{"guid": "8c157c25-a94b-420d-9fc6-d945f9146248:525e3e08-a0a3-4a5c-a243-25f733c65b59", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2020:1015201852.1", "spisova_znacka": "1Sžik/1/2020", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Sžik/1/2020 z 24. 11. 2020", "citacia": "rozsudok Najvyššieho súdu SR z 24. novembra 2020, sp. zn. 1Sžik/1/2020, ECLI:SK:NSSR:2020:1015201852.1", "identifikacne_cislo": "1015201852", "sud": {"guid": "sud_100", "nazov": "Najvyšší súd", "typ": "najvyssi", "slug": "najvyssi-sud"}, "sudca": "JUDr. Marián Trenčan", "sudca_id": 431, "sudca_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/sudca/judr-marian-trencan-431", "datum_vydania": "2020-11-24", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Iná povaha rozhodnutia"], "oblast": ["Správne právo"], "podoblast": ["Ostatné"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2000/211", "nazov": "zákon č. 211/2000 Z. z. o slobodnom prístupe k informáciám", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2000/211", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/211-2000"}, {"iri": "/SK/ZZ/2000/211/#paragraf-2", "nazov": "§ 2 zákona č. 211/2000 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2000/211/#paragraf-2", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/211-2000/paragraf-2"}, {"iri": "/SK/ZZ/2000/211/#paragraf-3", "nazov": "§ 3 zákona č. 211/2000 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2000/211/#paragraf-3", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/211-2000/paragraf-3"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/2000/211#paragraf-2", "/SK/ZZ/2000/211#paragraf-3"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/525e3e08-a0a3-4a5c-a243-25f733c65b59", "zdroj": "infosud", "url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2020:1015201852.1", "api_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2020:1015201852.1", "text_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2020:1015201852.1/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nNajvyšší súd\n1Sžik/1/2020\n1015201852\n24. 11. 2020\nJUDr. Marián Trenčan\nECLI:SK:NSSR:2020:1015201852.1\n\nROZSUDOK V MENE\nSLOVENSKEJ REPUBLIKY\nNajvyšší súd Slovenskej republiky ako súd kasačný v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Mariána\nTrenčana a členov senátu Ing. JUDr. Miroslava Gavalca, PhD. a JUDr. Igora Belka, v právnej veci\nžalobcu (v konaní sťažovateľa): Transparency International Slovensko, o.z., so sídlom Bajkalská 25,\nBratislava, IČO: 31 817 823, proti žalovanému: žalovanému: 1/ MH Manažment, a.s., so sídlom Trnavská\ncesta 100, Bratislava, IČO: 50 088 033 (právny predchodca Fondu národného majetku Slovenskej\nrepubliky), 2/ Slovenský plynárenský priemysel, a.s., so sídlom Mlynské nivy 44/a, Bratislava, IČO: 35\n815 256, o preskúmanie rozhodnutia žalovaného 1/ č. KP - 4260/2015 zo dňa 12.08.2015 a č. KP 4810/2015 z 06.10.2015, o kasačnej sťažnosti žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave č. k.\n2S/242/2015-103 zo dňa 24. októbra 2018, takto\nrozhodol:\nNajvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Bratislave\n2S/242/2015-103 zo dňa 24. októbra 2018 mení tak, že rozhodnutie žalovaného 1/\n4810/2015 z 06.10.2015 zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie.\n\nč. k.\nč. KP -\n\nSťažovateľovi p r i z n á v a voči žalovaným právo na plnú náhradu trov kasačného konania i konania\npred krajským súdom.\nodôvodnenie:\nI.\nKonanie pred orgánom verejnej správy\n1. Žalobca sa žiadosťou zo dňa 27.07.2015 (ďalej aj len „žiadosť\") podľa zákona č. 211/2000 Z. z.\no slobodnom prístupe k informáciám a o zmene a doplnení niektorých zákonov (zákon o slobode\ninformácií) v znení neskorších predpisov (ďalej len „infozákon\") obrátil na žalovaného v 2. rade, aby mu\nsprístupnil informáciu: 1/ o výške platov a odmien členov predstavenstva a dozornej rady spoločnosti\nza roky 2013, 2014, 2015 a 2/ o forme reklamy a propagácie žalovaného v 2. rade so spoločnosťou\nParalympijská marketingová spoločnosť, s. r. o. dohodnutou na základe zmluvy č. CRZ-1838924.\n2. Žalovaný v 2. rade listom č. GPE/168/2015 zo dňa 06.08.2015 (ďalej aj „odpoveď\") oznámil žalobcovi,\nže nie je povinnou osobou v zmysle infozákona, keďže je akciovou spoločnosťou založenou podľa\nzákona č. 513/1991 Zb. Obchodný zákonník v znení neskorších predpisov (ďalej len „Obchodný\nzákonník\") a preto nie je povinný sprístupňovať ním žiadané informácie. Ďalej uviedol, že informácie\ntýkajúce sa odmien členov predstavenstva a dozornej rady sú súčasťou individuálnych účtovných\nvýkazov, ktoré žalovaný v 2. rade zverejňuje v rámci výročných správ. Zmluvu uzatvorenú so\nspoločnosťou Paralympijská marketingová spoločnosť, s. r. o. označil za štandardnú, ktorej predmetom\nje poskytovanie reklamných a propagačných činností súvisiacich s dlhodobým partnerstvom oboch\nspoločností.\n\n3. Fond národného majetku Slovenskej republiky (sekcia výkonu akcionárskych práv, stratégie a\nkapitálového trhu) ako právny predchodca žalovaného v 1. rade rozhodnutím č. KP - 4260/2015 z\n12.08.2015 (ďalej len „prvostupňové rozhodnutie\"), vydaným na základe postúpenia žiadosti zo strany\nžalovaného v 2. rade, nevyhovel žiadosti žalobcu o sprístupnenie ním požadovaných informácií, pričom\nv odôvodnení rozhodnutia prezentoval totožné úvahy, ktoré žalovaný v 2. rade uvádzal v odpovedi na\nžiadosť žalobcu.\n4. Žalobcov rozklad proti prvostupňovému rozhodnutiu o nevyhovení žiadosti výkonný výbor Fondu\nnárodného majetku Slovenskej republiky ako druhostupňový správny orgán (ďalej len „žalovaný v 1.\nrade\") zamietol rozhodnutím č. KP - 4810/2015 z 06.10.2015 (ďalej len „napadnuté rozhodnutie\"). Nad\nrámec prezentovaných záverov v prvostupňovom rozhodnutí uviedol, že žalovaný v 2. rade nie je z\ndôvodu obmedzenej informačnej povinnosti povinný sprístupniť požadované informácie a okrem toho je\npovinný chrániť osobné údaje svojich zamestnancov, členov predstavenstva a dozorných orgánov. Podľa\nnázoru žalovaného v 1. rade sa informácie požadované žalobcom netýkajú hospodárenia s verejnými\nprostriedkami. V tejto súvislosti poukazoval na zákonnú definíciu pojmu verejné prostriedky, vyplývajúcu\nzo zákona č. 523/2004 Z. z. o rozpočtových pravidlách verejnej správy a o zmene a doplnení niektorých\nzákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o rozpočtových pravidlách\"), podľa ktorej sú\nverejnými prostriedkami finančné prostriedky, s ktorými hospodária právnické osoby verejnej správy;\nverejnými prostriedkami sú aj prostriedky Európskej únie a odvody Európskej únii.\n5. Žalovaný v 1. rade v súvislosti s tvrdením žalobcu, že žalovaný v 2. rade má plnú informačnú\npovinnosť, poukazoval na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS. 236/2006 z\n06.06.2007, podľa ktorého bude plná informačná povinnosť voči každému namieste vtedy, keď ide o\nsubjekt, ktorý hospodári s verejnými financiami alebo nakladá s majetkom štátu alebo obcí, alebo vtedy,\nak ide o subjekt, ktorý bol kreovaný zákonom alebo na základe zákona a ktorý patrí do oblasti verejného\npráva. V týchto prípadoch je daný verejný záujem na plnej informačnej povinnosti, ktorý potláča do\núzadia prípadný záujem týchto subjektov na ochrane ich práv a slobôd a v prípade subjektu, ktorý\nrealizuje niektoré práva a povinnosti orgánu verejnej moci, avšak nehospodári s verejnými financiami\nalebo nenakladá s majetkom štátu alebo obcí a patrí do oblasti súkromného práva, je z ústavnoprávneho\nhľadiska potrebné prihliadnuť pri určení rozsahu informačnej povinnosti takéhoto subjektu na ochranu\njeho práv a slobôd.\nII.\nKonanie na správnom súde\n6. Včas podanou žalobou žalobca žiadal preskúmať zákonnosť rozhodnutí a postupu žalovaných na\nKrajskom súde v Bratislave (ďalej len „krajský súd\") a domáhal sa, aby krajský súd zrušil napadnuté\nrozhodnutia žalovaného v 1. rade a žalovanému v 2. rade určil povinnosť sprístupniť požadované\ninformácie.\n7. Žalobca opierajúc sa o judikatúru Ústavného súdu Slovenskej republiky ( ďalej len „Ústavný súd\nSR\") ako aj judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky tvrdil, že žalovaný v 2. rade je povinnou\nosobou v zmysle infozákona, pretože jediným jeho akcionárom je Slovenská republika, zastúpená\nMinisterstvom hospodárstva Slovenskej republiky, ktorá na základe svojho postavenia vykonáva kontrolu\na má „zásadnú\" rozhodovaciu právomoc nad žalovaným v 2. rade. Podľa názoru žalobcu má žalovaný v\n2. rade špecifické postavenie tzv. verejnej inštitúcie. V tejto súvislosti žalobca poukazoval na judikatúru\nÚstavného súdu Českej republiky, ktorý za tzv. verejné inštitúcie označil napríklad Všeobecnú zdravotnú\npoisťovňu, Fond národného majetku alebo podnik Letište Praha. Výklad týkajúci sa povinných subjektov\npodľa infozákona ponúkol podľa mienky žalobcu aj Ústavný súd SR v náleze, ktorý citoval žalovaný v\n2. rade v napadnutom rozhodnutí. Žalobca bol názoru, že právny záver Ústavného súdu SR počíta so\nskutočnosťou, že aj „súkromná spoločnosť\" je povinnou osobou s plnou informačnou povinnosťou podľa\ninfozákona.\n8. V súvislosti s výkladovou neurčitosťou pojmu „verejné prostriedky\" žalobca tvrdil, že výklad definície\ntohto pojmu cez prizmu zákona o rozpočtových pravidlách by viedlo k neprimeranému obmedzeniu jeho\npráva na prístup k informáciám. Žalovaný v 1. rade právo na prístup k informáciám podľa názoru žalobcu\nvykladá príliš formalisticky a reštriktívne.\n\n9. Žalovaný v 1. rade v reakcii na žalobu v podstate zotrval na záveroch uvedených v napadnutých\nrozhodnutiach. Zdôrazňoval, že žalovaný v 2. rade má postavenie povinného subjektu z titulu postavenia\njeho zakladateľa a nie z titulu subjektu, na ktorý bol delegovaný výkon verejnej správy. Nestotožnil sa\nani so žalobnou námietkou, že žalovaný v 1. rade má postavenie „verejnej inštitúcie\" a tvrdil, že nie je\nprijímateľom finančných prostriedkov od akcionára a ani s jeho majetkom nehospodári. Žalovaný v 1.\nrade namietal, že informácie, týkajúce sa platových pomerov sú osobnými údajmi a platy sú uhrádzane\nvýlučne zo zdrojov žalovaného v 1. rade. Z uvedených dôvodov požadované informácie nesprístupnil.\n10. Žalobca v replike zotrval na svojich názoroch. Žalovaného v 2. rade považuje za „verejnú inštitúciu\"\ns plnou informačnou povinnosťou. Vo vzťahu k jeho tvrdeniu ohľadne ochrany osobných údajov\nčlenov predstavenstva a dozornej rady namietal, že žalovaný v 1. rade uvedenou argumentáciou\nneodôvodňoval napadnuté rozhodnutie. Opierajúc sa o judikatúru českých súdov argumentoval, že\nčlenovia predstavenstva ako aj členovia dozornej rady obchodnej spoločnosti so stopercentnou\nmajetkovou účasťou štátu sú verejnými funkcionármi a preto neexistuje dôvod, prečo by údaje o ich\nplatoch a odmenách nemohli byť sprístupnené.\n11. Žalovaný v 2. rade navrhol žalobu zamietnuť. V súvislosti so žalobnými bodmi uviedol, že zákon\no slobode informácií nepozná pojem verejná inštitúcia. Právny názor, že nie je verejnou inštitúciou,\nale „súkromnoprávnym subjektom\", oprel o nález Ústavného súdu Českej republiky (ďalej len „Ústavný\nsúd ČR\") vo veci vedenej pod sp. zn. IV. ÚS 1146/16 zo dňa 20.06.2017 (ďalej len „nález ČEZ\").\nTvrdil, že od okamihu vzniku je samostatným subjektom súkromného práva odlišným od štátu a\nspravuje sa Obchodným zákonníkom, pričom výlučne súkromnoprávny charakter má aj vytváranie jeho\norgánov, výkon práv akcionárov a aj prípadný zánik spoločnosti, na ktoré by sa taktiež aplikovala\nštandardná súkromnoprávna úprava. Podstatou jeho existencie a fungovania podľa jeho názoru nie\nje zabezpečovanie verejného účelu v súvislosti s hlavným predmetom podnikania, ale podnikanie a\ndosahovanie zisku. V dôsledku liberalizácie trhu s elektrinou a plynom je totiž žalovaný 2. rade len\njedným z dodávateľov v energetike. Vo vzťahu k žalobnej námietke o podiele štátu uviedol, že je\nirelevantná, pretože hospodári so svojim majetkom, ktorým plne zodpovedá za svoje záväzky. Záverom\nvyjadrenia žalovaný v 2. rade uviedol, že žalobcom ponúknutý extenzívny výklad informačnej povinnosti\nby zasahoval do je základného práva vlastniť majetok a podnikať a môže žalovaného v 2. rade\ndiskriminovať v hospodárskej súťaži. Ponúknutý výklad bol podľa mienky žalovaného v 2. rade v rozpore\ns princípom „v pochybnostiach miernejšie\" a preto by mal byť v pochybnostiach vykladaný v prospech\npovinnej osoby, na ťarchu zákonodarcu.\n12. Krajský súd rozsudkom sp. zn. 2S/242/2015, 2S/147/2018 zo dňa 24. októbra 2018 (ďalej len\n„rozsudok\") postupom podľa § 190 zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok (ďalej len „S.s.p.\")\nžalobu ako nedôvodnú zamietol.\n13. Krajský súd ustálil záver, že žalovaný v 2. rade je povinnou osobou podľa infozákona s obmedzenou\ninformačnou povinnosťou, vzťahujúcou sa na informácie o hospodárení s verejnými prostriedkami,\nnakladaní s majetkom štátu, majetkom vyššieho územného celku alebo majetkom obce, o životnom\nprostredí, o úlohách alebo odborných službách týkajúcich sa životného prostredia a o obsahu, plnení a\nčinnostiach vykonávaných na základe uzatvorenej zmluvy.\n14. Nestotožnil sa s argumentáciou žalobcu týkajúcou sa postavenia žalovaného v 2. rade ako „verejnej\ninštitúcie\". V tomto kontexte sa krajský súd priklonil k názoru žalovaných, že žalovaný v 2. rade\nje subjektom súkromného práva, ktorý hospodári samostatne a samostatne vykonáva podnikateľskú\nčinnosť nezávisle od zakladateľa, ktorý v danom prípade vykonáva práva akcionára podľa Obchodného\nzákonníka. Výkon práv akcionára, vytváranie orgánov či samotná obchodná činnosť je podľa mienky\nkrajského súdu v autonómnom oprávnení samotného žalovaného 2. rade, bez možnosti štátu resp.\nzakladateľa priamo vplývať na súkromnoprávny charakter tejto činnosti. K otázke, či právnická osoba\nzaložená povinnou osobou je povinnou osobou s plnou informačnou povinnosťou, krajský súd doplnil, že\ntúto skutočnosť je potrebné posudzovať v čase doručenia žiadosti o sprístupnenie informácie, pretože\nby mohla nastať situácia, že by pred doručením žiadosti o sprístupnenie informácie zanikol vplyv\nzakladajúceho subjektu nad touto právnickou osobou, čo by v konečnom dôsledku malo za následok,\nže takúto právnickú osobu nemožno považovať za verejnú inštitúciu, ale za obchodnú spoločnosť bez\nakejkoľvek ingerencie štátu.\n\n15. Vo vzťahu k žalobcom požadovaným informáciám krajský súd uviedol, že sú jednak vecou vlastného\nrozhodovania žalovaného 2. rade bez akéhokoľvek vstupovania štátu a zároveň žalovaný v 2. rade\nnehospodári s verejnými prostriedkami, ani nenakladá s majetkom štátu či vyššieho územného celku\nalebo majetkom obce. Vzhľadom na uvedené skutočnosti považoval krajský súd za správny postup\nžalovaného v 2. rade.\nIII.\nKasačná sťažnosť žalobcu, vyjadrenia účastníkov konania\nA)\n16. Proti rozsudku krajského súdu podal žalobca (ďalej len „sťažovateľ\") včas kasačnú sťažnosť z\ndôvodu podľa § 440 ods. 1 písm. g/ S.s.p. a navrhol zrušiť napadnutý rozsudok krajského súdu a vec\nmu vrátiť na ďalšie konanie.\n17. Krajskému súdu vytýkal nesprávne posúdenie postavenia žalovaného v 2. rade ako verejnej\ninštitúcie, povahy finančných prostriedkov, s ktorými hospodári ako aj rozsahu jeho informačnej\npovinnosti.\n18. Vo vzťahu k pojmovým znakom verejnej inštitúcie vychádzal sťažovateľ najmä z právnych záverov\nÚstavného súdu ČR vyslovených v náleze sp. zn. I. ÚS 260/06 z 24.01.2007 (ďalej len nález Letište\nPraha\"). Podľa názoru sťažovateľa niet pochýb, že žalovaný v 2. rade spĺňa väčší počet pojmových\nznakov verejnej inštitúcie, keďže jeho jediným akcionárom je štát, ktorý ako jediný vlastník vykonáva nad\nžalovaným v 2. rade kontrolu a má zásadnú rozhodovaciu právomoc vo vzťahu ku kreovaniu orgánov\nspoločnosti.\n19. Preto podľa názoru sťažovateľa neobstoja tvrdenia krajského súdu, že žalovaný v 2. rade je\nsúkromnoprávnym subjektom vykonávajúcim vlastnú podnikateľskú činnosť. Verejnoprávny záujem na\nčinnosti žalovaného v 2. rade vyplýva podľa mienky sťažovateľa z právneho poriadku, keďže majetok\nžalovaného v 2. rade požíva vyššiu mieru ochrany, ako majetok iných subjektov súkromného práva.\n20. Sťažovateľ nesúhlasil ani s právnym záverom krajského súdu vo veci výkladu pojmu verejné\nprostriedky, poukazujúc na judikatúru Ústavného súdu SR, v ktorej podľa jeho názoru Ústavný súd\nSR stotožnil pojem hospodárenie s verejnými prostriedkami s majetkovou účasťou štátu na obchodnej\nspoločnosti. V tomto kontexte sťažovateľ poukazoval aj na skutočnosť, že uvedený právny záver\nprevláda aj v rozhodovacej praxi krajského súdu.\n21. Sťažovateľ v danej súvislosti akcentoval právny formalizmus krajského súdu a bol presvedčený\no nesprávnosti jeho záverov vo vzťahu k informačnej povinnosti žalovaného v 2. rade. V rámci\nsťažnostných bodov poukázal na závery krajského súdu v iných konaniach, ktorým predmetom bolo\nposúdenie postavenia subjektov v oblasti vodárenstva v súvislosti s ich informačnou povinnosťou. V\ntýchto konaniach podľa sťažovateľa dospel krajský súd k opačným záverom, že sú verejnými inštitúciami\ns plnou informačnou povinnosťou.\nB)\n22. Žalovaný v 2. rade vo vyjadrení ku kasačnej sťažnosti uviedol, že rozsudok krajského súdu je\nvecne správny a v podstate zopakoval predošlú argumentáciu uvedenú v napadnutých rozhodnutiach\na vo vyjadreniach k žalobným námietkam. Právny názor o dôvodoch nesprístupnenia sťažovateľom\npožadovaných informácií opieral o nález ČEZ, v ktorom podľa jeho názoru Ústavný súd ČR odmietol\npostavenie ČEZ ako verejnej inštitúcie pre absenciu vplyvu zakladateľského subjektu. Žalovaný v 2.\nrade poukazoval aj na argumentáciu ohľadne absencie verejného účelu spoločnosti a kontroly zo strany\nštátu nad jej činnosťou. Domnieval sa, že v prerokúvanej veci ide o obdobný skutkový stav a preto by sa\ninformačná povinnosť na neho nemala vzťahovať, keďže požadované informácie prekračujú zákonný\nlimit informačnej povinnosti v zmysle právnej úpravy o prístupe k informáciám.\nC)\n23. Žalovaný v 1. rade sa v následnej reakcii v plnom rozsahu stotožnil s názorom žalovaného\nv 2. rade ohľadne aplikácie nálezu ČEZ Ústavného súdu ČR. Nad rámec uvedenej argumentácie\nnamietal, že sťažovateľ nepreukázal podmienku povinného zastúpenia v kasačnom konaní. Podľa\n\nmienky žalovaného v 1. rade je napadnutý rozsudok vecne správny, keďže žalovaný v 2. rade nie je\nverejnou inštitúciou hospodáriacou s verejnými prostriedkami, nemá plnú informačnú povinnosť a nebol\npovinný požadované informácie sprístupniť nad rámec zákonnej povinnosti.\nD)\n24. Sťažovateľ v replike reagoval na námietku povinného zastúpenia v tom smere, že splnomocnil\nadvokáta na konanie pred krajským súdom ako aj na kasačné konanie. V súvislosti s predostretou\nargumentáciou o náleze ČEZ uviedol, že procesná obrana žalovaných je tendenčná a zámerne ignoruje\nkľúčové časti judikátu. Žalovaní si podľa názoru sťažovateľa právne závery Ústavného súdu ČR\nvykladajú nesprávne, keďže neprelamujú dovtedajšiu judikatúru (nález Letište Praha), ale ju precizujú vo\nvzťahu k obchodným spoločnostiam s čiastočnou majetkovou účasťou štátu na povinnú osobu. Závery\nžalovaných podľa názoru sťažovateľa nereflektujú na postavenie žalovaného v 2. rade ako obchodnej\nspoločnosti so stopercentnou majetkovou účasťou štátu. V tejto súvislosti sa sťažovateľ opieral najmä o\nprávne závery nálezu Ústavného súdu ČR sp. zn. II. ÚS. 618/18 z 02.04.2019 (ďalej len „nález OTE\"),\nv ktorom Ústavný súd ČR v rámci obdobného skutkového stavu veci zaujal stanovisko aj k predošlej\njudikatúre, najmä k nálezu Letište Praha a nálezu ČEZ.\n25. Ani s tvrdením, že žalovaný v 2. rade nezabezpečuje verejný účel, sa sťažovateľ nestotožnil, pričom\npoukazoval na zákonom priznanú vyššiu mieru ochrany jeho majetku. K verejnému účelu sa žalovaný\nv 2. rade podľa názoru sťažovateľa hlási vo výročných správach, keď odkazuje na skutočnosť, že je\ngarantom energetickej bezpečnosti celej Slovenskej republiky. V tomto kontexte sťažovateľ zdôraznil\njeho 70% podiel na trhu dodávok plynu domácnostiam, takmer 67% podiel na trhu priemyselných\nodberateľov a 51% podiel na trhu malých podnikov.\n26. Podľa názoru sťažovateľa neobstojí ani argumentácia o absencii štátneho dohľadu, keďže jediným\nakcionárom spoločnosti je štát a má 100% podiel na hlasovacích právach v spoločnosti. Z tohto titulu je\npodľa názoru sťažovateľa zrejmé, že štát spoločnosť ovláda a môže ju aj zrušiť. Mal za to, že obchodná\nspoločnosť so 100% majetkovou účasťou štátu z povahy veci nakladá s verejnými prostriedkami.\n27. V súvislosti so žalovanými namietanou neprípustnosťou extenzívneho výkladu informačnej\npovinnosti podotkol, že posúdenie rozsahu uvedenej povinnosti nie je otázkou zrozumiteľnosti právnej\núpravy, ale otázkou ústavne konformného výkladu. Zaujal názor, že právo na informácie patrí medzi\nnajvýznamnejšie politické práva, ktorého účelom je umožniť efektívnu kontrolu verejnej moci. Pokiaľ\nvyvstáva otázka o rozsahu informačnej povinnosti, je podľa názoru sťažovateľa nutné prijať taký výklad\nustanovení infozákona, ktorý v maximálnej možnej miere zachováva právo na informácie.\nE)\n28. Žalovaný v 2. rade sa v duplike podrobne zaoberal právnymi závery Ústavného súdu ČR vyslovenými\nv náleze ČEZ. Postavenie ČEZ v kontexte požadovaných informácii prirovnával k vlastnému postaveniu\nvo vzťahu k rozsahu informačnej povinnosti, pričom zotrvával na rovnakých právnych záveroch. V\nďalších vyjadreniach sťažovateľa ako aj žalovaného v 2. rade rezonuje najmä spor medzi účastníkmi\nkonania ohľadne miery aplikovateľnosti spomínaných nálezov ústavných súdov na prerokúvanú vec v\nkontexte rozsahu informačnej povinnosti povinného subjektu podľa infozákona.\nIV.\nPrávne závery kasačného súdu\n29. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „kasačný súd\" alebo „Najvyšší súd\") preskúmal rozsudok\nkrajského súdu v medziach sťažnostných bodov (§ 438 ods. 2, § 445 ods. 1 písm. c/, ods. 2, § 453 S.s.p.),\npričom po zistení, že kasačná sťažnosť bola podaná oprávnenou osobou v zákonnej lehote (§ 442 ods.\n1, § 443 ods. 2 písm. a/, § 145 ods. 2 písm. c/ S.s.p.) a že ide o rozhodnutie, proti ktorému je kasačná\nsťažnosť prípustná (§ 439 ods. 1 S.s.p.), vo veci v zmysle § 455 S.s.p. nenariadil pojednávanie, keď\ndeň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený minimálne 5 dní vopred na úradnej tabuli a na internetovej\nstránke Najvyššieho súdu www.nsud.sk (§ 137 ods. 2 a 3 S.s.p.) a jednomyseľne dospel k záveru,\nže kasačná sťažnosť je dôvodná, pretože závery krajského súdu vychádzajú z nesprávneho právneho\nposúdenia veci.\n30. Kasačný súd považuje za potrebné zdôrazniť, že právo na informácie predstavuje jeden zo\nzákladných pilierov demokratického a právneho štátu. Ústavné právo vyhľadávať, prijímať a šíriť\n\ninformácie je právom patriacim každému jednotlivcovi, prostredníctvom ktorého je možné výkon verejnej\nmoci podrobiť verejnej kontrole. Prístup širokej verejnosti k informáciám vytvára priestor aj na verejnú\nkontrolu hospodárenia všetkých subjektov, ktoré sú napojené na verejné rozpočty, a to tak vo vzťahu k\njeho zákonnosti, ako aj účelnosti. (DRGONEC, Ján. Ústava Slovenskej republiky. 2. vydanie. Bratislava:\nC. H. Beck, 2019, s. 608). Orgány verejnej moci a ďalšie subjekty majú povinnosť poskytovať informácie\nza podmienok a spôsobom, ktorý ustanovuje infozákon. Subjektmi povinnými sprístupňovať informácie\npodľa infozákona sú štátne orgány, obce, ako aj právnické osoby a fyzické osoby, ktorým zákon zveruje\nprávomoc rozhodovať o právach a povinnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb v oblasti\nverejnej správy v rozsahu ich rozhodovacej činnosti (§ 2 ods. 1 infozákona). Povinnými osobami podľa\ninfozákona sú právnické osoby zriadené zákonom a právnické osoby zriadené štátnym orgánom alebo\nobcou podľa osobitného zákona (§ 2 ods. 2 infozákona) a napokon aj právnické osoby založené\npovinnými osobami.\n31. Infozákon právnickým osobám založeným povinnými osobami (§ 2 ods. 3 infozákona) určuje\npovinnosť sprístupňovať iba informácie o hospodárení s verejnými prostriedkami, nakladaní s majetkom\nštátu, majetkom vyššieho územného celku alebo obce, ďalej informácie o životnom prostredí a o úlohách\nalebo odborných službách týkajúcich sa životného prostredia a informácie o obsahu, plnení a činnostiach\nvykonávaných na základe uzatvorenej zmluvy.\n32. Z administratívneho spisu žalovaného vyplýva, že sťažovateľ sa žiadosťou podľa infozákona\ndomáhal, aby mu žalovaný v 2. rade sprístupnil informácie o výške platov a odmien členov jeho\npredstavenstva a dozornej rady za roky 2013, 2014, 2015 a o forme reklamy a propagácie dohodnutej\nso spoločnosťou Paralympijská marketingová spoločnosť, s. r. o. na základe zmluvy č. CRZ-1838924.\nŽalovaný v 1. rade uviedol, že i keď je žalovaný v 2. rade povinnou osobou ( § 2 ods. 3 infozákona), z\ndôvodu obmedzenia informačnej povinnosti požadované informácie sťažovateľovi nesprístupní, pretože\npodľa jeho názoru je žalovaný v 2. rade samostatne hospodáriacou akciovou spoločnosťou založenou\npodľa noriem súkromného práva a nie je právnickou osobou verejnej správy, nehospodári s verejnými\nfinanciami, nenakladá ani s majetkom štátu a ani s majetkom obcí.\n33. Krajský súd v napadnutom rozsudku zaujal názor, že sťažovateľom požadované informácie sú jednak\nvecou vlastného rozhodovania žalovaného v 2. rade, bez akejkoľvek ingerencie zo strany štátu; zároveň\nprostriedky, s ktorými nakladá, nie sú verejnými prostriedkami. Žalovaný v 2. rade je podľa názoru\nkrajského súdu obchodná spoločnosť hospodáriaca s vlastným majetkom, ktorá plne zodpovedá za\nsvoje záväzky, a to na rozdiel od štátneho podniku či inej verejnej inštitúcie, ktorá hospodári s majetkom\nštátu a jeho zodpovednosť je obmedzená výlučne na obchodný majetok.\n34. Dôvodová správa k § 3 ods. 2 infozákona uvádza, že: „Informačná povinnosť povinných osôb\npodľa § 2 ods. 3 je, nakoľko ide čisto o subjekty súkromného práva, limitovaná na sprístupňovanie\ninformácií ohľadne využitia verejných prostriedkov a informácie ohľadne činnosti vykonávanej na\nzáklade predmetnej zmluvy. Zákon pri určení rozsahu sprístupňovaných informácií vychádza z princípu\notvorenosti verejnej sféry namiesto doterajšieho princípu dôvernosti.\"\n35. K otázke informačnej povinnosti právnických osôb založených povinnými osobami ( § 2 ods. 3\ninfozákona) sa vyjadril aj Ústavný súd SR v náleze z 6. júna 2007 sp. zn. I. ÚS 236/2006, v ktorom\nuviedol, že: „ Právnické osoby založené povinnými osobami uvedenými v ods. 1 a 2 (§ 2 ods. 3\nzákona o slobode informácií) spĺňajú spravidla jeden charakteristický znak. Hospodária totiž s verejnými\nfinanciami, resp. nakladajú s majetkom štátu a obcí, keďže sú zriadené s majetkovou účasťou povinných\nosôb podľa § 2 ods. 1 a 2 zákona o slobode informácií. Práva a povinnosti orgánov verejnej moci\nnerealizujú a spravidla sú kreované na základe zákonov patriacich do oblasti súkromného práva (napr.\nobchodné spoločnosti vytvorené podľa Obchodného zákonníka)\" ...... „možno dospieť k záveru, že plná\ninformačná povinnosť voči každému je z hľadiska čl. 26 ods. 4 ústavy namieste buď vtedy, keď ide o\nsubjekt, ktorý hospodári s verejnými financiami, resp. nakladá s majetkom štátu alebo obcí, alebo vtedy,\nak ide o subjekt, ktorý bol kreovaný zákonom alebo na základe zákona, ktorý patrí do oblasti verejného\npráva. V týchto prípadoch je daný verejný záujem na plnej informačnej povinnosti, ktorý potláča do\núzadia prípadný záujem týchto subjektov na ochrane ich práv a slobôd.\"\n36. V konaní pred kasačným súdom nebola spornou otázka posúdenia postavenia žalovaného v 2.\nrade ako povinnej osoby. Spornou zostala otázka, či sťažovateľom požadovanú informáciu o platoch\n\na odmenách členov predstavenstva a dozornej rady možno pokladať za informáciu o hospodárení s\nverejnými prostriedkami.\n37. Pojem „informácie o hospodárení s verejnými prostriedkami\" nie je v infozákone výslovne definovaný.\nAko žalovaný v 1. rade uvádzal vo vyjadreniach, legálnu definíciu pojmu „verejné prostriedky\" ponúka\nzákon o rozpočtových pravidlách. Verejnými prostriedkami sa na účely zákona o rozpočtových pravidlách\nrozumejú finančné prostriedky, s ktorými hospodária právnické osoby verejnej správy; verejnými\nprostriedkami sú aj prostriedky Európskej únie a odvody Európskej únii (§ 2 písm. a/ zákona o\nrozpočtových pravidlách). Kasačný súd sa v kontexte uvedenej definície nemohol stotožniť s tvrdením\nžalovaného v 2. rade, že z uvedenej právnej normy nemožno vyvodiť záver, že by nakladanie s\nprostriedkami spoločnosti Slovenský plynárenský priemysel, a. s., malo predstavovať nakladanie s\nverejnými prostriedkami alebo majetkom štátu. Subjekty, ktoré hospodária s verejnými prostriedkami, sú\nzapísané v registri organizácií vedenom Štatistickým úradom Slovenskej republiky (§ 3 ods. 1 zákona\no rozpočtových pravidlách). Kasačný súd konštatuje, že Slovenský plynárenský priemysel, a. s. je\nevidovaný v zozname Štatistického úradu Slovenskej republiky, čo zreteľne nasvedčuje tomu, že je\nsubjektom verejnej správy hospodáriacim s verejnými prostriedkami.\n38. Pre kasačný súd je však hlavným dôvodom, pre ktorý považuje z hľadiska aplikácie práva za\nneudržateľný napadnutý rozsudok krajského súdu i rozhodnutia právneho predchodcu žalovaného v\n1. rade o nevyhovení žiadosti, že sa opierajú o argumentáciu o postavení žalovaného v 2. rade ako\nakciovej spoločnosti súkromného práva založenej podľa právnych noriem Obchodného zákonníka, ktorá\nnehospodári s verejnými prostriedkami a povinnou osobou je len z dôvodu, že jej zakladateľom je bývalý\nFond národného majetku Slovenskej republiky. V tejto súvislosti si krajský súd v podstate osvojil tvrdenia\nžalovaných a nevzal do úvahy podstatné argumenty sťažovateľa uvedené v žalobných bodoch, ktoré\nsa týkali vplyvu štátu na rozhodovanie a kreovanie orgánov žalovaného v 2. rade, ako aj skutočnosť,\nže jediným akcionárom žalovaného v 2. rade je štát, zastúpený Ministerstvom hospodárstva Slovenskej\nrepubliky. Podľa názoru kasačného súdu sa nemožno stotožniť so záverom krajského súdu, že žalovaný\nv 2. rade nehospodári s verejnými prostriedkami.\n39. Kasačný súd v prvom rade akcentuje spôsob vzniku spoločnosti, keďže žalovaný v 2. rade\nje akciovou spoločnosťou so 100% majetkovou účasťou štátu. Majetok, práva a záväzky žalovaný\nv 2. rade nadobudol zo zrušeného štátneho podniku (Slovenský plynárenský priemysel, štátny\npodnik) od žalovaného 1. rade. Kasačný súd nespochybňuje, že žalovaný v 2. rade štátne finančné\nprostriedky a ďalšie majetkové hodnoty, s ktorými nakladá, naďalej zhodnocuje v hospodárskej súťaži\ns konkurenčnými subjektmi. Táto skutočnosť však podľa názoru kasačného súdu nič nemení na tom,\nže ide verejné prostriedky, s ktorými štát prostredníctvom vlastnej akciovej spoločnosti zriadenej podľa\nObchodného zákonníka vykonáva podnikateľskú činnosť v súkromnom sektore.\n40. Zo stanov spoločnosti účinných v čase rozhodovania o žiadosti sťažovateľa (ďalej len „stanovy\")\nvyplýva, že minister hospodárstva Slovenskej republiky má zásadný vplyv na štatutárny orgán\nspoločnosti, pretože určuje predsedu predstavenstva, ktorý vykonáva aj funkciu generálneho riaditeľa\nspoločnosti a funkciu podpredsedu predstavenstva. Podľa názoru kasačného súdu je nepopierateľný\naj fakt, že žalovaný v 2. rade je akciovou spoločnosťou pod úplnou kontrolou štátu, pretože ako jediný\nakcionár v spoločnosti vykonáva všetky práva a povinnosti valného zhromaždenia spoločnosti, ktorý\nnielen volí a odvoláva všetkých členov predstavenstva a členov dozornej rady spoločnosti (okrem členov\ndozornej rady, ktorých volia a odvolávajú zamestnanci spoločnosti), ale rozhoduje aj o akejkoľvek zmene\nprávnej formy, zrušení spoločnosti alebo inej právne významnej zmene štruktúry spoločnosti.\n41. Kasačný súd sa nestotožnil ani s ďalším argumentom krajského súdu, že zanikol vplyv\npovinnej osoby na založenú právnickú osobu v priebehu obdobia pred doručením žiadosti o\nsprístupnenie informácie a činnosť týkajúca sa žalobcom požadovaných informácií bola prejavom\nvýlučne súkromnoprávnym, podnikateľským a nezávislým od zakladajúceho subjektu. Podľa názoru\nkasačného súdu vplyv štátu na žalovaného v 2. rade nielen že nezanikol po tom, ako bol žalovaný v\n2. rade zriadený, ale potenciálna ingerencia štátu do fungovania spoločnosti, kreovania a rozhodovania\njeho štatutárnych a kontrolných orgánov, je trvalo prítomná a preto je postavenie žalovaného v 2. rade\nneporovnateľné so situáciou v akýchkoľvek iných „súkromných\" obchodných spoločnostiach.\n\n42. Kasačný súd v súvislosti s otázkou sprístupnenia informácie o výške platov a odmien členov\npredstavenstva a dozornej rady spoločnosti konštatuje, že v zmysle stanov spoločnosti štát\nprostredníctvom výkonu práv valného zhromaždenia schvaľuje aj internú politiku odmeňovania členov\npredstavenstva a členov dozornej rady spoločnosti. Ďalej je treba poukázať aj na skutočnosť, že členovia\nštatutárneho orgánu a dozorného orgánu právnickej osoby so stopercentnou majetkovou účasťou štátu,\nktorých priamo alebo nepriamo navrhuje alebo ustanovuje štát, majú v zmysle ústavného zákona č.\n357/2004 Z. z. o ochrane verejného záujmu pri výkone funkcií verejných funkcionárov v znení neskorších\npredpisov (ďalej len „zákon o ochrane verejného záujmu\") štatút verejného funkcionára (čl. 2 ods. 1 písm.\nzc/ v spojení s čl. 3 ods. 1 zákona o ochrane verejného záujmu). Vzhľadom na to nemôže obstáť ani\ntvrdenie žalovaných o ochrane osobných údajov členov predstavenstva a členov dozornej rady, okrem\ntých, ktorých volia a odvolávajú zamestnanci spoločnosti.\n43. Podľa názoru kasačného súdu v prerokúvanej veci nie je podstatné, či je možné žalovaného v 2. rade\noznačiť za verejnú inštitúciu, keďže uvedený pojem používa česká právna úprava (zákon č. 106/1999 Sb.\no svobodném přístupu k informacím) v súvislosti subjektmi, ktoré sú povinné sprístupňovať informácie\na slovenský právny poriadok uvedený pojem nepoužíva. Navyše medzi účastníkmi konania nebolo\nsporné, či žalovaný v 2. rade je alebo nie je povinnou osobou. Kasačný súd však považoval účastníkmi\npertraktované závery Ústavného súdu ČR za relevantné v tom smere, že v ňom vymedzené kritéria\nverejných inštitúcií máju povahu podpornej argumentácie vo vzťahu k citovanému nálezu Ústavného\nsúdu SR, že povinné osoby podľa § 2 ods. 3 infozákona spravidla hospodária s verejnými prostriedkami,\nkeďže boli založené s majetkovou účasťou povinných osôb podľa § 2 ods. 1 a 2 infozákona. Žalovaný v 2.\nrade podľa názoru kasačného súdu nielenže bol založený so stopercentnou majetkovou účasťou štátu,\nale štát si vo všetkých orgánoch spoločnosti zachováva významný vplyv, má absolútnu kontrolu nad jej\nexistenciou a rozhodovacími procesmi a de facto s verejnými prostriedkami vloženými do obchodnej\nspoločnosti vykonáva podnikateľskú činnosť v hospodárskej súťaži s inými podnikateľskými subjektmi.\nKasačný súd nemal pochybnosti o tom, že žalovaný v 2. rade hospodári s verejnými prostriedkami aj z\ndôvodu, že majetok spoločnosti netvoria aktíva iného subjektu ako štátu.\n44. V súvislosti s procesnou obranou žalovaného v 2. rade, ktorou poukazoval na nález Ústavného súdu\nČR vo veci ČEZ, kasačný súd uvádza, že uvedená vec sa týkala posúdenia, či obchodná spoločnosť\nČEZ, a. s. má postavenie verejnej inštitúcie ako povinného subjektu podľa českého zákona o slobodnom\nprístupe k informáciám. Ako už kasačný súd konštatoval, v prejednávanej veci nebol medzi účastníkmi\nkonania spor v otázke statusu povinnej osoby, ani predmetom žiadosti o sprístupnenie informácií\nneboli informácie týkajúce sa hospodárenia s verejnými prostriedkami, ale sprístupnenie technickej a\ntechnologickej dokumentácie pasportov jadrového paliva a analýzy vhodnosti istého druhu jadrového\npaliva pre reaktor jadrovej elektrárne Temelín. Je potrebné zdôrazniť, že ani majetková účasť štátu v\nspoločnosti ČEZ, a.s. nie je stopercentná, tak ako v prípade žalovaného v 2. rade. Vzhľadom na uvedené\nskutočnosti nemožno podľa názoru kasačného súdu stotožňovať postavenie žalovaného v 2. rade s\npostavením ČEZ, a.s.\n45. Z uvedených dôvodov kasačný súd nevidí žiadny dôvod, pre ktorý by sa na žalovaného v 2. rade\nnemala vzťahovať povinnosť zverejniť informácie o výške platov a odmien členov predstavenstva a\ndozornej rady spoločnosti, keďže vynakladanie zdrojov spoločnosti na platy a odmeny členov jej orgánov\nje možné považovať za hospodárenie s verejnými prostriedkami. V prípade žalovaného v 2. rade,\nktorý bol založený so stopercentnou majetkovou účasťou štátu, a štát si zachováva významný vplyv vo\nvšetkých orgánoch spoločnosti a má absolútnu kontrolu nad spoločnosťou, nemožno prijať ponúknutú\nargumentáciu žalovaných, že takýto subjekt je v rovnakom postavení ako iné súkromnoprávne subjekty.\nTransparentné informovanie o efektívnom vynakladaní verejných prostriedkov na platy a odmeny členov\norgánov žalovaného v 2. rade nie je len v záujme štátu ako jediného akcionára, ale aj vo verejnom\nzáujme a dochádza ním aj k naplneniu základného práva na prístup k informáciám a k efektívnej kontrole\nzo strany verejnosti.\n46. Vo vzťahu k sprístupneniu informácie o forme reklamy a propagácie žalovaného v 2. rade dohodnutej\nso spoločnosťou Paralympijská marketingová spoločnosť, s. r. o. na základe zmluvy č. CRZ-1838924,\nkrajský súd ani žalovaný v 1. rade v odôvodnení rozhodnutia neponúkli žiadne logické vysvetlenie jej\nnesprístupnenia. Kasačný súd sa môže len domnievať, že dôvodom nesprístupnenia informácie boli\nrovnaké skutočnosti, ako v prípade informácie o výške platov a odmien členov orgánov žalovaného\nv 2. rade. V tomto kontexte kasačný súd zdôrazňuje, že informácia o forme reklamy a propagácie\nvyplývajúca z uzatvorenej zmluvy medzi spoločnosťou Paralympijská marketingová spoločnosť, s. r.\n\no. a žalovaným v 2. rade nemá žiadny logický súvis so skutočnosťou, či povinný subjekt hospodári s\nverejnými prostriedkami. Keďže sa informácia o forme propagácie a reklamy žalovaného v 2. rade týka\nobsahu uzatvorenej zmluvy ( § 3 ods. 2 infozákona), kasačný súd nevidí žiadny dôvod, pre ktorý by\npovinná osoba uvedenú informáciu nemohla sťažovateľovi sprístupniť.\n47. Ani s námietkou žalovaných o zákaze extenzívneho výkladu informačnej povinnosti sa kasačný\nsúd nestotožnil. Kasačný súd musel prisvedčiť sťažovateľovi, že povinné osoby majú v zmysle Ústavy\nSlovenskej republiky povinnosť dbať na maximálne zachovávanie práva verejnosti na informácie.\nTvrdenia žalovaných, že sprístupnením požadovaných informácií by mohlo žalovaného v 2. rade\nznevýhodniť v hospodárskej súťaži a ohroziť existenciu žalovaného v 2. rade, sú však len vo všeobecnej\nrovine, pričom žiadne konkrétne dôvody neuviedli. Kasačný súd nemal žiadne pochybnosti o skutočnosti,\nže informácia o výške platov a odmien členov predstavenstva a členov dozornej rady žalovaného v 2.\nrade predstavujú veľmi citlivé údaje pre každého dotknutého jednotlivca, ako aj pre žalovaného v 2.\nrade ako obchodnú spoločnosť. V rámci zachovania základného práva na informácie je však potrebné\nvziať do úvahy aj verejný záujem na kontrole efektivity nakladania s verejnými zdrojmi. Ako už kasačný\nsúd uviedol, prístup širokej verejnosti k informáciám vytvára priestor na efektívnu verejnú kontrolu\nhospodárenia s verejnými zdrojmi.\n48. Vzhľadom na uvedené dospel kasačný súd k záveru, že napadnuté rozhodnutie žalovaného v 1.\nrade nie je v súlade so zákonom. Keďže krajský súd správnu žalobu zamietol, postupoval kasačný súd\npodľa § 462 ods. 2 S.s.p. a rozsudok krajského súdu zmenil tak, že napadnuté rozhodnutie žalovaného\nv 1. rade zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie, v ktorom bude povinnosťou žalovaných zvoliť procesný\npostup v intenciách odôvodnenia tohto rozsudku tak, aby boli rešpektované práva žalobcu.\n49. O nároku na náhradu trov konania rozhodol kasačný súd podľa § 467 ods. 2 v spojení s § 167 ods. 1 a\n§ 175 ods. 1 S.s.p. tak, že sťažovateľovi ako úspešnému účastníkovi konania priznal nárok na náhradu\ntrov konania pred krajským i kasačným súdom v plnom rozsahu. V zmysle § 175 ods. 2 S.s.p. v spojení\ns § 467 S.s.p. bude o výške náhrady trov konania rozhodnuté samostatným uznesením krajského súdu.\n50. Senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky rozhodol pomerom hlasov 3 : 0.\nPoučenie:\nProti tomuto rozhodnutiu nie je prípustný opravný prostriedok.", "vazby": {}, "cituje": [], "citovane_v": []}