{"guid": "b3961617-f3a9-445b-902b-15fced67a467:7d5f0190-c340-4b76-b544-9a525d9e8ca7", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2020:1011899472.5", "spisova_znacka": "1ObdoV/2/2020", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1ObdoV/2/2020 z 21. 10. 2020", "citacia": "uznesenie Najvyššieho súdu SR z 21. októbra 2020, sp. zn. 1ObdoV/2/2020, ECLI:SK:NSSR:2020:1011899472.5", "identifikacne_cislo": "1011899472", "sud": {"guid": "sud_100", "nazov": "Najvyšší súd", "typ": "najvyssi", "slug": "najvyssi-sud"}, "sudca": "JUDr. Jana Zemaníková", "sudca_id": 133, "sudca_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/sudca/judr-jana-zemanikova-133", "datum_vydania": "2020-10-21", "forma": "Uznesenie", "povaha": ["Iná povaha rozhodnutia"], "oblast": ["Obchodné právo", "Obchodné právo"], "podoblast": ["Bezdôvodné obohatenie", "Náhrada škody"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-420", "nazov": "§ 420 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-420", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-420"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-455", "nazov": "§ 455 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-455", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-455"}, {"iri": "/SK/ZZ/1963/99/#paragraf-243d", "nazov": "§ 243d OSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1963/99/#paragraf-243d", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/99-1963/paragraf-243d"}, {"iri": "/SK/ZZ/1963/99/#paragraf-243e", "nazov": "§ 243e OSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1963/99/#paragraf-243e", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/99-1963/paragraf-243e"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-421.odsek-1.pismeno-a", "nazov": "§ 421 ods. 1 písm. a) CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-421.odsek-1.pismeno-a", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-421"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-447", "nazov": "§ 447 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-447", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-447"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/2015/160#paragraf-420", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-455", "/SK/ZZ/1963/99#paragraf-243d", "/SK/ZZ/1963/99#paragraf-243e", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-421", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-447"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/7d5f0190-c340-4b76-b544-9a525d9e8ca7", "zdroj": "infosud", "url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2020:1011899472.5", "api_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2020:1011899472.5", "text_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2020:1011899472.5/text", "citacie_n": 1, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nNajvyšší súd\n1ObdoV/2/2020\n1011899472\n21. 10. 2020\nJUDr. Jana Veselá Zemaníková\nECLI:SK:NSSR:2020:1011899472.5\n\nUznesenie\nNajvyšší súd Slovenskej republiky v spore žalobcov: 1/ FIVE X a. s. v konkurze, so sídlom\nPoľnohospodárska 24, Bratislava, IČO: 31 340 831, 2/ LEMIKON LIMITED, so sídlom , zastúpeného\nadvokátskou kanceláriou JUDr. Peter Kubík, advokát, s.r.o., so sídlom Staré Grunty 162, Bratislava,\nIČO: 47 233 931, proti žalovanému: TIPOS, národná lotériová spoločnosť, a. s., so sídlom Brečtanová\n1, Bratislava, IČO: 31 340 822, zastúpeného advokátskou kanceláriou Malata, Pružinský, Hegedüš\n& Partners s. r. o., so sídlom Twin City Tower, Mlynské nivy 10, Bratislava, IČO: 47 239 921, o\nzdržanie sa nekalosúťažného konania, náhradu škody, vydanie bezdôvodného obohatenia a poskytnutie\nprimeraného zadosťučinenia, vedenom na Krajskom súde v Bratislave pod sp. zn. 7Cbs/1/2011, o\ndovolaní žalobcu 2/ proti rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 13. augusta 2019, sp. zn.\n5Obo/20/2018, takto\nrozhodol:\nI. Dovolanie odmieta.\nII. Žalovaný m á voči žalobcovi 2/ n á r o k na náhradu trov dovolacieho konania\nodôvodnenie:\n1. Krajský súd v Bratislave (ďalej len „súd prvej inštancie“ alebo „krajský súd“) rozsudkom z 25. apríla\n2018, č. k. 7Cbs/1/2011-2047 I. uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi 2/ sumu 7 852 123,50\neur spolu s úrokom z omeškania vo výške 10% ročne zo sumy 7 852 123,50 eur od 25. novembra 2003\ndo zaplatenia, a to všetko v lehote 60 dní od právoplatnosti rozhodnutia, II. vo zvyšku žalobu zamietol, III.\nžalovanému priznal proti žalobcovi 1/ nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100% a IV. žalovanému\npriznal proti žalobcovi 2/ nárok na náhradu trov konania v rozsahu 50,35%.\n2. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd“) ako súd odvolací, rozhodujúci o\nodvolaniach žalobcu 2/ a žalovaného rozsudkom z 13. augusta 2019, sp. zn. 5Obo/20/2018 I. napadnutý\nrozsudok krajského súdu vo výroku, ktorým bola žalovanému uložená povinnosť zaplatiť žalobcovi\n2/ sumu 7 852 123,50 eur s príslušenstvom, zmenil tak, že žalobu žalobcu 2/ zamietol, II. rozsudok\nkrajského súdu vo výroku, ktorým bola žaloba zamietnutá - v časti napadnutej žalobcom 2/ - potvrdil a\nIII. žalovanému priznal voči žalobcovi 2/ nárok na náhradu trov prvoinštančného a odvolacieho konania\nv celom rozsahu.\n3. V odôvodnení rozsudku odvolací súd k potvrdeniu rozsudku súdu prvej inštancie o zamietnutí nárokov\nz know-how a z bezdôvodného obohatenia uviedol, že uzatvorením dohody o urovnaní z 19. novembra\n2008, nemohlo dôjsť k uznaniu žalobou uplatneného nároku žalovaným, ako to v spore prezentoval\nžalobca 2/.\n3.1. Odvolací súd poukázal na to, že know-how má špecifickú povahu a možno ho kategorizovať\nako podsystém, resp. osobitnú podstatu schémy znalostí spadajúcich do skupiny práv chránených\nako obchodné tajomstvo. Definované je obvykle ako systém zručností, znalostí a postupov, ktoré\nnapomáhajú v podnikaní nachádzať efektívnejšie a rýchlejšie riešenia, ktoré sa označujú pojmom knowhow (t. j. „vedieť ako“). Ak takýto systém zručností nenapĺňa pojmové znaky obchodného tajomstva,\n\npotom môže podliehať ochrane prostredníctvom § 271 ObZ. Pri naplnení pojmových znakov obchodného\ntajomstva je možné know-how chrániť v súlade s ustanovením § 17 ObZ, pokiaľ však tieto znaky nie sú\nnaplnené, je možné použiť napr. ochranu dôverných informácií v predkontraktačnej fáze vzťahu (§ 271\nObZ), resp. určiť podmienky ochrany zmluve s obchodným partnerom. Ochrana know-how je špecifická,\na to aj z dôvodu, že ide o súbor činností, ťažko presne vyjadriteľný okruh zručností, metód resp. rôznych\nskutočností, ktorými určitý subjekt disponuje a za účelom profitu ich sprístupní tretej osobe. Keďže ide\no ťažko definovateľný okruh zručností, ktoré majú byť chránené vo zvýšenej miere a utajované pre\nsvoju výnimočnosť, ich hodnota musí byť daná aj tým, že strane, ktorej sa sprostredkúvajú, musia byť\ndostatočne definované, keďže ich obsah sa časom môže meniť práve istou mierou jej spolupôsobenia,\nčo má prirodzený vplyv na výnimočnosť know-how vo vzťahu k jeho majiteľovi, tak k jeho hodnote,\nktorá je takýmto spoluprispením vo vzťahu k užívateľovi know-how znížená, a jeho prispenie musí\nbyť relevantne zhodnotené. Vzťah medzi stranami sporu sa dlhodobo vyvíjal a je zjavné a nesporné,\nže určitým know-how žalobca 2/, resp. jeho predchodca v momente vzniku prvého zmluvného vzťahu\ndisponoval. Objem poskytovaných činností však nikdy nezabezpečil formou dohody o poskytovaní knowhow alebo inou zmluvnou formou, ktorá by znamenala, že takýto objem a obsah poskytovaných činností\npovažuje za svoje výlučné a výnimočné vlastníctvo.\n3.2. Pôvodný žalobca poskytoval žalovanému služby súvisiace s ním vykonávanou činnosťou,\npodmienenou získaním licencie, pričom od začiatku vzťahu bolo zjavné, že danou licenciou nedisponuje\na ani disponovať nebude. Pôvodný žalobca za dohodnutú odmenu poskytoval určité činnosti, a až pri\nukončení vzťahu začal tvrdiť, že ním poskytované zručnosti neoprávnene žalovaný prevzal. Je zjavné,\nže na počiatku vzťahu tu isté zručnosti a hmotný i nehmotný substrát špecifického podnikania na strane\npôvodného žalobcu existoval, avšak jeho presný obsah nie je možné určiť a nie je možné určiť ani\nto, do akej miery sa plynutím času a spolupôsobením žalovaného jeho hodnota zmenila a či práve\nposkytovaná odmena za poskytované služby nie je práve odmenou, v ktorej je obsiahnutá aj hodnota\ntakto poskytovaného know-how. Používanie uvedených zručností dlhodobo pôvodný žalobca toleroval\na sám ich sprístupňoval žalovanému bez ich zabezpečenia zvýšenou zmluvnou ochranou, že tieto\nzručnosti samotný pôvodný žalobca za natoľko špecifické a jednoznačne určiteľné ako jemu výlučne\npatriace nepovažoval a ich využívanie považoval za prirodzenú súčasť plnenia zmluvných povinností,\nza ktoré získal odmenu pokrývajúcu aj sprístupnenie istého objemu informácií. Žalovanému počas\nvzájomného vzťahu neboli oznámené či označené skutočnosti, ktoré by mal vo zvýšenej miere chrániť,\nči ktoré bez súhlasu pôvodného žalobcu nesmel používať, využívať či aplikovať na svoje činnosti. Takáto\nmiera nedostatku obozretnosti v obchodných vzťahoch na strane pôvodného žalobcu je v rozpore so\nzásadou vigilantibus iura scripta sunt, typickou pre obchodné vzťahy, a jeho následné konanie tak\nnemôže požívať ochranu ani cez prizmu dobrých mravov tak, ako sa jej žalobca domáhal.\n4. K nárokom z ochrannej známky odvolací súd uviedol, že sa nestotožnil s rozhodnutím krajského\nsúdu, ktorým žalobe čiastočne vyhovel. Vo vzťahu k nárokom z tvrdeného porušenia práv k sporným\nochranným známkam ŠPORTKA, ŠANCA a MATES dospel k záveru, že ich potenciálnu ochranu je\npotrebné rozčleniť na tri základné etapy dané možnou známkovo-právnou ochranou, a to nasledovne:\n1/ zodpovedajúca obdobiu pred zápisom známok do registra ochranných známok; 2/ zodpovedajúca\nobdobiu, kedy boli sporné známky zapísané do registra ochranných známok pre služby „organizovanie\nčíselných lotérií“ v triede 36 medzinárodného triedenia tovarov a služieb a 3/ zodpovedajúca obdobiu\npo výmaze daných známok z registra pre uvedené služby.\n4.1. Vzhľadom na procesný vývoj súvisiaci s rozhodovaním o návrhu žalovaného na výmaz sporných\nznámok z uvedeného registra vedeného Úradom priemyselného vlastníctva SR vyhodnotil odvolací\nsúd ako charakter obdobia zodpovedajúceho druhej etape. Pre prvú a tretiu etapu nemôže byť pochýb\nz právneho hľadiska o tom, že pre nezapísané označenia nie je možné požadovať nároky patriace\nochranným známkam tak, ako im ochranu priznáva ustanovenie § 25 ZoOZ, pre služby relevantné k\nposudzovaniu nárokov uplatnených v tomto konaní, teda organizovanie číselných lotérií.\n4.2. Pre druhú etapu zodpovedajúcu obdobiu, kedy známky v registri zapísané boli, však nemožno\ndovodiť možnosť poskytnutia ochrany v zmysle citovaného ustanovenia zákona o ochranných\nznámkach, a to z dôvodu explicitne formulovaného v ustanovení § 18 ZoOZ, podľa ktorého v\nprípade výmazu ochrannej známky z registra platí, že k zápisu do registra nedošlo. Z uvedeného\npodľa odvolacieho súdu vyplynulo, že pre relevantný okruh činností sporné známky nikdy nepožívali\nznámkovo-právnu ochranu, a teda aj pre toto obdobie by mohla byť poskytnutá výlučne ochrana\nzodpovedajúca nárokom z nekalej súťaže, kde základným predpokladom možného použitia takejto\nochrany je existencia súťaže medzi stranami sporu. Odvolací súd zohľadnil aj možné presahovanie,\nprelínanie ochrany poskytovanej zákonom o ochranných známkach jej majiteľovi aj pre iné kategórie\ntovarov a služieb, keďže právnemu predchodcovi žalobcu sporné známky zostali zapísané pre okruh\n\nslužieb „organizovanie lotérií a stávkových hier s výnimkou číselných lotérií“ v triede 36 medzinárodného\ntriedenia tovarov a služieb. Odvolací súd vyslovil, že hoci aj pre relevantný okruh služieb lotérií\nzodpovedajúcich štátnemu monopolu k zneužitiu práv z ochrannej známky dôjsť nemohlo, stále mu\npatria nároky súvisiace s užívaním ochranných známok, pre ktoré mu stále zápis trval.\n4.3. Odvolací súd sa zameral na to, či existuje základný predpoklad protiprávnosti konania žalovaného, a\nto konanie v rámci súťaže. Podmienka konania v hospodárskej súťaži tak, ako to predpokladá generálna\nklauzula nekalej súťaže, predpokladá ako existenciu súťažného vzťahu, t. j. existenciu najmenej dvoch\nsúperiacich subjektov a existenciu konania uskutočneného v rámci tohto súťažného vzťahu. Koncepcia\npojmu súťažný vzťah vychádza z koncepcie pojmu hospodárska súťaž, pričom odvolací súd poukázal\nna to, že hospodárskou súťažou je súperenie dvoch alebo viacerých hospodárskych subjektov na tej\nistej strane trhových vzťahov - ponuky či dopytu - o dosiahnutie hospodárskeho výsledku spočívajúceho\nv uskutočnení výmeny výrobkov alebo služieb s tými istými potenciálnymi účastníkmi trhu, a to také\nsúperenie, ktoré vzájomne ovplyvňuje hospodársku činnosť týchto subjektov a vytvára na strane\ndruhých potenciálnych účastníkov trhových vzťahov objektívnu možnosť voľby medzi rôznymi súťažnými\nponukami či dopytmi. Za konanie v hospodárskej súťaži je nutné pokladať každé správanie súťažiteľa,\nktoré sa týka jeho súťažnej činnosti a spadá do jeho rámca, pričom je rozhodujúca povaha správania,\njeho súvislosti a nie otázka, či ide o konanie v konkrétnom vzťahu k druhému súťažiteľovi; za podstatné\ntreba považovať to, že jeho konanie nepriamo ovplyvňuje úspešnosť alebo neúspešnosť ostatných\nsúťažiteľov.\n4.4. Podľa odvolacieho súdu tradičná definícia hlavnej funkcie predmetov priemyselných práv na\noznačenie vlastníctva je formulovaná tak, že ňou je rozlišovať osoby, podniky, prevádzky, najmä ak\nich predmet činnosti, či podnikania je zhodný, či obdobný a rozlišovať rovnaké, či obdobné výrobky a\nslužby pochádzajúce od rôznych výrobcov, či poskytovateľov, pričom možno konštatovať, že práva na\noznačenie sú dôležitým prostriedkom ochrany spotrebiteľa. Jedným zo základných pojmových znakov\noznačenia, ktoré môže byť ochrannou známkou, je jeho schopnosť rozlíšiť tovary alebo služby jednej\nosoby od rovnakých alebo podobných tovarov alebo služieb inej osoby a v tejto rozlišovacej spôsobilosti\nspočíva aj základná funkcia ochrannej známky tzv. distinktivita ochrannej známky. Miera zameniteľnosti,\nresp. distinktivita ochrannej známky je prvkom, ktorý neoddeliteľne súvisí s jej hodnotou a s tým, či\na akým spôsobom vôbec môže majiteľovi známky pri jej neoprávnenom použití vzniknúť ujma. Pokiaľ\nmajiteľ známky túto vôbec nepoužíva, a to aj z dôvodu, že na rovnaké alebo obdobné tovary známku\nužívať nemôže pre existujúcu legálnu prekážku, stráca sa základný prvok hodnoty takejto známky.\n4.5. Pre rozhodnutie odvolacieho súdu bolo podstatné, že k užívaniu označenia/známky dochádzalo\ntolerovaným spôsobom, nerušene v rámci dlhodobého záväzkového vzťahu medzi stranami sporu.\nPredmetné ochranné známky boli užívané žalovaným a samotný pôvodný žalobca sa na takomto\nužívaní podieľal poskytovaním služieb, ktoré mal so žalovaným zazmluvnené. Známky boli predmetom\nvzájomnej spolupráce, bez ich existencie, či už ako registrovaných, alebo neregistrovaných, by daný\nvzťah neexistoval. Pôvodný žalobca potreboval na využitie známok žalovaného a žalovaný zase\npôvodného žalobcu pre zabezpečenie výkonu všetkých služieb, ktoré poskytoval na základe zákonne\nudelenej licencie. Tu netreba opomínať fakt, že zákon o ochranných známkach majiteľovi priznáva\nnielen právo používať ochrannú známku, ale ukladá mu aj povinnosť používať ju. Ak sa ochranná\nznámka nepoužíva najmenej 5 po sebe idúcich rokov, môže to byť dôvodom aj na podanie návrhu na\nvýmaz ochrannej známky z registra ochranných známok. Pôvodný žalobca nemohol nikdy známku sám\nužívať pre činnosti, ktoré sú predmetom licencie udelenej žalovanému, jej užívanie bolo podmienené\nspoluprácou so žalovaným. V predmetnej veci tak nešlo o parazitizmus tak, ako ho predpokladá skutková\npodstata nekalej súťaže, ale skôr o symbiózu, koreláciu výhod vyplývajúcich z existujúceho obligačného\nvzťahu. Odvolací súd poukázal aj na to, že podľa rozhodnutí Úradu priemyselného vlastníctva mal\npôvodný žalobca od počiatku zapísané ochranné známky len pre triedu 36 medzinárodného triedenia\ntovarov a služieb „organizovanie lotérií a stávkových hier s výnimkou číselných lotérií a doplnkových hier\nk číselným lotériám,“ pričom dôvodom pre čiastočný výmaz ochranných známok pôvodného žalobcu\nbola skutočnosť, že časť tovarov a služieb, pre ktoré bola ochranná známka pôvodne zapísaná, neboli\npredmetom podnikania pôvodného žalobcu, čo bolo dodatočne osvedčené výmazom predmetu činnosti\nspoločnosti pôvodného žalobcu „kompletné stávkové služby na základe uzavretých zmlúv s právnickými\nosobami, ktoré na účely uvedené v ustanovení § 2 písm. c/ a f/ zák. č. 194/1990 Zb. majú oprávnenie.“\n4.6. Odvolací súd skonštatoval, že pôvodný žalobca nielenže nikdy sám pre svoje tovary a služby\nochranné známky nepoužíval, ale že ich ani používať nemohol pre nedostatok potrebnej licencie.\nZároveň doplnil, že nekalá súťaž medzi stranami preukázaná nebola, keďže medzi nimi nikdy k\nakejkoľvek forme súťaže nedošlo. Nástroje ochrany proti nekalej súťaži sú tak nepoužiteľné. Pritom\ndospel k záveru, že práve existencia licencie a monopolné postavenie žalovaného (o ktorom pôvodný\n\nžalobca od počiatku ich obligačného vzťahu vedel a charakter tohto vzťahu bol dokonca podmienený\ndohodami súvisiacimi so vznikom samotných strán sporu) sú rozhodujúcim prvkom a skutočnosťou\njednoznačne dávajúcou danému vzťahu punc záväznosti a podmienenosti, želanej kooperácie a\nvzájomne dosahovaného profitu, ktoré musia viesť k záveru, že žalobnému návrhu nemožno vyhovieť.\nBez existencie žalovaného by pôvodný žalobca nemal z predmetných označení absolútne žiaden zisk\npre okruh služieb podmienených udelením licencie. Preto ani argumentácia neexistencie písomnej\nlicenčnej zmluvy podľa § 508 ObZ a z tohto dovodená potreba žalobcovi 2/ priznať náhradu škody\nneoprávneným zásahom do jeho práv k ochranným známkam nebola správna.\n5. K dohode o urovnaní odvolací súd uviedol, pokiaľ sa žalobca 2/ domáhal zohľadnenia jej existencie,\ntáto jeho úvaha zjavne opomína fakt, že pokiaľ by išlo o platnú dohodu, ktorej účinky by stále trvali (čo\nvšak popiera tvrdením o odstúpení od nej), potom by neexistoval predmet tohto konania vzhľadom na\njeho zánik spojený s účinkami dohody, ktorú mali strany uzavrieť s výslovným odkazom strán na právnu\núpravu pokonávky so všetkými účinkami s ňou spojenými. Pokiaľ však žalobca 2/ tvrdil, že dohoda\nzanikla odstúpením, potom dovolávanie sa účinkov neexistujúcej dohody popiera elementárnu logiku.\nAko z obsahu samotnej dohody vyplýva, táto odstúpením zanikla od počiatku, t. j. pre ďalšie právne\núkony akoby ani nevznikla. Tu potom aj prípadná úvaha o jej neplatnosti nemôže viesť k inému výsledku\nako k tomu, ktorý je rozhodujúci pre prebiehajúce konanie, a to, že na uvedenú dohodu nemožno\nprihliadať a už vôbec jej nemožno priznávať účinky spojené s uznaním záväzku tak, ako to tvrdil žalobca\n2/.\n5.1. Uznanie záväzku tak, ako je upravené v ustanovení § 323 ObZ, je právnou úpravou zabezpečenia\nzáväzku s úplne odlišným charakterom ako inštitút pokonávky. Pokonávka znamená zánik pôvodného,\npochybného, záväzku. Naopak, uznanie záväzku znamená uznanie určitého, nepochybného záväzku, a\nto, že v určitom rozsahu a v určitom časovom momente trval, existoval. Žalobca 2/ teda nesprávne spájal\núčinky zaniknuvšej dohody (ktorá však bola úplne novou, novo formulovanou obligáciou nahrádzajúcou\npôvodný právny stav) s aplikáciou uznania záväzku, a to aj v kontexte so snahou dosiahnuť účinky\nuznania podľa § 407 ObZ, keď tvrdil, že bolo plnené zo záväzku, ktorý je predmetom tohto konania.\n5.2. Odvolací súd zdôraznil, že ak žalovaný plnil záväzok z dohody o urovnaní, nemohol plniť záväzok,\nktorý je predmetom tohto konania. Samotná dohoda obsahuje úpravu toho, na čo sa má takéto plnenie\nzapočítavať v prípade, že dôjde k odstúpeniu (na zmluvnú pokutu), prirodzene pre prípad, že je táto\ndohoda platná. Hodnotiť platnosť dohody však nemôže byť predmetom rozhodovania konajúceho súdu\nv tomto konaní, je to úplne irelevantné vo vzťahu k meritórnemu rozhodnutiu. V čase rozhodovania\nodvolacieho súdu nebolo možné na túto dohodu nijako prihliadať, bez ohľadu na to, či je neplatná,\nteda bez právnych účinkov, alebo či ako platná zanikla odstúpením od počiatku (bez právnych účinkov\nna prebiehajúci spor. S poukazom na túto dohodu nemožno dospieť k záveru, že jej účinkom bolo\nuznanie záväzku zodpovedajúcemu výroku rozsudku najvyššieho súdu zo 7. augusta 2008, sp. zn.\n3Obo/141/2007-1236.\n6. V závere odvolací súd uviedol, že sa nestotožnil s argumentáciou žalobcu 2/, týkajúcou sa rozhodnutí\nEurópskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) DRAFT-OVA, a. s., PSMA, spol. s r. o. a\nCOMPCAR, s. r. o. tak, že ich aplikáciou na prejednávanú vec mal dospieť k záveru, že zrušením\npôvodného rozsudku na základe mimoriadneho dovolania generálneho prokurátora a čiastočným\nzamietnutím žaloby v neskoršom konaní v časti nárokov, ktoré boli v pôvodným rozsudkom priznané,\nmalo dôjsť k porušeniu jeho ústavných práv. Aj s poukazom na rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej\nrepubliky (ďalej len „ústavný súd“ v príslušnom gramatickom tvare) dospel k záveru, že ESĽP nepovažuje\ninštitút mimoriadneho dovolania paušálne za nezlučiteľný s čl. 6 ods. 1 dohovoru, keďže zásah do\nprincípu právnej istoty pripúšťa a považuje za súladný s čl. 6 ods. 1 dohovoru vtedy, ak to je v\nzáujme napravenia podstatných vád napadnutého konania, resp. rozhodnutia či justičných omylov. ESĽP\nnevylučuje prípustnosť zrušovania právoplatných rozhodnutí súdov na základe mimoriadnych opravných\nprostriedkov, t. j. in abstracto nepovažuje inštitút mimoriadneho dovolania za neprípustný, ale naopak,\nvo viacerých ďalších svojich rozhodnutiach pripúšťa potrebu prielomu do res iudicata s ohľadom na\nkonkrétne okolnosti zrušovaného právoplatného rozhodnutia. Zároveň odvolací súd poukázal na to,\nže bol v konaní viazaný kasačnou záväznosťou zakotvenou v ustanovení § 455 Civilného sporového\nporiadku (ďalej aj „C. s. p.“) a dovolacím súdom vyslovené právne závery aplikoval v prejednávanej veci.\n7. Proti rozsudku odvolacieho súdu podal dovolanie žalobca 2/ dňa 13. novembra 2019, ktorým sa\ndomáhal, aby dovolací súd napadnutý rozsudok odvolacieho súdu zmenil tak, že uloží žalovanému\n\npovinnosť zaplatiť žalobcovi 2/ sumu 33 302 785,60 eur s príslušenstvom. Prípustnosť dovolania\nvyvodzoval z ustanovenia § 420 písm. f/ C. s. p. a zároveň aj z ustanovenia § 421 ods. 1 písm. a/ C. s. p.\n8. Namietanú vadu zmätočnosti podľa § 420 písm. f/ C. s. p. videl dovolateľ v nepreskúmateľnosti\nrozhodnutia odvolacieho súdu, keďže z neho nemožno priamo vyvodiť, prečo považoval možnosť\nopätovného prejednávania právoplatne rozhodnutej veci na základe neprípustného mimoriadneho\ndovolania generálneho prokurátora za zákonné. Poukázal na to, že podľa najvyššieho súdu v situácii,\nkeď podaniu mimoriadneho dovolania generálneho prokurátora nepredchádzalo podanie dovolania zo\nstrany účastníka, ktorý podal podnet na podanie dovolania, je mimoriadne dovolanie neprípustné a treba\nho odmietnuť. Rovnako tak poukázal aj na stanovisko pléna ústavného súdu z 18. marca 2015, PLz.\nÚS 3/2015.\n8.1. Napriek týmto záverom odvolací súd nepovažoval za potrebné sa zmieniť, prečo považoval za\nsprávne prejednať právoplatne rozhodnutú vec, námietky žalobcu 2/ ponechal nepovšimnuté a nie je\npreto možné zistiť, prečo rozhodol tak, ako rozhodol. Podľa dovolateľa patrí k jeho základnému právu na\nspravodlivé súdne konanie poznať dôvody, ktoré viedli odvolací súd k názoru, že v rozhodovanom spore\npovažuje preskúmavanie právoplatného rozsudku za zákonný stav, keď v iných prípadoch najvyšší súd\nodmietal mimoriadne dovolania generálneho prokurátora ako neprípustné. Podľa dovolateľa odvolací\nsúd predmetné dôvody neuviedol z dôvodu, že tieto neexistujú.\n9. Nesprávne právne posúdenie (zakladajúce prípustnosť dovolania podľa ustanovenia § 421 ods. 1\npísm. a/ C. s. p.) videl žalobca 2/ v odklone odvolacieho súdu od stanoviska najvyššieho súdu č.\nR 94/2015 - osobitne v situácii, keď počas predmetného sporu sa menila právna úprava smerujúca\nk zmareniu vykonania pre štát nevyhovujúceho rozsudku - keď podľa názoru odvolacieho súdu\nnebolo potrebné mimoriadne dovolanie generálneho prokurátora odmietnuť. Vychádzajúc z uvedeného\nstanoviska a zo stanoviska pléna ústavného súdu z 18. marca 2015, PLz. ÚS 3/2015 nemožno dospieť\nk inému záveru, než k záveru, že\n- procesná prípustnosť mimoriadneho dovolania podaného na podnet účastníka je v občianskom\nsúdnom konaní podmienená tým, že tento účastník najprv sám neúspešne využil možnosť podať všetky\nzákonom dovolené riadne a mimoriadne opravné prostriedky,\n- zrušením a opätovným prejednávaním právoplatného rozsudku na základe procesne neprípustného\ndovolania generálneho prokurátora dochádzalo a dochádza k porušovaniu práva žalobcu 2/ na\nspravodlivý proces,\n- odvolací súd sa vo vyriešení tejto pre konanie podstatnej otázky odchýlil od konštantnej rozhodovacej\npraxe dovolacieho súdu,\n- odchylné závery odvolacieho súdu k otázke prípustnosti mimoriadneho dovolania generálneho\nprokurátora v tejto procesnej situácii vychádzajú z nesprávneho právneho posúdenia veci.\n10. Žalovaný vo vyjadrení k dovolaniu z 20. decembra 2019 navrhol dovolanie žalobcu 2/ ako\nneprípustné odmietnuť.\n10.1. Z obsahu dovolania je zrejmé, že žalobca 2/ mimoriadnym opravným prostriedkom v skutočnosti\nnenapáda rozsudok odvolacieho súdu, ale predchádzajúce rozhodnutia dovolacieho súdu, ktorý\nrozhodoval o mimoriadnom dovolaní generálneho prokurátora. Z formulácii obsiahnutých v dovolaní je\nevidentné, že po zrušení pôvodných rozhodnutí uznesením najvyššieho súdu v roku 2015 mali súdy\nnižšej inštancie podľa žalobcu 2/ odmietnuť prejednať vec a len bez ďalšieho vyniesť presne rovnaký\nrozsudok, aký bol prijatý krajským súdom v roku 2007. Uvedený názor označil žalovaný za absurdný,\nkeďže súd prvej inštancie a aj odvolací súd postupovali v súlade s platným právnym poriadkom, keď\nrešpektovali právny názor najvyššieho súdu vyslovený v jeho uznesení z 19. marca 2015, sp. zn.\n1MObdoV/13/2011. Naopak, ak by konajúce súdy postupovali podľa predstáv dovolateľa, porušili by\nzákon, keď by ich postup bol v príkrom rozpore so znením ustanovení § 243d ods. 1 Občianskeho\nsúdneho poriadku resp. § 455 C. s. p.\n11. Dňa 20. januára 2020 doručil žalobca 2/ doplnenie dovolania o nové skutočnosti, konkrétne o\nnahrávku rozhovoru z roku 2009 medzi vtedajším generálnym prokurátorom a ministrom financií. Z\npredmetnej nahrávky je zrejmé, že generálny prokurátor nekonal v záujme ochrany zákonnosti ako\nnezávislý štátny orgán, ale postupoval vyslovene na objednávku vlády. K porušeniu ústavného práva\ndovolateľa na spravodlivé súdne konanie došlo na základe skutočnosti, že konajúce súdy vyhoveli\nmimoriadnemu dovolaniu generálneho prokurátora, hoci bolo procesne neprípustné.\n\n12. Žalovaný vo vyjadrení k doplneniu dovolania z 28. februára 2020 uviedol, že naň nemožno prihliadať,\nkeďže je podané po zákonom stanovenej lehote a je zmätočné. Navyše žalovaný poukázal na to, že\ndovolateľ sa snaží len odlákať pozornosť od podstaty sporu po tom, ako neuniesol dôkazné bremeno\nk ním uvádzaným skutočnostiam. V dovolacom konaní nie je dovolací súd oprávnený preskúmavať\nrozhodnutia najvyššieho súdu vydané v konaní o mimoriadnom dovolaní a ani rozhodnutia ústavného\nsúdu.\n13. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (podľa § 35 C. s. p.) po zistení, že dovolanie\npodal včas žalobca 2/ zastúpený advokátom (§ 429 ods. 1 C. s. p.), dospel k záveru, že dovolanie treba\nodmietnuť. Na stručné odôvodnenie (§ 451 ods. 3 C. s. p.) dovolací súd uvádza nasledovné:\n14. V prvom rade dovolací súd poukazuje na znenie ustanovenia § 434 C. s. p., v zmysle ktorého\ndovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (t. j. v lehote\ndvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu dovolateľovi - § 427 ods. 1 C. s. p.).\n14.1. Keďže napadnutý rozsudok odvolacieho súdu bol žalobcovi 2/ doručený dňa 20. septembra 2019,\nsú pre rozhodnutie dovolacieho súdu relevantné len tvrdenia dovolateľa uplatnené najneskôr do 20.\nnovembra 2019, t. j. len vo včas podanom dovolaní. Na tvrdenia obsiahnuté v doplnení dovolania z\n20. januára 2020 podanom po uplynutí lehoty na podanie dovolania, ktorými dovolateľ rozširoval svoju\nargumentáciu o ním prezentovanom porušení práva na spravodlivý proces, nemôže dovolací súd pri\nsvojom rozhodovaní prihliadať.\nK namietanej vade zmätočnosti podľa § 420 písm. f/ C. s. p.\n15. Vo vzťahu k dovolateľom tvrdenej vade zmätočnosti považuje dovolací súd za potrebné úvodom\npoukázať na uznesenie najvyššieho súdu z 12. decembra 2018, sp. zn. 2ObdoV/20/2017, ktoré bolo\npublikované ako judikát v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky\nč. 5/2019 pod č. R 37/2019 s právnou vetou v znení: „Rozhodnutie súdu o dovolaní (mimoriadnom\ndovolaní, dovolaní generálneho prokurátora), v ktorom vyslovil právny názor na určitú právnu otázku,\nnepredstavuje prekážku veci rozhodnutej pre ďalšie konanie v tejto právnej veci.“\n15.1. V odôvodnení predmetného rozhodnutia najvyšší súd okrem iného uviedol, že „mimoriadne\ndovolanie podané generálnym prokurátorom nezakladá ani prekážku právoplatne rozhodnutej veci,\nani prekážku už začatého konania. V predmetnej veci išlo o mimoriadny opravný prostriedok, ktorý\nObčiansky súdny poriadok umožňoval podať generálnemu prokurátorovi za splnenia podmienok\nzakotvených v § 243e a nasl. Hoci uvedený opravný prostriedok smeroval proti právoplatným\nrozhodnutiam v konaní, tento na ne nadväzoval a bol „pokračovaním“ v tom istom konaní.“\n16. Citovaný judikát je plne aplikovateľný aj v rozhodovanom spore, keďže konanie, ktoré predchádzalo\nvydaniu rozhodnutia najvyššieho súdu o mimoriadnom dovolaní, a konanie, ktoré naň nadväzovalo, tvorí\njeden celok. V štádiu po vydaní kasačného uznesenia dovolacieho senátu najvyššieho súdu z 19. marca\n2015, sp. zn. 1MObdoV/13/2011, ktorým bol zrušený skorší rozsudok odvolacieho súdu zo 7. augusta\n2008, č. k. 3Obo/141/2007-1236 a rozsudok krajského súdu z 1. marca 2007, č. k. 29Cb/1/2000-1117, tak\nišlo o pokračovanie v konaní iniciovanom žalobou pôvodného žalobcu z 28. decembra 1999, doručenou\nkrajskému súdu dňa 7. januára 2000.\n16.1. V predmetnom konaní tak nešlo o (opätovné) preskúmavanie právoplatne rozhodnutej veci, ako\nto mylne (a účelovo) prezentoval dovolateľ, ale konajúce súdy rozhodovali o žalobe jeho právneho\npredchodcu z 28. decembra 1999, pričom v konaní boli povinné rešpektovať právne záväzný názor\ndovolacieho súdu v súlade s ustanoveniami § 243d ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku resp. § 455\nCivilného sporového poriadku, ako to správne uviedol v napadnutom rozsudku odvolací súd (viď bod\n92. odôvodnenia rozsudku odvolacieho súdu). Súd prvej inštancie a aj odvolací súd tak vychádzali\nzo skutočností, ktoré vyšli počas celého konania najavo po zohľadnení právne záväzného názoru\ndovolacieho súdu.\n16.2. Naopak postup, akého sa v spore domáhal žalobca po vydaní uznesenia najvyššieho súdu z\n19. marca 2015, sp. zn. 1MObdoV/13/2011, potierajúci kasačnú záväznosť rozhodnutia dovolacieho\nsúdu, by bol v rozpore so zákonom. V tejto súvislosti poukazuje dovolací súd na uznesenie najvyššieho\nsúdu z 31. marca 2016, sp. zn. 3Cdo/12/2016, ktoré bolo publikované ako judikát v Zbierke stanovísk\nnajvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky č. 8/2016 pod č. R 76/2016 s právnou\nvetou v znení: „Postup súdu nižšej inštancie spočívajúci v nerešpektovaní záväzného právneho názoru,\n\nvysloveného v zrušujúcom uznesení súdu vyššej inštancie, a to len na základe vlastného uváženia, je\nneprípustným postupom, ktorý narúša princíp právnej istoty.“\n17. Dovolací súd poukazuje na ustálenú rozhodovaciu činnosť ústavného súdu, ktorý vo svojich\nrozhodnutiach už opakovane konštatoval, že základné právo na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46\nods. 1 ústavy všeobecný súd nemôže porušiť, ak koná vo veci v súlade s procesno-právnymi predpismi\nupravujúcimi postupy v občianskoprávnom konaní (k tomu viď napr. II. ÚS 122/05 <. a III. ÚS 591/2013\n<.).\n18. Zároveň dovolací súd uvádza, že zo žiadneho zákonného ustanovenia nevyplýva oprávnenie\nvšeobecného súdu, aby po vydaní zrušujúceho rozhodnutia dovolacím súdom rozhodol opätovne\nrovnakým spôsobom bez zohľadnenia právne záväzného názoru dovolacieho súdu, a to ani v situácii,\nkeď jedna zo strán sporu má subjektívny pocit, že vydaním kasačného uznesenia dovolacieho súdu\nmalo byť negatívne zasiahnuté do jeho práva na spravodlivý proces.\n18.1. Rovnako tak dovolací súd vzhľadom na dovolaciu argumentáciu žalobcu 2/ - z ktorej vyplýva\npredovšetkým jeho nesúhlas s kasačným uznesením najvyššieho súdu z 19. marca 2015, sp. zn.\n1MObdoV/13/2011 - konštatuje, že súdy nižšej inštancie nedisponovali oprávnením posudzovať, či\ndovolací súd správne posúdil otázku prípustnosti podaného mimoriadneho opravného prostriedku, ale\nnaopak boli týmto rozhodnutím s poukazom na znenie § 243d ods. 1 O. s. p. účinného do 30. júna 2016,\nresp. § 455 C. s. p. viazané. Taktiež dovolací súd nemôže v aktuálne prebiehajúcom dovolacom konaní\nposudzovať, či v skoršom dovolacom konaní senát 1MObdoV správne vyhodnotil otázku prípustnosti\nmimoriadneho dovolania.\n18.2. Posúdiť, či dovolací súd v konaní vedenom pod sp. zn. 1MObdoV/13/2011 správne vyhodnotil\nprípustnosť mimoriadneho dovolania, mohol výlučne ústavný súd, ktorý ústavnú sťažnosť žalobcu 2/\npodanú proti uzneseniu z 19. marca 2015, sp. zn. 1MObdoV/13/2011 uznesením z 11. februára 2016,\nsp. zn. II. ÚS 122/2016 odmietol. V predmetnom uznesení ústavný súd okrem iného uviedol, že „najvyšší\nsúd bol vo vzťahu k relevantnej časti napadnutého uznesenia z 19. marca 2015 týkajúcej sa posúdenia\nprípustnosti mimoriadneho dovolania podľa § 243e O. s. p. viazaný záväzným právnym názorom\nústavného súdu, a preto bolo jeho povinnosťou zaoberať sa pri svojom rozhodovaní aj touto otázkou,\npričom z obsahu napadnutého uznesenia vyplýva, že najvyšší súd sa touto otázkou zaoberal a dospel\nk záveru, že mimoriadne dovolanie je v konkrétnych okolnostiach posudzovanej veci prípustné.\nZo znenia stanoviska pléna ústavného súdu sp. zn. PLz. ÚS 3/2015 z 18. marca 2015, ako aj zo\nznenia § 243e ods. 1 O. s. p. jednoznačne vyplýva, že aj keď prípustnosť mimoriadneho dovolania\nje akceptovateľná len za podmienky vyčerpania všetkých právnych prostriedkov, je v súlade s jeho\núčelom, aby predpokladom prípustnosti mimoriadneho dovolania boli len také právne prostriedky, ktoré\nsú zákonom dovolené, účastník ich má k dispozícii a predstavujú z materiálneho hľadiska efektívny\nprostriedok nápravy. V posudzovanej veci sa podľa názoru ústavného súdu nedala účinná ochrana\npráv žalovanej dosiahnuť inými právnymi prostriedkami, keďže dovolanie nebolo prípustné, a teda\nnepredstavovalo opravný prostriedok, ktorý bol žalovanej k dispozícii a ktorý mohla účinne využiť\nna ochranu svojich práv a oprávnených záujmov. Vzhľadom na uvedené nemožno podľa názoru\nústavného súdu dospieť k záveru, že by napadnutým uznesením najvyššieho súdu v rozsahu námietky\nsťažovateľky [o prípustnosti dovolania podľa § 237 písm. f/ O. s. p., a tým neprípustnosti mimoriadneho\ndovolania] došlo k porušeniu ňou označeného základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods.\n1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, a preto aj v tejto časti\nsťažnosť pri predbežnom prerokovaní odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne\nneopodstatnenú.\nAk sa sťažovateľka vo svojej argumentácii obmedzuje na skrátený a zjednodušený prehľad aktuálnej\njudikatúry ESĽP, v ktorých tento súd vyslovil právny názor o neprípustnosti prieskumu právoplatných\nrozhodnutí na základe mimoriadnych opravných prostriedkov a všeobecnú argumentáciu, pričom\nneuvádza konkrétnejšie dôvody, pre ktoré by mali byť tieto právne názory aplikovateľné aj na\nnapadnuté uznesenie najvyššieho súdu, tak je zložité identifikovať príčinnú súvislosť medzi touto\nčasťou argumentácie sťažovateľky, ktorá vyúsťuje do záveru o porušení jej práva podľa čl. 6 ods.\n1 dohovoru, a napadnutým uznesením najvyššieho súdu. Vo vzťahu k tejto námietke sťažovateľky\nale ústavný súd považuje za kľúčové to, že ide o námietku, ktorá predstavuje vo svojej podstate\nnámietku nesúladu inštitútu mimoriadneho dovolania upraveného v Občianskom súdnom poriadku,\nktorý je platnou súčasťou právneho poriadku Slovenskej republiky, s čl. 6 ods. 1 dohovoru, teda jeho\nnesúladu s medzinárodnou zmluvou, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom\n\nustanoveným zákonom, t. j. ide zjavne o námietku, o ktorej je ústavný súd oprávnený meritórne\nrozhodnúť len v konaní o súlade právnych predpisov.\nVychádzajúc z uvedeného, ústavný súd považuje za potrebné poukázať na právny názor vyplývajúci\nz jeho ustálenej judikatúry, podľa ktorého každé konanie pred ústavným súdom „... možno začať len\nako samostatné konanie a len na návrh oprávnených subjektov, a preto žiadne z nich nemôže tvoriť\nsúčasť iného druhu konania pred ústavným súdom a na základe jeho vlastného rozhodnutia. Ústavná\na zákonná úprava konaní pred ústavným súdom ich preto koncipuje výlučne ako samostatné konania a\nnepripúšťa možnosť uskutočniť ich aj v rámci a ako súčasť iného druhu konania (konaní) pred ústavným\nsúdom“ (II. ÚS 66/01, tiež II. ÚS 184/03, III. ÚS 184/06, IV. ÚS 314/07). Z citovaného okrem iného\nvyplýva, že v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy nemôže ústavný súd uplatniť právomoc,\nktorou disponuje v konaní o súlade právnych predpisov podľa čl. 125 ods. 1 ústavy. Záver vyplývajúci\nz citovaného právneho názoru má nesporne aj ústavnú relevanciu, a to zvlášť v prípadoch, ak by sa v\nkonaní, ktoré patrí v zmysle čl. 131 ods. 2 ústavy do pôsobnosti senátu ústavného súdu, mala uplatniť\nprávomoc, ktorú ústava zveruje do pôsobnosti pléna, čo je aj prípad sťažovateľky. Aj ústavný súd je\ntotiž viazaný čl. 2 ods. 2 ústavy, a preto si senát ústavného súdu nemôže v rozpore s ústavnou úpravou\natrahovať právomoc pléna ústavného súdu, a to ani vtedy, ak by to v okolnostiach prípadu mohlo byť v\nprospech ochrany základných práv a slobôd (porovnaj IV. ÚS 50/2010).\nESĽP nepovažuje inštitút mimoriadneho dovolania paušálne za nezlučiteľný s čl. 6 ods. 1 dohovoru,\nkeďže zásah do princípu právnej istoty pripúšťa a považuje za súladný s čl. 6 ods. 1 dohovoru vtedy,\nak je to v záujme napravenia podstatných vád napadnutého konania, resp. rozhodnutia, či justičných\nomylov. Z porovnateľných rozhodnutí ESĽP z ostatného obdobia sa dá podľa názoru ústavného súdu\nvyvodiť záver, že ESĽP nevylučuje prípustnosť zrušovania právoplatných rozhodnutí súdov na základe\nmimoriadnych opravných prostriedkov, t. j. in abstracto nepovažuje inštitút mimoriadneho dovolania\nza neprípustný, ale naopak, vo viacerých ďalších svojich rozhodnutiach pripúšťa potrebu prielomu do\nres iudicata s ohľadom na konkrétne okolnosti zrušovaného právoplatného rozhodnutia. V judikatúre\nústavného súdu sa stabilizoval právny názor, podľa ktorého mimoriadne dovolanie predstavuje výnimku\nz pravidla stability súdneho rozhodnutia vyjadreného jeho právoplatnosťou. Podstatou tejto výnimky\nje účel mimoriadneho opravného prostriedku, ktorým je jeho výnimočné použitie s cieľom presadiť\nvecnú správnosť a spravodlivosť súdneho rozhodnutia v odôvodnených prípadoch. Uvedený účel môže\nmimoriadne dovolanie splniť iba v prípade, ak sú splnené kritériá akceptovateľnosti jeho právnej úpravy;\njedným z týchto kritérií je povinnosť vyčerpať iné dostupné právne prostriedky nápravy pochybení\nvytýkaných v mimoriadnom dovolaní.“\n18.3. Z citovaných záverov je zrejmé, že otázku prípustnosti mimoriadneho dovolania v konaní vedenom\npod sp. zn. 1MObdoV/13/2011 posudzoval ústavný súd ako oprávnený subjekt a dospel k záveru, že\nvydaním zrušujúceho uznesenia z 19. marca 2015 nedošlo k porušeniu základného práva žalobcu 2/\nna súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a jeho práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6\nods. 1 dohovoru. Skutočnosť, že dovolateľ s predmetným záverom ústavného súdu (a so zrušujúcim\nuznesením najvyššieho súdu z 19. marca 2015, sp. zn. 1MObdoV/13/2011) nesúhlasí, nemôže zakladať\nprípustnosť jeho dovolania proti rozsudku odvolacieho súdu z 13. augusta 2019, sp. zn. 5Obo/20/2018.\n19. Dovolací súd vzhľadom na uvedené konštatuje, že tvrdenie dovolateľa o údajnej nepreskúmateľnosti\nrozsudku odvolacieho súdu vychádza z nepochopenia právnej úpravy samotným žalobcom 2/ (resp.\njeho právnym zástupcom) a z jeho subjektívnych domnienok o povinnosti súdu rozhodnúť rovnakým\nspôsobom, ako bolo rozhodnuté súdmi nižšej inštancie pred vydaním kasačného uznesenia dovolacieho\nsúdu na základe mimoriadneho dovolania generálneho prokurátora, ktoré však nemajú žiadny právny\nzáklad.\n19.1. Odvolací súd naopak svoje rozhodnutie náležitým spôsobom odôvodnil, keďže sa v ňom\nvyčerpávajúco vysporiadal so všetkými žalobou uplatnenými nárokmi so záverom, že žalobca 2/ nemá\nvoči žalovanému nárok na akékoľvek plnenie. Zároveň odvolací súd vo svojom rozsudku zdôraznil, že\nbol pri svojom rozhodovaní viazaný právne záväzným názorom vysloveným v zrušujúcom uznesení\ndovolacieho senátu najvyššieho súdu z 19. marca 2015, sp. zn. 1MObdoV/13/2011, a to aj s poukazom\nna znenie ustanovenia § 455 C. s. p. Dovolateľ pritom vôbec nespochybňoval, že by si odvolací súd\ntúto svoju zákonnú povinnosť nesplnil. Rovnako tak odvolací súd vo svojom rozhodnutí primeraným\nspôsobom reagoval na odkaz žalobcu 2/ na rozhodnutia ESĽP s tým rozdielom, že zaujal opačný právny\nnázor, ako to prezentoval (a prial si) dovolateľ.\n19.2. Je tak zrejmé, že námietka dovolateľa o nepreskúmateľnosti rozsudku odvolacieho súdu sa\nnetýka jeho nedostatočného odôvodnenia (a nevysporiadania sa s kľúčovými argumentmi pre vydanie\nrozhodnutia vo veci samej), ale žalobca 2/ ňou len vyjadruje svoj nesúhlas s rozhodnutím odvolacieho\n\nsúdu, ktoré bolo vydané v jeho neprospech. V tejto súvislosti dovolací súd uvádza, že právo na\nspravodlivý súdny proces neznamená právo na to, aby bola strana sporu pred všeobecným súdom\núspešná, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jej požiadavkami a právnymi názormi (I. ÚS 50/04).\nUvedený záver je plne aktuálny aj v rozhodovanej veci.\n20. Na základe vyššie uvedeného (viď body 15. až 19. vyššie) dovolací súd konštatuje, že konanie pred\nodvolacím súdom nebolo postihnuté namietanou vadou zmätočnosti uvedenou v ustanovení § 420 písm.\nf/ C. s. p.\nK dôvodu prípustnosti dovolania podľa § 421 ods. 1 písm. a/ C. s. p.\n21. Ak dovolateľ odôvodnil prípustnosť dovolania odklonom od ustálenej rozhodovacej praxe\ndovolacieho súdu podľa ustanovenia § 421 ods. 1 písm. a/ C. s. p., potom je povinný v dovolaní\nvýslovne uviesť právne posúdenie odvolacieho súdu, ktoré považuje za nesprávne, konkretizovať, ako\nmal odvolací súd právnu otázku správne vyriešiť a zároveň musí špecifikovať ustálenú rozhodovaciu\nprax dovolacieho súdu, od ktorej sa mal podľa jeho názoru odvolací súd pri svojom rozhodovaní odkloniť\n(k tomu viď R 83/2018).\n21.1. Právnou otázkou, ktorá je rozhodujúca pre splnenie zákonnej podmienky prípustnosti dovolania\npodľa § 421 ods. 1 C. s. p., sa pritom rozumie tak otázka hmotnoprávna - ktorá sa odvíja od interpretácie\nnapríklad Občianskeho zákonníka, Obchodného zákonníka, Zákonníka práce, Zákona o rodine - ako\naj otázka procesnoprávna, ktorej riešenie záviselo na aplikácii a interpretácii procesných ustanovení (k\ntomu viď aj 3Cdo/158/2017).\n21.2. Právna otázka, ktorú má dovolací súd vo svojom rozhodnutí riešiť, musí byť rozhodujúca pre\nrozhodnutie vo veci samej a teda musela byť rozhodujúca aj pre vydanie dovolaním napadnutého\nrozhodnutia odvolacieho súdu. To znamená, že dovolací súd nemôže riešiť hypotetické otázky, ktoré\nnemajú, resp. v ďalšom konaní nemôžu mať vplyv na meritórne rozhodnutie, a ani akademické otázky,\nktoré vôbec nesúvisia s rozhodovaným sporom, čiže také, ktoré vôbec neboli predmetom posudzovania\nzo strany odvolacieho súdu. Prípustnosť dovolania nezakladá ani všeobecná nespokojnosť dovolateľa\ns rozhodnutím odvolacieho súdu, resp. jeho právnymi závermi (k tomu viď napr. 3Obdo/28/2018 a\n3Obdo/64/2018).\n22. Z uvedeného taktiež vyplýva, že na to, aby dovolateľ mohol odvolaciemu súdu vytýkať nesprávne\nprávne posúdenie veci (a zároveň odklon od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu), musí\nísť o právnu otázku, ktorú bol odvolací súd oprávnený vo svojom rozhodnutí riešiť. Pokiaľ odvolací\nsúd pri svojom rozhodovaní o odvolaní ako riadnom opravnom prostriedku nemohol určitú právnu\notázku posudzovať [napr. otázku prípustnosti mimoriadnych opravných prostriedkov, vrátane otázky\nzákonnosti a ústavnosti rozhodnutia o (mimoriadnom) dovolaní], nemôže strana sporu namietať jej\nnesprávne právne posúdenie v dovolaní a dovolací súd nie je oprávnený takto tvrdené „nesprávne\nprávne posúdenie“ meritórne preskúmavať.\n22.1. V rozhodovanom spore ide práve o takýto prípad. Žalobca 2/ totiž v dovolaní vytýkal odvolaciemu\nsúdu, že sa pri svojom rozhodovaní odklonil od spoločného stanoviska občianskoprávneho kolégia a\nobchodnoprávneho kolégia najvyššieho súdu z 20. októbra 2015 k prípustnosti mimoriadneho dovolania\nv zmysle § 243e až § 243j Občianskeho súdneho poriadku č. R 94/2015, ktoré bolo publikované v Zbierke\nstanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky č. 8/2015 s právnou vetou v znení:\n„Procesná prípustnosť mimoriadneho dovolania podaného na podnet účastníka je v občianskom súdnom\nkonaní podmienená tým, že tento účastník najprv sám neúspešne využil možnosť podať všetky zákonom\ndovolené riadne a mimoriadne opravné prostriedky, ktoré boli potenciálne spôsobilé privodiť pre neho\npriaznivejšie rozhodnutie. Pokiaľ túto možnosť nevyužil, mimoriadne dovolanie treba odmietnuť.“\n22.2. Citované stanovisko najvyššieho súdu výlučne upravuje prípustnosť mimoriadneho dovolania ako\nmimoriadneho opravného prostriedku podaného v civilnom konaní generálnym prokurátorom a zároveň\naj následný postup dovolacieho súdu, ktorý o mimoriadnom dovolaní rozhoduje. Predmetné stanovisko\ntak zaväzovalo iba dovolacie senáty najvyššieho súdu rozhodujúce o mimoriadnom dovolaní a nepriamo\naj generálneho prokurátora, aby postupoval pri podávaní mimoriadneho dovolania uvážlivo a zdržanlivo.\n22.3. Pozornosti dovolateľa (resp. jeho právneho zástupcu, ktorý dovolanie spísal) zrejme ušlo, že\nz predmetného stanoviska nevyplýva postup všeobecných súdov po zrušení skorších právoplatných\nrozhodnutí najvyšším súdom na základe mimoriadneho dovolania a už vôbec z neho nevyplýva,\nže by súd, ktorého skoršie rozhodnutie bolo zrušené najvyšším súdom na základe mimoriadneho\ndovolania, bol oprávnený v ďalšom konaní preskúmavať, či dovolací súd správne vyriešil otázku\nprípustnosti mimoriadneho dovolania, prípadne že by bol oprávnený neprihliadať na právne záväzný\n\nnázor dovolacieho súdu za súčasného vydania totožného rozhodnutia, aké bolo dovolacím súdom\nzrušené.\n23. Dovolací súd opakovane zdôrazňuje (k tomu viď aj bod 18. vyššie), že odvolací súd bol pri svojom\nrozhodovaní viazaný právne záväzným názorom vysloveným v uznesení najvyššieho súdu z 19. marca\n2015, sp. zn. 1MObdoV/13/2011 s poukazom na znenie ustanovenia § 455 C. s. p. a zároveň odvolací\nsúd nebol oprávnený preskúmavať, či senát najvyššieho súdu rozhodujúci o mimoriadnom dovolaní\ngenerálneho prokurátora správne vyhodnotil otázku prípustnosti podaného mimoriadneho dovolania.\n23.1. Z uvedeného dôvodu sa odvolací súd nemohol odkloniť od dovolateľom označeného spoločného\nstanoviska občianskoprávneho kolégia a obchodnoprávneho kolégia najvyššieho súdu z 20. októbra\n2015 k prípustnosti mimoriadneho dovolania v zmysle § 243e až § 243j Občianskeho súdneho poriadku\nč. R 94/2015, keďže ide o otázku, ktorú nemohol pri svojom rozhodovaní posudzovať. Predmetnou\notázkou sa mohol zaoberať výlučne ústavný súd, ktorý však pri svojom rozhodovaní ústavnú sťažnosť\nžalobcu 2/ proti uzneseniu najvyššieho súdu z 19. marca 2015, sp. zn. 1MObdoV/13/2011 uznesením\nz 11. februára 2016, sp. zn. II. ÚS 122/2016 odmietol.\n23.2. Len pre úplnosť vo veci rozhodujúci senát dovolacieho súdu - vzhľadom na dovolaciu argumentáciu\nžalobcu 2/, týkajúcu sa predovšetkým nesprávnosti kasačného uznesenia najvyššieho súdu z 19. marca\n2015, sp. zn. 1MObdoV/13/2011, vydaného v jeho neprospech - uvádza, že dovolanie ako mimoriadny\nopravný prostriedok slúži na odstránenie prípadných nesprávností, ktorých sa mal dopustiť odvolací\nsúd, samozrejme za predpokladu, že zákon tento mimoriadny opravný prostriedok pripúšťa (k tomu\nviď § 419 C. s. p.). Naopak dovolaním sa nemožno domáhať preskúmavania skoršieho rozhodnutia\ndovolacieho súdu v konkrétnom súdnom spore. Opačný prístup (t. j. prístup zvolený dovolateľom)\nvychádza z nepochopenia právnej úpravy dovolacieho konania.\n24. Vzhľadom na uvedené (viď body 21. až 23. vyššie) dovolací súd konštatuje, že prípustnosť dovolania\nžalobcu 2/ nie je daná ani podľa ustanovenia § 421 ods. 1 písm. a/ C. s. p.\n25. Záverom dovolací súd konštatuje, že jeho pozornosti neušlo, že žalobca 2/ podal dovolanie iba\nformálne, a to z hľadiska uplatneného dovolacieho dôvodu podľa § 431 C. s. p. (vada zmätočnosti\nuvedená v ustanovení § 420 písm. f/ C. s. p.), ako aj z hľadiska dovolacieho dôvodu podľa § 432 C. s.\np. (právne posúdenie, v zmysle ktorého malo byť dovolanie prípustné podľa § 421 ods. 1 písm. a/ C.\ns. p.), keď rezignoval na akúkoľvek snahu polemizovať s jednotlivými závermi odvolacieho súdu, ktoré\nviedli k zamietnutiu jeho žaloby ako nedôvodnej.\n25.1. Pri rešpektovaní zásady 'vigilantibus iura scripta sunt' muselo byť dovolateľovi (jeho právnemu\nzástupcovi) už pri spisovaní predmetného dovolania zrejmé, že jeho mimoriadny opravný prostriedok\nbude vzhľadom na jeho obsahovú stránku a zvýšené zákonné kvalitatívne požiadavky na advokáta\nspisujúceho dovolanie vyhodnotený dovolacím súdom ako meritórne neprejednateľný.\n26. Nakoľko konanie pred odvolacím súdom nebolo poznačené namietanou vadou zmätočnosti\nuvedenou v ustanovení § 420 písm. f/ C. s. p. (viď bod 20. vyššie) a prípustnosť podaného dovolania\nnebola daná ani podľa § 421 ods. 1 písm. a/ C. s. p. (viď bod 24. vyššie), najvyšší súd dovolanie žalobcu\n2/ odmietol podľa ustanovenia § 447 písm. c/ C. s. p. ako dovolanie smerujúce proti rozhodnutiu, proti\nktorému nie je prípustné.\n27. Rozhodnutie o nároku na náhradu trov dovolacieho konania v dovolacom konaní úspešného\nžalovaného najvyšší súd neodôvodňuje (§ 451 ods. 3 druhá veta C. s. p.).\n28. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 5 : 0.\nPoučenie:\nProti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.", "vazby": {"vyrok_vztahy": [{"sz": "5Obo/20/2018", "guid": null, "vztah": "zamietnute"}]}, "cituje": [{"guid": "ussr:8d3a5066-5880-419a-8c70-d4b17064e8ee", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.122.2016.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 122/2016", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 122/2016 z 11. 2. 2016", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2016-02-11", "citacie_n": 10, "url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.122.2016.1"}, {"guid": "ussr:45f5571a-5a8b-463e-bfe1-08bd421d7d1e", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2015:PLz.US.3.2015.1", "spisova_znacka": "PLz. ÚS 3/2015", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. PLz. ÚS 3/2015 z 18. 3. 2015", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2015-03-18", "citacie_n": 67, "url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2015:PLz.US.3.2015.1"}, {"guid": "ussr:bb365f76-feb9-43da-a794-5779fc1b2774", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 591/2013", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 591/2013 z 10. 12. 2013", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2013-12-10", "citacie_n": 131, "url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ussr:bb365f76-feb9-43da-a794-5779fc1b2774"}, {"guid": "ussr:99328aee-673e-493b-9ffc-4ac6a819aa0c", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 50/2010", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 50/2010 z 5. 2. 2010", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2010-02-05", "citacie_n": 72, "url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ussr:99328aee-673e-493b-9ffc-4ac6a819aa0c"}, {"guid": "ussr:9637ee44-6b6a-4618-b594-29edd22feaaa", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 314/07", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 314/07 z 6. 12. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-12-06", "citacie_n": 84, "url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ussr:9637ee44-6b6a-4618-b594-29edd22feaaa"}, {"guid": "ussr:1beae02e-8891-4e27-9574-902e702573de", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 184/06", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 184/06 z 20. 6. 2006", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2006-06-20", "citacie_n": 84, "url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ussr:1beae02e-8891-4e27-9574-902e702573de"}, {"guid": "ussr:4f084ded-c26c-466d-93a7-fe00fdf79b9c", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 122/05", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 122/05 z 14. 6. 2006", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2006-06-14", "citacie_n": 1152, "url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ussr:4f084ded-c26c-466d-93a7-fe00fdf79b9c"}, {"guid": "ussr:35a0a9f7-32ab-4d77-83af-0b45912d57b9", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 50/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 50/04 z 3. 3. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-03-03", "citacie_n": 8434, "url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ussr:35a0a9f7-32ab-4d77-83af-0b45912d57b9"}, {"guid": "ussr:e253c2cd-e62e-4230-b320-21e607e2429e", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 184/03", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 184/03 z 1. 10. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-10-01", "citacie_n": 209, "url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ussr:e253c2cd-e62e-4230-b320-21e607e2429e"}, {"guid": "ussr:da014028-eb6c-466a-807d-eb097f0f052a", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 66/01", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 66/01 z 20. 9. 2001", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2001-09-20", "citacie_n": 87, "url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ussr:da014028-eb6c-466a-807d-eb097f0f052a"}, {"guid": "e615a7ba-821b-4d09-b710-d86eaf6a519c:70d9a769-b730-46fa-9aa8-5867a827d4d1", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2018:1011899914.1", "spisova_znacka": "2ObdoV/20/2017", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2ObdoV/20/2017 z 12. 12. 2018", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2018-12-12", "citacie_n": 3, "url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2018:1011899914.1"}, {"guid": "f6bdf587-5444-40c0-9e00-f19673264903:53574985-d834-4927-9a8a-12c2bf917cbd", "ecli": "ECLI:SK:KSTN:2012:3011899952.3", "spisova_znacka": "7Cbs/1/2011", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Trenčín sp. zn. 7Cbs/1/2011 z 17. 9. 2012", "sud": "Krajský súd Trenčín", "datum_vydania": "2012-09-17", "citacie_n": 10, "url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ECLI:SK:KSTN:2012:3011899952.3"}], "citovane_v": []}