{"guid": "7b8525e4-e4ac-4551-80d2-404f265c2428:366bd5f4-81ae-4ed2-824e-5be9f53f01aa", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2019:9015010090.1", "spisova_znacka": "6Sžk/8/2018", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6Sžk/8/2018 z 9. 5. 2019", "citacia": "rozsudok Najvyššieho súdu SR z 9. mája 2019, sp. zn. 6Sžk/8/2018, ECLI:SK:NSSR:2019:9015010090.1", "identifikacne_cislo": "9015010090", "sud": {"guid": "sud_100", "nazov": "Najvyšší súd", "typ": "najvyssi", "slug": "najvyssi-sud"}, "sudca": "JUDr. Jozef Milučký", "datum_vydania": "2019-05-09", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Potvrdzujúce"], "oblast": ["Správne právo"], "podoblast": ["Ostatné"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2015/162", "nazov": "SSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/162", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/162-2015"}, {"iri": "/SK/ZZ/2011/351", "nazov": "zákon č. 351/2011 Z. z. o elektronických komunikáciách", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2011/351", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/351-2011"}, {"iri": "/SK/ZZ/2011/351/#paragraf-77", "nazov": "§ 77 zákona č. 351/2011 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2011/351/#paragraf-77", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/351-2011/paragraf-77"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/162/#paragraf-461", "nazov": "§ 461 SSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/162/#paragraf-461", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/162-2015/paragraf-461"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/2011/351#paragraf-77", "/SK/ZZ/2015/162#paragraf-461"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/366bd5f4-81ae-4ed2-824e-5be9f53f01aa", "zdroj": "infosud", "url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2019:9015010090.1", "api_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2019:9015010090.1", "text_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2019:9015010090.1/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nNajvyšší súd\n6Sžk/8/2018\n9015010090\n09. 05. 2019\nJUDr. Jozef Milučký\nECLI:SK:NSSR:2019:9015010090.1\n\nROZSUDOK V MENE\nSLOVENSKEJ REPUBLIKY\nNajvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Jozefa Milučkého a\nčlenov senátu JUDr. Eriky Čanádyovej a Mgr. Viliama Pohančeníka v právnej veci žalobcu: Orange\nSlovensko, a. s., so sídlom Metodova 8, 821 08 Bratislava, IČO: 35 697 270, právne zastúpený:\nKrechňák & Associates, s. r. o., so sídlom Ulica sv. Vincenta 2, 821 13 Bratislava, IČO: 36 861 286, proti\nsťažovateľovi: Úrad pre reguláciu elektronických komunikácií a poštových služieb, so sídlom Továrenská\n7, 828 55 Bratislava, IČO: 42 355 818, za účasti: Net-Connect, s. r. o., Mlynské nivy 16, 821 09\nBratislava, IČO: 47 601 655, právne zastúpený: BORLOKOVA & ASSOCIATES, s. r. o., Jakubovo nám.\n19, 811 09 Bratislava, o preskúmanie rozhodnutia žalovaného č. 316/PÚ/2015 zo dňa 14.10.2015, v\nkonaní o kasačnej sťažnosti sťažovateľa proti právoplatnému rozsudku Krajského súdu v Bratislave č.\nk. 1S/266/2016-102 zo dňa 09.02.2017, takto\nrozhodol:\nNajvyšší súd Slovenskej republiky kasačnú sťažnosť žalovaného proti rozsudku Krajského súdu v\nBratislave č. k. 1S/266/2016-102 zo dňa 09.02.2017 zamieta.\nŽalobcovi proti žalovanému priznáva právo na úplnú náhradu trov kasačného konania.\nodôvodnenie:\nI.\nKonanie pred prvostupňovým správnym súdom\n1. Napadnutým rozsudkom Krajský súd v Bratislave (ďalej aj „krajský súd“ alebo „správny súd“) podľa ust.\n§ 191 ods. 1 písm. d) zákona č. 162/2015 Z. z. Správneho súdneho poriadku (ďalej len „SSP“) napadnuté\nrozhodnutie Úradu pre reguláciu elektronických komunikácií a poštových služieb č. 316/PÚ/2015 zo dňa\n14.10.2015 (ďalej aj „druhostupňové rozhodnutie“) v spojení s prvostupňovým rozhodnutím Úradu pre\nreguláciu elektronických komunikácií a poštových služieb, odbor technickej regulácie č. 2438/OTR/2015\nzo dňa 22.06.2015 (ďalej aj „prvostupňové rozhodnutie“) zrušil podľa § 191 ods. 1 písm. c), písm. d)\nSSP a vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie. Žalobcovi priznal právo na úplnú náhradu trov konania\na pribratému účastníkovi správneho konania právo na náhradu trov konania nepriznal.\n2. V odôvodnení rozsudku krajský súd uviedol, že jeho úlohou v prejednávanej veci bolo preskúmať\ndruhostupňové rozhodnutie žalovaného zo dňa 14.10.2015, ktorým tento potvrdil prvostupňové\nrozhodnutie Úradu pre reguláciu elektronických komunikácií a poštových služieb, odbor technickej\nregulácie zo dňa 22.06.2015, č. 2438/OTR/2015, v ktorom prvostupňový správny orgán rozhodol tak, že:\n„Podľa § 77 zákona je spoločnosť Orange povinná upraviť kapacitu prepojenia sietí medzi spoločnosťami\nOrange a Net-Connect v súlade s Prílohou II jej referenčnej ponuky (Špecifikácia prepojenia) zverejnenej\nna základe rozhodnutia úradu č. 1402/OER/2013 z 10.07.2013, a to na dva okruhy E1 (2 x 2 Mbit/s)\nnajneskôr do 1 mesiaca od právoplatnosti tohto rozhodnutia.“\n\n3. Z výroku vyššie citovaného rozhodnutia, podľa krajského súdu, vyplýva, že toto nie je v súlade s\nustanovením § 47 ods. 2 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní [správny poriadok (ďalej len „zákon\no správnom konaní“ alebo „správny poriadok“)]. Vo výrokovej časti rozhodnutia je uvedené ust. § 77\nzákona č. 351/2011 Z. z. o elektronických komunikáciách (ďalej len „zákon č. 351/2011 Z. z.“ alebo „ZEK“,\n„zákon o elektronických komunikáciách“), z textu ktorého vyplýva kompetencia úradu rozhodovať spory\nmedzi podnikmi a osobami, ktoré využívajú výhody z prístupu alebo prepojenia na návrh ktorejkoľvek\nzo strán sporu, ktorý vznikol v súvislosti s plnením povinností vyplývajúcich zo zákona o elektronických\nkomunikáciách.\n4. Z citácie ust. § 77 zákona, podľa správneho súdu, jednoznačne vyplýva oprávnenie úradu na\nrozhodovanie „sporov“, ktoré môžu vzniknúť medzi podnikmi poskytujúcimi elektronické a komunikačné\nsiete. Ide o sporové konanie, ktoré môže vzniknúť pri plnení povinností vyplývajúcich zo zákona o\nelektronických komunikáciách. O takúto situáciu podľa názoru správneho súdu v prejednávanej veci\nnejde.\n5. Správny súd bol názoru, že v danom prípade ide o situáciu, keď medzi účastníkmi administratívneho\nkonania (Orange Slovensko, a. s. a spol. Net-Connect, s. r. o.) bola dňa 30.05.2014 uzatvorená zmluva\no prepojení siete. Spoločnosť Net-Connect, s. r. o. sa návrhom domáhala navýšenia kapacity už\nexistujúceho prepojenia.\n6. Správny súd bol názoru, že povinnosť navýšiť kapacitu existujúceho prepojenia nevyplýva zo\nžiadneho ustanovenia zákona, rozhodnutia úradu, ani zo všeobecne záväzného predpisu vydaného\núradom. Ide o taxatívny výpočet právnych aktov, na základe ktorých je úrad oprávnený riešiť spory\nmedzi spoločnosťami. V danom prípade predmetná povinnosť vyplýva zo zmluvy uzatvorenej medzi\nžalobcom a spol. Net-Connect, s. r. o. a ak by v prípade plnenia z predmetnej zmluvy vznikol\nspor, tento spor je oprávnený rozhodovať len súd. Vo výroku preskúmavaného rozhodnutia absentuje\nakékoľvek hmotnoprávne ustanovenie, na základe ktorého žalovaný správny orgán uložil žalobcovi\nuvedenú povinnosť. Ustanovenie § 77 zákona, ktoré vo výrokovej časti rozhodnutia žalovaný uvádza,\nje rozhodnutím procesnoprávnej povahy, ktoré mu dáva oprávnenie rozhodovať vo veci prípadných\nvzniknutých sporov. Na základe tohto ustanovenia žalovaný správny orgán nemôže ukladať žiadnu\npovinnosť.\n7. Krajský súd v odôvodnení rozsudku citoval ust. § 6 ods. 1 SSP, § 3 ods. 1, ods. 2, ods. 5 správneho\nporiadku, § 32 ods. 1, ods. 2, § 33 ods. 1, ods. 2, § 46, § 47 ods. 1, ods. 2, ods. 3 správneho poriadku, §\n1, § 2 ods. 1, ods. 2, § 3 ods. 1, ods. 2 ZEK a iné a uviedol, že úlohou správnych orgánov je postupovať v\nzmysle citovaných zákonných ustanovení, v konaní dbať na dodržanie všetkých zákonných procesných\npostupov a tiež dbať na to, aby konečné rozhodnutie vo veci tak prvostupňové, ako aj druhostupňové\nbolo absolútne určité vo výroku a dostatočne presvedčivé a zrozumiteľné vo svojom odôvodnení.\n8. Ako je zrejmé z konštantnej judikatúry správnych súdov, správne konanie tvorí jeden celok, preto aj\nodvolací orgán podľa § 46 zákona o správnom konaní zodpovedá za to, že rozhodnutie o odvolaní je v\nsúlade so zákonom a že vychádza zo spoľahlivo zisteného skutkového stavu veci.\n9. Z dikcie ust. § 59 zákona o správnom konaní je zrejmé, že odvolací orgán má rozsiahle oprávnenia,\nnielen čo do rozsahu prieskumnej činnosti, ale aj vo vzťahu k spôsobu rozhodnutia o odvolaní. Odvolací\norgán pri svojom rozhodovaní nie je viazaný návrhmi odvolateľa, naopak zákon mu ukladá povinnosť\nzrušiť, resp. zmeniť každé nezákonné rozhodnutie, a to aj mimo rámca dôvodov odvolania.\n10. Podľa názoru správneho súdu v prejednávanej veci odvolací orgán (žalovaný) potvrdil prvostupňové\nrozhodnutie aj napriek skutočnosti, že prvostupňové rozhodnutie jednoznačne nevyhovovalo zákonným\npožiadavkám na náležitosti rozhodnutia. Z tohto dôvodu považoval krajský súd rozhodnutie žalovaného\nza nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť a nedostatok dôvodov, a preto toto rozhodnutie zrušil s\npoukazom na ust. § 191 ods. 1 písm. d) SSP. Podľa názoru správneho súdu preskúmavané rozhodnutie\nbolo potrebné zrušiť aj podľa písm. c) citovaného ustanovenia, nakoľko toto vychádzalo z nesprávneho\nprávneho posúdenia veci, ktoré spočívalo hlavne v skutočnosti, že žalobca sa nie správnym spôsobom\nvysporiadal so svojou právomocou rozhodnúť v danej veci. Žalobca svoju právomoc prekročil.\n\n11. Správny súd ďalej uviedol, že predmetom administratívneho konania nebolo uloženie povinnosti\nrokovať o prepojení sietí, či siete prepojiť, nakoľko tieto už v čase začatia administratívneho konania\nboli prepojené na základe zmluvy. Predmetom konania bolo určenie povinnosť navýšiť kapacitu už z\nexistujúceho prepojenia.\n12. Na základe vyššie uvedeného správny súd konštatoval, že keďže v konaní žalovaný nerozhodoval\no plnení povinnosti vyplývajúcej zo zákona o elektronických komunikáciách, ale rozhodoval o\npovinnosti vyplývajúcej zo súkromnoprávneho úkonu, na čo nemal v zmysle zákona o elektronických\nkomunikáciách právomoc.\n13. Správny súd zdôraznil, že predmetom konania nebolo uloženie povinnosti rokovať o prepojení sietí,\nale o možnosti navýšenia už existujúceho prepojenia vyplývajúceho zo zmluvného vzťahu.\n14. Na záver správny súd uviedol, že vzhľadom ku skutočnosti, že konštatoval procesnoprávne\npochybenia a nedostatok právomoci na strane žalovaného v danom prípade konať a rozhodnúť,\nnezaoberal sa ostatnými námietkami žalobcu v žalobe.\nII.\nKasačná sťažnosť, vyjadrenie\n15. Proti právoplatnému rozsudku Krajského súdu v Bratislave podal žalovaný (ďalej aj „sťažovateľ“)\ndňa 24.03.2017 kasačnú sťažnosť podľa ust. § 438 SSP, ktorou sa domáhal, aby kasačný súd podľa §\n462 ods. 1 SSP zrušil preskúmavaný rozsudok Krajského súdu v Bratislave č. k. 1S/266/2016-102 zo\ndňa 09.02.2017 a vec vrátil Krajskému súdu v Bratislave na ďalšie konanie.\n16. Sťažovateľ v kasačnej sťažnosti uviedol, že kľúčovým dôvodom, ktorým Krajský súd v Bratislave\nodôvodňuje zrušenie rozhodnutí Úradu pre reguláciu elektronických komunikácií a poštových služieb\n(ďalej aj „Úrad“) je absencia právomoci sťažovateľa rozhodnúť v danej veci. Krajský súd v Bratislave\nv bode 96. odôvodnenia napadnutého rozsudku výslovne konštatuje, že sťažovateľ prekročil svoju\nprávomoc. Sťažovateľ kasačnou sťažnosťou namieta takéto právne posúdenie zo strany Krajského súdu\nv Bratislave.\n17. Sťažovateľ v reakcii na zdôvodnenie rozsudku správneho súdu, vyjadrené v bodoch č. 87 až č. 90,\nč. 98, č. 99 rozsudku, citoval § 77 ZEK, podľa ktorého úrad rozhoduje o spore medzi podnikmi alebo\nosobami, ktoré využívajú výhody z prístupu alebo prepojenia na návrh ktorejkoľvek zo strán sporu, ktorý\nvznikol v súvislosti s plnením povinností vyplývajúcich z tohto zákona, rozhodnutia alebo všeobecne\nzáväzného právneho predpisu vydaného úradom.\n18. Sťažovateľ bol názoru, že medzi účastníkmi správneho konania (konania o riešení sporu), ani medzi\núčastníkmi konania pred Krajským súdom v Bratislave nie je sporné, že účastníci správneho konania\nspĺňajú „statusový“ predpoklad § 77 zákona o elektronických komunikáciách , t. j. že ide o „podniky alebo\nosoby, ktoré využívajú výhody z prístupu alebo prepojenia“. Správne konanie sa v zmysle § 77 zákona\no elektronických komunikáciách začalo na návrh spoločnosti Net-Connect, s. r. o. ako jednej zo strán\nsporu.\n19. Na základe citovaného ustanovenia zákona o elektronických komunikáciách je podľa sťažovateľa\nzrejmé, že do právomoci úradu patrí rozhodovanie o druhoch sporov:\n1. plnením povinností vyplývajúcich zo zákona o elektronických komunikáciách,\n2. plnením povinností vyplývajúcich z rozhodnutia vydaného úradom alebo\n3. plnením povinností vyplývajúcich z všeobecne záväzného právneho predpisu vydaného úradom.\n20. Ako z vyššie uvedeného vyplýva, podľa sťažovateľa Krajský súd v Bratislave nesprávne posúdil vec\ntak, že sa nesprávne domnieval, že spor nevznikol v súvislosti s plnením povinností vyplývajúcich zo\nzákona o elektronických komunikáciách, rozhodnutia alebo všeobecne záväzného právneho predpisu\nvydaného úradom.\n\n21. Sťažovateľ pritom v rozhodnutí č. 2438/0TR/2015 zo dňa 22.06.2015 v spojení s\nrozhodnutím predsedu sťažovateľa č. 316/PÚ/2015 zo dňa 14.10.2015 podrobne odôvodnil, s plnením\nktorého ustanovenia zákona o elektronických komunikáciách a rozhodnutia sťažovateľa spor vznikol.\n22. Tieto argumenty sťažovateľ uviedol aj vo svojom vyjadrení k žalobe zo dňa 07.03.2015 ako aj na\nústnom pojednávaní dňa 09.02.2017. Krajský súd v Bratislave však v napadnutom rozsudku vôbec\nneodôvodnil, prečo v súvislosti s plnením povinností vyplývajúcich z vyššie citovaného rozhodnutia\na ustanovenia § 27 zákona o elektronických komunikáciách nemôže vzniknúť spor podľa § 77 zákona\no elektronických komunikáciách.\n23. Sťažovateľ rozhodol spor, ktorý vznikol v súvislosti s plnením povinností vyplývajúcich z § 27 ods.\n1 zákona o elektronických komunikáciách a zároveň vyplývajúcich z rozhodnutia č. 1402/OER/2013 z\n10.07.2013 (ktoré uložilo povinnosti o. i. v zmysle § 19 a § 20 zákona o elektronických komunikáciách).\n24. Sťažovateľ citoval ust. § 27 ods. 1 zákona o elektronických komunikáciách a uviedol, že účelom tejto\npovinnosti nie je len rokovať o prepojení a uzavretie zmluvy o prepojení, ako to nesprávne tvrdí Krajský\nsúd v Bratislave. Účelom citovanej povinnosti je tiež zabezpečenie prepojiteľnosti sietí na základe zmluvy\ntak, aby sa zabezpečilo poskytovanie služieb a interoperabilita služieb. Zo spisu správneho konania,\nako aj z napadnutých rozhodnutí vyplýva, že za október 2014 sa straty prevádzky (spoločnosti NetConnect, s. r. o.) v dôsledku preťaženia v hlavných prevádzkových hodinách pohybujú v rozsahu 3\n% až 96 %, za november 2014 v rozsahu 45 % až 94 %, v decembri 2014 v rozsahu až 85 % a\nv januári 2015 v rozsahu 4 % až 69 %. Takýto stav nezabezpečuje prepojenie a poskytovanie služieb,\nnakoľko preťažené prepojenie neumožňuje prenos všetkých originovaných hovorov. Časť z takýchto\nhovorov prostredníctvom uvedeného prepojenia cez spoločnosť žalobcu nemôže byť ukončená a nie je\nteda zabezpečené poskytovanie služieb.\n25. Na základe vyššie uvedeného popisu skutkového stavu je podľa sťažovateľa zrejmé, že v tomto\nprípade nebol naplnený účel povinnosti podľa § 27 ods. 1 zákona o elektronických komunikáciách. Táto\nskutočnosť podľa názoru sťažovateľa sama o sebe odôvodňuje jeho právomoc a zároveň povinnosť\nrozhodnúť o tomto spore. Sťažovateľ mal za preukázané, že v uvedenom prípade jednoznačne nejde o\npovinnosť vyplývajúcu zo súkromnoprávneho úkonu.\n26. Pre správne posúdenie veci sťažovateľ potreboval za potrebné uviesť, že žalobca bol rozhodnutím\nsťažovateľa č. 1402/0ER/2013 z 10.07.2013 určený za významný podnik trhu služby ukončenia volania\nv jednotlivých verejných mobilných telefónnych sieťach, ktorá spočíva v prenose volania smerovaného\nku koncovému užívateľovi mobilnej telefónnej služby z bodu prepojenia medzi mobilnými sieťami alebo\nmedzi mobilnou sieťou a pevnou sieťou do koncového bodu v mobilnej telefónnej sieti určeného\nšpecifickou sieťovou adresou. Na uvedenom trhu boli žalobcovi okrem iného uložené aj nasledovné\npovinnosti transparentnosti a nediskriminácie:\n- spoločnosť Orange Slovensko je povinná zverejniť na svojom verejne dostupnom webovom sídle\nreferenčnú ponuku na prepojenie verejných mobilných telefónnych sietí, ktorá musí obsahovať\ninformácie týkajúce sa služieb ukončenia volaní vo verejnej mobilnej telefónnej sietí, najmä účtovné\ninformácie, technické špecifikácie, charakteristiky siete, zmluvné podmienky dodávania a používania\nslužby ukončenia volania vo svojej verejnej mobilnej telefónnej sieti, vrátane cien za ukončenie volaní\nnajneskôr do 60 dní od doručenia rozhodnutia o určení významného podniku a uložení povinností a\n- spoločnosť Orange Slovensko je povinná pri poskytovaní služby ukončenia volania vo svojej verejnej\nmobilnej telefónnej sieti uplatňovať voči iným podnikom porovnateľné podmienky za porovnateľných\nokolností a poskytovať informácie a služby iným podnikom za rovnakých podmienok a s rovnakou\nkvalitou, ako keby ich využívala pre vlastnú potrebu, alebo ich poskytovala podniku v postavení\novládanej osoby, alebo podniku, v ktorom má právo spolurozhodovať.\n27. Sťažovateľ uviedol, že ide o povinnosť spoločnosti Orange Slovensko, a. s. (uloženú na základe\nverejného práva a konkretizovanú vo vyššie uvedenom rozhodnutí sťažovateľa) zverejniť záväznú\nponuku na uzavretie zmluvy o prepojení (tzv. ,,referenčná ponuka“). Nie je pritom na ľubovôli\nvýznamného podniku (t. j. spoločnosti Orange Slovensko, a. s.), či zmluvu na základe takto zverejnenej\nreferenčnej ponuky uzatvorí alebo nie. Záväzné dodržiavanie referenčnej ponuky nemá súkromnoprávny\ncharakter, ale ide o naplnenie povinnosti transparentnosti a nediskriminácie v súlade s § 19 a § 20\nzákona o elektronických komunikáciách.\n\n28. Sťažovateľ na tomto mieste odkázal na znenie referenčnej ponuky zverejnenej spoločnosťou Orange\nSlovensko, a. s. v zmysle jej vyššie popísanej verejnoprávnej povinnosti uloženej zo strany sťažovateľa.\n29. Konkrétne, referenčná ponuka sama upravuje mechanizmus zvyšovania kapacity prepojenia v jej\nčlánku 3.5, resp. v článku 1.3 jej prílohy č. I, resp. v článku 3 jej prílohy č. II. Sťažovateľ mal za to, že\ntáto skutočnosť dostatočne preukazuje naplnenie požiadavky uvedenej v § 77 zákona o elektronických\nkomunikáciách - spor medzi podnikmi bez pochýb súvisí s plnením povinností vyplývajúcich zo zákona\no elektronických komunikáciách, a s plnením povinností vyplývajúcich z rozhodnutia vydaného úradom.\n30. Správnosť uvedenej argumentácie podľa názoru sťažovateľa potvrdzuje aj absurdný záver, ku\nktorému by došlo v prípade akceptácie výkladu Krajského súdu v Bratislave. V tomto prípade by\nbolo totiž možné zo strany povinného podniku (v tomto prípade Orange Slovensko, a. s.) ignorovať\nzákonom, resp. rozhodnutím uložené verejnoprávne povinnosti, a to bez možnosti úradu takýto stav\nzákonom predpokladaným spôsobom riešiť. Tvrdenie Krajského súdu v Bratislave, že spor o\nnavýšenie kapacity je založený na povinnosti vyplývajúcej zo súkromnoprávneho úkonu je podľa názoru\nsťažovateľa neudržateľné.\n31. Samotný § 77 zákona o elektronických komunikáciách vyslovene uvádza, že na založenie\nprávomoci sťažovateľa rozhodnúť o spore postačuje, aby spor s plnením predmetných povinností\n„súvisel“. Sťažovateľ mal za to, že na základe vyššie uvedeného je dostatočným spôsobom preukázané,\nže daný spor súvisí tak s povinnosťami vyplývajúcimi zo zákona o elektronických komunikáciách\n(povinnosti podľa § 19, § 20 a § 27), ako aj povinnosťami vyplývajúcimi z rozhodnutia sťažovateľa č.\n1402/OER/2013 z 10.07.2013 (povinnosť transparentnosti, povinnosť nediskriminácie).\n32. Vyššie popísané princípy referenčnej ponuky a ostatné povinnosti uložené spoločnosti Orange\nSlovensko, a. s. priamo rozhodnutím sťažovateľa sú pritom štandardom regulácie elektronických\nkomunikácií, ktorými je zabezpečovaný súlad s princípmi efektívnosti, objektívnosti, transparentnosti,\nnediskriminácie, primeranosti a odôvodnenosti v zmysle § 11 zákona o elektronických komunikáciách.\n33. Sťažovateľ ďalej uviedol, že pri rozhodovaní vychádzal z § 27 zákona o elektronických\nkomunikáciách v spojení s rozhodnutím č. 1402/OER/2013 z 10.07.2013 (ktoré uložilo povinnosti o. i.\nv zmysle § 19 a § 20 zákona o elektronických komunikáciách). Sťažovateľ prihliadal najmä na plnenie\npovinnosti transparentnosti a nediskriminácie. Podľa § 20 zákona o elektronických komunikáciách je\nvýznamný podnik na základe povinnosti uloženej podľa odseku 1 povinný uplatňovať voči iným podnikom\nporovnateľné podmienky za porovnateľných okolností a poskytovať informácie a služby iným podnikom\nza rovnakých podmienok a s rovnakou kvalitou, ako keby ich využíval pre vlastnú potrebu alebo ich\nposkytoval podniku v postavení ovládanej osoby alebo podniku, v ktorom má právo spolurozhodovať.\n34. Predmetným rozhodnutím bola žalobcovi uložená povinnosť transparentnosti, na základe ktorej bol\npovinný zverejniť zmluvné podmienky referenčnej ponuky na prepojenie. V čase žiadosti o prepojenie\nbola kapacita prepojenia stanovená referenčnou ponukou na 2 x 2 Mbit/s. Táto referenčná ponuka\nbola pre žalobcu záväzná, a bola premietnutím verejnoprávnej povinnosti uloženej rozhodnutím zo\nstrany sťažovateľa. Z uvedeného vyplýva, že ani počiatočné prepojenie sietí medzi podnikmi nebolo\nuskutočnené v súlade s uvedenými podmienkami referenčnej ponuky.\n35. Žalobca bol už aj na základe povinnosti transparentnosti a nediskriminácie podľa zákona\no elektronických komunikáciách (premietnutej do povinnosti zverejniť referenčnú ponuku) povinný\nposkytnúť žiadajúcim podnikom (a teda aj spoločnosti Net-Connect, s. r. o.) minimálnu kapacitu\nprepojenia 2 x 2 Mbit/s. O povinnosti poskytnúť práve takúto úroveň kapacity prepojenia rozhodol\nsťažovateľ v rámci riešenia sporu medzi podnikmi (t. j. v rámci rozhodnutí Úradu).\n36. Vyššie uvedený kontext sám o sebe podľa sťažovateľa preukazuje skutočnosť, že predmetný spor je\nnutné bez ďalšieho považovať za spor v intenciách § 77 - je totiž zrejmé, že spor súvisí s povinnosťami\nvyplývajúcimi zo zákona o elektronických komunikáciách, ako aj z rozhodnutia sťažovateľa - a to bez\nohľadu na diskusiu o charaktere žiadosti spoločnosti\nNet-Connect, s. r. o. o rozšírenie kapacity\n(či ide o čisto obchodnoprávnu žiadosť, alebo či ide o žiadosť súvisiacu s relevantnou verejnoprávnou\npovinnosťou ako odôvodňuje sťažovateľ).\n\n37. Sťažovateľ mal z uvedeného dôvodu za preukázané, že spor medzi podnikmi bez pochýb súvisí\ns plnením povinností vyplývajúcich zo zákona o elektronických komunikáciách a s plnením povinností\nvyplývajúcich z rozhodnutia vydaného úradom. Sťažovateľ mal preto za preukázané, že zo strany\nKrajského súdu v Bratislave došlo konštatovaním absencie právomoci sťažovateľa k nesprávnemu\nprávnemu posúdeniu veci.\n38. Čo sa týka bodu č. 90 odôvodnenia rozsudku správneho súdu, cit.: „Ustanovenie § 77 zákona o\nelektronických komunikáciách, ktoré vo výrokovej časti rozhodnutia žalovaný uvádza, je rozhodnutím\nprocesnoprávnej povahy, ktoré mu dáva oprávnenie rozhodovať vo veci prípadných vzniknutých sporov,\nNa základe tohto ustanovenia žalovaný správny orgán nemôže ukladať žiadnu povinnosť“, sťažovateľ\nuviedol, že vzhľadom na znenie § 77 zákona o elektronických komunikáciách a čl. 20 smernice 2002/21/\nES o spoločnom regulačnom rámci pre elektronické regulačné siete a služby (ďalej aj len „rámcová\nsmernica“) je zrejmé, že § 77 zákona o elektronických komunikáciách je transpozícia čl. 20 rámcovej\nsmernice. Tento záver potvrdzuje aj dôvodová správa k zákonu o elektronických komunikáciách, ktorá\nvýslovne uvádza ako cieľ novej právnej úpravy transpozíciu rámcovej a prístupovej smernice. Z toho úrad\nvyvodzuje, že je oprávnený vydať záväzné rozhodnutie (zamerané na dosiahnutie cieľov stanovených\nv čl. 8 rámcovej smernice) v sporoch vznikajúcich v súvislosti s povinnosťami vyplývajúcimi z tejto\nsmernice alebo špecifických smerníc, medzi podnikmi poskytujúcimi elektronické komunikačné siete\nalebo služby.\n39. Sťažovateľ citoval čl. 20 ods. 1 a čl. 20 ods. 3 rámcovej smernice a uviedol, že na to, aby mohol\nsťažovateľ vyriešiť spor medzi podnikmi, musí uložiť povinnosti podľa § 77 zákona o elektronických\nkomunikáciách. To, že v § 77 zákona o elektronických komunikáciách nie je taxatívne vymedzené (čo\nnie je vzhľadom na rôznorodosť sporov možné), aké konkrétne povinnosti môže sťažovateľ ukladať\nneznamená, že § 77 má procesnoprávny charakter a nie je preto možné podľa neho ukladať povinnosti.\nV súlade s § 77 o elektronických komunikáciách je sťažovateľ oprávnený riešiť spory, ktoré vznikli v\nsúvislosti s plnením povinností vyplývajúcich z tohto zákona, rozhodnutia alebo všeobecne záväzného\nprávneho predpisu vydaného úradom. Uvedený predpoklad bol splnený, čo sťažovateľ zdôvodnil vyššie.\n40. Sťažovateľ následne uložil takú povinnosť podľa § 77 zákona o elektronických komunikáciách,\naby spor, ktorý v súvislosti s plnením povinností vyplývajúcich z § 27 ods. 1 zákona o elektronických\nkomunikáciách a v súvislosti s plnením povinností vyplývajúcich z rozhodnutia č. 1402/OER/2013 z\n10.07.2013 bol vyriešený.\n41. Sťažovateľ ďalej uviedol, že ak by bol výklad Krajského súdu v Bratislave správny (čo sťažovateľ\nnapáda), bola by v konečnom dôsledku sťažovateľovi odobratá právomoc ukladať povinnosti nevyhnutné\nna vyriešenie sporu, daná § 77 zákona o elektronických komunikáciách a čl. 20 rámcovej smernice.\nSťažovateľ by mohol iba opätovne ukladať identické povinnosti už raz uložené rozhodnutím, zákonom\no elektronických komunikáciách alebo iným všeobecne záväzným predpisom. Takýto záver by bol v\nočividnom rozpore s účelom zákona o elektronických komunikáciách, ako aj rámcovou smernicou (a\nostatnými predpismi EÚ tvoriacimi regulačný rámec v sektore elektronických komunikácií) štandardne a\npovinne transponovanou do právnych poriadkov všetkých členských štátov EÚ.\n42. Sťažovateľ dal do pozornosti uznesenie Najvyššieho súdu ČR zo dňa 31.03.2009, sp. zn. 33\nCdo 2894/2008, ktorý potvrdil rozhodnutie Krajského súdu v Plzni, ktoré priznalo Českému\ntelekomunikačnému úradu právomoc rozhodnúť spor medzi osobami, ktoré neboli výslovne spomenuté\nv zákone. Opieral sa pritom o rozpor medzi úmyslom zákonodarcu a jazykovým výkladom predmetného\nustanovenia zákona. Úmysel zákonodarcu súd vyvodzoval ako z dôvodovej správy k zákonu o\nelektronických komunikáciách, tak aj z cieľov a účelu rámcovej a prístupovej smernice, ktoré boli\nv dôvodovej správe výslovne uvedené ako transponované do znenia zákona. Najvyšší súd ČR teda\neurokonformným výkladom založil právomoc českého telekomunikačného úradu nad rámec doslovného\nznenia zákona, ktoré túto právomoc definovalo.\n43. Sťažovateľ upozornil na súlad jeho rozhodnutí s Ústavou SR, najmä článkom 2 ods. 2 Ústavy SR,\nktorý hovorí, že štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom,\nktorý ustanoví zákon. Prezident SR podal návrh na výklad tohto ustanovenia najmä v časti ,,v\nrozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon“.\n\n44. Ústavný súd vo svojom náleze sp. zn. I. ÚS 3/98 konštatuje, že: „Tam, kde to ústava alebo zákon\numožňujú, sú orgány štátu viazané aj medzinárodnými zmluvami (čl. 11, čl. 144 ods. 2), nariadeniami\nvlády (čl. 120 ods. 1), ako aj všeobecne záväznými právnymi predpismi ministerstiev alebo iných\nústredných orgánov štátnej správy (čl. 123 ústavy).“ V kontexte dnešného právneho stavu je teda nutné\ndo tohto výpočtu zahrnúť aj právo EÚ.\n45. Ústavný súd následne vo svojom náleze sp. zn. II. ÚS 143/02, hovorí, že: „Článok 2 ods. 2 ústavy\nobsahuje ústavné pravidlo, v rámci ktorého každý orgán verejnej moci vrátane štátnych orgánov sám\n(autonómne) určuje nielen to, aký druh právnej úpravy použije pri rozhodovaní, ale aj to, akým spôsobom\nprikročí k jeho výkladu v súlade s princípom právneho štátu, ktorý je vyjadrený v citovanom článku ústavy.\nÚstavný príkaz, ktorý je v čl. 2 ods. 2 ústavy, je súčasne aj ustanovením povinnosti vykladať ústavné a\nzákonné normy tak, aby sa tento ústavný príkaz rešpektoval v celom vymedzenom rozsahu.“\n46. Z vyššie uvedeného sťažovateľ vyvodil záver, že podľa ústavného súdu je úrad viazaný ako zákonmi,\ntak aj právom EÚ. Vzhľadom na to, že sťažovateľ je v zmysle judikatúry SD EÚ povinný vykladať\nustanovenia vnútroštátneho práva eurokonformne, je sťažovateľ povinný identifikovať rozsah a\nspôsob vykonania svojej právomoci uvedenej v § 77 zákona o elektronických komunikáciách v súlade\ns právom EÚ. Pokiaľ je možné vyložiť rozsah a spôsob vykonania právomoci v súlade s právom EÚ\n(čo podľa sťažovateľa možné je), nie je možné s poukazom na čl. 2 ods. 2 Ústavy SR tvrdiť, že úrad\nnemá právomoc rozhodovať spory podľa § 77 zákona o elektronických komunikáciách len preto, že\nrozsah a spôsob vykonania tejto právomoci úradu nie je bližšie stanovený v zákone o elektronických\nkomunikáciách.\n47. Sťažovateľ poukázal na ust. § 139 SSP a uviedol, že Krajský súd v Bratislave svoju povinnosť uviesť, ako má sťažovateľ v ďalšom konaní postupovať, nesplnil, čím spolu s arbitrárnym odôvodnením\nrozsudku spôsobuje podľa sťažovateľa zmätočnosť svojho rozhodnutia.\n48. Krajský súd v Bratislave svoje odôvodnenie postavil výlučne na nedostatku právomoci sťažovateľa,\navšak vo výroku rozsudku uviedol ako dôvod zrušenia a vrátenia rozhodnutí Úradu ich\nnepreskúmateľnosť a nesprávne právne posúdenie veci.\n49. Krajský súd v Bratislave v odôvodnení neformuluje argumentáciu, ktorá by podporila tak závažný\nzáver, akým je konštatovanie absencie právomoci sťažovateľa rozhodnúť v danej veci. Krajský súd v\nBratislave túto absenciu právomoci bez ďalšieho konštatuje.\n50. Navyše, národná legislatíva upravujúca reguláciu v sektore elektronických komunikácií je\ntranspozíciou relatívne rozsiahlej legislatívy na úrovni EÚ. Vzhľadom na uvedené sťažovateľ v\nrámci odôvodnenia napádaného rozsudku poukázal na absenciu akejkoľvek analýzy otázky právomoci\nrozhodovania sporov z pohľadu práva EÚ. K povinnosti eurokonformného výkladu národnej legislatívy\npritom sťažovateľ odkázal na vyššie uvedenú argumentáciu.\n51. Postup Krajského súdu v Bratislave je podľa názoru sťažovateľa v príkrom rozpore s požiadavkami\nna kvalitu odôvodnenia rozhodnutí orgánov verejnej moci. Kvalitou odôvodnenia súdneho rozhodnutia\nsa extenzívne zaoberal Ústavný súd SR, ktorý, okrem iného, uvádza, že: ,,Riadne odôvodnenie súdneho\nrozhodnutia [...] vyžaduje, aby sa súd jasným, právne korektným a zrozumiteľným spôsobom vyrovnal\nso všetkými skutkovými a právnymi skutočnosťami, ktoré sú pre jeho rozhodnutie vo veci podstatné a\nprávne významné.“\n(IV. ÚS 14/07). Odôvodnenie napadnutého rozsudku podľa\nnázoru sťažovateľa tieto kritériá nespĺňa.\n52. Sťažovateľ bol názoru, že vyššie uvedené dôvody preukazujú arbitrárnosť napadnutého rozsudku,\na preto navrhol, aby kasačný súd podľa § 462 ods. 1 SSP zrušil preskúmavaný rozsudok\nKrajského súdu v Bratislave a vec vráti Krajskému súdu v Bratislave na ďalšie konanie.\n53. Žalobca vo svojom vyjadrení ku kasačnej sťažnosti žalovaného, doručenom Krajskému súdu\nv Bratislave dňa 19.04.2017, uviedol, že kasačná sťažnosť je podľa jeho názoru v celom rozsahu\nnedôvodná. Na nesprávnosť argumentov žalovaného (ďalej aj „sťažovateľ“) žalobca poukázal už v\npredchádzajúcich podaniach v konaní o správnej žalobe a krajský súd sa s ňou vysporiadal v odôvodnení\n\nnapadnutého rozsudku. Sťažovateľ z veľkej časti opakuje svoju doterajšiu argumentáciu bez toho,\naby relevantne reagoval na protiargumenty žalobcu, resp. odlišné závery, ku ktorým dospel súd.\n54. Žalobca poukázal na to, že sťažovateľ ku kasačnej sťažnosti v rozpore s § 441 SSP prikladá nové\ndôkazy, ktorými nepreukazuje prípustnosť ani včasnosť jej podania (dôkaz č. 5 - referenčná ponuka).\nPodľa žalobcu pritom nie je zrejmé, či ide o podklad, ktorý je už obsiahnutý v administratívnom spise\n(v takom prípade je dôkaz predložený nadbytočne - duplicitne). Ak predmetný dôkaz v spise nebol\nobsiahnutý, žalobca navrhol, aby naň kasačný súd neprihliadal.\n55. Sťažovateľ namietal nesprávne právne posúdenie veci krajským súdom, pokiaľ ide o otázku\njeho právomoci na vydanie správnych rozhodnutí napadnutých správnou žalobou. Predmetnými\nrozhodnutiami sťažovateľ rozhodol o spore medzi dvoma súkromnoprávnymi subjektmi - žalobcom a\nobchodnou spoločnosťou Net-Connect, s. r. o. (ďalej aj „spor o navýšenie kapacity“).\n56. Žalobca bol názoru, že zásadnou otázkou z hľadiska posúdenia otázky právomoci žalovaného\nje, či predmet sporu o navýšenie kapacity spadá do taxatívne vymedzeného okruhu otázok (sporov),\nktoré je žalovaný oprávnený rozhodovať podľa § 77 zákona č. 351/2011 Z. z. o elektronických\nkomunikáciách.\n57. Predmetom sporu o navýšenie kapacity je posúdenie existencie alebo neexistencie povinnosti\nžalobcu navýšiť kapacitu existujúceho prepojenia medzi jeho zariadeniami a zariadeniami spoločnosti\nNet-Connect, s. r. o. Zariadenia oboch subjektov sú prepojené na základe uzavretej zmluvy o\nprepojení (ďalej aj „zmluva“); existencia prepojenia medzi zariadeniami žalobcu a spoločnosťou\nNet-Connect, s. r. o. nie je sporná. Podmienky a postup pri navýšení kapacity predmetného prepojenia\nupravuje výlučne zmluva, in concreto príloha č. II bod 1.B v spojení s bodom 3.9 zmluvy. Tieto otázky\nnie sú upravené v žiadnom inom individuálnom alebo všeobecne záväznom právnom akte.\n58. Žalobca ďalej uviedol, že právomoc rozhodovať spory medzi súkromnoprávnymi subjektmi je\nzásadne zverená všeobecným súdom (§ 3 CSP). Ustanovenie § 77 ZEK priznáva žalovanému\nprávomoc rozhodovať niektoré druhy sporov, ktoré sú taxatívnym spôsobom vymedzené v predmetnom\nustanovení. Ide o spory, ktoré vznikli v súvislosti s plnením povinností vyplývajúcich z tohto zákona,\nrozhodnutia alebo všeobecne záväzného právneho predpisu vydaného úradom (žalovaným). Iné\nspory žalovaný nie je oprávnený rozhodovať. Tie spadajú do právomoci všeobecných súdov, resp.\nv posudzovanom prípade do právomoci rozhodcovského súdu na základe dojednanej rozhodcovskej\ndoložky medzi stranami zmluvy (čl. 21 zmluvy). Spor o navýšenie kapacity nie je sporom podľa § 77 ZEK.\n59. Úrad sa pri svojej argumentácii opakovane odvoláva na § 27 ods. 1 ZEK. Cit.\nustanovenie obsahuje povinnosť „rokovať o prepojení sietí, a ak je to uskutočniteľné, na základe zmluvy\no prepojení prepojiť svoju sieť so sieťou žiadajúceho podniku“. Podľa názoru žalobcu spor o navýšenie\nkapacity nevznikol v súvislosti\ns rokovaním\no prepojení\nsietí ani v súvislosti\ns ich\nprepájaním - dotknuté zariadenia strán zmluvy prepojené nesporne sú. Spor o navýšenie kapacity\nvznikol výlučne v súvislosti s plnením súkromnoprávnych povinností podľa zmluvy. Samotný\nsťažovateľ sa v kasačnej sťažnosti aj v napadnutých rozhodnutiach v spore o navýšenie kapacity\nodvoláva najmä na ustanovenia zmluvy, referenčnej ponuky žalobcu, príp. ,,princípy referenčnej ponuky“\na dosiaľ nebol v stave označiť konkrétne ustanovenie ZEK, rozhodnutia žalovaného alebo všeobecne\nzáväzného právneho predpisu vydaného žalovaným, ktoré by žalobcovi zakladalo povinnosť navýšiť\nkapacitu prepojenia. Podľa žalobcu také ustanovenie v dotknutých právnych aktoch obsiahnuté nie je.\n60. Žalobca ďalej tvrdil, že z rovnakého dôvodu žalovaný v rozpore so zákonom vo výroku rozhodnutia\nv spore o navýšenie kapacity neuviedol (a nebol v stave uviesť) hmotnoprávne ustanovenie, z ktorého\nvyplýva ním uložená povinnosť (§ 47 ods. 2 správneho poriadku). Žalobca na str. 7 žaloby z 18.12.2015\npodrobne vysvetlil, že § 77 ZEK je ustanovením procesným, nie hmotnoprávnym, ako nesprávne uvádza\nžalovaný. Žalovaný na uvedenú argumentáciu (a zhodný názor krajského súdu vyslovený v napadnutom\nrozsudku) relevantne nereaguje.\n61. Sťažovateľ vo svojej argumentácii opakovane poukazuje na referenčnú ponuku žalobcu na prístup\ndo jeho siete. Jej kópiu priložil ku kasačnej sťažnosti. Žalobca uviedol, že pre prípad, že kasačný súd\n\ndospeje k záveru, že ide o prípustný dôkaz v konaní o kasačnej sťažnosti (§ 441 SSP) poukáže na\nnedôvodnosť tejto argumentácie.\n62. Referenčná ponuka predstavuje nezáväzný (referenčný = informatívny, odporúčací) návrh zmluvy\no prepojení sietí žalobcu s inými podnikmi. Pokiaľ žalovaný dospeje k záveru, že jej obsah je v rozpore\nso ZEK alebo s rozhodnutím žalovaného, môže žalobcovi uložiť povinnosť zmeniť referenčnú ponuku\n(§ 19 ods. 2 ZEK). Skutočný obsah právneho vzťahu medzi žalobcom a iným podnikom požadujúcim od\nžalobcu prepojenie sietí sa však nespravuje referenčnou ponukou, ale zmluvou, ktorú strany uzatvoria a\nktorej obsah sa môže od referenčnej ponuky odlišovať (a spravidla sa odlišuje). Referenčná ponuka sa\nzároveň v čase mení (pozri cit. ustanovenie ZEK). Pre posúdenie právneho vzťahu medzi žalobcom\na spoločnosťou Net-Connect, s. r. o. je obsah referenčnej ponuky právne bezvýznamný - významný je\nobsah uzavretej Zmluvy.\n63. Bez spochybnenia uvedených okolností žalovaný pripomína, že spor o navýšenie kapacity sa netýka\nzákonnej povinnosti žalobcu zverejniť referenčnú ponuku podľa § 19 ZEK. Táto povinnosť nesporne\nsplnená bola. Referenčná ponuka nepredstavuje žiaden z právnych aktov uvedený v § 77 ZEK. Ani\npríp. nesúlad medzi referenčnou ponukou žalobcu a obsahom zmluvy nemôže v zmysle cit. ustanovenia\nzaložiť právomoc žalovaného rozhodovať spor o navýšenie kapacity. O to menej môže takú právomoc\nzaložiť príp. porušenie ,,princípov referenčnej ponuky“, na ktoré žalovaný vágne poukazuje na str. 8\nkasačnej sťažnosti.\n64. Žalovaný sa na str. 10 a nasl. kasačnej sťažnosti dovoláva eurokonformného výkladu\nustanovenia § 77 ZEK s poukazom na smernicu 2002/21/ES (rámcovú smernicu). Žalobca bol názoru, že\nnie je zrejmé, aké závery žalovaný z uvedenej argumentácie vyvodzuje. Žalobca v označenej smernici\nneidentifikoval žiadnu úpravu, ktorá by žalovanému umožňovala rozhodovať spory o navýšenie kapacity\nexistujúcich prepojení; žalovaný na takú úpravu rovnako nepoukazuje. Predmetná smernica napokon\nneukladá žalobcovi povinnosť kapacitu takých prepojení navyšovať (ak by sa vôbec dalo uvažovať o\nrozhodovaní sporov z neplnenia povinností vyplývajúcich zo smernice žalovaným). Žalovaným citovaná\nčasť smernice je významovo zhodná s existujúcou zákonnou úpravou obsiahnutou v § 77 ZEK a žiadnym\nspôsobom nespochybňuje správnosť právneho posúdenia veci krajským súdom.\n65. Podľa názoru žalobcu žalovaný zakladá celú svoju argumentáciu na extenzívnom výklade §\n77 ZEK. Dôvodí, že spor o navýšenie kapacity „súvisí“ s povinnosťou žalobcu prepojiť jeho sieť\nso zariadeniami spoločnosti Net-Connect, s. r. o. Dovedením názoru žalovaného do dôsledkov by de\nfacto bola daná právomoc Úradu rozhodovať akýkoľvek spor medzi dvoma podnikmi „súvisiaci“\ns prepojením - napr. spor o zaplatenie odplaty za prepojenie, spor o náhradu škody spôsobenou na\nzariadeniach žalobcu pri prepájaní zariadení a pod. Taký názor je podľa žalobcu vo výslovnom rozpore\ns § 77 ZEK, § 3 CSP aj čl. 2 ods. 2 Ústavy SR a je zjavne nesprávny. Ustanovenie § 77 ZEK zakladajúce\nprávomoc žalovaného, ako výnimku zo všeobecného pravidla o právomoci súdov na rozhodovanie\nsporov (§ 3 CSP), je potrebné, naopak, vykladať reštriktívne - porovnaj uznesenie Najvyššieho\nsúdu SR, sp. zn. 5 Obdo 5/2012, cit.: ,,Pravidlo, ktoré má charakter výnimky, je potrebné vykladať\nreštriktívne a nie extenzívne rozširovať okruh jeho pôsobnosti na prípady explicitne upravené s výnimkou\nzo všeobecného pravidla“; obdobne napr. nález Ústavného súdu SR, sp. zn. II. ÚS 96/2010 a ďalšie.\n66. Vo zvyšnej časti kasačnej sťažnosti žalovaný namieta iba jedinú vadu, ktorou má byľ\nnepreskúmateľnosť napadnutého rozsudku. Podľa názoru žalobcu sú závery žalovaného v tomto\nsmere založené na neopodstatnených a v časti nepravdivých tvrdeniach. Napokon ani prípadná\nnepreskúmateľnosť rozhodnutia nezakladá dôvodnosť kasačnej sťažnosti podľa § 440 ods. 1 SSP.\nOznačená časť kasačnej sťažnosti je pre rozhodnutie v prejednávanej veci právne bezvýznamná.\n67. Žalovaný uviedol, že súd v napadnutom rozsudku svoje závery nezdôvodňuje a nedostatok\nprávomoci žalovaného na konanie v dotknutej veci konštatuje „bez ďalšieho“. Uvedené tvrdenie\nnezodpovedá skutočnosti. Súd v napadnutom rozsudku záver o nedostatku právomoci žalovaného\nzdôvodňuje podrobne, v prehľadnej štruktúre (aj s použitím zvýraznenia textu) a s poukazom na\npríslušné ustanovenia, z ktorých jeho závery vychádzajú (pozri najmä body 71., 72., 90., 97., 98. a\n99. napadnutého rozsudku). Samotný žalovaný napokon v ďalšom texte kasačnej sťažnosti uviedol,\nže ,,Krajský súd v Bratislave svoje odôvodnenie postavil výlučne na nedostatku právomoci sťažovateľa“.\n\nZa uvedených okolností je podľa žalobcu tvrdenie žalovaného o arbitrárnosti napadnutého rozsudku\nzjavne neopodstatnené.\n68. Žalovaný namietal aj „absenciu akejkoľvek analýzy otázky právomoci rozhodovania sporov z pohľadu\npráva EÚ“. Povinnosť uvádzať v odôvodnení rozhodnutia súdu analýzu práva EÚ z právnych predpisov\nnevyplýva. V situácii, kedy je sporné otázky možné posúdiť na základe vnútroštátnych predpisov, do\nktorých bola aj podľa tvrdení žalovaného transponovaná „rozsiahla legislatíva na úrovni EÚ“, nie je\npotreba takej analýzy v odôvodnení rozhodnutia súdu daná. Žalovaný napokon neuviedol, v čom majú\nbyť závery súdu nesprávne z hľadiska európskeho práva, príp. aké konkrétne otázky mal súd podľa jeho\nnázoru analyzovať.\n69. Podľa názoru žalobcu tvrdenia žalovaného, uvedené na str. 12 a nasl. kasačnej sťažnosti,\nnezakladajú jej dôvodnosť a sú v celom rozsahu neopodstatnené.\n70. Na základe vyššie uvedených skutočností žalobca navrhol, aby súd kasačnú sťažnosť zamietol a\npriznal žalobcovi plnú náhradu trov kasačného konania.\nIII.\nKonanie na kasačnom súde\n71. Najvyšší súd SR ako príslušný súd podľa ust. § 11 písm. g) SSP prejednal vec bez nariadenia\npojednávania podľa ust. § 455 SSP s tým, že deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený minimálne 5\ndní vopred na úradnej tabuli súdu a internetovej stránke Najvyššieho súdu SR www.nsud.sk podľa § 137\nods. 4 SSP v spojení s ust. § 452 ods. 1 SSP.\n72. Predmetom kasačnej sťažnosti bol rozsudok Krajského súdu v Bratislave č. k. 1S/266/2016-102 zo\ndňa 09.02.2017.\nIV.\nPrávne predpisy, právne názory kasačného súdu\n73. V ustanovení § 1 ods. 1 zákona č. 351/2011 Z. z. v znení účinnom k 31.12.2015 je vymedzená okrem\niného aj pôsobnosť orgánov štátnej správy v oblasti elektronických komunikácií. Štátna správa v oblasti\nelektronických komunikácií je upravená v § 6.\n74. Kompetencia úradu (žalovaného) ako orgánu štátnej správy v oblasti elektronických komunikácií\numožňuje postupom podľa § 77 zákona č. 351/2011 Z. z., na základe konania upraveného v § 74\nzákona č. 351/2011 Z. z., rozhodovať o sporoch medzi podnikmi alebo osobami, ktoré využívajú výhody\nz prístupu alebo prepojenia na návrh ktorejkoľvek zo strán sporu, ktorý vznikol v súvislosti s plnením\npovinností vyplývajúcich z tohto zákona, rozhodnutia alebo všeobecne záväzného právneho predpisu\nvydaného úradom. Úrad rozhodne spor najneskôr do štyroch mesiacov od podania návrhu.\n75. V konaní nebolo sporným, že žalobca mal postavenie podniku poskytujúceho elektronické\nkomunikačné služby.\n76. V preskúmavanej veci bolo potrebné posúdiť, či žalovaný v súlade s ust. § 77 zákona č. 351/2011\nZ. z. postupoval v posudzovanej veci a mal kompetenciu vydať správne rozhodnutie a uložiť žalobcovi\npovinnosť, tak ako vyplýva z výroku správnych rozhodnutí, v intenciách úpravy zákona č. 351/2011 Z. z.,\nktorá vymedzuje pôsobnosť žalovaného ako orgánu štátnej správy v oblasti elektronických komunikácií,\naj vo väzbe na skutočnosť, že v čase konania a rozhodovania správnych orgánov bola medzi žalobcom\na účastníkom konania Net-Connect, s. r. o., Bratislava, uzavretá zmluva o prepojení (ďalej len „zmluva o\nprepojení“), ktorú žalobca podpísal dňa 27.06.2014 a zúčastnená osoba dňa 30.05.2014, vrátane príloh.\nV Prílohe I Kvalita prepojenia, v bode 1.1 Kvalita spojovacích okruhov, bola dohodnutá kvalita služby v\nbode prepojenia preverovaná pri odovzdávaní spojovacích okruhov o kapacite 2 Mbit/s do prevádzky.\nV Prílohe II Špecifikácia prepojenia v bode 1.A boli dohodnuté technické špecifikácie jednotlivých\nbodov prepojenia v Bratislave, a to kapacita prepojenia 1 x 2 Mbit/s v bode 3.A tejto Prílohy, keď\nnapadnutým rozhodnutím ukladá správny orgán žalobcovi povinnosť upraviť kapacitu prepojenia sietí\n\nmedzi žalobcom a zúčastnenou osobou v súlade s Prílohou II, jej referenčnej ponuky na základe\nrozhodnutia úradu č. 1402/OER/2013 zo dňa 10.07.2013, a to na dva okruhy E1 (2 x 2 Mbit/s) najneskôr\ndo 1 mesiaca od právoplatnosti tohto rozhodnutia.\n77. Kasačný súd konštatuje, že skutkové zistenia vyplývajúce z administratívneho spisu preukazujú,\nže v zmluve o prepojení uzavretej medzi žalobcom a zúčastnenou osobu v prílohe II bola upravená\nšpecifikácia prepojenia, v bode 1.A Špecifikácia jednotlivých bodov prepojenia - prvý bod prepojenia v\nBratislave s kapacitou prepojenia 1 x 2 Mbit/s, v bode 3.A bola upravená kapacita prepojenia - prvý bod\nprepojenia v Bratislave 1 x 2 Mbit/s.\n78. V prejednávanej veci bolo potrebné vyhodnotiť, či kapacitu prepojenia, ktorá bola medzi žalobcom\na zúčastnenou osobou upravená v zmluve o prepojení 1 x 2 Mbit/s, 1 x E1 bolo možné upraviť a\nfakticky zvýšiť na dva okruhy E1 vydaním rozhodnutia žalovaného v spojení s prvostupňovým správnym\norgánom, alebo výlučne postupmi, upravenými v zmluve o prepojení, a to v súlade s článkom 3, ktorý\nupravuje podmienky prepojenia vo väzbe na Prílohu II, ktoré špecifikujú prepojenia a upravujú rozšírenie\nkapacity prepojenia, v bode 1.B, 3.B, ktoré upravuje postup pri rozšírení kapacity bodov prepojenia,\nvo väzbe na znenie článku 14 zmluvy o prepojení, ktorý upravuje zmeny zmluvy, resp. postupom\npodľa článku 21 Riešenie sporov, rozhodcovská doložka, ktorý upravuje v bode 21.1., že všetky spory\nvyplývajúce z porušenia alebo nedodržania ustanovení tejto zmluvy, ktoré zmluvné strany nie sú schopné\nvyriešiť dohodou alebo zmierom, môžu byť postúpené rozhodcovskému konaniu pred rozhodcovským\nsúdom zriadeným zmluvnými stranami podľa bodu 21.2 tohto článku.\n79. Kasačný súd konštatuje, že po uzavretí zmluvy o prepojení zúčastnená osoba doručila dňa\n24.02.2015 žalovanému návrh na riešenie sporu so žalobcom, v ktorom žiadala, aby žalovaný rozhodol\no uložení povinnosti žalobcu navýšiť kapacitu prepojenia sietí medzi účastníkmi zmluvy o prepojení o\njeden obvod E1.\n80. Žalovaný ako orgán štátnej správy v oblasti elektronických komunikácií /§ 1 ods. 1 písm. i), § 6 ods. 1\npísm. a), ods. 3 zákona č. 351/2011 Z. z./ má kompetenciu riešiť spory medzi podnikmi a v rozhodnutiach\nvydaných postupom podľa § 77 zákona č. 351/2011 Z. z. aj ukladať povinnosti v súvislosti s prístupom\nalebo prepojením, čo je v súlade s čl. 8 ods. 1 a čl. 12 ods. 1, ods. 2 smernice Európskeho parlamentu\na Rady č. 2002/19/ES zo dňa 07.03.2002 o prístupe a prepojení elektronických komunikačných sietí a\npríslušných zariadení (ďalej len „prístupová smernica“ alebo „smernica č. 2002/19/ES“). Zo zmluvy o\nprepojení vyplývajú práva a povinnosti účastníkov, týkajúcich sa povinností súvisiacich s podmienkami\nprepojenia (§ 27 zákona č. 351/2011 Z. z.).\n81. Podľa článku 8 ods. 1 smernice č. 2002/19/ES zo 07.03.2002 členské štáty zabezpečia, aby národné\nregulačné orgány mali právomoc uložiť povinnosti uvedené v článkoch 9 až 13.\n82. Podľa článku 12 ods. 1 smernice č. 2002/19/ES zo 07.03.2002 národný regulačný orgán môže v\nsúlade s ustanoveniami článku 8 uložiť operátorom povinnosti týkajúce sa splnenia primeraných žiadostí\no prístup a používanie špecifických prvkov siete a príslušných zariadení, medzi iným v situáciách, keď\nnárodný regulačný orgán usúdi, že odmietnutie prístupu alebo neprimerané okolnosti a podmienky s\npodobným vplyvom, by brzdili nástup udžateľného, konkurenčne orientovaného trhu na maloobchodnej\núrovni, alebo by neboli v záujme koncových užívateľov.\n83. Podľa názoru kasačného súdu o spory, ktoré postupom podľa § 77 zákona č. 351/2011 Z. z. je\nkompetentný rozhodovať žalovaný, patria aj spory medzi podnikmi, týkajúce sa povinnosti prístupu alebo\nprepojenia (§ 27 zákona č. 351/2011 Z. z.).\n84. Podľa ust. § 27 zákona č. 351/2011 Z. z. o elektronických komunikáciách v znení účinnom k\n31.12.2015\n(1) Podnik poskytujúci verejnú sieť má právo a na požiadanie iného podniku poskytujúceho verejnú sieť\npovinnosť rokovať o prepojení sietí, a ak je to uskutočniteľné, na základe zmluvy o prepojení prepojiť\nsvoju sieť so sieťou žiadajúceho podniku na účely poskytovania verejných služieb, aby sa zabezpečilo\nposkytovanie služieb a interoperabilita služieb. Zmluva o prepojení musí byť písomná. Podstatnou\nčasťou zmluvy o prepojení je cena za prepojenie.\n\n(2) Podnik poskytujúci verejnú sieť má právo a na požiadanie iného podniku poskytujúceho verejnú\nsieť na základe všeobecného povolenia v členskom štáte povinnosť rokovať o prepojení sietí, a ak je\nto uskutočniteľné, na základe zmluvy prepojiť svoju sieť so sieťou žiadajúceho podniku. Podnik iného\nčlenského štátu žiadajúci o prístup alebo prepojenie v Slovenskej republike nepodlieha oznamovacej\npovinnosti na tomto území, ak tu neposkytuje služby alebo siete.\n(3) Prepojenie môže poskytovať podnik alebo tretia osoba, ktorá má prístup k verejnej sieti. Prepojenie\nverejných sietí musí byť prístupné v obvyklých bodoch prepojenia a v kvalite, ktorá nie je horšia ako\nprevádzkovanie verejnej siete pre vlastnú potrebu podniku alebo poskytovanie verejnej siete a služby\npodniku v postavení ovládanej osoby alebo podniku, v ktorom má právo spolurozhodovať. Podnik\nje zodpovedný za interoperabilitu služieb na strane ním prevádzkovanej verejnej siete až po bod\nprepojenia.\n(4) Podnik poskytujúci verejnú sieť je povinný umožniť prepojenie\na) za technických požiadaviek vyplývajúcich z technických noriem a technických špecifikácií podľa § 14\nods. 2 písm. q) zabezpečujúcich interoperabilitu služieb,\nb) v primeranej lehote a za primeraných zmluvných podmienok, pričom prepojenie nesmie byť\npodmienené platbou za tie časti verejnej siete alebo tie zariadenia, ktoré nie sú na prepojenie nevyhnutne\npotrebné,\nc) aj v iných miestach ako v obvyklých bodoch prepojenia verejných sietí, ak o to podnik poskytujúci\nverejnú sieť požiada a uhradí nevyhnutné náklady takého prepojenia.\n(5) Uzavretú zmluvu o prepojení sietí a jej zmeny je podnik povinný v písomnej forme predložiť úradu\ndo 45 dní odo dňa jej uzavretia; v elektronickej forme je podnik povinný predložiť úradu uzavretú\nzmluvu o prepojení sietí v rovnakej lehote a v rozsahu základných technických a ekonomických\npodmienok prepojenia. Úrad zverejní oznámenie o uzavretí zmluvy o prepojení sietí vrátane základných\ntechnických a ekonomických podmienok prepojenia a umožní nahliadnuť do zmluvy každému, kto o to\npožiada, okrem tých častí zmluvy, ktoré majú charakter obchodného tajomstva. Predmetom obchodného\ntajomstva nie je cena za prepojenie.\n(6) Úrad môže rozhodnutím uložiť po konzultáciách podľa § 10 <https://www.slov-lex.sk/pravnepredpisy/SK/ZZ/2011/351/20190101> podnikom, ktoré kontrolujú prístup najmenej k jednému\nkoncovému bodu siete, povinnosti v nevyhnutnom rozsahu na zabezpečenie prepojiteľnosti medzi\nkoncovými bodmi siete, v odôvodnených prípadoch aj povinnosť prepojiť siete v lehote určenej úradom\na v potrebnom rozsahu aj povinnosti na zabezpečenie interoperability ich služieb; týmto nie sú dotknuté\npovinnosti uložené významným podnikom podľa tohto zákona.\n(7) Informácie, ktoré podniky získali v priebehu rokovania o prepojení verejných sietí, sa môžu použiť\nlen na účel, na ktorý boli získané, a nesmú sa poskytnúť tretím osobám, pre ktoré by takéto informácie\nmohli znamenať konkurenčnú výhodu. Toto ustanovenie sa nevzťahuje na informácie podľa § 40 ods. 3\n<https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2011/351/20190101>.\n85. V konaní bolo potrebné posúdiť, či žalovaný mal kompetenciu postupom podľa § 77 zákona\nč. 351/2011 Z. z. zasahovať do práv a povinností účastníkov zmluvy o prepojení (účastníkov\nadministratívneho konania), keď v zmluve o prepojení žalobca so zúčastnenou osobou ako účastníci\nzmluvy o prepojení, upravili podmienky prepojenia sietí tak, ako kasačný súd už konštatoval v tomto\nrozsudku vyššie.\n86. Z obsahu administratívneho spisu bolo jednoznačne preukázané, že žalobca so zúčastnenou osobou\nuzavreli obchodnú zmluvu - zmluvu o prepojení, v ktorej dohodli kapacitu prepojenia v koncových bodoch\nv rozsahu 1 x 2 Mbit/s v znení dojednaných v zmluve o prepojení a jej príloh.\n87. Zmluva o prepojení bola posudzovaná žalovaným, pred vydaním napadnutého rozhodnutia,\npostupom podľa § 27 zákona č. 351/2011 Z. z.\n88. Zákonodarca v zákone č. 351/2011 Z. z. upravil v § 27, označenom ako prepojenie sietí,\npodmienky prepojenia sietí. V tomto ustanovení v odseku 6 súčasne v znení účinnom v čase\nrozhodovania žalovaného, ako aj v súčasnej právnej úprave, upravil kompetenciu žalovaného, ktorý\nmôže rozhodnutím uložiť povinnosti podnikom, ktoré kontrolujú prístup najmenej k jednému koncovému\nbodu siete, ďalej povinnosti v nevyhnutnom rozsahu na zabezpečenie prepojiteľnosti medzi koncovými\nbodmi siete, v odôvodnených prípadoch aj povinnosť prepojiť siete v lehote určenej úradom a v\npotrebnom rozsahu aj povinnosti na zabezpečenie interoperability ich služieb za splnenia ďalších\nzákonných podmienok, ktoré sú uvedené v tomto ustanovení.\n\n89. Z ustanovení zákona č. 351/2011 Z. z. vyplýva kompetencia žalovaného ukladať povinnosti\npostupom podľa úpravy v § 11 ods. 4 písm. f), § 19 až § 24, § 26 až § 28, § 50, § 52, § 76 a § 77, ukladať\nzákazy v § 25, ukladať sankcie v § 73 a vydávať rozhodnutia postupom podľa § 48 ods. 3 zákona č.\n351/2011 Z. z.\n90. Podľa názoru kasačného súdu navýšenie kapacity prepojenia, napadnutým rozhodnutím\nžalovaného, ktoré bolo vydané po uzavretí zmluvy o prepojení medzi žalobcom a zúčastnenou osobou,\nv ktorej bola dojednaná kapacita prepojenia, nie je možné subsumovať pod kompetenciu žalovaného,\nupravenú v § 27 ods. 6 zákona č. 351/2011 Z. z., vzhľadom na jej gramatické znenie, naviac, keď v\nzmluve o prepojení, účastníci slobodne prejavili súhlas s určením kapacity prepojenia sietí, v nižšom\nrozsahu než boli podmienky referenčnej ponuky 2 x 2 Mbit/s v súlade s rozhodnutím č. 1402/OER/2013\nzo dňa 10.07.2013.\n91. Podľa kasačného súdu o spor postupom podľa § 77 zákona č. 351/2011 Z. z. by išlo v prípade,\nkeby žalobca neakceptoval návrh zmluvy, zo strany zúčastnenej osoby o uzavretie zmluvy o prepojení\nv súlade s obsahom rozhodnutia č. 1402/OER/2013 zo dňa 10.07.2013, v prípade, keby k zmluvnému\ndojednaniu /obsahu/ zmluvy o prepojení medzi žalobcom a zúčastnenou osobu, v rozsahu nižšej\nkapacity prepojenia sietí, ako bolo uvedené v referenčnej ponuke, nedošlo.\n92. Keďže zákonodarca v § 77 (ale ani v iných ustanoveniach zákona č. 351/2011 Z. z.) pojem sporu pre\núčely tohto zákona explicitne neupravuje, nie je možné, podľa kasačného súdu „rozširovať“ kompetenciu\nžalovaného, vymedzenú v § 77 v kontexte ustanovenia § 27 zákona č. 351/2011 Z. z. za uvedenej\nprávnej a skutkovej situácie.\n93. Kasačný súd mal preukázané, že žalobca a zúčastnená osoba, v čase vydania rozhodnutia\nžalovaného, mali uzavretú platnú obchodnú zmluvu o prepojení, v ktorej dojednali podstatné náležitosti\ntejto zmluvy, vrátane kapacity prepojenia sietí. Súčasne v tejto zmluve upravili aj postup, týkajúci sa\nkonania účastníkov zmluvy v prípade rozširovania kapacity prepojenia (Príloha II, bod 1.B., bod 3.B.)\nvo väzbe na čl. 14 zmluvy o prepojení, ako aj upravili v čl. 21 riešenie sporov, ktoré medzi účastníkmi\ntejto zmluvy môžu vzniknúť. Zmluva o prepojení je typickým súkromnoprávnym inštitútom (obchodnou\nzmluvou, uzavretou medzi dvoma obchodnými spoločnosťami). Podľa kasačného súdu posudzovaná\nzmluva je typickým inštitútom súkromnoprávneho obligačného práva. Vzhľadom na obsah zmluvy o\nprepojení, ako aj úpravu zákona č. 351/2011 Z. z., ktorý je normou verejného práva, kasačný súd\nkonštatuje, že v prejednávanej veci dochádza k prelínaniu záujmov verejných, ktoré vyplývajú z\npredmetu úpravy zákona č. 351/2011 Z. z., a záujmov súkromných, súkromných záujmov žalobcu a\nzúčastnenej osoby ako účastníkov zmluvy o prepojení, pričom záujem na ochrane oboch záujmov\nje rovnaký. Práve rozsah ochrany je potrebné posudzovať v každom jednotlivom prípade čo závisí\nod posúdenia konkrétnych okolností prípadu. Práve vyhodnocovanie konkrétnych okolností prípadu je\nvýchodiskom pre vynesenie úsudku, či dochádza k prevahe súkromného práva alebo verejného.\n94. Keďže z ust. § 27 vyplýva povinnosť žalobcu, ako podniku poskytujúceho verejnú sieť, rokovať\no prepojení sietí a na základe zmluvy o prepojení prepojiť svoju sieť so sieťou žiadajúceho podniku,\nustanovenie § 27 upravuje postup pred uzavretím zmluvy o prepojení (ak zmluva nie je uzavretá).\n95. Orgány verejnej správy sú kompetentné ukladať povinnosti na základe zákona a v súlade so\nzákonom /čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky/.\n96. Pri postupe a rozhodovaní správnych orgánov je potrebné vychádzať z presného znenia\nprávnej úpravy tak, aby orgány verejnej správy, ako aj fyzické a právnické osoby, ktorých sa ich\npostup a rozhodovacia činnosť priamo dotýka, vedeli na základe akej právnej a skutkovej situácie\nje daná kompetencia príslušného orgánu verejnej správy vydávať správne rozhodnutia, ukladať\npovinnosti, vydávať zákazy, ukladať sankcie, a v akom rozsahu zasahovať do existujúcich platných\na účinných vzťahov účastníkov správneho konania, ktoré sú upravené platnými a účinnými zmluvami\nsúkromnoprávneho charakteru.\n97. Žalobca a zúčastnená osoba v čase vydania rozhodnutia žalovaného mali uzavretú platnú obchodnú\nzmluvu o prepojení, v ktorej upravili aj postup v súvislosti s rozšírením kapacity prepojenia, a to v bode\n\n1.B., 3.B. Prílohy II k zmluve vo väzbe na čl. 14 zmluvy, ako aj upravili postup pri riešení sporov v čl.\n21 zmluvy o prepojení.\n98. Vzhľadom na skutočnosť, že ust. § 27 v spojení s § 77, § 6 zákona č. 351/2011 Z. z. neupravuje\na z jeho znenia nevyplýva kompetencia žalovaného ukladať povinnosti navýšenia kapacity prepojenia\nsietí účastníkom zmluvy o prepojení po jej uzavretí, kasačný súd dospel k záveru, že žalovaný nemal\nkompetenciu zasahovať do platného a účinného zmluvného vzťahu žalobcu a zúčastnenej osoby,\nupravenom v zmluve o prepojení, po jej uzavretí a ukladať povinnosti - navýšenia kapacity prepojenia\nsietí odlišne, od dojednania kapacity prepojenia, ktoré účastníci dojednali v zmluve o prepojení naviac,\nkeď účastníci zmluvy dojednali rozsah kapacity prepojenia sietí v nižšom rozsahu, než bola kapacita\nprepojenia stanovená v referenčnej ponuke upravujúcej kapacitu prepojenia v čase uzavretia zmluvy.\n99. Keďže účastníci zmluvy o prepojení a účastníci správneho konania, ako aj súdneho prieskumu\nmajú možnosť riešiť svoje zmluvné vzťahy a spory zo zmluvy o prepojení pred rozhodcovským\nsúdom v príslušnom rozhodcovskom konaní, v civilnom sporovom konaní, kasačný súd konštatuje,\nže rozhodnutím správneho súdu v spojení s rozhodnutím kasačného súdu nedošlo k porušeniu práva\núčastníkov zmluvy o prepojení na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky.\n100. Kasačný súd postupom podľa § 461 ods. 1 SSP kasačnú sťažnosť žalovaného ako nedôvodnú\nzamietol.\n101. O náhrade trov kasačného konania kasačný súd rozhodol tak, že žalobcovi, ktorý mal v kasačnom\nkonaní úspech, proti žalovanému, ktorý úspech nemal, priznal právo na úplnú náhradu trov kasačného\nkonania, postupom podľa § 467 ods. 1 SSP a § 167 ods. 1 SSP.\n102. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 : 0 (§ 147\nods. 2 SSP v spojení s § 139 ods. 4 SSP).\nPoučenie:\nProti tomuto rozsudku n i e j e prípustný opravný prostriedok.", "vazby": {}, "cituje": [], "citovane_v": []}