{"guid": "9503136b-3ed6-4d38-8b5a-dea1ac38b11a:09b8a6d7-49a3-4e0a-9297-b0ca36d02b9b", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2020:1014201731.1", "spisova_znacka": "6Sžk/11/2019", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6Sžk/11/2019 z 15. 10. 2020", "citacia": "rozsudok Najvyššieho súdu SR z 15. októbra 2020, sp. zn. 6Sžk/11/2019, ECLI:SK:NSSR:2020:1014201731.1", "identifikacne_cislo": "1014201731", "sud": {"guid": "sud_100", "nazov": "Najvyšší súd", "typ": "najvyssi", "slug": "najvyssi-sud"}, "sudca": "JUDr. Erika Čanádyová", "sudca_id": 24, "sudca_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/sudca/judr-erika-canadyova-24", "datum_vydania": "2020-10-15", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Zrušujúce"], "oblast": ["Správne právo"], "podoblast": ["Ostatné"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#paragraf-46.odsek-2", "nazov": "§ 46 ods. 2 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#paragraf-46.odsek-2", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/460-1992/paragraf-46"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/162", "nazov": "SSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/162", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/162-2015"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/162/#paragraf-2.odsek-2", "nazov": "§ 2 ods. 2 SSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/162/#paragraf-2.odsek-2", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/162-2015/paragraf-2"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/162/#paragraf-3.odsek-1", "nazov": "§ 3 ods. 1 SSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/162/#paragraf-3.odsek-1", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/162-2015/paragraf-3"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460", "nazov": "Ústava", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/460-1992"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/162/#paragraf-2.odsek-1", "nazov": "§ 2 ods. 1 SSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/162/#paragraf-2.odsek-1", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/162-2015/paragraf-2"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/162/#paragraf-3.odsek-2", "nazov": "§ 3 ods. 2 SSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/162/#paragraf-3.odsek-2", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/162-2015/paragraf-3"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1992/460#paragraf-46", "/SK/ZZ/2015/162#paragraf-2", "/SK/ZZ/2015/162#paragraf-3"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/09b8a6d7-49a3-4e0a-9297-b0ca36d02b9b", "zdroj": "infosud", "url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2020:1014201731.1", "api_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2020:1014201731.1", "text_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2020:1014201731.1/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nNajvyšší súd\n6Sžk/11/2019\n1014201731\n15. 10. 2020\nJUDr. Erika Čanádyová\nECLI:SK:NSSR:2020:1014201731.1\n\nROZSUDOK V MENE\nSLOVENSKEJ REPUBLIKY\nNajvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Eriky Čanádyovej\na členov senátu JUDr. Jozefa Milučkého a JUDr. Moniky Valašikovej, PhD., v právnej veci žalobcu: 1/\nDEVÍNSKA CESTA, o.z., so sídlom Devínska cesta 92, Bratislava, IČO:42 352 967, 2/ Aliancia proti\npovodniam, združenie, so sídlom Devínska cesta 104/B, Bratislava, IČO: 42 360 161, 3/ U.. R. S.,\nbytom Y. cesta XXX/B, V., 4/ C.. U. Y., bytom V. XX, V., žalobcovia 1/ - 4/ právne zastúpení: SMA\nadvokátska kancelária s.r.o., so sídlom Michalská 7, Bratislava, IČO: 36 867 837, proti žalovanému:\nOkresný úrad Bratislava, so sídlom Tomášikova 46, Bratislava, za účasti: 1/ Hlavné mesto Slovenskej\nrepubliky Bratislava, so sídlom Primaciálne nám. 1, Bratislava, IČO: 00 603 481, 2/ Mestská časť\nBratislava-Devín, so sídlom Kremeľská 39, Bratislava, IČO: 00 603 422 3/ Mestská časť BratislavaKarlova Ves, so sídlom Nám. sv. Františka 8, Bratislava, 4/ Okresný úrad Bratislava, odbor starostlivosti\no životné prostredie, so sídlom Tomášikova 46, Bratislava, 5/ SLOVENSKÝ VODOHOSPODÁRSKY\nPODNIK, štátny podnik, Odštepný závod Bratislava, so sídlom Karloveská 2, Bratislava, IČO: 36 022 047\n6/ Bratislavská vodárenská spoločnosť, a.s., so sídlom Prešovská 48, Bratislava, IČO: 35 850 370, 7/\nKrajské riaditeľstvo Hasičského a záchranného zboru v Bratislave, so sídlom Radlinského 6, Bratislava,\n8/ Krajské riaditeľstvo PZ v Bratislave - KDI, so sídlom Špitálska 14, Bratislava, 9/ Dopravný podnik\nBratislava, akciová spoločnosť, so sídlom Olejkárska 1, Bratislava, IČO: 00 492 736, 10/ ZSE Energia,\na.s., so sídlom Čulenova 6, Bratislava, IČO: 36 677 281, 11/ Okresný úrad Bratislava, odbor krízového\nriadenia, so sídlom Tomášikova 46, Bratislava, 12/ Metrostav Slovakia a.s., so sídlom Mlynské Nivy 68,\nBratislava, IČO: 47 144 190, právne zastúpený: Tomášek & partners, s.r.o., advokátska kancelária, so\nsídlom Rožňavská 2, Bratislava, IČO: 36 858 811, o preskúmanie zákonnosti vyhlášky Okresného úradu\nBratislava zo dňa 23.06.2014, ktorou sa určuje rozsah inundačného územia v lokalite „Ostrov Sihoť\na Devínska cesta pri vodnom toku Dunaj v rkm 1872,300 - 1876,700, v konaní o kasačnej sťažnosti\nžalovaného proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave č.k. 6S/221/2014-204 zo dňa 31. januára 2019,\ntakto\nrozhodol:\nNajvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Bratislave č.k. 6S/221/2014-204 zo dňa\n31. januára 2019 z rušuje a vec vracia krajskému súdu na ďalšie konanie.\nodôvodnenie:\nI.\nKonanie na krajskom súde\n1. Krajský súd v Bratislave (ďalej len „správny súd“ alebo „krajský súd“) rozsudkom č.k. 6S/221/2014-204\nzo dňa 31.01.2019 (ďalej aj ako „napadnutý rozsudok“) zrušil žalobou napadnutú vyhlášku Okresného\núradu Bratislava zo dňa 23.06.2014 (ďalej len „vyhláška žalovaného“, „napadnutá vyhláška“), ktorou sa\nurčuje rozsah inundačného územia v lokalite „Ostrov Sihoť a Devínska cesta pri vodnom toku Dunaj\nv rkm 1872,300 - 1876,700“ a vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie. Krajský súd zároveň priznal\n\nžalobcom 1/ až 4/ voči žalovanému právo na úplnú náhradu trov konania, pribratému účastníkovi 12/\nspoločnosti Metrostav Slovakia a.s. priznal voči žalovanému právo na úplnú náhradu trov konania a\npribratým účastníkom 1/ až 11/ nepriznal právo na náhradu trov konania.\n2. Napadnutou vyhláškou žalovaný určil rozsah inundačného územia vymedzeného záplavovou čiarou\npri úseku neohrádzovaného vodohospodársky významného hraničného vodného toku Dunaj v obci\nBratislava, v katastrálnom území Y. a M. X. v rkm 1872,300-1876,700 tak, ako je to zakreslené v prílohe\nč. 1 (mapa inundačného územia s vykreslením geodetického zamerania priebehu záplavovej čiary pri\nkulminácii vodného stavu počas povodne v júni 2013).\n3. V dôvodoch rozsudku krajský súd poukázal na čl. 46 a čl. 142 Ústavy Slovenskej republiky,\nustanovenia § 3 ods. 1, § 5 ods. 2 a 3 zákona č. 162/2015 Z.z. Správny súdny poriadok (ďalej ako\n„SSP“), § 3 ods. 1, ods. 2, ods. 5, § 32 ods. 1, § 33 ods. 1, ods. 2 a § 46 správneho poriadku, § 46, §\n47, § 61 písm. i/, § 73 zákona č. 364/2004 Z.z. o vodách a o zmene zákona Slovenskej národnej rady\nč. 372/1990 Zb. <https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1990/372/> o priestupkoch v znení\nneskorších predpisov (vodný zákon) (ďalej ako „vodný zákon“), § 17, § 20, § 22, § 25 zákona č. 7/2010\nZ.z. o ochrane pred povodňami (ďalej ako „č. 7/2010 Z.z.“) a konštatoval, že úlohou súdu bolo v tomto\nprípade v prvom rade vysporiadať sa s otázkou preskúmateľnosti napadnutej vyhlášky žalovaného.\n4. K uvedenému krajský súd ďalej uviedol, že Ústava SR vo svojom siedmom oddiele zaručuje\nkaždému právo na súdnu a inú právnu ochranu na nestrannom a nezávislom súde alebo na inom\norgáne Slovenskej republiky (článok 46 ods. 1 ústavy). V článku 46 ods. 2 ústava vymedzuje právo na\nochranu pre každého, kto tvrdí, že bol ukrátený na svojich právach rozhodnutím orgánu verejnej správy.\nTakejto ochrany sa môže domáhať každý prostredníctvom súdu za zákonom vymedzených podmienok.\nVšeobecná právomoc správneho súdnictva teda vyplýva priamo z čl. 142 ods. 1 ústavy, podľa ktorého\n„súdy preskúmavajú aj zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy a zákonnosť rozhodnutí, opatrení\nalebo iných zásahov orgánov verejnej moci, ak tak ustanoví zákon.“ Súdna kontrola verejnej správy\nje jednou z najnaliehavejších požiadaviek dobrého fungovania moderného štátu. Správne súdnictvo je\nprávnym inštitútom umožňujúcim každej osobe, ktorá sa cíti poškodená na svojich právach rozhodnutím\nalebo postupom správneho orgánu, aby sa dovolala súdu ako nezávislého orgánu, ktorý rozhodne\no zákonnosti takéhoto rozhodnutia alebo postupu, a to v konaní, v ktorom správny orgán už nemá\nautoritatívne postavenie, ale má postavenie účastníka konania s rovnakými právami ako ten, o koho\npráva v konaní ide. Inými slovami povedané, v tomto konaní sa uplatňuje zásada rovnosti účastníkov\nkonania, čo znamená, že všetci účastníci majú rovnaké postavenie.\n5. Správny súd poukázal na ustanovenia § 73 zákona o vodách, podľa ktorého sa na konanie orgánov\nštátnej vodnej správy (ďalej len „vodoprávne konanie“) podľa tohto zákona a na vydanie súhlasu podľa\n§ 48 ods. 4 písm. t/ vzťahujú všeobecné predpisy o správnom konaní, ak uvedený zákon neustanovuje\ninak. Na rozhodovanie týkajúce sa vodných stavieb sa vzťahujú všeobecné predpisy o stavebnom\nkonaní (§ 73 ods. 1), žiadosť o vydanie rozhodnutia musí doložiť prílohami obsahujúcimi údaje a\npodklady, ktoré vyplývajú z jednotlivých ustanovení tohto zákona a sú potrebné na posúdenie vplyvu\nžiadaného rozhodnutia na vodné pomery. Ak ide o žiadosť o vydanie povolenia, ktoré je súčasne\nstavebným povolením, treba pripojiť aj doklady, ktoré sú potrebné k žiadosti o také rozhodnutie podľa\nstavebného zákona a údaje o hydrologických veličinách poskytovaných poverenou osobou. Žiadateľ\nje povinný na vyzvanie orgánu štátnej vodnej správy predložiť ďalšie doklady, prípadne posudky o\nvplyve žiadaného rozhodnutia na záujmy chránené týmto zákonom a na práva a právom chránené\nzáujmy iných (§ 73 ods. 2). V prípadoch, v ktorých rozhodnutie orgánu štátnej vodnej správy môže vo\nveľkom rozsahu ovplyvniť vodné pomery v obci alebo v územných obvodoch viacerých obcí, alebo sa\ntýka veľkého počtu účastníkov konania, oznámi orgán štátnej vodnej správy termín a predmet ústneho\npojednávania verejnou vyhláškou, ktorá sa uverejní vo všetkých dotknutých obciach. V takých prípadoch\nje účastníkom konania aj obec. Na ústne pojednávanie pozve všetkých jemu známych účastníkov\nkonania (§ 73 ods. 4). Pozvanie na ústne pojednávanie doručí orgán štátnej vodnej správy účastníkom\nkonania do vlastných rúk najneskôr osem dní, v zložitejších prípadoch 30 dní pred dňom ústneho\npojednávania. V tom čase musia byť vyvesené aj vyhlášky o oznámení ústneho pojednávania podľa\nodseku 4 spôsobom v obci obvyklým. Orgán štátnej vodnej správy v obidvoch prípadoch upozorní, že\nna námietky, ktoré nebudú oznámené najneskôr na ústnom pojednávaní, nemožno brať zreteľ (§ 73\nods. 5). Ak rozhodnutie orgánu štátnej vodnej správy ovplyvní vodné pomery v obvode pôsobnosti iného\norgánu štátnej vodnej správy alebo, ak leží vodná stavba, o ktorej sa rozhoduje, sčasti v územnom\n\nobvode iného orgánu štátnej vodnej správy, rozhodne vecne a miestne príslušný orgán štátnej vodnej\nsprávy po prerokovaní s orgánmi štátnej vodnej správy územných obvodov, ktorých sa rozhodnutie týka\n(§ 73 ods. 6). V jednoduchých veciach, najmä, ak možno rozhodnúť na základe podkladov predložených\núčastníkom vodoprávneho konania, rozhodne orgán štátnej vodnej správy neodkladne. V ostatných\nprípadoch rozhodne najneskoršie do 60 dní, v osobitne zložitých prípadoch najneskoršie do troch\nmesiacov od začatia vodoprávneho konania. Ak nemožno vzhľadom na povahu veci rozhodnúť ani v\ntejto lehote, môže lehotu primerane predĺžiť odvolací orgán (§ 73 ods. 7). Orgán štátnej vodnej správy\nmôže v prípadoch uvedených v odseku 4 doručiť rozhodnutie účastníkom konania verejnou vyhláškou s\nvýnimkou žiadateľa, správcu vodného toku, prípadne toho, kto podal námietky (§ 73 ods. 8). Na úkony\nvykonávané podľa § 4 ods. 6, § 4b ods. 7, § 19 ods. 2, § 22 ods. 2, § 27 ods. 1 písm. a/ až d/, § 28, § 36\nods. 9 písm. b/ a c/, § 39 ods. 10, § 41 ods. 8 a 10, § 51 ods. 1, § 56 ods. 4 sa nevzťahuje všeobecný\npredpis o správnom konaní s výnimkou ustanovení o miestnej príslušnosti (§ 73 ods. 15).\n6. Správny súd neprisvedčil tvrdeniu žalovaného, že na konanie predchádzajúce vydaniu napadnutej\nvyhlášky sa nevzťahuje správny poriadok, preto ani práva žalobcov v tomto konaní nemôžu byť dotknuté.\nKonštatoval, že štátne orgány rozhodujúce o právach a povinnostiach osôb, musia postupovať podľa\nzákonom stanovených pravidiel. Iba tak môžu naplniť povinnosť uloženú článkom 2 ods. 2 Ústavy SR\nkonať len na základe zákona a v jeho medziach. Preto je veľmi dôležité tieto pravidlá poznať a vedieť,\nkedy štátne (alebo správne) orgány postupujú v súlade s týmito pravidlami, aké majú povinnosti, aké\nmajú práva a povinnosti občania, ktorých sa toto rozhodovanie týka atď. Tieto pravidlá ustanovuje\nsprávny poriadok (zákon č. 71/1967 Z.z. o správnom konaní), kde je obsiahnutá všeobecná úprava\npravidiel a postupov pre konania, ktoré vedú štátne orgány. Tieto konania sa nazývajú správnymi\nkonaniami. Správny poriadok upravuje všeobecné procesné pravidlá pre správne konania, ktoré platia\npre všetky orgány verejnej správy, ktoré v správnych konaniach rozhodujú. Podľa definície uvedenej\nv ustanovení § 1 správneho poriadku, sa správny poriadok vzťahuje „na konanie, v ktorom v oblasti\nverejnej správy správne orgány rozhodujú o právach, právom chránených záujmoch alebo povinnostiach\nfyzických osôb a právnických osôb, ak osobitný zákon neustanovuje inak.“ Keďže správne orgány\nvystupujú v úlohe toho, kto rozhoduje právne záväzným spôsobom o právach, povinnostiach, alebo\nprávom chránených záujmoch, je veľmi dôležité, aby bolo jednoznačne a jasne stanovený postup a\npravidlá, ako má správny orgán pri svojom rozhodovaní postupovať. Správny poriadok vymedzuje\nvšeobecný postup, práva a povinnosti týkajúce sa konania úradov, veľmi dôležité je však aj poznať\nosobitné predpisy. Na úseku vodného hospodárstva je takým predpisom vodný zákon. K efektívnemu\nzapojeniu sa do rozhodovacieho konania je teda potrebné poznať nie len správny poriadok, ale aj zákon,\nktorý upravuje pravidlá v oblasti, ktorej sa to ktoré rozhodovanie týka. Tento osobitný zákon, napr. vodný\nzákon, totiž môže obsahovať odlišnú úpravu. Ak ale osobitný zákon nemá odlišnú úpravu, potom sa\naplikujú ustanovenia správneho poriadku. Zákon o vodách v § 73 ods. 1 ustanovuje, že na vodoprávne\nkonanie sa vzťahujú všeobecné predpisy o správnom konaní, ak tento zákon neustanovuje inak. V\ndanom prípade vodný zákon výslovne nevylučuje aplikáciu správneho poriadku na vodoprávne konanie\no vyhlásení inundačného územia podľa § 46 tohto zákona, pričom § 73 ods. 15 vodného zákona výslovne\nuvádza výpočet konaní podľa uvedeného zákona, na ktoré sa správny poriadok nevzťahuje, pričom §\n46 medzi nimi nie je. Žalovaný mal teda povinnosť postupovať so žalobcami ako s účastníkmi konania,\ndať im možnosť riadne sa vyjadriť k veci, ako aj vyjadriť sa k podkladom rozhodnutia a zaoberať sa ich\nnámietkami v konaní.\n7. Správny súd prisvedčil aj argumentu žalobcov ohľade porušenia práv žalobcu 2/ tým, že mu bolo\nupreté právo byť účastníkom konania, čím môžu byť dotknuté jeho práva. Vodný zákon v § 73 upravuje\npostup orgánov štátnej vodnej správy v konaniach podľa tohto zákona a vzťahuje sa aj na vodoprávne\nkonanie o určení inundačného územia. Podľa § 73 ods. 4 v prípadoch, kedy rozhodnutie orgánu štátnej\nvodnej správy môže vo veľkom rozsahu ovplyvniť vodné pomery v obci alebo v územných obvodoch\nviacerých obcí, alebo sa týka veľkého počtu účastníkov konania, oznámi orgán štátnej vodnej správy\ntermín a predmet ústneho pojednávania verejnou vyhláškou, ktorá sa uverejní vo všetkých dotknutých\nobciach. V takých prípadoch je účastníkom konania aj obec. Na ústne pojednávanie pozve všetkých\njemu známych účastníkov konania. Postup pri pozývaní na ústne pojednávanie upravuje § 73 ods. 5\nvodného zákona. Pozvanie doručí orgán štátnej vodnej správy účastníkom konania do vlastných rúk\nnajneskôr osem dní, v zložitejších prípadoch 30 dní pred dňom ústneho pojednávania. V tom čase musia\nbyť vyvesené aj vyhlášky o oznámení ústneho pojednávania podľa odseku 4 spôsobom v obci obvyklým.\nOrgán štátnej vodnej správy v obidvoch prípadoch upozorní, že na námietky, ktoré nebudú oznámené\nnajneskôr na ústnom pojednávaní, nemožno brať zreteľ. V danom prípade však žalovaný v oznámení\n\no začatí vodoprávneho konania uviedol, že od ústneho pojednávania upúšťa, čo bolo v rozpore s §\n73 vodného zákona ako aj § 3 ods. 2 správneho poriadku. Celkom zjavne nebola splnená podmienka\npovinnosti oznámiť známym účastníkom ústne pojednávanie aspoň 30 dní vopred, čo platí aj v prípade\nargumentácie žalovaného, že k ústnemu pojednávaniu de facto prišlo formou pracovného rokovania,\npretože neboli dodržané lehoty v zmysle § 73 vodného zákona. Oznámenie o zvolaní pracovného\nrokovania žalovaný vybral dňa 13.05.2014 a samotný dátum rokovania bol určený na 04.06.2014.\n8. Správny súd tiež považoval za nesprávny postup žalovaného v konaní, keď na námietky účastníkov\nkonania neodpovedal sám, ale ich len posunul BVS, š.p. Postupoval tak v rozpore s úlohou, ktorú\nmu vodný zákon, ako aj zákon o ochrane pred povodňami predpisuje. Žalovaný nemá bez všetkého\nnasledovať návrh správcu vodného toku, ale v konaní má postupovať tak, aby bola zachovaná\nzákonnosť.\n9. Správny súd sa tiež nestotožnil s tvrdením žalovaného, že inundačné územie je prírodný útvar, ako\núzemie zaplavované vyliatím vody z koryta, preto určenie jeho presných hraníc nemôže zasahovať\ndo základných práv občanov a uviedol, že podľa § 47 ods. 3 zákona o vodách a § 20 ods. 5 a 6\nzákona č. 7/2010 Z.z. je zrejmé, že vlastníci stavieb sú v inundačnom území povinní vykonať a strpieť\nviaceré zásahy, ktoré sa za obmedzenie vlastníckeho práva rozhodne môžu považovať. Taktiež vlastníci\npozemkov, ktoré boli územným plánom určené na zastavanie budú napadnutou vyhláškou dotknutí na\nsvojich základných právach, a to z pochopiteľných dôvodov. Uvedené je dôležité hlavne v kontexte, že v\ntomto prípade žalovaný vyhlásil inundačné územie v intraviláne hlavného mesta, v území, kde existuje\nhustá výstavba, je určené na bývanie a rekreáciu. Z § 46 vodného zákona vyplýva, že inundačným\núzemím je územie priľahlé k vodnému toku, ktoré je charakteristické tým, že sa voda z vodného toku\nvylieva. Podľa krajského súdu sa v tejto časti dá súhlasiť so žalovaným, že jeho existencia je podmienená\nprírodnými podmienkami. Nakoľko záplavy z pochopiteľných dôvodov spôsobujú škody na majetku a\nvo svojich dôsledkoch môžu ohroziť životy a zdravie ľudí, bolo potrebné, aby štát v týchto územiach\nvymedzil povinnosti dotknutých orgánov vo sfére ochrany pred povodňami. V § 61 vodný zákon ukladá\nokresnému úradu vykonávať štátny vodoochranný dozor v svojej pôsobnosti. Podľa § 61 písm. i/ môže\nokresný úrad vyhláškou určiť rozsah inundačného územia pri vodohospodársky významných vodných\ntokoch, pričom správny súd poukázal na slovíčko „môže“, keď okresné úrady sú podľa § 22 ods. 1 zákona\nč. 7/2010 Z.z. o ochrane pred povodňami, orgánmi ochrany pred povodňami. Uvedené v sebe obsahuje\npovinnosť okresného úradu v spolupráci so správcom vodného toku vykonávať také opatrenia, ktoré\nbudú minimalizovať riziká povodní a prípadných škôd, ktoré by v dôsledku povodní mohli vzniknúť. V\ntomto kontexte sa krajskému súdu javila ako oprávnená námietka žalobcov, že žalovaný mal povinnosť\npostupovať aj v súčinnosti s nimi a reagovať na námietky, ktoré vznášali ohľadom neprimeranosti a\nneefektivity vyhlásenia inundačného územia v danej lokalite.\n10. Krajský súd ďalej konštatoval, že pristúpiť k určeniu rozsahu inundačného územia (§ 47 vodného\nzákona) okresný úrad síce môže, ale to ho nezbavuje povinnosti riadne si plniť povinnosti orgánu ochrany\npred povodňami. Upozornil na skutočnosť, že samotné vyhlásenie inundačného územia neochráni\ndotknuté územie pred škodami bez aplikácie ďalších ochranných opatrení. Existujúce zastavané územie\nobce, husto obývaná oblasť vyžaduje od okresného úradu ako orgánu ochrany pred povodňami\nkoordinovanú činnosť na úseku ochrany pred povodňami. V prejednávanom prípade sa žalobcovia obyvatelia, či vlastníci majetku alebo ich záujmové združenia snažili domôcť „dobrej verejnej správy“\nod svojho okresného úradu. Podľa správneho súdu bolo nutné plne prisvedčiť žalobcom, že uvedený\nproblém nemožno zúžiť na jednoduché vyhlásenie územia za inundačné. Žalobcovia sú vystavení\nmasívnym záplavám už niekoľko rokov. Trpí tým ich majetok, následky škôd sú značné a je pravdou, že\ndôsledky vyliatej vody v tak husto obývanom území sa môžu postupne prejavovať aj v budúcnosti. Podľa\n§ 25 zákona č. 7/2010 Z.z. okresný úrad zabezpečuje v rámci svojich možností pracovné sily a vecné\nprostriedky na ochranu pred povodňami a ďalej ukladá okresnému úradu celý rad ďalších povinností,\nvrátane preventívnych opatrení na ochranu pred povodňami.\n11. K námietke nesúladu napadnutej vyhlášky z územným plánom správny súd uviedol, že samotná\nexistencia územného plánu ako takého (s určením územia na rekreáciu či bývanie) nie je prekážkou\nvyhlásenia inundačného územia, ak sú splnené všetky zákonné náležitosti a účel zákona. Dôležitá\nje pritom povinnosť okresného úradu, ktorý určil inundačné územie podľa § 46 ods. 2, odovzdať\nmapovú dokumentáciu tohto územia príslušným stavebným orgánom. Účelom a zámerom zosúladenia\núzemného plánu s prípadnou vyhláškou o určení inundačného územia, či jednoducho s faktickým stavom\n\nje jednoznačne zohľadniť riziká záplav v danom území v územnom pláne a do budúcnosti nepovoliť\nnovú výstavbu. Rovnako dôležité je však zabezpečiť ochranu existujúcich stavieb a ľudí.\n12. Správny súd tiež zdôraznil, že vyhlásiť inundačné územie okresný úrad mohol, nie však musel. V § 46\nods. 3 vodný zákon uvádza, že ak inundačné územie nie je určené, vychádza sa z dostupných podkladov\no pravdepodobnej hranici územia ohrozeného povodňami. Samotný odsek 3 predpokladá situáciu, keď\naj napriek záplavám nie je určené inundačné územie vyhláškou. To znamená, že predmetné záujmové\núzemie je inundačným územím aj vtedy, ak nie je určené, pričom sa vychádza z dostupných podkladov\no pravdepodobnej hranici územia ohrozeného povodňami. V danom prípade správca vodohospodársky\nvýznamných vodných tokov SVP, š.p. už v roku 2003 predložil všetkým dotknutým stavebným úradom\ndokumentáciu záplavových území vodného toku Dunaj ako podklad pri tvorbe územného plánu mesta\na ako podklad o rozsahu inundačného územia. Toto stanovisko bolo vyhotovené dňa 28.07.2014\na mestskej časti doručené dňa 04.08.2014, teda ešte pred vydaním napadnutej vyhlášky. Dotknuté\nstavebné orgány mali teda nástroj aj podklady, aby v danom území mohli postupovať v súlade so\nskutočným stavom. Uvedené súvisí aj s námietkou žalobcov, že z celého administratívneho spisu\nnie je jasné, čo bolo priamou príčinou začatia vodoprávneho konania. Určité indície vyplývajú zo\nžiadosti Mestskej časti Bratislava Devín, adresovanej MŽP SR, o vysvetlenie, respektíve o usmernenie\npri aplikácii rozporov v územnom pláne. Samotné MŽP SR vo svojej odpovedi uviedlo, že dotknuté\núzemie môže byť považované za inundačné územie aj bez jeho určenia vyhláškou okresného úradu.\nV kontexte uvedeného, s prihliadnutím na argumenty uvedené v bodoch 85-88 napadnutého rozsudku,\nsa javil celý postup okresného úradu v predmetnom konaní ako predčasný. Okresný úrad na základe\nuvedeného bol povinný v konaniach súvisiacich so stavebným zákonom, aj bez vydania napadnutej\nvyhlášky, rešpektovať prijaté hranice inundačného územia tak, ako to určil správca vodohospodársky\nvýznamných vodných tokov SVP, š.p. už v roku 2003, keď predložil všetkým dotknutým stavebným\núradom dokumentáciu záplavových území vodného toku Dunaj ako podklad pri tvorbe územného plánu\nmesta a ako podklad o rozsahu inundačného územia, čo bolo žalovanému známe aj z vyjadrenia MŽP.\n13. K námietke žalobcu ohľadom neprimeranosti zásahu žalovaného do ich ústavou chránených práv\nkrajský súd zdôraznil, že vo chvíli, keď sa orgán štátnej vodnej správy, teda žalovaný, ocitol v situácii,\nkeď určité územie v jeho pôsobnosti bolo pravidelne zaplavované a bolo nutné pristúpiť k relevantným\nopatreniam, bolo jeho povinnosťou pristúpiť k riešeniam komplexne, s prihliadnutím na všetky aspekty\nplánovaných riešení, teda v zmysle zásad „dobrej verejnej správy“ (good administration). To určite\nneznamenalo ignorovať námietky a opodstatnený záujem žalobcov v procese prijímania napadnutej\nvyhlášky. Proces vyhlásenia územia za inundačné nemožno chápať striktne formalisticky tak, že ak je\npravidelne zaplavované, tak ho bez všetkého možno určiť vyhláškou. Zvlášť v prejednávanom prípade,\nkeď ide o územie husto obývané, územným plánom určené na bývanie a rekreáciu, kde žije a vlastní\nmajetky množstvo ľudí, s prihliadnutím na fakt, že žalovaný, ako orgán oprávnený určiť inundačné\núzemie vyhláškou, je zároveň orgán, ktorý je povinný zabezpečiť územie pred záplavami. Došlo k\nsituácii, keď orgán verejnej správy bezobsažne, striktne formalisticky, preniesol fakticky zodpovednosť\nza verejnú správu na fyzické a právnické osoby.\n14. Správny súd považoval za potrebné tiež upozorniť na úlohu orgánov verejnej správy zabezpečovať\nriadny chod verejnej správy, ako formy intenzívneho pôsobenia na život spoločnosti a jednotlivých\nobčanov. Verejná správa je odvodená z výkonu funkcií štátnych a samosprávnych orgánov, ktorými\nsa zabezpečujú rozhodnutia zákonodarných zborov, súdnej a výkonnej moci v rôznej štruktúre a na\nmnohých stupňoch. Zjednodušene, verejná správa je správa, ktorej cieľom je správa vecí verejných\na jej vykonávanie je vo verejnom záujme a subjekty, ktoré ju vykonávajú (orgány verejnej správy), ju\nrealizujú ako právom uloženú povinnosť, a to z titulu svojho postavenia ako verejnoprávnych subjektov.\nVerejná správa má byť dobrou správou. Základným dokumentom, ktorý sa venuje dobrej správe je\nCharta základných práv Európskej Únie. V článku 41 nazvanom „Právo na dobrú správu vecí verejných“\nstanovuje, že každý má právo, aby inštitúcie, orgány, úrady a agentúry Únie vybavovali jeho záležitosti\nnestranne, spravodlivo a v primeranej lehote. Toto právo podľa článku 41 zahŕňa najmä:\na) právo každého na vypočutie pred prijatím akéhokoľvek individuálneho opatrenia, ktoré by sa ho mohlo\nnepriaznivo dotýkať;\nb) právo každého na prístup k spisu, ktorý sa ho týka, za predpokladu rešpektovania oprávnených\nzáujmov dôvernosti a služobného a obchodného tajomstva;\nc) povinnosť administratívy odôvodniť svoje rozhodnutia.\n\n15. Ďalším dokumentom je odporúčanie CM/Rec (2007) Výboru ministrov členských štátov Rady\nEurópy z 20. júna 2007 o dobrej verejnej správe (ďalej len „odporúčanie“). 1) Odporúčanie obsahuje\nniekoľko základných princípov, ktorými by sa mal riadiť každý orgán verejnej správy vo vzťahu k\nsúkromným osobám. Právo na dobrú verejnú správu potom vyjadruje právo súkromnej osoby, aby\nmu štát garantoval, že verejná správa bude fungovať na princípoch verejnej správy. 2)Koncept dobrej\nsprávy obsahuje jednak pravidlá zakotvené v právnych normách hmotnoprávnej a procesnej povahy a\nzároveň aj ďalšie požiadavky, ktoré síce nezaväzujú správne orgány k dobrému správaniu silou právne\nzáväzných a vynútiteľných noriem, ale pôsobia ako štandard verejnej morálky a všeobecnej slušnosti na\núrovni súčasného civilizačného vývoja. Základné princípy dobrej správy podľa Odporúčania obsahujú\nnapríklad princíp dodržiavania zákonnosti, resp. viazanosť právom, rovného zaobchádzania, právnej\nistoty, vylúčenia diskriminácie, objektivity a nestrannosti, predvídateľnosti, legitímnych očakávaní,\nprimeranosti, zodpovednosti alebo zásady činnosti správnych orgánov. Právo nikdy nemôže byť\nhodnotovo neutrálne. Neexistuje samo pre seba, ale preto, aby chránilo konkrétne hodnoty tým, že im\ndá formu právnej normy.\n16. V danom prípade sa správnemu súdu javilo, že žalovaný postupoval v rozpore s princípom\nproporcionality a princípom právnej istoty. Princíp proporcionality tiež možno odvodiť z čl. 1 ods. 1 Ústavy\nSR, čiastočne je vyjadrený aj v čl. 13 ods. 4 Ústavy SR. Zmyslom tohto princípu je napomáhať hľadať\nspravodlivú rovnováhu medzi cieľom a použitými prostriedkami. Prejednávaný prípad je nepochybne\nprípadom, keď dochádza k stretu verejného záujmu, ktorým bude riadna ochrana pred povodňami\na súkromného záujmu žalobcov. Čo sa týka princípu právnej istoty, tento je tiež odvoditeľný z čl. 1\nods. 1 Ústavy SR. Je to najmä požiadavka na jasnosť, zrozumiteľnosť a predvídateľnosť postupu\norgánu verejnej moci, ochrana práv nadobudnutých v dobrej viere. Postup žalovaného bol podľa\nsprávneho súdu v rozpore s týmito zásadami dobrej správy, keď sa bez náležitého odôvodnenia\nnezaoberal námietkami žalobcov ohľadom nutnosti vyhlásenia inundačného územia v danej lokalite,\nhlavne s ohľadom na zabezpečenie skutočnej ochrany daného územia, ľudí a majetku pred povodňami\n(napríklad vybudovaním hrádze), vzhľadom na skutočnosť, že príslušné orgány verejnej správy na úseku\nstavebného zákona mali už v čase konania žalovaného vedomosť o hranici záplavového územia a s\nohľadom na existenciu protipovodňovej hrádze v okolitých územiach. Správny súd sa stotožnil s tvrdením\nžalobcu, že predmetné územie fakticky tvorí „medzeru“ v protipovodňovej línii vybudovanej v rámci\nprojektu protipovodňovej ochrany Bratislavy. Súd zistil z verejne dostupných zdrojov (webová stránka\nMŽP SR), že projekt protipovodňovej ochrany Bratislavy začína v MČ Devín, na sútoku Dunaja a Moravy\na končí až pod gabčíkovskou priehradou. V Bratislave začína na ľavom brehu Dunaja od Prístavnej\nulice, popod most Apollo, pokračuje smerom k Starému mostu a popri Starom meste až do Karlovej Vsi,\nk Čiernemu potoku. Zahŕňa aj ochranu MČ Devín a Devínska Nová Ves, zo strany od rieky Morava.\nJediný nepokrytý úsek v Bratislave je práve dotknuté územie, t.j. rkm 1872,300 - 1876,700, na ktorom\nžalovaný vyhlásil inundačné územie.\n17. Správny súd ďalej zistil, že napadnutá vyhláška obsahuje chyby v zverejnených súradniciach\nohľadom pozemkov spoločnosti Metrostav, a.s. Uvedené nerozporoval ani žalovaný, ani SVP, š.p.\nNapriek tomu žalovaný sám do rozhodnutia súdu chyby v zverejnených súradniciach neodstránil. Z\n§ 46 zákona č. 364/2004 Z.z. vyplýva, že inundačným územím je územie priľahlé k vodnému toku,\nktoré je charakteristické tým, že sa voda z vodného toku vylieva. Dá sa povedať, že jeho existencia\nje podmienená prírodnými podmienkami. Nakoľko záplavy z pochopiteľných dôvodov spôsobujú škody\nna majetku a v svojich dôsledkoch môžu ohroziť životy a zdravie ľudí, bolo potrebné, aby štát v týchto\núzemiach vymedzil povinnosti dotknutých orgánov vo sfére ochrany pred povodňami. V § 61 uvedený\nzákon ukladá okresnému úradu vykonávať štátny vodoochranný dozor vo svojej pôsobnosti. Podľa\n§ 61 písm. i/ môže okresný úrad vyhláškou určiť rozsah inundačného územia pri vodohospodársky\nvýznamných vodných tokoch. Kľúčovým sa javí slovíčko „môže“. Okresné úrady sú totiž podľa § 22 ods.\n1 zákona č. 7/2010 Z.z. o ochrane pred povodňami, orgánmi ochrany pred povodňami. Uvedené v sebe\nobsahuje povinnosť okresného úradu v spolupráci so správcom vodného toku vykonávať také opatrenia,\nktoré budú minimalizovať riziká povodní a prípadných škôd, ktoré by v dôsledku povodní mohli vzniknúť.\nV tomto kontexte sa krajskému súdu javilo ako oprávnená námietka žalobcov, že žalovaný mal povinnosť\npostupovať aj v súčinnosti s nimi a reagovať na námietky. ktoré vznášali.\n18. Na základe uvedených skutočností krajský súd dospel záveru, že postup žalovaného v konaní\npredchádzajúcemu vydaniu napadnutej vyhlášky trpí vadami, ktoré sú popísané v napadnutom\nrozsudku. Samotná vyhláška v dôsledku chybného zamerania pozemkov spoločnosti Metrostav a.s. trpí\n\nvadou nepreskúmateľnosti a ako takú je potrebné ju zrušiť a vec vrátiť žalovanému na ďalšie konanie, v\nktorom bude žalovaný viazaný vysloveným právnym záverom súdu (§ 191 ods. 6 SSP), dôsledne zváži\nprimeranosť a vhodnosť vyhlásenia inundačného územia v danej lokalite a nutnosť takéhoto zásadného\nzásahu a či sa želateľný stav nedá dosiahnuť inými dostupnými prostriedkami. Bude jeho povinnosťou vo\nveci opätovne konať, v novom konaní postupovať v súčinnosti so všetkými účastníkmi konania, ktorých\npráva môžu byť vyhlásením inundačného územia v danej lokalite dotknuté.\nII.\nKasačná sťažnosť a vyjadrenie ku kasačnej sťažnosti\n19. Proti rozsudku podal riadne a včas kasačnú sťažnosť žalovaný (ďalej aj ako „sťažovateľ“) dôvodiac,\nže správny súd rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci. Žalovaný trval na tom, že\nproces určovania inundačného územia zavŕšený vydaním napadnutej vyhlášky v zmysle vtedy platného\n§ 61 písm. i/ bod 2 zákona o vodách sa nikdy nemohol riadiť zákonom č. 71/1967 Zb. o správnom\nkonaní. Vyjadril názor, že vyhláška je normatívnym právnym aktom, nemôže byť individuálnym, resp.\nzmiešaným správnym aktom, nakoľko neupravuje práva a povinnosti konkrétnych osôb, preto nie je\nrozhodnutím v zmysle správneho poriadku, a teda nie je preskúmateľná súdom. Keďže v procese\npredchádzajúcom vydaniu vyhlášky nie sú účastníci konania, nemožno hovoriť o porušovaní ich práv.\nSťažovateľ opätovne konštatoval, že inundačné územie je prírodný útvar, územie zaplavované vyliatím\nvody z koryta, súčasťou koryta toku. Z uvedeného je podľa sťažovateľa zrejmé, že nie je možné súdne\npreskúmať prírodný útvar a rovnako ani pôsobenie prírodného útvaru považovať za zasahovanie do\nzákladných ľudských práv.\n20. Ďalej sťažovateľ poukázal na fakt, že vlastníci a prevádzkovatelia objektov vybudovaných v\ninundačnom území sú povinní dodržiavať ustanovenia zákona o ochrane pred povodňami, preto im\nurčenie inundačného územia neukladá žiadne nové povinnosti a obmedzenia, tieto im vyplývajú priamo\nzo zákona o ochrane pred povodňami. Príslušný orgán ochrany pred povodňami neurčuje inundačné\núzemie, ale okresný úrad v zmysle § 20 ods. 1 zákona o ochrane pred povodňami v spojení s § 25\npísm. c/ bod 16 určuje rozsah inundačného územia. Poukázal na fakt, že zákazy, obmedzenia a ostatné\npodmienky uvedené v § 20 zákona o ochrane pred povodňami platia pre inundačné územie ako také,\nbez ohľadu na to, či má hranicu určenú vyhláškou, čo platí aj v prípade zrušenia napadnutej vyhlášky.\nOpakovane zdôrazňoval, že vydávaním vyhlášok sa inundačné územie ako prírodný útvar nemení a\nnemenia sa ani zákazy a obmedzenia platné podľa zákona o ochrane pred povodňami. Podotkol, že\npri tvorbe územného plánu mesta mali byť rešpektované podmienky a zákazy platné v inundačných\núzemiach zakotvené vo vodnom zákone a zákone o ochrane pred povodňami. Hoci je v územnom\npláne vyznačené inundačné územie, napriek tomu je v lokalite ostrov Sihoť - Devínska cesta schválené\npod Devínskou cestou územie pre individuálnu bytovú výstavbu v rozpore so zákonom o ochrane pred\npovodňami.\n21. Z uvedených dôvodov žalovaný navrhol kasačnému súdu, aby kasačnou sťažnosťou napadnutý\nrozsudok zrušil v celom rozsahu a vec vrátil krajskému súdu na ďalšie konanie.\n22. Ku kasačnej sťažnosti žalovaného sa prostredníctvom právneho zástupcu vyjadrili žalobcovia 1/\naž 5/ podaním zo dňa 30.04.2019, v ktorom uviedli, že predmetom súdneho prieskumu je vyhláška,\nktorou sa určili hranice inundačného územia, čím došlo k zahrnutiu jednotlivých stavebných pozemkov\n(príp. ich častí) do tohto inundačného územia. Z tohto určenia vyplynuli vlastníkom jednotlivých\nstavebných pozemkov spadajúcich do inundačného územia povinnosti a obmedzenia v zmysle zákona\nč. 7/2010 Z.z., ako napr. zákaz umiestňovať bytové budovy stavby, objekty alebo zariadenia, ktoré\nmôžu zhoršiť odtok povrchových vôd, chod ľadov alebo kvalitu vody, zriaďovať oplotenie, živý plot\nalebo inú obdobnú prekážku zhoršujúcu podmienky na odtok povrchových vôd a iné. Vzhľadom na\nto, že ide o stavebné pozemky v intraviláne mesta a že na väčšine týchto pozemkov sa nachádzajú\nrodinné domy a rekreačné chaty, sú uvedené zákazy a obmedzenia zásadné a nemožno tvrdiť, že všetci\ndotknutí vlastníci boli povinní ich strpieť aj pred prijatím napádanej vyhlášky. Podľa žalobcov v dôsledku\nchybného a nezákonného určenia hraníc inundačného územia sa do neho dostali aj pozemky, ktoré\nnikdy zaplavené neboli a naopak, pozemky, ktoré zaplavené boli, sa do vytýčených hraníc inundačného\núzemia nedostali. Podľa žalobcov sťažovateľ vedel, že napadnutá vyhláška obsahuje chyby, no napriek\ntomu nepodnikol nápravu, čím poškodil práva majiteľov dotknutých stavebných pozemkov chybne\n\nzahrnutých napadnutou vyhláškou do inundačného územia. Z uvedených dôvodov žalobcovia navrhli,\naby Najvyšší súd Slovenskej republiky kasačnú sťažnosť ako nedôvodnú zamietol.\n23. Ku kasačnej sťažnosti žalovaného sa prostredníctvom právneho zástupcu vyjadril pribratý účastník\n12/ - spoločnosť Metrostav Slovakia, a.s. podaním zo dňa 03.05.2019, z ktorého vyplýva, že s\nkonštatovaním sťažovateľa o nepreskúmateľnosti napadnutej vyhlášky súdom nesúhlasí. Dôvodil,\nže zaradením určitého konkrétneho územia do inundačného územia dochádza zo strany správneho\norgánu k aplikácii hmotnoprávnej normy na konkrétny individuálny prípad, čo je typickým znakom\nindividuálnych, resp. zmiešaných právnych aktov. Zaradením dotknutých pozemkov do inundačného\núzemia vznikajú vlastníkom pozemkov mimoriadne významné obmedzenia ich vlastníckeho práva\na dochádza k nútenému obmedzeniu vlastníckeho práva konkrétnych vlastníkov, pričom takého\nrozhodnutie nemôže byť v zmysle čl. 46 ods. 2 Ústavy SR vylúčené z preskúmania súdom v rámci\nsprávneho súdnictva. Postup žalovaného považuje za rozporný so zásadami dobrej správy, podľa\nneho obmedzenie vlastníckeho páva vlastníkov pozemkov v dotknutom území nebolo nevyhnutné na\ndosiahnutie verejného záujmu, ktorým je ochrana pred povodňami. Podľa neho žalovaný záver krajského\nsúdu o možnosti dosiahnuť verejný záujem aj inými miernejšími prostriedkami vo svojej sťažnosti nijakým\nspôsobom nespochybnil.\nIV.\nKonanie na kasačnom súde\n24. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd kasačný (§ 438 ods. 2 SSP) po tom, čo zistil, že\nkasačná sťažnosť bola podaná riadne a včas (§ 443 SSP a § 444 SSP), oprávnenou osobou na\njej podanie (ustanovenie § 442 SSP), smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému je prípustná (§ 439\nSSP), má predpísané náležitosti (§ 445 ods. 1 SSP a § 57 SSP), preskúmal napadnutý rozsudok z\ndôvodov a v rozsahu uvedenom v podanej kasačnej sťažnosti (§ 440 SSP, § 441 SSP a § 453 SSP),\nkasačnú sťažnosť prejednal bez nariadenia pojednávania (§ 455 SSP), keď deň vyhlásenia rozhodnutia\nbol zverejnený minimálne 5 dní vopred na úradnej tabuli a na internetovej stránke Najvyššieho súdu\nSlovenskej republiky www.nsud.sk (§ 137 ods. 2 a 3 SSP).\n25. V konaní bolo nesporným, že predmetom súdneho prieskumu bola vyhláška žalovaného o určení\nrozsahu inundačného územia. Nesporným bola aj kompetencia žalovaného určiť vyhláškou rozsah\ninundačného územia (§ 61 písm. i/ bod 2 vodného zákona v znení účinnom k 14.01.2015, aj v čase\npodania žiadosti zúčastnenej osoby 5/, ako aj v čase vydania a nadobudnutia účinnosti napadnutej\nvyhlášky).\n26. Kasačný súd prioritne skúmal, či správny súd správne právne vec posúdil, keď v napadnutom\nsúdnom rozhodnutí konštatoval, že „vyhláška je spôsobilým predmetom súdneho prieskumu“.\n27. Právnym posúdením veci je analytická činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje\nčiastkové právne závery a spätnou aplikáciou vybranej právnej normy preveruje úplnosť a riadnosť\nfakticky zisteného skutkového stavu. Toto je základným poslaním správneho súdu pri prieskume\nzákonnosti rozhodnutí orgánov verejnej správy, pričom nielen situácia „res iudicata“ tvorí rozhodovaciu\nprekážku, ale aj ustálená rozhodovacia prax kasačného súdu ako relevantný precedens v súlade s\nčl. 1 ods. 1 veta prvá Ústavy Slovenskej republiky vytvára zákonodarcom akceptovanú rozhodovaciu\nprekážku.\n28. Doterajšia ustálená judikatúra Najvyššieho súdu Slovenskej republiky chápe nesprávnym právnym\nposúdením na prvom mieste ako nesprávnu aplikáciu právnej normy (hypotéza ako právny skutkový\nstav a dispozícia) na riadne zistený faktický skutkový stav vyplývajúci z merita veci, na druhom mieste\nako nesprávny výber ustanovenia a v neposlednom rade ako nesprávny výber právneho predpisu.\nNesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O\nnesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis, alebo ak\nsíce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval, alebo ak zo správnych skutkových\nzáverov vyvodil nesprávne právne závery.\n29. Ustanovenie § 7 SSP negatívne vymedzuje právomoc správnych súdov, teda ustanovuje, čo správne\nsúdy nepreskúmavajú. Tento výpočet však logicky nie je a ani nemôže byť úplný, ale nadväzuje na\n\npozitívne vymedzenie právomoci, obsiahnutej v § 6 SSP. Právomoc správnych súdov je vo všeobecnosti\nvymedzená v § 6 ods. 1 SSP prostredníctvom predmetu prieskumu a skúmanej otázky.\n30. Predmetom prieskumu sú rozhodnutia, opatrenia, iné zásahy, nečinnosť orgánov verejnej správy\na ďalšie veci ustanovené zákonom, týkajúce sa činnosti orgánov verejnej správy. Spoločným\nmenovateľom všetkých týchto predmetov prieskumu je, že ide o výsledky konania, resp. nekonania\norgánov verejnej správy pri výkone verejnej správy. Od tohto elementárneho vyjadrenia predmetu\nprieskumu možno potom odvodiť prvé základné vymedzenie toho, čo správne súdy nepreskúmavajú, a to\nprávne a iné akty, či úkony subjektov, ktoré nie sú orgánmi verejnej správy, resp. tie právne akty orgánov\nverejnej správy, ktoré nie sú výsledkom výkonu verejnej správy a ktorých teda absentuje vrchnostenský\nvzťah medzi orgánov verejnej správy a adresátom daného aktu. Práve z uvedenej axiómy možno odvodiť\nnedostatok právomoci správnych súdov preskúmavať, napr. rozhodovanie orgánov činných v trestnom\nkonaní, konanie prokuratúry pri výkone trestného dozoru, verejného ochrancu práv, Ústavného súdu\nSR, Národnej rady SR, atď. (komentár Správny súdny poriadok, JUDr. Jana Baricová, JUDr. Marián\nFečík, prof. JUDr. Marek Števček, PhD. a JUDr. Anita Filová a kol., 2018, ďalej aj JUDr. Jana Baricová\na kol., 2018).\n31. Primárnym účelom správneho súdnictva je poskytovanie ochrany subjektívnym právam fyzických a\nprávnických osôb v oblasti verejnej správy (§ 2, § 5 ods. 2). Priamy dotyk na týchto právach je u fyzických\na právnických osôb procesnou podmienkou spojenou s existenciou ich aktívnej žalobnej legitimácie. O\npriamom dotyku na subjektívnych právach však možno hovoriť v zásade len pri individuálnych správnych\naktoch, teda takých, ktoré majú konkrétneho adresáta. Z tohto dôvodu preto správne súdnictvo vo\nvšeobecnosti neposkytuje ochranu vo vzťahu k všeobecne záväzným právnym predpisom orgánov\nverejnej správy. Adresátom týchto predpisov je totiž v zásade neurčitý počet osôb. Jedinou výnimkou\nv tomto smere však v nadväznosti na bývalé znenie § 250zfa OSP naďalej zostáva preskúmanie\nzákonnosti všeobecne záväzných nariadení územnej samosprávy podľa § 357 až § 367 SSP. Preto\npokiaľ zákon v § 3 ods. 1 písm. a/ SSP spája administratívne konanie aj s vydávaním normatívnych\nsprávnych aktov, je nutné pod týmto rozumieť práve všeobecné záväzné nariadenia obcí, miest,\nmestských časti a samosprávnych krajov. Vzhľadom na to, že pri všeobecne záväzných právnych\npredpisoch nemožno vo vzťahu k ich adresátovi hovoriť o priamom dotyku na subjektívnych právach,\naktívnu žalobnú legitimáciu pri preskúmaní zákonnosti všeobecne záväzných nariadení zákon zveruje\nvo všeobecnosti prokurátorovi a po novom pri ochrane verejného záujmu v oblasti životného prostredia aj\nzainteresovanej verejnosti (§ 359). Na preskúmanie súladu všeobecne záväzného nariadenia s Ústavou\nSR však je naďalej výlučne oprávnený len Ústavný súd SR, v zmysle čl. 125 ods. 1 písm. c/ a d/ ústavy.\nTakýto model pritom prešiel aj kontrolou ústavnosti (nález Ústavného súdu SR sp.zn. PL.ÚS 2/2003 zo\ndňa 12.11.2014).\n32. Prokurátor je oprávnený preskúmavať zákonnosť aj iných všeobecne záväzných predpisov\nvydávaných orgánmi verejnej správy, než len pri všeobecne záväzných nariadeniach orgánov územnej\nsamosprávy. V zmysle § 21 ods. 3 písm. f/ bodov 1 a 2 zákona o prokuratúre pritom ide o vyhlášky,\nvýnosy alebo opatrenia ústredných orgánov štátnej správy, iného štátneho orgánu alebo inej právnickej\nosoby, ktorú osobitný predpis splnomocnil na vydanie všeobecne záväzného právneho predpisu, ďalej\nvšeobecne záväzné právne predpisy miestneho orgánu štátnej správy. Proti uvedeným všeobecne\nzáväzným právnym predpisom síce prokurátor je oprávnený podať protest (§ 22 ods. 1 písm. a/ a § 27\nzákona o prokuratúre), no v prípade jeho nevyhovenia nemôže preniesť vzniknutý spor o zákonnosť\nžalobou na správny súd. Generálny prokurátor SR je však oprávnený aj bez predchádzajúceho podania\nprotestu (§ 27 ods. 4 zákona o prokuratúre) obrátiť sa priamo návrhom na vyslovenie nesúladu právneho\npredpisu nižšej právnej sily s právnym predpisom vyššej právnej sily na Ústavný súd SR, podľa čl. 125\nods. 1 písm. d/ Ústavy SR a zákona č. 314/2018 Z.z. o Ústavnom súde SR - žalovaný je miestnym\norgánom štátnej správy (§ 2 zákona č. 180/2013 Z.z.).\n33. Z čl. 46 ods. 2 Ústavy SR vyplýva nárok na preskúmanie iných než individuálnych správnych aktov,\nkeď citované ustanovenie vyslovene zaručuje len právo na prieskum zákonnosti rozhodnutí. Tým sa\nzreteľne odlišuje od čl. 142 ods. 1 ústavy, z ktorého vyplýva, že orgány verejnej moci, medzi ktoré\npatria orgány verejnej správy, verejnomocensky nekonajú len vo forme rozhodnutí (ako individuálnych\nsprávnych aktov), ale aj vo forme opatrení a iných zásahov, ktoré v čl. 142 ods. 1 ústavy zmieňuje\nosobitne (tak i dôvodová správa, Národná rada SR, druhé volebné obdobie, tlač 643, str. 130). Judikatúra\nčeského ústavného súdu, ktorá preskúmateľnosť opatrení všeobecnej povahy vyvodila z čl. 36 ods. 2\n\nListiny, ktorého znenie je totožné s čl. 46 ods. 2 ústavy, však reagovala práve na situáciu, kedy opatrenia\nvšeobecnej povahy boli legislatívne normované na úrovni jednoduchého (podústavného) práva bez toho,\naby zákonodarca výslovne vytvoril aj zodpovedajúci režim jeho kontroly (porovnať napr. nález sp.zn.\nIV.ÚS 2239/07). Nie je zrejmé, prečo by rovnaká nevyhnutnosť mala platiť aj v právnom poriadku SR, v\nktorom akt typu opatrenia všeobecnej povahy pozitívnoprávne upravený nie je.\n34. Právomoc súdov preskúmavať zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy je originárne ústavná,\nzaložená priamo ustanovením čl. 142 ods. 1 časť vety za bodkočiarkou ústavy bez toho, aby na to\nbol potrebný zákon. Právomoc preskúmavať zákonnosť opatrení alebo iných zásahov akýchkoľvek\norgánov verejnej moci nie je originárne ústavná, ale vyžaduje si výslovné zákonné ustanovenie, ktoré\ntakúto právomoc súdom zverí. Ustanovenie čl. 46 ods. 2 ústavy vyslovene zaručuje len právo na\nprieskum zákonnosti „rozhodnutí“, čím sa zreteľne odlišuje od čl. 142 ods. 1 ústavy. Preto nie je\nzrejmé, prečo by malo byť na základe tohto ustanovenia nevyhnutné pripustiť preskúmanie aj aktu typu\n„opatrenie všeobecnej povahy“, ktorý v právnom poriadku Slovenskej republiky nie je pozitívne upravený\n(uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn. PL.ÚS 37/2015 zo 17. júna 2015).\n35. Ústava SR vo svojom siedmom oddiele zaručuje každému právo na súdnu a inú právnu ochranu na\nnestrannom a nezávislom súde alebo na inom orgáne SR (čl. 46 ods. 1 Ústavy SR).\n36. V čl. 46 ods. 2 Ústavy SR vymedzuje právo na ochranu pre každého, kto tvrdí, že bol ukrátený\nna svojich právach rozhodnutím orgánu verejnej správy. Takejto ochrany sa môže domáhať každý\nprostredníctvom súdu, za zákonom vymedzených podmienok.\n37. Určujúcim pre rozsah právomocí správneho súdnictva je obsah čl. 46 ods. 2 ústavy: „Kto tvrdí,\nže bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím orgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby\npreskúmal zákonnosť takéhoto rozhodnutia, ak zákon neustanovuje inak. Z právomoci súdu však nesmie\nbyť vylúčené preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.“\n38. Tento článok súčasne vymedzuje aj vzťah správneho súdnictva k ústavnému súdnictvu a k právomoci\nÚstavného súdu SR, ktorého kompetencie fungujú na princípe subsidiarity (čl. 127 Ústavy SR).\n39. Podľa čl. 46 ods. 4 ústavy podmienky a podrobnosti súdnej a inej právnej ochrany ustanoví zákon.\nTýmto zákonom, z hľadiska súdneho prieskumu, je Správny súdny poriadok (v predchádzajúcej právnej\núprave to bol zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov, ktorý v\npiatej časti upravoval správne súdnictvo).\n40. Všeobecná právomoc správneho súdnictva vyplýva z čl. 142 ods. 1 ústavy, podľa ktorého: „Súdy\npreskúmavajú aj zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy a zákonnosť rozhodnutí, opatrení alebo\niných zásahov orgánov verejnej moci, ak tak ustanoví zákon.“\n41. Správne súdnictvo predstavuje prostriedok ochrany subjektívnych práv a zákonom chránených\nzáujmov fyzických a právnických osôb a zároveň umožňuje uplatniť idey právneho štátu. Správne\nsúdnictvo je právnym inštitútom umožňujúcim každej osobe, ktorá sa cíti poškodená vo svojich právach\nrozhodnutím alebo postupom správneho orgánu, aby sa dovolala súdu alebo nezávislého orgánu, ktorý\nrozhodne o zákonnosti takéhoto rozhodnutia alebo postupu, a to v konaní, v ktorom správny orgán\nuž nemá autoritatívne postavenie, ale má postavenie účastníka konania s rovnakými právami ako ten,\no koho práva v konaní ide. Inými slovami povedané, v tomto konaní sa uplatňuje zásada rovnosti\núčastníkov konania, čo znamená, že všetci účastníci majú rovnaké postavené. Taktiež sa treba stotožniť\ns názorom, že správne súdnictvo má garantovať riadne aplikovanie verejného práva.\n42. Podľa § 2 ods. 1 SSP v správnom súdnictve poskytuje správny súd ochranu právam alebo právom\nchráneným záujmom fyzickej osoby a právnickej osoby v oblasti verejnej správy a rozhoduje v ďalších\nveciach ustanovených týmto zákonom.\n43. Podľa § 2 ods. 2 SSP každý, kto tvrdí, že jeho práva alebo právom chránené záujmy boli\nporušené alebo priamo dotknuté rozhodnutím orgánu verejnej správy, opatrením orgánu verejnej správy,\nnečinnosťou orgánu verejnej správy alebo iným zásahom orgánu verejnej správy, sa môže za podmienok\nustanovených týmto zákonom domáhať ochrany na správnom súde.\n\n44. Podľa § 3 ods. 1 SSP na účely tohto zákona sa rozumie\na) administratívnym konaním postup orgánu verejnej správy v rámci výkonu jeho pôsobnosti v oblasti\nverejnej správy pri vydávaní individuálnych správnych aktov a normatívnych správnych aktov,\nb) rozhodnutím orgánu verejnej správy správny akt vydaný orgánom verejnej správy v administratívnom\nkonaní, ktorý je formálne označený ako rozhodnutie alebo je za rozhodnutie považovaný podľa\nosobitného predpisu a zakladá, mení, zrušuje alebo deklaruje práva, právom chránené záujmy alebo\npovinnosti fyzickej osoby a právnickej osoby, alebo sa jej priamo dotýka,\nc) opatrením orgánu verejnej správy správny akt vydaný orgánom verejnej správy v administratívnom\nkonaní, ktorým sú alebo môžu byť práva, právom chránené záujmy alebo povinnosti fyzickej osoby a\nprávnickej osoby priamo dotknuté,\nd) nečinnosťou orgánu verejnej správy stav, keď orgán verejnej správy protiprávne nepokračuje\nv začatom administratívnom konaní, alebo stav, keď orgán verejnej správy protiprávne z úradnej\npovinnosti nezačal administratívne konanie,\ne) e)iným zásahom orgánu verejnej správy faktický postup vykonaný pri plnení úloh v oblasti verejnej\nsprávy, ktorým sú alebo môžu byť práva, právom chránené záujmy alebo povinnosti fyzickej osoby a\nprávnickej osoby priamo dotknuté; iným zásahom je aj postup orgánu verejnej správy pri výkone kontroly\nalebo inšpekcie podľa osobitného predpisu, ak ním sú alebo môžu byť práva, právom chránené záujmy\nalebo povinnosti fyzickej osoby a právnickej osoby priamo dotknuté.\n45. Podľa § 3 ods. 2 SSP, ak sa v tomto zákone uvádzajú slová „rozhodnutie orgánu verejnej správy alebo\nopatrenie orgánu verenej správy“, rozumie sa tým primerane aj uznesenie obecného zastupiteľstva,\nmestského zastupiteľstva, miestneho zastupiteľstva alebo zastupiteľstva samosprávneho kraja (ďalej\nlen „uznesenie zastupiteľstva“).\n46. Podľa názoru kasačného súdu normatívny správny akt, ktorý nie je rozhodnutím a contrario,\nnepodlieha súdnemu prieskumu podľa čl. 46 ods. 2 prvej vety Ústavy SR, a to ani v prípade, ak sa týka\nzákladných práv a slobôd. Preskúmavaná vyhláška sa vzťahuje na neurčitý počet adresátov rovnakého\ndruhu, informácie obsiahnuté vo vyhláške, sú záväzné pre každý subjekt, na ktorý sa vzťahujú práva,\npovinnosti a obmedzenia súvisiace s vlastnením, nájmom alebo iným postavením subjektov (fyzických\na právnických osôb), nehnuteľností nachádzajúcich sa v rozsahu inundačného územia a nehnuteľnosti,\nna ktoré sa práva, povinnosti a obmedzenia, určené rozsahom inundačného územia, vzťahujú.\n47. Vyhláška žalovaného je normatívnym aktom vydaným žalovaným ako kompetentným orgánom\nverejnej správy vo veciach štátnej vodnej správy na vydávanie vyhlášok, ktorou sa určuje inundačného\núzemie pri vodohospodársky významných vodných tokoch (§ 46 ods. 1 zákona č. 364/2004 Z.z. o\nvodách), určil v § 61 ods. 1 bod 2 zákona č. 364/2004 Z.z. o vodách.\n48. Pokiaľ žalovaný vyhlášku vydal a konal v rozsahu kompetencie určenej zákonom, charakter vyhlášky\nako normatívneho aktu, vzhľadom na jej obsah, podľa kasačného súdu, nie je možné považovať\nza tzv. zmiešaný alebo hybridný správny akt, ktorý by za splnenia zákonných podmienok mohol byť\npreskúmateľný súdom v súdnom prieskume.\n49. Podľa názoru kasačného súdu posudzovaná vyhláška - akt nie je individuálne adresovaný žalobcom,\nani konkrétnym adresátom, keď upravuje práva a povinnosti vo vzťahu k subjektom, ktoré sú označené\nvo všeobecnosti, bez ohľadu na určitého, individuálne určeného adresáta. Kasačný súd zdôrazňuje, že\nzákony, iné podzákonné normy upravujú práva a povinnosti subjektov, ktoré nie sú vymedzené adresne,\nale všeobecne, úprava sa vzťahuje na určitý okruh subjektov, reguluje určitú oblasť a pod., tak ako\nposudzovaná vyhláška, ktorá vymedzuje určením rozsahu inundačného územia, aj okruh subjektov, na\nktoré sa táto úprava bude aplikovať. Preto nie je možné odvodiť charakter individuálnosti - posudzovanej\nvyhlášky (pri akceptácii vyhlášky ako zmiešaného správneho aktu), od určenia okruhu dotknutých\nsubjektov, ktorými sú vlastníci, nájomcovia alebo iné osoby určené zákonom ako vlastníci, nájomcovia\npozemkov, osôb oprávnených z iných vecných alebo obligatórnych práv, resp. iné osoby, ktoré budú\npriamo dotknutí zákazmi, povinnosťami a obmedzeniami, na určenom rozsahu inundačného územia,\nbez individuálne určeného adresáta.\n50. Spôsobilosť aktu zasiahnuť do práv a právom chránených záujmov alebo do povinností fyzickej alebo\nprávnickej osoby je rozhodujúcim meradlom v otázke posúdenia súdneho prieskumu, týmto meradlom\n\nnie je označenie ani povaha správneho aktu. Tento záver však je potrebné vykladať v súvislosti s\nrozsahom preskúmavanej činnosti v správnom súdnictve, ktorý vymedzuje Správny súdny poriadok a\ndo ktorého nie je možné subsumovať normatívne akty orgánov štátnej správy.\n51. Keďže právny inštitút „opatrenia všeobecnej povahy“ nie je v právnom poriadku SR pozitívne\nupravený (vrátane úpravy SSP), nie je možné vyhláškou o určení záplavového územia hodnotiť\nz materiálneho poňatia (určitosť predmetu konania, neurčitosť adresátov, záväznosť), i keď je\nnepochybné, že vymedzenie záplavového územia má veľký dopad na využitie nehnuteľnosti v príslušnej\noblasti, jeho vymedzenie, vrátane vymedzenia jeho aktívnych zón, pôsobí nielen voči vlastníkom,\nužívateľom nehnuteľností, ale aj osobám oprávnených z iných vecných a obligačných práv.\n52. Neexistuje právny inštitút, ktorý by umožňoval správnemu súdu prieskum opatrení všeobecnej\npovahy, tak ako je to v českom právnom poriadku, keď v súdnom prieskume v ČR, cez tento\nprávny inštitút je možné preskúmať aj normatívne právne akty, za splnenia zákonných podmienok,\npri materiálnom ponímaní opatrenia všeobecnej povahy. Za opatrenie všeobecnej povahy (v ČR) sa\npovažuje vymedzenie záplavového územia a jeho aktívne zóny.\n53. Kasačný súd poukazuje aj na rozhodnutie Ústavného súdu SR PL.ÚS 37/2015, v ktorom ústavný súd\nkonštatoval: „Právomoc súdom preskúmavať zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy je primárne\nústavná, založená priamo ustanovením čl. 142 ods. 1 časť vety za bodkočiarkou ústavy, aby na to bol\npotrebný zákon. Právomoc preskúmavať zákonnosť opatrení alebo iných zásahov akýchkoľvek orgánov\nverejnej moci, nie je originálne ústavná, ale vyžaduje si výslovné zákonné ustanovenie, ktoré takúto\nprávomoc súdom zverí.\nUstanovenie čl. 46 ods. 2 ústavy výslovne zaručuje len právo na prieskum zákonnosti „rozhodnutí“,\nčím sa zreteľne odlišuje od čl. 142 ods. 1 ústavy. Preto nie je zrejmé, prečo by malo byť na základe\ntohto ustanovenia nevyhnutné pripustiť preskúmanie aj aktu typu „opatrenia všeobecnej povahy“, ktorý\nv právnom poriadku SR nie je pozitívne upravený.“\n54. Kasačný súd rozumie žalobcom, že sa domáhajú prieskumu aktu orgánu štátnej správy (vyhlášky),\nnajmä z jej environmentálnych hľadísk.\n55. Taktiež chápe nutnosť, v súčasne dobe, v čo najširšom meradle „podrobovať“ zásahy štátu, v\nenvironmentálnej oblasti, súdnemu prieskumu.\n56. K takémuto postupu správneho súdu však môže správny súd pristúpiť výlučne v prípade, že\nzákonodarnou mocou je správnemu súdnictvu takáto právomoc daná (v Správnom súdnom poriadku,\naj „SSP“).\n57. Napriek dôležitému environmentálnemu aspektu prejednávanej veci, kasačný súd musí konštatovať,\nže za súčasnej právnej úpravy (SSP) nie je daná právomoc - kompetencia správnych súdov na\npreskúmanie normatívnych aktov tohto druhu - vyhláška žalovaného, na rozdiel od právnej úpravy v\nČeskej republike.\n58. Ak by správne súdy akceptovali žalobcami navrhnutý a Krajským súdom v Bratislave, v napadnutom\nrozsudku, akceptovaný procesný a hmotnoprávny postup (v danej veci), akceptovanie tejto situácie by\nspôsobilo nulitnosť rozsudku Krajského súdu v Bratislave č.k. 6S/221/2014-204 zo dňa 31.01.2019,\nktorý bol správnym súdom vo veci vydaný, ktorý by v konečnom dôsledku nebol vykonateľný, a\ntým zmätočnosť tohto súdneho rozhodnutia, z dôvodu, že súdne rozhodnutie vydal súd, ktorý nebol\nkompetentný - nemal právomoc takéto súdne rozhodnutie vydať, keď nemal zákonom danú kompetenciu\nna súdny prieskum vyhlášky žalovaného.\n59. Kasačný súd sa „nebráni“ súdnemu prieskumu vyhlášky žalovaného, resp. obdobných normatívnych\naktov: musí však existovať platná právna úprava (SSP), ktorá určí legislatívny rámec a rozsah súdneho\nprieskumu týchto aktov.\n60. Na základe vyššie uvedených zákonných ustanovení a právnych argumentov dospel kasačný\nsúd k záveru, že napadnutá vyhláška je normatívnym aktom, ktorá nie je preskúmateľná súdom.\n\nNa tomto závere nemôže zmeniť ani postup správnych orgánov podľa zákona č. 71/1967 Zb., ktorý\npredchádzal vydaniu a nadobudnutiu účinnosti vyhlášky. Kasačný súd dodáva, že postup, ktorý zvolil v\npreskúmavanej veci správny orgán - oznámenie o začatí vodoprávneho konania verejnou vyhláškou zo\ndňa 28.02.2014 a ďalší jeho postup bol súladný s § 73 ods. 4 zákona č. 764/2004 Z.z. o vodách.\n61. Keďže krajský súd rozhodol na základe iného právneho názoru, boli splnené podmienky vyhovenia\nkasačnej sťažnosti z dôvodov § 440 ods. 1 písm. g/ SSP a postupom podľa § 462 ods. 1 SSP kasačný\nsúd rozsudok správneho súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Vysloveným právnym názorom\nje správny súd viazaný (§ 469 SSP).\n62. V novom rozhodnutí rozhodne správny súd aj o náhrade trov kasačného konania (§ 467 ods. 3 SSP).\nPoučenie:\nProti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.", "vazby": {}, "cituje": [], "citovane_v": []}