{"guid": "8f34492e-337c-4b30-b165-ac5247227662:5dc0257d-e2f6-44f0-a4bc-4cb6dfa7650f", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2020:1014200439.1", "spisova_znacka": "1Sžfk/8/2019", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Sžfk/8/2019 z 25. 8. 2020", "citacia": "rozsudok Najvyššieho súdu SR z 25. augusta 2020, sp. zn. 1Sžfk/8/2019, ECLI:SK:NSSR:2020:1014200439.1", "identifikacne_cislo": "1014200439", "sud": {"guid": "sud_100", "nazov": "Najvyšší súd", "typ": "najvyssi", "slug": "najvyssi-sud"}, "sudca": "Mgr. Dagmar Snopeková", "sudca_id": 12, "sudca_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/sudca/mgr-dagmar-snopekova-12", "datum_vydania": "2020-08-25", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Iná povaha rozhodnutia"], "oblast": ["Správne právo"], "podoblast": ["Ostatné"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2009/563", "nazov": "zákon č. 563/2009 Z. z. (daňový poriadok)", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2009/563", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/563-2009"}, {"iri": "/SK/ZZ/2009/563/#paragraf-74.odsek-4", "nazov": "§ 74 ods. 4 zákona č. 563/2009 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2009/563/#paragraf-74.odsek-4", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/563-2009/paragraf-74"}, {"iri": "/SK/ZZ/2004/222", "nazov": "zákon č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2004/222", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/222-2004"}, {"iri": "/SK/ZZ/2004/222/#paragraf-49", "nazov": "§ 49 zákona č. 222/2004 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2004/222/#paragraf-49", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/222-2004/paragraf-49"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/2009/563#paragraf-74", "/SK/ZZ/2004/222#paragraf-49"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/5dc0257d-e2f6-44f0-a4bc-4cb6dfa7650f", "zdroj": "infosud", "url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2020:1014200439.1", "api_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2020:1014200439.1", "text_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2020:1014200439.1/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nNajvyšší súd\n1Sžfk/8/2019\n1014200439\n25. 08. 2020\nJUDr., Ing. Miroslav Gavalec\nECLI:SK:NSSR:2020:1014200439.1\n\nROZSUDOK V MENE\nSLOVENSKEJ REPUBLIKY\nNajvyšší súd Slovenskej republiky ako súd kasačný v senáte zloženom z predsedu senátu Ing. JUDr.\nMiroslava Gavalca PhD. a členov senátu JUDr. Igora Belka a JUDr. Mariána Trenčana, v právnej veci\nžalobcu (v konaní sťažovateľ): AUTO ROTOS - ROZBORA, s.r.o., so sídlom Račianska č. 184/B, 831 05\nBratislava, IČO: 35 918 519, zast.: LEGAL & CORP, s.r.o., IČO: 47 237 325, advokátske spoločenstvo\nso sídlom Gajova č. 11, 811 09 Bratislava, proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky,\nIČO: 42 499 500, so sídlom Lazovná č. 63, 974 01 Banská Bystrica, vo veci všeobecnej správnej žaloby,\no kasačnej sťažnosti proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave zo dňa 5. decembra 2017, č.k. 5S\n56/2014-152, takto\nrozhodol:\nNajvyšší súd Slovenskej republiky kasačnú sťažnosť z a m i e t a .\nÚčastníkom právo na náhradu trov kasačného konania n e p r i z n á v a .\nodôvodnenie:\nI.\nPredmet kasačnej sťažnosti\n1. Konanie o kasačnej sťažnosti z 28.02.2018 (č.l. 162 a v písomnej forme doplnená na č.l.\n167) sa týka prieskumu rozsudku Krajského súdu v Bratislave zo dňa 5. decembra 2017 č.k. 5S\n56/2014-152 (ďalej len „napadnutý rozsudok“), ktorým správny súd žalobu proti rozhodnutiu žalovaného\nč. 1100302/1/4733/2014/1042 z 08.01.2014 (ďalej len „preskúmavané rozhodnutie“ - daňový spis)\nvydanému v daňovom konaní zamietol.\n2. Kasačná sťažnosť sa opiera o explicitne označené nasledovné dôvody:\n- § 440 ods. 1 písm. f/ zákona č. 162/2015 Z.z. Správny súdny poriadok (ďalej len „S.s.p.“, resp. „Správny\nsúdny poriadok“), t.j. správny súd nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania,\naby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý\nproces, a to tým, že pri odôvodnení napadnutého rozsudku sa neriadil dôsledne ust. § 139 S.s.p. a\nnevysporiadal sa s právne záväznou judikatúrou Súdneho dvora Európskej únie (ďalej len „Súdny dvor“),\n- § 440 ods. 1 písm. g/ v spojení s odsekom 2 S.s.p., t.j. správny súd nesprávne právne posúdil\nvec, nakoľko s prihliadnutím na relevantnú judikatúru Súdneho dvora neobjasnil, prečo mohli daňové\norgány zamietnuť žalobcovi právo odpočítať hodnotu zaplatenej DPH, avšak len za predpokladu, že\ntieto orgány objektívne preukázali, že žalobca vedel alebo mal vedieť, že uvedené plnenie zakladajúce\nnárok na odpočet dane je súčasťou daňového podvodu zo strany osoby vystavujúcej faktúru alebo iného\npredchádzajúceho subjektu dodávateľského reťazca, ako aj\n- § 440 ods. 1 písm. h/ S.s.p., t.j. správny súd sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného\nsúdu najmä v otázke daňového bremena, t.j. rozsudok sp.zn. 4Sžf/16/2010 zo dňa 18. novembra 2010,\n\nsp.zn. 3Sžf/l/2010 zo dňa 19. augusta 2010; navyše na odklon od rozsudku Najvyššieho správneho súdu\nČeskej republiky sp.zn. 2 Afs 160/2016 zo dňa 31. mája 2017 a sp.zn. 5Afs 60/2017 zo dňa 30. januára\n2018, rozsudkov Súdneho dvora vo veci sp.zn. C-18/13 - Maks Pen, sp.zn. C-80/11 - Mahagében a\nDávid, sp.zn. C-285/11 - Bonik, v spojených veciach sp.zn. C-354/03 - Optigen Ltd a sp.zn. C-355/03 Fulcrum Electronics Ltd a sp.zn. C-484/03 - Bond House Systems Ltd (ďalej tiež „rozsudok v spojených\nveciach C-354/03“), sp.zn. C-439/04 - Kittel ako aj od rozsudku Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej\ntiež „ESĽP“) zo dňa 22. januára 2009, sťažnosť č. 3991/03.\nII.\nPriebeh a výsledky administratívneho konania\n3. Preskúmavaným rozhodnutím žalovaný ako odvolací finančný orgán konajúci v zmysle § 74 ods.\n4 zákona č. 563/2009 Z.z. o správe daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých\nzákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „Daňový poriadok“) potvrdil rozhodnutie Daňového\núradu Bratislava (ďalej len „správca dane“) č. 9104405/5/4412579/2013/Sia z 02.10.2013 (ďalej len\n„prvostupňové rozhodnutie“).\nPodľa § 74 ods. 4 Daňového poriadku v znení relevantnom na preskúmavanú vec odvolací orgán\nnapadnuté rozhodnutie v odôvodnených prípadoch zmení alebo zruší, inak napadnuté rozhodnutie\npotvrdí. Odvolací orgán rozhodnutie zruší a vec vráti na ďalšie konanie a rozhodnutie, ak sú na to dôvody.\nAk odvolací orgán rozhodnutie zruší a vráti vec na ďalšie konanie a rozhodnutie, správca dane alebo\norgán, ktorého rozhodnutie bolo zrušené, je viazaný právnym názorom odvolacieho orgánu.\n4. Prvostupňovým rozhodnutím bol podľa § 68 ods. 5 Daňového poriadku žalobcovi ako platiteľovi\ndane (viď aj jeho IČ DPH) vyrubený rozdiel dane z pridanej hodnoty (ďalej len „daň“, resp. „DPH“) za\nzdaňovacie obdobie júl 2010 v tam uvedenej sume.\nPodľa § 68 ods. 5 Daňového poriadku v citovanom znení správca dane v rozhodnutí vydanom vo\nvyrubovacom konaní vyrubí daň alebo rozdiel dane oproti vyrubenej dani.\n5. Vyrubenie dane pri aplikácii ustanovenia § 49 a nasl. ustanovení zákona č. 222/2004 Z.z. o\ndani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov (ďalej len „zák.č. 222/2004 Z.z.“) správca\ndane odôvodnil tým, že šetrením za zdaňovacie obdobie boli zistené také skutočnosti a vykonané\ndôkazy, ktoré odôvodňovali potvrdiť výsledok daňovej kontroly vykonanej za zdaňovacie obdobia rokov\n2008 až 2009 ako aj január 2010, marec - december 2010, o výsledku ktorej vyhotovil protokol č.\n9104405/5/1113356/2013/Sia z 22.03.2013 (ďalej len „protokol“).\nPodľa § 49 ods. 1 zák. č. 222/2004 Z.z. v citovanom znení právo odpočítať daň z tovaru alebo zo služby\nvzniká platiteľovi v deň, keď pri tomto tovare alebo službe vznikla daňová povinnosť.\nPodľa § 49 ods. 2 písm. a/ zák. č. 222/2004 Z.z. v citovanom znení platiteľ môže odpočítať od dane,\nktorú je povinný platiť, daň z tovarov a služieb, ktoré použije na dodávky tovarov a služieb ako platiteľ\ns výnimkou podľa odsekov 3 a 7. Platiteľ môže odpočítať daň, ak je daň voči nemu uplatnená iným\nplatiteľom v tuzemsku z tovarov a služieb, ktoré sú alebo majú byť platiteľovi dodané.\nPodľa § 51 ods. 1 písm. a/ zák. č. 222/2004 Z.z. v citovanom znení právo na odpočítanie dane podľa\n§ 49 môže platiteľ uplatniť, ak\na) pri odpočítaní dane podľa § 49 ods. 2 písm. a) má faktúru od platiteľa vyhotovenú podľa § 71.\nPodľa § 19 ods. 1 zák. č. 222/2004 Z.z. v citovanom znení daňová povinnosť vzniká dňom dodania\ntovaru. Dňom dodania tovaru je deň, keď kupujúci nadobudne právo nakladať s tovarom ako vlastník.\nPri prevode alebo prechode nehnuteľnosti je dňom dodania deň odovzdania nehnuteľnosti do užívania,\nak je tento deň skorší ako deň zápisu vlastníckeho práva k nehnuteľnosti do katastra nehnuteľností. Pri\ndodaní stavby na základe zmluvy o dielo alebo inej obdobnej zmluvy je dňom dodania deň odovzdania\nstavby. Pri dodaní tovaru podľa § 8 ods. 1 písm. c/ je dňom dodania tovaru deň odovzdania tovaru\nnájomcovi.\n6. Nehodnovernými majú byť podľa správcu dane údaje fakturované na vstupe, ktoré sa týkajú\nnasledujúcich zdaniteľných obchodov žalobcu:\na) stavebné práce (konkrétne zabezpečenie stavebných prác, poddodávok a HIM - ďalej tiež všeobecne\n„stavebné práce“) v zmysle Zmluvy o dielo zo dňa 16.02.2010 (ďalej tiež „zmluva o dielo“) od\nposkytovateľa služby PHOTOART s.r.o., Bratislava (ďalej tiež „dodávateľ stavby“ alebo „spoločnosť\n\nPHOTOART“), za ktorých údajné vykonanie vystavila spoločnosť PHOTOART spornú faktúru (čiastková\nfakturácia) z 09.07.2010,\ni) predmetom zmluvy o dielo bola\n(1) výstavba zateplenej haly multifunkčného dvojskladu označené ako sklad B (ďalej na účely rozsudku\nlen „multifunkčný dvojsklad“), komplet s dodávkou inžinierskych sietí, s uzatvárateľnými protipožiarnymi\na ďalšími oddeľovacími dvermi, osvetlením, kúrením,\n(2) dodávka a montáž vysokonosných regálov pre sklad klampiarskych dielov a klampiarskej dielne haly\nAl, v dĺžke 88 m,\n(3) dodávka a montáž oceľových nosníkov, oceľových stĺpov sendvičovej zateplenej strechy pre\npolyfunkčnú halu A2 s prekrytím pôvodnej prístavby Al ponad hrebeň strechy.\n(4) výťah vysokozdvižný do skladu v hale Al, klamp. dielne a skladu,\nii) subdodávateľsky vykonaných od spoločnosti Forest media, s.r.o., Prešov (ďalej len „spoločnosť\nFOREST“) a od spoločnosti METROPOLITAIN s.r.o., Trebišov (ďalej len „spoločnosť METROPOLITAIN“,\nresp. spoločne „subdodávatelia“),\n(1) na základe 2 rovnakých zmlúv so záväzkom dodať identický tovar a poskytnúť identické služby v\nhore uvedenom rozsahu (písm. i/ body 1 až 4),\n(2) tak spoločnosť FOREST ako aj spoločnosť METROPOLITAIN vyfakturovali svoje služby v dotknutom\nzdaňovacom období faktúrami, pri ktorých absentoval opis konkrétnych prác alebo dodanie konkrétneho\ntovaru, za dodanie či vykonanie ktorých mali byť vyhotovené,\n(3) k faktúram neboli priložené žiadne dodacie listy, žiadne súpisy vykonaných prác a ani žiadne\npreberacie protokoly,\n(4) rovnako neboli predložené dôkazy na preukázanie skutočností, že nevyhnutne súvisiaci stavebný\ntovar bol nejakým spôsobom prepravovaný,\n(5) tieto faktúr mala spoločnosť PHOTOART uhradiť v hotovosti,\niii) stavebné povolenia z 05.08.2004 (Prístavba skladu klampiarskych dielov pre stavebníka AUTO\nROTOS s.r.o.) a zo 16.04.2008 (Výstavný priestor vozidiel [SO 01] a Hala pre kontrolu originality [SO 02],\npričom oprávnenie na výkon tejto kontroly bol vydaný dňa 30.07.2008 príslušným úradom pre spoločnosť\nROZAN, s.r.o., Bratislava - konateľka MUDr. G. N.),\n(1) sa týkajú iných stavieb, ale netýkajú sa stavby multifunkčného dvojskladu,\n(2) z odpovede Mestskej časti Bratislava - Rača vyplýva, že stavebné povolenie na stavbu „.Zateplená\nhala multifunkčného dvojskladu“ nebolo vydané, kolaudačné konanie nebolo vykonané a tým ani\nnemohlo byť vydané kolaudačné rozhodnutie,\niv) konateľ žalobcu pri ústnom pojednávaní uviedol, že\n(1) multifunkčný dvojsklad je tá istá ako budova označená písmenom B s názvom sklad klampiarskych\ndielov (postavená v roku 2004),\n(2) avšak podľa správcu dane stavebníkom bola spoločnosť AUTO ROTOS s.r.o. a táto stavba je pre\nňu zapísaná na liste vlastníctva č. 4872,\n(3) medzi žalobcom a vlastníkom nehnuteľností (i keď nie výslovne) mohlo dôjsť k uzavretiu zmluvy o\nvýpožičke v zmysle § 659 a nasl. Občianskeho zákonníka,\nv) svedok Ing. arch. H. A.\n(1) generálny projektant vyššie uvedeného subjektu AUTO ROTOS s.r.o., ktorá bola investorom výstavby\nvšetkých stavieb postavených v Bratislave na Račianskej ulici č. 184/B,\n(2) vykonával aj funkciu technického dozoru na stavbách,\n(3) uviedol, aké projekty pre uvedeného investora vypracoval,\n(4) avšak neuviedol projekt na výstavbu zateplenej haly multifunkčného skladu, ani na prestavbu skladu\nklampiarskych dielov, označovaného ako sklad B.\n7. Na základe vykonaných dôkazov v zmysle § 24 Daňového poriadku (najmä preverenie prehlásenia\npána A. R., súčasne konateľa spoločnosti FOREST ako aj spoločnosti METROPOLITAIN, ako aj\nužívacích a vlastníckych vzťahov k nehnuteľnostiam dotknutých sporom) správca dane dospel k\nzáveru, ktorý si osvojil aj žalovaný (viď odôvodnenie uvedené žalovaným na str. 6 v spojení so str. 9\npreskúmavaného rozhodnutia), že u vyššie uvedenej spoločnosti PHOTOART ako dodávateľa stavby\na jeho subdodávateľov nevznikla daňová povinnosť v zmysle ustanovenia § 19 ods. 1 zák.č. 222/2004\nZ.z. nakoľko žalobca nepreukázal, či samotný zdaniteľný obchod dodávateľ stavby uvedený ako platiteľ\nna faktúre zrealizoval, a tým nemohlo vzniknúť ani právo na odpočítanie dane u žalobcu.\n8. V súvislosti s uvedeným tak správca dane ako aj žalovaný vyhodnotili absenciu zákonom požadovanej\ndokumentácie pre vyhotovenie stavby spolu s relevanciu predloženej stavebnej dokumentácie (obidve\n\nstavebné povolenia z rokov 2004 a 2008 ako aj kolaudačné rozhodnutia) s tým, že nakoľko boli vydané\nna inú právnickú osobu (AUTO ROTOS s.r.o., Bratislava, IČO: 31 348 653 a s vlastným IČ DPH pre účely\ndaňových odvodov), tak nie je možné prisvedčiť obrane žalobcu, že v zmysle § 659 a nasl. Občianskeho\nzákonníka došlo k uzavretiu zmluvy o výpožičke.\n9. Ďalej sa žalovaný vo zvyšnej časti venoval námietkam žalobcu vo vzťahu k aplikácii jednotlivých\nrozsudkov Súdneho dvora (najmä rozsudok vo veci Halifax a spol. spojený s doktrínou zneužitia práva)\nako aj Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „Najvyšší súd“). Najmä vo vzťahu k rozsudkom\nSúdneho dvora (Optigen Ltd, Fulcrum Elektronics Ltd ako aj Bond House Systems) žalovaný uviedol,\nže uvedene obchodne prípady nie je možné aplikovať na danú obchodnú transakciu, pretože v danom\nprípade medzi spoločnosťou PHOTOART a žalobcom správca dane neuznal právo na odpočítanie dane\nz dôvodu, že sa šetrením nepreukázalo reálne dodanie fakturovaných zdaniteľných obchodov, ktoré mali\nbyť zabezpečené v zmysle zmluvy o dielo na zhotovenie stavby.\nIII.\nKonanie na správnom súde\n10. Proti preskúmavanému rozhodnutiu podal žalobca za účinnosti zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky\nsúdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „O.s.p.“, resp. „Občiansky súdny poriadok“)\nprostredníctvom právneho zástupcu na Krajský súd v Bratislave žalobu zo 17.03.2014.\n11. Nakoľko žalobca vo svojej žalobe požadoval odklad vykonateľnosti tak preskúmavaného rozhodnutia\nako aj prvostupňového rozhodnutia, krajský súd uznesením zo dňa 16. júla 2014 (č.l. 77) návrhu\nžalobcu na odkladný účinok vyhovel a odložil vykonateľnosť preskúmavaného rozhodnutia v spojení s\nprvostupňovým rozhodnutím, a to až do právoplatnosti rozhodnutia súdu vo veci samej.\n12. Najvyšší súd na odvolanie žalobcu pôvodný rozsudok Krajského súdu v Bratislave sp.zn.\n5S 56/2014-96 zo dňa 19. januára 2016, ktorým krajský súd žalobu zamietol, uznesením sp.zn.\n1Sžf/99/2016-136 zo dňa 30. mája 2017 zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.\n13. Následnou úlohou Krajského súdu v Bratislave ako správneho súdu bolo posúdiť zákonnosť\npreskúmavaného rozhodnutia a postup daňových orgánov podľa § 177 ods. 1 S.s.p. v rozsahu a z\ndôvodov uvedených v žalobe (§ 182 ods. 1 písm. e/ S.s.p.), ktorými je správny súd v preskúmavanej veci\nviazaný (§ 134 ods. 1 S.s.p.), vrátane dôvodov podľa § 134 ods. 2 S.s.p. Po oboznámení sa so spisom\nsprávcu dane ako aj po vykonaní pojednávania za prítomnosti obidvoch procesných strán správny súd\ndospel k záveru (najmä č. 49 a č. 73 napadnutého rozsudku), že neboli zistené žiadne skutočnosti,\nktoré by odôvodňovali zmenu alebo zrušenie preskúmavaného či prvostupňového rozhodnutia. Preto\npostupom podľa Správneho súdneho poriadku prostredníctvom napadnutého rozsudku vyslovil, že\nžalobu zamieta z nasledujúcich dôvodov.\nPodľa § 190 S.s.p. v citovanom znení platí, že ak správny súd po preskúmaní rozhodnutia alebo\nopatrenia žalovaného dospeje k záveru, že žaloba nie je dôvodná, rozsudkom ju zamietne.\n14. S poukazom na niektoré ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku, Správneho súdneho poriadku,\nDaňového poriadku, zák. č. 222/2004 Z.z. ako aj na početnú judikatúru Súdneho dvora a po podrobnej\nrekapitulácii skutkového stavu zachyteného v spise správcu dane, žalobných dôvodov a argumentácie\nžalovaného správny súd poukázal (č.l. 55 napadnutého rozsudku) na rozsudky Najvyššieho súdu sp.zn.\n1Sžf 41/2016 zo dňa 30. mája 2017, sp.zn. 1Sžf 57/2016 zo dňa 8. júna 2017, sp.zn. 1Sžf 47/2016 zo\ndňa 30. mája 2017, sp.zn. 1Sžf 59/2016 zo dňa 8. júna 2017 a rozsudku sp.zn. 1Sžf 35/2016 zo dňa\n30. mája 2017 (ďalej tiež „predchádzajúce rozsudky Najvyššieho súdu“), ktorými uvedený súd zmenil,\npoprípade zrušil odvolacím konaním dotknuté rozsudky Krajského súdu Bratislava.\n15. Ďalej správny súd vychádzajúc (č. 56 napadnutého rozsudku) z toho, že medzi účastníkmi konania\nje sporné skutkové vymedzenie splnenia zákonných podmienok zdaniteľného obchodu najmä vzhľadom\nna preukázanie existencie jeho predmetu, t.j. multifunkčného dvojskladu, s ktorým sa spájajú faktúry\nvystavené dodávateľom stavby a jeho subdodávateľmi, poukázal na dôkaznú povinnosť žalobcu\npredložiť relevantné dôkazy nielen o oprávnení vykonávať stavbu, o zabezpečení a priebehu stavby, ale\naj o jej ukončení, či o jej existencii.\n\n16. Pri vymedzovaní možných dôkazných prostriedkov správny súd demonštratívne naznačil (č. 67\nnapadnutého rozsudku), že bol očakávaný najmä projekt stavby v zmysle § 45 ods. 2 Stavebného zákona\npotrebný na vydanie stavebného povolenie, vrátane statických a dynamických výpočtov konštrukcií\nstavieb, rozhodnutia v stavebnom konaní, stavebný denník v rozsahu vymedzenom v § 46d Stavebného\nzákona, či atesty pre nebezpečné zariadenia.\n17. Tiež správny súd poukázal na rozporuplné záväzky vyplývajúce zo zmluvy o dielo, kedy hoc žalobca\nna jednej strane od dodávateľa (dodávateľov) stavby nepožadoval dodávku realizačnej projektovej\ndokumentácie (čl. I ods. 2 zmluvy o dielo), tak na druhej strane bol žalobca zaťažený zmluvnou\npovinnosťou odovzdať dodávateľovi stavby stavenisko, a to v stave zodpovedajúcom projektovým\npodmienkam (čl. VIII. ods. 1 zmluvy o dielo), ako aj zaobstarať a odovzdať dodávateľovi stavby\nprojektovú dokumentáciu do 7 dní od podpisu zmluvy o dielo (t.j. do 23.02.2010).\n18. Avšak až z preberajúceho protokolu (príloha A1) z 26.11.2010 pre správny súd (č. 69 napadnutého\nrozsudku) vyplývajú jednotlivé stavebné a lokalizačné podrobnosti diela (t.j. stavby) - koľko a ako\noznačených miestností má otvoriť deklarovanú stavbu multifunkčného dvojskladu (t.j. sklad „B“\npozostávajúci z miestností č. 1.02, 1.03, 1.04, 1.05, a č. 1.06), ako aj použité stavebné materiály (nosníky,\nich uloženie, štruktúra podlahy), vrátane dodávky osvetlenia a kúrenia.\n19. V súvislosti s uvedeným správny súd poukazujúc na bod č. 41 rozsudku Najvyššieho súdu sp.zn.\n1Sžf 59/2016, konkrétne na závery vyplývajúce z výpovedi svedka Ing. arch. H. A. a zásadu poctivého\nobchodného styku, zdôraznil (č. 62 až č. 64 ako aj č. 71 a č. 72 napadnutého rozsudku), že nebolo\npreukázané ani projekčné zrealizovanie stavby multifunkčného dvojskladu ani spôsobilosť spoločností\nFOREST alebo METROPOLITAIN vôbec takúto stavbu zrealizovať.\n20. V preskúmavanom konaní však podľa správneho súdu (č. 66 napadnutého rozsudku) bolo\npovinnosťou žalobcu, ak si chcel riadne uplatniť právo na odpočítanie, preukázať relevantným\nspôsobom, že ním deklarovaný a existujúci multifunkčný dvojsklad legálne užíva nielen v zmysle § 49\nods. 2 zák. č. 222/2004 Z.z. ale aj v súlade s inými právnymi predpismi na dodávky tovarov a služieb,\nz ktorých mu plynie príjem z ekonomickej činnosti.\n21. S poukazom na vyššie uvedené dôvody a závery obsiahnuté v citovaných rozhodnutiach Najvyššieho\nsúdu dospel krajský súd k záveru, že žaloba nie je dôvodná.\nIV.\nObsah kasačnej sťažnosti / vyjadrenia\nA)\n22. Ako je uvedené v záhlaví proti napadnutému rozsudku sťažovateľ povinne zastúpený advokátom\nv zákonnej lehote podal kasačnú sťažnosť, v ktorej mal postupom podľa § 445 ods. 1 písm. c/ S.s.p.,\nvrátane nutnosti zohľadniť hore uvedenú povinnosť podľa odseku 2, uviesť sťažnostné body, ktoré sú\npodľa sťažovateľa nasledujúce:\nk § 440 ods. 1 písm. f/ S.s.p.:\n- správny súd sa pri odôvodnení napadnutého rozsudku vôbec nevysporiadal s právne záväznou\njudikatúrou Súdneho dvora citovanou v žalobe, a to\no rozsudok Súdneho dvora zo dňa 21. júna 2012 v spojených veciach sp.zn. C-80/11 (Mahagében) a\nC-142/11 (Dávid) - ďalej tiež „rozsudok v spojených veciach\nC-80/11“, v nasledujúcom znení:\n§ článok 167, článok 168 písm. a/, článok 178 písm. a/, článok 220 ods. 1 a článok 226 smernice\nRady 2006/112 z 28. novembra 2006 o spoločnom systéme dane z pridanej hodnoty (ďalej len pre\ntento rozsudok „smernica č. 2006/112“ - poznámka kasačného súdu) sa majú vykladať v tom zmysle,\nže bránia vnútroštátnej praxi, v zmysle ktorej daňový orgán zamietne zdaniteľnej osobe právo odpočítať\nhodnotu splatnej alebo zaplatenej dane za služby, ktoré jej boli poskytnuté , z hodnoty DPH z dôvodu, že\nosoba, ktorá vystavila faktúru vzťahujúcu sa na tieto služby alebo jeden z jej poskytovateľov, sa dopustila\nnezákonnosti a bez toho, aby tento orgán objektívne preukázal, že samotná dotknutá zdaniteľná osoba\nvedela alebo mala vedieť, že uvedené plnenie zakladajúce nárok na odpočet dane je súčasťou daňového\npodvodu zo strany osoby vystavujúcej faktúru alebo iného predchádzajúceho subjektu dodávateľského\nreťazca,\n\n§ článok 167, článok 168 písm. a/, článok 178 písm. a/ a článok 273 smernice 2006/112 sa majú vykladať\nv tom zmysle, že bránia vnútroštátnej praxi, v zmysle ktorej daňový orgán zamietne právo na odpočet\ndane z dôvodu, že sa zdaniteľná osoba neubezpečila, že osoba ktorá vystavila faktúru vzťahujúcu sa na\ntovar, na základe ktorej sa požaduje vykonanie nároku na odpočet dane, spĺňala podmienky zdaniteľnej\nosoby, že disponovala predmetným tovarom a bola schopná ho dodať a že si splnila svoju povinnosť\npodať daňové priznanie a uhradiť daň z pridanej hodnoty, alebo z dôvodu, že uvedená zdaniteľná osoba\nnemá okrem danej faktúry iné dokumenty, ktorých povaha by preukazovala, že uvedené podmienky\nboli splnené, napriek tomu, že vecné a formálne podmienky vzniku a výkonu práva na odpočet dane\nupravené v smernici 2006/112 boli splnené a že zdaniteľná osoba nedisponovala informáciou, ktorá\nby ju oprávňovala predpokladať vznik nezákonností alebo daňového podvodu na strane uvedeného\nvystaviteľa faktúry,\no tým mal správny súd porušiť záväznú judikatúru ESĽP, Ústavného súdu Slovenskej republiky a\nNajvyššieho súdu (uznesenie zo dňa 20. augusta 2014, sp.zn. 2Sžo/28/2013),\nk § 440 ods. 1 písm. g/:\n- nesprávne konštatoval, že žalobca nepreukázal, že\no zdaniteľný obchod (zhotovenie a dodanie stavby - multifunkčného dvojskladu) existuje a tým nemohol\nvzniknúť ani nárok na odpočítanie dane u žalobcu,\no avšak na pojednávaní 07.12.2017 poverený pracovník žalovaného ako aj sám predseda konajúceho\nsenátu správneho súdu uviedli (odkaz na zvukový záznam) zhodne s tvrdením žalobcu, že predmet\nzdaniteľného plnenia reálne existuje,\no tvrdenie o realizácii podvodu zo strany spoločnosti PHOTOART je vzhľadom na citovanú judikatúru\nSúdneho dvora irelevantné,\n§ navyše správca dane ani žalovaný nezisťovali, či žalobca vedel alebo mal vedieť, že uvedené plnenie\nje súčasťou daňového podvodu zo strany osoby vystavujúcej faktúru,\n§ viď tiež rozsudok ESĽP zo dňa 22. januára 2009, sťažnosť č. 3991/03,\n§ nemožno od sťažovateľa rozumne očakávať, aby nútil spoločnosť PHOTOART na dodržiavanie\ndaňových povinností,\n- v obdobných veciach sp.zn. 1Sžfk/8/2016 až sp.zn. 1Sžf/68/2016 už Najvyšší súd zamietol správne\nžaloby sťažovateľa, ktoré sú\no založené na prakticky tom istom skutkovom základe,\no avšak podľa záveru Najvyššieho súdu údajne nebol predmet zdaniteľného plnenia ako taký preukázaný\nzo strany žalobcu,\n- nesprávne vyhodnotil záver sťažovateľa o tom, že reálnosť dodania zdaniteľného plnenia bolo\nspochybnená zo zistenia, že dodávateľ a subdodávateľ žalobcu takéto dodanie nemohli uskutočniť,\nk § 440 ods. 1 písm. h/:\n- správny súd sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu,\no najmä v otázke daňového bremena (rozsudok sp.zn. 4Sžf/16/2010 zo dňa 18. novembra 2010, sp.zn.\n3Sžf/l/2010 zo dňa 19. augusta 2010);\n- navyše sťažovateľ popri svojich sťažnostných bodoch týkajúcich sa nesprávneho právneho posúdenia\nprezentoval\no rozsudky Najvyššieho správneho súdu Českej republiky sp.zn. 2Afs 160/2016 zo dňa 31. mája 2017\na sp.zn. 5Afs 60/2017 zo dňa 30. januára 2018,\no rozsudky Súdneho dvora vo veci sp.zn. C-18/13 - Maks Pen, sp.zn. C-80/11 - Mahagében a Dávid,\nsp.zn. C-285/11 - Bonik, rozsudok v spojených veciach\nC-354/03, sp.zn. C-439/04 - Kittel ako aj\no rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva zo dňa 22. januára 2009, sťažnosť č. 3991/03.\n23. Najmä k rozhodovacej činnosti Najvyššieho súdu (senát 1S) sťažovateľ uviedol tieto niektoré\nvýhrady:\n„Vyššie uvedené právo Európskej Únie a jej prislúchajúcu Judikatúru Súdneho Dvora popísanú v\npredchádzajúcich bodoch tejto kasačnej sťažnosti, ani samotný senát 1Sžf Najvyššieho súdu SR vo\nsvojich rozhodnutiach nikdy nespochybňoval, ale ako uvádza žalobca vyššie, iba prekvapivo uviedol, že\nnebolo preukázané zo strany žalobcu existencia predmetu zdaniteľného plnenia ako takého.\nŽalobca znovu opakuje, že takýto úsudok senám 1Sžf Najvyššieho súdu SR je v príkrom rozpore s § 250i\nods. 1 OSP, so skutkovými zisteniami správcu dane, s obsahom administratívneho spisu a so zhodnými\ntvrdeniami žalobcu a žalovaného.\nZ vyššie uvedeného, preto nemohol žalobca takýto úsudok senátu 1Sžf Najvyššieho súdu SR rozumne\nočakávať a predpokladať, nakoľko ho nepredpokladalo ani Finančné riaditeľstvo/žalovaný, čím bolo\n\nžalobcovi znemožnená reálna obrana voči takémuto úsudku, čo vo svojej podstate porušuje zásadu\nkontradiktórnosti a rovnosti zbraní účastníkov konania.\n[.]...\nNa základe vyššie uvedeného, uvedené rozsudky senátu 1Sžf Najvyššieho súdu SR možno považovať\nza ojedinelé a vybočujúce z inak konštantnej rozhodovacej činnosti najvyšších súdnych orgánov, teda\npredstavujú rozhodnutia per incuriam, ktoré konajúci senát kasačného súdu nemusí nasledovať /a\nrovnako ich nemal nasledovať ani konajúci Krajský súd/ alebo môže, pre svoju istotu, vec postúpiť na\nrozhodnutie do veľkého senátu, podľa § 22 ods. 1 písm. a) SSP. “\n24. Záverom sťažovateľ navrhol procesný záver konania na kasačnom súde v tom duchu, aby kasačný\nsúd napadnutý rozsudok v plnom rozsahu zmenil tak, že zruší preskúmavané rozhodnutie a vec\nvrátil žalovanému na ďalšie konanie. Pre prípad úspechu si sťažovateľ uplatnil právo na náhradu trov\nkasačného konania v celom rozsahu.\n25. Ako prílohu kasačnej sťažnosti sťažovateľ priložil\na) 1 x záznam zo súdnych pojednávaní z 05.12.2017 vedenom Krajským súdom v Bratislave pod sp.zn.:\n5s/54/2014 a 5S/56/2014 zachytené na CD - nosiči dát,\nb) 1 x právny rozbor Právnickej fakulty Univerzity Pavla Jozefa Šafárika v Košiciach,\nc) 1 x odborný článok JUDr. Ing. Ondřeje Lichnovského - Podvody na DPH a jejich prokazování II,\nWolters Kluver, Praha, 2017\nB)\n26. Žalovaný sa vo svojom vyjadrení z 29.06.2018 (č.l. 190) ku kasačnej sťažnosti postupne vyjadril k\njednotlivým sťažnostným bodom. Na prvom mieste nesúhlasil s dôvodom kasačnej sťažnosti, že správny\nsúd nesprávnym procesným postupom znemožnil sťažovateľovi, aby uskutočnil jemu patriace procesné\npráva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, nakoľko v preskúmavanej veci\nneboli mu odňaté možnosti konať pred správnym súdom, čo je zrejmé aj zo zápisnice o pojednávaní.\n27. Ďalej žalovaný prezentoval svoju argumentáciu, že sťažovateľ správcovi dane v priebehu výkonu\ndaňovej kontroly vierohodnými, pre správcu dane overiteľnými dôkazmi reálnosť fakturovaných\nzdaniteľných obchodov deklarovaných na spornej faktúre, relevantnými dôkazmi nepreukázal. Následne\nžalovaný podrobne zopakoval skutočnosti, ktoré ho viedli k vysloveniu záveru o nepriznaní práva na\nodpočítame dane, a to\na) charakteristika subdodávateľských spoločností a priameho dodávateľa v reťazci obchodných\nspoločností,\nb) pochybnosti o stavebníkovi ako aj o procese dodávania a zabezpečovania prepravy stavebného a\niného tovaru potrebného na zrealizovanie diela (deklarovanej stavby),\nc) deklarovaný multifunkčný dvojsklad je v skutočnosti budova B s odlišným označením a\nd) sťažovateľ počas daňovej kontroly vedel o neexistencii budovy - haly multifunkčného dvojskladu a\njeho absenciu osobne špecifikoval v priebehu daňovej kontroly (zápisnica č. 91044/5/944181/2013/Sia\nz 12.03.2013) tak, že v danom prípade „išlo o zateplenú halu multifunkčného, ktorá bola podľa jeho\nvyjadrenia tá istá, ako budova označená písmenom B s názvom sklad klampiarskych dielov“, u ktorej\nsa výstavba začala v roku 2004 a skolaudovaná bola v roku 2008 v prospech iného daňového subjektu\n(stavebníka AUTO ROTOS s.r.o.) a nie v prospech sťažovateľa.\n28. Tiež žalobca citoval vybranú časť z rozsudku Najvyššieho súdu sp.zn. 1Sžf/41/2016 zo dňa 30. mája\n2017 vo vzťahu k umelej konštrukcii zdaniteľného obchodu, ktorý patrí do skupiny predchádzajúcich\nrozsudkov Najvyššieho súdu (viď bod č. 14 tohto rozsudku).\n29. Následne sa žalovaný vyjadril k judikatúre, na ktorú sťažovateľ poukazoval v súvislosti so svojou\nargumentáciou, že správca dane mu mal preukázať, že vedel alebo mal vedieť, že uvedené plnenie\nskladajúce nárok na odpočet dane je súčasťou daňového podvodu. V uvedenej súvislosti žalovaný\nzdôraznil, že nie je udržateľný záver sťažovateľa o odklone správneho súdu od ustálenej rozhodovacej\npraxe kasačného súdu, pretože z napadnutého rozsudku (najmä jeho č. 55) jednoznačne vyplýva, že\ntento sa naopak držal ustálenej rozhodovacej praxe Najvyššieho súdu (napríklad rozsudok Najvyššieho\nsúdu sp.zn. 5Sžf/17/2011 zo dňa 23. februára 2012) pri výklade preskúmavanou vecou dotknutých\nustanovení § 49 a § 51 zák. č. 222/2004 Z.z., ktorého zákonnosť a ústavnosť bola potvrdená uznesením\nÚstavného súdu Slovenskej republiky.\n\n30. Čo sa týka rozsudkov Súdneho dvora, na ktoré sťažovateľ tiež poukazoval, žalovaný zdôraznil,\nže sa tieto nemôžu zovšeobecniť a paušalizovať, pretože každá vec má svoje individuálne špecifiká.\nPodstatou rozsudku Súdneho dvora v spojených veciach C-354/03 podľa žalovaného bolo to, že\nplnenia, ktoré nie sú samé osebe poznačené podvodom vo vzťahu k DPH, predstavujú dodávku tovarov\nuskutočnenú osobou podliehajúcou dani a konajúcou ako takou a hospodársku činnosť, ak spĺňajú\nobjektívne kritériá, na ktorých sú tieto pojmy založené, a to bez ohľadu na úmysel iného subjektu ako\ndotknutého platiteľa, ktorý je súčasťou rovnakého dodávateľského reťazca, alebo na prípadnú podvodnú\npovahu iného plnenia, o ktorej tento platiteľ nevedel alebo nemohol vedieť, ktoré je časťou tohto reťazca\na ktoré predchádza alebo nasleduje po plnení uskutočnenom týmto platiteľom. Navyše podstatným\nrozdielom bol skutkový stav v spojených veciach C-354/03, kedy na rozdiel od preskúmavanej veci išlo\no intrakomunitárne dodanie.\n31. Podľa žalovaného je nesporné, že sťažovateľ neuviedol ani v rámci podanej kasačnej sťažnosti\nžiadne nové skutočnosti a taktiež nepredložil ani žiadne nové dôkazy, ktoré by preukázali prijatie\nfakturovaného tovaru od spoločnosti PHOTOART a nebola ani preukázaná skutočnosť, žeby\ndeklarované zdaniteľné obchody použil za účelom svojej podnikateľskej činnosti. Preto záverom\nžalovaný navrhol, aby kasačný súd sťažovateľom podanú kasačnú sťažnosť zamietol ako nedôvodnú\na napadnutý rozsudok potvrdil. Súčasne navrhol, aby sťažovateľovi trovy kasačného konania neboli\npriznané.\nC)\n32. Prostredníctvom svojej dupliky z 31.08.2018 (č.l. 201) k vyjadreniu žalovaného sa sťažovateľ\npostupne vyjadril k jednotlivým vyššie opísaným argumentom žalovaného, a to že\na) všeobecné tvrdenie sťažovateľa, že správny súd porušil právo sťažovateľa na spravodlivý proces,\nje nedôvodné,\nb) v rámci daňového konania, nebolo preukázané zo strany sťažovateľa, že by jeho priamy dodávateľ,\nktorý je uvedený na faktúrach, t.j. spoločnosť PHOTOART, dodal predmet zdaniteľného plnenia,\nc) tvrdenie sťažovateľa, že explicitné vyjadrenie poverenej pracovníčky žalovaného na pojednávaní ako\naj sudcu, potvrdzuje existenciu zdaniteľného plnenia, je zavádzajúce,\nd) sťažovateľ vedel alebo mal vedieť, že predmetne predmetné zdaniteľné plnenie zakladajúce nárok\nna odpočet DPH je súčasťou daňového podvodu,\ne) správny súd sa neodklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu,\nf) judikatúra Súdneho dvora, na ktorú poukazuje sťažovateľ, nie je na preskúmavanú vec aplikovateľná,\ng) v identickej veci už Najvyšší súd prijal právny záver.\n33. S poukazom na rozsudok Okresného súdu Žilina v trestnej veci sp.zn. 28T/199/2013 ohľadom zločinu\nneodvedenia dane a poistného obsiahnutý v priloženej zápisnici (ktorý ešte v tom čase nebol právoplatný\n- ďalej tiež „trestný rozsudok OS ZA“) sťažovateľ poukázal na to, že tento trestný súd oslobodil konateľa\nsťažovateľa (pána Ing. G. N.), nakoľko skutok, ktorý mu bol kladený za vinu, nebol trestným činom,\nkeďže okrem iného, absentovala subjektívna stránka údajného trestného činu.\n34. Ďalej právny zástupca sťažovateľa označil (č.l. 204 v spojení s bodom č. 14 tohto rozsudku) názor\nsenátu 1Sžf za úplne\n„absurdný, keď vo svojej podstate, znegoval právne a skutkové závery troch senátov Krajského súdu\n(1S, 2S, 6S), ktoré v prakticky identických veciach vyhoveli správnym žalobám sťažovateľa, pričom tento\nsenát 1Sžf tak učinil na tom prekvapivom, absurdnom a nepredvídateľnom závere, že nebolo údajne\npreukázané, že predmety zdaniteľných obchodov existujú (t.j. že nebolo preukázané že by stavba,\nmultifunkčný dvojsklad, billboardy, zariadenie pizzerie existujú).\n[.].....\nUvedený právny názor senátu 1Sžf úplne a paušálne ignoruje situácie, kedy bol daňový subjekt\nuplatňujúci si právo na odpočet dane zneužitý osobou vystavujúcou faktúru alebo iným subjektom\ndodávateľského reťazca, čím sa neprimeraným spôsobom zasahuje, okrem iného, do základného práva\nsťažovateľa na ochranu majetku v podobe odpočtu DPH za plnenie, ktoré nepochybne obdŕžal a zaplatil.\nVyššie uvedený mylný právny názor senátu 1Sžf určite nie je v súlade s tým, čo chcel SD EÚ vo svojich\nrozsudkoch, na ktoré poukazuje sťažovateľ, povedať.“\n\n35. Súčasťou dupliky sťažovateľa bol aj návrh na postúpenie veci v zmysle § 22 ods. 1 písm. a/\nS.s.p. na veľký senát, a/alebo, aby kasačný súd konanie prerušil v zmysle § 100 ods. 1 písm. c/ SPP\n[podľa okolností kasačný súd sa domnieva, že sťažovateľ mal na mysli S.s.p.] a položil Súdnemu dvoru\nnasledovnú prejudiciálnu otázku:\n„Má sa článok 167, článok 168 písm. a), článok 178 písm. a), článok 220 ods. 1 a článok 226 smernice\nRady 2006/112 z 28. novembra 2006 o spoločnom systéme dane z pridanej hodnoty vyložiť tak, že\nzabraňujú vnútroštátnej praxi daňových orgánov nepriznávať právo daňovým subjektom na odpočet dani\nlen z toho dôvodu, že nebolo dostatočne preukázané, že dodávateľ uvedený na faktúre skutočne aj\npredmet zdaniteľného obchodu dodal tomuto daňovému subjektu, ktorý si uplatňuje právo na odpočítanie\ndani a to bez toho, aby tento daňový orgán objektívne preukázal, že tento daňový subjekt uplatňujúci\nsi právo na odpočítanie dane vedel, vedieť mal alebo mohol vedieť, že zdaniteľné plnenie zakladajúce\nnárok na odpočet dane je účasťou daňového podvodu zo strany osoby vystavujúcej faktúru alebo\niného predchádzajúceho subjektu dodávateľského reťazca, a to aj napriek tomu, že počas daňového\nkonania nebolo medzi daňovým orgánom a daňovým subjektom uplatňujúci si právo na odpočítanie\ndani spochybňovaná hmotná existencia zdaniteľného obchodu, ale iba osoba dodávateľa uvedeného\nna faktúre?\nD)\n36. Prílohou podania sťažovateľa z 28.09.2018 (č.l. 240) označeného ako „Prípis - doloženie judikátu\nkasačného súdu, ktorý priamo vyvracia aj len potenciálnu vecnú správnosť napadnutého rozhodnutia\nKrajského súdu v Bratislave (ďalej tiež „prípis sťažovateľa“), je rozsudok Najvyššieho súdu sp.zn.\n6Sžfk/30/2017 zo dňa 31. januára 2018 (ďalej len „rozsudok sp.zn. 6Sžfk/30/2017“) vo veci iného žalobcu\n(obchodná spoločnosť) proti Finančnému riaditeľstvu Slovenskej republiky.\n37. V uvedenom prípise sťažovateľ v stručnosti zrekapituloval podstatu preskúmavanej veci, pričom\nním uvádzaný právny názor (správca dane mal objektívne preukázať, že sťažovateľ mal vedieť alebo\nmohol vedieť alebo vedel, že je zapojený do podvodného reťazca) mal potvrdiť priložený rozsudok sp.zn.\n6Sžfk/30/2017, z ktorého sťažovateľ citoval vybrané pasáže.\n38. V prípise sťažovateľa bolo opakovane poukázané na závery uvedené v trestnom rozsudku OS\nZA ako aj zopakovanie vyjadrenia poverenej pracovníčky žalovaného ako aj predsedníčky senátu\nsprávneho súdu z pojednávania zo dňa 05.12.2017 a z toho vyplývajúce závery. Súčasne sťažovateľ\nzdôraznil rozpor v konaní žalovaného, ktorý v obdobnom prípade, ktorý je uvedený v rozsudku sp.zn.\n6Sžfk/30/2017, zrušil rozhodnutie správcu dane s odôvodnením, že správca dane nedostatočne preveril\nexistenciu fakturovaného tovaru.\n39. Záverom prípisu sťažovateľ opätovne označil rozsudky senátu 1Sžf Najvyššieho súdu za ojedinelé\na vybočujúce z inak konštantnej rozhodovacej činnosti najvyšších súdnych orgánov a tiež zotrval na\nsvojom návrhu vec postúpiť na rozhodnutie do veľkého senátu podľa § 22 ods. 1 písm. a) S.s.p. a/alebo\npoložiť Súdnemu dvoru hore citovanú prejudiciálnu otázku (viď bod č. 35 tohto rozsudku).\nIV.\nPostup a právne názory kasačného súdu\nA) Úkony pred rozhodnutím vo veci\n40. Predseda senátu, ktorému bola vec pridelená na konanie a rozhodnutie vo veci v zmysle rozvrhu\npráce, po oboznámení sa s obsahom spisu ako aj s niektorými výrokmi z pripojených listín ku podaniam\núčastníkov v rámci prípravy spisu na vytýčenie termínu vyhlásenia rozhodnutia kasačného súdu zistil, že\nsťažovateľ je právne zastúpený advokátskou kanceláriou LEGAL & CORP s.r.o., so sídlom Gajova č. 11,\n811 09 Bratislava, s tým, že táto advokátska kancelária zastupovala v inom konaní, ktorého bol uvedený\npredseda senátu účastníkom, protistranu. Uvedené predložil predsedovi Najvyššieho súdu postupom\npodľa § 87 ods. 1 S.s.p. na rozhodnutie z dôvodu odstránenia možných pochybností o jeho nezaujatosti\nk právnemu zástupcovi sťažovateľa.\n41. Predseda Najvyššieho súdu uznesením sp.zn. 1Sžfk/8/2019 zo dňa 17. júla 2020 rozhodol na\nzáklade tam uvedeného odôvodnenia, že predseda senátu 1S JUDr. Ing. Miroslav Gavalec, PhD. nie je\nvylúčený z prejednávania a rozhodovania veci vedenej na Najvyššom súde pod sp.zn. 1Sžfk/8/2019.\n\nB) Všeobecné vymedzenie kasačnej právomoci\n42. Senát Najvyššieho súdu konajúci ako kasačný súd (§ 438 ods. 2 S.s.p.) predovšetkým postupom\npodľa § 452 ods. 1 v spojení s § 439 S.s.p. preskúmal prípustnosť kasačnej sťažnosti a z toho vyplývajúce\nmožné dôvody jej odmietnutia. Následne kasačný súd preskúmal napadnutý rozsudok spolu s konaním,\nktoré predchádzalo jeho vydaniu, a jednomyseľne (§ 464 v spojení s § 139 ods. 4 S.s.p.) si osvojil záver,\nže kasačnú sťažnosť je v zmysle § 461 S.s.p. potrebné zamietnuť, nakoľko po jej preskúmaní kasačný\nsúd na základe nižšie uvedených právnych názorov dospel k záveru, že je nedôvodná. Takto kasačný\nsúd rozhodol bez nariadenia pojednávania (§ 455 S.s.p.) s tým, že deň vyhlásenia rozhodnutia bol\nsúbežne zverejnený tak na úradnej tabuli súdu ako aj na webovej stránke Najvyššieho súdu. Rozsudok\nbol verejne vyhlásený dňa 25. augusta 2020 (§ 137 ods. 4 v spojení s § 452 ods. 1 S.s.p.).\n43. Na prvom mieste kasačný súd zdôrazňuje, že zákonodarca výkon správneho súdnictva (najmä\nčl. 46 a čl. 142 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky) založil iba na návrhovej slobode účastníka (v\npreskúmavanej veci sťažovateľa), t.j. na zodpovednosti za obranu svojich práv (vigilantibus leges\nsunt scriptae) v medziach čl. 13 Dohovoru o ochrane základných práv a ľudských slobôd, vybrať si\npodľa Správneho súdneho poriadku z prostriedkov ochrany ten najvhodnejší proti preskúmavanému\nrozhodnutiu či postupu správcu dane a následne proti napadnutému rozsudku. Preto kasačný súd nie\nje oprávnený do tejto procesnej slobody vstupovať.\n44. Pôvodná úprava súdneho prieskumu rozhodnutí správnych orgánov vrátanie inštitútu opravných\nprostriedkov sa od účinnosti Správneho súdneho poriadku podstatne zmenila s tým, že konanie o\nkasačnej sťažnosti má zabezpečiť tri rozdielne úlohy, a to rýchlu a efektívnu nápravu najpodstatnejších\nprocesných pochybení, objasnenie otázok zásadného právneho významu ako aj zjednocovanie\njudikatúry. Je potom na zvážení sťažovateľa vrátane zvýšeného významu úlohy kvalifikovane právneho\nkonania sťažovateľa (§ 5 ods. 5 v spojení s § 449 ods. 1 veta prvá S.s.p.), ktorú z uvedených úloh má\nním podaná kasačná sťažnosť v správnom súdnictve plniť.\n45. Na tomto mieste a s prihliadnutím na množstvo dodatočných podaní sťažovateľa predovšetkým\nkasačný súd musí pripomenúť, že jeho povinnosťou bolo preskúmať napadnutý rozsudok len v kontexte\nkonkrétnych sťažnostných bodov tak, ako sú tieto vznesené a ktoré sú vymedzené v kasačnej sťažnosti\nv rámci lehoty vymedzenej podľa § 443 S.s.p. Na doplňujúce sťažnostné body uvedené v neskorších\npodaniach sťažovateľa kasačný súd prihliadnuť nemohol.\nC) K dôvodu podľa § 440 ods. 1 písm. f/ S.s.p.: nepreskúmateľnosť\n46. Ako prvý dôvod kasačnej sťažnosti musí kasačný súd vyhodnotiť dôvod podľa § 440 ods. 1 písm. f/\nS.s.p., t.j. vytýkaný nesprávny procesný postup, ktorým správny súd mal znemožniť účastníkovi konania,\naby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý\nproces, nakoľko tento dôvod je zásadnou prekážkou vykonania prieskumu podľa iného vyššie\nnamietaného dôvodu kasačnej sťažnosti. Uvedený dôvod kasačnej sťažnosti o nepreskúmateľnosti\n(sťažovateľ konkrétne poukazuje na absenciu odpovede správneho súdu na jeho niektoré žalobné body)\nvšak v medziach sťažnostných bodov nepovažuje kasačný súd za naplnený a preto ho na základe nižšie\nuvedených právnych argumentov odmietol.\n47. Iba v súvislosti s častou kolíziou rozsahu sťažnostných bodov podporujúcich argumentáciu, a tiež aj u\nsťažovateľa v preskúmavanej veci, o uplatniteľnosti dôvodu podľa písmena f) s dôvodom podľa písmena\ng) - nesprávne právne posúdenie veci, musí kasačný súd na úvod zdôrazniť (rozsudok Najvyššieho\nsúdu zo dňa 28. júla 2020 sp.zn. 1Sžfk/23/2019), že nepreskúmateľné je také rozhodnutie správneho\nsúdu, ktoré ho neumožňuje spochybniť na základe dôvodu podľa písmena g). To, že sa sťažovateľ v\npreskúmavanej veci pokúsil aj za pomoci dôvodu podľa písmena g) spochybniť rozhodnutie správneho\nsúdu tým, že v ňom našiel prvky pre svoju argumentáciu o nesprávnom právnom posúdení veci, to iba\npotvrdzuje nedôvodnosť predloženého dôvodu podľa písmena f/.\n48. Kasačný súd vychádza z toho, že sťažovateľ označuje napadnutý rozsudok ako nedostatočne\nodôvodnený a nepreskúmateľný vo vzťahu k uplatneným žalobným bodom, ktoré sa opierajú o\nrozhodovaciu činnosť Súdneho dvora a že tento postup správneho súdu mu odňal právo na spravodlivý\n\nproces. S poukazom na skoršiu judikatúru Najvyššieho súdu (najmä rozsudok sp.zn. 1Sžfk/23/2018 zo\ndňa 21. januára 2020) kasačný súd zastáva naďalej názor, že sťažovateľom tvrdená nepreskúmateľnosť\nnapadnutého rozsudku, nakoľko predstavuje neprijateľnú výnimku z výkonu súdnej moci a týka sa\nvýlučne len celkom ojedinelých (extrémnych) prípadov, musí byť testovaná preukázaním absencie\nzásadného vysvetlenia dôvodov podstatných pre rozhodnutie súdu. Samotná subjektívna nespokojnosť\nsťažovateľa s formou, štruktúrou a obsahom odôvodnenia napadnutého rozsudku je v tomto prípade\nnepostačujúca.\n49. Prvým limitom doktríny absencie zásadného vysvetlenia podľa judikatúry Európskeho súdu pre\nľudské práva je to, že ide o také vady v odôvodnení napadnutého rozsudku, keď tento neobsahuje vôbec\nžiadne odôvodnenie, alebo keď sa vyskytli „vady najzákladnejšej dôležitosti pre súdny systém” (napríklad\nrozsudok ESĽP z roku 2009 vo veci Sutyazhnik proti Rusku,), prípadne ak došlo k vade tak zásadnej, že\nmala za následok „justičný omyl“ (napríklad rozsudok ESĽP z roku 2003 vo veci Ryabykh proti Rusku).\n50. Druhým limitom doktríny absencie zásadného vysvetlenia je právny názor [najmä rozsudok ESĽP vo\nveci Ruiz Torija v. Španielsko, resp. neskôr García Ruiz v. Španielsko (vo veci č. 30544/96 z 20.01.1999)],\nt.j. že správny súd nemusí dať detailné odpovede na všetky otázky nastolené účastníkom konania\nalebo odpovedať na každú jeho námietku či argument, ale iba na tie, ktoré majú pre vec podstatný\nvýznam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali\ndo všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia správneho\nsúdu a na to nadväzujúce kasačného súdu (ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ\nrozhodnutia), by malo postačovať na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo\núčastníka na spravodlivý proces (obdobne aj rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn.\nII. ÚS 78/05 alebo sp.zn. II. ÚS 76/07).\n51. Podľa stanoviska č. R 2/2016 občianskoprávneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky\nzo dňa 3. decembra 2015, ktoré je v zmysle konzistentnej judikatúry aplikovateľné aj na podmienky\nSprávneho súdneho poriadku platí, že:\n„Nepreskúmateľnosť rozhodnutia zakladá inú vadu konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b) Občianskeho\nsúdneho poriadku.\nVýnimočne, keď písomné vyhotovenie rozhodnutia neobsahuje zásadné vysvetlenie dôvodov\npodstatných pre rozhodnutie súdu, môže ísť o skutočnosť, ktorá zakladá prípustnosť dovolania podľa §\n237 ods. 1 písm. f/ Občianskeho súdneho poriadku.“\n52. Kasačný súd po preskúmaní obsahu, štruktúry a logických nadväzností vyhodnotenia jednotlivých\nskutkových dôvodov v napadnutom rozsudku dospel k záveru, že správny súd postupoval v intenciách\nust. § 139 ods. 2 S.s.p., t.j. odôvodnenie napadnutého rozsudku umožňuje jeho preskúmateľnosť. Iba\npre úplnosť kasačný súd k forme a štruktúre odôvodnenia využitým správnym súdom konštatuje, že v\núvode napadnutého rozsudku (č. 1 až 10 napadnutého rozsudku) sa nachádza stručný priebeh konania\na stručné zhrnutie preskúmavaného rozhodnutia. Nasleduje podstatné zhrnutie argumentov žalobcu a\nvyjadrenia žalovaného (č. 11 až 41 napadnutého rozsudku). Po všeobecnej časti odôvodnenia svojej\nprávomoci, predchádzajúceho konania na Najvyššom súde a prehľade dotknutých právnych ustanovení\n(č. 42 až 54 napadnutého rozsudku) už správny súd prezentoval posúdenie podstatných skutkových\ntvrdení a právnych argumentov (č. 55 až 72 napadnutého rozsudku).\n53. V preskúmavanej veci je dostatočne zrejmé, čoho a z akých dôvodov sa účastníci domáhali, čo\nnavrhovali, z ktorých skutočností a dôkazov správny súd vychádzal, akými úvahami sa riadil a aké\nzávery zaujal k právnemu posúdeniu preskúmavaného rozhodnutia. Najmä pod č. 19 až 21 napadnutého\nrozsudku správny súd opísal argumenty sťažovateľa týkajúce sa aplikácie úniového práva Súdnym\ndvorom a pod č. 37. až 39 napadnutého rozsudku objasňoval stanovisko žalovaného, prečo nie je\nmožné rozsudky Súdneho dvora citované sťažovateľom na preskúmavanú vec použiť. Následne pod\nč. 73 napadnutého rozsudku svoje úvahy uzavrel tak, že po vyhodnotení námietok sťažovateľa a\nstanoviska žalovaného a s prihliadnutím na závery obsiahnuté v rozhodnutiach Najvyššieho súdu (č. 55\nnapadnutého rozsudku) nezistil žiadny relevantný dôvod, aby sa od právneho názoru v nich vyslovených\nodchýlil. Takisto z uvedených dôvodov nemohol kasačný súd potvrdiť argumentáciu sťažovateľa, že\nsprávny súd sa odklonil od záverov uvedených v uznesení Najvyššieho súdu sp.zn. 2Sžo/28/2013 (str.\n3-4) zo dňa 20. augusta 2014.\n\nPodľa § 139 ods. 2 S.s.p. v citovanom znení v odôvodnení rozsudku uvedie správny súd stručný\npriebeh administratívneho konania, stručné zhrnutie napadnutého rozhodnutia, podstatné zhrnutie\nargumentov žalobcu a vyjadrenia žalovaného, prípadne ďalších účastníkov, osôb zúčastnených na\nkonaní a zainteresovanej verejnosti, posúdenie podstatných skutkových tvrdení a právnych argumentov,\nprípadne odkáže na ustálenú rozhodovaciu prax. Ak správny súd zruší rozhodnutie orgánu verejnej\nsprávy a vráti mu vec na ďalšie konanie, je povinný v odôvodnení rozsudku uviesť aj to, ako má orgán\nverejnej správy vo veci ďalej postupovať. Správny súd dbá, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.\n54. Nakoľko však sťažovateľ proti týmto záverom opakovane brojil (viď body č. 23, č. 34 alebo tiež č. 39\ntohto rozsudku), musí sa kasačný súd s jeho sťažnostnými body zaoberať nižšie.\nC) K nesprávnemu hmotnoprávnemu posúdeniu veci - písm. g/:\n55. Sťažovateľ prostredníctvom ďalšieho dôvodu namieta, že správny súd nesprávne právne posúdil\npreskúmavanú vec, t.j. meritum sporu [kasačný dôvod podľa § 440 ods. 1 písm. g/ S.s.p.]. Uvedený\ndruhý dôvod kasačnej sťažnosti v medziach sťažnostných bodov opätovne nepovažuje kasačný súd za\nnaplnený a preto ho na základe nižšie uvedených právnych argumentov odmietol.\n56. V tejto súvislosti kasačný súd poukazuje v zmysle svojej ustálenej rozhodovacej praxe (napríklad\nrozsudok Najvyššieho súdu sp.zn. 1Sžfk/10/2018 zo dňa 13. septembra 2019) na to, že s týmto\nkasačným dôvodom zákonodarca spája právnu situáciu, kedy správny súd na správne a zákonným\nspôsobom zistený skutkový stav (§ 440 ods. 1 písm. f/ S.s.p.) bez vád zaťažujúcich jeho rozhodovanie\n(písmena a/ až f/) nesprávne aplikuje objektívne právo v merite veci, v medziach a vo väzbe na takto\nzistený skutkový stav, bez možnosti opory v doterajšej ustálenej rozhodovacej praxi kasačného súdu (a\ncontrario písmeno h/ citovaného odseku 1).\n57. Je nepochybné, že sťažovateľ svoju kasačnú sťažnosť najmä založil na argumentácii (viď bod č.\n22 tohto rozsudku), že správny súd neprihliadol k záverom Súdneho dvora, t.j. konkrétne z rozsudku v\nspojených veciach C-80/11. Kasačný súd pri tomto sťažnostnom bode zdôrazňuje účinky čl. 7 ods. 2\nústavy Slovenskej republiky, ktoré transponujú, resp. implementujú ust. čl. 4 ods. 3 Zmluvy o Európskej\núnii, t.j. jej zásadu lojálnej spolupráce.\nPodľa čl. 7 ods. 2 veta prvá a druhá ústavy Slovenskej republiky Slovenská republika môže\nmedzinárodnou zmluvou, ktorá bola ratifikovaná a vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, alebo\nna základe takej zmluvy preniesť výkon časti svojich práv na Európske spoločenstvá a Európsku\núniu. Právne záväzné akty Európskych spoločenstiev a Európskej únie majú prednosť pred zákonmi\nSlovenskej republiky.\nPodľa zmysle čl. 4 ods. 3 veta pododsek druhý a tretí Zmluvy o Európskej únii členské štáty prijmú všetky\nopatrenia všeobecnej alebo osobitnej povahy, aby zabezpečili plnenie záväzkov vyplývajúcich zo zmlúv\nalebo z aktov inštitúcií Únie. Členské štáty pomáhajú Únii pri plnení jej úloh a neprijmú žiadne opatrenie,\nktoré by mohlo ohroziť dosiahnutie cieľov Únie.\n58. Tak žalovaný, ako aj sťažovateľ a následne správny súd v svojich argumentoch odkazovali na\npredchádzajúce rozsudky Najvyššieho súdu (viď bod č. 14 tohto rozsudku). Avšak kasačný súd nemôže\nakceptovať ničím nepodloženú argumentáciu sťažovateľa (viď napríklad bod č. 23 tohto rozsudku), že\nním uvedené rozsudky (sp.zn. 1Sžf/8/2016 až sp.zn. 1Sžf/68/2016) možno považovať za ojedinelé a\nvybočujúce z inak konštantnej rozhodovacej činnosti najvyšších súdnych orgánov. Takýto právny záver\nmôže autoritatívne vysloviť iba vyšší súd, ktorým je na slovenskej úrovni alebo veľký senát alebo Ústavný\nsúd Slovenskej republiky, čo v prvom prípade aj sťažovateľ od kasačného súdu požadoval vykonať.\n59. V súvislosti s často sa opakujúcou argumentáciou účastníkov, ktorá sa opiera o citáciu rozhodovacej\nčinnosti (judikatúru) Súdneho dvora, kasačný súd zotrváva na záveroch už vyslovených Najvyšším\nsúdom, že povinnosťou sťažovateľa, pokiaľ sa v predchádzajúcom daňovom konaní, alebo v súdnom\nprieskumnom konaní odvolával na niektoré rozsudky Súdneho dvora, bolo jeho dôkazným bremenom\npreukázať, že skutkový stav jeho daňovej transakcie má prvky niektorého z rozsudkov Súdneho dvora,\na nielen uvádzať niektoré právne závery v týchto rozsudkoch uvedené. Pokiaľ sú jeho tvrdenia len\nvšeobecné, nemôže na ne súd v správnom súdnictve prihliadať (napríklad rozsudky 2Sžf/19/2011 zo\ndňa 25. januára 2012 alebo sp.zn. 3Sžf/24/2012 zo dňa 13. novembra 2012).\n\n60. Je nepochybné, že rozhodovacia činnosť Súdneho dvora je pre oblasť dane z pridanej hodnoty\nmimoriadne rozsiahla. Potom pre správne posúdenie preskúmavanej veci podľa názoru kasačného súdu\nnie je podstatné „množstvo“ judikátov, ktoré ten ktorý účastník cituje, ale rozhodujúce je to, čo z týchto\nrozhodnutí Súdneho dvora je možno aplikovať na preskúmavanú vec, teda k akým právnym záverom\ns ohľadom na obdobné skutkové okolnosti prípadu a relevantnú právnu úpravu správny súd v tam\nriešenom prípade dospel, a ako následne tieto právne závery dopadajú aj na preskúmavanú vec.\n61. Čo sa týka judikatúry Súdneho dvora, ktorá je použiteľná na preskúmavanú vec, je tiež nepochybné,\nže Súdny dvor v nej striktne rozlišuje medzi situáciu, ktorá nastane pred (napríklad nepreukázanie vzniku\ndaňovej povinnosti u dodávateľa služby či tovaru) alebo po splnení podmienok potrebných na vznik\npráva na odpočítanie dane (zamietnutie tohto práva). Napríklad v rozsudku sp.zn. C-324/11 zo dňa 6.\nseptembra 2012 vo veci Gábor Tóth sa Súdny dvor zaoberal možnosťou zamietnuť právo na odpočítanie\nDPH, ale súčasne celkom logicky vychádzal z premisy, že zároveň boli splnené aj vecné, aj formálne\npodmienky na výkon daného práva, ktoré vzniklo v súlade s týmito podmienkami podľa smernice č.\n2006/112.\n62. Sťažovateľ od počiatku súdneho prieskumu (napríklad aj jeho argumentácia v kasačnej sťažnosti viď bod č. 22 tohto rozsudku) zotrváva na názoroch, resp. konkrétne cituje právne závery o dôkaznom\nbremene správcu dane pre prípady možného podvodného konania v obchodnom reťazci vyslovené\nprostredníctvom rozsudku v spojených veciach sp.zn. C-80/11. Avšak pozornosti sťažovateľa zrejme\nuniklo, že tento názor Súdny dvor vyslovil aj v iných svojich rozhodnutiach s podmienkou (conditio sine\nqua non), že neexistujú pochybnosti o tom, že služby boli dodávateľovi vystaviteľom faktúry, t.j. aj takto\noznačeným dodávateľom priamo alebo nepriamo (subdodávateľsky) skutočne dodané. Toto vyjadril\nSúdny dvor v prvom výroku formuláciou „ktoré jej boli poskytnuté“ a v druhom výroku formuláciou, že\nvecné a formálne podmienky vzniku a výkonu práva na odpočet dane upravené v smernici 2006/112\nboli splnené.\n63. Navyše v uvedenom rozsudku v spojených veciach sp.zn. C-80/11 Súdny dvor v marginálnom bode\nč. 44 rozsudku zdôraznil, že mu z podkladov vnútroštátneho súdu vyplýva, že položené prejudiciálne\notázky sa zakladajú na predpoklade, podľa ktorého po prvé sa uvedené plnenie, ktoré zakladá nárok na\nodpočet dane, uskutočnilo tak, ako to vyplýva z príslušnej faktúry, a po druhé táto faktúra obsahuje všetky\núdaje požadované smernicou 2006/112, takže v nej upravené vecné a formálne podmienky vzniku a\nvýkonu práva na odpočet boli splnené. Toto však v preskúmavanej veci sťažovateľa nebolo preukázané,\nako je explicitne uvedené nielen v predchádzajúcich rozsudkoch Najvyššieho súdu (napríklad rozsudok\nsp.zn. 1Sžf/59/2016 zo dňa 8. júna 2017) a opakovane v preskúmavanom rozhodnutí (viď bod č. 7 tohto\nrozsudku obsahujúci právny titul pre neuznanie vzniku práva na odpočítanie dane) ale aj odôvodnené\nnižšie. Pokiaľ sa však sťažovateľ za tejto situácie domnieval, že tak správca dane ako aj žalovaný\nvychádzal z preukázania jeho podvodného konania (najmä formulácia na str. 9 preskúmavaného\nrozhodnutia, že v rozporných obchodných prípadoch bolo správcom dane preukázané vytvorenie\numelých obchodných vzťahov medzi dodávateľskými spoločnosťami a daňovým subjektom, ktorých\njediným účelom bolo získanie daňovej výhody), potom nepostrehol, že nemohlo ísť o právny dôvod\nnepriznania práva na odpočítanie DPH, ale naopak o možný cieľ zdaniteľného obchodu dedukovaný\nsprávcom dane z dôkaznej pasivity sťažovateľa.\n64. Najvyšší súd už viackrát zdôraznil (rozsudok Najvyššieho súdu sp.zn. 1Sžf/76/2016 zo dňa\n26. októbra 2017), že práve vystavením dodávateľskej faktúry s hodnovernými údajmi dodávateľ\nnielenže na seba preberá daňovú povinnosť ale aj signalizuje svojmu zmluvnému partnerovi, že\nmôže začať proces smerujúci k uplatneniu práva na odpočítanie DPH. Avšak iba splnenie formálnych\npodmienok prostredníctvom predloženia listinných dôkazov (najmä faktúry) na záver o vzniku práva\nna odpočítanie DPH vo veci samej, ako správne tvrdí žalovaný, nepostačuje. Podnikateľ, ktorý je\nobchodnou spoločnosťou založenou podľa zákona č. 513/1991 Zb. Obchodný zákonník v znení\nneskorších predpisov, znáša svoje povinnosti preukázať hodnovernosť údajov faktúry dodávateľa\n(t.j. „cudzej“ listiny) prostredníctvom štatutárneho orgánu (v prípade sťažovateľa ako spoločnosti s\nručením obmedzeným ide o konateľa alebo viacerých konateľov) alebo ním splnomocneného zástupcu,\nprípadne iným spôsobom, ktorý vyplýva z vnútorných organizačných predpisov právnickej osoby, či jej\norganizačného členenia.\n\n65. Na tomto mieste musí kasačný súd opakovane zdôrazniť judikatúru Najvyššieho súdu (napríklad\nrozsudok sp.zn. 5Sžf 97/2009 zo dňa 6. júla 2009 alebo rozsudok sp.zn. 1Sžf 61/2016 zo dňa 12.\ndecembra 2017), že procesná povinnosť znášať dôkazné bremeno u podnikateľov (viď napríklad § 135a\nObchodného zákonníka v spojení s § 24 ods. 1 Daňového poriadku) v spojení so zásadou poctivého\nobchodného styku, ku ktorej neodmysliteľne patrí aj podnikateľská obozretnosť a primeraná starostlivosť\no získanie všetkých dostupných informácií, vrátane právnych a daňových, týkajúcich sa zdaniteľného\nobchodu (napríklad preventívne overenie spôsobilosti svojho dodávateľa na vykonanie požadovaných\nprác, resp. reklamačné konanie ohľadne nesprávnych údajov na dodávateľskej faktúre), že pozitívne\npôsobí na odstránenie rizika podnikateľa už v čase každého jeho právneho vzťahu, ktorého plnenie\npodlieha priamej či nepriamej dani.\n66. Preto je rozumné očakávanie, že najmä v zmluvných vzťahoch vzhľadom na nevylúčenie možnosti\nuplatnenia daňovej kontroly po relatívne dlhom časovom úseku (napríklad ustanovenie § 69 Daňového\nporiadku) si sťažovateľ ako daňový subjekt „a priori“ zabezpečí od druhej zmluvnej strany nielen\ndostatok hodnoverných (t.j. takých, ktoré zodpovedajú možnému priebehu zdaniteľného obchodu)\ndôkazných prostriedkov ale aj jej budúcu procesnú spoluprácu (napríklad kontakty na zodpovedné osoby\ndodávateľa), aby vierohodne preukázal oprávnenosť svojich daňových nárokov, a to aj za situácie, keď\nsprávca dane počas daňovej kontroly adresuje daňovému subjektu pochybnosti, či samotné dodanie\ntovaru a služieb sa zrealizovalo spôsobom opísaným v dodávateľskej faktúre. Toto je nepriamy vplyv\ndaňových predpisov na dispozitívne vytváranie zmluvných vzťahov vytváraných pod vplyvom najmä\nsúkromného práva.\n67. S prihliadnutím na uvedené bolo základnou úlohou sťažovateľa v zmysle § 24 ods. 1 Daňového\nporiadku preukázať skutočnosti, ktoré majú vplyv pri tvrdenom dodaní tovaru na správne určenie dane\nvzhľadom na údaje, ktoré uviedol v daňovom priznaní na DPH, vrátane vierohodnosti, správnosti a\núplnosti účtovnej a inej evidencie (napríklad skladovej evidencie alebo evidencie prepravných služieb).\n68. Na základe uvedeného sa javí ako nutné zdôrazniť, že v uvedenej súvislosti Najvyšší súd vo svojej\ndoterajšej rozhodovacej praxi (napríklad rozsudok sp.zn. 1Sžf/61/2016 zo dňa 12. decembra 2017)\nkonštatoval, že :\n„36. Najmä z rozsudku Súdneho dvora v spojených veciach sp.zn. C-80/11 (Mahagében) a C-142/11\n(Dávid), konkrétne jeho marginálny bod 66, pre Najvyšší súd vyplýva, že smernica č. 2006/112 bráni\nvnútroštátnej praxi, v zmysle ktorej správca dane zamietne uplatnenie práva na odpočítanie dane\nz dôvodu, že sa zdaniteľná osoba neubezpečila, že osoba, ktorá vystavila faktúru vzťahujúcu sa\nna tovar, na základe ktorej sa uplatňuje (požaduje) právo na odpočítanie dane, spĺňala podmienky\nzdaniteľnej osoby, že disponovala predmetným tovarom a bola schopná ho dodať a že si splnila svoju\npovinnosť podať daňové priznanie a uhradiť DPH, napriek tomu, že vecné (hmotnoprávne) a formálne\n(procesnoprávne) podmienky vzniku a výkonu práva na odpočítanie dane (ďalej tiež len „vecné a\nformálne podmienky“) upravené v smernici č. 2006/112 (I.) boli splnené a že (II.) zdaniteľná osoba\nnedisponovala informáciou, ktorá by ju oprávňovala predpokladať vznik nezákonností alebo daňového\npodvodu na strane svojho dodávateľa ako vystaviteľa faktúry.\n38. V súvislosti s vyššie uvedenými podmienkami Súdny dvor pod pojmom vecné podmienky najmä\nrozumie:\na) vznik práva na odpočítanie dane štandardne v tom okamihu, keď vznikne daňová povinnosť\nzdaniteľnej osobe ako dodávateľovi, bez ohľadu na jej reálne splnenie (napríklad rozsudok Súdneho\ndvora sp.zn. C-414/10 vo veci Véleclair)\n- tu je rozhodujúca existencia zdaniteľného plnenia spočívajúceho v prevode držby majetku jednou\nzmluvnou stranou, ktorá opravní druhú stranu fakticky s ním nakladať, akoby bola vlastníkom tohto\nmajetku,\n- v prípade dodania tovaru vtedy, keď dodávateľ odovzdá tovar zdaniteľnej osobe (napríklad rozsudok\nsp.zn. C-324/11 vo veci Tóth, marginálny bod 26),\nb) tovary a služby zakladajúce toto právo musia byť využité zdaniteľnou osobou na výstupe pre potreby\nsvojich vlastných zdaniteľných plnení, t.j. musia existovať a vykazovať úžitnú majetkovú hodnotu pre\nzdaniteľnú osobu,\nc) na vstupe musia byť tieto tovary a služby poskytnuté inou zdaniteľnou osobou bez ohľadu na jej\nregistráciu či neregistráciu (napríklad rozsudok sp.zn. C-438/09 vo veci Dankowski, marginálne body 26\na 33; alebo rozsudok sp.zn. C-324/11 vo veci Tóth, marginálne body 33 a 26).“\n\n69. Správny súd v napadnutom rozsudku najmä vychádza z právnych záverov predchádzajúcich\nrozsudkov Najvyššieho súdu (č. 55, č. 62 a č. 73 napadnutého rozsudku), prostredníctvom ktorých\nNajvyšší súd už vyslovil relevantné právne závery k obdobným skutočnostiam rovnakých účastníkov,\nako je tomu vo veci samej. Kasačný súd nemá dôvod, aby skutkové závery doteraz vyslovené\nv predchádzajúcich rozsudkoch Najvyššieho súdu musel revidovať. Napríklad v rozsudku sp.zn.\n1Sžf/59/2016 zo dňa 8. júna 2017 bol skutkový stav s dôrazom na preukázanie splnenia vecných\npodmienok dodania služby (stavebné práce v rozsahu vymedzenom podľa zmluvy o dielo) analyzovaný\nnasledovne:\n„35. V uvedenej súvislosti však musí Najvyšší súd zdôrazniť, že nepreukázanie vopred prebiehajúceho\nkonania podľa Stavebného zákona môže oprávnene vyvolať spoločensky nežiaducu situáciu, že\ndotknuté osoby neboli prizvané na pripomienkovanie zámeru stavby vrátane obchádzania tak dôležitých\nochranných prvkov zabudovaných zákonodarcom v právnom systéme, ktoré majú za účel ochranu\ndôležitých celospoločenských hodnôt, ktorými ochrana života a životného prostredia najmä sú, a že ani\nneprebehlo odborné posudzovanie stavby, stavebných materiálov ako aj častí stavby (hore uvedený\nvysokozdvižný výťah) na jej vhodnosť a dosiahnutie sledovaného účelu.\n36. Správca dane pri pochybnostiach, či vôbec žalobcom deklarovaná stavba multifunkčného dvojskladu\nv komplexe budov nachádzajúcich sa na adrese Račianska ulica č. 184/B, Bratislava (t.j. Hala\nkontroly originality, Výstavný priestor vozidiel, Autosalón a Stanica technickej kontroly) existuje, správne\nočakával, že žalobca, ktorý o sebe tvrdí, že bol stavebníkom pri uvedenej stavbe multifunkčného\ndvojskladu, unesie dôkazné bremeno a predloží relevantné dôkazy nielen o oprávnení vykonávať stavbu\n[viď vyššie uvedené stavebné a užívacie povolenia s oporou v zákone č. 50/1976 Zb. o územnom\nplánovaní a stavebnom poriadku (stavebný zákon) v znení neskorších predpisov - ďalej na účely\nrozsudku len „Stavebný zákon“)], ďalej o zabezpečení a priebehu stavby (stavebný denník, výdavky s\nprevozom alebo zaobstaraním stavebného materiálu, certifikáty a protokoly zo skúšok), jej ukončení ako\naj o jej existencii.\n37. Aj pre Najvyšší súd je logické a nepochybné, že výstavba multifunkčného dvojskladu v tom rozsahu,\nako je vymedzené v predmetu zmluvy o dielo (viď bod č. 4 a tam zmienené technické parametre stavby\nvrátanie právnych a technických požiadaviek na vysokozdvižný výťah), si vyžaduje vydanie stavebného\npovolenia v zmysle § 55 ods. 1 Stavebného zákona.\nAk takýmto povolením stavebník nedisponuje, je celkom logicky očakávaná reakcia mestského úradu,\nktorý popri výkonu funkcie stavebného úradu plní aj správcu miestnych daní (najmä daní zo stavieb), že\nbude od žalobcu požadovať nápravu takto zistenej situácie najmä v zmysle § 88 ods. 1 písm. b), resp.\nvyvodí sankčné dôsledky v zmysle § 106 ods. 2 a 3 Stavebného zákona.“\n70. Sťažovateľ následne kritizoval právne názory vyslovené v predchádzajúcich rozsudkoch Najvyššieho\nsúdu, a v tej súvislosti použil hodnotiaci úsudok, o prekvapivom závere, že Najvyšší súd vo\nsvojich predchádzajúcich rozsudkoch prekvapivo uviedol, že zo strany sťažovateľa nebola preukázaná\nexistencia predmetu zdaniteľného plnenia ako takého. Kasačný súd musí na týchto záveroch zotrvať,\nnakoľko súčasný právny systém nielen s poskytnutím stavebných služieb, tak ako ich rozsah bol v\npreskúmavanej veci opísaný v čl. 4 zmluvy o dielo, ale aj s užívaním ich výsledku na podnikateľské\núčely, viaže vykonávanie množstva preukázateľných povinností.\n71. Ako bolo vo vyššie citovanej judikatúre Súdneho dvora uvedené (viď bod č. 68 tohto rozsudku),\nSúdny dvor na prvom mieste pri preukázaní splnenia vecných podmienok na vznik práva na odpočítanie\nDPH požaduje preukázanie vzniku daňovej povinnosti. Iba samotné predloženie dodávateľskej faktúry,\nktorá v preskúmavanej veci je reprezentovaná spornou faktúrou z 09.07.2010, je vzhľadom na\nskutočnosti zistené správcom dane u spoločnosti PHOTOART (označená nielen sťažovateľom ale aj\nzmluvou o dielo ako dodávateľ stavby) a tiež u obidvoch spoločností FOREST alebo METROPOLITAIN\na ich faktúr (označené ako subdodávatelia) nedostatočné na to, aby sama o sebe preukázala existenciu\nstavebných činností (viď rozsudok Najvyššieho súdu sp.zn. 1Sžf/59/2016 zo dňa 8. júna 2017):\n52. Ďalej, čo sa týka vierohodnosti prehlásenia pána A. R., spoločného konateľa tak spoločnosti Forest\nmedia s.r.o. ako aj spoločnosti METROPOLITAIN s.r.o. Najvyšší súd poukazuje na svoju ustálenú\njudikatúru (napríklad žalovaným citovaný rozsudok Najvyššieho súdu sp.zn. 2Sžf 40/2011 zo dňa\n18. apríla 2012), že nie je možné nahradiť svedeckú výpoveď prehlásením, nakoľko prehlásenie je\nvyhodnotené ako forma obchádzania svedeckej výpovedi a jej dôsledkov, a ako také je preto správnymi\nsúdmi vyhodnotené ako neprípustný dôkaz v daňovom konaní.\nPreto právny záver krajského súdu (viď bod č. 15), že sa žalovaný nevyjadril k celkom podozrivej\nokolnosti, ako mohol dodávateľ stavby zabezpečiť čestné prehlásenia konateľa nekontaktných\n\nspoločností Forest media s.r.o. a METROPOLITAIN, s.r.o., je nedôvodný, čo správne aj žalovaný\nnaznačil v odvolaní.\n53. Navyše správca dane prostredníctvom miestneho zisťovania zistil závažné skutočnosti, že\n- spoločnosť Forest media s.r.o. je v mieste sídla neznáma, čo potvrdil aj vlastník nehnuteľnosti, že nikdy\ntam ani sídlo nemala,\n- spoločnosť METROPOLITAIN s.r.o. sa na adrese sídla nenachádza, za rok 2010 nepodala žiadne\npriznanie, registrácia platiteľa DPH jej bola zrušená z úradnej moci dňom 31.07.2010; uvedená\nspoločnosť nemala žiadnych zamestnancov a nemala u správcu dane nahlásené ani žiadne prevádzky,\n- menovaný konateľ obidvoch spoločností je na adrese trvalého pobytu neznámy, Register obyvateľov\nSlovenskej republiky oznámil, že uvedený pán A. R. má od 10.08.2009 trvalý pobyt na adrese Y., bez\nuvedenia ulice a čísla domu, a štatút bezdomovca aj potvrdila Evidencia obyvateľov na Mestskom úrade\nv Sečovciach.\n72. V tejto etape poskytovania stavebných služieb spojených s výstavbou objektu tak, ako je to v\npreskúmavanej veci, sa predpokladá predchádzajúce konanie na stavebnom úrade s predkladaním\npríslušnej stavebnej dokumentácie a potom samotná realizácia stavby spojená s vytvorením\nstaveniska, obstaraním a presunom vyhovujúcich stavebných materiálov (napríklad § 541 Obchodného\nzákonníka), poprípade aj technického vybavenia budovy (napríklad protipožiarne dvere alebo výťah)\nv kontrolovanom zdaňovacom období. Sťažovateľ však žiadne dôkazné prostriedky, ktoré sa od neho\nlogicky očakávali na preukázanie realizácie stavby, nepredložil. Pritom bol zaťažený (viď čl. VIII. ods.\n1 zmluvy o dielo) povinnosťou zaobstarať a odovzdať dodávateľovi stavby ako zhotoviteľovi projektovú\ndokumentáciu do 7 dní od podpisu zmluvy o dielo.\n73. Navyše kasačný súd musí súhlasne so správcom dane zdôrazniť, že na spornej faktúre (príloha č.\n5 daňového spisu) nie sú vôbec ale vôbec opísané žiadne konkrétne dodané služby čo do rozsahu či\nich druhu, ale v jej časti „Označenie dodávky (tovar-služby)“ sa nachádza iba všeobecná a so zákonom\nnesúladná veta: „Faktúrujeme Vám zabezpečenie dodávky stavebných prác, poddodávok a HIM v\nzmysle zmluvy o dielo zo dňa 16.02.2010 - čiastková fakturácia“.\nPodľa § 541 Obchodného zákonníka v citovanom znení ohľadne vecí, ktoré zhotoviteľ obstaral na\nvykonanie diela, má postavenie predávajúceho, pokiaľ z ustanovení upravujúcich zmluvu o dielo\nnevyplýva niečo iné. Pri pochybnostiach sa predpokladá, že kúpna cena týchto vecí je zahrnutá v cene\nza vykonanie diela.\n74. Naopak, pre túto etapu realizácie stavby pre kasačný súd z vyššie citovaného rozsudku (sp.zn.\n1Sžf/59/2016 zo dňa 8. júna 2017) vyplýva, že:\n40. V uvedenej súvislosti správca dane za prítomnosti daňového zástupcu vykonal dňa 19.07.2013\nvýsluch svedka pána Ing. arch. H. A. (príloha č. 69 spisu správcu dane), ktorý vypracoval nielen projekty\nstavieb ale aj zmeny stavieb pred dokončením vrátane projektov skutočného vyhotovenia stavieb.\nMenovaný svedok potvrdil, že pri viacerých stavbách pre hore uvedeného stavebníka (Hala na kontrolu\noriginality vozidiel ako aj prístavba k Hale C) vystupoval ako technický dozor, pričom osobne vykonával\nzápisy do stavebných denníkov.\nNa stavbách, ktoré sa začali realizovať, svedok vylúčil zmenu stavby s výnimkou prístavby skladu C.\n41. Z výpovedi uvedeného svedka pre Najvyšší súd vyplýva, že menovaný Ing. arch. H.Q. A., ako\ngenerálny projektant spoločnosti AUTO ROTOS s.r.o. a súčasne aj vo funkcii technického dozoru na\njej stavbách, vo svojej výpovedi špecifikoval, aké projekty pre investora, t.j. spoločnosť AUTO ROTOS\ns.r.o. vyprojektoval.\nSkutočnosť, že medzi projektmi, ktoré vymenoval, neuviedol projekt na výstavbu multifunkčného\ndvojskladu, potvrdzuje podľa Najvyššieho súdu pochybnosti žalovaného, že nebolo preukázané ani\nprojekčné zrealizovanie takejto stavby.\n42. Potom, na základe uvedených skutočností bol žalobca povinný na preukázanie svojich tvrdení\n(dôkazné bremeno) predložiť správcovi dane platnú stavebnú (projektovú) dokumentáciu, v zmysle\nktorej mal dodávateľ stavby aj stavbu vykonať, a s jej pomocou mal správcovi dane na mieste (v teréne)\npreukázať, kde sa uvedená stavba (multifunkčný dvojsklad) aj nachádza.\nHoci Najvyšší súd nie je odborným miestom na technické posudzovanie stavieb, nemôže logicky\npripustiť, že tak náročnú stavbu, ako je opísaná v zadaní zmluvy o dielo, by dodávateľ stavby bez\nuvedenej dokumentácie bol schopný zabezpečiť.\n[.]...\n\n47. Ako už Najvyšší súd zdôraznil, žalobca neuniesol dôkazné bremeno a nepredložil správcovi dane\nrelevantné dôkazné prostriedky vo forme povinnej stavebnej a inej dokumentácie (najmä projekt stavby\nv zmysle § 45 ods. 2 Stavebného zákona potrebný na vydanie stavebného povolenia vrátane statických\na dynamických výpočtov konštrukcií stavieb, rozhodnutia v stavebnom konaní, stavebný denník v\nrozsahu vymedzenom v § 46d stavebného zákona či atesty pre nebezpečné zariadenia), ktoré by\npreukázali podiel dodávateľa stavby na stavbe, resp. jej samotnú existenciu v tom rozsahu, v akom\nbola dohodnutá a následne mala byť prevzatá žalobcom na základe nižšie uvedeného preberacieho\nprotokolu z 26.11.2010.\n48. Z listinného dôkazu žalobcu (príloha FF), ktorý má formu územného umiestnenia stavby v blízkosti\nulice Račianska, (dokumentácia spracovaná bez uvedenia dátumu a mena autora s vyznačením\njestvujúcich objektov a nadstavby haly) vyplýva pre Najvyšší súd, že ide o súbor stavieb s nasledovným\noznačením:\n- objekt „A“ - autosalón,\n- objekt „B“ - autoservis,\n- objekt „C“ - prístavba skladu A1,\n- objekt „D“ - prístavba skladu B (SO 02) - kontrola originality,\n- objekt „E“ - stanica technickej kontroly,\na ďalej je dokreslený objekt s označením SO 01 - A2.\nJe nepochybné, že porovnaním označenia stavieb zachyteným na stavebných alebo užívacích\npovoleniach (viď bod č. 32), v evidencii vlastníckych vzťahov (viď bod č. 39), vo výpovedi svedka pána\nIng. arch. H. A. (viď bod č. 40) ako aj s označením stavieb, ktoré sa nachádza na citovanom listinnom\ndôkaze, činí veľké problémy bez súčinnosti žalobcu určiť, ktorá z uvedených stavieb by sa mohla označiť\nza multifunkčný dvojsklad.\n[.]...\n50. Ďalej v zmysle čl. IX. ods. 1 citovanej zmluvy bol dohodnutý mechanizmus odovzdania a prevzatia\ndiela. Až z preberajúceho protokolu (príloha A1) z 26.11.2010 spísaného medzi žalobcom a dodávateľom\nstavby pre Najvyšší súd vyplývajú jednotlivé stavebné a lokalizačné podrobnosti stavby, t.j. koľko a\nako označených miestnosti má tvoriť deklarovanú stavbu multifunkčného dvojskladu (t.j. sklad „B“\npozostávajúci z miestností č. 1.02, 1.03, 1.04, 1.05 a č. 1.06), ako aj použité stavebné materiály (nosníky,\nich uloženie, štruktúra podlahy) vrátane dodávky osvetlenia a kúrenia.\nVšetky uvedené detaily podporujú naďalej mienku správcu dane, že bez adekvátnej dokumentačnej\npodpory (t.j. projekt, rozpis stavebného materiálu, náklady spojené s jeho presunom na stavbu ako\naj na stavbe samotnej, poprípade certifikáty výrobkov a stavebných materiálov vrátane potrebných\nrozhodnutí v zmysle Stavebného zákona), nie je možné nielen uvedenú stavbu zrealizovať ale aj užívať\nna podnikanie žalobcu.\n51. Navyše pozornosti Najvyššieho súdu neuniklo, že v daňovom spise je založený aj Projekt skutočného\nvyhotovenia stavby bez uvedenia dátumu pre žalobcu označeného kolektívom autorov ako stavebník.\nAvšak tento projekt, hoci je podpísaný uvedenými autormi, tak ho Najvyšší súd nemôže vyhodnotiť ako\nrelevantný listinný dôkaz, nakoľko nie je verifikovaný stavebným úradom pre účely stavebného konania\nv zmysle § 67, resp. § 81 až § 81b Stavebného zákona.\nTiež, pokiaľ v preberajúcom protokole žalobca odsúhlasil vykonanie prác v klampiarskej dielne haly A1\ns deklarovanou dĺžkou 88m, túto časť diela ani pri vynaložení všetkého úsilia Najvyšší súd v uvedenom\nprojekte skutočného vyhotovenia stavby neidentifikoval ani s pomocou legendy miestností.“\n75. Sťažovateľ mohol predložiť aj dôkazné prostriedky o vzniku práva na odpočítanie dane, ktoré sa\nviazali na skutočnosti v štádiu po vykonaní diela, t.j. po zhotovení stavby multifunkčného dvojskladu,\nnakoľko sa predpokladalo jeho ovládanie sťažovateľom z pozície zodpovedajúcej vlastníckemu právu,\nnapríklad v zmysle § 542 Obchodného zákonníka. S týmto logicky súvisí predpoklad skolaudovania\nstavby multifunkčného dvojskladu a jej zaregistrovanie do evidencie nehnuteľností, splnenie si svojich\npovinností pre daň zo stavieb, vykonávanie revíznych zásahov či iných postavebných činností ako\naj inventarizácia majetku a jeho odpisovanie. Opätovne, ani túto možnosť sťažovateľ pri dokazovaní\nnevyužil.\nPodľa § 542 ods. 1 Obchodného zákonníka v citovanom znení platí, že ak zhotoviteľ zhotovuje vec u\nobjednávateľa, na jeho pozemku alebo na pozemku, ktorý objednávateľ obstaral, objednávateľ znáša\nnebezpečenstvo škody na zhotovovanej veci a je jej vlastníkom, ak zmluva neurčuje niečo iné.\nPodľa § 542 ods. 2 Obchodného zákonníka v citovanom znení v prípadoch, na ktoré sa nevzťahuje\nodsek 1, znáša zhotoviteľ nebezpečenstvo škody na zhotovovanej veci a je jej vlastníkom. Pre určenie\n\nprechodu nebezpečenstva škody na zhotovovanej veci zo zhotoviteľa na objednávateľa sa použijú\nobdobne ustanovenia o prechode nebezpečenstva škody na tovare z predávajúceho na kupujúceho.\n76. Tak, ako bolo vyššie naznačené, aj pre túto etapu, kde sa pri zrealizovanej stavbe multifunkčného\ndvojskladu mali evidovať vlastnícke alebo užívacie vzťahy, musí kasačný súd citovať relevantné pasáže\nz vyššie citovaného rozsudku (sp.zn. 1Sžf/59/2016 zo dňa 8. júna 2017):\n38. Najvyšší súd však na tomto mieste musí upozorniť, že žalobca počas daňovej kontroly, resp. v\nnasledujúcom daňovom konaní produkoval dôkazy, ktoré nepotvrdzujú takýto prístup, a poukazoval iba\nna stavebné a užívacie povolenia, ktoré však neboli vystavené na žalobcu ako na stavebníka ale naopak\nna subjekt s označením AUTO ROTOS s.r.o. (ide o stavebné povolenia z rokov 2004 a 2008, resp.\nrozhodnutie o užívaní stavby z roku 2010).\n39. Uvedené zistenia sa nasledovne prejavili aj pri preverení vlastníckych vzťahov k stavbám\nnachádzajúcim sa v komplexe budov na hore uvedenej adrese (viď bod č. 36) Račianska ulica č. 184/\nB, Bratislava, a to v prospech spoločnosti\n- AUTO ROTOS s.r.o. so zápisom vlastníckeho práva na LV č. XXXX pre stavby: Výstavný priestor\nvozidiel - prístavba skladu C, Autosalón a servis, sklad C a D,\n- a naopak zápis vlastníckeho práva v prospech žalobcu na LV č. XXXX pre stavbu: Stanica technickej\nkontroly s nadobúdacím titulom - kúpa zo dňa 19.05.2005.\nZo získaných poznatkov počas daňovej kontroly správca dane správne posledne uvedenú stavbu\nStanice technickej kontroly vylúčil z okruhu budov, ktoré by mohol stotožniť so stavbou multifunkčného\ndvojskladu.\n77. Ako splnenie poslednej vecnej podmienky vyplývajúcej z vyššie uvedenej judikatúry (viď už citovaný\nbod č. 68 tohto rozsudku) bolo povinnosťou sťažovateľa preukázať, že ním deklarovaný a existujúci\nmultifunkčný dvojsklad legálne užíva nielen v zmysle § 49 ods. 2 zák. č. 222/2004 Z.z. ale aj v súlade\ns inými právnymi predpismi na dodávky tovarov a služieb, z ktorých mu plynie príjem z ekonomickej\nčinnosti. Ani toto dôkazné bremeno však žalobca v daňovom konaní a ani v predchádzajúcej daňovej\nkontrole neuniesol, a to prinajmenej s prihliadnutím na absenciu záväznej dokumentácie a potvrdení,\nktoré Stavebný zákon neodmysliteľne spája s vyhotovením a užívaním stavby. Pri tom najjednoduchším\nspôsobom dokazovania mohlo byť pre sťažovateľa sprevádzanie správcu dane k predmetu zdaniteľného\nplnenia (t.j. tvrdený multifunkčný dvojsklad) v teréne a následné umožnenie správcovi dane vykonanie\njeho spoločnej obhliadky s poskytnutím historického výkladu ako aj objasnením súčasnosti spolu s\npredložením všetkých stavebno-užívacích dokladov a potvrdení na preukázanie jeho úžitnej majetkovej\nhodnoty pre sťažovateľa. Takýto prístup sťažovateľa by isto správcu dane zaujal.\nPodľa § 49 ods. 2 veta prvá zák. č. 222/2004 Z.z. platiteľ môže odpočítať od dane, ktorú je povinný\nplatiť, daň z tovarov a služieb, ktoré použije na dodávky tovarov a služieb ako platiteľ s výnimkou podľa\nodsekov 3 a 7.\n78. Na tomto mieste musí kasačný súd opätovne poukázať na zásadu poctivého obchodného styku,\nktoré ako jedna z riadiacich zásad obchodného práva prerastá aj do iných právnych odvetví - v\npreskúmavanej veci predovšetkým do daňového práva s tým cieľom, že je povinnosťou štatutárnych\norgánov obchodných spoločností zabezpečiť nielen prínosné výsledky podnikania ale aj jeho neskoršiu\npreukaznosť z dôvodu ochrany spoločníkov či akcionárov pred sankcionovaním zo strany orgánov\nštátnej moci.\n79. Napríklad daňovo - účtovné doklady, ako sú faktúry, dodacie a príjmové listy, ale aj potvrdené\nprotokoly o vykonaní prác či zhotovení diela, prepravné dokumenty, stavebné denníky či projektová\ndokumentácia a iné, sú na jednej strane významnými dôkaznými prostriedkami pre oblasť súkromného\npráva, ale na druhej strane ide o listiny s daňovo-právnym charakterom, ktoré sú iba logickým následkom\n(záznamom udalostí), ktoré vytvárali a formovali obsah a charakter toho ktorého zdaniteľného obchodu,\npri realizácii ktorého správca dane absentoval.\n80. Preto, ak správcovi dane vzniknú pochybnosti, že určitá udalosť (časť) zdaniteľného obchodu sa\nnezrealizovala, potom je dôkazným bremenom, ktoré má oporu v hore uvedenej zásade poctivého\nobchodného styku v spojení s pravidlom obozretného podnikania, sťažovateľa ako daňového subjektu\nv súlade s § 49 ods. 2 zák. č. 222/2004 Z.z. preukázať, že nielen v spochybnenej časti sa zdaniteľný\nobchod zrealizoval ale aj že jeho výsledky použije na dodávky tovarov a služieb ako platiteľ.\n\n81. Na základe hore uvedených právnych názorov sa kasačný súd nemôže stotožniť so sťažnostnými\nbodmi sťažovateľa, že tento nespochybnil, že predmet zdaniteľného plnenia (multifunkčný dvojsklad)\nexistuje. V tejto súvislosti musí kasačný súd iba stručne dodať, že kasačný súd nepotvrdil, že uvedená\nnehnuteľnosť neexistuje, len potvrdil, že žalobca jej existenciu ako aj využitie relevantným spôsobom\nnepreukázal a tým neeliminoval možné podozrenie správcu dane z podvodného konania a snahy o\nzískanie neoprávnené daňovej výhody.\n82. Nakoľko sa sťažovateľovi nepodarilo pred správcom dane preukázať, že splnením vecných\npodmienok zdaniteľného obchodu došlo k vzniku práva na odpočítanie dane, potom nesúhlasná\nargumentácia sťažovateľa nenaplnila dôvod podľa písmena g/.\nD) K dôvodu podľa § 440 ods. 1 písm. h/ S.s.p.: odklon\n83. Ďalej sťažovateľ v kasačnej sťažnosti výslovne namietal odklon od rozhodovacej praxe kasačného\nsúdu krajským súdom v zmysle § 440 ods. 1 písm. h/ S.s.p. Pre právnu otázku, ktorú má na mysli §\n440 ods. 1 písm. h/ S.s.p., je charakteristický „odklon“ jej riešenia, ktorý zvolil správny súd, od ustálenej\nrozhodovacej praxe kasačného súdu. Ide tu teda o situáciu, v ktorej sa už rozhodovanie kasačného súdu\nustálilo na určitom riešení právnej otázky, správny súd sa však svojím rozhodnutím odklonil od „ustálenej\nrozhodovacej praxe kasačného súdu“. Tento dôvod kasačnej sťažnosti nepovažuje za naplnený a aj na\nzáklade nižšie uvedených právnych argumentov dospel k záveru o zákonnosti a správnosti napadnutého\nrozsudku.\n84. Pri vymedzení pojmu „ustálená rozhodovacia prax kasačného súdu“ (napríklad uznesenie\nNajvyššieho súdu sp.zn. 1Sžfk/68/2018 zo dňa 28. apríla 2020) kasačný súd naďalej vychádza zo\nstanovísk správneho kolégia alebo rozhodnutí senátov správneho kolégia, ktoré sú publikované v\nZbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky. Súčasťou ustálenej\nrozhodovacej praxe kasačného súdu je tiež prax vyjadrená opakovane vo viacerých nepublikovaných\nrozhodnutiach senátoch správneho kolégia Najvyššieho súdu, alebo dokonca aj v jednotlivom, dosiaľ\nnepublikovanom rozhodnutí, pokiaľ niektoré neskôr vydané (nepublikované) rozhodnutia Najvyššieho\nsúdu názory obsiahnuté v skoršom rozhodnutí nespochybnili.\n85. Naopak, pre absenciu správneho súdnictva v období minulého režimu do tohto výpočtu nie je možné\nzahrnúť rozhodnutia a stanoviská publikované v Zbierkach súdnych rozhodnutí a stanovísk vydávaných\nNajvyššími súdmi ČSSR a ČSFR, ďalej v Bulletine Najvyššieho súdu ČSR a vo Výbere rozhodnutí\na stanovísk Najvyššieho súdu SSR a napokon aj rozhodnutia, stanoviská a správy o rozhodovaní\nsúdov, ktoré boli uverejnené Zborníkoch najvyšších súdov č. I, II. a IV vydaných SEVT Praha v rokoch\n1974, 1980 a 1986. Takisto ako formálny zdroj rozhodovacej činnosti kasačného súdu nie je možné\nsa odvolávať na rozhodnutia zahraničných najvyšších súdov s výnimkou Súdneho dvora a Európskeho\nsúdu pre ľudské práva (už citované uznesenie Najvyššieho súdu sp.zn. 1Sžfk/68/2018 zo dňa 28. apríla\n2020).\n86. Sťažovateľ je presvedčený, že správny súd sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného\nsúdu vyjadrenej v rozsudku Najvyššieho súdu sp.zn. 3Sžf/1/2010 zo dňa 19. augusta 2010, resp.\nrozsudku sp.zn. 4Sžf/16/2010 zo dňa 18.11.2010, konkrétne od nasledujúcich záverov, že\n„Skutočnosť, či žalobca ako daňový subjekt vedel, alebo mohol vedieť, že sa prijatím plnenia bude\npodieľať na plnení, ktoré je spojené s daňovým únikom, je dôkazným bremenom správcu dane.“\n87. Avšak kasačný súd v predchádzajúcej časti odôvodnenia (viď bod č.63 v spojení s bodom 7\ntohto rozsudku) objasnil, ktorý právny dôvod správcu dane použil žalovaný na zamietnutie daňového\nodvolania sťažovateľa. Tento právny dôvod správny súd nielenže zachytil pod č. 9 a č. 33 a tiež\nopísal použité právne zdroje pod č. 51 až 54 ale jeho relevanciu objasnil pod č. 58, 66 ako aj 73\npreskúmavaného rozsudku. Preto je pre kasačný súd z napadnutého rozsudku zrejmé, že správny súd\nnemohol posudzovať a ani neposudzoval záver žalovaného o tom, či sťažovateľ ako daňový subjekt\nvedel, alebo mohol vedieť, že sa prijatím plnenia bude podieľať na plnení, ktoré je spojené s daňovým\núnikom, ale posudzoval správnu interpretáciu ustanovení § 49 v spojení s § 19 zák. č. 222/2004 Z.z.\n\n88. K uvedenému musí kasačný súd uviesť, že sťažovateľ pri sťažnostných bodoch prezentovaným\nk tomuto dôvodu sa však nedôsledne pridržiaval ustanovenia § 440 ods. 2 S.s.p. Aj v tomto prípade\nkasačný súd zotrváva na právnych názoroch, že otázkou relevantnou podľa § 440 ods. 1 písm. h/\nS.s.p. však môže byť len právna otázka, ktorú kasačný súd alebo Najvyšší súd riešil a na ktorej je\nzaložený sťažovateľom uvádzaný rozsudok. Uvedenej požiadavke zákonodarcu nemôže byť učinené\nzadosť ani reštriktívnou citáciou jednej, niekoľkých viet odôvodnenia, prípadne celého rozsudku, ako\nsťažovateľ vykonal v prípade rozsudku 6Sžfk/30/2017 bez uvedenia, prečo citovaný text vzhľadom na\njeho skutkový stav by mal poskytnúť riešenie základnej právnej otázky riešenej v preskúmavanej veci.\nNavyše tento sťažnostný bod bol sťažovateľom doplnený až po uplynutí zákonnej lehoty na podanie\nkasačnej sťažnosti.\nPodľa § 440 ods. 2 S.s.p. v citovanom znení dôvod kasačnej sťažnosti uvedený v odseku 1 písm. g) až\ni) sa vymedzí tak, že sťažovateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie,\nv čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť\ntak, že sťažovateľ poukáže na svoje podania pred krajským súdom.\nPodľa § 443 ods. 2 písm. a) 1 S.s.p. v citovanom znení lehota na podanie kasačnej sťažnosti je\na) 30 dní od doručenia rozhodnutia krajského súdu v prípadoch uvedených v § 145 ods. 2, [.]...\n89. Aj na tomto mieste musí kasačný súd zopakovať svoje závery, že pokiaľ sťažovateľ chcel spochybniť\nargumenty daňových orgánov o vytvorení daňovej výhody, ktorej poskytnutie je v rozpore s cieľom\nsledovaným daňovým právom, mal predovšetkým poukázať na nerešpektovanie judikatúry Súdneho\ndvora, ktorá je uznaným formálnym právnym zdrojom pre doktrínu zneužitia práva (viď rozsudok vo veci\nsp.zn. C-255/02 Halifax a spol. uvedený už správnym súdom a historicky nasledujúce rozsudky).\n90. Správny súd v odôvodnení svojho rozsudku dôsledne vychádzal z judikatúry Súdneho dvora,\nkeď upozornil sťažovateľa (č. 38 napadnutého rozsudku), že rozsudky Súdneho dvora a rozsudky\nNajvyššieho súdu sa nemôžu zovšeobecniť a paušalizovať, pretože každý prípad má svoje špecifiká a\ndajú sa aplikovať len na presne totožný prípad. Rozhodnutie je individuálnym právnym aktom závažným\npre tých, ktorým je určené. Preto kasačný súd vyhodnotil uvedený dôvod kasačnej sťažnosti ako\nnedôvodný.\nE) K relevancii podporných dokumentov\n91. Sťažovateľ ku kasačnej sťažnosti priložil viacero listinných dôkazov. Na prvom mieste išlo o listinu\ns označením Právnická fakulta Univerzity Pavla Jozefa Šafárika v Košiciach, Kováčska 26, Košice bez\noznačenia osoby konajúcej v mene tejto inštitúcie. Po oboznámení s jej obsahom musel kasačný súd\nkonštatovať jej irelevantnosť pre toto konanie, lebo išlo o písomné stanovisko tretej osoby, ktorá nie je\nidentifikovateľným účastníkom konania.\n92. Obdobne postupoval kasačný súd pri odbornom článku autora Ing. JUDr. Ondřeje Lichnovského s\noznačením Podvody na DPH a jejich dokazovaní II, Wolters Kluwer ČR, lebo predmetom napadnutého\nrozsudku nebolo posudzovanie podvodného konania alebo konania založeného na zneužití práva ale\nposúdenie správnosti aplikácie ustanovení § 49 v spojení s § 19 zák. č. 222/2004 Z.z. (viď bod č. 87\ntohto rozsudku).\n93. K posledným prílohám predloženým sťažovateľom patria podklady z konania vo veci trestného\nrozsudku OS ZA. V uvedenej súvislosti kasačný súd odkazuje na ust. § 131 S.s.p. o viazanosti správneho\nsúdu rozhodnutím o spáchaní trestného činu, ktorá sa v zmysle § 452 S.s.p. uplatňuje v konaní o\nkasačnej sťažnosti iba primerane. Z obsahu jednotlivých listín predložených sťažovateľom vo veci\ntrestného rozsudku OZ ZA pre kasačný súd vyplýva, že konateľ sťažovateľa (pán Ing. G. N.) bol v\nuvedenom trestnom konaní oslobodený spod obžaloby prokurátora Okresnej prokuratúry Žilina sp.zn.\n2Pv 630/11 zo dňa 07.11.2013, zo skutku právne kvalifikovaného v bode 2/ trestného rozsudku ako\nzločin neodvedenia dane a poistného podľa § 277 ods. 1, ods. 4 Tr. zák. v spolupáchateľstve podľa §\n20 Tr. zák. Takýto výrok trestného súdu nenapĺňa ust. § 131 S.s.p., ktoré by mohlo založiť iba primeranú\nviazanosť v preskúmavanej veci rozhodnutím o spáchaní trestného činu a kto ho spáchal.\nPodľa § 131 veta tretia S.s.p. v citovanom znení správny súd je tiež viazaný rozhodnutím príslušných\norgánov o tom, že bol spáchaný trestný čin a kto ho spáchal, rozhodnutím o osobnom stave a o vzniku\nalebo zániku spoločnosti.\n\nPodľa § 452 ods. 1 S.s.p. v citovanom znení na konanie na kasačnom súde sa primerane použijú\nustanovenia druhej časti tohto zákona, ak tento zákon neustanovuje inak.\nPodľa § 441 S.s.p. v citovanom znení v kasačnej sťažnosti nemožno uplatňovať nové skutočnosti\na dôkazy okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podanej kasačnej\nsťažnosti.\n94. Na základe uvedeného musel kasačný súd vyhodnotiť dôvody kasačnej sťažnosti ako aj samotnú\nkasačnú sťažnosť, že nie je dôvodná (§ 461 S.s.p.), a preto ju v zmysle svojho oprávnenia zamietol.\nVI.\n95. Kasačný súd vzhľadom na dôvody kasačnej sťažnosti uplatnené sťažovateľom uvádza, že\nnapadnutý rozsudok má všetky formálne i obsahové náležitosti súdneho rozhodnutia požadované v\nzmysle § 139 S.s.p. Preskúmavané rozhodnutie vychádza z dostatočne zisteného skutkového stavu,\nktoré následne bolo logicky vyhodnotené a riadne právne posúdené. Kasačný súd sa preto stotožňuje so\nskutkovými zisteniami a právnymi závermi zistenými správnym súdom, že orgán verejnej správy dodržal\npožiadavku zákonnosti pri priebehu a následnom vydaní preskúmavaného rozhodnutia.\n96. V súvislosti s procesnou aktivitou sťažovateľa, ktorý argumentoval rozhodovacou činnosťou\nSúdneho dvora, a s tým spájal požiadavku, aby kasačný súd konanie prerušil a ním sformulovanú\nprejudiciálnu otázku (viď bod č. 35, resp. bod č. 39 tohto rozsudku) predložil na Súdny dvor, kasačný\nsúd zdôrazňuje, že iba v prípade pochybností o nesúlade vnútroštátnej úpravy s úniovým právom je\nvnútroštátny súd oprávnený postupovať v zmysle čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie.\n97. Po oboznámení sa s obsahom prejudiciálnej otázky dospel kasačný súd k záveru, že je vnútorne\nrozporuplná, nakoľko na jednej strane pripúšťa sťažovateľom sformulovaný text preukázanú existenciu\npráva na odpočítane dane, ale na druhej strane tento text zakladá pochybnosti o výklade tam uvedených\nčlánkov smernice č. 2006/112 vo vzťahu k nepreukázaniu skutočného dodania predmetu uvedeného\nna faktúre.\n98. Ako už bolo vyššie uvedené, Súdny dvor na obdobné otázky už odpovedal s tým, že nepripustil\nvznik práva na odpočítanie DPH pri nepreukázaní splnenia súčasne vecných a formálnych podmienok\nuvedených v smernici č. 2006/112. Preto kasačný súd takto sformulovanému návrhu ako aj pri zistení,\nže v preskúmavanej veci sa nevyskytli u kasačného súdu relevantné pochybnosti odôvodňujúce\npredloženie prejudiciálnej otázky z iného dôvodu, nemohol vyhovieť.\n99. Na základe zisteného skutkového stavu, uvedených právnych skutočností, po vyhodnotení námietok\nsťažovateľa a vyjadrenia žalobcu/žalovaného ako aj s prihliadnutím na závery obsiahnuté svojej\nstaršej judikatúry (čl. 1 ods. 1 ústavy), najmä už v citovanom rozhodnutí sp.zn. 5Sžf 97/2009, sp.zn.\n1Sžf/76/2016, sp.zn. 1Sžfk/23/2018, sp.zn. 1Sžfk/23/2019, sp.zn. 1Sžfk/10/2018 a najmä sp.zn.\n1Sžfk/592016, pri ktorých kasačný súd nezistil žiaden relevantný dôvod, aby sa od nich obsahu a\nvyslovených právnych názorov (viď účinky sledované v § 20 a contrario § 22 ods. 1 S.s.p. spolu s čl. 144\nods. 1 ústavy) s prihliadnutím na ústavný princíp právnej istoty ako aj svojej úlohy zjednocovateľa súdnej\njudikatúry (§ 20 S.s.p.) odchýlil (napríklad zásadná zmena právneho prostredia, zistenie odlišného\nskutkového stavu alebo prijatie protichodného zjednocovacieho stanoviska v zmysle záverov judikatúry\nEurópskeho súdu pre ľudské práva v oblasti zjednocovania alebo zamedzovania vydávania protirečivých\nrozsudkov, najmä vec Zielinsky, Pradal a spol. v. Francúzska republika č. A- 24846/94, 34165/96 až\n34173/96, poprípade vec Borovská a Forrai v. Slovenská republika č. A- 48554/10 z 25.11.2014), s\noznámením termínu vyhlásenia rozsudku postupom podľa § 137 ods. 4 v spojení s § 452 ods. 1 S.s.p.\nrozhodol tak, ako je uvedené vo výroku rozsudku.\n100. Sťažovateľ sa tiež domáhal predloženia veci veľkému senátu. Bolo úlohou sťažovateľa jednoznačne\npreukázať, že došlo k naplneniu právomoci podľa § 22 ods. 1 písm. a/ S.s.p., t.j. že senát Najvyššieho\nsúdu dospel pri svojom rozhodovaní k právnemu názoru, ktorý je odlišný od právneho názoru, ktorý už\nbol vyjadrený v rozhodnutí Najvyššieho súdu, a preto vec uznesením postúpi na rozhodnutie veľkému\nsenátu. Toto v preskúmavanej veci nenastalo.\n\n101. Kasačný súd v preskúmavanej veci v súlade s ust. § 455 S.s.p. rozhodol bez pojednávania, lebo\nnezistil, že by nariadenie pojednávania by bolo potrebné.\n102. O nároku na náhradu trov kasačného konania rozhodol kasačný súd postupom v zmysle § 167 ods.\n1 v spojení s § 467 ods. 1 S.s.p. na základe princípu úspešnosti sťažovateľa, čo v konaní o kasačnej\nsťažnosti nenastalo. Naopak žalovaný ako protistrana bol úspešný, avšak jeho právo sa priznáva iba za\nmimoriadnych podmienok, ktoré v preskúmavanej veci neboli naplnené.\nPodľa § 467 ods. 1 S.s.p. ustanovenia o trovách konania sa primerane použijú na kasačné konanie.\nPoučenie:\nProti tomuto rozhodnutiu n i e j e prípustná kasačná sťažnosť (§ 438 v spojení s § 439 S.s.p.).", "vazby": {}, "cituje": [], "citovane_v": []}