{"guid": "05947a0a-9e65-4e43-9463-b29f9c9b5903:53661de6-2509-4394-97a7-a50ab3f27370", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2019:8017200201.1", "spisova_znacka": "10Sžfk/60/2018", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 10Sžfk/60/2018 z 30. 7. 2019", "citacia": "rozsudok Najvyššieho súdu SR z 30. júla 2019, sp. zn. 10Sžfk/60/2018, ECLI:SK:NSSR:2019:8017200201.1", "identifikacne_cislo": "8017200201", "sud": {"guid": "sud_100", "nazov": "Najvyšší súd", "typ": "najvyssi", "slug": "najvyssi-sud"}, "sudca": "JUDr. Elena Berthotyová", "sudca_id": 131, "sudca_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/sudca/judr-elena-berthotyova-131", "datum_vydania": "2019-07-30", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Iná povaha rozhodnutia"], "oblast": ["Správne právo"], "podoblast": ["Žaloby proti právoplatným rozhodnutiam a postupom správnych orgánov"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2009/563/#paragraf-68.odsek-6", "nazov": "§ 68 ods. 6 zákona č. 563/2009 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2009/563/#paragraf-68.odsek-6", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/563-2009/paragraf-68"}, {"iri": "/SK/ZZ/2009/563/#paragraf-68.odsek-5", "nazov": "§ 68 ods. 5 zákona č. 563/2009 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2009/563/#paragraf-68.odsek-5", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/563-2009/paragraf-68"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/2009/563#paragraf-68"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/53661de6-2509-4394-97a7-a50ab3f27370", "zdroj": "infosud", "url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2019:8017200201.1", "api_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2019:8017200201.1", "text_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2019:8017200201.1/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nNajvyšší súd\n10Sžfk/60/2018\n8017200201\n30. 07. 2019\nJUDr. Elena Berthotyová\nECLI:SK:NSSR:2019:8017200201.1\n\nROZSUDOK V MENE\nSLOVENSKEJ REPUBLIKY\nNajvyšší súd Slovenskej republiky ako kasačný súd, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr.\nEleny Berthotyovej, PhD. a členov senátu JUDr. Jany Hatalovej, PhD. a JUDr. Igora Belka, v právnej veci\nžalobkyne (sťažovateľky) HYDINA SK s.r.o., so sídlom Slavkovská cesta 54/1468, 060 01 Kežmarok,\nIČO: 46 645 454, právne zastúpená JUDr. Pavlom Gombosom, advokátom, so sídlom Popradská 66,\n040 11 Košice, proti žalovanému Finančnému riaditeľstvu Slovenskej republiky, so sídlom Lazovná 63,\n974 01 Banská Bystrica, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 100146905/2017 zo dňa\n24. januára 2017, v konaní o kasačnej sťažnosti žalobkyne proti právoplatnému rozsudku Krajského\nsúdu v Prešove č. k. 5S/14/2017-267 zo dňa 10. mája 2018, takto\nrozhodol:\nNajvyšší súd Slovenskej republiky kasačnú sťažnosť z a m i e t a .\nÚčastníkom nárok na náhradu trov kasačného konania n e p r i z n á v a .\nodôvodnenie:\nI.\nPriebeh a výsledky administratívneho konania\n1. Daňový úrad Prešov, pobočka Stará Ľubovňa, ako prvoinštančný správny orgán, rozhodnutím č.\n103798454/2016 zo dňa 26.08.2016 určil žalobkyni podľa § 68 ods. 5, ods. 6 zákona č. 563/2009 Z.z. o\nspráve daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „Daňový poriadok“)\nrozdiel v sume 58.684,81 € na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie apríl 2013, nepriznal\nnadmerný odpočet v sume 56.951,13 € a vyrubil daň v sume 1.733,68 €.\n2. Na odvolanie žalobkyne žalovaný napadnutým rozhodnutím č. 100146905/2017 zo dňa 24.01.2017\nprvoinštančné rozhodnutie daňového úradu potvrdil.\nII.\nKonanie na krajskom súde\n3. Napadnutým rozsudkom krajský súd podľa § 190 zákona č. 162/2015 Správny súdny poriadok (ďalej\nlen S.s.p.) žalobu ako nedôvodnú zamietol.\n4. Správny súd sa v prvom prípade zaoberal námietkou žalobkyne, že zo strany žalovaného a správcu\ndane došlo k porušeniu zásady proporcionality za okolností, keď správca dane prekročil zákonom\nustanovenú maximálnu dobu trvania daňovej kontroly z dôvodu prerušenia daňovej kontroly za účelom\nzískania odpovedí na medzinárodnú výmenu informácií.\n\n5. Z obsahu administratívneho spisu žalovaného vyplýva, že daňová kontrola na zistenie oprávnenosti\nnároku na vrátenie nadmerného odpočtu u žalobkyne za zdaňovacie obdobie apríl 2013 začala\ndňa 18.07.2013 na základe Oznámenia o daňovej kontrole na zistenie oprávnenosti nároku na\nvrátenie nadmerného odpočtu správcu dane č. 9712401/5/3255435/2013/Dic zo dňa 04.07.2013. Dňa\n24.02.2014 vydal správca dane Rozhodnutie č. 9712401/5/724232/2014/Dic o prerušení kontroly na\nzistenie oprávnenosti nároku na vrátenie nadmerného odpočtu podľa § 61 ods. 1 Daňového poriadku,\na to z dôvodu, že je potrebné získať informácie spôsobom podľa osobitného predpisu Nariadenia\nRady č. 210/904/ES o administratívnej spolupráci a boji proti podvodom v oblasti DPH. Kontrola na\nzistenie oprávnenosti nároku na vrátenie nadmerného odpočtu sa prerušuje odo dňa 10.03.2014. V\npredmetnom rozhodnutí správca dane uviedol, že pri výkone daňovej kontroly na zistenie oprávnenosti\nnároku na vrátenie nadmerného odpočtu zistil, že žalobkyňa za kontrolované zdaňovacie obdobie\nuskutočnila dodanie tovaru do Poľskej republiky a nadobudnutie tovaru zo Španielska a z tohto\ndôvodu podal žiadosti o medzinárodnú výmenu informácií. Dňa 05.05.2014 vydal správca dane\nRozhodnutie č. 9712401/5/1726450/2014/4051 o prerušení kontroly na zistenie oprávnenosti nároku\nna vrátenie nadmerného odpočtu podľa § 61 ods. 1 Daňového poriadku z dôvodu, že je potrebné\nzískať informácie spôsobom podľa osobitného predpisu, a to Nariadenia Rady č. 2010/904/ES o\nadministratívnej spolupráci a boji proti podvodom v oblasti DPH s tým, že daňová kontrola sa prerušuje\nodo dňa 15.05.2014. V odôvodnení rozhodnutia uviedol, že pri výkone daňovej kontroly na zistenie\noprávnenosti nároku na vrátenie nadmerného odpočtu zistil, že žalobkyňa za kontrolované zdaňovacie\nobdobie uskutočnila dodanie tovaru do Poľskej republiky a nakúpila tovar od dodávateľa, kde pôvod\ntovaru je deklarovaný z Poľskej a Českej republiky a z tohto dôvodu bolo potrebné podať žiadosti o\nmedzinárodnú výmenu informácií. Zároveň uviedol čísla žiadosti a dní, kedy bola táto žiadosť podaná.\nDňa 11.01.2016 správca dane oznámením č. 101009023/2016 informoval žalobkyňu, že dňa 08.01.2016\npominuli dôvody, pre ktoré sa kontrola prerušila a pokračuje vo vyrubení daňovej kontroly za zdaňovacie\nobdobie apríl 2013. Daňová kontrola bola u žalobkyne ukončená dňa 01.03.2016, kedy si žalobkyňa\nprevzala protokol o výsledku zistenia z daňovej kontroly spolu s výzvou na vyjadrenie sa k zisteniam\nuvedeným v protokole č. 102541538/2016 zo dňa 11.02.2016.\n6. Z obsahu administratívneho spisu správny súd zistil, že správca dane zasielal žiadosti o medzinárodnú\nvýmenu informácií, a že správca dane v tomto prípade nebol nečinný a aktívne zisťoval informácie v\nrámci medzinárodnej výmeny informácií. Správny súd poukázal na skutočnosť, že otázkou zákonnosti\nprerušenia daňovej kontroly a jej vplyvu na protokol z daňovej kontroly ako zákonný dôkazný prostriedok\nv súvislosti s nálezom Ústavného súdu Slovenskej republiky III.ÚS 24/2010 sa zaoberal Ústavný súd\nSlovenskej republiky vo svojom uznesení sp. zn.: III. ÚS 726/2016-20, na ktorý krajský súd odkázal.\n7. S poukázaním na vyššie uvedené uznesenie Ústavného súdu SR správny súd aj v tomto prípade\ndodal, že pokiaľ bola žalobkyňa toho názoru, že zo strany správcu dane nebol zachovaný postup a lehoty\nna vybavenie žiadosti o medzinárodnú výmenu informácií podľa citovaného nariadenia, v dôsledku\nčoho daňová kontrola trvala dlhšie ako jeden rok (vrátane jej prerušenia), mohla sa svojich práv a\nprávom chránených záujmov domáhať v konaní proti nečinnosti orgánu verejnej správy, čo však v tomto\nprípade zo strany žalobkyne vykonané nebolo. Správny súd je toho názoru, že zo strany správcu dane\na žalovaného nedošlo k zásahu do práv a právom chránených záujmov žalobu a tým ani k nezákonnosti\nnapadnutého rozhodnutia a námietky žalobkyne považuje za nedôvodné.\n8. Správny súd považuje za nedôvodnú aj námietku žalobkyne, že ju správca dane počas celého\nvýkonu daňovej kontroly vrátane prerušenia kontroly neoboznámil so žiadnou skutočnosťou zistenou v\npriebehu daňovej kontroly a vydal protokol, ktorý neobsahuje jej vyjadrenia k protokolu a neobsahuje\nvyhodnotenie dôkazov, ktoré mohla predložiť v priebehu daňovej kontroly, čím došlo k porušeniu\nustanovenia § 47 písm. h) ako aj písm. i) Daňového poriadku. Z obsahu administratívneho spisu\nžalovaného vyplýva, že žalobkyňa bola s výsledkami zistení získaných správcom dane pri výkone\ndaňovej kontroly na zistenie oprávnenosti nároku na vrátenie nadmerného odpočtu alebo jeho časti\nza zdaňovacie obdobie apríl 2013 vyrozumená oboznámením so skutočnosťami zistenými pri daňovej\nkontrole č. 101019191/2016 zo dňa 12.01.2016, ktoré bolo žalobkyni doručené dňa 27.01.2016. Správca\ndane žalobkyňu v tomto oboznámení vyzval, aby sa ku kontrolným zisteniam vyjadrila písomne alebo\nústne do zápisnice v lehote 8 dní odo dňa doručenia tohto oboznámenia. O skutočnostiach, ktoré boli\npredmetom preverovania oprávnenosti nároku na vrátenie nadmerného odpočtu zo strany správcu dane\nbola žalobkyňa informovanými rozhodnutiami o prerušení kontroly, v ktorých správca dane oboznamoval\nžalobkyňu, že podáva žiadosti o medzinárodnú výmenu informácií vo vzťahu k deklarovaným obchodom\n\nv Poľskej republike a Českej republike. Z obsahu administratívneho spisu žalovaného ďalej vyplýva, že\nžalobkyňa sa k oboznámeniu so skutočnosťami zistenými správcom dane vyjadrila písomným podaním\nč. 6/01651570/2016 zo dňa 04.02.2016, pričom z obsahu tohto vyjadrenia vyplýva, že sa k samotnému\noboznámeniu k zisteným skutočnostiam nevyjadrovala, ale žiadal o predĺženie lehoty na vyjadrenie na\ndeň 07.03.2016.\n9. Z ustanovenia § 28 ods. 1 Daňového poriadku vyplýva, že z dôležitých dôvodov môže daňový\nsubjekt pred uplynutím lehoty podľa § 27 ods. 1 požiadať správcu dane o jej predĺženie. Žalobkyňa síce\npožiadala o predĺženie lehoty, avšak nie v lehote, ktorú jej určil správca dane, ale až 04.02.2016. Tvrdenie\nžalobkyne, že správca dane bol povinný vyhodnotiť jej vyjadrenie zo dňa 04.02.2016 ako žiadosť o\npredĺženie lehoty na vyjadrenie sa k oboznámeniu so zistenými skutočnosťami, preto nezodpovedá\nskutkovému stavu z administratívneho spisu, ako aj z odôvodnenia rozhodnutia správcu dane. Jej\nnámietku preto vyhodnotil ako neopodstatnenú.\n10. Z obsahu administratívneho spisu žalovaného správny súd zistil, že správca dane v rámci vykonanej\ndaňovej kontroly preveroval reálnosť zdaniteľných obchodov so spoločnosťou TrueCom, s.r.o., Mlynská\n27, Košice, na základe vystavených faktúr za dodanie výrobkov z bravčového a hovädzieho mäsa\nv celkovej sume 352.110,94 €, základ dane 293.426,13 €, daň 58.684,81 €, na základe ktorých si\nžalobkyňa uplatnila právo na odpočítanie dane z dodania tovaru. Na základe výsledkov daňovej kontroly\nsprávca dane dospel k záveru, že s poukázaním na ustanovenie § 49 zákona o DPH bolo preukázané,\nže spoločnosť TrueCom, s.r.o., bola uvedená na faktúrach ako dodávateľ tovaru, nebola vlastníkom\ntovaru a nevznikla jej v zmysle §19 zákona o DPH daňová povinnosť z dodania tovaru a zároveň\nžalobkyni nevznikol nárok na odpočítanie dane podľa § 49 zákona o DPH z nákupu tovaru. Vychádzal\npritom z preukázaných skutočností, že spoločnosť TrueCom, s.r.o., vôbec nevykonávala ekonomickú\nčinnosť, dodávateľské faktúry vyhotovené v mene tejto spoločnosti sa ukázali ako formálne doklady,\nneodrážajúce reálne uskutočnenie zdaniteľných obchodov. Spoločnosť nemala žiadneho konateľa,\nktorý by konal v rozsahu práv a povinnosti štatutárneho orgánu v zmysle Obchodného zákonníka a\nnemala riadne a nespochybniteľne ustanoveného splnomocneného zástupcu. Tovar v mene spoločnosti\nobjednával telefonicky alebo elektronicky pracovník spoločnosti Podtatranská hydina, a.s., a žalobkyňa,\nktorá zároveň vystupuje aj pri vyskladnení a prevzatí tovaru na prepravných dokladoch a úhradách\ntovaru v hotovosti. Všetky dodávky boli uskutočnené do prevádzky spoločnosti HYDINA SK, t. j. na\nadrese Slavkovská cesta č. 54, Kežmarok. Platby za tovar boli vykonané prevodom a realizované\nz účtu spoločnosti TrueCom, s.r.o. a účtu SLOVAKIA FARMA s.r.o.. Všetky tieto dôkazy preukazujú,\nže spoločnosť TrueCom, s.r.o., bola umelo vytvorená a včlenená do obchodného reťazca z dôvodu\nvyhotovovania faktúr s daňou pre nasledujúceho tuzemského odberateľa v reťazci a to žalobkyňu, ktorá\nsi na základe takto vyhotovených faktúr uplatnila odpočítanie dane.\n11. Krajský súd ďalej uviedol, že splnenie podmienok na uplatnenie práva na odpočítanie dane\npreukazuje platiteľ, pričom splnenie uvedených podmienok nespočíva len vo formálnej deklarácii\npredložených dokladov s predpísaným obsahom. Doklady musia mať povahu faktúr, musia byť\nvystavené na materiálnom podklade a ako právna skutočnosť aj preukázané. Dôkazné bremeno o\nreálnom dodaní tovarov a služieb zaťažuje daňový subjekt - žalobkyňu. Samotné preukázanie dodávok\ntovaru a služieb len faktúrami a inými listinnými dôkazmi nie je podľa správneho súdu postačujúce.\nFaktúra je relevantným dokladom, len ak je nepochybné, že sú v nej uvedené údaje odrážajúce skutočné\nreálne plnenie. To, že určitý doklad má všetky náležitosti účtovného dokladu a je riadne zaúčtovaný\nv zmysle zákona o účtovníctve, ešte nie je dôkazom o tom, že daňový subjekt je oprávnený uplatniť\nsi odpočítane dane z tohto dokladu. Splnenie podmienok na uplatnenie práva na odpočítanie dane\npreukazuje teda platiteľ. Primárne je nevyhnutné uniesť dôkazné bremeno na strane daňového subjektu,\nktorý disponuje svojim právom uplatniť si zo zákona zákonom stanovených a splnených podmienok\nnárok na odpočet dane z pridanej hodnoty, a ktorý si aj tento nárok uplatnil. Preto je jeho povinnosťou\npreukázať, že nárok si uplatňuje odôvodnene a za zákonom ustanovených podmienok. Dokazovanie zo\nstrany správcu dane slúži až na následnú verifikáciu skutočností a dokladov predkladaných daňovým\nsubjektom. Ak daňový subjekt, na ktorom leží dôkazné bremeno, svoje tvrdenia spoľahlivo nepreukáže,\nnemôže byť nárok na odpočet DPH uznaný ako oprávnený. Tvrdenie žalobkyne, že z jej strany boli\nsplnené všetky podmienky pre uplatnenie nároku na odpočítanie dane z pridanej hodnoty, je teda\nnedôvodné.\n\n12. K námietke žalobkyne, ktorým sa nestotožňuje s tvrdením správcu dane, ktorý použil ako\npodporný dôkaz pri spochybnení deklarovaného obchodu, a to CMR dokumenty, ktoré nespĺňali povinné\nnáležitosti, správny súd poukázal v tejto súvislosti na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky\nsp. zn. 8Sžf/7/2015, z ktorého vyplýva, že prepravným dokladom pri medzinárodnej cestnej preprave\ntovaru v zmysle Dohovoru je CMR. Je bežným pravidlom, že odosielateľ od prepravcu žiada písomné\npotvrdenie príjemcu tovaru. Pokiaľ CMR nemá všetky podstatné náležitosti vyplnené, správca dane\nnemusí považovať tento dôkaz za relevantný a v takomto prípade pristupuje k overovaniu dôkazov\nprepravy ďalšími podpornými dôkazmi (dodací list, objednávka, e-mailová pošta a pod.).\n13. Na základe výsledku vykonaného dokazovania, kedy správca dane aplikoval zásadu voľného\nhodnotenia dôkazov podľa § 3 ods. 3 Daňového poriadku, s prihliadnutím na jeho povinnosť dbať, aby\nskutočnosti rozhodujúce pre správne určenie daňovej povinnosti boli zistené čo najúplnejšie možno\nkonštatovať, že záver, ktorý správca dane zo zistených skutkových okolnosti urobil a žalovaný ustálil\nzodpovedá zásadám logického myslenia a správneho uváženia a je v súlade aj s hmotnoprávnymi\nustanoveniami zákona o DPH. Vzhľadom na skutočnosť spochybnenia existencie prevádzaného tovaru,\nresp. jeho pohybu u dodávateľov žalobkyne, a teda reálnosti na všetkých stupňoch obchodného\nreťazca deklarovaných zdaniteľných plnení sa javí unesenie dôkazného bremena zaťažujúce žalobkyňu\nspočívajúce len v predložení zákonom požadovaných formálne vyhotovených daňových dokladov ako\nnedostatočné. Bolo potrebné, aby sama žalobkyňa preukázala, že vynaložila a prijala všetky rozumné\nopatrenia a starostlivosť vyplývajúcu z rizika podnikateľskej zodpovednosti na dosahovanie účelu\njej hospodárskej činnosti, aby zabránila tomu, že sa ocitne v kolotoči fiktívnych zdaniteľných plnení\nzneužívajúcich právo poskytované zásadou neutrality DPH, čo nie je nič neobvyklé. Vzhľadom na\nokolnosti tohto prípadu neobstojí žalobkynine jednoduché spoliehanie sa na zásadu neutrality dane\nz pridanej hodnoty a tvrdenie o nemožnosti ovplyvniť dodržiavanie administratívnych povinností a\nzákonných postupov zo strany daňových subjektov zúčastnených v obchodnom reťazci zdaniteľných\nplnení predchádzajúcich alebo nasledujúcich po kontrolovanom zdaniteľnom obchode.\n14. Správny súd sa stotožnil s právnym posúdením veci správcom dane, ako aj žalovaným, ako aj s\njeho podrobným zdôvodnením, pričom pre zdôraznenie jeho správnosti uvádza, že k základným právam\núčastníka konania obsiahnutým v práve na spravodlivý proces patrí právo na uvedenie dostatočných\ndôvodov, na ktorých je rozhodnutie založené. V súvislosti s riadnym odôvodnením je potrebné uviesť,\nže vychádzajúc z konštantnej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva okrem iného vo veci Garcia\nRuiz proti Španielsku, rozsudok zo dňa 21.01.1999, týkajúci sa sťažnosti č. 30544/96, ďalej Ruiz Toria\nproti Španielsku, rozsudok zo dňa 09.12.1994, týkajúci sa sťažnosti č. 18390/91, Van de Hurk proti\nHolandsku, rozsudok zo dňa 19.04.1994, týkajúci sa sťažnosti č. 16034/90, judikatúry Ústavného súdu\nSR (sp. zn. IÚS 226/03 zo dňa 12.05.2004, IIIÚS 209/04 zo dňa 23.06.2004, sp. zn. IIIÚS 95/06 zo dňa\n15.03.2006, sp. zn. IIIÚS 260/06 zo dňa 23.08.2006) nie je nutné, aby na každú žalobnú námietku bola\ndaná súdom podrobná odpoveď a rozsah povinností odôvodniť súdne rozhodnutie sa môže meniť podľa\npovahy rozhodnutia a musí byť analyzovaný s pohľadom na okolnosti každého prípadu, súd je povinný\ndbať na to, aby jeho rozhodnutie bolo presvedčivé, na podporu čoho uvedie dostatočné argumenty. Súd\nmá v odôvodnení svojho rozhodnutia reagovať na zásadné relevantné námietky súvisiace s predmetom\nsúdnej ochrany prednesené žalobcom. Uvedené je s poukazom na zásadu a na princípy dobrej správy\npotrebné aplikovať aj vo vzťahu k rozhodnutiam správnych orgánov. Správny súd dospel k záveru, že\nna všetky relevantné námietky žalobkyne boli správnym orgánom v odôvodnení rozhodnutia podrobne\nuvedené dôvody, pre ktoré bolo správcom dane rozhodnuté o nepriznaní nadmerného odpočtu DPH.\n15. K žalobnej námietke, ktorou žalobkyňa namietala porušenie princípu dvojinštančnosti daňového\nkonania správny súd uviedol, že vyhodnotením administratívneho spisu, ako aj prvoinšančného\na žalobou napádaného rozhodnutia nezistil porušenie procesných ustanovení daňového poriadku\ntýkajúcich sa rozhodnutia o odvolaní. V tomto smere treba poukázať na skutočnosť že rozhodnutie\nsprávneho orgánu prvej inštancie spolu s odvolacím rozhodnutím tvoria jeden celok. Rozhodnutie\nsprávcu dane v rámci odvolacieho konania podrobuje odvolací orgán prieskumu, jeho rozhodnutie\nmôže modifikovať, príp. zrušiť jeho rozhodnutie a vec vrátiť na nové konanie. Z odôvodnenia žalobou\nnapádaného rozhodnutia však vyplýva, že riadne prebehlo odvolacie konanie, v ktorom sa žalovaný\nriadne vysporiadaval s námietkami, ktoré žalobkyňa uplatnila v odvolacom konaní, pričom na zásadné\na podstatné odvolacie námietky poskytol odvolací orgán svoje zdôvodnenie.\n\n16. K žalobnej námietke týkajúcej sa arbitrárnosti a nedostatočného zdôvodnenia žalobou napádaných\nrozhodnutí tak správcu dane, ako žalovaného správny súd poukázal na vyššie citovanú judikatúru\ntak európskych súdov, ako aj Ústavného súdu SR, v zmysle ktorej nie je povinnosťou súdu, ako ani\nsprávneho orgánu odpovedať na každú žalobcom, resp. odvolateľom vznesenú námietku. Povinnosťou\nsprávneho orgánu, ako i súdu je zaoberať sa pre vec podstatnými námietkami. V zmysle uvedených\nkritérií preskúmavané rozhodnutie spĺňa kritéria preskúmateľnosti, nie je možné ho podľa správneho\nsúdu označiť za arbitrárne, pretože žalovaný v odôvodnení preskúmavaného rozhodnutia odpovedal na\nrelevantné odvolacie námietky žalobkyne.\n17. Správny súd k veci dodal, že správa dani vo vzťahu k fiškálnym záujmom štátu je príslušnými\nhmotnoprávnymi a procesnými predpismi verejného práva upravená tak, že daňový subjekt má okrem\niného povinnosť sám si daňovú povinnosť vypočítať, priznať ju a zároveň hodnoverne preukázať\nprostredníctvom riadne vedeného účtovníctva a iných listinných dôkazov, pričom v rámci daňového\nkonania nesie dôkazné bremenom. Uvedené platí v plnom rozsahu aj na uplatnenie nadmerného\nodpočtu DPH. Správca dane je oprávnený a zároveň i povinný s využitím inštitútu daňovej kontroly a\niných procesných postupov, samozrejme za zachovania procesných práv daňových subjektov zisťovať\na preverovať základ dane alebo iné skutočnosti pre správne určenie dane alebo nároku na uplatnené\nvrátenie DPH. Z uvedeného dôvodu sa pri tejto činnosti správcu dane predchádzajúcej rozhodnutiu o\nuplatnení nároku na vrátenie DPH, autoritatívnym spôsobom formou rozhodnutia uplatňuje dôsledná\naplikácia zásady voľného hodnotenia dôkazov správcom dane vo vzťahu k potrebným zisteniam.\nAplikácia zásady voľného hodnotia dôkazov nedáva správcovi dane právo na svojvoľné a účelové\nnakladanie so zisteniami získanými v rámci daňovej kontroly alebo daňového konania, ale táto podlieha\nzákonom stanovenému postupu, keď je správca dane povinný hodnotiť každý dôkaz jednotlivo a všetky\ndôkazy v ich vzájomnej súvislosti a pritom prihliada na všetko, čo v daňovom konaní vyšlo najavo,\npričom toto vyhodnotenie zistených skutkových okolností musí zodpovedať zásadám logického myslenia\na správnej aplikácie relevantných zákonných ustanovení. Zásada objektívnej pravdy ovládajúca daňové\nkonanie nepredstavuje absolútnou povinnosť správcu dane viesť dokazovanie dovtedy, pokým sa\nbezpochybne nepreukážu a nepotvrdia tvrdenia daňového subjektu ohľadne ním v daňovom priznaní\nuvádzaných a správcom dane preverovaných skutočností, nakoľko daňové konanie nie je konaním\nvyhľadávacím. Preto je na správcovi dane vykonávajúcom dokazovanie a jeho úvahe, aké dôkazy\nvykoná, akým spôsobom dokazovanie doplní, akú hodnovernosť dôkaznú silu a schopnosť zvrátiť závery\nvyplývajúce z realizovaného dokazovania vyvodí, a to predovšetkým s prihliadnutím na skutočnosti a\ndôkazy vyplývajúce zo zistení, ktoré už má správca dane v priebehu konania k dispozícii. Uvedeným\nkritériám zodpovedal v preskúmavanom prípade tak v rozhodnutí správcu dane, ako aj rozhodnutie\nžalovaného. Z vykonaných dôkazov žalovaným vyplýva podľa správneho súdu, že v predmetnej veci\nsa mohlo jednať o klasickú schému karuselového podvodného konania, keď sa pri dodávke tovaru z\ncudziny, ktorý by inak ako intrakomunitárny obchod sa realizoval bez uplatnenia DPH, v predmetnej veci\nsa využili nárazníkové subjekty, ktoré následne ukončili svoju hospodársku činnosť len za tým účelom,\naby bolo možné uplatniť nárok na nadmerné odpočty DPH. Tieto skutočnosti vyplynuli z vykonaného\ndokazovania. Súčasne z vykonaného dokazovania vyplynuli i závery o tom, že žalobkyňa, resp. s\nňou prepojené osoby vystupovali za tieto nárazníkovej spoločnosti, resp. od nich prijímali ekonomické\nbenefity v procese dodávok tovaru. Tieto skutočnosti vzali daňové orgány za preukázané a z nich vyvodili\nprávne závery, ktoré správny súd považoval za logické a odôvodnené pre postup, ktorý bol následne\nzvolený daňovými orgánmi a mal odraz vo výroku jeho rozhodnutia. Správny súd súčasne poukázal\nna rozsudok Európskeho súdneho dvora v spojených veciach C-439/04 a C-442/04 Axel Kittel proti\nBelgickému kráľovstvu a Belgické kráľovstvo proti Recycling Sprl, v ktorom Európsky súdny dvor uzavrel,\nže pokiaľ sa kupujúci vedome zúčastňuje na karuselovej podvodnej daňovej operácii, ktorej jediným\ncieľom je znížiť daňové zaťaženie, čím sa dopustí zneužitia práva, uvedený spoločný systém stanovuje,\nže právo na odpočítanie dane stráca. V bode 62 rozsudku Súdny dvor konštatuje že prvá a šiesta\nsmernica o DPH nielen umožňujú, ale priam vyžadujú stratu práva na odpočítanie dane, pokiaľ sa jeho\ndržiteľ vedome zúčastní na podvodoch tohto typu, na ktorých posúdenie majú byť zohľadnené vyššie\nuvedené kritéria. V tomto zmysle rozsudok (36) pripomenul, že vnútroštátny súd je povinný odmietnuť\npriznanie práva na odpočet, pokiaľ sa preukáže, že právo je uplatňované protiprávne (bod 34).\n18. O nároku na náhradu trov konania rozhodol krajský súd podľa § 168 S.s.p. tak, že účastníkom\nkonania nárok na náhradu trov konania nepriznal.\nIII.\n\nKonanie na kasačnom súde\n19. Proti rozsudku krajského súdu podala sťažovateľka v zákonnej lehote kasačnú sťažnosť z dôvodov\nuvedených v § 440 ods. 1 písm. g) S.s.p. v ktorej navrhla kasačnému súdu, aby napadnutý rozsudok\nkrajského súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.\n20. Sťažovateľka sa nestotožnila so záverom krajského súdu týkajúceho prekročenia zákonom\nstanovenej maximálnej doby trvania daňovej kontroly. Sťažovateľka tiež namieta, že správca dane\nprenáša na ňu dôkazné bremeno v takom rozsahu, ktorý reálne vylučuje možnosť preukázať akúkoľvek\nskutočnosť tvrdenú sťažovateľkou. Na podporu svojho tvrdenia poukázala na rozsudok najvyššieho súdu\nsp. zn. 3Sžf/1/2011.\n21. Sťažovateľka ďalej spochybnila závery krajského súdu v časti týkajúcej sa konštatovania o reálnom\nnenaplnení obsahu účtovných dokladov predložených sťažovateľkou a rovnako aj závery, ktorých obsah\nvzbudzuje dojem o podvodnom konaní sťažovateľky.\n22. Žalovaný vo vyjadrení ku kasačnej sťažnosti uviedol, že všetky námietky považuje za nedôvodné,\na preto navrhol kasačnému súdu, aby ju zamietol .\nIV.\nPrávny názor Najvyššieho súdu\n23. Senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky konajúci ako kasačný súd (§ 438 ods. 2 S. s. p.)\npreskúmal napadnutý rozsudok krajského súdu, pričom po zistení, že kasačná sťažnosť bola podaná\noprávnenou osobou v zákonnej lehote (§ 442 ods. 1, § 443 ods. 1 S.s.p.) a že ide o rozsudok, proti\nktorému je kasačná sťažnosť prípustná (§ 439 ods. 1 S.s.p.), jednomyseľne (§ 3 ods. 9 zákona č.\n757/2004 Z.z. o súdoch) dospel k záveru, že kasačná sťažnosť nie je dôvodná. Rozhodol bez nariadenia\npojednávania (§ 455 S.s.p.) s tým, že deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený na úradnej tabuli súdu\na na internetovej stránke najvyššieho súdu. Rozsudok bol verejne vyhlásený dňa 30. júla 2019 (§ 137\nods. 4 v spojení s § 452 ods. 1 S.s.p.).\n24. V predmetnej veci bolo potrebné predostrieť, že predmetom kasačnej sťažnosti bol rozsudok\nkrajského súdu, ktorým zamietol žalobu, ktorou sa sťažovateľka domáhala zrušenia rozhodnutí\nsprávnych orgánov, ktorými bol sťažovateľke určený rozdiel v sume za zdaňovacie obdobie apríl 2013,\na preto primárne v medziach kasačnej sťažnosti Najvyšší súd Slovenskej republiky ako kasačný súd\npreskúmal rozsudok krajského súdu ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, pričom v rámci kasačného\nkonania skúmal aj napadnuté rozhodnutie žalovaného, ako aj rozhodnutie prvoinštančného správneho\norgánu a konania týmto rozhodnutiam predchádzajúce, najmä z toho pohľadu, či kasačné námietky\nsťažovateľky sú spôsobilé spochybniť vecnú správnosť napadnutého rozsudku krajského súdu. Po\npreverení riadnosti podmienok vykonávania súdneho prieskumu rozhodnutí správneho orgánu (tzn.\nnajmä splnenia podmienok konania a okruhu účastníkov) sa kasačný súd stotožňuje so skutkovými\nzávermi krajského súdu v tom rozsahu, ako si ich osvojil správny súd zo zistení uvedených žalovanými\nsprávnymi orgánmi ako aj sťažovateľkou, ktoré sú obsiahnuté v administratívnom spise.\nPodľa § 3 ods. 1 Daňového poriadku, pri správe daní sa postupuje podľa všeobecne záväzných právnych\npredpisov, chránia sa záujmy štátu a obcí a dbá sa pritom na zachovávanie práv a právom chránených\nzáujmov daňových subjektov a iných osôb.\nPodľa § 3 ods. 2 Daňového poriadku, správca dane postupuje pri správe daní v úzkej súčinnosti s\ndaňovým subjektom a inými osobami a poskytuje im poučenie o ich procesných právach a povinnostiach,\nak tak ustanoví tento zákon. Správca dane je povinný zaoberať sa každou vecou, ktorá je predmetom\nsprávy daní, vybaviť ju bezodkladne a bez zbytočných prieťahov a použiť najvhodnejšie prostriedky,\nktoré vedú k správnemu určeniu a vyrubeniu dane.\nPodľa § 3 ods. 3 Daňového poriadku, správca dane hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý\ndôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom prihliada na všetko, čo pri správe\ndaní vyšlo najavo.\nPodľa § 24 ods. 1 Daňového poriadku daňový subjekt preukazuje\na) skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v\ndaňovom priznaní alebo iných podaniach, ktoré je povinný podávať podľa osobitných predpisov,\n\nb) skutočnosti, na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane v priebehu daňovej kontroly alebo\ndaňového konania,\nc) vierohodnosť, správnosť a úplnosť evidencií a záznamov, ktoré je povinný viesť.\nPodľa § 24 ods. 2 Daňového poriadku správca dane vedie dokazovanie, pričom dbá, aby skutočnosti\nnevyhnutné na účely správy daní boli zistené čo najúplnejšie a nie je pritom viazaný iba návrhmi\ndaňových subjektov.\nPodľa § 24 ods. 3 Daňového poriadku, správca dane preukazuje skutočnosti o úkonoch vykonaných voči\ndaňovému subjektu, ktoré sú rozhodné pre správne určenie dane. Nie je potrebné dokazovať skutočnosti\nvšeobecne známe alebo známe správcovi dane z jeho činnosti.\nPodľa § 24 ods. 4 Daňového poriadku, ako dôkaz možno použiť všetky prostriedky, ktorými možno\nzistiť a objasniť skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie dane a ktoré nie sú získané v rozpore so\nvšeobecne záväznými právnymi predpismi. Ide najmä o rôzne podania daňových subjektov, svedecké\nvýpovede, znalecké posudky, verejné listiny, protokoly o daňových kontrolách, zápisnice o miestnom\nzisťovaní a obhliadke, povinné záznamy a evidencie vedené daňovými subjektmi a doklady k nim.\nPodľa § 44 ods. 1 Daňového poriadku daňovou kontrolou správca dane zisťuje alebo preveruje\nskutočnosti rozhodujúce pre správne určenie dane alebo dodržiavanie ustanovení osobitných predpisov.\nDaňová kontrola sa vykonáva v rozsahu, ktorý je nevyhnutne potrebný na dosiahnutie jej účelu.\nPodľa § 46 ods. 5 Daňového poriadku ak vzniknú pochybnosti o správnosti, pravdivosti alebo úplnosti\ndokladov predložených kontrolovaným daňovým subjektom alebo o pravdivosti údajov v nich uvedených,\noznámi správca dane tieto pochybnosti kontrolovanému daňovému subjektu a vyzve ho, aby sa k nim\nvyjadril, najmä aby neúplné údaje doplnil, nejasnosti vysvetlil a nepravdivé údaje opravil alebo pravdivosť\núdajov riadne preukázal.\nPodľa § 68 ods. 5 Daňového poriadku správca dane v rozhodnutí vydanom vo vyrubovacom konaní\nvyrubí daň alebo rozdiel dane oproti vyrubenej dani.\nPodľa § 68 ods. 6 Daňového poriadku správca dane v rozhodnutí vydanom vo vyrubovacom konaní určí\nrozdiel v sume, ktorú mal daňový subjekt podľa osobitných predpisov vykázať alebo na ktorú si uplatnil\nnárok podľa osobitných predpisov.\nPodľa § 19 ods. 1 zákona o DPH daňová povinnosť vzniká dňom dodania tovaru. Dňom dodania tovaru\nje deň, keď kupujúci nadobudne právo nakladať s tovarom ako vlastník. Pri prevode alebo prechode\nnehnuteľnosti je dňom dodania deň odovzdania nehnuteľnosti do užívania, ak je tento deň skorší ako\ndeň zápisu vlastníckeho práva k nehnuteľnosti do katastra nehnuteľností. Pri dodaní stavby na základe\nzmluvy o dielo alebo inej obdobnej zmluvy je dňom dodania deň odovzdania stavby. Pri dodaní tovaru\npodľa § 8 ods. 1 písm. c) je dňom dodania tovaru deň odovzdania tovaru nájomcovi.\nPodľa § 49 ods. 1 zákona o DPH právo odpočítať daň z tovaru alebo zo služby vzniká platiteľovi v deň,\nkeď pri tomto tovare alebo službe vznikla daňová povinnosť.\nPodľa § 49 ods. 2 písm. a) zákona o DPH platiteľ môže odpočítať od dane, ktorú je povinný platiť, daň\nz tovarov a služieb, ktoré použije na dodávky tovarov a služieb ako platiteľ s výnimkou podľa odsekov 3\na 7. Platiteľ môže odpočítať daň, ak je daň voči nemu uplatnená iným platiteľom v tuzemsku z tovarov\na služieb, ktoré sú alebo majú byť platiteľovi dodané.\nPodľa § 51 ods. 1 písm. a) zákona o DPH právo na odpočítanie dane podľa § 49 môže platiteľ uplatniť,\nak pri odpočítaní dane podľa § 49 ods. 2 písm. a) má faktúru od platiteľa vyhotovenú podľa § 71.\n25. Kasačný súd vyhodnotil rozsah a dôvody kasačnej sťažnosti vo vzťahu k napadnutému rozsudku\nkrajského súdu potom, ako sa oboznámil s obsahom administratívneho a súdneho spisu a s prihliadnutím\nna ustanovenie § 461 S.s.p. dospel k záveru, že nezistil dôvod na to, aby sa odchýlil od logických\nargumentov a relevantných právnych záverov spolu so správnou citáciou dotknutých právnych noriem\nobsiahnutých v dôvodoch napadnutého rozsudku, ktoré vytvárajú dostatočné východiská pre vyslovenie\nvýroku rozsudku. S týmito sa kasačný súd stotožňuje s v celom rozsahu.\n26. Účelom daňového konania je zistenie, či si daňové subjekty splnili v súlade s príslušnými hmotnoprávnymi predpismi svoje povinnosti voči štátnemu rozpočtu. Keďže ide o fiškálne záujmy štátu, daňový\nporiadok obsahuje osobitnú úpravu zisťovania, preverovania základu dane alebo iných skutočností\nrozhodujúcich pre správne určenie dane, alebo vznik daňovej povinnosti daňového subjektu.\n27. Pokiaľ ide o dokazovanie v daňovom konaní, dôkaznú povinnosť má prioritne daňový subjekt.\nSprávca dane dokazovanie vykonáva, vedie dokazovanie. Jeho úlohou je zistiť skutočnosti rozhodujúce\npre správne určenie dane. Dokazovanie je procesný postup, na základe ktorého správca dane získa\npoznatky a informácie o všetkých skutočnostiach dôležitých pre správne a objektívne rozhodnutie.\n\nSprávca dane nie je pri dokazovaní viazaný iba návrhmi daňových subjektov, je však povinný zistiť\nskutkový stav veci čo najúplnejšie. Daňové konanie nie je konaním vyhľadávacím. Z uvedeného vyplýva,\nže je to práve správca dane, kto rozhodne, ktoré dôkazy vykoná, akým spôsobom a či vôbec dokazovanie\ndoplní, aké závery vyvodí z jednotlivých dôkazov. V daňovom konaní sa uplatňuje zásada voľného\nhodnotenia dôkazov a zásada objektívnej pravdy. V zmysle týchto zásad sú príslušné správne orgány\npovinné postupovať.\n28. Podľa rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4Sžf/30/2014 zo dňa 17.02.2015,\naplikácia zásady voľného hodnotenia dôkazov nedáva správcovi dane právo na svojvoľné a účelové\nnakladanie so zisteniami získanými v rámci daňovej kontroly alebo daňového konania, ale táto podlieha\nzákonom stanovenému postupu, keď je správca dane povinný hodnotiť každý dôkaz jednotlivo a všetky\ndôkazy v ich vzájomnej súvislosti a pritom prihliadať na všetko, čo v daňovom konaní vyšlo najavo,\npričom toto vyhodnotenie zistených skutkových okolností musí zodpovedať zásadám logického myslenia\na správnej aplikácie relevantných zákonných ustanovení. Zásada objektívnej pravdy ovládajúca daňové\nkonanie nepredstavuje absolútnu povinnosť správcu dane viesť dokazovanie dovtedy, pokým sa\nbez pochýb nepreukážu a nepotvrdia tvrdenia daňového subjektu ohľadne ním, v daňovom priznaní\nuvádzaných a správcom dane preverovaných skutočností, nakoľko daňové konanie nie je konaním\nvyhľadávacím. Preto je na správcovi dane vykonávajúcom dokazovanie a jeho úvahe, aké dôkazy\nvykoná, akým spôsobom dokazovanie doplní, akú hodnovernosť, dôkaznú silu a schopnosť zvrátiť\nzávery vyplývajúce z realizovaného dokazovania z nich vyvodí, a to predovšetkým s prihliadnutím na\nskutočnosti a dôkazy vyplývajúce zo zistení, ktoré už má správca dane v priebehu konania k dispozícii.\n29. V tejto súvislosti kasačný súd poukazuje aj na rozsudok najvyššieho súdu vo veci sp. zn. 2Sžf/4/2009\nzo dňa 23.06.2010 v spojení s rozhodnutím Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 78/2011-17 zo dňa\n23.02.2011, z odôvodnenia ktorého vyplýva, že: „Dôkazné bremeno je na daňovom subjekte - žalobcovi\n(§ 28 ods. 8 zákona č. 511/1992 Zb. v spojení s § 42 ods. 2, § 51 zákona č. 222/2004 Z.z.). Primárne\nje nevyhnutné uniesť dôkazné bremeno na strane dôkazného subjektu - žalobcu, ktorý disponuje\nsvojim právom uplatniť si za zákonom ustanovených a splnených podmienok nárok na odpočet dane z\npridanej hodnoty, je iniciátorom odpočítania dane z pridanej hodnoty) a ktorý si aj tento nárok uplatnil;\npreto je jeho povinnosťou preukázať, že nárok si uplatňuje odôvodnene za zákonom stanovených\npodmienok. Dokazovanie zo strany správcu dane slúži až na následnú verifikáciu skutočností a dokladov\npredkladaných daňovým subjektom. Ak daňový subjekt, na ktorom leží dôkazné bremeno, svoje tvrdenia\nspoľahlivo nepreukáže, nemôže byť nárok na odpočet dane z pridanej hodnoty uznaný ako oprávnený.“ Z\nuvedených dôvodov považoval kasačný súd námietku sťažovateľky týkajúcej sa prenášania dôkazného\nbremena v rámci dokazovania na sťažovateľku za nedôvodnú. Ďalej kasačný súd poukazuje aj na\nrozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 8Sžf/19/2015 zo dňa 23.02.2017, podľa ktorého „...Najvyšší súd\nSR zdôrazňuje, že dôkazné bremeno o reálnom dodaní tovarov a služieb zaťažuje daňový subjekt žalobcu. Preukázanie dodávok tovaru a služieb len faktúrami nie je podľa súdu postačujúce. Faktúra je\nrelevantným dokladom, len ak je nepochybné, že sú v nej uvedené údaje odrážajúce skutočne reálne\nplnenie. To, že určitý doklad má všetky náležitosti účtovného dokladu a je riadne zaúčtovaný v zmysle\nzákona o účtovníctve, ešte nie je dôkazom o tom, že daňový subjekt je oprávnený uplatniť si odpočítanie\ndane z tohto dokladu...“\n30. Podľa názoru kasačného súdu je nutné si uvedomiť postavenie správcu dane v daňovom\nkonaní, ktorý nie je protistranou daňového subjektu, ale je príslušným správnym orgánom, ktorý vedie\ndokazovanie, dôkazy vykonáva a procesom voľného hodnotenia dôkazov ustaľuje zistený skutkový stav.\nPri tomto postupe musí zachovávať práva daňového subjektu, rešpektovať zásadu spolupráce a ostatné\nzásady správy daní. Naopak daňový subjekt je v pozícii účastníka daňového konania, ktorý je povinný\npreukazovať v zmysle § 24 ods. 1 Daňového poriadku a) skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne\nurčenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v daňovom priznaní alebo iných podaniach, ktoré\nje povinný podávať podľa osobitných predpisov; b) skutočnosti, na ktorých preukázanie bol vyzvaný\nsprávcom dane v priebehu daňovej kontroly alebo daňového konania; c) vierohodnosť, správnosť a\núplnosť evidencií a záznamov, ktoré je povinný viesť. Touto skutočnosťou je aj reálnosť dodania tovaru\nalebo služby platiteľom, ktorý faktúru ako dodávateľ vystavil. Pokiaľ sťažovateľ tvrdí, že dodanie tovaru\nbolo realizované konkrétnymi dodávateľmi, zaťažuje ho dôkazné bremeno vo vzťahu k tomuto tvrdeniu;\npri jeho neunesení zostáva iba nepreukázaným tvrdením.\n\n31. Kasačný súd ďalej uvádza, že odpočítanie dane nenastáva „ex lege“, ale je právom platiteľa dane,\nktoré je spojené s dôkaznou povinnosťou preukázania zákonných podmienok na jeho uplatnenie. Zákon\nč. 222/2004 Z.z. vyžaduje na vznik nároku na odpočítanie dane súčasné splnenie tak materiálnej,\nako aj formálnej podmienky, teda daňový subjekt musí preukázať, že faktúry, prípadne iné listiny, na\nzáklade ktorých si uplatňuje odpočet dane, presne odrážajú skutočne realizované plnenia. Faktúra je\nrelevantným dokladom, len ak je nepochybné, že v nej uvedené údaje odrážajú reálne plnenie. To,\nže určitý doklad má všetky náležitosti účtovného dokladu a je riadne zaúčtovaný v zmysle zákona o\núčtovníctve, ešte nemusí byť dôkazom o tom, že daňový subjekt je oprávnený uplatniť si odpočítanie\ndane z tohto dokladu (m.m. rozhodnutie Najvyššieho súdu sp. zn. 8Sžf/26/2014).\n32. Daňový doklad je z hľadiska nároku na odpočítanie DPH nepochybne dôkazným prostriedkom, ktorý\npodporuje tvrdenie daňového subjektu, že tento dodávateľ mu naozaj tovar resp. službu dodal. Je však\npoužiteľný len vtedy, ak je nepochybné, že v ňom uvedené údaje odrážajú skutočnosť. Vzhľadom na to,\nže ide o písomnosti, ktoré je možné pomerne ľahko vyhotoviť na počítači s tlačiarňou, ich vierohodnosť je\npotom podporená osobou ich vystaviteľa, ktorý ich spravidla podpisuje, ale aj podnikateľským zázemím\na minulosťou dodávateľa. V prípade, že zistené okolnosti nasvedčujú tomu, že takéto písomnosti naozaj\nodrážajú (a teda dokladujú) uskutočnené zdaniteľné plnenie, je možné v nich obsiahnuté informácie\npovažovať za relevantný či rozhodujúci dôkaz. Správca dane svojimi zisteniami dôvodne spochybnil, že\nzdaniteľné plnenia boli realizované tak, ako to je uvedené na predložených faktúrach. Správca dane má\nprávo preveriť podrobne skutkový stav deklarovaného plnenia ako aj doplneným dokazovaním odstrániť\nvzniknuté pochybnosti. V prípade, že považuje tieto tvrdenia za nepreukázané, vyzýva daňový subjekt\nna predloženie ďalších dôkazov, avšak nemá povinnosť platiteľa zaviazať, akým konkrétnym spôsobom\nmá okrem daňových dokladov, ktorých vierohodnosť vo vzťahu k ich obsahu bola vyhodnotením\nvýsledkov dokazovania spochybnená, preukázať pravdivosť svojich tvrdení. Týmto spôsobom dochádza\nk preneseniu dôkazného bremena na daňový subjekt. Bolo preto na sťažovateľke, aby predložila také\ndoklady, ktoré by hodnoverne potvrdili, že predmetné obchody sa uskutočnili tak, ako boli deklarované,\nčo sa v prejednávanom prípade nestalo.\n33. Judikatúra kasačného súdu zaoberajúca sa dôkazným bremenom v daňovom konaní, osobitne\npokiaľ ide o preukazovanie uskutočnenia zdaniteľného plnenia, je rozsiahla a prešla istým vývojom,\nale v posledných rokoch sa jasne ustálila vo vyššie uvedených intenciách, teda že nepostačuje\npredložiť faktúru či dodacie listy, ak správca dane nadobudne na základe vykonaných dôkazov\ndôvodnú pochybnosť o reálnosti takéhoto zdaniteľného obchodu a vyzve daňový subjekt na predloženie\nďalších dôkazov. Kasačný súd po preskúmaní napadnutého rozsudku uvádza, že krajský súd použil\nna vec správnu judikatúru a ďalej kasačný súd príkladmo poukazuje na rozhodnutia vo veciach\nsp. zn. 3Sžfk/40/2017, 4Sžfk/38/2017, 1Sžfk/1/2017, 6Sžfk/43/2017, 1Sžf/82/2016, ako aj uznesenie\nÚstavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II. ÚS 705/2017. Aplikácia v kasačnej sťažnosti\nsťažovateľkou citovaného rozhodnutia vo veci sp. zn. 3Sžf/1/2011 sa tak viac-menej obmedzuje na\nformálne požiadavky na predkladané doklady, v zmysle aktuálnej konštantnej judikatúry však od celkovej\ndôkaznej situácie závisí, či na preukázanie práva na odpočet dane je potrebné v dokazovaní pokračovať\nďalej.\n34. Kasačný súd mal za preukázané, že žalovaný ako aj správca dane pri výkone daňovej kontroly\nvyhodnotili všetky dôkazy a zistené skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie dane v ich vzájomnej\nsúvislosti a prihliadli na všetko, čo v daňovom konaní vyšlo najavo. Správca dane viedol dokazovanie\ns cieľom preveriť reálnosť obchodov deklarovaných faktúrami, snažil sa úplne a presne zistiť skutkový\nstav veci tým, že si zaobstaral pri výkone daňovej kontroly nevyhnutné podklady a dôkazy. Správca\ndane nevykonal iba formálnu kontrolu dokladov, ale zameral sa predovšetkým na vecné plnenie, a to\nvo všetkých vzájomných súvislostiach.\n35. Kasačný súd poukazuje na to, že na základe vykonaného rozsiahleho dokazovania správca dane\nzistil skutkový stav správne a v súlade s Daňovým poriadkom. Kasačný súd po vyhodnotení súdneho\nspisu, ktorého súčasťou je aj administratívny spis žalovaného, dospel k rovnakému záveru ako krajský\nsúd, a to, že správne orgány vo svojich rozhodnutiach dôkladne a rozsiahlo popísali zistený skutkový\nstav, ktorý aj samotný krajský súd uviedol vo svojom rozhodnutí, dôkazy, ktoré nadobudol správca dane\nv rámci daňovej kontroly a vyrubovacieho konania aj riadne vyhodnotil a vysporiadal sa dôkladne aj\nso všetkými námietkami sťažovateľky. Pre účely § 49 ods. 1 a ods. 2 zákona o DPH je nevyhnutné\nkumulatívne spojenie všetkých zákonom definovaných podmienok v ich vzájomnej súvislosti, vrátane\n\npreukázania vecného súvisu medzi prijatým zdaniteľným plnením a daňovým dokladom, ktorým platiteľ\ndane deklaruje prijatie zdaniteľného plnenia. Pre splnenie zákonných podmienok pre vznik nároku na\nodpočet dane nepostačuje iba predloženie dokladov (faktúr) s predpísaným obsahom. Daňové doklady\nmusia jednoznačne preukazovať prijatie zdaniteľného plnenia, t. j. skutočnosť, že zdaniteľné plnenie\nbolo prijaté od platiteľa, ktorý fakturoval zdaniteľné plnenie. Pokiaľ nie je preukázané, že by tieto\nhmotnoprávne podmienky boli splnené, nepostačuje na vznik nároku na odpočet dane len samotná\nexistencia samotného dokladu, hoci by obsahoval všetky formálne náležitosti.\n36. Z vykonaného dokazovania je preukázané, že spoločnosť TrueCom, s.r.o., ktorá bola uvedená na\nfaktúrach ako dodávateľ tovaru, nebola vlastníkom tovaru, a preto nevznikla daňová povinnosť podľa §\n19 ods. 1 zákona o DPH a následne odberateľovi uvedenom na faktúre (sťažovateľke) nevzniklo právo\nna odpočítanie dane v zmysle § 49 ods. 1, ods. 2 zákona o DPH v nadväznosti na § 51 zákona o\nDPH. Na splnenie zákonných podmienok pre uznanie daňového výdavku a následne určenie správnej\nvýšky základu dane, ako už kasačný súd uviedol, nepostačuje deklarovanie uskutočnenej služby zo\nstrany daňového subjektu predložením daňového dokladu - faktúry a potvrdenia o zaplatení, pretože\nformálne doklady nepreukazujú reálne dodanie tovaru. Kasačný súd podotýka, že správca dane daňovou\nkontrolou preveroval splnenie zákonných podmienok na odpočítanie DPH v zmysle § 49 ods. 1, ods. 2\nv nadväznosti na § 51 ods. 1 zákona o DPH, pričom sa z vykonaného dokazovania nepodarilo odstrániť\npochybnosti o tom, že spoločnosť TrueCom, s.r.o. bola vlastníkom tovaru uvedenom na faktúrach.\nDôkazmi preukazujúcimi tvrdenie, že spoločnosť TrueCom, s.r.o. nebola vlastníkom tovaru uvedenom\nna faktúrach sú odpovede na žiadosti o medzinárodnú výmenu daňových informácií, výpoveď vtedajšej\nkonateľky spoločnosti TrueCom, s.r.o. B. Z. orgánom činným v trestnom konaní, systém objednávok a\nsamotná realizácia zdaniteľných obchodov či disponovanie s účtom spoločnosti TrueCom, s.r.o.\n37. Kasačný súd poukazuje aj na nález Ústavného súdu sp. zn. I. ÚS 241/07-44, podľa ktorého, zo\nzásady skutočného obsahu právneho úkonu rozhodujúceho pre určenie dane vyplýva, že z daňového\nhľadiska je rozhodujúca reálna existencia plnení, ktoré boli uskutočnené, t. j. vzájomná výmena reálnych\nplnení, a teda vykonanie dohodnutých prác (resp. dodanie tovaru) a úhrada za toto poskytnuté plnenie.\nIde o ekonomickú podstatu daňovej transakcie, ktorú zákon uprednostňuje pred formou a právnym\ntitulom, na základe ktorého bola uskutočnená. Potreba skúmania ekonomického dôvodu daňovej\ntransakcie sa prejavuje ako súčasť zásady posudzovania právneho úkonu podľa jeho obsahu.\n38. Teda rovnako ako krajský súd musí aj kasačný súd potvrdiť, že správca dane od sťažovateľa\noprávnene vyžadoval v zmysle § 24 ods. 1 Daňového poriadku preukázanie splnenia hmotnoprávnych\npodmienok uvedených v zákone o DPH a doloženie oprávnenosti uplatneného práva na odpočítanie\ndane. Kasačný súd podotýka, že právna otázka rozloženia dôkazného bremena, resp. nutnosti jeho\nunesenia zo strany daňového subjektu, bola obdobne vyriešená i v predchádzajúcich rozhodnutiach\nNajvyššieho súdu, napr. v rozsudku sp. zn. 8Sžf/36/2010 z 28.04.2011, podľa ktorého „Uskutočnenie\nzdaniteľného plnenia je základnou podmienkou pre uplatnenie odpočtu dane. V prípade, ak zdaniteľné\nplnenie podľa faktúry nie je uskutočnené dodávateľom na nej uvedeným, potom len formálna existencia\nfaktúry, ako aj preukazovanie zaplatenia týchto súm pokladničnými dokladmi, nie sú predpokladom pre\nodpočítanie dane v zmysle zákona o DPH. Existenciu zákonných podmienok pre nárok na odpočet\nmusí preukázať platiteľ, ktorý nárok na odpočet uplatňuje.“ Rovnako aj v rozsudku Najvyššieho súdu\nsp. zn. 2Sžf/52/2010 z 21.09.2011, podľa ktorého „Z dikcie § 49 ods. 2 zákona o DPH jednoznačne\nvyplývajú podmienky, za akých si žalobca môže odpočítať DPH, pričom základná podmienka je, aby išlo\no tovary, ktoré mu naozaj boli dodané konkrétnym platiteľom DPH. Úlohou správcu dane pri posudzovaní\nopodstatnenosti uplatnených nárokov na odpočítanie DPH je vychádzať nielen z daňových dokladov\npredložených platiteľom, ale aj zo zistení, či predloženým dokladom neabsentuje materiálny podklad.\nNie je však jeho povinnosťou zisťovať, od ktorého iného dodávateľa žalobca tovar v skutočnosti prevzal,\nalebo akým spôsobom tento získal, pokiaľ skutkové zistenia spochybňujú žalobcovo tvrdenie o tom, že\npredmetný tovar bol dodaný spol. J., s.r.o.“\n39. K námietke sťažovateľky, že správca dane prekročil zákonom ustanovenú maximálnu dobu trvania\ndaňovej kontroly z dôvodu prerušenia daňovej kontroly za účelom získania odpovedí na medzinárodnú\nvýmenu informácií kasačný súd uvádza, že nie je dôvodná.\nZ obsahu administratívneho spisu žalovaného vyplýva, že správca dane za účelom zistenia skutočného\nstavu veci zasielal žiadosti o medzinárodnú výmenu informácií a odpovede na tieto žiadosti aj boli\njedným z dôkazov, ktoré pomohli správcovi dane k dosiahnutiu správneho právneho záveru. V súvislosti\n\ns otázkou zákonnosti prerušenia daňovej kontroly a jej vplyvu na protokol z daňovej kontroly kasačný\nsúd odkazuje, podobne ako krajský súd, na právne závery uznesenia Ústavného súdu SR č. k. III. ÚS\n726/2016-20. V danej veci je tak zrejmé, že správca dane nebol bezdôvodne nečinný, ale vo veci konal\na snažil sa zistiť skutočný stav veci aj prostredníctvom medzinárodnej výmeny informácií.\n40. K sťažovateľovým ďalším námietkam kasačný súd dáva do pozornosti, že integrálnou súčasťou\nzákladného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR je aj právo účastníka konania\nna také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky\nprávne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov\na obranou proti takému uplatneniu (IV. ÚS 115/03, III. ÚS 60/04). Všeobecný súd však nemusí\ndať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec\npodstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Odôvodnenie\nrozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia,\npostačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý\nproces (III. ÚS 209/04). Kasačný súd má za to, že krajský súd sa posudzovanou vecou dôsledne\nzaoberal, vysporiadal sa s podstatnými námietkami sťažovateľky a vyvodil správne skutkové aj právne\nzávery, ktoré náležite aj odôvodnil, pričom dospel k správnym a nepochybným záverom o zákonnosti\npreskúmavaného ak aj prvoinštančného rozhodnutia.\n41. Po preskúmaní podanej kasačnej sťažnosti kasačný súd konštatuje, že s právnymi námietkami\nsťažovateľky sa krajský súd v rozhodnutí riadne vysporiadal a nenechal otvorenú žiadnu spornú otázku,\nriešenie ktorej by zostalo na kasačnom súde, a preto námietky uvedené v kasačnej sťažnosti vyhodnotil\nnajvyšší súd ako bezpredmetné, ktoré neboli spôsobilé spochybniť vecnú správnosť rozhodnutia. Z\nuvedeného dôvodu kasačnú sťažnosť podľa § 461 S. s. p. ako nedôvodnú zamietol.\n42. O nároku na náhradu trov kasačného konania rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky tak, že\nsťažovateľke, ktorá v tomto konaní nemala úspech, ich náhradu nepriznal (§ 467 ods. 1 S. s. p. a\nanalogicky podľa § 167 ods. 1 S. s. p.) a rovnako aj žalovanému nárok na ich náhradu nepriznal v súlade\ns § 467 ods. 1 S. s. p. a analogicky podľa § 168 S. s. p.\n43. Senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky rozhodol pomerom hlasov 3 : 0.\nPoučenie:\nProti tomuto rozsudku opravný prostriedok n i e j e prípustný.", "vazby": {}, "cituje": [], "citovane_v": []}