{"guid": "8a4d88d2-3cbc-43c9-81c9-7b64d1499844:cf121e42-4d8f-4a7b-8513-c3bd65f36685", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2020:1014201507.1", "spisova_znacka": "1Sžfk/61/2018", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Sžfk/61/2018 z 28. 4. 2020", "citacia": "rozsudok Najvyššieho súdu SR z 28. apríla 2020, sp. zn. 1Sžfk/61/2018, ECLI:SK:NSSR:2020:1014201507.1", "identifikacne_cislo": "1014201507", "sud": {"guid": "sud_100", "nazov": "Najvyšší súd", "typ": "najvyssi", "slug": "najvyssi-sud"}, "sudca": "Mgr. Dagmar Snopeková", "sudca_id": 12, "sudca_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/sudca/mgr-dagmar-snopekova-12", "datum_vydania": "2020-04-28", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Iná povaha rozhodnutia"], "oblast": ["Správne právo"], "podoblast": ["Ostatné"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2004/222/#paragraf-49.odsek-2.pismeno-a", "nazov": "§ 49 ods. 2 písm. a) zákona č. 222/2004 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2004/222/#paragraf-49.odsek-2.pismeno-a", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/222-2004/paragraf-49"}, {"iri": "/SK/ZZ/2004/222/#paragraf-19.odsek-1", "nazov": "§ 19 ods. 1 zákona č. 222/2004 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2004/222/#paragraf-19.odsek-1", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/222-2004/paragraf-19"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/162/#paragraf-461", "nazov": "§ 461 SSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/162/#paragraf-461", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/162-2015/paragraf-461"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/162", "nazov": "SSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/162", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/162-2015"}, {"iri": "/SK/ZZ/2009/563/#paragraf-24", "nazov": "§ 24 zákona č. 563/2009 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2009/563/#paragraf-24", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/563-2009/paragraf-24"}, {"iri": "/SK/ZZ/2009/563", "nazov": "zákon č. 563/2009 Z. z. (daňový poriadok)", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2009/563", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/563-2009"}, {"iri": "/SK/ZZ/2004/222", "nazov": "zákon č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2004/222", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/222-2004"}, {"iri": "/SK/ZZ/2004/222/#paragraf-49.odsek-1", "nazov": "§ 49 ods. 1 zákona č. 222/2004 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2004/222/#paragraf-49.odsek-1", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/222-2004/paragraf-49"}, {"iri": "/SK/ZZ/2009/563/#paragraf-3", "nazov": "§ 3 zákona č. 563/2009 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2009/563/#paragraf-3", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/563-2009/paragraf-3"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/2004/222#paragraf-49", "/SK/ZZ/2004/222#paragraf-19", "/SK/ZZ/2015/162#paragraf-461", "/SK/ZZ/2009/563#paragraf-24", "/SK/ZZ/2009/563#paragraf-3"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/cf121e42-4d8f-4a7b-8513-c3bd65f36685", "zdroj": "infosud", "url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2020:1014201507.1", "api_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2020:1014201507.1", "text_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2020:1014201507.1/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nNajvyšší súd\n1Sžfk/61/2018\n1014201507\n28. 04. 2020\nJUDr., Ing. Miroslav Gavalec\nECLI:SK:NSSR:2020:1014201507.1\n\nROZSUDOK V MENE\nSLOVENSKEJ REPUBLIKY\nNajvyšší súd Slovenskej republiky ako súd kasačný v senáte zloženom z predsedu senátu Ing. JUDr.\nMiroslava Gavalca, PhD. a členov senátu JUDr. Igora Belka a JUDr. Mariána Trenčana, v právnej veci\nžalobcu: ERS Holding, spol. s r.o., so sídlom Šamorínska 10, 821 06 Bratislava, IČO: 35 702 982, zast.\nJUDr. Tomášom Balážikom, advokátom, so sídlom Šamorínska 10, 821 06 Bratislava, proti žalovanému\n(v konaní sťažovateľ): Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, so sídlom Lazovná č. 63, 974 01\nBanská Bystrica, IČO: 42 499 500, v konaní o všeobecnej správnej žalobe, o kasačnej sťažnosti proti\nrozsudku Krajského súdu v Bratislave zo dňa 28. júna 2018 č. k. 6S/191/2014-614 takto\nrozhodol:\nNajvyšší súd Slovenskej republiky kasačnú sťažnosť z a m i e t a.\nŽalobcovi p r i z n á v a voči žalovanému nárok na úplnú náhradu trov kasačného konania.\nodôvodnenie:\nI.\nPriebeh a výsledky administratívneho konania\n1. Rozhodnutím č. 1100302/1/263000/2014/1042 z 05.06.2014 (ďalej len „napadnuté rozhodnutie\")\nžalovaný podľa § 74 ods. 4 zákona č. 563/2009 Z. z. o správe daní (daňový poriadok) a o zmene\na doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „Daňový poriadok\") potvrdil\nrozhodnutie Daňového úradu Bratislava (ďalej len „správca dane\") č. 9104408/5/203945/2014/BieM z\n17.01.2014 (ďalej len „prvostupňové rozhodnutie\"), ktorým bol podľa § 68 ods. 5 Daňového poriadku\nžalobcovi ako daňovému subjektu vyrubený rozdiel dane v sume 180.400 € na dani z pridanej hodnoty\n(ďalej len „daň\", resp. „DPH\") za zdaňovacie obdobie december 2011.\n2. Určený rozdiel dane vyplynul z výsledku daňovej kontroly zameranej na dodržiavanie zákona č.\n222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov (ďalej len „zák. č. 222/2004 Z.\nz.\") za zdaňovacie obdobia január - september, november - december 2011, zachyteného v protokole\nz daňovej kontroly č. 9104408/5/5267844/2013/BieM z 26.11.2013 (ďalej len „protokol\"). Správca dane\nneuznal žalobcovi právo na odpočítanie dane podľa § 51 zák. č. 222/2004 Z.z. z nasledovných faktúr:\n- faktúra č. 11VF0120 od spoločnosti REK MEDIA, s.r.o. (do 29.04.2013 ERS MEDIA, spol. s r.o.) za\nreklamno-mediálnu kampaň za obdobie 12/2011 v sume 3.000 eur,\n- faktúra č. 11VF007 od spoločnosti ERS T.I.M., spol. s r.o. za poradenskú činnosť v oblasti prieskumu\ntrhu pre získanie pracovného personálu v sume 45.000 eur,\n- faktúra č. 11VF0007 od spoločnosti ERS Reality, spol. s r.o. za projektovú dokumentáciu Senec vyúčtovanie v sume 70.000 eur,\n- faktúra č. 11VF0136 od spoločnosti REK MEDIA, s.r.o. (do 29.04.2013 ERS MEDIA, spol. s r.o.) za\nmediálnu zľavu za kampaň za obdobie 2011 v sume -7.600 eur,\n\n- faktúra č. 11VF001 od spoločnosti GOLD EDEN, spol. s r.o. za sprostredkovanie obchodného partnera\n- Pro Residence v sume 70.000 eur.\nII.\nKonanie na krajskom súde\n3. Správnou žalobou podanou na Krajský súd v Bratislave (ďalej len „krajský súd\") sa žalobca domáhal\nzrušenia napadnutého rozhodnutia spolu s prvostupňovým rozhodnutím a vrátenia veci žalovanému na\nďalšie konanie z dôvodu ich nezákonnosti.\n4. Krajský súd preskúmal napadnuté rozhodnutie v rozsahu a z dôvodov uvedených v žalobe, ako\naj konanie, ktoré mu predchádzalo a dospel k záveru, že napadnuté rozhodnutie je nutné zrušiť a\nvec vrátiť žalovanému na ďalšie konanie, nakoľko napadnuté rozhodnutie je nepreskúmateľné pre\nnezrozumiteľnosť a nedostatok dôvodov.\n5. Krajský súd úvodom poukázal na závery vyjadrené v skôr vydaných rozhodnutiach v skutkovo\ntotožných veciach medzi rovnakými účastníkmi konania, ktoré sa týkali iných zdaňovacích období roku\n2011 a na ktoré závery odkázal (1. - rozsudok Krajského súdu v Bratislave č. k. 1S/191/2014-524 z\n21.01.2016, ktorým bolo rozhodnutie žalovaného zrušené a vec mu bola vrátená na ďalšie konanie,\npotvrdený rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5Sžf/37/2016 z 30.04.2017, 2. rozsudok Krajského súdu v Bratislave č. k. 2S/192,193/2014-582 z 13.01.2016, ktorým bolo rozhodnutie\nžalovaného zrušené a vec mu bola vrátená na ďalšie konanie, potvrdený rozsudkom Najvyššieho súdu\nSlovenskej republiky sp. zn. 5Sžf/57/2016 z 28.03.2018).\n6. Krajský súd uviedol, že postup správcu dane, ktorý vykonal daňovú kontrolu na inom mieste ako\nu daňového subjektu, nepredstavuje takú vadu, ktorá by mala za následok nezákonnosť vydaného\nrozhodnutia. Navyše žalobca pri začatí daňovej kontroly určené miesto výkonu daňovej kontroly\nnenamietal a netvrdil, že by tým bolo neprimerane zasiahnuté do jeho práv. Taktiež požiadavka správcu\ndane na predloženie všetkých dokladov potrebných na vykonanie kontroly DPH bola podľa názoru\nkrajského súdu jasná, zrozumiteľná a určitá, nijako sa neprieči § 3 ods. 1 a 2 Daňového poriadku a\nnezasahuje do žalobcových práv nad nevyhnutnú mieru. Krajský súd bol toho názoru, že zahájenie\ndaňovej kontroly prebehlo v medziach zákona.\n7. Podľa krajského súdu nemožno súhlasiť so žalobcom v tom, že by mu správca dane odoprel\nprávo dôsledne sa vyjadriť ku všetkým dokumentom tvoriacich obsah spisu. Správca dane do tohto\npráva žalobcu nezasiahol ani tým, že ho informoval o spoplatnení vyhotovenia fotokópií dokladov\nnachádzajúcich sa v spise. Skutočnosť, že správca dane podmienil vyhotovenie fotokópií požadovaných\ndokladov zo spisov zaplatením správneho poplatku podľa položky 2 písm. a) sadzobníka správnych\npoplatkov (tvoriaceho súčasť zákona č. 145/1995 Z.z. o správnych poplatkoch), nemožno považovať za\nnezákonný zásah do žalobcových práv.\n8. Pokiaľ ide o sťažnosť žalobcu zo dňa 18.11.2013 na postup zamestnanca správcu dane P.. Z.\nC., bol krajský súd toho názoru, že touto sťažnosťou žalobca namietal neopodstatnenosť požiadavky\nuvedeného zamestnanca na predloženie konkrétnych dokladov a neprimeranosť lehoty, žalovaný preto\npostupoval v súlade so zákonom, keď predmetnú sťažnosť vyhodnotil ako námietku proti postupu\nzamestnanca správcu dane a nie ako námietku zaujatosti. Tým, že sa dotknutý zamestnanec naďalej\nzúčastňoval daňovej kontroly, preto nedošlo k nezákonnému zásahu do žalobcových práv.\n9. Za nedôvodnú považoval krajský súd aj námietku žalobcu, že nebola dodržaná jednoročná lehota na\nvykonanie daňovej kontroly podľa § 46 ods. 10 Daňového poriadku. Zo spisu jednoznačne vyplýva, že\ndaňová kontrola bola začatá dňom 19.12.2012, ktorý bol určený oznámením správcu dane o daňovej\nkontrole (§ 46 ods. 1 veta prvá Daňového poriadku) a bola skončená dňom 10.12.2013, kedy bol\nžalobcovi doručený protokol z daňovej kontroly (§ 46 ods. 9 písm. a/ Daňového poriadku). Lehota 15\npracovných dní určená správcom dane žalobcovi na vyjadrenie sa k zisteniam uvedených v protokole a\nna označenie dôkazov sa v zmysle zákona do lehoty na výkon daňovej kontroly nezapočítava.\n10. V rozpore s Daňovým poriadkom ani s iným všeobecne záväzným predpisom nie je ani skutočnosť,\nže na základe daňovej kontroly za zdaňovacie obdobia január - september a november - december\n\n2011, ktorá bola začatá jedným oznámením a ukončená jedným protokolom, bolo vydaných celkom 11\nrozhodnutí za každé jednotlivé mesačné zdaňovacie obdobie. Krajský súd nepovažoval s poukazom\nna novelu Daňového poriadku vykonanú zák. č. 440/2012 Z.z. a § 165 ods. 4 Daňového poriadku\nza nepodložené tvrdenie žalobcu, že ku dňu 01.01.2014 mu nevznikla povinnosť doručovať podania\nelektronicky a naďalej mohol doručovať obvyklým spôsobom podľa § 13 ods. 1 a § 27 ods. 5 Daňového\nporiadku.\n11. Krajský súd sa nestotožnil ani s tvrdením žalobcu, že napadnuté rozhodnutie je nezákonné z\ndôvodu prekročenia lehoty 60 dní podľa § 65 ods. 1 Daňového poriadku na rozhodnutie o podanom\nodvolaní. Krajský súd poukázal na to, že správca dane ešte pred uplynutím uvedenej lehoty požiadal o\njej predĺženie podľa § 65 ods. 2 Daňového poriadku a nadriadený orgán žiadosti vyhovel (lehotu predĺžil\ndo 11.07.2014), pričom žalovaný rozhodol v takto predĺženej lehote dňa 05.06.2014. V uvedenom smere\npreto nepostupoval žalovaný v rozpore so zákonom.\n12. Pokiaľ ide o námietky žalobcu ohľadom povahy a záväznosti rozhodnutí Súdneho dvora Európskej\núnie (ďalej len „Súdny dvor\"), krajský súd podotkol, že Súdny dvor je jedinou inštitúciou, ktorá je\noprávnená podávať záväzný výklad práva Európskej únie (ďalej len „EÚ\") a prispievať tak k jeho\njednotnému uplatňovaniu vo všetkých členských štátoch EÚ. Povinnosť riadiť sa výkladom Súdneho\ndvora má nielen účastník konania a súd, ktorý o výklad práva EÚ požiadal, ale všetky členské štáty, ich\ninštitúcie i obyvateľstvo. Rozhodnutia Súdneho dvora v otázkach výkladu práva EÚ, vrátane smerníc o\njednotnom systéme DPH, ktoré boli implementované do právneho poriadku Slovenskej republiky, teda\nmajú všeobecnú záväznosť.\n13. Pokiaľ ide o námietku neprípustnosti posudzovania primeranosti ceny fakturovaných služieb\nsprávcom dane, bol krajský súd toho názoru, že právo správcu dane vstupovať i do hodnotenia obsahu\nzáväzkových vzťahov žalobcu so svojimi zmluvnými partnermi, vrátane dojednaní o cenách, vyplýva z\noprávnenia skúmať splnenie podmienok pre uplatnenie nároku na odpočítanie dane. Je treba mať na\nzreteli, že pokiaľ by si žalobca neuplatnil právo na odpočítanie dane, neexistoval by dôvod, pre ktorý by\nštát v zastúpení správcom dane hodnotil, koľko a za čo žalobca svojim zmluvným partnerom zaplatí.\n14. Krajský súd nevyhodnotil ako dôvodné ani námietky žalobcu o osobnom zaujatí správcu dane i\nžalovaného voči osobe konateľa a spoločníka Z.. Q. Q., ktoré malo vyústiť do množstva daňových kontrol\nvoči subjektom, v ktorých figuruje Z.. Q. Q.. Krajský súd uviedol, že zjavným dôvodom, pre ktorý sa\norgány správy daní zaujímajú o podnikanie žalobcu a spoločností prepojených so žalobcom v osobe Z..\nQ. Q., sú podľa názoru krajského súdu vyššie opísané zistenia správcu dane, podľa ktorých žalobca\nv zdaňovacích obdobiach január 2004 až november 2013 v priznaniach vykázal nadmerný odpočet vo\nvýške 1.450.225,34 eura a vlastnú daňovú povinnosť vo výške 348.009,69 eura.\n15. V prípade všetkých spoločností, v ktorých Z.. Q. Q. figuroval alebo figuruje ako spoločník alebo\nkonateľ, je podľa údajov správcu dane rozdiel medzi vykázaným nadmerným odpočtom a vlastnou\ndaňovou povinnosťou uvedených spoločností viac ako 6 miliónov eur v neprospech štátu. Vykonanie\ndaňovej kontroly je preto pochopiteľné a žiaduce. Vzhľadom na uvedené sa javí, že dôvodom postupu\nsprávcu dane voči žalobcovi a spoločnostiam, s ktorými je personálne prepojený v osobe Z.. Q. Q., nie je\nosobné zaujatie voči menovanému, ale spôsob podnikania žalobcu, ktorý vedie k neobvyklým rozdielom\nmedzi vykázanými nadmernými odpočtami dane a vlastnou daňovou povinnosťou daňových subjektov\nv neprospech štátu.\n16. Krajský súd napriek vyššie uvedenému konštatoval, že napadnuté rozhodnutie je nepreskúmateľné\npre nezrozumiteľnosť a nedostatok dôvodov vo smere preukázania, že platiteľ dane kúpené tovary a\nslužby použije ako platiteľ na svoje podnikanie v zmysle § 49 ods. 2 zák. č. 222/2004 Z. z.\n17. Krajský súd ďalej poukázal na náležitosti rozhodnutia stanovené v § 63 Daňového poriadku,\nmedzi ktoré patrí odôvodnenie. Medzi dôvody nezrozumiteľnosti rozhodnutia správneho orgánu\npatrí aj absencia právnych záverov vyplývajúcich z rozhodujúcich skutkových okolností, ako aj ich\nnejednoznačnosť. Nepreskúmateľnosť rozhodnutia pre nedostatok dôvodov je založená na nedostatku\nskutkových dôvodov, pričom ide o vady skutkových zistení, o ktoré sú opreté rozhodovacie dôvody. Za\ntakéto vady možno považovať prípady, keď je rozhodnutie založené na skutočnostiach nezisťovaných\nv konaní, prípadne, keď nie je zrejmé, či vôbec nejaké dôkazy v konaní boli vykonané.\n\n18. Podľa krajského súdu vlastný výrok rozhodnutia nepresvedčí o správnosti rozhodnutia, ak nebude\nriadne odôvodnený. Odôvodnenie je zhrnutím všetkých zistených skutočností odôvodňujúcich výrok\nrozhodnutia. Musí preto v plnom rozsahu zodpovedať skutočným výsledkom uskutočneného konania.\nDaňový poriadok v § 63 ods. 5 ustanovuje, že v odôvodnení rozhodnutia správny orgán uvedie,\nktoré skutočnosti boli podkladom na rozhodnutie, vysporiadanie sa s návrhmi a námietkami daňového\nsubjektu, aké úvahy ovplyvnili hodnotenie dôkazov a použitie právnych predpisov, podľa ktorých sa\nrozhodovalo.\n19. V uvedenej súvislosti krajský súd konštatoval, že v prejednávanom prípade preskúmavané\nrozhodnutie obsahuje rozsiahle odôvodnenie, ktoré sa obmedzuje najmä na opis skutkového stavu, na\nzáklade ktorého správny orgán rozhodol, priebeh daňovej kontroly a opis informácií z nej získaných,\nvrátane spôsobu ich získania (napr. prostredníctvom vyjadrení na ústnych pojednávaniach), avšak\nbez náležitého odôvodnenia záverov žalovaného. Žalovaný napadnutým rozhodnutím žalobcovi vyrubil\nrozdiel dane v sume 180.400 eur za zdaňovacie obdobie december 2011, a to na základe sporných\nfaktúr. Odôvodnenie napadnutých rozhodnutí je vyhodnotením celej daňovej kontroly vykonanej u\nžalobcu za zdaňovacie obdobie január - september, november - december 2011 a sú v ňom obsiahnuté\nvšetky obchody, na základe ktorých žalobcovi v kontrolovanom období bol za jednotlivé zdaňovacie\nobdobia vyrubený rozdiel dane z pridanej hodnoty.\n20. Žalovaný, ako aj správca dane sa v napadnutom a prvostupňovom rozhodnutí zamerali najmä\nna zdôvodnenie personálneho a majetkového prepojenia žalobcu s obchodnými spoločnosťami, ktoré\nsú žalobcovými dodávateľmi alebo odberateľmi tovaru a služieb. Avšak pri zdôvodnení obchodov\ntýkajúcich sa zdaniteľného obdobia december 2011 žalovaný len stroho konštatoval zistený skutkový\nstav bez uvedenia úvah, ktoré ovplyvnili jeho hodnotenie dôkazov. Samotné poukázanie na umelý\ncharakter zdaniteľných obchodov, ktorých súčasťou bol žalobca ako daňový subjekt s cieľom získať\ndaňovú výhodu, že dodanie tovaru, služby jednotlivými dodávateľmi je súčasťou obchodu bez reálneho\nopodstatnenia, pri ktorom reálna pridaná hodnota nevznikla, je nepostačujúce pre riadne odôvodnenie\nnepreukázania, že žalobca kúpené tovary a služby použil ako platiteľ na svoje podnikanie v zmysle §\n49 ods. 2 zák. č. 222/2004 Z.z.\n21. Odôvodnenie musí poskytnúť skutkovú a právnu oporu výroku rozhodnutia. Z odôvodnenia\nrozhodnutia musí byť zrejmé, prečo správny orgán takto rozhodol, ktoré skutočnosti boli podkladom\njeho rozhodnutia, podľa ktorej právnej normy rozhodol, akými úvahami sa riadil pri hodnotení dôvodov.\nAbsencia uvedených úvah zakladá zjavnú nepreskúmateľnosť správneho rozhodnutia pre nedostatok\ndôvodov (rozsudok Krajského súdu v Bratislave č.k. 1S/191/2014-524 zo dňa 21.01.2016 v spojení s\nrozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 5Sžf/37/2016 zo dňa 20.04.2017).\n22. Z obsahu napadnutého rozhodnutia mal krajský súd za nesporné, že žalovaný nevenoval dostatočnú\npozornosť odôvodneniu svojho rozhodnutia. Je potrebné uviesť, že napriek tomu, že napadnuté\nrozhodnutie je rozsiahle, nie je možné zistiť správnu úvahu správneho orgánu, na základe ktorej\nvyhodnotil, že žalobca si v zmysle sporných faktúr neoprávnene znížil daňovú povinnosť z predaja tovaru\nalebo služby. Samotné konštatovanie, že ide o obchody medzi majetkovo a personálne prepojenými\nosobami nie je postačujúce, aby žalobcovi nebol priznaný nárok na odpočítanie dane. Krajský súd\npoukázal na rozsudok Najvyššieho správneho súdu Českej republiky sp. zn. 5A 5/2002.\nIII.\nObsah kasačnej sťažnosti / stanoviská\nA)\n23. Rozsudok krajského súdu napadol žalovaný (ďalej len „sťažovateľ\") včas kasačnou sťažnosťou\nz 03.08.2018, v ktorej uviedol ako dôvod kasačnej sťažnosti, že krajský súd rozhodol na základe\nnesprávneho právneho posúdenia veci (§ 440 ods. 1 písm. g/ zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny\nporiadok v znení neskorších predpisov /ďalej len „S.s.p.\"/).\n24. V podanej kasačnej sťažnosti namietal nesprávnosť názoru krajského súdu, že napadnuté\nrozhodnutie žalovaného vychádza z nedostatočne zisteného skutkového stavu. V napadnutom\nrozhodnutí sa sťažovateľ vysporiadal so všetkými skutkovými a právnymi otázkami majúcimi význam\n\npre posúdenie rozporných zdaniteľných obchodov, ktoré boli predmetom fakturácie dodávateľmi REK\nMEDIA s.r.o., ERS T.I.M., spol. s r.o., ERS Reality, spol. s r.o., GOLD EDEN, spol. s r.o., pri ktorých\nsa reálne dodanie deklarovaných zdaniteľných obchodov nepreukázalo. Sťažovateľ oprávnenosť\nuplatneného práva na odpočítanie dane nepreukázal žiadnymi relevantnými dôkazmi, že deklarované\nzdaniteľné obchody reálne prijal a následne použil na účely svojej podnikateľskej činnosti.\n25. Sťažovateľ poukázal na § 3 ods. 6 Daňového poriadku a zdôraznil, že pochybnosti správcu\ndane boli riadne preukázané zisteniami v rámci výkonu daňovej kontroly, ktoré krajský súd nesprávne\nposúdil. Podľa sťažovateľa zistenia správcu dane nasvedčovali tomu, že v danej veci ide o typický\numelo vytvorený obchodný reťazec, ktorý bol vytvorený za účelom získania daňovej výhody - čerpania\nnadmerných odpočtov zo štátneho rozpočtu.\n26. Mal za to, že správca dane v rámci daňovej kontroly preukázal, že v deklarovaných obchodných\ntransakciách ide o vyhotovenie faktúr za dodávky, ktoré sú bez ekonomického opodstatnenia - vyrábanie\nfaktúr s nehmotnými dodávkami, podklady preukazované platiteľom sú iba jednoduché dokumenty\nodpísané z verejne dostupných zdrojov, jednoduché grafické návrhy, ako aj dokumentácia, ktorá je\nurčená širokému okruhu záujemcov. Jednotlivé dokumenty predkladané správcovi dane pri kontrole\nnemali presné špecifikácie, výpočty, ako aj nemali formu, ktorá by potvrdzovala, že príslušná nehmotná\ndodávka je určená výhradne len pre žalobcu ako odberateľa. Zároveň zdôraznil, že aj hodnota za\ndodávky bola neúmerne vysoká, a pre svoju všeobecnosť nie je využiteľná pre ekonomickú činnosť\npríjemcu.\n27. Následne sťažovateľ poukázal na skutočnosť, že z analýz u personálne prepojených spoločností,\nktoré sa zúčastňovali na fakturácii deklarovaných zdaniteľných obchodov, vyplýva, že si uplatnili\npodanými daňovými priznaniami u správcu dane vrátenie DPH v ich prospech v sume 6.459.589,90\neura, i napriek tomu, že všetky zdaniteľné obchody sa uskutočňovali v tuzemsku. Daňové subjekty,\nktoré dodávali tovar alebo službu, mali minimálnu vlastnú daňovú povinnosť na úhradu alebo nadmerný\nodpočet. Pri predaji tovaru alebo služby si predávajúce spoločnosti opäť znížili vzniknutú povinnosť\nnákupom tovaru a služieb od majetkovo a personálne prepojených osôb, kde bol konateľom, resp.\nspoločníkom Q. Q., pričom úhrady sa skoro vo všetkých obchodných transakciách uskutočňovali\nvzájomnými zápočtami, čiže bez reálnych finančných zdrojov.\n28. Namietal, že v daných obchodných transakciách bol prevod ekonomického vlastníctva výrazne\nspochybnený, pretože jeho nadobudnutie predpokladá, že zdaniteľné obchody (tovary a služby) budú\nekonomicky využívané na uskutočňovanie zdaniteľných plnení príjemcu (žalobcu), čo sa v daných\nobchodných prípadoch vykonaným šetrením na strane správcu dane nepotvrdilo a žalobca použitie\ndeklarovaných obchodných transakcií na účely jeho podnikateľskej činnosti správcovi dane nepreukázal\nžiadnymi relevantnými dôkazmi.\n29. Poukazujúc na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 23. júna 2010 sp. zn.\n2Sžf/4/2009 v spojení s rozhodnutím Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 23. februára 2011 č.k.\nIII. ÚS 78/2011-17 sťažovateľ zdôraznil, že dôkazné bremeno je v daňovom konaní zásadne na strane\ndaňového subjektu. Dokazovanie zo strany správcu dane slúži až na následnú verifikáciu skutočností\na dokladov predkladaných daňovým subjektom.\n30. Podľa sťažovateľa správca dane nevychádzal len zo skutočnosti, že v danom prípade išlo\no fakturovanie zdaniteľných obchodov medzi majetkovo a personálne prepojenými osobami, ale v\npriebehu výkonu daňovej kontroly riadne preveroval fakturované zdaniteľné obchody, pri ktorých nebolo\nzo strany žalobcu i napriek výzve správcu dane relevantnými dôkazmi preukázané, že fakturované\nzdaniteľné obchody reálne prijal a následne použil za účelom jeho podnikateľskej činnosti.\n31. Sťažovateľ ďalej krajskému súdu vyčítal, že sa v rámci posúdenia veci vôbec nezaoberal znaleckým\nposudkom č. 5/2014, ktorý bol spolu so znaleckým posudkom č. 4/2014, doručený Krajskému súdu v\nBratislave dňa 29. októbra 2014, z ktorého vyplýva, že v danom prípade sa jedná o finančný holding,\nktorý koordinuje jednotlivé spoločnosti v rámci skupiny, pričom takmer všetky spoločnosti účtujú v rámci\nvýrobnej spotreby iba o službách a neúčtujú o spotrebe materiálu a energie, s ohľadom na ktorú\nskutočnosť vzniká podozrenie, že ide o fakturácie medzi spoločnosťami v rámci skupiny (personálne a\nmajetkovo prepojenými) a faktúry vystavené mimo skupiny majú minimálny objem.\n\n32. Sťažovateľ namietal taktiež odklon od rozhodovacej praxe Najvyššieho súdu Slovenskej republiky,\nktorý v rozsudku zo dňa 23. februára 2012 sp.zn. 5Sžf/17/2011 vyslovil: „Podmienky uvedené v §\n49 ods. 1 a 2 písm. a/ a v § 51 ods. 1 písm. a/ zákona o DPH sú hmotnoprávnej povahy a na ich\nbezpodmienečné splnenie sa viaže nárok na odpočet. Ich nesplnenie nie je možné odpustiť (keďže to\nzákon neustanovuje) ani pri vzniku zodpovednosti inej osoby za vady dokladu a ani za dobromyseľnosti\nplatiteľa. Naopak, zákonodarca požaduje (pre ľahkú zneužiteľnosť), aby platiteľ, ktorý nárok na odpočet\nuplatňuje, preukázal existenciu podmienok, ktoré pre nárok na odpočet stanovil. Pokiaľ si platiteľ\nuplatňuje nárok na odpočítanie dane z dodávateľskej faktúry, musí byť schopný preukázať, že zdaniteľné\nobchody boli reálne uskutočnené, a to práve osobou uvedenou na faktúre.\" Dodal, že obdobné právne\nzávery vyplývajú aj z uznesenia Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 16. decembra 2009\nsp.zn. III.ÚS 401/2009-17 a rozsudkov Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 8Sžf/9/2012, sp.zn.\n2Sžf/33/2012, sp.zn. 3Sžf/95/2012 a sp.zn. 8Sžf/27/2011.\n33. V závere kasačnej sťažnosti zdôraznil, že daňové orgány postupovali v súlade s príslušnými\nustanoveniami Daňového poriadku, vec po právnej stránke správne posúdili a dospeli k správnemu\nprávnemu záveru, že žalobca počas výkonu daňovej kontroly ani v odvolacom konaní nepredložil žiadne\ndôkazné prostriedky preukazujúce jeho tvrdenia, teda neuniesol dôkazné bremeno. Preto žalovaný\npokladal rozsudok napadnutý kasačnou sťažnosťou za nesprávny, ako aj v rozpore so základným\nprincípom konania ustanovenom v § 5 ods. 3 S.s.p., podľa ktorého súd pri rozhodovaní má dbať na\nochranu zákonnosti a verejného záujmu.\n34. Na základe vyššie uvedených skutočností sťažovateľ navrhol, aby kasačný súd rozsudok krajského\nsúdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie a aby žalobcovi nepriznal trovy konania.\nB)\n35. Vo vyjadrení ku kasačnej sťažnosti žalobca navrhol, aby kasačný súd podanú kasačnú sťažnosť\nzamietol a súčasne priznal žalobcovi voči sťažovateľovi právo na úplnú náhradu dôvodne vynaložených\ntrov konania. Uviedol, že kasačná sťažnosť podaná sťažovateľom je v rozpore s § 440 ods. 2 S.s.p., ako\naj v rozpore s ustálenou rozhodovacou praxou, nakoľko táto nespĺňa zákonné podmienky ustanovené\ncit. zákonným ustanovením.\n36. Mal za to, že sťažovateľ uvádza nesprávny dôvod kasačnej sťažnosti, nakoľko z jej textu vyplýva, že\nžalovaný namieta skutočnosti podľa § 440 ods. 1 písm. h) S.s.p., teda že krajský súd v konaní alebo pri\nrozhodovaní porušil zákon tým, že sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu. Tvrdil\nteda, že kasačná sťažnosť nespĺňa zákonné dôvody a odkláňa sa od vymedzeného zákonného dôvodu\nkasačnej sťažnosti § 440 ods. 1 písm. g) v spojitosti s § 440 ods. 2 S.s.p.\n37. Súčasne dal do pozornosti, že v obdobnej veci, a to vo veci tej istej daňovej kontroly, z toho istého\nprotokolu správca dane vydal 11 rozhodnutí, ktoré sťažovateľ potvrdil a všetky sú z obsahovej a formálnej\nstránky totožné, a vo všetkých prípadoch súdy rozhodli tak, že napadnuté rozhodnutia daňových orgánov\nsú nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť a nedostatok dôvodov v rozpore s § 63 ods. 5 Daňového\nporiadku. S ohľadom na uvedené mal za to, že ak by sťažovateľ namietal dôvod podľa § 440 ods. 1\npísm. h) S.s.p, so svojou kasačnou sťažnosťou by nemohol uspieť. Zároveň tvrdil, že kasačná sťažnosť\nsťažovateľa sa nezaoberá dôvodmi rozhodnutia, pre ktoré správny súd zrušil napadnuté rozhodnutie a\nvec mu vrátil na ďalšie konanie. Opätovne zdôraznil, že sťažovateľ neuviedol dôvody, pre ktoré pokladá\nprávne posúdenie za nesprávne.\n38. Vo vzťahu k tvrdeniu sťažovateľa, že preveril ekonomickú činnosť žalobcu uviedol, že sumy uvádzané\nžalovaným pri daňových odpočtoch a daňových povinnostiach na DPH sú zavádzajúce. Dodal, že ak by\nsťažovateľ predložil úplné údaje o žalobcovi, musel by poukázať aj na majetok žalobcu, ktorým disponuje\n- nehnuteľnosti, z ktorého aj žalobcovi vznikol pri ich stavbe a kúpe nadmerný odpočet, a povinnosti\nna DPH má z nájmu alebo z neskoršieho predaja. Z uvedeného je podľa žalobcu možné vyvodiť, že\nnadobudnutý majetok bol použitý na ďalšie zdaniteľné plnenie a sú splnené podmienky podľa § 49 ods.\n2 zák. č. 222/2004 Z. z.\n\n39. K znaleckému posudku, vypracovanému Ekonomickou univerzitou v Bratislave, uvedenému v\nkasačnej sťažnosti, sa vyjadril, že tento nie je posudkom ku konkrétnym zdaniteľným obchodom, ktoré\nsú predmetom preskúmavaného rozhodnutia.\n40. Žalobca má za to, že v zmysle § 24 ods. 1 a 4 Daňového poriadku preukázal dostatočne skutočnosti,\nktoré mu ukladá predmetné ustanovenie, a to tým, že predložil daňový doklad, faktúry a s tým spojené\nďalšie dokumenty, že predmetný obchod bol reálne splnený, ako aj zápisnice z iných miestnych\nzisťovaní. Podľa žalobcu je zrejmé, že správca dane aj žalovaný úmyselne obchádza zákon, predložené\ndôkazy a vytvára si svojvôľu vlastných rozhodnutí vrátane nezákonného vyhodnocovania dôkazov.\n41. V závere vyjadrenia uviedol, že sa stotožňuje s právnymi závermi vyslovenými v napadnutom\nrozsudku v časti o nedostatočnom zistení skutkového stavu. Podľa názoru žalobcu krajský súd\nvykonaným dokazovaním dostatočne a objektívne zistil skutkový stav veci, na ktorý správne aplikoval\npríslušné ustanovenia zák. č. 222/2004 Z. z. a Daňového poriadku. Žalobca mal za to, že kasačná\nsťažnosť a tvrdenia v nej uvádzané sú zjavne nedôvodné, nakoľko sťažovateľ v nej neuviedol žiadne\nnové skutkovo a právne relevantné skutočnosti.\nIV.\nPrávne názory kasačného súdu\n42. Senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej aj len „Najvyšší súd\") konajúci ako súd\nkasačný (§ 438 ods. 2 S. s. p.) postupom podľa § 492 ods. 2 S.s.p. preskúmal napadnutý rozsudok\nspolu s konaním, ktoré predchádzalo jeho vydaniu, a jednomyseľne (§ 464 v spojení s § 139 ods. 4\nS.s.p.) si osvojil záver, že kasačnú sťažnosť je v zmysle § 461 S.s.p. potrebné zamietnuť, nakoľko\npo jej preskúmaní kasačný súd na základe nižšie uvedených právnych názorov dospel k záveru,\nže je nedôvodná. Kasačný súd rozhodol bez nariadenia pojednávania (§ 455 S.s.p.) s tým, že deň\nvyhlásenia rozhodnutia bol súbežne zverejnený tak na úradnej tabuli súdu ako aj na internetovej stránke\nNajvyššieho súdu. Rozsudok bol verejne vyhlásený dňa 28. apríla 2020 (§ 137 ods. 4 v spojení s § 452\nods. 1 S.s.p.).\n43. Predmetom konania o kasačnej sťažnosti je v medziach uvedených v § 453 S.s.p. prieskum\nprípustnosti a následne dôvodnosti podanej kasačnej sťažnosti, preto kasačný súd primárne na základe\ndôvodov kasačnej sťažnosti preskúmal relevanciu vytýkaných nedostatkov konania krajského súdu\na napadnutého rozsudku v rozsahu sťažnostných bodov. V takto vymedzenom rámci prieskumu a\npri nemennosti skutkového stavu (§ 454 v spojení s § 441 S.s.p.) o preverení riadnosti podmienok\nvykonávania súdneho prieskumu rozhodnutí správneho orgánu (tzn. najmä splnenia podmienok konania\na okruhu účastníkov) kasačný súd pristúpil k prieskumu oprávnenosti vyššie uvedených dôvodov\nkasačnej sťažnosti.\n44. Zo zásady, že kasačný súd je dôvodmi kasačnej sťažnosti viazaný [§ 439 ods. 3 písm. a) a\ncontrario § 453 ods. 2 veta druhá S.s.p.] jednoznačne vyplýva procesná povinnosť sťažovateľa s plnou\nzodpovednosťou za procesný výsledok navrhnutý v kasačnej sťažnosti objasniť zákonným spôsobom,\nz čoho vyvodzuje prípustnosť opravného prostriedku, a náležite vymedziť dôvod kasačnej sťažnosti [§\n440 v spojení s 445 ods. 1 písm. c) S.s.p.]. V dôsledku spomenutej viazanosti kasačný súd nekoná nad\nrozsah (§ 453 úvod S.s.p.), ktorý sťažovateľ vymedzil v kasačnej sťažnosti uplatneným dôvodom.\n45. Predmetom kasačnej sťažnosti bol rozsudok krajského súdu, ktorým bolo napadnuté rozhodnutie\nzrušené a vec vrátená žalovanému na ďalšie konanie. Sťažovateľ v kasačnej sťažnosti označil ako\ndôvod kasačnej sťažnosti nesprávne právne posúdenie veci krajským súdom v zmysle § 440 ods. 1\npísm. g) S.s.p. Sťažovateľ videl nesprávne právne posúdenie v tom, že krajský súd dospel k záveru\no potrebe zrušenia napadnutého rozhodnutia z dôvodu jeho nedostatočného odôvodnenia. V závere\nsťažovateľ namietal tiež odklon od rozhodovacej praxe kasačného súdu. Kasačný súd tieto dôvody\nkasačnej sťažnosti nepovažuje za naplnené z nasledujúcich dôvodov.\n46. Kasačný súd považuje za potrebné uviesť, že nesprávne právne posúdenie veci, teda nesprávna\naplikácia objektívneho práva nastáva v prípade, ak krajský súd aplikoval na správne zistený skutkový\nstav nesprávnu právnu normu, alebo síce použil správnu právnu normu, ale ju nesprávne interpretoval,\na napokon právnu normu síce správne vyložil, ale na zistený skutkový stav ju nesprávne aplikoval.\n\nV tejto súvislosti kasačný súd uvádza, že sťažovateľ síce založil svoju kasačnú sťažnosť na tomto\ndôvode kasačnej sťažnosti, avšak neozrejmil, v čom konkrétne spočíva nesprávne právne posúdenie\nveci krajským súdom, resp. ako je vyššie naznačené, v čom spočíva nesprávna aplikácia objektívneho\npráva krajským súdom.\nPodľa § 49 ods. 1 zák. č. 222/2004 Z.z. v cit. znení právo odpočítať daň z tovaru alebo zo služby vzniká\nplatiteľovi v deň, keď pri tomto tovare alebo službe vznikla daňová povinnosť.\nPodľa § 49 ods. 2 písm. a) zák. č. 222/2004 Z.z. v cit. znení platiteľ môže odpočítať od dane, ktorú je\npovinný platiť, daň z tovarov a služieb, ktoré použije na dodávky tovarov a služieb ako platiteľ s výnimkou\npodľa odsekov 3 a 7. Platiteľ môže odpočítať daň, ak je daň voči nemu uplatnená iným platiteľom v\ntuzemsku z tovarov a služieb, ktoré sú alebo majú byť platiteľovi dodané.\nPodľa § 51 ods. 1 písm. a) zák. č. 222/2004 Z.z. v cit. znení právo na odpočítanie dane podľa § 49 môže\nplatiteľ uplatniť, ak pri odpočítaní dane podľa § 49 ods. 2 písm. a) má faktúru od platiteľa vyhotovenú\npodľa § 71.\nPodľa § 3 ods. 3 Daňového poriadku v znení relevantnom pre prejednávanú vec správca dane hodnotí\ndôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom\nprihliada na všetko, čo pri správe daní vyšlo najavo.\nPodľa § 3 ods. 6 Daňového poriadku v cit. znení pri uplatňovaní osobitných predpisov pri správe\ndaní sa berie do úvahy skutočný obsah právneho úkonu alebo inej skutočnosti rozhodujúcej pre\nzistenie, vyrubenie alebo vybratie dane. Na právny úkon, viacero právnych úkonov alebo iné skutočnosti\nuskutočnené bez riadneho podnikateľského dôvodu alebo iného dôvodu, ktorý odráža ekonomickú\nrealitu, a ktorých najmenej jedným z účelov je obchádzanie daňovej povinnosti alebo získanie takého\ndaňového zvýhodnenia, na ktoré by inak nebol daňový subjekt oprávnený, sa pri správe daní neprihliada.\nPodľa § 24 ods. 1, 2 a 4 Daňového poriadku daňový subjekt preukazuje\na) skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v\ndaňovom priznaní alebo iných podaniach, ktoré je povinný podávať podľa osobitných predpisov,\nb) skutočnosti, na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane v priebehu daňovej kontroly alebo\ndaňového konania,\nc) vierohodnosť, správnosť a úplnosť evidencií a záznamov, ktoré je povinný viesť.\nSprávca dane vedie dokazovanie, pričom dbá, aby skutočnosti nevyhnutné na účely správy daní boli\nzistené čo najúplnejšie a nie je pritom viazaný iba návrhmi daňových subjektov.\nAko dôkaz možno použiť všetko, čo môže prispieť k zisteniu a objasneniu skutočností rozhodujúcich\npre správne určenie dane a čo nie je získané v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi.\nIde najmä o rôzne podania daňových subjektov, svedecké výpovede, znalecké posudky, verejné listiny,\nprotokoly o daňových kontrolách, zápisnice o miestnom zisťovaní a obhliadke, povinné záznamy a\nevidencie vedené daňovými subjektmi a doklady k nim.\nPodľa § 46 ods. 5 Daňového poriadku, ak vzniknú pochybnosti o správnosti, pravdivosti alebo úplnosti\ndokladov predložených kontrolovaným daňovým subjektom alebo o pravdivosti údajov v nich uvedených,\noznámi správca dane tieto pochybnosti kontrolovanému daňovému subjektu a vyzve ho, aby sa k ním\nvyjadril, najmä aby neúplné údaje doplnil, nejasnosti vysvetlil a nepravdivé údaje opravil alebo pravdivosť\núdajov riadne preukázal.\n47. Z obsahu administratívneho spisu vyplýva, že správca dane v kontrolovanom zdaňovacom období\ndecember 2011 neuznal žalobcovi uplatnené právo na odpočítanie dane z faktúry od spoločnosti REK\nMEDIA, s.r.o. (do 29.04.2013 ERS MEDIA, spol. s r.o.) za reklamno-mediálnu kampaň za obdobie\n12/2011, faktúry od spoločnosti ERS T.I.M., spol. s r.o. za poradenskú činnosť v oblasti prieskumu\ntrhu pre získanie pracovného personálu, faktúru od spoločnosti ERS Reality, spol. s r.o. za projektovú\ndokumentáciu Senec - vyúčtovanie, faktúry od spoločnosti REK MEDIA, s.r.o. (do 29.04.2013 ERS\nMEDIA, spol. s r.o.) za mediálnu zľavu za kampaň za obdobie 2011 a faktúry od spoločnosti GOLD\nEDEN, spol. s r.o. za sprostredkovanie obchodného partnera - Pro Residence.\n48. Správca dane právo na odpočítanie dane žalobcovi neuznal na základe skutočnosti, že bola\npreukázaná existencia zneužívajúcich okolností smerujúcich k získaniu daňovej výhody. Správca dane\nz podaných daňových priznaní a vykonaného šetrenia u daňových subjektov zistil, že daňové subjekty\nsi znížili daňovú povinnosť odpočítaním dane z nákupu tovarov a služieb od personálne a majetkovo\nprepojených osôb, čím platiteľom dane vznikol nadmerný odpočet alebo minimálna daňová povinnosť\nna úhradu.\n\n49. V napadnutom rozhodnutí sťažovateľ konštatoval, že podľa skutočností zistených správcom dane\npri daňovej kontrole žalobca porušil ustanovenie § 49 až 51 zák. č. 222/2004 Z.z. (str. 23 napadnutého\nrozhodnutia). Podľa žalovaného z vykonaného šetrenia správcu dane bolo preukázané, že jediným\ncieľom zúčastnených spoločností v reťazci personálne prepojených obchodných spoločností bolo\nvytvoriť podmienky, na základe ktorých daňové subjekty zapojené do týchto obchodných transakcií\npredstierali ekonomickú podstatu podnikania, aby v konečnom dôsledku žalobca získal neoprávnený\nprospech vo forme odčerpania nadmerných odpočtov zo štátneho rozpočtu. Sťažovateľ ďalej poukazoval\nna dôkazné bremeno daňového subjektu (str. 24 napadnutého rozhodnutia).\n50. V napadnutom rozhodnutí sa sťažovateľ ďalej na stranách 25-33 zaoberal odvolacími námietkami\nžalobcu týkajúcimi sa vyhotovenia a doručenia protokolu, postupu správcu dane a jeho zamestnancov a\npopretiu práv žalobcu vyjadrovať sa (možnosť sa k protokolu vyjadriť, dodržanie lehoty na výkon daňovej\nkontroly, vypracovanie jedného protokolu, chýbajúci súpis kontrolovaných dokladov a kontrolných zistení\nv protokole, obligatórne náležitosti protokolu, vyhotovenie fotokópií zo spisového materiálu, doručenie\npodania elektronickými prostriedkami, dopustenie sa trestného činu krivého obvinenia, nevrátenie\ndaňových dokladov žalobcovi, omyl v písaní pri nesprávnych údajoch faktúr v protokole, sťažnosť na\npostup správcu dane, nepredloženie odborného stanoviska daňového poradcu, namietané pochybenie\nzamestnancov správcu dane, porušenie daňového tajomstva).\n51. Sťažovateľ v napadnutom rozhodnutí ďalej poukázal na výsledky hospodárenia žalobcu, z\nktorých je zrejmé, že spôsob vykonávania obchodných transakcií nenapĺňa zmysel vykonávania\nreálnej podnikateľskej činnosti (str. 33), venoval sa personálnej a majetkovej prepojenosti obchodných\nspoločností a poukázal na umelo vytvorené obchodné vzťahy (str. 33 a 35). Žalovaný vyhodnotil\npoukazovanie na znalecký posudok predložený žalobcom za nedôvodné. Poukázal tiež na judikatúru\nSúdneho dvora týkajúcu sa zneužitia práva a vedomosť žalobcu o tom, akých obchodov sa zúčastňuje\n(str. 36).\n52. Sťažovateľ založil svoju kasačnú sťažnosť na nesprávnosti záveru krajského súdu o tom, že\nnapadnuté rozhodnutie vychádza v časti týkajúcej sa plnení fakturovaných spoločnosťami dodávateľmi\nREK MEDIA s.r.o., ERS T.I.M., spol. s r.o., ERS Reality, spol. s r.o., GOLD EDEN, spol. s r.o. z\nnedostatočne zisteného skutkového stavu. Kasačný súd nepovažuje túto námietku za dôvodnú.\n53. Kasačný súd rovnako ako krajský súd dospel k záveru, že napadnuté rozhodnutie je\nnepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť a nedostatok dôvodov vo smere preukázania, že platiteľ dane\nkúpené tovary a služby použije ako platiteľ na svoje podnikanie v zmysle § 49 ods. 2 zák. č. 222/2004 Z.\nz. Odôvodnenie napadnutých rozhodnutí je vyhodnotením celej daňovej kontroly vykonanej u žalobcu\nza zdaňovacie obdobie január - september, november - december 2011 a sú v ňom obsiahnuté\nvšetky obchody, na základe ktorých žalobcovi v kontrolovanom období bol za jednotlivé zdaňovacie\nobdobia vyrubený rozdiel dane. Sťažovateľ sa v napadnutom rozhodnutí zameral najmä na zdôvodnenie\npersonálneho a majetkového prepojenia žalobcu s obchodnými spoločnosťami, ktoré sú žalobcovými\ndodávateľmi alebo odberateľmi tovaru a služieb a umelý charakter obchodov. Avšak pri zdôvodnení\nobchodov týkajúcich sa zdaniteľného obdobia december 2011 žalovaný len stroho konštatoval zistený\nskutkový stav bez uvedenia úvah, ktoré ovplyvnili jeho hodnotenie dôkazov.\n54. Podľa názoru kasačného súdu bez náležitého vyhodnotenia použiteľnosti žalobcom prijatých plnení\nna deklarovaný účel nie je možné vyvodiť záver, že ide o umelo vytvorené plnenia bez ekonomického\nzmyslu, ktorých účelom je len profitovať z odpočítania dane, ako to konštatovali daňové orgány. Uvedený\nzáver prijal žalovaný, ktorý si osvojil skutkový stav zistený správcom dane bez uvedenia úvah, ktoré\novplyvnili jeho hodnotenie dôkazov pri jednotlivých žalobcom predložených faktúrach pri posudzovaní\nsplnenia podmienok na odpočítanie dane.\n55. Sťažovateľ v kasačnej sťažnosti ďalej poukazoval na dôkazné bremeno daňového subjektu v\ndaňovom konaní. Kasačný súd sa stotožňuje so závermi daňových orgánov, že pokiaľ daňový subjekt\npožaduje od štátu vrátenie nadmerného odpočtu, je jeho zákonnou povinnosťou preukázať, že má na\nvrátenie dane právny nárok. Následne je správca dane oprávnený a zároveň aj povinný s využitím\ninštitútu daňovej kontroly a iných procesných postupov zisťovať a preverovať základ dane alebo iné\nskutočnosti pre správne určenie dane alebo nároku na uplatnené vrátenie nadmerného odpočtu. Ak\nsprávca dane vykonaným preverovaním preukázateľne spochybní deklarovaný zdaniteľný obchod, je\n\nna daňovom subjekte, aby túto pochybnosť odstránil, inak nie je možné priznať nárok na vrátenie dane.\nV danej veci však daňové orgány preukázateľne nespochybnili reálne dodanie služieb žalobcovi a ich\nvyužiteľnosť na jeho podnikateľskú činnosť, keď len konštatovali všeobecnosť a nešpecifikovateľnosť\nplnení poskytnutých žalobcovi.\n56. Ak teda dôjde k spochybneniu, že zdaniteľné plnenia boli realizované tak, ako to je uvedené na\npredložených sporných faktúrach, má správca dane právo a zároveň povinnosť preveriť podrobne\nskutkový stav deklarovaného plnenia ako aj doplneným dokazovaním odstrániť vzniknuté pochybnosti. V\nprípade ak vzniknú pochybnosti o správnosti, pravdivosti alebo úplnosti dokladov predložených daňovým\nsubjektom alebo o pravdivosti údajov v nich uvedených, oznámi správca dane tieto pochybnosti\ndaňovému subjektu a vyzve ho, aby sa k nim vyjadril, najmä aby neúplné údaje doplnil, nejasnosti\nvysvetlil a nepravdivé údaje opravil alebo pravdivosť údajov riadne preukázal. Týmto spôsobom\ndochádza k preneseniu dôkazného bremena na daňový subjekt. K popretiu vzniku práva na odpočítanie\ndane na vstupe môže viesť už dôvodné spochybnenie skutočného dodania tovaru dodávateľom\ndeklarovaným v predložených faktúrach, spojené s následným nepredložením ďalších relevantných\ndôkazov a neunesením dôkazného bremena daňovým subjektom.\n57. Podľa kasačného súdu však iná situácia nastáva v prípade, ak daňový subjekt predložil listiny,\nktoré preukazujú realizáciu zdaniteľného plnenia od dodávateľa spôsobom uvedeným na predložených\ndokladoch, avšak v dodávateľskom reťazci došlo k úniku dane resp. k zneužívajúcemu konaniu. V\ntakom prípade by potom daňové orgány mali pokračovať v dokazovaní s poukazom na ustanovenie\n§ 3 ods. 6 Daňového poriadku, ktoré však v druhej vete predpokladá ako hypotézu svojej aplikácie\núčelové obchádzanie alebo znižovanie daňovej povinnosti, čo už vyžaduje aj určitú subjektívnu stránku\nu daňového subjektu. Pri preukázaní účasti daňového subjektu na zneužívajúcom konaní a s tým\nsúvisiacej požiadavke na preukázaní jeho vedomosti o zapojení do podvodnej schémy či porušenia\npravidiel primeranej obozretnosti daňového subjektu pri realizácii obchodných transakcií poznačených\npodvodom na dani, sú zaťažené dôkazným bremenom daňové orgány.\n58. Kasačný súd si dovolí poukázať na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 3.\nseptembra 2019 sp. zn. 6Sžfk/40/2018, ktoré sa týka žalobcu a v ktorom kasačný súd uviedol, že:\n„...Dôkazné bremeno o reálnom dodaní tovarov a služieb zaťažuje daňový subjekt, avšak nie absolútne,\nkeďže v zmysle takéhoto výkladu by pri každom preverovaní dodávky tovaru alebo služby umožňoval\nsprávcovi dane poprieť túto dodávku. Najvyšší súd Slovenskej republiky poukazuje na to, že bez\nohľadu na povahu dôkazov predložených daňovým subjektom je len na správcovi dane, aby zistenie\nskutkového stavu bolo presné a úplné a závisí výlučne od správcu dane, aké dokazovanie za týmto\núčelom vykoná. Daňové bremeno vzniká daňovému subjektu v okamihu, keď správca dane zákonným\nspôsobom a jasne vyjadrí pochybností o tvrdení daňového subjektu. Ak správca dane mal pochybnosti\no tvrdeniach žalobcu a predložené dôkazy nemienil akceptovať, potom bol povinný túto skutočnosť\ntaktiež doložiť dôkazmi, ktoré tvrdenia žalobcu jednoznačne vyvracajú, pričom dôkazy správcu dane\nmusia mať minimálne rovnakú výpovednú schopnosť, závažnosť a vierohodnosť ako dôkazy predložené\nžalobcom. Najvyšší súd Slovenskej republiky poukazuje taktiež na to, že v zmysle konštantnej judikatúry\n„hodnotenie dôkazov v zmysle zásady voľného hodnotenia dôkazov nemôže byť ľubovoľné\". O výklade\ndaňových noriem daňovými orgánmi sa výstižne vyjadril aj Ústavný súd SR v Náleze sp. zn. I. ÚS\n241/07 ani záujem štátu na realizácii príjmovej stránky štátneho rozpočtu nemôže byť a nie je nadradený\ndodržiavaním a rešpektovaním práv ktoré zákony priznávajú daňovým subjektom.\"\n59. Kasačný súd zastáva názor, že závery daňových orgánov sú predčasné, nakoľko nevychádzajú\nzo spoľahlivo zisteného skutkového stavu veci týkajúceho sa použiteľnosti žalobcom prijatých plnení\nna deklarovaný účel. V danom prípade je nutné prisvedčiť správnosti záverov krajského súdu, že\ndaňové orgány sa uchýlili k nie odbornému a bližšie nešpecifikovanému posúdeniu poskytnutých plnení\ndeklarovanými dodávateľmi, na základe čoho nebolo možné bez akýchkoľvek pochybnosti ustáliť, že\npredmetné zdaniteľné plnenia objektívne neboli spôsobilé na ich využitie pri dodávkach tovarov a\nslužieb resp. pri podnikateľskej činnosti žalobcu. Z napadnutého rozhodnutia nevyplýva, akými úvahami\nbol sťažovateľ pri rozhodovaní vedený, ktoré skutočnosti považoval za preukázané a ktoré nie a ako\nvyhodnotil predložené dôkazy.\n60. Podľa názoru Najvyššieho súdu pokiaľ sťažovateľ (a predtým aj správca dane) vyslovil pochybnosti o\nreálnom charaktere deklarovaných zdaniteľných plnení a ich použiteľnosti na účely podnikania žalobcu\n\nv zmysle § 49 ods. 1 a 2 písm. a) zák. č. 222/2004 Z.z., bolo jeho povinnosťou svoje závery preukázať,\na teda vykonať dokazovanie vo smere, či tieto plnenia sú fiktívne a nepoužiteľné pre ich zhodnotenie\nna žalobcom deklarovaný podnikateľský účel. Pre kvalifikované posúdenie použiteľnosti žalobcom\ndeklarovaných plnení na podnikateľské účely v zmysle zák. č. 222/2004 Z.z. je preto aj s poukazom na ich\nšpecifickú povahu potrebné pristúpiť k verifikácii týchto záverov odborným vyhodnotením predmetných\nplnení z hľadiska ich reálnej hodnoty a skutočnej využiteľnosti na podnikateľské účely žalobcu.\nNa vyvodenie takéhoto záveru nepostačuje preukázanie majetkového a personálneho prepojenia\nobchodujúcich spoločností.\n61. Ak zo záverov odborného posúdenia žalobcom deklarovaných plnení od dodávateľských spoločností\nvyplynie ich nereálnosť a objektívna nevyužiteľnosť na podnikateľské účely žalobcu, je možné uvažovať,\nči skutočne ide iba o umelo vytvorené dodávky služieb bez akéhokoľvek ekonomického opodstatnenia,\nktorých jediným cieľom je iba získanie nadmerného odpočtu. Zneužívajúce konanie daňového subjektu\nvšak musí preukazovať daňový orgán, ktorého v tomto smere zaťažuje dôkazné bremeno.\n62. Kasačný súd nevyhodnotil ako naplnený ani kasačný dôvod odklonu od rozhodovacej činnosti\nkasačného súdu. Rozhodnutia, na ktoré odkazuje žalovaný sa týkajú povinnosti preukázania splnenia\npodmienok na odpočet daňovým subjektom, čo kasačný súd nerozporuje. Je však s ohľadom na vyššie\nuvedené nutné rozlišovať, čo tvorí dôkazné bremeno daňového subjektu v konkrétnom prípade.\n63. Kasačný súd záverom uvádza, že je potrebné prisvedčiť správnosti tvrdenia žalobcu, ktorý vo\nvyjadrení ku kasačnej sťažnosti poukázal na absenciu náležitostí kasačnej sťažnosti v zmysle § 440 ods.\n2 S.s.p. Sťažovateľ má povinnosť presne vymedziť dôvody kasačnej sťažnosti, aby spĺňali kvalitatívne\npožiadavky kladené zákonom. Tento možno na prvý pohľad príliš formálny príkaz nie je samoúčelný, ale\nje vyjadrením toho, že kasačný súd sa má v zmysle zákonnej úpravy vo svojich rozhodnutiach zaoberať\ndôvodmi, ktoré má povinnosť konkrétne uviesť právny zástupca, ktorý je na to kvalifikovaný svojím\nvzdelaním a profesiou, a nie dôvody prípustnosti a dôvodnosti kasačnej sťažnosti ako mimoriadneho\nopravného prostriedku, sám vyhľadávať. (Baricová, J., Fečík, M., Števček, M., Filová, A. a kol.: Správny\nsúdny poriadok. Komentár. Bratislava: C. H. Beck, 2018, s. 1622).\n64. Záver krajského súdu, že žalovaný nepristúpil k svojej povinnosti čo najúplnejšie zistiť skutkový stav\nkomplexne, náležite starostlivo a dostatočne zodpovedne, považuje kasačný súd za správny. Pokiaľ\nkrajský súd dospel k záveru, že žalovaný nevenoval v tomto smere dostatočnú pozornosť odôvodneniu\nsvojho rozhodnutia, kasačný súd nevidí dôvod, aby sa od tohto záveru odchýlil.\n65. Aj podľa názoru kasačného súdu je napadnuté rozhodnutie nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť a\nnedostatok dôvodov, čo bráni posúdeniu dôvodnosti ďalších meritórnych námietok. Žalovaný je povinný\nsvoje rozhodnutie odôvodniť v zmysle § 63 ods. 5 Daňového poriadku tak, aby z neho bolo možné\nvyvodiť, akými úvahami bol vedený pri hodnotení dôkazov. V odôvodnení je nutné reagovať na prípadné\npripomienky a návrhy účastníkov konania, na ich vyjadrenia k podkladom rozhodnutia a vysporiadať sa\ns prípadnými rozpormi v jednotlivých dôkazoch. Žalovaný musí odôvodniť, na základe akých skutočností\ndospel k záveru o neoprávnenom znížení daňovej povinnosti z predaja tovaru alebo služby žalobcom,\npričom na nepriznanie nároku na odpočítanie dane nie je dostačujúce konštatovanie, že ide o obchody\nmedzi majetkovo a personálne prepojenými osobami.\n66. Podľa názoru kasačného súdu je preto na základe vyššie uvedených záverov preukázané, že krajský\nsúd vec správne právne posúdil, keď zrušil napadnuté rozhodnutie. Rozhodnutie krajského súdu spĺňa\natribúty rozhodnutia zaručujúceho právo na spravodlivý proces a v konaní sa rozhodovaní krajského\nsúdu nebolo zistené porušenie zákona (§ 440 S.s.p.). Kasačný súd sa stotožňuje so skutkovými\nzisteniami a právnymi závermi zistenými krajským súdom.\n67. Pre úplnosť považuje kasačný súd za potrebné uviesť, že kasačná sťažnosť neobsahuje žiadne\nnové skutočnosti, právne významné pre uvedené konanie, s ktorými by sa krajský súd v rámci svojho\nkonania nezaoberal. Námietky sťažovateľa uplatnené v kasačnej sťažnosti nie sú spôsobilé spochybniť\nvecnú správnosť a zákonnosť napadnutého rozsudku krajského súdu. To platí aj pre judikatúru, na ktorú\nsťažovateľ odkazoval, a preto sa ňou kasačný súd v rozsudku bližšie nezaoberal. Najvyšší súd teda\ndospel k záveru o nutnosti zamietnutia kasačnej sťažnosti podľa § 461 S.s.p. ako nedôvodnej.\nPodľa § 461 S.s.p. kasačný súd zamietne kasačnú sťažnosť, ak po preskúmaní zistí, že nie je dôvodná.\n\n68. O náhrade trov kasačného konania rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky tak, že žalobcovi,\nktorý mal v kasačnom konaní úspech (zamietnutie kasačnej sťažnosti) priznal úplnú náhradu účelne\nvynaložených trov kasačného konania voči sťažovateľovi (§ 467 ods. 1 S.s.p. a analogicky podľa § 167\nods. 1 S.s.p.).\nPodľa § 467 ods. 1 S.s.p. ustanovenia o trovách konania sa primerane použijú na kasačné konanie.\nPoučenie:\nProti tomuto rozhodnutiu n i e j e prípustný opravný prostriedok (§ 438 v spojení s § 439 S.s.p.).", "vazby": {}, "cituje": [], "citovane_v": []}