeho povinnosť dbať, aby\nskutočnosti rozhodujúce pre správne určenie daňovej povinnosti boli zistené čo najúplnejšie, krajský\nsúd konštatoval, že záver, ktorý správca dane zo zistených skutkových okolností urobil a žalovaný\npotvrdil, zodpovedá zásadám logického myslenia a medziam správneho uváženia a je v súlade aj s\nhmotnoprávnymi ustanoveniami zákona o DPH. S poukazom na konkrétnymi zisteniami podložené\nspochybnenie existencie obchodov, a teda reálnosti deklarovaných zdaniteľných plnení, daňové orgány\ndospeli k správnemu záveru, že žalobkyňa neuniesla dôkazné bremeno na preukázanie svojich tvrdení\nvyplývajúcich z predložených daňových dokladov.\n20. Žalobkyňa namietala i tú skutočnosť, že správca dane vec nesprávne právne posúdil, keď z\nrozsudku OS Brezno v trestnej veci proti svedkovi T. vyplýva, že spoločnosti HELPACK spol. s r.o.\nvznikla daňová povinnosť v zmysle § 19 ods. 1 zákona č. 222/2004 Z.z. a túto povinnosť nesplnila a\nžalovaný rozhodnutie trestného súdu nerešpektoval. Krajský súd sa však s touto námietkou nestotožnil\nz dôvodu, že Okresný súd Brezno vo výroku rozsudku č. k. 4T 6/2010-229 zo dňa 12.05.2010 odsúdil\nobžalovaného C. T., ktorý ako konateľ spoločnosti HELPACK, spol. s r.o., podal 26.05.2008 Daňovému\núradu v Brezne daňové priznanie k dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie apríl 2008, pretože\nvykonanou daňovou kontrolu bolo zistené, že do daňového priznania nezahrnul faktúry vystavené pre\nodberateľa - spoločnosť W4, s. r. o., za dodanie solárnych zariadení a nezaplatil daň z týchto faktúr\n(č. 03/04/08/02, č. 10/04/08/05, č. 17/04/08/02, č. 27/04/08/03, č. 29/04/08/03, č. 30/04/08/01), čím za\npredmetné zdaňovacie obdobie skrátil daň z pridanej hodnoty v celkovej výške 168.771,16 €, teda vo\nveľkom rozsahu skrátil daň, čím spáchal zločin skrátenia dane a poistného podľa § 276 ods. 1, ods. 4\nTrestného zákona. Z uvedeného rozsudku teda nevyplýva, že spoločnosti HELPACK, spol. s r.o. vznikla\ndaňová povinnosť v zmysle § 19 ods. 1 zákona č. 222/2004 Z.z., teda za dodávku tovaru žalobkyni, ale\nz dôvodu, že vystavil faktúry pre žalobkyňu, v ktorých uviedol daň v celkovej sume 5 084 400,00 Sk\n(168.771,16 €) a túto daň nezaplatil, čím porušil §71 ods. 6 zákona č. 222/2004 Z.z. v znení účinnom\nod 01.01.2008 do 30.11.2008. Ak platiteľ vo faktúre alebo v inom doklade o predaji uviedol vyššiu sumu\ndane, ako je povinný platiť podľa zákona č. 222/2004 Z.z., bol povinný platiť túto vyššiu sumu dane, čo\nznamená, že každá osoba, ktorá uvedie vo faktúre alebo v inom doklade o predaji daň, je povinná túto\ndaň zaplatiť, a to aj v prípade, že sa faktúra vzťahuje iba k fiktívnym plneniam a k žiadnemu reálnemu\ndodaniu tovaru nedošlo.\n\n21. Správny súd neprisvedčil ani námietke žalobkyne, že napadnuté rozhodnutia sú nepreskúmateľné\npre nezrozumiteľnosť a nedostatok dôvodov. Správca dane ako i žalovaný sa v napadnutom rozhodnutí\npodrobne vysporiadali so všetkými námietkami žalobkyne a tiež je z neho zrejmé, akými úvahami bol\nsprávca dane vedený pri vyhodnocovaní jednotlivých dôkazov osobitne a vo vzájomnej súvislosti.\n22. Žalobkyňa v neposlednom rade žiadala súd, aby sa obrátil na Súdny dvor Európskej únie s\nprejudiciálnymi otázkami. Krajský súd sa s postupom navrhnutým žalobkyňou nestotožnil a jej návrh\nna začatie prejudiciálneho konania pred Súdnym dvorom Európskej únie zamietol. V zmysle rozsudku\nESD Cilfit a spol. (06.10.1982, 283/81) je definovaná výnimka z prejudiciálnej povinnosti vnútroštátneho\nsúdu vo vzťahu k otázkam výkladu práva Únie v prípade, ak prejudiciálna otázka nie je relevantná.\nPrezumpcia relevantnosti môže byť vyvrátená, keď je nastolený problém čisto hypotetickej úvahy. Z\nformulácie žalobkyňou prejudiciálnej otázky je zrejmé, že táto je položená v hypotetickej rovine. Naviac\nje potrebné uviesť, že smernica, ktorej výklad žalobkyňa požadovala je transponovaná do zákona č.\n222/2004 Z.z. a správnosť jej transpozície žalobkyňa nespochybnila a ani žiadnym spôsobom podanie\nnávrhu na prejudiciálne konanie ani nezdôvodnila.\n23. O nároku na náhradu trov konania rozhodol krajský súd podľa § 167 ods. 1 S.s.p. tak, že neúspešnej\nžalobkyni nárok na náhradu trov konania nepriznal.\nIII.\nKonanie na kasačnom súde\n24. Proti rozsudku krajského súdu podala sťažovateľka v zákonnej lehote kasačnú sťažnosť z dôvodov\nuvedených v § 440 ods. 1 písm. f), písm. g) a písm. h) S.s.p., v ktorej navrhla kasačnému súdu, aby\nnapadnutý rozsudok krajského súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie alebo aby napadnutý\nrozsudok krajského súdu zmenil tak, že zruší napadnuté rozhodnutie žalovaného a vec mu vráti na\nďalšie konanie.\n25. Sťažovateľka namietala, že krajský súd vo svojich záveroch vychádzal z nezákonnej opakovanej\ndaňovej kontroly a z nej získaného protokolu. Z uvedeného dôvodu vec nesprávne právne posúdil.\nSťažovateľka tiež namietala prenášanie dôkazného bremena na ňu ako daňový subjekt. V daňovom\nkonaní podľa jej názoru vyčerpala vlastné dôkazné bremeno.\n26. Ďalšie námietky sťažovateľky sa týkali toho, že krajský súd nesprávne posúdil alebo sa nezaoberal\nvšetkými kľúčovými dôkazmi sťažovateľky. Krajský súd iba prevzal argumenty žalovaného a tvrdeniami\nsťažovateľky sa nezaoberal. Podľa názoru sťažovateľky krajský súd použil na vec správny právny\npredpis, ale ho nesprávne aplikoval.\n27. Žalovaný vyjadrenie ku kasačnej sťažnosti nepodal.\nIV.\nPrávny názor Najvyššieho súdu\n28. Senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky konajúci ako kasačný súd (§ 438 ods. 2 S. s. p.)\npreskúmal napadnutý rozsudok krajského súdu, pričom po zistení, že kasačná sťažnosť bola podaná\noprávnenou osobou v zákonnej lehote (§ 442 ods. 1, § 443 ods. 1 S.s.p.) a že ide o rozsudok, proti\nktorému je kasačná sťažnosť prípustná (§ 439 ods. 1 S.s.p.), jednomyseľne (§ 3 ods. 9 zákona č.\n757/2004 Z.z. o súdoch) dospel k záveru, že kasačná sťažnosť nie je dôvodná. Rozhodol bez nariadenia\npojednávania (§ 455 S.s.p.) s tým, že deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený na úradnej tabuli súdu\na na internetovej stránke Najvyššieho súdu. Rozsudok bol verejne vyhlásený dňa 28. apríla 2020 (§\n137 ods. 4 v spojení s § 452 ods. 1 S.s.p.).\n29. V predmetnej veci bolo potrebné predostrieť, že predmetom kasačnej sťažnosti bol rozsudok\nkrajského súdu, ktorým zamietol žalobu, ktorou sa sťažovateľka domáhala zrušenia rozhodnutí\nsprávnych orgánov, ktorými bol sťažovateľke určený rozdiel v sume 168.771,16 € na dani z pridanej\nhodnoty za zdaňovacie obdobie apríl 2008, a preto primárne v medziach kasačnej sťažnosti Najvyšší\nsúd Slovenskej republiky ako kasačný súd preskúmal rozsudok krajského súdu ako aj konanie, ktoré\n\nmu predchádzalo, pričom v rámci kasačného konania skúmal aj napadnuté rozhodnutie žalovaného,\nako aj rozhodnutie prvoinštančného správneho orgánu a konania týmto rozhodnutiam predchádzajúce,\nnajmä z toho pohľadu, či kasačné námietky sťažovateľa sú spôsobilé spochybniť vecnú správnosť\nnapadnutého rozsudku krajského súdu. Po preverení riadnosti podmienok vykonávania súdneho\nprieskumu rozhodnutí správneho orgánu (tzn. najmä splnenia podmienok konania a okruhu účastníkov)\nsa kasačný súd stotožňuje so skutkovými závermi krajského súdu v tom rozsahu, ako si ich osvojil\nsprávny súd zo zistení uvedených správnymi orgánmi ako aj sťažovateľkou, ktoré sú obsiahnuté v\nadministratívnom spise.\n30. Podľa § 3 ods. 1 Daňového poriadku, pri správe daní sa postupuje podľa všeobecne záväzných\nprávnych predpisov, chránia sa záujmy štátu a obcí a dbá sa pritom na zachovávanie práv a právom\nchránených záujmov daňových subjektov a iných osôb.\n31. Podľa § 3 ods. 2 Daňového poriadku, správca dane postupuje pri správe daní v úzkej súčinnosti s\ndaňovým subjektom a inými osobami a poskytuje im poučenie o ich procesných právach a povinnostiach,\nak tak ustanoví tento zákon. Správca dane je povinný zaoberať sa každou vecou, ktorá je predmetom\nsprávy daní, vybaviť ju bezodkladne a bez zbytočných prieťahov a použiť najvhodnejšie prostriedky,\nktoré vedú k správnemu určeniu a vyrubeniu dane.\n32. Podľa § 3 ods. 3 Daňového poriadku, správca dane hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý\ndôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom prihliada na všetko, čo pri správe\ndaní vyšlo najavo.\n33. Podľa § 24 ods. 1 Daňového poriadku daňový subjekt preukazuje\na) skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v\ndaňovom priznaní alebo iných podaniach, ktoré je povinný podávať podľa osobitných predpisov,\nb) skutočnosti, na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane v priebehu daňovej kontroly alebo\ndaňového konania,\nc) vierohodnosť, správnosť a úplnosť evidencií a záznamov, ktoré je povinný viesť.\n34. Podľa § 24 ods. 2 Daňového poriadku správca dane vedie dokazovanie, pričom dbá, aby skutočnosti\nnevyhnutné na účely správy daní boli zistené čo najúplnejšie a nie je pritom viazaný iba návrhmi\ndaňových subjektov.\n35. Podľa § 24 ods. 3 Daňového poriadku, správca dane preukazuje skutočnosti o úkonoch vykonaných\nvoči daňovému subjektu, ktoré sú rozhodné pre správne určenie dane. Nie je potrebné dokazovať\nskutočnosti všeobecne známe alebo známe správcovi dane z jeho činnosti.\n36. Podľa § 24 ods. 4 Daňového poriadku, ako dôkaz možno použiť všetky prostriedky, ktorými možno\nzistiť a objasniť skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie dane a ktoré nie sú získané v rozpore so\nvšeobecne záväznými právnymi predpismi. Ide najmä o rôzne podania daňových subjektov, svedecké\nvýpovede, znalecké posudky, verejné listiny, protokoly o daňových kontrolách, zápisnice o miestnom\nzisťovaní a obhliadke, povinné záznamy a evidencie vedené daňovými subjektmi a doklady k nim.\n37. Podľa § 44 ods. 1 Daňového poriadku daňovou kontrolou správca dane zisťuje alebo preveruje\nskutočnosti rozhodujúce pre správne určenie dane alebo dodržiavanie ustanovení osobitných predpisov.\nDaňová kontrola sa vykonáva v rozsahu, ktorý je nevyhnutne potrebný na dosiahnutie jej účelu.\n38. Podľa § 46 ods. 5 Daňového poriadku ak vzniknú pochybnosti o správnosti, pravdivosti alebo úplnosti\ndokladov predložených kontrolovaným daňovým subjektom alebo o pravdivosti údajov v nich uvedených,\noznámi správca dane tieto pochybnosti kontrolovanému daňovému subjektu a vyzve ho, aby sa k nim\nvyjadril, najmä aby neúplné údaje doplnil, nejasnosti vysvetlil a nepravdivé údaje opravil alebo pravdivosť\núdajov riadne preukázal.\n39. Podľa § 68 ods. 5 Daňového poriadku správca dane v rozhodnutí vydanom vo vyrubovacom konaní\nvyrubí daň alebo rozdiel dane oproti vyrubenej dani.\n40. Podľa § 68 ods. 6 Daňového poriadku správca dane v rozhodnutí vydanom vo vyrubovacom konaní\nurčí rozdiel v sume, ktorú mal daňový subjekt podľa osobitných predpisov vykázať alebo na ktorú si\nuplatnil nárok podľa osobitných predpisov.\n41. Podľa § 49 ods. 1 zákona č. 222/2004 Z.z. právo odpočítať daň z tovaru alebo zo služby vzniká\nplatiteľovi v deň, keď pri tomto tovare alebo službe vznikla daňová povinnosť.\n42. Podľa § 49 ods. 2 písm. a) zákona č. 222/2004 Z.z. platiteľ môže odpočítať od dane, ktorú je povinný\nplatiť, daň z tovarov a služieb, ktoré použije na dodávky tovarov a služieb ako platiteľ s výnimkou podľa\nodsekov 3 a 7. Platiteľ môže odpočítať daň, ak je daň voči nemu uplatnená iným platiteľom v tuzemsku\nz tovarov a služieb, ktoré sú alebo majú byť platiteľovi dodané.\n\n43. Podľa § 51 ods. 1 písm. a) zákona č. 222/2004 Z.z. právo na odpočítanie dane podľa § 49 môže\nplatiteľ uplatniť, ak pri odpočítaní dane podľa § 49 ods. 2 písm. a) má faktúru od platiteľa vyhotovenú\npodľa § 71.\n44. Kasačný súd vyhodnotil rozsah a dôvody kasačnej sťažnosti vo vzťahu k napadnutému rozsudku\nkrajského súdu potom, ako sa oboznámil s obsahom administratívneho a súdneho spisu a s prihliadnutím\nna ustanovenie § 461 S.s.p. dospel k záveru, že nezistil dôvod na to, aby sa odchýlil od logických\nargumentov a relevantných právnych záverov spolu so správnou citáciou dotknutých právnych noriem\nobsiahnutých v dôvodoch napadnutého rozsudku, ktoré vytvárajú dostatočné východiská pre vyslovenie\nvýroku rozsudku. S týmito sa kasačný súd stotožňuje v celom rozsahu.\n45. Účelom daňového konania je zistenie, či si daňové subjekty splnili v súlade s príslušnými hmotnoprávnymi predpismi svoje povinnosti voči štátnemu rozpočtu. Keďže ide o fiškálne záujmy štátu, daňový\nporiadok obsahuje osobitnú úpravu zisťovania, preverovania základu dane alebo iných skutočností\nrozhodujúcich pre správne určenie dane, alebo vznik daňovej povinnosti daňového subjektu.\n46. Pokiaľ ide o dokazovanie v daňovom konaní, dôkaznú povinnosť má prioritne daňový subjekt.\nSprávca dane dokazovanie vykonáva, vedie dokazovanie. Jeho úlohou je zistiť skutočnosti rozhodujúce\npre správne určenie dane. Dokazovanie je procesný postup, na základe ktorého správca dane získa\npoznatky a informácie o všetkých skutočnostiach dôležitých pre správne a objektívne rozhodnutie.\nSprávca dane nie je pri dokazovaní viazaný iba návrhmi daňových subjektov, je však povinný zistiť\nskutkový stav veci čo najúplnejšie. Daňové konanie nie je konaním vyhľadávacím. Z uvedeného vyplýva,\nže je to práve správca dane, kto rozhodne, ktoré dôkazy vykoná, akým spôsobom a či vôbec dokazovanie\ndoplní, aké závery vyvodí z jednotlivých dôkazov. V daňovom konaní sa uplatňuje zásada voľného\nhodnotenia dôkazov a zásada objektívnej pravdy. V zmysle týchto zásad sú príslušné správne orgány\npovinné postupovať.\n47. Podľa rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4Sžf/30/2014 zo dňa 17.02.2015,\naplikácia zásady voľného hodnotenia dôkazov nedáva správcovi dane právo na svojvoľné a účelové\nnakladanie so zisteniami získanými v rámci daňovej kontroly alebo daňového konania, ale táto podlieha\nzákonom stanovenému postupu, keď je správca dane povinný hodnotiť každý dôkaz jednotlivo a všetky\ndôkazy v ich vzájomnej súvislosti a pritom prihliadať na všetko, čo v daňovom konaní vyšlo najavo,\npričom toto vyhodnotenie zistených skutkových okolností musí zodpovedať zásadám logického myslenia\na správnej aplikácie relevantných zákonných ustanovení. Zásada objektívnej pravdy ovládajúca daňové\nkonanie nepredstavuje absolútnu povinnosť správcu dane viesť dokazovanie dovtedy, pokým sa\nbez pochýb nepreukážu a nepotvrdia tvrdenia daňového subjektu ohľadne ním, v daňovom priznaní\nuvádzaných a správcom dane preverovaných skutočností, nakoľko daňové konanie nie je konaním\nvyhľadávacím. Preto je na správcovi dane vykonávajúcom dokazovanie a jeho úvahe, aké dôkazy\nvykoná, akým spôsobom dokazovanie doplní, akú hodnovernosť, dôkaznú silu a schopnosť zvrátiť\nzávery vyplývajúce z realizovaného dokazovania z nich vyvodí, a to predovšetkým s prihliadnutím na\nskutočnosti a dôkazy vyplývajúce zo zistení, ktoré už má správca dane v priebehu konania k dispozícii.\n48. V tejto súvislosti kasačný súd poukazuje aj na rozsudok najvyššieho súdu vo veci sp. zn. 2Sžf/4/2009\nzo dňa 23.06.2010 v spojení s rozhodnutím Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 78/2011-17 zo dňa\n23.02.2011, z odôvodnenia ktorého vyplýva, že: „Dôkazné bremeno je na daňovom subjekte - žalobcovi\n(§ 28 ods. 8 zákona č. 511/1992 Zb. v spojení s § 42 ods. 2, § 51 zákona č. 222/2004 Z.z.). Primárne\nje nevyhnutné uniesť dôkazné bremeno na strane dôkazného subjektu - žalobcu, ktorý disponuje\nsvojim právom uplatniť si za zákonom ustanovených a splnených podmienok nárok na odpočet dane z\npridanej hodnoty, je iniciátorom odpočítania dane z pridanej hodnoty) a ktorý si aj tento nárok uplatnil;\npreto je jeho povinnosťou preukázať, že nárok si uplatňuje odôvodnene za zákonom stanovených\npodmienok. Dokazovanie zo strany správcu dane slúži až na následnú verifikáciu skutočností a dokladov\npredkladaných daňovým subjektom. Ak daňový subjekt, na ktorom leží dôkazné bremeno, svoje tvrdenia\nspoľahlivo nepreukáže, nemôže byť nárok na odpočet dane z pridanej hodnoty uznaný ako oprávnený.“\nZ uvedených dôvodov považoval kasačný súd námietku sťažovateľky týkajúcej sa rozloženia dôkazného\nbremena v rámci dokazovania na sťažovateľku za nedôvodnú. Ďalej kasačný súd poukazuje aj na\nrozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 8Sžf/19/2015 zo dňa 23.02.2017, podľa ktorého „...Najvyšší súd\nSR zdôrazňuje, že dôkazné bremeno o reálnom dodaní tovarov a služieb zaťažuje daňový subjekt žalobcu. Preukázanie dodávok tovaru a služieb len faktúrami nie je podľa súdu postačujúce. Faktúra je\n\nrelevantným dokladom, len ak je nepochybné, že sú v nej uvedené údaje odrážajúce skutočne reálne\nplnenie. To, že určitý doklad má všetky náležitosti účtovného dokladu a je riadne zaúčtovaný v zmysle\nzákona o účtovníctve, ešte nie je dôkazom o tom, že daňový subjekt je oprávnený uplatniť si odpočítanie\ndane z tohto dokladu...“\n49. Podľa názoru kasačného súdu je nutné si uvedomiť postavenie správcu dane v daňovom konaní,\nktorý nie je protistranou daňového subjektu, ale je príslušným správnym orgánom, ktorý vedie\ndokazovanie, dôkazy vykonáva a procesom voľného hodnotenia dôkazov ustaľuje zistený skutkový stav.\nPri tomto postupe musí zachovávať práva daňového subjektu, rešpektovať zásadu spolupráce a ostatné\nzásady správy daní. Naopak daňový subjekt je v pozícii účastníka daňového konania, ktorý je povinný\npreukazovať v zmysle § 24 ods. 1 Daňového poriadku a) skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne\nurčenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v daňovom priznaní alebo iných podaniach, ktoré\nje povinný podávať podľa osobitných predpisov; b) skutočnosti, na ktorých preukázanie bol vyzvaný\nsprávcom dane v priebehu daňovej kontroly alebo daňového konania; c) vierohodnosť, správnosť a\núplnosť evidencií a záznamov, ktoré je povinný viesť. Touto skutočnosťou je aj reálnosť dodania tovaru\nalebo služby platiteľom, ktorý faktúru ako dodávateľ vystavil. Pokiaľ sťažovateľka tvrdí, že dodanie tovaru\nbolo realizované konkrétnymi dodávateľmi, zaťažuje ju dôkazné bremeno vo vzťahu k tomuto tvrdeniu;\npri jeho neunesení zostáva iba nepreukázaným tvrdením.\n50. Kasačný súd ďalej uvádza, že odpočítanie dane nenastáva „ex lege“, ale je právom platiteľa dane,\nktoré je spojené s dôkaznou povinnosťou preukázania zákonných podmienok na jeho uplatnenie. Zákon\nč. 222/2004 Z.z. vyžaduje na vznik nároku na odpočítanie dane súčasné splnenie tak materiálnej,\nako aj formálnej podmienky, teda daňový subjekt musí preukázať, že faktúry, prípadne iné listiny, na\nzáklade ktorých si uplatňuje odpočet dane, presne odrážajú skutočne realizované plnenia. Faktúra je\nrelevantným dokladom, len ak je nepochybné, že v nej uvedené údaje odrážajú reálne plnenie. To,\nže určitý doklad má všetky náležitosti účtovného dokladu a je riadne zaúčtovaný v zmysle zákona o\núčtovníctve, ešte nemusí byť dôkazom o tom, že daňový subjekt je oprávnený uplatniť si odpočítanie\ndane z tohto dokladu (m.m. rozhodnutie Najvyššieho súdu sp. zn. 8Sžf/26/2014).\n51. Daňový doklad je z hľadiska nároku na odpočítanie DPH nepochybne dôkazným prostriedkom, ktorý\npodporuje tvrdenie daňového subjektu, že tento dodávateľ mu naozaj tovar resp. službu dodal. Je však\npoužiteľný len vtedy, ak je nepochybné, že v ňom uvedené údaje odrážajú skutočnosť. Vzhľadom na to,\nže ide o písomnosti, ktoré je možné pomerne ľahko vyhotoviť na počítači s tlačiarňou, ich vierohodnosť je\npotom podporená osobou ich vystaviteľa, ktorý ich spravidla podpisuje, ale aj podnikateľským zázemím\na minulosťou dodávateľa. V prípade, že zistené okolnosti nasvedčujú tomu, že takéto písomnosti naozaj\nodrážajú (a teda dokladujú) uskutočnené zdaniteľné plnenie, je možné v nich obsiahnuté informácie\npovažovať za relevantný či rozhodujúci dôkaz. Správca dane svojimi zisteniami dôvodne spochybnil, že\nzdaniteľné plnenia boli realizované tak, ako to je uvedené na predložených faktúrach. Správca dane má\nprávo preveriť podrobne skutkový stav deklarovaného plnenia ako aj doplneným dokazovaním odstrániť\nvzniknuté pochybnosti. V prípade, že považuje tieto tvrdenia za nepreukázané, vyzýva daňový subjekt\nna predloženie ďalších dôkazov, avšak nemá povinnosť platiteľa zaviazať, akým konkrétnym spôsobom\nmá okrem daňových dokladov, ktorých vierohodnosť vo vzťahu k ich obsahu bola vyhodnotením\nvýsledkov dokazovania spochybnená, preukázať pravdivosť svojich tvrdení. Týmto spôsobom dochádza\nk preneseniu dôkazného bremena na daňový subjekt. Bolo preto na sťažovateľke, aby predložila také\ndoklady, ktoré by hodnoverne potvrdili, že predmetné obchody sa uskutočnili tak, ako boli deklarované,\nčo v prejednávanom prípade nenastalo.\n52. Krajský súd založil svoje rozhodnutie o zamietnutí žaloby na tom, že sťažovateľka okrem\npredložených daňových dokladov, nevyvinula žiadne úsilie k tomu, aby preukázala, že v rámci\ndeklarovaných obchodov, došlo reálne k dodaniu solárnych lôžok, tak ako to vyplýva z predložených\nlistinných dokladov sťažovateľkou. Kasačný súd považuje toto právne posúdenie krajským súdom za\nsprávne.\n53. Kasačný súd mal za preukázané, že žalovaný ako aj správca dane pri výkone daňovej kontroly,\nako aj vo vyrubovacom konaní vyhodnotili všetky dôkazy a zistené skutočnosti rozhodujúce pre správne\nurčenie dane v ich vzájomnej súvislosti a prihliadli na všetko, čo v daňovom konaní vyšlo najavo. Správca\ndane viedol dokazovanie s cieľom preveriť reálnosť obchodov deklarovaných faktúrami, snažil sa úplne\na presne zistiť skutkový stav veci tým, že si zaobstaral pri výkone daňovej kontroly nevyhnutné podklady\n\na dôkazy. Správca dane nevykonal iba formálnu kontrolu dokladov, ale zameral sa predovšetkým na\nvecné plnenie, a to vo všetkých vzájomných súvislostiach.\n54. Kasačný súd poukazuje na to, že na základe vykonaného rozsiahleho dokazovania správca dane\nzistil skutkový stav správne a v súlade s Daňovým poriadkom. Kasačný súd po vyhodnotení súdneho\nspisu, ktorého súčasťou je aj administratívny spis žalovaného, dospel k rovnakému záveru ako krajský\nsúd, a to, že správne orgány vo svojich rozhodnutiach dôkladne a rozsiahlo popísali zistený skutkový\nstav, ktorý aj samotný krajský súd uviedol vo svojom rozhodnutí, dôkazy, ktoré nadobudol správca dane\nv rámci daňovej kontroly a vyrubovacieho konania aj riadne vyhodnotil a vysporiadal sa dôkladne aj so\nvšetkými námietkami sťažovateľky. Pre účely § 49 ods. 1 a ods. 2 zákona č. 222/2004 Z.z. je nevyhnutné\nkumulatívne spojenie všetkých zákonom definovaných podmienok v ich vzájomnej súvislosti, vrátane\npreukázania vecného súvisu medzi prijatým zdaniteľným plnením a daňovým dokladom, ktorým platiteľ\ndane deklaruje prijatie zdaniteľného plnenia. Pre splnenie zákonných podmienok pre vznik nároku na\nodpočet dane nepostačuje iba predloženie dokladov (faktúr) s predpísaným obsahom. Daňové doklady\nmusia jednoznačne preukazovať prijatie zdaniteľného plnenia, t. j. skutočnosť, že zdaniteľné plnenie\nbolo prijaté od platiteľa, ktorý fakturoval zdaniteľné plnenie. Pokiaľ nie je preukázané, že by tieto\nhmotnoprávne podmienky boli splnené, nepostačuje na vznik nároku na odpočet dane len samotná\nexistencia samotného dokladu, hoci by obsahoval všetky formálne náležitosti.\n55. Z vykonaného dokazovania vyplýva, že sťažovateľka nepreukázala, že nákup tovaru sa uskutočnil\ntak, ako je deklarované na predložených faktúrach č. 03/04/08/02, 10/04/08/05, 17/04/08/02,\n27/04/08/03, 29/04/08/03, 30/04/08/01 od dodávateľa HELPACK spol. s r.o. Podľa predložených\ndokladov mala sťažovateľka prijať 23.270.000,00 Sk v hotovosti od svojho odberateľa, ukrajinskej\nspoločnosti OAO DMZ, ktorá však popiera akékoľvek obchodné aktivity s daňovým subjektom W4,\ns.r.o. - sťažovateľkou. Na predložených pokladničných dokladoch sťažovateľka spoločnosť OAO DMZ\nani správne neidentifikovala, keď uviedla nesprávnu adresu a aj nesprávne identifikačné číslo. Vozidlá\nuvedené na jednotlivých colných dokladoch JCD, na ktorých mali tovar - solárne lôžka vystúpiť z\núzemia Slovenskej republiky a zároveň aj z územia Európskej únie a vstúpiť na územie Ukrajiny, však\nprepravovali iný tovar a tiež odosielateľom a príjemcom tohto tovaru neboli spoločnosti W4, s.r.o. a\nOAO DMZ. Podľa odpovede ukrajinskej colnej správy v období od 01.01.2008 do 17.06.2009 neeviduje\nžiadne zahranično-obchodné operácie s účasťou sťažovateľky a OAO MDZ Doneck. Navyše ani u\njedného subjektu v reťazci spoločností PRESSTIGE Advertasing, s.r.o. - HELPACK, spol. s r.o. - W4,\ns.r.o. - OAO DMZ sa nepotvrdilo dodanie fakturovaného tovaru - solárnych lôžok. Z uvedených dôvodov\nsťažovateľke nevzniklo právo na odpočítanie dane v zmysle § 49 ods. 1, ods. 2 zákona č. 222/2004 Z.z. v\nnadväznosti na § 51 zákona č. 222/2004 Z.z.. Na splnenie zákonných podmienok pre uznanie daňového\nvýdavku a následne určenie správnej výšky základu dane, ako už kasačný súd uviedol, nepostačuje\ndeklarovanie uskutočnenej služby zo strany daňového subjektu predložením daňového dokladu, pretože\nformálne doklady nepreukazujú reálne dodanie tovaru. Kasačný súd podotýka, že správca dane daňovou\nkontrolou preveroval splnenie zákonných podmienok na odpočítanie DPH v zmysle § 49 ods. 1, ods. 2\nv nadväznosti na § 51 ods. 1 zákona č. 222/2004 Z.z., pričom sa z vykonaného dokazovania nepodarilo\nodstrániť pochybnosti o tom, že k dodaniu tovaru uvedenom na faktúre skutočne došlo.\n56. Kasačný súd poukazuje aj na nález Ústavného súdu sp. zn. I. ÚS 241/07-44, podľa ktorého, zo\nzásady skutočného obsahu právneho úkonu rozhodujúceho pre určenie dane vyplýva, že z daňového\nhľadiska je rozhodujúca reálna existencia plnení, ktoré boli uskutočnené, t. j. vzájomná výmena reálnych\nplnení, a teda vykonanie dohodnutých prác (resp. dodanie tovaru) a úhrada za toto poskytnuté plnenie.\nIde o ekonomickú podstatu daňovej transakcie, ktorú zákon uprednostňuje pred formou a právnym\ntitulom, na základe ktorého bola uskutočnená. Potreba skúmania ekonomického dôvodu daňovej\ntransakcie sa prejavuje ako súčasť zásady posudzovania právneho úkonu podľa jeho obsahu.\n57. Teda rovnako ako krajský súd musí aj kasačný súd potvrdiť, že správca dane od sťažovateľa\noprávnene vyžadoval v zmysle § 24 ods. 1 Daňového poriadku preukázanie splnenia hmotnoprávnych\npodmienok uvedených v zákone č. 222/2004 Z.z. a doloženie oprávnenosti uplatneného práva na\nodpočítanie dane. Kasačný súd podotýka, že právna otázka rozloženia dôkazného bremena, resp.\nnutnosti jeho unesenia zo strany daňového subjektu, bola obdobne vyriešená i v predchádzajúcich\nrozhodnutiach Najvyššieho súdu, napr. v rozsudku sp. zn. 8Sžf/36/2010 z 28.04.2011, podľa ktorého\n„Uskutočnenie zdaniteľného plnenia je základnou podmienkou pre uplatnenie odpočtu dane. V prípade,\nak zdaniteľné plnenie podľa faktúry nie je uskutočnené dodávateľom na nej uvedeným, potom len\n\nformálna existencia faktúry, ako aj preukazovanie zaplatenia týchto súm pokladničnými dokladmi, nie\nsú predpokladom pre odpočítanie dane v zmysle zákona o DPH. Existenciu zákonných podmienok pre\nnárok na odpočet musí preukázať platiteľ, ktorý nárok na odpočet uplatňuje.“ Rovnako aj v rozsudku\nNajvyššieho súdu sp. zn. 2Sžf/52/2010 z 21.09.2011, podľa ktorého „Z dikcie § 49 ods. 2 zákona o\nDPH jednoznačne vyplývajú podmienky, za akých si žalobca môže odpočítať DPH, pričom základná\npodmienka je, aby išlo o tovary, ktoré mu naozaj boli dodané konkrétnym platiteľom DPH. Úlohou správcu\ndane pri posudzovaní opodstatnenosti uplatnených nárokov na odpočítanie DPH je vychádzať nielen\nz daňových dokladov predložených platiteľom, ale aj zo zistení, či predloženým dokladom neabsentuje\nmateriálny podklad. Nie je však jeho povinnosťou zisťovať, od ktorého iného dodávateľa žalobca tovar v\nskutočnosti prevzal, alebo akým spôsobom tento získal, pokiaľ skutkové zistenia spochybňujú žalobcovo\ntvrdenie o tom, že predmetný tovar bol dodaný spol. J., s.r.o.“\n58. Námietku sťažovateľky týkajúcej sa nezákonnosti opakovanej daňovej kontroly vyhodnotil kasačný\nsúd ako nedôvodnú. V tejto súvislosti kasačný súd odkazuje na odsek 77 napadnutého rozsudku\nkrajského súdu, v ktorom sa s uvedenou námietkou krajský súd dôkladne vysporiadal a s ktorého\nodôvodnením sa kasačný súd stotožňuje.\n59. K námietke sťažovateľky, že krajský súd nesprávne vyhodnotil výpovede svedkov L., J. a T. kasačný\nsúd uvádza, s poukazom na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2Sžf/40/2011 zo dňa 18.04.2012, že\nčestné vyhlásenia týchto svedkov nemožno považovať za dôkaz v daňovom konaní. Kasačný súd tiež\npoukazuje na zápisnicu o miestom zisťovaní č. 652/320/37623/2008/Stra zo dňa 09.09.2008, v ktorej\nsvedkovia J. a L. uviedli, že nemajú vedomosť o tom, že by v sklade predajne DLAKER bol uskladnený\npredmetný tovar, ktorý mala skladovať spoločnosť HELPACK spol. s r.o. a C. T., konateľa spoločnosti\nHELPACK spol. s r.o., nepoznajú. V tejto zápisnici svedkovia priamo popreli informácie uvedené v\nčestných vyhláseniach.\n60. K ďalším námietkam sťažovateľky kasačný súd dáva do pozornosti, že integrálnou súčasťou\nzákladného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR je aj právo účastníka konania\nna také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky\nprávne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov\na obranou proti takému uplatneniu (IV. ÚS 115/03, III. ÚS 60/04). Všeobecný súd však nemusí\ndať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec\npodstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Odôvodnenie\nrozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia,\npostačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý\nproces (III. ÚS 209/04). Kasačný súd má za to, že krajský súd sa posudzovanou vecou dôsledne\nzaoberal, vysporiadal sa s podstatnými námietkami sťažovateľky a vyvodil správne skutkové aj právne\nzávery, ktoré náležite aj odôvodnil, pričom dospel k správnym a nepochybným záverom o zákonnosti\npreskúmavaného ak aj prvoinštančného rozhodnutia.\n61. Po preskúmaní podanej kasačnej sťažnosti kasačný súd konštatuje, že s právnymi námietkami\nsťažovateľky sa krajský súd v rozhodnutí riadne vysporiadal a nenechal otvorenú žiadnu spornú otázku,\nriešenie ktorej by zostalo na kasačnom súde, a preto námietky uvedené v kasačnej sťažnosti vyhodnotil\nnajvyšší súd ako bezpredmetné, ktoré neboli spôsobilé spochybniť vecnú správnosť rozhodnutia. Z\nuvedeného dôvodu kasačnú sťažnosť podľa § 461 S. s. p. ako nedôvodnú zamietol.\n62. O nároku na náhradu trov kasačného konania rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky tak,\nže sťažovateľovi, ktorý v tomto konaní nemal úspech, ich náhradu nepriznal (§ 467 ods. 1 S. s. p. a\nanalogicky podľa § 167 ods. 1 S. s. p.) a rovnako aj žalovanému nárok na ich náhradu nepriznal v súlade\ns § 467 ods. 1 S. s. p. a analogicky podľa § 168 S. s. p.\n63. Senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky rozhodol pomerom hlasov 3 : 0.\nPoučenie:\nProti tomuto rozsudku opravný prostriedok n i e j e prípustný.", "vazby": {}, "cituje": [], "citovane_v": []}