{"guid": "a07b33e5-1da0-4b33-8a95-9c2b22350947:2236b37e-ff04-4d59-8165-6bca0ab8b44b", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2020:1014200598.1", "spisova_znacka": "10Sžfk/61/2018", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 10Sžfk/61/2018 z 25. 8. 2020", "citacia": "rozsudok Najvyššieho súdu SR z 25. augusta 2020, sp. zn. 10Sžfk/61/2018, ECLI:SK:NSSR:2020:1014200598.1", "identifikacne_cislo": "1014200598", "sud": {"guid": "sud_100", "nazov": "Najvyšší súd", "typ": "najvyssi", "slug": "najvyssi-sud"}, "sudca": "JUDr. Jana Henčeková", "sudca_id": 194, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/judr-jana-hencekova-194", "datum_vydania": "2020-08-25", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Iná povaha rozhodnutia"], "oblast": ["Správne právo"], "podoblast": ["Žaloby proti právoplatným rozhodnutiam a postupom správnych orgánov"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1992/511/#paragraf-35b.odsek-1.pismeno-a", "nazov": "§ 35b ods. 1 písm. a) zákona č. 511/1992 Zb.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/511/#paragraf-35b.odsek-1.pismeno-a", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/511-1992/paragraf-35b"}, {"iri": "/SK/ZZ/2005/7", "nazov": "ZKR", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2005/7", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/7-2005"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1992/511#paragraf-35b"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/2236b37e-ff04-4d59-8165-6bca0ab8b44b", "zdroj": "infosud", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2020:1014200598.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2020:1014200598.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2020:1014200598.1/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nNajvyšší súd\n10Sžfk/61/2018\n1014200598\n25. 08. 2020\nJUDr. Jana Hatalová\nECLI:SK:NSSR:2020:1014200598.1\n\nROZSUDOK V MENE\nSLOVENSKEJ REPUBLIKY\nNajvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jany Hatalovej,\nPhD. a členov senátu JUDr. Ing. Miroslava Gavalca, PhD. a JUDr. Igora Belka, v právnej veci žalobcu\n(sťažovateľa): INFORAMA a.s., IČO: 35 729 864, Mlynské Nivy 54, Bratislava, právne zastúpeného:\nAdvokátska kancelária JUDr. Ľubomír Schweighofer, advokát, Šafárikovo námestie 2, Bratislava, proti\nžalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, Lazovná 63, Banská Bystrica, o preskúmanie\nzákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 1100301/1/62752/2014/5002 zo dňa 04.02.2014, o kasačnej\nsťažnosti sťažovateľa proti právoplatnému rozsudku Krajského súdu v Bratislave č. k. 2S/88/2014-48\nzo dňa 06.12.2017, takto\nrozhodol:\nNajvyšší súd Slovenskej republiky kasačnú sťažnosť z a m i e t a .\nÚčastníkom n e p r i z n á v a nárok na náhradu trov kasačného konania.\nodôvodnenie:\nI. Priebeh a výsledky administratívneho konania\n1. Daňový úrad pre vybrané daňové subjekty, ako prvoinštančný orgán verejnej správy, rozhodnutím\nč. 9900399/5/4699681/2013 zo dňa 28.10.2013, podľa § 35b ods. 1 písm. a) zákona č. 511/1992 Zb.\no správe daní a poplatkov (ďalej len „zákon č. 511/1992 Zb.“) vyrubil žalobcovi sankčný úrok v sume\n1.454,30 eur za nezaplatenie dane z pridanej hodnoty vo výške priznanej v daňovom priznaní za\nzdaňovacie obdobie august 2009 v lehote podľa § 78 zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty\n(ďalej len „zákon o DPH“).\n2. Žalovaný orgán verejnej správy napadnutým rozhodnutím č. 1100301/1/62752/2014/5002 zo dňa\n04.02.2014 odvolaním napadnuté prvoinštančné rozhodnutie potvrdil podľa § 74 ods. 4 zákona č.\n563/2009 Z. z. o správe daní (ďalej len „daňový poriadok“).\nII. Konanie na krajskom súde\n3. Krajský súd napadnutým rozsudkom podľa ustanovenia § 190 zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny\nporiadok (ďalej len „S.s.p.“) žalobu v celom rozsahu ako nedôvodnú zamietol. Náhradu trov konania\nkrajský súd účastníkom konania nepriznal.\n4. V odôvodnení napadnutého rozhodnutia krajský súd uviedol, že v priebehu zdaňovacieho obdobia\naugust 2009 Okresný súd Bratislava I povolil reštrukturalizáciu žalobcu uznesením sp. zn. 4R/2/2009 zo\ndňa 17.08.2009 zverejneným v Obchodnom vestníku dňa 20.08.2009.\n\n5. Dal do pozornosti, že medzi účastníkmi bola spornou otázka prihlásenia nezaplatenej DPH za\nzdaňovacie obdobie august 2009 do reštrukturalizácie a možné započítanie (kompenzácia) DPH za\ntoto zdaňovacie obdobie. Mal za to, že pre zodpovedanie uvedenej otázky je nevyhnutné ustáliť, či\npohľadávka na DPH vznikla pred alebo po povolení reštrukturalizácie žalobcu a či ju bolo možné\nzapočítať.\n6. Krajský súd uviedol, že v predmetnej veci išlo o zaplatenie DPH za zdaňovacie obdobie august\n2009. Žalobca podával daňové priznania za mesačné zdaňovacie obdobie podľa § 77 ods. 1 zákona\no DPH, ktoré sa však začatím reštrukturalizačného konania nekončí, tak ako pri vyhlásení konkurzu (§\n77 ods. 5 zákona o DPH), a po začatí reštrukturalizačného konania nezačína plynúť nové zdaňovacie\nobdobie. Z uvedeného dôvodu podľa krajského súdu žalobca nesprávne rozdeľuje zdaňovacie obdobie\naugust 2009 na obdobie pred začatím reštrukturalizácie (01.08.2009 až 20.08.2009) a po začatí\nreštrukturalizácie (21.08.2009 - 31.08.2009), pretože to nezodpovedá ustanoveniam § 77 ods. 1, ods. 5\nzákona čo DPH, ktorých znenie a výklad je jednoznačný. Z uvedeného dôvodu je podľa názoru krajského\nsúdu potrebné chápať zdaňovacie obdobie august 2009 ako jeden neprerušený celok bez ohľadu na\nzačatú reštrukturalizáciu. Poznamenal, že zdaňovacím obdobím žalobcu bol kalendárny mesiac a nie\nkalendárny deň; ku dňu povolenia reštrukturalizácie nebolo zdaňovacie obdobie ukončené a nemohla\nbyť v tom čase ani známa suma DPH; suma DPH za zdaňovacie obdobie august 2009 mohla byť známa\naž podaním daňového priznania v lehote podľa § 78 ods. 1 zákona o DPH, teda 25.09.2009, kedy bola\ndaň aj splatná.\n7. Krajský súd konštatoval, že žalobca podal daňové priznanie k DPH za august 2009 dňa 25.09.2009,\nale daň už v tejto lehote nezaplatil. Odo dňa 26.09.2009 (deň nasledujúci po splatnosti DPH) sa preto\ndostal do omeškania so zaplatením DPH, vznikol daňový nedoplatok (§ 1a písm. f/ zákona č. 511/1992\nZb.), čoho následkom je vyrubenie sankčného úroku.\n8. Správny súd v ďalšom uviedol, že vznik daňovej pohľadávky na účely reštrukturalizácie je ohraničený\nokamihom nezaplatenia dane, teda uplynutím lehoty splatnosti, v tomto prípade dňom 26.09.2009; inými\nslovami, daňová pohľadávka vznikla dňa 26.09.2009, teda po začatí reštrukturalizačného konania. V\ntomto prípade sa pohľadávka na DPH za zdaňovacie obdobie august 2009 v sume 40.338 eur považuje\nza daňovú pohľadávku vzniknutú po povolení reštrukturalizácie (§ 95 ods. 5 zákona č. 511/1992 Zb.),\na preto nebol správca dane povinný ju uplatniť v reštrukturalizácii prihláškou podľa § 95 ods. 7 zákona\nč. 511/1992 Zb. (a contrario). Správny súd dodal, že zákonodarca uložil správcovi dane povinnosť\nuplatňovať daňové pohľadávky v reštrukturalizácii prihláškou len vtedy, keď vznikli pred povolením\nreštrukturalizácie spôsobom uvedeným v § 95 ods. 7, ods. 8 zákona č. 511/19992 Zb. a v zákone č.\n7/2005 Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii (ďalej len „zákon č. 7/2005 Z. z.“), o čo v predmetnej veci\nnejde. Z uvedeného pre krajský súd vyplynulo, že správca dane postupoval zákonne a v súlade s § 95\nzákona č. 511/1992 Zb., keď daňovú pohľadávku voči žalobcovi za zdaňovacie obdobie august 2009\nneprihlásil do reštrukturalizácie. Dodal, že s uvedeným záverom o neprihlásení daňovej pohľadávky do\nreštrukturalizácie potom súvisí aj možnosť započítania dane za zdaňovacie obdobie august 2009, keďže\nzákon č. 7/2005 Z. z. v ustanovení § 114 ods. 1 písm. f/ vylučuje započítanie len tých pohľadávok, ktoré\nsa v reštrukturalizácii uplatňujú prihláškou, o čo v predmetnej veci nejde. Preto správca dane nepochybil\npri započítaní (kompenzácii) DPH v sume 40.338 eur za predmetné zdaňovacie obdobie.\n9. Podľa krajského súdu bol žalobca v omeškaní so zaplatením DPH za zdaňovacie obdobie august\n2009 celkovo 329 dní (od 26.09.2009 do 20.08.2010, kedy došlo ku kompenzácii), preto správca dane\nsprávne postupoval podľa § 35b ods. 1 písm. a/ zákona č. 511/1992 Zb. a vyrubil mu sankčný úrok.\nSankčný úrok sa v zmysle § 35b ods. 1 písm. a/ zákona č. 511/1992 Zb. vyruboval až po splatnosti\nDPH a vzniku daňového nedoplatku, ktorým je dlžná suma dane po lehote splatnosti dane (§ 1a písm. f/\nzákona č. 511/1992 Zb. v znení účinnom do 31.12.2011 aj § 2 písm. f/ DP v znení účinnom od 1.1.2012).\nZdôraznil, že rozhodujúcim pre vyrubenie sankčného úroku je vznik daňového nedoplatku a nie vznik\nsamotnej daňovej povinnosti, ako to tvrdí žalobca. Vznikom daňovej povinnosti vzniká povinnosť odviesť\ndaň, až jej nezaplatením v zákonnej lehote a priznanej výške môže vzniknúť daňový nedoplatok a v tej\nsúvislosti až možnosť sankčného úroku.\n10. Záverom správny súd uviedol, že si je vedomý rozhodnutí Najvyššieho súdu SR sp. zn. 8Sžf/86/2013\nzo dňa 26.03.2015 a sp. zn. 8Sžf/1,2/2014 zo dňa 29.01.2015, podľa ktorých daňová pohľadávka na\nDPH (za zdaňovacie obdobie júl 2009) vznikla uskutočnením zdaniteľných obchodov v priebehu tohto\n\nzdaňovacieho obdobia, a teda pred začatím reštrukturalizácie - podľa názoru Najvyššieho súdu SR mal\nsprávca dane takúto daňovú pohľadávku prihlásiť v reštrukturalizácii prihláškou. Správny súd však s\njeho závermi vyjadril nesúhlas z vyššie uvedených dôvodov a aj vzhľadom na iné zdaňovacie obdobie\na plynutie dôb na zaplatenie vlastnej daňovej povinnosti a vznik daňového nedoplatku.\nIII. Konanie na kasačnom súde\n11. Rozsudok krajského súdu napadol sťažovateľ kasačnou sťažnosťou z dôvodov v zmysle ustanovenia\n§ 440 ods. 1 písm. g) a h) S. s. p. - krajský súd rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia\nveci a odklonil sa od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu. Sťažovateľ vyjadril nesúhlas\ns právnym posúdením krajského súdu uvedené v bode 37 odôvodnenia napadnutého rozsudku,\nktoré považuje za nesprávne, a to najmä posúdenie vzniku daňovej pohľadávky za august 2009,\nod ktorého je následne odvodzovaná otázka možnosti započítania daňových pohľadávok, ako aj\nomeškanie so zaplatením DPH a vyrubenie sankčného úroku uvádzané v ďalších bodoch odôvodnenia\nnapadnutého rozsudku. Sťažovateľ tiež namietal, že krajský súd sa pri vydaní napadnutého rozsudku\nbez náležitého odôvodnenia odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe Najvyššieho súdu Slovenskej\nrepubliky vyslovenej v rozhodnutiach vydaných v rovnakých, resp. obdobných veciach účastníkov tohto\nsporu.\n12. Podľa názoru sťažovateľa nie je možné za vznik daňovej pohľadávky za august 2009 považovať\ndeň 26.09.2009, t. j. deň nasledujúci po dni podania daňového priznania za august 2009, kedy bola aj\npríslušná daň splatná. Za nesprávne považuje sťažovateľ aj právny názor, že na účely reštrukturalizácie\nje vznik daňovej pohľadávky ohraničený okamihom nezaplatenia dane, teda uplynutím lehoty splatnosti.\n13. Právna teória, ako i v tom čase platné a účinné právne predpisy, rozlišujú a rozlišovali moment\nvzniku pohľadávky (tzn. moment, keď vznikne právo ako také) a moment jej splatnosti (tzn. okamih,\nkeď oprávnený subjekt môže požadovať plnenie a v prípade, ak plnenie nie je poskytnuté dobrovoľne,\ndomáhať sa po uplynutí splatnosti núteného splnenia - vymoženia práva).\n14. Sťažovateľ mal za zrejmé, že zákon č. 511/1992 Zb. jednoznačným spôsobom určuje, že moment\nvzniku daňovej pohľadávky je potrebné odvodzovať od vzniku daňovej povinnosti podľa zákona č.\n511/1992 Zb. alebo podľa osobitných predpisov, teda v prípade vzniku daňovej pohľadávky za DPH\nz ustanovení zákona o DPH. Zároveň mal za nepochybné, že zákon o DPH neviaže vznik daňovej\npovinnosti na moment splatnosti daňovej pohľadávky, práve naopak, zo znenia ustanovení § 19 ods. 1\na ods. 2, §20 a § 78 ods. 1 zákona o DPH je podľa sťažovateľa možné jednoznačne vyvodiť, že vznik\ndaňovej povinnosti, teda aj vznik daňovej pohľadávky, a splatnosť daňovej pohľadávky sú dva rozdielne\npojmy, ktoré nie je možné stotožňovať.\n15. Na základe vyššie uvedeného mal sťažovateľ za to, že krajský súd nesprávne právne posúdil otázku\nvzniku daňovej pohľadávky za DPH za obdobie august 2009, ktorú ustálil v závislosti od uplynutia lehoty\nsplatnosti daňovej povinnosti na deň 26.09.2009, pričom od nesprávneho posúdenia tejto skutočnosti sa\nodvíja aj následná nesprávna argumentácia krajského súdu ohľadom možnosti započítania daňových\npohľadávok a vyrubenia sankčného úroku. Dôsledné rozlišovanie uvedených dvoch pojmov má\nrozhodujúci vplyv na povinnosť správcu dane prihlásiť svoje pohľadávky do reštrukturalizácie podľa §\n95 ods. 8 zákona č. 511/1992 Zb.\n16. Sťažovateľ v tejto súvislosti zdôraznil, že podľa jeho názoru bolo v rozpore s § 114 ods. 1 písm. f)\nzákona č. 7/2005 Z. z., ak bola vykonaná kompenzácia pohľadávok sťažovateľa na preplatku na DPH s\ndaňovou pohľadávkou, ktorú si mal správca dane prihlásiť do reštrukturalizácie a ktorej vymáhateľnosť v\ndôsledku neprihlásenia v súlade s § 155 ods. 2 zákona č. 7/2005 Z. z. potvrdením plánu zanikla. Súčasne\nnamietal, že krajský súd nijakým spôsobom nevzal do úvahy skutočnosť, že sťažovateľ uhradil sumu\n11.960,94 eur za obdobie od 21.08.2009 do 31.08.2009, ktorá by v takom prípade mala byť zohľadnená\npri kompenzačnom úkone zo strany žalovaného.\n17. Tvrdenie, že správca dane pri započítaní (kompenzácii) DPH v sume 40.338 eur za predmetné\nzdaňovacie obdobie nepochybil, je podľa sťažovateľa nesprávne nielen z dôvodu vylúčenia započítania\npohľadávok podľa ustanovenia § 114 ods. 1 písm. f) zákona č. 7/2005 Z. z., ale je aj nepreskúmateľné\nz dôvodu, že nezohľadňuje úhradu sťažovateľa v sume 11.960,94 eur, ktorú nezohľadnil ani príslušný\n\ndaňový úrad a neoprávnene evidoval voči sťažovateľovi nedoplatok na DPH za august 2009 v plnej\nsume 40.338 eur.\n18. Vzhľadom na vyššie uvedené mal sťažovateľ za to, že nebol povinný ani oprávnený uhradiť DPH\nvzniknuté v období do začatia reštrukturalizačného konania, a teda sa ani nemohol dostať do omeškania\ns úhradou. S ohľadom na uvedené si správca dane nemohol ani uplatniť voči žalobcovi akékoľvek\nsankcie za neuhradenie DPH za obdobie august 2009.\n19. Podľa sťažovateľa krajský súd v napadnutom rozsudku vec nesprávne právne posúdil, keď\ndospel k záveru, že daňová pohľadávka na DPH za zdaňovacie obdobie august 2009 vznikla až\nuplynutím splatnosti dňom 26.09.2009, teda po začatí reštrukturalizačného konania, čo viedlo k ďalším\nnadväzujúcim nesprávnym právnym záverom ohľadom započítania pohľadávok a vyrubenia sankčného\núroku.\n20. Sťažovateľ podanie kasačnej sťažnosti odôvodnil aj dôvodom podľa ustanovenia § 440 ods. 1 písm.\nh) S.s.p., nakoľko podľa názoru sťažovateľa sa krajský súd v napadnutom rozsudku odklonil od ustálenej\nrozhodovacej praxe najvyššieho súdu v obdobných sporoch, pričom zo strany krajského súdu nebol daný\nakýkoľvek dôvod na odklon od záväzného vyriešenia kľúčovej právnej otázky dôležitej pre rozhodnutie\nvo veci.\n21. Sťažovateľ v súlade s ustanovením § 447 S.s.p. navrhol, aby kasačný súd priznal kasačnej sťažnosti\nodkladný účinok, nakoľko právnymi následkami napadnutého rozsudku hrozí sťažovateľovi závažná\nujma a priznanie odkladného účinku nie je v rozpore s verejným záujmom. Sťažovateľ návrh na priznanie\nodkladného účinku kasačnej sťažnosti odôvodnil tým, že pokiaľ by nedošlo k priznaniu odkladného\núčinku kasačnej sťažnosti, je nesporné, že žalovaný môže pristúpiť k nútenému výkonu napadnutých\nrozhodnutí vo forme exekúcie, ktorej vykonanie by spôsobilo sťažovateľovi ujmu na jeho právach. Ďalej\npoukázal na skutočnosť, že medzi stranami tohto sporu existuje viacero súdnych sporov ohľadom\ndaňových pohľadávok vzniknutých v súvislosti s reštrukturalizáciou sťažovateľa, pričom pre definitívne\na komplexné vyriešenie situácie je potrebné priznať kasačnej sťažnosti sťažovateľa odkladný účinok,\naby nedošlo k ťažko napraviteľnej ujme na právach sťažovateľa. Priznanie odkladného účinku v tomto\nprípade nie je ani v rozpore s verejným záujmom.\n22. Záverom sťažovateľ žiadal, aby kasačný súd podanej kasačnej sťažnosti v plnom rozsahu vyhovel\na zároveň, aby priznal kasačnej sťažnosti odkladný účinok.\n23. Žalovaný sa ku kasačnej sťažnosti vyjadril v podaní zo dňa 03.07.2018, v ktorom uviedol, že sa\nstotožňuje so závermi krajského súdu uvedenými v napadnutom rozsudku.\nIV. Právny názor NS SR\n24. Senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky konajúci ako kasačný súd (§ 438 ods. 2 S.s.p.)\npredovšetkým postupom podľa § 452 ods. 1 v spojení s § 439 S.s.p. preskúmal prípustnosť kasačnej\nsťažnosti a z toho vyplývajúce možné dôvody jej odmietnutia. Po zistení, že kasačnú sťažnosť podal\nsťažovateľ včas (§ 443 ods. 1 S.s.p.), je prípustná (§ 439 S.s.p.) a bola podaná oprávneným subjektom (§\n442 ods. 1 S.s.p.), preskúmal napadnutý rozsudok krajského súdu spolu s konaním, ktoré predchádzalo\njeho vydaniu a jednomyseľne (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch) dospel k záveru, že kasačnú\nsťažnosť je potrebné ako nedôvodnú zamietnuť. Rozhodol bez nariadenia pojednávania (§ 455 S.s.p.)\ns tým, že deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený na úradnej tabuli súdu a na internetovej stránke\nnajvyššieho súdu. Rozsudok bol verejne vyhlásený dňa 25. augusta 2020 (§ 137 ods. 4 v spojení s §\n452 ods. 1 S.s.p.).\n25. Predmetom kasačnej sťažnosti bol rozsudok krajského súdu, ktorým správny súd zamietol žalobu\nproti rozhodnutiu žalovaného č. 1100301/1/62752/2014/5002 zo dňa 04.02.2014, ktorým bolo potvrdené\nrozhodnutie orgánu verejnej správy prvej inštancie č. 9900399/5/4699681/2013 zo dňa 28.10.2013,\nktorým bol žalobcovi podľa § 35b ods. 1 písm. a) zákona č. 511/1992 Zb. vyrubený sankčný úrok\nza nezaplatenie dane z pridanej hodnoty, a preto primárne v medziach kasačnej sťažnosti Najvyšší\nsúd Slovenskej republiky, ako kasačný súd, preskúmal rozsudok krajského súdu ako aj konanie, ktoré\nmu predchádzalo, pričom v rámci kasačného konania skúmal aj napadnuté rozhodnutie žalovaného\n\na orgánu verejnej správy prvej inštancie, najmä z toho pohľadu, či kasačné námietky sťažovateľa sú\nspôsobilé spochybniť vecnú správnosť napadnutého rozsudku krajského súdu.\nPodľa § 35b ods.1 písm. a) zákona č. 511/1992 Zb., sankčný úrok vyrubí správca dane daňovému\nsubjektu, ak daň priznanú v daňovom priznaní alebo hlásení alebo vlastnú daňovú povinnosť priznanú\nv daňovom priznaní nezaplatí v lehote alebo vo výške podľa osobitného zákona.\nPodľa § 95 ods. 1 zákona č. 511/1992 Zb., na účely konkurzu a reštrukturalizácie sa za daňovú\npohľadávku považuje nezaplatená suma dane, pri ktorej daňová povinnosť vznikla podľa tohto zákona\nalebo osobitných zákonov. Za daňovú pohľadávku sa považuje aj daňová pohľadávka, ktorá nebola\npriznaná daňovým subjektom alebo vyrubená správcom dane. Pokuty, sankčný úrok, úrok (ďalej len\n\"sankcia\") sa považujú za daňovú pohľadávku len vtedy, ak mohli byť správcom dane vyrubené do\nvyhlásenia konkurzu alebo do povolenia reštrukturalizácie.\nPodľa § 95 ods. 5 zákona č. 511/1992 Zb., daňová pohľadávka, ktorá bola splatná v deň vyhlásenia\nkonkurzu alebo v deň povolenia reštrukturalizácie, alebo po vyhlásení konkurzu, alebo po povolení\nreštrukturalizácie, sa považuje za daňovú pohľadávku vzniknutú po vyhlásení konkurzu alebo po\npovolení reštrukturalizácie. Daňový záväzok, ktorý bol splatný v deň vyhlásenia konkurzu alebo v deň\npovolenia reštrukturalizácie, alebo po vyhlásení konkurzu, alebo po povolení reštrukturalizácie, považuje\nsa za daňový záväzok vzniknutý po vyhlásení konkurzu alebo po povolení reštrukturalizácie.\nPodľa § 95a ods. 7 zákona č. 511/1992 Zb., povolením reštrukturalizácie zanikajú daňové pohľadávky\nalebo ich časti, ktoré daňový subjekt na základe schváleného reštrukturalizačného plánu nemusí plniť.\nZanikajú aj všetky daňové pohľadávky vzniknuté pred povolením reštrukturalizácie alebo ich časti,\nktoré nemožno v reštrukturalizácii uspokojiť. Zanikajú aj sankcie alebo tie časti, ktoré neboli na účely\nreštrukturalizačného konania považované za daňové pohľadávky podľa § 95 ods. 1, ak sa tieto sankcie\nvzťahujú na daňové pohľadávky vzniknuté pred povolením reštrukturalizácie. Tieto daňové pohľadávky\na sankcie alebo ich časti po skončení reštrukturalizácie nemožno dodatočne vyrubiť.\nPodľa § 114 ods. 1 písm. f) zákona č. 7/2005 Z. z., začatie reštrukturalizačného konania má tieto účinky,\npohľadávku, ktorá sa v reštrukturalizácii uplatňuje prihláškou, nemožno voči dlžníkovi započítať.\nPodľa § 120 ods. 2 zákona č. 7/2005 Z. z., pohľadávky, ktoré vznikli voči dlžníkovi počas\nreštrukturalizačného konania, pracovnoprávne nároky, na ktoré nárok vznikol za obdobie kalendárneho\nmesiaca, v ktorom došlo k začatiu reštrukturalizačného konania, odmena správcu a nepeňažné\npohľadávky sa v reštrukturalizácii neuplatňujú prihláškou (ďalej len „prednostné pohľadávky“). Na\nprednostné pohľadávky nepôsobia účinky začatia reštrukturalizačného konania ani sa nezahŕňajú do\nreštrukturalizačného plánu, ibaže s tým ich veritelia súhlasia.\nPodľa § 77 ods. 1 zákona o DPH, zdaňovacím obdobím platiteľa je kalendárny mesiac, ak tento zákon\nneustanovuje inak.\nPodľa § 77 ods. 2 zákona o DPH, ak platiteľ dosiahol za predchádzajúci kalendárny rok obrat nižší ako\n331 939,19 eura, zdaňovacím obdobím je kalendárny štvrťrok.\nPodľa § 77 ods. 5 zákona o DPH, ak je na platiteľa právoplatne vyhlásený konkurz, končí sa prebiehajúce\nzdaňovacie obdobie platiteľa dňom, ktorý predchádza vyhláseniu konkurzu. Ďalšie zdaňovacie obdobie\nplatiteľa sa začína dňom právoplatného vyhlásenia konkurzu a končí sa posledným dňom kalendárneho\nmesiaca, v ktorom bol právoplatne vyhlásený konkurz. Po skončení zdaňovacieho obdobia podľa druhej\nvety je zdaňovacím obdobím takého platiteľa kalendárny mesiac.\nPodľa § 78 ods. 1 zákona o DPH, platiteľ je povinný do 25 dní po skončení zdaňovacieho obdobia podať\ndaňové priznanie a v tej istej lehote zaplatiť vlastnú daňovú povinnosť. Platiteľ registrovaný podľa § 5 a 6\nnie je povinný podať daňové priznanie, ak mu nevznikla v zdaňovacom období daňová povinnosť alebo\nprávo na odpočítanie dane, s výnimkou platiteľa, ktorý v zdaňovacom období dodal tovar oslobodený\nod dane podľa § 43 alebo podľa § 47 alebo dodal tovar podľa § 45.\n\nPodľa § 78 ods. 2 zákona o DPH, na účely tohto zákona sa vlastnou daňovou povinnosťou rozumie\nprevýšenie celkovej výšky dane za príslušné zdaňovacie obdobie okrem dane pri dovoze tovaru nad\ncelkovou výškou odpočítateľnej dane za príslušné zdaňovacie obdobie.\n26. Kasačný súd z predloženého súdneho a pripojeného administratívneho spisu zistil, že sťažovateľ\ndňa 25.09.2009 podal daňové priznanie za zdaňovacie obdobie august 2009, v ktorom priznal daň z\npridanej hodnoty v sume 40.338 eur. Posledným dňom na zaplatenie dane bol deň 25.09.2009, ale\nžalobca v tejto lehote svoju povinnosť nesplnil a daň nezaplatil. Daň bola zaplatená až dňa 20.08.2010\nkompenzáciou (žalobca bol v omeškaní 329 dní).\n27. Okresný súd Bratislava I vydal dňa 17.08.2009 uznesenie sp. zn. 4R/2/2009, ktoré nadobudlo\nprávoplatnosť dňa 21.08.2009, a ktoré bolo zverejnené v Obchodnom vestníku dňa 20.08.2009\nč. 161B/2009, ktorým bolo začaté reštrukturalizačné konanie na majetok sťažovateľa s tým, že\nreštrukturalizácia sťažovateľa bola povolená uznesením sp. zn. 4R/2/2009 zo dňa 03.09.2009, ktoré\nnadobudlo právoplatnosť dňa 09.09.2009 a ktoré bolo zverejnené v Obchodnom vestníku dňa\n08.09.2009 č. 173B/2009.\n28. Správca dane ako prvoinštančný orgán verejnej správy rozhodnutím č. 9900399/5/4699681/2013 zo\ndňa 28.10.2013 podľa § 35b ods. 1 písm. a) zákona č. 511/1992 Zb. vyrubil sťažovateľovi sankčný úrok\nv sume 1.454,30 eur za nezaplatenie dane z pridanej hodnoty vo výške priznanej v daňovom priznaní za\nzdaňovacie obdobie august 2009 v lehote podľa § 78 zákona o DPH (25 dní po skončení zdaňovacieho\nobdobia).\n29. Žalovaný rozhodnutím č. 1100301/1/62752/2014/5002 zo dňa 04.02.2014 potvrdil prvoinštančné\nrozhodnutie dôvodiac, že podľa zákona č. 7/2005 Z. z. uplatňuje správca dane prihláškou len tie\npohľadávky, ktoré vznikli pred začatím reštrukturalizačného konania, t. j. do dňa zverejnenia uznesenia\nv Obchodnom vestníku, pričom v danom prípade nejde o pohľadávku, ktorá by sa uplatňovala v\nreštrukturalizácii prihláškou.\n30. Krajský súd kasačnou sťažnosťou napadnutým rozsudkom žalobu smerujúcu proti rozhodnutiu\nžalovaného ako nedôvodnú zamietol, pretože dospel k záveru, že správca dane a žalovaný postupovali\nv súlade s príslušnými zákonmi, dostatočne zistili skutkový stav a vec správne právne posúdili.\n31. Naproti tomu sťažovateľ namietal nesprávne právne posúdenie veci krajským súdom, keďže podľa\nnázoru sťažovateľa došlo k vzniku daňovej pohľadávky pred začatím reštrukturalizačného konania a\ntúto bol správca dane povinný prihlásiť prihláškou do reštrukturalizačného konania. Namietal aj odklon\nod ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu, nakoľko kasačný súd vo viacerých rozhodnutiach\nvyslovil, že daňová pohľadávka na DPH vznikla uskutočnením zdaniteľných obchodov v priebehu tohto\nzdaňovacieho obdobia, teda pred začatím reštrukturalizácie.\n32. Najvyšší súd Slovenskej republiky konštatuje, že po preskúmaní súdneho a pripojeného\nadministratívneho spisu žalovaného nezistil dôvod na to, aby sa odchýlil od logických argumentov a\nrelevantných právnych záverov obsiahnutých v odôvodnení napadnutého rozsudku krajského súdu,\nktoré vytvárajú dostatočné právne východiská, tak sa s ním stotožňuje v celom rozsahu. Na zdôraznenie\nsprávnosti právnych záverov vyslovených v rozsudku krajského súdu uvádza nasledovné.\nKasačný súd v prvom rade dáva do pozornosti rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky\nsp. zn. 1Sžf/2/2016 zo dňa 23.05.2017, v ktorom kasačný súd v súvislosti s reštrukturalizáciou\nuviedol: „24. Pre Najvyšší súd je nepochybné, že sledovaným a základným predmetom úpravy v\nzák. č. 7/2005 Z.z. je najmä efektívne riešiť úpadok dlžníka ako spoločensky nežiaduci stav v oblasti\nmnohopočetnej záväzkovej sféry alebo prostredníctvom a) speňaženia majetku úpadcu a kolektívnym\nuspokojením jeho veriteľov alebo b) postupným uspokojením veriteľov dlžníka spôsobom dohodnutým\nv reštrukturalizačnom pláne, s cieľom definitívneho uspokojenia pohľadávok. Preto, ak žalovaný je\nveriteľom vo vzťahu k svojmu dlžníkovi, ktorý je v reštrukturalizácii (žalobca), musí postupovať nie\nprimárne podľa zák. č. 563/2009 Z.z., ale musí uprednostniť zák. č. 7/2005 Z. z. ako špeciálny\nprávny predpis. Tento svoj úmysel zákonodarca potvrdzuje aj prostredníctvom priameho odkazu\nna ustanovenia zák. č. 7/2005 Z.z., kde je stanovená povinnosť pre správcu dane postupovať po\npovolení reštrukturalizácie podľa tohto špeciálneho zákona. ........ 26. Je nepochybné, že skončenie\n\nreštrukturalizačného konania okamihom schválenia reštrukturalizačného plánu (viď § 120 ods. 1 veta\ndruhá zák. č. 7/2005 Z.z., resp. podrobne § 132 ods. 1 v spojení s § 136 ods. 1 a § 155 ods. 2 zák.\nč. 7/2005 Z.z.) má pre postavenie veriteľov a dlžníkov významné právne dôsledky spôsobujúce zánik\npohľadávok, a to v rozsahu, v akom boli veriteľmi uplatnené (v prípade pohľadávok, ktoré sa prihlasujú).\nAj v tomto smere sa prejavuje účel reštrukturalizačného konania, teda uspokojenie pohľadávok\n(vrátane príslušenstva) veriteľov za súčasného zachovania oprávnenia podnikať. ....... 27. Účelom\nreštrukturalizačného konania (viď bod č. 24) je nepochybne zbaviť žalobcu ako dlžníka existujúcich\nzáväzkov či dlhov a umožniť mu, aj vzhľadom na jeho podnikateľskú minulosť ďalšie podnikanie,\npri ktorom nebude zaťažený svojimi predchádzajúcimi záväzkami, ktoré neboli prihlásené v rámci\nreštrukturalizácie za súčasného zachovania relevantného zmyslu reštrukturalizácie ako kolektívneho\nuspokojenia veriteľov. ....... 28. Proces reštrukturalizácie vychádza z osobitných postupov sledujúcich\nnaplnenie spoločného cieľa (viď bod č. 27), a z tohto dôvodu zákonodarca musel všetky majetkové\nzáväzky dlžníka (peňažné aj nepeňažné) v reštrukturalizačnom konaní, ktoré vznikli na základe\nrôznorodých a odlišných právnych titulov v odlišných právnych odvetviach, prispôsobiť podmienkam\n(najmä prihlasovacím podmienkam) reštrukturalizačného konania.“\n33. V prejednávanej veci má kasačný súd za nesporné, že sťažovateľ ako platiteľ dane z pridanej\nhodnoty bol povinný zaplatiť vlastnú daňovú povinnosť za zdaňovacie obdobie august 2009 do\n25.09.2009. Daň bola sťažovateľom uhradená po uvedenej lehote (dňa 20.08.2010) kompenzáciou.\nRozhodnutím prvoinštančného orgánu verejnej správy č. 9900399/5/4699681/2013 zo dňa 28.10.2013\nbol sťažovateľovi vyrubený sankčný úrok 1.453,30 eur za nezaplatenie DPH vo výške priznanej v\ndaňovom priznaní za zdaňovacie obdobie august 2009 v lehote podľa § 78 zákona o DPH , a to za\nobdobie od 26.09.2009 až do dátumu započítania (20.08.2010). Žalovaný preskúmavaným rozhodnutím\nč. 1100301/62752/2014/5002 zo dňa 04.02.2014 potvrdil prvoinštančné rozhodnutie.\n34. Krajský súd zamietol žalobu proti rozhodnutiu žalovaného ako nedôvodnú. Podľa názoru kasačného\nsúdu krajský súd správne ustálil, že v predmetnom prípade bola medzi účastníkmi konania sporná\notázka, či pohľadávka na DPH vznikla pred alebo po povolení reštrukturalizácie sťažovateľa a s tým\nspojená povinnosť správcu dane prihlásiť daňovú pohľadávku do reštrukturalizácie, resp. možnosť\nsprávcu dane započítať DPH.\n35. V súvislosti s uvedeným správne krajský súd uviedol, že zdaňovacie obdobie (v predmetnom prípade\naugust 2009) je potrebné chápať ako jeden neprerušený celok bez ohľadu na reštrukturalizáciu, ktorá\nzačala v priebehu zdaňovacieho obdobia. Aj kasačný súd je toho názoru, že delenie zdaňovacieho\nobdobia august 2009 na obdobie pred začatím reštrukturalizácie (01.08.2009 - 20.08.2009) a obdobie po\nzačatí reštrukturalizácie (21.08.2009 - 31.08.2009), tak ako to uvádzal sťažovateľ, nebolo s poukazom\nna príslušnú právnu úpravu (§ 77 zákona o DPH) možné.\n36. Obdobný názor vyplýva aj z rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn 8Sžfk/8/2016\nzo dňa 31.01.2019: „Zo žiadneho ustanovenia ZoKV (pozn. zákon o konkurze a reštrukturalizácii) totiž\nnevyplynula pre osobu v reštrukturalizácii rozdeliť kalendárny mesiac na dve samostatné časti, t. j.\nna časť kalendárneho mesiaca pred začatím reštrukturalizačného konania, a na časť kalendárneho\nmesiaca po začatí reštrukturalizačného konania.“\n37. Po ustálení nemožnosti deľby zdaňovacieho obdobia august 2009 v súvislosti s reštrukturalizáciou\nsťažovateľa na obdobie pred a po začatí reštrukturalizácie, krajský súd postupoval v súlade s\nustanovením § 95 ods. 3, 5 a 8 zákona č. 511/1992 Zb., keď skúmal, či správca dane mal, resp. nemal\npovinnosť prihlásiť pohľadávku na DPH do reštrukturalizácie.\n38. K vzniku daňovej pohľadávky krajský súd uviedol, že sťažovateľ podal daňové priznanie k DPH za\naugust 2009 dňa 25.09.2009, ale daň už v tejto lehote nezaplatil, preto sa odo dňa 26.09.2009 dostal do\nomeškania so zaplatením DPH, vznikol daňový nedoplatok, čoho následkom bolo vyrubenie sankčného\núroku podľa § 35 ods. 1 písm. a) zákona č. 511/1992 Zb. V ďalšom krajský súd konštatoval, že na účely\nreštrukturalizácie je vznik daňovej pohľadávky ohraničený okamihom nezaplatenia dane (uplynutím\nlehoty splatnosti), teda dňom 26.09.2009, čo je jednoznačne až po začatí reštrukturalizačného konania,\npreto správca dane podľa krajského súdu nebol povinný daňovú pohľadávku uplatniť v reštrukturalizácii\nprihláškou a v zmysle ustanovenia § 114 ods. 1 písm. f) zákona č. 7/2005 Z. z. mal správca dane navyše\nmožnosť započítať daň za zdaňovacie obdobie august 2009. Zároveň krajský súd ustálil, že sťažovateľ\n\nbol v omeškaní so zaplatením DPH za zdaňovacie obdobie august 2009 celkovo 329 dní, preto správca\ndane vyrubil sťažovateľovi sankčný úrok podľa § 35b ods. 1 písm. a) zákona č. 511/1992 Zb. Podľa\nkrajského súdu správca dane správne vyrubil sankčný úrok až po splatnosti DPH a vzniku daňového\nnedoplatku, pretože pre vyrubenie sankčného úroku je rozhodujúci vznik daňového nedoplatku a nie\nvznik samotnej daňovej povinnosti, pretože vznikom daňovej povinnosti vzniká povinnosť odviesť daň\na až jej nezaplatením v zákonnej lehote a priznanej výške môže vzniknúť daňový nedoplatok, prípadne\nsankčný úrok.\n39. V protiklade s uvedeným sťažovateľ v kasačnej sťažnosti namietal nesprávne právne posúdenie\nveci krajským súdom, ktoré videl predovšetkým v nesprávnom závere krajského súdu o vzniku daňovej\npohľadávky za august 2009, od ktorého je odvodzovaná možnosť započítania daňových pohľadávok,\nomeškanie so zaplatením DPH a vyrubenie sankčného úroku. Sťažovateľ mal za to, že nie je možné za\nvznik daňovej pohľadávky za august 2009 považovať deň 26.09.2009. Mal za to, že právna teória, tak\nako platné a účinné právo rozlišujú moment vzniku pohľadávky a moment jej splatnosti a s poukazom na\nzákon č. 511/1992 Zb. a zákon o DPH konštatoval, že vznik daňovej pohľadávky je potrebné odvodzovať\nod vzniku daňovej povinnosti.\n40. K uvedenému kasačný súd uvádza, že súhlasí so sťažovateľom v tej časti jeho argumentácie, v\nktorej tvrdí, že je nutné rozlišovať vznik pohľadávky a jej splatnosť, pretože sa jedná o rozličné inštitúty.\nV preskúmavanom prípade však predmetom konania nie je pohľadávka na DPH (daň z pridanej hodnoty\nza zdaňovacie obdobie august 2009 v sume 40.338 eur, ktorú sťažovateľ priznal v daňovom priznaní\nzo dňa 25.09.2009, ale v zákonnej lehote ju nezaplatil), ale sankčný úrok, ktorý správca dane vyrubil\nsťažovateľovi práve preto, že z jeho strany došlo k omeškaniu so zaplatením DPH, teda k vzniku\ndaňového nedoplatku s čím ustanovenie § 35b ods. 1 písm. a) zákona č. 511/1992 Zb. spája povinnosť\nsprávcu dane vyrubiť sankčný úrok.\n41. Pre kasačný súd je nepochybné, že sankčný úrok je nutné charakterizovať ako majetkový postih\ndlžníka (sankciu) za neodvedenie daňového nedoplatku, ktorým bola v prejednávanej veci daň z\npridanej hodnoty. Prvoinštančné a napadnuté rozhodnutie žalovaného podľa názoru kasačného súdu\nteda správne vychádzalo z myšlienky, že sťažovateľ nezaplatil včas a riadne daň priznanú v daňovom\npriznaní, a tým naplnil podstatu sankcie, a teda žalovanému vzniklo oprávnenie na vyrubenie sankčného\núroku a to aj vo vzťahu k účelu reštrukturalizačného konania.\n42. V súvislosti s reštrukturalizáciou dlžníka ako daňového subjektu nie je možno považovať sankčný\núrok za samostatný daňový nedoplatok, ale tento zdieľa osud dane s tým, že ako každá peňažná sankcia\nvzniká zo zákona z titulu deliktuálnej zodpovednosti daňového subjektu po márnom uplynutí zákonnej\nlehoty. Preto správca dane vedomý si začatia reštrukturalizačného konania a následnej povinnosti\npostupu podľa špeciálneho právneho predpisu, ktorým je zákon č. 7/2005 Z. z., mohol ako daňovú\npohľadávku uplatňovať aj sankčný úrok, ktorý vypočítal z daňového nedoplatku, ktorý vznikol po povolení\nreštrukturalizácie sťažovateľa.\n43. Kasačný súd má za zrejmé, že na vznik nároku na sankčný úrok je rozhodujúci vznik daňového\nnedoplatku. V danom prípade sa vznik daňového nedoplatku viaže na nezaplatenie dane v lehote\nsplatnosti, preto uplynutím lehoty splatnosti vznikla daňová pohľadávka (26.09.2009), z ktorej správca\ndane vyrubil sankčný úrok. Na dôvažok kasačný súd uvádza, že nakoľko daňová pohľadávka, z ktorej\nbol vyrubený sankčný úrok vznikla až po začatí reštrukturalizačného konania, správca dane nemal\npovinnosť prihlásiť daňovú pohľadávku a mohol využiť možnosť započítania daňovej pohľadávky voči\nsťažovateľovi.\n44. Daň priznaná v daňovom priznaní za zdaňovacie obdobie august 2009 sa tak po 25.09.2009\nstala daňovým nedoplatkom považovaným na účely reštrukturalizácie za pohľadávku vzniknutú dňa\n26.09.2009. Vzhľadom na to nejde o pohľadávku, ktorá sa uplatňuje v reštrukturalizácii prihláškou a\nnevzťahuje sa na ňu ani účinok začatia reštrukturalizačného konania vyplývajúci z § 114 ods. 1 písm.\nf/ zákona č. 7/2005 Z. z.\n45. Vo svetle uvedeného preto nemohol kasačný súd inak, ako prisvedčiť právnej argumentácii krajského\nsúdu, ktorý náležitým a zrozumiteľným spôsobom uviedol dôvody, pre ktoré nebol správca dane povinný\nprihlásiť daňovú pohľadávku do reštrukturalizácie.\n\n46. Vo vzťahu k námietke sťažovateľa, ktorou namietal odklon krajského súdu od ustálenej rozhodovacej\npraxe kasačného súdu (napr. právny názor vyslovený v rozhodnutí Najvyššieho súdu Slovenskej\nrepubliky sp. zn. 8Sžf/86/2013, 8Sžf/1/2014, 8Sžf/2/2014) kasačný súd uvádza, že právny názor\nvyslovený vo vyššie uvedených rozhodnutiach možno považovať za prekonaný (viď napr. rozhodnutie\nNajvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1Sžf/2/2016 ), preto túto námietku sťažovateľa vyhodnotil\nkasačný súd za nedôvodnú.\n47. Kasačný súd po oboznámení sa s pripojeným spisovým materiálom zdôrazňuje, že sťažovateľ\nnevyvrátil žiadnym hodnoverným spôsobom skutočnosti a skutkový stav, ktorý bol zistený orgánmi\nverejnej správy, a s ktorými sa stotožnil aj krajský súd, a preto za takýchto skutkových okolností\nnapadnuté rozhodnutie žalovaného je i podľa názoru kasačného súdu vydané na základe riadne\na dostatočne zisteného skutkového stavu veci. Nemožno nič vyčítať krajskému súdu, ktorý sa\npodrobne zaoberal všetkými žalobnými námietkami a dospel k správnemu názoru, že preskúmavaným\nrozhodnutím žalovaného nedošlo k porušeniu zákona, pričom svoj právny záver, s ktorým sa kasačný\nsúd stotožnil, aj náležitým spôsobom odôvodnil. Kasačný súd má rovnako za nesporný skutkový stav tak,\nako ho v podrobnostiach opísal krajský súd. Žalovaný postupoval v danej veci v intenciách citovaných\nprávnych noriem, pre svoje rozhodnutie si zadovážil dostatok skutkových podkladov, na základe ktorých\nnáležitým spôsobom zistil skutkový stav a aplikáciou relevantných zákonných ustanovení zo skutkových\nokolností vyvodil správny právny záver. Kasačný súd sa tak v plnom rozsahu stotožňuje so skutkovými\nzisteniami orgánov verejnej správy ako aj s ich právnym posúdením, v konaní, ani v rozhodnutiach týchto\norgánov nezistil porušenie žiadneho z ustanovení Správneho poriadku ani iného právneho predpisu.\n48. Najvyšší súd Slovenskej republiky konštatuje, že kasačná sťažnosť sťažovateľa proti rozsudku\nkrajského súdu sa podstatne neodlišovala od dôvodov podanej žaloby o preskúmanie zákonnosti\nrozhodnutia žalovaného, s ktorej dôvodmi sa krajský súd v plnom rozsahu vysporiadal a jeho skutkové\nzistenia aj právne závery považuje kasačný súd za vecne správne. Kasačný súd v ďalšom ustálil, že\nv predmetnej veci nebolo možné postupovať inak, ako súhlasiť so závermi prijatými krajským súdom v\nnapadnutom rozhodnutí, že napadnuté rozhodnutie žalovaného je v súlade so zákonom, nakoľko krajský\nsúd sa posudzovanou vecou dôsledne zaoberal a vyvodil správne skutkové aj právne závery, ktoré\nnáležite aj odôvodnil. Kasačný súd dospel zhodne ako krajský súd k záveru, že orgány verejnej správy\noboch inštancií postupovali v danej veci v intenciách citovaných právnych noriem, pre svoje rozhodnutie\nsi zadovážili dostatok skutkových podkladov, na základe ktorých náležitým spôsobom zistili skutkový\nstav a aplikáciou relevantných zákonných ustanovení zo skutkových okolností vyvodili správny právny\nzáver, a preto krajský súd nepochybil, keď žalobu sťažovateľa zamietol.\n49. Námietky sťažovateľa uvedené v kasačnej sťažnosti vyhodnotil kasačný súd ako neopodstatnené,\nktoré neboli spôsobilé spochybniť vecnú správnosť napadnutého rozsudku. Z uvedeného dôvodu\nkasačný súd kasačnú sťažnosť podľa § 461 S.s.p. ako nedôvodnú zamietol.\n50. Záverom kasačný súd vzhľadom k sťažovateľovmu návrhu na priznanie odkladného účinku kasačnej\nsťažnosti poukazuje na ustanovenie § 446 ods. 2 písm. a) S.s.p., v zmysle ktorého má ním podaná\nkasačná sťažnosť odkladný účinok zo zákona, preto nebol daný dôvod na rozhodovanie o jeho návrhu\npodľa § 447 S.s.p.\n51. O náhrade trov kasačného konania rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky tak, že sťažovateľovi,\nktorý v tomto konaní nemal úspech, nárok na ich náhradu nepriznal (§ 467 ods. 1 S. s. p. a analogicky\npodľa § 167 ods. 1 S. s. p.) a rovnako aj žalovanému nárok na náhradu trov konania nepriznal (§ 467\nods. 1 S. s. p. a analogicky podľa § 168 S. s. p.).\n52. Senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky prijal rozsudok jednomyseľne (§ 139 ods. 4 S.s.p.).\nPoučenie:\nProti tomuto rozsudku opravný prostriedok n i e j e prípustný.", "vazby": {}, "cituje": [], "citovane_v": []}