Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6Sžr/4/2018 z 9. 5. 2019
Citácia: rozsudok Najvyššieho súdu SR z 9. mája 2019, sp. zn. 6Sžr/4/2018, ECLI:SK:NSSR:2019:8016200514.1
Najvyšší súd | 6Sžr/4/2018 | ECLI:SK:NSSR:2019:8016200514.1 | 2019-05-09 | Rozsudok
Oblasť práva: Správne právo – Kataster nehnuteľností
Citované ustanovenia: OSP, § 220 OSP, zákon č. 229/1991 Zb. o úprave vlastníckych vzťahov k pôde a inému poľnohospodárskemu majetku
Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/b9ebd117-a64c-472a-ae94-4184e2025a08
Odkaz: https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2019:8016200514.1

Súd:
Spisová značka:
Identifikačné číslo súdneho spisu:
Dátum vydania rozhodnutia:
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ:
ECLI:

Najvyšší súd
6Sžr/4/2018
8016200514
09. 05. 2019
JUDr. Jozef Milučký
ECLI:SK:NSSR:2019:8016200514.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Jozefa Milučkého a z
členov senátu JUDr. Eriky Čanádyovej a JUDr. Moniky Valašikovej, PhD., v právnej veci navrhovateľky:
D.. K. G., bytom B.-Z. F., E zastúpenej Advokátskou kanceláriou JUDr. SIDOR, s. r. o., so sídlom
Poprad, Zdravotnícka 4373/6, proti odporcovi: Okresný úrad Poprad, pozemkový a lesný odbor, so
sídlom Poprad, Partizánska 690/87, za účasti: 1. Pamiatkový úrad Slovenskej republiky, so sídlom
Bratislava, Cesta na Červený most č. 6, zastúpený JUDr. Lýdiou Farbakyovou, advokátkou, so sídlom
Prešov, Floriánova 12 a 2. Slovenský pozemkový fond, regionálny odbor Poprad, so sídlom Poprad,
Partizánska 704/31, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia a postupu odporcu zo dňa 17. mája 2016, č.
OU-PP-PLO-2016/000429-013-KJ, o odvolaní navrhovateľky proti rozsudku Krajského súdu v Prešove
č. k. 6S/27/2016-33 z 12. októbra 2017, takto
rozhodol:
Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Prešove č. k. 6S/27/2016-33 zo dňa 12.
októbra 2017 mení tak, že rozhodnutie odporcu č. OU-PP-PLO-2016/000429-013-KJ zo dňa 17. mája
2016 zrušuje a vracia správnemu orgánu na ďalšie konanie.
Odporca je povinný zaplatiť navrhovateľke trovy odvolacieho a prvostupňového konania vo výške v akej
budú vyčíslené v písomnom vyhotovení rozsudku v lehote 30 dní od vyhlásenia rozsudku.
odôvodnenie:
I.
Konanie na krajskom súde
1. Krajský súd v Prešove (ďalej aj „krajský súd“) rozsudkom č. k. 6S/27/2016-33 z 12.10.2017 (ďalej
aj „rozsudok krajského súdu“) podľa § 250q ods. 2 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok
(ďalej len „OSP“) potvrdil rozhodnutie odporcu zo dňa 17.05.2016, č. OU-PP-PLO-2016/000429-013KJ. O trovách konania rozhodol krajský súd podľa § 250k ods. 1 OSP v spojení s § 250l ods. 2 OSP
tak, že účastníkom ich náhradu nepriznal.
2. V odôvodnení rozsudku krajský súd uviedol, že preskúmavaným rozhodnutím zo dňa 17.05.2016
odporca ako príslušný správny orgán podľa zákona č. 180/2013 Z. z. o organizácii miestnej štátnej
správy v znení neskorších predpisov a podľa § 5 ods. 4 písm. g) zákona č. 330/1991 Zb. o
pozemkových úpravách, usporiadaní pozemkového vlastníctva, pozemkových úradoch, pozemkovom
fonde a pozemkových spoločenstvách v znení neskorších právnych predpisov v nadväznosti na zákon
č. 229/1991 Zb. o úprave vlastníckych vzťahov k pôde a inému poľnohospodárskemu majetku v znení
neskorších právnych predpisov (ďalej len „zákon“) v súlade s § 46 a § 47 zákona č. 71/1967 Zb. o
správnom konaní v znení neskorších prepisov (ďalej len „správny poriadok“) po preskúmaní podania D..
G. P., nar. XX.XX.XXXX, naposledy bytom Q. XX, B. zo dňa 30.12.1992, ktoré podal prostredníctvom

svojho splnomocneného zástupcu JUDr. Jaroslava Sidora, advokáta, vo veci uplatnenia práva na
vydanie veci podľa § 9 zákona nachádzajúcim sa v k. ú. Q. Q. rozhodol tak, že podľa § 9 ods. 4 zákona
právnej nástupkyni žiadateľa D.. K. G. nevydáva nehnuteľnosť ani nepriznáva právo na náhradu za
nehnuteľnosti v k. ú. Q. Q. mpč. XX, XX z pozemkovoknižnej vložky (ďalej len „PKV“) č. XX, mpč. XXX
z PKV č. XX a mpč. XXXX, XXXX z PKV č. XXX, ktoré prešli na štát pred rozhodným obdobím určeným
v § 4 zákona, t. j. od 25.02.1948 do 01.01.1990 a právna nástupkyňa žiadateľa nespĺňa podmienky
oprávnenej osoby podľa § 4 ods. 2 zákona.
3. Z obsahu administratívneho spisu mal krajský súd za preukázané, že odporca pri vydaní napadnutého
rozhodnutia vychádzal z dôkazných prostriedkov získaných správnym orgánom, resp. doložených
účastníkmi konania, a to: PKV č. XX, XX, XXX v k. ú. Q. Q., rozhodnutie v dedičskej veci č. D 742/92
zo dňa 22.05.1992 po nebohej F. L., rod. A., rozhodnutie v dedičskej veci číslo D 908/64 zo dňa
25.09.1984 po nebohej L. P., rod. A., návrh na konfiškáciu pod číslom 5946/46 zo dňa 09.09.1946 v
obci Spišská Sobota na meno K. A., rozhodnutie konfiškačnej komisie č. 220/46-V zo dňa 28.011.1946,
listina Povereníctva a pozemkovej reformy č. 9938/48 zo dňa 19.05.1948, rozhodnutie konfiškačnej
komisie č. 210/46-V zo dňa 28.11.1946, listina Povereníctva pôdohospodárstva a pozemkovej reformy
číslo 9932/48 zo dňa 19.05.1948, návrh na konfiškáciu číslo 5946/46 zo dňa 09.09.1946 v obci Spišská
Sobota na meno F. A..
4. Pôvodnými vlastníkmi nehnuteľností v pozemkovej knihe, vo vložke č. XX v k. ú. Q. Q. boli P. A. v
1/2 a jeho manželka F. F. v podiele 1/2. V roku 1940 bol podiel 1/2 patriaci P. A. rozdelený medzi jeho
deti K. A., F. A. a L. A., pre každého z nich v podiele 1/6. Pôvodným vlastníkom nehnuteľností v PKV č.
XX v k. ú. Q. Q. bol K. A. v podiele 1/1 a v PKV č. XXX v katastrálnom území Q. Q. bola ako vlastníčka
vedená F. A. v podiele 1/1.
5. Čo sa týka vzťahu D.. G. P. k pôvodným pozemnoknižným vlastníkom správny orgán konštatoval, že
v zmysle osvedčenia o dedičstve po nebohej F. L., rod. A. č. D 742/92 zo dňa 22.05.1992 poručiteľka
zomrela ako vdova so zanechaním závetu, podľa ktorého k dedeniu povolala svojho švagra D.. G. P..
L. P., rod. A. bola manželkou D.. G. P.. Podľa osvedčenia o dedičstve č. D 908/84 zo dňa 25.09.1984
dedičom zo zákona po nebohej L. P., rod. A. bol D.. G. P.. K. A. bol brat manželky D.. G. P., ktorý bol
rozhodnutím Okresného súdu v Poprade č. NC 301/99 zo dňa 17.05.2001 vyhlásený za mŕtveho, kde
za deň smrti bol určený deň 06.04.1945. Pôvodná vlastníčka F. A., rod. F. bola matkou manželky D.. G.
P.. Žiadateľ, ani jeho právna nástupníčka v zmysle § 4 ods. 2 zákona nie sú oprávnenými osobami po
pôvodnej vlastníčke F. A., rod. F., pretože bola matkou manželky D.. G. P..
6. V zmysle § 4 ods. 1 zákona oprávnenou osobou je štátny občan Slovenskej republiky, ktorý má trvalý
pobyt na jej území a ktorého pôda, budovy a stavby patriace k pôvodnej poľnohospodárskej usadlosti
prešli na štát alebo na iné právnické osoby v dobe od 25.02.1948 do 01.01.1990 spôsobom uvedeným
v § 6 ods. l.
7. V spisovom materiáli odporcu sa nachádza listina Povereníctva pôdohospodárstva a pozemkovej
reformy zo dňa 20.05.1948, ktorou Okresnému súdu v Poprade navrhuje, aby v pozemkovej knihe
k. ú. Q. Q. vo vložke XXX, XXX, XXX, XX a XX na nehnuteľnosti zapísané na meno A. F., ktoré
boli konfiškované rozhodnutím Konfiškačnej komisie č. 221/46/V zo dňa 28.11.1947 bolo vykonané
vyznačenie „Konfiškované“, listina Povereníctva pôdohospodárstva a pozemkovej reformy, ktorou
Okresnému súdu v Poprade navrhuje, aby v pozemkovej knihe k. ú. Q. Q. vo vložke č. XX, XXX a XX
zapísané na meno K. A., ktoré boli konfiškované rozhodnutím Konfiškačnej komisie pod č. 220/46-V
zo dňa 28.11.1946 bolo vykonané vyznačenie „Konfiškované“, listina Povereníctva pôdohospodárstva
a pozemkovej reformy, ktorou navrhuje Okresnému súdu v Poprade, aby v pozemkovej knihe
katastrálneho územia Q. Q., vo vložke č. XXX, XXX, XXX, XX, XX na nehnuteľnosti zapísané na meno
L. A., ktoré boli konfiškované rozhodnutím Konfiškačnej komisie v Poprade číslo 210/46-V zo dňa
28.11.1946 bolo vykonané vyznačenie „Konfiškované“. Z obsahu týchto listín je zrejmé, že k prechodu
nehnuteľnosti na štát došlo pred rozhodným obdobím, keďže rozhodnutia konfiškačných komisií boli
vydané v roku 1946.
8. Rozhodnutie konfiškačnej komisie v sídle Okresného národného výboru v Poprade pod číslom 210/46V bolo vydané dňa 28.11.1946. V tejto listine sa uvádza, že: „Konfiškačná komisia zriadená podľa § 1
ods. 7 a 8 nar. č. 104/1945 Sb. n. SNR v znení čl. I. nar. 64/1946 Sb. n. SNR v sídle Okresného národného

výboru v Poprade na svojom zasadnutí dňa 28.11.1946 podľa § 1 ods. 7 cit. nariadenia rozhodla, že
L. A. treba považovať podľa § 1 ods. I. písm. a) nariadenia č. 104/1945 Sb. n. SNR v znení čl. I.
nariadenia č. 64/1946 Sb. n. SNR za osobu nemeckej národnosti. Na základe tohto rozhodnutia považuje
sa pôdohospodársky majetok, v rozsahu nariadenia č. 104/1945 Sb. n. SNR, patriaci vlastníckym právom
L. A. za konfiškovaný ku dňu 01.03.1945, a to bez ohľadu na to, v ktorom katastrálnom území či v ktorej
obci na celom území Slovenska sa tento majetok nachádza.“
9. Rozhodnutie konfiškačnej komisie v sídle Okresného národného výboru v Poprade pod číslom 220/46V bolo vydané dňa 28.11.1946. V tejto listine sa uvádza, že: „Konfiškačná komisia zriadená podľa § 1
ods. 7 a 8 nar. č. 104/1945 Sb. n. SNR v znení čl. I. nar. 64/1946 Sb. n. SNR v sídle Okresného národného
výboru v Poprade na svojom zasadnutí dňa 28.11.1946 podľa § 1 ods. 7 cit. nariadenia rozhodla, že K.
A. treba považovať podľa § 1 ods. I. písm. a) nariadenia č. 104/1945 Sb.n. SNR v znení čl. I. nariadenia
č. 64/1946 Sb. n. SNR za osobu nemeckej národnosti. Na základe tohto rozhodnutia považuje sa
pôdohospodársky majetok, v rozsahu nariadenia č. 104/1945 Sb. n. SNR, patriaci vlastníckym právom
K. A. za konfiškovaný ku dňu 01.03.1945, a to bez ohľadu na to, v ktorom katastrálnom území či v ktorej
obci na celom území Slovenska sa tento majetok nachádza.“
10. Zákon č. 229/1991 Zb. v pôvodnom znení v § 6 ods. 2 uvádzal: „Obdobne sa postupuje aj v
prípadoch, keď fyzickým osobám vznikol nárok na vyňatie poľnohospodárskeho majetku z konfiškácie
podľa osobitných predpisov (zákon tu odkazuje na nariadenie Zboru povereníkov č. 26/1948 Zb. SNR,
ktorým sa upravuje vyňatie poľnohospodárskeho majetku osôb maďarskej národnosti z konfiškácie), to
znamená, že nárok na vyňatie z konfiškácie mali pôvodne len osoby maďarskej národnosti.“
11. Novela ustanovenia § 6 ods. 2 zákona č. 229/1991 Zb. zákonom č. 93/92 Zb., doplnila jeho
znenie: „Obdobne sa postupuje aj v prípadoch, keď fyzickým osobám vznikol nárok na vyňatie
poľnohospodárskeho majetku z konfiškácie podľa osobitných predpisov treba považovať na účely tohto
zákona aj štátnych občanov Slovenskej republiky, ktorí majú trvalý pobyt na území Slovenskej republiky
a ktorým sa skonfiškoval poľnohospodársky majetok a neboli odsúdené podľa osobitných predpisov.“
12. Týmto sa však neposunulo rozhodné obdobie, zákon neupravil vyňatie majetku spod konfiškácie z
hľadiska časového, ale svojim obsahom len rozšíril okruh oprávnených osôb, čo potvrdzuje aj Najvyšší
súd vo svojom rozsudku pod sp. zn. 1Sžr/58/2011 zo dňa 14.02.2012: „...nerieši posun rozhodného
obdobia pred dátum 25. február 1948, ale rozširuje len okruh oprávnených osôb, ktorým za predpokladu
splnenia ďalších podmienok možno priznať status oprávnenej osoby“.
13. Správny orgán v napadnutom rozhodnutí poukázal aj na odbornú literatúru (JUDr. Jozef Geisbacher,
JUDr. Pavol Peceň a kol.: Základy pozemkového práva, Heuréka 1998). V komentári k ustanoveniu §
38 ods. 2 zákona č. 330/1991 Zb. o pozemkových úpravách, usporiadaní pozemkového vlastníctva,
pozemkových úradoch, pozemkovom fonde a o pozemkových spoločenstvách v znení neskorších
predpisov, sa na strane 181 - 182 uvádza: „...zákon rozširuje okruh oprávnených osôb, nakoľko zákon č.
229/1991 Zb. pôvodne umožňoval reštitúciu konfiškovaného majetku len osobám maďarskej národnosti.
Reštitúcia podľa ústavného, zákona sa netýkala osôb nemeckej národnosti a tých fyzických osôb, ktoré
boli označené za zradcov a nepriateľov slovenského národa, i keď neboli trestnoprávne postihnuté.
Napriek tomu, že zákon zrovnoprávnil všetky vyššie uvedené kategórie fyzických osôb, stanovil pre ne
podmienku, že neboli súdne postihnuté podľa nariadenia SNR č. 33/1945 Zb. SNR. ...V súvislosti s
reštitúciou vyššie uvedených osôb vznikol názor, že došlo k posunu rozhodného obdobia definovaného
v § 2 zákona č. 229/1991 Zb., a to z dôvodu, že aj keď rozhodnutie konfiškačnej komisie alebo Zboru
povereníkov podľa nariadenia SNR č. 104/1945 Zb. SNR bolo vydané po februári 1948, okamih prechodu
bol 1. marec 1945 podľa cit. nariadenia. Vzhľadom na uvedenú skutočnosť v týchto prípadoch orgán
konajúci o reštitúcii nemusí skúmať rozhodné obdobie prechodu vlastníctva na štát, pretože sa uskutočnil
na základe zákona, ale musí skúmať, kedy v danom prípade bolo vydané administratívne rozhodnutie.
Vydané rozhodnutie sa viazalo na označenie, ktoré osoby treba považovať za osoby nemeckej či
maďarskej národnosti alebo zradcov a nepriateľov slovenského národa, a jej majetok sa považoval
za konfiškovaný dňom rozhodnutia Predsedníctva Slovenskej národnej rady, alebo dňom účinnosti
nariadenia SNR č. 64/1946 Zb. SNR. ...Na podporu tohto tvrdenia je potrebné upozorniť aj na preambulu
zákona č. 229/1991 Zb., v ktorom je zdôraznená náprava krívd po roku 1948, nie oprava dôsledkov II.
svetovej vojny.“

14. Účelom zákona o pôde bolo zmierniť následky niektorých majetkových krívd, ku ktorým došlo
voči vlastníkom poľnohospodárskeho a lesného majetku v období rokov 1948 - 1989. Zákonodarca
novelou zákona č. 229/1991 Zb. zákonom č. 93/1992 Zb. rozšíril oprávnené osoby, ktoré majú nárok na
vydanie nehnuteľnosti o fyzické osoby, ktorým vznikol nárok na vyňatie poľnohospodárskeho majetku
z konfiškácie podľa osobitných predpisov. Pokiaľ ide o konfiškáciu poľnohospodárskeho majetku,
odvoláva sa zákon na nariadenie SNR 104/1945 Sb. a pokiaľ ide o odsúdenie podľa osobitných
predpisov na nariadenie SNR 33/1945 Sb. o potrestaní fašistických zločincov, okupantov, zradcov a
kolaborantov.
15. Na základe vyššie citovaných rozhodnutí konfiškačnej komisie v sídle ONV v Poprade vydaných dňa
28.11.1946 bolo rozhodnuté, že L. A., K. A. treba považovať podľa § 1 ods. I. písm. a) nariadenia č.
104/1945 Sb. v znení článku I. nariadenia č. 64/1946 Sb. za osoby nemeckej národnosti a ich majetok
za konfiškovaný ku dňu 01.03.1945, a to bez ohľadu na to, v ktorom katastrálnom území, či v ktorej
obci na celom území Slovenska sa tento majetok nachádza. Z uvedených listinných dôkazov vyplýva,
že ku konfiškácii nehnuteľností L. A. a K. A. došlo na základe nariadenia SNR č. 104/1945 Sb. ku dňu
01.03.1945.
16. Otázku, či priznanie reštitučného nároku podľa zákona o pôde je možné podľa § 6 ods. 2 aj v
prípadoch, keď ku konfiškácii nehnuteľnosti došlo v čase pred rozhodným obdobím definovaným v §
4 ods. 1 zákona, riešil Najvyšší súd SR v rozsudku sp. zn. 1Sžr/58/2011 zo dňa 14.02.2012, ktorý
zaujal taký právny názor, že je celom jednoznačné, nielen vzhľadom k historickému, ale právnemu
hodnoteniu minulosti, že v období od 25.02.1948 do konca roku 1989 dochádzalo k vedomému
alebo hrubému porušovaniu základných princípov demokratického právneho štátu, medzinárodných
zmlúv, ako aj zákonnosti na viacerých úsekoch aplikácie práva výskytu neprimeranej tvrdosti v
používaní represií proti nositeľom iných názorov, k cieľavedomému ničeniu tradičných hodnôt európskej
civilizácie, národných a náboženských práv, k zničeniu tradičných princípov vlastníckeho práva, a to
prostredníctvom prenasledovania alebo hrozbou perzekúcie voči ním samotným i rodinám a blízkym.
Uvedená charakteristika obdobia od 25.02.1948 až do konca roku 1989 je súhrne označované ako
obdobie neslobody. Naopak, obdobie od konca II. svetovej vojny až po 25.02.1948 takéto znaky
negatívne poňatého výkonu štátnej moci a politickej perzekúcie vtedajšieho štátneho režimu proti
jednotlivcovi nenesie. Je síce pravdou, že v tomto období boli prijaté prezidentské dekréty, ktoré
mimoriadnou právnou formou zasiahli do právnych vzťahov určitých skupín jednotlivcov, avšak právny
názor, že dekréty číslo 12/1945 a č. 140/1945 sa mohli stať prostriedkom politickej perzekúcie a vyvolať
krivdy v zmysle zákona č. 229/1991 Zb. je možné zaujať iba pre tie právno-aplikačné akty z nich
vychádzajúce až po dátume 25.02.1948, to znamená vo forme konfiškačných výmerov vydávaných
príslušnými konfiškačnými komisiami, alebo zborom povereníkov. Ustanovenie § 6 ods. 2 zákona o pôde
nerieši posun rozhodného obdobia pred dátum 25.02.1948, ale rozširuje len okruh oprávnených osôb,
ktorým za predpokladu splnenia ďalších podmienok možno priznať status oprávnenej osoby. Rovnaký
právny názor zaujal Najvyšší súd SR v rozsudkoch sp. zn. 1Sžr/75/2013 a 10Sžr/3/2012.
17. Krajský súd na podporu svojho názoru poukázal aj na odôvodnenie nálezu Ústavného súdu SR sp.
zn. II. ÚS 91/08-111 zo dňa 09.09.2008, v ktorom sa uvádza: „...rozhodnú dobu pre obecnú reštitúciu
ustanovil zákonodarca v § 52 ods. 1 katastrálneho zákona na obdobie rokov 1948 - 1989. Takéto
vymedzenie rozhodnej doby je zhodné s vymedzením podľa zákona č. 480/1991 Zb. o dobe neslobody
podľa zákona Národnej rady SR č. 125/1996 Z. z. o nemorálnosti a protiprávnosti komunistického
systému, podľa zákona č. 119/1990 Zb. o súdnej rehabilitácii, podľa zákona č. 87/1991 Zb. alebo
mimosúdnych rehabilitáciách, ako aj podľa zákona č. 229/1991 Zb. o úprave vlastníckych vzťahov k
pôde a inému poľnohospodárskemu majetku. Z uvedeného je zrejmé, že zákonodarca obdobie tzv. tretej
republiky (1945 - 1948)... nepovažuje na reštitučné účely za dobu neslobody... V danom prípade teda
nebol žiadny právny alebo iný dôvod výkladom rozšíriť obdobie neslobody ustanovené zákonodarcom...“
18. Otázkou rozhodného obdobia sa nezaoberalo ani stanovisko Správneho kolégia Najvyššieho súdu
SR č. 45/1998, ktoré vychádza z premisy preukázania statusu oprávnenej osoby osobou uplatňujúcou
si reštitučný nárok a následkom tohto právneho postavenia sú ďalej vyslovené právne názory, podľa
ktorých po preukázaní, že osoba uplatňujúca nárok je oprávnenou osobou podľa § 6 ods. 2, je potrebné
vydať jej nehnuteľnosti uvedené v § 1 ods. 1 písm. a) - c) zákona, teda vrátane pôdy, ktorá tvorí lesný
fond, avšak s obmedzením obsiahnutým v § 6 ods. 3, t. j. každej oprávnenej osobe vo výmere najviac
150 ha poľnohospodárskej pôdy alebo 250 ha všetkej pôdy (vrátane lesnej). Predmetné stanovisko sa

nezaoberá otázkou rozhodného obdobia, ani tým, či je pri posudzovaní reštitučného titulu možné ísť aj
pred zákonom ohraničené rozhodujúce obdobie, ale naopak rieši otázku rozsahu poľnohospodárskeho
majetku.
19. Krajský súd skonštatoval, že posúdenie, či k prechodu majetku na štát alebo na právnickú osobu
došlo v rozhodnom období je tou základnou zákonnou podmienkou, od ktorej sa odvíja ďalší procesný
postup správneho orgánu vrátane vymedzenia a pripustenia dôkazných prostriedkov na preukázania
nárokov oprávnených osôb. Správny orgán na základe vykonaného dokazovania vyslovil právny názor,
že navrhovateľka nie je oprávnenou osobou, nakoľko nespĺňa podmienku prechodu majetku na štát
alebo na právnickú osobu v rozhodnom období, preto sa z dôvodu zásady hospodárnosti správneho
konania nezaoberal otázkou, či žiadateľ D.. G. P. je oprávnenou osobou po pôvodnom vlastníkovi K. A.
(brat manželky D.. G. P. - L. P., rod. A.), ani otázkou, či konfiškácia bola voči pôvodnému vlastníkovi K.
A. účinná z dôvodu, že navrhovateľke nepriznal vlastníckej právo ani právo na náhradu.
20. V napadnutom rozhodnutí správny orgán konštatoval, že vo vzťahu ku L. A. a F. A., aj vo vzťahu ku K.
A. bolo rozhodnutie konfiškačnej komisie vydané dňa 28.11.1946, teda ku konfiškácii majetku došlo pred
rozhodným obdobím. Pokiaľ by konfiškácia voči pôvodnému vlastníkovi K. A. nebola účinná, v takomto
prípade by jeho vlastnícke právo zostalo zachované.
21. Navrhovateľka v opravnom prostriedku tiež namietala, že odporca sa mal vysporiadať s otázkou či jej
nárok spadá pod osobitnú úpravu podľa zákona č. 229/1991 Zb. alebo je len občianskoprávnym nárokom
z dôvodu, že vlastnícke právo predchodcom D.. P. k podielom po nebohom K. A. nikdy nezaniklo. K
tejto skutočnosti krajský súd uviedol, že navrhovateľke nič nebránilo, aby sa svojho nároku domáhala
žalobou opierajúcou sa o všeobecné predpisy občianskeho práva podľa nástrojov ochrany vlastníckeho
práva - žalôb určovacích, vindikačných (na vydanie veci), negatórnych a pod. (III. ÚS 178/06).
22. Námietka navrhovateľky, že odporca pri vydaní napadnutého rozhodnutia porušil tzv. precedenčnú
zásadu uvedenú v § 3 ods. 5 správneho poriadku, podľa ktorej v skutkovo zhodných alebo podobných
veciach nemôže správny orgán rozhodovať rozdielne, a že bola porušená zásada legitímnych
očakávaní, keď správny orgán vydal v predchádzajúcom období opačné rozhodnutia, je s poukazom
na vyššie uvedené skutočnosti podľa krajského súdu nedôvodná. Krajský súd dal do pozornosti, že aj
keď Najvyšší súd Slovenskej republiky vo svojom rozhodnutí sp. zn. 2Sžo/211/2010 zo dňa 06.04.2011
vyslovil opačný názor, ten však bol prelomený neskoršou judikatúrou, konkrétne už spomínanými
rozsudkami sp. zn. 1Sžr/58/2011 zo dňa 14.02.2012 alebo 10Sžr/3/2012 zo dňa 25.01.2013.
23. Odporca skutočnosť, prečo rozhodol, že navrhovateľka nespĺňa podmienku oprávnenej osoby
stanovenú v § 4 ods. 2 zákona z dôvodu, že k prechodu vlastníckeho práva na štát konfiškáciou majetku
pôvodných vlastníkov došlo pred rozhodným obdobím, t. j. pred 25.02.1948 určeným v § 4 zákona na
základe rozhodnutia konfiškačnej komisie o konfiškovaní majetku F. A., L. A., K. A. zo dňa 28.11.1947,
v napadnutom rozhodnutí podľa krajského súdu podrobne odôvodnil v súlade s ustanovením § 46
správneho poriadku.
24. Na základe vyššie uvedených skutočností mal krajský súd za to, že odporca sa vysporiadal v
odôvodnení napadnutého rozhodnutia aj s právnym názorom krajského súdu vysloveným v skorších
rozsudkoch sp. zn. 3Sp/77/2008 a v rozsudku sp. zn. 2Sp/1/2011 s poukazom na to, že došlo k zmene
právneho názoru Najvyššieho súdu SR vo vyššie uvedených rozsudkoch, na ktoré poukázal odporca
priamo v odôvodnení preskúmavaného rozhodnutia.
II.
Odvolanie navrhovateľky
25. Proti rozsudku krajského súdu podala riadne a včas odvolanie navrhovateľka, ktorá žiadala, aby
Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok krajského súdu zmenil tak, že napadnuté rozhodnutie
odporcu zruší a vec mu vráti na ďalšie konanie. Zároveň si navrhovateľka uplatnila náhradu trov
odvolacieho konania.
26. V odvolaní navrhovateľka uviedla, že z odôvodnenia napadnutého rozsudku vyplýva, že súd sa
pri rozhodovaní sústredil na zodpovedanie zásadnej otázky pre toto konanie, ktorou bolo posúdenie,

či v prípadoch vyňatia majetku z konfiškácie podľa § 6 ods. 2 zák. č. 229/1991 Zb. došlo k prechodu
majetku na štát alebo právnickú osobu v rozhodnom období, alebo či toto ustanovenie rozširuje časovú
pôsobnosť zákona pred tzv. rozhodné obdobie.
27. Navrhovateľka má za to, že zásadnou otázkou pre toto konanie nie je len posúdenie uvedenej
hmotnoprávnej otázky, ale aj posúdenie procesnej otázky v rozhodovaní správneho orgánu, ktorou je,
či odporca postupoval v súlade so všetkými princípmi a zásadami správneho konania, predovšetkým,
či odporca postupoval v súlade s precedenčnou zásadou a či sa s touto zásadou vysporiadal v rámci
rozhodovania o reštitučnom nároku navrhovateľky v preskúmavanom rozhodnutí.
28. Navrhovateľka poukázala na námietky uvedené v bode 1. opravného prostriedku, kde sa podrobne
zaoberá precedenčnou zásadou v rozhodovaní správneho orgánu, ktorou sa odporca pri vydaní
napadnutého rozhodnutia neriadil a nijako neodôvodnil porušenie precedenčnej zásady, keď v tej istej
reštitučnej veci v predchádzajúcom období vydal pozitívne rozhodnutia a napadnutým rozhodnutím
rozhodol odporca diametrálne odlišne. V tejto súvislosti namietala, že rozhodnutie odporcu je
nepreskúmateľné a týmto postupom jej bola odňatá možnosť konať pred správnym orgánom.
29. Krajský súd v odôvodnení napadnutého rozsudku v bode 45. uvedenú námietku navrhovateľky
považoval za nedôvodnú s poukazom na predchádzajúce odôvodnenie. Pritom v predchádzajúcom
odôvodnení sa krajský súd vôbec nezaoberal porušením precedenčnej zásady správnym orgánom, ale
len hmotnoprávnymi otázkami, či právna úprava dovoľuje vyňať majetok z konfiškácie podľa § 6 ods. 2
zák. č. 229/1991 Zb., ak k jeho odňatiu došlo pred rozhodným obdobím.
30. V zodpovedaní tejto procesnej otázky, či pri rozhodovaní odporca neporušil precedenčnú
zásadu, je podľa navrhovateľky nepreskúmateľný aj napadnutý rozsudok, pretože krajský súd sa
vôbec nevysporiadal s námietkami navrhovateľky, ktoré sú uvedené v bode 1. opravného
prostriedku, ktorými namietala porušenie precedenčnej zásady a nepreskúmateľnosť rozhodnutia
odporcu. Napadnutý rozsudok teda trpí rovnakou vadou ako rozhodnutie odporcu, a preto aj postupom
súdu bola navrhovateľke odňatá možnosť konať pred súdom.
31. Pre navrhovateľku je neprijateľné, aby dodržanie precedenčnej zásady bolo odôvodňované len
rozhodovacou praxou súdov v hmotnoprávnych otázkach, keď správny poriadok správnemu orgánu v §
3 ods. 5 striktne ukladá, aby v rozhodovaní o skutkovo zhodných alebo podobných prípadoch nevznikali
neodôvodnené rozdiely. Z rozhodnutia odporcu sa javí, že rozdiel je odôvodnený rozhodovacou praxou
súdov, no odporca pritom opomína množstvo diametrálne odlišných pozitívnych rozhodnutí odporcu pri
vydaní veci v prípadoch, ak vznikol nárok na vyňatie majetku z konfiškácie, ale aj časové obdobie, po
ktoré odporca vydával pozitívne rozhodnutia aj v prípadoch, keď ku konfiškácii došlo pred rozhodným
obdobím. Odôvodnenie napadnutého rozsudku je takto v rozpore s § 157 ods. 2 OSP a súčasne v
rozpore so základným právom na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Navrhovateľka v tejto súvislosti poukázala aj na
judikatúru Ústavného súdu SR a európskeho súdu, podľa ktorej povinnosťou súdu je dať podrobnú
odpoveď na každú dôležitú otázku, ktorá môže mat' význam pre správne rozhodnutie.
32. Pokiaľ navrhovateľka namietala, že odporca v tej istej reštitučnej veci, ale aj v iných podobných
veciach rozhodoval diametrálne odlišne ako napadnutým rozhodnutím, pričom poukázala aj na
konkrétne pozitívne rozhodnutia odporcu v tej istej reštitučnej veci, ktoré sú založené v administratívnom
spise odporcu, tak postup odporcu sa nedá chápať inak, len ako porušenie ústavného princípu rovnosti
pred zákonom a porušenie zásady legitímnych očakávaní, že odporca aj pri vydaní ďalšieho rozhodnutia
v jej reštitučnej veci rozhodne rovnako. Tu navrhovateľka zdôraznila, že v jej reštitučnej veci odporca
vydal doposiaľ 8 pozitívnych rozhodnutí. Uvedenou vadou trpí aj napadnutý rozsudok, pretože súd
napadnutým rozsudkom toleruje porušovanie zákona správnym orgánom, ktoré spočíva v rozdielnom
rozhodovaní pozemkových úradov o reštitučnom nároku podľa § 6 ods. 2 zák. č. 229/1991 Zb. v
prípadoch, ak ku konfiškácii došlo pred rozhodným obdobím.
33. Ak aj v minulosti došlo k zmene v rozhodovacej praxi súdov, tak tu navrhovateľka poukázala na
rozdielnosť rozhodovania odporcu aj v tom, že pozitívnym rozhodnutím odporcu v reštitučnej veci č.
j. 2013/238/741-RV zo dňa 24.04.2013, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 19.08.2013, rozhodol o
reštitučnom nároku aj v prípade, že ku konfiškácii došlo pred rozhodným obdobím, (rozhodnutie je

súčasťou administratívneho spisu odporcu), pričom paradoxne ide o rozhodnutie vydané odporcom až
po tom, čo podľa názoru odporcu a aj súdu malo dôjsť k prelomu skoršej judikatúry rozsudkami z roku
2011 a 2012. Je zrejmé, že v roku 2013 odporca túto judikatúru nerešpektoval, ale z akého dôvodu to
doposiaľ neodôvodnil.
34. Podľa názoru navrhovateľky nedôvodnosť námietky porušenia precedenčnej zásady nemôže
súd odôvodňovať s poukazom na zmenu v rozhodovacej praxi súdov v prípadoch konfiškácie
pôdohospodárskeho majetku pred rozhodným obdobím, keď v tomto prípade odporca v rámci svojej
rozhodovacej praxe aj po vydaní rozsudkov, ktoré mali byt' prelomom v judikatúre, vydával opačné
(pozitívne) rozhodnutia ako je napadnuté rozhodnutie.
35. Správny orgán je pri ďalšom rozhodovaní viazaný aj takým svojim skorším „nezákonným“
rozhodnutím, pokiaľ toto rozhodnutie nebolo príslušným orgánom pre svoju nezákonnosť zrušené a aj
vo vzťahu k nezákonným rozhodnutiam, platí prezumpcia správnosti správnych aktov. Týmito skoršími
pozitívnymi rozhodnutiami je správny orgán v rámci svojej rozhodovacej činnosti viazaný.
36. Odporca, ale aj súd uprednostnili zásadu zákonnosti pred precedenčnou zásadou, ale odporca
ani súd vo svojich rozhodnutiach neodôvodnili, prečo uprednostnili zásadu zákonnosti a nerešpektovali
precedenčnú zásadu.
37. Ďalej navrhovateľka uviedla, že v opravnom prostriedku v bode 2. namietala nesprávnosť
právneho posúdenia veci odporcom. Súd sa však v odôvodnení napadnutého rozsudku nevysporiadal
s jednotlivými námietkami voči nesprávnemu právnemu posúdeniu veci, a to v bodoch 2.1. a 2.2., kde
navrhovateľka poukázala na nejednotnosť súdnej praxe, v bode 2.3., kde navrhovateľka poukázala na
nesprávnu interpretáciu § 6 ods. 2 zák. č. 229/1991 Zb. s poukazom na znenie § 38 ods. 3 zák. č.
330/1991 Zb. a na to, že majetkovou krivdou nie je konfiškácia veci, ale majetková krivda spočíva v tom,
že príslušné orgány štátu v dobe neslobody konfiškovaný majetok nevrátili, hoci boli splnené podmienky
na vyňatie majetku z konfiškácie podľa právnej úpravy vydanej už v dobe neslobody. Navrhovateľka má
za to, že napadnutý rozsudok je nepreskúmateľný pre nedostatok dôvodov aj v právnom posúdení veci,
lebo sa nevysporiadal v napadnutom rozsudku so všetkými námietkami navrhovateľky voči právnemu
posúdeniu veci odporcom.
38. Navrhovateľka má za to, že odporca a ani súd v napadnutom rozsudku sa riadne nevysporiadali s
námietkou uvedenou v bode 3. opravného prostriedku k otázke, či D.. P. je oprávnenou osobou po neb.
K. A. a či konfiškácia bola účinná voči pôvodnému vlastníkovi K. A., keď tento už v čase konfiškácie nežil.
V tejto časti je tak rozhodnutie odporcu ako aj napadnutý rozsudok nepreskúmateľný pre nedostatok
dôvodov. Ak je konfiškácia voči K. A. neúčinná, tak potom do úvahy prichádza vydanie veci podľa § 6
ods. 1 písm. p) zák. č. 229/1991 Zb. z dôvodu prevzatia nehnuteľnosti štátom bez právneho dôvodu s
tým, že k faktickému odňatiu veci došlo v rozhodnom období, čoho dôkazom je návrh pod č. d. 926/48
na poznačenie konfiškácie doručený súdu dňa 28.05.1948, kedy sa štát najskôr mohol chopiť faktického
užívania veci. Napr. podľa zápisu v PKV vložke č. XX, k. ú. Q. Q. sa štát chopil užívania domového
majetku až v roku 1957, kedy bol zverený majetok pre MsNV v Poprade. Dovtedy domový majetok užívali
predchodcovia oprávnenej osoby. Práve uvedená otázka mala byť zodpovedaná na základe záväzného
právneho názoru vysloveného v skorších rozsudkoch v tejto veci, a to v rozsudkoch KS Prešov sp. zn.
3Sp/77/2008 a sp. zn. 2Sp/1/2011.
39. Navrhovateľka namietala záver súdu v bode 47. odôvodnenia, že „došlo k zmene právneho
názoru uvedeného v týchto rozsudkoch, na ktoré poukázal odporca v odôvodnení preskúmavaného
rozhodnutia“, lebo v odôvodnení preskúmavaného rozhodnutia úplne absentuje akékoľvek odôvodnenie
vo vzťahu k záväzným právnym názorom vysloveným v uvedených rozsudkoch. Teda aj v tomto je
napadnutý rozsudok nepreskúmateľný, lebo v preskúmavanom rozhodnutí nie sú uvedené žiadne
dôvody k zmene právneho názoru skorších rozsudkov. Navrhovateľka naďalej namietala nesprávnosť
právneho posúdenia veci a poukázala na svoje námietky uvedené v bode 2.1. až 2.4. opravného
prostriedku.
40. Ďalej navrhovateľka namietala hodnotenie stanoviska Správneho kolégia Najvyššieho súdu SR č.
45/1998 v bode 41. odôvodnenia rozsudku, že toto stanovisko vychádza z premisy preukázania statusu
oprávnenej osoby podľa § 6 ods. 2 a že sa nezaoberá otázkou rozhodujúceho obdobia, ale rieši otázku

rozsahu poľnohospodárskeho majetku. Táto otázka sa totiž iba prejavila v právnej vete stanoviska
č. 45/1998 pod bodmi I., II., III. Popri tejto otázke sa Správne kolégium zaoberalo aj otázkou vydania
nehnuteľností podľa § 6 ods. 2 zák. č. 229/1991 Zb. aj ďalším osobám, ktorých nehnuteľnosti prešli na
štát už pred 25.02.1948, čo sa ale neprejavilo v právnej vete stanoviska, lebo táto otázka nebola otázkou
primárnou, pričom k tejto otázke nebolo potrebné zjednocovať výklad § 6 ods. 2 zák. č. 229/1991 Zb.,
keď v odôvodnení stanoviska sa na str. 45 Zbierky rozhodnutí a stanovísk súdov SR zošit č. 4-5/1998
konštatuje nespornosť tejto otázky nasledovným textom: ,,Naproti tomu ust. § 6 ods. 2 rieši prípad,
kedy sa obdobne ako podľa ust. § 6 ods. 1 postupuje (teda vydajú sa nehnuteľnosti) aj ďalším osobám,
ktorých nehnuteľnosti prešli na štát už pred 25.02.1948 podľa predpisov o konfiškácii podľa osobitných
predpisov z roku 1945 (Nariadenie SNR č. 104/1945 Zb. SNR, Dekrét prezidenta republiky č. 108/1945
Zb.) s tým, že pre vydanie nehnuteľností musia byť splnené ďalšie tam stanovené podmienky týkajúce
sa oprávnenej osoby..., ktorým vznikol nárok na vyňatie poľnohospodárskeho majetku z konfiškácie
podľa osobitných predpisov.“
41. Otázku rozhodného obdobia nebolo podľa navrhovateľky ani potrebné zjednocovať, lebo
rozhodovacia prax pozemkových úradov bola v tomto období jednotná a pozemkové úrady sa citovaným
stanoviskom Správneho kolégia aj k otázke rozhodného obdobia naďalej riadili v rámci celej Slovenskej
republiky a vydali tisíce rozhodnutí podľa § 6 ods. 2 zák. č. 229/1991 Zb. aj v prípadoch, keď ku
konfiškácii došlo pred rozhodným obdobím a týmto stanoviskom sa riadili pozemkové úrady aj po
rozhodnutiach NS SR sp. zn. 1Sžr/58/2011, sp. zn. 10Sžr/3/2012, pre nejednotnosť súdnej praxe, keď
napr. v rozsudku NS SR sp. zn. 2Sžo/21l/2010 bolo rozhodnuté diametrálne odlišne a v súlade so
stanoviskom Správneho kolégia.
42. Ani v rozsudku NS SR sp. zn. M-Sždov 3/03, na ktorý sa odvoláva rozsudok sp. zn. 10Sžr/3/2012
a ďalšie rozsudky, nebol prijatý záver, že ku konfiškácii by muselo dôjsť v rozhodnom období, naopak z
tohto rozsudku vyplýva, že „nie je možné dospieť k záveru, že by všetky akty konfiškácie mali podliehať
zámeru zákonodarcu vyslovenom v § 6 ods. 2 zák. č. 229/1991 Zb., ale naopak iba tie akty, ktoré boli
osobitnými zákonmi, napr. prostredníctvom § 38 zák. č. 330/1991 Zb. vyňaté z konfiškácie“, čím podľa
názoru navrhovateľky je tento záver v súlade s citovaným stanoviskom Správneho kolégia, že § 6 ods.
2 rieši prípad, kedy sa aj ďalším osobám vydajú nehnuteľnosti, ktoré prešli na štát konfiškáciou už pred
25.02.1948 za predpokladu, že sú splnené podmienky na ich vyňatie z konfiškácie (§ 6 ods. 2 zák. č.
229/1191 Zb., § 38 zák. č. 330/1991 Zb.).
43. Navrhovateľka trvala na tom, že rozhodovacia prax súdov nie je v podobných prípadoch jednotná a
že rozsudok NS SR sp. zn. 1Sžr/58/2011 nie je žiadnym prelomom v judikatúre (nejde o zjednocovacie
stanovisko Správneho kolégia Najvyššieho súdu SR), ale iba opačným právnym názorom ako je
uvedený v rozsudku sp. zn. 2Sžo/211/2010. Ďalšie rozsudky iba vychádzajú z názoru rozsudku sp. zn.
1Sžr/58/2011 (napr. rozsudok 10Sžr/3/2012) a súdy svoje rozhodovanie zjednodušujú iba odvolaním sa
a odcitovaním názoru v skorších rozsudkoch, napr. 1Sžr/58/2011 alebo v rozsudku 10Sžr/3/2012, ako
je to aj v tomto prípade, a to bez toho, aby si urobili vlastný právny názor na posúdenie rozhodujúcej
otázky, a to aj v kontexte citovaného stanoviska Správneho kolégia. V tejto súvislosti navrhovateľka
poukázala na rozhodovaciu prax Ústavného súdu SR, napr. v rozhodnutí II. ÚS 148/06-33, podľa
ktorého ak prichádza do úvahy rôzny výklad súvisiacich právnych noriem, tak má byť uprednostnený ten,
ktorý zabezpečí plnohodnotnú realizáciu ústavou garantovaných práv fyzických osôb a všetky orgány
verejnej moci sú preto povinné v pochybnostiach vykladať právne normy v prospech realizácie ústavou
garantovaných základných práv a slobôd. Reštitučné predpisy neboli prijaté na to, aby spôsobovali
ďalšie krivdy, ale boli prijaté na to, aby správne orgány v rovnakých reštitučných veciach rozhodovali
rovnako. V reštitučnej veci navrhovateľky sa takto vôbec nezohľadňuje ani názor, že správne orgány
majú rozhodovať o nárokoch oprávnených osôb s veľkorysosťou.
44. S poukazom na nejednotnosť rozhodovania súdov v otázke, či oprávnená osoba spĺňa nároky podľa
§ 6 ods. 2 zák. č. 229/1991 Zb. aj pri konfiškácii majetku pred rozhodným obdobím, má navrhovateľka
za to, že iba na základe zjednocovacieho stanoviska Správneho kolégia Najvyššieho súdu SR by bolo
možné vyvodiť správne právne závery pre rozhodovanie pozemkových úradov, a to o to viac, že už v
skoršom stanovisku Správneho kolégia č. 45/1998 bola aj táto otázka zodpovedaná tak, že § 6 ods. 2
rieši prípad, kedy sa vydajú nehnuteľnosti aj ďalším osobám, ktorých nehnuteľnosti prešli na štát
už pred 25.02.1948 podľa predpisov o konfiškácii podľa osobitných predpisov z roku 1945, ak
im vznikol nárok na vyňatie majetku z konfiškácie (Zbierka rozhodnutí a stanovísk súdov SR, zošit č.

4-5, ročník 1998 na str. 156) a až so značným odstupom času v rozsudkoch najvyššieho súdu z roku
2011 a 2012 bol vyslovený opačný názor.
45. Navrhovateľka podotkla, že iba § 38 ods. 3 zák. č. 330/1991 Zb. riešilo ex lege iné prípady vyňatia
z konfiškácie ako to predpokladá § 6 ods. 2 zák. č. 229/1991 Zb. a § 38 ods. l, 2 zák. č. 330/1991 Zb.
a iba v týchto iných prípadoch (ak nejde o prípady uvedené v ods. 1 a 2) sa výslovne žiadalo, aby boli
skonfiškované po 25.02.1948. V § 6 ods. 2 zák. č. 229/1991 Zb. takáto požiadavka zákonodarcom
nastolená nebola ani po novelizácii tohto ustanovenia zák. č. 93/1992 Zb.
46. Navrhovateľka má za to, že taký výklad § 6 ods. 2 zák. č. 229/1991 Zb., že nerozširuje časovú
pôsobnosť zákona pred tzv. rozhodujúce obdobie je nesprávny a je iba nepochopením zmyslu a účelu
tohto ustanovenia zákona pre vydanie nehnuteľnosti osobám, ktorým vznikol nárok na vyňatie majetku
z konfiškácie.
47. Dôvody vydania veci podľa § 6 ods. 2 zák. č. 229/1991Zb. sú špecifické v tom, že oprávneným
osobám sa vydajú nehnuteľnosti v prípadoch, keď fyzickej osobe vznikol nárok na vyňatie veci z
konfiškácie podľa osobitných predpisov (nariadenie SNR č. 104 /1945 Zb. SNR, nariadenie Zboru
povereníkov č. 26/1948 Zb. SNR), a to bez ohľadu na to, kedy ku konfiškácii došlo, lebo pre rozhodovanie
o reštitučnom nároku je podstatné len to, že oprávnené osoby, resp. ich predchodcovia splnili podmienky
na vyňatie veci z konfiškácie, no majetok im nebol podľa osobitných predpisov vrátený, pričom znenie
§ 6 ods. 2 rozširuje okruh týchto osôb nad rámec osobitných predpisov.
48. Navrhovateľka má za to, že § 6 ods. 2 zák. č. 229/1991 Zb. nenapráva majetkovú krivdu spočívajúcu
v tom, že došlo k odňatiu majetku konfiškáciou, ale majetkovou krivdou je to, že orgány štátu už v čase
neslobody a na základe právnych predpisov vydaných v čase neslobody, ktorým je aj nariadenie Zboru
povereníkov č. 26/1948 Zb. SNR, ktoré upravuje vyňatie majetku z konfiškácie, sa týmto nariadením
neriadili, hoci osoby, ktorým bol majetok konfiškovaný legitímne očakávali, že tento majetok im bude
vrátený - vyňatý z konfiškácie a že orgány štátu aj napriek tomu osobám, ktorým vznikol nárok na
vyňatie majetku z konfiškácie, tento majetok nevrátili. To je majetková krivda, ktorá vznikla predchodcom
navrhovateľky. Ak samotná konfiškácia majetku nie je podľa § 6 ods. 2 zák. č. 229/1991 Zb. reštitučným
dôvodom, tak potom je zbytočné zaoberať sa tým, kedy došlo ku konfiškácii a pre vydanie veci je len
rozhodujúce, či oprávnená osoba spĺňa nárok na vyňatie konfiškovaného majetku spod konfiškácie. Ak
odporca dospel aj v skorších rozhodnutiach k záveru, že predchodcovia navrhovateľky spĺňali všetky
podmienky na vyňatie majetku z konfiškácie, tak potom zamietavé rozhodnutie trpí vadou nezákonnosti
a rovnakou vadou trpí aj napadnutý rozsudok.
III.
Vyjadrenia
49. Pribratý účastník v 1. rade sa k podanému odvolaniu navrhovateľky vyjadril písomným podaním z
03.01.2018, v ktorom žiadal, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok krajského súdu ako vecne
správny potvrdil.
50. Vo vyjadrení uviedol, že konajúci súd správne rozhodol, ak v odôvodnení svojho rozhodnutia na
strane 11 uviedol, že otázku, či priznanie reštitučného nároku podľa zákona o pôde je možné podľa §
6 ods. 2 aj v prípadoch, keď ku konfiškácii došlo v čase pred rozhodným obdobím definovaným v §
4 ods. 1 zákona, riešil Najvyšší súd SR v rozsudku sp. zn. 1Sžr/58/2012, ktorý zaujal právny názor,
že obdobie od konca II. svetovej vojny až po 25.02.1948 znaky negatívne poňatého výkonu štátnej
moci a politickej perzekúcie vtedajšieho štátneho režimu proti jednotlivcovi nenesie, hoci je pravdou, že
boli v tom období prijaté prezidentské dekréty, ktoré mimoriadnou právnou formou zasiahli do právnych
vzťahov určitých skupín jednotlivcov, avšak právny názor, že dekréty č. 12/1945 a č. 140/1945 sa mohli
stať prostriedkom politickej perzekúcie a vyvolať krivdy v zmysle zákona č. 229/1992 Zb. je možné zaujať
iba pre tie právno-aplikačné akty z nich vychádzajúce až po dátume 25.02.1948, to znamená vo forme
konfiškačných výmerov vydávaných konfiškačnými komisiami, alebo Zborom povereníkov. Ustanovenie
§ 6 ods. 2 zákona o pôde nerieši posun rozhodného obdobia pred dátum 25.02.1948, ale rozširuje len
okruh oprávnených osôb, ktorým za predpokladu splnenia všetkých ďalších podmienok možno priznať
status oprávnenej osoby. Súd poukázal aj na to, že rovnaký právny názor zaujal Najvyšší súd
Slovenskej republiky aj v rozsudkoch sp. zn. 1Sžr/75/2013 a 10Sžr/3/2012.

51. Z poukazom na vyššie citované rozsudky Najvyššieho súdu Slovenskej republiky nemohlo byť
rozhodnutie konajúceho Krajského súdu Prešov iné, ale len také, že rozhodnutie odporcu zo dňa
17.05.2016, č. OU-PP-PLO-2016/000429-013-KJ potvrdí.
52. Pribratý účastník v 1. rade má za to, že rozhodnutie súdu vychádza zo správneho právneho
posúdenia veci. Správne súd a aj žalovaný, ktorého rozhodnutie sa preskúmavalo, posúdili aj tú
skutočnosť, že navrhovateľka nie je oprávnenou osobou, pretože nespĺňa podmienku prechodu majetku
na štát alebo na inú právnickú osobu v rozhodnom období, a preto nebol dôvod sa zaoberať otázkou,
či žiadateľ D.. G. P. je oprávnenou osobou po pôvodnom vlastníkovi K. A., keďže k prechodu majetku
na štát došlo pred rozhodným obdobím. Konajúci súd rozhodol správne, v súlade s právnymi predpismi
a svoje rozhodnutie aj dostatočným a jasným spôsobom vysvetlil a odôvodnil.
IV.
Konanie na Najvyššom súde Slovenskej republiky
53. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako odvolací súd /§ 10 ods. 2 OSP v spojení s ust. § 492 ods. 1
Správneho súdneho poriadku (ďalej len „SSP“)/, podľa § 246c OSP v spojení s § 250f OSP a § 250l ods.
2 OSP preskúmal odvolaním napadnutý rozsudok krajského súdu a konanie, ktoré mu predchádzalo a
podľa § 211 a nasl. OSP bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 OSP dospel k záveru, že
odvolanie je dôvodné, postupom podľa § 220 OSP zmenil napadnutý rozsudok krajského súdu tak, že
rozhodnutie žalovaného zrušil a vrátil vec žalovanému na ďalšie konanie.
54. Predmetom preskúmania odvolacím súdom je rozsudok Krajského súdu v Prešove č. k.
6S/27/2016-33 zo dňa 12.10.2017, ktorým krajský súd potvrdil rozhodnutie odporcu zo dňa 17.05.2016,
č. OU-PP-PLO-2016/000429-013-KJ postupom podľa § 250q ods. 2 OSP. O trovách konania rozhodol
tak, že náhradu trov konania účastníkom nepriznal.
55. Rozhodnutím č. OU-PP-PLO-2016/000429-013-KJ zo dňa 17.05.2016 právnemu predchodcovi
navrhovateľky - D.. G. P. podľa § 9 ods. 4 zákona č. 229/1991 Zb. sa nevydáva nehnuteľnosť ani
nepriznáva sa právo na náhradu za nehnuteľnosti nachádzajúce sa v k. ú. Q. Q., mpč. XX, XX z PKV č.
XX, mpč. XXX z PKV č. XX a mpč. XXXX, XXXX z PKV č. XXX (ďalej len „posudzované nehnuteľnosti“),
ktoré prešli na štát pred rozhodným obdobím určeným v § 4 zákona č. 229/1991 Zb., t. j. od 25.02.1948
do 01.01.1990, keď právna nástupkyňa žiadateľa nespĺňa podmienky oprávnenej osoby podľa § 4 ods.
2 zákona č. 229/1991 Zb.
56. Krajský súd sa stotožnil s názorom správneho orgánu, že posudzované nehnuteľnosti prešli na štát
pred rozhodným obdobím, čím navrhovateľka (jej právni predchodcovia) nesplnili podmienky pre vydanie
nehnuteľnosti, resp. priznanie práva na náhradu, keď nepreukázali splnenie zákonnej podmienky podľa
§ 4 ods. 2 zákona č. 229/1991 Zb. status oprávnenej osoby.
57. V konaní pred Najvyšším súdom SR bolo potrebné vyhodnotiť, či tento právny názor je súladný
s rozhodovacou činnosťou najvyššieho súdu. V preskúmavanej správnej veci nebolo sporným, že
rozhodnutím Konfiškačnej komisie v sídle Okresného národného výboru v Poprade č. 220/46-V zo dňa
28.11.1946 podľa § 1 ods. 7 a 8 nariadenia č. 104/1945 Sb. n. SNR v znení čl. I nariadenia č. 64/1946
Sb. n. SNR, Konfiškačná komisia rozhodla, že K. A. sa považuje za osobu nemeckej národnosti a že na
základe rozhodnutia Konfiškačnej komisie sa pôdohospodársky majetok mu patriaci konfiškuje ku dňu
01.03.1945. Rozhodnutím rovnakej Konfiškačnej komisie pod č. 62/46-V zo dňa 28.11.1946 Konfiškačná
komisia podľa rovnakých ustanovení rozhodla, že K. A., F. a L. sa považujú za osoby nemeckej
národnosti a s účinnosťou k 01.03.1945 sa im konfiškuje poľnohospodársky majetok v rozsahu podľa
nariadenia č. 104/1945 Sb. n. SNR patriaci im vlastníckym právom. Rozhodnutím Konfiškačnej komisie
v Poprade č. Kom. 4/1948-V zo dňa 10.02.1948 bolo rozhodnuté na základe rovnakých zákonných
ustanovení ako v predchádzajúcich rozhodnutiach Konfiškačnej komisie, že L. A. je osobou nemeckej
národnosti a v rozsahu § 2 nariadenia č. 104/1945 Sb. n. SNR je jej konfiškovaný majetok, ktorý
vlastní ku dňu 01.03.1945. Rovnaký výmer Konfiškačnej komisie bol vydaný pod č. 210/46-V zo dňa
28.11.1946 na L. A. ako aj rozhodnutím Konfiškačnej komisie v sídle Okresného národného výboru
Poprad z 28.11.1946 a rozhodnutím Konfiškačnej komisie v Poprade č. Kom. 58-65/48-V z 24.07.1948
bolo rozhodnuté, že vdova F. A., rod. F. je osobou nemeckej národnosti a podľa § 1 nariadenia č.

104/1945 Sb. n. SNR sa konfiškuje majetok, ktorý uvedená osoba vlastní, a to dňom 01.03.1945.
Pred vydaním napadnutého správneho rozhodnutia odporcu boli predchodcom odporcu vydané správne
rozhodnutia, týkajúce sa uplatneného reštitučného nároku podľa zákona č. 229/1991 Zb., týkajúce sa
nehnuteľností nachádzajúcich sa v k. ú. Q. Q., a to X. č. XX, mpč. XX, XX, PKV č. XX, mpč. XXX, PKV
č. XXX, mpč. XXXX, XXXX. Jednalo sa o rozhodnutie Okresného úradu v Poprade č. 1777/99-dr.Ne zo
dňa 02.09.1999, ktorým správny orgán oprávnenej osobe D.. G. P. (ďalej len „oprávnená osoba“) vydal
rozhodnutie, v ktorom konštatoval, že oprávnená osoba spĺňa podmienky na priznanie nárokov podľa
ust. § 6 ods. 2 zákona č. 229/1991 Zb. tým, že došlo k odňatiu vlastníctva pôvodným vlastníkom podľa
nariadenia č. 104/1945 Sb. SNR, a to vo vzťahu k pozemkom vedených v PKV č. XX, parcela č. XX,
k. ú. Q. Q..
58. Toto rozhodnutie bolo predmetom súdneho prieskumu v konaní vedenom Krajským súdom v Prešove
sp. zn. 2S/59/99-16 zo dňa 25.04.2000, ktorý označené rozhodnutie správneho orgánu zrušil a vrátil mu
na ďalšie konanie. Dôvodmi pre takýto postup, tak ako vyplýva z rozsudku Krajského súdu v Prešove,
bola skutočnosť, že z preskúmavaného rozhodnutia správneho orgánu krajský súd nemohol zistiť, na
základe akých skutočností mal správny orgán preukázané, že uvedená pozemnoknižná parcela bola
skonfiškovaná ako poľnohospodársky majetok. Súčasne konštatoval, že rozhodnutie správneho orgán
nenapĺňa náležitosti riadneho odôvodnenia správneho rozhodnutia a postupom podľa § 250q ods. 2
OSP pre nepreskúmateľnosť rozhodnutie správneho orgánu zrušil.
59. Rozhodnutím Obvodného pozemkového úradu v Poprade č. 595/717/06-NJ zo dňa 28.02.2006
správny orgán voči oprávnenej osobe rozhodol, že oprávnená osoba spĺňa podmienky na vyňatie z
konfiškácie a prikázanie nárokov podľa § 6 ods. 2 zákona č. 229/1991 Zb. tým, že došlo k odňatiu
vlastníctva pôvodným vlastníkom podľa nariadenia č. 104/1945 Sb. SNR vo vzťahu k pozemku vo vložke
č. XX, mpč. XX, k. ú. Q. Q..
60. Toto rozhodnutie bolo preskúmavané v konaní sp. zn. 3Sp/19/2006-18 Krajským súdom v Prešove,
ktorý rozsudkom zo dňa 07.11.2006 toto rozhodnutie správneho orgánu zrušil a vrátil mu vec na ďalšie
konanie postupom podľa § 250q ods. 2 OSP, podľa § 250j ods. 2 písm. c), d) OSP v spojení s ust. §
250l ods. 2 OSP, keď krajský súd konštatoval, že rozhodnutie správneho orgánu nezodpovedá kritériám
ustanovenia § 47 ods. 3 zákona o správnom konaní, keď z listinných dôkazov musí jednoznačne
vyplývať, že majetok bol konfiškovaný ako poľnohospodársky majetok a z rozhodnutia správneho orgánu
nie je možné (podľa názoru krajského súdu) zistiť, na základe akých skutočností dospel správny orgán k
záveru, že G. P. je oprávnenou osobou vo vzťahu k pozemnoknižnej parcele č. XX, zapísanej vo vložke
č. XX v celosti a z rozhodnutia správneho orgánu podľa krajského súdu nie je zrejmé, že uvedená osoba
je oprávnenou osobou po pôvodných vlastníkoch, a to F. A., rod. F., pôvodne zapísanej vo vložke č. XX,
po K. A., F. A. a L. A..
61. Obvodný pozemkový úrad Poprad rozhodnutím č. 1084/717/06-NJ zo dňa 13.04.2006 vo vzťahu k
oprávnenej osobe rozhodol, že spĺňa podmienky § 6 ods. 2 zákona č. 229/1991 Zb. vo vzťahu k PKV č.
XX, pozemnoknižná parcela č. XXX, nachádzajúcej sa v k. ú. Q. Q. aj vo vzťahu k iným parcelám.
62. Obvodný pozemkový úrad Poprad rozhodnutím č. 2226/249/2008-RV zo dňa 28.07.2008 rozhodol,
že oprávnená osoba spĺňa podmienky zákona č. 229/1991 Zb. vo vzťahu k nehnuteľnosti nachádzajúcej
sa v k. ú. Q. Q. vo vložke č. XX, mpč. XX/XXXX (CKN). Toto rozhodnutie bolo predmetom súdneho
prieskumu pred Krajským súdom v Prešove v konaní č. k. 3Sp/77/2008-51. Krajský súd rozsudkom
z 05.05.2009 toto rozhodnutie odporcu zrušil podľa § 250j ods. 2 písm. d) OSP a vrátil správnemu
orgánu vec na ďalšie konanie. V dôvodoch rozhodnutia poukázal, že správny orgán sa nevysporiadal s
otázkou oprávnenosti uplatneného reštitučného nároku vo vzťahu k pôvodnému vlastníkovi K. A., keď K.
A. podľa preukázaných skutočností bol pred uplynutím rozhodného obdobia, pred 21.02.1948, vyhlásený
za mŕtveho, za deň smrti sa považuje deň 06.04.1945.
63. Obvodný pozemkový úrad Poprad rozhodnutím č. 2010/545/3128-RV zo dňa 13.12.2010 rozhodol,
že oprávnený nespĺňa podmienky § 4 ods. 1, ods. 2 zákona č. 229/1991 Zb. vo vzťahu k PKV č. XX,
mpč. XX, XX, k. ú. Q. Q.. V dôvodoch tohto rozhodnutia správny orgán konštatuje, že K. A. bol vyhlásený
za mŕtveho rozsudkom zo dňa 17.05.2001, právoplatným 11.08.2001, podľa názoru správneho orgánu
po uplynutí lehoty uvedenej v § 13 ods. 1 zákona č. 229/1991 Zb. a konštatoval, že oprávnená osoba
nespĺňa podmienky § 4 ods. 2 zákona č. 229/1991 Zb., keď konfiškácia vo vzťahu k K. A. je neúčinná,

pretože v čase konfiškácie už nežil a podľa názoru správneho orgánu na konanie o reštitučných
nárokoch v tomto prípade nie je možné aplikovať ustanovenia Občianskeho zákonníka o dedení, keď
naviac predmetná parcela sa nachádza vo vlastníctve Slovenskej republiky - Pamiatkového úradu SR.
Toto rozhodnutie bolo predmetom súdneho prieskumu pred Krajským súdom v Prešove v konaní č.
k. 2Sp/1/2011-28, ktorý rozsudkom z 30.03.2011 toto rozhodnutie správneho orgánu zrušil postupom
podľa § 250j ods. 2 písm. d) OSP a vrátil správnemu orgánu na ďalšie konanie. V dôvodoch rozsudku
krajský súd konštatoval, že výrok správneho rozhodnutia nie je totožný s jeho odôvodnením a pokiaľ
správny orgán vyslovil názor, že konfiškácia vo vzťahu k K. A. bola neúčinná, mal sa dôslednejšie a
konkrétnejšie touto otázkou zaoberať a s ňou sa vysporiadať. Bolo ďalej potrebné preskúmať dedičský
alebo iný zákonný spôsob prechodu majetku po nebohom K. A. na jeho sestry a tieto závery následne
bolo potrebné uviesť v odôvodnení rozhodnutia správneho orgánu.
64. Obvodný pozemkový úrad v Poprade rozhodnutím č. 2012/273/2646-RV z 29.10.2012 vo vzťahu k
oprávnenej osobe konštatoval, že táto spĺňa podmienky oprávnenej osoby podľa § 4 ods. 2 písm. a), c)
zákona č. 229/1991 Zb. vo vzťahu k PKV č. XX, mpč. XX, k. ú. Q. Q.. Toto rozhodnutie bolo predmetom
súdneho prieskumu pred Krajským súdom v Prešove pod sp. zn. 5S/3/2013, ktorý rozsudkom zo dňa
22.01.2014 toto rozhodnutie správneho orgánu zrušil podľa § 250j ods. 2 písm. c), d) OSP a vec vrátil
správnemu orgánu na ďalšie konanie. V dôvodoch rozsudku uviedol, že úlohou správneho orgánu bude
úplne a presne zistiť skutočný stav veci, predovšetkým, či poznámka, vo veci pamiatkovej rezervácie
nehnuteľnosti, nie je prekážkou pre vydanie nehnuteľnosti oprávnenej osobe a až po tomto zistení
rozhodnúť.
65. Okrem vyššie uvedených rozhodnutí správnych orgánov, príslušné správne orgány vo veci reštitúcie
oprávnenej osoby nevydali, tak ako vyplýva z predloženého administratívneho spisu, iné správne
rozhodnutia, ktoré by sa týkali uplatneného reštitučného nároku oprávnenej osoby vo vzťahu k vydaniu
pozemkov, nachádzajúcich sa v k. ú. Q. Q., a to PKV č. XX, parcela č. XX a č. XX, PKV č. XXX, parcela
č. XXXX a XXXX, PKV č. XX, parcela č. XXX.
66. Odvolací súd poukazuje na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 9Sžr/132/2015 zo dňa
24.06.2015, ktorý konštatuje, že: „Podľa názoru odvolacieho senátu dňom 28.02.1992 došlo k
prelomeniu zásady, že sa vydávajú len pozemky, ktoré prešli na štát v období od 25.02.1948 z titulu
konfiškácie. Tento jeho záver opiera o znenie tretej vety odseku 2 ust. § 6; práve zo spojenia „pokiaľ
tento majetok bol už pred rozhodným obdobím pridelený“, vyplýva nárok takýchto osôb na vydanie
aj v prípade, keď konfiškačné rozhodnutie bolo vydané pred 25.02.1948. Uvedený záver je navyše
podporený dôvodovou správou k zákonu č. 186/1993 Z. z., ktorým sa menil zákon č. 229/1991 Zb.
a v ktorej sa uvádza: „Druhá veta § 6 ods. 2 doplnená zákonom č. 73/1992 Zb. prevzala rozšírenie
vyňatia majetku z konfiškácie podľa § 38 zákona č. 330/1991 Zb. s tou zmenou, že reštitučný nárok patrí
oprávneným osobám aj vtedy, ak nehnuteľnosti boli pridelené pred 25.02.1948. Ďalšou zmenou oproti
§ 38 zákona SNR č. 330/1991 Zb. bolo, že nehnuteľnosti možno vydať bez ohľadu na to, či rozhodnutie
konfiškačnej komisie alebo Zboru povereníkov bolo vydané pred alebo po rozhodnom období.“ V tomto
rozhodnutí sa Najvyšší súd SR odchýlil od rozhodovacej praxe, ktorá bola vyjadrená v rozhodnutí
Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Sžr/58/2011 zo dňa 14.02.2012, na ktorý poukazoval aj krajský súd v
bode 39 rozsudku.
67. Odvolací súd sa s názorom, vysloveným v rozsudku najvyššieho súdu v konaní sp. zn.
9Sžr/132/2015 zo dňa 24.06.2015, stotožňuje a na jeho závery odkazuje, pričom poukazuje na;
(nález Ústavného súdu SR zo 14.02.2013, č. k. II. ÚS 468/2012-22) Zmyslom a účelom reštitučného
zákonodarstva nebolo spôsobenie zániku vlastníckeho práva oprávnených osôb, ale naopak, uľahčenie
obnovenia ich vlastníckeho práva. A v žiadnom prípade ním nemohlo byť a nebolo vytváranie
dodatočných nadobúdacích titulov pre nadobudnutie vlastníckeho práva (štátom) s odstupom mnohých
rokov, a tým aj legalizácia takých postupov štátu v dobe neslobody, ktoré boli nezlučiteľné nielen s
ústavnými princípmi ochrany vlastníctva v ich dnešnom chápaní, ale boli v rozpore aj s právom platným
v rozhodnom období.
68. Najvyšší súd sa preto nestotožnil s názorom krajského súdu, ako aj rozhodnutím odporcu, že v
posudzovanej správnej veci navrhovateľka ako právna nástupkyňa oprávnenej osoby - žiadateľa D..
G. P. nespĺňa podmienky § 4 ods. 2 zákona č. 229/1991 Zb., keď nenapĺňa status oprávnenej osoby.
Podľa názoru najvyššieho súdu je potrebné vychádzať z rozhodovacej činnosti najvyššieho súdu, ktorá
bezprostredne predchádza konaniu a rozhodovaniu najvyššieho súdu v prejednávanej veci, z názoru
vysloveného v konaní najvyššieho súdu sp. zn. 9Sžr/132/2015, ktorý širším výkladom úpravy § 6 ods. 2

zákona č. 229/1991 Zb. pristúpil k posudzovaniu statusu oprávnenej osoby podľa zákona č. 229/1991
Zb. vo vzťahu k výkladu rozhodného obdobia, upraveného v ust. § 4 ods. 2 zákona č. 229/1991 Zb.
Rozhodnutie odvolacieho súdu vo veci je súladné aj s väčšinou skorších rozhodnutí správneho orgánu
vo veci reštitúcie, ktorými správne orgány konštatovali, že oprávnená osoba spĺňa podmienky reštitúcie
podľa zákona o pôde a iba v jednom prípade, na základe jedného správneho rozhodnutia, rozhodol
správny orgán v neprospech oprávnenej osoby.
69. Najvyšší súd SR konštatuje, že v odbornej literatúre, resp. v praxi verejnej správy a správneho
súdnictva je jednou zo zásad správneho konania zásada materiálnej rovnosti (precedenčná zásada)
podľa § 3 ods. 5 zákona o správnom konaní. Z tohto ustanovenia vyplývajú obsahové náležitosti zásady
materiálnej rovnosti, keď správne orgány sú povinné dbať, aby v rozhodovaní o skutkovo zhodných alebo
podobných prípadoch nevznikali neodôvodnené rozdiely (§ 3 ods. 5 druhá veta správneho poriadku).
Precedenčná zásada je reakciou na princípy dobrej verejnej správy a ich aplikáciu v praxi, ktoré sa
v činnosti správnych orgánov prejavujú rešpektovaním kontinuity práva a rozhodovania. Táto zásada
vyplýva z ustálenej praxe Súdneho dvora EÚ, kde platí, že rovnaké prípady za rovnakých podmienok je
potrebné posudzovať rovnako. Podstata tejto zásady spočíva v tom, aby v rámci rozhodovacej činnosti
správnych orgánov nevznikali excesívne odklony skutkovo zhodných alebo podobných prípadov, pričom
ide nielen o extrémne odklony, ale aj o akékoľvek iné neopodstatnené odklony majúce parciálny
charakter. Precedenčnú zásadu je možné označiť aj ako zásadu legitímnych očakávaní. Zásada tak
pred správnym orgánom ako aj správnym súdom sa má implementovať spôsobom, že účastník v konaní
pred správnym súdom v súdnom prieskume by mal preukazovať existenciu ustálenej rozhodovacej
praxe správneho orgánu, resp. odklonu rozhodnutia správneho orgánu od vlastnej rozhodovacej praxe
správneho orgánu. Vzhľadom však na neexistenciu verejnej databázy rozhodnutí správnych orgánov,
nie je možné striktne od účastníka súdneho prieskumu požadovať, aby detailne označil veci, v ktorých
správne orgány rozhodovali odlišne a skutkovo inak súvisia. Bude na správnom orgáne, aby odôvodnil
prečo v posúdenej veci rozhodol inak, ako vo veci, ktorá je predmetom konkrétneho súdneho prieskumu.
70. K znakom právneho štátu a medzi jeho základné hodnoty patrí neoddeliteľne aj princíp právnej
istoty (čl. 1 ods. 1 Ústavy SR), napr. PL. ÚS 36/95, ktorého neopomenuteľným komponentom je
predvídateľnosť práva. Súčasťou uvedeného princípu je tiež požiadavka, aby sa na určitú právne
relevantnú otázku pri opakovaní v rovnakých podmienkach dala rovnaká odpoveď (I. ÚS 87/93, PL. ÚS
16/95 a II. ÚS 80/99), teda to, že obdobné situácie musia byť rovnakým spôsobom právne posudzované.
71. Za diskriminačný možno považovať taký postup, ktorý rovnaké alebo analogické situácie rieši
odchýlnym spôsobom, pričom ho nemožno objektívne a rozumne odôvodniť (PL. ÚS 21/00 a PL. ÚS
6/04).
72. Zo zreteľom na označené rozsudky krajského súdu, vydávané v posudzovanej veci pred vydaním,
odvolacím súdom, napadnutého rozsudku krajského súdu, najvyšší súd konštatuje, že v danom prípade
nedošlo k porušeniu princípu predvídateľnosti súdneho rozhodnutia, ani k porušeniu precedenčnej
zásady v konaní a rozhodovaní krajských súdov práve z dôvodu, že skoršie rozhodnutia krajských
súdov, ktoré preskúmavali skoršie správne rozhodnutie vydané v posudzovanej veci správnymi orgánmi,
rušili (skoršie) rozhodnutia správnych orgánov z dôvodu nedostatočného zistenia skutkového stavu,
nedostatočného zdôvodnenia správneho rozhodnutia, pre rozpor výrokovej časti správneho rozhodnutia
s jeho odôvodnením, resp. z dôvodu, že sa správny orgán nedostatočne vysporiadal so skutočnosťou,
týkajúcou sa uplatneného nároku po pôvodnom vlastníkovi K. A., ktorý v čase rozhodovania Konfiškačnej
komisie už nežil.
73. Pokiaľ navrhovateľka tvrdí, že správny orgán v obdobných veciach, týkajúcich sa reštitučného nároku
podľa zákona č. 229/1991 Zb., aj v čase vydania preskúmavaného rozhodnutia odporcu, rozhodol inak,
(v prospech oprávnených osôb), odvolací súd konštatuje, že k tomuto argumentu sa krajský súd v
napadnutom rozsudku ani správny orgán v preskúmavanom správnom rozhodnutí nevyjadril. Správny
orgán nepredložil rozhodnutia v iných (obdobných) veciach rozhodovaných podľa zákona č. 229/1991
Zb. v obdobnom časovom období ako bolo vydané preskúmavané rozhodnutie odporcu a nevyvrátil
toto tvrdenie navrhovateľa, keď bremeno týchto tvrdení, vzhľadom na neexistenciu verejnej databázy
správnych rozhodnutí príslušného orgánu v konaniach podľa zákona č. 229/1991 Zb., nemôže byť
výlučne na navrhovateľovi a jeho aktivite.

74. Odvolací súd dáva do pozornosti správnemu orgánu, že v prípade vydania konfiškačných rozhodnutí
voči osobe K. A. je potrebné uviesť, že v čase vydania konfiškačných rozhodnutí v roku 1948 K. A. nežil.
S touto námietkou, ktorú navrhovateľka uviedla pred správnym orgánom a krajským súdom, sa správny
orgán nezaoberal a nevyhodnocoval účinnosť (neúčinnosť) konfiškačného rozhodnutia vo vzťahu k
tejto skutočnosti. Nie je možné v tomto smere považovať zdôvodnenie tejto námietky navrhovateľky,
vyjadrenej v bode 43 a 44 rozsudku krajského súdu, za dostatočné.
75. Predmetom odvolacieho konania bolo posúdenie vecnej správnosti rozsudku správneho súdu, ktorý
po preskúmaní zákonnosti postupu rozhodnutia žalovaného podľa piatej časti druhej hlavy Občianskeho
súdneho poriadku dospel k záveru, že napadnuté rozhodnutie žalovaného je vecne správne.
Ustanovenie § 157 Občianskeho súdneho poriadku je však potrebné z hľadiska práva na súdnu ochranu
v zmysle článku 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky vykladať a uplatňovať tak, že rozhodnutie
súdu musí obsahovať dôvody, na základe ktorých je založené. Súčasťou obsahu základného práva
na spravodlivé konanie podľa článku 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky je aj právo účastníka
konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na
všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením
nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky
nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne
objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu
uvádzaných účastníkmi konania. Rozhodnutie súdu musí však obsahovať odôvodnenie, ktoré jasne a
zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom
súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (k tomu pozri bližšie
uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky z 03.07.2003, sp. zn. IV. ÚS 115/03). Túto požiadavku
zvýrazňuje vo svojej judikatúre aj Európsky súd pre ľudské práva, ktorý v tejto súvislosti najmä uvádza:
„Právo na spravodlivý proces zahŕňa aj právo na odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Odôvodnenie
rozhodnutia však neznamená, že na každý argument sťažovateľa je súd povinný dať podrobnú odpoveď.
Splnenie povinnosti odôvodniť rozhodnutie je preto vždy posudzované so zreteľom na konkrétny prípad.“
Európsky súd pre ľudské práva ale súčasne tiež pripomína, že právo na spravodlivý súdny proces
nevyžaduje, aby súd v rozsudku reagoval na každý argument prednesený v súdnom konaní. Stačí, aby
reagoval na ten argument (argumenty), ktorý je z hľadiska výsledku súdneho rozhodnutia považovaný
za rozhodujúci (porovnaj napr. rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci Ruiz Torija proti
Španielsku z 09.12.1994, sťažnosť č. 18390/91 a rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci
Hiro Balani proti Španielsku z 09.12.1994, sťažnosť č. 18064/91).
76. Odvolací súd sa nestotožnil s názorom krajského súdu, ako aj s rozhodnutím žalovaného, že v
posudzovanej veci navrhovateľka nesplnila zákonné podmienky oprávnenej osoby podľa § 4 ods. 2
zákona č. 229/1991 Zb.
77. Najvyšší súd SR v danej veci dáva do pozornosti správneho orgánu, ako i krajského súdu, že
obdobná právna problematika bola Správnym kolégiom Najvyššieho súdu SR i zjudikovaná, a preto
sa bude správny orgán dôsledne riadiť v ďalšom konaní i príslušným judikátom Najvyššieho súdu SR
(viď rozsudok Najvyššieho súdu SR zo dňa 24.06.2015, sp. zn. 9Sžr/132/2015, uverejnený v Zbierke
stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky č. 4/2017 pod č. 32, ktorého právne
vety znejú:
I. Z ustanovenia § 6 ods. 2 zákona č. 229/1991 Zb. o úprave vlastníckych vzťahov k pôde a inému
poľnohospodárskemu majetku v znení neskorších predpisov vyplýva záver, že nemožno poznámky pod
čiarou č. 9 a č. 9a interpretovať inak, než ako príkladmé odkazy na osobitné predpisy prichádzajúce do
úvahy, a preto uvedené ustanovenie je žiaduce chápať ako ďalší reštitučný titul špecificky orientovaný
do oblasti možnej zákonnej reštitúcie konfiškovaného poľnohospodárskeho majetku priamo v režime
zákona č. 229/1991 Zb. o úprave vlastníckych vzťahov k pôde a inému poľnohospodárskemu majetku v
znení neskorších predpisov. Neobstojí preto ani zásadná námietka, že predmetná konfiškácia majetkov
spadá v danom prípade pred tzv. rozhodné obdobie.
II. Je potrebné rešpektovať, že § 6 ods. 2 zákona č. 229/1991 Zb. o úprave vlastníckych vzťahov k pôde
a inému poľnohospodárskemu majetku v znení neskorších predpisov obsahuje výslovné pravidlo ako
postupovať pri strate konfiškovaného majetku, a preto je potrebné akceptovať ten záver, že § 6 ods. 2
zákona č. 229/1991 Zb. o úprave vlastníckych vzťahov k pôde a inému poľnohospodárskemu majetku v
znení neskorších predpisov predstavuje prelom do inak striktne vymedzeného rozhodného obdobia pre
prípady uvedené v § 6 ods. 1 uvedeného zákona. Opačný výklad by bol v príkrom rozpore s ústavne

konformným výkladom na tak citlivú problematiku akou je nesporne problematika reštitučných konaní,
ako i v rozpore s právom na spravodlivý proces v zmysle čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. (rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky z 24. júna 2015, sp. zn. 9Sžr/132/2015)
78. V ďalšom konaní bude povinnosťou správneho orgánu preskúmať a opätovne vyhodnotiť splnenie
ďalších zákonných podmienok uplatneného reštitučného nároku, osobitne vo vzťahu k pôvodnému
vlastníkovi K. A., ktorý v čase vydania konfiškačných rozhodnutí nežil, vykonať potrebné dokazovanie vo
veci a následne vydať rozhodnutie a svoje rozhodnutie riadne zdôvodniť. Správny orgán ako aj krajský
súd je právnym názorom odvolacieho súdu viazaný.
79. O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol tak, že úspešnému účastníkovi - navrhovateľke
priznal právo na náhradu trov odvolacieho konania aj prvostupňového súdneho konania, postupom
podľa § 224 ods. 1 OSP v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá OSP a § 250k ods. 1 OSP v spojení s § 492
ods. 1 Správneho súdneho poriadku, keď navrhovateľka mala v konaní pred odvolacím súdom úspech.
Odvolací súd nezistil splnenie zákonných podmienok pre priznanie trov konania ostatným účastníkom
konania.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku opravný prostriedok nie je prípustný.