{"guid": "89172888-6e16-498a-a49d-13d91d13a7f1:5130361b-0fc3-4ed2-acf0-989cbac1076b", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2019:9019200029.1", "spisova_znacka": "2Komp/1/2019", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2Komp/1/2019 z 26. 9. 2019", "citacia": "rozsudok Najvyššieho súdu SR z 26. septembra 2019, sp. zn. 2Komp/1/2019, ECLI:SK:NSSR:2019:9019200029.1", "identifikacne_cislo": "9019200029", "sud": {"guid": "sud_100", "nazov": "Najvyšší súd", "typ": "najvyssi", "slug": "najvyssi-sud"}, "sudca": "JUDr. Ľubica Krišková", "datum_vydania": "2019-09-26", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Zmeňujúce"], "oblast": ["Správne právo"], "podoblast": ["Dôchodky"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2003/461/#paragraf-261.odsek-1", "nazov": "§ 261 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2003/461/#paragraf-261.odsek-1", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/461-2003/paragraf-261"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/162/#paragraf-419.odsek-2", "nazov": "§ 419 ods. 2 SSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/162/#paragraf-419.odsek-2", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/162-2015/paragraf-419"}, {"iri": "/SK/ZZ/1988/100/#paragraf-42.odsek-4.pismeno-a", "nazov": "§ 42 ods. 4 písm. a) zákona č. 100/1988 Zb.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1988/100/#paragraf-42.odsek-4.pismeno-a", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/100-1988/paragraf-42"}, {"iri": "/SK/ZZ/2003/461/#paragraf-259.odsek-1", "nazov": "§ 259 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2003/461/#paragraf-259.odsek-1", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/461-2003/paragraf-259"}, {"iri": "/SK/ZZ/2003/461", "nazov": "zákon č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2003/461", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/461-2003"}, {"iri": "/SK/ZZ/1988/100", "nazov": "zákon č. 100/1988 Zb. o sociálnom zabezpečení", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1988/100", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/100-1988"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/162", "nazov": "SSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/162", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/162-2015"}, {"iri": "/SK/ZZ/1988/100/#paragraf-43.odsek-1", "nazov": "§ 43 ods. 1 zákona č. 100/1988 Zb.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1988/100/#paragraf-43.odsek-1", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/100-1988/paragraf-43"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/2003/461#paragraf-261", "/SK/ZZ/2015/162#paragraf-419", "/SK/ZZ/1988/100#paragraf-42", "/SK/ZZ/2003/461#paragraf-259", "/SK/ZZ/1988/100#paragraf-43"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/5130361b-0fc3-4ed2-acf0-989cbac1076b", "zdroj": "infosud", "url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2019:9019200029.1", "api_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2019:9019200029.1", "text_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2019:9019200029.1/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nNajvyšší súd\n2Komp/1/2019\n9019200029\n26. 09. 2019\nJUDr. Jaroslava Fúrová\nECLI:SK:NSSR:2019:9019200029.1\n\nROZSUDOK V MENE\nSLOVENSKEJ REPUBLIKY\nNajvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jaroslavy Fúrovej\na členov senátu Mgr. Petra Melichera, JUDr. Kataríny Benczovej, JUDr. Jozefa Hargaša a JUDr. Jozefa\nMilučkého, v právnej veci žalobcu: Vojenský úrad sociálneho zabezpečenia, so sídlom Špitálska 22, 812\n74 Bratislava, IČO: 00 802 603, proti žalovanej: Sociálna poisťovňa, ústredie, so sídlom Ul. 29. augusta\nč. 8-10, 813 63 Bratislava, IČO: 30 807 484, za účasti V.. Q. K., N.É. X. V. XXXX, C. A. D. XXXX/X, XXX\nXX W., o kompetenčnej žalobe zo 14. júna 2019, takto\nrozhodol:\nI. Najvyšší súd Slovenskej republiky určuje, že pôsobnosť vykonať administratívne konanie vo veci\nstarobného dôchodku Q. K.Č., N. X. V. XXXX, C. A. D.N. XXXX/X, XXX XX W., má Vojenský úrad\nsociálneho zabezpečenia.\nII. Žiaden z účastníkov konania n e m á právo na náhradu trov konania.\nodôvodnenie:\nOdôvodnenie\n1. Žalobou zo 14. júna 2019 doručenou Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky 2. júla 2019 sa žalobca\ndomáhal určenia, že pôsobnosť vykonať administratívne konanie vo veci starobného dôchodku Q. K.,\nN. X. V. XXXX, C. A. D.N. XXXX/X, XXX XX W., má žalovaná - Sociálna poisťovňa, ústredie.\n2. V úvode žaloby žalobca podrobne opísal priebeh administratívneho konania, kde V.. Q. K. (ďalej aj\n„žiadateľ“) požiadal v súlade s § 114 zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení v znení neskorších\npredpisov (ďalej len „zákon č. 461/2003 Z. z.“) žalovanú o priznanie starobného dôchodku od 27.\ndecembra 2010. Žalovaná rozhodnutím č. 480 306 2120 0 z 12. októbra 2016 podľa § 21 a § 175 zákona\nč. 100/1988 Zb. o sociálnom zabezpečení v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 100/1988\nZb.“) žiadosť o priznanie starobného dôchodku zamietla, pretože žiadateľovi bol rozhodnutím žalobcu č.\n65407009308909/2- VÚSZ/DO/2 zo 4. mája 1998 priznaný od 31. marca 1998 podľa § 33 ods. 1 písm. c)\nzákona č. 76/1959 Zb. o niektorých služobných pomeroch vojakov v znení neskorších predpisov (ďalej\nlen „zákon č. 76/1959 Zb.“) výsluhový príspevok (od 1. mája 1998 považovaný za výsluhový dôchodok),\nv ktorom mu bola zohľadnená doba vojenskej služby od 1. januára 1965 do 30. marca 1998 v I. kategórii\nfunkcií, t. j. 33 rokov a 90 dní. Žiadateľ podal proti rozhodnutiu žalovanej odvolanie, v ktorom uviedol,\nže mu nebola zhodnotená doba 3 rokov a 41 dní vo všeobecnom systéme poistenia a dobu 90 dní v\nosobitnom systéme poistenia. Generálny riaditeľ žalovanej ako odvolací orgán rozhodnutím č. 480 306\n2120 0 z 2. januára 2017 odvolanie zamietol a napadnuté rozhodnutie potvrdil. Krajský súd v Prešove\nrozsudkom č. k. 5Sa/4/2017 z 10. augusta 2017 žalobu o preskúmanie rozhodnutia Generálneho\nriaditeľa žalovanej zamietol. Žiadateľ podal proti rozsudku kasačnú sťažnosť, o ktorej rozhodol Najvyšší\n\nsúd SR rozsudkom sp. zn. 9Sk/24/2017 z 31. októbra 2018 tak, že napadnutý rozsudok Krajského súdu\nv Prešove zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Najvyšší súd uzavrel, že žiadateľ, narodený 6. marca\n1948, dosiahol dôchodkový vek dovŕšením veku 55 rokov, t. j. 6. marca 2003, a pretože žiadateľ nesplnil\npodmienku nepretržitého zamestnania od vzniku nároku na starobný dôchodok do 31. marca 2003,\nnevzťahuje sa na neho ustanovenie § 261 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení v znení\nneskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 461/2003 Z. z.“), a preto je daná kompetencia príslušných\norgánov Ministerstva obrany SR rozhodnúť o sociálnom zabezpečení vojakov, teda v danom prípade\naj o nároku na starobný dôchodok, a teda v danej veci potrebné aplikovať ustanovenie § 20 zákona č.\n71/1967 Zb. o správnom konaní v znení neskorších predpisov (ďalej len „správny poriadok“). Kasačný\nsúd vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti vyslovil, že žalovaná nie je oprávnená (a ani nemala) v\ndanom prípade o žiadosti o priznanie starobného dôchodku rozhodnúť. V čase vzniku nároku žiadateľa\nna starobný dôchodok mal a naďalej má kompetenciu na rozhodovanie o tomto nároku príslušný orgán\nMinisterstva obrany SR podľa § 142 ods. 4 zákona č. 100/1988 Zb.. V ďalšom konaní Krajský súd\nv Prešove rozsudkom sp. zn. 8Sa/3/2019-27 zo 14. februára 2019 rozhodnutie Generálneho riaditeľa\nžalovanej z 2. januára 2017 v spojení s rozhodnutím žalovanej z 12. októbra 2016 č. 480 306 2120 0 zrušil\na vec mu vrátil na ďalšie konanie. V odôvodnení rozhodnutia Krajský súd v Prešove najmä vzhľadom\nna obsah ustanovenia § 259 ods. 1 a § 261 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z. z., podobne ako Najvyšší\nsúd SR konštatoval, že z administratívneho spisu žiadateľa bolo preukázané, že nesplnil podmienku\nnepretržitého zamestnávania od vzniku nároku na starobný dôchodok do 31. decembra 2013, a preto\nsa na neho nemôže vzťahovať ustanovenie § 261 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z. z. Preto pokiaľ žalovaná\nnapadnutými rozhodnutiami rozhodla o zamietnutí žiadosti, nemala na to právomoc a prekročila svoje\nkompetencie. V ďalšom konaní uložil žalovanej postúpiť žiadosť o priznanie starobného dôchodku na\nkonanie príslušnému orgánu v súlade s ust. § 142 ods. 4 písm. c) zákona č. 100/1988 Zb.. Žalovaná na\nzáklade uvedených rozsudkov Najvyššieho súdu SR z 31. októbra 2018 a Krajského súdu v Prešove\nzo 14. februára 2019, podaním z 23. apríla 2019, postúpila žiadosť o priznanie starobného dôchodku\nžalobcovi.\n3. Žalobca uviedol, že napriek rozsudku Najvyššieho súdu SR č. k. 9Sk/24/2018 z 31. októbra 2018\na rozsudku Krajského súdu v Prešove č. k. 8Sa/3/2019 zo 14. februára 2019 je presvedčený, že nie\nje daná jeho pôsobnosť na rozhodovanie o žiadostí žiadateľa o priznanie starobného dôchodku. To,\nže na prejednanie žiadosti o priznanie starobného dôchodku nie je daná pôsobnosť žalovanej, ale\nje daná právomoc žalobcu, rozhodli súdy (vo vyššie citovaných rozhodnutiach) výlučne vzhľadom na\nskutočnosť, že žiadateľ o starobný dôchodok nesplnil podmienku nepretržitého trvania zamestnania od\nvzniku nároku na starobný dôchodok do 31. decembra 2003 podľa § 259 ods. 1 a § 261 ods. 1 zákona č.\n461/2003 Z. z., pričom nesplnenie podmienky nepretržitého zamestnania žiadateľa v rozhodnom období\nje nesporné. Žalobca uviedol, že len z dôvodu nesplnenia tejto podmienky nevyplýva z ustanovení §\n259 ods. 1 a § 261 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z. z. záver o nepríslušnosti žalovanej na prejednanie\nžiadosti o starobný dôchodok, a naopak, záver o jeho príslušnosti na prejednanie tejto žiadosti. V\nzmysle ust. § 259 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z. z. v konaniach o nárokoch na dávky a ich výplatu z\ndôchodkového zabezpečenia, ktoré vznikli pred 1. januárom 2004, a o ktorých nebolo do tohto dňa\nprávoplatne rozhodnuté, sa rozhodne podľa predpisov účinných do 31. decembra 2003 s odchýlkami\nďalej ustanovenými. V ustanovení § 259 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z. z. je teda výlučne riešené len\nto, podľa akých predpisov sa rozhodne o dávkach dôchodkového zabezpečenia, ktoré vznikli pred 1.\njanuárom 2004, a o ktorých nebolo do tohto dňa právoplatne rozhodnuté. Pretože ako predpis účinný\ndo 31. decembra 2003 objektívne prichádza do úvahy hlavne zákon č. 100/1988 Zb., z ustanovenia §\n259 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z. z. potom vyplýva záver, že v konaniach o nárokoch na dávky a ich\nvýplatu z dôchodkového zabezpečenia, ktoré vznikli pred 1. januárom 2004, a o ktorých nebolo do tohto\ndňa právoplatne rozhodnuté, sa rozhodne podľa zákona č. 100/1988 Zb. , teda ustanovenie § 259 ods.\n1 zákona č. 461/2003 Z. z. priamo nerieši, ktorý orgán je príslušný o týchto dávkach dôchodkového\nzabezpečenia podľa zákona č. 100/1988 Zb. konať. O týchto dávkach z dôchodkového zabezpečenia\npodľa zákona č. 100/1988 Zb. môže teda podľa okolností rozhodovať buď žalovaná alebo žalobca,\navšak ani pri najširšom výklade z ustanovenia § 259 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z. z. bez ďalšieho\nnevyplýva, že pôsobnosť konať o týchto nárokoch nemá žalovaná, a naopak, nevyplýva z neho, že\npôsobnosť rozhodovať o týchto nárokoch má výlučne len žalobca. V zmysle § 261 ods. 1 zákona č.\n461/2003 Z. z. suma starobného dôchodku poistenca, ktorý splnil podmienky nároku na tento dôchodok\npred 1. januárom 2004, je po vzniku nároku na tento dôchodok nepretržite zamestnaný k 31. decembru\n2003 a nepoberal starobný dôchodok, sa určí podľa tohto zákona. Ani v ustanovení § 261 ods. 1\n\nzákona č. 461/2003 Z. z. nie je teda riešená právomoc, ale len to, podľa ktorého predpisu sa určí suma\nstarobného dôchodku. Pretože žiadateľ nesplnil podmienku uvedenú v ustanovení § 261 ods. 1 zákona\nč. 461/2003 Z. z. (nebol nepretržite zamestnaný k 31. decembru 2003), vyplýva z toho len to, že suma\njeho starobného dôchodku sa neurčí podľa zákona č. 461/2003 Z. z., ale sa určí podľa predchádzajúcich\npredpisov - v konkrétnom prípade podľa zákona č. 100/1988 Zb.. Ak by nebol s účinnosťou od 1. mája\n1998 prijatý zákon č. 114/1998 Z. z. o sociálnom zabezpečení vojakov (ďalej len „zákon č. 114/1998\nZb.“), pôsobnosť žalovanej konať o nároku žiadateľa o priznanie starobného dôchodku podľa § 132 ods.\n1 písm. a) zákona č. 100/1988 Zb. by vzhľadom na ustanovenie § 142 ods. 4 písm. a) zákona č. 100/1988\nZb. bola nesporná, avšak aby bola pôsobnosť žalobcu konať nesporná i po 1. máji 1998, nesmela by byť\ntáto pôsobnosť vylúčená ustanovením § 103 ods. 1 bod 2 zákona č. 114/1998 Z. z., resp. ustanovením\n§ 143a zákona č. 328/2002 Z. z. o sociálnom zabezpečení policajtov a vojakov a o zmene a doplnení\nniektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č 328/2002 Z. z.“). Podľa § 103 bod\n2. a 3. zákona č. 114/1998 Z. z. od nadobudnutia účinnosti zákona (t. j. od 1. mája 1998) sa na sociálne\nzabezpečenie vojakov nepoužijú §§ 130 až 145 zákona č. 100/1988 Zb. o sociálnom zabezpečení v\nznení neskorších predpisov, ani §§ 157 až 174 vyhlášky Federálneho ministerstva práce a sociálnych\nveci č. 149/1988 Zb., ktorou sa vykonáva zákon o sociálnom zabezpečení v znení neskorších predpisov,\na rovnako sa tieto ustanovenia od 1. júla 2002 nepoužijú na sociálne zabezpečenie policajtov a vojakov\naj podľa § 143a zákona č. 328/2002 Z. z.. Ak sa teda podľa uvedených ustanovení od nadobudnutia ich\núčinnosti na sociálne zabezpečenie vojakov nepoužijú ustanovenia Piatej časti zákona č. 100/1988 Zb.,\nmôže to znamenať iba to, že už sa nepoužijú vôbec, čo vyplýva aj z dôvodovej správy k § 103 k zákonu\nč. 114/1998 Z. z., podľa ktorej týmto ustanovením sa navrhuje nepoužívať pre sociálne zabezpečenie\nvojakov zákony a vykonávacie predpisy k nim, ktoré doteraz upravovali úsek sociálneho zabezpečenia\nvojakov. Dávky výsluhového zabezpečenia podľa zákona č. 114/1998 Z. z. (i. podľa zákona č. 328/2002\nZ. z.) fakticky nahradili dovtedajšie dávky výsluhového zabezpečenia profesionálnych vojakov. Zákon č.\n114/1998 Z. z. zásadne nepredpokladal, že by po nadobudnutí jeho účinnosti mohli byť profesionálnym\nvojakom priznané ešte dávky podľa zákona č. 100/1988 Zb., čo vyplýva aj zo všeobecnej časti dôvodovej\nsprávy k zákonu č. 114/1998 Z. z., podľa ktorej maximálna výška výsluhového príspevku bola rovnaká,\nako výška starobného (invalidného dôchodku), pričom ani vo vyspelých európskych štátoch, najmi v\nštátoch NATO, sa sociálne zabezpečenie profesionálnych vojakov neuplatňuje v rámci všeobecného\nsystému sociálneho zabezpečenia. Preto, ak bolo o výsluhovom príspevku resp. o výsluhovom dôchodku\nprofesionálneho vojaka právoplatne rozhodnuté do 31. decembra 2003 a nebolo právoplatne rozhodnuté\nlen o jeho prípadných nárokoch vyplývajúcich z jeho civilného zamestnania, príslušným orgánom na\nrozhodovanie o týchto nárokoch môže byť len žalovaná, pričom žalovaná o starobných dôchodkoch\nvojakov od 1. mája 1998 aj fakticky konala. V praxi však dochádzalo aj k prípadom, keď napriek tomu,\nže profesionálni vojaci po 1. máji 1998 splnili podmienky nároku na výsluhový dôchodok, prípadne im\nbol výsluhový dôchodok aj priznaný, žalovaná im priznávala starobný dôchodok podľa všeobecných\nustanovení zákona č. 100/1988 Z. z., avšak niekedy aj so zohľadnením tej doby služobného pomeru,\nza ktorú im už bol priznaný výsluhový dôchodok, resp. ktorou splnili podmienky nároku na výsluhový\ndôchodok, čím dochádzalo k duplicitnému priznávaniu dávok sociálneho zabezpečenia vojakom podľa\nrôznych právnych úprav za tú istú dobu zamestnania. Aby sa takýmto prípadom v budúcnosti zabránilo,\nbol zákon č. 100/1988 Zb. s účinnosťou od 1. júla 1999 novelizovaný zákonom č. 107/1999 Z. z.,\nktorý v článku II upravil v § 173b postup žalovanej v prípadoch, keď žalovaná už starobný dôchodok\npodľa všeobecných ustanovení zákona č. 100/1988 Zb. účinného do 30 júna 1999 už profesionálnym\nvojakom priznala a v ďalších ustanovenia upravil postup žalovanej od 1. júla 1999. Článok II zákona\nč. 107/1999 Z. z. bol prijatý výlučne z dôvodu potreby riešenia právnych vzťahov, ktoré vznikli v\nsúvislosti s nadobudnutím účinnosti zákona č 114/1998 Z. z.. V zmysle § 173b ods. 1 zákona č.\n107/1999 Z. z. profesionálnemu vojakovi, ktorý vykonával profesionálnu službu v rozsahu zakladajúcom\nnárok na výsluhový dôchodok, a ktorému v období od 1. mája 1988 do 30. júna 1999 Sociálna\npoisťovňa priznala starobný dôchodok, Sociálna poisťovňa rozhodne o nároku na starobný dôchodok\npodľa predpisov účinných po 30. júni 1999. Ustanovením § 173b ods. 1 zákona č. 107/1999 Zb.\nbol legalizovaný dovtedajší faktický stav, podľa ktorého o nárokoch profesionálnych vojakov podľa\nvšeobecných ustanovení zákona č. 100/1988 Zb. rozhodovala od 1. mája 1998 do 30. júna 1999 výlučne\nžalovaná. Žalobca tvrdil, že ak bola žalovaná povinná konať o nárokoch profesionálnych vojakov podľa\nvšeobecných ustanovení zákona č. 100/1988 Zb. v dobe od 1. mája 1988 do 30. júna 1999, resp.\ndo 31. decembra 2003, zostala žalovanej povinnosť konať o týchto nárokoch týkajúcich sa obdobia\nod 1. mája 1998 do 30. decembra 2003 zachovaná aj v súčasnom období. V zmysle § 173b ods.\n2 zákona č. 107/1999 Z. z. ak profesionálny vojak, ktorý vykonával profesionálnu službu v rozsahu\nzakladajúcom nárok na výsluhový dôchodok, požiadal v období od 1. mája 1998 do 30. júna 1999\n\nSociálnu poisťovňu o priznanie starobného dôchodku a konanie o priznaní tejto dávky nebolo do 30.\njúna 999 právoplatne skončené, Sociálna poisťovňa rozhodne o nároku na starobný dôchodok podľa\npredpisov účinných po 30. júni 1999. V období od 1. mája 1998 (t. j. po nadobudnutí účinnosti zákona č.\n114/1998 Z. z.) právna úprava výslovne stanovila žalovanej povinnosť konať o starobných dôchodkoch\nprofesionálnych vojakov podľa predpisov účinných po 30. júne 999. Ak právna úprava výslovne stanovila\nžalovanej povinnosť konať o starobných dôchodkoch profesionálnych vojakov podľa zákona č. 100/1988\nZb. v dobe od 1. mája 1998, zostala žalovanej povinnosť konať o nárokoch vzniknutých v období\nod 1. mája 1998 do 30. júna 1999 zachovaná aj v súčasnom období a od 1. mája 1998 bolo teda\nmožné profesionálnym vojakom priznať starobný dôchodok len podľa všeobecných ustanovení zákona\nč. 100/1988 Zb., pričom príslušným orgánom na priznanie tohto dôchodku bola výlučne len žalovaná.\nŽalobca zdôraznil, že žalovaná od 1. mája 1998 o starobných dôchodkoch profesionálnych vojakov\npodľa všeobecných ustanovení zákona č. 100/1988 Zb. aj fakticky konala, pričom o nich konala aj po\nnadobudnutí účinnosti zákona č. 461/2003 Z. z.. Okrem toho povinnosť žalovanej konať o starobných\ndôchodkoch profesionálnych vojakov podľa všeobecných ustanovení zákona č. 100/1988 Zb. od 1. mája\n1998 vyplývala nepriamo aj z ustanovení §§ 12 ods. 2, 21 ods. 3, 22 ods. 6, 23 ods. 3, 26a, 27 ods.\n3 tohto zákona. Podľa bodu 36 rozsudku Krajského súdu v Prešove č. k. 8Sa/3/2019 zo 14. februára\n2019 žiadateľ splnil podmienky nároku na starobný dôchodok podľa všeobecných ustanovení zákona č.\n100/1988 Zb. dovŕšením veku 55 rokov, t. j. 6. marca 2003. Žalobca uzavrel, že vzhľadom na uvedené\nskutočnosti o nárokoch profesionálnych vojakov na starobný dôchodok podľa všeobecných ustanovení\nzákona č. 100/1988 Zb. ktoré vznikli do 31.decembra 2003, bola vo veci nepochybne povinná konať\nžalovaná.\n4. Žalovaná vo vyjadrení k žalobe uviedla, že podľa právneho názoru Najvyššieho súdu SR vyjadreného\nv judikáte R 41/2016, ako aj v ďalších rozsudkoch (vo veciach sp. zn. 9So/103/2011, sp. zn.\n10So/35/2015 a sp. zn. 9So/207/2014) o nároku na starobný dôchodok poistenca, ktorému bol priznaný\npríspevok za službu alebo výsluhový príspevok, ktorý sa považuje za výsluhový dôchodok podľa ust. §\n132 a nasl. zákona č. 100/1988 Zb. v znení neskorších predpisov je príslušný rozhodnúť orgán uvedený\nv § 142 ods. 4 zákona č. 100/1988 Zb. v znení zákona č. 306/1991 Zb., a nie Sociálna poisťovňa,\nak poistenec po vzniku nároku nebol nepretržite zamestnaný do 31. decembra 2003. Najvyšší súd\nSR konštatoval aj to, že príslušnosť rozhodnúť o nároku na starobný dôchodok upravená v § 142\nzákona č. 100/1988 Zb. v znení neskorších predpisov nie je dotknutá ani právnou úpravou uvedenou\nv § 143a zákona č. 328/2002 Z. z. v znení zákona č. 447/2002 Z. z.. Podľa § 142 ods. 4 zákona č.\n100/1988 Zb. o nároku na starobný dôchodok poistenca, ktorému bol priznaný príspevok za službu alebo\nvýsluhový príspevok, ktorý sa považuje za výsluhový dôchodok, rozhoduje Vojenský úrad sociálneho\nzabezpečenia. Žalovaná sa pridržiava skutkových a právnych dôvodov uvedených v rozsudku Krajského\nsúdu v Prešove č. 8Sa/3/2019-27 zo 14. februára 2019 s poukázaním na to, že na danú vec je\npotrebné aplikovať ustanovenie § 20 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní v znení neskorších\npredpisov, ako všeobecného predpisu upravujúceho správne konanie, keďže zákon č. 461/2003 Z. z taký\npostup nerieši a upravuje postúpenie len v prípade miestnej, resp. vecnej nepríslušnosti organizačných\nzložiek Sociálnej poisťovne. V čase vzniku nároku žiadateľa na starobný dôchodok mal a naďalej má\nkompetenciu na rozhodovanie o tomto nároku príslušný orgán Ministerstva obrany Slovenskej republiky.\nŽalovaná je viazaná právnym názorom kasačného súdu a žiadosť žiadateľa o starobný dôchodok mala\npostúpiť na rozhodovanie príslušnému orgánu v súlade s § 142 ods. 4 písm. a) zák. 100/1988 Zb.. Sám\nžalobca v kompetenčnej žalobe skonštatoval, že žalovaná postupovala v medziach zákona, pretože\nnesplnenie podmienky nepretržitého trvania zamestnania od vzniku nároku na starobný dôchodok do\n31. decembra 2003 podľa § 259 ods. 1 a § 261 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z. z. je u žiadateľa nesporné,\nz čoho vyplýva, že kompetencia žalovanej na rozhodnutie v predmetnej veci by na výsledok posúdenia\njeho nároku o starobný dôchodok nemala vplyv. Vzhľadom na uvedené skutkové a právne dôvody\nžalovaná navrhla, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky vo veci kompetenčného sporu rozhodol o\npôsobnosti žalobcu vykonať administratívne konanie o priznaní starobného dôchodku žiadateľa.\n5. Q. boli žaloba žalobcu zo 14. júna 2019, ako aj vyjadrenie žalovanej z 31. júla 2019, doručené na\nvedomie 15. augusta 2019, tento sa k uvedeným podaniam nevyjadril, v konaní zostal nečinný.\n\n6. Základným predmetom konania pred Najvyšším súdom Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší\nsúd“), ako súdom vecne príslušným podľa § 6 ods. 2 písm. j), § 11 písm. f) zákona č. 162/2015 Z.\nz. Správny súdny poriadok (ďalej len „S.s.p.“) na konanie o kompetenčných žalobách, bolo vyriešenie\nspornej otázky, ktorý z orgánov verejnej správy dotknutý záporným kompetenčným konfliktom (§ 412\nods. 3 S.s.p.) majúci zásadný dopad na dobrý výkon verejnej správy v oblasti sociálneho poistenia a\nzabezpečenia, má v zmysle zákona pôsobnosť vykonať v oblasti dotknutej žiadosťou Q. administratívne\nkonanie.\n7. Podľa § 412 ods. 3 S.s.p. záporný kompetenčný konflikt je spor, v ktorom viaceré orgány verejnej\nsprávy súčasne popierajú svoju pôsobnosť tak, že žiadny z nich nechce vykonať v tej istej veci\nadministratívne konanie, alebo spor medzi orgánom verejnej správy, ktorý nechce vykonať vo veci\nadministratívne konanie, a iným subjektom, ktorý svoju príslušnosť upraviť rovnakú vec vlastným\npostupom popiera.\n8. Najvyšší súd v rámci svojej rozhodovacej činnosti už riešil skutkovo a právne obdobný spor (konanie\nvedené pod sp. zn. 3Komp/1/2016), kde dospel k záveru, že kompetenčné ustanovenie § 142 ods.\n4 písm. a) v spojení s § 43 ods. 1 zákona č. 100/1988 Zb. zakladá pôsobnosť žalobcu vykonať\nadministratívne konanie o podaných žiadostiach vo veciach starobného dôchodku profesionálnych\nvojakov.\n9. Najvyšší súd sa v plnom rozsahu stotožňuje s odôvodnením rozsudku č. k. 3Komp/1/2016 z 11.\noktóbra 2017, ktorého odôvodnenie je v plnom rozsahu relevantné aj na posudzovanú vec, pričom\npreberajúc jeho relevantnú časť uvádza, že v zmysle zákonných oprávnení (kompetenčné ustanovenia\nobsiahnuté tak v zákone č. 461/2003 Z. z. ako aj v súčasnom zákone č. 328/2002 Z. z.) je tak\nžalobcovi, ako aj žalovanej, zverená pôsobnosť vykonávať verejnú správu v oblasti sociálnych vecí, či\nuž vo forme sociálneho poistenia alebo sociálneho zabezpečenia. Zákonodarca preto musel v zmysle\nčl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky vymedziť hranice medzi výkonom pôsobnosti žalobcu a\nžalovanej, a to tak z pohľadu foriem sociálnych vzťahov (viď zákonodarcom propagovaný evidentný\nrozdiel medzi poistením a zabezpečením), regulovaných subjektov (vo sfére civilných zamestnaní a\nnároku na priznanie starobného dôchodku oproti oblasti služobných pomerov v ozbrojených silách\na výsluhovému zabezpečeniu), ako aj rozsahu priznávaných dávok. Uvedené zákonné rozdelenie\npôsobnosti rozhodovať v oblasti sociálnej agendy bolo v minulosti upravené prostredníctvom Piatej\nčasti zákona č. 100/1988 Zb., pričom v súčasnosti je táto oblasť sociálnych vecí regulovaná novými\nprávnymi úpravami, t. j., tak všeobecnou právnou úpravou zakotvenou v zákone č. 461/2003 Z.\nz. na strane jednej, ako aj špeciálnymi právnymi predpismi, medzi ktorými v prejednávanej veci je\nvýznamný zákon č. 328/2002 Z. z.. V takto načrtnutej argumentácii nie je medzi žalobcom a žalovanou\nnezhoda, avšak žalobca výslovne (expressis verbis) vylučuje aplikáciu Piatej časti zákona č. 100/1988\nZb. na prejednávanú vec, zatiaľ čo žalovaná s poukazom na prechodné ustanovenia (§ 259 ods. 1\nzákona č. 461/2003 Z. z.) naopak primeranú aplikáciu Piatej časti zákon č. 100/1988 Zb. pripúšťa.\nNajvyšší súd v súvislosti s takto naznačeným výkladovým rozporom označil za otázku zásadného\nprávneho významu výklad ustanovenia § 259 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z. z., z ktorého obsahu\na systematického zaradenia v štruktúre zákona (súčasťou Ôsmej časti Prechodné ustanovenia) je\nnepochybné, že ide o prechodné ustanovenie, ktoré rieši vplyv prijatého zákona na právne vzťahy\nupravené doterajšími právnymi predpismi vrátane legislatívnej situácie, ak časť právneho predpisu má\nmať časovo obmedzenú platnosť (napríklad Svák, J. a Kukliš, P., Teória a prax legislatívy). Ďalej uvedené\nprechodné ustanovenie nepochybne uprednostňuje pre konania o skôr vzniknutom (časovo obmedzené\ndátumom do 1. januára 2004) nároku na dávku a jej výplatu z dôchodkového zabezpečenia tak, ako\nje tomu aj v prejednávanej veci, použitie predpisov účinných do 31. decembra 2003 na rozhodnutie\nvo veci. Žalobca vo svojej argumentácii s odkazom najmä na ustanovenie § 103 ods. 1 zákona č.\n114/1998 Z. z. často uvádza právny záver, že nie je možné aplikovať Piatu časť zákona č. 100/1988\nZb. v rozmedzí ustanovení §§ 130 až 145 na prejednávanú vec, pričom jeho argumenty označujú túto\nčasť zákona ako zrušenú. Uvedené ustanovenie § 103 je systematicky zaradené do Šiestej časti zákona\nč. 114/1998 Z. z. označenej ako Spoločné, prechodné a záverečné ustanovenia s rubrikou Záverečné\nustanovenia. Napriek zaužívanej legislatívnej technike, že takto označené ustanovenia zákonodarca\nprednostne využíva na zrušenie doterajších predpisov spolu s oznámením časového okamihu vstupu\nnávrhu zákona do účinnosti (čl. 6 ods. 5 až 7 Legislatívnych pravidiel tvorby zákonov č. 19/1997 Z.\n\nz.) pre Najvyšší súd z textu ustanovenia (viď slovné spojenie „sa na sociálne zabezpečenie vojakov\nnepoužijú“) vyplýva jednoznačný záver, že zákonodarca nesledoval zrušenie výslovne určenej časti\nzákona č. 100/1988 Zb., ale naopak, ich aplikáciu nepripustil na sociálne zabezpečenie vojakov v\nzmysle dotknutého zákona, t. j. zákona č. 114/1998 Z. z.. Rozsah sociálneho zabezpečenia pritom\nzákonodarca na účely zákona č. 114/1998 Z. z. vymedzil prostredníctvom ustanovenia § 1 ods. 1 zákona\nč. 114/1998 Z. z. pod písmenami a) a ž d), a to s účinkami „pro futuro“ pre sociálne zabezpečenie\nvojakov vzniknuté po účinnosti a podľa zákona č. 114/1998 Z. z.. Obdobné, a vlastne potvrdzujúce závery\npre predchádzajúci právny názor, vyplývajú aj pre aplikáciu ustanovení § 143a zákona č. 328/2002\nZ. z.. Opätovne aj v tomto prípade uvedené ustanovenie § 143a je systematicky zaradené do Druhej\nhlavy Ôsmej časti zákona č. 328/2002 Z. z. s tou výnimkou, že rozsah adresátov sa rozšíril aj na\npolicajtov a označenie sa spresnilo na Prechodné ustanovenia. Potom pre Najvyšší súd aj z tohto textu\nustanovenia (opätovne sa dáva do pozornosti slovné spojenie „sa na sociálne zabezpečenie policajtov\na vojakov nepoužijú“) vyplýva jednoznačný záver, že zákonodarca nesledoval zrušenie časti zákona č.\n100/1988 Zb. výslovne vymedzenej ustanoveniami §§ 130 až 145, ale naopak ich aplikáciu nepripustil\nna sociálne zabezpečenie policajtov a vojakov v zmysle dotknutého zákona, t. j. zákona č. 328/2002 Z.\nz., pričom rozsah sociálneho zabezpečenia dotknutý citovaným prechodným ustanovením zákonodarca\nna účely uvedeného zákona č. 328/2002 Z. z. vymedzil prostredníctvom ustanovenia § 1 ods. 1 zákona\nč. 328/2002 Z. z. pod písmenami a) a ž d) a to s účinkami „pro futuro“, v prejednávanej veci pre\nsociálne zabezpečenie vojakov vzniknuté po účinnosti a podľa zákona č. 328/2002 Z. z.. Tento záver\nplatí pre všetky ustanovenia citované žalobcom na podporu svojho nesúhlasného postoja, tak zo zákona\nč. 114/1998 Z. z., ako aj zákona č. 328/2002 Z. z.. Na základe uvedeného sa Najvyšší súd nemohol\nstotožniť s argumentáciou žalobcu, že Piata časť zákona č. 100/1988 Zb. vo vymedzenej časti je na\nprejednávanú vec neaplikovateľná, najvyšší súd sa stotožnil iba s jeho právnym názorom, že systém\ndôchodkového zabezpečenia zakotvený v zákone č. 100/1988 Zb. bol aj pre vojakov z povolania (vrátane\nosoby, ktorá bola vojakom z povolania - napríklad § 143 ods. 1 záver prvej vety zákona č. 100/1988 Zb.)\nradom osobitných zákonov pretransformovaný na systém dávok výsluhového zabezpečenia avšak s\núčinkami do budúcna (ex nunc). Ďalej najvyšší súd vychádzal z tvrdeného záveru, že žiadateľ podmienky\nna vznik nároku na dávku a výplatu starobného dôchodku mal splniť pred 1. januárom 2004, no z\nprechodného ustanovenia § 259 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z. z. vyplýva, že na konanie o tomto\nnároku (viď žiadosť žalobcu z 27. decembra 2013) sa musí aplikovať relevantné ustanovenia zákona\nč. 100/1988 Zb., čo správne argumentovala žalovaná vo svojom vyjadrení. V tejto súvislosti vyslovená\nargumentácia žalobcu, že žalovaná aj napríklad podľa § 173b zákona č. 100/1988 Zb. (účinného od\n1. júla 1999) minimálne v období od 1. mája 1998 do 30. júna 1999, resp. podľa § 173i zákona č.\n100/1988 Zb. (účinného od 1. júla 2003) v období od 1. júla 2002 do 30. júna 2003 fakticky priznávala\nvojakom z povolania starobné dôchodky podľa Piatej časti zák. č. 100/1988 Zb., je pre prejednávanú vec\nirelevantná, nakoľko uvedené ustanovenia riešia iba nástupné účinky z dôvodu pôvodného rozhodovania\nžalovanou v uvedených prechodných obdobiach.\n10. Vzhľadom na uvedené skutočnosti najvyšší súd podľa § 419 ods. 2 S.s.p. určil, že pôsobnosť vykonať\nadministratívne konanie vo veci žiadateľa má žalobca.\n11. Záverom najvyšší súd uvádza, že strany kompetenčného sporu sú týmto rozhodnutím viazané.\nÚlohou žalobcu teda bude bezodkladne uplatniť svoju pôsobnosť a vykonať administratívne konanie vo\nveci starobného dôchodku Q., narodeného X. marca XXXX, trvale bytom D..\n12. O náhrade trov konania najvyšší súd rozhodol podľa § 170 písm. d) S.s.p. tak, že žiaden z účastníkov\nkonania nemá právo na náhradu trov konania, pretože ide o konanie o Kompetenčnej žalobe.\n13. Toto rozhodnutie prijal Najvyšší súd Slovenskej republiky v pomere hlasov 5:0 (§ 139 ods. 4 S.s.p.).\nPoučenie:\nProti tomuto rozhodnutiu opravný prostriedok n i e j e prípustný.", "vazby": {}, "cituje": [], "citovane_v": []}