{"guid": "cb18bf02-0f08-4eb2-bf97-09fec25bd807:d85d1a03-e45f-4d2a-b011-3e014a57311f", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2020:1014200431.2", "spisova_znacka": "1Sžfk/73/2019", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Sžfk/73/2019 z 25. 8. 2020", "citacia": "rozsudok Najvyššieho súdu SR z 25. augusta 2020, sp. zn. 1Sžfk/73/2019, ECLI:SK:NSSR:2020:1014200431.2", "identifikacne_cislo": "1014200431", "sud": {"guid": "sud_100", "nazov": "Najvyšší súd", "typ": "najvyssi", "slug": "najvyssi-sud"}, "sudca": "Mgr. Dagmar Snopeková", "datum_vydania": "2020-08-25", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Iná povaha rozhodnutia"], "oblast": ["Správne právo"], "podoblast": ["Ostatné"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2004/222/#paragraf-49", "nazov": "§ 49 zákona č. 222/2004 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2004/222/#paragraf-49", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/222-2004/paragraf-49"}, {"iri": "/SK/ZZ/2009/563/#paragraf-74.odsek-4", "nazov": "§ 74 ods. 4 zákona č. 563/2009 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2009/563/#paragraf-74.odsek-4", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/563-2009/paragraf-74"}, {"iri": "/SK/ZZ/2009/563", "nazov": "zákon č. 563/2009 Z. z. (daňový poriadok)", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2009/563", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/563-2009"}, {"iri": "/SK/ZZ/2004/222", "nazov": "zákon č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2004/222", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/222-2004"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/2004/222#paragraf-49", "/SK/ZZ/2009/563#paragraf-74"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/d85d1a03-e45f-4d2a-b011-3e014a57311f", "zdroj": "infosud", "url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2020:1014200431.2", "api_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2020:1014200431.2", "text_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2020:1014200431.2/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nNajvyšší súd\n1Sžfk/73/2019\n1014200431\n25. 08. 2020\nJUDr., Ing. Miroslav Gavalec\nECLI:SK:NSSR:2020:1014200431.2\n\nROZSUDOK V MENE\nSLOVENSKEJ REPUBLIKY\nNajvyšší súd Slovenskej republiky ako súd kasačný v senáte zloženom z predsedu senátu Ing. JUDr.\nMiroslava Gavalca PhD. a členov senátu JUDr. Igora Belka a JUDr. Mariána Trenčana, v právnej veci\nžalobcu (v konaní sťažovateľ): AUTO ROTOS - ROZBORA, s.r.o., so sídlom Račianska č. 184/B, 831 05\nBratislava, IČO: 35 918 519, zast.: LEGAL & CORP, s.r.o., IČO: 47 237 325, advokátske spoločenstvo\nso sídlom Gajova č. 11, 811 09 Bratislava, proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky,\nIČO: 42 499 500, so sídlom Lazovná č. 63, 974 01 Banská Bystrica, vo veci všeobecnej správnej žaloby,\no kasačnej sťažnosti proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave zo dňa 5. decembra 2017, č.k. 5S\n54/2014-155, takto\nrozhodol:\nNajvyšší súd Slovenskej republiky kasačnú sťažnosť z a m i e t a .\nÚčastníkom právo na náhradu trov kasačného konania n e p r i z n á v a .\nodôvodnenie:\nI.\nPredmet kasačnej sťažnosti\n1. Konanie o kasačnej sťažnosti zo 17.02.2018 (č.l. 165 a v písomnej forme doplnená na č.l.\n170) sa týka prieskumu rozsudku Krajského súdu v Bratislave zo dňa 5. decembra 2017 č.k. 5S\n54/2014-155 (ďalej len „napadnutý rozsudok“), ktorým správny súd žalobu proti rozhodnutiu žalovaného\nč. 1100302/1/3154/2014/1042 zo 07.01.2014 (ďalej len „preskúmavané rozhodnutie“ - daňový spis)\nvydanému v daňovom konaní zamietol.\n2. Kasačná sťažnosť sa opiera o explicitne označené nasledovné dôvody:\n- § 440 ods. 1 písm. f) zákona č. 162/2015 Z.z. Správny súdny poriadok (ďalej len „S.s.p.“, resp. „Správny\nsúdny poriadok“), t.j. správny súd nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania,\naby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý\nproces, a to tým, že pri odôvodnení napadnutého rozsudku sa neriadil dôsledne ust. § 139 S.s.p. a\nnevysporiadal sa s právne záväznou judikatúrou Súdneho dvora Európskej únie (ďalej len „Súdny dvor“),\n- § 440 ods. 1 písm. g/ v spojení s odsekom 2 S.s.p., t.j. správny súd nesprávne právne posúdil\nvec, nakoľko s prihliadnutím na relevantnú judikatúru Súdneho dvora neobjasnil, prečo mohli daňové\norgány zamietnuť žalobcovi právo odpočítať hodnotu zaplatenej DPH, avšak len za predpokladu, že\ntieto orgány objektívne preukázali, že žalobca vedel alebo mal vedieť, že uvedené plnenie zakladajúce\nnárok na odpočet dane je súčasťou daňového podvodu zo strany osoby vystavujúcej faktúru alebo iného\npredchádzajúceho subjektu dodávateľského reťazca, ako aj\n- § 440 ods. 1 písm. h/ S.s.p., t.j. správny súd sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného\nsúdu najmä v otázke daňového bremena, t.j. rozsudok sp.zn. 4Sžf/16/2010 zo dňa 18. novembra 2010,\n\nsp.zn. 3Sžf/l/2010 zo dňa 19. augusta 2010; navyše na odklon od rozsudku Najvyššieho správneho\nsúdu Českej republiky sp.zn. 2 Afs 160/2016 zo dňa 31. mája 2017, rozsudkov Súdneho dvora vo veci\nsp.zn. C-18/13 - Maks Pen, sp.zn. C-80/11 - Mahagében a Dávid, sp.zn. C-285/11 - Bonik, v spojených\nveciach sp.zn. C-354/03 - Optigen Ltd a sp.zn. C-355/03 - Fulcrum Electronics Ltd a sp.zn. C-484/03 Bond House Systems Ltd (ďalej tiež „rozsudok v spojených veciach C-354/03“), sp.zn. C-439/04 - Kittel\nako aj od rozsudku Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej tiež „ESĽP“) zo dňa 22. januára 2009,\nsťažnosť č. 3991/03.\n\nII.\nPriebeh a výsledky administratívneho konania\n3. Preskúmavaným rozhodnutím žalovaný ako odvolací finančný orgán konajúci v zmysle § 74 ods.\n4 zákona č. 563/2009 Z.z. o správe daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých\nzákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „Daňový poriadok“) potvrdil rozhodnutie Daňového\núradu Bratislava (ďalej len „správca dane“) č. 9104405/5/4411644/2013/Sia z 02.10.2013 (ďalej len\n„prvostupňové rozhodnutie“).\nPodľa § 74 ods. 4 Daňového poriadku v znení relevantnom na preskúmavanú vec odvolací orgán\nnapadnuté rozhodnutie v odôvodnených prípadoch zmení alebo zruší, inak napadnuté rozhodnutie\npotvrdí. Odvolací orgán rozhodnutie zruší a vec vráti na ďalšie konanie a rozhodnutie, ak sú na to dôvody.\nAk odvolací orgán rozhodnutie zruší a vráti vec na ďalšie konanie a rozhodnutie, správca dane alebo\norgán, ktorého rozhodnutie bolo zrušené, je viazaný právnym názorom odvolacieho orgánu.\n4. Prvostupňovým rozhodnutím bol podľa § 68 ods. 6 Daňového poriadku žalobcovi ako platiteľovi dane\n(viď aj jeho IČ DPH) určil rozdiel dane z pridanej hodnoty (ďalej len „daň“, resp. „DPH“) za zdaňovacie\nobdobie júl 2009 v tam uvedenej sume.\nPodľa § 68 ods. 6 Daňového poriadku v citovanom znení správca dane v rozhodnutí vydanom vo\nvyrubovacom konaní určí rozdiel v sume, ktorú mal daňový subjekt podľa osobitných predpisov vykázať\nalebo na ktorú si uplatnil nárok podľa osobitných predpisov.\n5. Určenie rozdielu dane pri aplikácii ustanovenia § 49 a nasl. ustanovení zákona č. 222/2004 Z.z. o\ndani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov (ďalej len „zák.č. 222/2004 Z.z.“) správca dane a\nžalovaný odôvodnili tým, že šetrením za zdaňovacie obdobie boli zistené také skutočnosti a vykonané\ndôkazy, ktoré odôvodňovali potvrdiť výsledok daňovej kontroly vykonanej za zdaňovacie obdobia rokov\n2008 až 2009 ako aj január 2010, marec - december 2010, o výsledku ktorej vyhotovil protokol č.\n9104405/5/1113356/2013/Sia z 22.03.2013 (ďalej len „protokol“).\nPodľa § 49 ods. 1 zák. č. 222/2004 Z.z. v citovanom znení právo odpočítať daň z tovaru alebo zo služby\nvzniká platiteľovi v deň, keď pri tomto tovare alebo službe vznikla daňová povinnosť.\nPodľa § 49 ods. 2 písm. a) zák. č. 222/2004 Z.z. v citovanom znení platiteľ môže odpočítať od dane,\nktorú je povinný platiť, daň z tovarov a služieb, ktoré použije na dodávky tovarov a služieb ako platiteľ\ns výnimkou podľa odsekov 3 a 7. Platiteľ môže odpočítať daň, ak je daň voči nemu uplatnená iným\nplatiteľom v tuzemsku z tovarov a služieb, ktoré sú alebo majú byť platiteľovi dodané.\nPodľa § 51 ods. 1 písm. a) zák. č. 222/2004 Z.z. v citovanom znení právo na odpočítanie dane podľa\n§ 49 môže platiteľ uplatniť, ak\na) pri odpočítaní dane podľa § 49 ods. 2 písm. a) má faktúru od platiteľa vyhotovenú podľa § 71.\nPodľa § 19 ods. 1 zák. č. 222/2004 Z.z. v citovanom znení daňová povinnosť vzniká dňom dodania\ntovaru. Dňom dodania tovaru je deň, keď kupujúci nadobudne právo nakladať s tovarom ako vlastník.\nPri prevode alebo prechode nehnuteľnosti je dňom dodania deň odovzdania nehnuteľnosti do užívania,\nak je tento deň skorší ako deň zápisu vlastníckeho práva k nehnuteľnosti do katastra nehnuteľností. Pri\ndodaní stavby na základe zmluvy o dielo alebo inej obdobnej zmluvy je dňom dodania deň odovzdania\nstavby. Pri dodaní tovaru podľa § 8 ods. 1 písm. c) je dňom dodania tovaru deň odovzdania tovaru\nnájomcovi.\n6. Nehodnovernými majú byť podľa správcu dane údaje fakturované na vstupe, ktoré sa týkajú\nnasledujúcich zdaniteľných obchodov žalobcu:\n\na) opakovaná kúpa zariadenia pizzerie Pizza Pazza v Hypermarkete Tesco Martin (ďalej len „zariadenie\npizzerie“) v prospech žalobcu v zmysle Kúpnej zmluvy z 08.07.2009 (ďalej len „kúpna zmluva“ - príloha\nč. 6 spisu správcu dane) od dodávateľa zariadenia SMOL MONT PLUS s.r.o., Smolenice (ďalej tiež\n„spoločnosť SMOL MONT“, alebo „dodávateľ zariadenia“; [hoc v rozhodnutiach a dôkazoch je táto\nspoločnosť označená ako SMOL-MONT PLUS s.r.o., kasačný súd ju musí označovať v súlade s\nobchodným názvom uvedeným v obchodnom registri, t.j. bez spojovníka]), za ktorých údajné vykonanie\nvystavil dodávateľ zariadenia spornú faktúru z 22.07.2009 (príloha č. 5 spisu správcu dane) na sumu\n123 371,50 € (str. 3 prvostupňového rozhodnutia),\ni) článok I. kúpnej zmluvy vymedzuje predmet zmluvy ako časť zariadení pizzerie vyznačený žltou farbou\nna architekton. projekte Ing. Arch. Y. P., t.j.\n(1) Bar - pulty, skrinky a obloženie, podhľadová rampa baru s osvetlením položky. 2,3,4,5, a paravány\nv položkách 7,8,9,10,\n(2) Pizza PEC s obkladovým kameňom so vzduchotechnikou, komínom, príslušenstvom a odsávaním\nspalín,\nii) bankový účet uvedený na spornej faktúre bol v čase jej vystavenia už zrušený (viac ako polrok) a ani\nnepatril spoločnosti SMOL MONT, ktorá mala spornú faktúru vystaviť,\niii) z miestneho zisťovania v roku 2012 vyplýva, že\n(1) v sídle spoločnosti SMOL MONT (rodinný dom Ing. T. K., ktorý bol bývalým konateľom spoločnosti\nSMOL-MONT) absentujú bežné znaky pre jej prítomnosť a jej jediný konateľ je v mieste trvalého pobytu\nneznámy,\n(2) z údajov podaného priznania DPH je zrejmé, že spoločnosť SMOL MONT mohla priznať daňovú\npovinnosť zo spornej faktúry,\nb) avšak v zmysle výpovede pána U. F., bytom v Žiline, konateľa spoločnosti RODUR s.r.o., Žilina\n(ďalej len „spoločnosť RODUR“), zariadenie pizzerie umiestnenej v hypermarkete Tesco Martin od roku\n2004 prevádzkovala najskôr spoločnosť EUROTECH SLOVAKIA s.r.o., Žilina (ďalej len „spoločnosť\nEUROTECH“) a následne spoločnosť RODUR, pričom\niv) súčasne menovaná osoba bola nielen konateľom spoločnosti RODUR,\nv) ale aj spoločníkom a konateľom uvedenej spoločnosti EUROTECH.\n7. Tiež žalovaný vzhľadom na uvedené objasnil predchádzajúcu ako aj nasledujúcu chronológiu\nzakupovaného a predávaného zariadenia pizzerie žalobcom:\n- v októbri 2008 (1. čiastková dodávka) a následne v apríli 2009 (2. čiastková dodávka) žalobca zakúpil\nzariadenie pizzerie od dodávateľa H.T.KOV s.r.o., Košice (ďalej tiež „spoločnosť H.T.KOV“), za cenu 853\n289,16 € (po prepočte),\n- v apríli 2009 sa mal uskutočniť komplexný predaj zariadenia pizzerie žalobcom v prospech spoločnosti\nRODUR na základe faktúry z 30.04.2009 za cenu 955 985,- €, daňovú povinnosť z uvedeného plnenia\nv sume 152 636,30 € žalobca priznal v daňovom priznaní z DPH za apríl 2009,\n- v júli 2009 žalobca znovu (po druhý krát) kúpil zariadenie pizzerie od spoločnosti SMOL MONT,\n- dňa 31.12.2010 bol predaj zaúčtovaný interným dokladom - podľa vyjadrenia žalobcu sa uskutočnil\npredaj spoločnosti PIZZA PAZZA s.r.o.,\n- vo februári a marci 2010 žalobca opätovne (po tretí krát) kúpil prostredníctvom 3 čiastkových dodávok\nzariadenie pizzerie od dodávateľa PHOTOART s.r.o.,\no spoločnosť PHOTOART s.r.o. deklarovala, že zariadenie pizzerie kúpila od dodávateľov Forest media\ns.r.o., Prešov a METROPOLITAIN s.r.o., Trebišov a\n- v marci 2010 predaj zariadenia pizzerie spoločnosti PIZZA PAZZA s.r.o.\n8. Ďalej žalovaný poukázal na odpoveď spoločnosti TESCO STORES SR a.s. z 18.10.2010, kde sa\nuvádza nasledovný historický zoznam nájomcov v priestoroch Hypermarket TESCO Martin - jednotka\nFU 01:\n- prvým nájomcom od 27.12.2001 bola spoločnosť DUET MB s.r.o., Banská Bystrica,\n- druhým nájomcom od 15.06.2004 do 15.06.2009 bola spoločnosť EUROTECH a\n- posledným a stávajúcim nájomcom od 15.06.2009 do 31.12.2011 je spoločnosť RODUR.\n9. K odpovedi pripojila spoločnosť TESCO STORES SR a.s. fotokópiu čestného prehlásenia Ing. M.\nK. (od 29.06.2001 do 19.10.2005 spoločník a konateľ spoločnosti DUET MB s.r.o., Banská Bystrica)\no vlastníctve stavieb a zariadenia prevádzok v Hypermarketoch TESCO Martin a Žilina. V priloženom\nčestnom prehlásení zo dňa 26.03.2009 je uvedené:\n\n„Ing. M. K., narodený XX.XX.XXXX, r.č. XXXXXX/XXXX, trvale bytom L. XX, XXX XX K. prehlasujem,\nže dňom 24.3.2009 sa výhradným a jediným majiteľom stavby a zariadenia prevádzky PIZZA - PAZZA\nreštaurácia, Košická 3, Žilina v priestoroch Nákupné centrum TESCO Žilina a výhradným a jediným\nmajiteľom stavby a zariadenia prevádzky PIZZA - PAZZA reštaurácia, Obchodné centrum Turiec 1,\nMartin v priestoroch Nákupné centrum TESCO Martin, stal Oto Uram, narodený 14.06.1960, r.č.\n600614/7301, trvalé bytom Jedlíkova 3425/21, 010 15 Žilina. Toto prehlásenie dávam pre účely použitia\nTESCO STORES SR, a.s., Kamenné námestie 1/A, 815 61 Bratislava.“\n10. Žalovaný rovnako vyhodnocoval (str. 8 preskúmavaného rozhodnutia) tvrdenie konateľa žalobcu\n(pán Ing. Q. P. na ústnom pojednávaní dňa 18.07.2012) v konfrontácii k výpovedi konateľa spoločnosti\nH.T.KOV, pána O. C. na Daňovom úrade Košice, ktorý uviedol, že žalobcovi nič nedodal. Pán Ing. Q.\nP. k tomu uviedol, že po čase mal pochybnosti o rentabilite prevádzky pizzerie, a preto sa rozhodol\nzariadenie pizzerie predať. Spoločnosti RODUR to predal preto, že sa chcel zariadenia pizzerie zbaviť\na pretože táto spoločnosť prejavila o kúpu záujem.\n11. Na základe vykonaných dôkazov v zmysle § 24 Daňového poriadku (najmä preverenie výpovede\npána O. C. konateľa spoločnosti H.T.KOV, ktorý poprel akékoľvek činnosti spojené s predmetom zmluvy\nvrátane vystavovania faktúr pre žalobcu, a že spoločnosť SMOL MONT nebola vlastníkom stavby alebo\nzariadenia pizzerie a teda nemohla s nimi nakladať ako so svojím vlastníctvom) správca dane dospel\nk záveru, ktorý si osvojil aj žalovaný (viď odôvodnenie uvedené žalovaným na str. 8 v spojení so str.\n9 preskúmavaného rozhodnutia), že u vyššie uvedenej spoločnosti SMOL MONT ako u dodávateľa\nzariadenia pizzerie nevznikla daňová povinnosť v zmysle ustanovenia § 19 ods. 1 zák. č. 222/2004 Z.z.\nnakoľko žalobca nepreukázal, či samotný zdaniteľný obchod dodávateľ zariadenia pizzerie uvedený ako\nplatiteľ na faktúre zrealizoval, a tým nemohlo vzniknúť ani právo na odpočítanie dane u žalobcu.\nIII.\nKonanie na správnom súde\n12. Proti preskúmavanému rozhodnutiu podal žalobca za účinnosti zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky\nsúdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „O.s.p.“, resp. „Občiansky súdny poriadok“)\nprostredníctvom právneho zástupcu na Krajský súd v Bratislave žalobu zo 17.03.2014.\n13. Nakoľko žalobca vo svojej žalobe požadoval odklad vykonateľnosti tak preskúmavaného rozhodnutia\nako aj prvostupňového rozhodnutia, krajský súd uznesením zo dňa 16. júla 2014 (č.l. 77) v znení\nopravného uznesenia zo dňa 11. augusta 2014 návrhu žalobcu na odkladný účinok vyhovel a odložil\nvykonateľnosť preskúmavaného rozhodnutia v spojení s prvostupňovým rozhodnutím, a to až do\nprávoplatnosti rozhodnutia súdu vo veci samej.\n14. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „Najvyšší súd“) na odvolanie žalobcu pôvodný rozsudok\nKrajského súdu v Bratislave sp.zn. 5S 54/2014-100 zo dňa 19. januára 2016, ktorým krajský súd žalobu\nzamietol, uznesením sp.zn. 1Sžf/75/2016-140 zo dňa 8. júna 2017 zrušil a vec mu vrátil na ďalšie\nkonanie.\n15. Následnou úlohou Krajského súdu v Bratislave ako správneho súdu bolo posúdiť zákonnosť\npreskúmavaného rozhodnutia a postup daňových orgánov podľa § 177 ods. 1 S.s.p. v rozsahu a z\ndôvodov uvedených v žalobe (§ 182 ods. 1 písm. e/ S.s.p.), ktorými je správny súd v preskúmavanej\nveci viazaný (§ 134 ods. 1 S.s.p.), vrátane dôvodov podľa § 134 ods. 2 S.s.p. Po oboznámení sa\nso spisom správcu dane ako aj po vykonaní pojednávania za prítomnosti obidvoch procesných strán\nsprávny súd dospel k záveru (najmä č. 37 a č. 68 napadnutého rozsudku), že orgány verejnej správy\ndostatočne zistili skutkový stav veci a tento aj po právnej stránke správne posúdili. Preto postupom\npodľa Správneho súdneho poriadku prostredníctvom napadnutého rozsudku vyslovil, že žalobu zamieta\nz nižšie uvedených dôvodov.\nPodľa § 190 S.s.p. v citovanom znení platí, že ak správny súd po preskúmaní rozhodnutia alebo\nopatrenia žalovaného dospeje k záveru, že žaloba nie je dôvodná, rozsudkom ju zamietne.\n16. S poukazom na niektoré ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku, Správneho súdneho poriadku,\nDaňového poriadku, zák. č. 222/2004 Z.z. ako aj na početnú judikatúru Súdneho dvora a po podrobnej\nrekapitulácii skutkového stavu zachyteného v spise správcu dane, žalobných dôvodov a argumentácie\n\nžalovaného správny súd tiež zohľadnil právne názory obsiahnuté v rozsudku Najvyššieho súdu sp.zn.\n1Sžf/67/2016 zo dňa 08. júna 2017 alebo v rozsudku Najvyššieho súdu sp.zn. 1Sžf/46/2016 zo dňa 27.\njúna 2017 (ďalej len „rozsudok sp.zn. 1Sžf/46/2016“), prostredníctvom ktorých uvedený súd v obdobných\nveciach žalobcu (zdaňovacie obdobie december 2008 alebo marec 2009) zmenil odvolacím konaním\ndotknuté rozsudky Krajského súdu Bratislava a žaloby zamietol.\n17. Ďalej správny súd vychádzajúc (č. 47 napadnutého rozsudku) z toho, že medzi účastníkmi konania\nje sporné skutkové vymedzenie splnenia zákonných podmienok zdaniteľného obchodu najmä vzhľadom\nna preukázanie existencie jeho predmetu, t.j. dodanie tovaru vo forme zariadenia pizzerie, s ktorým sa\nmá spájať sporná faktúra údajne vystavená dodávateľom tohto zariadenia. Toto konštatoval správny súd\nna pozadí chronológie zakupovaného a následne predávaného zariadenia pizzerie medzi žalobcom a\nviacerými vyššie uvedenými spoločnosťami (viď rovnako aj body č. 7 a č. 8 tohto rozsudku) v období\nod októbra 2008 do marca 2010.\n18. Pri vymedzovaní možných dôkazných prostriedkov správny súd poukázal na niektoré skutkové\npochybnosti (č. 52 napadnutého rozsudku), ktoré sa týkali bankového účtu, ktorý bol uvedený na spornej\nfaktúre. Podľa zistenia správcu dane tento účet bol zrušený bankou dňa 16.01.2009, t.j. že v čase\nvyhotovenia predmetnej faktúry (júl 2009) už nebol v platnosti. Zároveň bolo správcom dane zistené,\nže účet, na ktorý bola podľa výpisu z banky úhrada faktúry poukázaná, nebol evidovaný na dodávateľa\nzariadenia pizzerie, t.j. spoločnosť SMOL MONT.\n19. Tiež správny súd vyjadril závery hodnotiace opakovaný predaj a kúpu zariadenie pizzerie žalobcom\n(č. 56 až č. 63 napadnutého rozsudku) vo vzťahu k zásade poctivého obchodného styku a k\nzásade primeranej odbornej starostlivosti štatutárneho orgánu obchodnej spoločnosti. Takto však podľa\nsprávneho súdu žalobca nepostupoval, čomu aj správca dane vytýkal tým, že napríklad absentovali\ndodacie listy, ktoré by zachytili podrobne, ktorý hmotný investičný majetok bol predmetom prevodu.\n20. K judikatúre uvedenej žalobcom v jeho žalobe (č.l. 7 a 8), a ktorú správny súd aj uviedol v\nkonštatačnej časti napadnutého rozsudku (č. 9, č. 16 a 17, ďalej č. 26 až č. 34 ako aj č. 67 napadnutého\nrozsudku), zaujal ten hodnotiaci úsudok, že nedospel k záveru o potrebe výkladu úniového práva vo\nvzťahu k aplikovaným vnútroštátnym predpisom.\nIV.\nObsah kasačnej sťažnosti / vyjadrenia\nA)\n21. Ako je uvedené v záhlaví proti napadnutému rozsudku sťažovateľ povinne zastúpený advokátom\nv zákonnej lehote podal kasačnú sťažnosť, v ktorej mal postupom podľa § 445 ods. 1 písm. c/ S.s.p.,\nvrátane nutnosti zohľadniť hore uvedenú povinnosť podľa odseku 2, uviesť sťažnostné body, ktoré sú\npodľa sťažovateľa nasledujúce:\nk § 440 ods. 1 písm. f) S.s.p.:\n- správny súd sa pri odôvodnení napadnutého rozsudku nevysporiadal s právne záväznou judikatúrou\nSúdneho dvora citovanou v žalobe, a to\no rozsudok Súdneho dvora zo dňa 21.06.2012 v spojených veciach sp.zn. C-80/11 (Mahagében) a\nC-142/11 (Dávid), ďalej tiež „rozsudok v spojených veciach\nC-80/11“, v nasledujúcom znení:\n§ článok 167, článok 168 písm. a), článok 178 písm. a), článok 220 ods. 1 a článok 226 smernice\nRady 2006/112 z 28. novembra 2006 o spoločnom systéme dane z pridanej hodnoty (ďalej len pre\ntento rozsudok „smernica č. 2006/112“ - poznámka kasačného súdu) sa majú vykladať v tom zmysle,\nže bránia vnútroštátnej praxi, v zmysle ktorej daňový orgán zamietne zdaniteľnej osobe právo odpočítať\nhodnotu splatnej alebo zaplatenej dane za služby, ktoré jej boli poskytnuté, z hodnoty DPH z dôvodu, že\nosoba, ktorá vystavila faktúru vzťahujúcu sa na tieto služby alebo jeden z jej poskytovateľov, sa dopustila\nnezákonnosti a bez toho, aby tento orgán objektívne preukázal, že samotná dotknutá zdaniteľná osoba\nvedela alebo mala vedieť, že uvedené plnenie zakladajúce nárok na odpočet dane je súčasťou daňového\npodvodu zo strany osoby vystavujúcej faktúru alebo iného predchádzajúceho subjektu dodávateľského\nreťazca.\n§ článok 167, článok 168 písm. a), článok 178 písm. a) a článok 273 smernice 2006/112 sa majú vykladať\nv tom zmysle, že bránia vnútroštátnej praxi, v zmysle ktorej daňový orgán zamietne právo na odpočet\ndane z dôvodu, že sa zdaniteľná osoba neubezpečila, že osoba ktorá vystavila faktúru vzťahujúcu sa na\ntovar, na základe ktorej sa požaduje vykonanie nároku na odpočet dane, spĺňala podmienky zdaniteľnej\n\nosoby, že disponovala predmetným tovarom a bola schopná ho dodať a že si splnila svoju povinnosť\npodať daňové priznanie a uhradiť daň z pridanej hodnoty, alebo z dôvodu, že uvedená zdaniteľná osoba\nnemá okrem danej faktúry iné dokumenty, ktorých povaha by preukazovala, že uvedené podmienky\nboli splnené, napriek tomu, že vecné a formálne podmienky vzniku a výkonu práva na odpočet dane\nupravené v smernici 2006/112 boli splnené a že zdaniteľná osoba nedisponovala informáciou, ktorá\nby ju oprávňovala predpokladať vznik nezákonností alebo daňového podvodu na strane uvedeného\nvystaviteľa faktúry,\no tým mal správny súd porušiť záväznú judikatúru ESĽP, Ústavného súdu Slovenskej republiky a\nNajvyššieho súdu (uznesenie zo dňa 20. augusta 2014, sp.zn. 2Sžo/28/2013),\nk § 440 ods. 1 písm. g) S.s.p.:\n- nesprávne konštatoval, že žalobca nepreukázal, že\no k zdaniteľnému obchodu (kúpa zariadenia pizzerie od fakturačne označeného dodávateľa) došlo tak,\nako je opísané v spornej faktúre a tým nemohol vzniknúť ani nárok na odpočítanie dane u žalobcu,\no avšak na súdnom pojednávaní poverený pracovník žalovaného ako aj sám predseda konajúceho\nsenátu správneho súdu uviedli (odkaz na zvukový záznam) zhodne s tvrdením žalobcu, že predmet\nzdaniteľného plnenia reálne existuje,\no tvrdenie o realizácii podvodu zo strany spoločnosti SMOL MONT je vzhľadom na citovanú judikatúru\nSúdneho dvora irelevantné,\n§ navyše správca dane ani žalovaný nezisťovali, či žalobca vedel alebo mal vedieť, že uvedené plnenie\nje súčasťou daňového podvodu zo strany osoby vystavujúcej faktúru,\n§ viď tiež rozsudok ESĽP zo dňa 22. januára 2009, sťažnosť č. 3991/03,\n§ nemožno od sťažovateľa rozumne očakávať, aby nútil spoločnosť SMOL MONT na dodržiavanie\ndaňových povinností,\n- v obdobných veciach sp.zn. 1Sžfk/8/2016 až sp.zn. 1Sžfk/68/2016 už Najvyšší súd zamietol správne\nžaloby sťažovateľa, ktoré sú\no založené na prakticky tom istom skutkovom základe,\no avšak podľa záveru Najvyššieho súdu údajne nebol predmet zdaniteľného plnenia ako taký preukázaný\nzo strany žalobcu,\n- nesprávne vyhodnotil záver sťažovateľa o tom, že reálnosť dodania zdaniteľného plnenia bolo\nspochybnená zo zistenia, že dodávateľ žalobcu takéto dodanie nemohli uskutočniť,\nk § 440 ods. 1 písm. h):\n- správny súd sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu,\no najmä v otázke daňového bremena (rozsudok sp.zn. 4Sžf/16/2010 zo dňa 18. novembra 2010, sp.zn.\n3Sžf/l/2010 zo dňa 19. augusta 2010);\n- navyše sťažovateľ popri svojich sťažnostných bodoch týkajúcich sa nesprávneho právneho posúdenia\nprezentoval\no rozsudky Najvyššieho správneho súdu Českej republiky sp.zn. 2 Afs 160/2016 zo dňa 31. mája 2017,\no rozsudky Súdneho dvora vo veci sp.zn. C-18/13 - Maks Pen, sp.zn. C-80/11 - Mahagében a Dávid,\nsp.zn. C-285/11 - Bonik, rozsudok v spojených veciach\nC-354/03, sp.zn. C-439/04 - Kittel ako aj\no rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva zo dňa 22. januára 2009, sťažnosť č. 3991/03.\n22. Najmä k rozhodovacej činnosti Najvyššieho súdu (senát 1S a ním vyhlásené rozsudky v obdobných\nveciach pod sp.zn. 1Sžfk/8/2016 až sp.zn. 1Sžf/68/2016 - ďalej tiež „predchádzajúce rozsudky\nNajvyššieho súdu“) sťažovateľ uviedol tieto niektoré výhrady:\n„Vyššie uvedené právo Európskej Únie a jej prislúchajúcu Judikatúru Súdneho Dvora popísanú v\npredchádzajúcich bodoch tejto kasačnej sťažnosti, ani samotný senát 1Sžf Najvyššieho súdu SR vo\nsvojich rozhodnutiach nikdy nespochybňoval, ale ako uvádza žalobca vyššie, iba prekvapivo uviedol, že\nnebolo preukázané zo strany žalobcu existencia predmetu zdaniteľného plnenia ako takého.\nŽalobca znovu opakuje, že takýto úsudok senám 1Sžf Najvyššieho súdu SR je v príkrom rozpore s § 250i\nods. 1 OSP, so skutkovými zisteniami správcu dane, s obsahom administratívneho spisu a so zhodnými\ntvrdeniami žalobcu a žalovaného.\nZ vyššie uvedeného, preto nemohol žalobca takýto úsudok senátu 1Sžf Najvyššieho súdu SR rozumne\nočakávať a predpokladať, nakoľko ho nepredpokladalo ani Finančné riaditeľstvo/žalovaný, čím bolo\nžalobcovi znemožnená reálna obrana voči takémuto úsudku, čo vo svojej podstate porušuje zásadu\nkontradiktórnosti a rovnosti zbraní účastníkov konania.\n\n[.]...\nNa základe vyššie uvedeného, uvedené rozsudky senátu 1Sžf Najvyššieho súdu SR možno považovať\nza ojedinelé a vybočujúce z inak konštantnej rozhodovacej činnosti najvyšších súdnych orgánov, teda\npredstavujú rozhodnutia per incuriam, ktoré konajúci senát kasačného súdu nemusí nasledovať alebo\nmôže, pre svoju istotu, vec postúpiť na rozhodnutie do veľkého senátu, podľa § 22 ods. 1 písm. a) SSP. “\n23. Záverom sťažovateľ navrhol procesný záver konania na kasačnom súde v tom duchu, aby kasačný\nsúd napadnutý rozsudok v plnom rozsahu zmenil tak, že zruší preskúmavané rozhodnutie a vec\nvrátil žalovanému na ďalšie konanie. Pre prípad úspechu si sťažovateľ uplatnil právo na náhradu trov\nkasačného konania v celom rozsahu.\n24. Ako prílohu kasačnej sťažnosti sťažovateľ priložil\na) 1 x záznam zo súdnych pojednávaní z 05.12.2017 vedenom Krajským súdom v Bratislave pod sp.zn.:\n5s/54/2014 a 5S/56/2014 zachytené na CD - nosiči dát,\nb) 1 x právny rozbor Právnickej fakulty Univerzity Pavla Jozefa Šafárika v Košiciach,\nc) 1 x odborný článok JUDr. Ing. Ondřeje Lichnovského - Podvody na DPH a jejich prokazování II,\nWolters Kluver, Praha, 2017\nB)\n25. Žalovaný sa vo svojom vyjadrení z 29.06.2018 (č.l. 197) ku kasačnej sťažnosti postupne vyjadril k\njednotlivým sťažnostným bodom. Na prvom mieste nesúhlasil s dôvodom kasačnej sťažnosti, že správny\nsúd nesprávnym procesným postupom znemožnil sťažovateľovi, aby uskutočnil jemu patriace procesné\npráva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, nakoľko v preskúmavanej veci\nneboli mu odňaté možnosti konať pred správnym súdom, čo je zrejmé aj zo zápisnice o pojednávaní\nzo dňa 05.12.2017.\n26. Ďalej žalovaný prezentoval svoju argumentáciu, že sťažovateľ správcovi dane v priebehu výkonu\ndaňovej kontroly vierohodnými, pre správcu dane overiteľnými dôkazmi reálnosť fakturovaných\nzdaniteľných obchodov deklarovaných na spornej faktúre, a relevantnými dôkazmi nepreukázal.\nNásledne žalovaný podrobne zopakoval skutočnosti, ktoré ho viedli k vysloveniu záveru o nepriznaní\npráva na odpočítame dane, a to\na) hierarchický vývoj jednotlivých zdaniteľných plnení zistených počas daňovej kontroly vzhľadom\nkupovania a predávania zariadenia pizzerie pri vyššie uvedenej spoločnosti SMOL MONT, spoločnosti\nPHOTOART s.r.o. či spoločnosti Forestmedia s.r.o., Prešov a METROPOLITAIN s.r.o., Trebišov v\nuvedenom reťazci obchodných transakcií,\nb) pochybnosti o uvedených obchodných transakciách vyplývajúce z listu spoločnosti TESCO STORES\nSR a.s. ale aj z zo skutočností zistených ohľadne prevádzkovania zariadení pizzerie spoločnosťami\nriadenými pánom U. F. a z čestného prehlásení Ing. M.G. K.,\nc) deklarované zariadenie pizzerie mali v skutočnosti vo vlastníctve, resp. v nájme od 27.12.2001\ndo 31.12.2011 spoločnosti DUET MB s.r.o., Banská Bystrica, spoločnosti EUROTECH a spoločnosti\nRODUR, a preto „argumentácia sťažovateľa, že existencia predmetného zariadenia nikdy nebola\nsporná, a preto si sťažovateľ oprávnene uplatnil právo na odpočítanie dane, je z jeho strany len fabulácia\nskutkového stavu “.\n27. Tiež žalovaný poukázal na uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky v nadväznosti na\nrozsudok Najvyššieho súdu sp.zn. 5Sžf/17/2011, v ktorom je spoločne vyslovené, že v danom prípade\nnepostačuje, pokiaľ si platiteľ uplatňuje právo na odpočítanie dane z dodávateľskej faktúry, iba\npredloženie faktúry, ale musí byť schopný preukázať, že zdaniteľné obchody boli reálne uskutočnené,\na to práve osobou uvedenou na faktúre.\n28. Rovnako žalovaný upozornil na vybranú časť z rozsudku Najvyššieho súdu sp.zn. 4Sžf/39/2014,\nresp. predchádzajúceho rozsudku sp.zn. 5Sžf/66/2011 vo vzťahu k zásade poctivého obchodného styku,\nnakoľko bolo potrebné, aby sám sťažovateľ preukázal, že vynaložil a prijal všetky rozumné opatrenia a\nstarostlivosť vyplývajúcu z rizika podnikateľskej zodpovednosti za dosahovanie účelu jeho hospodárskej\nčinnosti, aby zabránil tomu, že sa ocitne v kolotoči fiktívnych plnení, zneužívajúcom právo poskytované\nzásadou neutrality DPH.\n\n29. Následne sa žalovaný vyjadril k judikatúre, na ktorú sťažovateľ poukazoval v súvislosti so svojou\nargumentáciou, že správca dane mu mal preukázať, že vedel alebo mal vedieť, že uvedené plnenie\nskladajúce nárok na odpočet dane je súčasťou daňového podvodu. V uvedenej súvislosti žalovaný\nzdôraznil, že nie je udržateľný záver sťažovateľa o odklone správneho súdu od ustálenej rozhodovacej\npraxe kasačného súdu, pretože z napadnutého rozsudku (najmä jeho č. 64 až č. 66) jednoznačne\nvyplýva, že tento sa naopak držal ustálenej rozhodovacej praxe Najvyššieho súdu (napríklad rozsudok\nsp.zn. 1Sžf/67/2016 alebo rozsudok sp.zn. 1Sžf/46/2016 zo dňa 27. júna 2017, ktoré patria do vyššie\nuvedenej skupiny predchádzajúcich rozsudkov Najvyššieho súdu) pri výklade preskúmavanou vecou\ndotknutých ustanovení § 49 a § 51 zák. č. 222/2004 Z.z.\n30. Čo sa týka rozsudkov Súdneho dvora, na ktoré sťažovateľ tiež poukazoval, žalovaný zdôraznil,\nže sa tieto nemôžu zovšeobecniť a paušalizovať, pretože každá vec má svoje individuálne špecifiká.\nPodstatou rozsudku Súdneho dvora v spojených veciach C-354/03 podľa žalovaného bolo to, že\nplnenia, ktoré nie sú samé osebe poznačené podvodom vo vzťahu k DPH, predstavujú dodávku tovarov\nuskutočnenú osobou podliehajúcou dani a konajúcou ako takou a hospodársku činnosť, ak spĺňajú\nobjektívne kritériá, na ktorých sú tieto pojmy založené, a to bez ohľadu na úmysel iného subjektu ako\ndotknutého platiteľa, ktorý je súčasťou rovnakého dodávateľského reťazca, alebo na prípadnú podvodnú\npovahu iného plnenia, o ktorej tento platiteľ nevedel alebo nemohol vedieť, ktoré je časťou tohto reťazca\na ktoré predchádza alebo nasleduje po plnení uskutočnenom týmto platiteľom. Navyše podstatným\nrozdielom bol skutkový stav v spojených veciach C-354/03, kedy na rozdiel od preskúmavanej veci išlo\no intrakomunitárne dodanie.\n31. Podľa žalovaného je nesporné, že sťažovateľ neuviedol ani v rámci podanej kasačnej sťažnosti\nžiadne nové skutočnosti a taktiež nepredložil ani žiadne nové dôkazy, ktoré by preukázali prijatie\nfakturovaného tovaru od spoločnosti SMOL MONT a nebola ani preukázaná skutočnosť, žeby\ndeklarované zdaniteľné obchody použil za účelom svojej podnikateľskej činnosti. Preto záverom\nžalovaný navrhol, aby kasačný súd sťažovateľom podanú kasačnú sťažnosť zamietol a napadnutý\nrozsudok ako vecne správny potvrdil. Súčasne navrhol, aby trovy kasačného konania neboli\nsťažovateľovi priznané.\nC)\n32. Prostredníctvom svojej dupliky z 31.08.2018 (č.l. 210) k vyjadreniu žalovaného sa sťažovateľ\npostupne vyjadril k jednotlivým vyššie opísaným argumentom žalovaného, a to že\na) všeobecné tvrdenie sťažovateľa, že správny súd porušil právo sťažovateľa na spravodlivý proces,\nje nedôvodné,\nb) v rámci daňového konania, nebolo preukázané zo strany sťažovateľa, že by jeho priamy dodávateľ,\nktorý je uvedený na faktúrach, t.j. spoločnosť SMOL MONT, dodal predmet zdaniteľného plnenia,\nc) sťažovateľ vedel alebo mal vedieť, že predmetne predmetné zdaniteľné plnenie zakladajúce nárok\nna odpočet DPH je súčasťou daňového podvodu,\nd) správny súd sa neodklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu,\ne) judikatúra Súdneho dvora, na ktorú poukazuje sťažovateľ, nie je na preskúmavanú vec aplikovateľná,\nf) v identickej veci už prijal právny záver.\n33. S poukazom na rozsudok Okresného súdu Žilina v trestnej veci sp.zn. 28T/199/2013 ohľadom zločinu\nneodvedenia dane a poistného obsiahnutý v priloženej zápisnici (ktorý ešte v tom čase nebol právoplatný\n- ďalej tiež „trestný rozsudok OS ZA“) sťažovateľ poukázal na to, že tento trestný súd oslobodil konateľa\nsťažovateľa (pána Ing. Q. P.), nakoľko skutok, ktorý mu bol kladený za vinu, nebol trestným činom, keďže\nokrem iného, absentovala subjektívna stránka údajného trestného činu.\n34. Ďalej právny zástupca sťažovateľa označil (č.l. 213, resp. č.l. 215 v spojení s bodom č. 22 tohto\nrozsudku) názor senátu 1Sžf za úplne\n„absurdný, keď vo svojej podstate, znegoval právne a skutkové závery troch senátov Krajského súdu\n(1S, 2S, 6S), ktoré v prakticky identických veciach vyhoveli správnym žalobám sťažovateľa, pričom tento\nsenát 1Sžf tak učinil na tom prekvapivom, absurdnom a nepredvídateľnom závere, že nebolo údajne\npreukázané, že predmety zdaniteľných obchodov existujú (t.j. že nebolo preukázané že by stavba,\nmultifunkčný dvojsklad, billboardy, zariadenie pizzerie existujú) [.].....\nUvedený právny názor senátu 1Sžf úplne a paušálne ignoruje situácie, kedy bol daňový subjekt\nuplatňujúci si právo na odpočet dane zneužitý osobou vystavujúcou faktúru alebo iným subjektom\ndodávateľského reťazca, čím sa neprimeraným spôsobom zasahuje, okrem iného, do základného práva\n\nsťažovateľa na ochranu majetku v podobe odpočtu DPH za plnenie, ktoré nepochybne obdŕžal a zaplatil.\nVyššie uvedený mylný právny názor senátu 1Sžf určite nie je v súlade s tým, čo chcel SD EÚ vo svojich\nrozsudkoch, na ktoré poukazuje sťažovateľ, povedať.“\nD)\n35. Prílohou podania sťažovateľa z 28.09.2018 (č.l. 237) označeného ako „Prípis - doloženie judikátu\nkasačného súdu, ktorý priamo vyvracia aj len potenciálnu vecnú správnosť napadnutého rozhodnutia\nKrajského súdu v Bratislave (ďalej tiež „prípis sťažovateľa“), je rozsudok Najvyššieho súdu sp.zn.\n6Sžfk/30/2017 zo dňa 31. januára 2018 (ďalej len „rozsudok sp.zn. 6Sžfk/30/2017“) vo veci iného žalobcu\n(obchodná spoločnosť) proti Finančnému riaditeľstvu Slovenskej republiky.\n36. V uvedenom prípise sťažovateľ v stručnosti zrekapituloval podstatu preskúmavanej veci, pričom\nním uvádzaný právny názor (správca dane mal objektívne preukázať, že sťažovateľ mal vedieť alebo\nmohol vedieť alebo vedel, že je zapojený do podvodného reťazca) mal potvrdiť priložený rozsudok sp.zn.\n6Sžfk/30/2017, z ktorého sťažovateľ citoval vybrané pasáže.\n37. V prípise sťažovateľa bolo opakovane poukázané na závery uvedené v trestnom rozsudku OS\nZA ako aj zopakovanie vyjadrenia poverenej pracovníčky žalovaného ako aj predsedníčky senátu\nsprávneho súdu z pojednávania zo dňa 05.12.2017 a z toho vyplývajúce závery. Súčasne sťažovateľ\nzdôraznil rozpor v konaní žalovaného, ktorý v obdobnom prípade, ktorý je uvedený v rozsudku sp.zn.\n6Sžfk/30/2017, zrušil rozhodnutie správcu dane s odôvodnením, že správca dane nedostatočne preveril\nexistenciu fakturovaného tovaru.\n38. Záverom prípisu sťažovateľ opätovne označil predchádzajúce rozsudky Najvyššieho súdu, t.j.\nkonkrétne senátu 1Sžf Najvyššieho súdu za ojedinelé a vybočujúce z inak konštantnej rozhodovacej\nčinnosti najvyšších súdnych orgánov.\n39. Súčasťou dupliky sťažovateľa bol pod bodom č. 14 (č.l. 239) aj návrh na postúpenie veci v zmysle §\n22 ods. 1 písm. a) S.s.p. na veľký senát, a/alebo, aby kasačný súd položil Súdnemu dvoru nasledovnú\nprejudiciálnu otázku:\n„Má sa článok 167, článok 168 písm. a), článok 178 písm. a), článok 220 ods. 1 a článok 226 smernice\nRady 2006/112 z 28. novembra 2006 o spoločnom systéme dane z pridanej hodnoty vyložiť tak, že\nzabraňujú vnútroštátnej praxi daňových orgánov nepriznávať právo daňovým subjektom na odpočet dani\nlen z toho dôvodu, že nebolo dostatočne preukázané, že dodávateľ uvedený na faktúre skutočne aj\npredmet zdaniteľného obchodu dodal tomuto daňovému subjektu, ktorý si uplatňuje právo na odpočítanie\ndani a to bez toho, aby tento daňový orgán objektívne preukázal, že tento daňový subjekt uplatňujúci\nsi právo na odpočítanie dane vedel, vedieť mal alebo mohol vedieť, že zdaniteľné plnenie zakladajúce\nnárok na odpočet dane je účasťou daňového podvodu zo strany osoby vystavujúcej faktúru alebo\niného predchádzajúceho subjektu dodávateľského reťazca, a to aj napriek tomu, že počas daňového\nkonania nebolo medzi daňovým orgánom a daňovým subjektom uplatňujúci si právo na odpočítanie\ndani spochybňovaná hmotná existencia zdaniteľného obchodu, ale iba osoba dodávateľa uvedeného\nna faktúre?\nIV.\nPostup a právne názory kasačného súdu\nA) Úkony pred rozhodnutím vo veci\n40. Najvyšší súd prípisom z 27.06.2018 vrátil preskúmavanú vec správnemu súdu ako predčasne\npredloženú s upozornením, že nebol zaplatený súdny poplatok za podanú kasačnú sťažnosť. Pôvodné\nuznesenie Krajského súdu v Bratislave zo dňa 07.08.2019 o zastavení konania pre nezaplatenie\nsúdneho poplatku bolo na základe sťažnosti žalobcu bolo uznesením Krajského súdu v Bratislave zo\ndňa 02.10.2019 zrušené, nakoľko bolo preukázané, že žalobca už pri prvom podaní odvolania súdny\npoplatok zaplatil.\n41. Následne predseda senátu, ktorému bola obdobná vec rovnakých účastníkov (súdny spis sp.zn.\n1Sžfk/8/2019) pridelená na konanie a rozhodnutie vo veci v zmysle rozvrhu práce, predložil uvedený\nsúdny spis predsedovi Najvyššieho súdu postupom podľa § 87 ods. 1 S.s.p. na rozhodnutie z dôvodu\n\nodstránenia možných pochybností o jeho nezaujatosti k právnemu zástupcovi sťažovateľa. Predseda\nNajvyššieho súdu uznesením sp.zn. 1Sžfk/8/2019 zo dňa 17. júla 2020 rozhodol na základe tam\nuvedeného odôvodnenia, že predseda senátu 1S JUDr. Ing. Miroslav Gavalec, PhD. nie je vylúčený z\nprejednávania a rozhodovania veci vedenej na Najvyššom súde pod sp.zn. 1Sžfk/8/2019.\nB) Všeobecné vymedzenie kasačnej právomoci\n42. Senát Najvyššieho súdu konajúci ako kasačný súd (§ 438 ods. 2 S.s.p.) predovšetkým postupom\npodľa § 452 ods. 1 v spojení s § 439 S.s.p. preskúmal prípustnosť kasačnej sťažnosti a z toho vyplývajúce\nmožné dôvody jej odmietnutia. Následne kasačný súd preskúmal napadnutý rozsudok spolu s konaním,\nktoré predchádzalo jeho vydaniu, a jednomyseľne (§ 464 v spojení s § 139 ods. 4 S.s.p.) si osvojil záver,\nže kasačnú sťažnosť je v zmysle § 461 S.s.p. potrebné zamietnuť, nakoľko po jej preskúmaní kasačný\nsúd na základe nižšie uvedených právnych názorov dospel k záveru, že je nedôvodná. Takto kasačný\nsúd rozhodol bez nariadenia pojednávania (§ 455 S.s.p.) s tým, že deň vyhlásenia rozhodnutia bol\nsúbežne zverejnený tak na úradnej tabuli súdu ako aj na webovej stránke Najvyššieho súdu. Rozsudok\nbol verejne vyhlásený dňa 25. augusta 2020 (§ 137 ods. 4 v spojení s § 452 ods. 1 S.s.p.).\n43. Na prvom mieste kasačný súd zdôrazňuje, že zákonodarca výkon správneho súdnictva (najmä\nčl. 46 a čl. 142 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky) založil iba na návrhovej slobode účastníka (v\npreskúmavanej veci sťažovateľa), t.j. na zodpovednosti za obranu svojich práv (vigilantibus leges\nsunt scriptae) v medziach čl. 13 Dohovoru o ochrane základných práv a ľudských slobôd, vybrať si\npodľa Správneho súdneho poriadku z prostriedkov ochrany ten najvhodnejší proti preskúmavanému\nrozhodnutiu či postupu správcu dane a následne proti napadnutému rozsudku. Preto kasačný súd nie\nje oprávnený do tejto procesnej slobody vstupovať.\n44. Pôvodná úprava súdneho prieskumu rozhodnutí správnych orgánov vrátanie inštitútu opravných\nprostriedkov sa od účinnosti Správneho súdneho poriadku podstatne zmenila s tým, že konanie o\nkasačnej sťažnosti má zabezpečiť tri rozdielne úlohy, a to rýchlu a efektívnu nápravu najpodstatnejších\nprocesných pochybení, objasnenie otázok zásadného právneho významu ako aj zjednocovanie\njudikatúry. Je potom na zvážení sťažovateľa vrátane zvýšeného významu úlohy kvalifikovane právneho\nkonania sťažovateľa (§ 5 ods. 5 v spojení s § 449 ods. 1 veta prvá S.s.p.), ktorú z uvedených úloh má\nním podaná kasačná sťažnosť v správnom súdnictve plniť.\n45. Na tomto mieste a s prihliadnutím na množstvo dodatočných podaní sťažovateľa predovšetkým\nkasačný súd musí pripomenúť, že jeho povinnosťou bolo preskúmať napadnutý rozsudok len v kontexte\nkonkrétnych sťažnostných bodov tak, ako sú tieto vznesené a ktoré sú vymedzené v kasačnej sťažnosti\nv rámci lehoty vymedzenej podľa § 443 S.s.p. Na doplňujúce sťažnostné body uvedené v neskorších\npodaniach sťažovateľa kasačný súd prihliadnuť nemohol.\nC) K dôvodu podľa § 440 ods. 1 písm. f) S.s.p.: nepreskúmateľnosť\n46. Ako prvý dôvod kasačnej sťažnosti musí kasačný súd vyhodnotiť dôvod podľa § 440 ods. 1 písm. f)\nS.s.p., t.j. vytýkaný nesprávny procesný postup, ktorým správny súd mal znemožniť účastníkovi konania,\naby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý\nproces, nakoľko tento dôvod je zásadnou prekážkou vykonania prieskumu podľa iného vyššie\nnamietaného dôvodu kasačnej sťažnosti. Uvedený dôvod kasačnej sťažnosti o nepreskúmateľnosti\n(sťažovateľ konkrétne poukazuje na absenciu odpovede správneho súdu na jeho niektoré žalobné body)\nvšak v medziach sťažnostných bodov nepovažuje kasačný súd za naplnený a preto ho na základe nižšie\nuvedených právnych argumentov odmietol.\n47. Iba v súvislosti s častou kolíziou rozsahu sťažnostných bodov podporujúcich argumentáciu, a tiež aj u\nsťažovateľa v preskúmavanej veci, o uplatniteľnosti dôvodu podľa písmena f) s dôvodom podľa písmena\ng) - nesprávne právne posúdenie veci, musí kasačný súd na úvod zdôrazniť (rozsudok Najvyššieho\nsúdu zo dňa 28. júla 2020 sp.zn. 1Sžfk/23/2019), že nepreskúmateľné je také rozhodnutie správneho\nsúdu, ktoré ho neumožňuje spochybniť na základe dôvodu podľa písmena g). To, že sa sťažovateľ v\npreskúmavanej veci pokúsil aj za pomoci dôvodu podľa písmena g) spochybniť rozhodnutie správneho\nsúdu tým, že v ňom našiel prvky pre svoju argumentáciu o nesprávnom právnom posúdení veci, to iba\npotvrdzuje nedôvodnosť predloženého dôvodu podľa písmena f).\n\n48. Kasačný súd vychádza z toho, že sťažovateľ označuje napadnutý rozsudok ako nedostatočne\nodôvodnený a nepreskúmateľný vo vzťahu k uplatneným žalobným bodom, ktoré sa opierajú o\nrozhodovaciu činnosť Súdneho dvora a že tento postup správneho súdu mu odňal právo na spravodlivý\nproces. S poukazom na skoršiu judikatúru Najvyššieho súdu (najmä rozsudok sp.zn. 1Sžfk/23/2018 zo\ndňa 21. januára 2020) kasačný súd zastáva naďalej názor, že sťažovateľom tvrdená nepreskúmateľnosť\nnapadnutého rozsudku, nakoľko predstavuje neprijateľnú výnimku z výkonu súdnej moci a týka sa\nvýlučne len celkom ojedinelých (extrémnych) prípadov, musí byť testovaná preukázaním absencie\nzásadného vysvetlenia dôvodov podstatných pre rozhodnutie súdu. Samotná subjektívna nespokojnosť\nsťažovateľa s formou, štruktúrou a obsahom odôvodnenia napadnutého rozsudku je v tomto prípade\nnepostačujúca.\n49. Prvým limitom doktríny absencie zásadného vysvetlenia podľa judikatúry Európskeho súdu pre\nľudské práva je to, že ide o také vady v odôvodnení napadnutého rozsudku, keď tento neobsahuje vôbec\nžiadne odôvodnenie, alebo keď sa vyskytli „vady najzákladnejšej dôležitosti pre súdny systém” (napríklad\nrozsudok ESĽP z roku 2009 vo veci Sutyazhnik proti Rusku,), prípadne ak došlo k vade tak zásadnej, že\nmala za následok „justičný omyl“ (napríklad rozsudok ESĽP z roku 2003 vo veci Ryabykh proti Rusku).\n50. Druhým limitom doktríny absencie zásadného vysvetlenia je právny názor [najmä rozsudok ESĽP vo\nveci Ruiz Torija v. Španielsko, resp. neskôr García Ruiz v. Španielsko (vo veci č. 30544/96 z 20.01.1999)],\nt.j. že správny súd nemusí dať detailné odpovede na všetky otázky nastolené účastníkom konania\nalebo odpovedať na každú jeho námietku či argument, ale iba na tie, ktoré majú pre vec podstatný\nvýznam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali\ndo všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia správneho\nsúdu a na to nadväzujúce kasačného súdu (ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ\nrozhodnutia), by malo postačovať na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo\núčastníka na spravodlivý proces (obdobne aj rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn.\nII. ÚS 78/05 alebo sp.zn. II. ÚS 76/07).\n51. Podľa stanoviska č. R 2/2016 občianskoprávneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky\nzo dňa 3. decembra 2015, ktoré je v zmysle konzistentnej judikatúry aplikovateľné aj na podmienky\nSprávneho súdneho poriadku platí, že:\n„Nepreskúmateľnosť rozhodnutia zakladá inú vadu konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b) Občianskeho\nsúdneho poriadku.\nVýnimočne, keď písomné vyhotovenie rozhodnutia neobsahuje zásadné vysvetlenie dôvodov\npodstatných pre rozhodnutie súdu, môže ísť o skutočnosť, ktorá zakladá prípustnosť dovolania podľa §\n237 ods. 1 písm. f/ Občianskeho súdneho poriadku.“\n52. Kasačný súd po preskúmaní obsahu, štruktúry a logických nadväzností vyhodnotenia jednotlivých\nskutkových dôvodov v napadnutom rozsudku dospel k záveru, že správny súd postupoval v intenciách\nust. § 139 ods. 2 S.s.p., t.j. odôvodnenie napadnutého rozsudku umožňuje jeho preskúmateľnosť. Iba\npre úplnosť kasačný súd k forme a štruktúre odôvodnenia využitým správnym súdom konštatuje, že v\núvode napadnutého rozsudku (č. 1 až 10 napadnutého rozsudku) sa nachádza stručný priebeh konania\na stručné zhrnutie preskúmavaného rozhodnutia. Nasleduje podstatné zhrnutie argumentov žalobcu a\nvyjadrenia žalovaného (č. 11 až 35 napadnutého rozsudku). Po všeobecnej časti odôvodnenia svojej\nprávomoci a prehľade dotknutých právnych ustanovení (č. 36 až č. 46 napadnutého rozsudku) už\nsprávny súd prezentoval posúdenie podstatných skutkových tvrdení a právnych argumentov (č. 47 až\nč. 66 napadnutého rozsudku).\n53. V preskúmavanej veci je dostatočne zrejmé, čoho a z akých dôvodov sa účastníci domáhali, čo\nnavrhovali, z ktorých skutočností a dôkazov správny súd vychádzal, akými úvahami sa riadil a aké\nzávery zaujal k právnemu posúdeniu preskúmavaného rozhodnutia. Najmä pod č. 16 a 17 napadnutého\nrozsudku správny súd opísal argumenty sťažovateľa týkajúce sa aplikácie úniového práva Súdnym\ndvorom a pod č. 26., č. 29 až 34 napadnutého rozsudku objasňoval stanovisko žalovaného, prečo\nnie je možné rozsudky Súdneho dvora citované sťažovateľom na preskúmavanú vec použiť. Následne\npod č. 64 a č. 65 napadnutého rozsudku svoje úvahy uzavrel tak, že v obdobných veciach pizzerie\n(zdaňovacie obdobia október 2008 a marec 2009) boli vydané rozhodnutia Najvyššieho súdu. Takisto\nz uvedených dôvodov nemohol kasačný súd potvrdiť argumentáciu sťažovateľa, že správny súd sa\n\nodklonil od záverov uvedených v uznesení Najvyššieho súdu sp.zn. 2Sžo/28/2013 (str. 3-4) zo dňa 20.\naugusta 2014.\nPodľa § 139 ods. 2 S.s.p. v citovanom znení v odôvodnení rozsudku uvedie správny súd stručný\npriebeh administratívneho konania, stručné zhrnutie napadnutého rozhodnutia, podstatné zhrnutie\nargumentov žalobcu a vyjadrenia žalovaného, prípadne ďalších účastníkov, osôb zúčastnených na\nkonaní a zainteresovanej verejnosti, posúdenie podstatných skutkových tvrdení a právnych argumentov,\nprípadne odkáže na ustálenú rozhodovaciu prax. Ak správny súd zruší rozhodnutie orgánu verejnej\nsprávy a vráti mu vec na ďalšie konanie, je povinný v odôvodnení rozsudku uviesť aj to, ako má orgán\nverejnej správy vo veci ďalej postupovať. Správny súd dbá, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.\n54. Nakoľko však sťažovateľ proti záverom vysloveným v predchádzajúcich rozsudkoch Najvyššieho\nsúdu opakovane brojil (viď body č. 22, č. 34 alebo tiež č. 38 tohto rozsudku), musí sa kasačný súd s\njeho sťažnostnými body zaoberať nižšie.\nD) K nesprávnemu hmotnoprávnemu posúdeniu veci - písm. g):\n55. Sťažovateľ prostredníctvom ďalšieho dôvodu namieta, že správny súd nesprávne právne posúdil\npreskúmavanú vec, t.j. meritum sporu [kasačný dôvod podľa § 440 ods. 1 písm. g) S.s.p.]. Uvedený\ndruhý dôvod kasačnej sťažnosti v medziach sťažnostných bodov opätovne nepovažuje kasačný súd za\nnaplnený a preto ho na základe nižšie uvedených právnych argumentov odmietol.\n56. V tejto súvislosti kasačný súd poukazuje v zmysle svojej ustálenej rozhodovacej praxe (napríklad\nrozsudok Najvyššieho súdu sp.zn. 1Sžfk/10/2018 zo dňa 13. septembra 2019) na to, že s týmto\nkasačným dôvodom zákonodarca spája právnu situáciu, kedy správny súd na správne a zákonným\nspôsobom zistený skutkový stav (§ 440 ods. 1 písm. f/ S.s.p.) bez vád zaťažujúcich jeho rozhodovanie\n(písmena a/ až f/) nesprávne aplikuje objektívne právo v merite veci, v medziach a vo väzbe na takto\nzistený skutkový stav, bez možnosti opory v doterajšej ustálenej rozhodovacej praxi kasačného súdu (a\ncontrario písmeno h/ citovaného odseku 1).\n57. Je nepochybné, že sťažovateľ svoju kasačnú sťažnosť najmä založil na argumentácii (viď bod č. 21\ntohto rozsudku), že správny súd neprihliadol k záverom Súdneho dvora, t.j. konkrétne vyplývajúcich z\nrozsudku v spojených veciach C-80/11. Kasačný súd pri tomto sťažnostnom bode zdôrazňuje účinky čl.\n7 ods. 2 ústavy Slovenskej republiky, ktoré transponujú, resp. implementujú ust. čl. 4 ods. 3 Zmluvy o\nEurópskej únii, obsahujúcu zásadu lojálnej spolupráce.\nPodľa čl. 7 ods. 2 veta prvá a druhá ústavy Slovenskej republiky Slovenská republika môže\nmedzinárodnou zmluvou, ktorá bola ratifikovaná a vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, alebo\nna základe takej zmluvy preniesť výkon časti svojich práv na Európske spoločenstvá a Európsku\núniu. Právne záväzné akty Európskych spoločenstiev a Európskej únie majú prednosť pred zákonmi\nSlovenskej republiky.\nPodľa zmysle čl. 4 ods. 3 veta pododsek druhý a tretí Zmluvy o Európskej únii členské štáty prijmú všetky\nopatrenia všeobecnej alebo osobitnej povahy, aby zabezpečili plnenie záväzkov vyplývajúcich zo zmlúv\nalebo z aktov inštitúcií Únie. Členské štáty pomáhajú Únii pri plnení jej úloh a neprijmú žiadne opatrenie,\nktoré by mohlo ohroziť dosiahnutie cieľov Únie.\n58. Tak žalovaný, ako aj sťažovateľ a následne správny súd v svojich argumentoch odkazovali na\npredchádzajúce rozsudky Najvyššieho súdu (viď bod č. 16 tohto rozsudku). Avšak kasačný súd nemôže\nakceptovať ničím nepodloženú argumentáciu sťažovateľa (viď napríklad bod č. 22 tohto rozsudku), že\nním uvedené rozsudky (sp.zn. 1Sžfk/8/2016 až sp.zn. 1Sžf/68/2016) možno považovať za ojedinelé a\nvybočujúce z inak konštantnej rozhodovacej činnosti najvyšších súdnych orgánov. Takýto právny záver\nmôže autoritatívne vysloviť iba vyšší súd, ktorým je na slovenskej úrovni alebo veľký senát alebo Ústavný\nsúd Slovenskej republiky, čo v prvom prípade aj sťažovateľ od kasačného súdu požadoval vykonať.\n59. V súvislosti s často sa opakujúcou argumentáciou účastníkov, ktorá sa opiera o citáciu rozhodovacej\nčinnosti (judikatúru) Súdneho dvora, kasačný súd zotrváva na záveroch už vyslovených Najvyšším\nsúdom, že povinnosťou sťažovateľa, pokiaľ sa v predchádzajúcom daňovom konaní, alebo v súdnom\nprieskumnom konaní odvolával na niektoré rozsudky Súdneho dvora, bolo jeho dôkazným bremenom\npreukázať, že skutkový stav jeho daňovej transakcie má prvky niektorého z rozsudkov Súdneho dvora,\na nielen uvádzať niektoré právne závery v týchto rozsudkoch uvedené. Pokiaľ sú jeho tvrdenia len\n\nvšeobecné, nemôže na ne súd v správnom súdnictve prihliadať (napríklad rozsudky 2Sžf/l 9/2011 zo\ndňa 25. januára 2012 alebo sp.zn. 3Sžf/24/2012 zo dňa 13. novembra 2012).\n60. Je nepochybné, že rozhodovacia činnosť Súdneho dvora je pre oblasť dane z pridanej hodnoty\nmimoriadne rozsiahla. Potom pre správne posúdenie preskúmavanej veci podľa názoru kasačného súdu\nnie je podstatné „množstvo“ judikátov, ktoré ten ktorý účastník cituje, ale rozhodujúce je to, čo z týchto\nrozhodnutí Súdneho dvora je možno aplikovať na preskúmavanú vec, teda k akým právnym záverom\ns ohľadom na obdobné skutkové okolnosti prípadu a relevantnú právnu úpravu správny súd v tam\nriešenom prípade dospel, a ako následne tieto právne závery dopadajú aj na preskúmavanú vec.\n61. Čo sa týka judikatúry Súdneho dvora, ktorá je použiteľná na preskúmavanú vec, je tiež nepochybné,\nže Súdny dvor v nej striktne rozlišuje medzi situáciu, ktorá nastane pred (napríklad nepreukázanie vzniku\ndaňovej povinnosti u dodávateľa služby či tovaru) alebo po splnení podmienok potrebných na vznik\npráva na odpočítanie dane (zamietnutie tohto práva). Napríklad v rozsudku sp.zn. C-324/11 zo dňa 6.\nseptembra 2012 vo veci Gábor Tóth sa Súdny dvor zaoberal možnosťou zamietnuť právo na odpočítanie\nDPH, ale súčasne celkom logicky vychádzal z premisy, že zároveň boli splnené aj vecné, aj formálne\npodmienky na výkon daného práva, ktoré vzniklo v súlade s týmito podmienkami podľa smernice č.\n2006/112. S týmto napríklad polemizuje sťažovateľ vo svojej duplike z 31.08.2018 pod písmenom f).\n62. Sťažovateľ od počiatku súdneho prieskumu (napríklad aj jeho argumentácia v kasačnej sťažnosti viď bod č. 21 tohto rozsudku) zotrváva na názoroch, resp. konkrétne cituje právne závery o dôkaznom\nbremene správcu dane pre prípady možného podvodného konania v obchodnom reťazci vyslovené\nprostredníctvom rozsudku v spojených veciach sp.zn. C-80/11. Avšak pozornosti sťažovateľa zrejme\nuniklo, že tento názor Súdny dvor vyslovil aj v iných svojich rozhodnutiach s podmienkou (conditio sine\nqua non), že neexistujú pochybnosti o tom, že služby boli dodávateľovi vystaviteľom faktúry, t.j. aj takto\noznačeným dodávateľom priamo alebo nepriamo (subdodávateľsky) skutočne dodané. Toto vyjadril\nSúdny dvor v prvom výroku formuláciou „ktoré jej boli poskytnuté“ a v druhom výroku formuláciou, že\nvecné a formálne podmienky vzniku a výkonu práva na odpočet dane upravené v smernici 2006/112 boli\nsplnené. Je nepochybné, že bez naplnenia vecných a formálnych podmienok, ktoré sú nevyhnutné na\nvznik samotného práva na odpočítanie DPH, nie je ani prestaviteľné jeho uplatnenie voči správcovi dane.\n63. Navyše v rozsudku v spojených veciach sp.zn. C-80/11 Súdny dvor v marginálnom bode č. 44 tohto\nrozsudku zdôraznil, že mu z podkladov vnútroštátneho súdu vyplýva, že položené prejudiciálne otázky\nsa zakladajú na predpoklade, podľa ktorého po prvé sa uvedené plnenie, ktoré zakladá nárok na odpočet\ndane, uskutočnilo tak, ako to vyplýva z príslušnej faktúry, a po druhé táto faktúra obsahuje všetky údaje\npožadované smernicou 2006/112, takže v nej upravené vecné a formálne podmienky vzniku a výkonu\npráva na odpočet boli splnené. Toto však v preskúmavanej veci sťažovateľa nebolo preukázané, ako je\nexplicitne uvedené nielen v predchádzajúcich rozsudkoch Najvyššieho súdu (napríklad rozsudok sp.zn.\n1Sžf/46/2016) a opakovane v preskúmavanom rozhodnutí (viď bod č. 11 tohto rozsudku obsahujúci\nprávny titul pre neuznanie vzniku práva na odpočítanie dane) ale aj odôvodnené nižšie. Pokiaľ sa však\nsťažovateľ za tejto situácie domnieval, že tak správca dane ako aj žalovaný vychádzal z preukázania\njeho podvodného konania (najmä formulácia na str. 12 preskúmavaného rozhodnutia, že v rozporných\nobchodných prípadoch bolo správcom dane preukázané vytvorenie umelých obchodných vzťahov\nmedzi dodávateľskými spoločnosťami a daňovým subjektom, ktorých jediným účelom bolo získanie\ndaňovej výhody), potom nepostrehol, že nemohlo ísť o právny dôvod nepriznania práva na odpočítanie\nDPH ale naopak o možný cieľ zdaniteľného obchodu dedukovaný správcom dane z dôkaznej pasivity\nsťažovateľa.\n64. Najvyšší súd už viackrát zdôraznil (napríklad rozsudok Najvyššieho súdu sp.zn. 1Sžf/76/2016 zo\ndňa 26. októbra 2017), že práve vystavením dodávateľskej faktúry s hodnovernými údajmi dodávateľ\nnielenže na seba preberá daňovú povinnosť ale aj signalizuje svojmu zmluvnému partnerovi, že\nmôže začať proces smerujúci k uplatneniu práva na odpočítanie DPH. Avšak iba splnenie formálnych\npodmienok prostredníctvom predloženia listinných dôkazov (najmä faktúry) na záver o vzniku práva\nna odpočítanie DPH vo veci samej, ako správne tvrdí žalovaný, nepostačuje. Podnikateľ, ktorý je\nobchodnou spoločnosťou založenou podľa zákona č. 513/1991 Zb. Obchodný zákonník v znení\nneskorších predpisov, znáša svoje povinnosti preukázať hodnovernosť údajov faktúry dodávateľa\n(t.j. „cudzej“ listiny) prostredníctvom štatutárneho orgánu (v prípade sťažovateľa ako spoločnosti s\nručením obmedzeným ide o konateľa alebo viacerých konateľov) alebo ním splnomocneného zástupcu,\n\nprípadne iným spôsobom, ktorý vyplýva z vnútorných organizačných predpisov právnickej osoby, či jej\norganizačného členenia.\n65. Na tomto mieste musí kasačný súd opakovane zdôrazniť judikatúru Najvyššieho súdu (napríklad\nrozsudok sp.zn. 5Sžf 97/2009 zo dňa 6. júla 2009 alebo rozsudok sp.zn. 1Sžf 61/2016 zo dňa\n12. decembra 2017), že procesná povinnosť znášať dôkazné bremeno pri naplnení predpokladov\npožadovaných v § 49 zák. č. 222/2004 Z.z. (vznik daňovej povinnosti u dodávateľa a vôľa nadobudnutý\ntovar používať na svoje dodávky tovaru a poskytnutie služieb ako platiteľ) u podnikateľov (viď napríklad\n§ 135a Obchodného zákonníka v spojení s § 24 ods. 1 Daňového poriadku) v spojení so zásadou\npoctivého obchodného styku, ku ktorej neodmysliteľne patrí aj podnikateľská obozretnosť a primeraná\nstarostlivosť o získanie všetkých dostupných informácií, vrátane právnych a daňových, týkajúcich sa\nzdaniteľného obchodu (napríklad preventívne overenie spôsobilosti svojho dodávateľa na vykonanie\npožadovaných prác, resp. reklamačné konanie ohľadne nesprávnych údajov na dodávateľskej faktúre),\ntak táto pozitívne pôsobí na odstránenie rizika podnikateľa už v čase každého jeho právneho vzťahu,\nktorého plnenie podlieha priamej či nepriamej dani.\n66. Preto je rozumné očakávanie, že najmä v zmluvných vzťahoch vzhľadom na nevylúčenie možnosti\nuplatnenia daňovej kontroly po relatívne dlhom časovom úseku (napríklad ustanovenie § 69 Daňového\nporiadku) si sťažovateľ ako daňový subjekt „a priori“ zabezpečí od druhej zmluvnej strany nielen\ndostatok hodnoverných (t.j. takých, ktoré zodpovedajú možnému priebehu zdaniteľného obchodu)\ndôkazných prostriedkov ale aj jej budúcu procesnú spoluprácu (napríklad kontakty na zodpovedné osoby\ndodávateľa), aby vierohodne preukázal oprávnenosť svojich daňových nárokov, a to aj za situácie, keď\nsprávca dane počas daňovej kontroly adresuje daňovému subjektu pochybnosti, či samotné dodanie\ntovaru a služieb sa zrealizovalo spôsobom opísaným v dodávateľskej faktúre. Toto je nepriamy vplyv\ndaňových predpisov na dispozitívne vytváranie zmluvných vzťahov vytváraných pod vplyvom najmä\nsúkromného práva.\n67. S prihliadnutím na uvedené bolo základnou úlohou sťažovateľa v zmysle § 24 ods. 1 Daňového\nporiadku preukázať skutočnosti, ktoré majú vplyv pri tvrdenom dodaní tovaru na správne určenie dane\nvzhľadom na údaje, ktoré uviedol v daňovom priznaní na DPH, vrátane vierohodnosti, správnosti a\núplnosti účtovnej a inej evidencie (napríklad skladovej evidencie alebo evidencie prepravných služieb).\n68. Na základe uvedeného sa javí ako nutné zdôrazniť, že v uvedenej súvislosti Najvyšší súd vo svojej\ndoterajšej rozhodovacej praxi (napríklad rozsudok sp.zn. 1Sžf/61/2016 zo dňa 12. decembra 2017)\nkonštatoval, že :\n„36. Najmä z rozsudku Súdneho dvora v spojených veciach sp.zn. C-80/11 (Mahagében) a C-142/11\n(Dávid), konkrétne jeho marginálny bod 66, pre Najvyšší súd vyplýva, že smernica č. 2006/112 bráni\nvnútroštátnej praxi, v zmysle ktorej správca dane zamietne uplatnenie práva na odpočítanie dane\nz dôvodu, že sa zdaniteľná osoba neubezpečila, že osoba, ktorá vystavila faktúru vzťahujúcu sa\nna tovar, na základe ktorej sa uplatňuje (požaduje) právo na odpočítanie dane, spĺňala podmienky\nzdaniteľnej osoby, že disponovala predmetným tovarom a bola schopná ho dodať a že si splnila svoju\npovinnosť podať daňové priznanie a uhradiť DPH, napriek tomu, že vecné (hmotnoprávne) a formálne\n(procesnoprávne) podmienky vzniku a výkonu práva na odpočítanie dane (ďalej tiež len „vecné a\nformálne podmienky“) upravené v smernici č. 2006/112 (I.) boli splnené a že (II.) zdaniteľná osoba\nnedisponovala informáciou, ktorá by ju oprávňovala predpokladať vznik nezákonností alebo daňového\npodvodu na strane svojho dodávateľa ako vystaviteľa faktúry.\n38. V súvislosti s vyššie uvedenými podmienkami Súdny dvor pod pojmom vecné podmienky najmä\nrozumie:\na) vznik práva na odpočítanie dane štandardne v tom okamihu, keď vznikne daňová povinnosť\nzdaniteľnej osobe ako dodávateľovi, bez ohľadu na jej reálne splnenie (napríklad rozsudok Súdneho\ndvora sp.zn. C-414/10 vo veci Véleclair)\n- tu je rozhodujúca existencia zdaniteľného plnenia spočívajúceho v prevode držby majetku jednou\nzmluvnou stranou, ktorá opravní druhú stranu fakticky s ním nakladať, akoby bola vlastníkom tohto\nmajetku,\n- v prípade dodania tovaru vtedy, keď dodávateľ odovzdá tovar zdaniteľnej osobe (napríklad rozsudok\nsp.zn. C-324/11 vo veci Tóth, marginálny bod 26),\n\nb) tovary a služby zakladajúce toto právo musia byť využité zdaniteľnou osobou na výstupe pre potreby\nsvojich vlastných zdaniteľných plnení, t.j. musia existovať a vykazovať úžitnú majetkovú hodnotu pre\nzdaniteľnú osobu,\nc) na vstupe musia byť tieto tovary a služby poskytnuté inou zdaniteľnou osobou bez ohľadu na jej\nregistráciu či neregistráciu (napríklad rozsudok sp.zn. C-438/09 vo veci Dankowski, marginálne body 26\na 33; alebo rozsudok sp.zn. C-324/11 vo veci Tóth, marginálne body 33 a 26).“\n69. Správny súd v napadnutom rozsudku zohľadnil aj právne závery predchádzajúcich rozsudkov\nNajvyššieho súdu (č. 63 až č. 65 napadnutého rozsudku), prostredníctvom ktorých Najvyšší súd už\nvyslovil relevantné právne závery k obdobným skutočnostiam rovnakých účastníkov, ako je tomu vo\nveci samej. Kasačný súd nemá dôvod, aby skutkové závery doteraz vyslovené v predchádzajúcich\nrozsudkoch Najvyššieho súdu musel revidovať. Napríklad v rozsudku sp.zn. 1Sžf/46/2016 úmysel\nsťažovateľa (viď bod č. 10 tohto rozsudku) obstarať tovar (zariadenie rovnakej pizzerie v rozsahu\nvymedzenom podľa zmluvy z roku 2008) za účelom jeho podnikateľského využitia (§ 49 ods. 2 zák. č.\n222/2004 Z.z.) bol analyzovaný nasledovne:\n„35. Medzi účastníkmi, a tento záver aj nepochybne vyplýva z ich odvolacích argumentov, je sporné\nskutkové vymedzenie splnenia zákonných podmienok zdaniteľného obchodu najmä vzhľadom na\npreukázanie jeho predmetu, t.j. dodanie tovaru vo forme zariadenia pizzerie, s ktorým sa majú spájať\nfaktúra (resp. faktúry) vystavená dodávateľom zariadenia.\nZa tejto situácie sa krajský súd nestotožnil so skutkovými zisteniami správcu dane v tom rozsahu, ako\nsi ich žalovaný osvojil v zmysle výsledkov vykonanej daňovej kontroly, t.j. že v daňovom konaní žalobca\nneuniesol dôkazné bremeno.\n36. Najvyšší súd pri svojom rozhodovaní vychádzal z ustanovení § 2 ods. 1 písm. a) v spojení s § 8\nods. 1 písm. a) zák. č. 222/2004 Z.z., nakoľko zdaniteľný obchod vo forme predaja zariadenia pizzerie\nje nutné takto posudzovať.\nŽalobca deklaroval svoju vôľu nadobudnúť zariadenie pizzerie prostredníctvom zmluvy zo 14.11.2008\nod dodávateľa zariadenia s tým, že komplexná dodávka zariadenia pizzerie sa mala uskutočniť (viď bod\nč. 5) až v 4. čiastkových dodávkach, a to v rozmedzí od 29.12.2008 až po deň 03.04.2009.\n37. Z uvedeného pre Najvyšší súd vyplýva, že zariadenie pizzerie bolo chápané žalobcom, že\n- nie je jednoduchým súborom vecí so spotrebným charakterom a jednotlivo umiestniteľných na\nrelevantnom trhu ale zložitým komplexom navzájom spolupracujúcich vecí a\n- tieto veci musia v komplexnom usporiadaní nielen vytvárať podmienky na uspokojenie zákazníkov ale\naj spĺňať náročné hygienické požiadavky na ochranu ich zdravia.\nŽalobca preto mohol právo nakladať s tovarom ako vlastník (t.j. ius disponendi s oprávnením nakladať\ns vecou ako s vlastnou, ktoré zvyšní jednotlivci nielen akceptujú ale je aj spojené so zodpovednosťou\ndaňového subjektu za akýkoľvek prejav tohto práva a samozrejme je voči tretím osobám vynútiteľné)\nnadobudnúť až po realizácii poslednej, t.j. štvrtej čiastkovej dodávky pizzerie.\n38. Potom pre Najvyšší súd je rozporné vyjadrenie konateľa žalobcu zachytené v zápisnici z 18.07.2012,\nže po čase mal pochybnosti o rentabilnosti tejto prevádzky a preto sa rozhodol zariadenie pizzerie\npredať. Pokiaľ celkový predaj zariadenie pizzerie spoločnosti RODUR mal nastať ku dňu 30.04.2009,\npotom pre Najvyšší súd z tohto zistenia v rozpore s bežnou mierou podnikateľskej obozretnosti vyplýva,\nže hoci žalobca zaobstarával zariadenie pizzerie takmer 3 mesiace, tak po necelom mesiaci komplexnej\nprevádzky tohto zariadenia mal žalobca dospieť k nezvratnému záveru o nerentabilnosti tejto prevádzky.\n39. Z obdobných odvolacích konaní žalobcu (napríklad sp.zn. 1 Sžf 67/2015 alebo uvedené v bode č.\n5) má Najvyšší súd ale preukázané, že žalobca nielen v priestoroch Hypermarketu Tesco v Žiline ale aj\nv priestoroch Hypermarketu Tesco Martin, a to už v období od októbra 2008, mal prejaviť záujem, a to\nnielen jednorazový ale aj opakovane, o kúpu zariadení pizzerie.\nZ uvedeného potom pre Najvyšší súd vyplýva záver, že v čase rozhodovania o možnej kúpe\nzariadenia pizzerie v Hypermarkete Tesco Žilina žalobcovi nemohli chýbať dostatočné skúsenosti o\nmožnej rentabilite takéhoto podnikateľského zámeru, ktorý si vyžadoval okrem vynaloženia podstatnej\nsumy investícií aj získanie povolenia príslušných orgánov verejného zdravotníctva. Z protokolu však\npre Najvyšší súd nevyplýva, že by žalobca uvedenými povoleniami, oprávneniami zamestnancov\ntakúto činnosť vykonávať, resp. daňovými dokladmi preukazujúcimi reálnu prevádzku pizzerie vôbec\ndisponoval.\n40. Takisto nie je pre Najvyšší súd s tvrdenou prevádzkou pizzerie žalobcom preukázané, aké činnosti\nsa tu vykonávali, aby sa žalobca presvedčil o ich nerentabilnosti, t.j. akými daňovými dokladmi a najmä\nvýdavkami a príjmami boli charakterizované a čo z nich pre žalobcu vyplývalo.\n\n70. Potom vzhľadom na vyššie uvedenú zásadu poctivého obchodného styku ako aj podnikateľskú\nobozretnosť a primeranú starostlivosť (viď body č. 65 a č. 66 tohto rozsudku) a s prihliadnutím na\nvyššie citované závery o podnikateľských zámeroch konateľa sťažovateľa, nie je možné uznať jeho\ntvrdenie obsiahnuté v zápisnici z 18.07.2012 ako hodnoverné. Za predchádzajúcej situácie, kedy\nmal prostredníctvom komplexnej dodávky od spoločnosti H.T.KOV nadobudnúť zariadenie pizzerie v\nrelatívne dlhom období od 29.12.2008 až do 03.04.2009, sa ako neakceptovateľné javí jeho nasledujúca\naktivita nadobudnúť to isté zariadenie pizzerie len pár mesiacov mesiac po tom, čo rovnaké zariadenie\nmal sťažovateľ predať spoločnosti RODUR.\n71. Pritom kasačný súd porovnaním nákupných cien z historického kontextu uvedeného zariadenia\npizzerie\n- prvá kúpa sťažovateľom od spoločnosti H.T.KOV v čiastkových dodávkach koncom roku 2008 a\nzačiatkom roku 2009 (celkom kúpna cena 25 704 189,- Sk, po ilustračnom prepočte 853 289,16 € - viď\nstr. 5 preskúmavaného rozhodnutia),\n- druhá kúpa sťažovateľom od spoločnosti SMOL MONT (faktúra vystavená na sumu 123 371,50 € - viď\nstr. 7 preskúmavaného rozhodnutia) a\n- tretia kúpa sťažovateľom od spoločnosti PHOTOART s.r.o. v čiastkových dodávkach vo februári a v\nmarci 2010 (faktúry vystavené postupne na sumy 178 738,- €, 190 860,53 € a 210 631,17 € - viď protokol,\nstr. 60),\nmusí iba pochybnosti správcu dane a následne správneho súdu o nepodloženosti takýchto zdaniteľných\nobchodov potvrdiť. Najmä v poradí druhá kúpa, t.j. v preskúmavanej veci a s ňou spojená strohá\ninformácia, že išlo o kúpu v rozsahu článku I. kúpnej zmluvy (viď bod č. 6 tohto rozsudku), sa navyše\nkasačnému súdu javí ako celkom nelogická.\n72. Súčasne kasačný súd nemohol prehliadnuť dôkazné prostriedky, ktoré produkoval správca dane v\nspolupráci so spoločnosťou TESCO STORES SR a.s. (viď bod č. 8 a č. 9 tohto rozsudku) a z ktorých\nvychádzal aj správny súd.\n73. Nakoľko sťažovateľ tiež kritizoval (napríklad bod č. 22 tohto rozsudku) právne názory vyslovené\nv predchádzajúcich rozsudkoch Najvyššieho súdu, a v tej súvislosti použil hodnotiaci úsudok, o\nprekvapivom závere, že Najvyšší súd vo svojich predchádzajúcich rozsudkoch prekvapivo uviedol, že zo\nstrany sťažovateľa nebola preukázaná existencia predmetu zdaniteľného plnenia ako takého, musí sa\nkasačný súd aj k nim vyjadriť, že na týchto záveroch zotrváva, nakoľko súčasný právny systém nielen s\ndodávkou zariadenia pizzerie, tak ako ich rozsah bol v preskúmavanej veci opísaný v čl. I kúpnej zmluvy,\nale aj s jej užívaním na podnikateľské účely, viaže vykonávanie množstva preukázateľných povinností.\n74. Tak, ako aj zdôraznil vo vyššie citovanom rozsudku sp.zn. 1Sžf/46/2016, sťažovateľ počas daňovej\nkontroly bol zaťažený dôkazným bremenom a bolo od neho očakávané, že v prípade pochybností\nprezentovaných správcom (viď body č. 6 až 9 tohto rozsudku) predloží dôkazné listiny o tom, že\nnadobudnutím dispozičného oprávnenia k zariadeniu pizzerie (pre potvrdenie naplnenia § 19 ods. 1 zák.\nč. 222/2004 Z.z.) začal aj vykonávať s tým spojené oprávnenia. V kúpnej zmluve bolo nadobudnutie\nvlastníckeho práva k zariadeniu pizzerie vymedzené odkazom na ust. § 443 ods. 1 a 2 Obchodného\nzákonníka.\nPodľa § 443 ods. 1 Obchodného zákonníka v citovanom znení kupujúci nadobúda vlastnícke právo k\ntovaru, len čo je mu dodaný tovar odovzdaný.\nPodľa § 443 ods. 2 Obchodného zákonníka v citovanom znení pred odovzdaním nadobúda kupujúci\nvlastnícke právo k prepravovanému tovaru, keď získa oprávnenie nakladať so zásielkou.\n75. Iba z posúdenia časového obdobia medzi tvrdenou druhou kúpou zariadenia pizzerie koncom\nmesiaca júl 2009 a jej nasledujúceho predaja (na rozdiel od tvrdenej tretej kúpy od spoločnosti\nPHOTOART s.r.o. sa v účtovníctve sťažovateľa nachádzal iba interný doklad č. 10IN00510 zo dňa\n31.12.2010 - str. 53 protokolu - o predaji tohto zariadenia spoločnosti Pizza Pazza v sume 103\n673,69 €, z ktorého predaja podľa správcu dane si ani sťažovateľ svoju daňovú povinnosť nesplnil)\nspoločnosti Pizza Pazza, pre kasačný súd vyplýva pomerne rozsiahly úsek, kedy mal, a nakoľko išlo\no priestory v Hypermarkete Tesco, aj musel pri zamýšľanom ako aj nižšie tvrdenom prevádzkovaní\npizzerie uvedenými hygienickými (v spojitosti s ponukou potravín), pracovnými a sociálnymi (predpoklad\nzamestnancov), či inšpekčnými (prevádzka pizza pece) povoleniami, oprávneniami zamestnancov pre\n\nvykonávanie takejto činnosti, resp. daňovými dokladmi preukazujúcimi reálnu prevádzku pizzerie, reálne\ndisponovať.\n76. Takto mal sťažovateľ preukázať splnenie poslednej vecnej podmienky vyplývajúcej z vyššie uvedenej\njudikatúry (viď už citovaný bod č. 68 tohto rozsudku), že ním deklarované zariadenie pizzerie v rozsahu\nčl. I kúpnej zmluvy nielen nadobudol ale aj ho legálne užíva, a to nielen v zmysle § 49 ods. 2 zák. č.\n222/2004 Z.z. ale aj v súlade s inými právnymi predpismi na dodávky tovarov a služieb, z ktorých mu\nplynie príjem z ekonomickej činnosti. Ani toto dôkazné bremeno však žalobca v daňovom konaní a ani\nv predchádzajúcej daňovej kontrole neuniesol, a to prinajmenej s prihliadnutím na absenciu záväznej\ndokumentácie a potvrdení právny poriadok neodmysliteľne spája s prevádzkovaním tohto komplexného\nzariadenia (viď bod č. 69 tohto rozsudku).\n77. Celkom odlišné je však tvrdenie konateľa sťažovateľa (pán Ing. Q. P.), ktoré vykonal pred správcom\ndane v zápisnici z 18.07.2012:\n„Dňa 18.7.2012 pri ústnom pojednávaní pracovníci správcu dane oboznámili konateľa spoločnosti AUTO\nROTOS ROZBORA s.r.o. s výpoveďou konateľa spoločnosti H.T.KOV s.r.o. Košice, pána O. C. na\nDaňovom úrade Košice. Požiadali konateľa o zaujatie stanoviska k jeho výpovedi a o vyjadrenie, ako\nmohla jeho spoločnosť AUTO ROTOS ROZBORA s.r.o. vyfakturovať zariadenie pizzérie v Martine a\nzariadenie pizzérie v Žiline spoločnosti RODUR s.r.o., keď konateľ spoločnosti H.T.KOV s.r.o. vypovedal,\nže im nič nedodal. Pán Ing. Anton Rozbora, konateľ spoločnosti AUTO ROTOS - ROZBORA s.r.o.\nv odpovedi okrem iného povedal aj „ Zariadenie nebolo poškodené, počet súhlasil. Po čase mal\npochybnosti o rentabilite tejto prevádzky a preto sa rozhodol zariadenie predať. Spoločnosti RODUR\ns.r.o. to predal preto, že sa chcel zariadenia zbaviť a pretože táto spoločnosť prejavila o kúpu záujem.“\n78. Ako bolo vo vyššie citovanej judikatúre Súdneho dvora uvedené (viď bod č. 68 tohto rozsudku),\nSúdny dvor na prvom mieste pri preukázaní splnenia vecných podmienok na vznik práva na odpočítanie\nDPH požaduje preukázanie vzniku daňovej povinnosti. Iba samotné predloženie dodávateľskej faktúry,\nktorá v preskúmavanej veci je reprezentovaná spornou faktúrou z 22.07.2009, je vzhľadom na\nskutočnosti zistené správcom dane u spoločnosti SMOL MONT (označená nielen sťažovateľom ale aj\nkúpnou zmluvou ako predávajúci vlastník tovaru) nedostatočné na to, aby sama o sebe preukázala\nexistenciu nadobudnutia zariadenie pizzerie.\n79. Tak, ako bolo vyššie naznačené, aj pre túto etapu, kde sa pri zrealizovanej kúpe zariadenia pizzerie\nmali evidovať vlastnícke alebo užívacie vzťahy v priestoroch Hypermarket Tesco Martin, odkazuje\nkasačný súd na listiny uvedené v bodoch č. 8 a č. 9 tohto rozsudku. Vlastník uvedených priestorov v\nevidencii svojich nájomcov neevidoval sťažovateľa v uvedenom období a naopak z čestného prehlásenia\nIng. M. K. vyplýva záver, že sťažovateľ ani nemohol so zariadením pizzerie disponovať, nakoľko s ním\nv tom čase disponovali celkom odlišné podnikateľské subjekty.\n80. Na základe hore uvedených právnych názorov sa kasačný súd nemôže stotožniť so sťažnostnými\nbodmi sťažovateľa, že mu správcom dane nebolo preukázané, že by naplnil znaky predpokladané\nv judikatúre o jeho podvodnom konaní, resp. o konaní, ktorého základom je zneužitie práva. V tejto\nsúvislosti musí kasačný súd iba stručne dodať, že kasačný súd nepotvrdil, že uvedená konanie je\nzaťažené znaky podvodného konania, len potvrdil, že žalobca relevantným spôsobom nepreukázal, že\ndodanie zariadenia pizzerie bolo predmetom zdaniteľného obchodu s jeho dodávateľom, a tým jeho\nprevod ako aj využitie nepreukázal a tým neeliminoval možné podozrenie správcu dane z podvodného\nkonania a snahy o získanie neoprávnené daňovej výhody.\n81. Nakoľko sa sťažovateľovi nepodarilo pred správcom dane preukázať, že splnením vecných\npodmienok zdaniteľného obchodu došlo k vzniku práva na odpočítanie dane, potom nesúhlasná\nargumentácia sťažovateľa nenaplnila dôvod kasačnej sťažnosti podľa písmena g).\nE) K dôvodu podľa § 440 ods. 1 písm. h) S.s.p.: odklon\n82. Ďalej sťažovateľ v kasačnej sťažnosti výslovne namietal odklon od rozhodovacej praxe kasačného\nsúdu krajským súdom v zmysle § 440 ods. 1 písm. h) S.s.p. Pre právnu otázku, ktorú má na mysli §\n440 ods. 1 písm. h) S.s.p., je charakteristický „odklon“ jej riešenia, ktorý zvolil správny súd, od ustálenej\nrozhodovacej praxe kasačného súdu. Ide tu teda o situáciu, v ktorej sa už rozhodovanie kasačného súdu\n\nustálilo na určitom riešení právnej otázky, správny súd sa však svojím rozhodnutím odklonil od „ustálenej\nrozhodovacej praxe kasačného súdu“. Tento dôvod kasačnej sťažnosti nepovažuje za naplnený a aj na\nzáklade nižšie uvedených právnych argumentov dospel k záveru o zákonnosti a správnosti napadnutého\nrozsudku.\n83. Pri vymedzení pojmu „ustálená rozhodovacia prax kasačného súdu“ (napríklad uznesenie\nNajvyššieho súdu sp.zn. 1Sžfk/68/2018 zo dňa 28. apríla 2020) kasačný súd naďalej vychádza zo\nstanovísk správneho kolégia alebo rozhodnutí senátov správneho kolégia, ktoré sú publikované v\nZbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky. Súčasťou ustálenej\nrozhodovacej praxe kasačného súdu je tiež prax vyjadrená opakovane vo viacerých nepublikovaných\nrozhodnutiach senátoch správneho kolégia Najvyššieho súdu, alebo dokonca aj v jednotlivom, dosiaľ\nnepublikovanom rozhodnutí, pokiaľ niektoré neskôr vydané (nepublikované) rozhodnutia Najvyššieho\nsúdu názory obsiahnuté v skoršom rozhodnutí nespochybnili.\n84. Naopak, pre absenciu správneho súdnictva v období minulého režimu do tohto výpočtu nie je možné\nzahrnúť rozhodnutia a stanoviská publikované v Zbierkach súdnych rozhodnutí a stanovísk vydávaných\nNajvyššími súdmi ČSSR a ČSFR, ďalej v Bulletine Najvyššieho súdu ČSR a vo Výbere rozhodnutí\na stanovísk Najvyššieho súdu SSR a napokon aj rozhodnutia, stanoviská a správy o rozhodovaní\nsúdov, ktoré boli uverejnené Zborníkoch najvyšších súdov č. I, II. a IV vydaných SEVT Praha v rokoch\n1974, 1980 a 1986. Takisto ako formálny zdroj rozhodovacej činnosti kasačného súdu nie je možné\nsa odvolávať na rozhodnutia zahraničných najvyšších súdov s výnimkou Súdneho dvora a Európskeho\nsúdu pre ľudské práva (už citované uznesenie Najvyššieho súdu sp.zn. 1Sžfk/68/2018 zo dňa 28. apríla\n2020).\n85. Sťažovateľ je presvedčený (str. 9 kasačnej sťažnosti), že správny súd sa odklonil od ustálenej\nrozhodovacej praxe kasačného súdu vyjadrenej v rozsudku Najvyššieho súdu sp.zn. 3Sžf/1/2010 zo dňa\n19. augusta 2010, resp. rozsudku sp.zn. 4Sžf/16/2010 zo dňa 18.11.2010, konkrétne od nasledujúcich\nzáverov, že\n„Skutočnosť, či žalobca ako daňový subjekt vedel, alebo mohol vedieť, že sa prijatím plnenia bude\npodieľať na plnení, ktoré je spojené s daňovým únikom, je dôkazným bremenom správcu dane.“\n86. Avšak kasačný súd v predchádzajúcej časti odôvodnenia (viď bod č. 63 v spojení s bodom 11\ntohto rozsudku) objasnil, ktorý právny dôvod správcu dane použil žalovaný na zamietnutie daňového\nodvolania sťažovateľa. Tento právny dôvod správny súd nielenže zachytil pod č. 9 a č. 33 a tiež\nopísal použité právne zdroje pod č. 51 až 54 ale jeho relevanciu objasnil pod č. 58, 66 ako aj 73\npreskúmavaného rozsudku. Preto je pre kasačný súd z napadnutého rozsudku zrejmé, že správny súd\nnemohol posudzovať a ani neposudzoval záver žalovaného o tom, či sťažovateľ ako daňový subjekt\nvedel, alebo mohol vedieť, že sa prijatím plnenia bude podieľať na plnení, ktoré je spojené s daňovým\núnikom, ale posudzoval správnu interpretáciu ustanovení § 49 v spojení s § 19 zák. č. 222/2004 Z.z.\n87. K uvedenému musí kasačný súd uviesť, že sťažovateľ pri sťažnostných bodoch prezentovaným\nk tomuto dôvodu sa však nedôsledne pridržiaval ustanovenia § 440 ods. 2 S.s.p. Aj v tomto prípade\nkasačný súd zotrváva na právnych názoroch, že otázkou relevantnou podľa § 440 ods. 1 písm. h)\nS.s.p. však môže byť len právna otázka, ktorú kasačný súd alebo Najvyšší súd riešil a na ktorej je\nzaložený sťažovateľom uvádzaný rozsudok. Uvedenej požiadavke zákonodarcu nemôže byť učinené\nzadosť ani reštriktívnou citáciou jednej, niekoľkých viet odôvodnenia, prípadne celého rozsudku, ako\nsťažovateľ vykonal v prípade rozsudku 6Sžfk/30/2017 bez uvedenia, prečo citovaný text vzhľadom na\njeho skutkový stav by mal poskytnúť riešenie základnej právnej otázky riešenej v preskúmavanej veci.\nNavyše tento sťažnostný bod bol sťažovateľom doplnený až po uplynutí zákonnej lehoty na podanie\nkasačnej sťažnosti.\nPodľa § 440 ods. 2 S.s.p. v citovanom znení dôvod kasačnej sťažnosti uvedený v odseku 1 písm. g) až\ni) sa vymedzí tak, že sťažovateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie,\nv čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť\ntak, že sťažovateľ poukáže na svoje podania pred krajským súdom.\nPodľa § 443 ods. 2 písm. a) 1 S.s.p. v citovanom znení lehota na podanie kasačnej sťažnosti je\na) 30 dní od doručenia rozhodnutia krajského súdu v prípadoch uvedených v § 145 ods. 2, [.]...\n\n88. Aj na tomto mieste musí kasačný súd zopakovať svoje závery, že pokiaľ sťažovateľ chcel spochybniť\nargumenty daňových orgánov o vytvorení daňovej výhody, ktorej poskytnutie je v rozpore s cieľom\nsledovaným daňovým právom, mal predovšetkým poukázať na nerešpektovanie judikatúry Súdneho\ndvora, ktorá je uznaným formálnym právnym zdrojom pre doktrínu zneužitia práva (viď rozsudok vo veci\nsp.zn. C-255/02 Halifax a spol. uvedený už správnym súdom a historicky nasledujúce rozsudky).\n89. Správny súd v odôvodnení svojho rozsudku dôsledne vychádzal z judikatúry Súdneho dvora,\nkeď upozornil sťažovateľa (č. 29 napadnutého rozsudku), že rozsudky Súdneho dvora a rozsudky\nNajvyššieho súdu sa nemôžu zovšeobecniť a paušalizovať, pretože každý prípad má svoje špecifiká a\ndajú sa aplikovať len na presne totožný prípad. Rozhodnutie je individuálnym právnym aktom závažným\npre tých, ktorým je určené. Preto kasačný súd vyhodnotil uvedený dôvod kasačnej sťažnosti ako\nnedôvodný.\nF) K relevancii podporných dokumentov\n90. Sťažovateľ ku kasačnej sťažnosti priložil viacero listinných dôkazov. Na prvom mieste išlo o listinu\ns označením Právnická fakulta Univerzity Pavla Jozefa Šafárika v Košiciach, Kováčska 26, Košice bez\noznačenia osoby konajúcej v mene tejto inštitúcie. Po oboznámení s jej obsahom musel kasačný súd\nkonštatovať jej irelevantnosť pre toto konanie, lebo išlo o písomné stanovisko tretej osoby, ktorá nie je\nidentifikovateľným účastníkom konania.\n91. Obdobne postupoval kasačný súd pri odbornom článku autora Ing. JUDr. Ondřeje Lichnovského s\noznačením Podvody na DPH a jejich dokazovaní II, Wolters Kluwer ČR, lebo predmetom napadnutého\nrozsudku nebolo posudzovanie podvodného konania alebo konania založeného na zneužití práva ale\nposúdenie správnosti aplikácie ustanovení § 49 v spojení s § 19 zák. č. 222/2004 Z.z. (viď bod č. 86\ntohto rozsudku).\n92. K posledným prílohám predloženým sťažovateľom patria podklady z konania vo veci trestného\nrozsudku OS ZA. V uvedenej súvislosti kasačný súd odkazuje na ust. § 131 S.s.p. o viazanosti\nsprávneho súdu rozhodnutím o spáchaní trestného činu, ktorá sa v zmysle § 452 S.s.p. uplatňuje v\nkonaní o kasačnej sťažnosti iba primerane. Z obsahu jednotlivých listín predložených sťažovateľom\nvo veci trestného rozsudku OZ ZA pre kasačný súd vyplýva, že konateľ sťažovateľa (pán Ing. Q.\nP.) bol v uvedenom trestnom konaní oslobodený spod obžaloby prokurátora Okresnej prokuratúry\nŽilina sp.zn. 2Pv 630/11 zo dňa 07.11.2013, zo skutku právne kvalifikovaného v bode 2/ uvedeného\ntrestného rozsudku ako zločin neodvedenia dane a poistného podľa § 277 ods. 1, ods. 4 Tr. zák. v\nspolupáchateľstve podľa § 20 Tr. zák. Takýto výrok trestného súdu nenapĺňa ust. § 131 S.s.p., ktoré by\nmohlo založiť iba primeranú viazanosť v preskúmavanej veci rozhodnutím o spáchaní trestného činu\na kto ho spáchal.\nPodľa § 131 veta tretia S.s.p. v citovanom znení správny súd je tiež viazaný rozhodnutím príslušných\norgánov o tom, že bol spáchaný trestný čin a kto ho spáchal, rozhodnutím o osobnom stave a o vzniku\nalebo zániku spoločnosti.\nPodľa § 452 ods. 1 S.s.p. v citovanom znení na konanie na kasačnom súde sa primerane použijú\nustanovenia druhej časti tohto zákona, ak tento zákon neustanovuje inak.\nPodľa § 441 S.s.p. v citovanom znení v kasačnej sťažnosti nemožno uplatňovať nové skutočnosti\na dôkazy okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podanej kasačnej\nsťažnosti.\n93. Na základe uvedeného musel kasačný súd vyhodnotiť dôvody kasačnej sťažnosti ako aj samotnú\nkasačnú sťažnosť, že nie je dôvodná (§ 461 S.s.p.), a preto ju v zmysle svojho oprávnenia zamietol.\nVI.\n94. Kasačný súd vzhľadom na dôvody kasačnej sťažnosti uplatnené sťažovateľom uvádza, že\nnapadnutý rozsudok má všetky formálne i obsahové náležitosti súdneho rozhodnutia požadované v\nzmysle § 139 S.s.p. Preskúmavané rozhodnutie vychádza z dostatočne zisteného skutkového stavu,\nktoré následne bolo logicky vyhodnotené a riadne právne posúdené. Kasačný súd sa preto stotožňuje so\nskutkovými zisteniami a právnymi závermi zistenými správnym súdom, že orgán verejnej správy dodržal\npožiadavku zákonnosti pri priebehu a následnom vydaní preskúmavaného rozhodnutia.\n\n95. V súvislosti s procesnou aktivitou sťažovateľa, ktorý argumentoval rozhodovacou činnosťou\nSúdneho dvora, a s tým spájal požiadavku, aby kasačný súd konanie prerušil a ním sformulovanú\nprejudiciálnu otázku (viď bod č. 35, resp. bod č. 39 tohto rozsudku) predložil na Súdny dvor, kasačný\nsúd zdôrazňuje, že iba v prípade pochybností o nesúlade vnútroštátnej úpravy s úniovým právom je\nvnútroštátny súd oprávnený postupovať v zmysle čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie.\n96. Po oboznámení sa s obsahom prejudiciálnej otázky dospel kasačný súd k záveru, že je vnútorne\nrozporuplná, nakoľko na jednej strane pripúšťa sťažovateľom sformulovaný text preukázanú existenciu\npráva na odpočítane dane, ale na druhej strane tento text zakladá pochybnosti o výklade tam uvedených\nčlánkov smernice č. 2006/112 vo vzťahu k nepreukázaniu skutočného dodania predmetu uvedeného\nna faktúre.\n97. Ako už bolo vyššie uvedené, Súdny dvor na obdobné otázky už odpovedal s tým, že nepripustil\nvznik práva na odpočítanie DPH pri nepreukázaní splnenia súčasne vecných a formálnych podmienok\nuvedených v smernici č. 2006/112. Preto kasačný súd takto sformulovanému návrhu ako aj pri zistení,\nže v preskúmavanej veci sa nevyskytli u kasačného súdu relevantné pochybnosti odôvodňujúce\npredloženie prejudiciálnej otázky z iného dôvodu, nemohol vyhovieť.\n98. Na základe zisteného skutkového stavu, uvedených právnych skutočností, po vyhodnotení námietok\nsťažovateľa a vyjadrenia žalobcu/žalovaného ako aj s prihliadnutím na závery obsiahnuté svojej\nstaršej judikatúry (čl. 1 ods. 1 ústavy), najmä už v citovanom rozhodnutí sp.zn. 5Sžf 97/2009,\nsp.zn. 1Sžf/76/2016, sp.zn. 1Sžfk/23/2018, sp.zn. 1Sžfk/23/2019, sp.zn. 1Sžfk/10/2018 a najmä sp.zn.\n1Sžf/46/2016, pri ktorých kasačný súd nezistil žiaden relevantný dôvod, aby sa od nich obsahu a\nvyslovených právnych názorov (viď účinky sledované v § 20 a contrario § 22 ods. 1 S.s.p. spolu s čl. 144\nods. 1 ústavy) s prihliadnutím na ústavný princíp právnej istoty ako aj svojej úlohy zjednocovateľa súdnej\njudikatúry (§ 20 S.s.p.) odchýlil (napríklad zásadná zmena právneho prostredia, zistenie odlišného\nskutkového stavu alebo prijatie protichodného zjednocovacieho stanoviska v zmysle záverov judikatúry\nEurópskeho súdu pre ľudské práva v oblasti zjednocovania alebo zamedzovania vydávania protirečivých\nrozsudkov, najmä vec Zielinsky, Pradal a spol. v. Francúzska republika č. A-24846/94, 34165/96 až\n34173/96, poprípade vec Borovská a Forrai v. Slovenská republika č. A-48554/10 z 25.11.2014), s\noznámením termínu vyhlásenia rozsudku postupom podľa § 137 ods. 4 v spojení s § 452 ods. 1 S.s.p.\nrozhodol tak, ako je uvedené vo výroku rozsudku.\n99. Sťažovateľ sa tiež domáhal predloženia veci veľkému senátu. Bolo úlohou sťažovateľa jednoznačne\npreukázať, že došlo k naplneniu právomoci podľa § 22 ods. 1 písm. a) S.s.p., t.j. že senát Najvyššieho\nsúdu dospel pri svojom rozhodovaní k právnemu názoru, ktorý je odlišný od právneho názoru, ktorý už\nbol vyjadrený v rozhodnutí Najvyššieho súdu, a preto vec uznesením postúpi na rozhodnutie veľkému\nsenátu. Toto v preskúmavanej veci nenastalo.\n100. Kasačný súd v preskúmavanej veci v súlade s ust. § 455 S.s.p. rozhodol bez pojednávania, lebo\nnezistil, že by nariadenie pojednávania by bolo potrebné.\n101. O nároku na náhradu trov kasačného konania rozhodol kasačný súd postupom v zmysle § 167 ods.\n1 v spojení s § 467 ods. 1 S.s.p. na základe princípu úspešnosti sťažovateľa, čo v konaní o kasačnej\nsťažnosti nenastalo. Naopak žalovaný ako protistrana bol úspešný, avšak jeho právo sa priznáva iba za\nmimoriadnych podmienok, ktoré v preskúmavanej veci neboli naplnené.\nPodľa § 467 ods. 1 S.s.p. ustanovenia o trovách konania sa primerane použijú na kasačné konanie.\nPoučenie:\nProti tomuto rozhodnutiu n i e j e prípustná kasačná sťažnosť (§ 438 v spojení s § 439 S.s.p.).", "vazby": {}, "cituje": [], "citovane_v": []}