{"guid": "85d87c59-c1a7-479a-9397-a8a04b0615a1:34038a0d-8b28-4180-aef7-9bbfc7f5e052", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2020:1014201506.1", "spisova_znacka": "2Sžfk/71/2017", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2Sžfk/71/2017 z 28. 5. 2020", "citacia": "rozsudok Najvyššieho súdu SR z 28. mája 2020, sp. zn. 2Sžfk/71/2017, ECLI:SK:NSSR:2020:1014201506.1", "identifikacne_cislo": "1014201506", "sud": {"guid": "sud_100", "nazov": "Najvyšší súd", "typ": "najvyssi", "slug": "najvyssi-sud"}, "sudca": "JUDr. Katarína Benczová", "sudca_id": 62, "sudca_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/sudca/judr-katarina-benczova-62", "datum_vydania": "2020-05-28", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Iná povaha rozhodnutia"], "oblast": ["Správne právo"], "podoblast": ["Ostatné"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2015/162", "nazov": "SSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/162", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/162-2015"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/162/#paragraf-461", "nazov": "§ 461 SSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/162/#paragraf-461", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/162-2015/paragraf-461"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/162/#paragraf-467.odsek-1", "nazov": "§ 467 ods. 1 SSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/162/#paragraf-467.odsek-1", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/162-2015/paragraf-467"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/162/#paragraf-167.odsek-1", "nazov": "§ 167 ods. 1 SSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/162/#paragraf-167.odsek-1", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/162-2015/paragraf-167"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/162/#paragraf-175.odsek-1", "nazov": "§ 175 ods. 1 SSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/162/#paragraf-175.odsek-1", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/162-2015/paragraf-175"}, {"iri": "/SK/ZZ/2009/563", "nazov": "zákon č. 563/2009 Z. z. (daňový poriadok)", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2009/563", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/563-2009"}, {"iri": "/SK/ZZ/2009/563/#paragraf-3.odsek-1", "nazov": "§ 3 ods. 1 zákona č. 563/2009 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2009/563/#paragraf-3.odsek-1", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/563-2009/paragraf-3"}, {"iri": "/SK/ZZ/2009/563/#paragraf-24.odsek-1", "nazov": "§ 24 ods. 1 zákona č. 563/2009 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2009/563/#paragraf-24.odsek-1", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/563-2009/paragraf-24"}, {"iri": "/SK/ZZ/2009/563/#paragraf-24.odsek-2", "nazov": "§ 24 ods. 2 zákona č. 563/2009 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2009/563/#paragraf-24.odsek-2", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/563-2009/paragraf-24"}, {"iri": "/SK/ZZ/2009/563/#paragraf-24.odsek-3", "nazov": "§ 24 ods. 3 zákona č. 563/2009 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2009/563/#paragraf-24.odsek-3", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/563-2009/paragraf-24"}, {"iri": "/SK/ZZ/2009/563/#paragraf-24.odsek-4", "nazov": "§ 24 ods. 4 zákona č. 563/2009 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2009/563/#paragraf-24.odsek-4", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/563-2009/paragraf-24"}, {"iri": "/SK/ZZ/2009/563/#paragraf-24.odsek-5", "nazov": "§ 24 ods. 5 zákona č. 563/2009 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2009/563/#paragraf-24.odsek-5", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/563-2009/paragraf-24"}, {"iri": "/SK/ZZ/2009/563/#paragraf-46.odsek-5", "nazov": "§ 46 ods. 5 zákona č. 563/2009 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2009/563/#paragraf-46.odsek-5", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/563-2009/paragraf-46"}, {"iri": "/SK/ZZ/2004/222", "nazov": "zákon č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2004/222", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/222-2004"}, {"iri": "/SK/ZZ/2004/222/#paragraf-49.odsek-1", "nazov": "§ 49 ods. 1 zákona č. 222/2004 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2004/222/#paragraf-49.odsek-1", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/222-2004/paragraf-49"}, {"iri": "/SK/ZZ/2004/222/#paragraf-49.odsek-2.pismeno-a", "nazov": "§ 49 ods. 2 písm. a) zákona č. 222/2004 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2004/222/#paragraf-49.odsek-2.pismeno-a", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/222-2004/paragraf-49"}, {"iri": "/SK/ZZ/2004/222/#paragraf-51.odsek-1.pismeno-a", "nazov": "§ 51 ods. 1 písm. a) zákona č. 222/2004 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2004/222/#paragraf-51.odsek-1.pismeno-a", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/222-2004/paragraf-51"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/2015/162#paragraf-461", "/SK/ZZ/2015/162#paragraf-467", "/SK/ZZ/2015/162#paragraf-167", "/SK/ZZ/2015/162#paragraf-175", "/SK/ZZ/2009/563#paragraf-3", "/SK/ZZ/2009/563#paragraf-24", "/SK/ZZ/2009/563#paragraf-46", "/SK/ZZ/2004/222#paragraf-49", "/SK/ZZ/2004/222#paragraf-51"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/34038a0d-8b28-4180-aef7-9bbfc7f5e052", "zdroj": "infosud", "url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2020:1014201506.1", "api_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2020:1014201506.1", "text_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2020:1014201506.1/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nNajvyšší súd\n2Sžfk/71/2017\n1014201506\n28. 05. 2020\nJUDr. Katarína Benczová\nECLI:SK:NSSR:2020:1014201506.1\n\nROZSUDOK V MENE\nSLOVENSKEJ REPUBLIKY\nNajvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Kataríny Benczovej\na členov senátu JUDr. Jozefa Hargaša a JUDr. Jaroslavy Fúrovej, v právnej veci žalobcu: ERS Holding,\nspol. s.r.o., so sídlom Šamorínska 10, Bratislava, IČO: 35 702 982, právne zastúpeného: Mgr. Romanom\nRuhigom, konateľom spoločnosti ERS Holding, spol. s.r.o., IČO: 35 702 982, proti žalovanému: Finančné\nriaditeľstvo Slovenskej republiky, so sídlom Lazovná 63, Banská Bystrica, o preskúmanie zákonnosti\nrozhodnutia žalovaného č. 1100302/1/259034/2014/1042 zo dňa 03. mája 2014, o kasačnej sťažnosti\nžalovaného (sťažovateľa) proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave č. k. 2S/191/2014-559 zo dňa 28.\njúna 2017, takto\nrozhodol:\nI. Najvyšší súd Slovenskej republiky kasačnú sťažnosť zamieta.\nII. Najvyšší súd Slovenskej republiky priznáva žalobcovi voči žalovanému nárok na náhradu trov\nkasačného konania.\nodôvodnenie:\nI.\nKonanie na správnom súde\n1. Krajský súd v Bratislave rozsudkom č. k. 2S/191/2014-559 zo 28. júna 2017 podľa § 191 ods. 1 písm.\ne/ zákona č. 162/2015 Z.z. Správny súdny poriadok (ďalej len „SSP\") zrušil rozhodnutie žalovaného č.\n1100302/1/259034/2014/1042 zo dňa 3. mája 2014 ako aj rozhodnutie Daňového úradu Bratislava č.\n9104408/5/202133/2014/BieM zo dňa 17. januára 2014 a vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie. O\ntrovách konania rozhodol podľa § 167 ods. 1 SSP v spojení s § 175 ods. 2 SSP tak, že žalobcovi priznal\nvoči žalovanému právo na úplnú náhradu dôvodne vynaložených trov konania, o výške ktorej rozhodne\nsprávny súd po právoplatnosti tohto rozsudku samostatným uznesením.\n2. Napadnutým rozhodnutím č. 1100302/1/259034/2014/1042 zo dňa 3. mája 2014 žalovaný na\nodvolanie žalobcu potvrdil rozhodnutie Daňového úradu Bratislava č. 9104408/5/202133/2014/BieM zo\ndňa 17. januára 2014, ktorým bol žalobcovi podľa § 68 ods. 5 zákona č. 563/2009 Z.z. o správe daní a\no zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len ,,Daňový poriadok\") vyrubený rozdiel dane z pridanej\nhodnoty (ďalej len ,,DPH\") v sume 256 000,- Eur za zdaňovacie obdobie jún 2011.\n3. Správny súd poukázal na závery vyjadrené v skôr vydaných rozhodnutiach v skutkovo totožných\nveciach medzi rovnakými účastníkmi konania, ktoré sa týkali iných zdaňovacích období roku 2011. Išlo\no rozsudok Krajského súdu v Bratislave č. k. 2S/192/2014, 2S/193/2014 v rozsudku zo dňa 13.01.2016\nzaujaté právne stanovisko zastával senát krajského súdu i v predmetnej veci. K jednotlivým žalobným\n\nnámietkam proti postupu správcu dane počas daňovej kontroly a v následnom vyrubovacom konaní,\nktoré uplatnil žalobca v oboch podaných žalobách, považoval správny súd za podstatné nasledovné:\n4. Daňovú kontrolu podľa § 46 ods. 1 Daňového poriadku začal správca dane oznámením zo dňa 21.\nnovembra 2012, ktoré bolo žalobcovi doručené dňa 12. decembra 2012 ktoré obsahovalo údaje o dni\nzačatia daňovej kontroly, mieste výkonu daňovej kontroly, druhu kontrolovanej dane a kontrolovanom\nzdaňovacom období, ako aj výzvu na predloženie všetkých dokladov potrebných na vykonanie daňovej\nkontroly s poučením o následkoch nesplnenia zákonných povinností zo strany kontrolovaného daňového\nsubjektu. Keďže daňová kontrola sa začala oznámením podľa § 46 ods. 1 Daňového poriadku, nemal\nsprávca dane povinnosť uvádzať v predmetnom oznámení dôvody začatia daňovej kontroly, ako je tomu\npodľa § 46 ods. 3 cit. zákona, keď o vykonanie daňovej kontroly požiadajú orgány činné v trestnom\nkonaní, alebo ak je dôvodné podozrenie, že účtovné alebo iné doklady budú pozmenené, znehodnotené\nalebo zničené alebo ak oprávnenie začať daňovú kontrolu bez oznámenia vyplýva správcovi dane z\nosobitného predpisu.\n5. Správca dane určil, že daňová kontrola sa vykoná v priestoroch Daňového úradu Bratislava, avšak bez\ntoho, aby v oznámení špecifikoval, prečo si to vyžaduje účel daňovej kontroly. Výkon daňovej kontroly\nna inom mieste ako u kontrolovaného daňového subjektu obvykle viac zaťažuje daňový subjekt, a preto\nje žiaduce takýto postup zdôvodniť. Hoci tak správca dane v danom prípade neurobil, bol správny súd\ntoho názoru, že tento postup nemôže predstavovať takú vadu konania, ktorá by mala za následok\nnezákonnosť vydaného rozhodnutia. Správny súd tiež poukázal na to, že žalobca pri začatí daňovej\nkontroly dňa 20. decembra 2012 určené miesto výkonu daňovej kontroly nenamietal a netvrdil, že by\ntým bolo neprimerane zasiahnuté do jeho práv.\n6. Požiadavka správcu dane na predloženie všetkých dokladov potrebných na vykonanie kontroly DPH\nza zdaňovacie obdobie január - september, november - december 2011 bola jasná, zrozumiteľná a\nurčitá, nijako sa nepriečila ust. § 3 ods. 1 a 2 Daňového poriadku a nezasahovala do žalobcových\npráv nad nevyhnutnú mieru. Zoznam všetkých dokladov predložených žalobcom pri začatí kontroly\ndňa 20. decembra 2012 správca dane uviedol do zápisnice a nakoniec aj do protokolu o daňovej\nkontrole. Keďže žalobcovi bolo oznámenie o daňovej kontrole s výzvou na súčinnosť doručené už dňa\n12. decembra 2012, správny súd konštatoval, že do 20. decembra 2012 mal primeraný časový priestor\nna zhromaždenie všetkých vyžiadaných dokladov.\n7. V priebehu kontroly vykonal správca dane rozsiahle preverovania a šetrenia pre posúdenie\nopodstatnenosti uplatneného práva na odpočítanie dane, vrátane šetrení u žalobcových dodávateľov.\nŽalobcu vyzýval na preukázanie, akým spôsobom na svoje podnikanie použil preverované dodávky,\nu ktorých mal pochybnosti o správnosti, pravdivosti a úplnosti predložených dokladov. Na každom z\nústnych pojednávaní sa mal žalobca možnosť vyjadriť k zisteniam správcu dane a predložiť dôkazy\no svojich tvrdeniach. Nesúhlasil so žalobcom v tom, že by mu správca dane odoprel právo dôsledne\nsa vyjadriť ku všetkým dokumentom tvoriacich obsah spisu. Správca dane do tohto práva žalobcu\nnezasiahol ani tým, že ho informoval o spoplatnení vyhotovenia fotokópií dokladov nachádzajúcich\nsa v spise. Žalobca bol so všetkými zisteniami správcu dane priebežne oboznamovaný a mal právo\nnazerať do dokladov nachádzajúcich sa v spise. Skutočnosť, že správca dane podmienil vyhotovenie\nfotokópií požadovaných dokladov zo spisov zaplatením správneho poplatku podľa položky 2 písm. a/\nsadzobníka správnych poplatkov (tvoriaceho súčasť zákona č. 145/1995 Z.z. o správnych poplatkoch),\nnemožno považovať za nezákonný zásah do žalobcových práv. Zákon o správnych poplatkoch sa\ntotiž nepochybne vzťahuje aj na úkony orgánov daňovej správy, hoci naň Daňový poriadok výslovne\nneodkazuje. Z obsahu administratívneho spisu je zrejmé, že správca dane neodmietol vyhotoviť\nžalobcovi fotokópie požadovaných dokladov zo spisov, trval však na zaplatení správneho poplatku, ktorý\nžalobca vopred zaplatiť odmietol tvrdiac, že požaduje správcom dane neosvedčené fotokópie dokladov,\nktoré správnemu poplatku nepodliehajú. Správny súd bol toho názoru, že vyhotovenie fotokópie listín\nzo spisov správcu dane je spoplatnené podľa položky 2 písm. a/ sadzobníka súdnych poplatkov bez\nohľadu na to, či daňový subjekt požiada o osvedčenie ich zhody s originálom alebo nie. V naznačenom\nsmere preto nedošlo zo strany správcu dane k nezákonnému postupu, ktorý by ukracoval žalobcu na\njeho právach.\n8. Za nedôvodnú považoval správny súd aj námietku žalobcu, že nebola dodržaná lehota na vykonanie\ndaňovej kontroly, ktorá je podľa § 46 ods. 10 Daňového poriadku najviac jeden rok od začatia kontroly.\n\nZo spisu jednoznačne vyplýva, že daňová kontrola bola začatá dňom 19. decembra 2012, ktorý bol\nurčený oznámením správcu dane o daňovej kontrole a bola skončená dňom 10. decembra 2013,\nkedy bol žalobcovi doručený protokol z daňovej kontroly. Lehota 15 pracovných dní určená správcom\ndane žalobcovi na vyjadrenie sa k zisteniam uvedeným v protokole a na označenie dôkazov sa v\nzmysle zákona do lehoty na výkon daňovej kontroly nezapočítava. Protokol obsahuje všetky zákonom\nvyžadované náležitosti, vrátane namietaného súpisu kontrolovaných dokladov i vyjadrení žalobcu k\nzisteným skutočnostiam, ktoré uviedol do zápisnice o ústnom pojednávaní u správcu dane dňa 25.\nnovembra 2013. Konštatoval, že daňová kontrola bola vykonaná v súlade so zákonom, a preto protokol\nz nej vyhotovený spĺňa všetky zákonné požiadavky na to, aby bol použitý ako dôkazný prostriedok v\nnáslednom vyrubovacom konaní.\n9. V rozpore s Daňovým poriadkom ani s iným všeobecne záväzným predpisom nie je ani skutočnosť,\nže na základe daňovej kontroly za zdaňovacie obdobia január - september a november - december\n2011, ktorá bola začatá jedným oznámením a ukončená jedným protokolom, bolo vydaných celkom 11\nrozhodnutí za každé jednotlivé mesačné zdaňovacie obdobie. Zo žaloby nie je zrejmé, v čom sa má\ntento postup správcu dane priečiť zásadám Daňového poriadku a právnej istote a najmä ako ukrátil\nžalobcu na jeho právach.\n10. Správny súd dal do pozornosti, že dňa 1. januára 2014 nadobudla účinnosť novela Daňového\nporiadku vykonaná zákonom č. 440/2012 Z.z., ktorá zaviedla povinnosť všetkým platiteľom dane z\npridanej hodnoty doručovať podania orgánom finančnej správy výlučne elektronickými prostriedkami\ndo elektronickej podateľne Finančného riaditeľstva SR. Všetky písomnosti daňového subjektu, ktorý je\nplatiteľom dane z pridanej hodnoty, doručené orgánom finančnej správy po dátume 1. január 2014 inou\nako elektronickou formou, sa podľa zákona považujú za nepodané a správca dane na ne neprihliada.\nKeďže žalobca doručil písomné vyjadrenie k protokolu do podateľne správcu dane dňa 3. január 2014,\npostupoval správca dane i žalovaný v súlade so zákonom, keď toto vyjadrenie v ďalšom konaní nevzali\ndo úvahy. S ohľadom na to, že daňová kontrola sa u žalobcu začala už za účinnosti Daňového poriadku\n(zákon č. 563/2009 Z.z.), nemôže sa žalobca na základe § 165 ods. 4 Daňového poriadku dovolávať\nprávneho režimu zákona č. 511/1992 Z.z. o správe daní, ktorý sa vzťahuje len na tie daňové kontroly,\nktoré boli začaté podľa tohto zákona a neboli ukončené pred účinnosťou zákona č. 563/2009 Z.z.\n(Daňový poriadok). Preto považoval správny súd tvrdenie žalobcu, že ku dňu 1. januáru 2014 mu\nnevznikla povinnosť doručovať podania elektronicky a naďalej mohol doručovať obvyklým spôsobom\npodľa § 13 ods. 1 a § 27 ods. 5 Daňového poriadku, za nepodložené.\n11. Pokiaľ ide o námietky žalobcu ohľadom povahy a záväznosti rozhodnutí Súdneho dvora EÚ, krajský\nsúd podotkol, že súdny dvor je jedinou inštitúciou, ktorá je oprávnená podávať záväzný výklad práva\nEÚ a prispievať tak k jeho jednotnému uplatňovaniu vo všetkých členských štátoch EÚ. Povinnosť riadiť\nsa výkladom súdneho dvora má nielen účastník konania a súd, ktorý o výklad práva EÚ požiadal, ale\nvšetky členské štáty, ich inštitúcie i obyvateľstvo. Rozhodnutia súdneho dvora v otázkach výkladu práva\nEÚ, vrátane smerníc o jednotnom systéme DPH, ktoré boli implementované do právneho poriadku SR,\nteda majú všeobecnú záväznosť.\n12. Mal za to, že správne orgány pri hodnotení skutkového stavu dôvodne poukázali na zneužitie práva\na jeho dôsledky v zmysle rozhodnutia súdneho dvora veci C-255/02 Halifax, v ktorom sa uvádza: „Ak\nplatiteľ alebo skupina vzájomne prepojených platiteľov dane vykoná viac plnení, ktoré ako celok vytvoria\numelú situáciu, ktorej jediným cieľom j vytvoriť podmienky potrebné na vrátenie DPH zaplatenej na\nvstupe, na takéto plnenia sa nesmie prihliadať\".\n13. Poukázal na skutočnosť, že z judikatúry Súdneho dvora EÚ vyplýva všeobecná zásada práva\nEÚ spočívajúca v tom, že o toto právo nemožno používať na zneužívajúce alebo podvodné účely,\nči na zaistenie výhod, ktoré sú zjavne v rozpore s jeho účelmi a cieľmi. Spoločné pravidlá dane z\npridanej hodnoty majú byť vykladané v súlade so všeobecnou zásadou zákazu zneužitia práva EÚ. O\nzneužitie práva sa jedná v prípade, ak deklarované plnenia napriek formálnemu dodržaniu podmienok\nstanovených v príslušných ustanoveniach tzv. šiestej smernice a vo vnútroštátnej právnej úprave\npreberajúcej túto smernicu (zákon o DPH) viedli k získaniu daňovej výhody, ktorej poskytnutie by bolo\nv rozpore s cieľom sledovaným týmito ustanoveniami.\n\n14. Ďalej uviedol, že podmienky uvedené v § 49 ods. 1, 2 a § 51 zákona č. 222/2004 Z.z. o dani z\npridanej hodnoty (ďalej len „zákon o DPH\") sú hmotnoprávnej povahy a na ich splnenie sa viaže nárok na\nodpočítanie dane. Zákonodarca požaduje, aby platiteľ, ktorý nárok na odpočítanie uplatňuje, preukázal,\nže splnil podmienky, ktoré pre nárok na odpočítanie zákon stanovil. Pokiaľ si platiteľ uplatňuje právo na\nodpočítanie dane z dodávateľskej faktúry, musí byť schopný sám preukázať, že zdaniteľný obchod bol\nuskutočnený tak, ako je deklarovaný na faktúre. Samotné faktúry, zmluvy, vyhlásenia zmluvných strán\no poskytnutom plnení či evidencie DPH alebo iné formálne doklady ešte nepreukazujú, že vzniklo právo\nna odpočítanie dane, doklady musia byť odrazom reálneho plnenia. Technicky je totiž možné vyhotoviť\nakýkoľvek doklad znejúci na určité plnenie. Predloženie dokladov je teda len jednou z hmotnoprávnych\npodmienok na uznanie nároku na odpočítanie dane.\n15. Dodal, že aby mohol byť uplatnený nárok na odpočítanie dane, musia mať nadobudnuté tovary\na služby priame a bezprostredné spojenie s výstupnými plneniami, ktoré sú dôvodom pre uplatnenie\nnároku na odpočítanie dane. Je preto nevyhnutné, aby zámer platiteľa, ako použije prijaté plnenia, bol\nzrejmý v čase vzniku práva na odpočítanie dane, aby bolo jednoznačné, že prijaté tovary alebo služby\nsa viažu k uskutočneniu plnení, s ktorými je spojený nárok na odpočet dane. Spoločný systém dane z\npridanej hodnoty zaručuje plnú neutralitu dane, čo sa týka daňového zaťaženia všetkých ekonomických\nčinností bez ohľadu na ich účel a výsledok, pokiaľ tieto činnosti ako také podliehajú dani z pridanej\nhodnoty.\n16. Konštatoval, že z povahy DPH platí, že ide o všeobecnú nepriamu daň spotrebného charakteru,\ndo štátneho rozpočtu sa odvádza postupne v pravidelných termínoch za zdaňovacie obdobie osobami,\nktoré sú zaregistrované ako platitelia tejto dane. Daň sa vyberá postupne a po častiach len z tej\nhodnoty, ktorá bola v príslušnej fáze pridaná (t. j. pridaná hodnota) k cene nakúpeného tovaru a služby.\nTo, čo bolo v príslušnej fáze pridané a má byť zdanené, sa určí na základe mechanizmu dane. Ten\npracuje so vstupmi (nákupmi) a výstupmi (predajmi) a s daňou na vstupe a daňou na výstupe. Tento\nmechanizmus zabezpečuje správne vybratie dane len za predpokladu, že daňový subjekt nespraví\nchybu, resp. neporuší zákon. Akákoľvek chyba spôsobená nedodržaním zákona o DPH, prípadne iných\nzákonov platiteľom, môže mať za následok narušenie mechanizmu dane tým spôsobom, že platiteľ bude\ndaňou zaťažený dvakrát. Každý, kto uvedie daň na faktúre, je v zmysle § 69 ods. 5 zákona o DPH\npovinný túto daň odviesť do štátneho rozpočtu. To platí aj v prípade, ak sa pri daňovej kontrole preukáže,\nže k plneniu nedošlo vôbec alebo skutočným dodávateľom bol niekto iný ako ten, ktorý je uvedený na\nfaktúre. Pokiaľ teda štát prijme daň odvedenú z titulu jej uvedenia na faktúre, nemôže na strane štátu\ndôjsť k vzniku bezdôvodného obohatenia, pretože takéto plnenie je plnením na základe zákona.\n17. Žalovaný i správca dane postavili závery o neoprávnenosti uplatneného práva na odpočítanie\ndane v podstate na tom, že daňové subjekty v reťazci spoločností prepojených na osobu U.. E. E. si\nprostredníctvom daňových priznaní odpočítavajú DPH z hodnoty deklarovaných zdaniteľných obchodov,\nktoré nemajú ekonomické opodstatnenie. Na základe podrobných šetrení u žalobcu i prepojených\ndaňových subjektov správca dane deklaroval žalobcovi svoje pochybnosti o hodnovernosti a pravdivosti\npredložených daňových dokladov a žiadal ho o preukázanie, ako použije deklarované služby uvedených\nspoločností na dodávku tovarov alebo služieb (na svoje zdaniteľné plnenia). Podľa vyjadrenia žalobcu\nmali byť plnenia fakturované vyššie uvedenými dodávateľmi použité na podnikanie žalobcu. Žalobca\ndoložil správcovi dane dôkazy ako zmluvy, odovzdávacie protokoly, evidenciu DPH, faktúry, vyhlásenie\no dodaní služieb a fotografie propagačných materiálov a inú fotodokumentáciu ako aj DVD nosič.\nSprávca dane k uvedeným dôkazom konštatoval, že ide iba o jednoduché dokumenty odpísané z\nverejne dostupných zdrojov, jednoduché grafické návrhy, resp. dokumentácia, ktorá je určená širokému\nokruhu záujemcov. Uviedol, že jednotlivé dokumenty nemali presné špecifikácie, ktoré by potvrdzovali,\nže príslušná nehmotná dodávka je určená výhradne len pre žalobcu ako odberateľa. Konštatoval tiež, že\nhodnota predmetných dodávok bola neúmerne vysoká a pre svoju všeobecnosť tieto neboli využiteľné\npre ekonomickú činnosť žalobcu.\n18. Krajský súd bol toho názoru, že zistenia žalovaného i správcu dane o všeobecnosti plnení\nfakturovaných dodávateľskými spoločnosťami a ich nepoužiteľnosti na podnikanie žalobcu, ako aj z\ntoho vyplývajúci záver o nesplnení podmienok pre odpočítanie dane, sú založené na nedostatočne\nzistenom skutkovom stave. Správny súd musel konštatovať, že vyššie uvedené laické a podrobnejšie\nnešpecifikované hodnotenie poskytnutých plnení daňovými orgánmi nie je podložené hodnovernými\ndôkazmi a preto ho nie je možné spoľahlivo preskúmať a prisúdiť mu hodnotu pravdivosti a správnosti.\n\nBez kvalifikovaného posúdenia použiteľnosti žalobcom prijatých plnení na deklarovaný účel nie je v\nmožnostiach súdu urobiť si spoľahlivý úsudok o tom, či ide o umelo vytvorené plnenia bez ekonomického\nzmyslu, ktorých účelom je len profitovať z odpočítania dane, ako to v zásade konštatovali daňové\norgány. Pokiaľ má žalovaný dôvodné pochybnosti o reálnosti fakturovaných plnení, ktoré žalobca doložil\ndaňovými dokladmi a za ktoré zaplatil dohodnutú cenu vrátane dane a zároveň predložil správcovi dane\npredmet tohto plnenia, musí správca dane preukázať, že tieto plnenia sú fiktívne a nepoužiteľné pre\nich zhodnotenie na deklarovaný podnikateľský účel. Toto podľa názoru súdu nie je možné preukázať\ninak, ako odborným (znaleckým) vyhodnotením predmetných plnení z pohľadu ich reálnej hodnoty a\npoužiteľnosti pre žalobcu, resp. pre podnikateľa v rovnakom postavení ako žalobca. Pokiaľ sa ukáže,\nže služby, ktoré žalobca prijal od dodávateľských spoločností, vzhľadom na svoju povahu a „kvalitu\" nie\nsú objektívne spôsobilé na to, aby boli deklarovaným spôsobom využité na zdaniteľné plnenia, bude\nmožné prijať záver o zneužití práva na odpočítanie dane z faktúr za tieto služby.\n19. Pokiaľ ide prípustnosť posudzovania primeranosti ceny fakturovaných služieb správcom dane, bol\nkrajský súd toho názoru, že právo správcu dane vstupovať i do hodnotenia obsahu záväzkových vzťahov\nžalobcu so svojim zmluvnými partnermi, vrátane dojednaní o cenách, vyplýva z oprávnenia skúmať\nsplnenie podmienok pre uplatnenie nároku na odpočítanie dane. Je treba mať na zreteli, že pokiaľ by\nsi žalobca neuplatnil právo na odpočítanie dane, neexistoval by dôvod, pre ktorý by štát v zastúpení\nsprávcom dane hodnotil, koľko a za čo žalobca svojim zmluvným partnerom zaplatí.\n20. Krajský súd v Bratislave po preskúmaní veci dospel k záveru, že napadnuté rozhodnutia žalovaného\nvychádzajú z vyššie opísaných dôvodov z nedostatočne zisteného skutkového stavu veci. Postupoval\npodľa § 191 ods. 1 písm. e/ O.s.p. a napadnuté rozhodnutia zrušil a vec vrátil žalovanému na ďalšie\nkonanie, v ktorom uváži, či chýbajúce skutkové zistenia doplní sám a vo veciach opätovne rozhodne\nalebo rozhodnutia správcu dane zruší a vráti vec do štádia prvostupňového konania.\nII.\nKasačná sťažnosť žalovaného\n21. Proti tomuto rozsudku podal žalovaný včas kasačnú sťažnosť, ktorou sa domáhal, aby kasačný súd\nnapadnutý rozsudok krajského súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie a žalobcovi nepriznal trovy\nkonania.\n22. Žalovaný podal kasačnú sťažnosť z dôvodu, že správny súd rozhodol na základe nesprávneho\nprávneho posúdenia veci (§ 440 ods. 1 písm. g/ SSP).\n23. V podanej kasačnej sťažnosti namietal nesprávnosť názoru krajského súdu, že „rozhodnutie\nžalovaného vychádza z nedostatočne zisteného skutkového stavu veci\" nestotožňoval a trval na svojom\nstanovisku, že druhostupňový orgán sa v odôvodnení vydaného rozhodnutia vysporiadal so všetkými\nskutkovými a právnymi otázkami majúcimi význam pre posúdenie rozporných zdaniteľných obchodov,\nktoré boli predmetom fakturácie dodávateľskými spoločnosťami REK MEDIA s.r.o. a REAL - DESIGN\nspol. s.r.o., na základe ktorých si žalobca v kontrolovanom zdaňovacom období uplatnil právo na\nodpočítanie dane v sume 256 000,00 Eur, pri ktorých sa reálne dodanie deklarovaných zdaniteľných\nobchodov, nepotvrdilo. Podľa žalovaného zistenia správcu dane nasvedčovali tomu, že v danej veci ide\no typický umelo vytvorený obchodný reťazec, ktorý bol vytvorený za účelom získania daňovej výhody\n- čerpania nadmerných odpočtov zo štátneho rozpočtu Slovenskej republiky. Mal za to, že správca\ndane v rámci daňovej kontroly preukázal, že v deklarovaných obchodných transakciách ide o vyrábanie\nfaktúr s nehmotnými dodávkami, podklady preukazované platiteľom sú iba jednoduché dokumenty\nodpísané z verejne dostupných zdrojov, jednoduché grafické návrhy, ako aj dokumentácia, ktorá je\nurčená širokému okruhu záujemcov. Jednotlivé dokumenty predkladané správcovi dane pri kontrole\nnemali presné špecifikácie, výpočty, ako aj nemali formu, ktorá by potvrdzovala, že príslušná nehmotná\ndodávka je určená výhradne len pre žalobcu ako odberateľa. Zároveň zdôraznil, že aj hodnota za\ndodávky bola neúmerne vysoká, a pre svoju všeobecnosť nie je využiteľná pre ekonomickú činnosť\npríjemcu. Následne poukázal na skutočnosť, že z analýz u personálne prepojených spoločností, ktoré\nsa zúčastňovali na fakturácii deklarovaných zdaniteľných obchodov, vyplýva, že si uplatnili podanými\ndaňovými priznaniami u správcu dane vrátenie DPH v ich prospech v sume 6 459 589,90,- Eur, i napriek\ntomu, že všetky zdaniteľné obchody sa uskutočňovali v tuzemsku. Daňové subjekty, ktoré dodávali tovar\nalebo službu, mali minimálnu vlastnú daňovú povinnosť na úhradu alebo nadmerný odpočet. Pri predaji\n\ntovaru alebo služby si predávajúce spoločnosti opäť znížili vzniknutú povinnosť nákupom tovaru a služieb\nod majetkovo a personálne prepojených osôb, kde bol konateľom, resp. spoločníkom E. E., úhrady\nsa skoro vo všetkých obchodných transakciách uskutočňovali vzájomnými zápočtami. Namietal, že v\ndaných obchodných transakciách bol prevod ekonomického vlastníctva výrazne spochybnený, pretože\njeho nadobudnutie predpokladá, že zdaniteľné obchody (tovary a služby) budú ekonomicky využívané\nna uskutočňovanie zdaniteľných plnení príjemcu (žalobcu), čo sa v daných obchodných prípadoch\nvykonaným šetrením na strane správcu dane nepotvrdilo a žalobca použitie deklarovaných obchodných\ntransakcií na účely jeho podnikateľskej činnosti správcovi dane nepreukázal žiadnymi relevantnými\ndôkazmi.\n24. Poukazujúc na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2Sžf/4/2009 zo dňa 23.\njúna 2010 v spojení s rozhodnutím Ústavného súdu SR č. k. III.ÚS 78/2011-17 zo dňa 23. februára\n2011, zdôraznil, že dôkazné bremeno je v daňovom konaní zásadne na strane daňového subjektu,\nktorý je iniciátorom odpočítania dane a jeho povinnosťou je preukázať, že si nárok uplatňuje dôvodne\na za zákonom ustanovených podmienok. Dokazovanie zo strany správcu dane slúži až na následnú\nverifikáciu skutočností a dokladov predkladaných daňovým subjektom. Ak daňový subjekt, na ktorom leží\ndôkazné bremeno svoje tvrdenia spoľahlivo nepreukáže, nemôže byť nárok na odpočet DPH uznaný.\n25. Správca dane pri posúdení práva na odpočítanie dane vychádzal z dikcie ustanovení zákona o\nDPH (vnútroštátny predpis), zohľadňujúc tiež závery rozsudkov Súdneho dvora ES obsahujúce výklad\nŠiestej Smernice DPH (od 01.01.2007 nahradenej smernicou Rady 2006/112/ES) o zosúladení právnych\npredpisov členských štátov týkajúcich sa dani z obratu. Predmetné plnenia (deklarované na faktúrach od\npersonálne prepojeného daňového subjektu) i napriek formálnemu dodržaniu podmienok stanovených\nv príslušných ustanoveniach šiestej smernice a vo vnútroštátnej právnej úprave preberajúcej túto\nsmernicu vedú len k získaniu daňovej výhody, ktorej poskytnutie by bolo v rozpore s cieľom sledovaným\ntýmito ustanoveniami. Zo šetrenia správcu dane bolo preukázané, že jediným cieľom zúčastnených\nspoločností v reťazci personálne prepojených obchodných spoločností bolo vytvoriť podmienky, na\nzáklade ktorých daňové subjekty zapojené do týchto obchodných transakcií predstierali ekonomickú\npodstatu podnikania, aby v konečnom dôsledku žalobca získal neoprávnený prospech vo forme\nodčerpania nadmerných odpočtov zo ŠR.\n26. Ďalej správnemu súdu vyčítal, že sa v rámci posúdenia veci vôbec nezaoberal znaleckým posudkom\nč. 5/2014, ktorý bol spolu so znaleckým posudkom č. 4/2014, doručený Krajskému súdu v Bratislave\ndňa 29. októbra 2014, z ktorého vyplýva, že v danom prípade sa jedná o finančný holding, ktorý\nkoordinuje jednotlivé spoločnosti v rámci skupiny, pričom takmer všetky spoločnosti účtujú v rámci\nvýrobnej spotreby iba o službách a neúčtujú o spotrebe materiálu a energie, s ohľadom na ktorú\nskutočnosť vzniká podozrenie, že ide o fakturácie medzi spoločnosťami v rámci skupiny (personálne a\nmajetkovo prepojenými) a faktúry vystavené mimo skupiny majú minimálny objem.\n27. Rovnako tak namietal odklon od rozhodovacej praxe Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ktorý\nv rozsudku sp. zn. 5Sžf/17/2011 zo dňa 23. februára 2012 vyslovil: „Podmienky uvedené v § 49\nods. 1 a 2 písm. a/ a v § 51 ods. 1 písm. a/ zákona o DPH sú hmotnoprávnej povahy a na ich\nbezpodmienečné splnenie sa viaže nárok na odpočet. Ich nesplnenie nie je možné odpustiť (keďže to\nzákon neustanovuje) ani pri vzniku zodpovednosti inej osoby za vady dokladu a ani za dobromyseľnosti\nplatiteľa. Naopak, zákonodarca požaduje (pre ľahkú zneužiteľnosť), aby platiteľ, ktorý nárok na odpočet\nuplatňuje, preukázal existenciu podmienok, ktoré pre nárok na odpočet stanovil. Pokiaľ si platiteľ\nuplatňuje nárok na odpočítanie dane z dodávateľskej faktúry, musí byť schopný preukázať, že zdaniteľné\nobchody boli reálne uskutočnené, a to práve osobou uvedenou na faktúre.\" Dodal, že obdobné právne\nzávery vyplývajú aj z uznesenia Ústavného súdu SR sp. zn. III.ÚS 401/2009-17 zo dňa 16. decembra\n2009 a rozsudkov Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 8Sžf/9/2012, sp. zn. 2Sžf/33/2012, sp.\nzn. 3Sžf/95/2012, a sp. zn. 8Sžf/27/2011.\n28. V závere kasačnej sťažnosti zdôraznil, že odvolací orgán ako i správca dane postupovali v súlade\ns príslušnými ustanoveniami daňového poriadku, vec po právnej stránke správne posúdili a dospeli\nk správnemu právnemu záveru, že žalobca počas výkonu daňovej kontroly ani v odvolacom konaní\nnepredložil žiadne dôkazné prostriedky preukazujúce jeho tvrdenia, teda neuniesol dôkazné bremeno.\nPreto žalovaný pokladal rozsudok napadnutý kasačnou sťažnosťou za nesprávny, ako aj v rozpore so\n\nzákladným princípom konania ustanovenom v § 5 ods. 3 SSP, podľa ktorého súd pri rozhodovaní má\ndbať na ochranu zákonnosti a verejného záujmu.\nIII.\nVyjadrenie žalobcu ku kasačnej sťažnosti\n29. Žalobca sa k podanej kasačnej sťažnosti v stanovenej lehote nevyjadril.\nIV.\nPrávny názor kasačného súdu\n30. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako príslušný súd podľa § 11 písm. g/ SSP prejednal vec\nbez nariadenia pojednávania podľa § 455 SSP s tým, že deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený\nminimálne 5 dní vopred na úradnej tabuli súdu a internetovej stránke Najvyššieho súdu Slovenskej\nrepubliky www.nsud.sk podľa § 137 ods. 4 SSP v spojení s § 452 ods. 1 SSP.\n31. Najvyšší súd Slovenskej republiky vychádzal zo skutkového stavu, ktorý podrobne v odôvodnení\nrozsudku popísal krajský súd, preto pre účastníkov konania známe fakty a skutočnosti nebude\nnadbytočne opakovať a len v stručnosti z neho vyberá nasledovné:\n32. Žalobca si uplatnil právo na odpočítanie dane:\n- v sume 253 000,- Eur za deklarované zdaniteľné obchody (rozpracovanosť projektu pre SP ako aj\ninžinierske činnosti) uvedené na faktúre číslo 11VF013 od personálne prepojenej spoločnosti REALDESIGN spol. s.r.o.,\n- v sume 3 000,- Eur za deklarované zdaniteľné obchody - reklamno-mediálna kampaň uvedené na\nfaktúre č. 11VF0055 od personálne prepojenej spoločnosti ERS MEDIA, spol. s.r.o.\n33. Správca dane právo na odpočítanie dane žalobcovi neuznal na základe skutočnosti, že bola\npreukázaná existencia zneužívajúcich okolností smerujúcich k získaniu daňovej výhody. Správca dane\nz podaných daňových priznaní a vykonaného šetrenia u daňových subjektov zistil, že daňové subjekty\nv podanom daňovom priznaní vzniknutú daňovú povinnosť z predaja tovaru alebo služby priznali,\nale súčasne si ju znížili odpočítaním dane z nákupu tovarov a služieb od personálne a majetkovo\nprepojených osôb, čím platiteľom dane vznikol nadmerný odpočet alebo minimálna daňová povinnosť\nna úhradu.\n34. Zákonodarca v právnej norme § 3 ods. 1 Daňového poriadku ustanovuje základné zásady daňového\nkonania tak, že v daňovom konaní sa postupuje podľa všeobecne záväzných právnych predpisov,\nchránia sa záujmy štátu a obcí a dbá sa pritom na zachovávanie práv a právom chránených záujmov\ndaňových subjektov a iných osôb. Správca dane postupuje pri správe daní v úzkej súčinnosti s daňovým\nsubjektom a inými osobami a poskytuje im poučenie o ich procesných právach a povinnostiach, ak tak\nustanoví tento zákon. Správca dane je povinný zaoberať sa každou vecou, ktorá je predmetom správy\ndaní, vybaviť ju bezodkladne a bez zbytočných prieťahov a použiť najvhodnejšie prostriedky, ktoré vedú\nk správnemu určeniu a vyrubeniu dane (§ 3 ods. 2 Daňového poriadku). Správca dane hodnotí dôkazy\npodľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom\nprihliada na všetko, čo pri správe daní vyšlo najavo (§ 3 ods. 3). Pri uplatňovaní osobitných predpisov\npri správe daní sa berie do úvahy skutočný obsah právneho úkonu alebo inej skutočnosti rozhodujúcej\npre vyrubenie alebo vybratie dane (§ 3 ods. 6). Daňové subjekty majú pri správe daní rovnaké práva a\npovinnosti (§ 3 ods. 7). Právom aj povinnosťou daňových subjektov a iných osôb podľa § 4 ods. 2 písm.\nd/ pri správe daní je úzko spolupracovať so správcom dane (§ 3 ods. 8 ).\n35. Podľa § 24 ods. 1, 2, 3, 4 a 5 Daňového poriadku, daňový subjekt preukazuje skutočnosti, ktoré majú\nvplyv na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v daňovom priznaní alebo iných\npodaniach, ktoré je povinný podávať podľa osobitných predpisov, skutočnosti, na ktorých preukázanie\nbol vyzvaný správcom dane v priebehu daňovej kontroly alebo daňového konania, vierohodnosť,\nsprávnosť a úplnosť evidencií a záznamov, ktoré je povinný viesť. Správca dane vedie dokazovanie,\npričom dbá, aby skutočnosti nevyhnutné na účely správy daní boli zistené čo najúplnejšie a nie je\npritom viazaný iba návrhmi daňových subjektov. Správca dane preukazuje skutočnosti o úkonoch\n\nvykonaných voči daňovému subjektu, ktoré sú rozhodné pre správne určenie dane. Nie je potrebné\ndokazovať skutočnosti všeobecne známe alebo známe správcovi dane z jeho činnosti. Ako dôkaz možno\npoužiť všetky prostriedky, ktorými možno zistiť a objasniť skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie\ndane a ktoré nie sú získané v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi. Ide najmä o\nrôzne podania daňových subjektov, svedecké výpovede, znalecké posudky, verejné listiny, protokoly o\ndaňových kontrolách, zápisnice o miestnom zisťovaní a obhliadke, povinné záznamy a evidencie vedené\ndaňovými subjektmi a doklady k nim.\n36. Podľa § 46 ods. 5 Daňového poriadku, ak vzniknú pochybnosti o správnosti, pravdivosti alebo\núplnosti dokladov predložených kontrolovaným daňovým subjektom alebo o pravdivosti údajov v nich\nuvedených, oznámi správca dane tieto pochybnosti kontrolovanému daňovému subjektu a vyzve ho,\naby sa k ním vyjadril, najmä aby neúplné údaje doplnil, nejasnosti vysvetlil a nepravdivé údaje opravil\nalebo pravdivosť údajov riadne preukázal.\n37. Podľa § 49 ods. 1 a 2 písm. a/ zákona o DPH, právo odpočítať daň z tovaru alebo zo služby vzniká\nplatiteľovi v deň, keď pri tomto tovare alebo službe vznikla daňová povinnosť. Platiteľ môže odpočítať\nod dane, ktorú je povinný platiť, daň z tovarov a služieb, ktoré použije na účely svojho podnikania ako\nplatiteľ s výnimkou podľa odsekov 3 a 7. Platiteľ môže odpočítať daň, ak je daň voči nemu uplatnená\niným platiteľom v tuzemsku z tovarov a služieb, ktoré sú alebo majú byť platiteľovi dodané.\n38. Podľa § 51 ods. 1 písm. a/ zákona o DPH, právo na odpočítanie dane podľa § 49 môže platiteľ\nuplatniť, ak pri odpočítaní dane podľa § 49 ods. 2 písm. a/ má faktúru od platiteľa vyhotovenú podľa § 71.\n39. Najvyšší súd Slovenskej republiky zastáva názor, že závery daňových orgánov o všeobecnej povahe\nplnení fakturovaných dodávateľskými spoločnosťami ERS MEDIA, spol. s.r.o. a REAL-DESIGN spol.\ns.r.o. a s tým spojenej ich nepoužiteľnosti na podnikateľskú činnosť odberateľa - žalobcu, ako aj z\ntoho vyplývajúci záver o nesplnení podmienok pre odpočítanie dane v zmysle § 49 ods. 1, 2 a § 51\nzákona o DPH sú predčasné, nakoľko nevychádzajú zo spoľahlivo zisteného skutkového stavu veci. V\ndanom prípade je nutné prisvedčiť správnosti záverov krajského súdu, že daňové orgány sa uchýlili k\nneodbornému a bližšie nešpecifikovanému posúdeniu poskytnutých plnení spoločnosťami ERS MEDIA,\nspol. s.r.o. a REAL-DESIGN spol s.r.o., na základe čoho nebolo možné bez akýchkoľvek pochybnosti\nustáliť, že predmetné zdaniteľné plnenia objektívne neboli spôsobilé na ich využitie pri dodávkach\ntovarov a služieb resp. pri podnikateľskej činnosti žalobcu. Daňové orgány pri konštatovaní nesplnenia\npodmienok v zmysle § 49 ods. 1, 2 a § 51 zákona o DPH neuviedli žiadne skutočnosti a dôkazy,\nktoré ich viedli k prijatiu uvedeného záveru, navyše z ich rozhodnutí nevyplýva ani to, akými úvahami\nboli pri rozhodovaní vedení, ktoré skutočnosti považovali za preukázané a ktoré nie a ako vyhodnotili\npredložené dôkazy. Podľa názoru najvyššieho súdu pokiaľ daňové orgány vyslovili pochybnosti o\nreálnom charaktere deklarovaných zdaniteľných plnení a ich použiteľnosti na účely podnikania žalobcu\nv zmysle § 49 ods. 1 a 2 písm. a/ zákona o DPH bolo ich povinnosťou svoje závery preukázať a\nteda vykonať dokazovanie vo smere, či tieto plnenia sú fiktívne a nepoužiteľné pre ich zhodnotenie\nna žalobcom deklarovaný podnikateľský účel. Pre kvalifikované posúdenie použiteľnosti žalobcom\ndeklarovaných plnení na podnikateľské účely v zmysle zákona o DPH je preto aj s poukazom na ich\nšpecifickú povahu potrebné pristúpiť k verifikácii týchto záverov odborným vyhodnotením predmetných\nplnení z hľadiska ich reálnej hodnoty a skutočnej využiteľnosti na podnikateľské účely žalobcu. Ak zo\nzáverov odborného posúdenia žalobcom deklarovaných plnení od dodávateľských spoločností ERS\nMEDIA, spol. s.r.o. a REAL-DESIGN spol s.r.o., vyplynie ich nereálnosť a objektívna nevyužiteľnosť na\npodnikateľské účely žalobcu je možné uvažovať, či skutočne ide iba o umelo vytvorené dodávky služieb\nbez akéhokoľvek ekonomického opodstatnenia, ktorých jediným cieľom je iba získanie nadmerného\nodpočtu.\n40. Sťažovateľ namietal nesprávnosť záveru krajského súdu, že napadnuté rozhodnutie žalovaného\nvychádza v časti týkajúcej sa plnení fakturovaných spoločnosťami ERS MEDIA, spol. s.r.o. a REALDESIGN spol s.r.o., z nedostatočne zisteného skutkového stavu. Kasačný súd uvádza, že daňové\norgány v odôvodnení svojich rozhodnutí rozsiahlym spôsobom popisovali a zdôvodňovali personálne\na majetkové prepojenie žalobcu s jednotlivými spoločnosťami za celé kontrolované obdobie január\n- september 2011, november - december 2011, avšak pri odôvodnení deklarovaných zdaniteľných\nobchodov týkajúcich sa zdaňovacieho obdobia jún 2011 len konštatovali skutkový stav bez toho,\naby uviedli relevantné právne úvahy, ktoré boli určujúce pri hodnotení dôkazov. Je potrebné uviesť,\n\nže nepriznanie nároku na odpočítanie dane nemožno vyvodzovať len zo samotnej skutočnosti\npersonálneho prepojenia spoločnosti a pochybnosťami o hodnovernosti žalobcom predložených\ndokladov. V tejto súvislosti je nutné považovať napadnuté rozhodnutie žalovaného za nepreskúmateľné\npre nezrozumiteľnosť a nedostatok dôvodov v súvislosti s preukazovaním, že žalobca nakúpené tovary a\nslužby použije ako platiteľ dane na svoje podnikanie v zmysle § 49 ods. 2 zákona o DPH. V napadnutom\nrozhodnutí absentuje správna úvaha, na základe ktorej daňové orgány vyvodili záver, že žalobca si\nv zmysle predložených faktúr neoprávnene znížil daňovú povinnosť z predaja tovarov alebo služieb.\nBez náležitého vyhodnotenia použiteľnosti žalobcom prijatých plnení na deklarovaný účel nie je možné\nvyvodiť záver, že ide o umelo vytvorené plnenia bez ekonomického zmyslu, ktorých účelom je len\nprofitovať z odpočítania dane, ako to konštatovali daňové orgány. Uvedené závery prijal nielen správca\ndane ale aj žalovaný, ktorý si osvojil skutkový stav zistený správnymi orgánmi, bez uvedenia úvah, ktoré\novplyvnili jeho hodnotenie dôkazov pri jednotlivých žalobcom predložených faktúrach pri posudzovaní\nsplnenia podmienok na odpočítanie dane v zmysle ustanovenia § 49 ods. 1 a 2 písm. a/ a § 51 ods.\n1 písm. a/ zákona o DPH.\n41. Sťažovateľ dal súčasne do pozornosti, že dôkazné bremeno je v daňovom konaní zásadne na\nstrane daňového subjektu. Kasačný súd sa stotožňuje so závermi daňových orgánov, že pokiaľ daňový\nsubjekt požaduje od štátu vrátenie nadmerného odpočtu, je jeho zákonnou povinnosťou preukázať,\nže má na vrátenie dane právny nárok. Následne je správca dane oprávnený a zároveň aj povinný s\nvyužitím inštitútu daňovej kontroly a iných procesných postupov zisťovať a preverovať základ dane\nalebo iné skutočnosti pre správne určenie dane alebo nároku na uplatnené vrátenie nadmerného DPH.\nAk správca dane vykonaným preverovaním preukázateľne spochybní deklarovaný zdaniteľný obchod,\nje na daňovom subjekte, aby túto pochybnosť odstránil, inak nie je možné priznať nárok na vrátenie\ndane. V danej veci však daňové orgány preukázateľne nespochybnili reálne dodanie služieb žalobcovi\na ich využiteľnosť na jeho podnikateľskú činnosť, keď len laicky/neodborne konštatovali všeobecnosť\na nešpecifikovateľnosť plnení poskytnutých žalobcovi. Dôkazné bremeno o reálnom dodaní tovarov\na služieb zaťažuje daňový subjekt, avšak nie absolútne, keďže v zmysle takéhoto výkladu by pri\nkaždom preverovaní dodávky tovaru alebo služby umožňoval správcovi dane poprieť túto dodávku.\nNajvyšší súd Slovenskej republiky poukazuje na to, že bez ohľadu na povahu dôkazov predložených\ndaňovým subjektom je len na správcovi dane, aby zistenie skutkového stavu bolo presné a úplné a\nzávisí výlučne od správcu dane, aké dokazovanie za týmto účelom vykoná. Daňové bremeno vzniká\ndaňovému subjektu v okamihu, keď správca dane zákonným spôsobom a jasne vyjadrí pochybností\no tvrdení daňového subjektu. Ak správca dane mal pochybnosti o tvrdeniach žalobcu a predložené\ndôkazy nemienil akceptovať, potom bol povinný túto skutočnosť taktiež doložiť dôkazmi, ktoré tvrdenia\nžalobcu jednoznačne vyvracajú, pričom dôkazy správcu dane musia mať minimálne rovnakú výpovednú\nschopnosť, závažnosť a vierohodnosť ako dôkazy predložené žalobcom. Najvyšší súd Slovenskej\nrepubliky poukazuje taktiež na to, že v zmysle konštantnej judikatúry „hodnotenie dôkazov v zmysle\nzásady voľného hodnotenia dôkazov nemôže byť ľubovoľné\". O výklade daňových noriem daňovými\norgánmi sa výstižne vyjadril aj Ústavný súd SR v Náleze sp. zn. I.ÚS 241/07 ani záujem štátu na realizácii\npríjmovej stránky štátneho rozpočtu nemôže byť a nie je nadradený dodržiavaním a rešpektovaním práv\nktoré zákony priznávajú daňovým subjektom.\n42. Za danej situácie mal kasačný súd za to, že v novom konaní bude potrebné doplniť dokazovanie\nza účelom riadneho zistenia skutkového stavu v naznačenom smere a po doplnení dokazovania bude\nvo veci znovu rozhodnuté s tým, že rozhodnutie bude náležite odôvodnené v zmysle § 63 ods. 5\nDaňového poriadku, správny orgán sa riadne vysporiada a náležite odôvodní akými úvahami bol vedený\npri hodnotení dôkazov. Pri ďalšom postupe daňových orgánov je samozrejme nevyhnutné dôsledne\ndodržiavať procesné práva daňového subjektu v nadväznosti na základné ústavnoprávne princípy.\n43. Kasačný súd zároveň uvádza, že sťažovateľ má povinnosť presne vymedziť dôvody kasačnej\nsťažnosti, aby spĺňali kvalitatívne požiadavky kladené zákonom. Tento možno na prvý pohľad príliš\nformálny príkaz nie je samoúčelný, ale je vyjadrením toho, že kasačný súd sa má v zmysle zákonnej\núpravy vo svojich rozhodnutiach zaoberať dôvodmi, ktoré má povinnosť konkrétne uviesť právny\nzástupca, ktorý je na to kvalifikovaný svojím vzdelaním a profesiou, a nie dôvody prípustnosti a\ndôvodnosti kasačnej sťažnosti ako mimoriadneho opravného prostriedku, sám vyhľadávať. (Baricová,\nJ., Fečík, M., Števček, M., Filová, A. a kol.: Správny súdny poriadok. Komentár. Bratislava: C. H. Beck,\n2018, s. 1622).\n\n44. Keďže kasačná sťažnosť má slúžiť predovšetkým na nápravu výnimočných najzávažnejších\nprocesných pochybení, t. j. zmätočných rozhodnutí a riešenie otázok zásadného právneho významu a\nzjednocovanie judikatúry so svojím nezameniteľným vplyvom na posilňovanie princípu právnej istoty, z\ntohto hľadiska nie je prípustné, aby sťažovateľ, povinne zastúpený kvalifikovaným právnym zástupcom,\npoukázal v kasačnej sťažnosti na svoje podania pred krajským súdom, ale musí v sťažnostných bodoch\nv prvom rade odôvodniť prípustnosť kasačnej sťažnosti tak, aby kasačný súd mal základ pre svoje\nrozhodnutie o tom, či kasačná sťažnosť je spôsobilá vyvolať ten procesný následok, že ju kasačný\nsúd vecne prejedná. (Baricová, J., Fečík, M., Števček, M., Filová, A. a kol.: Správny súdny poriadok.\nKomentár. Bratislava: C. H. Beck, 2018, s. 1622, 1623).\n45. Kasačný súd zistil, že kasačná sťažnosť žalovaného neobsahuje žiadne právne relevantné námietky,\nktoré by mohli ovplyvniť vecnú správnosť napadnutého rozsudku krajského súdu.\n46. Najvyšší súd Slovenskej republiky s poukazom na závery uvedené vyššie považoval námietky\nžalovaného vznesené v kasačnej sťažnosti za nedôvodné, a preto kasačnú sťažnosť ako nedôvodnú\npodľa § 461 SSP zamietol.\nV.\nTrovy kasačného konania\n47. O nároku na náhradu trov konania rozhodol kasačný súd podľa § 467 ods. 1 v spojení s § 167 ods.\n1 a § 175 ods. 1 SSP tak, že žalobcovi, ktorý bol v konaní úspešný priznal právo na náhradu trov tohto\nkonania.\n48. O výške náhrady trov konania rozhodne krajský súd po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa\nkonanie končí samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.\n49. Senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky prijal rozsudok jednomyseľne (§ 139 ods. 4 SSP).\nPoučenie:\nProti tomuto rozhodnutiu opravný prostriedok nie je prípustný.", "vazby": {}, "cituje": [], "citovane_v": []}