{"guid": "a8866408-22a0-4c21-b79d-2696e3969844:c8963c85-0194-40e2-b115-46f5dc04bac3", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2019:8113202532.1", "spisova_znacka": "2Cdo/174/2018", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2Cdo/174/2018 z 30. 4. 2019", "citacia": "uznesenie Najvyššieho súdu SR z 30. apríla 2019, sp. zn. 2Cdo/174/2018, ECLI:SK:NSSR:2019:8113202532.1", "identifikacne_cislo": "8113202532", "sud": {"guid": "sud_100", "nazov": "Najvyšší súd", "typ": "najvyssi", "slug": "najvyssi-sud"}, "sudca": "JUDr. Jozef Kolcun", "sudca_id": 415, "sudca_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/sudca/judr-jozef-kolcun-415", "datum_vydania": "2019-04-30", "forma": "Uznesenie", "povaha": ["Zrušujúce"], "oblast": [], "podoblast": ["Iné"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-449", "nazov": "§ 449 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-449", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-449"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-450", "nazov": "§ 450 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-450", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-450"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160", "nazov": "CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/2015/160#paragraf-449", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-450"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/c8963c85-0194-40e2-b115-46f5dc04bac3", "zdroj": "infosud", "url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2019:8113202532.1", "api_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2019:8113202532.1", "text_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2019:8113202532.1/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nNajvyšší súd\n2Cdo/174/2018\n8113202532\n30. 04. 2019\nJUDr. Jozef Kolcun\nECLI:SK:NSSR:2019:8113202532.1\n\nUznesenie\nNajvyšší súd Slovenskej republiky v spore žalobcu F. A., bývajúceho v X., zastúpeného JUDr.\nMichalom Feciľakom, advokátom so sídlom v Prešove, Jesenná č. 8, proti žalovanému Prešovskému\nsamosprávnemu kraju, so sídlom v Prešove, Námestie mieru č. 2, zastúpenému Správou a údržbou\nciest Prešovského samosprávneho kraja, so sídlom v Prešove, Jesenná č. 14, Prešov, o zaplatenie 8\n543,60 Eur s príslušenstvom, vedenom na Okresnom súde Prešov pod sp. zn. 14 C 21/2013, o dovolaní\nžalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Prešove z 22. februára 2018 sp. zn. 13 Co 8/2017, takto\nrozhodol:\nZ r u š u j e rozsudok Krajského súdu v Prešove z 22. februára 2018 sp. zn. 13 Co 8/2017 a\nvec mu vracia na ďalšie konanie.\nodôvodnenie:\n1. Okresný súd Prešov (ďalej aj „súd prvej inštancie“) rozsudkom z 20. októbra 2016 č. k. 14 C\n21/2013-364 zamietol žalobu, ktorou sa žalobca domáhal voči žalovanému zaplatenia sumy 8 543,60\nEur s 8,75 %-tným ročným úrokom z omeškania od 28. januára 2013 do zaplatenia z titulu bezdôvodného\nobohatenia za užívanie nehnuteľnosti v období od 29. januára 2011 do 28. januára 2013. Žalovanému\npriznal náhradu trov konania voči žalobcovi v rozsahu 100 %. Žalobca vo svojom podaní poukázal na to,\nže je výlučným vlastníkom pozemku zapísaného na LV č. XXXX, kat. úz. K., parc. KN-E č. 258/207 - trvalý\ntrávny porast o výmere 389 m2, ktorý nadobudol do vlastníctva na základe notárskej zápisnice (kúpnej\nzmluvy) uzatvorenej dňa 29. septembra 2005, vklad vlastníckeho práva povolený dňa 24. októbra 2005\npod č. V., pričom uviedol, že na tomto pozemku sa nachádza cesta III. triedy vo vlastníctve žalovaného.\nŽalobca listom zo dňa 28. júna 2010 vyzval žalovaného o náhradu za užívanie nehnuteľnosti a žiadal\nho o nájomné za roky 2008 a 2009, pričom žalovaný mu listom zo dňa 25. augusta 2010 oznámil,\nže dňa 1. júla 2009 nadobudol účinnosť zákon č. 66/2009 Z.z. a podľa § 4 ods. 1 vzniklo k pozemku\npod stavbou v prospech vlastníka stavby vecné bremeno, pokiaľ stavba bola postavená podľa platných\nprávnych predpisov. Podľa žalobcu sa však jednalo o neoprávnenú stavbu postavenú na pozemku\njeho právneho predchodcu bez udeleného súhlasu. Súd prvej inštancie dospel k záveru, že pozemná\nkomunikácia, ktorá z časti leží aj na pozemku vo vlastníctve žalobcu je stavbou povolenou, keďže bola\nrealizovaná na základe platného rozhodnutia o umiestení stavby, ako aj stavebného povolenia, teda\nna základe predpisov účinných ku dňu vydania týchto rozhodnutí. Pre posúdenie vzniku zákonného\nvecného bremena nepovažoval súd prvej inštancie za právne významné, či je stavba oprávnená alebo\nneoprávnená a za podstatnú považoval len skutočnosť, že stavba bola povolená v súlade so zákonom\nč. 50/1976 Zb. (Stavebný zákon). Od účinnosti zákona č. 66/2009 Z.z. teda od 1. júla 2009 preto\nžalovaný neužíval parcelu žalobcu pod komunikáciou bez právneho dôvodu, ale v dôsledku zákonného\nvecného bremena. Z uvedeného dôvodu podľa súdu prvej inštancie od 1. júla 2009 nedochádza na\nstrane žalovaného k bezdôvodnému obohateniu na úkor žalobcu. Za situácie, že žalobca si uplatnil\nnárok na vydanie bezdôvodného obohatenia za obdobie od 29. januára 2011 do 28. januára 2013 a\nna takto kvalifikovanom nároku zotrval v priebehu celého konania, považoval súd prvej inštancie nárok\nžalobcu za nedôvodný, preto ho v celom rozsahu zamietol. Súd prvej inštancie považoval nárok žalobcu\nza nedôvodný aj v prípade jeho posúdenia ako náhrady za zriadenie vecného bremena. Mal za to, že\n\ntakáto náhrada má jednorazový charakter, čo nevylučuje použitie inštitútu premlčania, ktorú námietku\nžalovaný vzniesol v priebehu konania. Keďže žalobca podal žalobu na súd až 28. januára 2013 a vecné\nbremeno zo zákona vzniklo dňom 1. júla 2009, uplynula tak všeobecná trojročná premlčacia doba v\nsúlade s ustanovením § 100 ods. 1 Občianskeho zákonníka a nárok z dôvodu jeho premlčania by nebolo\nmožné priznať. Súd prvej inštancie preto rozhodol, tak ako je vyššie uvedené.\n2. Krajský súd v Prešove (ďalej aj „odvolací súd“) na odvolanie žalobcu rozsudkom z 22. februára 2018\nsp. zn. 13 Co 8/2017 rozsudok Okresného súdu Prešov z 20. októbra 2016 č. k. 14 C 21/2013-364,\nktorým súd prvej inštancie žalobu zamietol, potvrdil ako vecne správny v zmysle § 387 ods. 1 Civilného\nsporového poriadku (ďalej len „CSP“) a žalovanému priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania.\nSúd prvej inštancie podľa názoru odvolacieho súdu dôsledne preskúmal, či žalobcom žalovaný nárok z\ntitulu bezdôvodného obohatenia v zmysle ustanovenia § 451 Občianskeho zákonníka je dôvodný, teda\nči parcela vo vlastníctve žalobcu je užívaná žalovaným bez právneho dôvodu. Mal za to, že na právnej\nkvalifikácii nároku z titulu bezdôvodného obohatenia zotrval žalobca v priebehu celého konania pred\nsúdom prvej inštancie, ako aj v odvolacom konaní, čo nepochybne vyplýva z obsahu jeho odvolania\na následných vyjadrení. Preto správne súd prvej inštancie posúdil, či pre priznanie bezdôvodného\nobohatenia boli splnené zákonné predpoklady, teda neexistencia právneho dôvodu užívania vlastníctva\nžalobcu žalovaným. Uviedol, že vzhľadom na zákonnú úpravu týkajúcu sa niektorých opatrení pri\nmajetkoprávnom usporiadaní pozemkov pod stavbami, ktoré prešli z vlastníctva štátu na obce a vyššie\núzemné celky zákonom č. 66/2009 Z.z. správne súd prvej inštancie riešil ako otázku predbežnú, či v\ndanom prípade ide o stavbu povolenú a či sa na ňu bude vzťahovať režim zakotvený v ustanovení § 4\nods. 1 uvedeného zákona, teda vznik vecného bremena zo zákona, čo by vylučovalo užívanie vlastníctva\nžalobcu bez právneho dôvodu. Závery súdu prvej inštancie, že existuje právny dôvod užívania\nnehnuteľnosti žalovaným, považoval odvolací súd za správny, preto aj zamietnutie žaloby pre absenciu\nzákladného predpokladu priznania bezdôvodného obohatenia je súladné so zákonom. Odvolací súd\nprisvedčil žalobcovi, že časť komunikácie postavenej na parcele žalobcu je stavbou neoprávnenou,\nčo však nevylučuje, že takáto stavba bola povolená administratívnym rozhodnutím v správnom konaní.\nUsporiadanie pomerov medzi vlastníkom pozemku a vlastníkom stavby do konečného vyriešenia\npodlieha režimu ustanovenia § 4 ods. 1 zákona č. 66/2009 Z.z., čo vylučuje aplikáciu ustanovenia §\n451 Občianskeho zákonníka. Žalobca žalobu na vydanie bezdôvodného obohatenia dôvodil stavbou\nneoprávnenou. Vo vzťahu k odvolacej námietke žalobcu týkajúcej sa nesplnenia zákonných podmienok\npre vydanie územného, resp. stavebného povolenia na realizáciu stavby, odvolací súd uviedol, že v jeho\nprávomoci nie je preskúmavať správnosť stavebného rozhodnutia v rámci občianskoprávneho konania,\nkeďže by to bolo zásahom do rozhodovacej právomoci orgánov verejnej moci vykonávanej formou\nštátnej správy alebo územnej samosprávy. Za nedôvodnú považoval odvolací súd aj námietku žalobcu,\nže parcela v jeho vlastníctve nie je uvedená v územnom rozhodnutí, dôsledkom čoho je skutočnosť,\nže stavba je postavená na inom mieste, než na aké bolo stavebné, resp. územné rozhodnutie vydané.\nZa nesporné považoval odvolací súd aj to, že stavbou je pozemná komunikácia III/068015 predtým\noznačená ako mestská komunikácia K2, na ktorú bolo vydané územné rozhodnutie bývalým MsNV v\nPrešove pod číslom Výst. 5833/75-Se dňa 10. júla 1975 a stavebné povolenie číslo Výst. 6703/76Ve dňa 26. mája 1977. Nie je možné spochybniť, že povolená stavba bola stavbou veľkého rozsahu,\nlogickým dôsledkom čoho môžu byť realizačné odchýlky premietnuté do porealizačného zamerania.\nDané nepresnosti nepovažoval odvolací súd za tak závažné, že by stavbu robili nepovolenou. Následne\npre potvrdenie správnosti rozhodnutia súdu prvej inštancie nebolo dôvodné zo strany odvolacieho súdu\nvyjadrovať sa k možnosti premlčania pri právnej kvalifikácii nároku z titulu náhrady za zriadenie vecného\nbremena zákonom č. 66/2009 Z.z., keďže takto kvalifikovaného nároku sa žalobca nedomáhal.\n3. Žalobca (ďalej aj „dovolateľ“) proti uvedenému rozsudku odvolacieho súdu podal dovolanie z dôvodu,\nže rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, pri ktorej riešení sa odvolací\nsúd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu (§ 421 ods. 1 písm. a/ CSP). Žalobca\ndôvodil, že odvolací súd postupoval v rozpore so zákonom, pokiaľ žalobu zamietol z dôvodu, že\npozemok je zaťažený vecným bremenom a žalovaný neužíva pozemok žalobcu bez právneho dôvodu\na neaplikoval na predmetný vzťah ustanovenie § 451 Obč. zákonníka o bezdôvodnom obohatení. Ďalej\nžalobca k veci uviedol, že ak mal odvolací súd za to, že sporný pozemok je zaťažený zákonným vecným\nbremenom, mal žalobcovi priznať náhradu za obmedzenie vlastníckeho práva nie titulom bezdôvodného\nobohatenia, ale z titulu náhrady za obmedzenie zákonným vecným bremenom, s poukazom\nna §\n216 ods. 2 CSP, podľa ktorého platí, že súd môže prekročiť žalobný návrh a prisúdiť viac, než čoho sa\nstrany domáhajú iba vtedy, ak určitý spôsob usporiadania vzťahu medzi stranami vyplýva z osobitného\n\npredpisu. V zmysle vyššie uvedeného neobstojí preto námietka odvolacieho súdu, že žalobca počas\ncelého konania zotrvával na právnej kvalifikácii nároku. Je podľa neho nesporné, že je vecou úvahy súdu,\nna základe akého právneho dôvodu posúdi vzťah medzi účastníkmi konania a prizná alebo neprizná\nžalobcovi žiadanú finančnú náhradu. Nesprávne teda odvolací súd dospel k právnemu záveru, že\nje viazaný právnou kvalifikáciou uplatneného nároku žalobcom, čím sa odklonil od právnych záverov\nvyslovených v rozhodnutiach z 1. novembra 2008 sp. zn. 3 Cdo 226/2005 a z 29. júna 2010,\nsp. zn. 1 Cdo 70/2010. Odvolací súd dospel zároveň k nesprávnemu právnemu záveru v tom, že\nak bola stavba pozemnej komunikácie postavená aj na pozemku, na ktorom sa v zmysle\nvydaného územného rozhodnutia a stavebného povolenia uskutočniť nemala bez súhlasu vlastníka\nstavby to zároveň nevylučuje skutočnosť, že takáto stavba bola povolená administratívnym rozhodnutím\nv správnom konaní a teda sa týka aj pozemku, ktorý nebol predmetom administratívneho konania a\nzároveň aj jeho vlastníka, ktorý však taktiež nebol účastníkom tohto administratívneho konania, čím\nsa odklonil od právnych záverov vyslovených v rozsudku z 23. apríla 2014 sp. zn. 6 MCdo 44/2012.\nNásledne odvolací súd dospel k nesprávnemu právnemu záveru aj v tom, že aj keď bolo v konaní\npreukázané, že pozemok žalobcu nebol predmetom správnych konaní a právny predchodca žalobcu\nnebol takisto účastníkom týchto konaní, mal odvolací súd za to, že pozemná komunikácia bola povolená\nv súlade s platnými právnymi predpismi, čím sa odvolací súd odklonil od právnych záverov vyslovených\nv rozsudku dovolacieho súdu z 25. marca 2003 sp. zn. 1 Co 3/03. V zmysle vyššie uvedeného navrhol\nnapadnutý rozsudok odvolacieho súdu zrušiť a vec vrátiť na ďalšie konanie.\n4. Žalovaný sa k podanému dovolaniu vyjadril a navrhol dovolanie odmietnuť, resp. ako nedôvodné\nzamietnuť. Podľa názoru žalovaného žiadne žalobcom predkladané rozhodnutia nepodávajú dôkaz\no vyriešení právnej otázky nastolenej v tomto konaní, teda o tom, že stavbu - cestu, pokiaľ\ndisponuje všetkými právoplatnými správnymi rozhodnutiami, je možné považovať za nepovolenú. Podľa\nžalovaného nebol dovolateľom náležitým spôsobom označený dovolací dôvod a rozhodnutie krajského\nsúdu považuje teda za vecne správne.\n5. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd“) ako súd dovolací (§ 35 CSP) po zistení, že\ndovolanie podala v stanovenej lehote (§ 427 ods. 1 CSP) strana zastúpená v súlade s § 429 ods. 1 CSP,\nv ktorej neprospech bolo napadnuté rozhodnutie vydané (§ 424 CSP), bez nariadenia pojednávania (§\n443 CSP) dospel k záveru, že dovolanie žalobcu je dôvodné a rozsudok odvolacieho súdu treba zrušiť.\n6. Dovolanie je mimoriadny opravný prostriedok, ktorý má v systéme opravných prostriedkov civilného\nsporového konania osobitné postavenie. Dovolanie nie je „ďalším odvolaním“ a dovolací súd nesmie\nbyť vnímaný (procesnými stranami ani samotným dovolacím súdom) ako tretia inštancia, v rámci\nkonania ktorej by bolo možné preskúmať akékoľvek rozhodnutie odvolacieho súdu (viď napríklad\nrozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 1 Cdo 113/2012, 2 Cdo 132/2013, 3 Cdo 18/2013, 4 Cdo 280/2013,\n5 Cdo 275/2013, 6 Cdo 107/2012 a 7 Cdo 92/2012).\n7. Najvyšší súd opakovane vyjadril záver aktuálny aj v súčasnosti, v zmysle ktorého právo na súdnu\nochranu nie je absolútne a v záujme zaistenia právnej istoty a riadneho výkonu spravodlivosti\npodlieha určitým obmedzeniam. Toto právo, súčasťou ktorého je tiež právo domôcť sa na opravnom\nsúde nápravy chýb a nedostatkov v konaní a rozhodovaní súdu nižšej inštancie, sa v civilnom sporovom\nkonaní zaručuje len vtedy, ak sú splnené všetky procesné podmienky, za splnenia ktorých môže súd\nkonať a rozhodnúť o veci samej. Platí to pre všetky štádiá konania, vrátane dovolacieho konania\n(rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 1 Cdo 6/2014, 3 Cdo 357/2015, 4 Cdo 1176/2015, 5 Cdo 255/2014,\n8 Cdo 400/2015). Otázka posúdenia, či sú alebo nie sú splnené podmienky, za ktorých sa môže\nuskutočniť dovolacie konanie, patrí do výlučnej právomoci dovolacieho súdu.\n8. Právnu úpravu dovolania a dovolacieho konania, ktorá stanovuje podmienky, za ktorých sa\nmôže táto výnimka uplatniť, nemožno v žiadnom prípade interpretovať rozširujúco; namieste je tu\nskôr reštriktívny výklad (rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 3 Cdo 319/2013, 1 Cdo 348/2013, 3 Cdo\n357/2016, 3 ECdo 154/2013, 3 Cdo 208/2014). Narušenie princípu právnej istoty strán, ktorých právna\nvec bola právoplatne skončená (meritórnym rozhodnutím) musí byť vyvážené sprísnenými podmienkami\nprípustnosti - to platí o všetkých mimoriadnych opravných prostriedkoch.\n9. Naďalej je tiež plne opodstatnené konštatovanie, že ak by najvyšší súd bez ohľadu na neprípustnosť\ndovolania pristúpil k posúdeniu vecnej správnosti rozhodnutia odvolacieho súdu a na tom základe ho\n\nprípadne zrušil, porušil by základné právo na súdnu ochranu toho, kto stojí na opačnej procesnej strane\n[porovnaj rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) sp. zn. II. ÚS\n172/03].\n10. Naznačenej mimoriadnej povahe dovolania zodpovedá aj právna úprava jeho prípustnosti. V zmysle\n§ 419 CSP je proti rozhodnutiu odvolacieho súdu dovolanie prípustné, (len) ak to zákon pripúšťa. To\nznamená, že ak zákon výslovne neuvádza, že dovolanie je proti tomu-ktorému rozhodnutiu odvolacieho\nsúdu prípustné, nemožno také rozhodnutie (úspešne) napadnúť dovolaním. Rozhodnutia odvolacieho\nsúdu, proti ktorým je dovolanie prípustné, sú vymenované v ustanoveniach § 420 a § 421 CSP.\n11. Aby na základe dovolania podaného v zmysle § 421 ods. 1 CSP mohlo byť\nrozhodnutie odvolacieho súdu podrobené meritórnemu dovolaciemu prieskumu z hľadiska namietaného\nnesprávneho právneho posúdenia veci, musia byť (najskôr) splnené predpoklady prípustnosti dovolania\nzodpovedajúce niektorému zo spôsobov riešenia tej právnej otázky, od vyriešenia ktorej záviselo\nrozhodnutie odvolacieho súdu a tiež podmienky dovolacieho konania, medzi ktoré okrem iného patrí\nriadne odôvodnenie dovolania prípustnými dovolacími dôvodmi a spôsobom vymedzeným v\nustanoveniach § 431 až § 435 CSP (porovnaj rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 2 Cdo 203/2016\na 6 Cdo 113/2017).\n12. Ak nemá dovolanie, prípustnosť ktorého strana sporu vyvodzuje z ustanovenia § 421 ods. 1\nCSP, vykazovať nedostatky, ktoré v konečnom dôsledku vedú k znemožneniu meritórneho dovolacieho\nprieskumu a odmietnutiu dovolania podľa § 447 písm. f/ CSP, je (procesnou) povinnosťou dovolateľa\nvysvetliť v dovolaní, o ktorú z možností uvedených v ustanoveniach v § 421 ods. 1 písm. a/ až c/ CSP\nide, teda z čoho vyvodzuje prípustnosť dovolania (porovnaj rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 1 Cdo\n206/2017, 1 Cdo 203/2016, 3 Cdo 235/2016, 4 Cdo 89/2017, 7 Cdo 20/2017, 8 Cdo 186/2016).\n13. V danom prípade žalobca vyvodzuje prípustnosť jeho dovolania z ustanovenia § 421 ods. 1 písm.\na/ CSP, podľa ktorého je dovolanie prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo\nalebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia\nprávnej otázky, a/ pri riešení ktorej sa odvolací súd odklonil od ustálenej praxe dovolacieho súdu.\n14. Pre všetky tri procesné situácie, v ktorých § 421 ods. 1 CSP pripúšťa dovolanie, má mimoriadny\nvýznam obsah pojmu „právna otázka“ a to, ako dovolateľ túto otázku zadefinuje a špecifikuje v\ndovolaní. Otázkou relevantnou z hľadiska § 421 ods. 1 CSP môže byť pritom len otázka\nprávna (teda v žiadnom prípade nie skutková otázka). Zo zákonodarcom zvolenej formulácie tohto\nustanovenia vyplýva, že môže ísť tak o otázku hmotnoprávnu (ktorá sa odvíja od interpretácie napríklad\nObčianskeho zákonníka, Obchodného zákonníka, Zákonníka práce, Zákona o rodine), ako aj o otázku\nprocesnoprávnu (ktorej riešenie záviselo na aplikácii a interpretácii procesných ustanovení).\n15. Právnou úpravou dovolania v CSP sa sleduje náprava nesprávností v individuálnom\nspore dovolateľa, ale tiež dosiahnutie cieľov významných z hľadiska celkového rozhodovania\nvšeobecných súdov Slovenskej republiky. Ustanovením § 421 ods. 1 písm. a/ CSP sa takto sleduje\nzámer minimalizovať nežiaduce odklony rozhodnutí odvolacích súdov od rozhodovacej praxe\ndovolacieho súdu, a tým prispieť k ich jednotnému rozhodovaniu. Účelom § 421 ods. 1 písm. b/ CSP\nje dosiahnuť vyriešenie dosiaľ ešte nevyriešenej právnej otázky a prispieť k vytvoreniu ustálenej\nrozhodovacej praxe. Ustanovenie § 421 ods. 1 písm. c/ CSP má za cieľ dosiahnutie jednoty v\nrozhodovaní dovolacích senátov.\n16. Z hľadiska prípustnosti dovolania podľa § 421 ods. 1 CSP má tiež osobitný význam korelačný vzťah\nmedzi „právnou otázkou“ a „rozhodovacou praxou dovolacieho súdu“. Najvyšší súd už v niektorých\nrozhodnutiach uviedol, že „ustálenú rozhodovaciu prax dovolacieho súdu vyjadrujú predovšetkým\nstanoviská alebo rozhodnutia najvyššieho súdu, ktoré sú (ako judikáty) publikované v Zbierke stanovísk\nNajvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky. Do tohto pojmu však možno zaradiť aj prax\nvyjadrenú opakovane vo viacerých nepublikovaných rozhodnutiach najvyššieho súdu, alebo dokonca aj\nv jednotlivom, dosiaľ nepublikovanom rozhodnutí, pokiaľ niektoré neskôr vydané (nepublikované)\nrozhodnutia najvyššieho súdu názory obsiahnuté v skoršom rozhodnutí nespochybnili, prípadne\ntieto názory akceptovali a z hľadiska vecného na ne nadviazali“ (rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 3\nCdo 6/2017, 3 Cdo 158/2017, 4 Cdo 95/2017, 5 Cdo 87/2017, 6 Cdo 21/2017 a tiež 6 Cdo 129/2017).\n\n17. Pre právnu otázku, ktorú má na mysli § 421 ods. 1 písm. a/ CSP, je charakteristický „odklon“ jej\nriešenia, ktoré zvolil odvolací súd, od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu. Ide tu teda o\nsituáciu, v ktorej dovolací súd už určitú právnu otázku vyriešil, rozhodovanie jeho senátov sa ustálilo\nna zvolenom riešení tejto otázky, odvolací súd sa však svojím rozhodnutím odklonil od „ustálenej\nrozhodovacej praxe dovolacieho súdu“. Najvyšší súd k tomu v rozhodnutí sp. zn. 3 Cdo 6/2017 (podobne\ntiež napríklad v rozhodnutiach sp. zn. 2 Cdo 203/2016, 3 Cdo 235/2016, 4 Cdo 95/2017 a 7 Cdo\n140/2017) uviedol, že „v dovolaní, ktorého prípustnosť sa vyvodzuje z § 421 ods. 1 písm. a/ CSP, by\nmal dovolateľ: a/ konkretizovať právnu otázku riešenú odvolacím súdom a uviesť, ako ju riešil odvolací\nsúd, b/ vysvetliť (a označením konkrétneho stanoviska, judikátu alebo rozhodnutia najvyššieho súdu\ndoložiť), v čom sa riešenie právnej otázky odvolacím súdom odklonilo od ustálenej rozhodovacej praxe\ndovolacieho súdu, c/ uviesť, ako mala byť táto otázka správne riešená“.\n18. Otázkou relevantnou v zmysle § 421 ods. 1 písm. b/ CSP je právna otázka, ktorá ešte nebola\nriešená dovolacími senátmi najvyššieho súdu, takže vo vzťahu k nej sa ani nemohla vytvoriť a ustáliť\nrozhodovacia prax dovolacieho súdu. Ak procesná strana vyvodzuje prípustnosť dovolania z tohto\nustanovenia, musí: a/ konkretizovať právnu otázku riešenú odvolacím súdom a uviesť, ako ju riešil\nodvolací súd, b/ podať svoje vysvetlenie, ako mala byť táto otázka správne riešená.\n19. Z hľadiska prípustnosti dovolania v zmysle § 421 ods. 1 písm. c/ CSP je relevantná právna otázka.\nV prípade, že dovolateľ vyvodzuje prípustnosť dovolania z tohto ustanovenia, je jeho (procesnou)\npovinnosťou: a/ konkretizovať právnu otázku riešenú odvolacím súdom a uviesť, ako ju riešil\nodvolací súd, b/ označením konkrétnych (odlišných, napríklad aj navzájom si protirečiacich) rozhodnutí\ndovolacieho súdu doložiť, že predmetná právna otázka je dovolacím súdom skutočne rozhodovaná\nrozdielne. V rozhodnutí sp. zn. 8 Cdo 78/2017 najvyšší súd doslovne uviedol, že v takom prípade je\ndovolateľ „povinný dovolací dôvod vymedziť označením rozhodnutí dovolacieho súdu, v ktorých dovolací\nsúd o danej právnej otázke rozhodoval rozdielne (zaujal iné právne závery)“.\n20. Žalobca prípustnosť podaného dovolania vyvodzuje z § 421 ods. 1 písm. a/ CSP.\n21. Vzhľadom na vyššie uvedené, vychádzajúc z argumentácie a z obsahu dovolacích námietok, možno\nvyvodiť, že žalobca s poukazom na rozhodnutia dovolacieho súdu z 23. apríla 2014 sp. zn. 6 MCdo\n44/2012, z 25. marca 2003 sp. zn. 1 Co 3/03, z 1. novembra 2008 sp. zn. 3 Cdo 226/2005 a z 29.\njúna 2010 sp. zn. 1 Cdo 70/2010 namieta vo svojom dovolaní odklon odvolacieho súdu od ustálenej\nrozhodovacej praxe. Dovolací súd sa v zmysle § 421 ods. 1 písm. a/ CSP v prvom rade zaoberal\nposúdením tej právnej otázky, ktorá bola podľa názoru dovolacieho súdu v konaní určujúca (dominantná)\npre vyriešenie predmetného sporu a to, či je súd viazaný právnou kvalifikáciou uplatneného nároku\nžalobcom.\n22. Dovolateľ poukázal v zmysle vyššie uvedenej právnej otázky na rozhodnutia dovolacieho\nsúdu z 1. novembra 2008 sp. zn. 3 Cdo 226/2005 a z 29. júna 2010 sp. zn. 1 Cdo 70/2010, v ktorých\ndovolací súd konštatoval, že v prípadoch uvedených v § 153 ods. 2 O.s.p. je dovolené súdu prekročiť\nnávrhy účastníkov a prisúdiť im viac, než čoho sa domáhajú, iba vtedy, ak sa konanie mohlo začať aj\nbez návrhu (ide o veci uvedené v ustanovení § 81 ods. 1 O.s.p.), alebo ak z právneho predpisu vyplýva\nurčitý spôsob vyrovnania vzťahu medzi účastníkmi.\n23. Dovolateľ zákonu zodpovedajúcim spôsobom vymedzil vyššie uvedenú prvú právnu otázku týkajúcu\nsa uvedenia právnej kvalifikácie nároku v žalobe, pri riešení ktorej sa odvolací súd - podľa jeho názoru\n- odklonil od ustálenej praxe dovolacieho súdu; v dovolaní označil rozhodnutia dovolacieho súdu\npredstavujúce pri rozhodovaní o tejto otázke jeho ustálenú rozhodovaciu prax. Samo toto tvrdenie,\nže odvolací súd sa riešením určitej právnej otázky odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho\nsúdu, ešte nezakladá prípustnosť dovolania podľa § 421 ods. 1 písm. a/ CSP; relevantným je až zistenie\n(záver) dovolacieho súdu, že k dovolateľom tvrdenému odklonu skutočne došlo. Dovolací súd preto\npristúpil k posúdeniu, či je opodstatnená argumentácia dovolateľa o odklone odvolacieho súdu od\nustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu.\n24. Z obsahu odôvodnenia rozhodnutia prvoinštančného súdu i odvolacieho súdu vyplýva, že z hľadiska\nprávneho posúdenia uplatňovaného nároku (majetkové plnenie) vychádzali striktne z formálneho\n\noznačenia žaloby. Dovolací súd však v tejto súvislosti poznamenáva, že v rozhodnutí sp. zn. 5 Cdo\n196/2009 z 22. septembra 2010 konštatoval, že „občianske súdne konanie je ovládané zásadou iura\nnovit curia (súd pozná právo), účastníci konania nie sú povinní uplatnený nárok kvalifikovať, pretože\nprávna kvalifikácia je vecou súdu. Súd skúma, či tvrdené skutočnosti možno podriadiť pod hypotézu\nniektorej právnej normy tak, aby z dispozície tejto právnej normy bolo možné vyvodiť plnenie.“ V\nrozhodnutí sp. zn. 5 Cdo 385/2012 zo 6. februára 2013 dovolací súd dôvodil, že „ak súd rozhoduje o\npeňažnom plnení, ktoré vychádza zo skutkových tvrdení, ktoré umožňujú posúdiť nárok po právnej\nstránke aj podľa iných noriem, ako je žalobcom navrhované, je povinnosťou súdu uplatnený nárok takto\nposúdiť bez ohľadu na to, či v žalobe právny dôvod požadovaného plnenia je alebo nie je uvedený,\nalebo je uvedený nesprávne“. Napokon v rozhodnutí 4 MCdo 15/2010 z 27. júla 2011 dovolací\nsúd uzavrel, že „nie je porušením zásady viazanosti súdu petitom, ak súd inak právne kvalifikuje skutok,\nktorý bol predmetom konania. Právna kvalifikácia je vždy vecou súdu v zmysle zásady iura novit curia,\npreto právna kvalifikácia ani nie je obligatórnou náležitosťou žaloby.“\n25. Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a\nna zistený skutkový stav aplikuje konkrétnu právnu normu. Nesprávne právne posúdenie je chybnou\naplikáciou práva na zistený skutkový stav; dochádza k nej vtedy, ak súd nepoužil správny (náležitý)\nprávny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak\nzo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery.\n26. Dovolací súd zastáva rovnaký názor, aký je prezentovaný vo vyššie uvedených rozhodnutiach, a to,\nže strany sporu nie sú povinné uplatnený nárok a ani obranu proti nemu právne kvalifikovať, pretože\nprávna kvalifikácia je vecou súdu. Musia ale uviesť rozhodné skutočnosti, ktoré umožnia súdu, aby\nuplatnený nárok alebo obranu proti nemu právne kvalifikoval. Súd tak skúma, či tvrdené skutočnosti\nmožno podriadiť pod hypotézu niektorej právnej normy tak, aby z dispozície tejto právnej normy bolo\nmožné vyvodiť plnenie. Ak strana uvedie rozhodujúce skutočnosti, z ktorých vyvodzuje tvrdený nárok,\nale s týmito skutočnosťami spája nesprávne právne následky, nie je súd viazaný právnym názorom\nstrany sporu a je povinný posúdiť vec podľa tých právnych noriem, ktoré na tvrdený a súdom zistený\nskutkový stav dopadajú. Súd teda nie je viazaný právnou kvalifikáciou, ale len skutkovým vymedzením\nv žalobe a musí si vyriešiť aj prípadnú konkurenciu (súbehu) právnych nárokov a spomedzi viacerých\nvybrať správnu právnu normu.\n27. Žalobca vo svojej žalobe (č. l. 1 - zadná strana spisu) ako rozhodujúce skutočnosti uviedol, že je\nvýlučným vlastníkom pozemku zapísaného na LV č. XXXX, kat. úz. K., parc. KN-E č. 258/207 - trvalý\ntrávny porast o výmere 389 m2, ktorý nadobudol do vlastníctva na základe notárskej zápisnice (kúpnej\nzmluvy) uzatvorenej dňa 29. septembra 2005, vklad vlastníckeho práva povolený dňa 24. októbra 2005\npod č. V., pričom na tomto pozemku na nachádza cesta III. triedy vo vlastníctve žalovaného. Takéto\nvymedzenie skutkových okolností je dostatočným i pre posúdenie nároku titulom náhrady za obmedzenie\nvlastníckeho práva zákonným vecným bremenom. Preto pokiaľ odvolací súd pre potvrdenie správnosti\nrozhodnutia súdu prvej inštancie uviedol, že nebolo dôvodné sa z jeho strany vyjadrovať k možnosti\npremlčania pri právnej kvalifikácii nároku z titulu náhrady za zriadenie vecného bremena zákonom č.\n66/2009 Z.z., keďže takto kvalifikovaného nároku sa žalobca nedomáhal, došlo k odklonu od ustálenej\nrozhodovacej praxe dovolacieho súdu.\n28. Dovolací súd v zmysle vyššie uvedeného nepovažoval za potrebné sa zaoberať odklonom\nodvolacieho súdu od jeho rozhodnutí, na ktoré poukazoval žalobca vedenými pod sp. zn. 3 Cdo 226/2005\na sp. zn. 1 Cdo 70/2010, pretože najvyšší súd v nich posudzoval právnu otázku toho, kedy je súdu\ndovolené prekročiť návrhy účastníkov a prisúdiť im viac, než čoho sa domáhajú, avšak pre predmetné\nkonanie bolo podstatné vyriešenie právnej otázky viazanosti súdu právnou kvalifikáciou uplatneného\nnároku žalobcu, keďže si v konaní uplatňoval nárok na majetkové plnenie. Zároveň sa nezaoberal ani\nďalšími namietanými dovolacími otázkami, v riešení ktorých sa mal odvolací súd odkloniť od\nrozhodnutí dovolacieho súdu, a to konkrétne od rozhodnutí vedených pod sp. zn. 6 MCdo 44/2012 a sp.\nzn. 1 Co 3/03, keďže ich právne posúdenie nebolo rozhodujúce pre rozhodnutie súdov nižších inštancií.\n29. So zreteľom na vyššie uvedené dospel najvyšší súd k záveru, že prípustnosť a dôvodnosť dovolania\nžalobcu vyplýva z ustanovenia § 421 ods. 1 písm. a/ CSP a vzhľadom na to zrušil rozsudok odvolacieho\nsúdu a vec mu vrátil na ďalšie konanie podľa ustanovenia § 449 ods. 1 v spojení s § 450 CSP.\n\n30. Ak bolo rozhodnutie zrušené a ak bola vec vrátená na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, súd prvej\ninštancie i odvolací súd sú viazaní právnym názorom dovolacieho súdu (§ 455 CSP).\n31. Ak dovolací súd zruší rozhodnutie a ak vráti vec odvolaciemu súdu alebo súdu prvej inštancie,\nrozhodne tento súd o trovách pôvodného konania a o trovách dovolacieho konania (§ 453 ods. 3 CSP).\n32. Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.\nPoučenie:\nProti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.", "vazby": {}, "cituje": [], "citovane_v": []}