{"guid": "586aaa6b-54cd-4776-8d38-e64124d9a688:198c4888-919a-4770-a050-661d23668aa7", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2019:8018200707.1", "spisova_znacka": "2Nds/1/2019", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2Nds/1/2019 z 19. 6. 2019", "citacia": "uznesenie Najvyššieho súdu SR z 19. júna 2019, sp. zn. 2Nds/1/2019, ECLI:SK:NSSR:2019:8018200707.1", "identifikacne_cislo": "8018200707", "sud": {"guid": "sud_100", "nazov": "Najvyšší súd", "typ": "najvyssi", "slug": "najvyssi-sud"}, "sudca": "JUDr. Jozef Hargaš", "sudca_id": 17, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/judr-jozef-hargas-17", "datum_vydania": "2019-06-19", "forma": "Uznesenie", "povaha": ["Iná povaha rozhodnutia"], "oblast": ["Správne právo"], "podoblast": ["Ostatné"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2015/162", "nazov": "SSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/162", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/162-2015"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/162/#paragraf-85.odsek-3", "nazov": "§ 85 ods. 3 SSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/162/#paragraf-85.odsek-3", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/162-2015/paragraf-85"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/2015/162#paragraf-85"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/198c4888-919a-4770-a050-661d23668aa7", "zdroj": "infosud", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2019:8018200707.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2019:8018200707.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2019:8018200707.1/text", "citacie_n": 1, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nNajvyšší súd\n2Nds/1/2019\n8018200707\n19. 06. 2019\nJUDr. Jozef Hargaš\nECLI:SK:NSSR:2019:8018200707.1\n\nUznesenie\nNajvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobkyne: JUDr. D. T., nar. XX.. XXXX, bytom E. XXX/\nXX, B., proti žalovanému: Krajská prokuratúra Prešov, so sídlom v Prešove, Masarykova 16, v konaní\no preskúmanie zákonnosti úradného postupu a nečinnosti žalovaného, vedenom na Krajskom súde v\nPrešove pod sp. zn. 6S/100/2018, o návrhu žalobkyne na prikázanie veci z dôvodu vhodnosti na Krajský\nsúd v Trenčíne, takto\nrozhodol:\nNajvyšší súd Slovenskej republiky návrhu žalobcu na prikázanie veci vedenej na Krajskom súde v\nPrešove pod sp. zn. 6S/100/2018 Krajskému súdu v Trenčíne nevyhovuje.\nodôvodnenie:\n1. Krajský súd v Prešove prípisom doručeným Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky (ďalej aj ako\n„najvyšší súd“) 06. júna predložil 2019 najvyššiemu súdu návrh žalobkyne na prikázanie veci z dôvodu\nvhodnosti na Krajský súd v Trenčíne, ktorý bol obsiahnutý v návrhu žalobkyne na prikázanie sporu inému\nsúdu tej istej inštancie z dôvodu vhodnosti podľa § 85 ods. 3 a 4 S.s.p.\n2. Krajský súd v Prešove v uvedenom prípise skonštatoval, že žalobkyňa sa žalobou zo dňa 02.12.2018,\ndoručenou krajskému súdu dňa 04.12.2018 domáhala, aby správny súd vyslovil, že úradným postupom a\nnečinnosťou Krajskej prokuratúry Prešov v konaniach č. Ei 22/15 a č. Ei 22/18/7700 v spojení s úradným\npostupom a nečinnosťou Okresnej prokuratúry Prešov v konaní č. Ei 9/15/7707 bol porušený zákon\nč. 211/2000 Z.z. o slobode informácii v platnom znení a zároveň, aby správny súd uložil povinnosť\nOkresnej prokuratúre Prešov umožniť žalobkyni nazrieť do vyšetrovacieho spisu pôvodne vedeného\npred Vojenskou obvodnou prokuratúrou Prešov č. OPv 6/02 a to v lehote 3 dní od právoplatnosti rozsudku\na zároveň, aby priznal žalobkyni náhradu trov konania.\n3. Ďalej krajský súd v Prešove skonštatoval, že ako správny súd vyzval žalobkyňu uznesením č. k.\n6S/100/2018-32 zo dňa 28.02.2019, aby v lehote 20 dní od doručenia uznesenia špecifikovala súdu,\nčoho sa podanou žalobou zo dňa 02.12.2018 domáha a označila druh správnej žaloby podľa Správneho\nsúdneho poriadku, keďže z petitu žaloby bolo zrejmé, že žalobkyňa sa domáha vyslovenia porušenia\nzákona č. 211/2000 Z. z. o slobode informácií a to úradným postupom a nečinnosťou Krajskej prokuratúry\nPrešov č. Ei 22/15, č. Ei 22/18/7700 ako aj úradným postupom a nečinnosťou Okresnej prokuratúry\nPrešov č. Ei 9/15/7707 a zároveň aj uloženia povinnosti Okresnej prokuratúry Prešov spočívajúcej v\numožnení žalobkyni nahliadnuť do spisu pôvodne vedenom pred Vojenskou obvodnou prokuratúrou\nPrešov č. OPv 6/02, avšak v žalobe absentovala obligatórna náležitosť a to označenie druhu žaloby,\nktorú žalobkyňa podala, teda či sa jedná o správnu žalobu v zmysle § 6 ods. 2 písm. a) S.s.p., žalobu proti\nnečinnosti orgánu verejnej správy v zmysle § 6 ods. 2 písm. e) S.s.p., žalobu proti inému zásahu orgánu\nverejnej správy v zmysle § 6 ods. 2 písm. f) S.s.p., prípadne inú žalobu podľa § 6 ods. 2 S.s.p.. Uvedené\nbolo potrebné doplniť aj z toho dôvodu, že žalobný návrh formulovaný žalobkyňou je nejasný a v rozpore\ns ustanoveniami S.s.p., nakoľko z jednotlivých žalobných bodov vyplýva, že žalobkyňa jednak napáda\nnečinnosť orgánu verejnej správy, následne však konštatuje nespokojnosť s rozhodnutiami prokuratúr,\n\nkeďže tieto jej neposkytli relevantné informácie a následne požaduje, aby súd zaviazal orgán verejnej\nsprávy na vykonanie konkrétneho úkonu. Žalobným návrhom sa však domáha vyslovenia porušenia\nzákona č. 211/2000 Z. z. o slobode informácií a uloženia povinnosti orgánu verejnej správy.\n4. Krajský súd v Prešove uviedol, že žalobkyňa na výzvu súdu reagovala podaním zo dňa 17.03.2019,\ndoručeným tunajšiemu súdu dňa 21.03.2019, označeným ako „návrh na prikázanie veci inému\nsprávnemu súdu z dôvodu vhodnosti“, prostredníctvom ktorého žiadala, aby bola vec prikázaná inému\nsprávnemu súdu mimo Prešovského a Košického kraja z dôvodu, že nemožno vylúčiť empatiu, lojalitu\na súdržnosť súdu vo vzťahu k prokurátorom, ktorých v predmetnej žalobe žalobkyňa označila a z\ndôvodu blízkosti Košického kraja, v ktorom vykonáva statusové povolenia advokátky žiadala, aby vec\nnebola prikázaná Krajskému súdu v Košiciach. V predmetnom podaní zároveň poukázala na skutočnosť,\nže za takmer 18 rokov nedošlo k objasneniu krádeže originálu a konceptu vyšetrovacieho spisu č.\nČVS: KÚV-7/20/1999, čím mala byť žalobkyni upretá spravodlivosť. Záverom uviedla, že správnou\nžalobou sa dožaduje, aby mohla nahliadnuť do vyšetrovacieho spisu pôvodne vedeného pred Vojenskou\nobvodnou prokuratúrou Prešov č. 0Pv 6/02, čo jej nebolo umožnené zo strany prokuratúry, pričom\nzároveň uviedla, že v predmetnej žalobe dokázala aj to, že úradný postup a nečinnosť menovaných\nprokurátorov bol nezákonný. Na základe vyššie uvedených skutočností má žalobkyňa pochybnosti v\nzákonnosť a objektivitu pri rozhodovaní v spore na príslušnom správnom súde ako aj na Krajskom súde\nv Košiciach a preto navrhla, aby Najvyšší súd SR v súlade s ustanovením § 85 ods. 4 druhá veta S.s.p.\nvydal uznesenie, ktorým prikáže správnu žalobu Krajskému súdu v Trenčíne.\n5. Ďalej Krajský súd v Prešove uviedol, že podaním zo dňa 17.03.2019 doručeným správnemu\nsúdu dňa 21.03.2019, žalobkyňa označila odôvodnenie uznesenia súdu za skutkovo a právne\nnedôvodné, špekulatívne a zahmlievacie, ktoré nevyvracia ňou doložené právne a skutkovo relevantné\nfakty a argumenty a taktiež mala za to, že sa jedná len o natiahnutie času, pričom zotrvala na\nstanovisku, že jasne, určito a zrozumiteľne deklarovala v podanej správnej žalobe jej právo nazrieť do\nvyšetrovacieho spisu, čo jej doposiaľ nebolo umožnené z dôvodu nesprávneho úradného postupu a\nnečinnosti prokurátorov. Výzvu na špecifikáciu žaloby a označenie druhu žaloby, žalobkyňa označila za\ndehonestáciu jej osoby s poukazom na jej dosiahnuté vysokoškolské právnické vzdelania a zároveň za\núčelovú, arbitrárnu, skutkovo a právne nedôvodnú konšpiráciu.\n6. Na základe výzvy krajského súdu sa vyjadril žalovaný k podanému návrhu žalobkyne na prikázanie\nveci z dôvodu vhodnosti inému správnemu súdu. V podaní zo dňa 15.04.2019 uviedol, že prikázanie\nveci predstavuje výnimku z ústavného práva zakotveného v čl. 48 ods. 1 Ústavy SR, že nikto nesmie\nbyť odňatý svojmu zákonnému sudcovi, teda k uplatneniu delegácie by malo dochádzať len vo veci\nvýnimočných prípadov a zo závažných dôvodov, pričom dôvod delegáciu uplatňovaný žalobkyňou\nnemožno považovať za spĺňajúci kritérium vhodnosti, keďže žalobkyňa uvádza výlučne svoje osobné\npocity a vnútorné presvedčenie o neobjektivite rozhodovania, ktoré však nie sú objektívne podložené\nžiadnymi skutočnosťami. Okrem uvedeného mal za to, že delegácia by mala pre žalovanú negatívny\ndopad v zmysle zbytočného zaťaženia čo sa týka prekonávania väčšej vzdialenosti a s tým spojenými\ncestovnými výdavkami. Uviedol, že v predmetnom prípade nie sú splnené predpoklady na prikázanie\nveci podľa § 85 ods. 3 S.s.p, preto nesúhlasil s prikázaním veci inému správnemu súdu a navrhol, aby\nNajvyšší súd SR uznesením návrhu žalobkyne nevyhovel.\n7. Podľa § 85 ods. 3 S.s.p. vec možno prikázať inému správnemu súdu tej istej inštancie aj z dôvodu\nvhodnosti. Účastníci konania majú právo sa vyjadriť k tomu, ktorému správnemu súdu by mala byť vec\nz dôvodu vhodnosti prikázaná, a tiež k dôvodom prikázania.\n8. Podľa § 85 ods. 4 S.s.p. o prikázaní veci inému okresnému súdu rozhoduje krajský súd spoločne\nnadriadený príslušnému súdu a súdu, ktorému sa má vec prikázať. O prikázaní veci inému krajskému\nsúdu rozhoduje najvyšší súd. Ak sú vylúčení sudcovia senátu najvyššieho súdu, rozhodne o prikázaní\nveci inému senátu iný senát najvyššieho súdu.\n9. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd, ktorý rozhoduje o prikázaní veci inému krajskému súdu\n(§ 85 ods. 4 Správneho súdneho poriadku) prejednal návrh žalobkyne na prikázanie veci z dôvodu\nvhodnosti na Krajský súd v Trenčíne a dospel k záveru, že v posudzovanom prípade nie sú splnené\nzákonné podmienky pre prikázanie veci z dôvodu vhodnosti.\n\n10. Na úvod najvyšší súd konštatuje, že zásada perpetuatio fori zakotvená v § 9 ods. 1 veta druhá\nSprávneho súdneho poriadku môže predstavovať prekážku riadneho poskytnutia súdnej ochrany v\nsprávnom súdnictve a to najmä vtedy, ak by bolo vhodnejšie, aby vec prejednal a rozhodol iný ako\npríslušný súd alebo ak by inak príslušný správny súd vo veci nemohol (nebol schopný) konať. Na\nprekonanie uvedených prekážok slúži procesný inštitút prikázania veci (pozri Češka, Z. a kol. Občanské\nprávo procesní. 1. vydání. Praha: Panorama, 1989, s. 88). Prikázanie veci sa v procesnej teórii označuje\naj pojmom delegácia.\n11. Podstata prikázania veci (delegácie) spočíva v presune prejednávanej veci z príslušného súdu na iný\nsúd toho istého druhu. Delegácia tak predstavuje výnimku zo zásady zakotvenej v ustanovení § 9 ods.\n1 veta prvá Správneho súdneho poriadku, podľa ktorej konanie sa uskutočňuje na tom správnom súde,\nktorý je vecne, miestne a kauzálne príslušný. Prikázanie veci na prejednanie inému, než príslušnému\nsúdu, znamená vždy zmenu (presun) miestnej príslušnosti súdu, nikdy nie vecnej alebo funkčnej\npríslušnosti, tým menej právomoci súdu. Preto súd rozhoduje o prikázaní veci vždy inému súdu toho\nistého druhu, tej istej inštancie (napríklad uznesenie Najvyššieho súdu Českej republiky z 1. augusta\n2011, sp. zn. 4Nd 192/2001).\n12. O prikázaní veci môže súd rozhodnúť v ktoromkoľvek štádiu konania po tom, čo bola určená miestna\npríslušnosť súdu. Delegácia prichádza do úvahy v správnom súdnictve v konaní pred krajským súdom a\nv konaní pred okresným súdom, nikdy nie v konaní pred kasačným súdom. Jej použitie nie je obmedzené\nna konania o určitej veci, preto možno tento inštitút využiť v každom správnom súdnom konaní, bez\nohľadu na to čo je jeho predmetom.\n13. Podľa dôvodov, ktoré k prikázaniu veci (delegácii) inému než miestne príslušnému súdu vedú,\nrozlišuje procesná teória delegáciu nutnú (propter necessitatem) a delegáciu vhodnú (propter utilitatem).\nSubdelegácia v Správnom súdnom poriadku nie je upravená.\n14. Delegácia vhodná, predstavuje mimoriadny procesný inštitút, preto k prikázaniu veci inému než\nmiestne príslušnému súdu z dôvodu vhodnosti, by malo dochádzať len výnimočne a zo závažných\ndôvodov, keďže delegácia predstavuje výnimku z ústavne zaručenej zásady, podľa ktorej nikomu\nnemožno odňať zákonného sudcu a príslušnosť súdu stanovuje zákon. Dôvody pre odňatie veci\npríslušnému správnemu súdu z dôvodu vhodnosti musia byť preto natoľko významné, aby dostatočným\nspôsobom odôvodňovali prelomenie citovaných ústavných princípov (pozri aj uznesenie Najvyššieho\nsúdu Českej republiky z 27. augusta 2008, sp. zn. 29Nd 227/2008).\n15. Ďalej najvyšší súd uvádza, že podľa článku 38 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd nikoho\nnemožno odňať jeho zákonnému sudcovi. Príslušnosť súdu aj sudcu ustanoví zákon. Podstatou práva na\nzákonného sudcu je, že príslušnosť súdu pre riešenie konkrétnej veci sa musí riadiť vopred stanovenými\npravidlami, a že podľa vopred stanovených pravidiel sa musí odohrávať aj pridelenie veci konkrétnemu\nsudcovi alebo senátu v rámci takto určeného súdu. Zásada zákonného sudcu predstavuje jednu zo\nzákladných záruk nezávislého a nestranného súdneho rozhodovania v právnom štáte a podmienku\nriadneho výkonu tej časti verejnej moci, ktorá bola súdom ústavne zverená. Dodržanie všeobecných\nzákonných podmienok určenia príslušnosti súdu je zárukou toho, že nedôjde k svojvoľnému určovaniu\npríslušnosti súdu, ktorého cieľom by mohlo byť ovplyvnenie výsledku súdneho rozhodovania (pozri aj\nnález Ústavného súdu Českej republiky z 12. marca 2009, sp. zn. III. ÚS 529/08).\n16. Ustanovenie § 85 ods. 3 Správneho súdneho poriadku o delegácii vhodnej preto musí byť\nvykladané reštriktívne a k rozhodnutiu o delegácii vhodnej by mal súd pristúpiť len na základe\nvýnimočných okolností. Z uvedeného vyplýva, že súd pri rozhodovaní o delegácii vhodnej musí byť\npevne spútaný základnými zásadami správneho súdneho procesu (právo na spravodlivý proces) a vo\nsvojom rozhodovaní nepripúšťať voluntarizmus, naopak dôsledne prihliadať k mravným, sociálnym a\netickým stránkam delegácie (rovnako Jirsa, J., Trebatický, P., Korbel, F. a kol. Občanský soudní řízení.\nSoudcovský komentář. Kniha I. § 1-78g Občanského soudního řádu. 1. vydání. Praha: JUDr. Karel\nHavlíček, Havlíček Brain Team, 2014, s. 82). Ak preto existujú pochybnosti o vhodnosti prikázania veci\ninému správnemu súdu, musí vedúci princíp práva na zákonného sudcu a príslušný súd vždy prevážiť,\na súd nemôže návrhu na prikázanie veci z dôvodu vhodnosti vyhovieť.\n\n17. Dôvody vhodnosti pre prikázanie veci (delegáciu) inému než miestne príslušnému správnemu súdu\nmôžu byť v závislosti na predmete konania, účastníkoch konania či iných okolnostiach rôzne. Sú však\nnimi spravidla také okolnosti, ktoré umožňujú hospodárnejšie, rýchlejšie alebo po skutkovej stránke\nspoľahlivejšie a dôkladnejšie prejednanie veci iným, než miestne príslušným správnym súdom. Vždy\nvšak záleží na individuálnych okolnostiach prejednávanej veci, ktoré súd pri svojom rozhodovaní musí\nzvážiť a prihliadnuť k nim. V zmysle rozhodovacej praxe Ústavného súdu Slovenskej republiky možno\nprihliadnuť najmä na mimoriadne pomery účastníka konania, ako sú pohlavie, vek, zdravotný stav,\nrodinné pomery a pod. (uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky z 9. decembra 2009, sp. zn. I.\nÚS 379/09). Obdobne, pomery účastníka konania, ktoré môžu byť dôvodom pre prikázanie veci z dôvodu\nvhodnosti, vidí aj Najvyšší správny súd Českej republiky najmä v okolnostiach sociálneho a zdravotného\ncharakteru, ktorými sú napríklad starostlivosť o dieťa alebo o bezmocnú osobu, tehotenstvo, zlý\nzdravotný stav alebo invalidita (uznesenie Najvyššieho správneho súdu Českej republiky zo 6. decembra\n2016, sp. zn. 283/2016).\n18. Naopak dôvodom na prikázanie veci z dôvodu vhodnosti nemôže byť nesúhlas s konkrétnym\npostupom príslušného súdu alebo predpoklad kladného rozhodnutia iným súdom (rovnako Horváth,\nE., Andrášiová, A. Civilný sporový poriadok. Komentár. 1. vydanie. Bratislava: Wolters Kluwer, s. r.\no., 2015, s. 97). Tiež skutočnosť, že miestne príslušný správny súd je viac zaťažený, či pomalší vo\nvybavovaní vecí, je síce objektívnou skutočnosťou, no nemôže byť dôvodom pre prikázanie veci inému\nsprávnemu súdu z dôvodu vhodnosti. Organizácia súdnictva a vyriešenie personálnych problémov v\nobsadení súdov je záležitosťou štátu, na ktorom je, aby súdnictvo organizoval tak, aby boli napĺňané\nprincípy práva na spravodlivý proces (nález Ústavného súdu Českej republiky z 30. apríla 2008, sp. zn.\nIII. ÚS 2853/07). Ani samo priznanie oslobodenia od súdnych poplatkov na žiadosť podľa § 166 ods. 1\nSprávneho súdneho poriadku nie je dôvodom pre delegovanie veci na správny súd, v ktorom má žalobca\nbydlisko alebo sídlo (rovnako rozhodnutie Najvyššieho súdu Českej republiky, sp. zn. 29Nd 333/2007).\n19. Najvyšší súd v tejto súvislosti poukazuje aj na rozsiahlu rozhodovaciu prax Najvyššieho správneho\nsúdu Českej republiky, v zmysle ktorej bol dôvodom na prikázanie veci z dôvodu vhodnosti napríklad\ndlhodobo nepriaznivý stav žalobcu, ktorý zodpovedá plnej invalidite (uznesenie Najvyššieho správneho\nsúdu Českej republiky z 20. apríla 2006, sp. zn. Nad 11/2006), invalidita alebo ťažké zdravotné\npostihnutie žalobcu (uznesenie Najvyššieho správneho súdu Českej republiky zo 6. decembra 2016,\nsp. zn. 283/2016, uznesenie Najvyššieho správneho súdu Českej republiky z 22. mája 2018, sp. zn.\nNad 104/2018) taktiež to, že žalobca sa po podaní žaloby presťahoval viac ako 400 km od miestne\npríslušného správneho súdu a je nemajetný (uznesenie Najvyššieho správneho súdu Českej republiky\nzo 6. februára 2014, sp. zn. Nad 6/2014). S prihliadnutím na individuálne okolnosti danej veci videl\nNajvyšší správny súd Českej republiky skutočnosť, že žalobca a všetci navrhnutí svedkovia majú\nbydlisko v obvode súdu, na ktorý má byť vec delegovaná ako dôvod na prikázanie veci z dôvodu\nvhodnosti (uznesenie Najvyššieho správneho súdu Českej republiky z 17. septembra 2015, sp. zn. Nad\n225/2015).\n20. Naopak nebol podľa Najvyššieho správneho súdu Českej republiky dôvodom na prikázanie veci\nz dôvodu vhodnosti sám o sebe trest odňatia slobody žalobcu, a to aj v prípade, ak sa jedná o trest\nodňatia slobody na doživotie (uznesenie Najvyššieho správneho súdu Českej republiky z 12. apríla\n2006, sp. zn. Nad 12/2006), sám o sebe vyšší vek žalobcu (uznesenie Najvyššieho správneho súdu\nČeskej republiky z 13. novembra 2014, sp. zn. Nad 430/2014), nespokojnosť žalobcu s postupom sudcu\nv konaní o prejednávanej veci (uznesenie Najvyššieho správneho súdu Českej republiky z 8. októbra\n2003, sp. zn. Nad 88/2003, zo 6. decembra 2012, sp. zn. Nad 103/2012), očakávanie žalobcu, že iný\nsprávny súd bude vo veci rozhodovať pre žalobcu priaznivejšie alebo rýchlejšie - fakticky prednostne\n(uznesenie Najvyššieho správneho súdu Českej republiky z 23. januára 2013, sp. zn. Nad 3/2013, zo\n7. februára 2013, sp. zn. Nad 5/2013, z 12. júna 2013, sp. zn. Nad 24/2013, z 27. novembra 2013, sp.\nzn. Nad 48/2013, uznesenie Najvyššieho správneho súdu Českej republiky z 28. novembra 2016, sp.\nzn. Nad 230/2016) to, že o veci má rozhodovať ten správny súd, ktorý je vo veci žalovaným orgánom\nverejnej správy (uznesenie Najvyššieho správneho súdu Českej republiky z 28. marca 2013, sp. zn. Nad\n97/2012) alebo to, že nepríslušný súd sa v minulosti zaoberal správnou žalobou žalobcu s obdobnou\nproblematikou (uznesenie Najvyššieho správneho súdu Českej republiky zo 6. júna 2013, sp. zn. Nad\n25/2013). Taktiež skutočnosť spočívajúcu v rozhodovaní väčšieho množstva skutkovo obdobných vecí\n(uznesenie Najvyššieho správneho súdu Českej republiky z 30. apríla 2014, sp. zn. Nad 134/2014) či to,\nže právny zástupca žalobcu má sídlo mimo obvodu miestne príslušného súdu (uznesenie Najvyššieho\n\nsprávneho súdu Českej republiky z 30. marca 2017, sp. zn. Nad 115/2017) alebo to, že žalobca vzniesol\nnávrh na vypočutie svedkov, ktorí majú bydlisko mimo obvodu mieste príslušného súdu, Najvyšší\nsprávny súd Českej republiky nepovažoval za dôvody na prikázanie veci inému správnemu súdu z\ndôvodu vhodnosti (uznesenie Najvyššieho správneho súdu Českej republiky z 29. marca 2018, sp. zn.\nNad 42/2018).\n21. Problematikou delegácie vhodnej sa Najvyšší správny súdu Českej republiky zaoberal aj vo\nviacerých konaniach vo veciach azylu (napr. uznesenie Najvyššieho správneho súdu Českej republiky\nz 1. marca 2005, sp. zn. Nad 19/2005, z 22. apríla 2004, sp. zn. Nad 138/2003, uznesenie Najvyššieho\nsprávneho súdu Českej republiky z 22. decembra 2004, sp. zn. Nad 167/2004, uznesenie Najvyššieho\nsprávneho súdu Českej republiky z 19. septembra 2012, sp. zn. Nad 65/2012, uznesenie Najvyššieho\nsprávneho súdu Českej republiky zo 14. novembra 2012, sp. zn. Nad 90/2012).\n22. Návrh na delegáciu vhodnú môže podať ktorýkoľvek účastník konania alebo prokurátor (§ 48\nSprávneho súdneho poriadku). Na rozdiel od Civilného sporového poriadku (§ 39 ods. 2) Správny súdny\nporiadok umožňuje podať návrh na prikázanie veci z dôvodu vhodnosti aj súdu. Tento návrh musí byť\nvždy odôvodnený uvedením skutočností, ktoré k delegácii vhodnej vedú. Taktiež musí byť súčasťou\nnávrhu návrh súdu, ktorému má byť vec prikázaná z dôvodu vhodnosti. Týmto návrhom však nie je\ndelegujúci súd viazaný.\n23. K návrhu na prikázanie veci z dôvodu vhodnosti súd vždy vyzve účastníkov správneho súdneho\nkonania aby sa k nemu vyjadrili (Z I s. 504). Ich vyjadrenie k návrhu na prikázanie veci z dôvodu vhodnosti\ntreba chápať ako realizáciu ich procesného práva, ktoré má len konzultatívnu povahu a prikazujúci\nsúd nezaväzuje, aj ak by s delegáciou súhlasili, resp. nesúhlasili všetci účastníci správneho súdneho\nkonania (uznesenie Najvyššieho súdu Českej republiky z 12. augusta 2007, sp. zn. 25Nd 230/2007).\nVyjadrenia účastníkov správneho súdneho konania však majú nemalý význam pre správny súd, ktorý\nmusí pri rozhodovaní o prikázaní veci z dôvodu vhodnosti prihliadať na vhodnosť tohto postupu i z\npohľadu pomerov ďalších účastníkov konania (Zahradníková, R. a kol. Civilní právo procesní. 1. vydání.\nPlzeň: Aleš Čeněk, 2013, s. 75). Delegácia totiž nesmie navodiť stav, ktorý by sa v pomeroch niektorého\nz účastníkov konania prejavil zásadne nepriaznivo; to platí i v správnom súdnom procese.\n24. O prikázaní veci z dôvodu vhodnosti rozhoduje súd uznesením (§ 147 ods. 1 písm. a/ Správneho\nsúdneho poriadku). Toto uznesenie by malo vždy obsahovať riadne odôvodnenie a to z toho dôvodu,\naby bola vylúčená svojvôľa pri určovaní miestne príslušného správneho súdu, ktorá vedie k porušeniu\npráva na zákonného sudcu. Podľa najvyššieho súdu je preto nevyhnutné aby každé rozhodnutie\nsúdu, ktoré mení zákonom stanovenú a založenú miestnu príslušnosť súdu bolo preskúmateľným\nspôsobom odôvodnené (pozri nález Ústavného súdu Českej republiky z 2. marca 2010, sp. zn. IV.\nÚS 2488/09). Súd v rozhodnutí musí predovšetkým presvedčivo uviesť, na základe akých skutočností\nboli konkrétne podmienky pre delegovanie veci naplnené, respektíve nenaplnené. Potreba dôsledného\na kvalitného odôvodnenia rozhodnutia o delegácii vystupuje do popredia tým viac v prípadoch, keď\nniektorý z účastníkov správneho súdneho konania s prikázaním veci nesúhlasí. Súd v tomto prípade\nmusí v odôvodnení rozhodnutia venovať zvláštnu pozornosť a dôkladne reagovať na všetky relevantné\nnámietky (pozri nález Ústavného súdu Českej republiky zo 17. októbra 2017, sp. zn. IV. ÚS 2672/17).\n25. Úlohou najvyššieho súdu v tejto veci je posúdiť, či sú dané dôvody pre výnimočné použitie inštitútu\nvhodnej delegácie a rozhodnúť, či by konanie na Krajskom súde v Trenčíne bolo z komplexného pohľadu\nna vec hospodárnejšie, rýchlejšie a spoľahlivejšie než na miestne príslušnom Krajskom súde v Prešove.\n26. Len miestne príslušný správny súd je oprávnený predložiť (podať) návrh na prikázanie veci z dôvodu\nvhodnosti, tento návrh prípadne odôvodniť a dodržať zákonný postup podľa § 85 ods. 3 Správneho\nsúdneho poriadku, podľa ktorého účastníci konania majú právo vyjadriť sa k tomu, ktorému správnemu\nsúdu by mala byť vec z dôvodu vhodnosti prikázaná, a tiež k dôvodom prikázania. O prikázaní veci\nmôže najvyšší súd rozhodnúť len v prípade, ak je návrh (podnet) na prikázanie veci z dôvodu vhodnosti\npredložený miestne príslušným súdom, tak ako to bolo v prejednávanej veci, keď návrh na prikázanie\nveci z dôvodu vhodnosti predložil najvyššiemu súdu miestne príslušný Krajský súd v Prešove (tiež\nuznesenie Najvyššieho správneho súdu Českej republiky z 28. apríla 2014, sp. zn. Nad 137/2014).\n27. Žalobkyňa v návrhu na prikázanie veci z dôvodu vhodnosti uvádza ako dôvody pre delegáciu veci\nna Krajský súdu v Trenčíne to, že nemožno vylúčiť neodškriepiteľnú empatiu, loajalitu a súdržnosť o\n\nvzťahu k prokurátorom, ktorých v predmetnej žalobe označila a podľa jej názoru v Prešovskom kraji a\nv justičnom prostredí platí nepísaná zásada ,,dnes ja tebe, zajtra ty mne.“ Podľa žalobkyne rovnako\noznačená zásada platí aj v justičnom prostredí Košického kraja, k čomu dodala, že predmetnú správnu\nžalobu podala ako fyzická osoba, teda nepodala žalobu týkajúcu sa podnikateľskej činnosti, v rámci\nktorej pôsobí ako advokátka v Spišskej Novej Vsi, a teda tiež nemožno vylúčiť loajalitu, empatiu a\nlogizmus pri rozhodovaní. Zároveň sa dožadovala verejného pojednávania a rozhodovania, nakoľko sa\njedná o verejný záujem a chcela využiť prítomnosť médií. Ďalej tiež uviedla, že v podanej žalobe zo\ndňa 02.12.2018 sa domáhala ako poškodená strana uloženia povinnosti pre žalovanú stranu, aby mohla\nnahliadnuť do vyšetrovacieho spisu ako pôvodne vedeného pred Vojenskou obvodnou prokuratúrou\nPrešov č. 0Pv 6/02, čo jej doposiaľ zo strany prokuratúry nebolo umožnené. Opísané skutočnosti\nvzbudzujú u žalobkyne opodstatnené pochybnosti v zákonnosť a subjektivitu pri rozhodovaní v tomto\nspore nielen na Krajskom súde v Prešove, ale aj na Krajskom súde v Košiciach.\n28. Žalovaný orgán verejnej správy sa k návrhu na prikázanie veci z dôvodu vhodnosti vyjadril\ntak, že dôvod delegácie uplatňovaný žalobkyňou v danej veci nemožno považovať za spĺňajúce\nkritérium vhodnosti. Ako ďalej uviedol, žalobkyňa v návrhu uvádzala výlučne svoje osobné pocity\na vnútorné presvedčenie o neobjektivite rozhodovania, ktoré však nie sú objektívne podložené\nžiadnymi skutočnosťami. Žalobkyňou uvádzané skutočnosti podľa žalovaného nemajú charakter takých\nvýnimočných okolností, aby v predmetnej veci viedli k záveru o vhodnosti prikázania veci inému než\nmiestne príslušnému súdu. Podľa jeho názoru delegácia v danom prípade by pre žalovanú mala\nnegatívny dopad v zmysle zbytočného zaťaženia čo sa týka prekonávania väčšej vzdialenosti a s tým\nspojenými cestovnými výdavkami. V posudzovanom prípade nie sú splnené zákonné predpoklady pre\nprikázanie veci inému súdu z dôvodu vhodnosti podľa § 85 ods. 3 SSP, preto žalovaný nesúhlasil s\nprikázaním veci inému správnemu súdu a navrhol, aby Najvyšší súd SR návrhu žalobkyne nevyhovel.\n29. Najvyšší súd uvádza, že ustanovenie § 85 ods. 3 Správneho súdneho poriadku, predstavuje právnu\nnormu, ktorá explicitne nedefinuje, za akých podmienok súd rozhodne o prikázaní veci z dôvodu\nvhodnosti na iný správny súd. Uvedené ustanovenie je možné preto považovať za právnu normu s\nrelatívne neurčitou (abstraktnou) hypotézou, teda patrí k právnym normám, ktorých hypotéza nie je\nurčená priamo právnym predpisom, a ktorá tak ponecháva správnemu súdu, aby podľa vlastnej úvahy v\nkaždom jednotlivom prípade sám vymedzil hypotézu právnej normy zo širokého vopred neobmedzeného\nokruhu konkrétnych okolností. Zákon síce ponechal najvyššiemu súdu širokú možnosť uváženia, avšak\ntáto úvaha musí vždy zodpovedať zisteným skutkovým okolnostiam a musí byť logickým vyústením\nriadneho hodnotenia skutkových zistení.\n30. Najvyšší súd dôvody, ktoré uviedla žalobkyňa v návrhu na prikázanie veci z dôvodu vhodnosti\nna Krajský súd v Trenčíne, posudzoval podľa svojej vlastnej úvahy každý jednotlivo ako aj všetky\nvo vzájomnej súvislosti, pričom vzal do úvahy najmä to, že pri posudzovaní splnenia zákonných\npredpokladov na prikázanie veci z dôvodu vhodnosti sa spravidla jedná o kombináciu niekoľkých\nrozhodných skutočností, ktorým súd musí priradiť konkrétnu mieru relevancie a učiniť záver o tom, či tieto\npodmienky sú spôsobilé privodiť hospodárnejšie, rýchlejšie alebo po skutkovej stránke spoľahlivejšie a\ndôkladnejšie prejednanie veci iným, než miestne príslušným správnym súdom.\n31. Ďalej najvyšší súd zdôrazňuje, že miestna príslušnosť v správnom súdnictve sa vo všeobecnosti\nspravuje sídlom prvoinštančného orgánu verejnej správy, teda miestne príslušným súdom je v zmysle §\n13 ods. 1 Správneho súdneho poriadku krajský súd, v ktorého obvode má sídlo orgán verejnej správy,\nktorý rozhodol v prvom stupni. Pri rozhodovaní o delegácii je vždy vhodné, aby sa správny súd náležite\nvysporiadal aj s dôvodmi úpravy miestnej príslušnosti. Pritom je však treba mať vždy na zreteli, že\nmiestna príslušnosť správneho súdu, ktorý má vec prejednať predstavuje zásadu základnú, a prípadná\ndelegácia príslušnosti inému správnemu súdu je len výnimkou z tejto zásady, ktorú je potrebné vykladať\nvždy zužujúco.\n32. Z dôvodovej správy k Správnemu súdnemu poriadku, jej Osobitnej časti, k § 13, vyplýva, že uvedená\nkoncepcia miestnej príslušnosti v správnom súdnictve bola zákonodarcom zvolená z dôvodu procesnej\nekonómie, s cieľom prispieť k zrýchleniu správnych súdnych konaní rovnomernejším rozložením nápadu\nagend na všetky krajské súdy. Prikázanie prejednávanej veci z dôvodu vhodnosti bez závažných\ndôvodov, by preto bolo popretím úmyslu zákonodarcu, na ktorom vybudoval miestnu príslušnosť v\nsprávnom súdnictve.\n\n33. Okolnosti, ktoré žalobkyňa uviedla v návrhu na prikázanie veci z dôvodu vhodnosti Krajskému súdu\nv Trenčíne, v podstate spočívajú v konštatovaní, že v Prešovskom a Košickom kraji platí nepísaná\nzásada ,,dnes ja tebe, zajtra ty mne“. Podľa názoru Najvyššieho súdu SR ide o osobné pocity žalobkyne\na vnútorné presvedčenie o neobjektivite rozhodovania, ktoré však nie sú objektívne podložené žiadnymi\nskutočnosťami. Táto argumentácia, podľa názoru najvyššieho súdu, nemá natoľko mimoriadnu a vážnu\npovahu, aby odôvodňovala výnimku z ústavnej požiadavky, podľa ktorej, nikto nesmie byť odňatý svojmu\nzákonnému sudcovi. Na uvedenom nemení nič ani skutočnosť, že žalovaný orgán verejnej správy\nneprejavil nesúhlas s prikázaním veci Krajskému súdu v Trenčíne.\n34. Najvyšší súd dodáva, že pre určenie miestnej príslušnosti v správnom súdnictve sú v zmysle § 9 ods.\n1 veta druhá Správneho súdneho poriadku rozhodujúce okolnosti v dobe začatia konania. Konanie sa v\nsprávnom súdnictve začína doručením žaloby (návrhu) súdu (§ 31 ods. 1 Správneho súdneho poriadku).\nAk preto súd skúma miestnu príslušnosť, musí ju posudzovať vždy spätne ku dňu začatia konania a\npre prípadné rozhodnutie o miestnej príslušnosti platí, že rozhodujúci je vždy stav konania, kedy bolo\nkonanie začaté.\n35. Miestna príslušnosť takto určená trvá až do skončenia konania. Tým sa vyjadruje zásada perpetuatio\nfori, alebo zásada trvania súdnej príslušnosti, ktorá znamená, že súdna príslušnosť raz určená trvá až do\nskončenia konania bez ohľadu na neskoršie zmeny okolností, ktoré sú rozhodné pre určenie príslušnosti\n(tiež uznesenie Najvyššieho správneho súdu Českej republiky z 10. októbra 2007, sp. zn. Nad 13/2007).\n36. Uvedené tvrdenie je navyše v rozpore s najnovšou judikatúrou Najvyššieho súdu Slovenskej\nrepubliky, podľa ktorej výzva správneho súdu žalovanému orgánu verejnej správy na vyjadrenie sa k\nsprávnej žalobe, výzva na zaplatenie súdneho poplatku či priznanie odkladného účinku správnej žaloby\nnie sú úkony správneho súdu, ktorými môže dôjsť k zmene zákonom stanovenej miestnej príslušnosti\nsprávneho súdu (R 7/2018).\n37. Na základe uvedeného, podľa najvyššieho súdu, v posudzovanom prípade také závažné a\nvýnimočné okolnosti, ktoré by odôvodňovali prikázanie veci inému než miestne príslušnému súdu z\ndôvodu vhodnosti, nie sú dané, preto najvyšší súd podľa § 85 ods. 3 Správneho súdneho poriadku návrh\nžalobkyne na prikázanie veci z dôvodu vhodnosti Krajskému súdu v Trenčíne zamietol, majúc na zreteli,\nže ak by rozhodol o delegácii veci na iný správny súd, bez toho aby na to boli splnené podmienky podľa\n§ 85 ods. 3 Správneho súdneho poriadku, porušil by tým ústavne zaručené právo zakotvené v článku 36\nListiny základných práv a slobôd, ktorý predstavuje inštitucionálnu záruku práva na spravodlivý proces\n(nález Ústavného súdu Českej republiky zo 7. októbra 1996, sp. zn. IV. ÚS 222/96).\n38. Pre úplnosť súd uvádza, že toto rozhodnutie nebráni v opätovnom podaní návrhu (podnetu) na\nprikázanie veci z dôvodu vhodnosti, ak sa zmení procesná situácia, či nastanú nové závažné okolnosti\nodôvodňujúce tento postup. Opakované podanie žiadosti na prikázanie veci z dôvodu vhodnosti\nza totožných procesných a skutkových okolností však predstavuje prekážku veci rozhodnutej (pozri\nuznesenie Najvyššieho súdu Českej republiky z 28. augusta 2005, sp. zn. 21Nd 127/2005).\n39. Senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v danej veci rozhodol pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods.\n9 zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od 1.\nmája 2011).\nPoučenie:\nProti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.", "vazby": {}, "cituje": [{"guid": "ussr:f7ad5972-87b6-4802-8ca2-97fe4e28ef0e", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 379/09", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 379/09 z 9. 12. 2009", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2009-12-09", "citacie_n": 8, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:f7ad5972-87b6-4802-8ca2-97fe4e28ef0e"}], "citovane_v": []}